ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počínam druhú knihu o Ľudovítovi Štúrovi písať pod tým úderom, ktorý zatriasol rezidenciou cisársko-kráľovskou a prenikol až do najvzdialenejších kútov dvojdielnej našej monarchie, podľa Beusta^[743] hovoriac, cis- a translajtanskej, pod úderom 8. decembra! V ten deň zhorel „Musen-Tempel“,^[744] ako volajú noviny nemecké hrinkovské divadlo (Ring-Theater)^[745] vo Viedni a pochoval v sebe v jednej polhodine do päťsto ľudí. Pythagorovu^[746] náuku oslávili grécki pohania jednou hekatombou,^[747] obetujúc bohom jedno sto býkov; tu Apollovi^[748] obetované je päť hekatomb, ale ľudí; päťsto ľudí horiacich túžbou po zábave, po očutí bujných spevov, po videní v triko oblečených tiel ľudských, po rozkoši dráždivej zmysly a čuvy a opájajúcej dušu nápojom omamujúcim, zhorelo alebo podusilo sa v hustom dyme, kydajúcom sa z horiacich a plameňom oblizovaných prkien, kortín, drapérií, nádherných šiat, v aké slávnostne oblečené boli ženy a panny, a zo sedadiel mäkkých i tvrdých, do ktorých pousadzovali sa ľudia, aby zažívali dary Apolla, ktorý v ľudskej velikosti vypodobený stojí s harfou na stráži nad týmto Musen-Templom! V polhodine päťsto ľudí obetovano je v strašlivú smrť. Prirodzene, živelné toto nešťastie rozmerov tak velikých spôsobilo náramný výkrik zostrašenia, bolesti a u istej nekresťanskej triedy pocit a sklonnosť k zúfalstvu. Hneď sa našli noviny a v nich hladní torieb ministerských štátnici, ktorí celé nešťastie chceli zviesť na hlavy ministerstva terajšieho cislajtanského,^[749] bárs ono nič je inšie nie ako dedič tvorenia a ústavov tej samej kliky, ktorá vtedy panovala, keď sa vydvihol Apollovi i tento Musentempel s celým svojím aparátom a prístrojom. Krvižížnivci títo by radi vidieť šibenice a gilotíny, na ktorých mali by obetovať sa všetci tí, ktorí nevedeli prekaziť strašný požiar, hltajúci životy ľudské. Žiaden z nich nepomyslí, koľko oplzlých pesničiek sa tu za osem rokov vyspievalo, koľko posmechov vykomedianstvovalo sa proti Bohu a mravopočestnosti a koľko ľudí dobrých pohoršeno, nevinných zvedeno, klátiacich sa medzi hriechom a ctnosťou k hriechu posoteno bolo v tomto Musentempli. A nepríde im na myseľ, že veru proti hnevu božiemu darmo sa hnevajú na hasičov, policistov, vrchnosti iné viedenské. Škoda, že títo krikľúni neboli tam, aby boli mohli tam vykrámiť múdrosť svoju, lež teraz sa rozdrapujú po novinách, mysliac, že im tých päť hekatomb ľudských poslal Apollo ich, aby sa dostali za direktorov a ministrov. Prirodzene, povstal veliký zmätok nielen vo Viedni, ale i po celej zemi, áno, i za hranicou a státisíce sypú sa obetí pre rodiny požiarom tým poškodené, sčiastky k odškodneniu patričného osobníctva divadelného, sčiastky k odškodneniu pozostalých po rodinách v plameňoch ohňa zahynuvších.

My Slováci vieme uctiť nešťastie blížneho, vieme pocítiť bolesť i žiaľ, bolesťou a žiaľom raneného spoluobčana. Mňa povesť o tom našla pri prehŕňaní sa a usporadovaní materiálov k histórii utrpení našich, pri obrane duší, pri obrane drahých pokladov jazyka, literatúry, práva uťahovaného, slobody stenčovanej nám, a duša moja smutne naladená tými tam zloženými výkrikmi bolesti najväčších synov národa nášho, Palkoviča, Jozeffyho, Seberínych, Šafárikov, Kollárov, Hollých, Martinych, Hodžov nad mordovaním troch miliónov duší slovenských, spôsobná bola velice zhroziť sa nad nenadálým týmto nešťastím schoboleným sa nad päťsto rodinami ľudskými. Vyliali i oči moje slzy sústrasti a poľutovania nešťastných a k obdivu ľudskej lásky zjavivšej sa v zápätí pohrome. A tá zpráva prišla z Viedne milej,^[750] mesta to na vrchu položeného,^[751] aby svietilo naokolo, mesta túžby a prosieb našich, kam chodievali otcovia naši k hľadaniu pomoci, keď im zle sa vodilo a tískaní bývali od susedov k stene, kam putovávali sme i my, hľadajúc a vymáhajúc dobré právo národu utisknutému, mesta vystaveného všetkými prostriedkami pyšnej vedy a bohatstva v ničom nedostatku nemajúceho. Nemohol ani ja dočítať srdcelomné články nejedny o nešťastí tom. Ach, myslel som si, viete, viete umele a spôsobne krik robiť, keď blízko vás horí nad hlavami, ale mlčať, reku, viete tiež, keď tisíc ráz väčšie, tisíc ráz hroznejšie ohne spaľujú drahocennejšie ešte poklady bližných vašich! Od polstoletia pália nám zúmyselne, rozvažite, sústavne duše i majetok trojmiliónového národa slovenského strannícke koterie paličov,^[752] a tristo novín a päťdesiat snemov a snemíkov a tisíce diplomatov mlčia k tomu! Každý rok obetujú sa desiatky hekatomb mládencov a dievčat molochu maďarizácie a nemravnosti a morálne zabíjajú sa, alebo vedení sú v reťaziach do otroctva k slúženiu proti národu svojmu. A tá pyšná svetomoc, tlač, s málo výnimkami, mlčí k tomu a mlčí. No my i tu len pokorne hovoríme, že prišiel trest tento na nás pre hriechy otcov a pre hriechy naše, a veríme v Boha, že ukrotí sa skoro hnev jeho a keď pokánie hodné učiníme, i On tvár svoju obráti k nám a dá svitnúť i dňu vyslobodenia nášho. Tak i tebe, Viedeň zostrašená, privolávame, že hriešnikmi tvojimi zvolaný bol oheň tento z neba Boha spravodlivého. Točte to, novinári židovskí, ako ohcete, predsa zostane deň 8. decembra dňom velikého súdu božieho, a i vám nezostane nič iného ako pokánie činiť, lebo ako z Písma vytiahol jeden rečník pohrebný, ak nebudete pokánie činiť, rovne i vy tak zahyniete!

