Chladnokrvný Borzaj to znášal trpezlive, bol pokojný, ako čoby nič, ani sa nedozvedal, kam pobehla hriešnica.
Len náhodou sa doznal v Prešporku, že tam žije opustená v najväčšej núdzi. Zapudená obristom už i šaty so seba predávala, hladovala, mrzla v malinkej odľahlej chyžke vzadu na dvore.
Tam ju prekvapil Borzaj svojou návštevou. Pri jeho neočakávanom vkročení sedela na otrhanej stolici a jedla plechovou lyžicou šošovicu z hlineného taniera. Lyžica jej vypadla z ruky a z očú sa vyronily hojné slzy.
„No, Vilhelmína,“ riekol manžel so studeným úsmevom, „či lepšie chutná v Prešporku s plechovou ako v Pešti so striebornou lyžicou?“
Hriešnica vrhla sa pred ním na kolená, ale nesmieriteľný manžel, ktorý tým viac cítil, čím menej hovoril, odvrátil sa.
„Chcel som ťa ešte raz vidieť,“ riekol a odišiel, nechajúc kajúcnicu kľačať.
Písala mu potom prežalostné listy, ale Borzaj neodvetil na žiaden. Písala i otcovi, tento sa jej osvedčil, že nikdy ju viac vidieť nechce. V zúfalstve skočila do Dunaja, nechajúc na svojej hospode srdcelomný list.
Na druhé manželstvo potom viac Borzaj nepomyslel. Mal prvého dosť. Vilhelmínu vymaľoval si tak, ako ju videl naposledy, kľačiacu, a tento obraz zavesil nad svoju posteľ, vedľa toho, pri ktorom sa bol do nej zaľúbil. Pohľad na tieto dva obrazy, z ktorých jeden predstavoval ako by nevinného, druhý padlého anjela, udržoval v ňom stále predsavzatie večného vdovstva.
Bol potom ešte zádumčivejší, než býval predtým, a žil len umeniu. Pestoval teraz maľby historické. Milovníci umenia navštevovali ho často, ale u velikého obecenstva nemal lásku. Platil za nevľúdneho, so svetom nežijúceho podivína a skrbca.