ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Slovenské pohľady“ teda vzkriesené sú k novému životu;^[1] prajeme im dlhšieho života, než ho mali tie prvotné. A čím môžem lepšie vyjaviť svoju radosť nad týmto zjavom veľmi potešiteľným ako tým, keď stanúc poriadne do radu delníkov sviežich sám tiež, kým ešte deň je, priložím jedno polienko k ohníku tomuto na Tatrách zapálenému.

Po čom dávno už túžili^[2] priatelia slovenského národa, jak tu doma, tak i von z užšej vlasti tejto bývajúci, to bol životopis Ľudovíta nezapomenuteľného, tohoto kriesiteľa mládeže, tohoto vyneslého bohatiera myšlienky slovanskej na Tatrách, tohoto večného mládenca s ohňami duše a srdca nekonečne dojímavými, tohoto všetkým Slovanom známeho a všetkých popredných Slovanov znavšieho jednak muža ideálov, jednak ale i muža činov.

Nuž nech „Slovenské pohľady“ nového behu s týmto naším drahým pokladom vyjdú na verejnosť tejto novej spoločnosti duchov Štúrom vzkriesených a nech ony sa odvážia, k čomu nik sa neodvážil doteraz: namaľovať tento ideálny obraz novšej histórie ubiedeného, utrýzneného, ukrižovaného národa slovenského. V Ľudovítovi našom je zobrazený celý národ náš. On je ideál mládeže, on miláčik starcov, meno jeho je v najlepších kruhoch národnej spoločnosti slovenskej v tej najčistejšej pamiatke. Ďalšie Slovanstvo zná ho čo hviezdu zapadnutú na oblohe, no svietiacu v stranách šíreho sveta slovanského v mnohočíselných rozpomienkach a tradíciách jeho ducha.

On zomrel, podľa vlastného svojho náhľadu, ktorý dávno pred smrťou rozkladal mi z príležitosti uvažovania Julia Caesara^[3] o jeho smrti. On zomrel práve v čas, keď veliké veci vykonal a k väčším chystal sa. „To je pekná smrť,“ hovoril, „keď padá hrdina v mladom veku prv, než môže vidieť svet jeho mdlobu, aká konečne každého nadísť musí.“ Tu sme sa nezrovnávali s Ľudovítom, ale bolo v tom tušenie jeho osudu tragického. Tušenie prorocké jeho skončenia je vyrazené i v tom epigrame na Modru:^[4]

Tento nápis padá ešte do študentských dôb Ľudovítových, tak asi do r. 1835. Písali sme československy a vtedy nestála ešte Modra zhola v žiadnom pomere ku Štúrovcom. Bolo tam evanjelické gymnázium. Mesto ináč nepatrného významu. Dobrobyt kvitol ku spokojnosti všeobecnej, povedomia politického nebolo žiadneho. Spoločnosť bola dualisticky pokojne znášajúca sa,^[5] Nemci totiž a Slováci spoločne a obapolne kazili jazyk svoj. „Frau Mutter, wo ist die solnička?“^[6] „In der Kuchl auf der polička,“^[7] znela odpoveď. A žiak po ulici idúci volal za kamarátom: „Amice, quorsum pergis?“^[8] „Tu len, versus Harmoniam,“^[9] bola zas odveta. Žiaci z tohoto gymnázia do Prešporku (Požúňa) prichádzajúci, boli ako „Modrenses“^[10] posmievaní. To tak trvalo až do príchodu Karola Štúra^[11] za správcu gymnázia toho (r. 1839).

Mne zavčasu prichodil nápis citovaný nápadným. Dôverného priateľa môjho, niečo skôr s Ľudovítom sa oboznámivšieho, Juraja Bojislava Záborského,^[12] som ja už r. 1836 sa spytoval, čo by to znamenalo v tom nápise „černou zdá se mi, než slouti mi ještě budeš?“ On nevedel mi to vysvetliť. Po zoznámení sa s Ľudovítom prvé bolo, na čo som sa domáhal. Ľudovít sa usmial a riekol: „To mi len tak v zadumaní sa nad Modrou napadlo, bez toho, že bych dačo určitého bol myslel.“ Ako bych bol zabudol na prvú otázku túto, ešte r. 1848 spytoval som sa, čo s tým nápisom chcel. To bolo ale aj posledné spytovanie sa: lebo odpoveď Ľudovítova prešla mi kosti. Ja bál som sa odvtedy o jeho život. „Ale očuješ,“ vetil Ľudovít, „čo ti tak ten môj starý nápis vrčí v hlave? Už si sa ma viac ráz na to dopytoval. Aby ozaj nestala sa mi Modra kedysi čiernou!“

Nechali sme tú náhodilú náhody myšlienkovej otázku; ale ja ten nápis v mysli i pamäti svojej nosil dlhé roky. Až o sviatkoch vianočných r. 1855 doletel posol z Modry so zvesťou ako noc čiernou: Ľudovít 22. decembra nešťastne na poľovačke padnúc, vlastnou puškou vystrelivšou v páde, ranený na smrť leží. V denníku mojom oznamov cirkevných stojí zo dňa toho: „Do modlitby naší cirkevní zavřeme muže jednoho, jenž jest jměním obecním národa našeho a okrasou církve evanjelické, jemuž v těžké nemoci jeho přáti budeme Božího smilování a vysvobození z ruky smrti ukrutné, takto za Ľudovíta Štúra i za nás všech se modlíce.“ Modlitba bola s hlasitým plačom polohlasne za mnou odriekaná. Nemoc tá skončila sa smrťou oslávencovou dňa 12. januára 1856. Vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní pohnutého, tvorivého života.

V najkrajšej sile muža mladého, ako sa mu to pozdávalo v dumaniach jeho o svete a živote značnejších ľudí, skonal beh svoj v meste, ktoré si obrazotvornosť jeho dávno pred katastrofou touto označila za „čierne“. Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí^[13] od 22. decembra 1855 do 12. januára 1856, ktoré zniesol v následkoch celej rany strelnej, ktorú ani vybrať nedôverovali si, ani k amputácii prikročiť neopovážili sa lekári. Čiernym rúchom priodela sa Modra v deň pohrebu Ľudovíta Štúra^[14] a čiernym rúchom priodela sa milenka jeho, zádumčivé Slovensko a zvesť o jeho smrti rozsmútila kruhy slovanské po šírej Slávii.

Ja znajúc ho voskrz, znajúc jeho uboleného srdca hlboký cit, jeho duše žiale nad osudom národa slovenského, myslím, že keby aj čierna hodina tá poludňajšia dňa 22. decembra nebola v podobe nešťastnej poľovačky prišla, jeho život zemský nebol by dlhý býval. O tento sa obávali všetci, ktorí znali tento Vezuv ohňov vnútorných. Pohromy národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citné, ten organizmus jeho z najtenších nitiek tu žiaľov, tam radostí zotkaný a nástojky od jednej točne k druhej zmietaný. Jeho vyniesla až k extáze dobrá zpráva zo sveta slovanského tak ako pekná tvár nadaného slovenského mládenca, alebo reč staríka múdra a hruď slovanskú oduševňujúca; ale na druhej strane zronila v najhlbšiu priepasť žiaľu dušu jeho zradná, chabá duša, pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť k dobrému národu! Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej. To, čo nás po jeho smrti potkalo, i víťazstvá myšlienky našej a jej pokrok, i sklamané nádeje, i konečne surového násilenstva bezbožné údery a nevďakom splácané služby národa, toto všetko by ten éterický organizmus Ľudovíta nebol zniesol. Hodžovo srdce puklo žalosťou nad osudom národa.^[15] Ľudovítove ohne v hrudi plápolavé spálili by boli tento stroj jemný. Ale to sú ľudské myšlienky; inak Boh riadi národy a čo nášmu národu v Ľudovítovi Štúrovi dal Boh, to berme s vďačnými chválami a o tom rozmýšľajme ku vzdelaniu sa na tomto vzore kremobyčajnom!

Ľudovít zostane večne mladým mužom, večne výtvorom peknej mladosti, idealistom bez úhony, muž pritom celý činu, ktorý i keď rozum jeho váhal, duch sa k činom niesol, ktorého duch národa postavil a dejiny zapíšu ho po boku tých meteoristických veľkých géniov, čo na kratší lebo dlhší čas tu obsluhovali oltáre národnej osvety, poézie, vedy, slobody, ako boli Puškin, Mácha,^[16] Stanko Vraz,^[17] Michal knieža Obrenović,^[18] knieža Danilo,^[19] ku ktorým tak blízkym sa byť cítil. On obetoval sa celý mládeži a Boh túto obeť jeho prijal, aniž je v našom pokolení kto, koho tak ctila by mládež ako Štúra.

U starých, ako som pripomenul, je vo velikej úcte; slovanská ale mládež, kresťanstvom odchovaná, na tomto jedine má medzu nekonečného Štúra ctenia. Začmudlá závisť mlčí pred jeho menom, rada, že táto strunovitá postava nezaclania jej; vražedná nenávisť, hlodajúca dlhé roky jeho bezživotie, vzala už sama za svoje bez toho, že by sa bola mohla popásť na drahocennej tejto perle národa slovenského; okyptení morálne, spoločensky zmrzačení piadimužíci, vešajúci sa na jeden bod jeho špeciálneho povolania, čo filológa slovanského,^[20] vychodiaceho zo stanoviska čerstvej neskazenej slovenčiny, ktorú zdrepenieť nechať medzi Tatrami bol by smrteľný hriech vzdelancov, umĺkajú tiež, a veselší géniovia, jadrnejší, čerstvejší myslitelia slovanskí i k tomuto ruchu, Štúrom na Tatrách spôsobenému, priateľskejšiu tvár ukazujú. „Pracujte, ako Štúr pracoval, posväťte sa národu, ako on posvätil sa a nedudrite podle a chabo na veľkého mysliteľa!“ To je heslo ich a oni nekrižujú sa pred slovenskou knihou,^[21] ako tí starí ťuťmáci činievali. Mohlo byť dielo sebe dokonalejšie, epochálne, len čo nehýbalo sa v koľajniciach starých, „spáľte ho!“ vrešťali, až sa ozývali hory-doly. Kritici a diplomati títo, ktorí kedykoľvek, či na ulici, či na bále, či pri bankete dákom stretli sa so Slovákom, vždy stereotypne svoje: „Proč ste se odtrhli od nás“ opakovali, ako budíček na istý bod hodinový lebo štvrťový došlý, — i títo umĺkajú; ozveny tých mrzútskych krikov ešte ponášajú sa iba v kdejakých Lucernách a Českých Včelách.

Pravda je síce, že i velebnejšie postavy života slovanského, ako preslovutný muž a i na Slovensku ctený výtečník a štátnik český dr. Fr. Ladislav Rieger^[22] pomýliť dali sa touto filologickou otázkou, Štúrom pohnutou, a ochotní boli (ako pred rokmi dr. Sladkovský^[23]) vyhľadávať Deákov,^[24] Tiszov,^[25] Kállaych,^[26] ba ešte i Falkov^[27] a Kaasov^[28] a odriekať sa Slovákov^[29] pre ich slovenčinu. Že len pre slovenčinu to robili, máme za dôvod ich polemiku proti slovenčine, ktorú považovali za odtrhnutie sa Slovákov od Čechov, čo keby vraj nebolo sa stalo, i ony by sa boli zaujali Slovákov proti Maďarom! Medzitým nielen Sladkovský a Rieger cestovali k Maďarom s osvedčením nesústrasti so Slovenskom, cestovali i Harrach,^[30] Heyduk,^[31] Pokorný^[32] a iní ku Slovákom s osvedčením svojej slovanskej spolunáležitosti k nám, ich citov bratských k Slovensku a národu slovenskému. Nadto český národ stred všetkých okolností i najzamotanejších pomerov jednodušne stál po strane národa slovenského. Veľmi dobre mi je v pamäti a som očitým svedkom toho, ako národ český prijal Štúra r. 1848. Bol najkrutejší boj o slovenčinu, v ktorom známou svojou žurnalistickou zručnosťou, satirou a spoločenskou agitáciou nebožtík Havlíček^[33] a rovesníci jeho Lamblovci^[34] a iní vystupovali v žurnáloch proti Štúrovi. A to bolo tak až ku koncu r. 1847. Starí páni Palkovič,^[35] Šembera^[36] a mladý Havlíček mysleli mať víťazstvo v rukách, keď tu razom rok 1848 o inšom ich presvedčil. Ľudovít Štúr prišiel do Prahy. Národ ho uvítal, napriek žravej agitácii Havlíčkovej proti nemu, veľmi okázale. Kdekoľvek zjavil sa Štúr vo verejných schôdzkach, musel hneď na rečnište, a chtiac sa prihovoriť k obecenstvu češtinou, ktorú on dobre znal, ale v rečnení mu predsa veľmi bola na závade, celou búrou národa žiadaný bol len v slovenčine rečniť. A Štúr zvučnou slovenčinou okúzľoval celé tisíce národa českého. Svedkami týchto výjavov boli i mladí borci proti slovenčine, i videli sa byť národom dezavovanými.^[37] Národ český neuráža sa na slovenčine, ani z úst národa českého nevyšlo nikdy to lživé slovo voči nám: „Proč ste se odtrhli od nás.“ Slováci praví s Čechmi opravdovými, napriek rozdielnosti ich nárečí, nikdy neodstrkovali druh druha. Desiatky a desiatky šľachetnej mládeže i mužov napriek slovenčine, ktorou vytrhnutý bol celý národ slovenský do boja r. 1848 — 49 za svoje práva, rútili sa ku pomoci dobrej Slovenska. Nebudem vyčitovať celé rady dôstojníkov, pripomeniem len Zacha,^[38] Bloudka,^[39] Mikšíčka,^[40] Korvína, Nováka, Hanouska, prvých troch Moravanov, posledných Čechov, nepodotýkajúc ani peňažných obetí národa českého, ktoré hojne posielali Janečkovi,^[41] Moravanovi, zriadivšiemu s Hodžom sbor dobrovoľnícky na dolnom Považí pod tým časom, keď Ľudovít Štúr so „starou národnou radou“ (Bloudek, Zach, Hurban, Borik^[42]) v hornom Slovensku až po Košice účinkoval.

Tak sa národ český naproti svojim žurnalistom a diplomatom pochybnej ceny vždy choval k nám Slovákom, čo ku kmeňu slovanskému a bratskému. Zato ale aj Slováci nikdy nestáli po strane jeho vrahov; i v dobe tej, kde okolnosti ich vohnali do zväzkov s rakúskymi Nemcami, keď títo rovnaký mali záujem s nami proti Maďarom, Slováci nikdy nezapreli Čechov a ich vec bránili voči všemohúcim vtedy byrokratom a diplomatom. Štúr to vždy vyhlasoval za najväčší hriech, keď Slovania, druh s druhom v rozpore, utiekali sa o pomoc k spoločnému nepriateľovi.

Ľudovít Štúr bude predmetom týchto mojich článkov v obživenom vnove časopise,^[43] ktorým som ja v mladom svojom veku (r. 1846) nastúpil dráhu časopiseckú a ktorý r. 1852 tlakom vtedajších pomerov tlačových vychádzať prestal v dobrej nádeji pokračovania budúceho. Toto pokračovanie nadstaviť súdené bolo len po dvadsiatich ôsmich rokoch, a nie mne, ale za života môjho synovi a jeho priateľom.^[44] Nuž teda, keď taká je vôľa božia, nech kráča večný mládenec náš slovanský, Ľudovít v stĺpcoch „Slovenských pohľadov“ i v tomto novom ich behu, ako kráčaval kedysi, keď ešte sám vodieval v nich pero svoje umné.

Okolo tohto mladoňa nášho večného stávať budú obrazy opravdové zo života,^[45] ku ktorému oslávenec prostredne lebo bezprostredne osobou, činnosťou, súdelníctvom, lebo súcitnosťou svojou náležal. Pravda, historická pravda o velikom synovi národa nášho, o miláčkovi mládeže slovanskej — nielen slovenskej —, o velikom prorokovi veľnároda slovanského, zrodenom na tomže Slovensku, na ktorom pred ním už zrodení boli velikí ľudia: Šafárik, Hollý a Kollár, povedie pero moje! Čo viem sám z osobnej známosti priateľa svojho, o čom svedčiť bude on sám nepochybnými vlastnými svedectvami a o čom svedčiť budú hodnoverní ľudia alebo skutky nepochybné, to zložím hodnoverne v črtách týchto, aby zachovaný bol medzi nami obraz Ľudovíta nezapomenuteľného.

Ľudovít Štúr narodil sa podľa tradície dňa 28. októbra 1815. Podľa dokumentu písaného, hodnoverného, v rukách mojich sa nachádzajúceho, narodený a pokrstený bol dňa 29. októbra 1815. Celý ten dokument stoj tu. Znie on nasledovne:

„Matrika evanj. Zay-Uhrovská, o narození a krstu bl. p. (blahoslavené paměti) slavného Národovca, našeho Ľudovíta, toto doslovně obsahuje:

,Anno, 1815 baptisatus est per Steph. Schimko, p. t. Ecclesiae Evang. Zay-Ugroczensis V. D. Ministrum, sub. Nro. curr. 95 die 29 mensis Octobris Ludovicus; parentes: Samuel Štúr,^[46] Anna Michalecz,^[47] Rector in Zay-Ugrócz; susceptores: Johannes Kiš, cum consorte Elisabetha; Michael Schimko c. consorte Anna; Anna Pettko, Stephani Schimko, VD. Ministri consors et Maria Hnátek.‘“^[48]

Svedectvo toto je vystavené Matejom Szvatým,^[49] farárom zay-uhrovským, zo dňa 27. novembra 1867.

Rodičia Štúrovi boli vzor pre každý vek a stav, i pre každý stupeň ľudskej vzdelanosti. Otec bol muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto zblížil sa jemu; býval učiteľom v Trenčíne po boku slávneho trpiteľa, farára trenčianskeho Zúbeka.^[50] Od r. 1808 do 1812 zdieľal s ním útrpnosti a býval verným jeho priateľom, keď cirkev rečená proti najvernejšiemu svojmu pastierovi duchovnému ťažkosti všelijaké i zjavné nepriateľstvá snovala a nadpriadala. Bezpochyby toto aj bolo príčinou, že Samuel Štúr, bárs inak rodinnými zväzkami pripútaný bol k mestu Trenčínu, odhodlal sa prijať povolanie za učiteľa na dedinu. Bol totiž r. 1813 vo februári do Uhrovca presťahovaný. Protokol trenčianskej cirkvi má poznačený plat Samuela Štúra na mesiac január r. 1813 v sume 10 zl. Od tohto času ale mlčí protokol o Sam. Štúrovi. Vybavil teda úplné štyri roky ako učiteľ trenčiansky.

Z tohto veku máme zo školy Štúrovej slávneho žiaka Františka Palackého,^[51] ktorého r. 1809 doviedol do Trenčína chudobný jeho otec, učiteľ evanjelický z Hodslavíc na Morave, Juraj Palacký. Toho veku boli evanjelici od dakedajších horlivých evanjelikov, potomkov bratov moravských, potom ale vieru otcov opustivších, náramne stíhaní a prenasledovaní, takže skrývať sa museli tí, ktorí zostali pri viere otcov a potajomky len vykonávali služby božie; i potom, keď Jozef II.,^[52] cisár rakúsky, toleranciu vydal (1780), bolo jestvovanie evanjelikov prebiedne. Boli pod štólou rímsko-katolíckych farárov. Juraj Palacký vyučoval potajomne dietky evanjelické v prvých počiatkoch známostí. Jedenásťročného teda synka svojho, vyučeného doma dostatočne v prvých známostiach, doviedol na Slovensko, a tu u Samuela Štúra našiel hľadané útočište. Ako učiteľ a správca chóru bol S. Štúr spolu aj správcom alumnea pri cirkvi trenčianskej, kde chudobní žiaci povinnosť mali spievať na chóre a za to dostávali zdarma obed. Františka Palackého hneď teda prijala Štúrová do domu svojho a Štúr do počtu alumnov. Tri roky strávil Palacký na učení v Trenčíne. Životopisec jeho Kalousek^[53] síce píše, „že Palacký v Trenčíně nenaučil se na tamějších latinských školách ničemu jinému, než právě jen latině“; ačkoľvek to pre ďalšie štúdiá bolo lepším základom, než to moderné latiny potupovanie: ale mimo latiny vsal Palacký v dome Štúrovom do seba i iné cnosti, ktoré v pozdejšom jeho veku vyvinuli sa v dokonalosť. Pani Štúrová bola dobrosrdečná, ctnostná, pobožná, tichej povahy, k tomu cele preniknutá duchom povestí a dobrých mravov národných. Pieseň pobožná i národná bývala obživou a oduševňovateľkou ich domácnosti. Schránlivosť, vzorné obcovanie, pokoj domáci, prísna kázeň, to je škola najlepšia pre takých chlapcov. Palacký bol jedenásťročný, keď prišiel do tohoto takto vzorného domu. Za tri roky vyniesol zaiste nejedno semiačko, ktoré potom vzrástlo popri latine a vede vôbec na velikosť, akú zo všetkých ohľadov obdivovali sme na slávnom historiografovi českom. Každý životopisec veľkých ľudí dobre urobí, keď pôjde možno najhlbšie; do prvotných rokov výchovy. Ja aspoň, pri Ľudovítovi Štúrovi na tieto podklady velikú váhu kladiem.

Dom jeho rodičovský bol tak vzorný, že by k velikému blahu a rozkvetu národa poslúžila tá okolnosť, keby mnohí vzali si ho za príklad k nasledovaniu. Štyroch synov a jednu dcéru vychovali títo chudobní rodičia k vysokým stupňom vzdelanosti a oduševnenia. Ako veliký mohol byť toho času plat učiteľa, evanjelického, a to v kráľovskom meste Trenčíne, zavierať možno už z toho protokolu, podľa ktorého Samuel Štúr^[54] na jeden mesiac prijal platu desať zlatých. A bárs v dačom snáď aj popravil si v Uhrovci, veľa toho sotva bolo, predsa však zanechal národu poklady nesmierne v dietkach svojich. To bez ctností oných nijak vysvetliť sa nedá. Koľko darov božích, národu nášmu udeľovaných, v čeľadiach a rodinách jeho zakopávano býva tým, že otcovia a matky nechodia takými cestami, ako chodil Štúr a Michalcová. Prísna kázeň otcovská, mierna starostlivosť, schránlivosť matkina; dom presiaknutý duchovnými plodmi cirkvi a národa. Duša stečená s dušou tých mravných osobností nevdojak prelieva sa do dietok. Ale pozrite si na modernú výchovu liberalistickú. Už v kolíske dieťaťu maľujú velikú budúcnosť, keď odrastie, zo všetkého musí okúsiť, čo rodičia ochutnajú, tisnú ho vždy na vyšší a vyšší stupeň, než na ktorom oni stoja, dajú ho učiť len tomu, z čoho majú nádeju na bohatstvo, moc, právo alebo nadprávo. Terajšie decko musí všetko mať, čo vidí očima, len tie hviezdy mu rodičia nestŕhajú z neba. Preto aj veliké nároky a potreby sú tie priepasti, kvôli ktorým tejto výchovy mládež zapredáva národ, vieru a všetky ideály lepších duchov. Štúrov dom vychovával dietky v bázni a v kázni rodičovskej a sám preniknutý bol bázňou božou, bázňou zákona božieho. Prísna povinnosť bolo heslo otcovo; miernenie tej prísnosti a milostiplné oduševnenie za blaho a budúcnosť dietok bol duch, ktorý unášal tú dobrotivú, dobromyseľnú, dobročinnú, schránlivú, čistoty a poriadku milovnú matku Štúrovcov. Ale to aj bola radosť vojsť do tohto čistotného domu. Ja tam bol, keď najstarší syn Karol, v úrade postavený, Ľudovít, junoš v kvete ideálneho svojho účinkovania medzi mládežou bratislavskou zaujatý, Samoslav študentom, Janko^[55] a Karolína^[56] detičky roztomilé len zďaleka dívali sa na nás, ktorí sme navštívili (ja a Hodža) s Karolom a Ľudovítom ten požehnaný dom školy uhrovskej. Jasné, veľké modré oko otcovo radosťou plesalo, pasúc sa po svojom Karolovi, čierne, dobromyseľné oči matky starostlivo, ale pritom usmievavo obrátené boli ukradomky po komore a kuchyni a len tu i tu zavítali veselé ku spoločnosti, pod lipou sa baviacej. Po večeri rozkošné zhovory do polnoci. Starý pán a pani s nami. Prešli sa kriticky všetky otázky časové. A ten výlet do poľa a hôr! Čo to za ideálny dom, ten dom starého Štúra v Uhrovci s jeho synmi a dcérkou!

Náš Ľudovít, s ktorým sa zaoberáme, bol štiepok tohoto ideálneho domu; v prvých rokoch užíval rozkoše detinstva a bol rozkošou domu a dediny. Vrstovníci jeho medzi inými boli — ktorí tiež zaznačili činnosťou svojou stopy v národnom rozvoji — Ján Kiš,^[57] teraz statkár v Dežericiach, povestný ekonóm, včelár a verný syn národa slovenského, Samuel Melfelber,^[58] bývalý činný člen spoločnosti prešporskej a potom verný národu kňaz púchovský, otec povestného pravotára a verného národovca v Turč. Sv. Martine Žigmunda Melfelbera,^[59] a iní, ktorým vývodil pri hrách a s ktorými trval v dobrom priateľstve až do smrti. Aby sme náležitý obraz mali tejto schopnej mladej armády vrstovníkov Ľudovítových, ktorým ako kapitán vývodil, s ktorými sa v prázdnych hodinách preháňal najprv po údoliach a šírom poli, pozdejšie po úvaloch a horách, musíme preriecť slovo o mimoriadne dojemnej, prekrásnej prírode, otáčajúcej kolísku prvej mladosti tohoto orla národného.

Uhrovec je zôkol-vôkol otočený vrchmi, a len bohatý, bujný potok ukazuje cestu z kotliny. Tam čnie, všetkým vývodiac, nádherný Rokoš, aj Čiernym vrchom zvaný, najmä povesti menujú ho tak; nižší, ale nie menej malebný je Kňazov stôl, ta ďalej vypína sa Ptáčnik, sem bližšie k Uhrovcu Homoľa, milé Breziny, von vybieha „Číro pole“ a kostol s vežičkou, starožitný zámok, vyčnievajúci z temných hôr, dokola záhrady, skaly podivných skázok plné, nový zámok, sídlo Zayovcov, okrašľujúci dedinu — to kolíska čarovná, v ktorej vykolembaný bol duch chlapca nadaného a všetky tieto krásy prírody v mladú dušu pojavšieho.

Zaspieval o nich Ľudovít pozdejšie nejednu pieseň.

Keď sladká matička synáčkovi, túžobne sa k nej tisnúcemu, poviestku národnú jeden večer vyrozprávala, už na druhý deň sa mu tá povesť v tichých horách a na Rokoši nádhernom, v úskalinách a po hradoch, v tomto záhorí rozsiatych a z temna hôr vyzerajúcich, v tisícich podobách a pestrých obrazoch, jeho vlastnou mysľou natvorených, zopakovala a telo a kožu dostala.

Chlapec rástol, učiac sa v škole otcovej a sajúc do duše všetky možné vtisky pobožného obcovania v dome rodičovskom. Jeho dom a tu tento vidiek mnohotvárny, malebný, opanovali snivú myseľ čiperného chlapca. Starý pán hôr uhrovských, Rokoš, predstavoval mu otca, ktorý panoval nad učením a trestaním nad celou mladou dedinou spolu s domom rodinným ako nádherný Rokoš nad tými horami vôkol ležiacimi a jeho povelu naslúchajúcimi. Po otcovi a matke, ktorej vôľa bola mu rozkazom, mal pred Ľudovítom najväčšiu autoritu najstarší brat Karol; hneď ale potom on sám uzurpoval oproti mladším autoritu. A tie lúky o zeleň lesov sa odrážajúce s výšinami Čierneho vrchu (Rokoša) zatienené, boli mu ako elegický obraz domácnosti vlastnej, častých, žravých starostí a neraz žiaľu plnej. Mäkká myseľ matkina, prísna tvár otcova, duch pokoja, božím slovom uvádzaného v dom, a prírody, otáčajúcej túto malú spoločnosť duchov, mnohotvárna krása, obživovaná lietavou atmosférou povestí, pôsobili od prvej mladosti na živú obrazotvornosť nášho Ľudovíta, a to tak mocne, že čím viacej sa vzďaľoval tento detinský, chlapčenský a mládenecký raj od mysle, v škole života všelijako skúšanej a prepaľovanej, tým živšie o myseľ jeho udierali ohlasy tu v zašlom veku slýchaných a pociťovaných dúm a citov.

Keď sa už rodina táto mala vysťahovať z domku, Ľudovítovi tak milého, po smrti otca jeho († 27. júla 1851), aké teskné, aké túhy plné slová tiekli z lýry Ľudovítovej:

Alebo:

A dvoma rokmi pred smrťou ako znie z vrchov uhrovských, cez hory a vrchy tam k považskej túhy plnej doline tá pieseň:

V živote Ľudovítovom prebíja sa vždy na povrch táto mäkkosť prvotných dojmov, hlavne od matky prijatých, plná asketickej hlbokosti a národnej, slovenskej elegičnosti. Neskôr chvíľami, v dôležitejšej dobe času, prijímal na seba ráz otcovej prísnosti, a vtedy vídali sme na ňom ráz brata jeho Karola, ktorý viacej otcovi sa podobal. Krása prírodná kolísky jeho nie menej vtlačená bola do mysle jeho. Nekonečnou túhou vedel sa zamyslieť v hlbokej doline, i splesala duša jeho na výšinách hôr:

On sa pokochal až do zabudnutia na seba v snehových chumeliciach, blúdiac zadumaný s puškou na pleci, alebo v zeleni jasnej pukajúcich sa hôr. Výlety osamote, radšej ale v spoločnosti jedného-dvoch dobrých priateľov, do hôr, to bývali jeho zábavy, keď neviedla práca a boj do mesta. Za študentstva, keď iní zháňali sa po báloch a iných izbenných zábavách, on, vývodiac strane, strhával svojich so sebou do hôr i v najtuhšej zime. Celé popoludnie, prázdne od školských povinností, viedla sa vojna so snehovými guľami a po borbe k večeru išlo sa spoločne do najbližšieho hôrneho hospodárstva na sadnuté mlieko so smotanou a chlieb domáci. Mesačným večierkom sa potom čata štúrovcov vracala do Prešporku a ukonaná štrapáciou boja a chôdze, spala do rána a vstávala zdravá a čerstvá k dennej práci, čo medzitým tí v uzavretých miestnostiach zabávajúci sa vyspávali krapulu. Ako bol doma naučený Ľudovít, tak i v pozdejšom študentskom veku prísne a skromne držal sa a k tomu viedol i kamarátstvo svoje. Neznám mladíka tak mohutne zasahujúceho na túto vrstvu dorastajúceho pokolenia, ktorý by bol v toľkom stupni vplýval kedy na celý jeden oddiel, poviem, desaťletého stupnivého žiactva a študentstva,^[69] ako to bolo pri Ľudovítovi. On mladoň, v triede, poviem, logiky alebo fyziky^[70] súc, autoritou morálnou stal sa rigorizmom svojím juristom a teológom o dva lebo tri roky od neho vyšším, a konečne všetkým v jeho triede a niže tejto sa nachodiacim. Lež vráťme sa k domu rodičovskému Ľudovítovmu.

Na spôsobného a pozorného Ľudovíta účinkovalo veľmi blahotvorne, čo k dobrému jeho poslúžilo značne pozdejšie, to, že dom štúrovský veľmi často navštevovali vyznačení postavením a stavom svojím páni, čím Ľudovít zavčasu privlastnil si istú ušľachtilejšiu, dvornejšiu povahu. Starý Zay^[71] bol veliký dobrodinca ľudu. Sám, znajúc knihárske remeslo, viazaval kancionále, zákony, biblie a iné knihy, ktoré neviazané skupoval a potom na dary dával mládeži a chudobným. I otca Štúrovho naučil viazať knihy. Tento velikáš krajiny obcoval so Štúrom rád. Mimo grófa navštevovali dom Štúrov i úradníci panskí a iní prednejší a význačnejší páni. Ľudovít nepozorovane osvojil si držanie, úctu a vážnosť na mimoidúcich vymáhajúce. Prevaha, to cítil každý v duši, kto zišiel sa so Štúrom nevdojak, ač sám nikdy to nedal na sebe znať, a prevahou svojou nebol obťažný inému, zanesený vždy myšlienkou na iné než seba. Známosť Ľudovítova z tých čias svojho chlapčenstva s Modránym,^[72] úradníkom statkov zayovských, zasiahla pozdejšie a na osudy tejto rodiny, ktorej hlavu a s ňou i synov a dcéry^[73] — jedna stala sa ženou geniálneho básnika Janka Kráľa^[74] — získal Ľudovít národu. Národu získavať ľudí bol jeden z jeho duše úkonov, neposledný medzi úlohami, ktoré si mladoň tento vytknul; na ktorý bod budeme mať príležitosť častejšie poukázať ako bod, z ktorého — hoci tu i tu vošlo v to sklamanie sa v ľuďoch — vyšli na národný rozvoj následky významu plné.

Bolo ku koncu augusta 1827, keď náš Ľudovít prvý raz opustiť mal tie utešené háje, tie hory ozrutné, to šíre pole, ten hukotavý potok s jeho rakmi a rybičkami, ten Rokoš nádherný a tie skalky taju a skázok plné. Pred domom stál velikánsky voz pod plachtou: posledná truhielka a kôš s potravou položené boli kde ešte miesto bolo. Páni, Ján Kiš, mäsiar uhrovský, Samuel Melfelber, garbiar tamže, a otec Ľudovítov Samuel, pripravení k ceste, častovaní boli ešte paňou Štúrovou pohárkom vína a zákuskom kuraciny, mladá chasa pod lipou koláčikmi sa hostila a tí mladší znachori so slzavými očima pozerali na troch šarvancov, netrpezlivo už na pánov otcov čakajúcich. Boli to tí netrpezliví: náš Ľudovít, Janko Kiš a Samko Melfelber, bo týmto kvôli stál ten velikánsky voz pred školou uhrovskou, napakovaný truhelkami a batohmi perín, majetnosťou to budúcich „študentov“ rábskych. Pani Štúrová dala požehnanie svojmu Ľudovítovi a milá spoločnosť pousadávala sa do voza. Bolo ich všetkých i s paholkom sedem osôb. Tak sa vystrájali voľakedy žiaci do škôl. Šťastní títo traja otcovia požívajú už radostí nebeských, dvaja, Štúr a Melfelber, i so synáčkami svojimi, ten tretí syn, od ktorého zprávy tieto máme, ako už pripomenuto, žije v Dežericiach a nosí v srdci vernom drahú pamiatku na prežité s Ľudovítom osláveným dni mladosti nadšenej.

Štúr starší bol vodca velikej tejto expedície. Štyri dni a noci trvala cesta ich. Prvá chôdza spod plachty pánov otcov bola do mesta — na predmestí Rábu zosadli prvý raz v hostinci, aby pristrojac sa, vyhľadali školy, ktorým zveriť mali poklady svoje. Prvá návšteva bola u Leopolda Peca, profesora a spolu i farára rábskeho, duše to a ducha škôl tohovekých rábskych. Postavu jeho mám opísanú naším Kišom nasledovne: „Bol to muž vzozrenia prívetivého, dôveru vzbudzujúceho, postavy nízkej, útleho tela, bledej tvári, ktorá svedčila o pilnom študovaní; hlas jeho bol zvonovitý, silný. My po zadku otcov svojich bojazlivo sme stúpali do chyže. Vodca náš, Štúr, latinsky uvádzal nás, otcov i synov, a keď domáci pán usadil rodičov a k nám sa po slovensky prihovoril, tu sme ako posmelení túlili sa k nemu ako k svojmu nastávajúcemu ochrancovi a otcovi. Boli sme zapísaní medzi občanov novej spoločnosti.“

Mladíci naši boli potom usadení na hospody, Ľudovít s Kišom dostali sa na jeden byt, do jednej chyže o jednej posteli; domový pán; bol bednár, menoval sa Fraňo Rak, mal dom nízky s vydutými železnými mrežami a z dvora jeho bol východ na rieku Rabcu, pred domom stred ulice stáli jatky. Rozpomienky na tento dom sú charakteristické. Rabca blízko, kúpačka a prevážanie sa na lodičke bývali milými zábavami týchto mladoňov, až do jednej smutnej udalosti, ktorá sa hlboko vrezala do myslí mladých. Boli sa prevážať a zaviesť sa chceli na ostrovok Pinyéd, aby sa mliekom počastovali, keď tu dohonil člnok iný so siedmimi žiakmi z katolíckeho gymnázia, za podobným cieľom sa prevážajúcimi, ktorých ale kormidelníci, nepozorne riadiac lodičku, prekotili ju a piati z nich našli hrob v Rabci, dvaja ťažkým ulapením sa na kraj prevrhnutej lodičky ratovali si život. Od toho času prestali tieto zábavky člnkovania sa na Rabci.

„Čo by naši rodičia robili bez nás, keby nás dač takého potkalo?“ riekol Ľudovít k Jankovi a Samkovi, a myslel si pritom na svoju sladkú mamičku a na Rokoš nádherný, s ktorým tak ťažko lúčil sa, idúc koncom augusta na celý rok od neho do cudzieho sveta. Na pomery peňažité poukazuje tá okolnosť, že za sto šesťdesiat zlatých šajnových^[75] mal jeden šuhaj byt i stravu na rok. Nech teraz ide so sedemdesiatimi zlatými do Rábu žiak,^[76] uvidí, ako skoro sa vrátiť bude musieť domov. Štúr a Kiš mali stravu dobrú za túto cenu. Melfelber dostal ešte lacnejšiu, za sto štyridsať zl. šajnových. Len ryby nechceli jesť, lebo sa báli, aby sa nezadrhli kosťami rybacími; mamičky, doma učievali chlapcov i jesť poriadne. Na to sa ale hnevala domáca pani a menovala chlapcov našich „tót kölyök“;^[77] peknej panej príkladu nasledovala i slúžka a titulovala našich tiež len „tót kölyök“-mi. „Ale to trvalo,“ hovorí Kiš, „len dotiaľ, kým sme porozumeli, čo to znamená, a kým nám nepodrástol i maďarský jazyk; potom sme tomu sami učinili koniec. A bol pokoj.“

Ešte jedna epizóda zasluhuje pripomenutia. Ľudovít náš r. 1828 ochorel nebezpečne horúčkou; bol bez pomoci. Janko Kiš spával s ním, a keď začal Ľudovít v horúčosti blúzniť, vyskočil v strachu z postele a ľahol si pod posteľ. Po paroxizme otvoriac oči, Ľudovít pýtal si vína. Domáci pán mal vo dvore sklep s vínom, ktorý býval otvorený; Kiš v úzkosti o svojho priateľa vzal kepeň na seba a veľký krčah maľovaný, ktorý slúžil na vodu, išiel v noci do pivnice a natočil vína. Ľudovít, priložiac k ústam smädným krčah, napil sa hodne, načo zaspal a spal tri týždne s pretŕhaním sa zo sna krikom: „Janko, daj mi vína!“ Kiš tak opatroval priateľa svojho, ktorý po každom takom užití vína spal dlho. Konečne dozvedel sa predsa profesor Pec o nemoci Ľudovítovej a navštívil ho, poručiac hneď priviezť lekára. „Lekár prišiel a predpísal batérie liekov, ale po odchode jeho Ľudovít rozkázal mi lieky von vyliať, čo ja i svedomite vykonal a pokračoval som s kúrou vínovou, až Ľudovít celkom ozdravel. Mne podivná táto kúra zostane na veky tajomstvom,“ píše Kiš.

Keď naši chlapci prestáli bolesť rozchodu s otcami svojimi, chopili sa do učenia a vynikali dosť skoro všetci; boli tu vtedy okrem spomenutých ešte i Ladislav Pauliny,^[78] výtečník tiež na poli cirkvi a národa, a Karol Stelczer,^[79] potomný kňaz prietržský a holíčsky, ktorý, hoci učenosťou vynikal, malého ale bol v cirkvi a menšieho ešte významu v národe.

Rok 1827/8 prešiel šťastne, v ktorom Ľudovít, syntaxista, I. triedu^[80] s velikým prospechom odbavil, po premožení ťažkosti v reči maďarskej stal sa prvým žiakom a miláčkom Pecovým. Prázdniny sa trávili v Uhrovci. Samko Melfelber, Janko Kiš, Karol Jehring^[81] a náš Ľudovít, hrdí už na známosť reči maďarskej, boli nerozluční priatelia s horami a výšinami uhrovskými. Ideály Ľudovítove rozhojnené boli klasickými štúdiami,^[82] a on už nepokojne očakával skončenie sa prázdnin, aby mohol k svojmu milovanému Pecovi. Podivno, keď Pec býval veľmi hnevlivý a často sa na iných žiakov svojich veľmi vedel nazlobiť, Ľudovíta Štúra obľuboval si stále a často s ním sa sám zatváral v chyži alebo brával ho so sebou na prechádzky, ostatným ale žiakom ho za vzor a príklad predstavoval. Pre túto vlastnosť svoju býval Ľudovít milovaným a rád vítaným i v domácnosti Pecovej. Pani Pecová, rodená Bergmannová, bývala tak pečlivá o zdravie muža svojho, že častejšie prichádzala k škole, kde učieval, a vyzvedala sa žiakov, či sa pán profesor nehnevajú. Táto jediná chyba Pecova ležala v jeho konštitúcii a v tom ustavičnom študovaní, ktoré konečne i jeho zdravie podkopalo.

Nastali zase púte do Rábu; koncom augusta 1828 zase sa Ľudovít, Janko Kiš, Samko Melfelber brali za svojím milovaným Pecom. Rok tento školský l828/9 je pre Ľudovíta veľmi pamätný. Býval teraz sám s Pecovým miláčkom. Ako druhoročný syntaxista zaoberal sa už i gréčtinou; latinčina, rozumie sa, bola premožená, maďarčina podobne, a duch jeho hrúžil sa pomaly už vo vodách hlbších vied. Už tu ho zaujímala história a filológia, v rámci, pravda, len školských predpisov; čo ale i za hranice tieto prechádzalo, boli reflexie Pecove na svet slovanský, ktorého synom i on bol. Otec Pecov pochádzal zo Skalice, preniesol sa ale do Šoprona, kde sa Leopold narodil a dostal vychovanie nemecké,^[83] takže reči otcovskej sa už len ako profesor súkromnou pilnosťou priučil, a miloval ju prvou láskou vrúcne. Tento ťah vštepil i synovi svojmu, ktorý v najkrajšom veku mladosti zomrel ako kňaz mező-berénsky. Bol to onen Július, ktorý ako sedem-osemročný chlapček za časov Ľudovítových známy bol našim ako synáčik milovaného ich profesora. Tento Július vyznačil sa ako kazateľ nemecký, nielen ohľadom na reči, ale aj ohľadom ducha. Bol priateľ nášho národa úprimný, stály odberateľ „Cirkevných Listov“ a iných spisov slovenských, za jeho času vychádzajúcich. Za manželku si pojal dcéru superintendenta ev. Ľudovíta Gedulyho.^[84] Toto všetko pripomenúť som musel pre budúcich spytateľov duševného života národa nášho; z morálnych základov rodinného života jedného každého Slováka pradú sa a vychádzajú dlhé nite historického rozvoja. Každý sme povinný rodinu svoju nielen telesne, ale i telesne a duchovne povedome zachovať národu. Maďarizátori mali by pomnieť na to staré: „Naturam furca expellas, tamen usque redibit.“^[85] Každý morálny človek, človek neprirastený k sadlu, vypytuje sa na rodičov svojich; smutný zostáva po celý život, ak je číslom len značený pre potrebu úradného, služobného personálu domu nalezencov. A keď sa dozvie človek morálny o statočných predkoch svojich a pocíti sa členom národa veľkého, slávneho, v histórii sveta činného, ako sa skormúti, keď vinou rodičov zablúdilých všantročený bol prostriedkom reči cudzej do národa cudzieho. Ak má toľko etickej sily, pravda, ako Leopold Pec,^[86] hľadí napraviť vinu otcovu, bár ho to i veľa práce stojí. Ale koľkože je takých etických hérosov na svete? Prečo teda vystavovať ťažkým bojom svedomia potomstvo svoje, svoju krv? Naši kolonisti na Dolnej zemi, medzi Rumunov, Srbov, Maďarov, Nemcov presídlení, buďtež na veky vzorom i inteligencii našej, sťahujúcej sa do pomerov rôznorečových; tamtí, len čo sa spustia na zem cudziu, medzi cudzích obyvateľov, hneď zariadia si krb domáci, alebo prídúc už s krbom rodinným, okolo tohoto rozkladajú ďalšie korene bytu čeľadného, synov a dcéry ženia a vydávajú len za Slovenky a Slovákov. Reč susedov, najmä ak sú Slovania, naučia sa hneď, dom ale spravujú svojou rečou; tak malé dakedy osady slovenské, medzi veľkými osadami Maďarov, Rumunov a Srbov sa osadivšie, dnes sú už velikými obcami a mestami, napr. Nireďház, Čaba, Sarvaš, Stará Pazova^[87] atď. A to tak ide napriek nesmiernym nákladom krajinským, ku ktorým Slovač skladá tiež milióny svoje, na maďarizáciu umelú. Nám je len jedného treba: inteligenciu svoju primäť k nasledovaniu prostého národa v punkte tomto, a dobre bude, napriek školám a šovinistom, ktorí sa dnes chvastajú tým, že žijúc a tučnejúc zo slovenských mozoľov, reči slovenskej neznajú. Pec už v staršom bratovi Ľudovítovom Karolovi vzbudil ducha slovanského^[88] svojimi plamennými pohľadmi na spisy Šafárikove, Kollárove a Dobrovského,^[89] a výhľadmi prorockými do budúcnosti tohoto národa, ktorý v tých už časoch vedel vydať zo seba takých vedomcov. Pec účinkoval magicky na myseľ Ľudovítovu tým, že z ideálov klasických gréckeho a rímskeho sveta vychádzal častejšie na pole poézie a filológie slovanskej, osvetľujúc tieto tamtými. A už nech sa hovorí, čo chce, vzdelanosť klasická, grécka a rímska, je a zostane ešte nadlho predsa len najlepším základom k budovaniu solídnej učenosti, najmä keď tak, ako Pec to vždy robil, v úspoji s úlohami a rozvojom kresťanských náuk vštepuje sa do mládeže. Už sama obrazotvornosť mladého veku a najmä obrazotvornosť takej mládeže, ako bola tá našich Štúrovcov^[90] Karola a Ľudovíta, Chalupkovcov Jána a Sama, Hodžovcov, Lichardovcov,^[91] Godrovcov, Braxatorisovcov atď., nemohla do lepšej školy prísť, ako bola za tých časov od najnižších tried gymnázia počínajúc veľmi pilnovaná grécka a latinská klasická literatúra. Tu dostávala divoká obrazotvornosť zdravú uzdu, sťahujúcu ju v riad a organizujúcu jej myšlienky a ideály mladistvé v také celky potomné, ako ich vytvorili zo seba títo mužovia v ďalšom behu svojho života, podobne svojich predchodcov velikých, Dobrovského, Šafárika, Palackého, Kollára, Palkoviča, Jungmanna,^[92] Hollého, Presla,^[93] Amerlinga,^[94] týchto tvorcov nového veku literatúry slovanskej. Kto vezme do ruky knihu týchto, hneď pozná, že ju učeník Homérov, Aristotelov, Platónov, Horácov,^[95] Virgilov,^[96] Pliniusov^[97] atď. písal. Kto čo i len starý Kalendár Palkovičov^[98] do ruky vezme a anekdotu prečíta, pocíti slohu hladkosť, poriadok a sladkosť. Vezmite si „Obzor“ Lichardov^[99] a počnite čítať, či nepocítite potrebu čítať nanovo, a čítať zase a vždy čítať. Tí moderní nepriatelia „gréky a latinky“, tak dobre ako nepriatelia kresťanskej kázne a bázne, čo to vychovávajú tých šovinistov vo vede i živote, v cirkvi i národe, a čo majú na svedomí tých štylistov moderných, hovoria za nás. Oplačú kedysi národy tú mrzkú slepotu svoju, ktorou zavedené dali si vysánkovať klasicizmus grécko-latinský s pobožnosťou kresťanskej mládeže zo škôl svojich. Majstrovstvo grécko-rímske a ducha kresťanskej kázne nenahradí žiadna moderná, a najmä nie tá terajšia semitická kultúra.

Mladá myseľ Ľudovítova nepotrebovala veľa dokazovania zápalistého za charaktery veľké, za veľké koncepcie géniov starého sveta, aby pochopila Pecove plamenné slová, keď mu prichodilo hovoriť o úlohách budúcnosti národov na grécko-latinských vzoroch vzdelaných a tieto na pôdu vlastnú prenášajúcich. Pecovi žiaci slovanskí jeden za druhým už v útlej mladosti svojej cvičili sa v prekladaní gréckych a rímskych klasikov do viazanej mierou starou reči i do prózy. Ľudovít prišiel na druhé prázdniny (1828/9) do svojich hôr už nie len hrdý na reči, ako pri konci prvého svojho roku školského, v ktorom meškal v cudzine, na reč maďarskú, nemeckú, latinskú, grécku, ale prišiel hrdý na to, že aj on je Slovan! Ideály gréckych poetov, ich postavy a celá ríša duchov sveta grécko-románskeho^[100] závodila tu v uhrovských horách s postavami povestí kraja tieto obletujúcich v rozháranej a hravej mysli jeho. Bohovia Olympu premenili sa mu v pestrých duchov, čo na Rokoši bývajú, čo naplňujú stráne a výšiny Ptáčtnika, čo hodúvajú kolom „Kňazovho stola“ a tance prevádzajú od Homole úvalom, popri tichej Brezine v šíre pole popri búrnom potoku, kde, ako sám po dvadsiatich rokoch si pripomínal, „bavě se na poli tom květistém (píšúc totiž štúdium svoje o národných piesňach a povestiach plemien slovanských), jako někdy k dětinství na loukách širokého pole, v zapomenutí na celý další svět, houpaje se očima po květech čarovné krásy.“^[101]

Zapomenul Ľudovít na celý svet, keď tu s milými vrstovníkmi svojimi, Samkom, Jankom a Karolom (Melfelber, Kiš, Jehring) v dumách mládeneckých preháňali sa horami vôkol Rokoša. Ľudovít bol priateľom celým srdcom druhom svojim oddaným a zachovával pamiatku ich, i keď sa rozlúčiť musel s nimi. Janko Kiš a Melfelber po prázdninách s Ľudovítom sa rozišli, Ľudovít do Bratislavy a Kiš do Štiavnice; o Melfelberovi len to viem, že len pozdejšie spolu s Kišom a Jehringom zase sa našli na lýceu požunskom,^[102] prázdniny i tak spoločne tráviac v tom milom Záhorí.^[103]

V Bratislave našiel Ľudovít ešte širšie pole zbierania vedomostí pre ducha svojho než v Rábe. Rok školský 1829/30^[104] minul sa Ľudovítovi v Bratislave rýchle, bo vtedy už vrelo to v junači staršej slovenskej, a Ľudovít na vzoroch týchto, ba i v spoločnosti ich, rástol na velikána, dosť skoro centrom mládeže stať sa majúceho. Vrelo v mládeži staršej čosi, komersami^[105] podľa vzorov nemeckých študentov dávali výraz nepokojného toho čohosi, čo útrobami ich zmietalo. Ale komerse tie už neboli latinsko-nemecké ako dosiaľ; nepočítali a nekončili sa s „Gaudeamus igitur“,^[106] zavládol nimi duch nový. Pieseň národná dostávala vrch a rečnenie pri pohári lacného piva lebo „pluceru“^[107] u Müllhamra lebo Steinmetzla vzťahovalo sa na vyššie záležitosti, ako bola knihovňa mládeže slovenskej a spoločnosti tejže. Toho času bolo to vrenie podzemských síl v nasledujúcich osobách, z ktorých väčšina pozdejšie mohutne zasiahla na osudy národa: Samo Chalupka, Daniel Lichard, Karol Štúr, Ján Caltík,^[108] Ján Trokan,^[109] Samo Babylon,^[110] Matej Holko,^[111] Jozef Klimáček,^[112] Juraj Ježko,^[113] Michal a Bohumil Šulekovci,^[114] Michal a Samuel Godrovci, Michal Hlaváček,^[115] Daniel Sloboda,^[116] Juraj Mošteňan,^[117] obaja Juraji Kmeti,^[118] Janko Šafárik,^[119] Karol Ehn,^[120] Peter Šramko,^[121] Peter Slopovský, Frico Martinek^[122] atď. Väčšinu z týchto ešte i sám som znal, príduc za gramatistu do Bratislavy r. 1830.

Ľudovítovmu ideálu najväčšmi zodpovedal mladistvý, básnický duch Sama Chalupku a brata svojho Karola; na týchto lipnul celou dušou Ľudovít. Osobnosť Chalupkova bola velebná a mestu známa mládenecká krása na nej; vysoký, bledej tváre a jasných veľkých očú, talent básnický a myseľ za ideály zapálená. Ľudovít o Chalupkovi, po tohoto odchode, rozprával mládeži ako o budúcom slovenskom Pindarovi a Horácovi.^[123] Nevedel sa dosť vynachváliť jeho ód a elégií,^[124] z ktorých mnohé rečnieval pred mládežou, upozorňujúc ju na jednotlivé náhľady a výrazy básnické. Už malí chlapci slovenskí závodili v nasledovaní Chalupku. Koho raz Ľudovít chváliť začal, ten iste stal sa mnohým vzorom k nasledovaniu jeho. On bol majster v prenášaní dojmov vlastných do duší iných.

V tomto veku už neodchodila od Ľudovíta Slávy dcera.^[125]

Prázdniny 1830/31 našli v horách a dolinách Rokoša zase čerstvú junač našu pospolu. Kiš, Melfelber, Jehring a náš Ľudovít trávili celé dni v rozkošnej prírode. Ale tu už nebolo toho preháňania sa toľko, ale pod starým dubom ležali si šarvanci a Ľudovít vykladal Slávy dceru alebo rozprával, ako sa to tam nad Dunajom žije v kruhu veselom nadšených za národ a jeho slávu študentov. Ľudovít rozprával im veci, o akých nebolo chyrovať na školách iných; tým sa v mládencoch zapaľovala túha po Bratislave. Kišovi i Melfelberovi rodičia boli majetní, a tých aj získal Ľudovít po ktorýchsi prázdninách pre Bratislavu; Jehring, myslím, že stále študoval tamže.^[126] Viem sa rozpamätať, že už od r. 1832/3 chodievali sme my Trenčania spoločne na dvoch veľkých vozoch pod kapitánom a vicekapitánom na prázdniny domov, a vtedy býval vice- a potom už riadnym kapitánom Ľudovít. To bývali veselé, národným oduševnením kypiace družiny. Nitrania z tamtej strany Bielych hôr schádzali z „korábov“ svojich v Čachticiach a Novom Meste nad Váhom, Trenčania kdektorý na dolnom Považí trenčianskom, až posledných vozkovia zložili v Trenčíne, skadiaľ poberal sa každý v svoju stranu, Záhorci na Záhorie a iní po milom Považí.

Jediný výstupok študentských týchto výprav býval, že vozkovia mali zakázané vyhnúť sa na ceste a zastať na mýte; lebo vraj od Matiáša kráľa^[127] to právo majú študenti, nevyhybovať žiadnemu a mýto nikde neplatiť. Na tomto práve tak silno držali títo trenčiansko-nitrianski študenti, že i bez dôkazu mysleli, ako smú oni užívať svoje právo. Pred mýtom sa poskrývali pod plachtu vozovú a vozka musel hnať kone; keď ale mýtny volal postáť a vyberač bežal za vozom, vtedy vystrčili sa chlapci spod plachty a kričali so smiechom: „Len si poď pre mýto!“ Mýtny mal potom velikú úctu pred študentským právom a nechal beženie za nimi. Na mostoch trenčianskych ale so spevom „Gaudeamus igitur“ ukrotili mostového výberčieho. „Nechaj ich, to sú študenti,“ komandoval hajdúcha,^[128] vyberajúceho mostovné, prenajímateľ mostov. V Trnave bývalo najhoršie, tam krutý výberčí nechcel Matiáša kráľa poslúchať, že vraj čo by tam voz pod plachtou nemal mýto platiť? Tu už bývala obyčajne vojna, z ktorej ale hajdúch utiahol sa späť, vidiac, že právo Matiáša kráľa chce sa palicami brániť. Vozkovia radi vozievali študentov, lebo to bývala jediná radosť ich, v neplatení mýta záležajúca. Po každej takejto šarapate sa potom na najbližšej stanici veliké „Vivat“^[129] pamiatke kráľa Matiáša prinieslo v obeť.

Ľudovít prešiel do filozofie stred pilnovania slavistiky, gréčtiny, latinčiny, francúzštiny a poézie; súc členom bibliotéky a spoločnosti slovenskej,^[130] trávil dni a noci čítaním kníh slovanských rôznojazykových. Brat jeho Karol, podporca jeho, opustil r. 1833 lýceum bratislavské, odídúc cieľom zaopatrenia si peňazí k ceste do Berlína na vysoké učenie za vychovávateľa dietok zemianskej rodiny Borčicky-Zelenayovskej do Zárieča na hornom trenčianskom Považí. Ľudovít ešte za ktorýsi čas pobudol v Bratislave. Potom ale nastala nebezpečná prestávka v milostných štúdiách jeho. Viďme, ako sa tu prerobil duch jeho k ideálom svojim.

