ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jedno sobotné ráno sedel za stolom a raňajkoval. Sedel samotný v malej biednej izbe. Stôl, posteľ, dve stoličky a zapustnutý varštat bolo všetko náradie. Po povale tiahly sa priezračné pavučiny. Nikdy necítil tak tiaž opustenosti ako pri jedení. Vtedy obyčajne zaľahol mu smútok na dušu.

— Pane, neodchádzaj odo mňa v slabosti mojej. Odpusť hriešnemu služobníkovi svojmu, že sa rmúti nad tým, nad čím by sa mal radovať. — Takto sa modlieval a káral v takýto čas a obyčajne sa i uspokojil.

Dnes ešte vo väčšej miere cítil sa opusteným. Túžil byť s niekým, pocítiť lásku. Prišla mu na myseľ Hlavátka.

— Pane, pomáhaj mi, zažeň hriešne… — začal sa modliť.

Vtom sa dvere otvorily a v nich zazrel Hlavátku. Na chvíľku zastala vo dverách a držala kľučku v ruke. Na jej zapýrenej tvári zračila sa rozpačitosť.

Ondrejovi zabúšilo srdce.

— Dobrý deň, brat Ondrej, — prehovorila a rozpačitý úsmev prelietol jej okolo úst. — Raňajkuješ?

— Áno, ako vidíš, sestra Zuzka, — odvetil ticho a vzdychol si zhlboka.

— Jaj, ako ti je tu otupno, — pokračovala. — Mne by sa tu samotnej veľmi cnelo. A ako je tu všetko zaprášené a zapustnuté.

Ako by teplý, vonný vetrík zavial na neho, taký dojem pocítil pri počutí jej hlasu. Úsmev mu prelietol po bledej tvári. Vtom počul výstražný hlas svedomia a zatým mu prišiel Pán do umu.

— Kde prichodí Pán Ježiš, tam niet otupnosti, — povedal tichým hlasom a odvrátil tvár od nej. Ale len čo dopovedal, už sa zľakol a pozrel na ňu skúmave.

Hlavátka stála už naprostred izby. Pri počutí posledných slov Ondrejových sa zarazila. Sklonila hlavu a slzy jej zaihraly v očiach.

— Tak je. Kde je Pán, tam niet samoty. Ja som ešte sprostá, — a nevedomky pokročila nazpät ku dverám.

— Chceš už odísť? — zvolal zostrašene. — Nie, zostaň ešte trochu. Áno, tak je, clivo mi je niekedy. — Čo sa to so mnou deje? — prišlo mu na um. — Je to hriech! Neopúšťaj ma, Pane, lebo… — začal zasa v duchu.

— Prišla som ti trochu pomôcť, usporiadať. Zajtra je svätá nedeľa, aby si mal všetko čisté, vyriadené. Treba nám pomáhať jeden druhému. Hľa, izba aká je zapustnutá, — hovorila už po domácky. — Kdeže máš štetku? I prachu koľko!

— Tam je v komore, — prehovoril rezko. — Počkaj, ty nenájdeš, donesiem ti ju, — a už sa ponáhľal po štetku.

— Tu je, — vravel zadychčane, keď sa vrátil. Pri podávaní štetky dotkly sa im prsty. Roztržite pozrel na ňu. I videl jej čierne oči, upreté na neho. Tak svietily! Usmiala sa. Srdce mu zabúšilo, dych sa mu zrýchlil. Taká slabosť prišla naň, že sa nazdal, že nemôže ramenom pohnúť.

— Čo sa to so mnou deje? To je veľký hriech! Pomôž, Pane! — ozývalo sa v ňom. Ale ten hlas bol slabý a túha priblížiť sa k nej taká veľká!

— Jaj, koľko je tu pavučín, — prehovorila veselo a už ich strhávala rezko.

Ondrej len sa prizeral na ňu, ako sa obracia a ako jej to všetko ide zručne.

— Už sú, máš haseného vápna?

— Nájde sa, — odvetil ako zo sna a odišiel preč.

— Treba doň naliať trochu vody, je prihusté, — poznamenala, keď položil šaflík s vápnom naprostred izby.

— Hneď, — a už bežal s krhlou na studňu.

— Dosť už? — spýtal sa, keď nalial doň trochu vody.

Zohla sa nad vápnom a pomiešala ho.

