ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kočiare zanikli v doline, v zeleni hory. Dookola ticho, pusto…

A predsa nie! Tamto strán cesty je úboč, zarastená lieštinou; lieština sa hýbe, ktosi razí si ňou cestu. Snáď srnec alebo jeleň… Nie, v jasnej zeleni lístia vidieť tmavú zeleň košieľky a ligot pozlátených praciek od opasku.

Pán Zobiczky spustil sa úbočou na cestu a obrátil sa rovno k Ladíkovej. Pred krčmou našiel toho istého Markusa v tom istom spôsobe.

„No, ja som tu, pán Markus — čo myslia?“

„Ale veď pred štvrťhodinú…“

„Pravdu majú, ale pred voľbou im to tak býva. Slúžnodvorský dohonil ma za mestom — vyrovnali sme sa, po bratsky, podobrotky. Keby bol našiel na ceste, bol by im doniesol palmový prútik do prezentu — ratolesť pokoja; ale, ako hovorím, nebolo. Ako ma tu vidia, celý som Szavyho. Slúžnodvorský šiel ta do dedín, po voličov, mňa poslal k nim s pozdravením, aby som tuto Szavyho voličov pripravil k zajtrajšej voľbe. Že je to pravda slovo na slovo, toho najlepší dôkaz, že som tu. Kde je richtár a úradskí?“

Pán Markus počul už všeličo kuriózneho, ale toto predsa bolo primoc. Ale načo rozumovať? Korteš je tu — krčma sa zaplní…

Pán Zobiczky menom slúžneho rozkázal richtárovi zvolať voličov do krčmy. Richtár sa tiež poškrabal, či má dať na to svoje richtárske ,placetum‘,^[17] no rozkaz nebol v kolízii^[18] so samosprávou obce — a rozkaz je rozkaz! A ako sa previedol! Neminulo štvrť hodiny, a krčma bola nabitá voličmi.

Pán Zobiczky dával len nalievať a zas nalievať. Sám tiež ponúkal, potľapkával voličov a zhováral sa s nimi o bežných veciach a úrodách, akoby len toť bol z poľa prišiel.

„To je pán,“ pochvaľovali si voličia. „Chlebový pán — neminie ho ešte vicišpánstvo.“

Sklenice prázdnili sa a zas plnili, a milí voličia plávali v blaženosti. Keď už videl, že mysle sú naladené k verejným záujmom, pán Zobiczky povstal zo svojho miesta.

„Ctení voličia! Chcem sa vás nakrátce opýtať: viete vy, na koho budete zajtra hlasovať?“

„Ako by sme nevedeli!“ ohlásil sa richtár. „Pán Szavy!“

Voličstvo prisviedčalo tiež:

„Pán Szavy.“

„Dobre; meno ste sa mu naučili. Ale či ste ho kedy tu i videli!“

Voličia nevedeli dať napochytre zručnej odpovede.

„Veru… akiste… no veru…“

„Avšak nevideli?“ dokončil za nich pán Zobiczky.

„Ja nie!“ zvolal jeden.

„Ani ja!“

„A ja ani tak!“

„Nuž, nevideli! Nože, no! A ozaj, prečo nebol tuná? Čo, neviete, pán richtár?“

„Ja neviem, prosím…“

„Ani nik tu nevie?“

„Ktože bude vedieť, ak richtár nie!“ ozval sa hlas od susedného stola.

„A ja viem, prečo!“

„Vedia — nech povedia…“

„Preto, že si on takto myslí: Čože Ladíková, tam bývajú sprostí ľudia, a tí dajú hlas na hockoho, na koho im stolica rozkáže. Čo by ja medzi nich chodil — osprostel by i ja medzi nimi; lebo kto chodí do mlyna, ľahko sa zamúči…“

„Ale my! O nás takto?“ kričal ktorýsi plnokrvný občan.

„Áno, tak si myslí o vás: Čo, môžem tam poslať svojho fulajtára,^[19] a oni si budú myslieť, že som to ja… Veď len toť psa miesto barana odrali a prepytujem zjedli…“

Pán Zobiczky zamĺkol; nebol by i tak vlastného slova počul, aký povstal hurhaj. Lebo susedné obce vymysleli o Ladíkovej tú bájku, a Ladíkovan, keď ju počul, ani čo by ho na nože bral.