Starostlivá matka, vidiac ešte menšie dietky a vytrovenú kasu na štúdiá dvoch synov, prehovorila muža a otca Ľudovítovho, že by dobre bolo, keby Ľudovít oddal sa ekonómii,^[131] k čomu výborná bola príležitosť v Uhrovci, keď panstvo bolo veľmi milostivé a blahosklonné k Štúrovi. Direktor panstva Ján Bobok a úradník Modrány, na ktorých všetko záležalo, bývali častí u Štúrovcov. Otec i matka boli skoro uzrozumení, a pri zavdanej príležitosti vyjavili aj svoju námeru so synom svojím Ľudovítom. Rozumie sa, že plán nemal žiadnej obtiaže. Ľudovít síce ustrnute vypočul rodičov a bolo mu akosi clivo v duši opustiť štúdiá kvôli ekonómii; no nahliadol naposledy, že rodičom na ťarchu byť nesmie a povolil ochotne ich vôli. „Vzdelanosti a učenosti máš, syn môj milý, dosť, a pomoc nám i mladším bratom a sestre bude to znamenitá, keď nám ubudnú nákladky!“ Tak hovoril pán Štúr. Ľudovítovi to bolo dosť, aby sa preniesol mysľou na tie hory, háje, na to šíre pole a videl sa stred ľudu účinkujúceho! Zmaľovala sa mu celá príroda v svojej kráse a povolanie úradníka ekonomického v jeho ideálnom svetle, a na druhý deň už bol v pisárni, na tretí už s puškou na pleci prezeral hory a učil sa znať veci pisárovi potrebné. Najotupnejšia mu bola povinnosť dohliadať k páleniciam panským. Táto časť úradu zhnusila mu celé dielo!

Štúdiá ekonomické u úradu dobre chutili mu inak, pokým to bolo spojené s jeho láskáním sa s úvalom a horou, šírym poľom a tichou brezinou, chôdzou za robotníkmi a dozeraním na nich; lebo veď Ľudovít nikdy nevyšiel s puškou do hory, aby v kapse nebola Slávy dcera, nikdy nedozeral, aby sa nebol tu so staríkom vážnym srdečne nezhováral, tam krásneho šuhaja s jeho iskernatými očima a mužnou päsťou neobdivoval do sýtosti, alebo aby nebol skrytý v húštine za speváčkami, piesne do knižočky si zapisujúc, keď ony pri poľnej práci alebo hrabačke sena svoje piesne vyspevovali. Keď už takto nakochal sa v krásach prírody, vôkol ktorej mu bolo dielo, prišli i tône tohoto spôsobu života a povolania. „Dobre sa maj, zápač tichá, dobre sa majte, kýčere večerné, Pán Boh buď tu s vami, výšiny Rokoša, a s vami, Ptáčnika jelene dupotom sa ženúce v úval: ja sa s vami musím rozžehnať!“ Tak, zrýchliac krok, mrmlal si v duchu Ľudovít, keď sa jedného večera poberal z poľa domov. Matka usmievavá vítajúc syna, videla ho akosi mimoriadne veselého. Na prívety a otázky milostné matky zrazu zastane si pred ňou a sčista jasna povie: „Mamuška moja, ako ma tu dnes vidia, ja ešte budem študentom! Ja musím byť študentom!“ Hrom z jasných nebies nebol by viacej prenikol hruď utrápenej matky ako tieto slová. Ona vedela, čo za vtáčka je jej Ľudovít, ktorý slová tie vyslovil s istou odhodlanosťou bez všetkej prípravy a bez okolkovania predbežného. Ako vznikla v ňom idea, tak bez reflexie si ju obľúbil a ona musela byť uskutočnená.

Nie tak rýchle, pravda, išlo to odmotávanie zamotaného tohto klbôčka. Matka podivné slová synove hneď zaniesla otcovi. „Čo to bude potom, ak by ozaj Lajko chcel odísť zo služby? Pán gróf sa namrzí. No a pán direktor, ten len ešte bude sa hnevať. Tak rád ho mával. Ba kto len je príčina tej zmeny v úmysloch?“ Také otázky šli v rade rodinnej. Ale ani keď Ľudovíta zavolali coram,^[132] nič sa dozvedieť nemohli, len „ja idem, ja musím ísť do škôl, pre mňa je nie toto gazdovstvo!“ Bola síce podaktorá príčina bočná na úradníkovi Modránym, ktorú však nikdy neudal Ľudovít, ani keď od direktora dotazované bolo, on nevyznal, sám dobre znajúc, že len vnútorná pohnútka „ja ešte musím byť študentom,“ jedinou a podstatnou bola príčinou, že on skutočne, vale^[133] dal ekonómii.

Rodičia boli vyhodení z krážu nádejí svojich. Oni kochali sa v nádejách na skoré zaopatrenie syna svojho, a teraz nastávali nové mrzutosti. Mrzutosti u panstva, ťažkosti so zaopatrovaním syna, zodpovedností a starostí mnohých celá hora ležala najmä na starostlivej matke.

„I nech sa stane božia vôľa,“ naposledy riekol otec, „veď my ľudia i tak málo vystaráme; i tak panská láska rastie na zajačom chvoste, hovorí porekadlo, a kto vie, či by Lajoš našiel tu svoje šťastie! Veď Pán Boh opatrí.“

„Ale —“ chcela matka nadmietať. „Ale mamuška“ pretrhol ju dnu vkročivší Ľudovít, „nech sa nestarajú! Veď ja nič nebudem potrebovať z domu, ja budem vyučovať v bohatých rodinách dietky a postarám sa o seba! Ešte im aj Sama a Janka vezmem do opatery.“ A Ľudovít zadržal slovo!

Rodičia voľ-nevoľ zakúsli do horkého jablka a uprosili u grófa i u direktora, len aby sa panstvá nehnevali na nich pre túto ich syna nekonečnú túžbu po štúdiách. Direktor Bobok šípil domnelú príčinu a pripisoval to Modránymu, že nadaný Ľudovít opustil kariéru ekonomickú, ale na dôsledné tajenie tej príčiny Ľudovítovej nechal vec tak, čomu najviacej tešil sa sám Modrány, ktorý mohol sa domýšľať tým viac dačoho podobného. A to, že Ľudovít žiadnej zmienky neurobil o byvšom neprajnom pomere jeho k Modránymu, získalo tohoto docela najprv len osobne Ľudovítovi, potom ale národu celému, ktorého dovtedy nepoznal grófsky tento úradník.

Ľudovít vrátil sa „do sídla uměn blahého“, na brehoch Dunaja rozloženého. Daniel Lichard píše o ňom: „Když starší zakladatelé jednoty (spoločnosti tenkrát menovanej) z Prešporka již byli poodcházeli, chopil se (Ľudovít Štúr) vesla správy, s neunavenou, obětovavé lásky plnou horlivostí mládež slovenskou vzdělávaje.“

Prešporok, Požúň, Bratislava nad Dunajom, koľké rozpomienky budí toto meno u verného Slováka! To prvé je pokazené z pokazenejšieho nemeckého „Preschpuark“; toto pokazené z Pressburg, ale i toto je skomolené zo starého Bretislavsburg;^[134][135] chorvátske a maďarské Požúň, Pozsony, sú spotvoreniny stredoveko-latinského Posonium. Bratislava nad Dunajom — k rozdielu od Břeclavy nad Moravou, Breslavy či Břetislavy v pruskom Sliezsku^[136] — má za sebou starožitnosť. „Antiquam exquirite matrem,“^[137] bývalo heslo Šafárikovo i Štúrovo; od časov Štúrových medzi Slovákmi Prešporok menoval sa po starom svojom mene Bratislavou nad Dunajom a menuje sa najradšej. To „nad Dunajom“ nie je však pre zreteľnosť púhu dodatok, ale tak sa menuje v domácich dejepravách. Kráľ Matiáš najradšej menoval si toto svoje mesto mestom Dunajským, Istropolis^[138][139] alebo Histropolis. Tak je to s menami miest ako s národmi. Ak utratíš, národe, svoju slobodu a samostatnosť, každý s tebou nadhadzuje a podáva si ťa, ako mu zobák jeho ráči, strká ťa sem a tam a pohadzuje tebou. I Bratislava n. D. odkedy utratila svoje pôvodné meno? Odkedy národ ju založivší vymizol z radu samostatných národov. Prišiel čas, že nevedeli sami Prešporčania, čí sú a z koho sú. Hneď im trubirohi natrúbili, že veru dákysi Piso, Riman, bol zakladateľom Prešpuarku, a volali sa teda Pisonium, stadiaľ vraj Posonium. To schopili okolo Bratislavy bývajúci Chorváti a volali ho Požúňom. K tomu priali Maďari a našli hotové už Pozsony. Kráľ Matiáš mal lásku k svojmu Dunajskému mestu a založil tu r. 1465 „Studia generalia“,^[140] t.j. vysoké školy na spôsob a podľa vzoru bonnskej univerzity. Z Bratislavy n. D. rozlievalo sa svetlo od toho času až podnes v národe našom. Dá boh, že „redibit ad Dominum, quod fuit ante suum“,^[141] a Bratislava zase len Bratislavou n. D. slúť bude slovom i skutkom.

Pri meste tomto je to pamätihodné, že nepovedome staré podanie národného slovenského bytu zachováva a prechováva sa v ňom z tej najlepšej čiastky, totiž skutočnými činmi vývoja národného života. Národ, ako sme pripomenuli, vymizol z múrov bratislavských, obyvateľstvo Bratislavy starodávne, slovenské, ustúpilo obecenstvu terajšiemu, nemeckému, ale napriek tomu Bratislava bola a je azda aj nepovedomou priateľkyňou národa slovenského. Mesto toto samo bývalo strediskom najlepších a najupovedomelejších duchov slovenských, ktorí pod najrozmanitejšími formami, v najpodivnejších časov premenách vydávali zo seba znaky svojej patričnosti a prináležitosti k podaniam národa slovenského, a to, či chceli či nechceli, či vedome či nepovedome. I samo obyvateľstvo, hoc aj nie viacej slovenské, ustavične v dobrom pomere stávalo ku Slovákom. Potyky jeho každodenné až dnešného dňa nútili ho k prisvojovaniu si reči slovenskej. Každý Bratislavčan od koreňa dával svoje dietky na čary za dietky slovenské, aby tak susedstvo dobré zachované bolo až na potomstvo. Len najnovšie haraburdáctvo („šovinizmus“ je u národa nášho neznáme slovo, ale „haraburdáctvo“, ktoré ono tlmočí dobre, môže sa príhodne užívať) maďarónske vzalo na čas vrch a pristavilo toto etnograficky korektné^[142] si počínanie Bratislavcov. Pritom však predsa vo všetkom každý opravdový, korenný Bratislavec porozumie sa so Slovákom čírym. I sami tí haraburdáci z „Pozsonyvidéki Lapu“,^[143] nakoľko nie sú prisťahovalci z toho šťastného kraja, kde golvy rastú na hrdlách ako gajdy nafúknuté, po slovensky si kupujú zemiaky, kapustu a iné zeleniny na tržišti bratislavskom.

Bratislava od Matiášových časov neprestávala byť strediskom učených mužov, a to až do najnovších časov, ktorí vyššie túžby svoje ukladali v dielach nesmrteľných ducha svojho. Nás tu zaujíma strana tohoto ruchu, národu slovenskému prajná. Túto stranu vedie sám kráľ Matiáš, známy po svojej spravodlivosti nie menej, než po svojej blahoprajnosti a láske k národu a jazyku slovenskému. Tu sa preslávil on založením vysokých škôl. Tu bývali a pôsobievali: slávny M. Bel,^[144] tu Inštitoris-Mošovský,^[145] Dankovský,^[146] Slemenič,^[147] tu Trenčanský,^[148] tu Matej Šulek,^[149] tu Kováč-Martiny,^[150] tu Palkovič, tu zázrak nového veku, ten introit do toho proslulého devätnásteho stoletia — ktoré už veľmi často sa menuje slovanským — založenie ústavu pre reč a literatúru slovenskú^[151] (1803), tu tlačiarne a formálny úrad korektorský kníh slovenských, tu konečne prvý zástupca v eminentnom toho slova zmysle národa slovenského na diéte uhorskej pred r. 1848 Ľudovít Štúr a jeho národný orgán politický, tu celé pluky mládeže nadšenej, vychované k dobru národa medzi múrmi bratislavskými. V Bratislave nad Dunajom z ústavu pre reč a literatúru slovenskú povstala spoločnosť mládeže, z tejto vyšli po šľapajach predchodcov ich, Šafárika, Palackého, Kollára spevci nadšení: Samo Chalupka, Andrej Sládkovič-Braxatoris, Karol a Ľudovít Štúr, Janko Kráľ,^[152] Janko Matuška^[153] atď., publicisti a prírodných vied vedomci a štylisti prvej triedy: Daniel Lichard a Bohuslav Karol Šulek^[154] (Záhrebský), prírody bádatelia: Daniel Sloboda, Jozef Holuby,^[155] Dionýz Štúr^[156] atď., pedagógovia: Benjamín Pravoslav Červenák,^[157] Király,^[158] Samo Ormis,^[159] August Hor. Škultéty,^[160] Ľudovít Grossmann^[161] atď., filológovia, filozofi, archeológovia: Michal Godra, Ctiboh Zoch,^[162] Ľudovít náš, Repický,^[163] Viliam Paulíny-Tóth,^[164] Janko Šafárik atď, medikovia: Klimáček, Bohumil a Michal Šulekovci atď., teológovia: Hlaváček, Kuzmány,^[165] Hodža, Bohumil Molnár,^[166] Ľ. Hroboň^[167] a celý rad mladších, juristi: Boleslavín Vrchovský,^[168] Ľudovít Turzo,^[169] Mudroňovci oba^[170] a celý rad iných. I v našich týchto najsurovejších časiech, v ktorých už iba haraburdáctvo víťazí, vyznačuje sa Bratislava ako sídlo veľmi značných duchov ako medzi mládežou, nadšenou za ideály človečenstva na oboch vysokých školách,^[171] tak i medzi jednotlivcami tu osadenými. Bratislava nedá sa myslieť Slovákovi bez pripomenutia si vďačného všetkých týchto zjavov, ktorými tiahne sa červená niť životných tradícií národa slovenského.

Sem teda, sem na brehy Dunaja, do mesta Dunajského, Brecisburgu slávneho, magicky ťahalo to zo Záhoria trenčianskeho Ľudovíta Štúra hneď od prvej jeho mladosti, ale dvojnásobnou silou vybúšila táto túha potom, keď okúsiac z kalicha hlbších vied nápoja večnosti, vrhnutý bol okolnosťami do cudzieho géniovi svojmu oboru zamestnania.

Pekný, strunovitý, štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, oheň zohrievajúci sypúcimi očima a tmavogaštanovými, bohatými vlasmi, k tomu celý zjav jeho súmerný a strojný, sympatický každému, elektrinu tak neodolateľne zo seba púšťajúci, že nemožno bolo mu vzdorovať! Toť Ľudovít, navrátivší sa „do sídla uměn blahého“, ako sám Bratislavu menoval. Príkladne krásne ruky a ústa mal, znaky to vraj všetkých veľkých rečníkov! Jeho rúčky mohli by boli krášliť i najstrojnejšiu devu. Tváre bol podlhovastej, ale dobre chovanej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej a nestrhanej, takže v súmernú oválnosť vychádzala, vysokým, jasným čelom krášlená. V kráse junáckej len Samo Chalupka mohol s ním závodiť. Príťažlivosť k sebe mal takú veľkú, že i protivníci náruživí a bezohľadní zoči-voči nevydržali mu. Hlas jeho bol zvonovitý, prenikavý, jednak ku spevu, jednak k rečneniu, jednak k hrozbe ustrojený. Napadli ho jeden raz večer traja juráti^[172] haraburdácki a chceli s ním na Panenskej ulici^[173] (Nonnenbahn) začať potržku. Ľudovít Štúr privolal prvému, oprúc sa o svoju palicu: „Mit akar?“^[174] To s takým výrazom a s tak brnivým „akar“, že sa chlapom odnechcelo ďalej s Ľudovítom naším, a odbehli. Lepšie duše poddávali sa mu bezvýnimočne.

Toho času (1835) kvitlo lýceum.^[175] Profesori boli odborní ľudia a haraburdáctvo netreštilo v pochabých hlavách. Bol síce už zaujal stolicu filozofie Michal Greguš,^[176] ktorý nadržoval Maďarom, bol veľkým patrónom maďarskej mládeže, predsedníkom ich spoločnosti a rád si zavtipkoval o chudobnej vtedy literatúre slovenskej; ale čo sa musí priznať a oceniť, bol odborný muž. Jeho veda bola filozofia, ktorá mu išla nad maďarstvo. Kto mu lúskal tvrdé oriešky kategórií logických,^[177] tomu bol priateľom, nech bol Maďar, nech Nemec, nech Slovák. Jeho srdce nič tak neranilo, ako keď videl, že maďarská mládež prednášky jeho zanedbáva, zošity jeho neodpisuje, neučí sa. To ho často rozhorčovalo proti nej, začo zase ona sa mu často mstila, paškvíliky mu podhadzujúc, pod prednáškou mrmlajúc a pod. Greguš bol slovenského kňaza syn, vedel slovensky, ale Vandrákov^[178] v Prešove učeník, nacical sa jedu maďarónskeho u majstra svojho, ktorý ho konečne i umoril. Miláčkami stali sa mu Slováci, z ktorých mnohí, ako Michal Mil. Hodža a i., mimoriadne na jeho „jus naturae,^[179] logiku, metafyziku,^[180] filozofiu histórie^[181]“ chodievali a vedeli si uctiť muža vedeckého. O tomto vydal svedectvo Greguš pred samým Kollárom. O generálnom konvente^[182] jeden raz navštívil Kollára, hovoril Greguš, čo ja mám z úst Kollárových: „My tam v Prešporku všetko možné činíme, aby sme maďarskú mládež k štúdiám priviedli, ale darmo namáhame sa; tej protiví sa každé hlbšie štúdium. Naproti tomu vaši Slováci, ktorí z nikadiaľ žiadnej podpory nezakusujú, lúskajú ničmenej tvrdé orechy filozofie až radosť. Moji najlepší študenti sú Slováci.“ Že Kollár na radostnú inak pre neho túto zprávu nezostal Gregušovi dlžen svoju poznámku, to sa rozumie.

Gregušov miláčik bol i Ľudovít Štúr, bár tento inými koľajami sa poberal; ale to nevadilo, ako hovorím, u Greguša, ktorý držal na talent a pilnosť. Terajší duch haraburdáckych profesorov by nebol tak generózny a taký objektívny.

Odborný muž prírodných vied bol i Gabriel Kováč-Martiny, menovite uznaná autorita vo fyzike a matematike, profesor výborný, muž solídny, vedám oddaný a k národu slovenskému pietou a láskou sa nesúci, syn povestného superintendenta Michala Kováča-Martinyho.^[183] Ba na konci svojho života, keď sa už idea národnosti zo svojej škrupiny navonok dostávala, odhodlaný i k ráznemu zastatiu pravdy. Veľkú vážnosť svoju, akou sa chovali k nemu kolegovia i konvent miestny^[184] bratislavský, nejeden raz položil na váhu v obrane práva reči slovenskej. Blahoslavená jeho pamiatka.

Bez odporu však prvé miesto náleží z tohto nášho stanoviska Matejovi Ševrlaymu,^[185] profesorovi teológie. Bol on najupovedomelejším Slovákom zo všetkýoh tohočasných profesorov bratislavských, rodom z turčianskej stolice, tejto kolísky veľkého Kollára a novšieho slovenstva. Žiaden z profesorov tak často nezalietaval na prednáškach svojich do budúcnosti slovanskej ako Ševrlay. To bol olej na oheň mládeže slovenskej. Interpelovaný raz, že ako mohol ako Slovan pomáhať maďarizmu na nohy vydaním svojej gramatiky maďarského jazyka,^[186] ktorú vydal ešte sťa profesor humanitných vied v Štiavnici, usmejúc sa, hovoril: „Charissimi,^[187] ja dnes hovoril o ďalšej budúcnosti národov, a tú budúcnosť snáď vy dožijete; keď som ja maďarskú gramatiku vydával v Štiavnici, vtedy už predvídal som, čo príde dosť skoro, a čo i prišlo u nás, toto hnanie sa po maďarčine; ja chcel mládeži našej usnadniť prácu, aby snadnejšie mohla prísť k účinkovaniu verejnému. Vedieť po maďarsky, neznamená pomaďarčiť sa. Len sa, charissimi, učte po maďarsky, uvidíte, že sa vám to zíde k obrane vlastnej reči a národnosti, tak ako Maďari uškodia si velice tým, že neučia sa iné reči!“

Ševrlayho často navštevoval Ľudovít. V Ševrlaym mala mládež slovenská najúprimnejšieho priateľa. Ako profesor teológie dotušoval Nemcom i Maďarom, aby sa po slovensky učili, a užíval ten štatistický dôvod, že maďarských a nemeckých cirkví je primálo a tak i slabé výhľady ich na stanice farárske, ak sa dokonale nenaučia po slovensky. Úspechu ovšem to nemalo, ale pôsobilo hrdé povedomie v slovenskej teologickej mládeži. Okrem toho býval Ševrlay predsedom spoločnosti slovenskej a tu nejeden raz rozhovoril sa o cieľoch a úlohách vyšších mládeže slovenskej. Vo februári r. 1839 prijal ochotne úrad centrálneho zberateľa a účtovníka príspevkov dobročinných na „Ústav pre reč a literatúru Československú v Bratislave“.^[188]

Najstarší z profesorov bol Ján Grosz,^[189] muž veľkej učenosti, historik a štylista, rodom Nemec. Z neho len Slováci brali úžitok, medzitým čo Maďari smiali sa z jeho staroby, a Nemcom nechutilo jeho prísne držanie na čistotu slohu latinského. Ľudovít upozorňoval mladších študentov na krásy historického slohu Groszovho, ktorého i v nemoci postaveného častejšie zastupoval na katedre.

Tobias Godofredus Schröer,^[190] pod pseudonymom Chr. Oeser (predlož to jediné z celého pseudonymu „s“ pred celé meno, vyčítaš Schröera), v literatúre nemeckej ako estetik, básnik a historik čestne známy, bol zvláštny zjav tohoveký nielen v Bratislave, ale v celom Uhorsku, kde Nemci spali osudnejší ešte sen než my Slováci. Schröer vyznal sa v krásnej literatúre slovanskej, zvlášť česko-slovenskej. Cestoval po Čechách a rád rozprával už v piatej, potom pozdejšie vo vyšších triedach žiakom svojim o pomníkoch historických českého národa, o hradoch staroslávnych, o výjavoch dejinných na nich a v kráľovskej Prahe. Staviteľstvo, maliarstvo, poéziu českú vysoko cenil a vážil, čo nesmierne blahoplodne účinkovalo na mysle schopného slovenského žiactva.

Štúr v spojení so Schröerom zaviedol vyučovanie slovenskej mládeže v štvrtej a piatej triede, kde sa veľa Slovákov nachádzalo, reči a literatúre slovenskej, a cvičil ich v rečnení a slohu slovenskom. Pozdejšie roku 1837, keď Schröer prešiel za profesora vyšších tried, účinkoval i na nástupcu svojho Tamasku,^[191] ktorý po ňom prejal piatu triedu, aby zadržal tento poriadok, čo ten aj ochotne povolil, a keďže Ľudovítovi rástli práce pod rukami, prepustil úkol tento staršiemu daktorému študentovi, čím založený bol seminár chovancov pre vyššie spolky^[192] a ústav slovenský, takže do rétoriky a poetiky, alebo sekundy^[193] prichádzali chlapci už celkom v elementáriách slavizmu^[194] pocvičení a vstupovali do spoločnosti slovenskej, zahrnujúcej v sebe všetku mládež tried humanitných,^[195] filozofických a teológie. — Štúr býval vzácnym hosťom u Schröera, ktorý vysoko cenil jeho dary a zápal. Ľudovít uvedený bol Schröerom i do krúžkov vybraných v meste,^[196] vzdelávajúcich medzi sebou povedomie národnosti nemeckej. Menšieho významu osobnosti profesorské ani nepripomínam ako také, ktoré žiadneho poťahu nemali na deje Štúrove.

Na lýceu jestvovali toho času tri spoločnosti mládeže;^[197] jedna, najväčšmi protežovaná maďarská, ktorej náčelníkom, protektorom a obživovateľom bol Greguš; druhá nemecká, ktorú spravoval Schröer, tichá, kontemplatívna a na počet najmenšia; tretia, najčinnejšia, ale aj najväčšmi strhaná a prenasledovaná bola spoločnosť slovenská pod predsedníctvom Mateja Ševrlayho s riadnym miestopredsedom, ktorý vlastne viedol, všetko a býval od spoločnosti slobodne volený, Ľudovít Štúr bol jedným z najvýtečnejších týchto miestopredsedov.

Študentstvo prichádzalo do Bratislavy najhojnejšie zo Štiavnice, Kežmarku, Levoče a z Prešova,^[198] hromadne doplňujúc sa, ako som vyššie poznamenal, z nižších gymnaziálnych tried bratislavských, sporadicky i z iných progymnázií, ako modranského, rábskeho, banskobystrického atď. Pestrý a zaujímavých obrázkov plný to býval ruch a život na počiatku školského roku.

Slovenská spoločnosť mala svoju štúrovskú organizáciu. Získavať duše národu, to bolo heslo Ľudovítovo hneď zrána peknej jeho mladosti, ktorá snaha rozvinula sa v plný kvet v Bratislave, kam zovšadiaľ hrnula sa mládež vedochtivá, ale puncto nationalismi^[199] docela zanedbaná, osirelá, ba už i pokazená a predsudkami zaujatá. Z Dolniakov hrnuli sa beťári,^[200] telesní chlapíci bez zmyslu vyššieho. Z horného Slovenska chlapci šumní, ale opustení a nabraní obmedzenými pochopmi tu rodičov, tam učiteľov svojich. Štúr rozprestieral siete prostriedkom svojej gardy, aká skoro zhromaždila sa okolo neho zvlášte na počiatku školského roku, a dal verbovať i verboval sám do spoločnosti slovenskej mladíkov. To bola metóda geniálna zotrieť z mysle prostej alebo obmedzenej predsudky a bludy. Najhrdší a najneprístupnejší bývali študenti zo Štiavnice prichádzajúci, kde Boleman^[201] zručnosťou inak uznania hodnou pilnoval latinu; ale to bola aj jediná cnosť jeho, lebo v ostatnom vtipy, ktoré mu ešte zbývali, metal po Slovensku, jeho literatúre a národnosti, bár i on sám Slováčik úbohý bol. Žiaci Bolemanovi ako by sa rotiť začali k opozícii proti štúrovcom, keď však najlepšie talenty medzi nimi, ako boli Červenákovci,^[202] Grossmanovci,^[203] Maróthovci,^[204] Frndákovci,^[205][206] Karol Raphanides,^[207] Imro Blažkovič,^[208] Repický a iní pritiahnutí boli do krážov Štúrových, prestala i táto opozícia. Ján Breznyik^[209] jediný vydržal pri ideále svojom, Bolemanovi, a stal sa jeho nástupcom, i je až dosiaľ v Štiavnici. Pravdu vyznajúc, tohto talentu jediného sme závideli štiavnickej opozícii a — i teraz povieme, škoda toľkého talentu v tých kalných vodách toho haraburdáctva. Táto ryba veľkých rozmerov bola by potrebovala väčšieho troštička mora, než je tá maďarská Tisa! Inak ale štiavnickým mládencom musí sa chvála dať, že prírastkom ich strany slovenská spoločnosť bratislavská duchom Štúrovým, tým éterickým idealizmom navnadená, dostala akosi rebrá a kosti realizmu. So štiavničanmi vtrhol do spolku sloh prozaický a meral oštepy svoje so slohom básnickým Štúrovej školy. I filozofia Gregušova — Herbartova^[210] pôvodne — našla statnú junač na týchto mladoňoch; konečne pilnovanie latiny, ktorá bola zanedbávaná pre štúdiá historické, estetické, poéziu a už pomaličky aj politiku, dostalo svedomie a chlapci všímali si už viacej i filológie latinskej. Zvláštny zjav, históriu svoju majúci, bol ten, že okolo Štúra krúžok velikých talentov tak bol zhromaždený ako predtým ani zatým nikdy na jednom takrečeno časobode. Je len ľutovať, že potomný život a osudy opravdu velikých talentov týchto, tak akosi zmakosili pod seba, že ich veľkým vlohám nezodpovedali deje. Nemožno mi nenaznačiť veľké schopnosti mladoňov tohočasných; Grossmana staršieho — mladší Ľudovít účinkuje dosiaľ požehnane v Banskej Bystrici —, Frndákovcov oboch, Imra Blažkoviča, Repického, opravdivého Mezzofantiho,^[211] ktorý už za študentstva znal reči európske hlavné, okrem týchto perzsky, arabsky, turecky, židovsky atď. Karola Raphanidesa atď. Smrť predčasná vychvátila nám veľké talenty: Benjamína Červenáka, Baraňayho,^[212] Priekopu,^[213] Volku,^[214] Ondruša,^[215] Michaloviča,^[216] Maróthyho (pozdejšie i brata jeho mladšieho Daniela), z ktorých prvý poponáhľal sa pri inak slabej prirodzenosti zaryť hlboké šlapaje činoplodného génia svojho už ako študent v Bratislave, potom ako kandidát teológie. Vyznačil sa činnosťou prísnou pri ústave bratislavskom, dopisovateľstvom obšírnym s mužmi súvekými a spísaním „Zrcadla Slovenska“ a biblických histórií.^[217] Ku prvému písal som ja predmluvu. Oba spisy vyšli iba po smrti jeho. Popri hlbokej učenosti bol Červenák najčistejší a najmocnejší charakter. On po odchode Ľudovítovom na vysoké učenie hallské^[218] prejal vedenie mládeže z ústavov slovenských bratislavských. Ľudovít podobal sa láve, vytekajúcej z Vezuva, Červenák žule, vyčnievajúcej z rozbúreného mora. Oba pôsobili k jednému velikému dielu, vždy dobrí bratia a priatelia. Ľudovít zhromažďoval, Červenák usporadoval, tamten lietal sťa orol a k letu za sebou vyvolával všetko, všetko, čo len aké-také krídelcia malo, tento úlohy rozdával, komu k letu, komu k behu, komu len tak ku chôdzi potichmej. Ľudovít na nič nehľadel, len keď sa letelo s ním do výšin, Červenák muštroval každého, kritika bola za jeho času nemilosrdná. Zápal u oboch závodil, nič menší nebol u Pravoslava, než u Ľudovíta; ale tento vedel mu dať osobnosťou svojou väčšieho výrazu. Ľudovít mal jedno oko prižmúrené pri mladoňovi krásnom, zápalistom. Pravoslavove obe oči upreté boli najprísnejšie na ideálnu túto mládež! A beda tomu, ktorý potkol sa dakde, zanedbal niečo, spustil z očú povinnosť národnú! U Ľudovíta rýchlo sa zabudli poklesky, bár nie menej prísny býval v teórii povinností národných, u Pravoslava bola vždy kniha otvorená zápisov hriechov. Keď komu uložila sa úloha, a ten s osvedčením hotovosti k vykonaniu jej prejímal ju, už mohol byť istý poznámky Červenákovej: „Nože ale, nech to nebude zas tak ako onehdá!“ (Ak sa mu totiž prihodilo voľakedy nedostať slovu.) „Prečo ste neboli včera vo spevokole,^[219] mali sme hosťa N. N.“, uderil na jedného zo spoločnosti, ktorý si s fajočkou vykračoval po zadunajských luhoch.^[220] „Verte mi, že ani na tú holbu piva som nemal.“ „A na tabak ste mali? Ste mi vy to za Slovana! Radšej prefajčiť tie dva groše^[221] ako tajsť, kde tak mnohému možno sa naučiť!“ Ak mal ktorý slabosť kávičkovania a ukradnul sa osamote do kaviarne, mohol už istý byť, že mu to Pravoslav vyvŕbi pri danej príležitosti. Poznamenať nádobno, že prísno zabráňané bolo údom spoločnosti osamote navštevovať kaviarne. Bol to istý prvokresťanský rigorizmus, pri ktorom dojemne vynímala sa tá slobodná, veselá, čerstvosťou kypiaca mládež.

Na čele maďarskej mládeže stávali tiež Slováci. Pripomeniem Teodora Gedulyho^[222] a Krupca,^[223] nadšených mládencov, ktorí zapaľovali mládež vymyslenými číslami. Pamätám sa dobre na jednu z rečí Krupcových, v ktorej počet Maďarov vystupoval už vtedy na pätnásť miliónov! Rozumie sa, že potom v spoločnosti slovenskej vydávali sa úlohy štatistické a vyhľadávala sa štatistická literatúra, aby konštatovala sa kolosálna lož Krupcova. Tak sa to študovalo za časov Štúrových: ani jedno haraburdáctvo neodišlo bez špeciálneho štúdia hlbšieho, pomocou ktorého dokázala sa pravda života slovenského. Medzi haraburdáctva, ktorými lapali maďaróni hýľov slovenských pre svoju spoločnosť, náležala na prvom mieste bájka sprostá o bielom koňovi,^[224] za ktorého mali predať Slováci svoju krajinu. To zas viedlo k historickým štúdiám a stáli o tom hádky vedecko-historické medzi mládežou. „Pro pulchro namque parippo, nec stultus proprias redderet ullus opes,“^[225] znie mi ešte v pamäti básnického apologetu slovo, vzťahujúce sa na túto bájku. Tak mládež slovenská cvičievala sa v boji duchovnom, preto aj ťažko bolo haraburdákom pomýliť kráže Štúrove. Len obmedzené hlavičky, ukrývajúce do tmy rozumček svoj, hromadili sa okolo protežovaného zlatého teľaťa blbstva. Sokoli Štúrovi mali každý deň nové a nové zamestnania s ideami, ktoré viedli ich k novým štúdiám.

Na konci školského roku organizoval Štúr svoju gardu k nastávajúcim prázdninám a počiatkom budúceho roku školského. Program a úlohy boli vydané v nasledujúcom objeme: Každému bolo za povinnosť uložené vyhľadávať talenty a volať ich do Bratislavy k ďalšiemu vzdelávaniu sa, žiactvo z iných škôl ťahať sem na brehy Dunaja; nadpriadať priateľstvo s neznámymi a dať im okusovať známosti nové, rečniť im básne výtečné slovanské a upozorňovať ich na tieto kráže malebné, do ktorých rozkoš je vojsť a znať sa byť členom tak vznešených a velikých ideí. Speváci lepší nabraní boli piesňami národnými i vyššími básňami, ku spevu prispôsobenými. „Slávy dcera“ hrala prvý zástoj. Z tých dôb pochádzajúci staríci ešte i teraz vstave sú zarečniť so zápalom rad zneliek oduševňujúcich. Tak vystrojená mládež rozišla sa z lúčivého zasadnutia^[226] spoločnosti a zo spevokolu na to nasledovavšieho po šírom Slovensku. Okrem toho vydané boli úlohy každému: zbieranie piesní a povestí národných, zaznamenávanie mien hôr, vrchov, dolín a stráň po kraji slovenskom, zoznam národu slovenskému prajných ľudí, mená mužov učených, s literatúrou slovanskou sa zaoberajúcich atď. atď.

Pri návrate však do škôl každý čelnejší mladoň mal za povinnosť uložené aspoň dvoma-troma dňami skôr sa dostaviť a čakať na svojich nových adeptov a prijať ich do krážov Štúrových, spolu však náčelníkovi tomuto oznámiť charakteristiku nových nádejných členov. Koncom každých prázdnin bola činnosť Štúrova napnutá. Tu opatril pomocou profesorov hodiny jedným, tu druhým pomáhal vyhľadať lacnú hospodu, tu tretích pritiahol k sebe a dával im súkromné hodiny v gramatike slovenskej, aby čo najlepšie pokračovať mohli vo spoločnosti. Donesené práce a štúdie krajov nocou prehliadal, opravoval, k verejnému čítaniu jedny, druhé k súkromnej potrebe oddeľoval, a keď už všetko bolo v poriadku, slávnostné otvorenie zasadnutí vyhlásil, piesňou ním zloženou a rečou nadšene prednesenou zahájil.^[227] Nato nasledoval spevokol, ktorý prilákal ešte i tých, ktorí nedôverčivo stáli bokom a klátili sa medzi vstúpením do jednej, slovenskej, lebo do druhej, maďarskej, spoločnosti. Jedni boli už zapísaní do oboch spoločností a čakali len, ktorá ich lepšie pritiahne k sebe. Spevokol bol plný rečí a spevov, a tu nejeden až k slzám pohnutý hneď na druhý deň išiel k tajomníkovi o zápis do spoločnosti slovenskej. Tak rástol počet členov slovenskej spoločnosti z roka na rok. Prvotný počet tridsiatich vzrástol pod Štúrom znenáhla na osemdesiat až na sto dvadsať, nečítajúc v to mládež nižších tried gymnaziálnych.

Zasadnutia verejné bývali v dvorane lyceálnej prímy^[228] a rozpadli sa na dve časti; v jednom v stredu a v sobotu od druhej hodiny držalo sa zasadnutie spoločnosti, v ktorom rečnili sa práce klasické básnikov slovanských, v mimoriadnych prípadoch povedené i pôvodné básne členov spoločnosti, rečníci bývalí prísne posudzovaní^[229] ohľadom rečnenia; čítali sa práce, ktoré pred týždňom donesené a ku kritike oddané boli druhému; po prečítanej práci nasledovalo čítanie kritiky. Hodiny tieto boli veľmi zaujímavé. Hádali sa mládenci vedeckí až do vyváženia dôvodov. Zápis viedol tajomník spoločnosti. Zápisnicou z minulého zasadnutia začínalo sa každé zasadnutie. Druhé boli hodiny prednášok rozličného obsahu, ktoré držiavali miestopredsedovia; za Ľudovítovho miestopredsedníctva bývali prednášky gramatiky československého jazyka, potom literatúry slovenskej, histórie kmeňov slovanských. Červenák učieval srbsko-chorvátsku reč a prednášal históriu Juhoslovanov. Boleslavín Vrchovský, jurát toho času nadšený za slaviansky rozvoj, hnal mládež slovenskú do rečí európskych, do angličtiny, francúzštiny a taliančiny, v ktorých sám bol veľmi zbehlý a súkromne zhromažďoval mladíkov k cvičeniu sa v nich. Sám Štúr a Červenák sedávali v takej chvíli u nôh nádherného toho mladíka. Krásny mladoň nízkej postavy, modrých, jasných, veľkých očú, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tváre mliekom umývanej, ružami vykladanej, výmluvnosti okúzľujúcej a nadšenia plný. Zjav tento báječný, zajasavší sa v mládeži bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohoto stoletia, dlho nechával po sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti. Nadšenie a výmluvnosť Vrchovského, možno, prevyšovali ešte i Ľudovíta, očítanosť jeho v anglickej, talianskej a francúzskej spisbe aspoň prevyšovala Ľudovítovu očítanosť, ktorý vyznal sa zase v poľských, juhoslovanských a ruských literatúrach, a čím prevyšoval Vrchovského, to bol silný charakter a jadro, samé jadro bola jeho vedomosť. Ak pochytili sa s Boleslavínom do hádky o Byrona,^[230] išlo do živého! Výtečný krasorečník Boleslavín so slzami v krásnych očiach počúval repliku Ľudovítovu, dokazujúceho hanobenie človečenstva, kresťanstvom posväteného a vykúpeného z tenat oplzlej pohanskej romantiky, tým vzývaním premršteného poétu Západu. „Nuž či to je poézia, majúca k ideálu pozdvihnúť človečenstvo a národom slúžiť za maják ich púte dejinnej, keď sa to telo až do omrzlosti pretriasa na vidličkách a vystavuje na obdiv každá časť jeho?“ zavieral obyčajne Ľudovít svoju filipiku proti Byronovi. Boleslavín skutočne k slzám býval pohnutý, no v hlbine svojej duše nepresvedčený. „To má z Byrona!“ horkobolestno glosoval Ľudovít potomný, pozdejší život tohoto mimoriadnych schopností, talentu velikého, krásy zrovna zázračnej muža, toho muža, ktorému on ku cti piesne skladával a ospevoval činnosť jeho ideálno-mládeneckú. Štúr bol idealista, to nedá sa zaprieť, ale každá žilka jeho idealizmu viedla hneď do života; žiaden z našich slovanských peknoduchých idealistov nebol tak spolu praktickým kresťanom ako Ľudovít Štúr! Najväčší miláčik jeho,^[231] jeho ideál poklesnul raz a Ľudovít zlomil palicu nad ním. „N. N.-ovi po Všeslavii zazvonili; mně již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost lichotíci žena zakopala. Pokoj prachu.“ — O jednom obdivovanom velikom Slovanovi,^[232] ktorého vzývať hotový bol Ľudovít, keď počul hodnoverne, že majúc prijať chudobnú matku svoju, nedovolil to driev, než sa jej šaty módne, panské, veľkomestské pripravili, a len tak dovolil žene svojej predstaviť matku svoju, keď bola už v tých panských šatách pripravená, riekol: „No, braček, to tiež kus kože filisterskej; eh! škoda úcty slovanskej takému vzdávanej, ktorý ani potiaľ neprišiel: ,Cti otce svého i matku svou, abys dlouho živ byl na zemi!‘“ A mohol bych uviesť viacej takýchto príkladov, ktoré všetky poukazujú na opravdovosť kresťanského zmýšľania Ľudovítovho pri jeho nesmierne tklivom idealizme. Samo prúdenie veku bolo racionalistické, škola racionalizmom páchnúca,^[233] Ľudovít bol tiež na površí svojom racionalista, čo uvidíme na jednotlivých črtách jeho náhľadov: ale výchova, duch matky, tradície národa a cirkvi, tie neboli predsa nikdy udusené v ňom a vyrazili sa zdanlivo v odpore s jeho filozofiou. Kde bolo treba priložiť mieru pravú na človeka, dej, zmýšľanie, tu vždy siahol Ľudovít k miere jedine pravej: ku kresťanským zásadám. Nuž ale o tom častejšie nám príde hovoriť.

Rok školský mládeže slovenskej bratislavskej čítal sa po zasadnutiach spoločnosti, od stredy do soboty bývali stanice života vyneslej tejto mládeže. Každé zasadnutie bolo dejom v živote spoločnosti i jej členov. Ľudovít okrem hodín riadnych, verejných, držal súkromné schôdzky cieľom cvičenia mládeže v reči spisovnej československej, kde vykladával s nadšením „Slávy dceru“, menovite predspev a znelky vyberané, potom Mickiewicza,^[234] Hollého a niektoré charakteristické piesne národné. V tomto období bol Ľudovít vzorom horlivosti za čistotu klasickej českoslovenčiny a prísne vytýkaval premnohé germanizmy, ktorými vlnili sa české časopisy i mluva spoločenská. V jednu hodinu mali neraz mladíci slovenskí príležitosť očuť z úst Štúrových rečnenú baladu Mickiewiczovu, odsek zo „Svatopluka“ Hollého a zo „Slávy dcery“ Kollárovej najvýraznejšie znelky spolu s ich výkladom. Už tu ukazoval Ľudovít zvláštnosti filologického stroja nárečí slovanských^[235] a vyzdvihoval krásy reči a celé zloženie slovenčiny. S výstrahou najprísnejšou poukazoval na tie zakorenivšie sa v slovanstve zlozvyky, kde jeden kmeň druhý pre zvláštnosti reči jeho vysmieva a potupuje,^[236] ako Kekavcov Záhrebčania,^[237] Krajncov Chorváti, Hanákov Slováci, Dolniaci Horniakov, Paderáci Včúlákov, Spišiaci Rusniakov atď. Všetko toto odsudzovalo sa sumárne ako výplod blbstva a otroctva a ako výmysel vrahov našich korenných. Všade tam, hovorieval Ľudovít, sú vrstvy na vrstvách pokladov národných, len treba siahnuť k tomu a vzdelávať to i vzdelávať seba na tom. Pravda, nie všetci, a ani nie všetci múdri, ba ani nie všetci najmúdrejší chápali to, čo Štúr zvestoval; medzitým učili sa chlapci-junáci všetko, a hlavne učili sa v škole Štúrovej milovať všetko slovanstvo, či v čamare a surke, či v halene a rubaške,^[238] a to učinilo i potomne Štúra velikým. V tomto bode, vo velikom období stredku 19. storočia máloktorý učenec môže sa jemu rovnať.

Tento idealizmus Štúrov však i tu bral na seba praktickú podobu, on ideály svoje hneď v praxi chcel vidieť uskutočnené a i kde nebola skutočnosť života k idealizmu rozpoložená, on mocou-silou hľadel si ju pretvoriť v mysli svojej tak, že holá, čistá próza pomerov života stávala sa mu ideálnou a živila jeho ducha i pákou mu bývala k podnikom.

Chorváti, ako známo, chodievali na uhorský snem do Bratislavy.^[239] S vyslancami chorvátskymi^[240] celý sbor mládeže, mladých advokátov, jurátov, pisárov a juristov prihrnul sa do mesta dunajského, aby sa učili právam krajinským. Ľudovít nemal väčšej a súrnejšej práce než nadpriasť s nimi známosť, čo tým ľahšie išlo, že reči chorvátsko-srbskej dokonale znalý bol a i mládež slovenská čítala už srbské a chorvátske časopisy. Kroz chorvátsku mládež zoznámil sa pozdejšie Ľudovít i so samými vyslancami chorvátskymi, ako boli: Bužan,^[241] Klobučarić,^[242] gróf Janko Drašković,^[243] Metel Ožegović,^[244] barón Kulmer^[245] a iní. Srbská mládež krem toho už od dávnejších čias hromadne navštevovala bratislavské lýceum,^[246] ktorého zvláštnym ctiteľom a priateľom tu študujúcich Slovanov bol slávny patriarcha karlovický Štefan Stratimirović Kulpinský^[247] a večnej pamäti Jozef Ilija Rajačić,^[248] podobne pravoslávny patriarcha karlovický. Tamten prvý, t. j. už roku 1801 učinil slávny počiatok fundácie stolice slovenskej reči a literatúry na lýceu bratislavskom, darujúc veľkomyseľne päťsto zlatých ku základine tej. Rajačić býval tiež velikým priateľom a dobrodincom študujúcej slovenskej mládeže. Pamätné je, že Ľudovít Štúr svoju „Nauku reči slovenskej“^[249] tomuto posvätil, ako „vrúcnemu priateľovi náuk i rodín slovanských.“ Tak už od mladi Ľudovít náš rozhadzoval svoje siete v mori Slovanstva.

Chorvátski velikáši,^[250] vyslanci a mládež snemovná navštevovali častejšie i zasadnutie spoločnosti, ku ktorej príležitosti Ľudovít zaobstaral najlepších rečníkov v hlavných nárečiach slovanských, potom básnikov, nadšene bratov Chorvátov vítajúcich v kruhu slovenskom. To náramne dobre šírilo vzájomnosť slovanskú medzi kmeňmi juhoslovanskými a severo-slovanským, a blahočinne pôsobilo menovite na Chorvátov, ktorí, hrdí na svoju konštitúciu,^[251] bohužiaľ častejšie zapomínať hotoví boli na iných bratov slovanských. I tu Štúr sprostredkoval neraz zhodu a dobré porozumievanie si medzi Srbmi a Chorvátmi. Mládež chorvátska i srbská brávala účasť i vo spevokoloch;^[252] posledná rada navštevovala i riadne zasadnutia, v ktorých Ľudovít mnoho hovorieval, tu ako zapisovateľ a tajomník spoločnosti, tu ako posudzovateľ donesených prác alebo ako rozsudzovateľ medzi stranami, v hádkach postavenými.

Musím ešte pripomenúť činnosť a vplyv Ľudovíta ako študenta a jeho pomer k profesorom. Bol obratný latinák, ktorá reč bola vtedy náukozdelnou, a k tomu znateľ gréčtiny; používali ho teda profesori k zastupovaniu prekazených v prednáškach učiteľov v nižších triedach tak dobre ako i vo vyšších. Zastupoval profesora v syntaxi, v sekunde I. i II. behu,^[253] podobne v histórii všeobecnej atď. Býval miláčkom profesorov pre svoj vzlet ideálny, pilnosť zázračnú a tú elektricitu celej povahy jeho, ktorá prúdila sa z neho a priťahovala k nemu všetko. Sama spupná a často rozpustilá mládež lyceálna, nepatriaca do krážov jeho, s ktorou i riadni profesori časté ťažkosti mávali, rada s dobrovoľnou poslušnosťou poslúchala ho. Maďari si len mumlali medzi sebou: „Kár, hogy nem magyar!“^[254] Okolo triedy, v ktorej Štúr vykladal, mohol človek kedykoľvek ísť, žiadneho hlásku iného nepočul, iba zvonovitý, rozliehajúci sa až po ambitoch lýcea hlas Ľudovítov. Hodinu pod ním neoznačovalo šúchanie nohami, ba nejeden raz profesor dvoranu tú v následnej hodine zaujať majúci upozorniť musel mimoriadneho suplenta na odbitú hodinu, a vtedy rozchodila sa mládež s „vivatmi“, „éljenami“^[255] a „ať žije!“ („Sláva mu“ uviedlo sa až pozdejšie mojou piesňou: „Už se zlatá dennice nad Krivánem bliskoce.“) Toto, prirodzene, mocne účinkovalo na celé študentstvo, takže i neprajníci zásadní, akí vtedy pod vplyvom Kossuthovým,^[256] ako juráta, množili sa rapídne, umĺkali, žalostiac jedine, že nie je Maďarom. I ja som v tomto období času r. 1836^[257] schvátený bol do krážov Štúrových a hodený na maďarčinu, ktorej učil som sa s radosťou sám, a potom filozofiu, súc už v sekunde profesorom Gregušom potiahnutý k vede tejto „Praecognita logicami“^[258] jeho. Náležal som k prvým jeho dišputátorom, ktorým on dával úlohy k dišputám a tak ostril vtip a rozsudok budúcich svojich poslucháčov filozofie; keď už priatelia moji, najmä Juraj Zaborský, plávali vo vodách Štúrových, ja ešte lúskal len úlohy logické a tak z módy sa i maďarizoval. O toto posledné nemával som hádky s priateľom svojím; o toľko viacej hádali sme sa však o Štúra, ktorého ja podvrhoval svojim kritickým poznámkam.

Čo mňa odtískalo od Ľudovíta, to bola moja filozofická pýcha.^[259] Ja som bol pyšný na svoje „praecognita logica“ a akýsi starý Adam^[260] hýbal sa vo mne, keď som videl to zbožňovanie Ľudovíta. Jeho ideály, o ktorých počul som ho sporadicky a len tak ukradomky hovoriť, zdali sa mi nie dosť filozofickými, a priateľ môj Záborský nebol vstave rozprášiť tento môj samoľúby „horenos“. Tak som sa ja až do filozofie perpendikuloval^[261] medzi filozofiou a ideálmi Štúrovými. Do maďarskej spoločnosti som nechodil, bo tu mi iná pýcha zavadzala. Posmešky na Slovákov šprihané a hany na históriu národa tohoto kydané, prv než ešte pocítil som svoju náležitosť k národu môjmu, mocne odtískali ma od takejto spoločnosti. Konečne nahliadol som, že v takejto negácii niet ďalšej úlohy pre mňa a sám počal som sa súkromne učiť gramatiku československú. Prázdniny r. 1835/6 celé venoval som teórii a praxi reči tejto. Písal som verše a skladal veselohry, opisoval radosti prázdnin, viedol denník dosiaľ latinský po slovensky a tak so vstúpením do filozofie bol som už dosť pripravený ku vstúpeniu i do spoločnosti slovenskej. Tento proces duševný opísal som kedysi v „Sokole“ Paulinyho pod názvom „Zaviate ale nezapomenuté lísťa“; koho by to zaujímalo, dočíta sa ho tam. Dosť na tom, Štúrova osobnosť a jeho elektrika podmaňovali mu ľudí dobrej vôle.

Pilnosť jeho presahovala všetky medze možnosti. On stačil zastupovať profesorov v rozličných predmetoch učebných, on vynikal v spoločnosti osemdesiatich alebo i viacerých samorastlých, pilných, nadaných mladíkov, on korigoval mladších práce, on kritizoval starších plody, on zaobstarával rozličné komisie vonkovských priateľov, on vyučoval v prednejších domoch bratislavských synkov, aby seba udržať mohol, on korepetoval^[262] začasto so synmi veľkých pánov zo zahraničia, ktorí v ústave blaškovićovskom boli na učení — ako istý Aristarchis^[263] — atď. A k tomu sokolie jeho oko ešte striehlo, kde ktorý talent by polapiť a do svojich krážov uviesť mohol. Študoval nad to svoju históriu, filológiu, záverečné novšie reči európske, estetiku, Homéra atď. Ale pera si ukrojiť nevedel.^[264] Nosil sa vždy elegantne, ale ručník na hrdle si uviazať nevedel. Perá mu robili iní, ručník mu vždy jeden z najlepších priateľov uväzoval. Kalinčiak býval dlhé časy takýmto jeho ceremonialistom.^[265] Fajka a čierna káva pomáhali mu premáhať sen nočný, ktorého miesto zaujímali obšírne korešpondencie s vonkovskými priateľmi a poézia. Do kaviarne alebo na bál nikdy nešiel, jediné jeho zábavy boli výlety do hôr, na zámky a do spevokolov, pri ktorých pri pohári piva a dákej klobáske spievavalo a rečnievalo sa do polnoci. Prez mieru veselého nikdy nebolo ho vídať, ba keď sa spoločnosť rozohriala a veselosť vystupovať začala v bezstarostie, zanôtil sám „Nitra milá, Nitra“ a po hymne tejto rozrečnil sa Ľudovít o historických rozpomienkach a veselé tváre pokryla zádumčivosť. V takomto pocite nejeden raz pretrhnutý bol spevokol a každý sa chytal za vačok, platiac svoju skromnú trovu a zamyslení poberali sa šuhajci domov.

Reči jeho boli vždy rovnako merané zápalom. Prvá jeho reč pri otváraní spevokolu, z príležitosti už či dákeho hosťa — akých často mávali sme z šíreho Slovanstva — či, ako podotknuto, z príležitosti daktorej piesne, alebo i otázky verejne mysľami slovanskými hýbajúcej, bola vždy tak plnokrásna, súmerná, premyslená, zápalom za myšlienku slovanskú nesená ako posledné jeho slovo, k rozchodu povedané.

„Veľa tvoriť (duchovne), málo troviť, sa učiť, bratia, buď naša snaha,“ hovoril pri jednej príležitosti, „za jedno preto, že nám prichádza teraz častejšie obetovať ten groš na časopisy a knihy, bez ktorých niet života, za druhé všetci rodičia slovenskí budú nám radi svojich synkov zverovať, keď sa medzi nami poriadku a skrovnosti priučia, a za tretie, čo je najpodstatnejšia príčina, pre ktorú skromnosti a skrovnosti navykať máme, že žiaden nie je slobodným a samostatným človekom, ktorý nevie už v mladosti navykať na spokojstvie s málom, ktorý troviť a len troviť naučí sa a zvykol pohodliam života; bo keď v muža vzrastie, nepovedú ho viacej jeho ideály, presvedčenie jeho duše, láska jeho srdca, ale pohodlie a rozkoš, na ktoré v mladi navyknul. Potom už ta dá všetko nadšenie svoje za kus chlebíčka. Národ i kráľovstvo nebeské začaruje — za bedársky telesný život!“

Aké to proroctvo! A vtedy veru ešte nebolo príčin, toľko žalovať sa na túto boľačku chlebárstva. I sama maďarská mládež bola ideálnejšia, ona haraburdáčila síce, mámila sa bludárskych historikov a blbých politikastrov haraburdáckymi lžami,^[266] ale nerobila to pre chlieb. Na strane slovenskej nebolo povedomia národného, ale to nepovedomie neišlo z chlebárstva. Teraz už rozumieme prorockej náuke Štúrovej, kam bola namierená, keď sa podívame, ako riedke sú rady mládeže terajšej ideálne ponímané, a aká masa hmotárskych haraburdákov čmiara sa životom! Naučili sa na pečienky a strebanicu uprostred štúdií, inak snáď i lepších, až prešli doby študentstva a potom už len hnať sa za mastnými sinekúrami, ako to vidíme najmä na odrodilskej cháske haraburdáckej.

„Veľa tvoriť — málo troviť!“ buď vaším pravidlom, mládenci slovenskí, ktorí chcete sa opravdove vydať v službu ducha, Štúrom tak vám za údel položenú.

