ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otec medzitým umrel. Brat Šimún bol plný i strachu i nádeje. Strachu, lebo sa bál, že brat príde po svoj podiel; nádeje, lebo dúfal, že mu Lacko, keď sa mu tak dobre vodí, ponechá svoju čiastku.

Aby učinil koniec trápnej neistote, vybral sa osobne do Pešti vyskúmať obraziara, čoho môže sa nadiať od neho. A tu nahúdol zámožný skrbec a nadobývateľ bratovi plné uši o mnohých nehodách, zlých časoch, svojich poľutovaniahodných nesnádzach. Utrápený on človek, žobrák v dolománe a mentieke.^[1] Prichodí mu zapľuť na celé nevďačné gazdovstvo a zutekať. Potom sa tázal ostýchave brata, nepozerajúc mu nikdy v oči tak, aby sa voľne stretly ich zraky, či mu radí oženiť sa.

„Ako by nie?“ vetí Lacko.

„Ale ako potom budem žiť?“ vzdychol Šimún. „Ty si vezmeš svoju čiastku.“

Lacko chápal, kam pokrytec cieli, ale nepohneval sa, lež ľutoval zemeplaza pre dobre mu známu úzkoduchosť.

„Ja som zaopatrený,“ uškrnul sa, „a ženiť sa nebudem. Prišli sme k tej čiare, kde by sme ďalšími deľbami klesli na krpcových zemanov.“

„Pravdu máš, brat môj zlatý,“ vzdychol Šimún s výrazom mrzkej lživosti na tvári, „povedal si velikú pravdu. Daj mi to na písme, že sa zriekaš svojho dedičstva a nikdy nič z otcovského majetku žiadať nebudeš.“

To už bodlo nemile Lacka.

„Ja nie som ty,“ odvetil s opovržením. „Čo som riekol, stojí, ale písmo nedám. To žiadať je podlosť. Chcel bys’ teraz písmo, a vtedy si popudzoval otca, keď som sa chcel vzdať výslovne dedičstva za tisíc zlatých.“

Šimún stál pred ním ako zločinec. Neopovážil sa ani očú povzdvihnúť k prv opovrhovanému obraziarovi, hrdoprísnemu Lackovi.

Rozišli sa však s láskou. Lacko vzal na seba zaopatrenie matky s tým, aby umrela, kde zostarla, čo je vždy najlepšie, a skrbný Šimún to dobre vykoristil. Nadobúdajúc stále nové statky, žaloval sa vždy náramne na nedostatok a trápenie pri nevďačnom hospodárstve. Lacko už dopredu vedel, čoho sa dočíta v bratovom liste. Pohŕdal pokrytcom, ktorý húdol jeremiády, ale peniaze predsa posielal, napred na matku, po jej smrti na deti.

Lebo plačlivý Šimún sa oženil a bol na dietky požehnaný. Týmto potom od narodenia rozprával o dobrom, preľúbeznom strýčkovi. Každý deň museli sa modliť za neho ráno, aby mu dal pán boh dobrý deň, večer, dobrú noc. Lebo vtedy modlievali sa ešte i v kaštieľoch. A o tom písavalo sa pilne strýčkovi, kto a kedy modlí sa za neho.

Dobrý strýček sa usmieval a posielal. Zvlášť vtedy otvoril mešec, keď Šimúnovi synovia chodili do škôl, dcéry do inštitútov. Všetky nákladky na to niesol vlastne dobrý strýček.

Posielaval i rozličné dary. Raz prišla tľapkavá debnička. Slietnu sa ako havrany, čo to? Iste látky na šaty pre dievčatá! Ale nie. Strýček teraz poslal sám seba, svoju podobizeň.

„Mohol to radšej predať,“ skrivila matka nos, „a nám poslať peniaze.“