„Kto to povedal?“ kričali nasršení mešťania.

„Kto? Veď vám hovorím: váš ablegát. V každej, i tej najhoršej dedine sedí korteš a muzika; napája ľudí, rozhadzuje peniaze. A čo Ladíková? Kto sa vám tu ukáže? Viezol som sa týmto milým mestom, že pôjdem do dedín po voličov Szedlárszkeho. Ale, verte mi, uľútilo sa mi vášho mesta. ,Eh, reku, nepôjdem do dedín! Nech tam Szedlárszkeho voličia i primrznú — nepôjdem.‘ A nešiel som, vrátil som sa do vášho mesta. Ale nie kortešovať. Na kých sto elementov by nám boli tie hlasy — môžme ich Szavymu dvesto požičať, a hvízdajúci vyhráme. Ale pomyslel som si: ,Čo, keď ten ablegát je taký skúpy, čo mi preto bude, keď ich ja potraktujem. To sú tam, myslím si, všetko hodní ľudia, stáli i za tvojho otca, keď bol slúžnym. I hory sú ti chotárne s ich horami, a nikdy sa ti neulakomili ani na triesočku. Nebudem od nich žiadať, keď mu dali slovo, aby opustili svojho ablegáta…‘ Ozaj, dali ste mu slovo, Szavymu?“

„Kto — kedy? Ja nie…“

A voličia v nedorozumení hľadeli jeden na druhého.

„A čo ste vy za voličia?“ okríkol ich rozhnevaný pán Zobiczky. „Nesľúbili mu, a držia s ním! To neviete ani, na čom ste! Pôjdete ako kŕdeľ oviec, kde vás títo barani povedú?“

Pri slove ,barani‘ hodil okom na richtára a úradských, čo si popíjali pri zvláštnom stole.

Voličia počali sa búriť. Že sú oni ovce a úradskí barani, zamrzelo ich.

„Nevidíte, kam vás títo vedú? Títo robia, čo im stolica nariadi, a stolica chce, aby všetko zostalo pri starom. Ale my nechceme to, čo bolo. My chceme, čo ešte nikdy nebolo. Ale načo vám budem rozprávať, čo my chceme — vy i tak neslúchnete. Vypime si radšej!“

„Čo chcú oni, nech nám povedia!“ kričali chlapi jeden nad druhého.

„Nie tak — najprv povedzte vy, čo vy chcete.“

V krčme nastalo ticho. Pán Zobiczky zvolal:

„No — čo nehovoríte? Chcem sa i ja od vás poučiť.“

„A čože my… My nevieme…“

„Takí ste vy voličia: neviete nič! Teda nech povedia títo; chodia medzi pánov; zvedeli možno, čo chce váš ablegát Szavy!“

Pri slove ,títo‘ hodil okom zas na úradských.

Richtár sa podkasal, mrdol plecom, zodvihol sa, pozrel po rozdráždenom zhromaždení. Ale keď videl toľko očí na seba obrátených, zahanbil sa, najedoval sa, udrel fľašou o stôl a ťahal sa spoza stola. Bolo mu trochu tesno.

„Ja, ba nie tak, richtár — osvedčte sa,“ dojedali doň občania.

„Ale ja viem?“ oboril sa na nich. „Bohuprisám, neužil som nič od nikoho, ani špete, ani čo by mi tu za necht padlo. Večná pravda! S nikým som nebol na slove v tejto veci — so žiadnou živúcou dušou. Ale ja… Nuž…“ A siahol si do vlasov a poodhrnul ich spoza ucha.

„Teda ani richtár nevie, čo chce váš ablegát. Nuž chcem vám teraz rozprávať ja, aby ste aspoň to vedeli, čo my chceme, keď už tak celkom sami neviete, čo chcete. My chceme, aby boli porcie menšie…“

„Ej — to, to!“ prisvedčili voličia.

„Lebo darmo je, čo moc, to moc. Vy tiež nenachodíte peniaze na drevenom moste. My chceme, aby železnice prestali: lebo načo sú železnice? Aby sa židia a páni mali na čom voziť, a teba strčia medzi kone. A čo nám sem čert zasial železnice, furmanky ani čo by bol sfúkol: chudobný človek nemá zárobku.“

„Svätá pravda!“

„Chceme, aby soľ bola lacnejšia — a čo by nám ju nemohli darmo dávať?“

„A oni platia za ňu krajine? Ani babky!“ prisviedčali voličia.