Mládež štúrovská, to môžem s dobrým svedomím rieknuť, stávala sa zo dňa na deň vážnejšou, opravdivosti morálnej plnou, nadšenejšou za pravé ideály mladosti. Mával vždy dvojakých učeníkov: jedni stávali bližšie k nemu, z čoho často i žiarlivosti pochodili; i bol na to upozornený Ľudovít; ale bez toho už raz byť nemohlo, to sa zmeniť nedalo; museli sa spokojiť i tí druhí, ktorí len ďalej stávali. Tým prvotriednym zveril sa celý, zdelil im štúdiá svoje tajnejšie, najmä poťahujúce sa na tohovekú politiku európsku, po ktorej nástroje metternichovské^[267] čenichali vo všetkých vrstvách spoločnosti ľudskej a hlavne po kruhoch študentských. Ľudovít bol domácim učiteľom a domácim, veľmi vítaným priateľom u kníhkupca Schwaigera a lekárnika Fiedlera;^[268] oba domy jedny z prednejších v meste; najmä u Schwaigerov oboznamoval sa s najnovšími plodmi literatúry. Francúzske, nemecké, poľské brožúry^[269] dostával tam k prehľadu, význačnejšie i nadobýval si sám a história oného pohnutia duchov slovanských, ktoré sa tiež poľským povstaním z r. 1830/1^[270] menuje, bývala predmetom úvah v užších týchto kruhoch mládeže. Sympatie poľské trvali v mládeži v prvých rokoch a verejná tajnosť bola, že Samo Chalupka sám poberal sa Poliakom na pomoc,^[271] no od hraníc späť bol upravený a príduc k bratovi Jánovi do Brezna s neporídzenou, veselým vtipom bol od neho uvítaný.^[272] Hlbšie štúdiá Štúrove všetkých motívov poľských^[273] viedli ho zo sympatií ku kritike, kde i našiel pravý stredobod domácej tejto slovanskej rozopre. Je to dráma rodinná, hovorieval, v ktorej v prvom dejstve vystupoval brat Poliak s krivdením brata ruského, v druhom vystúpil brat Rus a zmocnil sa brata poľského, ktorý kričal už v službe vyššej ducha: „Za naszą i waszą wolność,“^[274] ktoré ale heslo padlo do vody a dráme uzol sa zaviazal, v ktorom brat ruský je víťazom, ale Poliak v kútiku utiahnutý odpovedá na otázku: ako dlho trvala vaša vojna o nepodľahlosť? „Głośna dziesięć miesięcy, tajemna dotąd trwa!“^[275] To „dotąd“ zdá sa veštiť tragédiu slovanskú, ale Štúr hovoril o dráme a myslel, že dráma tak musí sa skončiť, ako svár Marka Kraljeviča s Andrijom,^[276] jeho bratom. Na Turka svorne šli oba so svojimi buzdovanmi. Rus i Poliak v duchu slovanskom musia sa zmieriť, a to sa stať musí voči vrahovi mena slovanského, ktorému ide o zotretie oboch z tváre zeme.

Ľudovít v tomto výhľade potom vykladával Puškinove, Chomiakovove, Mickiewiczove, Kollárove básne^[277] a proroctvá a jednotil v jednej myšlienke rôzne predstavy života velikánov týchto. S objektivitou podivuhodnou a s pravým tacitovským heslom^[278] „sine ira et studio“^[279] vykladal charaktery z tak rôznych strán, ako ich história poľsko-ruská uviedla v tom veku na prkná. Oduševnení poručíci a chladnokrvní generáli poľskí jednak vystupovali v mysli jeho malebne; a keď líčiť počal vernosť ruskú, keď ospevoval srdce Konštantínovo,^[280] rozorvané láskou k Poliakom i ľútosťou nad ich zaslepením, alebo opisoval starého Chłopického,^[281] žiaka to vo válčení ešte hen Kościuszkovho^[282] a Dombrowského,^[283] ako jazdiac pred frontom vojsk, okrášlené mal prsia rádmi poľskými vedľa ruských rádov, teda až zachádzal sa entuziazmom a dodal nakoniec: „Tak, hľa, bratia, vyzerajú Slovania, a to i keď vraždobne stoja proti sebe! Nič, bratia, nič inšie nechýba Slovanom, ako onen Turek kraljevičom srbským bájnej slávy a múdrosti, Markovi a Andrijovi! Čo to potom budú za postavy histórie sveta, keď nie druh druhu naproti, ale spoločne vrahovi voči stáť budú!“

To bývali súkromné rozpravy na vychádzkach do hôr, pri mlieku a chlebe. Tí šťastní junoši, ktorých pripúšťal ku týmto sympóziám,^[284] ako to žartovne sám po Sokratovi^[285] menúval, nevedeli sa dosť prenachváliť Štúrovho zápalu a jeho jasavých, blýskajúcich, duše zapaľujúcich náhľadov na históriu slovanskú. Premnohí zatúžili po tomto kruhu a Štúr nebol tvrdý, naopak, čím viacej mládeže vídal okolo seba na výletoch, tým radšej bol a tešil sa z každého mladoňa, pristúpivšieho do kruhu jeho. Vtedy však predmety rozpráv bývali iného obsahu. Marko Kraljevič, piesne národné, dumky maloruské, história Veľkej Moravy, zprávy najnovšie za sveta slovanského, to bývali predmety zhovárok a okrem toho prehľad mladoňov a ich štúdií. Štúr, keď zbadal v škole pod prednáškami daktorú peknú tvár, výrazné oko, pilnú myseľ a nepozoroval ho v týchto kruhoch svojich, vyzvedal sa po ňom, odporúčal ho pozornosti priateľov a staral sa, ako by ho dostal k štúdiám národným. „Kozí vrch“,^[286] „zadunajské luhy“, „Batzenhäusle“,^[287] to bývali najobyčajnejšie miesta výletov. Tu v tôni hôr, lebo na trávnikoch zelených chvíľami zas poležiac a sediac polo, a okolo neho do polkruhu rozložená mládež, hovorieval Štúr veľa o svojich dumách, o povinnostiach velikých mládeže a o postavení biednom slovenského národa. Všetci počúvali mladého proroka tíškom, len tu i tu skrsla dáka otázka, ktorú zodpovedal Ľudovít, alebo prejavený bol výraz zápalu, vznieteného v búrnych výkrikoch pochvaly. Nato išla pieseň dokola i pieseň sborová; išlo rečnenie tu z Kollára, tu z Mickiewicza, tu prednášali sa plody iných básnikov slovanských. Pri takýchto výletoch vznikali myšlienky a nárady nové, ktoré potom rozvažovali sa riadne od spoločnosti a nejedna z nich uskutočnila sa.

Tak povstala myšlienka vydať tlačou zdarnejšie práce, menovite ktoré v spoločnosti s prajnou kritikou sa stretli alebo súdom spoločným vnesené boli i do pamätnej knihy. To sa stalo a „Plody učenců řeči a literatury československé na ústavě břetislavském“^[288] vyšli roku 1836 prácou a námahou hlavne Ľudovítovou, potom Ctiboha Zocha a iných. Tak povstala myšlienka a nárada osláviť pamiatku zaslúžilého priateľa národa slovenského, zomrevšieho v Skalici, Štefana Ďugu,^[289] k oslave ktorého vydal sa „Truchlozpěv“ atď. Tak povstala ešte ďalej siahajúca myšlienka vydať „City vděčnosti“^[290] k oslave najprednejších tohovekých hýbateľov života slovanského, mužov na všetkých stranách šíreho Slovanstva účinkujúcich. Táto nárada bola, pravda, ťažká k vyvedeniu, ačkoľvek Ľudovít všetky sily vynakladal na uskutočnenie myšlienky tejto, pracujúc sám väčším dielom na životopisoch mužov, majúcich prísť do venca toho. Pracovali najlepší básnici vyše dvoch rokov na zostavení diela toho. Ale nevyšlo. Neviem sám, na čom zadrhlo sa predsavzatie toto. Bezpochyby politické a opatrnosti dôvody odradili prednejších mladoňov týchto od prevedenia predsavzatého úmyslu. Možno, že i skúsenosť pri „Plodoch“ odstrašila Ľudovíta od prevedenia diela. Tohočasí vlastenci slovenskí zápasili ešte veľmi s predsudkami. Nevídané bolo vtedy, aby mládež vystupovala bola verejne s plodmi literárnymi. To bolo privilégium len tých jediných starých pánov, ktorí chceli vidieť mládež pekne tíško v područí svojom učiť a pripravovať sa k úradom a potom i k vydávaniu knižiek k dobru národa. Medzitým mládež bola v práve životnom a život ju ospravedlnil. Tie „City vděčnosti“, nakoľko už boli spracované, ako sa mi vidí, dostali sa i s inými spismi spoločnosti do rúk Gašpara Fejérpatakyho.^[291] Kto ich kedysi vyhľadá a zachová, stane sa veľmi zaslúžilým o objasnenie onej doby tak skvelej a významnej pre potomnú budúcnosť. Snaha vydať také dielo na verejnosť v tých časoch bola rekovská odvaha, nesčitujúca nepriateľov! Národ spí. Starší jeho synovia chodia v historických koturnoch zašlej doby,^[292] jedni len ako meteóry skvejú sa na nedostižnej výši, rozsypaní po celom slovanskom svete, a tu v dolinách Tatier hýbe sa celý sbor spevákov, na čele majúc orla mimoriadne smelého, s odvahou velikej idey hodnou, a ten chce spievať svetu o velikánoch, nad celé človečenstvo z lona Slovanstva vyniknuvších. Nebolo kmeňa slovanského, aby ho mládež táto nebola navštívila a nebola ospievala, jedného aspoň z jeho velikých bádateľov alebo poétov.

Ľudovít Štúr zaviedol i ten riad, že každý, kto opúšťal spoločnosť, zaviazal sa zostávať s ňou vo spojení stálom tu podporovaním bibliotéky, tu dopisovaním o potrebách a stave národa, tu konečne občasným navštevovaním osobných podrastajúcich mladoňov čo nosičov myšlienky národnej. Podobne zaviazaný bol občasný podpredseda, či sám či kroz členov výboru týchto bývalých členov stále udržovať v evidencii zpráv z celého národa do Bratislavy dochodiacich. Do činnosti tejto potiahnuté bolo cestovanie, predtým nevídané u mládeže,^[293] a síce cestovanie s určitým cieľom šírenia lásky k národu svojmu, bez ktorej nemala týmto pionierom žiadnej ceny ani veda, ani umenie, ani úrad a povolanie. To bola pozitivita štúrovského chápania života a náhľadu o svete. On sám prvý začal cestovanie v tomto smere a výsledok jeho zdelil súvekým a priateľom v dopise zo dňa 4. srpna 1836. Nebožtík Ctiboh Zoch zachoval zaujímavý dopis ten pre budúcnosť, a ja presvedčený som, že zavďačím sa i čitateľstvu, keď ho tu zdelím. Znie doslovne takto:

„Upřímně milovaný Ctibohu! (Zoch, inak i Cochius.)

Tvůj list ode dne 8. července, spolu i s věcmi zavinutými, sem přijal, však jen dne 13., poněvadž dne 12., na ten den totiž, kdy ony sem došly, já ještě v Prešporku sem nebyl. Na místo mne Martinek^[294] věci od vozky vzal a mně je doručil. Ozval si se Ty ze všech první, kteří se odebrali z kolébky této milé vzájemnosti naší a věru můžeš věřit, list Tvůj mi vítaný byl. Obsahu arci tam málo potěšitelného, ale vězí tam city, které mne jak veždy tak i nyní velezaujímaly! — Že Tvá cesta Tobě veždy zaujímavější byla, lehce dopouštím, poněvadž si se veždy zbližoval mužů těch, kteří nám předmětem častým mluvy naší sloužili; krajů těch, v jejichž rozmanité lopotě naše duše se často kochávaly. Než bylo i mně zaujímavé mé Nitranské cestování, jehožto výsledky Tobě na krátce udati a je samé poněkud nastíním. Cestoval sem já tam u veliké radosti; cestoval tak říkaje v triumfu, čehože arci sem sa já nenadál! Nayprve sem přišel do Hlubokého k Sedláčkovi,^[295] který mne a nás (cestoval sem totiž s mým milým, starým Pavlem^[296][297]) co nayvlídněji přijal. Bylo to již po poledni, an sme ta dorazili, vidíce ještě vysoko slunce, dále sme se ubírali, však pod nijakou zástěrou, aniž pod jakým způsobem sme se odtud dostati nemohli; i učinili sme mu k vůli, zůstavše tam přes noc. Vida, že mi na času nezbývá, dal sem se do naší rozpravy o věcech národních, což slyše p. Sedláček, zahořel novým ohněm k svaté věci naší a i hnedky za řádně na pracích i na penízech přispívajícího úda do společnosti naší vstoupil a dopisování se mnou osnoval. Čítal mi on potom některé své kázně, které byly velmi svobodomyslné, k jakových kázání opětnému sem já ho vzbuzoval, což on činiti i dále slíbil.

Odtudto na druhý den šli sme do Kunova, kde v příbytku mého Pavla málo se pobavě, spěchal sem i s ním do Prítrže, kde Šulc nás ve vší vlídnosti přijal.^[298] Tuto sem zase kázal věc naši, které stav jemu docela neznámý byl; a on oduševněl. Na mé upomnající slovo bude vydávati své dílo pod názvem „Duch Kristův“,^[300] již v rukopise hotové, kteréhož, jak z několika pojednání sem viděl, nic užitečnějšího nebude našemu obecnému lidu. Tento také puzen horlivostí do sboru našeho za úda na všem řádně přispívajícího vstoupil. V Prítrži rozžehnav se s mým Pavlem, táhnul sem sám do Brezové, kam sem, nayprve sice bloudě po kopanicech a vrškoch, šťastně došel a v náručí mého Tomáše^[301] klesnul. Přijetí vlídnějšího sobě představiti nemohu, jak mne tam přijali: byla to radost všeobecná. Jaknáhle se dověděli po okolí, že tam sem, hned odevšad se hrnuli přátelé do Březové. Bylo tam hostů! A to předtím nikdy nebývalo. Na třetí den hnedky přišli ta mužové všelikého stavu, jimž sem postavení věcí našich kreslil a je, by se jednou již uchopili národu a osvěty, ponoukal. Mnoho sem tu získal, čehož výsledky někdy uvidíš. Z Březové sem se vybral na další cestování po Nitranské; měl sem vždy 6 — 7 průvodců, kterým neopomenul sem vše, co potřebné jest, vykládati. Byl sem v Sobotišti, kdež Jan Šulek^[302] jest (farárom totiž cirkvi evanjelickej, o ktorom vidz na konci Štúrovho listu tohoto moje poznamenanie), který nás za „Plody“ před superattendantem^[303] znectiti chtěl a již se byl chystal, že mne bude za naši společnost kárati a za „Plody“. Než divy! oněměl, an sem ta přišel a nás všecky tak vlídně, jen co možná, přijal a nijakým způsobem od sebe pustiti nechtěl. Bavíce se tam, od mých soudruhů dosti bylo nadrážino všelico, aby se již jednou se svými střelami vyrojil, což však on žádným způsobem učiniti nechtěl. I já sám hleděl sem ho do řeči dostati, než nic neprospělo. Konečně předložil sem mu analogickou dobropísemnost,^[304] kterou, vida v čem záleží, vyvyšoval a seznal, že on na ni nevrážel, proto že ji neznal. Daroval mi knihu a mezi nejupřímnější rozpravou a přátelstva ukázáním nás as půl hodiny vyprovázel. Jest to muž vlídný, něco někdy proti poví, však nemyslí. I tohoto sem povzbudil, rukopis jeho o vodoléčení tiskem vydati, což nezadlouho učiní. Navštívil sem, potom Vrbovce, kdež Drahotín Adamiš, i Tobě známý nyní Slovan nayhorlivější se baví. Ten mnoho koná; knihovnu slovanskou má v Nitranské největší, vše tam máš.^[305] Šli sme potom do Turé Lúky, kdež Škodáček (Martin, farár)^[306] mi písně a pohádky sbírati slíbil, a odtudo sme se dali do Myjavy, kdež s Slobodou sme sobě hověli.^[307] Tento potom, an sem se tu od mých průvodců rozloučil, ještě i s jedním doprovodil nás s Tomášom do Březové, kde sem se ještě čtyři dny bavil. Z Březové na příležitosti od Hroše najaté,^[308] spolu i s Hrošem sem letěl s bolestným srdcem do Trnavy, cestu naši řídíce přes Madunice. Přišli sme tu k velebnému starci Hollému.^[309] Právě se byl z háje navrátil a ještě uprášený byl, an sme k němu vkročili. Přijal nás velmi vlídně. „Plody“ od společnosti jemu darované sem přinesl, které si on byl již dříve koupil, však tyto velmi vděčně přijal. Obědvali smě u něj, při našich rozprávkách tvář jeho mladnula, a my očaření byli vzhledem na něho. Bavili sme se tam čtyry hodiny. Odevzdal sem mu naše listy (do pamätníka), by nám něco na památku napsal, však se slovy „Co nám to pomůže,“ tak nechal. Mně i Tomášovi daroval sebou vydané knihy, nač sme se potom bolestně, slzavě od něho rozloučili. Pracuje na novém hrdinském zpěvu pod názvem „Slaviada“, na kteréhož obsah sem se já ptáti nechtěl, sám však básník, že zaujímavý bude, se zmínil. Pauliny (Ladislov), náš druh, byl předešlého dne, jak my tam byli, u něho.^[310]

Z Maduníc letěli sme do Trnavy, kdež s Tomášem se rozloučiv, s Pavlem (Čendekovičem) na ustanoveném mýtě shledal sem se. Přenocovali sme tam u přítele mého Pavla nejdůvěrnějšího Koláříka,^[311] advokáta a fiškála našeho conventu při tabuli krajské,^[312] muže mladého, ještě svobodného, na 80.000 zl. bohatého. Slovana nejhorlivějšího. Tomu sem stav věcí našich předložil, i zahořel láskou k úkonům naším, knihovnu naši bohatě podporovati slíbil a se mnou vždy trvati mající dopisování osnoval, slovem mým přítelem se stal. Bolestně se s tímto rozloučivše, jechali sme do Prešporku, kam sme dne 13. (července) o hodině 6. dorazili. Nu byl sem zase v Prešporku, ale ne v tom starém, nebo zmizeli byli z něho druhové moji starší; věř mi, bratře, pusto, otupno mi tu přicházelo. Nikoho, jenžby se zpodobal duši mé, sem tu nenalezl, okrem jediného Záborského^[313] (Jonáša), s nimž se nyní samým kocháme ve věcech našich. Pavel (Čendekovič) mi odešel 15. (července), i ten můj přítel starý zase! Dnes (4. srpna 1836) sem od něho list dostal,^[314] v němž mi píše, že tam duch Slováků spí, on některá díla z němčiny do maďarčiny překládá, a jeden starý rukopis slovenský z 13. století mi poslati slibuje. Jistě se zase do Prešporku v září, an zkoušky kandidatické^[315] složiti má, navrátí. Já učím u Švaigera a Fiedlera slovenčině, kterými hodinami se tu vydržujem. Měl sem i druhé hodiny, any mne však všeho času zbavovaly, nechal sem je, nebo tak nebyl bych pracovati mohl, — a proto sem tu zůstal. Měl sem stálé vyučování dostati znamenité u Brauna, zdejšího měšťana, však ale chlapec, kterého sem učiti měl, půjde ještě rok na maďarčinu. Mezitím mám slíbené od profesorů a zvláště od Šroera, že vše dobré, co se nahodí, dosáhnu, i nu, ja sem s tím spokojen. Jen bych sebe slušně udržeti mohl, nic více nežádám, a to jen, bych věci naší posloužiti mohl. Litoval sem, že sem se z Nitranské tak na rýchle odebrati musil, nebo přišlo ještě vyslanství a pozvání pro mne na mnohá místa, ale dne 14. bylo mi v Prešporku býti. Moji mladí žáci tam cestují, zpěvy a všelico jiné sbírají pro sebe i mne, a kde jen co mohou v národním duchu konají. Budem na rok (rozumej školský rok 1836/7), započnu hneď v září, veřejně předkládati „Dějepis všeslovanské literatury“, jehož rukopis si chystám, mluvnici české a polské řeči; výtah z dějepisu národů slovanských a písemnou řeč naši, ono prvé pro údy společnosti, toto pro vše nižší třídy. Míním i v řeči německé^[316] polské nářečí předkládati, nebo o to mne mnozí požadují, a k tomu řeč řeckou. Mám práce velmi mnoho, až přes hlavu. Groszmann^[317] náš (Dobroslav) mi psal list, v němž mne pro vše žádá, abych mu tu hodiny zaopatřil, nebo tam prý celý den a celou takměř noc se svými školáky tráví. Srdečně bych mu rád pomohl, než nyní tu nic takového není. Že Kuzmány (Karol, b.-bystrický farár), od něhož dnes mi přiletěl list, ochranitelství (totiž spolku zakladaného Štúrom) nepřijal,^[318] kvapně udělal: půjdeme dále, myslím ku Godrovi (Michalovi, professorovi vo Verbasi). Na „Hronku“ pro znectění Palkoviče^[319] v Nitranské se velmi osupili, měl sem co brániti Kuzmányho, ač zcela jej brániti nemohl. Překvapil se, což mu velmi škodilo. Budem mu to psáti. Do „Zory“ sem Ti odeslal,^[320] nyní papír a vosk, an večer jest a hrozně se náhlím, odeslati nemohu, však ovšem po budoucí příležitosti to učiním. Odpusť, velmi na spěch mi je. Pozdrav naše a piš čím skůr Tvému Ľudevítu.

P. S. Odesílám Ti jednu píseň v Nitranské stolici,^[321] v bráneckém panství vzniklou, kde náramně poddaných trápí. Tato jest:

Nápěv jest pronikavý, smutný. —

Palkovič chtěl právně pohledávati Kuzmányho, ale Drechsler,^[322] advokát v Bystřici, ten proces nepřijal a Kuzmányho vymlouval.

Cís. ruská Akademie v zasednutí nejnovějším vyvolila výbor, který se bude obírati s vydáním všeslavského slovníka, i jiné muže učené slavské, odměnu slibujíc, k tomu povzbudila. — Čekám sem nyní Licharda, Vrchovského, pak jednoho horvatského Všeslava.^[323] Pozdravuje Tě upřímně náš brat Záborský.“

O štvrť roka pozdejšie daný list Ľudovítov doplňuje obraz vtedajšej situácie a činnosti jeho; je zo dňa l. listopadu 1836. Po úvode píše:

„Kochaný Ctibohu!^[324] Odesílám Ti libru papíru po 2 kr. a l stangu pečetního vosku. Odpusť, že Tobě tak neskoro posluhuji. Věř mi, bratře, že já nevím, komu prvé psáti, a komu co prvé posílati mám. Ze všech stran kolem do kola se hrnou na mne, na vše strany něco zasílati, vyřizovati a Bůh ví, co musím. Mezitím ale z čeho býti mohu, přemilí ušlí od nás bratrové, vděčně Vám vykonám. Nevím, mohu-li Tobě nyní „Starožitnosti“^[325] poslati, nebo list doma píši a k Švaigerovi dokud doběhnu, nevím, tu-li více jest příležitosti? Ne-li však tato, tak, která má zejtra či pozejtří odejíti, jak slyším, jistě ji vezme. — Předpláceti ovšem můžete u Bělopotockého^[326] (Fejérpatakyho), tak vám sa rychleji výtisky dostanou, poněvadž on na místo Vás od Švaigera knihy přijímati bude. Tvůj list sem četl jakýsi nespokojný. Příčina toho jest na jevě. Právě teď píšem do Prahy čtyri listy: tam se o tom vyjádřím.

Prjekopa zemřel^[327] na konci srpna (1838). Na pohřebě sem mu zařečnil. V Společnosti předešlého měsíce překrásné zasednutí jemu ke cti držáno bylo. — Bydlím v Kražalkovičově domě.^[328] Ďuga zemřel, ve dvou týdnech vydá mu Společnost truchlozpěv. Na „Citech vděčnosti“ neustále pracujeme. Čím skůr mi pošli životopis Bělopotockého.^[329] Nic neslyšíte o Frndákovi?^[330] Dobroslav (Groszmann) jest učitelem v Pliešovcach. Tvůj Ľudevít.“

Dvoje nám znázorňujú tieto Ľudovítove listy z r. 1836: jedno, Štúrov ideálny optimizmus, a druhé skutočný obraz tohovekého života. Ako zjavenie čohosi nového čakali slovenské čelnejšie rodiny a čakali dlho darmo. Len vyzerali. Tu im doletí zo Záhoria mladoň vzletný — a, ajhľa, domy svoje mu otvárajú, v triumfe ho sprevádzajú, a on im hovorí o nových veciach, o stave národa, o podujatiach mládeže za národ a jeho osvetu, o literárnych podnikoch, o potrebe spolčovania sa cieľom napomáhania národného vzdelania, a spieva im piesne nové a vpisuje do knižky piesne ľudu staré, a rozpráva im o historických dielach národa, a teší ich nádejami lepších časov, a reční im znelky Kollárove, a vyvoláva ich k čítaniu Šafárikových „Starožitností“! Všetko ho obdivuje, všetko mu prisvedčuje, všetko sľubuje pristať do spoločnosti bratislavských mladoňov, ktorí zriadia vo spoločnosti svojej odsek jeden, ktorý bude záležať len zo samých starších a už v úradoch postavených vlastencov slovenských, ktorí vzájomne medzi sebou budú posudzovať práce a plody svoje literárne atď. A Ľudovít mal všetko za hotové zlato.

Ostatne z opisu jeho hľadí na nás sama skutočná situácia vtedajšia. Takí boli ľudia, ako ich opisuje, len nezostali takými, akými utvoril si v mysli svojej ideálny mladoň Ľudovít náš. Okrem poznámok, hneď k textu pripojených, ešte mi nádobno jedno-druhé o ľuďoch tam spomínaných preriecť, najmä tých, čo Ľudovítovi bližšie stáli. Taký bol Čendekovič. Do smrti Ľudovítovej verný jeho druh a priateľ, do smrti svojej ctiteľ a prechovávateľ pamiatky drahej na velikého svojho priateľa.

Keď Ľudovít ponoril dušu svoju v nekonečnosť žiaľov svojich nad národom a už výhľadu nebolo zo strastí a bied, v ktorých trčalo Slovenstvo, vtedy vybral sa ku svojmu starému priateľovi, ako ho vždy menoval, Čendekovičovi, a bol v krátkom čase vyliečený z dumy žiaľnych citov plnej. Dlho počúval Pavel Ľudovíta, ako žalostí, ako zožiera sa, ako prorokuje zlé veci prísť majúce na pokolenie toto hlivejúce, nejapné a ničoho vyššieho neschopné, nejeden raz i v tej veselej tvári Pavlovej zjavil sa mrak a slza vyronila sa z oka. Tu ale razom vezme Pavel postavenie prísno proti Ľudovítovi a počne:

„Ale, bratku, pravdu síce máš, holá, čistá všetko je pravda, čo hovoríš, ale povedzže mi, či sa nám, priateľom svojim, a národu svojmu už konečne takto chceš zosužovať a o život pripraviť? Či len ty sám nevieš, čo my všetci vieme a vidíme, že národ náš už inakších loptošov pretrval, než sú títo terajší paholci satanovi? A či ozaj báchorkou by mala byť história božieho riadenia národov? Či ozaj pravda to, že i Pán Boh sa pomaďarčil? Že nás len nato stvoril, aby sme štýble pucovali Maďarom?^[331] Či neobdrží Boh konečne vrch, ktorý chce, aby chválou jeho ozývali sa všetky národy a jazyky? Ježe mi tam strachu pred trhanmi, trci frci, kňaz Ondrej, ad animam,^[332] my dlhšie vydržíme tu, než tí Aziati, ktorých strýkov dávno už história zahrabala! Eh! poďže so mnou, vyvediem vás tu nad Stankovce, pod stráň Inovca, čo za svety objavia sa tam, uvidíš!“

A tu pojal Ľudovíta pod pažu, a za nimi priatelia tiahli farským dvorom hore na návršie, skadiaľ výhľad prerozkošný na Považie, na hrad Matúšov^[333] atď. Čendekovič nedal k slovu prísť Štúrovi, vyjmúc ak obdivoval prírody krásy, inak z anekdoty do anekdoty prechádzal a rozveselil celú spoločnosť, naposledy i samého Ľudovíta.

Ubohý Čendekovič, naposledy i sám potreboval útechy. Osirel, osamotnel, chcel naposledy ratovať sa na lodičke manželstva; ale bola to už neskorá myšlienka, už k večeru jeho života. Zostala neuskutočnená a on odišiel k otcom, oplakaný cirkvou svojou a mnohými priateľmi. Večná mu pamäť!

V tom nesklamal sa Ľudovít.

Ale ani v starkom Jánovi Šulekovi v Sobotišti. Tohoto dobre maľuje Ľudovít. Nebol tak prísny, ako sa chýr niesol o ňom. Naopak, pravý stĺp vtedajšieho povedomia národného. On prvý vydal gramatiku reči latinskej v jazyku národnom, čo vtedy neslýchané bolo; latinsky sme sa museli učiť z gramatiky latinsky písanej. Šulek bol jeden z najplodnejších vtedajších spisovateľov. Spomenutá v liste kniha vodolekárska skutočne vyšla. Nie tak „Duch Kristův“, ktorú sľúbil vydať Šulc. Ján Šulek bol otcom velikých synov; pripomeniem len velikého dr. Bohuslava Karola, ktorý poprednú účasť vzal v regenerácii Chorvátska, a velikých dvoch mučeníkov, Ľudovíta^[334] a Viliama,^[335] z ktorých prvý vo väzení komárňanskom, druhý na šibenici za národ svoj život položili r. 1848.

Bard slovenský, spevec vekov zašlých, Hollý, prestál všetky ohne pokušenia, krivdy a prenasledovania, súc otcovským priateľom Štúrovým do konca. Zanechal Madunice i svoj ľúbený Mlieč, i ten, v ktorého tôni spevy svoje básnil, dub starý, a presídlil sa k priateľovi vernému, Lackovičovi,^[336] farárovi, na Dobrú Vodu, kde sme ho častejšie a viac ráz i s Ľudovítom navštívili, medziiným i v spoločnosti s Michalom Miloslavom Hodžom, výlet k nemu z Hlbokého učiniac. Zomrel bard veliký Slovákov v deň i hodinu tú, v ktorej vyhlásil snem krajinský v Debrecíne republiku maďarskú r. 1849.

V Kollárikovi sa sklamal Ľudovít. Zostal večným Nikodémom pre vec slovenskú; keď ho takto navštívil dakto a najmä Ľudovít, urobil jedno-druhé, ale panicom zostanúc, nepozostavil po sebe zvláštnej pamiatky.

Schröer bol idealista čistého zrna a zdravého jadra, ktorého túžby niesli sa nad súvekých jeho súrodákov; jeho predvídanie bojov vražedných medzi Germánstvom a Slovanstvom, v ktorých ku škode človečenstva smrteľne ranenými zdali sa mu i víťazi i premožení, viedli ho k prísnemu spytovaniu otázky, ako by sa tomu predísť malo. Proti tomu najlepší duchovia mali by zavčasu kärovať a podať si ruky z oboch strán, aby vyrovnané boli príčiny boja pokojne. Na minulosť zásteru hodiť, budúcnosti, druh druha podporujúc, v ústrety ísť s pravdou a spravodlivosťou. To jeho ideál, to ideál i krúžku, aký on mal kolo seba v Bratislave zhromaždený. Štúrovým a mládeže slovenskej bol opravdovým priateľom a radcom k dobrému. Vďačná mu pamäť v národe našom!

Kuzmány je známy prvej velikosti muž na Slovensku. Že ho r. 1836 na ceste nitrianskej Ľudovít obraňovať musel, hoci nie dobre dal sa brániť, vzťahuje sa na jeho predmluvu ku Hronke, r. 1836 vydanej. „Místo předmluvy tato domluva,“ znel titul článku polemického, ktorým otvoril Kuzmány vydávanie „Hronky, podtatranskej Zábavnice“. Uderil Kuzmány naraz na všetkých, nie div teda, že všetci tiež pretriasali sa, a haló bolo hotové. Jednako tlstou palicou bácal do bernolákistov ako do neologov československých,^[337] Kollára a Godru, do ortodoxov starej ortografie, do takrečených ypsilonistov, Palkoviča, ako do mladej vrstvy literárno-slovenskej. Toto nielen tie patričné, veľmi citlivé strany rozdráždilo, ale odzbrojilo mládež tú, ktorá hotová bola zastať sa Kuzmányho, bo táto na čele so Štúrom nič nechcela vedieť ani čuť o hádkach a svároch. Ona písala československy a učila sa všetky nárečia, ba pestovala ako nejaké tajomstvo podrečia piesní národných nielen slovenských, ale i moravských (hanáckých), maloruských, kekavských,^[338] slovinských, šarišsko-ruských, spišsko-poľských atď. Štúr korigoval dopodrobna česko-slovenské práce študentov, čiarku za čiarkou: ale na piesňach národných neopovážil sa ničoho nič premeniť. Bola mu národná poézia útlou „netýkaj sa“. „Tie (piesne) my nesmieme korigovať,“ hovoril; „učiť sa z nich národne písať i básniť“. Všetky toho času v časopisoch českých^[339] uverejnené a zväčša ním samým zasielané piesne slovenské smelo prechodili sa v prostom rúchu svojom po nivách slovanských; ani českí redaktori, pilní v korigovaní všetkého, čo zo Slovenska prichodilo, nemenili nič na nich, láskajúc sa s týmito deckami prírody priazňou najútlejšou. Predmluva rečená k „Hronke“ však najmä Palkoviča citlive urazila, čo Štúra nesmierne bolelo, keď predsa Palkovič bol najstarší z bojovníkov za právo národa, za rozkvet jeho literatúry, pod ktorého krídlami národnosť i spisba slovenská vyše tridsať rokov^[340] (od 1803), už bár aj len živorila, ale predsa aspoň živorila, prenášajúc život na lepšie časy. Takého dač vedel Ľudovít vážiť i ceniť vysoko. Ale ovšem z druhej strany i Kuzmány vysoko stál v očiach jeho, ako náčelný, mladý muž tohovekého Slovenska; tôňa na tohoto padajúca bola v bystrozraku Štúrovom tôňa padajúca na národ celý. V citnej jeho hrudi, to môžem rieknuť, hrali najútlejšie žilky životné národa. Stadiaľ ten pomykov jeho, tá úzkosť jeho, keď chodiac po Nitrianskej, videl zapaľovať sa vražedné myšlienky proti mužom v národe náčelným. Jemu zdal sa mier všetkým byť, čo mohlo zdvihnúť národ. On takto zobrazil si protivy tieto na Bielej hore, hľadiac po Nitrianska staroslávnom svete:

Medzitým závislý tento oblak nerozlial sa v ľadovec. Palkovič bol ukrotený a sám Kuzmány korigoval svoju „Domluvu namiesto predmluvy“.

Charakteristické je v onom Štúrovom osvedčení to, že on nekládol toľkú váhu na tie boje literkárske, na tú takrečenú jednotu literárnu, než viacej na ideu jedného zmyslu, jednej duše v tých mnohých, rôznych zvukoch rečí a nárečí slovanských. On vyučoval spisovnému nášmu jazyku mládež mladšiu, on prednášal „dějepis všech slovanských literatur“ mládeži dospelejšej, on v reči nemeckej kvôli tým, ktorí českoslovenčine nerozumeli dobre — ako boli rodilí Nemci a daktorí Srbi — prednášal poľskú reč cieľom otvorenia im prístupu ku bohatým pokladom literatúry poľskej, on čítal v užších kruhoch Puškina, Lermontova, Žukovského,^[346] Chomiakova, Karamzina,^[347] on vykladajúc klasikov českých zo zlatej doby literatúry, on Kráľovodvorský rukopis,^[348] čítal ho s mládežou po dlhých večeroch zimušných. Ale hádkam o literu nebol naklonený s výminkou jedinou, keď prišla reč na vyhadzovanie ypsilona (y) z organizmu slovenského jazyka. Tu „sine ira et studio“ rozprával:

„To jedno neviem pochopiť, ako môžu dajedni spisovatelia slovanskí túto písmenu vyhadzovať chceť z nárečí slovanských (napr. bernolákisti zo slovenčiny, Juhoslovania dajedno zo srbštiny, z horvatštiny, slovenčiny južnej^[349]), keď ona má rovnaké svoje oprávnenie, jednako vážne vo všetkých bez rozdielu nárečiach slovanských? Ale, pravda, — dodával k tomu — treba ju (písmenu y) len tam klásť, kde žiada si ju duch reči, génius národa, kde ona tkvie v samom organizme jazyka.“

Tým bola celá jeho polemika odbavená. Naproti tomu s jasným čelom a uradovaným srdcom držiac v ruke práve prišlú „Hronku“, rozrezanú na tom mieste 2. zväzku, ročníka I., str. 52., kde Kollár píše o vzore Slovana, čítal a na odchýlky od prijatého toho času pravopisu nás upozorňoval:

Týmto úryvkom z väčšej básne ukončil slávny Kollár prepamätné svoje pojednanie: „O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“.^[350]

Na prednášky Palkovičove, starého ortodoxa gramatického, podľa vzorov Králických,^[352] Veleslavína,^[353] Komenského, hnal Štúr mladších i starších študentov, i sám pre danie príkladu dobrého nielen prednášky navštevoval, ale i verejným skúškam, ktoré v latinskej reči sa držiavali, prítomným býval. Tak všetko, ale zrovna všetko, čo len bolo k naučeniu sa zo slavistiky, učilo, čítalo, ctilo, milovalo sa.

Mladší študenti si už denníčky svoje kyrilicou písavali.

Štúr v naivnosti svojej slovansko-úprimnej prekvapeným, ba postrašeným bol na chvíľu, keď z týchto počiatkov nutných ta veci dospeli, že ak sa malo pohýbať národom slovenským — tento najzanedbanejší v Slávii národ tisíc rokov ležal v porobe, — nádobno a nevyhnutno bolo postaviť ho, bár už i na slabé, ale postaviť ho na jeho vlastné nohy a zraziť do jedného koryta tie potoky rôznorečí slovenských, aby týmto nástrojom vlastným vydobývať si mohol samostatnosť stratenú; prekvapený bol Ľudovít náramne nad tým krikom, ktorý potom strhol nad slovenčinou Kollár, ktorého vzor Slovana rečnievali Slováci za osem rokov driev, než Štúr zostavil celú gramatiku toho slovenského nárečia, ktoré Kollár sám za tak nesmierne bohaté a gramaticky dokonalé vyhlásil. On nevedel nijako pochopiť, ako by to malo znamenať roztrhnutie zväzku slovanského medzi nami a Čechmi, keď my i dač iného, ako len národné piesne plodiť a tvoriť budeme vo slovenčine, krem toho češtine tak vonkoncom blízkej. Sám život ukazoval tu cestu znášania sa bratského, k ratovaniu kmeňa slovenského tak potrebného. Keď napr. za šesť týždňov cestoval Čech po Slovensku, ale i dlhšie pobavil sa tu za povolaním svojím, už hovoril rád po slovensky; tak podobne Slovák, sotva hranice nárečia svojho prekročil a čím bližšie ku Prahe zlatej prichodil, už miešal zvuky české do svojej tatranskej slovenčiny. Povestným stalo sa to „dobřé řáno“ z úst úzkostlive svoju slovenčinu češtiť hotového študenta slovenského.

Štúrovi sa ešte ani nesnívalo o spisovnej slovenčine, už horel láskou k nej a ťažko niesol hádky o zvuky a litierky, v ktorých nebolo badať velikej idey slovanskej lásky a vzájomnosti. „Mestom našej vzájomnosti“ menoval svoju Bratislavu! „Všetko je naše,“ osvedčoval nad každým bodom slovanského písomníctva a tradície. Na čistotu češtiny dával sa vo spoločnosti i na hodinách teoretických veliký a prísny pozor; gramatika a syntax boli „summa lex“;^[354] ale aby sa krása slovenčiny bola zastierala, to nenapadlo ani najprísnejšiemu milovníkovi a vzdelávateľovi češtiny, Štúrovi. Keď básnikom „slávik zpíval“, nenapadlo mu to korigovať na „slavík tloukl“, a keď spisovateľ značkoval mäkké ř, nežiadalo sa od neho, aby čítal a vyslovoval toto ako erž; ani keď stálo: „pojďte s nami“, neopravovalo sa dľa zlozvyku českého: „pojďte s sebou“,^[355] alebo namiesto „půjdu s vámi“, „půjdu s sebou“; slovom čeština Štúrova bola pravá českoslovenčina. Že to bol dobrý, slovanský duch, sotva kto bude zapierať.

Aknáhle však prišla história do rozoberania a Štúr zaniesol sa nazad do vekov dávno minulých, k dejom Bodricov, Ľuticov,^[356] Ranov, Polabanov, Brežanov, Stoderanov, Havolanov, Zápenancov, Dolencov, Chyžincov, Redaranov, Ukrancov, a vykladať počal, ako sa pre pletky a daromnice — ako i tu tieto zvuky a litierky, táto prozódia a ortografia, nech by seba oprávnenejšie boli stesky jedných proti druhým zo stanoviska filologického — až na vyplienenie druh druha nenávidieť a stíhať sa zvykli: tu potom padlo krupobitie a ľadovec najprísnejšieho ich odsúdenia. Konečne, keď jeden lebo druhý zo spomenutých kmeňov — ako častejšie sa to stávalo — utiekol sa pod ochranu spoločného všetkých vraha^[357] proti bratskému kmeňu, tu potom počal sa mäkký nárek uboleného, dobrého Ľudovíta. Jeho rozprava historická prešla v elégiu a so slzami v očiach rozchodili sa mladíci. Nikdy toľké vnútorné búrky nezmietali citnú hruď mládeže slovenskej ako za časov Štúrových v Bratislave. Pravda, i nehodní bývali medzi vyvolenými Štúrovými, ktorí klamali za živa Štúra a klamú národ po jeho smrti. Ak sa im tieto riadky dostanú pred oči, nech aspoň myšlienka obnoví sa v nich na doby rajskej nevinnosti! Ja im želám z duše ešte kus toho života, aby sa na vlastné oči presvedčili, že lapali sa vo vlnobití, čo prišlo na národ, na slamku jedni a druhí chytali sa britvy. Štúra nasledovať bolo by im osožnejšie bývalo pre svedomie a históriu, svedkyňu túto nestrannú dejov ľudských.

Ľudovít udržoval obšírne dopisovateľstvo a bol prostredníkom medzi Slovenskom a Slovanstvom ostatným, menovite však sprostredkúval stále spojenie s časopismi českými a juhoslovanskými. Na Slovensku vychodili: Hronka, Tatranka, Zora.^[358] Čo kto týmto posielal, obyčajne to išlo cez ruky jeho, ako to badať i z listu jeho na Zocha písaného, vyššie zdeleného. Dielo, keď si sprítomníme tohočasé pomery premávkové, zaiste veľmi obťažné. Štúr mal referentov, ktorý každý deň podávali mu zprávy o voziaroch^[359] do Bratislavy pribyvších. Balíky, nachystané pre Zvolen, Trenčín, Oravu, Turiec, Gemer, Liptov, Spiš, Šariš už potom roznášali sa po statočných voziaroch. Daktorí známejší, najmä zo Zvolena, Nitry, Trenčína, i sami prichodili sa oznámiť, že sú tu.

Nemôžem túto kapitolu zakončiť, abych sa nezmienil o jednej epizóde zo života a účinkovania Štúrovho, padajúcej do roku 1836 a vrhajúcej veľmi intenzívne svetlo na mladého tohoto bohatiera myšlienky slovanskej.

Oči všetkých obrátené boli na Štúra a na jeho spoločnosť, preto i zavčasu priučil sa byť veľmi opatrným. Až úzkostlivo skrýval sa i s tými najobjektívnejšími myšlienkami, len aby nezavdal príčinu k upodozrievaniu a hateniam činnosti jeho pedagogickej. Tým vtlačil sa v dušu jeho tajomstvenný akýsi typ, ktorý mu síce dodával zaujímavosti a novosti neslýchanej, ale časom v krajnosť prechádzal, v ktorej stratil z očú hlavný cieľ a mladíkom bystrejšieho ducha zdal sa byť pedantstvom. Najnepatrnejší mládenecký výkrik na mieste nepatričnom tiahol za sebou najprísnejšie pokarhanie.

„Či nevidíte, že vrahovia striehnu po nás? Načo je to taká neopatrnosť? Či chcete to, na čom my s toľkým zaprením seba pracujeme, svojou ľahkomyseľnosťou pováľať?“

Alebo, ak pobadal na daktorom členovi spoločnosti, že, ačkoľvek je v kruhu národnom pracovitý a pilný, ale v úlohách školských pozadu zostáva, dal si ho k sebe zavolať a oslovil ho takto:

„Nuž ale neviete vy, že Maďari každú chybu v škole pripisujú pri Slovákoch našej spoločnosti? A či zúmyselne chcete škodiť národnej veci? Prečo nerobíte zadosť povinnostiam svojim školským?“ Takéhoto koramizovania báli sme sa viacej než nepriazne odborného profesora.

Výlety do hôr, na „Kozí vrch“, na „Batzenhäusle“, ku „Červenému krížu“,^[360] ačkoľvek i tie delili sa na všeobecné a na sympóziá, boli predsa už tak zovšeobecnené a známe, že ani Štúr nemal za potrebné zachovávať dáku mimoriadnu opatrnosť. Považoval ich ako obyčajné spevokoly.

Ale Štúrov ustavične tvoriaci duch prišiel tu zrazu na nový spôsob „výletov na hroby dávnej slávy“;^[361] tam sa zohreje duch náš k novým činom. História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, darobná; národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Tak hútal a dumal Štúr v najužšom kruhu svojich priateľov. Zápalčivý Zoch, prísne všetko rozsudzujúci Grossmann a Frndák, hudobne a básnicky naladený Rafanides, veliký priateľ výletov a Štúrov alter ego^[362] Čendekovič, zhodli sa so Štúrom na výlete na Devín! „Výlet na Devín“ a Štúrova úzkostlivá opatrnosť zdali sa priečiť jedno druhému; ale boli tu junáci, ktorí chceli na bubon vec uderiť a vyzvať celú spoločnosť slovenskú na Devín. Konečne sklonili sa všetci pred náradou Štúrovou, že to má byť sympozión z najvyberanejších a najhodnovernejších oduševnencov za národ. Nátlak zaiste bol veliký, pod ktorým mládež trpela, a pri toľkom množstve mládeže mohla by sa snadno prihodiť dáka výtržnosť. Veď ak sa výlet tento dobre vydarí, budúcne budeme môcť zriadiť výlet všeobecnejší. Tak starali sa Štúr a užší krúžok jeho priateľov.

Nuž a o čože takého šlo? O komploty dáke? O konšpirácie? O rotenie štátu nebezpečné? Boh uchovaj! Taká mládež ako tá vtedajšia slovenská, tak prísne morálna, tak čisto vedecká, nestvára komploty, nekonšpiruje. Išlo o výlet na rumy starého hradu otcov, na Devín, akých výletov mávali spoločnosti maďarská i nemecká toľko, koľko im napadlo, bez toho, že by tak úzkostlivo sa zožierali o ich prevedenie. Čo mohlo príčinou byť toľkého tlaku na peknoduchej mládeži slovenskej? Jej vina jediná bola, že nespievala rúhavé a posmešné piesne proti Slovákom, že nekomplotovala proti profesorom, že najpilnejšou bola verejne i súkromne, že netúlala sa po kaviarňach a krčmách, že študovala a vyrazenie jej boli spevy, poézia, rečníctvo, že mala obšírne spojenie s literátormi slávnymi i mládežou po iných školách a že vysoko bola si vztýčila cieľ života svojho: osvetu a poznanie seba šíriť v národe slovenskom. To boli hriechy mládeže slovenskej v očiach kdejakých „Századunk“-ov^[363] (dákysi Orosz vydával v Bratislave pod týmto titulom časopis maďarský), „Társalkodó“-ov^[364] a podobných periodických spisov.

Užší kruh mal byť vybratý a prísne uzavretý k výletu na Devín. Na také sympozión tešili sa zakaždým mladší i starší; a čo len dostať sa mala dušiam za pochúťka ideálna na Devíne, rumoch to zapadlej slávy dakedajšej národa slovenského! V takých užších kruhoch sa Štúr rozhovoril a vylial celú dušu svoju s jej žiaľmi a radosťami, čo mu opatrnosť nedovoľovala vo väčšej spoločnosti činiť. Kto sa bude môcť rozpomenúť na jedno také sympozión, na „Kozom vrchu“ odbývanom, pri ktorom rozberal Štúr Mickiewiczovu ódu „Do mlodośći“,^[365] ten neomylne sprítomní si i zápal ten, ktorý povstal v mládeži za ideály čestnej mladosti slovanskej. Mne je v pamäti jedno a síce, že sme v najbližšej, na to nasledovavšej spoločnosti traja oddali — nevediac jeden o druhom — Štúrovi k posúdeniu básne, ktorých predmet bol: „Soběc“.^[366] Čo Mickiewicz všetko namyslieť si mohol o sebcovi, keď básnil báseň svoju „Bez ducha srdce, kosti to človeka“ atď. (na mladosť), to Ľudovít v plamennej duši svojej zobral všetko v jeden cit ošklivosti proti sebectvu. A na sebectva ohavnosť vyrútila sa potom i všetka naša poetická sila. Štúr vedel vtlačiť do duše mladej obraz úcty a láskyhodnej ctnoty, ale tak podobne vedel i vyvolať z hlbín duše a mysle náruživosť nenávisti proti hriechu, národnému blahu sa v ceste kladúcemu. Po každom jeho sympóziu nové vrenie duchov nastalo v mládeži, hneď za tú, hneď za inú novú ideu.

Prípravy k „výletu na Devín“ konali sa skryto; len užší kruh priateľov národa a údov spoločnosti zasvätený bol do tajomstva. Aby nápadným nebolo, keď by veliká časť slovenských študentov nebola na prednáškach — o popoludniach stredy a soboty nemohlo byť tiež reči, keď zasadnutia rozličné bez tých najprednejších údov nedali sa dobre myslieť — vyvolila sa nedeľa ku výletu; bol to deň Jura 24. apríl 1836. Všetky možné pravidlá opatrnosti predpísal Ľudovít, medzi ktoré patrilo: výlet nesmel byť hromadný, najviacej traja a traja mali včasne ráno vybrať sa z mesta: pozvanie malo sa stať menom Štúrovým od jednotlivých do tajomstva zasvätených, ale tak obmedzene, že každý len tých mal zavolať, ktorí mu boli udaní, so zaviazaním ich, aby žiadnemu zo svojich priateľov o výlete na Devín zmienky nerobili, tým menej snáď dakoho nepovolaného so sebou vzali. A všetko bolo navlas exekutované, takže mohol sa dňa 24. apríla zavčas rána s pozvaným i najlepší priateľ stretnúť na ulici a spýtať sa tohoto, kam ide, iste nebol by sa pravdy od neho dozvedel. Až za Bratislavou so smiechom a radosťou podávali si ruky a v tešení sa na výjavy dnešné poberali sa ku Devínu. Jarné slnko kúpalo svoje lúče v tichom, veličensky vo svojom koryte rozlievajúcom sa Dunaji; biele múry starého Heimenburgu^[367] zasielali pozdravenie k dobrému ránu „Brecisburgu“^[368] — Heimburg Bratislave — a vpravo vítali pútnikov staré rumy Devína. Spev veselý, túžby plný sladil a obživoval pochod mladoňov, v hrudi svojej zápaly vekotvorné nesúcich.

To, hľa, prvý plod tyranského, nesvedomitého, blbého utláčania mládeže k vyšším cieľom sa nesúcej. Ona hľadá spravodlivosť pre pravdu, za ktorú plameňom horí jej duša a ktorú chce zjavne hlásať a vyznávať štúdiami, dielami, piesňou a slovom srdečným: no, keď už vidí a skúsi bolestne, že najideálnejší tento smer duchov biľagovaný je ako zrada vlasti, ako zločin, vtedy vrhá sa do tajných skrýš a nehatená slepotou tyranov slobodne si tvorí svety spravodlivosti a pravdy a v rozvoji tomto ideálnom zosilňuje, tuží a nad oceľ tvrdšou činí dušu šľachetnú.

Proti takejto mládeži darmo kujú kováči okovy a reťaze, lebo čo priam i dajedni odídu svetom a roztopia sa v ohni pokušenia a zhoria sťa raždie a strnisko, jadro mládeže takej zostane nenarušené a vyženie z národa nové prúty, nové podrastky, silné haluze, v tôňach ktorých odpočinie dakedy národ ubiedený.

Program, Štúrom zostavený, známy bol len čiastočne jednotlivcom, ustanoveným k rečneniu; každý znal druha pred ním vystupujúceho; prehľad všetkého bol v rukách tých predných, ako boli Štúr, Zoch, Grossmann (Gustáv Dobroslav), Čendekovič, Červenák, ktorí pripravení na pôvodné reči a básne predok viedli. My mladší mali sme naložené kroz tých, ktorými povolaní sme boli k výletu na Devín, predniesť básne tu z Kollára, tu z Hollého, tu Klácela,^[369] v ktorých rečnení vyznačili sme sa vo spoločnosti. Ja som bol do tajomstva zasvätený Záborským, s ktorým dali sme si heslo, že sa zídeme na Rybacom námestí pri šrankoch^[370] nad Dunajom a od toho tiež dostal som naloženie zarečniť Klácelovu báseň „Přísaha“. Škultéty bol vehlasným rečníkom odsekov z klasického „Svatopluka“;^[371] medzi tým boli odseky zo spevu V., reč Zemižížňova:

Alebo opis udatnosti a osoby Borislava:

Dnes mal sa onen prvý odsek ozývať na Devíne.

Okolo ôsmej hodiny boli sme, my ľahšie vojsko, už v záhrade hostinca pod Devínom a túžobne čakali ostatných; napokon prišiel i Ľudovít so svojím Čendekovičom a Jaroslavom Borikom.

Pochod na Devín bol hromadný. Srdce v hrudi všetkých bilo nepokojne, túžba, vrelý cit lásky k neznámej, ale z hlbín duše ctenej minulosti slovenského národa zaplavili celú bytnosť oduševnenej tejto mládeže slovenskej. „Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,“^[372] ozývalo sa vo všetkých dušiach slovo Kollárovo, a my skutočne sotva dýchali sme, aby sme i dychom neurazili sväté pamiatky tu pozostalé po otcoch slávy a deja plných. Zo spoločnosti s uvädlým srdcom, cítili sme sa tu ako čarovným prútom preložení do spoločnosti dávno zašlých duchov, ktorých srdce živé tĺklo za veci pospolité národa celého a jeho bytu na svete. Nevysloviteľné city prelievali sa srdcami našimi a myseľ naša vznášala sa len v minulosti. Rozpomienka na tieto city, toto horovanie ducha nadiktovala mi po siedmych rokoch tú sloku, od priateľov chválenú, z piesne mojej „U proudů valných Dunaje širého“ atď.:

Z temna hradu otvárajú sa najrozkošnejšie výhľady na západ, sever a juh. Od východu čnie lysá Kobyla, vysoká Homola a od nej smerom severným tiahnu sa Malé Karpaty; pod nohami vpadá mútna Morava do valného Dunaja. Slnce jasné osvecovalo temená hôr a hradov a jeho teplé blesky padali na junač slovenskú, tu si v kolo zastavšiu. Tichý vetríček, čo poťahoval z juhovýchodu, ochladzoval rozpálené tváre mládeže a pohrával si bujnými vlasmi strunovitého, vysokej postavy Ľudovíta, zastavšieho si na zvýšený rum s odokrytou hlavou. Všetci sňali klobúky z hláv a spievali pieseň novú, ktorej odpisy rozdávali sa na ceste hore hradom. Zádumčivý nápev „Nitra, milá Nitra“.^[373] Štúrova táto pieseň znela:

Dojem piesne bol hlboký. Ako očarovaný stál tu sbor pekných mládencov slovenských. Každý čakal, ako tam kedysi apoštolovia Kristovi v Jeruzaleme v deň Turíc na veci, ktoré prísť mali. Vždy usmievavá, teraz prísne vážna tvár Zochova z jednej, z druhej strany Štúra územčistá postava s čiernymi ostrými očami Gustáva

na, nechávali nad sebou vyčnievať štíhleho Ľudovíta, popri jednom z nich stál vysoký, okrúhlej tváre a čiernych očú Čendekovič, oproti nemu kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Borik, hneď tu v popredí veľkého čela a pod ním sokolových očú Drahotín Frndák s Benjamínom Červenákom tváre nevýznamnej inak, ale prenikavých, ostrých očú a katónskeho vzozrenia, bok Ladislava Paulinyho, večne zadumaného, hlbokomyseľného, s barnavou tvárou a ako uhoľ čiernymi očami, tu plecitý Pavel Košacký,^[375] tam štíhly, posmuhlej tváre Daniel Krnúch,^[376] onde okrúhlej tváre, s velikými, ustavične nespokojne pod sklepitým, vypuklým čelom gúľajúcimi sa očami A. Škultéty, hneď vedľa bledá, malých čiernych očú, mladušká, príjemno rapavá postava Ďurka Záborského, zas tu básnik prvotriedny s veľkými modrými očami, peknej usmievavej tváre Ján Maróthy, popri ňom veľký štylista latinský a básnik s bohatou, hore čelom jeho príjemno sa ťahajúcou žilou básnickou, Drahotín Rafanides, posmuhlej tváre, málomluvný, váhavo, ale prísno a logicky mysliaci, slohu nanajvýš vytríbeného a čistého, Janko Bysterský^[377] z Bysterca, Ján Maier^[378] atď. atď. Tak tu tiskom všetci stáli s otcami obrátenými k Ľudovítovi, ktorý po malej chvíli zahájil historických upomienok plnou rečou slávnosť prvého navštívenia hrobov slovenských bohatierov dávnovekosti kroz mládež novovekú. Vzletné myšlienky Štúrove schvacovali mládež so sebou do veku Rastica, Svätopluka a Mojmíra,^[379] a prúd reči jeho rozlieval sa tokom Moravy, Dunaja, Váhu a Hrona po nivách slovenských. Dávnej slávy dni posvätné maľoval úchvatnými farbami a vyzýval mládež k pohrúženiu sa do vôd zdravých dejepravy národnej. Vietor tu i tu pohrávať sa chcel s vlasmi jeho, ale tu rečník zhŕňal ich ľavou rukou, pravou ukazujúc k Tatrám, kde naša kolíska a kde národ v tvrdom spánku prespáva života svojho neslávne dni. Pravda jeho v potupe a posmechu! Krivda šibe ho nemilosrdne, a predsa nie je vstave prebudiť ho zo sna osudného. Úlohou to tvojou, mládež naša, abys ty milosťou a priazňou vykonala pri ňom, čo vykonať nemôže palica biricov,^[380] bijúca do neho a len hĺb a hĺb ho v sen poroby vrážajúca. Tak hrmel Ľudovít a slzy zaleskli sa v očiach mladoňov. Dlho trvajúce „ať žije!“ nieslo sa vlnami Moravy a Dunaja po skončenej úchvatnej, vzletnej reči Štúrovej.

