ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O niekoľko dní zatým stálo pred chalupou Slámkovou hodne vozov. Dvor jeho bol preplnený zástupom, ale jednako panovala posvätná tichosť. Na prítomných zračila sa zvedavosť a istá bázeň, ako by očakávali niečo nevídaného, ohromujúceho. Vprostriedku zástupu kľačalo a ležalo niekoľko chorých. Medzi nimi kľačal i Ondrej Krížik. Pred chorými kľačali dvaja bradatí mužovia. Na nich horúčkove hľadeli chorí. Na ich bledých, vychudnutých lícach vystupoval rumeň, pochádzajúci od rozčúlenia. Bradáči kľačali nehybne, ruky mali složené k modlitbe a kŕčovite pozdvihnuté nahor. Zdalo sa, ako by sa im chcel pohľad vpíjať do modriny nebeskej.

— Herr, erbarme dich — bolo počuť, ako sa modlili Nemci. Potom po dlhšej chvíli ustato sklonili hlavy a, pred seba hľadiac, zamĺkli. Vtedy pristúpil k nim Slámka, ktorý do tých čias za nimi kľačal, padol tiež na kolená a začal sa hlasite modliť.

— Pane Ježiši, Baránku boží, ktorý si prišiel na svet, aby si sosňal ťarchu s pokolenia ľudského a oslobodil ho od hriechu, diabla a zatratenia večného, ktorý si nielen dušu, ale i telo úbohých ľudí liečil, prinavrátil si zrak slepým, aby videli v tebe slávu otca tvojho, sluch hluchým, aby počuli slová tvoje, ktoré trvať budú naveky. Uzdravil si malomocných, diablom posadlých, porazených, lebo verili v teba. Ukáž i teraz moc svoju. Rozpáľ v ich srdciach vieru živú, aby verili pevne a tak uzdravení boli, ako tá žena, ktorá sa dotkla podolka tvojho.

Slámka, keď skončil modlitbu, obrátil sa ku chorým a vážnym, pevným hlasom, každé slovo osobitne vyrážajúc, predložil im túto otázku:

— A teraz sa vás spytujem, či veríte pevne, že budete uzdravení?

— Veríme, veríme, — zašeptali chorí a Ondrejovi mohutným dojmom, ktorý ho celého prejal, vyhŕkly slzy z očú. Zdalo sa mu, ako by sa mu celá jeho bytnosť roztápala, šírila. Pocítil neobyčajnú slasť a zároveň i bolesť i vykríkol mohutným hlasom:

— Áno, Pane, verím pevne, verím, že ma uzdravíš, a to nielen na tele, ale i na duši, — a hodil sa na zem.

I pristúpili tí dvaja Nemci ku každému z chorých, vložili prsty na ich hlavy, pomodlili sa pri každom a pritom udieľali im rozličné zelinky, ktoré potom mali užívať ako liek.

Slámka rozumel niečo po nemecky, lebo za mladi slúžil u gazdu Nemca v neďalekej nemeckej dedine. Kráčal za nimi a tlmočil chorým, čo im Nemci povedali.

Ondrej tiež dostal požehnanie i zelinky s úpravou, ako si má v ich odvare močiť chorú nohu.

V ten istý deň sa utvorila v dedine Konopisku nová náboženská sekta.