Čo ctení čitatelia „Slovenských pohľadov“ i teraz čítať budú zo životopisu Štúrovho, všetko to hroznejšie je ešte, než tie hrôzy opisované pri katastrofe toho Musentempla, vystaveného ku cti Apollovi na hrinku vo Viedni! Mordovisko s nami a rodinami slovenského národa páchané je hroznejšie, lebo tam iba telá vzali za svoje, tu i telá i duše troch miliónov národa slovenského mordované sú, a tam v „komickej opere“^[753] náhle, bez dlhého mučenia a nevdojak — snáď nešikovnosťou žobrácky plateného sluhu — tu však u nás a na národe slovenskom zdĺhavo, vyrátano a od boháčov štátom, teda peniazmi i našimi nesmierne vysoko platených hádžu sa do šachty telá s dušami.

Ľudovít Štúr kázal už v mládenectve svojom hlasom zrelého muža-proroka lásku a pokánie, pracoval a potil sa na tom jedine, aby život vzkriesil v národe schopnom, aby mu dal mužov učených, mravných podnikov schopných, duchovne prebudených, láskou k človečenstvu naplnených a vystrojil ich k surovým bojom so svetom, telom a sebectvom len sebe žijúcim, cnosťami a náukami potrebnými. Všetko, všetko, čo činil a podnikal, bola iba láska k rodu, kresťanstvu, vede a človečenstvu. Ideál uskutočniť, pravdu na svet voviesť, povedomie hodnosti ľudskej v národoch vzkriesiť, svojmu schudobnelému národu k blahobytu dopomôcť, bez ublíženia druhým národom, to bola snaha, to cieľ bezprostredný účinkovania, štúdií, námah jeho… A predsa narazil na taký odpor, aký len môže najväčší zločin vzbudiť v hrudi šľachetnej. A Štúr bol tak sympatická osoba, že nemohol mu byť nepriateľom žiaden, ani ten najcudzejší človek; a nepriateľ, keď ho poznal bližšie, musel stať sa priateľom jeho. Nemecký denník „Wanderer“^[755] vydal o ňom svedectvo, že bol „pekný muž, vysokej postavy, temnogaštanových vlasov. V duchovnom ohľade idealista, v zemských veciach neskúsený ako dieťa. Len vo svojich ideáloch šťastný, čistý prešiel životom, ako len málokto druhý.“^[756] Jeden osvedčený Nemec, spisovateľ, čítajúc nekrológ onen Štúrov, ktorý doniesli „Wiener Zeitung-Beilage“^[757] zo dňa 16. februára 1856, čís. 6, unesený a uveličený nad obrazom tam podaným Štúrovho ducha a pôsobenia, znajúc a priateľom súc nebohého Ľudovíta, podáva kusy nekrológu toho a sprevádza ich konečne dojemnými poznámkami, medzi iným takto:^[758] „Muž tento (pôvodca nekrológu Štúrovho vo „Wiener Zeitung“) píše, ako to každý vzdelanec ľahko pozná, s nepredpojatosťou vyvýšenou nad každý predsudok a vedie pero, ako by ani sama Klio lepšie už viesť nemohla, on je jeden z tých šľachetných, ktorí pri takýchto príležitostiach ten najvyšší cieľ si k dosaženiu predložili a ho dosiahli, byť spravodlivými k pravde, a na tejto zlatej váhe je každé slovo zvážené, každý výraz precedený, sloh je tu samý čistý, ušľachtilý, ktorý vyznačuje sa umeleckou prostotou a činia ho hodným nástrojom k vystaveniu nám takej bytnosti, takého života a osudu, ako bola bytnosť, život a osud Ľudovíta Štúra.“ Potom, keď odôvodnil svojou láskou k oslávencovi výťahy tieto tak klasického pera, pokračuje: „Pevnou, umelou rukou náčrtal pôvodca (nekrológu Štúrovho) prostými čiarami vysoký obelisk najušľachtilejšieho slohu, naznačiac barvami miernymi i mramor, z ktorého obelisk ten povstal, a previedol tak úlohu svoju; mne (píše ďalej referent prešporských novín) budiž dovoleno tie, pre mňa trochu ťažko k čítaniu nápisy, ktoré sú po stranách obelisku vyryté, prečítať a ostrovtipom lásky každú okrasu vysvetľovať, lebo všetky sú velikého významu. A tu čítam hneď na prvej strane nápis literami z čistého zlata zaskvievať sa: ,Ó, ty môj slovenský národ, jako ťa milujem! Verne chcem pri tebe stáť v živote i pri smrti a nič nežiadam, ako aby mi podarilo sa teba pozdvihnúť z biedy tvojej a poníženia tvojho’; ďalej čítam roztrhané slová: ,Zapieranie seba’, ďalej ,Čistota mravov, jako kvet najvyššej šľachetnosti duše’, ďalej ,Veda!!!’ Nad týmito slovami svietia zlaté hviezdičky, ktoré znamenajú stanoviská jeho ideálne, na ktoré on stanice (zástavy) svojich ideí vytýčil. Druhá strana obelisku je vykreslená prepodivnými okrasami, stred ktorých zobrazené sú dve ruky v sebe spočívajúce a tieto značia priateľstvo len zriedkakedy v tak vznešenej podobe, ako to u Štúra nachodilo sa, vídané na svete. Táto spôsobilosť je bylinka, dobrú a bohatú pôdu vyžadujúca, ktorá, ak má k činojavnej povedomosti prísť, musí takým slncom ducha ožiarovaná byť, ktoré nikdy nezapadá. Kto z nás neobdivoval na našom oslávencovi (Štúrovi) s rozochvením túto božskú spôsobnosť ku priateľstvu? Tretia strana obelisku posiata je ratoliestkami a kvietím; kučeravé hlávky detičiek vykukávajú spomedzi halúzok a celý obrázok vyznamenáva jeho lásku k národu a poézii slovenskej a detinskú myseľ peknú oboch; nám však znamená obrázok ten spolu samého Štúrovu detinnú mysle a srdca povahu, lebo opravdové dieťa bol Ľudovít a my môžeme v oči tým, ktorí ho kedy urazili, vyvolať za Kristom Pánom v jeho mene: „Pane, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ Dieťa bol on, neznalý mnohého zlého. Vy nie ste Slovan (vraví ďalej referent prešporských novín), riekol som mu jeden raz, ale ihneď zbadal som, ako bolestne dotkol som sa stredobodu jeho srdca; áno, Vy nie ste Slovan, ale ani Nemec, ani Maďar, Vy ste úbohý vzor človeka, ktorý tu na zemi voždy, hneď viacej, hneď menej musí cítiť sa byť cudzincom, Vy ste z oného semena ľudského pošli, ktoré láska božia z času na čas na zemi rozosieva, aby vyrastali z neho zvláštni ľudia, sťa stĺpy úpravodarné, kolom ktorých hromadia sa vrstvy pútnikov zeme, aby nezablúdili a hľadia na veľkosť ich, aby sami v primalé rozmery neupadli. Pravda, mimoriadne triafalo toto porovnanie vynikajúceho tohoto osamelca i z toho ohľadu, že búre zadŕžal a blesky priťahoval.

Štúr venoval svoju horúcu, bohatú lásku svojmu národu, ktorý stával u jeho kolísky a na ktorý padali prvé jeho pohľady; kde však šľachetný miluje, tam je láska verná, a Štúr miloval celým oddaním seba, obetovaním sa.“

Podivnú potom vyslovil myšlienku referent o Ľudovítovi, ktorú vetu hneď v pôvodine podáme: „Er hatte aber durchaus keinen hervorragenden Nationalzug in seinem gazen Wesen, und was Hippel so schön sagt, wäre auf Ludwig Štúr im besonderen anzuwenden; wenn wir unsere Menschenliebe wollen thätig werden lassen, so müssen wir sie beschränken, und so bildete sich der Begriff „Vaterland“! — wäre das nicht, sagten wir einfach „die Welt“.^[759] Skadiaľ tento náhľad má o Ľudovítovi, o tomto v eminentnom zmysle charaktere i velevtipe slovenskom i slovanskom, to vedieť nemôžeme; ale i sám pochybuje, že by Slovania tejto charakteristike kosmopolitickej Štúra uverili, a hneď zas dojemne a ako začal, tak ďalej píše o ňom takto:

„Táto veta bola by jediný, jeho hodný nápis hrobový, ktorá by jeho mimoriadne význačnej ľudskej prírode, ako i jeho vývinu filozofickému najprimeranejšia bola; to by však krajania jeho neprijali, a oni práve Štúra ako Slovana privlastneného sebe budú chcieť mať, a ja im to nezazlievam; tu zase vidím len lásku tú, ktorá musí sa obmedziť, aby tým všeobecnejšie pochopená byť mohla. Ja v tom ich lásku vidím.