Štúr vydýchnuc si, sám celý dojatý a preniknutý vlastnou rečou, po krátkej prestávke zanôtil: „Nitra, milá Nitra“, ktorú pieseň vtedajšia mládež vždy spievala s nábožným citom. Po piesni Grossmann rozkladal význam historický piesne tejto a zašiel na doby histórie, obsahom piesne spomínané; jeho reč vnikala bystrotou svojou do dejín národných nie menej než do sŕdc poslucháčov; filozofické momenty rečník vedel vynájsť na historickom rozvoji národa slovenského. Kým ale myseľ poslucháčov za rečníkom prechádzala sa po zapadlom historickom svete, ani sa nenazdajúc rečníkom prevedená bola k úlohám, čakajúcim na ňu v tomto a budúcom veku. A tu rečník dorážal na mládež, vyzývajúc ju k najpilnejšiemu štúdiu klasického sveta, na ktorom sa vybrúsi um mladých bojovníkov Slávy, ktorým ťažká úloha pripadá v budúcnosti. Bol tu na svojom koni Grossmann. Náučnú prednášku jeho posolil vzletnou básňou Ctiboh Zoch, vystupujúc na povýšené, z rumu devínskeho záležajúce rečnište a zápalom duši svojej vlastným v časomiere klasickej prednášal ódu svoju:

Zaujímavé by istotne bolo, keby v papieroch nebožtíka Ctiboha báseň táto vynájdená byť mohla; lebo nakoľko ja čítal som knihy a časopisy slovenské, nikde ona ešte vytlačená nebola. Dojem ale jej v duši mojej a, nepochybujem, i v dušiach iných bol vnikavý a silný. Sila výrazu i citu boli Zochove vlastnosti osobné. Zachránenie tejto perly poézie mladého Zocha bolo by veľmi záslužné, ona by ožiarovala ponímanie tohoveké nádejí slovenských, do najbližšej budúcnosti skladaných.

„Hej Slováci, ešte naša reč slovenská žije!“ vyprúdila sa pieseň z hrudi a hrdiel mladoňov rozjarených. Rečnil po piesni ešte Benjamín Červenák, s ktorým pôvodní rečníci vyvážení boli; nasledovalo rečnenie Škultétyho: „Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ“ z Hollého; potom Klácelova „Přísaha“ mnou prednesená, tak Záborský a iní rečnili, medzi rečnením spievalo a besedovalo sa o „nádejach Slávy“.

Z besedovania utkvelo mi ešte v pamäti Štúrovo nasledujúce vzletné vyzvanie: „Bratia! Akúže si pamiatku odnesieme stadiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych devínskych sme si už navylupovali, majú byť tie znaky nášho horlenia a vzdelávania sa? Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude. Stálejšia a ideálnejšia má byť pamiatka tohoto dňa, aby mohla vzdorovať prachu dlhochvíľnemu a času pohrôm plnému. Jesto obyčaj pri učených spoločnostiach dajedných, že svojim členom pridávajú mená, zvláštny vzťah majúce ku cieľom spoločnosti. My sme členovia nesmierne velikej spoločnosti, spoločnosti totiž slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebudenia sa k sebavedomosti i kmeňa nášho slovenského i patričnosti našej k velikému národu slovanskému; nože postarajme sa dnes spoločne o to, aby nám nemohlo a nesmelo nikdy vyjsť z pamäti rozpamätovanie sa na to, k čomu dnes povzbudzovali sme sa tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne sľubovali, za čo horliť, pracovať, bojovať, žiť a mrieť zaväzovali sa. Moja nárada by ta smerovala, aby každý z nás zvolil si heslo života a priložil si alebo od nás prijal meno slovanské ku krstnému menu svojmu a spoločne s týmto ho pri podpisoch a vo spoločnosti národnej užíval. Takéto slobodné a dobrovoľne prijaté meno vo dňoch zápalu svojho mládeneckého bude nás na heslo nášho života vďačne upomínať, ako pravého kresťana upomína meno jeho krstné na zmluvu s Pánom Bohom na krste učinenú!“

Nárada prijatá bola s jasotom. Jedni si volili heslá a mená a iným dávané boli zväčša Ľudovítom samým na pamiatku prvého tohoto výletu na hroby slávne veku dávno zašlého. A ačkoľvek neviedol sa zápis aktu tohoto, na temeni Devína dokonaného, heslá tu vydané a mená tu prijaté nosili a nosia sa nielen od účastníkov slávnosti tejto, ale, keď iní dozvedeli sa o tom, i od iných, ktorí pristúpili do radov týchto, takže od toho času často a vždy hojnejšie stretáme sa s menami slovanskými i v literatúre a v živote. Ľudovít prvý prihlásil sa, že on popri krstnom nosiť chce meno národné, Velislava, Červenák popri svojom Benjamín Pravoslava, Timoteus Cochius pretlmočil si meno na Ctiboha Zocha, Záborský pridal si Bojislav, Grossmann Dobroslav, Škultéty Horislav, Maier Jaromír, ja ale Miloslava meno s heslom pod lipkou slovanskou na pečiatke vyrytým „pravde a národu“ prijal som. Iní inak, alebo tak, ako sa pri druhovi im pozdávalo, heslá a mená slovanské si pridávali alebo cudzonárodné si tlmočili. Mladší pochytili príklad starších a tak vznikali mená slovanské, ako: Želislav, Slavimír, Slavomil, Ľuboslav, Lumír, Záboj, Zvestoň, Slavoľub, Horimír, Horislav, Miloš, Krasislav, Vrahobor, Drahotín, Myslimír, Želimír, Cyril, Metod, Miliduch, Domoľub, Mečislav atď. atď.

Po tomto dejuplnom rozochvení a humore zavznela pieseň „Hej Slováci“ a pri sloke: „My stojíme stále pevne, ako múry hradné“ podal Ľudovít ruky obom sprava i zľava stojacim a príkladu toho nasledovali všetci ostatní, takže stálo kolo s rukami mocne zviazanými a nad hlavou čnejúcimi. Oduševnene tri razy zopätovala sa sloka tá a dané bolo znamenie k pochodu spiatočnému pri speve chorvátskeho pochodospevu:

Dosiaľ všetko išlo, ako by bol písal. Ustrnutie a ľaknutie prvé, veľmi prozaické, nasledovalo pri príchode do hostinca, kde zhliadli sme nádherne pokrytý stôl; aspoň my mladší a zväčša chudobní šarvanci tak sme sa poľakali toho striebra, tých tanierov, tých pečených moriakov, že sme sa zaraz utiahli do záhrady ku stolíkom, chcejúc si popri klobáskach a pive pochutiť v pomere ku svojim kapsám. Ale tu Ľudovít nám za pätami a volá nás ku stolu spoločnému. My vyhovárame sa na svoju kasu chudobnú, — reč, pravda, išla po latinsky, aby číhajúci posluhovia nerozumeli, o čo ide. Ale Štúr: „Nič nerobí,“ vetí, „len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať.“ My, rozumie sa, pri dobrej chuti súc a mysliac, že je všetko v poriadku už, nedali sme sa dvakrát povolávať. Kým obsluhovači misy nosiť začali, strhlo sa vo velikej dvorane latinské horlivé besedovanie vyšetrovacie, kto zapríčinil toto nedorozumenie, lebo i starší naši vodcovia z podobných príčin ako my zdali sa perhoreskovať^[382] toto lukulovské pristrojenie. A nám mladším poznovu tiekla rosa po čelách i chrbátoch. Čo z toho bude? Keby vec na Štúrovi bola ležala, ten by iste bol pri klobáskach zostal, ale on nestarajúc sa o to, zveril vec Čendekovičovi, aby obstaral skromný obed. Nuž tu potom už len na Čendekoviča všetka búra sa zviezla. Ten sa síce vyhováral, že on nerozkázal moriakov rezať, nuž ale vraj, keď ich už raz zarezal a upiekol loptoš, nuž zjeme a zaplatíme ich in honorem Slavorum!“^[383] Traja sklepníci (kelneri) niesli tri veľké misy príjemne zaváňajúcej polievky na stoly. Starý Čendekovič povstal a modlil sa: „Benedicas nobis Domine Deus et hisce tuis donis, quae ex tua larga manu sumpturi sumus, per Jesum Christum Dominum nostrum amen,“^[384] a lyžice zacvendžali. Polievka bola chutná, chutné boli i iné jedlá a pivo dodalo humoru, omráčenému spočiatku novej sily a čerstvosti. Len jedno zo starších boli, akoby ich bol dorezal. Hovor pošušmý viedli medzi sebou po latinsky medzitým, čo my bezstarostlivejší púšťali sme uzdu veselému rozmaru. Pred nastoleným moriakom počali sa prípitky a zdalo sa nám, že je už všetko v poriadku, bo rečnili už veselo i Ľudovít i iní starší. Z rokovania potichmého vyšlo najavo, že pri nás niet toľko drobných, aby sme mohli smelo hostinskému do očú sa podívať; uzavreli teda naši vodcovia dvoch, Pavla Čendekoviča a Jaroslava Bôrika, poslať do Bratislavy pre peniaze, my ale ostatní mali sme len ďalej hostiť sa a veselo zabávať, tak aby nik nezbadal našu pravú situáciu. Bôrik a Čendekovič vykradli sa zo zvierajúceho sa veselosťou kola družiny slovenskej.

Kapitolu svoju latinskú síce Čendekovič odniesol od Ľudovíta, no prijal ju a svedomite pousiloval sa napraviť poklesok. „Tak, hľa, je to, bratia, s takýmito starými študentmi, ktorý prv, než si skončia štúdiá, odbiehajú po pedagogiách^[385] a po staniciach rozličných, kde dobre žiť naučia sa a už potom pri návrate k štúdiám ani to nevedia pochopiť, čo znamená slúžiť idei pri pomeroch skromnejších! Takýto obed chudobným šuhajom na krky uvaliť! Ostatne tu moja celá kasa, hostite sa, kým vás nevykúpime!“ a i on po chvíli stratil sa z veselého kola.

Sympozión štúrovské premenilo sa najprv v hlučný spevokol, potom v študentský staromódny komers. Rečnilo a spievalo sa pri penavých pohároch, ktoré Bojislav pilno kontroloval. Hostinský zdal sa mať radosť z nás, bo všetko rozumel; len keď začali humoristické poznámky lietať o situácii a smiech strhával sa homerický s pohľadmi ironickými na hostinského vypúšťanými, najmä ale keď to už pridlho i nám i hostinskému trvalo a čím ďalej, tým menej hovorilo sa po slovensky, ale vše len latinčina nezrozumiteľná urážala uši jeho, vidno mu bolo na tvári, že podozrenie začína hrýzť na jeho mysli filisterskej. Výbuch prekazil zavedený nato komers a poručený nový náklad pohárov piva, pri ktorých začala sa pieseň „Gaudeamus igitur“, a po tejto miešanina latinsko-slovenská „Ecce quam bonum, bonum et jucundum“,^[386] načo išla pieseň dokola slovenská, tu i tu nemecká, a vystrájali sa pritom komédie. V takejto trme-vrme zjavila sa tandem aliquando^[387] postava milá Čendekovičova a po introite práve spievanom „Ecce quam bonum“ zanôtil starý Pavel „Ten uhrovský kostelíček“, a spievalo sa ešte búrnejšie, ešte rozpustilejšie.

„No ale teraz už dosť, bratia,“ končil komers Štúrov alter ego, „pod Devínom nie je miesto na komersy; komers si zakončíme u Steinmetzla. Viete, že ,U Steinmetzla pod lavičkou, tam sú plucery,‘“ a do smiechu pustila sa celá spoločnosť, zaspievajúc smiešnu pieseň do konca, čo medzitým Záborský a Borik robili poriadok s hostinským.

„Pod Devínom na Dunaji húsky sa perú,“ zanôtili a vyrojili sa šuhajci von z hostinca, priam ako slnce ukrylo sa za „Heimburgom“ a tichý Dunaj poberal sa so študentami slovenskými do „Brecisburgu“.

Detva slovenská mala dosť komersovania a obišla Steinmetzla, tíško do svojich domov sa poberajúc. Iba druhého dňa každý načúval, čo asi povrávať sa bude o udalostiach devínskych. Ale „cicho wszęndzie, głucho wszęndzie“,^[388] nik a nič ani len nešuchlo, ako by sa nič nebolo prihodilo. Medzi touto Štúrom vyberanou mládežou nebolo zradcu.

Ľudovít pri najbližšom sympóziume v horách vyčítal ešte raz levíty starému svojmu Pavlovi, že paškrtnosťou svojou bol by, málo chýbalo, uškodil veci našej; lebo len si pomyslime, keby sa o tom maléri našom boli dozvedeli zlostní Maďari, mali že sa nám naposmievať! A posmech nemohol Štúr zniesť. Medzitým vysoko cenil a vážil hotovosť oboch bratov, Pavla a Jaroslava, ktorí neťažili si dlhú cestu z Devína do Bratislavy podujať, aby bratov svojich, v zástave súcich,^[389] vyslobodili a nedopustili horšie možnosti. „Na takých bratov možno bude spoľahnúť sa i v dobách horších.“

Tak sa to žilo s Ľudovítom.

Teraz nám nádobno načrtať i epizódu, ktorej náslov najvhodnejší by bol „Bez Štúra“. Idem k epizóde jednej, docela proti postavenej epizóde tej, ktorou skončila sa tretia kapjtola, k epizóde bez zvolenia a spolupôsobenia Ľudovíta Štúra, odohravšej saj Bratislave koncom roku 1835 a počiatkom 1836.^[390] Bez Štúra bola zosnovaná, bez neho prevedená a predsa i táto epizóda ukáže nám, už čo i viacej negatívne, mladoňa nášho v intenzívne blyštiacom sa svetle a jasnú dojemno krásnom. Ale nádobno nám vydýchnuť si z hlbšieho.

Doba, v ktorej nachodíme takto tvorivého ducha Štúrovho, bola dobou klvania sa navonok všemožných nových pomyslov a ideí, a to nielen v slovanskom, ale i v maďarskom zmysle, a nielen v smere národnostnom a vzdelanostnom, ale i v spoločenskom ohľade. Čo hýbalo národmi, to v mládeži menilo sa v klíčky a puky, ktoré krútili a tískali sa von primerane prírode svojej.

Študentstva dohrnulo sa do Bratislavy veliké množstvo, pričom nemalú účasť mala obojstranná, slovenská a maďarská propaganda. Štúrovi žiaci doverbovali, ako náleží, ostrých borcov „sídla uměn blahého“, sám Štúr ale pritiahol za sebou na lýceum z juhu sokolov srbských, ktorých počet až na tridsať vystúpil a medzi ktorými vynikal pilným sedáním uňho jeho Žarić, Kirijaković,^[391] Gruić^[392] a veľa iných. Ale i Breznyik nezaháľal cez prázdniny r. 1835/6 a dodal veliký kontingent Štiavničanov, t. j. žiakov v Štiavnici kroz Bolemana pomaďarčených, haraburdákov to nad iných vynikajúcich. I započal sa život študentský strakatý. Haraburdáci si veselo a búrlivo počínali. Krčmy boli zaplnené, kaviarne obľahnuté študentmi, a už sa i klobúky vysoké narážať počali na tváre tým, ktorí na ulici hovorili po nemecky lebo slovensky. Haraburdácka idea pätnásťmiliónového maďarstva len tak vyrážala bujné svoje ohony! Po nociach obloky vybíjali sa, hulákalo sa ulicami a podobne. Ako v úli včiel, keď majú vypustiť roj, tak to šumotilo, hučalo a vrelo čosi v študentstve, takže bezprostredný sused lýcea Schwanzer, bohatý vinohradník, statočný, junácky ostrostrelec bratislavský,^[393] povestný svojou ozrutnou výškou a náramne hustým, čiernym a dlhým bajúzom, povážlivo krútil hlavou a trel si bajúzy, vraviac ku svojej žienke: „Du, Sandl, hierst, i sog’ dir, heuer wirds wos losgehn. Die Studenten san ganz onderschta, ols sunst. Die werden wos onstellen!“^[394] Aké mal tento statočný „fliegelmann“^[395] ostrostrelcov bratislavských predznaky ku svojmu proroctvu, to možno mi len šípiť, určite udať to nemôžem. Na myseľ jeho museli vystupovať obavy, ktoré kalili jeho pokoj. Čo pozoroval každý, to neušlo akiste ani Schwanzerovi, to mimoriadne totiž bújanie a lantošenie študentstva. Veľa peňazí trovilo sa a Schwanzerov „Heuriger“^[396] míňal sa tiež viacej ako po inšie roky. Vnove prišlí haraburdáci štiavnickí boli obzvlášte milovní bratislavského vína. Mladých pánikov sa tiež namnožilo, ktorí porúčali s peniazmi a tí vedeli si pedela Planka^[397] nakloniť, takže na nich nemal ceruzky; menej štedrí bývali poznačovaní a udávaní profesorom, z čoho povstávalo nedorozumenie veľmi zrozumiteľné, takže títo bývali si často vo vlasoch s Plankom. Karcer^[398] býval vždy plný. Ale i tu protekcia Plankova robila nespokojnosť, keď jedným dovoľoval si do karcera brať krčahy s vínom, karty, fajky, pečienky, druhých prísne držal. Hurt a škrek býval v karceri často ako v krčme, z čoho sused Schwanzer, ktorý pod karcerom lyceálnym mával vyárendovaný vínny sklep, zatvárať mohol na možné študentské výstupky.

Srbi tiež vládli z väčšieho dielu peniazmi, ačkoľvek výstupky tamtým podobné nikdy nepáchali; obcovanie ich bývalo veselé, hovorné, krikľavé, sebavedomé a slobodné, takže vymáhalo si úctu na filistroch. Ich najväčšia slabosť bola kaviareň. Tam si mohol každého nájsť, keď nebol k nájdeniu doma alebo v škole.

Maďarská spoločnosť, kde Breznyik námestníčil, bola početnejšia než slovenská, ale nahrnulo sa do nej takej chasy, ktorej neišlo o iné ako o veselé komersy a ktorá i pomimo komersov vystrájala kúsky odvážne. Medzi tieto náležalo falšovanie záložných ceduliek a zakladanie ich u podzámockých židov,^[399] v ktorom umení vynikal nebožtík Ďurko Chrenek^[400] a kamaráti jeho. Ako gróf Tormáši — nosil sa veľmi pansky — bol Chrenek známy židovi Neumannovi, ktorý keď „Gyuri“ doniesol záložnú ceduľu, na ktorú boli preciózy v cene dvetisíc zlatých v záložni kráľovskej zložené, obdržal od neho pôžičku dvesto zlatovú ako nič. A to tak fabrikovali i iní, za čo sa potom už notne lajdáčilo. Tormáši Gyuri bol antesignanus^[401] tejto jednej časti maďarskej spoločnosti.

Smer druhej strany bol niečo šľachetnejší. Boli to slobodníci toho času veľmi sa v mládeži rozplemenivší; liberalizmus bez hlavy a srdca, záležajúci v demnoštrovaní proti profesorom, v blúdení po miestach podozrelých a v sympatizovaní s tajnými liberalistami maďarského sveta; všetko ale bez náležitého štúdia. Lavice školské týchto haraburdákov bývali obyčajne prázdne. Títo mali vždy a vždy potyčky s pedelom, ba pomaličky odvažovali sa i s profesormi nesnadniť sa a potom elógiá si vzájomne o hrdinstvách svojich po komersoch vyspevovať.

Tretia strana maďarskej spoločnosti boli usadlejší študenti, ktorí tvorili dušu maďarstva, na čele ktorého stál Slovák Breznyik; ako obyčajne, odkedy maďarstvo hýbať sa začalo, vždy Slováci a odrodilí mu predvodievali. Táto strana pracovala, rečnila, básnila, do novín dopisovala, ostatní už potom hulákali, výstupky tropili, terorizovali, jedným slovom haraburdáčili. Slováci viedli svoj život obyčajný v krážoch štúrovských; no nemala bez pokušenia zostať ani detva slovenská. Našlo sa v pospolných veciach jedno-druhé, čím dala sa pobúriť i krv slovenského študentstva.

Toho času — hovorilo sa, že namáhaním Wilhelma Schimka^[402] — podstúpila správa lýcea istú podstatnú zmenu; bol totiž zriadený školský senát, ktorý pozostával nielen z profesorov, ale u z mešťanov, pred ktorý senát v ťažších prípadoch obosielaní bývali študenti, kde s nimi nehodne, ako sa žalovali, nakladano bývalo. Schimko bol údom toho senátu, ktorý veľmi rád a veľa čarágal. Všetko to zlé, ktoré študentov stretávalo, mysleli títo, pochodilo od Schimku. To bola jedna príčina kvasenia a vrenia v študentstve, ktoré vždy novými a novými žalobami, prednášanými od študentov, ktorým sa dostala česť byť obosielanými pred senát, dráždení a podpaľovaní boli. Sympatie za kamarátov sa pomaly zdieľali i ďalším kruhom a zasahovali až do kruhov národných. V tej dobe umĺkať počala i maďarská besnota proti Slovákom a začínalo sa kamarátstvo v pojediných krúžkoch. Schimko bol jednako nemilá osobnosť ako u Maďarov vzdor jeho blbému maďarónstvu, tak u Slovákov vzdor jeho slovenskému spisovateľstvu.^[403]

Potýčky s vystupujúcimi z riadu študentami množili sa, senát jednostajne zasadal a milých výstupníkov, všelijakými už notami značených, bola celá hŕba. Prední členovia maďarskej spoločnosti zamiešali sa do toho v obrane kolegov svojich. Výstupníci činní boli v demonštráciách proti profesorom, nachádzajúc svoj záujem v tom, keď sa spoluvinníci množili a profesori nemilí urážali.

Slovom, i senát i profesori dopálení boli a dali sa vyraziť z trpezlivosti, takže dostalo sa už i tým prednejším kolovodcom^[404] maďarským titulu: „Tu brutum, tu asine“^[405] atď.

Slobodomyseľný, sebavedomý duch študentský to zniesť nemohol. Zlá náhoda chcela, že sa zaplietol popredný jeden Slovák, a síce Ján Maróthy, ktorý častejšie za Schimka kázaval v slovenskom kostole,^[406] v obrane ktoréhosi študenta do hádky so Schimkom a — denique^[407] tiež s „brutum“ a či „asine“ počastovaný bol. Maróthy dlho mlčal s tým, mysliac si bezpochyby: dobre ti tak, Janko, mal si byť pamätlivý porekadla slovenského „Nemiešaj sa medzi otruby, ak nechceš, aby ťa ošípané zjedli“; ale náš básnik^[408] bol tej povahy, že sedával rád i so Štiavničanmi i so Štúrom; preto aj tamtým sa zradil s tajomstvom svojím. A tu Breznyik nemal nič súrnejšieho na práci ako roztrúbiť s velikým pátosom po študentstve: „Hľa! ten, ktorý slovo božie predvčerom kázal zo svätej kancle, je „brutum“ u senátu slávneho i u profesora teológie Schimku! Pozajtre môžu z Novohradu prísť cirkevníci, ktorí žiadať budú, aby Maróthy im bol za kňaza vysvätený a pán Schimko bude mať tú česť, na to „brutum“ (hovädo) ruky skladať!“ S takou iróniou trúbili Maďari pomedzi Slovákmi, že veru i Maróthymu dostalo sa takého titulu. Či teda nie je to vec vôbec študentská! Či nemajú i Slováci brániť česť študentskú? Či len Slováci chcú byť takí otroci? a podobné agitačné tirády púšťali medzi nás a dráždili myseľ inými predmetmi hnanú a bavenú.

Tu počalo sa i v Slovákoch hýbať čosi takého ako emancipácia z morálnych krážov Štúrových, a boli to menovite tí štiavnickí študenti, ktorí chodili do oboch spoločností, áno, pojedni, ako Maróthy, Gustáv Seberíny^[409] atď., ktorí nenáležali do počtu maďarónov, a usadlého, vážneho chovania, pilní boli, títo mocne rozdmychovali najmä v nás mladších zápal za vec študentstva všetkého. Pyšní mladí páni, ako Chrenek, Kuszma^[410] atď., ktorí prv pyšno hlavy nosili, teraz lovili priazeň za pajtášstvo^[411] študentské, za kolegialitu atď.

Štúr dlho ignoroval celé to haraburdenie študentstva maďarského, pilnujúc štúdiá svoje a pracujúc na organizácii spoločnosti slovenskej, ktorá išla v ústrety nápravám z veľa ohľadov; konečne aj veľa sa robilo zo strany slovenských študentov jemu za chrbtom. Ako ale už rozožratý bol rak nákazy, zbadal to Štúr a počal proti ruchu novému ráznejšie vystupovať. No, ako uvidíme, bolo už pozde. Akcia začatá musela zbehnúť ku koncu.

„Tento Maróthy, tento Maróthy,“ horekoval jeden raz Ľudovít pred priateľmi, „či nemohol ujsť tomu pokušiteľovi? Schimko je bezcharakterník, to je taká podvaďnoha sveta; tomu je najlepšie len vyhnúť, tak ako o korheľovi hovorí porekadlo, že tomu i Pán Boh vyhne z cesty. Čo je statočného Slováka do tých chlapčenských demonštrácií proti profesorom? Nuž a veď sa už verejne povráva, že Chrenek, Kuszma a tí ostatní akési klamy so židmi povystrájali a pod cudzími menami peniaze vylhali. Teraz sú im na stope. A s takýmito ľuďmi sa poctiví mladoňovia slovenskí miešať idú? Verte mi, bratia, Maďari si vami iba zemiaky z pahreby uhlia vytiahnuť chcú. Uvedú vás do omáčky, z ktorej ich vytiahne priazeň ich patrónov a vás nechajú v nej.“

Štúr mal pravdu, ale už bolo pozde. Bolo veľa takých bývalých študentov štiavnických, ktorí zviazaní boli zväzkami staršími s Breznyikom, a teraz, ačkoľvek ohľadom národnosti docela priľnuli ku Štúrovi, predsa falošne pochopenou cťou študentskou dali sa strhnúť do prúdu. Breznyik už vtedy vynikal istou húževnatosťou, lepšej veci hodnou, a vedel tiež hodne po diplomaticky zakryť svoje zadné myšlienky, ciele maďarónske a ambície, vidieť sa prvým študentstva náčelníkom; to však všetko bolo podmieneno, len ak bude môcť väčšinu študentstva dostať k všeobecnej umienenej akcii.

Najprv si išli zabezpečiť jednotlivé grupy slovenského študentstva, lebo do hradu spoločnosti slovenskej ako takého boli otvorené dvere iba Štúrom, ktorého ale pokúšať neodhodlali sa. „Sloboda a česť študentstva“, bolo heslo Breznyikom vydané; agenti jeho k heslu pridávali i sľuby, len aby Slovákov lapili. „Budeme-li“, haraburdáčili výhovorčivo a dobrodušno, „ako študenti spolu trímať, nebude viacej tých nešťastných treníc, toho preháňania a prenasledovania druh druha, budeme žiť všetci pekný študentský život, Slovák bude Maďara, Maďar Slováka zastávať a brániť a profesori nebudú smieť nás ako otrokov považovať.“

Takéto reči mocne pôsobili na srdce a myseľ mäkkú tejto mladej Slovače. Moje postavenie k týmto agitáciám dlho bolo nerozhodné, o toľko väčší boj podstupovali moje vnútornosti. I ja som cítil česť svoju urazenú, ale ja tiež tušil neúprimnosť zo strany maďarskej. V takomto nerozhodnutí prišiel ku mne môj Záborský, celý zhrbený od zamyslenosti. „Na,“ vraví, „dnes dostaneš deputáciu, ktorá od študentstva vyslaná je k tebe, aby dozvedela sa, aké zaujímaš postavenie voči tým ukrutnostiam, ktoré pášu sa od senátu proti slobode a cti študentskej. Čože im povieš? Vec je k pováženiu na obe strany!“

„Nuž a akože ty o celej tej veci myslíš?“ pýtam sa môjho Ďurka. „Chodím,“ vetí on na moju otázku, „medzi nich, rád bych im do duše vidieť; aj sa mi skutočne chvíľami zdá, že úprimne zmýšľajú so slobodou a cťou študentskou bez ohľadu na národnosť; ja nečujem medzi nimi jedného potupného, urážlivého slova na Slovákov; aj rokujeme zväčša po slovensky. Jesenský (peštiansky) chudák skoro s plačom sa omlúva, že by rád hovoril po slovensky, keby vedel, a ten je s celou dušou zaujatý za vec študentstva. Konečne bych myslel, keby to dáko s kostolným riadom stať sa mohlo, že by bolo veľmi prospešno, keby sme tú papuľu neslanú — Schimku — trošička potľapkali!“ Tak môj Ďurko Záborský, Jesenský bol ovšem Maďar, ale chlapina, od päty po temeno samá statočnosť a môj osobný, dôverný priateľ, jediný z pravých Maďarov, ktorých som kedy znával. To znali aj iní, a preto i jeho spolu s iným — na ktorého meno sa už nepamätám — nie div, veď s koncom r. 1880 minulo odtedy štyridsaťpäť rokov — vyslali ku mne.

„Hja, brat môj,“ odpoviem ja Ďurkovi, „veď keby tu šlo len o Schimku, bolo by ľahké rozhodnutie, ale pomysli, že Maďari demonštrujú pod chvíľou i proti Martínymu — ten vraj ktoréhosi honfíka^[412] trstenicou vyobšíval — i proti Ševrlaymu — ten že ktoréhosi demonštranta in flagranti^[413] prichytil a vyšticoval, — nuž a to by sme Slováci predsa nemali dovoliť, aby najlepším priateľom národa nášho dáka nečesť stala sa!“

Záborský nemyslel, že by rečeným profesorom niečo nepríjemného stať sa malo; ide len o to, aby ten filisterský senát bol zrušený, profesorom aby bola navrátená právomocnosť nad študentmi a profesori sami aby dostali napomenutie, žeby humánnejšie so študentmi nakladali, im netykali a mien neslušných nedávali. „Nuž a,“ dodával na koniec, „tak nazdávam sa, že tu nič nerobia Maďari pre seba, aby spolu nerobili i pre nás. Lebo, „ad animam“, keby mne či ten filister daktorý, či Schimko, či kto na svete iný „brutum“ povedal, ja bych mu také zaucho vylepil —“

„Ale, prosím ťa,“ vetím ja na to, „postav sa do položenia profesora a nechaj pred sebou stáť tú papuču N. N., ktorého židia dnes zajtra na kriminál povlečú, a musel bys’ jeho frflaniny počúvať, čo by si tu urobil?“

Záborský sa usmial a dodal:

„Tí lumpáci nemôžu byť stotožňovaní s pohnutím študentstva, ktorého žiadosti sú spravodlivé! Tí vyfrknú zo škôl naisto, keď sa im dokáže, že nie sú oni žiadni Tormášovci atď.“

Môj Ďurko bol celý získaný veci študentstva spojeného. My sa rozišli a ja celý deň rozmýšľal a len rozmýšľal, o radu k Štúrovi však som predsa nešiel. I bez Štúra vrhol som sa na cestu vlastnú.

V ten deň večer prišiel skutočne Jesenský i s jedným kamarátom ku mne a pýtal sa menom študentstva spojeného, že keďže neprichodím do ich zhromaždenia, oni ani nevedia, či môžu rátať na mňa, že ma teda prosia, abych sa pred nimi osvedčil, či pristupujem k nim a či chcem podporovať študentstvo i podpisom pod žiadosti známe i činným byť pri akcii proti tyranskému senátu?

Keby mi boli poslali daktorého z maďarónov s otázkami týmito, pochybujem o tom, že bych bol prisvedčil k nim, tak mi vo vnútornostiach čosi vrelo a len-len že nevybúšilo v opozíciu, ale bol to, ako som pripomenul, môj veľmi dobrý priateľ Jesenský, ktorý vždy choval sa nielen ku mne ako svojmu priateľovi, ale vôbec k veci slovenskej úctivo a láskavo a ktorý mimoriadne dojímavo vedel hovoriť pri humore živom a opravdove študentskom v najkrajšom slova smysle. Ja pristal k lige študentstva s celou energiou.

Oni uspokojení odišli. Ja odtedy chodieval s nimi a nachádzal sa s rovesníkmi a rovnomyseľníkmi svojimi v tábore nesvojskom. Disciplína naša národná rozviazala sa konečne a my vynechávali prednášky, chodili po kaviarňach a len rotili sa a buntovali, chystajúc sa k útoku formálnemu na senát. Nešťastný Schimko trpel veľa i od nás i od Maďarov. Študentstvo bolo ako jeden muž. Breznyikova ambícia vidieť Štúra osamelého bola na chvíľu víťazkyňou.

Senát zasadal často. Vyšetrovania proti Kuszmovi Chrenkovi a podobným diali sa. Títo súrili akciu. Nevedeli sme dňa a hodiny, v ktorej vyzvaní budeme k dostaveniu sa, len heslo bolo dané najbližšieho zasadnutia senátu k zhromaždeniu sa v blízkosti lýcea. Nastal deň akcie. Na šiestu hodinu večernú zvolaný bol mešťanostom Kettnerom,^[414] ktorý býval pravidelne i inšpektorom cirkvi evanjelickej bratislavskej a predsedom senátu školského, senát školský do bibliotéky lyceálnej.^[415] O tom mal zprávu Breznyik istú. Okolo piatej hemžilo sa už študentstvo po okolných tu krčmách, tu však a hlavne po hospodách študentských, v blízkosti lýcea ležiacich. Plán bol tento: na dané znamenie vyhrčia sa študenti z bytov svojich a zídu sa pod lýceom, kde prevezme vedenie Breznyik a na čele ich požiada senát o pripustenie študentstva do zasadnutia, v prípade potreby vynúti sa i silou prístup taký. Po dobrom lebo po zlom musí byť zadosť urobeno študentstvu. Voči senátu zrobí sa krik o spravodlivosť a slobodu a v kriku tom, keď nebude sa vedieť nič určitého vyrozumieť, budú akiste vyzvaní študenti, aby si vyvolili rečníka; tu naloženo bolo volať meno Maróthy a iných, len po chvíli nech sa ozvú i hlasy za Breznyika, volanie mien iných nech pomaly ustáva, až konečne všetci majú volať len Breznyik. Breznyik bol však už hodne predtým náležite pripravený k filipike ostrej^[416] proti senátu i proti tým profesorom, ktorí domnele previnili sa proti študentstvu. A podivne, ako bolo narafičené, tak sa všetko exekutovalo, pravda, že v sprievode i takých vecí, ktoré v programe nestáli.

Bol tmavý decembrový deň. Bibliotéka jasala sa svetlami a otcovia cirkevní a školskí sedeli v rade, pojednávajúc, čo robiť voči študentským nepokojom a tej celkovitej rozpútanosti veci školskej. Študentstvo málo po pol siedmej hodine vyrojilo sa zo svojich skrýš, chasa z mokrej štvrti ovšem rozgurážená zrovna z krčiem privalila sa a príduc ku schodom, posmeľovala sa s „fel“^[417] hore schodmi, totiž ku bibliotéke. „Fel, fel,“ znelo temno medzi hrnúcimi sa po oboch stranách schodov^[418] nahor, na ambity a chodby ku triedam. Miestnosť, pred bibliotékou dosť priestranná, bola vo chvíli nabitá študentstvom. Zaplnili sa i ambity a chodby k triedam vedúce, i schody po oboch stranách plné boli študentstvom. Na dverách dvojných, Plank a mešťanostov husár v plnej paráde, so šabľou vchod do bibliotéky otvárajúcich, stáli strážou pedel a taršuľou, visiacou mu po päty. Plank, vidiac, čo sa ide robiť, vrzgnul do bibliotéky a zaprúc z vnútra oboje dverí, úzkostlivo kričal: „Catervatim veniunt studiosi!“^[419] Husára chudáka i so šabľou a taršuľou zbugsirovali študenti medzi sebou dole. Tu začalo sa trieskanie oblokov a neskončený rev: „Justitiam, libertatem!“^[420] Tak volali jedni, iní hulákali: „Be, be!“ (dnu).

Zrazu otvorí sa oboje dverí a vyjde so sviecňom dvojramenným Ševrlay; mladí cúvajú, starší z úzadia ich k predu tískajú. Nastalo okamženie váhania. Ševrlay vytiskol zväčša študentstvo z ambitu pred bibliotékou, napomínajúc ich, aby sa rozišli a vrátil sa do senátu. Krátka prestávka, ktorú užili študenti k novému rozohneniu sa. Senát vyslal druhého populárneho profesora Greguša, ktorý, práve ako nový útok strojil sa na dvere a revot „bé-bé!“ ozývať sa začal, vystúpil so sviecňami v ruke a tiskol nazad študentov, ostrým okom ich merajúc a prísno sa spytujúc: „Quid ergo vultis?“^[421]

„Justitiam, humanitatem, libertatem!“^[422] revalo sa zo zadných vrstiev v odvetu; z chodieb nový revot „bé-bé!“ a z odlivu, Gregušom spôsobeného, znáhla stal sa príliv, ktorý konečne i Greguša vyjednávať chtiaceho spláchol dnu do bibliotéky, za ktorým dovalili sa masy študentstva do senátu. Čiapky na hlavách, palice v rukách a revot neskončený otriasol vzduch i múry lýcea. „Justitiam volumus! Pereat Schimko! Pereant philistiim! Pereat senatus philistiim!“^[423] Taký lom, vresk, výkriky také išli k ustrašeným, ustrnutým otcom cirkevno-školským.

Plank tiskol sa až k predsedníckemu stolcu, bojazlivo hľadiac na študentstvo rozsápané, keď tu spomenutý Jesenský pristúpi k nemu a rečie: „Ergo dominatio vestra spectat ad senatum?“^[424] A tu, chytiac ho za golier, smyšil chlapa ku dverám, kde čakali naňho iní a pojmúc ho medzi seba, merali mu päsťami a palicami, čo sa naňho vmestiť mohlo, napokon šmarili ho dolu schodmi, takže celý dokrvavený zhrbolcoval pod bránu, kde u starého lyceálneho domovníka Sauerackera našiel oddych a umyvák s vodou, aby si rany vypláknuť a krv z nosa tečúcu umyť mohol.

V dvorane bibliotéky začali už nenazdajky i svetlá miznúť; zdalo sa, že namierené mali najväčší kolompoši pozhasínať svetlá a zrovna lomiť milý senát. Ševrlay zbadal vec a sám, nemajúc komu poručiť, rozmnožoval svetlá, zapaľujúc sviece vo svietnikoch. Keď sa lomoz utíšil, preriekol Kettner trasúcim sa hlasom: „Quid ergo volunt, Domini Studiosi?“^[425]

„Ergo jam non amplius bruta?“^[426] posmešno vpadol do toho hlas zo strany študentstva. Greguš vyzval študentstvo, aby si jedného rečníka zvolili, ktorého chce senát vypočuť. A tu nastala umluvená komédia s hlasováním; volano Maróthy, Seberíny, Breznyik a ešte zopár mien, až konečne všetci kričali: „Breznyik, Breznyik!“

Breznyik pristúpil k samému zelenému stolu a držal dobre memorizovanú latinskú reč, opravdovú filipiku proti senátu i dajedným profesorom, pretrhovanú výkrikmi pochvaly študentstva. „Sumus vobis brutta? Utinam bruti!“^[427] Frázička táto stala sa bežnou v ústach nielen študentstva, ale i obecenstva. Hodno by bolo reč túto mať. Bola iste epochálna. Senát stál voči takémuto registru hriechov, na hlavy ich hodeným, bez obrany. Koniec reči vychodil na formulovanie žiadostí študentských, vzťahujúcich sa k odstráneniu zo senátu filistrov, nepovolaných a neuspôsobených ku spravovaniu študentstva, k navráteniu autority súdobnej profesorom, a konečne šňupka daná i profesorom so žiadosťou, aby študentom netykali a vôbec zachádzali s nimi humánne.

Senát ovšem nemohol inšie odpovedať, ako že nemôže rozhodovať o sebe samom a ani teraz rokovať so študentami o otázkach preložených: ale odkázaní boli páni študenti na rekurz akýsi, nepovedano aký, kam zadať sa majúci, a pracovano len k tomu, aby sa páni senátori dostať mohli von z klepca. Breznyik a consortes^[428] nevedeli rady a skončila sa celá história tak, že sa školy vyššie neotvoria driev, než otázka celá náležite riešená bude. Tu začnú sa hlasy ozývať; „Kde je Schimko?“ Schimku nebolo vídať, bárs isté bolo, že do senátu išiel; či sa v tej trme-vrme zavčasu vykradol, či, ako iní chceli za isté mať, pod stôl vliezol a maličkou, hrbatou svojou postavou ľahký úkryt za čalúnom zo stola visiacim a temer po zem siahajúcim našiel, nevedomo.

Pán mešťanosta Kettner, tučný, nízkej postavy, dobre chovaný muž, rozpustil dakoľko slovami senát a podajúc ruku Breznyikovi, naložil mu rekurz i s petíciou študentstva vyhotoviť a jemu oddať čo najskoršie, s poklonami na všetky strany poberal sa ku svojej ekvipáži, stojacej pred bránou lýcea. Husár naradovaný, že vidí pána svojho celého, otvára dvierka a pomáha mu do koča, sám ale hbite vyskočí na zadnú dosku koča a káže kočišovi hnať. Tá planšia cháska „revolúcie“ obchádzala podozrivo koč, a ako sa pohnul, vytĺkla okná a lampáše na povoze a milému husárovi palicami dotĺkla taršuľu. Koč zmizol vo Veternej ulici^[429] (Windgasse) a rozpustilí haraburdáci s „Tetű mnászik a bundámon, mégis bunda a bunda“^[430] tiahli do krčmy, nedbajúc o ďalšie rokovanie tam hore v bibliotéke.

Starý profesor Grosz sa triasol strachom a prosil študentov bližších o doprevadenie ho domov; Maróthy s daktorými ešte uistili ho, že sa mu nič nesmie stať, a skutočne vezmúc ho pod paže, viedli starčeka až do jeho príbytku na konci Panenskej ulice. Chudák Grosz žaloval sa nám na tyranizmus a nespôsobnosť pedagogickú toho senátu. Tak sa porozchodili všetci. Ševrlay sám si musel pozamykať dvere, pedela nebolo k dostaniu, iba starý Saueracker svietil pánu profesorovi, keď v kepeni zavinutý kráčal dolu schodmi.

Škola rozpustená, alumneum v prvé dni zavreté, potom ale otvorené; študentstvo; sa rotilo okolo Breznyika, ktorý viedol celú záležitosť, nemálo si zakladajúc na svoju významnosť! V komersoch bol dohora dvíhaný a na pleciach nosený. Slovenskej mládeži bývalá disciplína obledla a už i medzi nás vtrhla hra na karty, áno, i hra hazardná v kaviarňach. „Mégis bunda a bunda,“ hnusná táto pieseň išla i cez naše rty. Knihy ležali po kútoch v prachu. Tak to bolo bez Štúra! Slovenský študent tohoveký bez Štúra bol ľahké, haraburdácke zbožie. A bez ducha Štúrovho je i teraz tým.

Vtom ako deus ex machina^[431] zjavil sa v Bratislave akýsi septemvir Szirmay,^[432] ktorý náhodou bol spolu i hodnostárom akýmsi cirkevným — Štúr ho menuje miestoinšpektorom generálnym, akej ale hodnosti nebývalo — a vládny dôverník, poverený s vyšetrovaním zvláštnym oproti Gregušovi, ktorý, ešte v Prešove súc,^[433] bol čosi pohovoril, čo nepáčilo sa panstvám vtedajším. Zmýšľano o odstránení jeho z profesúry, k čomu pravda neprišlo, bár by to i nejeden z jeho kolegov bol si prial. Nuž tu „domini studiosi“ lapili sa britvy, podhodenej im náhodou, a obrátili sa so svojou prosbou o ratu na Szirmayho, nádejúc sa, že im tento deus-štok ex machina^[434] filistrov i Schimku kompeskuje^[435] i amnestiu pre haraburdákov, okná a lampáše vytĺkavších vyprostredkuje, i senát reorganizuje, i Pán Boh sám vie, čo ešte Breznyikovi a jeho kompánii do lona nasype. Tu teda všetko študentstvo okolo Breznyika a Maróthyho — ktorý bol iba piatym kolesom u voza — zrotilo sa a facta, dáta, krivdy, urážky — pravé i zaslúžené — spisovalo, prepisovalo, podpisovalo a všetky tieto aktá Szirmaymu kroz deputáciu oddalo, oddajúc sa potom zase bezstarostnému bújaniu, kolompošstvu a haraburdeniu. Bývali spolu iba v alumneu a konvikte a po grupách v krčmách.

Szirmay, majúc všetko v kapse, nie že by bol sprostredkoval seniorálny a dištriktuálny konvent ad hoc^[436] a oddal vec patričnej cirkevnej vrchnosti, ale zoberúc akty pobral sa s nimi do Viedne, aby tam z udalosti tejto spravil si šteblíky k povýšeniu, vyznačeniu a odmene dákej, že skrotil mladé levíča „rebélie“, ako to vôbec zvykli zmaďarčení aristokrati robiť. Cirkev a škola sú im iba kliešte, ktorými si z pahreby ohňa vyťahujú upečené zemiaky!

A Szirmaymu skutočne podarila sa jeho intriga vo Viedni, lebo skoro vrátil sa stadiaľ, pretvorený už na plnomocného kráľovského komisára nielen k vyšetreniu tejto extravagancie študentskej, ale i k potrestaniu vinných a v prípade potreby k rekvirovaniu i vojska k potlačeniu Breznyika a jeho kohorty.^[437] Vyše týždňa sa vyšetrovalo a napokon zasadol pán septemvir k súdu.

Podelili si celú túto študentskú akciu na štyri triedy; do prvej vradil chásku chrenkovskú, ktorá prehrešila sa zločinmi a výstupkami najsurovejšími, a tá bola vyhodená nielen z lýcea, ale i zo všetkých škôl, takže nesmeli byť prijatí do žiadnej tuzemskej školy. Ale, tuším, celá táto prísnosť bola len k tomu, aby háveď táto právom čo skôr zutekať mohla z Bratislavy, kde židia vo „Versatzamte“^[438] konečne presvedčili sa, že Chrenko-Kuszmovci boli tí grófi a baróni, ktorí u nich zastavovali falšované lístky záloženské. Lebo pozdejšie — pravda, pod inými menami — vystúpili už ako diplomovaní mužovia, museli teda dokončiť štúdiá! Aspoň jeden čas Chrenek Gyuri advokátčil, kým zase o diplom neprišiel; meno zmizlo z prkien histórie. „De mortuis“ teda „aut bene, aut nihil!“^[439] Časom snáď annales^[440] légie pána Jekelfalussyho^[441] posvietia na cesty a chodníky Chrenek Gyuriho! Počet týchto prvotriednych vystupoval nevysoko, bolo ich sedem.

Do druhej triedy vradení boli poprední vodcovia celého tohoto študentského „putschu“, a tí boli odsúdení ku štrnásťdennému väzeniu na stoličnom dome, ktorý k tomu cieľu rekvirovaný bol od septemvira a plnomocného kráľovského komisára Szirmayho; medzi tými, rozumie sa samo sebou, bol Breznyik a Maróthy; iní, „dii minorum gentium“,^[442] vysedeli si tamže po tri a sedem dní.

Do tretej triedy vradili ešte menších „forradalmi bajnokov“^[443] a tých zavreli v jednej triede lýcea na dvadsaťštyri hodín; medzi týmito bol som i ja a bolo nás pár Slovákov. Pamätám sa po štyridsiatich piatich rokoch na Miška Križana^[444] a pár Maďarov, pamätám sa na Nagya,^[445] z ktorého pozdejšie stal sa slovutný spisovateľ maďarský. „Gaudium est miseris socios habuisse malorum,“^[446] hovoril starý básnik, a my mladí haraburdáci i proti zákazu, že nesmieme byť veselí, boli sme za celých tých dvadsaťštyri hodín v príme^[447] až veľmi, veľmi veselí. Po laviciach sme si kabáty ustlali, a noc, ktorá zbyla nám po zábavách, sme ľahko prespali, Plank nám sám dodal „bursle“^[448] a kamaráti nás opatrili pivom a vínom. Karty boli magyarosan^[449] medzi nami. Všetci ostatní študenti vradení boli do poslednej triedy, ktorí spolu s nami museli podpísať ortieľ, poďakovať a apeláty zrieknuť sa a pokorne prijať — bez reptania — kľuku v mravoch na jeden semester!

Celý akt nasledovne odohral sa: Všetko študentstvo bolo zídené v bibliotéke, ako za oného pošmúrneho decembrového dňa, všetkých obživovali najpestrejšie nádeje, ba keď sme sa takto sčítali a na svojom čele videli stáť mocného Breznyika, čakali sme zase dáku „filipiku“ od neho, a dlane svrbeli všetkých, ktorí oduševnení boli v komersooh za neho. Ale monsieur^[450] Breznyik tak pokorne počúval svoj výrok ako ostatní. Hej, ale ako sme sa potešili zase, keď idúc Veternou a Školskou ulicou,^[451] stretali sme dôstojníkov vojenských, ktorí prechodili sa kolo lýcea, čakajúc na znamenie, za ktorým mali v čele svojich vojakov uderiť na túto rebéliu študentskú. Tu zas našli sme, že múdro urobil vodca náš, keď nás „filipikou“ nádejnou nezaplietol do boja, už nie viac so Schimkom a senátom filistrov, ale s bodákmi a šabľami udatných synov Marsa.^[452]

Vojsko stálo pred kapucínmi^[453] a jedny kompánie ubytované boli po domoch a — v hotovosti! Jeden vtipný dôstojník, badajúc, že je po všetkom, keď videl hromádky študentov s ovesenými nosmi ťahať na všetky strany ulicami, oslovil ten hlúčok pokorný, v ktorom i ja sa nachodil: „No, ist’s schon aus?“ „Jo, könn’s schon gehn ins Kaffeehaus!“^[454] tým istým nosovým tónom mu odvetil jeden z nás v prešporskom žargóne, čo stred nás nesmierny smiech spôsobilo. My posmešne poohliadali sa na dôstojníka, ktorý zastavil sa a hľadel po nás, a — tak sa nám zdalo — ako by bol mal chuť na ten náš vtip vyvolať z domov celú kompániu; ale my so smiechom vošli ku Schmiedhausovi^[455] na pár „buršlí“ k potešeniu sa nad smutne skončivšou sa aférou — bez Štúra.

„Chvalabohu, že je už po tom, a chvalabohu, že z našich neubudol nám žiaden,“ riekol Štúr pri prvom zídení sa s nami. Ináč nikdy nevytýkal nám toto zablúdenie, len znenáhla priťahoval uzdu. Kým všetci vysedeli sme svoje pokuty, nebolo prednášok. Poslední boli Breznyik a Maróthy, ktorých sme ešte, tak akosi hanblivo, v triumfe povozili mestom na saniach pri východe ich z väzenia. Stoliční páni sympatizovali so študentmi haraburdáckymi, preto ani nerobili prekážky tejto demonštrácii. Tak skončili sa tieto extravagancie „bez Štúra“, ako „bez Štúra“ začaté boli. Skončilo sa tým však i pajtášstvo maďarsko-slovenské. Jedni síce hútať počali o vysťahovaní sa, ale kúzlo naše, slovenská spoločnosť v čele so Štúrom, mocnejšie bolo než buršikózne sny daktorých. My vrátili sa do koľají starých a do krážov Štúrových, ostatní pokračovali v demonštráciách potutmých a v horlivosti haraburdáckeho maďarónstva celý rok.

Ľudovít náš v svojej citlivej, večne zmietanej duši vystál veľa múk, o ktorých dozvedám sa s úplnou istotou iba teraz po štyridsiatich piatich rokoch, keď už dávno prestalo tlkotať srdce jeho mládežmilovné. Z veľa jeho listov, ktoré stoja mi k službe, dva lejú svetlo štúrovské na tieto pohyby bezštúrovské. Nebude teda od miesta, ani nezajímavé pre terajšie pokolenie, keď nimi zakončím túto kapitolu.

Prvý je zo dňa 10. januára 1836 na Daniela Slobodu, vtedajšieho kaplána myjavského písaný, druhý zo dňa 3. marca 1837 na Ctiboba Cochiusa daný. Tamten bol písaný pod bezprostredným vtiskom vyšetrovania szirmayovského, tento pod následkami oného otrasu, o rok pozdejšie zjavivšími sa. Ten prvý zneje:

„V Prešporku, 1836 dne 10. ledna.

Bratrovi Slobodovi pozdravení!

Odesílám Ti druhý svazek „Starožitností Slovanských“, a síce: pro Tě a Dv. p. Koleniho.^[456] Odpusť, bratře, že sem se něco opozdil; jelikož tehdy přišlá příležitost mi je tu nechala, a dále nastauplé bauře přenáramné na našem lyceum mě z prostředku prácí mých vytrhly. Nebudu já Tobě ty opisovati, jen to přiložím, že školy již výše půl druhého týdne zavřeny jsau a teď komisár královský věc tuto vyšetřuje. Nevím co z toho půjde: smutné jest u nás všecko. Slyšeti, že nezadlauho dojdau rozkazy od Consilium,^[457] kterými se mají všecky zdejší společnosti, i také naše slovenská? konečně zrušiti:^[458] tam záře Slovenska! kdo nám ji vzkřísí více? Bratře! hyne nám i poslední naděje k vyváznutí. Proto ale dělejme, seč budeme, aspoň k nějakému potěšení a naději nějaké retování potomstva.

Prosím, pošlite mi čím skůr peníze na svazek 3-tí (t. j. Starožitností Šafárikových). P. Černáka napomeň,^[459] by peníze neodkladně zaslal, jelikož takovýmto počínáním hyne náš úvěrek predplacení.

Mám z jiných krajin Slovenska přemnoho potěšitelných zpráv, ale teď v nepokojích těchto nejsem s to je vypočítati. S Bohem! Tvůj Ludevít v. r.“

Druhý list zneje:

„V Prešporku, 1837 dne 3. března.

Předrahý Ctibohu!

Obadva Tvé listy, i onen poštau, i tento příležitostí poslaný, sem přijal: budiž Tobě díka za ně. Věřím, bratře! že mrzíš se a mrzeti musíš nad tak dlauhým mlčením naším: ale, bohmě! není jsem toho příčina. Já, bratře, nevím co prvé do rukau vzíti, tak jsem prácemi zavalen, a mimo všecky mé práce za příčinou nemoce p. Šroera^[460] doplňuji i jeho místo. Odpusť tedy, že Tobě ne hned odpovídal sem, čekaje, ažby mi něco málo času pozbylo.

