ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Zobiczky vyšiel k ohňu. Prijali ho so slávou. Ani neschádzal z pliec oduševnených voličov. Bolo čosi pekného v ich oddanosti. Pocítil akúsi tajnú výčitku. ,Opustil si Szedlárszkeho — dobre, to je ctibažník. Ale načo si oduševňoval toľký svet zaňho? Ty si dosiahol, čo si chcel, ale čo dosiahol tento ľud? Nebolo mu lepšie, kým neslýchal o ničom, kým sedel v svojej chalupe, alebo pracoval v poli? Načo im maľovať zlaté zámky, a — oklamať ich! A ako ti veria…‘

Ale tu vynorila sa strojná postava devy, krv zvírila — výčitka odznela…

K tretej po polnoci priletel stoličný hajdúch na spenenom koni. Pánu Edušovi podal list pod stoličnou pečaťou. V liste stálo: „Milý priateľu! Dozvedel som sa, že moje slová, ktoré som voľbou rozčúlený vyriekol, berieš na zlatú vážku. Ubezpečujem Ťa, že všetko to je nič iného, ako nemilé nedorozumenie. Nedorozumenie tým nemilšie, že mňa stálo pár tisíc zlatých a Teba asi toľko nespokojných chvíľ… Aby som chybu napravil, sľubujem Ti čestným slovom pred týmito svedky: akonáhle obdržím mandát, hneď v ten deň budeme sláviť Tvoje zasnúbenie s mojou dcérou Žofkou. Je rad na Tebe, aby si urobil niečo, čím by táto, nám všetkým dôležitá záležitosť riešená bola k Vášmu blahu a našej spokojnosti. Tvoj otcovský priateľ Pavel Szavy.“ Ako svedkovia podpísaní boli hlavný župan a slúžny, a stoličná pečať.

Pán Zobiczky sadol k stolu a napísal: „Drahý Pali báči! Moja odpoveď na Tvoj vzácny list je táto: za Žofku urobím všetko. Aby slovo mohol dodržať, potrebujem Vašu pomoc. Predseda voľby nech dá tábory rozostaviť tak, aby ja s päťsto voličmi musel tiahnuť Tvojím táborom. Ostatok je nie naša starosť. Tvoj oddaný Ede. P. S. Vyprosím si služby na tetušku a pozdravenie na Žofku!!!“

Hajdúch letel s odpoveďou do stoličného domu…

Pán Zobiczky vyšiel k voličom.

„Drahí bratia! Tu sme všetci hotoví, len ísť k urnám a vyniesť rozsudok, kto má byť ablegátom. Ja myslím takto: Páni mešťania ladíkovskí pôjdu si ešte pospať. Vy, čo ste z dedín, občerstvite sa a — hore na vozy! Čas je tu — obsaďte miesto na rínku sebe i nám. Veď nás je, ľaľa, dosť hodne, teda vyberte nám miesto príhodné. Na rínku držte sa pekne, aby nás nepriatelia nehanili. Ale vozy nám pošlite naspäť, my sa na nich k mestu odvezieme, a to za vidna, aby nás videli, že nás je hodne. Tak sa my pripojíme k vám. Ale že je pánov mešťanov len okolo tristo: musí dakoľko dedín s nami tu počkať, aby nás šlo mestom aspoň päťsto voličov.“

Masám sa to veľmi zaľúbilo. Vyvolali „Sláva!“ — neznať, či sebe, či pánu Edušovi, či kandidátovi.

Voličia posadali na vozy, ako pán Zobiczky kázal. V Ladíkovej ostalo ich ešte dobrých päťsto.

Po prevedení expedície ľahol si na diván a zaspal.

*

Novomestský rínok poskytoval zriedkavý pohľad; len oči pásť na ňom. Mrvili sa na ňom masy v miešanine ani na jarmoku. Sedliak, mešťan, biela kabanica, čierna halienka, tu mentiečka, tam huňka, tu širák, tam čiapka: a nad tým morom ľudstva hora zástav, hora živá, pohyblivá. Ohlušujúci rákoš roznáša sa ulicami. Tu stoja oba tábory. Zhora tábor Szavyho, zdola Szedlárszkeho. Medzi nimi ponechaná široká ulica, udržovaná vojskom a bajonetmi, aby sa tábory nezrazili. Ulicou touto behajú sem-tam úradníci stoliční, jedni po práci, druhí len zo samopaše, aby voličom ukázali: ,Hľa, akí sme my páni, aký my máme dom!‘ Tábor Szavyho pozdravuje ich pokrikmi: „Sláva!“ „Éljen!“ — sú to všetko jeho korteši. Tábor Szedlárszkeho mlčí, alebo odbavuje ich nadávkami.

