ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úrady stoja pusté, vidiecky dom ani vymretý. Nezastávajú pred ním ekvipáže — páni riaditelia slávnej stolice prestali chodiť do úradov. Koridory^[1] nehemžia sa hajdúchmi, všetko drieme kdesi po kútoch. Ba i fúzatý Ondriš nestojí tak pyšno pred bránou stoličného domu s vytasenou šabľou a nasadenou kučmou. Opretý je o bránu a zíva od dlhej chvíle, hľadiac na mŕtvy rínok stoličného mesta.

Ale celkom ináč vyzerá v dedinách novomestského okresu! Polia, pokryté bujnou úrodou, osireli. Sedliak nechodí po nich, nečuť spevu trávnic — úrody zostali naverímboha. Zato dediny oživli. Ulicami túlajú sa podnapití sedliaci, žartujúc s každým, koho stretnú, zvlášte so ženami. A nadovšetko krčmy prišli k svojmu právu: myslel by si, nie je vysoké leto, ale skôr fašianok. Z krčiem a niektorých gazdovských domov vejú zástavy v krajinských farbách, hodne vyblednutých, opatrené najdivnejšími, všetko nečitateľnými nápismi.

Novomestský okres hľadí voľbe v ústrety.

Voľby pre novomestský okres neznamenali dosiaľ to, čo pre iné okresy. Pán Pavel Szavy zo Savíc zastupoval ho od uvedenia ústavnej éry až podnes, teda dva turnusy, a nikoho nenadišla myšlienka pokúsiť sa o mandát. Lebo pán Szavy mal v Pešti spojenia, mocných priateľov; tu dolu, v stolici, zas rozhodujúci vliv: pustil teda hlboké korene do lavice mamelukov,^[2] ani vŕby, vysadené pri vodách tekutých. Tieto tiché, smutné voľby boli tŕňom v oku nejednému vrstovníkovi ,starých lepších časov‘. Menovite bočkoroši^[3] z dedín na ne zle-nedobre šomrali.

„Nemajú náš okres za nič!“ kričal pán Pazman Sedlársky, direktor famílie Sedlárskych z Nižných Sedlároviec. „Čachrujú s našou dôverou ani s valaskými ovcami v Lučenci.“

„Človek ničoho neužije,“ prisviedčal mu pán Andrej, mladý ešte člen vyše titulovanej rodiny.

„Ako ti dajú užiť — takí hladoši!“ odpovedal pán Pazman. „Sami by zjedli i koňa, keby bolo; lakomci, skupáni! Oni sa medzi sebou pomeria, vyčastujú — nám zostane z koláča diera a z pečienky papier. Čo stojí toho starého kotloša takáto bezbožná voľba? Ani pol šajnového!“

„Ešte na tú zástavu mu ťažko príde oferovať! Nie to, aby sa ti dačím iným preukázal.“

„Ej, inokedy to bývalo! To už bolo! Víno tieklo, celý vidiek voňal pečienkou, peniažky sa rozsýpali. Vtedy už bol naozaj víťaz, koho vyvolili. Piatim voličom rebrá polámali, desiatim hlavy poprebíjali, nosy poodrážali. To už bývali voľbičky a pri voľbičkách holbičky! Ale dnes…“

Pán Pazman si len odpľul na to dnes.

„A prečo sa to tak premenilo?“ opýtal sa naivný, neskúsený Števko.

„Ty čuš!“ okríkol ho urazený pán Pazman. „Čuš, keď sa nerozumieš do politiky. Preto, lebo vtedy vystupovali dvaja kandidáti — aspoň len dvaja. A tí sa o našu dôveru pretekali. Keď jeden daroval hus, druhý poslal prasa — jeden nad druhého!“

„A čo nevystúpi ešte dakto druhý?“

„A načo, keď prepadne. Szavy feišpán,^[4] Szavy vicišpán, švagor slúžny, Szavy čert i jeho stará mať. Kde stúpiš, tam sa na Szavyho prevrhneš: je ich ani červených myší. Pred revolúciou by ich boli naučili; vota mali len múdri ľudia, čo sa rozumeli do politiky. Dnes každý sedliak má votum,^[5] a ten ho dá, ako mu stolica rozkáže…“

A ozaj, proti Szavyho rodine nemohol by nik prebiť. Tá drží celý vidiek za šticu; v stolici pokonáva sa všetko ako v rodine, lebo úradníctvo je jedna jediná rodina.

I táto voľba bola by na večitý posmech vidieku minula pri tichosti, keby nebol vystúpil i pán Elek Szedlárszky ako protikandidát.

Ústavné faktory v stolici si vydýchli.

„Predsa len pokrok, život — konštitúcia!“

Pán Elek Szedlárszky bol potomok slávnej, ale chudobnej famílie Sedlárskych z Nižných Sedlároviec. Jeho otec nosil tak v robotný deň krpce ako toť pán Pazman, alebo Števko, alebo ktorýkoľvek iný. Ale akousi náhodou poslal svojho Elečka do škôl. A to bola celá jeho zásluha. Syn Elek prebil sa až k advokátskemu diplomu. Usadil sa v stoličnom meste a — sedel. A kameň, keď sedí, vraj machom obrastie: tak i pán Elek. Zohnal z praxe pekný groš, priženil sa k jedináčke-zemianke, dostal s ňou peknú kúriu i kaštieľ, pravda, trochu zapustený. Ale čerstvý groš pána Elekov premenil kaštieľ v rezidenciu mladého výhonka famílie Sedlárskych.