O bauřeoh na našem lyceum byvších již známost máte, a myslím, že Ti je náš Janko z Bystěrce^[461] zevrubně popsal, já se jen na něco, maje o jiných jednati, obmezím. Senát školský zle nakládal se žáky, pod senatem však rozuměj ne jen učitele, ale mnohé měšťany a kněze. Žáci nakládáním tímto pobauření stropili bauřku jednau na večer, kdy senat v knihovně školní shromážděn byl a jej tam přepadli. Strach a hrůza přepadati senát, ana žáci jim na včasně se vykradli a dobře že Šimko do senatu nebyl přišel, nebo, jak jiní říkají, pod stolem ukryt byl: zajisté by přenáramná porážka místo byla měla, onť totiž za prvního původce všech těchto nepokojů se považovati musí. Hnedky na to přišel sem Sirmay, m. všeobecný dozorca cirkví našich, tehdy jato poručník královský v ohledu pře Gregušovy, který neyprve sice stolice učitelské zbaven, potom ale na přímluvu jiných na své místo zase dosazen byl. Tomuto žáci podali prosebný list, který však s tím do Vídně odešel a odtud co královský vyšetřovatel se navrátil. Vyšetřování trvalo za týden, nač úsudek čten byl. Někteří jsou do žaláře na 3, 7, 14 dnů dáni, mezi nimiž Brezník a Marothy, jiní vypadli z konviktu,^[462] jiní jsau vyhozeni, díka Bohu, že ani jeden z našich lidí — jiní dostali kluku z mravů atd. Tak se toto ukončilo. Byv Sirmay na vyšetřování, oznámil, že nezadlauho od král. Tabule^[463] dojdau rozkazy, nimiž se společnosti mladíků na všeckých školách zapovědí, však buď Bohu chvála, z tohoto nic k uskutečnění nepřišlo a sotvy i přijde. My strachem velikým o toto naplnění, rokovali sme co den o ukončení dobrém věcí našich, však naposledy ujistili nás učitelé, že přišelliby takovýto rozkaz, on jen na jméno potahovati se bude. Jméno tedy „společnost“ musiloby se na jiné proměniti. My nyní, jak před tím zasednutí řádně držíme, činnosti pak v naší společnosti přibývá. — Zákaz společnosti mohli bychom děkovati neprozřetelnosti maďarské, kteří již po dvakráte na svém svátku (býval to tak řečený „Örömünnep“,^[464] ktorý maďarská spoločnosť vždy na konci roku slávievala, a ku ktorému v bibliotéke odbývanému celá Bratislava pomaďarónčená, pozývaná bývala a demonštratívne všetkým nezmyslom haraburdáckym tlieskala a éljenovala) chvastavě, svobodně rečnili. — Vidauce mezi tím údové naši, že se jest co o společnost obávati, pobadali právě se tehdy shromáždivšímu církevnímu tohoto Okolí shromaždění^[465] prosebný list, v němž žádali, anebo, aby se nový professor řeči a literatury slovenské na lyceum zdejším vyvolil, anebo, aby tomuto nějaký náměstník se zřídil. Po dlauhém rokování se uzavřelo, — nač na mne los padl, a již teď tedy řádný náměstník jsem zdejšího slovenského professoratu. Přednáším dvakráte mluvnici, jedenkráte přes týden dějepis, o několik pak dnů polskau, jak u větších tak u menších, dokonaje českau, započnu. Zkaušku z mluvnice i s většími v přítomnosti professoratu držeti budu. Pracujeme na „Citech vděčnosti“, které ještě toho roku vyjíti mají. Než cítíme se nedostatečnými ku vyvedení celého dílka: proč žádáme Tě, pěvče Ctibohu, bys k nám některé práce a sice: na Kollára, Jungmanna, Maciejovského^[466] vypracoval a čím skůr odeslal. Slyšel sem, že, jakovési pojednání chystáš o napravení řeči písemné: prosím Tě, ponechaj ještě toho, věř mi, to se nedá razem! Vidíš pak, co Kollár vykonal? Češi již sami ustupují a ustupovati budau. — Že Kollár dostal medailii^[467] od cis. ruské Akademie, již víš, že ale Puškin zemřel,^[468] sotvy Tobě známo bude. V Chorvatsku, v Záhřebě, povstala společnost, záležející ze 100 údů, samých kleriků, na jejichž žádost my jim teď zákony naše i „Plody“ odesíláme. My též čítáme Illyrské Noviny^[469] i Danicu, Květy^[470] české, Pražské Noviny^[471] i Včelu, která nic není hodna: všecko po počte dostáváme. S Bohem. Piš čím skůr Tvému Ludevítu.

Dodatek: „Krásné si mi ovšem noviny oznámil, obzvláště ale vítané nám bylo, že Okolí Jozeffyho (rozuměj distrikt potisský) tak mužně se proti úsilím tyranských Maďaromanů zadrželo. Budeme jim za to poděkovací listy psáti.

Že Maďaři tajné časopisy o zmaďaření Slováků jednající mají, o tom sem nevěděl. O jiných takovýchto kolujecích spisech znám.^[472] Obdržev tuto zprávu od Tebe, i hned sem na mnohé strany psal, aby po nich pátrali.

Jesenský,^[473] učitel v Pešti, Slovan přehorlivý, mi psal list, v němž mi oznamuje, že on almanach na r. 1838 vydávati bude. Žádá mě, abych Tě jménem jeho o nějaké práce pro ročník tento snažně prosil, což tedy tu hle konám. Učiň, pěvče náš, Ctibohu, co můžeš a odešli mu práce, zvláště usiluj se mu něco v prostomluvě poslati. On chtěl almanachu svému „Mína“ přezděti,^[474] my však s jménem tímto všickni velice sme nespokojeni a jemu jen pod tou výminkou práce slíbili, jestliže jiný název si vyvolí. I Ty, myslím, v tom rovně s námi smýšleti budeš. Hleď mu list psáti. — Buduli nějaké vychovatelství dostati moci, ovšem že se o Tebe postarám. Dobře, že se chceš učiti anglicky. Mluvnici Zerfyho si kup, avšak z té samé anglicky se nenaučíš, nýbrž prikup si k ní Bölla^[475] (2 zl. 50 kr. stř.), dle nichž cíle svého dosáhneš. Uč se zvláště i francouzštině, a tu Tobě poraučím Vogdberga,^[476] neb Machat.^[477] — Frndák jest v Trenčíně. Zvědavý jest o Vás něco slyšeti. Já mu již psal; proč mu Vy nepíšete? Co dělá Krnúch? Pozdrav ho! Ani Ty, ani On nám nic nezdělujete. Slyšeli sme, že v dobrém duchu vychovává své žáky. Bůh ho živ.“

Oba listy Štúrove dávajú bohaté objasnenie mojich zpráv o jeho vtedajšej činnosti a o tom jeho zraku orličom, ktorým prenikal všetko a badal i najmenšie.

Štúrovi bolo srdečne ľúto mládeže slovenskej, ona bola jeho vyžiadanou milenkou, objímal ju tklivou, najútlejšou láskou, a bolelo ho všetko, čo neprajne dotklo sa jej. Ako matka nemocné dieťa, keď už ozdravieva, tak útlo, s toľkou nehou priazne a ľúbosti vinul sa k mládeži a viedol ju opatrne naozaj rukou veštca proroka! Po onom otrasení, ktoré podstúpilo študentstvo slovenské, nastúpilo kajúcne obrátenie sa ku opravdovejšiemu ponímaniu života a úloh mladosti. Štúr, ako som už pripomenul, slovami nevytýkal žiadnemu toho sna márneho, toho blúznenia slobodniackeho, toho študentského lovenia slávy liberalizmu, o toľko ale prísnejšie stiahol uzdu vládnutia nad živlami: týmito, morálnymi výletmi do pestrej, širokej ríše dejín. Prísna kritika zasadla za stôl spoločných úvah a besied. Farbami živými líčieval výjavy z poľskej histórie, kde tak elementárnymi údermi a porážkami sprevádzané bolo to poľské „nepozwalam“;^[478] hrôzou naplňovali mladistvé duše vyobrazovania udalostí žalostných pre celý národ, v príčine nešťastnej „osvety“^[479] černohorskej vzniknuvšie a celé najprednejšie čeľade kmeňa tohoto bohatiersköho žiaľom naplnivšie; s ohnusením pravým rozprával Štúr o svojvoľníkoch srbských,^[480] ktorí zo svojvôle vraždili druh druha, vraždu nesúc neskrotiteľnou svojvôľou až ku trónu slobodohájnemu. Všetky tieto nectnoty slovanské spôsobovali nekonečné krvipreliatie, hatili národ v pobehu jeho k dokonalosti, obecné záležitosti jeho otriasali byt spoločný jeho ohrozujúc a kmene naše jeden po druhom najväčším nebezpečenstvám, ba osudným pádom vystavujúc.

Ľudovít ukazoval menovite na to, že terajší synovia Slovenska sú len zbytky a zvleky dakedajšieho bytu národa nášho, a že ich tak málo jesto, keď menom tým „synov Slovenska“ sotva pomenovať slušno každého, ktorého mať slovenská rodila; ostatky tieto národa niekdy slávneho teda, že majú inakšie úlohy k vyvedeniu, než iných národov synovia. Títo že môžu — ak vôbec môžu i oni — skôr dovoliť si dáky ten luxus života, dáke tie výstupky, parády, to mĺkve prevádzanie pýchy, to rozhadzovanie sa bláznivé, a tú ihru akúsi na vojačkov a panáčkov; no synom pravým Slovenska, tým mladoňom, čo zavčas rána žitia svojho poznali biedu národa, vnikli do pásma jeho dejov a nechcú slúť bezdejnými číslami len pre štatistikov, ale činnými dejateľmi v budúcnosti, že sluší opravdovejšie chystať sa k bojom a otvŕdať proti zlobe a svereposti časov. Nám nič nezbudlo z časov minulých, hovorieval so slzami v jasných očiach, na čom by sme sa ohriať a duše zapáliť mohli, ako tu tá naša božská pieseň „Nitra, milá Nitra“ a tu tieto milé naše ústavy bratislavské. Vidíte, ako zo dňa na deň viacej odrodzuje sa šľachta národu nášmu, národ sám zaviazol hlboko do blata, cirkev, strážkyňa pokladov národa, zosvetačená ťahá na jarme sveta a nie že by národ pozdvihovala k Bohu, ktorá má vychovávať národu umných, veľkých synov, zdrevenela v mŕtvych formách a ani len nešípi úlohu svoju medzi živými, ba predznaky vznikajú na obzore, akoby sa nový systém strojil k vykoreneniu ešte i toho mála, čo tradíciou národnou predsa zachovalo sa z povedomia nášho národného. Len tá pieseň stará volá z hrobov tône zapadlej slávy a len v ústavoch rečených tlie iskierka pod popolom. Boh milostivý zachovaj nás pred pádom týchto ústavov. Tu je zložené semä horčičné budúcnosti krajšej,^[481] tu vychovávajú sa mladí, hodní synovia Slovenska, ktorí prejmú a podujmú ďalšie diela v národe. Jesto síl a moci životných veľa v národe našom, ale tie musia byť zobudené a privedené k povedomiu povolania svojho v Slovanstve. To môžeme ale čakať iba po prísnych prípravách a opravdovosti plných štúdiách mládeže našej. Nuž veď podívajteže sa, hľaďteže na tie vycivené tváre maďarských študentov na lýceu, juristov na akadémii, jurátov a pisárov^[482] kdejakých snemových, hulákajúcich nocou po uliciach, či bude z tých kedy mať národ maďarský radosti nejakej? Ale či bude, či nebude, to sa nás netýka, no týka sa nás desaťnásobne, aby sme neboli podobných vecí v mladosti našej žiadostiví, opičiac sa za krikľavou, prázdnou nadutosťou iných. Tak haranguiroval Štúr študentstvo slovenské ku prísnosti v štúdiách i mravoch, držiac im vždy na očiach cieľ vznešený, pripraviť sa ku pomoci národu zbedovanému. Keď tak teraz čítam po novinách tie haraburdácke, nihilistické články a básne, a najmä keď mi padne oko na nezrelý, ba prezretý a hnilý nihilizmus ruskej mládeže,^[483] nuž nevdojak vykradne sa z hrudi mojej hlboký vzdych: Ó, Rossia veľká, mohutná, možná a spôsobná k dielu takému, aké stred protivenstva a odporov i biedy osobnej konal Štúr v mládeži slovenskej v rokoch tridsiatych a štyridsiatych, nuž či nevedela si ty vypraviť sto takých Štúrov ku svojej mládeži, vystrojac ich prostriedkami bohato k apoštolovaniu podobnému? To učiniť, a nebol by padol ten krvavý dážď kliatby na svätú Rus, aký padol z prekliateho nihilizmu! Ale ty si posielala, aspoň spala si, keď ti ich iní posielali k mládeži tvojej, spustlých, vypuchlých, znemravnených romantikov a liberalistov, ktorí ti otrávili veľkú, časť šľachty a mládeže! Na Rusi jesto ešte sto a dvesto a tristo Štúrov, do práce ich vyzvať na šľachetnej, zapálenej mládeži, a potupy večnej hodný nihilizmus zmizne na posledné zdrapy toho semitického liberalizmu.

Do toho času, do prvého totiž odchodu Štúrovho z Bratislavy, bola spoločnosť slovenská spoločnosťou gréckych hrdinov pod Trójou,^[484] zviazaná dovedna svojím Agamemnonom; on vládal ako tento nad svojimi junákmi mocou svojej osobnej elektricity, on bol absolútnym ich kráľom, ale tak, že každý bol slobodný a nechaný dume svojej. Keď sa nahneval niektorý, odišiel, ale to nenarušilo celok tento slobodných individualít, ktorí odstúpivšieho smiechom sprevádzali; každý ale oľutoval svojvôľu slobodniacku, ba keď väčšina bola sa za ľstivým, rečnícky vyznačeným, úlisným Ulyssesom^[485] na chvíľu obrátila, zaraz spamätajúc sa, navrátila sa, aby Agamemnona svojho nasledovala a lepšie, — bár vždy slobodná — slobodne poslúchala. Bez Štúra nemožno bolo bohatierčiť týmto grécko-slovanským mladoňom.

Štúrove idey, to nádobno mi prízvukovať voči terajšiemu čítajúcemu obecenstvu, boli celkom nové, v tej konkrétnosti a systematičnosti ešte nikdy predtým nehlásané; preto i kritika terajšia nemá k nim prístupu iného, ako kroz stanovisko vtedajšie, abych tak riekol, Štúrovými očami nádobno hľadieť na rozvoj tento duchovný. Budúcnosť, keď už nie prítomnosť, to ocení. Vtedy nebolo pravej rady u iného ako u Štúra, ačkoľvek on vždy s druhými radil sa. On nikdy nevystúpil s myšlienkou, aby driev nebol ju predostrel iným. Môžem povedať bez bázne pred dementovaním, že boli v tom veku i hlbší i učenejší a nadovšetko veľa ich bolo i slávnejších a skúsenejších géniov, než Ľudovít náš, ale originálnejšieho, slovanskejšieho Slovana, aspoň mojím vedomím, nestávalo nad neho.

No Štúr nemal tu byť večne. Ako jeho predchodcovia opustili jeden po druhom ústavy tieto, tak blížila sa doba, v ktorej nádobno bude i jemu opustiť „blahé sídlo uměn“, Bratislavu staroslávnu, mesto dunajské, i mládež, zakorenivšiu sa tu tak bujno. To cítil a bolestne cítil i sám Ľudovít, ale nadovšetko starostlivo uvažovali to iní, hlavne Boleslavín Vrchovský, Pravoslav Červenák atď. Preto spoločne pomýšľali na to, ako po jeho odchode zaporiadať veci, aby duch svieži a zápal tento horúci nevyhasol z týchto tvorieb ducha a stoletia na Slovensku nového. Tak zdalo sa, že so Štúrom odíde zápal a mládež rozpadne sa na strany, keď javilo sa v nej dosť samostatných a ctižiadostivých duchov. Boleslavín Vrchovský, talent organizátorský, a Pravoslav Červenák, sparťanskej rigoróznosti a ctnoty mladoni nedôverovi zápalu mládeže, na ktorý zase Ľudovít veľmi veľa držal. Zavčasu teda mala byť daná organizácia mládeži; ku boku Štúrovmu mal byť daný výbor, ktorý by v rukách držal štverne a bdel nad prísnym vykonávaním ustanovenia spoločného. Bázeň táto bola márna na ten vtedajší čas, mládež bola priveľmi oduševnená za mravné ciele národa, než aby sa bola dala strhnúť osobným záujmom ctižiadosti, najmä už po okúsení plodu zo stromu slobodniackej dezorganizácie. Straníctvo to obávané nastúpilo ovšem, ale značne pozdejšie, s ktorým i Ľudovít Štúr veľa mal do činenia a mnoho trpel v príčine tej.^[486]

Štúr neznal motívy iných k tomuto dielu novému pobádajúce, ale prijímal diela nekonečnou svojou láskou k národu vedený, účinne a horlive. Boleslavín Vrchovský stál v popredí tohoto nového podniku, jemu po boku pracoval chladnokrvný prísny, sparťansky Pravoslav Červenák; oni báli sa o Štúra i o mládež. O Štúra báli sa, aby neupadol do „absolutizmu“, ktorý z ruky jeho hotová bola mládež prijímať, o mládež báli sa, aby po odchode jeho neupadla do istého stupňa anarchie. Prísna teda povinnosť, organizácia, mala nahradiť Štúra, keď ho nebude, a kým bol, mala jeho miesto zaujímať! Toto boli motívy strany veľmi činnej, no Štúrovi výšku jeho závidivšej; tak aspoň vtisknul sa mne náhľad na veci tieto, ktorý už vtedy bral som prednejšiu účasť na živote slovenskej mládeže a prežil som všetkých i znával som dobre všetkých. U Vrchovského podozrievam motív ctižiadosti, o Červenákovi viem, že opravdove bál sa o mládež, ktorá často mala dosť na jedinej priazni Štúrovej a pod tej ochranou spúšťala zo zreteľa studenú, prísnu povinnosť a absolútne slúženie pravde. Bál sa, že po odchode Štúrovom bude všetko len takým dobrovoľníctvom pod Trójou, a rozpŕchne sa, keď nebude osobnosti na čele rovne ako Štúr elektricity plnej a sebou všetko naplňujúcej. Tento úprimne chcel zákon abstraktný dosadiť na miesto osnovy. To bol až do jeho smrti ideál Červenákov; a kým on bol pri ústave, skutočne nič nemalo ceny, iba prísne plnenie zákona. Môže sa riecť, že s odchodom Štúra poézia vyletela z ústavu, ale zaujala jej miesto tvrdá, sparťanská ctnota a práca pod nástupcom jeho Červenákom. Mladí génovia títo doplňovali sa.

Ľudovít, ako hovorím, ani zďaleka nešípiac, že novou tou organizáciou činí čiastka manéver proti nemu, pracoval usilovne k uvedeniu nového riadu, nových zákonov, tým ochotnejšie, čím viacej mocou tejto organizácie dostával ku boku pracovných síl a prácu videl podelenú medzi viacej činných duchov. Lež čujme ho samého o tejto záležitosti; píše istého spôsobu obežník na Ctiboha Zocha a Daniela Janovica^[487] do Oravy zo dňa 16. októbra^[488] 1836, medzi iným:

„Společnost naše, začavší zasednutí svá dne 4. srpna,^[489] pokračuje neunaveňě dále, jak za to mám, s velikým prospěchem. Právě nyní počituje 50 údů, kromě všech čestných, přispívajících, jejichž počet věru nemalý jest. Panuje v ní ten jistý pořádek, který koncem minulého roku, jenže se nyní „Výbor“ v pravidelnější formě projevil. Jest on totiž nyní zákonně zřízen, Přednostou potvrzen, pozůstává pak z 9-ti údů, 6-ti totiž, kteří se povinnostmi zaměstknávají a tří přísedících. Vykázán on má obstarávání všech vniterních rokování i zevníterních záležitostí Společnosti, které nyní velmi mnohé jsau, rokování a uzavření však svá, prve nežby nějakové platnosti dosáhla, v společnosti veždy pronese, kdež, uznána-li jsou od údů za hodná, se potvrzuji. Vede se i ve Výbořích zápis Tajemníky, kteréžto zápisy, když v společnosti od ustanovených neb raději vyvolených k tomu se podpíší, do „odkazů“ se promění, které Tajemník, vypsav je ze zápisu, těm, jichž se týkají, odešle. Ti, jenž „odkazy“ přijali, konají své jim odkázané povinnosti dle smyslu těchto, potom pak se z vykonaných osvědčiti musejí, konání pak jejich dle odkazu posuzovány bývají. Toto jest to nové zřízení „Výboru“. Návrhu tohoto dobrého původcem jest náš tu se bavící Boleslavín Vrchovský, který, co právník, jsa v těchto věcech sběhlý, nám jej předložil, my pak vidauce, že to k pořádku velikému vede, návrh sme uskutečnili.“ K tomu podává zprávy o činnosti svojej pri mládeži, ako v nižších triedach od piatej dolu, tak vo vyšších až po teológiu; k tomu o návštěvách slovutných mužov slovenských, poctivších ústav a spevokoly hlučné. Menovaní sú medzi hosťami spoločnosti: Václav Štulc^[490] („duše nejvřelejší, nejsvobodomyslnější, který k nám z Česka takové zprávy zvěstoval, o nichž sme se my ještě nenazdali“), Lichard,^[491] Miloslav Hodža, Boleslavín Vrchovský — tento sa i teď tu baví — můj bratr (Karel),^[492] Melna,^[493] Brózik,^[494] Vanko,^[495] Hroš^[496] a jiní. Bylo tu rokování, plesu! Teď očekáváme polského knížete Lubomirského, mladíka as 20-letého, Slovana vřelého. Z theologů šťávnických sem přišedších ani jeden nevstaupil do Společnosti, ba jak mi řeknuto, není možné těch lidí nakloniti, poněvadž hroznou nenávistí na vše, co slovenského, rozžati jsau!“

Posledná poznámka, akých v listoch Štúrových o učeníkoch Bolemanových veľa jesto, dotvrdzuje úplne to české porekadlo: „Když se káně zjestřabí, hůře drápe, než rozený jestřáb“. Odrodilstvo štiavnických študentov jediný prameň svoj má už od pol stoletia v Štefanovi Bolemanovi, v tomto arciodrodilcovi všetkých odrodilcov! Čech rodený ^[497](lebo sa narodil r. 1795 v Križliciach z otca českého kňaza evanjelického a matky slovanskej), otec bol rodený Slovák z Dežeríc v trenčianskej stolici, a synáček príduc do Štiavnice za učiteľa, stal sa tam najzúrivejším maďarónom, ktorý dary Slovákovi od Boha dané vždy najčinnejšie obracal proti národu svojmu. Odplať Boh tejto „kani zjastrabenej“ všetky tie rany, zapríčinené drápmi odrodilstva srdcu Štúrovmu a srdcu národa slovenského!

Štúr vzdor klike štiavnických odrodilcov, novou vždy silou zo štúdií svojich sa naberajúci, ostrosťou neúprosnou vrhol sa na prísne zachovávanie tohoto nového zriadenia a vzal do prísnejšej kázne mládež visiacu na sebe. Výbor zasadal často, premietal otázky nadhodivšie sa a vykonával uzavretia spoločnosti. Pododbor zvláštny, dopisovateľský, prejal obšírne dopisovanie nielen so spolkami študentov, ale i so spoločnosťami verejnými za hranicou, potom s kruhmi vlasteneckými i jednotlivcami, vyznačivšími sa v obrane národa slovenského, v domáhaní sa o právo prirodzené i písané národnosti slovenskej a v rozširovaní osvety a vzdelanosti medzi všetkými vrstvami národa.

Spoločnosť rozšírila svoje účinkovanie menovite tým, že vonkovským údom, mužom učeným a už v úradoch postaveným, diplomy členstva spoločnosti slovenskej udeľovala a ich do krážov činnosti svojej priťahovala, udržujúc s nimi stále dopisovanie a držiac ich v evidencii celej svojej činnosti a práce údov svojich „na národa roli dedičnej“. Štúr obstarával knihy a bol spojivom spoločnosti navonok. Výbor účtoval a obstarával expedície, viedol dozor nad knižnicou, nad mravným stavom údov spoločnosti, vykonával disciplínu proti vystupujucim z riadu a zbieral pilne všetky zprávy a noviny zo sveta slovanského, ktoré potom pri rozsiahlej korešpondencii v známosť uvádzal členom i nečlenom von z Bratislavy bývajúcim. Bol to v terajšom spôsobe hovorenia slovanský denník politicko-literárny.

Predveďme si spôsob vtedajší účinkovania Štúrovho. Smutne dotkla sa srdca jeho zpráva, že Daniel Sloboda, kaplán myjavský, jeden z najčinnejších, vysokými myšlienkami bohate horujúci učený mladý muž, rozlúčiť sa mieni s vlasťou slovenskou, prijmúc pozvanie za farára na Rusavu v Morave. Z tejto príležitosti dal jednému z „dopisovateľov“ výboru písať a i vlastnou rukou doplnil list nasledujúci:

„V Prešporku, 23. února 1837. Drahý Bratře! Kochané Tvé psaníčko ze dne 16. prosince 1836 spolu i s penězi na 2. svazek Starožitností ještě vloni jest mi dodáno: avšak lituji, že ještě ani nyní žádosti Tvé vyhověti nemohu. Třetí sv. Starož., Bůh zná jaková toho příčina, ještě nás nedošel, už sme se domnívali, že toho nedostatečnost předplatitelů jestiť příčinou, než z listu Štulcem v těchto časích Vrchovskému psaného vyrozuměli sme, že Starožitnosti druhýkrát už — pro veliký odbyt tisknuty jsau. Jaknáhle nás dojde, pořád při první příležitosti žádosti Tvé vyhovíme.

Ty se míníš s vlastí naší rozloučit? Smutnátě to a přeškodná vlasti naší lučba! S Tebou opět jedna zmužilá, nepravostem utlačitelů našeho národa vzdorující zeď vlasti naší zmizne. Ovšem, jestli jen nevyhnutně vlast svou opustiti nemusíš, neopouštěj ji!

Nebude Tobě nemilo zprávy některé o nejnovějších udalostech slyšeti. V Záhřebě na seminarium povstala národní společnost, která 100 údů počítá. V Šťávnici na ev. lyceum národní československá společnost snahou Hojiča,^{[498][499][501]} tamějšího diakona, vznikla. Kocaurkov od Chalupky v Praze^[502] s obrazy se tiskne. (?) „Slávy Dcery“ už ani jeden výtisk nezbývá, uzřímeť nové vydání. Že její původce medailliu od Ruské Akademie nauk obdržel, to tě již tajno nebude. Ještě jsem se Ti o novém úřadu mém ani nepochválil. Dištriktuální Convent nedávno tu shromažděný, na podanou mládeží slovenskou prosbu, učinil mne Palkovičova suplentem řeči a literatury slovenské, než tak, že Palkovič (v pravdě jen quasi professor) sotvy nakukne do školy. Společnost naše pevně ještě stojí a naději se, že i dále pevně bez nejmenšího uražení trvati bude. Juž nemoha déle meškati se s Tebou, jsem docela Tobě oddán. Měj se dobře na žádost Tvého věrného bratra Ludevíta Štúra. P. S. Přijallis listinu od Společnosti? Co učinit se Starožitnostmi Tvými a p. Kolényho? Kam je poslati? Ještě něco: Boršodská stolice^[503] Potisské superintendencii dala rozkaz, by tato všech knězů, kteří by maďarsky neznali, pensionovala, do všech slovenských chrámů maďarské kázání uvedla, na budaucně pak aby nemaďara za kněze nepřipustila a jiná hlaupá, sprostá, despotická nařízení. Superintendencia ale pěknou ji dala odpověď: ,Simpliciter refragamur, non admittimus, nec unquam admissuri sumus.“^[504] — Právě nyní v Jesenského listě čtu, že Kollárova Mína zlehla. Cože má? Tolik co nic — dívče.“

Toto je písané rukou „dopisovateľa“; a ku vysvetleniu posledného vtipu slúži sa poznamenať, že Štúr a jeho škola za zlé mali Kollárovi jeho ženbu, ich nádeje potom všetky opierali sa o mládencov budúcich. Štúrovi tanula na mysli idea istého spôsobu jansenismu slovanského, ktorú v pevnom mal úmysle uskutočniť. Ako Jansen, nepriateľ jezuitov, reformovať chcel katolicizmus bez toho, že zatiahol by či napravo do luteranizmu, či naľavo do kalvinizmu, a učeníkmi svojimi veliký zástoj hral v bojoch o nepodľahlosť Nizozemska,^[505] jednak proti Španielom ako Francúzom, samostatnosť svoju vymáhajúcim: tak i Ľudovít Štúr vo snách svojich o blahu Slovenska čerpal potravu svoju i z príkladu zápalov a nadšenia jansenistov. Hinc illae lacrymae^[506] i nad narodením sa Kollárovi veľkému dievčaťa jediného. Keby bol syn, býval, boli by mu títo naši Jansenovia^[507] in spe^[508] i ženbu jeho odpustili. Pekné to sny mládeže tejto, ale len sny bez poradenia sa s Pánom Bohom, riaditeľom osudu národov. — Koniec listu dopísaný je už len rukou Ľudovítovou, a znie nasledovne:

„Jesenský, učitel v Pešti, Tě žádá, poněvadž na r. 1838 založí nový almanach,^[509] bys’ mu nějaké práce odeslal. Snažně tedy Tě prosím, bys’ žádosti této, možno-li, vyhověl.

Vida, že ostatní toto můj list, jenž k Tobě píši ve vlasti slovenské jsaucímu, rozžehnávám se s Tebou, bratře náš. Kráčej na cestu tuto směle, ana tak býti musí, milost Boží a duch Slávie vodiž Tě po všech cestách Tvých. I tam vlast naše, kam kráčíš, i tam lid náš, i tam — ó hoře — bídy a slzy jeho!

,Jesteśmy bracia jednego słova, będźmy i jedney duszy a moc piekielna narodovości naszey nerozerwie.‘^[510] Toto ještě, co do pamětníka Tvého píše Ti Tvůj věčně věrný bratr Ludevít Štúr, v. r. Náměstník řádný professoratu řeči a literatur, pak dějepisu národů slovanských na lyceum v Prešporku a zdejší společnosti slovenské Místo-Predseda.“

Z tohoto listu dozvedáme sa hodnoverne, čo veľmi dôležité je pre nás, že dištrikt preddunajský cirkvi ev. a. v. vplýval podstatne na profesorát reči a literatúry slovenskej na lýceu bratislavskom. Vplyv tento vyeskamontovať si dovolil dištrikt rečený miestnej cirkvi prešporskej, sebe podriadenej. Kmotrovia pritom boli na jednej strane haraburdáci z Pešti, od takrečeného generálneho konventu, korporácie to ostatne nezriadenej a od nikoho, kto nechce, ani neuznanej, šovinizmu maďarónskemu slúžiacej, na druhej strane ale chabosť seniorov a zlá vôľa seniorálnych inšpektorov,^[511] ktorí každoročne konventujú, dištrikt zastupujú a túto perlu dištriktu zašľapovať do blata pomáhajú. Pár advokátov a súkromníkov požunských s profesormi a kňazmi prešporského lýcea zasedajú za vrchom stola a seniori a inšpektori skvejú sa tam už blízko pol stoletia, a profesora slovenského volí prešporská cirkev^[512] vždy takého, ktorému sa ani nesníva o histórii literatúry a o reči slovenskej. Bibliotéka ústavu zamknutá — okradená mimo toho — neslúži mládeži ani národu. Takto pečujú otcovia dištriktu o mládež, ktorá vychovávať sa má ku službe cirkvi a národa! —

Ľudovít Štúr trpel mnoho v následkoch oných otrasov študentských na lýceu; jeho moralita a duchovné víťazstvo bol tŕň v očiach maďarónskyoh haraburdákov, a preto mu i hrozilo viac ráz nebezpečenstvo osobných urážok, nepočitujúc nesčíselné denunciácie a priekorizne všakového druhu. Roku 1837 ešte uvalil na neho konvent suplentstvo Groszovho profesorátu, histórie všeobecnej a štýlu latinského. Tieto práce zlomili konečne silu jeho zdravia a on upadnul do ťažkej nemoci, z ktorej však pomocou lekárov a verného opatrovania povstal, a píše o tom a o bolestiach všetkých, ktoré znášal, nasledovne:

(Na Zocha zo dňa 26. decembra 1837). „Milujme se, bratře! Tvé obadva listy sem přijal, onen první ač v bolestném stavě s radostí, tento, ač v lepším položení, s žalostí a zármutkem. Byl sem totiž, přijímaje předešlý, těžce nemocen, ale vytrhnul mne z nebezpečí Dr. Mayr,^[513] přišedší ke mně co posel blaha: buď mu díka za to ode mne. Měl sem padnauti do zapálení plíc, což sem z mnohého namáhání dle výpovědi lékařovy dostati měl: přešlo již všecko a já znovu se vidím v lonu milé Slávie, v lonu Vás, milí bratří, s nimiž se co den kochává duše má. Pozdravuji Vás opět srdečně, tisknu vás k rozčilenému srdci, jenž Slavii jen a v ní Vám věčně klopati bude. Druhý list mne pohřížil do zármutku, vida z listu Tvého bídu a utlačení nevinných rodáků našich. O, Bratře! nad tímto já častěji lkávám a věru nemáme, nemůžeme býti veselými, dokud tento stav tíží rodáky naše. Ale, bratře, považuje vnově vznikající život Slovanův, považuje dějiny národu okem skaumavým, volněji oddechuji sobě a jsem té pevné naděje, že nezadlouho na pohořích otčiny naší stkvěti se budou nápisové takoví, jakový jest onen na věčně slavných Thermopylách.^[514] Považuji dějepis a vidím, že zlé to největší, feudalismus totiž a z něho vyplynulá aristokracie byly příčinou tisícera strastí, neštěstí a záhub, jenž stíhaly upřímný rod náš, při čemž ta sladká myšlenka proniká mysl mou, že ono zlé není původem u národu našeho, ale jest přineseno k nám a vtisknuto na nás od národů cizích a jmenovitě na Slováky od Maďarů, národu, jenž nic výtečného nepodnikl, ale vždy nelidské, ohavné zámysly kul a je uskutečňoval. Mnoho bych Ti o tomto měl povídati, možná že kdysi, přijda do Tater, o tom Vám tam pomluvím. Teď (hlavní jest má péče zásady ony a ducha toto nám záhubného mladíkům našim oškliviti, což i dělati musíme, chtějíce, abychom zároveň s jinými Slovany, kde to již na velikém stupni má místo, kráčeli. Polsko pouze za příčinou ducha toho padlo, ale vstane v jiném duchu, jak nám to nyní náš Lelewel^[515] nastínil ve spisu: „Odradzająca śię Polska“.^[516] Jestli co nenávidím na tom světě, jest dozajista duch tento (feudalismu).“

Píše Ľudovít svojmu Ctibohovi ešte i o daktorých návštevách, ktoré toho času prijala spoločnosť, ako Mušického^[517] (mladšieho), Vuka Štefanovića Karadžića,^[518] o cestovateľoch slovanských atď. a dotušuje velice na to, aby za ľud zaujímali sa všetci, o dobro ľudu pečovali, k ľudu hovorili i písali. Pozoruhodná je výpiska listu Poliakov, písaného Štúrovi, o ktorých i sám hovorí, že preto padli, že sa o ľud nezaujímali, ľudom pospolitým pohŕdali. „Bojcie się Boga, — znie tá výpiska listu poľského — pracujcie, bo u Vás jeszcze bardzo kiepsko rzeczy stoją a moglibyście przecieź juź wiecéj mieć plonu własniego. Puśćcie tam tych Aristotelesóv, Platonóv! Lud, Lud! to mi to! Dla ludu pisać, tam się najvięcej ojczyznie przysluźysz jeden i drugi.“^[519]

Okolo Štúra radi sa hromadili i sami lepšieho ducha Poliaci, ako to i výpiska táto svedčí, a on býval druhom verným každému Slovanovi, ktorého duch niesol sa k ľudu. Opravdu nenávidel pýchu a tvrdé nakladanie s národom pospolitým. Romantické blúznierstvo, najmä v poézii rozkladavšie sa, nenávidel podobne.

Spoločnosť slovenská, ako som už pripomenul, vydávala diplomy a sprostredkúvala vzájomné dorozumievanie sa medzi mužmi v úrade postavenými; písala na učené spoločnosti slovanské a na rozličné spolky slovanské, toho času už stávavšie; z Petrohradu prišla na jednoduchý prosebný list bohatá zásoba kníh na dar knižnici slovenskej, čo prirodzene veľa šumu narobilo, ale aj česť a úctu vymohlo mládeži s tak čestnými spoločnosťami učených mužov vzájomný pomer majúcej. Ševrlay čestital^[520] Štúrovi k tak znamenitému daru. Ak vykázal ruch verejný v národe daktorých, lebo bár i len jedného muža, ktorý vynikol na verejnosť ako obranca ľudu, ako národnej veci zástupca, ak vznikli dobrodincovia národný ústav bratislavský napomáhavší atď. tu hneď naloženo odboru dopisovateľskému prichystať listy poďakovacie, ktoré sa výboru predostreli, posúdili, opravili, potvrdili a podpísané na patričných odoslali. Mám pred očami taký jeden prípis na „Velkomožných a Vysoceurozených Pánů Laskavých Dobrodinců“ v Nitrianskej stolici, a druhý „Drazeváženým a Laskavým Paním a Pannám Dobrodinkyněm ústavu pro řeč a literaturu slovanskou v Prešpurku“; tamten je zo dňa 28. marca 1838, tento zo dňa 12. apríla. Z tých prípisov vďaky veje čerstvý duch nového veku. Kladiem tu na dokázanie niektoré miesta z dopisov rečených. Na nitrianskych dobrodincov píše medzi iným táto mládež prorokov:

„Vaše, Draze vážení, velectění Dobrodincové, šlechetná vůle byla usnadniti dosažení cíle, který sme sobě na prešporském lyceum študující Slované předsevzali a který v tom pozůstává, v materské naší řeči se vzdělati, klesající slovenskau naši národnost chrániti, spících našich Slováků k lásce k národu svému probuzovati a vůbec vzdělanosti a osvícenosti, bez kteréžto žádný národ šťastným býti nemůže, mezi milými našimi Slováky napomáhati a rozšiřovati. Z tohoto již poznáte lehce, jak veliký z dobrodiní vašeho Dr. v. p. p. Dobr.^[521] užitek pro opuštěné Slovensko naše vyplývati bude. Ono dává do rukou prostředky mladíkům, nimiž by neyprve sebe, potom pak, když tomu čas přijde, i spolurodáky své vzdělati a osvítiti mohli; ono jest krásným a vznešeným lásky a dobročinnosti k národu příkladem, mezi našimi Slováky dosavád ještě bohužel řídké, kterýžto znamenitý příklad mnohé jiné ještě spící aneb probudí, aneb zajisté zahanbí. I ovšem že zahanbiti může a musí, nebo velký jest počet takových, anť jsauce pouze ze slovenské krve pošlí, předce za věc svědomí a za hanbu sobě nepokládají k Maďarům netoliko si přiznávati, nýbrž s těmito kde jen mohau Slováků pronásledovati, potupovati a národnost jejich jim odnímati, aby tak na zříceninách národu našeho blaho a štěstí národu maďarského založiti a upevniti mohli, nevědouce, že ani práva, ani sil dostatečných k věci této Bůh jim nepropůjčil. Avšak i tyto bezbožnosti Bohudíka pomalu přestávají a daufáme, že časem svým docela pominau, nebo duch Slávy vznáší se nad rozsáhlým národem Slovanů a obživuje prsa každého národ svůj věrně milujícího Slovana. Rus radostně ruku tiskne statnému Čechovi, Moravanu, Slovákovi; zmužilý Polák bratrsky objímá Srba, Chorváta, Dalmatynca a všecky k slovanskému národu přislauchající spolubratry, tito pak zase všickni vespolek upřímně sebe vítají, co synové jedné matky, předlauhý čas jeden druhého neviděvší. Povstávají i na Slovensku našem mužové slavní a zmužilí, národu našeho se ujímající, ježto bychom vděčně pojmenovali, kdyby sláva jejich dále, než my ji rozšířiti můžeme, nezasahovala. Oni se usilují slávu předků našich před útržkami cizých utrhačů obhajovati — nebo slavní byli předkové naši a nikdy v tom stavě, v jakovém my nyní jsme —; oni napomáhají vzdělanost a umění v národu našem a na tom pracují, aby národ náš slovenský, tak od dávna opuštěný, jedenkráte již do řadu národů ve světě předních vstaupil a tohotéž štěstí požíval, jehož oni požívají. I literatura naše slovenská od některých časů, co se totiž láska k umění v národu našem probudila, krásně se rozvíjeti a květnouti počíná, ačkoli ne tak ještě, jakoby ku přání bylo. Vycházejí dosti mnohé časopisné knihy, jakožto: Časopis českého Museum,^[522] spis převýborný, na němž mnoho učených Slovanů pracuje. Zvláštní také pozornost zasluhují „Květy“, čili časopis tak zábavný, tak též i mnoho k poučení v sobě obsahující. Vychází také i „Včela“ s „Pražskými Novinami“; „Časopis pro katolické duchovenstvo“;^[523] „Časopis technologický“^[524] řemeslníkům — obzvláště užitečný; „Hronka“, národní slovenský náš časopis, mnoho užitečného obsahující; „Krok“,^[525] vší chvály spis; „Přítel mládeže“,^[526] mládeži obzvláště převelmi potřebný a prospěšný; „Listy pro polního hospodáře“^[527] a mnohé jiné, jenž netoliko jiných národů spisům po boku státi mohau, anobrž z mnohých ohledů daleko za sebou je ponechávají. Toto všecko k tomu připomínám, jestliby asnad některý z Vás, Drazevážení etc. tohoto povědomost neměli, by sobě spisy takovéto, nejen ducha ušlechťující a vzdělávající, nýbrž i sevnitřní člověka štěstí napomáhající, zaopatřiti aneb i druhým poraučeti mohli. Vyhovívá se zajisté ve mnohých věcech národu našemu muži učenými a mohlo by se i více ještě a mnohem více konati, kdyby větší částka Slováků lhostejnou sama ku svému jmění nebyla, ano i, co tak často pozorovati lze, do vnitrností svých nezuřila. Velkau pročež a nevyslovnau radost cítíme nad dobrodiním, které Ste knihovně našeho ústavu prokázati ráčili“ atd. Podpisy nasledujúce stoja na listine tejto: Ľud. Štúr v. r., náměstník professoratu slovanského na lyceum; Dan. Jaroslav Bořík v. r., knihovník a účtovník; Miloslav Josef Hurban v. r., dopisovatel; Jan Vlastimil Pellar^[528] v. r., dopisovatel; Domolub Imrich Blažkovič v. r., výboru přísedící; Jan Bojmír Petrikovič^[529] v. r., výb. přís.; Bojislav Jiří Záborský v. r., výb. přís.; Pavel Volnomil Baraňay v. r., dopis.; Jan Dalibor Zimáni^[530] v. r., dopis.; Horislav Škultéty v. r., místo-knihovník; Radoslav Ondřej Šolc^[531] v. r., protiúčtovník (ako je označený na poistenke patričnej).

Nie menej zaujímavé budú terajšiemu obecenstvu slovenskému, než tieto mená mládeže, mená oných dobrodincov nitrianskych, ku ktorým zneli tieto slová vďaky nadšenej, k dotvrdeniu toho, aké hrozné prevraty v srdciach a pochopoch spôsobila u mnohých nešťastná maďarománia. Čítame na poistenke mená statkárov, stoličných úradníkov, farára jedného, ako: Ján Pettyko,^[532] slúžny, Jozef Conrad, stoličný boženík, František Dohnányi, podobne, Štefan Šubert,^[533] právnik, Pavel Kuttálek, notár, Ján Klszák,^[534] farár, ktorí všetci stratili potom kočiša a stali sa najúhlavnejšími nepriateľmi a protivníkmi mládeže slovenskej s národom svojím idúcej. To, čo tak vrúcne a obetivo r. 1838 podporovali, osvetu a vzdelanosť národa slovenského, za desať rokov potom šibenicami a inými teroristickými prostriedkami stíhali, prenasledovali a vykoreňovať sa namáhali.

Druhý podobný list zo dňa 12. apríla 1838 s tými samými menami vďačnej mládeže a ich vodcu, plný je najútlejších výrazov k paniam a pannám nitrianskym, zúčastnivším sa na zbierke ku dobrému knižnice ústavu bratislavského. Panny vtedajšie stali sa matkami, vychovavšími a vychovávajúcimi synov a dcéry národu, kdežto dcéry tých, čo odrodili sa spolu s nimi, kúšu trpký chlieb starých panien. „Panslávky sa vydávajú jedna po druhej, a my, Maďarky, sedíme,“ sťažovala sa po tridsať-štyridsaťročných snoch haraburdáctva svojich rodičov jedna taká odrodilá dcérka. Milá brachu, Pán Boh nie je náhly, ale je pamätlivý, choď a plač na hrobe pomaďarčeného Slováka otca a aspoň na starosť opusť sen haraburdáctva, ak nechceš ešte horšieho ovocia okúšať na zemi zradenej! Mládež vtedajšia, vďačná pannám národným, bola prorockou vo výrazoch vďaky svojej.

Odbor pre dopisovateľstvo mal plno práce, keď hlava Ľudovítova plná bola diktátov rodohájnych, a výbor musel často zasadať cieľom posudzovania prípisov rozličných. Rok 1838 plný bol stíhania a prenasledovania Štúra i mládeže. Toho času mal velikú gardu horlivcov rozuzdených Ján Breznyik, ktorí kládli polená na oheň; boli to menovite Elefánt,^[535] Zolnay, Solárik,^[536] Kyčka,^[537] Mocskónyi,^[538] Liptay,^[539] Kellner,^[540] všetko Slováci ako repa, ale haraburdáci maďarónski trinástej próby. Títo nemohúc podlými svojimi denunciáciami nič proti Štúrovi previesť, spikli sa proti učeníkom a nasledovníkom jeho, a nepokoje tieto zapríčiňovali Štúrovi mnohé trápne hodiny.

Na počiatku r. 1838 spikli sa Maďari a umluvili medzi sebou, že budú sláviť pamiatku onej rebélie študentskej (viď „Slovenské pohľady“ I., 3., str. 205 a nasl.);^[541] o čom keď pedel profesorom zprávu podal, tí zaraz oboslali si primipilusov a prísne, pod najostrejšími trestami zakázali im podobné demonštrácie, upozorniac ich na dané čestné slovo i podpisy vlastnoručné. Ale haraburdáci títo predsa pitím a hulákaním oslávili rečenú výtržnosť. Tentokrát, pravda, ani jeden Slovan nezúčastnil sa na demonštrácii tej, čo Breznyik a všetci zvýš podotknutí Štúrovi pripisovali a na Štúra všetok svoj hnev a celú zúrivosť vyliali. Zadali žaloby na všetky strany, že Štúr kazí mládež, že vštepuje nenávisť proti Maďarom, že búri proti vláde, že nebezpečné zásady roztrusuje, že s Rusom drží atď. Hovorilo sa silno, že i na konsílium tieto a podobné žaloby zadávali; a zdá sa, že tomu tak bolo, lebo do tohoto času padá zakázanie spoločnosti slovenskej^[542] od námestnej rady. Zákaz ten však vzťahoval sa vskutku len na meno, ústav reči a literatúry slovenskej zostal nepohnutý a Štúr námestníkom profesorátu a predsedom ústavu učencov reči a literatúry slovanskej. Denunciácie teda Breznyikovcov, Solárikovcov, Močkoniovcov, Kyčkovcov nič nepomohli im proti Štúrovi, ktorý námestníčil porád nielen za Palkoviča a predvodil mládeži slovenskej, ale i za Schröera a Grosza, profesorov ťažko chorých. Vidiac, že touto cestou k Štúrovi nemôžu pristúpiť, niesli sa povesti zostrašujúce, že ho kameňom v noci, keď študovať bude, čo známo bolo každému, okaličia; áno, striehnuto po ňom večerom, takže spoločnosť celá Slovákov a Srbov, starostlivá súc o vodcu svojho, i nočnou chvíľou strážila kroz zvolených jednotlivcov dom, v ktorom býval. Samého, ale nikdy nenechali vychádzať na prechádzky. Terorizmus tento trval tak dlho, až sa všetko zase skončilo vyhodením asi šiestich výstupníkov zo škôl, iných vyšmarením z konviktu a zložením Breznyika z námestníctva maďarskej spoločnosti, ktorá tiež síce zakázaná bola, študenti však meno ústavu svojho porád len spoločnosťou menovali, líšiac sa tým od Slovákov, ktorí vrchnosť poslúchli a ústav svoj viacej spoločnosťou nemenovali. Čo sa potom v lone študentstva dialo, na to leje nám svetlo jeden list Štúrov zo dňa 24. februára 1838. Píše svojmu Zochovi medzi iným:

„Breznyik jest z náměstnictví maďarské řeči svržen, asi 6-ti jsau vyhozeni, jiní z convictu vymetáni a všelijako potrestáni. Na tom pracovali (Maďari), abych i já z náměstnictví jak slovanského, tak řeckého a i z toho, které sem teď na místo Grosza v secunde obdržel, svržen byl, ale jejich práce byla daremná. Nyní před několika dny zase hlavy pozdvihli na homiletických cvičeních,^[543] kdež by milý náš Baraňay, pilný, horlivý Slovan, řeč držel, jenž jak od přednosty p. Šimka^[544] schválena, tak ode všech dobře smýšlejících za výbornou uznána byla. Kyčka, hlavní vůdce šeredníků oněch, jsa tajemníkem, vepsal síce saud tak, jak by vypadl, ale potom přidal na konci poznamenání, že „ta kázeň proti všem důvodům přednostovým a „fraudulentorum exlegis societatis slavicae^[545] — ač ji nikdo více společností nevolá — membrorum“ nanic hodná byla.“ Tu se strhla hádka, p. Šimko požádal zpět pamětnici; on ji vydati nechtěl, ale na rozkaz p. Martinyho, nynějšího správce, vydati přinucen byl. Dali na to v počtu 17-ti prosební list na p. Šimku před senát, v němž jej ze strannictví, z neschopnosti atď. bezbožně obviňovali. Šimko i Slováci rečníky šlechetnými, Borikem a Krausem,^[546] žádali zadosťučinení; byla držána rada professorů. Ta byli všickni předvoláni; žalobníci oni na Slováky výš jmenovaní žaloby přednesli a i z Tvé písně řádky, které znali, žalobně přednášeli: „umřeme za otčinu.“^[547] čímž nás do podezření uvésti chtěli. Šimko řekl, že to výborné jest. Martiny některé z odrodilosti a všecky ze lži obvinil, Greguš jim chyby latinské v prosebném listě učiněné vytýkal, ač se oni předtím za Cicerony^[548] drželi. Kyčka svržen jest z tajemnictví, jiní písemně své lži vyznat a za odpuštění prositi musili. Zapamatuj si, můj Ctibohu, jmeno: Kyčka, Elefánt, Zolnay, Solárik, Močkoni, Liptay, Kellner.“

Okrem činnosti vo spolku „učenců“ dosiaľ vylíčenej zanášal sa Ľudovít ešte i myšlienkou každoročne vysielať cestovateľov z ústavu do zemí slovanských a zariadením písaného časopisu; čo sa aj skutočne previedlo, bár v cestu sa kládli temer nepremožiteľné prekážky. Všetko zaiste bolo spojené s materiálnymi obeťami, ktorými mládež zväčša chudobných rodičov i tak obťažená bola. „Kde je raz idea, peniaze byť musia; len zaľúbte si ideu pravdy, a nič vám nebude nemožným,“ hovorieval Ľudovít proti tým, čo oči sklopovali, kedykoľvek prišla reč na nové obete. Cestovanie mládeže je nevyhnutné. Bratov svojich poznať a im seba poznať dať je taká idea, ktorá nesmierne úžitky donesie národu. A čože chceme iného, ako prospieť teraz i budúcne národu? Konečne uznieslo sa na tom, že po desiatniku ^[549] každý mesiac dá každý člen na cestovateľa; každomesačne sa dá celá suma zobraná do sporiteľne mestskej a na konci roka vyberie sa i s úrokmi a oddá sa patričná potrebná suma dľa uznania cestovateľovi. Cestovateľ však bude zaviazaný cestopis svoj tlačou vydať. Takýchto cestovateľov vyslal ústav troch. Do Chorvátska a Slavónie bol vyslaný v prázdninách 1838 Pavel Ollík; r. 1839 som bol ja vyslaný do Viedne, Čiech a Moravy; r. 1849 Aug. Hor. Škultéty do Haliče. Tlačou vyšiel iba môj cestopis.^[550]

Idea písaných novín nebola ťažká k prevedeniu, keď pritom nebrala sa do súčinnosti vôbec celá spoločnosť mládeže, ale zasvätení boli do tajomstva iba starší niektorí a vec išla viacej na vonok. Zriadilo sa totiž „dopisovateľstvo“^[551] s členmi vonkovskými, z ktorých jedenkaždý povinný bol čo najčastejšie o udalostiach dôležitejších národa, literatúry, spoločenského života atď. týkajúcich sa ústrednému „odpisateľovi“ zprávy podávať, pri nedostatku predmetov však zaviazaný bol za dva mesiace aspoň jeden raz obšírnejšie zdeliť svoje náhľady a nárady k prebúdzaniu národa smerujúce. „Odpisovateľova“ povinnosť bola však prinajmenej každý druhý mesiac všetky dopisy, zprávy, nárady atď. buď celkom odpísať, buď vo výťahu podať a rozposlať na všetkých členov tejto spoločnosti dopisovateľskej po celom Slovensku rozšírenej, rozumie sa, že s vynechaním odpisov pre toho člena, od ktorého pochádzali. Jednotlivé dopisy, ktoré hodili sa pre verejnosť, uverejňoval odpisovateľ v „Květoch“, týždenníku českom, ktorý považoval sa za orgán doplňujúci túto dopisovateľskú spoločnosť. Za prácu túto dostával „odpisovateľ“ od každého člena na svoje potreby polročne 2 zl. šajnové. Ku odpisovaniu užívalo sa mladších študentov, ktorí ale ani nevedeli, čo robia, lebo obyčajne dalo sa im len po nesúvisiacich kusoch k prepisovaniu. Prvým odpisovateľom bol, ako rozumie sa to samo sebou, Ľudovít; po jeho odchode obstarával odpisovateľstvo Pravoslav Červenák; po tomto do konca školského roku 1840 bol som ja, po mene, vidí sa mi, August Horislav Škultéty, a tak trvalo to až do návratu Štúrovho z vysokého učenia do Bratislavy.

Ešte nádobno mi opätovne pripomenúť, že Štúr v tomto období života svojho tak činného potiahol do krážov činnosti svojej mládež v nižších triedach gymnázia. S týmito skladali sa i verejné skúšky, pri ktorých prítomní bývali prednejší údovia spoločnosti slovenskej a rozdávali sa pilnejším a horlivejším odmeny pilnosti v knihách záležajúce. Ostrý zrak Štúrov vedel vynájsť talenty a tie potom veľmi pečlivo ošetroval; velikú pozornosť venoval ku koncu svojej prvej bratislavskej periódy najmä šľachte slovenskej. Mladíkov zemianskych rád priťahoval k sebe a ukazoval im, čím stať sa majú v národe, ak chcú slúť opravdovými šľachticmi. On bol jeden z tých kresťansky nastrojených mysliteľov, ktorí nezávidia šľachte prednosti a vyznačenie v spoločnosti ľudskej, žiadajú však od nej, aby vnukovia zaslúžili si v národe postavenie vyvýšenejšie, ktoré dedovia zaslúžili si svojho času. Veľa sĺz vylial nezapomenuteľný náš Ľudovít nad odrodilou šľachtou slovenskou. Vo velikej úcte stáli u neho bohatieri šľachty slovanskej na všetkých stranách a vo všetkých plemenách slovanských. Čisté zápaly duše Štúrovej v ohľade tomto vidíme vo dvoch prípadoch z vlastného jeho pera. Daniel Sloboda zachoval nám jednu, mojím vedomím dosiaľ neuverejnenú „Odu u rovu Soběského“.^[552] Kladiem ju tu:

Forma rímska básne tejto nemálo prekáža voľnému vzletu citu, predsa svieti riadkami týmito jasná, hlboká myseľ a vrelý cit rodinný Štúrov, ktorý odrodilstvo slovanské nevedel hroznejšie označiť ako nevďačnosťou syna ku matke. Šľachte vystavil vzor Sobieskeho,^[557] nepriateľov charakterizoval historickým faktom vraždobnosti k Slovanom starej Austrie.^[558] Všetko samé fakty.

Hlbšie a výmluvnejšie hovorí nám báseň, spievaná mládežou na Devíne, ktorú tiež básnilo rozžialené nad národom svojím srdce Štúrovo:

Toto je obraz Slováka! Nemá vlasti! Štúr takto rozohniť chcel mlaď nádejnú, ktorá nie tak ľahko dá si skutočnosti vyrvať kusy života svojho a vie sa zapáliť za ťažké úlohy, za vydobývanie vlasti sebe upieranej. Ľudovít sa rozžialil takto na hroboch otcov, na Devíne, takto zobrazil si osud národa slovenského, tu svoju vlasť udržujúceho, prácou, krvou svojou brániaceho a predsa bez vlasti súceho. Nič zlého sa netklo vlasti, aby nebolo sa to dotklo i jeho, ale nič dobrého, ktoré prišlo z ruky božej a z jeho spoluzásluhy o ňu, nemalo sa dostať Slovákovi. Ľudovít zhlboka žialil a žiaľu zožierajúcemu ho výraz dával najživší, ale nikdy nezúfal, vždy chytal sa na storakých miestach národného rozsiahleho života a prejavov jeho dejinných prostriedkov najdômyselnejších k prebudeniu jeho svedomia, jeho vôle, jeho povedomia povinnosti. Zo žiaľov svojich, ktorými časom zaoblôčená bola celá myseľ a bytnosť jeho, vylietal na výšiny jasné, namyslenej sebou síce len, ale logicky nutnej budúcnosti. O tomto zaspieval tiež Ľudovít a pieseň jeho znie: „Smlúva Slováků“.^[560]

Pieseň táto nebola mojím vedomím ešte dosiaľ uverejnená, prechovávala sa len v odpisoch, a nepochybujem, že nájde sa i u iných pilných zberateľov piesní časov zašlých, menovite vo zbierkach tej starej gardy.

Rozmýšľajúc o prostriedkoch prebudenia národa, hynúceho v zapomínaní na svoje úlohy a povinnosť svoju, varilo sa to klokočom v bujnej, domýšľavej hlave Štúrovej. A tu prichodila mu i šľachta slovenská na um jasný, fosforeskujúci. Razom zhliadol v nej obrovské brvno z roztrepaného vlnobitím morským korábu, na ktoré ešte mohol by sa prichytiť ktorý ten syn života schopný národa slovenského. To bývali predmety, o ktorých dumával pod Rokošom, po Brezinách a na Kňazovom stole, keď po skončenej perióde prvej bratislavského svojho účinkovania r. 1838 utiahol sa ku rodičom do Uhrovca, aby oddýchol si a zotavil s po nesmiernych napínaniach a prepínaniach všetkých síl duchovných i telesných. Tu sa pripraviť mal i k štúdiám ďalším, menovite vied štátnych^[562] a filológie slovenskej^[563] na univerzitách Germánie.