„My chceme, aby sa smel tabak sadiť, tak ako kapusta. A čo by tu každý mešťan nemohol mať peknú hradu tabaku? Koľko grajciarov by zgazdoval! Ak váš ablegát chce viac — voľte si ho! Ale takto, neboli by ste hodní, iba aby vás do vreca zašil…“

„Ale my toho? Radšej čerta rohatého!“ kričali voličia od pece.

„Tak sa má hovoriť! To je už slovo! Držte s nami: keď my zvíťazíme…“

„Nech žije Szedlársky!“ kričali voličia od pece; ostatní sa zahanbili, čušali.

Ale pán Zobiczky si nelenil. Chodil od stola k stolu; každému sa dal do známosti, že ho tam a tam videl. V krčme povstali krúžky vadiacich sa medzi sebou, pán Zobiczky bol všade… Vyslal do dedín poslov, aby sa Szedlárszkeho voličia zhromaždili večer v Ladíkovej. Markusovi rozkázal rezať barany; na obecnom placi za mestom rozkázal rozložiť oheň a variť, smažiť na panvách a hrncoch.

Na mrkaní dovliekla sa cigánska banda, povolaná z Nového Mesta. Zahrala pri vatre za mestom. O chvíľu obstúpila ju ladíkovská mládež, v ktorej žilky len tak ihrali. Pán Zobiczky šiel tiež ta, za ním vyšli i voličia. Krčmár vyniesol stoly, vyvalil sudy, a nápoje tiekli, kde kto čo nastavil.

Pán Zobiczky, človek vrtký, pochytil pani richtárku a povykrúcal ju, len milá vec. Tu stála zas druhá nevesta: pojal tú… Za ním dovtípili sa čo súcejší chlapci, a zem len tak dudnela. A voličia? Tu popíjali, tu tancovali. Keď tanec prestal, schytili na plecia pána Zobiczkého a nosili po lúke.

„Nech žije Szedlárszky!“ zvolal pán Eduš v odpoveď.

„Sláva — nech žije!“ opakovali bezmála všetci…

Bolo sa už dosť dobre zotmilo, rosa počala padať, keď medzi rozveselených vstúpil pán slúžnodvorský. Tvár strhaná, brada a šatstvo pokryté prachom.

„Čo je to tu?“ zvolal chrapľavým hlasom.

„To sme my, Peti báči; robíme si majáles,“ odpovedal pán Zobiczky.

„Čo tu hľadáš?“ osopil sa naň pán Marínyi.

„Keď teba tu nebolo, prišiel som aspoň ja rozveseliť tvojich voličov.“

„To je pokračovanie…“ pánu Marínyimu bolo ťažké slovo na jazyku. Zahliadol Zobiczkého temné oko, v ňom zlovestný plameň, „pokračovanie — divné,“ dokončil miernejšie.

„Poď, Peti báči, vysvetlím ti všetko bez svedkov. Tu už práce nemáš…“

A ukázal na voličstvo.

„Čože — ja? Slúžny nemá tu práce? Na koho ste, chlapi?“ slúžny obrátil sa k najbližšiemu stolu.

„No, povedzte, páni mešťania, na koho ste?“ zalichotil im pán Zobiczky.

„My? Všetci za jedného. Tuto pán urodzený vedia,“ odpovedal jeden z voličov.

„Ale ja chcem od vás počuť!“ rozkričal sa pán slúžnodvorský. „On za vás nebude votovať.“^[20]

„Nehnevaj sa,“ obrátil sa k nemu pán Zobiczky. „Oni vlastne ani nevedeli, za koho sú. Čo si im svojho kandidáta aspoň neukázal!… Teraz už vedia, vyrozumeli, i to len odo mňa.“

„Vtedy sa nevedel prísť spýtať, len teraz, keď mu prihára!“ ozval sa hlas z tmavého úzadia. Rozjarení voličia sa rozosmiali.

„Ktorý je to ten zbojník — hneď pôjde na mušky!“ rozkričal sa pán Marínyi.

„Povedám: poďme dnu. Autorita tvojho úradu je ohrozená.“

Pán Marínyi rozvážil si vec. Poberal sa so súperom do krčmy. Zapreli sa do bočnej, kde stálo na stole krčmárske víno.