Tak blízko stála pri ňom.

— Ešte trochu.

Nalial ešte.

— Dosť už, — vzpriamila sa. Tvár jej bola červená. — Teplo je tu a v kabátiku nemôžem sa voľne pohybovať.

I shodila kabátik. Zostala v bielom oplecku. Cezeň mala nakríž čiernu ternovú, drobnými červenými ružičkami posiatu šatku previazanú. Zamočila štetku do vápna, otriasla ju trocha a začala bieliť.

Ondrej si sadol k obloku. Oprel si hlavu o dlaň. Mlčali obaja. Bolo počuť len šustot štetky. Na stole ležala biblia. Siahol za ňou. Otvoril ju a počal čítať. Ničomu nerozumel. Zatvoril ju zas. Pozrel na Zuzu. Štetka sa jej temer mihotala, tak sa ponáhľala. Okrúhle obnažené ramená zpod bieleho rukávca ako by sa usmievaly na neho. Videl, ako sa jej pri pohybe ševelí hruď pod čiernou šatkou.

— Ako jej to zručne ide. A už bude hneď hotová s robotou a potom odíde. Ach, a tá samota mi bude ešte otupnejšia! — Pocítil neodolateľnú túhu priblížiť sa jej a dotknúť sa jej. Ale zas prišiel mu hriech na um. — Nie! Pomôž mi, Pane, premôcť pokušenie toto! — zašeptal. Vstal a ticho vyšiel von. Na dvore si prešiel rukou po čele. Cítil veľkú ustatosť i smútok.

— Aký som biedny, — a slzy mu zaihraly v očiach. A zasa nový nával citov ho ovládal. Vábilo ho ísť dnu, vidieť ju. Zatým zas zachvátil ho strach pred niečím hrozným.

Vyšla von. Niesla pred sebou šaflík s vápnom.

— Ťažký ti je? Počkaj, pomôžem ti, — hovoril a ponáhľal sa k nej. — Daj, — a siahol rukou za uchom šaflíka.

— Ale čoby! Nechaj! Čo len takú ťarchu! — s úsmevom vravela a ozaj nebolo badať na nej väčšieho napnutia síl. Keď odložila vápno, vytiahla zo studne krhlu vody a niesla ju do izby.

— Ešte smyjem trochu podlahu, i prach treba utrieť, potom som už hotová.

Ondrej mlčky išiel dnu za ňou. Zasa pocítil tichú radosť.

— Aká je zručná a svižná, — myslel si, sadajúc si na staré miesto.

Zuza medzitým vykasala si trochu sukne a začala smývať dlážku. Potom vzala mokrú handru a začala stierať prach s náradia.

Ondrej nespustil s nej oka a pritom videl s obavou blížiť sa moment, keď odíde od neho. Prišla k stolu. Utrela ho, podvihnúc bibliu. Aby mohla utrieť oblok, musela pristúpiť k nemu. Tak bola blízko neho, že cítil dotyk jej sukní. Srdce mu začalo tak silno biť, že mu počul tlkot.

— Ešte chvíľka a už odíde, — mihlo mu v ume. — Len raz ju objať, nie, len dotknúť sa jej! — Temer nevedome objal ju okolo drieku. Pocítil, ako sa jej striaslo celé telo. Pritiahol ju bližšie k sebe.

— Čo robíš?… Pusť!… — zašeptala. No on sovrel ju mocne do náručia a bozkával jej líca, ústa…

O hodinu za tým pozdejšie prišla ku Krížikovi stará Marečka, tiež sestra. V prvej chvíli, keď vstúpila do izby, ho ani nezbadala. Už sa chcela vrátiť, keď zrazu začula hlboké vzdychnutie. Pozrela v tú stranu i zazrela ho v kúte konča postele kľačať. Hlavu mal opretú o posteľ. Bol tichý, nehybný, len niekedy mu trhlo telom a vtedy hlboký vzdych prerušil tichosť. Hodnú chvíľku pozerala naň zbožne, potom sa tíško vytratila, aby vyrozprávala bratom a sestrám, v akom zbožnom stave našla Ondreja.

— Ó, hej, — dokončila svoju reč, — zaiste je vyvoleným Pánovým a istotne dostával vnuknutie od neho, ako nás má viesť po pastvách rozkošných a k studnici vody živej.