Letorosty I

Ešte som sa leda vládal:
už som hádal, hľadal, skladal
zvučné slovká „z príkladu“.
A nech som tak súzvuk našiel:
hahoj, kam som skokom zašiel!?
— až hen v rajskú záhradu!

Ako zvonky zunely mi
moje hlásky, prvé rýmy,
omámily cele sluch;
i jak sa tak rozliehaly
okolo mňa v blízku, v diali,
po jazierci vlniek valy:
kolembal sa detský duch.

Kolembal sa vrelolíci,
ako vtáčik na vetvici,
keď sa v odlet hotoví:
zprvu hupkajúc si nízko,
skúškou popred domovisko;
čo deň vyššie o bičisko —
až dosiahol vrchovisko,

zkiaď: huš! na most dúhový…

Rástol šuhaj, rástla vášeň.
Zavítala radostná žeň
klasov šumných, zvonivých.
Uvrzol som poza školy;
mŕtvo v knihách, život v poli!
Sbieram, sháňam do stodoly —
A tie snôšky — piesne boly,
mladej duše ples a vzdych.

Čo tam nedostatkov súžby!?
Mňa kŕmily hojne túžby,
slávosnenia kojil spln.
Vánok skrúžil po osení;
škovran vzletel rozjarený
v kalich neba šumom peny,
letí-vetí, už ho neni —
hajde, v obraznosti čln!

— I dnes ešte skladám piesne,
lenže horkom razia tiesne;
sladkých zvukov pošiel chór.
Nad postaťou havran krká,
v ston poroby reťaz štrká:
nuž nie div, že slabnú brká,
v oku kalno, v duši mrká,
vo varyte čierny flór…