A tak vezmite ho, Slovania, ako svoju vlastnosť, a menovite vy, mladoni slovanskí, noste ho na srdciach verných, buď vám on vzorom mravnej čistoty a svietiž vám vpredu na cestách života vášho. V rozpomienkach na neho zhromažďujte sa okolo jeho obrazu, lebo spomienky také časté mohutnejšie pôsobia než sama telesná prítomnosť, sprevádzajte a spytujte jeden každý ťah v charaktere jeho; čím čistejší mladoň a čím ráznejší, tým mohutnejšie bude pôsobiť štúdium toto na jeho charakter a vzdelanie; mládež ženie sa po ideáloch, ach, a ako často márne, — v Štúrovi máte pravý ideál“ atď.

Takto písal nemecký vedomec nad hrobom, na ktorom ešte trávka nebola počala rásť. Neznám ani jedného zo troch tu uvedených spisovateľov, ktorí takto písali o Ľudovítovi. O tomto poslednom v bratislavských novinách domýšľať sa iba môžem, že bol jeden z toho krúžku Schröerovsko-Wigandovsko-Zechmeistrovsko-Langovsko-Würzlerovsko-Mayerovsko-Tamaškovsko-Martinovsko-Roth-Stromszkovského,^[760] ktorých večne pamätné mená príde nám čestne pozdejšie pripomenúť. Z týchto mužov krúžku musel pochodiť tento srdečný, tento prenikavý a tak — až na ten jeden bod — docela pravdivý obraz Ľudovíta nezapomenuteľného; syn lebo chovanec krúžku toho, ktokoľvek konečne vydal toto svedectvo intenzívne dojemné, nech prijme vďaku moju a s mojou iste vďaku každého, kto čítať bude tieto riadky.

Tak svedčili cudzí, tak obdivovali spravodliví Nemci Štúra k dokázaniu, že nepriatelia jeho stratili každú zámienku osobných príčin k stíhaniu a prenasledovaniu Štúra; dôkazom je nám svedectvo toto, že konečne nepriatelia Štúrovi už v rokoch štyridsiatych nič inšie nemali na mysli ako prevedenie mordu nad miliónmi, ktoré k životu volal Štúr.

A mord tento prevádza sa už polstoletia. Štúr ho celý predpovedal.

Len polovicu tých krikov a nárekov, aké splodil požiar hrinkového divadla, len polovicu tých obetí, aké vzbudila katastrofa od 8. decembra, a ratované by boli duše tisícich pohorelcov našich. — Ale poďme už k utrpeniam Štúrovým a mohutnej jeho obrane národa slovenského. Poďme ozaj k stĺpu tomu úpravodarnému.

Vystúpením grófa Zayho proti Štúrovi započal sa celý rad výstupov a výstupkov. Dopredku išli za motorom Zaym barón Ján Jeszenák,^[761] dištriktuálny inšpektor, prešporský spoludržiteľ domov, celá hŕba advokátov, ako: Medvecký, Hauser,^[762] Jobbagyi, Mosóczy, Neubauer a mešťanosta Bajcsy;^[763] ich pomocníci: Benyovszky,^[764] Perlaky,^[765] barón Prónay,^[766] Pulszky,^[767] Kossuth a kdejakí iní havkáči, jeden za druhým prichodili pod rozličnými titulmi právnymi, pod ktorými miešali sa do záležitostí miestneho cirkvi požunskej konventu a profesorátu slovanskej reči a literatúry, pod ochranou dištriktu preddunajského stojaceho. Z profesorov hrali úlohu podšoptávačov Boleman a Schimko, Michnay^[768] hlasoval vždy na povel Bajcsyho a advokátov. Oproti týmto, stojac na základe humanity a práva, vynikali postavy velebné: superintendenta Stromského,^[769] dr. Würzlera, advokáta Langa, senátora Rotha,^[770] kráľovského fiškála Škultétyho,^[771] profesorov Kováč-Martinyho a Schröera, mešťanov Zechmeistra^[772] a Wiganda.^[773]

Než týchto duchov privediem do potyčiek, ohliadnuť nádobno mi bude činnosť a ideály Štúrove.

Ako sme už videli v knihe prvej, v VII. kapitole („Slovenské pohľady“ str. 524 — 544), vytiahol gróf Karol Zay proti Štúrovi, zaujavšiemu po dvojročnom pretrhnutí činnosti tejto námestníctvo profesorátu reči a literatúry slovanskej na lýceu bratislavskom, mažiare a delá toho najhrubšieho zrna a najširšieho otvoru. Dynastia, vysoká vláda krajiny uhorskej, zákonodarstvo, protestantizmus, človečenstvo vôbec a Európa menovite, mienka verejná inteligencie, ba sama rozumnosť, všetko, všetko, čím sa značí a zračí mravný stav štátov, malo byť ohrozené, a to síce náramne pálčive, ohrozené Ľudovítom Štúrom.

