Letorosty I

Jak vrchov našich nerozborné srázy,
tak tvrdé zachovajme vždycky rázy.
Nerecte: že sú maličkosti,
o ktorých súdiť dá sa všelijak
bez toho, že by súd bol lichý, sprostý;
že doby sú, keď zvrtnúť naopak
plášť patrilo by medzi pravé ctnosti,
a miesta sú, kde ľzä sa klátiť,
dnes ufujazdiť, zajtra zpät sa vrátiť
bez ujmy mužskej na hrdosti…
I žula, hľa, sa skladá zo zrnák,
i žulu tvorí drobotina, mrva;
no v spojení tam všetko ohnivom,
dôsledne sedí jadierce pri jadre
a nepovŕha nikdy stredivom,
ni stredivo ním, hoc je mačný mak:
tým žula žulou je, tým rovnak trvá,
či slnko žihá a či durká hrom.
Tak stvrdly, vzrástly jednobytné skaly
a Tatier štíty nebies do povaly.
A keď byť musí,
že zdrvia ju na kusy:
i vtedy zostala, nu, sú to kvádre,
z nichž pozdvihol sa slávny dóm.