ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A stal sa div divúci: Ondrej Krížik sa cítil so dňa na deň lepšie. Už ho noha tak nebolela a k tomu i na seba naberal. Veľkú radosť cítil nad tým a horlivosť v rozširovaní „novej viery“ nemala uňho hraníc. Hlásal a zvestoval ju ustavične. Výrečnosť jeho bola so dňa na deň mohutnejšia, takže až prekvapovala. Ľudia nevedeli si vysvetliť, ako sa mohol tak premeniť za taký krátky čas. — Veď je to ani nie on, ale celkom iný človek, — hovorievali sme medzi sebou, keď prišiel do reči.

Večer sa obyčajne pohrúžil do Písma, z ktorého čerpal dôkazy. Onedlho sa cítil povolaným kázať i hlásať slovo božie v shromaždení. Prvé jeho vystúpenie bolo také horlivé, výrečnosť jeho taká zvláštna, že prítomní boli ňou očarení a on sám s nevýslovnou rozkošou naslúchal a roztápal sa od radosti pod dojmom svojich vlastných rečí. Pozdejšie, keď hovoril, pohľad sa mu zrovna vpíjal do zraku poslucháčov, ktorí ho nehybne poslúchali, stlačení v malej, nízkej izbe a pri mdlom svetle malej lampy. Nevdojak pocítil, aký má on teraz veľký vplyv a moc na tých, tam pred ním sediacich, ktorí dychtivo načúvajú slovám jeho a nespúšťajú očú s úst jeho. A pod dojmom tejto novej, tak neočakávane skrslej v ňom myšlienke pozornejšie hľadel na skupinu pred ním sediacich poslucháčov, ako by bol chcel skúmať, aký dojem urobil na každého z nich. Pomaly kĺzal sa mu zrak s jednej tváre na druhú, až zrazu zastavil sa, uvidiac dvoje veľkých, žiariacich čiernych očú, ktoré tak ostro hľadely naň, ako by sa mu boly chcely vpiť do jeho pohľadu. Nevdojak sklopil oči nadol. Reč plynula mu z úst tichšie a hlas ako by mu bol stratil na chvíľku tú istotu, ktorú do tých čias mal. No trvalo to len za mihnutie a zas vznášal sa nad nimi a rinuly sa mu vety za vetami, myšlienky za myšlienkami, okrášlené vhodnými i nevhodnými citátmi.

A zas nevdojak zablúdil mu pohľad ta, kde sedela mladá Hlavátka, pred ktorej pohľadom len pred chvíľkou bol sklopil oči. I videl ich zasa. Ale, hľa, už boly cele iné, lesklejšie, a predsa jemnejšie od vlahy, v ktorej boly ponorené. A i výraz tváre aký jej je zvláštny. Každá črta tváre jej je napnutá, ústa má polootvorené a práve cez takú vlahu ako oči lesknú sa jej zdravé biele zuby. No nevidieť ich celé, ale len ako by boly bielou lesklou čiarou načrtané medzi dvoma dosť širokými, mäsitými a červenými perami.

Po jeho reči povstal obyčajne šumot vzdychov, ktorý najlepšie značil hlboký účinok jeho slov na poslucháčov.

Slámka čím diaľ, tým viac bol zanietený Krížikovým ohnivým vystúpením. Je pravda, že Slámka bol nepomerne zbehlejší v Písme a že mal tiež dobrú výrečnosť, no na chrbte mal už šesť krížikov a darmo je, so starobou zhasína i oheň oduševnenia. On, keď kázal, neuvádzal svojich poslucháčov do rozčúlenia, lebo tón jeho prednášky bol viac pokojný, rovno tečúci, upokojujúci, presvedčujúci, taký, ako tok rieky po rovine. Kdežto Krížik bol mladý, chorobne citný človek a k tomu nováčik, v ktorom ustavične vrelo, takže jeho prednáška viac sa podobala hôrnej riave, ktorá rýchlym svojím tokom, pádom i hukotom ohromí, prekvapí človeka. A k tomu zdanlive zázračné jeho uzdravenie tiež neobyčajne pôsobilo na jeho súveriacich, áno, i na mnohých spoluobyvateľov jeho rodnej dediny.