Ako už raz bol náš Ľudovít, muž svedomia čulého, duch opravdovosti plný zo všetkých ohľadov, zavrel sa so všetkými týmito pomluvami, utrhačstvami a smelo vyslovovanými hrozbami do chyžky svojej a spytoval seba, rozberal prísno všetky tie pochopy a ich mravný význam. Celý týždeň strávil zavretý, sotva jediac a pijúc, sotva kedy-tedy do horského vozduchu na prechádzku vyjdúc. Konečne nenašiel ani jednej myšlienky v celej rozlohe svojich námerov a úmyslov, ktorá by nepriateľská bola či zdedenej dynastii, či vláde zemskej, či zákonodarstvu, či protestantizmu, či verejnej mienke rozumných a oprávnených k vyslovovaniu tejže ľudí, či rozumnosti a človečenstvu vôbec a Európy menovite. I rozosmial sa napokon nad konečným haraburdením darmotlachov týchto a započal dielo svoje. Z tejto doby bezmála pochodí i ten dolu nižšie rozoberaný plod ducha jeho, ešte i teraz velikú cenu majúci, „starý a nový vek Slovákov^[774]“.

Zvysoka započal mladoň ideálny a začnúc sťa potok vyvierajúci na Tatrách zo skál odvekých, vydával on prúdy vždy hojnejšie z ducha svojho a mládež hltala neslýchané dosiaľ náuky a náhľady o veciach a svetoch vyšších. História Slovanov a ich literatúr rozvetvených, história filozofie, výklady Homéra, obrazy vypuklé z poézií slovanského národa, reč slavianska v nárečia jednotlivé rozčesnutá, staroslovenský písomný jazyk a obraz dopodrobna zmaľovaný národa slovenského pod titulom „Starý a nový věk Slováků“, to boli predmety bohatého pokladu, zloženého v duši Štúrovej.

Ako to klokočom vrelo v peknom duchu Štúrovom, ešte nám nik neobjavil. Veľa popísali o ňom cudzí i svoji, žiaci i vrstovníci, aj jedno-druhé po jeho smrti už uverejnené bolo,^[775] ale všetko to nie je vstave podať nám obraz hlbokej duše jeho. Ako Štúr Slovensko a národ slovenský, vlasť svoju a ľud svoj miloval, toho prenikavý, dojímavý, myseľ i srdce uchvacujúci obraz podáva nám rukopis pozostalý, ktorý Ľudovít spísal behom 1841. roku k osvieteniu mládeže i ľudu slovenského, k prebudeniu celého národa, k poznaniu situácie svojej na svete.

Ľudovíta samého nechám hovoriť. Nápis dielca je „Starý i nový věk Slováků. Vypravuje krajanům svým Bedlivý Luborod na konci leta 1841.“

Bedlivý náš Ľuborod Štúr píše ku krajanom svojim v úvode, aby poslúchali pilne, keď im vypravovať bude „o dávné i nynější vlasti jejich“, a že slova jeho „pocházejí z mysli bedlivé, prsau nezkažených a srdce jim přejného“. Veríme ti, oslávenče, veríme docela. Píše ďalej:

„Dávno to bylo, dávno, již tisíc let tomu, co na té zemi, po níž chodíte a do níž po tuhé práci skládáte kosti své ke kostem otců, stávala krajina veliká, lidnatá, bohatá a slavná, jižto nazývali Velikou Moravou, byla to země a krajina otcův vašich. Od řeky Torysy tam při Tise běžela k širokému Dunaji a od tohoto ku Tatrám a za Tatrami ještě daleko široko rozkladala se Polskem, Českem a Slezskem ku končinám dálným: byla to krajina veliká. Veliká, jako Dunaj mezi řekami a jako Tatry mezi horami.“

„Po všech krajinách rozletělo se jméno a sláva její, všecky země vzdávaly ji slušnau čest; mnozí utíkali se pod ochranu a branný štít její a hledali u ní pomoci: byla to krajina slavná. Dunaj zvěstoval slávu její na polední a vysoká Tatra ohlašovala ji krajinám půlnočním. Nebylo v ní pustiny, ale poseta byla dědinami, městy a hrady, jako luka na jaře rozmanitým kvítím; obyvatelé její provázeli rozsáhlé kupectví a obohacovali zemi spravedlivě; byla to krajina lidnatá a bohatá. Sousední země divily se bohatství, jímž honosila se krajina a její hrady a města.“

Tak opisuje Štúr dojímavo krajinu ich krajanom svojim, potomkom to nešťastným šťastných voľakedy otcov svojich. Ale závisť a lúpežníctvo národov susedných primälo ich k obrane seba, a tu vypravuje zaujímavo národu jeho históriu od najstarších dôb a stáva sa vždy zaujímavejším, čím bližšie prichodí k pevnej pôde historickej. V stručných periódach a priezračných vetách prechodí z počiatku IX. stoletia, od Mojmíra (r. 816) a jeho doby i osudu žalostného na Rastislava, synovca jeho, a zase v krásnych črtách vystavuje obraz kresťanskej horlivosti, štátnickej múdrosti, bohatierskej ctnoty a válečníckej slávy kniežaťa i ľudu jeho! Česť a sláva krajiny ale aj národa našla zase vraha, ktorého opisuje farbami živými a ľútostí žalobne-zlostno nad osudom Rastislava a ríše Slovákov. Kráľovský trón Rastislavov ako prešiel na synovca jeho Svätopluka, rozpráva Štúr zanímavo krajanom svojim, hovoriac: „Svatopluk se moudrostí a bojovností vyvýšil nad krále a knížata, jak topol zrůstem svým nad vrbami.“ Vojna zo závisti susedných Nemcov pošlá vypadla síce k dobrému Slovákov; ale Nemci spojili sa s túlavými a lúpežníckymi Maďarmi a Štúr opisuje zase v ráznych črtách históriu doby tej až po smrť Svätoplukovu, pred ktorou podelil krajinu vládania svojho medzi svojich troch synov, napomenúc ich „ku svornosti a bázni Boží“, dodajúc tieto dôrazu plné výkriky ubolenej duše svojej:

