ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Eduš Zobiczky dodržal slovo, ba skvele prevýšil. Sotva odišiel od pána Eleka, porobil prípravy na výlet volebným okresom. Jeho mama ani netušila, čo sa to stala za premena s jej synáčkom. Iba ráno zatlieskala rukami, keď ho videla cele premeneného. Bol krásny. Mužná, silná postava bola ešte viac vyrazená šatstvom, ktoré si bol obliekol. Mal totiž kroj sedliacky, bežný v novomestskom okrese. Iba daktoré fantastické prídavky, ako opasok s pozlátenými prackami a zelená košeľa boli odchýlkami od bežného kroja.

„Ale ti to stojí,“ kochala sa v synovi natešená mať. „Krásne šaty — no! Keď bude na fašiangy masknbál, urobíš v nich senzáciu.“

„Myslím, ani do fašiangov nebude treba čakať. Mama, ja idem po okrese kortešovať. Na to sú i tieto šaty. Ešte mnoho, mnoho počuješ o mne. Po tieto dni ma nečakaj.“

Objal ju, bozkal jej ruku a vysadol na osedlaného koňa. O chvíľu stratil sa udivenej materi.

Ani štyri dni neminuli, čo chodili okresom, a účinky sa už dostavili. Stránky sa konsolidovali; bolo jasne rozoznať, ktorá má koľko hlasov. Ale sa aj natrápil, kým natoľko povzniesol morálku! Všade po dedinách len z morálky prednášal, a tá bola: ,Ľudia, nepite od oboch kandidátov. Riadny volič chytí sa jedného a nepreskakuje z tábora do tábora ako skrútená ovca.‘ Od tých čias Szedlárszkeho ľudia nepreskakovali viac k Szavymu.

Ale to nebolo dosť. Szavyho tábor stenčoval sa zo dňa na deň. Chýr Edušov šiel ďaleko pred ním dedinami. Kde sa zjavil, tam razom masy získal. A nebol to len účinok kroja. Skôr sama osobnosť Zobiczkého vábila a priťahovala tých prostých ľudí. On sa im znížil a vžil do ich cítenia i myslenia — obliekol sa do sedliackej duše. Pospolitosť videla v ňom Slováka-sedliaka, pravda, zidealizovaného. A pán Zobiczky napodiv priľnul k tejto spoločnosti, cítil sa ako medzi seberovnými. S nimi sedával v krčme, s nimi tĺkol sa po sedliackych chalupách; keď ho v niektorej zastihol obed a tí, čo boli vôkol misy, dľa starej obyčaje riekli: ,Poďte s nami,‘ on šiel, jedol drevenou lyžicou hrubé jedlá z jednej misy so sedliakovou rodinou.

Szavy spočiatku sa len útrpne usmieval bizarnému nápadu Zobiczkého. ,Nech len hrá tú komédiu, aspoň kompromituje Szedlárskemu stránku u sedlače. Lebo sedliak nechce kamaráta, ale pána.‘ No nahliadol, že jeho výpočty boli trochu pochybené. Kde sa Eduš obrátil, Szavyho zástavy osireli. Viali síce na krčmách, ale krčmy, ani čo by ich bol vymietol. Stoliční korteši vracali sa jeden po druhom zahanbení — ich hlas po dedinách nemal viac poslucháčov. Krem toho ak dakde probovali prekážať Zobiczkému, sedliaci ich makave presvedčili, že to márna práca. Sám slúžnodvorský ledva vyviazol z jednej dediny. Sedliaci zhrnuli sa okolo jeho koča so sekerami, a len do kolies sa dať. Szavyho krčmári, vidiac, že nekynie zárobok, postrhúvali zástavy a poslali ich nočnou hodinou ta, skadiaľ ich dostali — do Savíc. Szavyho strana po dedinách bola rozrušená, podkopaná, zničená. Zostali mu len Nové Mesto, sídlo stolice, a Ladíková, ľudnaté, sedliakmi obydlené mestečko, uložené čosi vbok od centra stolice, a ich najbližšie okolie.