„Peter báči, vypime si!“

„Ty, vyznaj tu medzi štyrmi očima: či si jednal ako čestný muž.“

„Áno, ako čestný — korteš.“

„A to je čestné: vyvábiť ma z Nového Mesta, zaviesť do Ladíkovej, tu zoskočiť a prázdnemu vozu dať sa špacírovať až na hranicu okresu? Pováž, kde tu česť?“

„Vedel som ja, že ty za vozom pôjdeš? Kone boli rozpálené, nemohol som ich dať hneď vypriahať. A tu som mal robotu — ja som nevedel, kde chodí kočiš s koňmi.“

„No, hovor, čo chceš — ja to zatracujem. A tu čo si urobil?“

„Skortešoval som vám Ladíkovú. Nie celú — úrad vám iste zostane, ak ho naša strana nesterorizuje. A kortešovať — to je šport. Najväčší páni sa ho chytili — teda je v tom žiadna nečesť. Chcel som ho i ja raz okúsiť, malý pán… Čo myslíš, bude zo mňa športsman?“

„Vieš, že mne je nie do žartov. Situácia je vážna. Som tvoj priateľ — hovorím úprimne, dobrý priateľ. Chodíš po zlých cestách. Čo ti dá Szedlárszky?“

„Nič…“

„Načo teda tieto komédie? Ja im nerozumiem.“

„Čo — komédia?“ osopil sa naň Zobiczky. „Ľúbiť je u teba komédia? U čestného muža! Ja ju ľúbim, Szavyho dcéru. On má s ňou cele, cele iné plány; prvý krok k ich prevedeniu je — mandát. Ja ho zrazím hneď na tom prvom kroku: mandátu nedostane.“

„A ty verejné záujmy obetuješ osobným?“

„Szavy tak začal. Od neho sa učím…“

„Ukáž mu ty, že sa vieš obetovať…“

„On by moju obeť neuznal a svet by ma vysmial. A potom: veď Szavymu skôr pristane sedieť doma než v parlamente.“

„A Szedlárszky?“

„Szedlárszky? Ten iste zmôže toľko čo Szavy. Čušať vie, i vokšovať^[21] vie.“

Na lúke strhol sa ohromný krik, hulákanie. Vybehli oba na altánok pozrieť, čo sa deje. Na ceste stáli vozy, z nich zliezali sedliaci.

„Čo to znamená?“

„To sú Szedlárszkeho voličia z dedín a vaši, vlastne už naši, a Ladíkovania ich vítajú.“

Slúžnodvorský videl masu ľudstva mrviť sa na obecnom placi. Čierna noc zjasnela od bielych halien.

„Koľko je to hlasov?“

„S Ladíkovanmi vyše tisíc.“

Vrátili sa do bočnej. Slúžny zamyslený prechodil sa izbicou. Zastal pred Zobiczkým.

„Víťazstvo máte isté.“

„Po ladíkovskej afére ako na dlani. Naša väčšina je čosi vyše päťsto hlasov. Tú nesčešete žiadnym fígľom na svete.“

„Ja znám jeden spôsob…“

„A ten je?“

„Vyrovnajme sa.“

Zobiczky pustil sa do smiechu.

„Čo na tom smiešneho. Ty nám oddáš päťsto hlasov, a sme víťazi. A ty urobíš terno. Úrad ti vrátime s výhľadom na povýšenie pri prvej príležitosti.“

„Úrad! Bez úradu ja vyžijem.“

„Žofku ti dáme…“

Pán Zobiczky prechádzal izbicou zamyslený.

„Za Žofku a úrad sa vyrovnám. Áno, prečo nie. Szedlárszky mi je cudzí, ba protivný — čo ma doň? Sľúbil som mu síce pomoc, ale iba potiaľ, pokiaľ mi nedajú Žofky. Ak mi ju dajú, Szedlárszkeho nechám. Nemá sa čo sťažovať. Čo mu päťsto hlasov i ujmem, nechám mu menšinu, a to čestnú. On by jej nebol zohnal bezo mňa.“

„Teda ruka na to.“

„Ruka áno, ale iba keď bude istota: čierno na bielom.“

„Zbohom!“

Pán slúžnodvorský sadol do koča, a zmizol vo tme.