„I přejali synové podíly své a král veliký skonal. Veliký, ale nešťastný králi! Tys založil království Slováků, ale podkopals’ základy jeho podělením krajiny mezi syny Své. Slavíme Tebe z činů Tvých, ale naříkáme na Tě, žes uvrhl na dlouhé věky v neštěstí potomků a vykopals’ hrob vlasti, jižs’ založil sílou svou.“

Potom opisuje válku domácu, vzniklú za príčinou svárenia sa bratov kráľovičov medzi sebou, čoho použili Maďari a Nemci a vrhli sa tak na rozrôznený národ i premohli ho na poliach bratislavských^[777] r. 907. Mojmír, najstarší Svätoplukovič, padol hrdinskou smrťou na poli bitky. Smutný tento koniec apostrofuje Štúr takto: „S Mojmírem^[778] zemřela vláda Velkomoravská. Druhý bratr bezpochyby zahynul v též bitvě a třetí pykaje hříchů svých, ušel na Zobor — pri Nitre — a tam ukryv se v jeskyni zůstal poustevníkem, aby pohlédaje s vrchu na Nitru rozpomenul se veždy živě na bezbožnost sebou páchanou a tím upřímněji litoval hříchů svých. Kolik platí pláč dítěte nad hrobem matky, jižto neuzří více, tolik platilo tvé pokání, bezbožníku, rodákům vlasti tvé!“

A tu potom rozžalostený rozpráva národu následky osudné, nesvornosti kráľovičov a národa, zjavivšie sa v ubiedenej vlasti Slovákov; ako obsadili Maďari zem, ako národ hynul, mestá a hrady slávne pustli atď.

„Ó, Nitro, Nitro, kdož pomní na Tebe bez úžasu a kdož si zpomene na dávnou slávu Tvou, aby neuronil slzy nad tebou!“ vzdychá po popise takom. Potom vysvetľuje, ako draho prišlo Maďarom víťazstvo a ako snažili sa sami, aby vošli v dobrú zhodu so Slovákmi, ako prijali zákony a celé zemské zriadenie slovenského kráľovstva, ako nechali Slovákov na pokoji a pri vzývaní Boha podľa vierouky kresťanskej, pri užívaní ich jazyka, ponechajúc im mestá a hrady ich ako spojencom svojim; ako utiahli sa sami za Dunaj a na Tisu, ponechajúc Tatry Slovákom. „Maďaři, poněvadž dle smluvy nemohli i báli se loupiti Slovensko, aby nebyli vyhnáni, a nijakž ještě přivyknouti nemohli k stálému životu a ku práci, naučení živiti se z mozolů jiných, vyhrnuli se na loupež do krajiny Vlašské a Německé, aby donesše kořisti domů, pásli se na ní za některý čas!“ História verná podaná je výprav a nájazdov týchto i konečnej porážky Maďarov pri Merseburku.^[779] Ako následok toho strach pojal tu doma ostavších Maďarov, ktorí vidiac, že z lúpeže sa viacej nevyživia, utiekali sa ku Slovákom, aby ich vyučili obrábaniu polí a rolí, k čomu títo ochotne privolili, dajúc im nástroje k obrábaniu zeme potrebné a vyučiac ich znenáhla i remeslám spojeným s hospodárstvom. Veľmi prostorozumne píše tu Štúr, takže vyjmúc tohoto spisu, ktorý je od počiatku do konca rukou jeho písaný, ja neznám ničoho podobného z jeho pera. Cieľ bol iste vydať dielko k čítaniu pre ľud. Mne je vonkoncom neznámo, prečo rukopis ten nestal sa majetnosťou národa. Ešte i teraz a dlho po nás čítal by sa so storakým úžitkom.