Szavyho strana zišla sa do Savíc ku konferencii. Hlavný bod porady bol: Ako odzbrojiť Zobiczkého? Chytiť ho ako buriča? Násilie by rozbúrilo mysle sedliakov a nalialo oleja do ohňa. Vyjednávať s ním? Strana tak mocná s jediným človekom — to by bolo nedôstojné, to by mu dodalo nimbus v očiach pospolitosti. Konečne uzavrelo sa suspendovať ho z úradu, v dedinách ponechať stav dnešný, veď v deň voľby oddrapí sa z nich, čo sa dá. Zato nedopustiť protivníka na svoj terén, centrum stolice a jeho okolie obsadiť. Preto sa Marínyimu odporúča, aby stopoval pohyby nepriateľa na každom kroku. Ak by sa Zobiczky odvážil prekročiť do cudzieho revíru, tu treba hneď v zárodku paralyzovať jeho zhubnú činnosť.

Od toho dňa bol Zobiczky obkľúčený zvedmi, ani počas války. Kam sa hodil, všade stretol sa so svojím bývalým šéfom, Marínyim.

V deň pred voľbou mal Zobiczky so svojimi pomocníkmi v krčme generálnu poradu. Porátali hlasy dľa dedín, a našlo sa, že Sedlárszky má väčšinu dvesto hlasov.

„Páni, to je málo,“ riekol kortešom, „tak prehráme. Tieto hlasy nám vezmú zajtra na rínku. My sme v opozícii, nás budú krivdiť. A väčšina dvoch sto hlasov ich len podráždi k výčinom, a skrešú nám ju na menšinu. Ak chceme zvíťaziť, musíme protivníka ochromiť. A tu treba asi päťsto hlasov väčšiny. Tristo hlasov musíme im teda ešte dnes ukradnúť.“

„Ale ako — teraz je už ťažko!“ riekol pán Pazman Szedlárszky.

„To je už moja starosť. Ja ich zadovážim sám. Vy zostanete len tu, a držte mi ľudí pekne v hŕbočke. Nepusťteže si vlka do košiara! Nesmieme tu stratiť ani hlasu. Vaša radosť bude nedať si odorať. Dnes večer nech sú hotové vozy a ľudia; doveziete mi ich, kde vám ja odkážem. Zajtra ráno všetci spolu vtiahneme do stoličného mesta; nech nás vidia, že nás nie je málo.“

Korteši sľúbili, že úpravy svojho veliteľa v ničom neporušia. Pán Eduš sadol na koňa, a chodníkmi, vŕškami zaniesol sa do svojej rezidencie, do Zobíc.

„Prepánaboha, môj syn!“ vykríkla jeho mama. „Celý si mi zdivel, smrdíš dymom, fajkou a — pálenkou. Čo som sa ja dožila! Ja že ideš kortešovať za našich — a ono…“

„Ktoríže sú to tí naši?“ pýtal sa jej s úsmevom.

„A ty sa ešte smej! Čo povie Szavy… Všetko hotové, len oddávky, a ty všetko porúcaš! A Žofka — nebožiatko, tá si oči vyplače. Kde sa ti len rozum podel, kde!“

„Ja chcem Szavymu dokázať, že Žofku lebo dostanem ja, alebo ani ja, ani ablegát Pataky.“

A vyrozprával jej, ako ho bol Szavy pred týždňom odmrštil.

„Dobre si urobil, syn môj,“ a pohladila ho po uchlpenej hlave. „Ja som nevedela, čo sa medzi vami stalo. Poručenobohu. Ozaj, vieš, že ťa zhodil zo slúžnovstva? Tu je list od starého.“

„Čakal som to; vedel som, že nič múdrejšieho nebudú vedieť vyviesť,“ a schoval županov list za opasok.

„A teraz si už len oddýchneš, čo?“ A natešená mama poberala sa do kuchyne.

Pán Eduš obzrel hospodárstvo nepreoblečený. Vydal ďalšie rozkazy a v dobrej vôli zasadol k obedu. Sotva zložil lyžicu, dal rozkaz, aby zapriahli štvorku do krytého koča.

„A kde ideš, Eduško?“

„Do práce, mama, do práce! Treba kortešovať, dnes je ostatný termín…“

„Nebolo ti ešte dosť? Veď i druhí môžu dačo robiť, nielen ty sám.“

„Ja musím, mama, ja sám. Nech vidia i župan, i všetci, kto bol všetkého fundátor.“

Objal mamu, a v tom divnom obleku sadol do koča, rozkážuc spustiť remenný pokrov. Bol krásny letný deň.

