ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pomer netrval dlho v tajnosti. Slámkovo podozrenie i pozorovanie ich v shromaždení, potom prihorlivá starosť Hlavátkovej o domácnosť Ondrejovu vzbudila pozornosť i sestár. Začali ich striehnuť, až kým neprišli na stopu ich pomeru.

Ani pobúrené včely v úle, tak to hučalo v shromaždení proti Ondrejovi a Hlavátkovej. Hlavne sestry s veľkou horlivosťou hovorily o hroznej potupe, ktorá ich zastihla. Bratia tiež krútili povážlive hlavami a vážne sa radili, čo majú robiť. Konečne usniesli sa vytvoriť ich zpomedzi seba. Poslali po nich. Hlavátka neprišla, ale Ondrej sa dostanovil.

Za vrchstolom sedel Slámka. Pred ním ležala roztvorená biblia. Pri ňom zprava i zľava sedeli vážnejší členovia. Sestry sedely na svojich zvyčajných miestach. Izba bola ani nabitá, lebo sa všetci dostavili, aby boli svedkami súdu.

Keď vstúpil Ondrej do izby, nastal šumot. Všetci sa pohli, aby videli previnilca. So sklopeným zrakom a tichým krokom pristúpil pred stôl. Bol bledý ako smrť.

Nastalo hrobové ticho. Nikto sa ani nepohol. Pomaly siahol Slámka po biblii a uprel oči na Ondreja.

Ondrej, hoci hľadel na zem, predsa cítil na sebe ostrý pozor Slámkov. Mráz prešiel po ňom.

— Ondrej Krížik, — začal Slámka tichým, no tvrdým hlasom, — zavolali sme ťa i Hlavátku, aby ste sa tu pred shromaždenými bratmi a sestrami vyznali zo svojho veľkého hriechu. Ona neprišla, boh bude jej sudcom.

Ondrej nepovedal ani slova, len si prešiel rukou po bledej tvári. Tak sa mu triasla, keď si utrel oči, ako by bol mal zimnicu.

— Mlčíš? — pokračoval Slámka, — miesto toho, aby si uznal svoju vinu. Spytujem sa ťa ešte raz, či vyznávaš svoj ohavný skutok, že si zviedol sestru Hlavátku?

— Vyznávam, zašeptal a telo sa mu triaslo ani osika.

— Vieš, že je to hrozný hriech, ktorý si spáchal?

— Viem, — zašeptal skoro neslyšiteľne.

— Prečo si nás zahanbil? Ty v pýche svojej vyvýšil si sa nad nami, hlásajúc slovo božie, a v srdci si skrýval jed a špinu, ktorými si poškvrnil meno jeho i jeho veriacich. Podobný si jašterčiemu plemenu a obielenému hrobu, ktorý je navonok pekný, čistý, ale vnútri je plný nečistoty a smradu. Preto, že si Pána i nás skormútil a potupil, skormúti ťa i On. Ondrej Krížik, — zvolal vyvýšeným hlasom, — nie si viac naším bratom. Odíď od nás! Ty oddal si sa rozkoši sveta, slúžil si telu i diablu, tí sú tvojimi pánmi. Vzdiaľ sa a nikdy viac nepríď medzi nás.

Vstal hore, výzor mal prísny ani sudca, ktorý vynáša ortieľ smrti nad zločincom. Ruku mal vystretú v smere ku dverám na znak, aby sa vzdialil.

Výrok Slámkov hrozne účinkoval na Ondreja. Za každým slovom pocítil bolesť, ako by ho niekto mlátil. Slzy ho zalialy.

— Odpusťte mi, bratia, moje previnenie. Vyznávam svoj veľký hriech, ktorým som potupil Pána i vás všetkých v krehkosti svojej. Nehoden som byť medzi vami, ale pre milosrdenstvo jeho, odpusťte mi. Nevyhadzujte ma. Budem sa kajať, a to prísne kajať. Budem medzi vami najposlednejší a najponíženejší, len ma neodháňajte od seba, — prosil Ondrej.

— Nie, Ondrej Krížik, — odvetil Slámka, — ty nie si súci medzi nás. My obetovali sme srdcia svoje Pánovi. Vyčistili sme zo seba starý kvas. Naše malé stádočko je čisté, túžiace po pastve zdravej. Ty si poškvrnený, zohavený. Nemôžeme dopustiť, aby jedna prašivá ovca nakazila celé stádo. Nechceme, aby hriešnici ukazovali na nás a posmievali sa nám, že trpíme medzi sebou takých hriešnikov. Choď od nás a nech ti je boh milostivý.

Mlčky, so sklopeným zrakom, zlomený na duši i na tele vzdialil sa Ondrej zo shromaždenia.