Rodičia Ľudovítovi poľakali sa, zhliadnuc syna svojho, přišlého na prázdniny do Uhrovca. Len koža a kosť boli na ňom, tom niekdy kvetúcom, plnom sily, okrúhlom, krvnatom mladoňovi uhrovskom; to náramné množstvo denných, nočných prác s náruživosťou jeho nadmieru činného ducha konaných a vybavovaných, nemocou konečne skončivších sa, to ustavičné pohnutie mysle, to dopaľovanie sveta vonkajšieho na jeho srdce, na čuvy a mimoriadne živú, fosforeskujúcu obrazotvornosť, tie mnohonásobné útrapy a bôle premohli napokon i túto mohutnú silu prírody. No pri všetkej tejto biede telesnej nebol to kostlivec, akých vídame, bohužiaľ, na hrinkoch sveta, kde stretajú nás mladí, zhrbení starci, rýchlo zostárnuvší v žmolení a valchovaní toho biedneho tela svojho. Z hlboko vpadlých iskernatých, veľkých očú Štúrových lial sa prúd ohnivý a útle prsia jeho vydávali zvonovitý hlas zo seba a myšlienky jeho zápalisté tak sa prelievali do citného srdca poslucháča, že zabudnul každý na tú zbedovanú, utrápenú postavu a videl pred sebou samý priezračný, éterický zjav vyšších svetov a iného rodu bytnosť, než aké obyčajný vek plodieva. Skutočne, jeho stony a vzdychy, keď hovoriť počal, zdali sa byť stonaním rodičky k ťažkému pôrodu sa chystajúcej, jeho ťažké, často bez formy výkriky a stony boli stony génia veliké myšlienky plodiaceho. Tu naliali sa všetky žily jeho novým prúdom krve, jeho čuvy počali nanovo hrať, do tváre mu vstúpil rumenec a bledosť jeho stratila sa ako keď spoza oblakov májových na horách nakopených slnko vybleskne a zružovatejú okraje hôr a sihote považské! Tu bola rukou božského apoštola nakreslená pravda telom učinená pred tvárou hriešnych ľudí, tá pravda, že „duch jest, který obživuje, tělo nic neprospívá“. To slabé, v službe ducha utrmácané telo Ľudovíta nášho, jakmile sa dych a duch pohol v ňom, nabralo novej sily a lialo elektrinu svoju navôkol: akoby nový zdroj bol sa otvoril v ňom tejto sily Bohom len málo jednotlivcom rozdávanej. Všetky úlohy, čakajúce na mladé pokolenie Slávy, zobrazené boli v tomto štíhlom, strunatom, pohyblivom, večne mladom, elektriny duchovnej plnom mysliteľovi slovanskom. On bol zindividualizovaný obsah velikých tých úloh, ktoré duch jeho mladistvý mládeži slovanskej a svetu slovanskému nadiktoval v tej piesni, od nás už spomenutej: „Vítejte, bratři se vrátivší do sídla uměn blahého“. Je to poézia ideálov Štúrových v rúchu prozaickom skromných, drsnatých veršov, a zase próza vo veršoch tklivých, hlboko um i srdce prenikajúcich. Zatvárajúc kapitolkou touto dobu prvého bratislavského účinkovania Štúrovho, nemôžem nepripojiť k črtám týmto i výlevy tieto mladistvého ducha jeho. Znie oná pieseň, vítacia mládež slovanskú v Bratislave zhromaždenú, nasledovne:

Pieseň táto je z r. 1835, ktorou otvorilo sa zasadnutie spoločnosti slovenskej v mesiaci septembri. K prísnej vede volá Ľudovít mládež, čo v ten čas nevídaná, neslýchaná bola myšlienka; jeho vlasť, ku ktorej láskou horí spevec mladý, nie je oná „ojczyzna“^[566] poľského a „haza“^[567] maďarského šľachtica, totiž hruda zeme, na ktorej žije a tyje privilegovaná kasta, ale je mu drahá zem materská, na ktorej živý a históriu tvoriaci národ, nateraz zopiaty zovšaď putami, ktorý ale cestou vymoženého práva a slobody vymanený, vyslobodený, má byť národom obnoveným, zobudeným, uspôsobeným k bytu a životu šľachetnejšiemu. Mládeže slovanskej úloha, na všetkých poliach života k tomuto prechovanému cieľu niesť sa, to je, čo chce riecť mladý tento orol. A v tom snažení podľahnúť, je mu víťazstvom večným, pradúcim sa len ďalej na budúcnosť cez hrozby jedných, aby semä voľnosti, siato lepšími duchmi, vzrástlo v budúcnosti, ktoré dočasne ešte vzrásť nemohlo. Padnúť teda? Eh, čo by padnúť, len zasiať semä, len ho zasiať v kyprej pôde národa! To poézia, to i próza! To sen, to i skutočný život Štúra.

V rečených prázdninách (r. 1838 júl a august) matka Ľudovítova plakávala — privčasne pravda — nad istou smrťou tohoto zo všetkých najmilovanejšieho syna. „Veď sa mi on z toho Nemecka nevráti viacej, tam mi ho pochovajú a ja mu ani len tú poslednú službu zatlačenia očú milostných nebudem môcť preukázať.“

Ľudovít trávil prázdniny tieto v kruhoch priateľov, s ktorými robieval výlety do hôr. Tam cical vozduch Tatier mohutných,^[568] tam dychom prírody omladol, tam sa kúpal vo vodách čerstvých, tam žil z rozpomienok snívavej mladosti. Piesňami, rečami, načúvaním šumotu hôr a duchov horských Rokoša, Brezín, Kňazovho stola plnili sa výšiny, úval a doliny. Ešte nakoniec, pred samým odjazdom do Halle, zvolal priateľov a rodinu na Kňazov stôl, ešte raz chcel vidieť túto kolísku svoju, ešte raz nad ňou vyspievať slasti i žiale duše svojej, akoby ozaj tak malo byť, ako bála sa, že tak sa stane, sladká jeho matička, a on by nemal viacej zhliadnuť tieto rozkošné hory a kraj tento báječný. Tam šli vysoko vlny horovania ducha Ľudovítovho.

Vďaka mu, že naznačil nám šľapaje toho, čo hýbalo dušou jeho; zostalo nám niekoľko dumiek, ktoré otisknuté boli v „Květoch“ (ročník 1838/9) a ktoré dobu túto ospevujú. On rád na výletoch svojich s ľudom obcoval, on videl v prostom našom človekovi akúsi vyššiu bytnosť, ktorá sa iba kryje zovnútornou tou svojou nepatrnosťou, jemu bol každý starec hodný hlbšieho bádania. Tam ho stretne starík zbedovaný a Ľudovít sa domáha na jeho osudy a zvie, že lantoš syn:

ako mu to dôverne vyrozprával otec.

Tu uslyší historický plač matiek popadaných tam pod Belehradom, tu na rovinách u Lipska; nad tamtými necháva plakať matky, bráni ale plakať mužom, dumajúc:

Nad týmito (t. j. padlými u Lipska) voči omrzačeného starého vyslúžilca, ktorý imanie i zdravé údy potratil v službe vojenskej dvadsaťpäťročnej a teraz žobrať musí, horlive vyzýva matky popadaných bohatierov, aby spievali, nad čím ich srdce bolí:

Pravou rozkošou bolo Štúrovi načúvať ľudu, porozprávať sa s ním, pozorovať tok jeho žiaľov, sĺz a žalôb, a najmä keď mu pieseň dáka do ušú uderila, tu zastal a očúval tie hlasy speváčky nevidenej, kým neustala. Nejeden nápev takto počutý sprevádzal ho celým životom. I posledná spoločnosť so Štúrom brala sa večierkom z Kňazovho stola, keď tu naraz pristaví veselý vravor a Ľudovít velie ticho zastať. Čo bolo? V úvale vzdialenom nôtila speváčka, hádam pod bremenom batoha trávy, a tichosťou večernou zreteľne niesli sa slová nápevu prenikavého:

Štúrovi boli pieseň i nápev ten stálymi sprievodcami životom. A keď zmorený myslením o ťažkostiach doby a pomerov ustavične zhoršovavších sa usadol do kútika svojej chyže a nevidel z daných tu okolností žiadneho veselšieho výhľadu, tak že mu srdce stisnuté bolo a myseľ až k smrti skormútená, vzlietol duch jeho do úbočia Brezín a na Kňazov stôl, a „Mať moja, mať moja“, pieseň tam prvý raz počutá, znela skromnou jeho komnatou.

Z tejto doby lúčenia sa s ríšami týmito prírodnými je i jeho dumka 5.,^[572] ktorú tu kladiem:

Ospevujúc hrady zapadlé novšej doby, vrhá ohnivé zraky na jeden z nich tam v stráňach Rokoša a Kňazstola, opustený už, ale v rumoch svojich náležajúci rodine grófov Zay, bujne vtedy haluze svoje vyháňajúcej. Poézia Štúrova nevie o ňom inšie povedať, ako že:

O toľko ale hovornejším stáva sa Ľudovít v poznámke k 6. dumke („Květy“, 1839, č. 34), ktorou prestiera svoju sieť po mladšom pokolení rodiny Zayovskej. Koľké nádeje skladal Ľudovít do vysokej šľachty na zemi Slovenska obydlenej, vidí sa z toho, čo hovorí o grófoch Zayovcoch. Chudák učenec náš, ako strašne sklamal sa! Čujme hlas Ľudovítov k statkárom a šľachte slovenskej, lebo skutočne v tom, čo píše o Zayovcoch, je jeho myšlienka o šľachte slovenskej:

„Hraběcí tato rodina jest jedna z nejstarších a spolu i z nejslovutnějších rodin krajiny uherské. Proslula zvláště ve vojnách tureckých a po ukončení vražedlných těchto válek veždy čítala mezi svými údy muže, jenž v pokoji k dobru krajinskému vůbec a ku štěstí četných svých poddaných všemožně přispívali. Ona bohatě nadala školy evanjelické prešpurské, jakož i obohatila knihovnu škol těchto mnohými dílami a ozdobila všelijakými pamětnostmi. Blahé paměti Emerich Zay, otec nynějšího hraběte Karla Zayho, c. kr. komorníka, hlavního dozorce církví a škol evanjelických v okolí předdunajském, zasloužilým zvláště se stal o své četné poddané, u nichž dobrodiními svými nepomíjející památku po sobě zůstavil. Rozdaroval on mezi ně na sta knih, mezi nimižto zvláště zpěvníky a nové zákony nejčetnějšími byly, dal vyučovati dítky chudobných na své útraty, neodopřel žádnému ucházejícímu se o poklady tyto duchovní svého dobrodiní, čehož nejlepší svědectví vydati může p. Samuel Štúr, uhrovské školy učitel, drahý otec můj. Vysoce vzdělaná choť jeho, Maria,^[575] svobodná paní z Kališů, chvalně i co spisovatelkyně v jazyku německém známá, rozdávala co rok odměny dítkám pilnějším a připravovávala jim po zkauškách radostné zábavy, jakových i původce tohoto vícekrát účastným se stal. Dobrotivá paní tato ještě u vysoké stáří žije, manžel její zemřel na úplavici (choleru) 1. 1831. Miloval slovančinu a zvláště v krásných slovenských nábožných zpěvích největší zalíbení míval, za kterou příčinou bavíval se nejraději v Uhrovci, překrásné, horami ze všech stran otočené dolině, kde příležitost měl je slýchati. Po smrti jeho nastaupil co dědic v rozlehlých panstvích již svrchu připomenutý Karel hrabě Zay, jehož čistolidská, po otci zděděná mysl nejlépe se tím poznati dává, že hlavnímu dozorci panství svých veždy přísně dobré zacházení s poddanými svými ukládá. Kéžby i jiní bohatí velmoži v Uhersku sobě toto heslo vyvolili! — O rodině hrabat Zaych časem původce obšírněji pronésti se míni.“^[576]

Schválne sme celé toto miesto vypísali, aby tým lepšie padala v oči a liala svetlo na vtedajšie pomery pomluva šľachty slovenskej proti národnostným pohybom slovenským, a menovite pomluva, ktorou sa Zayovci vyznačili oproti Štúrovi, tomuto tak eminentne za všetko dobré a krásne šľachty slovenskej zaujatému vedomcovi, pomluva totiž tá, že hovieme komunizmu.^[577] My mali byť komunisti, ktorí sme boj viedli zákonný za práva národov všetkých, a ktorí sme šľachtu našu prosili, aby ona stala na čelo národa proti utláčateľom práva a slobody. Nuž ale veď o tom bude reči ešte dosť, tu sme len vopred chceli upozorniť čitateľstvo na beh myšlienok Štúrových už za rána jeho mladosti hlboko pojatých, ktorým do konca verným zostal.

Slnce zapadalo, keď Ľudovít na Kňazovom stole držal posledné lúčivé slová ku zhromaždeným priateľom; na druhý deň mal nastúpiť púť ďalekú za ideálmi vedy túžobne hľadanej. Už sa lúče jeho ponorili za hory považské; vpravo, od východu dvíhali sa mračná. Ako to v duši jeho vyzeralo, ako v nej žili títo velikáni mŕtvi, vždy však sa obživujúci s príchodom obživenej prírody, to nám rozpovedala dumka jeho ôsma.^[578]

A Ľudovít opustil vlasť a národ na dva dlhé roky. To, čo zvieralo citné, dobré jeho srdce — bol národ jeho opustený, trýznený. S týmto národom cítil sa jedno. Žiaľ, púhy žiaľ bola bytnosť táto.

Čujme ho, ako sám opisuje sa:^[579]

A prejdúc v druhé priestory dejinné Slovenska, ku pekným rovinám a šíravinám svätej Nitry, i tam vznáša uboleného srdca a ducha pohľad do minulosti skvelejšej, ale i tam zase vidí iba „zbytky slávy“:

Zrastený bol los Ľudovítov s losom národa slovenského, a malomyseľnosť istá, mdloba istá, všetkých veľkých ľudí časom pokúšajúca, zmocňovala sa jeho pri lúčení sa s vlasťou. On videl, že úloha je väčšia, ktorej sa posvätil, než aby ju vyviesť mohol, ale predsa nerezignoval nikdy, ale z mdloby v novú silu prelieval sa duch jeho. Teraz bolo útočište jeho — veda. Vedou preniknúť chcel do „slávy gorodu“.^[581] On bol posvätenec v najčistejšom toho slova zmysle. Kde stál, tam stál národ jeho s ním, a ako ten národ nešťastný nikoho už svojím, iba seba samého byť zná, tratiac zo dňa na deň dôveru k celému svetu, tak stál o samote, ba proti sebe samému tento fanatik lásky k národu. I keď vulkanickú túto, mládenčiu individualitu Ľudovíta nezapomenuteľného opálili kedy dvoje čiernych očú devy slovenskej^[582] a počínal sa domáhať srdca jeho ideál sladkavej slasti, tu ako postrelený jeleň zutekal i s ranou svojou vo svet hôrny a vyhryzol sám a sám jazvu lásky a vymyl ju vodami hôrnymi, bo nemalo sa domôcť šťastia junáka nášho o samote, kým národ leží v nešťastí poroby.

Tak odobral sa Ľudovít na jeseň r. 1838 do Nemecka.

Do hlbokej tíšiny vied utiekol sa Ľudovít zo sveta búrneho, plného útrap, bojov a bolestí nesmiernych. Rozčúlenie, aké vyniesol zo zväzkov priateľských tam v stráňach nádherného Rokoša, zádumčivých Brezín a dojemného Kňazovho stola, spotencirované v lúčivom zasadnutí stred mládeže bratislavskej, kde sme všetci v slzách zachádzali sa rozčuľovaní básňami, rečmi a nastalým rozžehnávaním sa s milovaným vodcom a priateľom, zopätovalo sa v tejto duši nádhernej ešte naposledy v Prahe, v ktorej Ľudovít napísal tieto riadky:

„V Praze České, 1838 dne 17. října. Bratru vřelemilovanému Aug. Horislavu (Škultetymu). Předrahý můj Horislave! Odcházeje z končin pobratřených, nemohl sem se zdržeti, abych Ti, maje ještě příhodné místo, několik slov vlasteneckých, jakoby rukojmím citů mých, neodeslal a Tobě mé pozdravení písemně nevyjádřil. Zýtra odcházím do germánských krajin; dnes se žehnám s bratry při Vltavě, dnes se žehnám i s Vámi tam na Dunaji, přeje Vám všelikého pohodlí, všelikého prospěchu ve prácech Vaších, Vy spanilá čáko Slovenska! Pracujte rozmyslně, statně, aby ste vyplnili určení, jenž vám vyznačeno v koleji Slovenska, aby ste jednouc stopy nechali života svého na vesmíru tomto. K Tobě zvlášť nyní, můj Horislave, obrací se řeč má, znajecího, že veliká jestiť Tvá v počínáních našich důležitost, abys jak možná zasazoval se o pořádek při knihovně, o obohacení pokladnice atd. Nástupcové Tvoji vděčnými Ti budou za pořádné Tvé úřadování a což největší jest, vykonals povinnost svou, již Ti tak četný zástup mladých Slovenska synů na srdce vložil. Postaral sem se již o to, aby Vám knihy řádně docházely. Na má dotírání hnedky dva balíky od Špinky a Pospíšila^[583] na Šwaigera odeslány jsou. Již nyní Ty dozorce knih jdi k Šwaigerovi prohlednouti a pouč bratry o přijití spisů, aby takové sobě kupovati mohli. Čím více se knih odbude, tím bude pořádnější knihkupectví, a tak již Ty napomínej koho můžeš, jaks to dělával za předešlých let.

Na loučivý večer zapomenouti nemohu, ani kdy zabudnu; ještě mi posavád Hollého hřímající verše v uších znějí.^[584] Ó, Hollý, výtečný Hollý! Ty zvěstu dávnověkosti naší. Ty představovateli věrný národnosti naší. Jděte ho navštívit o Velké Noci a na každý pád nějako se o to pokuste, aby byl zkreslen.^[585] Umře-li prvé, než jej zkreslíme, hanba padne věčná na nás, že smě tak velikého, obrovského genia potomkům naším v podobě nepřechovali! Nu, ži blaze, ži šťastně, Horislave můj. Žehnám Tě a žehnám všecky bratry: Jaromíra, Dalibora, Bohuslava,^[586] Michaloviče a všecky jiné. Teď se již zamlčíme. S Bohem! Tvůj upřímný Ludevít.“

A Štúr sa skutočne „zamlčel“. Tam na brehoch Sály,^[587] v meste univerzitskom, starými Dobrosoľ, Nemcom Halle zvanom. Povestná vítobrežská univerzita zo 16. a 17. stoletia spojená bola s univerzitou dobrosoľskou a o tomto čase slynula nad iné mnohé univerzity germánskeho sveta. Tu našiel útulok búrami zmietaný duch Štúrov, tu srdca nepokoje sväté, tu mysle jeho dumy podivné skúpali sa v bohatých vodách vied, tu rozum jeho vo mnohom už prerobený, v celku rozvnadený ku tvoreniu a skladaniu si svetov nových, veľkolepých ideálov pohrúžil sa v štúdium opravdové; tu konečne našiel v Dobrosoli Ľudovít náš i pre telo svoje nové, obživujúce a reštaurujúce ho živly.

Čo ale na celý život Štúrov obživujúce pôsobiť muselo, bol ten nový pomer ku svetu, do ktorého tuná vstúpil. Ľudovít bol dvadsaťtriročný mladoň a mal už za sebou peknú, najkrajšiu možno povedať históriu ducha. Dary jeho boli mimoriadne, energia jeho morálna veliká, sila vôle železná, a obrazotvornosť, tak potrebná k odvahy plným úmyslom, čerstvá a živá. Povesť jeho dobrá niesla sa po šírom Slovanstve. On, navykol obdivovaným a na rukách noseným byť, spoločnosť celá, v ktorej hýbal sa, cicala dúškom jeho životné snahy a šťavy, a on neprestával vydávať zo seba prúdy oduševnenia a života. Ním sa plnila okolina duchov obtáčajúcich ho. Tu naraz stál voči svetu celkom novému, velikému, sebe docela cudziemu, duchom mnohočetným, autoritám vysokým, velikáňom vo vedách uznaným, to na jednej strane; na druhej strane stál voči mnohočíselnosti mládeže vyneslej a tradíciami svojského vyššieho života napájanej, nesúcej sa smelo k cieľom vytknutým kroz velikých národných mysliteľov a básnikov; tak stál, prijímajúc do ducha svojho nové vtisky, nové pojmy a idey, nové názory na svet, nové celé sústavy náuk, nové prúdy života. To ohromilo a zaujalo celého ducha Štúrovho.

Ku tomuto všetkému pristúpila skúsenosť nová. Vedomcovia dobrosoľskí objavili sa duchu jeho čo mimoriadni dobrotínovia, tak ako si ich len v ideáli slovanskej dobroty duch jeho myslieval v dumách o budúcnosti pohružovaný. Profesori dobrosoľskí upozornili sa hneď s velikou sústrasťou na postavu túto mladoňa nadšeného; tvár inteligentná, no zbedovaná trudovinami, priezračitá nevinnosťou, no utrápená bojmi duchovnými, prsia široké, no sedaním dnu stlačené! Oddali teda nového commilitona^[588] konzultácii najlepších svojich fyziológov a lekárov, ktorí jednonázorne poznali prameň biedy tohoto krásneho inak výtvoru prírody ľudskej a menovite prírodných síl mladoňa tohoto ušľachtilého, zanedbanie tela, naproti ale prílišné napínanie síl ducha. Predpísali teda Ľudovítovi čo najprísnejšie držanie rozumnej miery v štúdiách, časté, pravidelné gymnastikovanie, šermovanie, koňmo jazdenie a hojné v prázdninách cestovanie. Vodca na Dunaji, Štúr, stal sa na brehoch Sály poslušným študentom, naberal a cical do seba veliké dojmy názorov a vied, vo veľkom vtedy panovavších na vysokých školách dobrosoľskýoh, a dieťaťom stal sa v múdrych lekárov ruke, najmä už i preto, že ich predpisy neboli šablonovité drkotanie a dve na tri pletenie, podľa spôsobov bežných Aeskulapov,^[589] nadto povahe jeho a zloženiu mysle a obrazotvornosti jeho zodpovedalo to všetko. A pretože u Štúra všetko, čo podnikal, prijímalo na seba ráz služby, časom zúžitkovať sa majúcej v prospech národa, ku šermovaniu prijal ešte i cvičenia sa v streľbe do cieľa z pištole, ktorá zábava bývala mu i pozdejšie milou a vo vzhľade k pomerom, otreštenými haraburdákmi maďarónskymi znebezpečenými, práve potrebnou. I jazdeniu tak navykol v Dobrosoli, že vrátiac sa do vlasti, rád užil každú vhodnú príležitosť poskytnutú mu k jazdeniu koňmo. Z Bratislavy bývali mu milé výlety na Hlboké a kedykoľvek prihlásil sa k návšteve, nikdy nezabudol dodať na konci, abych zaopatril dva kone k výjazdom. Zábavy naše potom záležali z hojného jazdenia koňmo do okolia utešeného, otáčajúceho tichú túto dedinku, ku boru, Štúrovi tak veľmi sympatickému, a do údolia rakonosnej Myjavy, šumiacej popri rozsiahlych lúkach hlbockých; zajazdili sme si tu i tu i ku priateľom okolným. Držanie sa jeho na koni bolo pravidelné, priame, junácke. Šermovanie zaviedol pozdejšie i medzi mládežou slovenskou, čo bolo predtým neslýchané; potom a teraz tuším tiež zaniklo. Načo driev nedotušúval u mládeže, to stalo sa po návrate jeho stálym: totiž priame chodenie s vystretými prsami; k tomuto pristúpili pravidelné prechádzky v každom počasí, čo všetko za príkladom dobrosoľských svojich skúseností zavádzal i medzi mládežou slovenskou.

Ľudovít sa telesne úplne zotavil k velikej radosti všetkých nás, ktorí obávali sme sa oňho z tohoto ohľadu.

S pravou, žhavou túžbou po vedách a rozšírení svojich známostí vrhol sa Štúr k nohám dobrosoľských veľkých vedomcov. História, filozofia, filológia, vedy kameralistické^[590] boli hlavné predmety jeho štúdií, ktorými sýtil a napájal dušu svoju. Inak z domu teologicky naladený, vo vlasti svojej však náukami racionalistických profesorov a duchom toho času od povolania teologického odvedený, celý už venoval sa disciplínam svetským, ktorými poslúžiť chcel mládeži slovenskej, mieniac ju vychovávať a viesť k rozbíjaniu železných pút, ktorými od století zviazaný a na zem povalený ležal národ slovenský. I sedával pilne u nôh slávneho historika Henrika Leo,^[591] s ktorým i osobne často obcúval a z priateľstva ktorého tešieval sa; potom u nôh filozofov Dunckera,^[592] Röpella,^[593] Erdmanna,^[594] Schallera,^[595] hegeliánov^[596] to najčistejšieho zrna, o ktorých platilo to samé slovo, ktoré jeden z najprednejších priateľov a učeníkov tohoto filozofa, Förster,^[597] r. 1826 zaspieval:

Najmä však pilným býval u nôh majstrov-filozofov, Boppa^[599] a Potta.^[600] Uvedený v iné koľaje filozofických názorov, než boli Kantovej^[601] školy názory kriticizmu, k velikému zadosťučineniu duše svojej poznal i šľachetné, vysokovyneslé námahy Tholuckove,^[602] hlboké názory cirkevné Guerickeho.^[603] Slovom, čo bolo najlepšieho zo všetkých ohľadov vedy, to pritiahlo k sebe Ľudovíta roztúženého po veľkom a pravom. I študentský život Nemcov zaujímal ducha jeho inak, než to bývalo pred ním, kde naši tiež iba buršovali s buršami,^[604] ale buršovstva vlastného opravdové ciele nechápali. Prísna morálnosť, národné sebavedomie germánske, záujem totožný všetkých kmeňov a štátov nemeckých, kresťanský názor na svet a úlohy národné, prísna, pochopu svojmu primeraná spravodlivosť, práva a slobody hájenia proti mocným i šablónam zastaralým, pozdviženie ľudu obecného, ušľachtenie skostnatelého v kocúrkovskom filisterstve^[605] meštianstva, zblíženie sa k sebe všetkých stavov, z ktorých pozostával národ, odstránenie kozmopolitických snov a prijatie úloh praktických, čiste národných, očistenie národa od znemravňujúcich ho francúzskych obyčajov, židovskej povrchnosti a ľahkomyseľnosti, náprava základná štátneho zriadenia vo všetkých veľko-, stredno- a maloštátoch nemeckých, konečne otvŕdzanie telesné a cudzí mrav: to boli ideály mládeže nemeckej, ktoré ona vo svojich rozličných spolkoch a jednotách vzdelávala, ktorými sa prebúdzala, k vyvedeniu ktorých túžila a ozbrojovala telo i ducha svojho. A toto všetko vysoko cenil Štúr, načúval pilne týmto zhlboka idúcim hlasom živlu oného, na ktorý, tu doma zakladal všetky nádeje snívavého ducha, všetku budúcnosť národa; a hoci sám nevstúpil do žiadneho zo spolkov študentských, bral predsa vrelú účasť čo pilný hosť na všetkých verejných prejavoch mládeže, na komersoch, fakládach, seminároch učených a rokovaniach súkromných. Tým zoznámil sa s celou históriou buršovníctva, kvitnuvšieho v Nemecku najmä od r. 1817.^[606] Zavčasu však ostrovtipom svojím zoznal i stinné strany tohoto jednotenia sa mládeže a pohrúžil sa v čisté tie ďalšie výbežky snáh ideálnej mladosti germánskeho plemena. Preto, ako nikdy ho nezelektrizovali dobrodružné buršácke tvoreniny, tak i hegelingov — ako nazývali mudrákov, ktorí vyšli síce zo školy Hegelovej, ale trčať zostali buď na povrchných len formách a formulách, buď dokonca falošné konzekvencie ťahajúc zo systému do ríše bludov, ako zašli Ruge,^[607] Ronge,^[608] Feuerbach^[609] atď. — premrštenosti a enkomiastika^[610] ich nechali ho chladným. On filozofiou Hegelovou obživil, zúrodnil iba nesmierne prijímavú pôdu génia svojho, ktorý potom s celou opravdovosťou a originalitou pracoval vo vedách i v živote.

Štúr nepodľahol germánskej vede so svojimi pôvodnými názormi na svet a úlohu historickú Slovanov, veliké sily jeho ducha dostatočné boli k ratovaniu tejto individuálnej geniality; jemu stála pravda vyššie než prúd panovavších, alebo panstva domáhavších sa náhľadov a pojmov. On, hoci preniknutý bol vďačnosťou ku každej opravdovej velikosti ducha, či tu doma, či vonku, či vo vede a umení, či v cirkvi a štáte, čo na šírom poli mravného a spoločenského života, predsa nezvykol bez najprísnejšej kritiky „jurare in verba magistri“.^[611] Cestovanie jeho po Nemecku a obcovanie s učenými ľuďmi podáva hojné dôvody toho. Zastaviac sa pri pomníku Poniatowského^[612] v Lipsku, zacítil potrebu istého spôsobu korektúry svojich náhľadov prvej mladosti, o ktorých vedel, že rozšírili sa medzi domácou mládežou, menovite náhľadov na dejepravu velikých udalostí napoleonovských. Mladická myseľ jeho zaoberávala sa často históriou tej doby, tak mohutne na osudy národov vplývavšej. Profesor náš — i Štúrov — Gabriel Kováč-Martiny, kedykoľvek prišla reč o Napoleonovi I., vždy dodal „iste turbator gentium“,^[613] proti čomu Ľudovít, vzdor velikej svojej úcty, ktorú choval ku svojmu a všetkým nás milému a vysoko ctenému učiteľovi, neprestajne polemizoval; jemu bol Napoleon nie „turbatorom“, ale regenerátorom a reformátorom národov, bol mu stelesnenou veľkosťou a geniálnosťou, bol mu, ako Hegel ho pomenoval, „die Weltseele“.^[614]. Čím hlbšie však boli štúdiá jeho vedy historickej a slavistiky zvlášte, čím pálčivejšou stávala sa pokrokom času jeho láska ku veľnárodu slovanskému vo všetkých jeho kmeňoch, tým viacej ochládala jeho napoleonistická oduševnelosť, a kritika Štúrova brala sa stredom pravdy, kde znie heslo: „medio tutissimus ibis.“^[615]

História a ďalšie ciele Slovanstva boli mu vodičom a mierou. O tomto svojom navštívení pomníka Poniatowského napísal nám Ľudovít len tak akoby mimochodom, ale s dobre cielenou tendenciou cestopisný článok do „Květov“, roč. 1839 č. 35, ktorý medzi mládežou bratislavskou veliké dišputy zapríčinil. Bolo totiž medzi nami po odchode Štúrovom dvojaké prúdenie svetonázoru historického. Dá sa najvhodnejšie označiť tak, keď ho pomenujeme náhľadom poľským a ruským. Obdivovateľmi Napoleona I. boli sme všetci, ale keď už dotýkal sa Slovanstva, išlo nám jedným ústami kyslé, medzitým čo iní stavali so zloženými rukami pred Napoleonom. Keď r. 1839 zavítal nám rečený článok Štúrov, obidvojakého prúdenia zástupcovia chytali sme sa ho rukami-nohami, chtiac z neho pre svoj náhľad navážiť autority. Jedni vysvetľovali si Štúrove náhľady v zmysle poľskom, iní v zmysle ruskom. Článok sám dýcha vonkoncom duchom slovanským a líči celkom objektívne náhľad jeho na osudnú bitku národov u Lipska^[616] r. 1813 v dňoch 16. — 19. októbra. Hovorí medzi iným: „Přehrozná půtka tato slušně se nazývá osudní bitvou, jelikož od výpadku jejího závisel budoucí stav Európy, všech národů ji obývajících, byť i bezprostředně nebyli vzali na ni podílu. Otázka byla: bude-li Napoleon ještě dále krajiny a národy podmaňovati, jim s přestolu svého, na který se tak neočekávaně vyšinul, zákony a pány, jakby se mu líbilo, dávati a vnucovati, čili nic? Bitva se pro toto poslední rozhodla; Napoleon vytáhl kostku černou z urny osudu.“ Zmysel celého článku namierený je proti prijatej všeobecne mienke v Nemecku, že by Nemcami bol býval povalený tento kolos korzický. Podľa Štúra nie tak bolo, ale Rusi dokonali víťaznú bitku a spravodlive strestali nájazdníka sverepého na svoju zem z r. 1812. „Nebo, — rozumuje Štúr, — když dne 16. října vítězství k straně Napoleonově na pravém křídle sklánělo se, takže již v městě Lipsku na jeho rozkaz, jakoby po dobytí úplného nad spojenci vítězství, všemi zvony sezvánělo se: vojsko ruské, přirazivší na pravé toto křídlo, je k ústupu přinutilo a později na hlavu porazilo. Nepřipomeneme pluků rakouských hrdinství, jenž, jak známo, nejvíce ze Slovanů záležejí. Bitvou touto — vítězstvím Slovanů — uvolnilo se Německo od poddanství francouzského a nezadlouho na to následuje proměna správy občanské v krajinách německých.“

Myšlienka teda Štúrova je tu dosť jasne vyslovená, že Nemci majú čo ďakovať Slovanom, že oslobodení boli od jarma Napoleonovho. Niekdy býval mu Napoleon reformátorom a osloboditeľom národov, teraz nachodil sa voči názorom, že Nemci oslobodili Európu od tohoto „turbatora gentium“, no Štúr z tamtoho bludu vynikol a ukázal, že na sile slovanskej zlomený je mohutný Korzikán.

Oproti poľskému pochopovaniu veci vyslovil sa Štúr nasledovne, potom keď vzdal zaslúženú chválu hrdinskému vodcovstvu Dombrowského a Poniatowského, ako tiež čatám poľským pod nimi udatne bojovavším: „Dali se ještě konečně Poláci zavést Napoleonem, nepamětlivi jim prve daných a nesplněných přípovědí, nepamětlivi nevděčného s nimi nakládání ve Vlasku, na ostrově Haiti^[617] atd. Napoleonovi dosti bylo licoměrně několik slov prohoditi, a již se valily pluky na poskytnutí jeho. Toliké rekovství a tak zavedené! Toliká víra k jiným na místě k samému sobě! A toto jest, nad čím se skoumavé slovo pozastaví!“

Konečne necháva utekajúcu armádu pyšného novovekého Nabuchodonozora sekvanského^[618] brániť hŕstke bohatierskych Poliakov pod Poniatovským, ktorý zachrániac vraha slovanského mena, oklamavateľa a zvodcu poľského národa, sám troma ranami porazený zahynul vo vlnách rieky Elstery. Toto cítil, tieto myšlienky prelievali sa srdcom Ľudovítovým, keď na jeseň r. 1838 navštívil pomník Poniatowského.

V Dobrosoli bol Štúr na všetky strany obľúbeným, tu získal si tiež známosti so širšími kruhmi literárneho sveta, ktoré nakloňoval k náhľadom Slovanstvu prajným. Tak napr. z tejto známosti pošlo spojenie jeho s redakciou velikého politického vtedy vplyvu „Všeobecných augsburských novín“,^[619] do ktorých písaval obranné články na národ slovenský maďarizmom utiskovaný. Štúdiá jeho národno-hospodárske, vedy kameralistické, historické, filozofické, filologické — tu obzvláštne pomer sanskrtu^[620] ku slovanskému jazyku zaujímal ho vo veľkej miere, kdežto dosiaľ za príkladom dotohočasovým iba grécko-latinská filozofia bývala smerodajnou —, štúdiá tieto jeho neboli predsa vstave utlačiť túžbu jeho po vlasti a národných osudoch Slovenska.

On stál vo spojení s mládežou a bral srdečný podiel na vývinoch národno-vedeckého ruchu; zvláštnu radosť mu pôsobili zprávy o zavedení medzi mládežou nového spôsobu cvičenia sa v rečníctve. Tieto rečnícke zasadnutia bývali súkromné, kde zvolený od účastníkov predseda dával predmety ku historickým pojednaniam; jeden predmet bol daný vopred štrnástimi dňami, o ktorom mal jeden referovať písomne a ostatní potom rokovali ústne; druhý však predmet býval daný v zasadnutí, o ktorom rokovalo sa „ex stapede“.^[621] Okrem histórie bývali dávané predmety sociálne, pedagogické, cirkevné atď., pri ktorých postavený býval i protirečník s celým aparátom obyčajných dôvodov nepriateľov národa slovenského. Táto nová metóda obživovania mládeže robila Štúrovi velikú radosť, a on často sám dopismi svojimi navrhoval nám predmety vedecké, o ktorých jednať a študovať sme mali.

Okrem tejto činnosti cestoval Ľudovít do slovanských zemí, menovite navštívil z jari 1839 Lužice, kde zoznámil sa s tamojšími Slovanmi a menovite ústavmi, vzdelávajúcimi reč a literatúru slovanskú, a zostal od toho času stále až do konca života svojho v spojení literárnom s náčelnými mužmi Srbov lužických. Pamätnú, i teraz čítania hodnú túto cestu svoju opísal^[622] dôkladne v XIII. ročníku českého Musejníka, na stranách 464 a nasl.

Obrat svetodejný, aký stal sa v tých časiech vo svete germánskom v názoroch politických, náboženských, sociálnych, žiaden z akademikov slovenských,^[623] navštevovavších v tomto období času nemecké univerzity, tak vypukle, tak hmatavo nevedel znázorniť súvekým, nevedel ho presadiť na pôdu národnú, ušľachtenú pojmami svojbytnými slovanskými ako Štúr. Chodilo sa to, chodilo na tie vysoké školy nemecké, no okrem pýchy akademickej, v titule „clarissimi“^[624] záležajúcej, okrem nadutosti márnej, nebolo znať prospechu vo vedeckých a tým menej národných záležitostiach. Plytký racionalizmus, sprostá a lacná opozícia proti biblii, rozumie sa, bez hlbšieho štúdia biblie, fantastický liberalizmus encyklopedistov,^[625] voltairánov^[626] a iných darmotlachov, panovavší na školách tuzemských, vynesený na akadémie germánske, našiel tam iba otca svojho a vrátil sa do vlasti nabalzamovaný a tu spráchnivel v pomeroch spustlých bez obživenia národa, bez nakvasenia ho novým, lepším kvasom myšlienok životodarných, bez vytvorenia charakterov vo vede, v úrade, v živote. Toto bývala príčina, že mnohí, medzi ktorých i sám Štúr náležal, spočiatku odrádzali od vychádzania do Nemecka.

Štúdiá dobrosoľské čím diaľ tým hlbšie vnikali do duše jeho a bavili ducha i srdce v miere najväčšej; pri každom však pôžitku duchovnom myslel na svojeť domácu a dumal, ako by ju účastnou týchže radostí učinil. Najmä, keď i Červenák, opustiac ústav, odobral sa za ním do Dobrosoli; ústav bratislavský, ktorý August Horislav Škultéty a ja čo hlavní vodcovia mládeže prejali sme spravovať, býval častejším dopisovaním s bratmi dobrosoľskými spojený. Ľudovít náš vôbec potreboval pomocníkov, bohatosť jeho ideí, úmyslov a predsavzatí, spojená s mnohostrannými štúdiami, prekážala mu často prevádzanie namysleného.

Duma jeho a práca umárala vyháňajúce letorosty úmyslov nových. Od príchodu Pravoslava Červenáka do Dobrosoli obživil sa pomer náš vzájomný. A tu bola príležitosť nielen verejnej, ale obzvlášte súkromnej korektúry doterajšieho presvedčenia. Tak napr. ohľadom vychádzky na nemecké univerzity býval Štúr toho náhľadu, že tam odcudzujú sa mládenci svojmu národu a naberajú sa duchom vo všetkom duchu národa nášho odporným. Nesmierne mnohé príklady tých starších predchodcov, ktorí vyjmúc učenej pýchy a malicherných rozprávočiek ničoho nedoniesli z Nemecka a prehliveli potom celý život v nečinnosti alebo biednej podlízavosti, tak veľmi škodnej pokroku národa k lepšiemu povedomiu, zdali sa potvrdzovať neomylne tento náhľad falošný. Ale po rozhľadení sa v prvom roku univerzitného života germánskeho docela inak zmýšľal Ľudovít. Tu robil rozdiel, ktorý iný dal obraz a obrat v otázke, rozdiel medzi mladoňmi, ktorí by mali vychádzať, a ktorí mali by tu doma zostať. Pravda, to bola utópia, neuskutočniteľný sen, keď práve tí, ktorých bol by súdil za hodných von ísť, nemohli pre okolnosti úzke alebo prekážky vôbec nastalé, kdežto mnohí, ktorým doma zostať radil Štúr, boli v prajnejších pomeroch a vychádzali. Štúr myslel v porozumení s Červenákom a inými, aby vysielali sa na univerzity dobrosoľskú a berlínsku — kde filozofia Hegelova obzvlášte kvitla — len nadanejší, nálady básnickej, filozofickej, filologickej, historickej, pritom energie morálnej a ducha činného mladoňovia: „Lebo, — hovoril Ľudovít, — len takíto budú vstave pre život náš tu vyspieť na mužov činu. Prídu-li sem obyčajní chasníci, vrátia sa domov nadutí chumaji, škoda bude peňazí, ktoré tu strovia.“

Pravoslav Červenák, ako už bol protiva letory Ľudovítovej, píše o tejto záležitosti vrodenou sebe satirou a suchou rozhodnosťou:

„Náramně se z toho raduji, že oni z bratrů naších, kterých si připomenul (list bol písaný na námestníka ústavu Škultétyho zo dňa 12. mája 1840), sem se vystrojiti míní. To jsou šťastní, že to zavčasu, bez prodlévání učiniti mohou. Nech se jenom chystají, zde na okolo 200 zl. víd. č.^[627] rátati mohou, nech se ale do 15. října ustanoví. Počet jich se může snadno i zvětšiti, jestli, jak se ukazuje, mnozí zde nezůstanou. Rovně by mne těšilo, kdyby ještě i jiní ven se vybrali, nemyslím však, žeby z nových kandidátů kdo jiný to učiniti mohl. Ale ti, kteří sobě již na paedagogiach uhospodařiti něco mohli, měli by se hýbat. Nejvíce mi je na mysli Bysterský, — ten, znám, že bude docela zdědinčený, tomu by se sešlo do světa nakouknout, a kdyby to neučinil, veru by sme mnoho na něm utratili. Ba či ste ho již k vyjití upomněli? Jestliže čeho ptáti se potřebují ti, jenž vyjdou, nech učiní to ještě tak skoro, aby odpověď od nás přišla, pokud ještě se školy v Břetislavě nerozejdou. Při této příležitosti nemohu něco i o Miloslavovi (Hurbanovi) zamlčeti. Neznáme, zdali to dobře přemyšleno jest, že má vůli na kaplánku (brezovskou) jíti. V kaplánce zajisté já vidím veliké překážky, pro které on do Německa nebude moci vyjíti, tam sobě nic nenahospodaří, tolik sobě mohl i v Břetislavě nahospodařiti, kde by pak náramně mnoho ústavu byl prospěl. Aby on do Německa vyšel, to jest to nejhlavnější, co mu raditi mám. My v něm budeme míti někdy znamenitého belletristu; takovýto ale musí míti velikou známost i věcí i lidí i světa, která se nikdy jen z jednoho okolí, krajiny atd. nabrati nedá. Neznám, pochopil-li a poznal-li on určení své, — a pozná potom i potřebu prostředků k vyplnění jeho směřujících. Miloslav tedy, jako každá lepší hlava, nech nejen doma sbírá, ale i v cizině, tedy na akademii. Páni Nitrané majú pravdu i nepravdu (ohľadom vychádzok na univerzity zahraničné, náhľad to zvýšpodotknutý, ktorý zdieľal s Nitrančanmi i Štúr) z ohledu „Clarissimusů“, jenže první pohnutka k tomu smradlavá jest. Může se člověk i doma vzdělati, než musí ten, který kromě domu i v cizině zkušuje, více zkusiti, to každý a priori vidí. Kdo pro „Clarissimuství“ (obsiahnutie totiž titulu oného, na ktorom si vtedy prázdne hlavy mnoho, mnoho zakladali) jen má vyjíti, řekněte mu, aby doma zůstal, peníze nech na jiné vynaloží, co mu větší jméno způsobí, jak jest toto Clarissimuství, které ovšem jedno z nejničemnějších na světě jest. My žádného pro Clarissimuství pouhé sem nevoláme. —

Nade všecko, bratře, z toho raduji se, že se o budoucí rok staráte. Že jen v Břetislavě zůstaneš, činíš to jistě z mnohých důvodů a dobře činíš. Mně by ovšem velmi milé bylo bývalo, kdyby sme zde spolu aspoň 1 rok byli trávili, ale v Břetislavě tě na každý pád potřebujeme a tehdáž tím více, jestli Miloslav odejde. Uspořádejte jenom tak věci, aby na každý pád pro ústav dobře bylo.“

Náhľad Červenákov a vôbec našich o univerzite jenskej obsažený bol v tomto postskripte listu nadcitovaného: „Naši nech nejdou do Jeny, to v nynějších časích jest takové, jako Ožďany.^[628] Toto nech zůstane jen při Slovácích. S Bohem!“ (To jest: nehovorte o tom maďarónom, tí môžu i ďalej len do Jeny chodiť!) A je tomu dodnes tak, lenže dnes už ani Dobrosoľ nevyhovuje slovenským teológom, keď títo okúsili lepšieho vedomia teologického; platí teraz: nechaj ísť maďarónov do Halle a Jeny, ty, Slováče verný, poď do Lipska, Roztoku, Erlangy.^[629] Tak sa časy menia!

Na mňa Štúr i Červenák mocne doliehali, abych na každý prípad prípravy robil k tomu, abych po skončených štúdiách na lýceu bratislavskom a zložení skúšok kandidatických vystrojil sa do Dobrosoli. V Dobrosoli držali bratia v príčine tejto mnohé porady, zmýšľajúc, ako by mi s peniazmi k tomu pomohli; tu doma ale bratia naliehali zase na mňa, prijať ponúkanú mi stanicu kaplánky v brezovskej. Červenák bol by rád mal zo mňa beletristu a spisovateľa vôbec, v tom čase jedine mohutne na rozvoj národa zasahujúceho. Štúr mi podkladal veliké úlohy filozofické: obaja v záujme národa bavievali sa pečlivo záležitosťou touto. Tu doma zas bratia velikú váhu kládli na moju energiu a činnosť z jednej strany, z druhej strany zase uvažovali, že Brezovania sú ľud schopný, kupecký, svetom sa nesúci, že teda budú spojivom výborným medzi mnou a rozvojom národným na iných stranách Slovenska. I strhla sa v príčine tejto obšírna korešpondencia medzi mnou a dobrosoľskými. Ja sám nebol som ešte rozhodnutý; hlavne rozbíjala sa náklonnosť moja k vyjdeniu do Dobrosoli na peňažitých prekážkach, ktoré ani bratia dobrosoľskí odstrániť nevedeli v tých trudných časiech pre Slovákov. Štipendiá ponúkané boli priskromné, než abych na ne bol mohol sa odvážiť k výletu tomu, súc sirota a bez všetkej nádeje na pomoc z domu. Dosavádne moje štúdiá pochovali maličké dedičstvo moje po milých rodičoch. Zostávala mi teda len tá alternatíva, buď ísť sa lopotiť k aristokratovi niektorému na stanicu pedagogickú a vychovávať budúcich hnetiteľov národa slovenského, abych si za dva-tri roky toľko usporil, čo potrebné by bolo k východu do Nemecka, alebo prijať výhodnú peňažite i národne stanicu kaplánsku na Brezovej. Ja som konečne po polročnom zmietaní mysle a uvažovaní všetkých ohľadov i túžob a náklonností svojich rozhodnul sa k poslednému. Prv však ešte v dlhom liste predložil som svoje polorozhodnutie bratom dobrosoľským, ktorí konečnú o tom držali radu. Štúr žartom menoval list tento na neho písaný, listom šestnástich dôvodov; toľko dôvodov doniesol som vraj za prijatie stanice brezovskej, ktoré dôvody konečne pohli dobrosoľských k tomu, že mi radili prijať kaplánku tým väčšmi, keď sa ukazovala možnosť, že i tu za dva-tri roky budem môcť toľko uhospodáriť si, abych mohol vyjsť na univerzitu berlínsku, lebo dobrosoľskú. Tak sme my to solidárne jednali, jeden druhému slúžiac, druh druha poslúchajúc a účty z úmyslov a jednania svojho vzájomne si skladajúc.

Človek ale mieni a Pán Boh mení! Život mnou, za tri roky na Brezovej vyvinutý zahatil sám konečne i poslednú možnosť vyjdenia do Nemecka. Značné dôchodky moje čo kaplána na Brezovej vyšli na ruch národný, na knihy vedeckej i domácej literatúry, a verejný život národný po návrate Štúrovom z univerzít vždy kategorickejšie vyžadoval moju činnosť a prítomnosť tu doma. R. 1843 v júni, keď vyvolený som bol za farára do Hlbokého, a už natoľko som si bol meno spravil, že bych bol mohol i pôžičku vyzdvihnúť k zaokrytiu útrat akademického štúdia, sám Štúr iného bol náhľadu a odrádzal ma od toho. „Tých tvojich šestnásť dôvodov, hovoriacich za ostatie na Brezovej, spôsobilo nám veľa radosti v Dobrosoli, hoci sme dlho váhali rozhodnúť sa ohľadom tvojej osoby, ktorú by sme veľmi chceli mať v Nemecku už čo len na jeden rok; no tvoja výmluvnosť a logika, hovoriaca v tých šestnástich dôvodoch, zdala sa nám dokazovať, že ty i bez univerzity nemeckej šťastne budeš pôsobiť na roli dedičnej národa. Výsledky tvojho života dávajú nám za pravdu, a teraz, Miloslave, konečne ti vyznám, že tebe už niet viacej miesta medzi burši, ale v národe, kde tak mocné vpustil si korene. Hej, braček Jožko, zakrátko vybehnem i ja na Hlboké, máme že sa najašiť^[630] koní po tých belohorských stráňach, po doline Myjavy a po úpätí končitého Ostrieža a dvojhlavého Bradla!“ Tak písal Ľudovít.

V tom čase, ako som už pripomenul, panovala v Dobrosoli a Berlíne vývodsky filozofia Hegelova. Táto bola už za živobytia Hegelovho, ktorý nenadále zomrel na choleru dňa 14. novembra 1831, štátnou mocou. Z ľudskej vlastne sebeckosti povahy pošlo to, že ku hegelianizmu utiekali sa i plytkí duchovia, aby ďalej prišli, profesúru, radcovstvo vládne, hodnosti iné a výhodné úrady dosiahli. Tým sa diskreditovala časom sústava táto a hviezda velikého mysliteľa, ako všetka ľudská sláva, blednúť počala. Za časov Štúrových však čerstvou silou učeníkov Hegelovýoh, geniálnych a pracujúcich na všetkých poliach a vo všetkých odvetviach vedy a života, zdvíhala sa ako vyspelá orlica nad oblaky. Pripomenutí už nami učeníci a priatelia alebo spriaznenci Hegelovej sústavy, rozhojňujú sa menami ako Marheinecke,^[631] Vatke, Schulze,^[632] Saling, Gans,^[633] Pohl, Mussmann, Henning, Hotho,^[634] Kopp, Michelet,^[635] Hinrichs,^[636] Veith,^[637] Rotscher a mnoho, mnoho iných mien čistého zvuku a charakteru. Možno riecť, že germánsky národ v excelentnom slova zmysle celý opanovaný bol názormi týchto logikusov a štylistov. Čítali sa ich rozvody, články a knihy ako román najlepším romancierom písaný. Pred duchovným ostrovtipom Ľudovítovým stála táto filozofia pre svoj univerzalizmus a spravodlivosť k národom a pre to všetky vedy si podmaňujúce logické prenikanie všetkého vedátorstva, pre tú parolu ducha a myšlienky, pod ktorú stavala všetky individuality národov sveta a celý rozvoj vyššieho duchoživota človečenstva, pred ostrozrakom Štúrovým stála sústava táto na najvyššom štebli vývinu vedeckého vôbec. Vo východnom i západnom, v novom i starom svete intuícií, bojov a histórie ľudskej nebolo zjavu a faktu, ktorého výklad nebola by podávala filozofia Hegelova. Ona mu otvorila dvere dokorán do ríše práva národov, o ktoré duchu jeho v prvom rade išlo, čo budúcemu tribúnovi^[638] národa slovanského, čo prorokovi národa slovenského, ktorého pravda a právo nielen v skutočnosti, ale i v idei zaznávané, umlčované bývalo; ona ho späť uviedla do ríše do jemno-krásnej kresťanského idealizmu, ona mu ospravedlnila vieroživot jeho matky a dumy jeho vlastnej pobožnej mladosti, ktoré mútili a mýlili mu neustále tupoumné reflexie ľahkomyseľných racionalistov a zanechávali mu v duši istú prázdnotu, ktorá nepristávala tejto pozitivite realistickej nátury Štúrovej. Aby to všetko ničím bolo, čo vytvoril duch človečenstva, aby ničím bol i ten pôvodca všetkého toho kolosálneho materiálu ľudskej histórie, to sa nemohlo vpratať viacej do jeho rozumu; filozofia Hegelova mu i z tohoto vývod dala; história, ktorá bývala miláčkom jeho, ktorá ale dľa náuk racionalistov bola iba hromada nesúvislých, jeden na druhom lebo vedľa seba naváľaných faktov, pomerov, osôb a osudov, ktoré neprenikala a nezduševňovala žiadna všetko zjednocujúca a všetko oduševňujúca myšlienka, táto história dostala v Hegelovej „filozofii histórie“ nového pôvabu a lesku, novej podoby, živšieho, poetičnejšieho a záživnejšieho záujmu. Oči jeho žiarili radosťou, keď v nepokoji duševnom rozohnený vstal od knihy, aby prechodiac sa po chyži strovil načítané a namyslené. Aplikácia jeho vždy obrátená bola k známym postavám velikých slovanských panovníkov, básnikov, historikov a k duchoživotu dosiaľ už vyvinutému celého Slovanstva. Ak bol Štúr Slovan, vedením doterajších jeho historických štúdií, tobôž stal sa ním po strávení v duchu svojom názorov Hegelových na históriu. Ľudovíta zelektrizoval veľnázor Hegelov na „Völkergeister“,^[639] ktorí v umení, náboženstve a vo vede pracujú a jeden pred druhým žiadnej inej prednosti nemajú, ako zjavovanie ducha svojho v umení, náboženstve a vo vede, a všetky tieto polia schádzajú sa na spoločnom kolbišti, v štáte. Tu však zase že platnosti dochádza iba to, čo skutočne jestvuje, jestvuje navzdor tyranide časovej a prekážok náhodilých. Tvorenie ducha je história, poznanie tejto v priebehu dejov, skutkov a osudov jednotlivých národov je filozofia histórie a opravdová bytnosť, to, čo je hodno byť a žiť, že musí sa objaviť v histórii, to jest zjaviť sa na poli prítomných záujmov sveta, t. j. človeka, národa, štátu, človečenstva. Podľa prvého, vedecký svet prekvapivšieho vydania „filozofie histórie“ skončil tieto svoje prednášky Hegel touto sadou: „Vývin princípu ducha je opravdová teodicea^[640] — obrana Boha^[641] —, lebo vo vývine tom zrejmý je dôkaz, že duch oslobodzuje sa iba v živle duchovnom a že to, čo stalo a stáva sa dodnes, nielen od Boha pochodí, ale je dielo božie. Filozofi obyčajnej šablóny dosavádnej najradšej o Bohu ničoho vedieť nechceli a zdalo sa im nefilozofickým byť, myslieť na Boha, keď vymýšľali svoje kategórie mysliaceho „ego“ a „ich“.^[642]“ Hegel túto čeliadku planodrkotnú jedným šľahom svojej filozofie histórie zničil. Na zemi povalení potom už hádzali piesok zo zeme po velikánovi, a pigmejci po nich prišlí ešte i tento piesok pohltali a pľujú na veľké tvorby ducha toho. Obyčajne vešajú sa na onú pokazenú už školu hegelingov^[643] a velice múdre otvárajú huby svoje.