Okolo deviatej, keď už hlasovanie bolo v behu, ozvala sa muzika. Pohybovala sa zhora nadol. O chvíľu zjavil sa na rínku rad voličov, stúpajúcich k táboru Szavyho. Na čele zástupu kráča pyšná postava mládenca v zelenej košieľke, v skvelom opasku… Obzrel sa po okolitých domoch, akoby sa pýtal: Kto sa mi vyrovná? Obloky plné divákov, vlastne diváčok. Pozrel i na stoličný dom: v oblokoch výkvet stoličnej inteligencie. Úradníctvo a zemania, zemania a úradníctvo. Niekoľko oblokov ozdobené je najkrajšími dámskymi hlavami z celého vidieka. Menovite v jednom zazrel bledú, utrápenú tvár, okrúženú plavými vlasmi… Vypäl prsia a ešte pyšnejšie kládol nohy jednu ku druhej: dívala sa naň ona!

Pán Zobiczky viedol svoju čatu prostriedkom tábora Szavyho… Povstal ryk všade dookola. Pred ním rady szavystov: múr živý, ale pevný ani žula. Darmo opreli sa szedlárszkovci doň plecom — nemožno ho prelomiť. Obzrel sa na svoju čatu: na tvárach zmätok, zmalátnelosť…

„Tu sa neprebijeme!“ zvolal akýsi triezvy, rozvážlivý hlas. „Obíďme poza mesto k našim.“

Rada dobrá, ale po nečase. Tábor Szavyho privalil sa na čatu Zobiczkého; obkľúčil ju ani železná obruč. Východu niet. Strkanie, krik, nadávanie, bitka, tresk… Szedlárszkeho zástavy, čo pred chvíľou tak veselo viali nad čatou Zobiczkého, strhnuté k zemi… Tam sa váľajú, potrhané, podupané, polámané. Pán Zobiczky skrčil sa a prešmykol reťazou szavystov. Nezvedel ani, len keď našiel sa za chrbtom vojaka. Pred ním prázdna ulica; chce vstúpiť do nej, vojak ho zadržal, že neslobodno prechodiť z tábora do tábora. Ale tu ide popred neho stoličný podnotár.

„Servus Ďula!“ volal naň pán Zobiczky.

Pán notár len ťažko zbadal priateľa v toľkej tlačenici.

„A — to si ty? Servus! Poď hore, čakajú ťa.“

Vojak prepustil čudného sedliaka, ktorý si tyká s vidieckymi pánmi. Pán Zobiczky vydýchol si vo voľnej uličke. Ale spozoroval to tábor Szedlárszkeho.

„Nech žije náš mladý pán!“ zvolali, čo ho videli.

„Chlapci, už sme tam, kde loj kopú. Päťsto hlasov nám títo zadržali…“

Szedlárszkeho tábor vykríkol. Chcel sa oboriť na szavystov, ale nemožno. Vojsko nepopustilo ani piade. Pán Zobiczky ako na krídlach vyletel stoličnými schodmi a octol sa v stoličnej dvorane. Zídené panstvo prijalo ho s aplauzom. Sám župan pobehol mu oproti a oboma rukami potriasol mu ruku. Obďaleč stála deva, nie s bledou, ale zapýrenou tvárou. Bežal k nej a chytil jej rúčku, ktorá sa v jeho zachvela.

„Za teba zradil som Szedlárszkeho.“

Ona mu stisla ruku v odpoveď.

„Poď, ukážem ti tých, ktorým ďakujeme, že sme svoji.“

A zaviedol ju k balkónu, ktorý hľadel rovno na rínok. Vystúpili naň oba. Szedlárszkeho tábor ich ihneď zazrel a zvolal: „Sláva!“ Zástavy sa ukláňali. Zobiczky sňal klobúk a kýval ním bývalému svojmu táboru. Žofke prišlo ťažko zniesť toľko očí. Chytal sa jej závrat… Utiahla sa do dvorany — i tam počula hukot, doliehajúci od rozvlnených más.

Szavyho tábor bol už tichý, uspokojený. Strávil i zažil obeť, ktorú mu vrhol Zobiczky.

O štvrtej vyhlásený výsledok voľby. Veľkou väčšinou vyvolený za ablegáta Pavel Szavy. Večer v Saviciach hostina, kde prítomná bola celá stolica. Tu pán Eduš a Žofka zamenili prstene.

Dnes sú už svoji a žijú šťastne v Zobiciach. Premeny nestali sa veľké; len, že pán Marínyi bol vymenovaný ku katastru a jeho miesto zaujala mladá, ale už vyprobovaná sila: pán Eduš Zobiczky, na veľkú radosť hajdúcha Miška. Nuž žijú všetci šťastne, ak nepomreli.

Ozaj — na povestné šaty sme zabudli! Pán Zobiczky tiež zabudol na ne pre svadbu, zas potom pre úradné povinnosti, zas pre krštenie… Iba dnes, keď mladá pani čosi hľadala na pôjde, padli jej náhodou do rúk. Zniesla ich dolu, dala ich vyčistiť a večer mužíčkovi pošepla:

„Mužíčku, daruj ich na pamiatku nášmu horárovi.“

„Ah, nie, anjel môj — len ich ty pekne odlož.“

„A načože ti ešte budú? Či sa chceš ešte raz ženiť?“

„To nie: ale keď mi dopomohli k žene, možno, mi dopomôžu i k mandátu…“