„A povezieš sa v otvorenom koči?“

„Nech ma vidia, keď poveziem sa popred vidiecky dom. Keby som sa kryl, mysleli by, že sa ich bojím.“

Za kočom zdvihol sa prach, kone, fŕkajúc, leteli k stoličnému mestu.

Pán Marínyi, hlavný slúžny, práve zberal sa po mohutnej sieste do kasína, keď pribehol hajdúch s vyplašenou tvárou.

„No, čo je?“ okríkol ho pán.

„Prosím ponížene, pán urodzený viezli sa hore mestom.“

„Kto — čo — ako: nevieš, že každý čert už tituluje sa urodzeným? Ktorý je to ten tvoj urodzený?“

„Ten pán slúžny, čo boli… čo sa im to tá nátura tak prevrátila čím hore tým dolu… Nuž ten zo Zobíc. Ja že to bača… tá košeľa sa im tak počernievala, a ono to boli pán urodzený…“

„Nefrfoc toľko! Kde sa viezol?“

„Ako povedám, hore mestom… pekne prebrnkli popri mne; len brnk! a už boli čerti vedia kde. Ja som ich poznával po tvári trochu — ale takto nebol by som sa im priznal, iba čo som po kočišovi vyrozumel, že sta to veru oni. I pekne sa mi do tváre zasmiali a zakyvkali pekne rukou, povedá: ,Sérus, Miško!‘ Nuž ale sta to reku oni… A nestačil som to slovo preriecť, už boli brnk! No — myslím sebe — mali si aj čo obliecť! Keby dáke šnurované mentieky… ale nevypratú košeľu ani dáky valach.“

„Čuš, trepajisko! Rozkáž zapriahať — ale v tej minúte!“

„Už je, už je — len sadať, pán veľ…“

„Už choď!“

Vďaka opatreniam pána slúžneho, vo dvore vždy stál koč pohotove, v ňom zapriahnuté kone. Pán Peter zapálil si len cigarku, a hodil sa do vankúšov.

,Človek nemá chvíľku pokoja,‘ šomral rozzlobený; ,aby lietal ako kopov po okrese, kde a kedy sa komu zapáči. Nevystál som za dvadsať rokov v službe toľko čo tento týždeň. Veď je to i úradníctvo! Neznať si rady s jedným holomkom… Všetko len na mojich pleciach! Ozaj, Szavy dnes bohviekde vylihuje, fajčí si dakde vo foteli, a ty, slúžny, lietaj… A čo mňa do jeho krvavého mandátu? Len že som slúžny a hlavný korteš… Človek by všetko zapľul. Originálna figúrka, tento Zobček. Plnokrvný Zobiczky, plnokrvný blázon — ozaj! Poznať v ňom otca — celý otec. Nerozmyslenosť! Bujj bele Balázs!^[10] Skaziť si kariéru… len nech bude efekt, čo on dbá? Istý jeho otec. Chodiť v krpcoch a opasku — móda à la Paríž! Komediant!‘

Za mestom v neveľkej diaľke zjavil sa koč, ťahaný štvorkou. V ňom vidno široký klobúk a zelené rukávy.

,Na koho to má pôsobiť, nepochopujem. Solídni ľudia ho unisono^[11] odsúdia, iba kuchárky mu budú tlieskať… Veru lacná sláva! Škoda šuhaja… musím mu do duše povedať, čo a ako. A čo to zastal?‘

Zobického koč zastal, kočiš skočil a vytiahol vrch na ňom. Pánu slúžnemu stratili sa z očí i široký klobúk i zelená košeľa. Vidieť len remeň, ako sa klenie ponad kočiar a drobný oblôčik, ktorý odráža jasné lúče slnka.

,Aha, pán brat nemôže vydržať páľu, dal sa prikryť. Samá kontradikcia,^[12] samá launa.^[13] Halušky sedliacke nevystavia mu bok, od kulaše nedostane magnkatarh,^[14] i na prípecku sa vyspí — a slnca nevydrží! Komediantská nátura!‘

Pán Marínyi takto si ukracoval nudnú cestu. Tu i tu zahrešil planej ceste, keď ho vo voze veľmi osievalo: no hneď sa i utíšil a nehrešil jej. Veď vlastne je to stoličná a práve v tomto okrese patrí pod jeho právomoc.