Štúr už v prvých dobách vývinu svojho držaný bol, čo i nie subjektívne, ale objektívnym duchom národa nášho vedený pri idei náboženstva kresťanskej; on, kedykoľvek ešte v Bratislave prišla reč o prednáškach racionalistických Šimkových, Herbartových,^[644] Gregušových, Bretschneider^[645]-Wegscheiderových,^[646] Ševrlayho, Spannagla,^[647] Tomku^[648] e tutti quanti,^[649] vždy dotušoval mládeži:

„Dajte vy, bratia, tomu pokoj, nech je tomu už ako chce, náš národ drží sa náboženstva, a my nesmieme inou cestou kráčať, než ktorou berie sa milý národ náš, lebo táto cesta je jeho život. Profesor Martiny, veliký skúmateľ a znateľ prírody, ktorému sa nie tak ľahko kto vyrovná, buď vám vzorom v tomto ohľade. Tento stále opätoval na prednáškach fyziky, prírodopisu atď., že pravá známosť prírody vedie k Bohu, polovičná od Boha odvádza. A nad to, všetkých našich velikánov: Šafárika, Kopitara,^[650] Palackého, Presla, Jungmanna, Dankovského, nech mlčím o iných Slovanoch, berte v úvahu, či nájdete u nich to ľahkomyseľné táranie o veciach svätých národu nášmu?“

Ale ako nekonečne jasnejšie stalo sa v duši Štúrovej pri žiari bohatých názorov filozofie Hegelovej! Otvoril sa mu nový dojemnokrásny svet ideálov, vážených zo samého duchoživota národov, a nie konštruovaný a priori.^[651] Jeho filozofia náboženstva, histórie, práva, jeho estetika, logika, fenomenológia^[652] nič mu už inším neboli než teodiceou milého života všeslovanského. Na každú kategóriu pochopov Hegelových vedel si Štúr nájsť príklad z bohatej histórie slovanských národov. A dokonca ľubimec jeho, poézia, nového významu, nových osvetlení došla pri štúdiách týchto. Slovom, Hegelova filozofia dávala mu dostatočného vývodu, jasnej ako deň červencový orientácie vo všetkých odboroch vedeckých, na ktoré vrhal sa duch jeho večne živý, činný, pilný, opravdovosti plný. Tu bolo mu doma a pri svojom najčistejšom, najkorektnejšom pochope teológia, jurisprudencia,^[653] lingvistika, politika, kameralistika, história, estetika atď. Na samé protivné pochopom jeho sústavy padalo nové svetlo, obživujúce ich, ktoré hnalo k preštudovaniu ich, bo objavovali sa vo svetle Hegelom zapálenom, čo momenty predchodné velikánskeho tohoto, originálneho nevídaným ostrovtipom a novou logikou prevedeného staviska. Nič nebolo v sústave tejto zabudnutého, nič vyžitého, nič strateného, a stanoviská minulé poprvé v dejinách škôl filozofických nestávali sa predmetmi opovrženia a potupy, ale objektom múdrej zábavy, radosťou nad pohybovaním sa myšlienky božej k jej dokonalosti. Plod tohoto nekonečne všetky moci duchovné Ľudovítove k vibrácii živej budiaceho a pudiaceho horovania ducha bol ten, že keď sa vrátil z Dobrosoli — po vybavených cestách po Nemecku, po hospitovaní berlínskych profesorov atď. — na stolicu slovanskú bratislavskú, celý ruch vedecký nielen v mládeži slovanskej, — okrem Slovákov boli tam i Česi, Moravania, Srbi — ale vôbec na lýceu i akadémii právnickej bratislavskej vzal na seba novú, predtým nebývalú tvárnosť. Jeden z mladších priateľov mojich^[654] s uschytením^[655] opisoval mi takto vystúpenie Štúrovo pri príležitosti filozofických ktorýchsi prednášok:

„Čakali sme netrpezlivo na Štúra. Sľúbil nám v minulom zasadnutí hovoriť o kresťanskom pochope našich národných piesní. Čo to reku bude? Rozmýšľali sme, keď naša školská latina bola u konca pri pochope kresťanstva, a dokonca čo malo mať kresťanstvo s pochopom poézie? To nijako nepratalo sa do našich mozgov, racionalizmom školy a liberalizmom života zmúlených a pomútených. Tu razom zjaví sa vo dverách vysoká postava Štúrova s knihou v zlatoreze pod pažou, čo stávalo sa iba vtedy, keď mienil vykladať krásy daktorej básne slovanských veľkých básnikov, inak, vyjmúc zväzočok rukopisov svojich, obyčajne len z citátov záležajúcich, vždy hovorieval naozaj „jako moc maje a ne jako zákonníci“. Ľudovít otvoril knihu, bol to Novy zákon, a začal čítať podľa prekladu králického Matúša V. kapitolu a vykladať reč Kristovu na „Hore“. Z verša na verš stupňoval sa jeho zápal, a z nás asi päťdesiatich malicherných racionalistov, počúvajúcich nové, neslýchané, nečítané názory, ktoré bezprostredne brané boli z ducha slovanského života, nebolo žiadneho, ktorému neboli by zahrali slzy pokánia v očiach, slzy radosti nad úchvatnými pravdami, tu poprvé nás oblesknuvšími. Nikdy snáď ešte nebol na týchto školách tak zvestovaný Kristus Pán, tak hlásaná kresťanská idea, a menovite nikdy ešte nebolo tak hovoreno k srdcu slovanskej mládeže o veciach dávno už známych na svete, no zahrabaných školami prevrátenými a krátkozrakosťou blbých empirikov,^[656] nechápajúcich toho, čo prestiera sa za zjavmi tými časnými za krásny svet syna človeka, ako to za dve temer hodiny k úžasu a uschyteniu všetkých nás rozvádzal nadšený Štúr. My všetci, ozaj znovuzrodení v myšlienkach svojich, vrátili sme sa domov. Z mojich úst nevyšlo odtedy nerozvážené alebo nectné slovo o Písme svätom a o náboženstve kresťanskom!“

Hlbina, len hlbina, samá hlbina pochopu, deja historického a idey života bolo všetko, čo prišlo pod rozbor tohoto slovenského hegeliána; naučil sa umeniu tomu vo škole Hegelovej. A všetko Slovanstvo keď len dvoch hegeliánov novšej doby s ich nesmiernymi odvahami, z úpadku osudného pozdvihnúť národ svoj, s ich logickou zručnosťou, ktorou svoje sebou geniálne prijaté úlohy previesť namáhali sa, a ktorou stvorili si pokolenia a školu rozsiahlych rozmerov, serióznemu oceneniu podrobí, totiž Ľudovíta Štúra u nás a Katkova^[657] v Rosii, vďačným musí byť onému velikánovi fenomenálnemu Hegelovi, ktorého východy tiež slovanské sú.

Korutany^[658] bývali kolískou predákov jeho, slovanský juh, menovite čulý kmeň Slovincov, jediný s nami Slovanmi karpatskými, čo zadržali a prechovali sme cez tisícleté premeny a pohromy časov meno pôvodné slovanské, zábreskom svetla v 16. století reformáciou zapáleného, osvietený s živosťou Slovanom vlastnou, chopil sa nápravy cirkevnej. Starý Ján Hegel a rodina jeho stali sa tiež účastnými ruchu tohoto nápravy náboženskej. Bolo to za časov panovania v Korutanoch arcivojvodu rakúskeho Karola, cisára Ferdinanda I. syna a brata cisára Maximiliána II. († 1576). Syn oného Karola korutánskeho bol Ferdinand II., ktorý pozdejšie nastúpil trón po bezdetnom synovcovi svojom Matiášovi a zomrel r. 1637. Táto linaj cisárskeho domu rakúskeho bola najhorlivejšia prenasledovnica evanjelikov. Pod oným Karolom teda, horlivým to Tridentinuma^[659] zachovávateľom, vysťahovali sa mnohé rodiny slovenské,^[660] prijavšie napravené učenie cirkvi evanjelickej, z vlasti svojej do luteránskych zemí nemeckých, najmä do Würtemberska, vlasti to reformácie Brenzovej.^[661][662] Medzi tými bol i pradedo velikého toho filozofa berlínskeho Ján Hegel, ktorý, majúc pred sebou alternatívu buď zostať vo vlasti a zaprieť vieru a presvedčenie, alebo opustiť vlasť a zachovať vieru, rozhodol sa za posledné a vysťahoval sa s rodinou svojou do zeme Švábov — Würtembergu —, kde potomci jeho v mnohé linaje rozrastlí dodnes vieru svojho arciotca vyznávajú. Jeden z potomkov Hegelových v Švábsku, farár, krstil svetochýrneho Schillera.^[663] Členovia rodiny náležiavali stavu meštianskemu a učenému, posledný mužského pohlavia člen v dlhej rade Hegela starého, korutánskeho, preniesol descendentstvo^[664] oného Jána z juhu nemeckého na sever do zemí kedysi slovanských. Aké to obrazy pre človeka mysle horúcej a stopujúcej Boha v histórii! Juraj Viliam Bedrich Hegel založil totiž trón geniálnosti a energie morálnej po profesúrach na iných univerzitách — v Jene 1801, v Heidelbergu 1816 —, naposledy na univerzite berlínskej. Tu sedával u nôh jeho celý Berlín a Prusko, áno, sedela tam celá Germánia vo svojich ideálnych zastupiteľoch, v radách nepočetných jeho poslucháčov, riadnych i hospitujúcích sedal Rus, Poliak, Slovák, Grék, Škandinávčan, Nizozemec, Holanďan, Francúz, Angličan a každý ťahal z neho pre seba a svoj národ šťavy životné a obživujúce.

Hegelov praotec, Slovan, utratil v potomkoch svojich vo vlnách Germánstva prostriedkom zemí a miest Švajčiarska, Frankov, Sasov, Švábov, Bavorska, Badenska národnosť svoju a v poslednom najväčšom potomkovi svojom dostal sa do zeme starých Slovanov, potkavších sa s osudom podobným Hegelovmu, s osudom premoženým národnosťou velikých Zollnerov.^[665] V oceáne človečenstva táto miešanina nemá nič nápadného a ešte menej o tom môže byť reč v ekonómii božieho riadenia sveta; no v oboch prípadoch pre mysliteľa a srdce jeho, rodine to, čo rodine náleží žičiace, je vec nanajvýš zaujímavá stopovať môcť géniov, pracujúcich na rôznych dejištiach svetových do rúk človečenstvu a jeho rozvoja, do rúk Boha samého, konečne pravdu a vyslobodenie z mocí temnosti všetkým ľuďom nabídzajúceho a ponúkajúceho starí Germáni diví skrotili starých Slovanov surových; Slovania títo, stanúc sa Prusmi, opanovali celé Germánstvo a stali sa kytom v jedno zlievajúcim župné a županijské kmene nemecké. Malý pruský štátik, podobný iným päťdesiatim štátikom nemeckým, vyšvihol sa na výšinu prvotriednych veľštátov. A čímže sa tak mohol vyšvihnúť? Poznaním tým, že súc otvoreným, vyjmúc severnej hranice východného mora, nemajúcim žiadnych prirodzených bášt v obrane, siahnuť musí k obrane ideálnych hraníc svojich. Prusi siahli neslýchane rozhodným a to pravým taktom ku filozofii, ku vede,^[666] ku vzdelanosti intelektuálnej. Oni hľadali a ťažkým zlatom a striebrom platili filozofov a učencov napospol. Zato však i našli, čo hľadali, našli Kanta i Hegela, velikánov iste, jeden druhého vážiacich váhami vekovými. Štátnici pruskí, ako minister Altenstein,^[667] obdivovateľ a srdečný priateľ Hegelov, videli ďaleko do budúcnosti. Nuž ale tieto veci už sem nepatria.

Patrí sem však pripomenúť a poznamenať, že v takomto intelektnom štáte, u nôh takýchto majstrov mali sa ozaj čomu učiť Helén^[668] i Slovan, Škandinávec i Román!

A náš Štúr u týchto majstrov a ich veľkých, verných učeníkov pil pre seba a svoj národ čerstvé vody umenia a vied, ktoré v individualite jeho rozliali sa v potoky pôvodné, obživujúce vyprahlú zem národa slovenského. Čo o jeho hegelizme potom písali nedoukovia, alebo ako natvorili si zas iní vlastných nedozrelých myšlienok a tak octli sa v ríši haraburdáctva P. Hostinského^[669] alebo fantastických halucinácií Sama Hroboňa,^[670] to všetko uhýba sa serióznym poznámkam. Štúr zachoval svoju pôvodnosť, nedotknutý výrastkami a zálistkami všakovými na vínnom kmeni Hegelovej filozofie Straussami,^[671] Feuerbachmi, Rugeovcami, atď. vyrastlými, a nezodpovedný za podobné extravagancie tu doma vzniklé. Burina táto rastie na všetkých poliach vedenia a tvorenia ľudského. Národu a bytu jeho dvojakému, obecnému a mravnému, neškodil Štúr filozofiou svojou ani najmenším, naproti poslúžil mu nebývalým spôsobom, vzkriesiac polomŕtve a skrehlé časy a pomermi otčimskými pokolenia, sám všetko, čo znal a mal, vrhajúc na oltár národa. Kto však chce kritizovať stupeň jeho učenosti, nádobno mu stáť aspoň na tej výši vzdelanosti, na akej stál on, a mať za sebou tiež tú morálnu váhu charakteru, akou zaskvel sa tento meteorický zjav na Tatrách.

Štúdiá dvojročné dobrosoľské dodali pôvodnému jeho géniovi všestrannosti. Západných filozofov, poétov, historikov namyslené tvorby vykorisťoval Štúr ako najlepšie pre vyššie ciele duchovného rozvoja národa slovanského, vždy majúc na mysli to, čoho je najväčšia potreba. Tak napomínal v dopisku malom na Škultétyho obrátenom zo dňa 9. júna 1839:

„Radilbych Tobě, abys se zvláště básnictví oddal a ne na vzorech řeckých a římských své básně stavěl, ale je z národního našeho života vyvedl. K tomu záměru študuj Rukopis Královodvorský co nejpilněji, pak národní písně Slovanů, báje, pověsti národní atd., Mickiewicze a tak přesvědčen jsem, že Ty v tomto ohledu něco chvalného pro Slovanstvo vyvedeš a srdce mnohé rozehřeješ.“

Pravda a opravdovosť citu a presvedčenia bola mu nadovšetko; zastatie sa opravdové všetkého, čo čelilo k napomoženiu života a práva Slovanov, cenil vysoko; hĺbka názoru a špekulácie kráčala mu — ak mala opravdovou ducha tvorbou byť — rovným krokom s hĺbkou charakteru, statočnosťou slova a mravnosťou osoby; láska jeho k národu Tatry obývajúcemu závodila v ušľachtilom srdci jeho s túžbou po sláve a uskutočnení moci, primeranej pochopu a veľkosti národa slovanského. Medzi bodmi týmito a v hraniciach týchto bodov hýbalo sa, tĺklo a vrelo srdce Štúrovo. Kým bol sám, žiale zožierali jeho tklivú myseľ a tu každý lístočok z domova naplňoval ho vďačnosťou k pisateľovi.

„Vy si to ani představiti nevíte, jak jest to milé v cizině potěšenu býti od starého přítele v domácím kraji. Pomysli si, Horislave můj! Já sám zde více měsíců a prve tak uvyknut k obcování s srdci braterskými! Budiž tedy Tobě díka, Horislave můj, za těch několik Tvých řádků v listu bratrově psaných; věru mi milými byli.“ Tak písal Škultétymu na karotke, priloženej k listu, neviem komu už druhému poslanému.

V pomýšľaní na rozvoj duchov slovanských v rozsiahlych hraniciach zemí slovanských sa javiaci rozveselil sa razom stred najžiaľnejších dúm svojich, zapríčiňovaných mu tou planou prítomnosťou tu a tam. Keď sadal na koňa a preháňal sa po brehoch Sály, lietali s ním myšlienky jeho na svet kozácky; keď stál pri svojom pulte — bo zachovával lekárov predpis, aby pri študovaní nesedel u stolíka —, preháňal sa duch jeho stred štúdií po hroboch zapadlých, vymiznutých na Labe, Havole a Sále kmeňov slovanských;^[672] keď sa bral na lože k odpočinku nočnému, vzdychal zovreným duchom k Bohu: Bože, strestal si nás pre hriechy a viny mnohé otcov našich a my plačeme dosť nerozumne nad tým, čo samo sebou nevedelo udržať sa pri živote! Ale, či nad tým plakať, čo neosvedčilo sa v živote? Či nie radšej tomu tešiť sa, to milovať, to vzdelávať, tomu slúžiť, čo tu je a čo zverené je v toľkej miere a koľkosti Tebou nám? Ó, pomáhajže, Bože milosrdný, Bože veliký, Stvoriteľ národov, ratovať pred zahynutím národ Slávy. S takými myšlienkami končieval práce plný deň a sen ľúby vyslobodil ho z útrap denných, aby ho pozdravilo nového dňa slnce v nových bojoch a bôľoch pracujúceho génia.

Nápadná bola mi fráza Vlčkova,^[673] čítajúcemu onehdy: „Zde stín školy Štúrovi“ (t. j. že nevyháňa z vedy bájeslovie a dogmatiku, že nezbožňuje rozorvanca Byrona, že nehalucinuje za Voltairom, tohoto blasfémie^[675] národu nášmu do uší pchať za dobré neuznávajúc). „On to asi vrhal truchlou dumu na skráně Ludevíta Štúra v poslední leta jeho žití, on dával mu asi tušiti, kam že ty fantomy časem dospějí.“ Duma Štúrova, milý brachu, chodila s ním od časov jeho prvej mladosti, keď ešte v úbočiach Brezín, na bralách Kňazovho stola a v prahorách nádherného Rokoša živila jeho tklivú dušu. Veda našla dumu „na skráních L. Štúra“, nie aby ju bola ťahala po skráních, lebo plodila v duši tklivej. Keby vedel pán Vlček, aké prázdne slovo vypustil z pera svojho o tej dume Ľudovítovej, nebol by iste túto inak veľmi záslužnú prácu literárno-historickú týmto a podobnými úsudkami zakalil. Štúr bol formálne zložený a zostavený vo vnútornostiach svojich zo žiaľu a zápalu, nad ktorými ale vývodil ostrohľad génia nabraného najdôkladnejšími známosťami. Už sme pripomenuli, že rodičia venovali ho ekonómii, no anjel boží v podobe básnika kateksochén^[676] slovenského, Sama Chalupku, dotkol sa uhľom žeravým úst jeho a vyzval ho na menisté pole poézie slovanskej, na ktorom pobaviac sa pre obrazy dojemné, tam sa skvejúce, octnul sa potom celý pred ohromnou úlohou vedy univerzálnej, čo prostriedku k pozdviženiu velikého národa. Poézia teda nebola jeho úloha, ani jeho povolanie, bár táto poznámka moja bolela ho, keď som ju jemu samému učinil, poézia bola jeho oddych, pri ktorom oddýchaní najviacej unášala ho myšlienka serióznejších prác, čakajúcich ho i národ slovanský.

Záslužno bolo by, keby Samo Chalupka vyhľadal po priebehu polstoletia onen list^[677] mladuškého Ľudovíta, ktorým ďakuje mu najzaviazanejšími slovami za ten anjelský jeho hlas, ktorým vyvolal ho z obmedzených linají ekonomického stavu na úslnie vedy a štúdií vyššej ekonómie národov.

Básnický kraj, piesní plné hrdlo matky sladkej, bystrota umu Bohom daná a ohne básnikom slovenským v tklivú dušu Ľudovítovu vsypané vzňali sa v plný plápol pod bleskami tropickými filozofie Hegelovej, a ten žiaľ duše, ten bôľ srdca nad ťažkým preporodzovaním sa veľkého Slovanstva rástol v ňom so vzrastaním v mohutnosť ducha jeho. A ak bola poézia jeho oddychom, stala sa mu filozofia pomocnicou v borbe s pigmejským pokolením o veliké úlohy veľnároda slovanského. Žiaľ a duma jeho neodišli od neho ani na okamženie. Stopujte, mládenci umní, zlatú nitku tohoto činného žiaľu, tejto dumy večnej, a nebudete ju musieť hľadať v hegelizme, ale obživnete na ňadrách ubolených síce, no životom vibrujúcich velikého, pôvodného, sviežeho génia svojrodného.

Štúr študoval všetko dôkladne; dôkladné bolo i jeho štúdium filozofie. Ako silný plavák v hlbokom mori, tak bol tento duchovnák náš v hlbine Kantom a Hegelom stvorenej filozofie, celý až na hlavu pohrúžený v nej, ale vyplával z nej so zdravou hlavou na pobrežie vlasti národné. Ona stala sa v duši jeho kúpeľom, rozumu jeho brusom, mysli a srdcu jeho jazykom výmluvným, vedám jeho špecifickým mentorom bezpečným, bohoživotu jeho pancierom žulovým a oceľovým. Nuž poprobujte sa merať s ním, vy veľkých vašich Voltairov, Byronov, Darwinov, Straussov, Renanov^[678] a celej semitickej terajšej perepúte románovej a revolverovej obdivovatelia a ctitelia osliznutého a oplzlého umenia!

Pán Vlček, všeobecnou snahou síce — dľa dobrozdania môjho — nenáleží do tohoto tribusu,^[679] ani ja nechcem prorokovať, že súc na tej naklonenej rovine, z ktorej niet iného výbežku, než skĺznutie sa po nej do priepasti, neobráti už viacej oje, ale predsa podčrtávam tie jeho prorokujúce slová: „Až to zvětralé, nemožné stavení (Štúrova škola) se zbortí^[680] — a ono se zbortí! — Slovensko zůstane bez obrancův!“ (Str. 101.) Veda vašich semitov, zbožňovanie tela, materializmus citu, filozofie a života, cinkanie vašej školy poétov a sebectvo vašich politikárov a štátnikov vyvedie na svetlo baziliščie plody svoje, potrvá ešte za ktorý ten rok, a o šťastí budeme môcť hovoriť, ak nezhumpluje a morálne nezničí národ váš. Že ho nezničí, verím, a verím, že národ rozumný odmrští od seba voltairizmus a byronizmus! Slovensko medzitým zo školy Štúrovej dostávať bude charaktery napriek spojencov vašich na velikých politikov sa ihrajúcich, tých praktikusov maďarských! Že národ náš v maďarizme nebude pohrobený, to vám môžeme zabezpečiť, nie tak vy nám, že napodobením západníckej precibrenosti a zženštilosti, racionalizmu a materializmu poškodíte podstatne národu vlastnému.

Štúr bol čistý charakter, na ktorom brúsiť sa budú lepší géniovia mládeže dĺže než na lascívnej poézii vašej a opilej vedúcnosti vašich pitevníkov, nechápajúcich to, čo leží z druhej strany zjavov týchto meraných a vážených: pokolenie slabé pôžitkárstvom svojím efemérnym hrob si kopajúce. Tento veliký charakter Štúrov leží v tom, že fráza nemala u neho žiadnej ceny, ak zápäť nevysvetľoval ju skutok dobrohájny. Zásada každá bola ním vážená výbežkami jej v morálne ciele, v praktický vývoj, v tvorbu ideálnu na stranách histórie! On nebol k navedeniu ku žiadnej ústupke, ktorej následok bol by škodným mohol byť — a čo hneď i v tej najďalšej budúcnosti národa slovanského!

Akokoľvek nemecká veda vysoko stála v pojme jeho, akokoľvek obdivoval všestrannú vzdelanosť, pilnosť, vnikavosť do všetkých otázok svetových nemeckého génia, tak predsa vždy bol hotovým zastať si na svoje slovanské stanovisko v každej otázke, v každom náhodne alebo historicky nutne skrslom prípade literárnom, vedeckom, politickom, sociálnom, lebo inak akokoľvek zasahujúcom na život národa.

Pripomeniem z dobrosoľského života Štúrovho ešte jeden prípad, ktorý radí sa dôsledne na onen samostatný, historický náhľad jeho pri pomníku Poniatowského. Pri príležitosti totiž vedeckej konverzácie s učenými spozoroval Štúr veliký záujem jednotlivcov, ktorý mali na rozvoji slovanských literatúr a ktorý záujem prechádzal i do verejných prejavov literárnych. Ľudovít bol, ako vieme, v tomto čase veľmi zbehlý v literatúrach slovanských. V prázdnych hodinách od prísnejších štúdií rád čítaval Czajkowského^[681] „Powieści kozackie“, Mickiewiczove menšie-väčšie poézie, Puškina, Lermontova, Chomiakova. Krem toho v histórii mu býval Karamzin pod rukou. On s pravým uschytením a vďačnosťou prijal úsudok nemeckého učenca v „Augšpurských všeobecných novinách“ o Czajkowského povestiach, ktorý znel: „Nie haben Sie Etwas Frischeres und Originelleres gelesen!“^[682] Dobrosoľskí učenci radi upozorňovali potom Ľudovíta na plody svojej literatúry, jednajúce prajne o Slovanoch; ovšem, že Štúr im nezamlčal ani chyby, ktorých sem a tam dopúšťali sa ich spisovatelia. V konverzáciách týchto prišla na stôl i Tereza Amália Louisa Jakob^[683] spisovateľka nemecká, ktorá pod pseudonymom „Talvj“ so zvláštnym zaľúbením písala o Slovanoch a menovite vydala bola v Halle 1825 dva diely srbských národných piesní pod titulom: „Volkslieder der Serben, metrisch übersetzt und historisch eingeleitet von Talvj“^[684]. To bola v nemeckej literatúre udalosť, s ktorou pred Štúrom chlúbievali sa profesori dobrosoľskí. Štúr nám zdelil výsledok týchto konverzácií^[685] v Prílohe ku „Kvetom“, ročníku 1839, č. XIV. zo dňa 11. júla. Zásady a náhľady tam vyslovené majú u serióznych Slovanov i dnes, navzdor haraburdáctvu literárnych pobehajov, svoju velikú cenu a platnosť. Už ten článok, keby sa kritikastrom tým chcelo čítať v starších knihách, mohol by im byť mocným dôkazom proti všetkým posudzovateľom povrchným, Štúrovi akýsi neplodný idealizmus a cudzotársky hegelizmus podstrkujúcim, alebo pripisujúcim a nehľadiacim na pôvodnú hĺbku jeho vlastných dobre oprávnených názorov.

Pani Talvj pojednáva na čele prvého dielu i o dejeprave srbského kmeňa, kde ide za nemeckými učencami; Štúr však zavrátil náhľadmi svojimi jej náhľady. Medzi iným hovorí:

„Věru by již jednou mohli se poučiti naši sousedé — Němci — pravdě o Slovanech, an jim již zcela příležitosti k tomu neschází; ale Bůh ví z jakých příčin, snad ze zastaralé proti Slovanům zášti, schválně oči zahmuřují, aby nemuseli viděti světla, jenžto však bohdá vkrátce tak se zmocní, že zřenice jejich neodolají proudu jeho a konečně otevříti se přinuceny budou. Obviňují se tu vůdcové srbští z neohraničené nade svým lidem moci, čož prý u národů slovanských bývalo (prikladá k tomu dva výkriky!!), pak pripisují se nábožné skutky panovníků srbských, jako stavění chrámů, klášterů, nadání jich vlastnostmi atd. zbujnělým a bezuzdným náruživostem jejich, jenž po spáchaných nepravostech teď v činech těchto nábožných útěchy hledají. Vraždy prý nejvíce působívaly k vybudování těchto nábožnosti sloužících stavení. Nebudeme tuto slov šířiti o první oné nepravé, zcela bezdůvodné námitce, anby to naši krátkou zprávu náramně prodloužilo, spokojujíce se na čas tento radši tím, co u př. v Týdenníku literarním Poznaňském v ohledu tomto potahmo na Polsko a Slovanstvo vůbec důkladně pověděno, a tušíce důvodných bádání vkrátce na poli tomto, připomeneme jen, že vládcové slovanští, jak to z dějepisu všech našich kmenů vysvitá, v zakládání chrámů atd. následovali pudu svého a tlumačili city lidu správě jejich podřízeného, v němžto, jak sotva v kterém národu evropejském, nábožnost hluboce vkořenena jest. Odkazujeme tu na dílo Šafárikovo: „Geschichte der Slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“,^[686] a jmenovité na zakreslený tamže ráz Slovanů, k čemuž my na ten čas ničeho více nepřidáváme. Konečně nezapíráme, žeby jednoho neb dvou příkladů tohoto bohaprázdneho u kmenovců srbských nebylo bývalo; ale je jako na odiv držeti a odtud na vládce všech Slovanů jakoby prstem ukazovati, jim chtivost k vraždám a Bůh ví co připisovati, zůstane povždy ničemností. My toho neděláme s dějepravou národů germánských, ačby nám docela takových příkladů v ní nescházelo, jako ku př. v dějepravě Franků, kde vládce Hludwing^[687] poštval Hludriha, syna Sigiperather, kníže ripwarských Franků, zavraždit otce, což tento také bez prodlení učinil. Po spáchané vraždě vystoupil Hludwing jakoby v krevní pomstě (Blutrache) a zkotil Hludriha. Tentýž Hludwing buď zavražditi dal neb vlastní rukou zavraždil knížata saliských Franků atd.“

Tak Ľudovít Štúr zastával i pri najmenšej príležitosti cti a dobrého mena Slovanov, nech bolo by sa týkalo ktoréhokoľvek kmeňa a voči akýmkoľvek autoritám. Utiahnuť sa, mlčať, oportunizovať nebolo nikdy v jeho slovníku zaznačené.

Milá Talvj i so svojimi rovnomyseľníkmi podobne zle pochodila ohľadom spoločenských ideálov, aké prechovávajú sa dosiaľ v kruhoch zväčša patriarchalizmu slovanskému neprajných. Píše Štúr v článku nadrečenom:

„V předmluvě k druhému dílu usiluje p. překladatelkyně podati obraz mravů, obyčejů atd. Srbů, při čemž zvláště do líčení obřadů při svatbách užívaných se zabírá. Velice se zastavuje a horší nad tím, že nevěsty v čas svého zasnoubení obyčejně váženým otcům čeledním ruce líbají, což jediné p. překladatelkyni na Slovany tak poštvalo, že jim ukrutenství ku krásné pleti vyčítá a proto tuto za nešťastnou u Slovanů pokládá. Že ji obyčej tento tak velice dojal, nedivíme se jednak z té příčiny, že p. překladatelkyně, sama ku krásné pleti přináležíc, s ní velice soucití, pak že rodem jsouc Němkyně neměla příležitost cos takového u svého národa viděti a takž velice překvapena byla touto novostí. Ukrutenstvím to však jmenovati jest přepiaté a důvodem jen nám býti může velké rozmazanosti, v nížto se pohlaví ženské u sousedů nalézá, pak neznámosti národního života našeho. Toto líbání rukou jistě nic jiného nevyznamenává, než proukázání vážnosti k otcům čeledním, těmto kmenům shromažděných rodin, jenž jakoby k žehnání uvazující se nové rodiny přicházejí; kterážto šetrnost, jevící se v líbání ruky, jistě mladým nevěstám výborně sluší a mnohem lépe, než když šedivec mladým paničkám ruce ulibuje. Slované milují opravdu svou krásnou pleť a váží si velice její cnoty, jenž v bohabojnosti, pracovitosti, upřímnosti a začasté i v bohatýrském nadšení těch citlivých srdcí pozůstává, a velice by neradi, aby se tyto cnoty v tu novomodní přetvořenost proměnily; dalecí jsou té upýpavosti, té licoměrnosti, která se teď dobrým tónem nazývá a jejíž nevykonávání se za nevlídnost anebo, jako u p. překladatelkyně, za ukrutenství pokládá. Docela jiný byl stav pohlaví ženského v starožitnosti slovanské, nežli v germanské, neboť an tuto podle svědectví Tacita^[688] (cituje miesto z Tacitovej Germanie) ženy ve přílišné vážnosti stály, ba co více vzývány byly, měli je mužové slovanští veždy za sobě poddané nepostupujíce jim oné zdánlivé a tím méně skutečné před sebou přednosti. S přijetím náboženství křesťanského u Slovanů stav jejich, jak slušno, v lepší se změnil; dosud však ještě, vyjmouce snad některá duchem ciziny napáchlá a novomodností se řídící místa, nedosáhnul, aniž s rozvinutím pravé národnosti naší nedosáhne onoho rozmařilosti stupně, na kterém jinde se nalézá a odkud jistě domácí štěstí a blaho rodin nevyplývá, ba na odpor rušeno bývá. Že tedy krásná pleť u Slovanů té zdánlivé přednosti, jakby sobě toho p. překladatelkyně žádala, nepožívá, jest výsledkem ducha národnosti naší, a jak myslíme, docela odpovídající přirozenému pořádku. Kam asi usilování Simonistek^[689] u Francouzů aneb u Angličanů podnikání ženských spolků a jejich vývodkyně Lady Bulwer,^[690] domáhajících se o rovná občanská práva s muži, vésti mohou, lehko se každý domyslí. Dosud záběhy tyto mnohé neřesti způsobily; bude-li však dále v nešvaře této pokračováno, jistě ničeho jiného odtud nežli zmatku a rušení blaha domácího se nedočkáme“ atď.

On nedočkal sa moderných týchto samovrážd, rozsobášov, luxusu ženského a rozvalín blaha domáceho a ruín rodín, ba celých národov; ale proroctvo jeho naplnilo sa a plní sa a ešte len plniť sa má. To môžeme i my potvrdiť, ktorí pozorujeme túto zženštilosť bohopustú, aká zachvátila národy. Každá ušpinená devečka myslí na veľkomožnú a bedár chlebíka žiadostivý cifruje si žienku do bodvábu a talmi-zlata,^[691] a slečinka z trochy majetku pafá cigarety a vydrichmáva lenivosť každého popoludnia, ktorého predpoludnie strávila v nečistom vozduchu pri cifrovaní sa. Nato stáva sa veľkomožnou, keď vydala sa bárs za koho, a tu už musí mať dvoch lekárov, tri slúžky, dvorného krajčíra, oplzlé obrazy na stenách, titerky a hračky na stolíku a — dojku. Inšie ani nepripomeniem. Zamlčím podobne nevychovávanie detí, ale vyháňanie ich na ulicu. Rozumie sa, že takému fafrnkovi takýchto prevrátených mamičiek už v poduškách musia všetci ľudia onikať. Keď ho Pán Boh trošička sprchuje a dopustí väcšiu-menšiu chorobu, mamičky omdlievajú, synáčkovi všetko po vôli robia. Ach! dosť reflexií z našeho veku, prorokovaného Ľudovítom. Môžem to dokázať, že všetky tie moderné biedy nováčia sa z toho kraja takýchto zženštilých mamľasov spoločnosti ľudskej. S kančukou to vyhnať zo spoločnosti slovenskej; bo toto viacej ubije národ náš než bezhlavá maďarománia a blbý racionalizmus. Späť treba obrátiť oje výchovy rodín našich do ríše bohabojnosti, stydlivosti, pracovitosti, kázne prísne domácej i školskej; vyššej ale mládeži treba dať prácu ducha ťažkú k vybaveniu a naučiť ju myslieť o budúcnosti. Štúra jej dať za vzor.

V stredku štúdií a dumania svojho nezabúdal Ľudovít na drahý národ svoj tam ďaleko v Tatrách prežívajúci trudný svoj byt; ani vo snách mu nenapadlo uchádzať sa o dáku stanicu chlebovú, na myseľ vznešenú jeho ani zďaleka nevstúpila myšlienka loviť vo svoj prospech materiálny dáku priazeň ľudskú. Pre národ všetko bol vstave podniknúť, pre seba nič. Dobrosoľské dva roky blížili sa ku koncu, keď tu zčista-jasna doletí chýr, že Štúr je vyvolený za profesora teológie v Kežmarku. Po celom Slovensku radosť opanovala srdcia. Zo všetkých škôl mládež gymnaziálna i teologická zbierala už všetky svoje veci k sťahovaniu sa do Kežmarku. Bratislavská mládež menovite nahnala strachu profesorom i meštianstvu. Na dolnom Slovensku krútili síce hlavami nad obratom týmto, ale predsa, ak bude tomu tak, chystali len vačky, nakoľko im tu blíže Bratislavy bývajúcim drahším príde študovanie ich synov v Kežmarku. Ale žiadosť to bola všeobecná; vidieť Štúra umiesteného hneď, ako vráti sa z Nemecka, preto aj preboleli ľahko Dolniaci vzdialenie sa svojho miláčka.

Štúr mimo ciest už pripomenutých navštívil i Drážďany, hospitoval v Berlíne a posledný rok mal osladený tým menovite, že Pravoslav Červenák vykonával a viedol i menom Štúrovým dopisovateľstvo. Po Červenákovi, s ktorým my dvaja, Horislav August Škultéty a ja, predvodievali sme mládeži, nastúpil námestníctvo ako kandidát teológie Škultéty. Ja som viedol predok vo výbore, zástával som sekretárstvo vo spoločnosti a viedol som onen písaný časopis. Vo veciach Kežmarku týkajúcich sa zverené boli tieto záležitosti ako obyčajne len tým, ktorí mali osobnú známosť s mužmi vplyvu pri konvente kežmarskom.^[692] A tu boli medzi inými sám námestník Horislav Škultéty, Bojmír Petrikovič a iní. Medzitým agitácia táto rozborila sa o skalopevnú a cieľov svojich dobre povedomú vôľu Ľudovíta Štúra. Ak bola naša zpráva o zvolení Štúra v Kežmarku za profesora tomuto nápadná, tobôž zhrozili sme sa my všetci nad jeho ráznou odpoveďou. Neišlo to do nášho rozumu. Dobre hovorí Ľudovít: „Jak málo ste mne poznali!“

My už len chýru tešili sme sa, a Štúr i len chýr sám, ktorému nechcel veriť, zapudzoval od seba. Ale čujme ho. On len tak mimochodom pripísal ku listu Červenákovmu na Horislava zo dňa 25. apríla 1840 písanému nasledujúcich pár riadkov:

„Předrahý Příteli! Velice mě zadivila ta zpráva nám Tebou zvěstovaná o mém zvolení za professora bohosloví v Kežmarku, což já sice jen za smíšeninu s bratrem mým (Karlem) posaváde držím, ale ještě více překvapilo mě, že Vy mne ku přijetí této stolice namlouváte a ta mi jíti radíte, což mi důkazem jest, jak málo ste mne poznali, čili jak málo mě teď znáte. Oznamuji Vám neodvolatelně, že já té stolice na žádný způsob nepřijmu, přijati nemohu, jelikož mimo všecku neschopnost mou k professoratu bohosloveckému mám sto důležitých příčin, proč to na prosto zavrhuji. Mohli by mě vyvoliti i na jinou stolici, já to předce nepřijmu, poněvadž záměry mé tím zničeny by byly, o kterých Vy ale ještě nic nevíte, věděti nemůžete. Za potřebné sem soudil dosavád o tom mlčeti, co teď Vám oznamuji; slyšte tedy! Já na Vaši břetislavskou stolici slovanskou v říjnu (1840) vystoupím,^[693] což ale ještě nikomu, mimo naše, nezdělujte, nebo neradno hluku činiti. Sbírejte jen pilně peníze, ostatně ale o výživu mou se naprosto nestarejte. Paedagogií já žádných nepotřebuji, ovšem je ale Vám tam potřebně zůstavším vyjednati usilovati se bude ze vší síly. Ohlednětě se jen po dvou světnicech na svobodném místě, zajednati je však pořád netřeba. Hleďte tak, aby náš Miloslav (Hurban), jenž tam zůstati má, buď se mnou, aneb aspoň při mně přebývati mohl. Dobře bude, jestli i Ty tam zůstaneš, však pass si konati můžeš do Německé země,^[694] ba raději konej, aby si se neobmeškal. Slyšel sem, že máš k tomu peníze. Dne 7. neb 8. září já jsem v středu Vašem, přes leto tu ještě zůstati velice mi potřebno jest. Kupte na každý pád (rozumej knihovňu slovanskú bretislavskú) Dobrovského Institutiones^[695] dialecti veteris^[696] a Wiszniewského^[697] Dějepis literatury Polské. S Bohem! Tvůj upřímný Ludevít.“

S listom týmto v rukách stáli sme my bližší priatelia Štúrovi a vtedajší vodcovia mládeže ako hromom omráčení. My hotoví boli sme pletichám dajakým pripísať toto zdráhanie sa Štúrovo a až nervózne hľadeli sme urovnať cestu a nechať možnosť Štúrovi odvrátiť sa od úmyslu tak určite vysloveného, a na každý prípad prijať kežmarskú stanicu. On „na žiaden pád“, my „na každý pád“. Z prípravných, cesty mu urovnávajúcich ku späť vziatiu slova svojho našich námah buď zachovaný potomstvu dopis Augusta Horislava Škultétyho na profesora a rektora lýcea kežmarského, Benedictyho,^[698] z ktorého sa vidí i natiahnutý pomer mládeže slovenskej ku Schröerovi, Tamaškovi a prešporským vôbec. Podávam list ten v celosti.

„V prešporku, dne 21. května 1840. Slovutný a Vysoceučený Muži, Velectěný Pane! Otcovská přízeň, kterou Ste ke mně tři leta v Kežmarku pobyvšímu dokazoval, i teď tou mne posilňuje nadějí, že důvěrnou tuto přímluvu, ku nížto mne nejeden důvod ponouká, tak upřímným srdcem, z jakového ona vyplývá, přijati ráčíte. Nevýslovnou radostí smě zaplesali, uslyševše, že Ste se Vy, Slovutný Muži, celou duší o to zaujal, aby na uprázdnenou Kežmarského Lyceum stolici bohosloveckou ne jiný než Slovan dosednul. Nebylo na tom dosti, radost naše nejvyššího dosáhla stupně, dozvěděvších se, že neunavnou přičinlivostí Vaší to dovedeno bylo, aby Vysoceučený Ludevít Štúr to místo zaujal. Nyní ale divíte se, aneb jestli Vám smutnou tuto zprávu první já zvěstovati musím, diviti se budete, že Ludevít Štúr povolání tomu odpírá. Coby bylo netušeného tohoto a nešťastného skutku příčinou, posud sme neznali, anť včera toliko se nám věc světle objasnila. — Když se pověst roznášela o tom, že Štúr na Lyceum Kežmarské zvolen bude, i tajní jeho a Slovanství nepřátelé radost na tvářích ukazovati se nestyděli, když při tom v srdci o rozličných přemyšlovali prostředcích, nimižto by muži tomuto, tak včasně po vlasti naší proslulému první štěstí a tudy i širší okres účinkování jeho zamezili. Cítili zajisté Prešporčané, že hlasy, které se mezi plesající mládeží roznášely, v skutek uvedeny budou, cítili a předviděli jistě, že dosednutím Štúra na Kežmarskou stolici, ne malou částku študujících zvláště Slováků, kteří veždy květ Lyceum prešporského byli i budou, utratí. K čemu je tedy soběcká zlomyslnost nevedla? Měli zde budoucího roku dva supplenti v rhetorice býti, jeden Maďar, druhý Slovan. Dřív tedy, nežli se pozvání sl. Konventu Kežmarského Štúrovi doručiti mohlo, předloženo mu bylo od zdejších, zdaliby supplentství ono nepřijal? Štúr, jehožto vřelá tužba ustavične ta byla, aby se v Prešporku osaditi mohl, anť se mu město toto k dosažení jeho záměrů nejpříhodnějším býti zdálo, uvolil se k vůli těch vyšších předsevzetí, přijati toto chatrné supplentství. Později tedy, když se mu neočekávané pozvání Kežmarské do rukou dostalo, nemoha, co neznámý na Vašich stranách, povážiti ty příhodné okolnosti, které mu i tam z ohledu jeho vznešených záměrů znamenité výhody slibovaly, aby dříve již dané slovo nezrušil, nevyhověl, k podivení všech důvěře sl. konventu Kežmarského, kterou do něho v plné míře skládal, jakožto v muži, kterýžto mezi vrstevníky svými nemnoho sobě rovných počítá. Ale přesvědčeni jsme úplně, že Štúr toliko skrze lstivou zlost nepřátelů našich, kteří mu zde zlaté hory slibovali, podvedený mohl se chyby této dopustiti. Máme však pevnou naději, že jelikož na dané slovo více vázán nebude, anť se supplentství ono jeden toliko a sice rozený Maďar dostati může, a tudy opět sklamaný, hotov bude zasednouti na předloženou stolici Kežmarskou. Ta jest tedy toužebná prosba naše, aby Ste Vy, Vysoceučený Muži, pro slávu školy Vaší a blaho národu pracuje, jestliby ještě pořádky učiněny nebyly z ohledu jiného učitele, věc tuto na čas prodloužiti ráčili, až se Štúr — lépe poučený — k přijetí Kežmarské kathedry odhodlá. Přesvědčení sme zajisté, že dosednutím jeho tamější Lyceum mnoho získá, ant jak se věci ukazují, bude-li Tamaško za prešporského bohosloví učitele zvolen, študující úhrnkem do Kežmarku za Štúrem půjdou. Na ten ale pád, o kterém však velice pochybujeme, jestliby předce Štúr stolici Kežmarskou přijati nemínil, osmělujeme se Vysoceučenosti Vaší na jeho místo jediného Bodického^[699] (Andreje), kaplána u důstojného p. Seberínyho, nejen co muže, který se na stolici bohosloveckou připravoval, ale také co horlivého vlastence slovanského odporoučeti. Ostatně ještě jednou opětuje toužebnou prosbu naší, v té naději, že ji za zlou stránku vykládati nebudete, jsem Vysoceučenosti Vaší upřímný ctitel, August Horislav Škultety v. r., čekatel bohosloví.“

Z listu dvoje vidí sa: veliká netrpelivosť naša a násilné presvedčenia nášho na všetky strany v platnosť uvádzanie, spolu však železná tvrdosť okolností, vzdorujúca snom i túžbam krásnym veľmi činnej mládeže súvekej. My však „málo ešte poznali sme Štúra“, keď sme prikovať chceli ho ku spišským žulám Karpát studených, a málo sme tiež poznali praktické pomery kežmarské; splnilo sa na nás to „neviete, začo prosíte“. Na kežmarskú stolicu bohoslovia driapali sa zarytí starí nepriatelia: Tomka Jánoš, večný kaplán prešporský, a Kellner,^[700] ožďanský gymnaziálny učiteľ, a kandidát teológie z Nemecka sa vrátivší Lörincsék.^[701] Kežmarčania urazení košíkom, Štúrom im skutočne daným, na oných prvých dvoch počali obracať zrenie. Dosť mal práce šľachetný Benedicty, aby oni dvaja slávožrúti a bornírovaní tupoumci^[702] nevšantročili sa dáko do sboru vtedy veľmi solídneho učbárov kežmarských. Benedicty naložil Dobroslavovi Čipkajovi,^[703] poslucháčovi teológie a horlivému Slovanovi, zodpovedať jeho menom list mládežou bratislavskou skrze námestníka ústavu mu písaného, ktorého dopis zdeľujem tu doslovne:

„V kežmarku 1840, 16. června. Předrahý Příteli! Vysoceučený a Velemilovaný náš pán Professor, Jan Benedicty, vyzval mě v těchto dnech, abych Vám na Vaše psaní krátkou napsal odpověď jeho jménem, co sem já, nejen proto, že vůli mých představených naplniti vždycky hotov sem, nýbrž i proto, že se s Vámi, milovaný Bratře, opět písemně smlouvati mohu, s radostí učiniti pospíchal.

Vašeho listu — na p. Benedictyho — hlavním byl předmětem jistě drahocenný onen Ludevít Štúr, kterého Kežmarčané za professora bohosloví byli vyvolili a který vůbec všechněm, obzvláště ale nám Slovákům až dotud, dokud se pověst o tom, že do Kežmarku nepřijde, nebyla roznesla, blažené pod Tatrou sliboval dny. Psal Ste totiž, žeby prý Štúr měl vůli (čo chybne pochopené bolo, keď Škultéty strany konečného odhodlania sa Štúra k prijatiu kežmarskej stanice sám nič určitého sľubovať nemohol, ani ako list svedčí, nesľuboval) do Kežmarku přijíti, však ale ne za professora bohosloví, k čemuž není připraven, nýbrž k překládání jiných věd, však pohříchu, věc tato se více zajinačiti nedá, neb již Vysoceuč. p. Samuel Lörinčík k zastávání úřadu toho vyvolen jest, a tak Štúr pro Kežmarek na tento čas již jest ztracen. — Daremné bylo mé hořekování nad ztrátou touto, daremné popisování zármutku, nímž ňádra naše naplněna byla zvláště proto, že sme sobě v něm slibovali muže, do jehož prsou důvěrně by smě byli mohli vylévati naše city a jehož city bylyby se potápěli v citech našich, s nimžby nás jeden cíl by spojoval na věčnost, jeden svazek poutal na věčnost, daremné pravím by to bylo všecko, neb věc se zjinačiti nedá.

Nám teď jiného nepozůstává, jedině kojiti se nadějí, že i tento novozvolený pan professor úřad svůj důležitý jistě hodně zastávati bude, že sobě dá záležeti něco i na národnosti naší, že bude umět nakloniti sobě srdce posluchačů. Naděje jest, ó by nás jen nesklamala opět! Věru, kdyby se to tak nebylo stalo, jistě by nás nebyl těšíval první papršlek ohnivého slunce pod Tatrou, Lomnický vrchol by nebyl budil tisícnásobné city v bujných prsech našich; nýbrž bylby nás přivítal bezpochyby druhý konec stověkých kopců tatranských a bylaby nás objala náručí Vaše na břehách Dunaje.

Nikdy se snad mezi strachem a nadějí nekolotala tak duše má, jako při posledním — po odmítnuté volbě Štúrem — volení professora. Pomysletež jen sobě, že šlo zde o Vašeho kaplana Tomku aneb o ožďanského professora Kellnera, úhlavných to nepřátelů Slovenska, těch, kteří odřekli se své matky, kteří potupivše své, u cizích bobkové hledají věnce! Znáte je. Budiž dost na tom, že sme si byli s Javorem^[704] umínili, zanechati Kežmarek, kdyby pan Lörinczék nebyl svitězil. Nebo tento jistě, ač posud žádného svědectví nevydal o lásce své k otcovskému pokladu, povšimne si mladých Slováků předce a nenechá mimo sebe vanouti ty větérky, ješto vanou po březích Hrona, Nitry, Váhu, ano po celé Slavii, bez toho, aby aspoň koliktolik i jeho ducha nepronikli. (Márne to boli nádeje. I táto, ako mnohá iná rodina stratila sa pre národ na pustatine tejto duchamornej.)

Co se pak p. Bodického týče, i strany toho Vysoceučený náš pan Benedicty officiosně psal Důstojnému panu Seberínymu, zdaližby totiž měl vůli do Kežmarku přijíti, který se ale veřejně osvědčil, že on u tohože Důstojného pana Seberínyho faru očekávati chce. Tak psal Důst. p. Seberíny. P. Benedicty Vám posílá jeden exemplár Exam., aby Ste prý viděli, jak to tu jde. S Bohem buďtež na žádost Vašeho Dobroslava Čipkayho v. r.“

Tak skončilo sa intermezzo s Kežmarkom na konci štúdií jeho dobrosoľských. Štúr nemal určeno dotknúť sa Kežmarku duchom svojím plamenným; dotknul sa iba múrov jeho až vo víchrici rokov 1848 — 49, keď mečom opásaný tiahol Spisom za čatami utekajúceho ku Košiciam Görgeiho.

Ešte v Dobrosoli súc a vyrozumejúc, ako nervózne a k tomu ešte samozvane za neho pracujeme tu vo vlasti, myslel tušiť môcť príčinu toho v našej nedôvere ku Schröerovi a prešporským vôbec; preto prosil a zaklínal nás na svätosť lásky našej k národu, aby sme v dobrej zhode a v dôvere najmä so Schröerom trvali, ako s mužom opravdove národu nášmu prajúcim. Mám jeho i Červenákove listy v príčine tejto písané pred očima, ale tým vzrástla by už kapitola táto nad výmeru jej uložená.

S rokom 1840, ja koncom júna, Štúr v októbri, vstúpili sme do úradného účinkovania; ja čo kaplán na Brezovej, on čo námestník profesorátu slovanského v Bratislave.

Štúr opustil Dobrosoľ s túžbou neuhasiteľnou po vlasti, po tej zemi svätej, po horách a dedinách, mestečkách a mestách, v lone ktorých prebýva jeho národ i rodina, súdruhovia i priatelia. Ach, vlasť milovaná, ako sladké je meno tvoje, ty chováš v sebe všetko, čo je najdrahšie Ľudovítovmu ubolenému srdcu, a predsa, predsa — čo mu kynie v ústrety z miest a dedín, hôr a zámkov tvojich? Čo čaká na vzývateľa, ľubimca, milenca tvojho? Boj a ťažkosti, útrapy a hryzavá starosť. On ťa vzdor tomu vrúcne miluje; áno, Štúr preto miloval svoju vlasť, že ona tak chudičká bola, že ani len kúsok chleba pre syna svojho už nemala, čo mala, to bol pohár sĺz, horký kus stvrdnutého už chlebíka a v každom kúte stopy drancierov. Štúr takúto vlasť miloval, lebo to bola vlasť jeho otcov, zem dedičná tisícerých pokolení jeho národa milovaného, ktorý sám tak, ako i tento jeho syn, nič nemal k strateniu viacej, ale všetko, všetko, čo k životu náleží, vydobýjať nádobno mu bolo. Takýto národ v takejto vlasti milovať naučil sa Ľudovít v priebehu jedného štvrťstoletia pekného života svojho.

Ako prekročil hranice Germánie, „susedy Slávy“,^[705] so zimničnou rozochvelosťou, najsladších pocitov plný blížil sa ku zlatej Prahe s úmyslom prežiť v Čechách niekoľko týždňov v priateľskom náručí prvých borcov Slovanstva západného. Cítil sa tu úplne šťastným, ač kalich šťastia národného i tu premiešaný bol pelýnkom aj korienkami horkými.

Pobytu jeho v Čechách druhému buď venované miestečko toto. Prezrúc si poznovu drahé pamiatky slávnej minulosti národa českého, zhromaždené tu nielen v dvoranách, palácoch a vo svätyniach chrámov, ale na uliciach a po námestiach kráľovskej Prahy, namieril kroky svoje i naokolo po zemi Českej. Kráľovej Hradec skvel sa vtedy už vo svetle mesta národným duchom neseného, tam mali sídlo pôsobenia a tvorenia svojho slovutné, vypuklé postavy duchov vznešených, ako boli profesori Klicpera^[706] a Chmela,^[707] podnikateľ činný a obetivý Jan Hostivít Pospíšil; tohto posledného dom a rodina boli strediskom krúžku vyvolených synov národa; tu sa robili rozvrhy a plány k prácam literárnym, ktoré Ján Hostivít ochotne honoroval a vydával. Jeho kupecký sklad kníh zásoboval okolie knihami a časopismi toho času vydávanými v Prahe, a tlačiareň jeho šírila mocne v národe svetlo osvety a vzdelanosti národnej. Žiaden cestovateľ slovanský neobišiel Hradec a neobišiel pohostinského domu Pospíšilovho, v ktorom skoro spoznal sa so všetkými čelnejšími Slovanmi mesta. Poskúpe ich vtedy ešte bývalo v Čechách tak ako v ostatnej Slávii, susedky Germánie. Ja navštívil som Hradec v prázdninách r. 1839, Štúr v jeseň r. 1840 a oba našli sme v dome Jána Hostivíta prijatie milé a odpočinutie velice vzácne.

Ľudovíta nášho potkala v Hradci dosť značná nehoda, ktorá priviazala ho vďačnosťou k rodine Pospíšilovej po celý čas života jeho; skĺzol sa bol nešťastne zo schodov^[708] a porúchal si ruku. Ošetrovaný bol za dlhší čas rodinou touto šľachetnou veľmi pečlive, takže skoro sa zotavil. Ale i inú ranu odniesol si Ľudovít z domu Pospíšilovského, ktorá nie tak skoro zacelela. Mária,^[709] rozkošná dcéra Jána Hostivíta, sestra Jaroslava,^[710] mladého vtedy spisovateľa a priateľa Ľudovítovho, vrezala sa ideálnou svojou krásou, štíhlou, strunatou postavou, čiernymi zádumčivými očami, úchvatným spevným hlasom a hrou umelou na piane do srdca Ľudovítovho. Ctnoty devy tejto slovanskej, tak riedke vtedy medzi dcérami Slávy, pri vzdelanosti všeobecnej vrcholili v horlivom pestovaní citu národného, v láske k národu vzchápajúcemu sa po dvestoletom sne k novému životu. Nebol to div, keď prvý mládenec slovenský tým samým idealizmom nadšený v oči Márie nadbehol šípu bôžika toho všetečného prvej lásky. To skúsili i iní, je to osud krásy, že veľa rán pôsobí. Dievka táto luhov polabských a nadorlických stala sa pôvodkyňou nechtiac i iných rán mladoňov Slovanských. Na jej kráse a nadšení poetickom zapálili sa i dojímavé spevy Boleslava Jablonského.^[711] Vďaka pekná peknému tomuto zjavu devušky slovanskej, že milou bola srdcu toľko národ milovavšiemu a toľko od národa milovanému. Ľudovít náš oheň prvej lásky však zavrel a siedmimi zámkami pred sebou samým ukryl v tajinách vlastného srdca. Niektoré piesne jeho utajené a všelijako zafátelované boli v myšlienkach na zjav krásy a ctnoty Márie, tak napr. piesne: „Holubice smutná zletovala kraje“,^[712] podobne dve piesne v Nitre I. pod pseudonymom Boleslava Záhorského, „Ach, vy lesy, pusté lesy“^[713] a „Zapomni, drahá“.^[714] Hodno je túto poslednú zachovať v pamäti; skvejú sa v nej slzy zlaté tohoto oka orličieho, je tam zložené tajomstvo života jeho, je tam obetované jedno srdce vlasti a národu.