Ako majiteľ panstva v Hustovke stúpal v očiach stolice. Szavyovci nemohli ho už ignorovať, hodili mu radšej podobrotky koštiaľ, aby im násilne nezasadol za stôl: spravili ho stoličným kasaperceptorom.^[6] A pán Elek bol uspokojený. Ale tu, ako prišla voľba ablegáta, zišlo mu na um, že on má vlastne krivdu. Nerečúc vo vidieckom dome ani slova, dal zapriahnuť do nového koča a hajdy do Nižných Sedlároviec.

„Páni bratia!“ počal pred zídenými členmi svojej famílie. „Či budete ešte dlho trpieť tieto neriady v stolici? Ešte sa vám nevzbúrila krv nad touto sodomskou neprávosťou? Dlho budete ešte znášať jarmo, do ktorého vás zapriahli bezbožní Szavyovci? O čo ste vy horší zemania od nich? Neplatí náš armáles^[7] toľko ako ich? Ba — veru neplatí! Lebo náš je o tristo rokov starší, vybojovaný našou horúcou krvou otcov. A Szavych slúžievali u našich otcov za paholkov. Naši predkovia boli páni v stolici, vozievali sa na štvorke. Ale tu povstali noví zemania, kde, ako — kto to vie? Naši otcovia pustili si ich do rukáva, a tí ako hady vplazili sa im do pazuchy. My sme museli vypriahnuť, do našich kočov sadli tí — tí — tuláci skadenoha-skaderuka. Len pozrite na Szavyho, aký je to pán: samá šnúra, samá pozlátka. Z čích mozoľov — z našich! A pozrite na seba! Nie to večitý posmech, zemanovi vyzuť i čižmy a hodiť mu krpce? Pozrite na mňa, syna svojej famílie. Ja som vychodil také školy, o ktorých ani jeden Szavy nikdy nechyroval. A prišiel som v stolici k dačomu? Spravili ma kasaperceptorom, keď museli — oni vedia sa ledva podpísať, a sedia sebe v najlepších úradoch. Áno, takéto krivdy znášame. Ale dobre! Prečo sa nepostavíme? Čo ich slúchame? Dobre, nech nás zapriahnu do svojich kočov, keď sa im dáme, a šibú ako hnilé kone.“

Ťažko opísať trmu-vrmu a krik po týchto slovkách pána Szedlárszkeho. Skočili všetci a päste zjavili sa pod začadenou povalou pána direktora. Keby boli šable, vyrútili by sa do vidieckeho domu a všetko na ne pohádzali ako Izraelskí v Jerichu.

„Ale nás? Ťuj — jasná, okovaná strela!“

„Nech len príde — päťtisíc jazerných sa v jeho duši páralo!“

„My sme Sedlárski, my sa nedáme!…“

Pán Elek stál za stolom a hladil si fúzy, vidiac ten energický protest svojej famílie.

„Bratia!“ ozval sa pán Elek.

„Teraz sme mu bratia, keď nám do koní naváľal!“ kričali ktorísi, čo sa boli vydriapali na pec.

„Ale ho pakujete dolu, vy nehaneblivci!“ skričala v kuchynských dverách pani direktorka. „Ľaľa, vyteperí sa na pec a dupancuje po nej ani na holohumnici. Hneď ťa oparím tou vodou! Nie je to ani k Bohu, ani k svetu, a tuto múdremu pánovi do poctivosti stúpa!“

Páni bratia zliezli z pece a týmto aktom stratili akosi guráž, utíchli.

„Bratia! Poznať v nás ešte tú starú krv! My budeme ešte páni, ak nepodkľakneme, a druhí budú pod nami. Ja vystupujem ako kandidát a prosím vás o dôveru. Keď prídem na dietu, veď ja tam všetko vyžalujem, čo sa s nami robí — rozpoviem ja tam, čo s našou famíliou robia!“

Tento náhly obrat urobil veľký dojem. Sedlárskovci sľúbili, že budú chlap do chlapa stáť za pána Eleka.

V ten istý deň rozbehali sa čo súcejší po dedinách, opatrení asignáciami^[8] na krčmárov, zbubnovať dáku stránku svojmu pánu Elekovi.

Strana Szavyho zišla sa hneď na to v Saviciach na konferenciu a uzavrela použiť všetko proti votrelcovi. Peniaze sa zohnali, hlavným kortešom ustanovený pán slúžnodvorský, Peter Marínyi; jemu pod komando postavené všetko úradníctvo stolice.

O tri dni bol celý okres na nohách. Korteš na kortešovi. Nápoje tiekli, krčmy sa zaľudnili. Savice a rezidencia pána Szavyho nestačili vítať deputácie, ktoré sa jedna za druhou dovážali z dedín, prosiac zástavy. Veľká sieň, ktorá otvárala sa len pri výročitých hostinách a o fašiangoch vyberaným famíliám stolice, otvorená sedliakom a zanesená blatom z ich krpcov. Celý dom razí vínom a tým čudným zápachom, ktorý rozširuje sedliakova vymastená parochňa a vymastený kožuštek.

Pán Szavy sám sa uponížil prijímať týchto — hosťov, ba sedával i za stolom s nimi. Bol by i jedol, ale mu nedalo — nemohol; sedel len tak očistom. A čo viac: sama pani veľkomožná brala podiel na všeobecnom tomto pozdvižení. Strihala látky na zástavy a zošívala ich s inými, tiež vysokými dámami.