Čujeme ďalej; potom, keď zbadali Slováci, že neide práca Maďarom a že sa stroja nanovo k výpravám lúpežným, odvádzali ich dobromyseľne od „loupežníctví i ukazovali jim, čeho oni (Slováci) dobyli z lůna země prácí svou, říkajíce, že se jim rovně dařiti bude, pakli přivyknou k práci a tak jim dodávali srdce příkladem svým. I chytili se Maďaři konečně do práce a vidouce, že jim donesla země zboží a práce jejich odplacena byla, nakloňovali se k ní. Slováci pak radovali se, že Maďaři upustí od dávné surovosti své a oni (Slováci) s nimi (s Maďarmi) pokojně v jedné krajině bydliti budou moci. Neměli pak Maďaři před tím bytů stálych a domků, nýbrž provodíce život toulavý mívali toliko na pospěch vystavené koliby bídné a chatrče, v nichž nečistota hnízdila a kde nestávalo žádného nářadí: i naučili je Slováci stavěti příbytky čisté a prostranné a navedli je strojiti rozličné nářadí k potřebám domácím. Byli pak Maďaři pohané, vzývajíce rozličné tvory v slepotě své. Pročež líto bylo Slovákům patřiti na lid tento ničeho neznající o Bohu pravém, stvořiteli nebes i země, nad nehož není pána, jenž panuje nad všeckým, jehož trůnem jest nebe a podnožím země s vodami mořskými. I řekli u sebe: vyšlime učitelů k národu tomu, kterého ještě neosvítil Pán, aby netápal více ve tmách, nýbrž pozdvihnul tváře své k Hospodinu, od něhož každé dání dobré pochází, jehož láska větší jest nad všelikou lásku otce k dětem svým. I učinili tak a poslali k němu učitelů, kteří zvěstovali lidu tápajícím ve tmách slovo Páně i vypravovali, kterakéby byl věci divné učinil a oslavil se v dílách svých. Ale nebyl ještě čas přišel lidu zaslepenému v pohanství. A zhrozili se Slováci nad zatvrdilostí Maďarů i řekli u sebe: ještě nepřišel čas jeho, než my neustávejme v počínání našem a prosme Hospodina, aby ukázal lidu zaslepenému milosrdenství své a neodtáhl ruky od něho. I vyslali opět k němu učitelů, zvěstovali mu Boha pravého a ukázali lidu hluchému slavná díla jeho a povídali slepému o lásce nekonečné a milosrdenstvích jeho přemnohých. A požehnal vtenkráte Bůh počínání jejich, nebo Maďaři vidouce, že Slováci mnoho dobrého jim způsobili a ze všeho, cokoli jim radili a činiti kázali, užitek měli, přijímali také pomalu Boha jejich a počali se mu kořiti. A tak zaplesali Slováci, že prokázal Bůh i lidu tomuto milosrdenství své.

Panoval pak v ty doby nad Uherskem Geyza^[780] leta po narození Páně 930.“ Tak prechádza vo vypravovaní svojom Štúr do doby Vojtecha Pražského, krstiteľa syna Gejzovho, Vaika, dostavšieho na krste meno Štefana, kráľa doteraz sláveného. Tu vypravuje pôsobenie Vojtechovo a iných českých duchovných, přišlých s Vojtechom a za ním na dvor uhorského kráľa; príhody po nastúpení Štefana na trón kráľovský, kde ukazuje činnosť slovenského národa, podporujúceho kráľa svojho v diele apoštolovania kresťanského medzi pohanstvu vždy ešte nadržujúcimi Maďarmi, ďalej príhody s povstaním Maďarov pohanských pod Kupom^[781] spojené, kde Slováci bojujú s kráľom svojím proti pohanstvu maďarskému a víťazia i upevňujúc moc kresťanstva, príhody konečné, ktoré šli za víťazstvom týmto vypravujúc apostrofuje pekne:

„I těšili se Slováci ze země této a prospívání sousedů svých v křesťanství, kteréž byli mezi nimi rozšířili, v orbě, v řemeslech a obchodu, čemuž je byli vyučili a spojili se s nimi tuze ve vlasti jedné uherské. Měla pak ona býti na všecky budoucí časy matkou obou, Slováků i Maďarů, neboť rovnými byli v ní nadělení právy a výsadami. I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddaní věrně oba obci své. Volili sobě rozličných králů k spravování země a dokazovali jim i zákonům poslušnost a věrnost neprolomitelnou. Byloť pak jim zde oboum obývati dobře, neboť vzrůstala země v svornosti jejich!“

Prechodí potom na búre, prišlé na vlasť spoločnú, na nápady Mongolov, Tatárov, Turkov,^[782] ale slovenské meče, spojené s maďarskými, premáhajú nepriateľov; pokračujúc vo vypravovaní ďalej poukazuje na zásluhy Slovákov o vlasť túto z ohľadov majetnostných, vzdelanostných, štátnických, kde všade vynikali Slováci, takže tešili sa Maďari spočiatku z toho, že „mají takový národ ve vlasti, na který se ve všem spolehnout a spustiti mohou a žili s nimi v míru, nebo uznávali zásluhy jejich o vlast, která i Maďarů chovala, uherskou.“

Tu maľuje zase závisť škaredú, ktorá vznikla na strane maďarskej zberby, nevediacej oceniť drahý poklad práce, pilnosti, vernosti k vlasti a svornosti národnej a chytajúcej sa sprostej pýchy, nadávok a potupovania Slovákov, ktorí „ale nedbali na utrhavou luzu, kteráž nemohouc sama vyznačiti se, povědomá své nízkosti na vynikajících se mstívá tupými posměchy a nevšímali sobě ouskoků nenávistníků.“

Z tohoto starého veku prechodí Štúr na nový vek a maľuje život a utrpenia národa intenzívnymi farbami od počiatku prítomného stoletia počnúc až do jeho doby (konca r. 1817).

