ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lacko Borzaj bol syn dosť zámožných zemianskych rodičov, majiteľov nie nepatrnej dediny v Uhrách. Rodičia posielali ho, prirodzene, do škôl a priali si, aby potom našiel zaopatrenie von z domu, gazdovstvo celé ponechal staršiemu bratovi Šimúnovi. Uložili to tak preto, že Lacko nemal nikdy náklonnosť ku gazdovstvu, Šimún zase k štúdiám. Tento bol študent veľmi planý, tamten oproti tomu výtečný.

Avšak pri volení stavu prekvapil Lacko veľmi nemilo rodinu. Nehľadal úrad ani krajinský, ani župný, ani vojenský, lež pošiel do Viedne učiť sa maliarstvo, ku ktorému mal zvláštnu i náklonnosť i schopnosť. Maľoval od chlapectva sám od seba, čmáral všade podobizne tak výtečne, že divili sa mu učitelia. Jeho písma a knižky boly plné zdarilých podobizní. Na koho sa nahneval, toho hneď urobil smiešnym, odmaľujúc ho potvorne na stenu. Kto ho znal, každý hovoril, že Lacko vyvolil si stav, k akému ho sám Boh povolal.

Ináč súdila rodina. Otec i brat Šimún mrzeli sa náramne nad jeho podivínskymi chúťkami.

„Čo bude z neho?“ hovoril skrbný Šimún. „Vytrovíme sa na jeho potupné, len pre Taliana vhodné obraziarske remeslo, a potom ho predsa len my živiť musíme. Príde po svoj podiel a bude nám tu maľovať opice a medvede.“

Všelijak odhovárali Lacka od podivínskeho predsavzatia: ale človek sa len ženie za tým, k čomu má prirodzenú náklonnosť. Lacko pošiel do Viedne, hoci otec sa osvedčil tvrdo, že mu krajciara nedá, a tak aj učinil. Predstavil sa majstrovi s holou dlaňou.

Tento, keď videl jeho zriedkavé schopnosti, vzal ho do učenia zadarmo, stravoval, šatil a vychoval z neho naozajstného, tým väčšieho majstra, že bol i muž vzdelaný, na štúdiá pripravený, a pilne to používal, študoval, čítal.

Po skončení učenia chcel podstúpiť cestu do Itálie. Prosil teda otca snažne o tisíc zlatých. Hoci sa osvedčil, že to bude považovať za svoje dedičstvo a nič viac z domu nepožiada: predsa skrbný, plačlivý Šimún prehovoril otca, aby obraziarovi nedal nič. Príde nám on, vraj, jednako na krk maľovať opice a medvede. Vrstovníci jeho majú už čestné úrady a on, opovržený obraziar! Neposlal mu otec nič viac ako sto planých zlatých.

Lacko teda vydal sa na cestu do Vlách bez peňazí, živil sa tam, ako mohol, svojím umením, a pokračoval pritom so dňa na deň k väčšej dokonalosti. Výtečné vzory a styk so svrchovanými majstrami pôsobily na jeho čulého, umeniu vcele oddaného ducha. Stal sa čoskoro umelcom i v samej Itálii váženým a hľadaným. Jeho obrazy len toľko, že neprehovorily a nevyskočily z plátna, takým životom ich vedel nadchnúť. Zvlášť jeho podobizne živých osôb boly neobyčajne zdarilé, verné a predsa spolu ideálne.

Bol by už mohol skvele vyžiť i vo Vlachoch, ale navrátil sa predsa do vlasti a osadil sa v Pešti. Šlo mu veľmi dobre. Roboty mal dosť a diela jeho boly draho platené. Obýval palác a vozil sa na batári.