ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minuli dva týždne, novomestský okres podobal sa vzbúrenému moru. Jedlo sa, pilo sa, hajdákalo sa. Požehnanie konštitúcie rozlialo sa potokmi na skonfundovaných voličov. V dedinách zástavy — na jednej krčme: ,Éljen, Szavy Pál!‘,^[9] na druhej: ,Nech žije Szedlárszky Elek!‘ Prečo neboli v reči jednej? Pán Elek Szedlárszky myslí, že spočiatku musí kandidát hľadať popularitu…

Minuli dva týždne, a dnes vlastne nevie, ako stojí. Tí, čo včera boli uňho po zástavu, dnes už pijú v krčme Szavyho, a zajtra… slovom, motanina!

,Načo je tým sloboda? Nedospelý ľud, čo ten vie, čo je sloboda!‘ rozumuje pán Elek a číta, koľko už asignácií vandrovalo do dedinských krčiem. A koľko ich povandruje ešte v tento posledný týždeň! A keby mal aspoň záruku, že zvíťazí, ale — ale…

Toto ,ale‘ hnevalo ho vo výpočtoch. Prišiel k nemilej skúsenosti, že Sedlárskovci sú vlastne nanič korteši. Keď sú uňho, rozdrapujú sa; keď prídu do dedín, pijú a kryjú sa po kútoch pred kortešmi z vidieckeho domu. A ľud, ako všade, i tu ide za mocnejším, smelším.

Na dverách ktosi zaklopal; do izby vstúpil mladý muž, pán Eduš Zobiczky zo Zobíc.

Zobiczky pochádza zo Zobíc, jediný syn; otca už nemá, len matku. Má pekný, nezadlžený statok, absolvoval jus, i skúšky porobil. Vrátiac sa z univerzity domov, hlavný župan vtiahol ho do chóru úradníctva. Pán Eduš bol už rodený úradník. Jeho otec býval dlhé roky slúžnym, potom stoličným notárom. Matka bola v koľkomsi kolene sesternica županovi. Župan ho teda musel vziať do stoličnej služby. No, bohužiaľ, po stoliciach je dorastu vždy viac než uprázdnených miest: županova starosť je nie tá, kým zaplniť ten alebo ten úrad, ale: aký úrad dať tomu alebo tomu. Ale tu nie nadarmo študoval župan donata! Stvoril mladému Zobiczkému miesto dľa zásady: úrad je pre úradníkov. A keďže nechcel ho zasiať ďaleko od centra, o čo i mama snažne prosila: vymenoval ho v novomestskom okrese za titulárneho vicepodslúžneho. Okres mal teda na papieri štyroch slúžnych: hlavného slúžneho, ďalej pod-, vicepod- a konečne titulárneho vicepodslúžneho. Ostatne tento monštruózny titul neudomácnil sa v novomestskom okrese. V úrade sedávali vlastne len hlavný slúžny z povinnosti a titulárny vicepodslúžny z móresu. Richtári teda hlavného slúžneho volali pán slúžnodvorský a pána Eduša jednoducho pán slúžny. A mali dobre, že mu dali o toľko stupňov vyšší titul — pán Eduš stúpa v priazni županovej. Je verejným tajomstvom, že dvorí dcére ablegáta pána Pavla Szavyho, peknej a duchaplnej Žofke, a to s výsledkami, že každú chvíľu treba očakávať verejné zasnúbenie.

Pán Elek Szedlárszky bol prekvapený touto neočakávanou návštevou. ,Prišiel špehovať,‘ blyslo mu hlavou. ,Šuhajko, u mňa moc nevyňucháš!‘

Chcel ho nakrátko odmietnuť, ale zišlo mu na um, že jednou nohou stojí už na diplomatickej dráhe. Usmial sa teda vľúdne a blahosklonne ukrytému nepriateľovi a, chytiac ho popod pazuchu, vyviedol ho kamarátsky do salóna.

„Mnoho majú práce, pán slúžny, mnoho,“ začal diplomat pán Elek.

„Práce! To nie,“ odvetil úprimne pán Zobiczky. „Skôr starostí.“

„Ojojoj!“ vyvolal nežne pán Elek, zaveslujúc rukami. „Oni — a starosti! Hahaha!“

No smiech pánu Elekovi primrzol na ústach. Hosť totiž podržal vážnu, zamyslenú tvárnosť, čo na nášho diplomata pôsobilo ani studená voda.

Nastala trápna pauza. Hosť sa vzchopil a pristúpil k domácemu pánovi.

„Mám s nimi vážne prehovoriť — o voľbách!“

,Aha, vyjednávať,‘ dovtipoval sa pán Elek, ,nahliadli, že som im nebezpečným.‘

„Prosím, som ochotný,“ riekol hosťovi.

„Prehliadol som, ako stoja obe stránky, a prišiel som k smutným rezultátom.“

„Pre ich, či pre moju stranu?“

„O ich strane hovorím. Je dosť mocná; nakoľko som vycítil, majú, možno, väčšinu, ale…“

,Aha, už haní ako kupec voly, ktoré chce kúpiť,‘ usmial sa v duchu pán Elek.