Dediny míňali sa a tratili za horizontom, vrchmi stiesneným. Cesta došla do doliny; dolina sa čím diaľ šíri a rozkladá v rovinku, pretrhnutú kde-tu úložitým kopčekom. Kde sa končí rovina, tam dvíhajú sa vrchy, po bokoch zarastené bučinou a jedlinou. Na samom úpätí týchto vrchov belejú sa spomedzi stromovia steny domcov v dlhočiznom rade. Nad nimi dominuje veža, ligotajúc sa v letnom slnku, lebo je obitá meďou. To je Ladíková, veľká obec, alebo, ako sa rada menuje, mesto.

,Teda do Ladíkovej, pán brat!‘ usmial sa pán slúžny. ,Ladíková je už naša — coky!… Podur!‘ skríkol na kočiša, ,aby sme ich tam v meste dohonili! Len za nimi, smelo, ta — neboj sa!‘

Jeho oko s akousi úctou spočinulo na mestskej veži. Veď tam pod ňou býva ten dobrý, lojálny ľud, ktorý zajtra ráno, chlap do chlapa, pôjde k urnám hlasovať na Szavyho. Už rozoznať dom od domu. Vidno, ako stoličná cesta, prebehnúc poľom, zeleným, vlniacim sa úrodou, vniká do mesta a prechádza v hlavnú ulicu, i ako sa hodí razom vľavo. Štvorka je už pred mestom, letí ulicou, za ňou stĺpy prachu. Deti, stojace pod stenou, počuť, ako pokrikujú… hodila sa už vľavo, zmizla, iba prach čo sa kundolí. Pán Marínyi pocítil akúsi úzkosť.

„Pošibaj — za nimi!“

I oni sa našli v hlavnej ulici, deti zas pokrikujú. Na ulici ľud — poznali ho, klaňajú sa úctivo… pán slúžny nestačí ani ďakovať, iba kričí:

„Pred hostincom zastaň!“

Koč zastal skoro na konci mesta pred domom nebieleným, len z väčšieho ovakovaným. Pod ním pivnica, na nej oblôčky, ktorými kuká tma na ulicu spomedzi mriežok do cifry skrútených. Hlavný vchod je vysoko od zeme, vedú k nemu schôdky na altánku, z ktorej ide sa do pitvora, zaneseného blatom a raziaceho pachom, aký rozkladá sa v navštevovaných krčmách. Predo dvermi na altánku stojí človek plecitý, tučný; v ústach fajka; oblečený je v letných šatách, len kabáta nemá. Snáď chce ukázať, že i on máva dakedy čistú košeľu, lebo jej rukávy sa ozaj jagajú. Ako muž ten zhliadol pána slúžneho, podvihol čiapku, zlatom vyšívanú, pravda, dobre už prepotenú, a riekol:

„Košamstr dínr — gnädiger Herr!“^[15]

Pán slúžny ani nezosadol, len oprel sa lakťom o vankúš koča.

„Markus, nevideli ste dakde Zobiczkého?“

„Jake nevidel — videl, Ojer Gnoden.^[16] Tam lietal ani šarkan,“ a pán Markus (lebo i oni sú pán) ukázal čutorou svojej fajky, kam ,lietal‘.

„Pohni!“ skričal pán slúžnodvorský na kočiša a zahrešil, že Markusovi div fajka nevypadla.

Koč pustil sa behom a našiel sa za mestom. Tu cesta vchádza do doliny, za dolinou zas údolie; to sa rozvetvuje v obe strany a každé z nich ukrýva dedinky. To všetko je revír Szavyho. A iste do tých dedín ide Zobiczkého štvorka, ktorú neďaleko vidieť. Ale i štvorka musela vystať, lebo ide skoro z kroka na krok.

,Ergo, rozmysleli sme si,‘ posmieval sa pán Marínyi. ,Z Ladíkovej je nič, pán brat, ani z dedín nebude nič… Hm, lebo Marínyi pôjde za nami i krajsveta a nespustí nás z očí — veru nespustí, ten prefíkaný Marínyi…‘

A pán slúžnodvorský sedel si vo vankúšoch, krátiac si čas vtipkovaním nad prevedeným protivníkom.