ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lacko bol mužom slova. Len z ohľadu ženby skúsil, že tu nikto nemôže stáť za seba, ak niet odnikiaľ nútenia.

Pokročil už značne vo veku, keď prišla vyšperkovaná, preľúbezná mladá panička, kupcova dcéra, dať sa odmaľovať. Hneď pri prvom pozrení na ňu vzbudily jej vnady divné pocity v starom mládencovi. A keď mu sedela, keď z povinnosti musel pilne sa prizerať na jej útlu tvár, hravý obličaj, čierne iskrené oči, labutiu šiju, drobné biele zúbky, ohnutý noštek, malinové pery, ružové líčka, hodvábne vlásky, ľaliové ramená, vkusné šperky, pochodil podobne ako Apelles.^[2] Tomuto vypadol štetec z ruky, keď mal maľovať Kampespu. Strýček Borzaj, akokoľvek chladný od prírody, tak sa teraz okokošil, že v roznietení bozkal pannu na holé plece.

„Ráčte odpustiť,“ vyhováral sa, „zdržať som sa nemohol. Príroda robila pri vás svoje majstrovské dielo.“

A panička necítila sa tým urazená, lež strúhala mu tiež poklony s ľúbezným smiechom a vábnymi posunkami. Preto nie div, že prišlo k vyjadreniu vzájomnej lásky a vrúcim poľubkom.

Náhle bol obraz hotový, viedli sa k oltáru. Lebo Lacko nerád odkladal, keď si raz dačo umienil, a teraz sa ponáhľal, aby mu dakto nepredchytil tak vzácny poklad. Nelapal žiadne povesti, ba vyhyboval sa úmyselne klebetám. Načo sa mal i dozvedať? Imanie žiadne nepotreboval a čo sa povahy týka, v tak peknom tele nemôže bývať špatná duša.

Ale v tomto sa zmýlil. Čoskoro poznal, že miesto anjela objal čerta, osobu vcele pokazenú, ošemetnú, nemravnú, zhýralú, ktorej i otec len toľko, že sa neodriekol pre výstredný, pohoršlivý život, menovite pre necudné obcovanie s jedným obristom.^[3] Maľovanie bola u nej len chytrá zámienka. Prišla pokúšať starého boháča, aby hajsa mala plášť pre zhýralé výstupky a previedla na seba jeho imanie.

Ale aj ona sa sklamala mysliac, že nadlho bude môcť prevádzať necudné výčiny s obristom. Muž sa čoskoro doznal, že jemu platí častý manželkin odchod z domu. Vzal ju teda na užšiu svorku. A keď sa opovážila uviesť obristu do domu, Borzaj sa mu osvedčil hneď pri prvej návšteve, že za šťastného sa pokladať bude, ak to bude jeho posledná návšteva.

Ženička počínala si teraz, po vyliatí mnohých sĺz nevinnosti, opatrnejšie, nie však vernejšie. Tu i tam bol i potom nevľúdny manžel oklamaný. Lebo planú ženu neustrežieš, čo by si mal toľko očí ako planá hovädzia polievka.

Jednako krivdila si veľmi, že nemala úplnú slobodu. Keď teda miláčik odišiel z Pešti, krásna Vilhelmína za ním.