ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúcom shromaždení práve ostatná sloka doznievala, bratia a sestry zatvárali si jeden za druhým spevníky a pozerali na Ondreja, ktorý im mal vysvetľovať časť z evanjelia. Všetkým zdala sa neobyčajnou jeho bledosť a vzrušenosť. Spev už zamĺkol a on ešte sedel. Prítomní prekvapene pozreli naňho. Konečne ako by všetku silu chcel posbierať, vstal a začal tichým hlasom hovoriť. Oči mal upreté do biblie a len kedy-tedy ich placho podvihol na prítomných. Reč mu netiekla plynne, ale sa zajakal a s patrným namáhaním hľadal vety. Hrozná tiaž ho tlačila.

— Nehodník, ty sa opovažuješ brať slovo božie do úst, — ty smilník a cudzoložník? — ozývalo sa mu v duši. — Vyznaj hneď verejne pád svoj! — počul hlas vnútorný.

Už cítil, že má na to dosť sily, keď pozrel na to miesto, kde sedávala ona. Tam bola — a aká svieža! A jednako tvár jej prezrádzala nepokoj, áno, strach, a s takou úzkostlivosťou pozerala naň.

— Čo bude s ňou? Má muža. Mám ju právo strhnúť so sebou? Nie! — pomyslel si. I napnul všetky sily a začal rozprávať o prvom páde človeka, o úbohosti jeho, o moci diabla, sveta a tela. Potom hovoril o Samaritánke i o žene-hriešnici. A hľa, čím diaľ, tým bol spokojnejší, tým lepšie sa vžil do reči. Často pozrel na Hlavátku. Videl, ako jej s tvári mizne tieseň. A hľa, i jemu sa vyjasňovala tvár. Počul jej hlboký vzdych i porozumel, že jej ťažký kameň strachu sosňal s hrudi. Usmial sa sotva badateľne, aby ju úplne uspokojil. Ona sa mu tiež tak usmiala na znak, že ho porozumela. V tej chvíľke zas pocítil, ako sa v nich prebúdza ešte silnejšia túha.

Starý Slámka nevedel si vysvetliť nepokoj Ondrejov. Celá reč jeho mu bola taká zvláštna, záhadná. To ťažké, pracné počínanie, smysel reči a potom zas náhle uspokojenie a ku koncu aká radosť sa ho zmocnila! Čo je to? — myslel si a častejšie pozrel Ondrejovi do tvári, ako by z nej chcel vysvetlenie vyčítať. I zbadal, ako sa usmial. Pozrel v tú stranu, kam hľadel Krížik, i videl, ako Hlavátke žiaria oči, ako sa jej upierajú na Ondreja. A hľa, i okolo jej úst prelietol ten istý výraz, ten istý úsmev. I zrazu strašná myšlienka sa mu zrodila v mozgu, až zdupnel. — Nie, nemožno! Ako môžem prísť i na také niečo, — myslel si, — a pokladajúc pri službách už i takú myšlienku za hriešnu, znepokojil sa, odkašľal si, trochu sa pohniezdil i rukou si prešiel po čele, aby tú hriešnu myšlienku odohnal od seba a aby sa zase sústredil v pobožnosti.

— Hm, hm, — hovoril Krosnár Slámkovi, keď sa už poberali domov, — čo je to s tým Krížikom? Dnes bol taký čudný. Tak sa zdá, ako čo by mal niečo na srdci.

— I ja som niečo pobadal, — odvetil mu Slámka.

— A aký bol bledý, bezpochyby je chorý.

— I to môže byť.

— Môžbyť, že ho zasa tá noha bolela.

— Pravdu máš. Môžbyť. Hm, hm!

— Teda už i Krosnár zbadal, — myslel si Slámka, keď prišiel domov, — že je niečo nie v poriadku pri Ondrejovi. A predsa, ak by na tom nič nebolo, ak sa to len mne tak zdalo. Ak im krivdím. No, veď už uvidíme, — ale by to bolo hrozné. Nie, to je nemožné, aby v našom stádočku! A po takej veľkej a zrejmej milosti, prijatej od Pána! Veď ho uzdravil, zjavil na ňom moc i slávu svoju. Nie, nie, to je nemožné! — A takýmito myšlienkami znepokojený ľahol si, ale, hoci sa vrúcne pomodlil, nemohol dlho usnúť.