Tak naozaj len „kradmo“ tu i tu odvážil sa sebe samému pripomínať obrazy tej krásnej víly polabskej. On vzpieral sa mocne a dôsledne ostňom týmto, ktoré sám Boh vštepil do prsú ľudských, vzpieral sa v myšlienke slobody ducha, povolaného k dejstvovaniu na dedičnom poli národa. Ľudovít predvídal hrozné búre a chcel si zachovať samostatnosť a nerozdelenosť všetkých svojich síl. Mýlil sa, pravda; no blud jeho tento neškodil národu. Prísna opravdovosť jeho vytvárala čisté ducha posvätenie z okolku lásky k dievke, a naopak lásku túto časnú z okolku oného duchovného žertvovania sa cieľom vyšším. Jemu mleli sa po mysli pozorno-bádavej tie mnohé príklady natúr nižších, sfilisterčených, u ktorých láska manželská a rodinná udúša ducha k vyšším svetom povolaného, a logická jeho bázeň ohlušila logickú smelosť, keď tak odhodlane volil si pre beh svojho života panictvo! Ušlo mu totižto pozorovanie, že opravdove vyšším duchom láska rodinná nie je prekážkou, ale podporou v dielach, tvoreniach a dejstvovaní vyššom. Tejto logickej smelosti ohľadom na seba nemal Ľudovít. Hádky teoretické o predmete tomto trvali za dlhý čas medzi nami dvoma. Ja poukazoval na priepasť hniloby nízkych natúr v panictve žijúcich, on na masu hnilú, bezvýznamnú plytkého rodinkárstva; tomuto prehľadu nášmu musel sa podrobiť celý život národa a tu čmírili sa nám pred očami typy veľkolepé so sprostými, hádka trvala roky, málo chýbalo, že neprepukla do verejného sporu. Nálada, obojstranná bola k tomu veliká. Len zdržanlivosť na oboch stranách prekážala výbuchu.

„Pováž, prosím ťa, stav hrozný národa nášho, ktorý už temer ani spôsobný je nie pojať podmienky života národného, a ktorý sme predsa zamilovali tak, že životy zaň klásť hotoví sme, či nevyžaduje láska táto naša k národu tak upadlému celučkú celú obeť nás samých?“ Tak Ľudovít.

„Založ,“ hovoril na to ja, „rodinu na základe lásky opravdovej k dievke tak nadšenej ako Mária, založ rodinu,“ poviem, „podľa vzoru Pospíšilovskej krásnej rodiny — tohoto roztomilého strediska toľkých duchov činných na poli národa, tejto matky toľkých síl podrastlých a podrastajúcich, ako vidieť mohol si sám tam na junáckom Jaroslavovi, nadšenej, ideálnej Márii, bodrom, horlivom Bohuslavovi, vtipnom, malom Vaškovi v Kráľovej Hradci: a uvidíš a dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde na národ viacej požehnania, vzíde viacej sily a odvahy než z toho večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panicov.“

„Možnosť neupieram,“ vetí on, „keby len tých nastávajúcich búrok nie; ale čože si počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán — ako predvídam — búrať sa a váľať?“ Tým sa obyčajne v zadumaní obapolnom končievali hádky, ja sám dlho konečné rozhodnutie otázky ohľadom seba samého odkladal. Spor mal vybúšiť do verejnosti v tú dobu, keď ja prakticky odvetil som Ľudovítovi pozvúc ho na svadbu svoju. Ľudovít prišiel — ako písal priateľom — „Miloslavovi na pohrab!“ A príduc troma dňami pred svadbou (4. októbra 1845), ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš. Darmo! Vec bola medzi nami riešená nadlho prakticky. Ľudovít si však nemohol odoprieť po návrate svojom z veselej svadby hlbockej, kde bandérium mládeže, hudba národných hudobníkov, piesne storaké ríše svadobnej sa vírili okolo smutného tohoto junoša, nemohol si odoprieť v úvodnom článku novín svojich^[715] dať výraz nevoli svojej a len tak pozďaleka bez určitejšieho udania osoby, na ktorú sa úder vzťahoval, karhal prudko piesne o láske a svadobné oslavy slovenské. Priatelia vedeli, kam rany padali, a veliká časť žiakov jeho súhlasila s úderom týmto. A ja zas medzi riadkami čítajúc, tiež tým spôsobom odvetoval som. V zápäť článku dotyčného píšuc o rodinnom živote našom a piesňach lásky s nimi spojených, zastupoval som stanovisko svoje.^[716]

Osobne sme o predmete tom viacej nehovorili po tejto tu predchytenej dobe (koniec roku 1846).

Ľudovít obetoval sa celý národu, on predvídal v jednej hŕbe skopené všetky tie búre, ktoré i on prežil, i my po ňom podstúpili a prežili, i ešte podstupovať máme nielen my, ale vaši i naši prejemníci, a mienil sa tak uspôsobiť k hľadeniu im v oči. Panictvo jeho dobrovoľné malo najvznešenejšie motívy a nebolo tým, čím je pri mnohých, výplodom chlipnej zmyselnosti, alebo následkom nešťastnej romantiky, lebo dokonca podivínstva mrzutého, súcitu nájsť nespôsobného. Ľudovít bol žertva sebou samým národu prinesená, obeť, ktorú prijalo Slovanstvo a ktorú, tak verím, prijal i sám milosrdný Boh, lebo bola to obeť úprimná. On, dal výhosť láske zemskej z lásky k národu nesmierne zranenému, osudne ubitému, napolo zmordovanému, a predsa hodnému obetí synov jeho oduševnelých.

My stretneme sa ešte raz s týmto bôžikom^[717] podkušiteľom, otáčajúcim tajomný tento zámok srdca Štúrovho, aby konečne i v poslednom svojom pokušení nezvratným zostal Ľudovít. Tieto strany jeho bojov života pripomínam, lebo presvedčený som, že všetko, čo týkalo sa tak blízko tohoto srdca, plného najhorúcejšej, najopravdovejšej lásky k veľnárodu slovanskému, milé a vzácne bude národu tomuto potom, keď stane na tej výši života a vývoja svojho svetodejného, na ktoré pošinúť ho namáhal sa Ľudovít Štúr.

On dumal v sladkom rozochvení prvej lásky k devuške slovanskej o búrach, a videl v nich hrob lásky ženskej, nevidiac ani, že už prvý hromonosný mrak vyliezal spoza obzoru vzývanej a milovanej vlasti. Dňa 10. septembra 1840^[718] zahrmelo to zmätene a streštene z úst arciharaburdáka, grófa Karola Zayho, ktorého evanjelici zvolili za hlavného dozorcu cirkví a škôl evanjelických a. v. v Uhorskom kráľovstve. Toho času tradície sväté dávali ešte zmysel hodnosti tejto; lebo títo generálni inšpektori bývali ochrancovia vierovyznania evanjelického, mávali teda vplyv veliký nadol tým, že sa priznávali právohajnými skutkami a slovom k ľudu evanjelickému, utlačenému v mnohom ohľade nielen za dôb predtolerančných, ale i pod zákonom^[719] zabezpečujúcim práva vierovyznanské (1790/1), nahor zas býval ich vplyv značný tým, že oni boli tlmočníci deväťstotisíc evanjelických poddaných kráľa uhorského, medzi ktorými pozostalé pojedinné rodiny starošľachtické vynikali horlivosťou evanjelickou i vernosťou naproti domu panovníckemu. Tu naraz pretrhol tento novozvolený generálny inšpektor reťaz tradície starej a postavenie hodnosti tejto začal inak pochopovať k úžasu a ustrnutiu staršieho pokolenia, vídavšieho hodnosť túto v solídnejších rukách a k prestrašeniu mladšieho podrastu cirkevno-národného, schytajúceho sa na kriela činnosti k pradeniu starej nite života verejného cirkevno-národného.

Prizrime sa k tomu novému programu nového generálneho inšpektora, s ktorým prvým do činenia mal mať náš bohatier myšlienkový Ľudovít Štúr. Dňa 10. septembra 1840 hrmel takto zmätečnými a zmätenými pochopmi gróf Karol Zay v reči svojej inštalačnej. Potom, keď pobúchal a pomlátil štvoro na pätoro o svojom povýšení, o svojej smelosti proti všetkým živlom úrad jeho znesnadniť usilujúcim sa, o výchove a školách, o žiakoch a učiteľoch, o láska k vlasti, o bratskej zhode s reformátormi atď., zaharaburdáčil si nasledovne o najhlavnejšej myšlienke svojho mozgu, zimnične naladeného, hovoriac:

„Pozůstává ještě jedna veliká všeobecná důležitosť, bez jejíhož podporování símě všech prospěšných ústavů aneb do plané roli padne (sic),^[720] aneb již klející v puku, ledovcem poražené, svadne; na které vlasti naší konstitutionalní setrvání, svobod našich udržení a protestantismu byt založen jest: v které se tedy všech věrných vlastenců a mezi nimi napřed protestantů usilování sjednocují. Tato všeobecná důležitost jest národnosti naší rozkvětování (sic); a poněvadž národní život bez jazyka národního místo nemá — vlasti naší pomaďarčování!“ Ako tieto blbstvá a polobláznivé balamuteniny vypustil z úst, tak ihneď sám badal, že sa dopustil na ten vek ešte dosť striezlivý velikej sprostoty, preto hľadí ju ospravedlniť, hovoriac:

„Znám těchto slov valnou sílu (recte:^[721] veliké hlupstvo), které na srdce spoluvlastenců, tu radostně (ovšem u haraburdákov sebe rovných), tam bolestně doléhá; cítím probuzených nepřátelských živlů plápolající oheň, ale cítím i to, že dle své víry (akej?), svého povolání (to bolo ovšem brániť právo na svoju reč pol milióna slovenských evanjelikov) a přesvědčení, své zdání z ohledu této důležitosti beze všeho ostýchání vysloviti povinen jsem! — Velectěné shromáždění! Každý zdravého rozumu Maďar slovanského národu starobylosť, jeho činů velikost a vzdelanosti stupeň upřímně uznává, nýbrž i to, že Slované jsou vlasti naší prvorodníci; Maďarů pak vladařství toliko jich vítězství odměna. Ale tu hlas marného chlubení, na moc se odvolávající pýcha umlknouti musí, tu pomaďarčování ve vyšším smyslu bráno budiž; poněvadž jeho vítězství jest rozumnosť a vydobytí věčných práv konstitucionalní svobody; jeho pak potlačení jest tolik, co evropejské vzdělanosti do onoho temností a neumělostí prostředného věku pohřížení. Nebo maďarská řeč z ohledu své samostatnosti může toliko v rozviňování vlastního, to jest maďarského živlu účinkovati, kterýžto živel z ohledu našeho položení, náhledů, duchovního i tělesného dobrého přirozeně a nevyhnutedlně jen rozumnosti, času přiměřené vzdělanosti a zákonní svobodě holdovati může, když naproti rozvinutí Slovanstva, netoliko rozvinutí maďarskému živlu, o našem obecném dobrém nás ubezpečujícímu, příměrně přítrž činí: ale tím i cizího živlu símě ve vlasti se rozsívá a k bujnému zrůstu proniká.“

Či možno u rozumného človeka predpokladať toľko nezmyslov jedným dúškom vysloviť, na papier položiť a vytlačiť dať? Konštitúcia a pomaďarčovanie! Ako sa to dá zrovnať? A dokonca ako sa dá zrovnať protestantizmus, ktorý je položený na základoch slova božieho, s haraburdáckym maďarizmom, vyzývajúcim do krutého obranného boja blížnych svojich nemaďarského jazyka i pôvodu? Hovorí „o národnosti naší rozkvětování“ a hneď nato porúča vyhladenie Slovanov uhorských, ktorých národnosť uznáva, lebo „rozvinutí Slovanstva maďarskému živlu přítrž činí“, a dokladá sám k zavŕšeniu protimluv svojich:

„Ale ačkoliv Slovanů předsevzetí upřímné jest, a jejich náklonnosť k vlasti, k náboženství a ku králi pravá a nepohnutelná, vystavěného cíle („jazyka svého vzdělání a národnosti udržování,“ ako sám Zay ciele tie udáva), přece neobdrží, jejich usilování jiného následku míti nemůže, než jejich duchovních sil daremné zmrhání, aneb cizího živlu ve vlasti utvrzení. Medle, mohou-li očekávati naši slovanští bratří, že při horlivém zasazování se Maďarů o svou národnosť, budou moci bez překážky řeč svou vzdělávati, že v boji Germanů, Romanů,^[722] Maďarů a jiných živlů, mezi sebou, svou národní samostatnosť vítězně zdržovati moci budou? Klamlivé naděje. Svazkové obapolného se dotýkání roztržení jsou, ten totiž prostředek, kterým všecky ve vlasti naší jazyky, jako by v jeden se spojovaly, a při kterém svobodně a nevinně každý se vzdělávati mohl, latinská řeč v počtu živých více nestojí! Národové pak germánského a románského kmenu v rozvinutí maďarské národnosti zákonných svých svobod největší ubezpečení nalézajíce, ve vlasti naší jiné národnosti rozvinutí a rozšíření napomáhati nebudou (!), ale raději všemožně překážeti.“ Koniec tohoto blúznenia však bol: „Následovně každého pravého měštěnína, každého svobody a rozumnosti horlivého zástupce, domu rakouského věrného poddaného, jestliže toliko zaslepenosti a pobočných cílů hledání vinu od sebe odstraniti žádá, největší povinností jest, vlasti pomaďarčování mužně napomáhati.“

Tak Zay dôležité postavenie svoje, historický zmysel uhorského kráľovstva s jeho rozličnými národmi dosiaľ pokojne jeden popri druhom žijúcimi, logicky pochop protestantizmu a filozofie náuku o rozumnosti prevrátil čím hore tým dolu a zbrklou svojou hlavou vrážal a tĺkol do všetkých pomerov politických, cirkevných, národných a sociálnych. Nápojom týmto užitým vo chvíli neostráženej omámilo sa celé jedno pokolenie, ktoré ihneď začalo tance prevádzať okolo tohto novomódneho proroka maďarizmu. Generálny konvent jasal opojený, reč Zayho dal vytlačiť vo všetkých rečiach, stolice hýbali sa, čestitali prípismi a deputáciami grófovi bučanskému^[723] ako generálnemu inšpektorovi evanjelických cirkví. To utvrdilo tohoto zapáleného haraburdáka v jeho predsavzatiach slávo-románo-germanožrútskych, takže hádzal a metal sebou ako posadlý. Maďarské časopisy, úradné i súkromné jeho dopisy na úrady i jednotlivcov, plné boli jeho enunciácií, ktoré vrcholili v tom: kto si verný kráľovi, kto si rozumný, kto si protestant, kto miluješ konštitúciu, každý musíš pousilovať sa čím skôr stať sa Maďarom a iných k tomu honiť tak, aby čo skôr uhorská krajina celá pomaďarčila sa. Kto to nečiníš, zradil si vlasť, konštitúciu, kráľa, ba stal si sa nerozumným! Na evanjelikov slovenských, ktorých je veliká väčšina proti maďarským a nemeckým evanjelikom, mal nadto ešte inú smečku, totiž pokalvínčenie ich, vlastne len skomolenie ich s reformátmi tak, aby stali sa menšinou proti maďarským kalvínom, vytasil sa teda ako generálny inšpektor s ideou únie! A to sa tak valilo ako z prekoteného horúcej vody kotla na Slovač našu. Otcovia cirkevní boli na zadusenie zaliati tým presvedčením grófa Zayho, ktorému tľapkala chválu celá verejná mienka židovsko-maďarských časopisov, konventuálnych a stolično-kongrecionálnych^[724] haraburdákov.

S takýmto obrom filištínskym^[725] potkal sa Štúr hneď pri svojom navrátení sa z Nemecka. Utiahnuc sa k rodičom cieľom doliečenie sa z pádu svojho kráľovohradeckého, mal príležitosť dočítať sa všetkého toho, čo mocný magnát Zay podujímal. Mládež očakávala ho v Bratislave netrpezlivo a so zápalom, lebo všetko pripravené bolo k zaujatiu pred dvoma rokmi pretrhnutého účinkovania jeho ako námestníka profesorátu slovanského na lýceu bratislavskom. Starký Palkovič túžobne tiež očakával Ľudovíta, chtiac nielen zveriť mu povinnosť svoju čo riadneho profesora reči a literatúry slovenskej, ale tiež i spoluredaktora časopisu „Tatranka“.^[726]

Ako Ľudovít v optimizme svojom mladíckom zanášal sa myšlienkou nakloniť Zayho k národu slovenskému, tak Zay nič nemal väčšmi na starosti ako buď lichotením získať maďarizmu, buď terorizmom odstrašiť od národného horlenia Ľudovíta Štúra. Známe sú nám už enunciácie Zayho, na ktorých jazdil, ale lepšie ich poznáme z listu poslaného Karolovi Štúrovi.

Zay dozvediac sa od svojich všade rozostavených agentov, zvlášte od bývalých spolužiakov Štúrových na lýceu, maďarónov to a nepriateľov hnutia nášho národného, o návrate Ľudovítovom z Nemecka, poponáhľal sa zavčasu použiť svojho úradného postavenia k tomu, aby alebo získal tohoto smelého orla hôr uhrovských, svojho to panstva, alebo nastrašil ho enunciáciami svojimi kategorickými, a tak v zárodku zažehnal nebezpečenstvo, hroziace haraburdáckym jeho enunciáciám, ešte do toho času od nikoho nenapadnutým. Sadol teda mocný Zay k stolíku a napísal hrozivý list na brata Ľudovítovho,^[727] v ktorom hovorí, že dopočul sa, ako brat jeho Ľudovít Štúr, vrátivší sa z Dobrosoli, na tom pracuje, aby založila sa na lýceu bratislavskom stolica reči a literatúry slovanskej. Neberúc, píše Zay, ani do ohľadu svoju súkromnú mienku, a len ducha a zreteľný zmysel i zákonov krajinských i túžby vlády (!) a vyššie nariadenia vrchností uvažujúc, nielen podobnej stolice založenie nemôže byť podporované, ale keby sa taká i zriadila, ihneď by vyzdvihnutá byť musela a vrchnosť, ktorá by ju povolila, ťažkej zodpovednosti by podvrhnutá bola a proti zakladateľom takej katedry prísne vyšetrovanie by zavedené bolo. Mňa by to veľmi bolelo, keby námahy tieto oznámené na vyššom mieste, mne alebo inému ku prísnemu vyšetreniu zverené boli, lebo toho následky, ačkoľvek ja dobre viem, že cieľ ich nie je iný ako vzdelávanie slovanského jazyka, predsa nepríjemné, ba snáď smutné by boli, aspoň istotne a na každý prípad okamžité vyzdviženie takej stolice by nasledovalo. Dôvody tu nepomáhajú, zákonov zmysel je jasný a vyššie nariadenia na zákonoch tých spočívajúce, jestli i Vaším Vysokoučenostiam nie, mne aspoň veľmi dobre známe sú. Ani nepripomeniem iných zlých následkov, totiž ľahko nastúpiť mohúcu verejnú nevôľu právomocností stoličných a verejnej mienky, ktorá by nielen v kongregáciách, ale i na samom skoro už nastávajúcom krajinskom sneme svojho výrazu došla, a ktorá by nielen brata Vášho, iste vznešených darov muža, ale i lýceum požunské, dištrikt, ba celú cirkev ev. a. v. do zlého svetla postaviť mohla, k tomu i bratov kalvínov, už s nami zmierených, zase by nám odcudzila. Slovom, zriadenie stolice slovanskej v kráľovstve uhorskom na vyššom mieste nikdy dovolené nebude, a keď i nemožnosť túto dopustíme, totiž že by sa povolila, katedra slovanskej reči útokom zo všetkých strán vystavená musela by zase zničená byť a jej pôvodcovia stali by sa obeťou. To som uznal za dobré do ušú Vám pošopnúť a svedomie svoje upokojiť. Mohol bych bol síce hneď i ako generálny inšpektor krátko a rázne mienku svoju vysloviť, ale za lepšie uznal som ako Karol Zay Vaše Vysokoučenosti, ktoré si ja vysoko vážim, na následky podnikov Vašich upozorniť. Po priateľsky radil som i radím, aby, jestli, ako počujem, pán brat Vysokoučenosti Vašej vzdelávaniu reči slovanskej venoval sa, tenže v dedičnýoh zemiach hľadal si miesto, čo sa jemu tam iste podarí, tu, v Uhorsku, ak by od úmyslu svojho odstúpiť nechcel, iste so šťastím nepotká sa. So zvláštnou úctou najzaviazanejší zostávam Vašej Vysokoučenosti sluha Karol gróf Zay v. r. V Bučanoch, 8. októbra 1840.^[728]

Karol Štúr obratom pošty zdelil bratovi list. Nálada Ľudovítova obrátiť sa okolo grófa Zayho, ktorá ani zprávami o generálnom konvente a menovite ani tou pochabou rečou generálneho inšpektora nebola docela sklátená, lebo Ľudovít i v tej reči vedel nájsť momenty, za ktoré dalo by sa chytiť srdce inak dobrého vraj tohoto velikáša, nálada táto značne ochladla po prečítaní listu toho. Predsa raz uložené sebe kapacitovanie horlivca tohoto maďarského previedol, keď dňa 25. októbra 1840 dôkladný list napísal a odoslal grófovi Zaymu; v liste tomto najslušnejšími výrazmi a najpokornejšou mysľou zostavenom osvedčil Ľudovít, že on síce nemal v úmysle novú dákusi slovanskú stolicu jazyka slovanského na požunskom lýceu zakladať, ale že na dávno už založenej a od dištriktu potvrdenej stolici reči a literatúry slovenskej ako suplent staručkého a úrad sebe vyššou mocou zverený pre starobu náležite zastávať nevládnuceho p. profesora Palkoviča účinkovať a podľa síl svojich k rozkvetu všeobecnému spoločnej drahej vlasti uhorskej svoju tiež obeť ponášať v úmysle má. Lebo toho je presvedčenia, že nemožný je rozkvet všeobecný vlasti bez pošinutia na dráhu osvety a vzdelanosti i čiastky slovanskej vlasti našej, ako priam teraz s toľkými nádejami túže dráhu nastúpil i šľachetnomyseľný národ maďarský. A aby kapacitoval tohoto zúrivého rytiera, vykladá mu ďalej, ako staručký profesor Palkovič pred pol štvrta rokom žiadal slávny dištriktuálny konvent, aby mu suplenta povolil držať, ktorá slušná jeho žiadosť od konventu i vyslyšaná bola. Ku prevedeniu tejto záležitosti vyslaný bol od dištriktu sl. profesorát lýceu prešporského, ako komisia, ktorá bez odkladu mňa za námestníka prof. Juraja Palkoviča vymenovala. Pol druha roka úradoval som po boku jeho, pričom mi ešte zverená bola príjemná povinnosť vyučovania gréckej reči a iným predmetom na gymnáziu v zastupovaní pánov profesorov; keď som však odišiel do Nemecka cieľom ďalšieho vzdelávania sa vo vedách, úradovanie toto moje bolo na dva roky pretrhnuté. Po návrate mojom, keď p. profesor Palkovič vyjavil žiadosť, abych do predošlého svojho povolania späť uvedený bol, a kým iné zamestnanie dosiahnem, abych v postavení tomto vlasti našej niečím poslúžiť mohol. Silnou teším sa nádejou, že Vaša grófska milosť po uvážení spomenutých okolností k tomu vysokého svojho privolenia neodoprie. Jediný cieľ tejto slovenskej stolice v Prešporku je: budúcich učiteľov národných s tou rečou dokonale oboznámiť, v ktorej oni jednúc ľud vyučovať budú, a bez ktorej známosti nemožné by bolo dostáť vznešenej úlohe učiteľa ľudu. Celý náš dištrikt pozostáva temer výlučne zo slovenských cirkví, preto mojím zdaním slušné je, aby mal na jedinom svojom lýceu stolicu tejže svojej reči. I kochám sa tou nádejou, že milí naši spoluobčania Maďari nič proti tomu mať nebudú, keď im pravý cieľ ústavu tohoto v známosť uvedený bude, ktorý zaiste nie je žiaden iný ako napomáhanie vzdelanosti a humanity v milej tejto vlasti našej. A milá táto vlasť, ktorej sme my so šľachetnomyseľnými svojimi spoluobčanmi Maďarmi rukou v ruke obete mnohonásobné prinášali a i budúcne prinášať chceme, neodoprie predsa dietkam svojim to najvzácnejšie, to najkrajšie, čím človečenstvo ako svojím vlastníctvom chlúbi sa, totiž vzdelanosť všetkých národov, ktoré Boh v nej zhromaždil a napomáhať bude kroz šľachetných hodnostárov humánne námahy svojich dietok. A našej otcovskej vlády, nadto, bývala vždy a je dosiaľ smerodajnou tá požehnaná zásada rovnako podopierať a napomáhať osvetu a vzdelanosť všetkých, jej od prozreteľnosti božskej zverených národov a udržiavať ich národnosti. V tomto zmysle boli zostavené otcovskej našej vlády milostivé rezolúcie, ku snemu vydané, ten zmysel mal i vysoký mandát, ktorým sa síce vyzdvihli spoločnosti cieľom vzdelávania sa vo svojej materčine na lýceách evanjelických do toho času založené, ničmenej úsilia dokonalého vzdelania sa v materčine nielen iných, ale menovite i slovenskej schválené a potvrdené boli. Dúfanlive teda hľadím ja v ústrety k otcovskej vláde našej, že táže verná svojim základným zásadám, presvedčiac sa o čistote úmyslov katedry slovenskej v Bratislave, vstave bude ju schváliť. Konečne myslím ešte jedno pripomenúť. Sú ľudia niektorí, ktorí láskou k vlasti vedení obávajú sa, že by štúdium slovanskej reči a napomáhanie vzdelanosti slovenského národa istým cudzím vplyvom bránu otvorilo. Ja síce neupieram čistotu lásky ku vlasti obavám týmto; ale presvedčený som o protivnom v najhlbšej hlbine srdca svojho. Ja hovorím ako ten, ktorý nezná presvedčenie svoje ukrývať, čo by priam i nepríjemnosti to za sebou tiahlo. Národné sympatie nikdy nebývajú tak mocné, ako mocné sú duchovné a s týmito rukou v ruke idúce materiálne záujmy jedného každého národa. Tieto sú opravdové páky každého prejavu národného i každého národného deja. Toto presvedčenie vysloviť nútia ma moje prísne úvahy politického života národov. História nepočetné príklady nám predstavuje. Maloaziatskí Gréci, od Peržanov utiskovaní, obracali sa prosebne o pomoc ku svojim európskym bratom; kdežto proti ich hegemónii boli by sa zo všetkých síl vzpierali, keby Peržania neboli ich duchovné a materiálne záujmy urážali. Prusko-porýnske provincie visia na Francúzsku, nech vraví, čo chce, proti tomu Augšpurgerka,^[729] nielenže náboženstvom s Francúzmi spojené sú, ale že im stadiaľ mnohý politický a obchodný zisk ide, ktorý im Code Napoleon^[730] poisťuje, kam napr. i jury počíta sa,^[731] ktorými prospechmi pred ostatnými nemeckými štátmi vyznačujú sa. Národnosť nemecká, spoločná s ostatnými Nemcami, neprekáža im v prechovávaní sympatií ku Francúzsku. Je to večný zákon prírody, že človek svoj duchovný a hmotný blahobyt najvyššie cení a ho všetkým národným sympatiám predkladá. Naposledy srdečne ďakujem Vašej grófskej milosti za tú, ako presvedčený som, dobre mienenú radu, abych totiž na ten prípad, jestli bych sa vzdelávaniu slovanskej reči venovať chcel, radnej z vlasti do dedičných zemí vyvandroval. Vaša grófska milosť a milostivý predchodca blahoslavenej pamäti Váš mojim rodičom toľko dobrého preukázali Ste, žebych ja už z vďačnosti ani na okamženie neváhal pokynutie Vašnostino poslúchnuť, no ja prišiel som tým statočným úmyslom vedený, vlasti svojej milej verne slúžiť k dobrému. Povedomý úmyslu poctivého, ponúkam vlasti našej svoje služby v tej nádeji, že ona, keď i nie hneď, teda pozdejšie usilovanie moje uzná a náležite ocení. A keď by ma na tejto púti i dačo nepríjemného, áno, zlého potkalo, nemal bych čo ľutovať osudu svojho, veď bych nič inšie neurobil, a nič inšieho nestrpel, ako čo najšľachetnejšie v človečenstve vzdelanosť jedného národa požaduje. Táto cesta je oná cesta, ktorou všetci brali sa, ktorí kedy rúk priložili k dielu človečenstva, a touto cestou v najlepšom povedomí zmužile ďalej chcem ísť, tak mi pomáhaj Boh. A keď bych ešte raz Vašu grófsku milosť o dobrotivú zhovievavosť prosil, zostávam ďalšej priazni odporučený Vašej grófskej milosti ponížený služobník Ľudovít Štúr.

Stojí tu i pôvodina listu Štúrovho, ktorý jeho odpis sám zaopatril pre priateľov, a ktorý tu kladiem:

„Illustrissimo Domino, Domino Carolo e Comitibus Zay de Csömör, Perpetuo in Zay-Ugrócz, Suae Caesareo Regiae Apostolicae Majestatis Camerario, nec non Ecclesiarum et Scholarum per J. Regnum Hungariae Evang. Aug. Conf. Generali Inspectori (tit, tit.) Domino mihi summo cultu prosequendo.“ (Počátek listu, kde p. hraběti k nové hodnosti mnoho štěstí přeji a se vymlouvám, proč jsem se osobně k němu dostaviti nemohl, jako nedůležitý vynechávám. Kladu jen, co stolice Břetislavské se týká, o níž on ve svém listu na bratra psaném pojednává.) „Nie war ich Willens einen neuen Lehrstuhl der slawischen Sprache am 1. Pressburger Lyceum zu begründen, sondern bei dem längst begründeten, und von unsern Behörden, namentlich auch von unsern 1. Districtual-Convent sanctionirten, als Supplent oder Adjunct des von Altersschwächen gedrückten und folglich sein, ihm auf öffentliche Autorität hin übertragenes Amt gehörig zu verwalten unvermögenden H. Palkovič, da ich eben jetzt nach meiner Rückehr aus Deutschland unbeschäftigt bin, aufzutreten in der redlichen Absicht hier in dieser Stellung einige Zeit zu dem Gesamtaufblühen unseres gemeinsames lieben Vaterlandes, Ungarns, nach Kräften etwas beizutragen, welches nach meiner Ueberzeugung ja nicht möglich ist, ohne auch den slavischen Theil unseres Vaterlandes auf die Bahn der Bildung zu rücken, welche das edelmüthige Magyaren-Volk so eben hoffnungsvoll betreten hat. Vor drei und einem Halben Jahre ist H. Palkovič, seiner Altersschwäche wegen, beim 1. Districtual-Convent eingekommen, damit dieser ihm einen Supplenten bewillige, welcher auch die Billigkeit seiner Forderung einsehend, ihm, als ordentlichen Professor solchen zu haben erlaubte. Zu diesem Behufe ist damals das 1. Pressburger Professorat vom 1. Districtual-Convent als Comission niedergesetzt worden, welche mich unverzüglich zum Adjuncten des H. Palkovič ernannte. Anderthalb Jahr functionirte ich in dieser Stellung, nebst welcher mir noch die angenehme Obliegenheit zu Theil würde, die griechische Sprache sammt andern Gegenständen auf dem Gymnasium, als Stellvertreter der H. Professoren, vorzutragen; als ich aber nach Deutschland ging, um den Wissenschaften zu pflegen, ist meine Function hiedurch auf zwei Jahre unterbrochen worden. Nach meiner Rückkehr, als H. Palkovič auch den Wunsch kundgemacht hatte, mich an seiner Seite in der vormaligen Eigenschaft zu sehen, wünschte ich in meine frühere Stellung eingesetzt zu werden, um wie ich schon oben bemerkte, etwas unserem Vaterlande Nützliches zu verrichten, und weil ich vor der Hand keine andere Beschäftigung vorhabe. Ich hege die feste Hoffnung, dass Euer Gräflichen Gnaden, nach Betrachtung der erwöhnten Umstände, dazu die hohe Einwilligung nich versagen werden. Der einzige Zweck des slavischen Lehrstuhles in Pressburg ist: künftige Volkslehrer mit der Sprache, in der sie einstens den Unterricht dem Volke ertheilen werden, genau vertraut zu machen, da ohne genaue Kenntniss derselben unmöglich dem hohen Berufe des Volklehrers entsprochen werden kann. Unser fast ganzer District besthet beinahe aus reinen slavischen Gemeinden, daher iste es meines Erachtens geziemend, damit er einen Lehrstuhl dieser Sprache auf seinem einzigen Lyceum besässe. — Auch hoffe ich, werden unsere geliebten Mitbürger, die Magyaren nichts dagegen haben, wenn der wahre Zweck dieser Anstalt ihnen bekannt werden wird, der nichts anderes ist, als Beförderung der Bildung, der Humanität in unserem geliebten Vaterlande. Unser liebes Vaterland, für das wir mit unsern edelmühtigen Mitbürgern, den Magyaren, Hand in Hand Opfer aller Art gebracht haben, und auch fernerhin unter allen Umständen nach Kräften bringen wollen, wird seinen Kindern das Edelste, das Schönste, was die Humanität das ihrige nennt, die Bildung, nicht versagen, ja vielmehr, wie wir hoffen, durch edlen Würdenträger die humane Bestrebung seiner Kinder befördern. Auch war es und ist immer fort, eine der segensreichen Grundmaximen unsrer väterlichen Regierung die Bildung aller, Ihr von der Vorsehung zugetheilten Völker gleichmässig zu befördern, und die Nationalitäten zu erhalten. In diesem Sinne hat sich unsere väterliche Regierung in ihrem huldvollen Resolutionen auf dem Landtage ausgesprochen, so auch neuerdings in dem huldvollen Mandate, worin die bis dahin gewesenen Gesellschaften zur Bildung der Muttersprachen auf den evangelischen Lyceen zwar verboten werden, zugleich aber das Bestreben des genauen Erlernens der Muttersprachen, und namentlich auch der slavischen belobt und wohlgeheissen wird. Ich blicke daher vertrauensvoll auf unsere väterliche Regierung, dass Sie Ihren Grundmaximen getreu nach eingeholter Kenntniss über die reine Tendenz des slavischen Lehrstuhles ihn zu bewilligen im Stande sein werde. Zuletzt glaube ich noch Eins bemerken zu müssen. Es sind manchte, welche von reiner Liebe zum Vaterlande, ergriffen, befürchten, dass durch das Studium der slavischen Sprache, und die Beförderung der Bildung des slavischen Volkes gewissen fremden Einflüssen in die Hände gearbeitet werde. Ich verknne nicht die reine Liebe zum Vaterlande in dieser Besorgniss; allein ich bin vom Gegentheil am tiefsten überzeugt. Ich spreche als einer, der seine Ueberzeugung nicht verhehlt, würde sie ihm selbst manches Unangenehme zuziehen. Nie sind die Nationalsympathien so stark, als es die geistigen und mit diesen Hand in Hand gehenden die materiellen Interessen eines Volkes sind. Diese sind die wahren Triebfedern aller Nationaläusserung und allen Nationalhandelns. Diese Ueberzeugung glaube ich aussprechen zu müssen nach einer sorgfältigen Betrachtung des politischen Lebens der Völker. Die Geschichte bietet unzählige Beispiele dar. Die Kleinasiatischen Griechen, von Persen gedrückt, wandten sich mit Bitte um Hilfe zu ihren europäischen Brüdern; sie würden sich aber gegen die Hegemonie derer mit allen Kräften gesteumt haben, hätten nicht die Perser ihre geistigen und materiellen Interesse angetastet. Die Rheinpreussischen Provinzen hängen sehr an Frankreich, was auch die „Augsburger allgemeine Zeitung“ dagegen sagen mag, weil sie ausserdem, dass ihre Religion auch diejenige der Franzosen ist, sich noch mancher politischer und comercieller Vortheile, die ihnen der Code Napoleon zusichert, und wohin z. B. Jury zurechnen sind, vor andern deutschen Staaten erfreuen. Die allen andern Deutschen gleicher Nationalität hindert sie nicht für Frankreich Sympathien zu hegen. Es ist das ewige Gesetz der Natur, dass der Mensch sein geistiges und materielles Wohl am meisten schätzt, und es allen Nationalsympathien vorzieht. Endlich danke ich herzlichst Euer Gräflichen Gnaden für den, wie ich davon tief überzeugt bin, wohlmeinenden Rath, in andere Erbstaaten, falls ich der Bildung der slavischen Sprache obliegen wollte, auszuwandern. Euer Gräflichen Gnaden haben sammt dem gnadenvollen Vorgänger, seligen Andenkens, meinen Angehörigen so viel Gutes erwiesen, dass ich aus Dankbarkeit keinen Augenblick anstehen würde, Ihrem Winke zu folgen; allein ich kam in der redlichen Absicht meinem lieben Vaterlande treu zu dienen und manches Nützliche zu erweisen. Meiner redlichen Absicht bewusst, biete ich unserem Vaterlande meine Dienste der in der Hoffnung, dass es, wenn nicht gleich, doch später meine Bestrebung erkennen und sie nach Verdienste würdigen wird. Sollte mir etwas Unangenehmes, selbst böses begegnen, was würde ich mehr gethan, mehr erduldet haben, als was das Edelste der Humanität, die Bildung eines Volkes, erheischt. Dieser Pfad ist derjenige, den alle gingen, die an das Werk der Humanität Hand anlegten, und diesen will ich, Gott stehe mir bei, mit bestem Bewustsein muthig betreten. Indem ich nochmals Euer Gräflichen Gnaden um gütige Nachsicht bitte, bleibe ich der weiteren hohen Gunst anempfohlen Euer Gräflichen Gnaden unterthänigster Diener Ludwig Štúr.“^[732]

Každý uzná, že sa Ľudovít prísne držal bodov dotknutých v liste Zayho na brata jeho písanom, a púhu, čistú pravdu nechal svietiť na haraburdácke táraniny grófove; ešte len i tú surovosť Zayho negavaliersku, kde Ľudovíta vyháňa z vlasti, odbil len veľmi subtílnym nádychom irónie, ktorý však ihneď premenil sa vo výlevy vďačnosti za rodičov svojich. Hrozby však grófove položil veľmi duchaplne vedľa seba, dajúc na vedomie p. grófovi a generálnemu inšpektorovi, že i samé splnenie hrozieb tyranských titanov nič nemení na zásadách takého muža, akým cítil sa náš Ľudovít Štúr. Oba sú už pred súdom Všemohúceho, oba tu na zemi pôsobia ideami svojimi, jeden každý u svojej strany, oboch ovocie tiež spatruje história.

Štúr svojou miernou odvetou nedosiahol cieľa, rozum grófov nebol schopný historickú pravdu prijať, čo vlastne Ľudovít dosiahnuť chcel, majúc grófa Karola Zayho za muža seriózneho. Ak táral do sveta v prvom liste, v odpovedi na list Ľudovítov samého seba prevýšil v enunciáciách najvyššie smiešnych. Začína svoj list zo dňa 31. októbra 1840 s ľutovaním, že tak talentózny mladý muž tak nepriaznivé miesto vyvolil si k vykonaniu hlavnej úlohy života svojho, lebo že darmo čas a sily zmarí! Lebo bár konečný cieľ jeho mohol by v iných okolnostiach byť chvalitebný, tu však, povedá gróf, v tejto zemi, kde politická a náboženská sloboda, obecnomyseľnosť, národná reč (rozumie tento gróf maďarskú reč národnú) tak mocne začínajú vyviňovať sa, nemôže sa slovanská reč zveľadiť, slovanská reč zaiste ako reč národná nie je viacej rečou slobody, rečou protestantizmu (!! ba, kto má lepší preklad biblie, lepšie evanjelické spisy, či Maďari, či Slováci vo svojej reči?), jej vývin teda bol by iba prekážkou, ktorá by sa borivo tlačila medzi slobodu a medzi protestantizmus! Nechcem opätovať to, čo som už viac ráz verejne vyslovil, ani to, čo slobodná Európa hlása (!!) a obmedzujem sa len na ten Vami podotknutý cieľ, že chcete slovenskou katedrou budúcich učiteľov s ich úradnou rečou oboznámiť a napomáhať vzdelanosť a humanitu. Ja verím, že terajší stupeň vývinu slovanskej reči dostatočný je k vzbudeniu zmyslu pre náboženstvo, pre vlasť, pre hodnosť ľudskú, pre slobodu konštitucionálnu, pre vernosť k panovníckemu domu, a že etymologické bádania tamtie cnosti v srdci ľudu sotva viacej a lepšie vstave budú upevniť, a čo týče sa napomáhania vzdelanosti a humanity, z tohoto ohľadu (tu do maďarčiny prejdúc z nemčiny, hovorí: erre nézve engedelemmel legyen mondva, eddig ugyan a németekre, de soha szláv testvéreinkre nem szorúltunk, nem is szorúlunk) s dovolením budiž rečeno, doteraz ovšem na Nemcov boli sme odkázaní, ale nikdy nie predtým, ani nebudeme potom utisknutí na bratov našich Slovanov. V každom povolaní a menovite v učiteľskom možno účinkovať pre záujmy človečenstva, tieto neobmedzujú sa na slovanskú katedru. Môj milý Štúr, keď o tomto všetkom, tu len v dajedných ťahoch základných pripomenutom, pokojne myslieť budete, teda nádobno Vám bude presvedčiť sa, že v zemi tejto v každom inom obore skôr pre spolubratov svojich, menovite pre svojich spoluvercov požehnane účinkovať budete môcť, iba nie v tom Vami predsavzatom, lebo položme — čo ja tajím — žeby možno bolo prísť k cieľu Vášmu, bola by Vaša úradná existencia len od dneskajška do zajtrajška zabezpečená, a preto i v tom i v tomto prípade práce a úsilie Vaše zmarené. Vaša však povinnosť je pre vieru a vlasť, to jest pre maďarizmus účinkovať a nie lingvistickým bádaním svoj pekný talent rozcapartovať, aby ste napokon, pohrúžený v štúdium to, spolu s inými, bár i bona fide, na plieskanie kančuky zobudili sa. Keby Poľska ešte samostatná stála,^[733] mohlo by sa vzdelávanie slovanskej reči dopustiť; ale keďže toto predhradie európskej inteligencie a slobody zrútilo sa a náboženské, rečové a konštitucionálne hranice okaličené — sťa pomníky dakedajšej krásnej minulosti, spolu však i ako upozornenie pre budúcnosť, pred nami stoja k našej výstrahe, na uhorskú krajinu prišiel poriadok tento svetohistorický moment pochopiť a na miesto Poľsky postaviť sa, k čomu všetkému mnohé výhody jej poskytuje samostatný živel maďarizmu, nemecká kultúra a sama zemepisná poloha Uhorska.^[734] Aby však veliká táto úloha previesť sa mohla, potrebné je predovšetkým odstrániť i tie najmenšie potyky s tým mohutným živlom slovanským, úlohe tej nepriateľským, a menovite súrna je potreba tých nepovedomých nosičov idey slovanskej, uhorských Slovanov pomaďarčiť! Ak sa toto zanedbá, čochvíľa bude môcť ruský cár za Ľudvíkom XIV.,^[736] nie síce „il ny a plus des Pyreneés“, ale „il ny a plus des Carpathes“^[737] vyvolať a potom nič nám nezbude ako zvolať: dobrá noc ti, kultúra, sloboda, protestantizmus! Kto to nenahliada, nahliadať nechce. Ale nech je tomu už ako chce, verní zastávatelia inteligencie, duchovného pokroku, a na ich čele protestanti, nebudú chcieť nikdy obetovať veliké záujmy človečenstva subjektívnym záujmom a najmenej etymologickým bádaniam a lingvistickým cvičeniam, nebudú nikdy živel rusko-grécky podporovať. Jestli priatelia uhorského Slovanstva toto všetko i za bláznovstvo vyhlásia, predsa bude najsvätejšou povinnosťou všetkých s politickými pomermi oboznámených, všetkých nielen protestantov, ale i tých, čo vôbec všeobecnú vzdelanosť človečenstva a inteligenciu pred očami majú, na pozore sa mať a nedať sa ani peknými slovami ukolísať, ani žiadnou mocou zostrašiť, ale na tom s celou silou pracovať, aby vysoký onen cieľ dosiahol sa, totiž aby celá uhorská krajina pomaďarčená bola. — To hovorí Zay Štúrovi, dôvodom, že ctí si jeho hlavu i srdce a žiada si, odvolávajúc sa na oboje (hlavu i srdce Štúrovo) presvedčiť ho o rečenom, čo jestli sa mu i nepodarí, urobil aspoň, čo ako statočný a úprimný muž urobiť musel, priateľsky varoval a vystríhal, v ostatnom ponecháva vec konventu a ostatným vrchnostiam, aby tieto v duchu zákonov (?), v duchu vlády (?) a v duchu verejnej mienky pokračovali, ale ľutuje vopred, jestli jednúc donútený bude vystúpiť musieť ako generálny inšpektor. Milý Štúr, nedajte sa predsa ideou mučeníckou exaltovať, teraz už nepália sa kacíri viacej, „il ny a quun seul pas du sublime ou ridicul“^[738] (Zay, chudák, nevedel, že i inak ako na hranici možno mučeníctvo podstúpiť! Jeho priatelia odvisli na šibenici, alebo boli postrieľaní, a — naši mučeníci podstúpili za svoj národ tiež slávne smrť mučenícku, jedni po žalároch, druhí na popravišti! Haraburdáctvo zayovské bola jediná príčina obojeho mučeníctva. Cesta zákona a humanity Štúrom hlásaná nebola by nikdy viedla k týmto ukrutnostiam!), a ja bych naozaj nežiadal, aby Vy ste sa smiešnym stali. Takých vedomostí a talentov muž, ako Vašnosť, má zaiste široké pole pred sebou, i načo teda obmedzovať sa práve na onen odbor, ktorého cieľ, keby i dal sa dosiahnuť, ako som to dokázal, ani Vašej vlasti, ani Vašej viere (!) by neprospel. Exoneravi conscientiam meam.^[739] So všetkou úctou Váš Zay.

Ešte i tento Zayho list budiž tu v pôvodine zdelený na večnú pamiatku mizeráckych základov, na akých stavať začalo sa haraburdáctvo maďarónske.

Bucsány, am 31. October 1840.

„Lieber Štúr! Nachdem ich Ihr Schreiben von 25. October durchgelesen hatte, drängte sich mir unwillkührlich der Gedanke auf: es ist denn doch Schaden, dass sich ein so tallentvoller junger Mann zur Lösung der Hauptaufgabe seines Lebens den ungünstigen Schauplatz wählte, und daher Zeit und Kraft unnütz vergeudet wird; denn der Endzweck an und für sich mag unter anderen Verhältnissen löblich sein, allein in dem Lande, wo sich politische und religiöse Freiheit, Gemeingeist, Nationalsprache so kräftig, zu entwickeln beginnen, können derlei nich gedeihen, die slavische Sprache als Nationalsprache, ist nicht mehr die Sprache der Freiheit des Protestantismus, ihre Entwickelung kann sich daher nur als störendes Element zwischen beide drängen. Ich will nicht das von mir öfters öffentlich Ausgesprochene — nicht die Meinung des freien Europas wiederholen, und beschränke mich blos auf den von Ihnen berührten Zweck der Errichtung des Slavischen Lehrstuhles zu Pressburg: nemlich künftige Volkslehrer, mit der Sprache, in der diese einstens den Unterricht dem Volke ertheilen werden, genau vertraut zu machen, und die Beförderung der Bildung und der Humanität. Ich glaube, dass der jetzige Grad der Ausbildung der slavischen Sprache genügte und genüge, Sinn für Religion, Vaterland, Menschenwerth, constitutionelle Freiheit, Treue zum Herrscher enzufössen, dass etymologische Forschungen diese in dem Herzen des Volkes kaum mehr befestigen werden und was die Beförderung der Bildung, der Humanität betrifft: erre nézve engedelemmel legyen mondva, eddig ugyan a németekre; de soha szláv testvéreinkve nem szorúltunk, nem is szorúlunk. — In jedem Kreise, besonders in jenem des Lehrfaches kann man für die Interessen der Menschheit wirken, diese beschränken sich nicht auf die slavische Lehrkanzel. Wenn Sie, lieber Štúr, überdies, nur in einigen Grundzügen gegebene ruhig nachdenken, so müssen Sie zu der Ueberzeugung gelangen, dass Sie in diesem Lande, in jeder andern, nur nicht in dieser Sphäre, für ihre Mitbrüder, besonders Ihre Glaubensgenossen heilbringend wirken können, denn wäre es auch — dato non concesso — möglich zu Ihrem nächsten Zweck zu gelangen, so wäre Ihre ämtliche Existenz nur von heute auf morgen gesichert, und daher auch dann wie jetzt, Arbeit und Mühe verloren. Ihre Schuldigkeit ist für Glaube und Vaterland zu wirken, Magyarismus, nicht mit linguistischen Forschungen Ihr schönes Talent zu versplittern, um darin vertieft, am Ende mit so vielen andern, wenn auch bona fide könyen beim Knallen des Kantschus zu erwachen. Stämde Polen noch kräftig und selbstständig da, so dürfte das Verbreiten der slavischen Sprache, oder wie man es jetzt zu nennen beliebt, die Cultur derselben kaum berücksichtigt werden; allein nachdem diese Vormauer europäischer Intelligenz und Freiheit fiel, die religiösen, sprachlichen und constitutionellen Grenzmarken verstümmelt, ein Denkmal einer schönen Vergangenheit, doch zugleich ein Wahrzeichen für die Zukunft mahnend da stehen, so ist nun an Ungarn die Reihe diess welthistorische Moment aufzufassen und die Stelle jenes zu treten, wozu ihm noch das selbständige Element des Magyarismus, deutsche Cultur, selbst seine geographische Lage zu statten kömmt. Um aber die grosse Aufgabe lösen zu können, ists vor allem nöthig, alle auch die entferntesten Berührungen mit jenem mächtigen feindlichen Elemente zu vermeiden, und die unbewussten Träger desselben, die ungarischen Slaven zu magyarisiren; wird dies versäumt, so dürfte bald auch der Czar, gleich Ludwig dem XIV. zwar nicht „il ny a plus des Pyrenées, allein il ny a plus des Carpathes“ ausrufen, und dann bleibt uns nichts übrig, als Cultur, Freiheit, Protestantismus Lebewohl zu sagen. — Wer dies nicht einsieht, will es nicht einsehen. Doch dem mag wie immer sein, die treuen Verfechter der Intelligenz, des geistigen Vorschrittes, an ihrer Spitze die Protestanten, werden die grossen Interessen der Menschheit keinem Subjectiv-Interesse, am allerwenigsten etymologischen Forschungen und linguistischen Exercitien, zum Opfer bringen, und dem Vehikel der Verbreitung des russisch-griechischen Elementes, hilfreiche Hand leisten. Wenn die Beförderer des ungarischen Slaventhums auch dies Alles fűr Hirngespenste erklären wollen, oder es auch bona fide dafűr halten, so ist es doch die heiligste Pflicht jener, die mit den politischen Verhältnissen näher vertraut sind, und nicht die Interessen des Protestantismus, sondern auch die, der menschlichen Gesammtcultur und Intelligenz vor Augen haben, auf ihrer Huth zu sein, und sich weder durch schöne Worte einwiegen, noch durch irgend eine Kraftäusserung einschüchtern zu lassen, sondern, müssen mit voller Thatkraft, dem grossen Ziele entgegen arbeiten, Ungarns magyarisiren. Dies sagt Zay dem Štúr, ein Beweis, dass er dessen Kopf und Herz achtet, und diese an beide appelirend — zu überzeugen, wünscht, gelingt es nicht, so hat er als ehrlicher, offener Mann freundlich gewarnt, und überlässt dem Convente und den übrigen Behörden im Geiste der Gesetze, der Regierung und der öffentlichen Meinung das Ihrige zu thun, und bedauert im Voraus, wenn er einst nothgedrungen als General-Inspector auftreten müsste. Lieber Štúr, lassen Sie sich ja doch nicht durch die Idee eines Märtyrerthums exaltieren, man verbrennt ja jetzt keine Ketzer mehr, il ny a quun seul pas du sublime ou ridicule — und ich wünschte wahrlich nicht, dass Sie das letztere werden. Ein Mann von Ihren Kenntnissen und Talenten, hat ja ein weites Feld vor sich, weshalb sich gerade auf jenes Fach beschränken, welches, wenn Ihr Ziel auch zu erreichen wäre, weder — wie ich hinlänglich bewiesen — Ihrem Vaterlande, noch Ihrem Glauben heilbringend wirkte. Exoneravi conscientiam meam. — Mit aller Achtung Ihr ergebenster Zay m. p.“^[740]

Takto samozvaný tento tlmočník dynastie, vlády, uhorskej vlasti, zákonov, protestantizmu, rozumnosti, inteligencie, Európy a človečenstva, uvítal na prahu vstupovania Ľudovíta Štúra a oznámil mu v haraburdáckom nadšení, že ak chce milovať národ a pracovať na jeho osvete a blahobyte, bude musieť bojovať proti kráľovi a jeho vláde, proti celej vlasti a jej zákonom, proti rozumnosti, protestantizmu, inteligencii Európy, áno, proti celému človečenstvu.

Inak uvítala Štúra mládež a priatelia národa.

Štúr sám na posledné tieto halucinácie svojho, predtým velikými nádejami a obdivovaním sprevádzaného a pochopovaného grófa Karola Zayho ani slovom neodpovedal, ale chytil sa zmužile do práce mnohonásobnej, ktorú vynaložil na obranu národa, na vzdelávanie jeho synov a stavania zlatého, trvalého zámku budúcnosti slovanskej.

Túto kapitolu uzavriem už samým slovom drahého tohoto muža nášho, z ktorého zase len ožiari sa nám vo svetle svojom dojímavom bohatier ten myšlienky slovenskej.

Dopisovanie svoje so Ctibohom Zochom nadpriadol Ľudovít až po onom stretnutí sa s tým cerberusom,^[741] ležavším u vrát národa, s grófom Zaym, a píše i o citoch svojich i o prvej pútke svojej ako nasleduje:

„V Břetislavě, 1840 dne 4. prosince. Předrahý Ctibohu! Dávné jsou to chvíle, co sem posledníkráte se s Tebou rozmlouval, drahý, nezapomenutelný Příteli! Ale třebas tak dlouho nepromluvil sem k čilému srdci Tvému, třebas nás dlouhé roky dělily, v nichž mnohdy ani dozvěděti se nám nebylo o sobě: předce Ty setrvals v duši mé, setrvals tak čerstvý, tak vroucí, tak mi milý, jako za dnů minulých, v nichž sme se v mladistvém zápalu, v přátelských citech ku někdejšímu působení pro opuštěný národ náš podněcovali, vybízeli, připravovali. Ty, drahá duše, již dávno vstoupils do skutečného života,^[742] Ty již dávno těšíš naše zádumčivé, již dávno obohacuješ naše chudobné Tatry; já těkal světem, já neměl stálého bytu, hledaje pokladů, které bych přinesl za vděk dobré, ubohé matce naší. Stanul sem, Ctibohu můj, aj zde jsem u počátku naší velebné Tatry! Sebrav něco málo, mám za to, že zde u počátku jejím nejlépe bude jí to sděliti: řetězí její poběží slova má do vnitřku kolébky naší. Aj, zde jsem, drahá duše! vítaje Tě srdečně po dlouhém rozloučení. Tisknu Tě opět k rozčilenému srdci a podávám bratrskou pravici ku vzájemnému působení, vím pak, že Ty ji bratrským ramenem sevřeš a se mnou se spolu k vytknutému účelu poneseš. Bůh nám pomáhej!

Známo Ti již snad bude, o jaké sem uhodil ouskalí, chtěje započíti přednášení mé, a spolu jaké nebezpečenství hrozí stolici naší, poslednímu veřejnému outočišti drahé řeči a národnosti Slováků. Již i to nepřátelé naši zkaziti, zahubiti usilují a nám naše nejsvatější práva drzí nohou pošlapati pílí. O, Ctibohu můj! kdybychom se nepozdvihli všickni, co nás věrných, proti bezbožnosti této jako jeden muž, zajisté zasluhovali bychom onoho týrání, onoho hanebného nás znevažování od nepřátel, jenž si myslí, že s námi co se smeťmi nakládati a nás dle libosti šlapati mohou. Od věci naší čisté, spravedlivé a svaté já, leda se záhubou mou, neodstoupím, rovného pak od Vás, drahé duše, se naději, že Vy mne zde všemožne podporovati a k stolici naší, co hlavnímu ústavu našemu hleděti budete. Hrabě Zay jest onen, jenž nám stolici naši odníti se usiluje, onen právě, jenž co hlavní dozorce škol našich nás by spíše podporovati měl. Doslyšev se, že zamýšlím opět v úřadu, mně již jednou veřejně svěřenému, pokračovati, ozval se hnedky v četných listech proti stolici naší a počínání mému, již on se smrtí Palkoviče konečně do hrobu položiti hodlá. Psal také na mne v příčině této dva listy, první sice jen prostředně skrze mého bratra, druhý ale prosto, sloužící odpovědí na můj list, nímž sem mu já na jeho první psaní odpovídal. Abys do jeho smýšlení, do stavu našich věcí hlouběji nahlédnouti mohl, posílám Ti všecky tři listy ve věřném odpisu s tím záměrem, abys je naším, ale jen naším, a takovým, kteří něco pro věc učiniti hotoví jsou i učiniti mohou, sdělil a je o stavu věcí poučil.“

List tento obsahuje i ďalšie plány Štúrove, ako ohľadom obrany stolice bratislavskej, tak i ohľadom literárnych jeho podnikov, ktoré však do tohoto časového okresu nespadajú a o ktorých ďalšie kapitoly budú jednať.