Slámku sa úspechy Krížikove bolestne dotkly. Cítil so dňa na deň, ako mizne vplyv jeho na poslucháčov. Pokúšala ho pritom i závisť. Hľadel ju, pravda, utlmiť pokorou, a to hneď pri zárodku, čo sa mu temer pošťastilo. Usiloval sa ešte hlbšie vniknúť do Písma, a jednako len zas musel si vyznať, že sú učedelníkove reči obľúbenejšie a vplyv Ondrejov je so dňa na deň mocnejší. A musel vidieť, že Krížikovi „bratia i sestry“ viac živnosti nasnášali ako jemu.

Krížik, zaujatý teraz novým svojím povolaním, vzdal sa úplne remesla. Slámka však zarmútil sa nad neuznanlivosťou ľudskou a pomaly, nebadane ustupoval Ondrejovi. Ale zato horlivo sa zúčastňoval na schôdzkach večerných služieb.

Ondrej plával v blaženosti. Horlivosť jeho v šírení sekty nemala konca-kraja. Rozprestrel ju i na školské dietky, ktoré vábil, rozdávajúc im farebné biblické obrázky s veršíkmi. Deťom sa páčily pekné značky i hrnuly sa k nemu. Doma im potom hovorieval, že jediná múdrosť je v Písme a iná múdrosť je hriešna, nevedie k dobrému. Deti, ním sfanatizované, nechcely sa učiť a stálo to potom viac práce a nepríjemnosti učiteľa, kým si zase uviedol potrebný poriadok do školy. Šťastie Krížikovo zakalené bolo na istý čas ženinou smrťou.

Len za dva týždne ležala v ťažkom kríži. Mala veľkú horúčavosť a silné klanie v pravom boku.

Dosť sa namodlili bratia i sestry pri jej posteli, nepomáhaly ani zelinkové odvarky. Usnula na večnosť, aby bola uzdravená naveky od trápenia tuzemského. Lebo ona i pri svojej mladosti mala za údel dosť trápenia. Chorľavý muž málo zarobil. Musela horko-ťažko dorábať. A k tomu ešte v posledné časy zanechal úplne prácu, takže vedenie domu padlo cele na jej väzy. Musela tedy ťažkou a ustavičnou robotou zarábať si živnosť pre seba i pre muža.

Krížikovi ženina smrť zapríčinila opravdový smútok. Úder však niesol s pokorou a trpezlivosťou, lebo ho pokladal za navštívenie Pánovo, a preto sa ešte s väčšou horlivosťou oddal svojmu novému povolaniu. Keď vykladal Písmo v shromaždení, hlas mu znel tlmeno, pokorne, no pritom presvedčivo a láskavo, takže nebolo z poslucháčov ani jedného, ktorého by nebol dojal a nedoviedol mu dušu do zvuku, ako keď večerný vetrík zaihrá strunami harfy.

Hlavátke sa oči každého večera zakalily slzami súcitu. Ondrejovej pozornosti neušla temer ani jedna slza Hlavátkina. Milo mu bolo vidieť jej sústrasť. Keď pozrel v takýto čas na ňu, cítil, ako sa valí k nemu od nej neviditeľná vlna, ako mu ľahučko preráža povrch tela, aby sa potom rozprestrela po celej jeho bytnosti a pôsobila v ňom uspokojenie i istú slasť s jemným, slabučkým pocitom len teraz sa rodiacej túhy.

Po smrti ženinej veriaci zahŕňali ho pozornosťou, najmä vynikaly v tomto sestry. Nadonášaly mu živnosti a aby mu chalupa nebola ošarpaná, prišly mu ju obieliť. V horlivosti tejto zúčastnila sa i Hlavátka.

Hlavátkin muž bol už vyše štyroch rokov v Amerike. Od dlhšieho času nedal o sebe znať, takže sa cítila ako by vdovou. Výrečnosť Ondrejova pôsobila na ňu neobyčajne. Bledá jeho tvár, ako by priezračná, taká bola zvláštna a tie jeho oči, v záchvate oduševnenia iskriace, tak sa jej vpíjaly do srdca a tam roznecovaly túhu po láske. Ešte doma po shromaždení cítila ich žiaru na sebe. Striasla sa v takýto čas, rýchle sa prežehnala a ľahla si do postele. Zažmúrila oči, aby ho nevidela. Snažila sa usnúť, no on stál vždy pred ňou a oči mu neustále boly upreté na ňu.