„To mi dostačí,“ doložil s uníženou poklonou.

„Dostačí im byť kandidátom, ale nie — ablegátom. Niet v nej organizácie, ducha. Do voľby im ju roztrepú; len črepy z nej prídu k urnám…“

„Veľmi som povďačný za toto, ozaj otvorené slovo, hehe… Len čomu pripísať, čím som si zaslúžil, že moja strana im tak zaľahla na srdci?“

Pán Eduš stratil trpezlivosť. Pichanie pána Elekovo ho konečne omrzelo.

„Nech sa ma neboja. Nešpehujem. Prišiel som preto, lebo ich víťazstvo mi na srdci leží.“

„Čo to má byť? Žart? Čím moja osoba…“

„Prosím, nemiešajme osoby… Ich osoba nemala v tom žiadnej… ja som ich…“

Pán Elek zahral diplomata veľmi smutne. Všetky pocity, ktoré mu dušou hýbali, bolo jasne čítať na jeho výraznej tvári.

„Oni — môj, oni, Zobiczky!“ zvolal udivený rozochveným hlasom.

„Áno, ja, Zobiczky.“

„Odpustia — ale to nemôžem pochopiť…“

„A vec je celkom jednoduchá. Odtrhol som sa od Szavyho. Medzi nami niet už nič spoločného.“

„Od ablegáta.“

„Od.“

,Chcú ťa podviesť, Elečko, pozor!‘

„Len ako je to možné! Veď viažu ich predsa k nemu zväzky veľmi, veľmi útle, jemné… Nemožno…“

„Ba možno práve preto, že boli také subtílne. Nevydržali závažie, ktoré vešala na ne ctižiadosť Szavyho. Potrhali sa. Jeho ctižiadosť nemá hraníc…“

A v pánu Edušovi vzbúrili sa city nanovo, sotva potlačené. Prechádzal prudko salónom, aby ich utíšil.

„Pýtali jeho dcéru?“ vyzvedal pán Elek.

Hosť sa zamračil; nechcelo sa mu nanovo prehrebať sa v tom, čo už minulo a — pred cudzím človekom. No premohol odpor.

„Pýtal, on mi odoprel. ,Amice, počkaj, veď nezmeškáš. Vidíš, pre voľby neviem kde mi hlava stojí.‘ Nie tak — ja na to — voľba preto netrpí. ,Nič — najprv voľba.‘ Ja som doň dobýjal, až mi nevdojak odokryl svoje plány, lebo bol rozdráždený. ,Čakaj!‘ obkríkol ma. ,Žena ti neujde, tá či táto, všetko jedno. Bez ženy ťa tetky nenechajú.‘ Tak teda, tá, či táto! Už mi bolo dosť. Huplo mi do hlavy, že ablegát Pataky nechodieval len z dlhej chvíle do Szavych. Sama Žofka sa mi vyjavila, že ako sú v Pešti, každý deň je u nich. Szavyho vôľa je Žofku vydať za Patakyho, kadenáhle počne sa sesia. Mňa oženia tiež — s kým, to tetky už dáko zariadia. Ja musím len pristať a — poďakovať sa.“

„Tak? To je iná vec,“ rozhodol pán Elek. „Ergo Szavy im dal košík. Neslýchané! Koho ten chce dostať za zaťa? Snáď ministra! Oni — čože oni! Spravia partiu, inakšiu, cele inakšiu…“

„Dajme tomu pokoj,“ pretrhol ho s nevôľou pán Eduš. „Partií my nebudeme hľadať, poradíme si i bez nich. Prekaziť mu plány — to je pravá cesta. A ja mu ich musím pokaziť. Szavy nesmie sa dostať do Pešti, kým mi neoddá svoju dcéru. Musí sa zriecť alebo Patakyho, alebo mandátu i Patakyho. Lebo keď Szavy nebude v Pešti, nech Pataky príde sem, do Savíc, veď…“ Pán Eduš nedokončil, ale oči mu ziskrili hnevom.

Pánu Elekovi sa konečne rozjasnilo. Pristúpil k hosťovi a stisol mu skoro vrele ruku.

„Na mňa môžu rátať — čo bude možné…“

Pán Eduš nemohol potlačiť v sebe nevôľu, ktorú v ňom vzbudzovalo každé slovo Szedlárszkeho. Keby nemusel, nehľadel by jeho služieb. Ale nutnosť premohla v ňom predsudky. Podal mu ruku a doložil:

„Ja rátam na toto: oni ma spravia svojej strany hlavným kortešom. Ja im zorganizujem stranu a privediem rozmnoženú k urne. Szavy musí utrpieť porážku.“

„Ich návrh akceptujem s radosťou — tu je ruka.“

„Zajtra sa vyberiem do dedín. O dva dni pôjdu oni, povedia programné reči. Ostatok potom.“

,Spravodlivá vec nájde všade svoje nástroje, i na Sahare, a tak i moja,‘ pomyslel si pán Elek, vyprevádzajúc tak neočakávaného spojenca. ,Odmrštený milenec, pomsta: to sú veľké mocnosti!‘ A dlho chodil po izbe a trel si ruky ako človek, ktorému vyšlo terno.