Úvod do prenasledovania novovekého slovenského národa takto počína: „Pýcha povyšuje jen sama sebe, jinými pohrdá a kde možno šlapá je: i zmocnila se pýcha Maďarů a zatemnila je. Sešliť se vůdcové a náčelníci jejich do rady a řekli: Naše jest tato země a všickni, jenž ji obývají, v naší moci stojí, pročež můžeme s nimi naložiti a naložme dle vůle a líbosti své. I zavzněli hlasové křiklounů a pošetilců, přítomných radě té: „dobře, dobře, nech žije rada ta!““

„Zalíbilo se to vůdcům a náčelníkům, že rady jejich moudrými jmíny jsou i řekli osměleni: kdobykoliv neuznal z nás rady naše za moudré a pravé, neníť hoden, aby sedal v radě naší, a kdobykoliv opovážil postaviti se proti ustanovením naším, neníť hoden užívati práv a cokoliv jest dobrého v zemi naší, i zavzněly opět hlasy křiklounů lehkomyslných: neníť hoden, neníť hoden, nech žijí vůdcové a náčelníci! I chtějíce neočekávané a podivné rady své ospravedlniti, vůdcové ti provolali dále: panství nad zemí touto nám přislouchá po právě výboje a vítězství otců našich, národové pak, kteréž zde sme nalezli, jsou jako vybojovaní, v službě a poddaností naší, pročež, naložiti s nimi, jak se nám líbí, můžeme po právě. I bylo slyšeti mnoho hluku a hulákání od hejsků křiklavých nebo slova rady lichotila pýše a chtíči panování jejich. Pokračovali tedy radcové tito a řekli: Poněvadž národ maďarský jest onen, který vydobyl zemi tuto a osobil si panství nad ní, slušné jest, aby také řeč jeho panovala nade všemi národy a rozšiřovala se, řeči pak jiných služebných národů kořily se jí a časem vymýtěny byly, nebo dobré jest a potřebné, aby jen jedna řeč ve vlasti panovala a mluvena byla a to má býti řeč maďarská.“

„Ozývala se síň radní skřehotem nepřestávajícím po slovích těch, nebo hejskům připadlo na mysl, že od toho času nebudou se musiti učiti více jazykům, nýbrž na jednom přestati budou moci.“

„I šla dále rada a řeklo se: Slováci jsou podmanění, nechať tedy se učí všickni jazyku pánů jejich, kterému naučí-li se jednou, zapomenou a odřeknou se svého jazyka a budou Maďaři. Rovně tak musí učiniti Němci, kterých jsme toulajících se ven z vlasti do domů našich přijali a vším dobrým nadařili, bez kterého dobrodiní našeho byli by pošli hladem a nouzí. A zároveň těmto učiniti to musí všecky jiné národky v Uhersku. Vyjdeme tedy k tomu cíli ostrých zákonů a započněme dílo své co nejspíš. A nebylo konce hluku a hulákání křiklounů, nebo nyní učinila se jim naděje, že nenávisť svoju k jiným národům budou na nich vytočiti moci. Ku většímu posmelení jich dodali ještě vůdcové a náčelníci: Slováci i Němci a všecky jiné národky jsou mimo to z vděčnosti podlužni odřeknouti se svého mateřského jazyka, nebo na maďarské zemi se živí, maďarskí chléb přijímají a všeho dobrého zde z lásky maďarské zakušují. „Tak jest, tak jest!“ přeskakovaly křiky zachřiplých hřtanů, křiklounů po síni! „Nech žijí vůdcové a náčelníci!“ I skončila se rada na ten čas, bylo pak za nimi voláno: „toť jsou velicí mužové vlasti naší a rádci spravedliví, jimž leží na srdci jediné blaho vlasti a pravda.““

„Byl pak přítomen radě té i hodný počet krajanů a rodáků vaších, Slováci; ale byli jedni z nich bázliví větroplachové, druzí plaziví pomlsníkové, třetí nadutí chvastounové, a ti všickni schválili rady vůdců a náčelníků maďarských; ti první, aby nebyli stíháni ústy vůdců křiklounů, druzí, aby se zališkali jim a poslední, aby se zdálo, že i oni jsou páni země a nenáležejí k těm, jimž ona odepřena jest; ba co více, pustili se do křiku toho urážlivého a nejapného nad samé vůdce maďarské.“

Nad týmito skutočnými odzyvmi skutočnosti holej stŕpne duša samého spisovateľa a on prenesie sa do ríše poézie, dupe nohou po brehoch Nitry, Váhu a volá na otcov v hrobkách deväťsto rokov spočívajúcich, aby sa ozvali, či možno to prijať za pravé, že by bez zmlúv s cudzincami vydali boli vlasť svoju v ruky ich? Pekné opisy nasledujú výjavov obrazotvorných, kde tône otcov obviňujú zo lži vodcov a náčelníkov maďarských.

Vyprávač usne na pahorkoch považských a sníva sa mu ešte, o čom dňom rozmýšľal, čo čúval o predkoch a videl hrozného na vlastné oči. Tu potom, keď už slnce vyšlo nad krajinou, pustil sa putovať po národe a bod za bodom oných haraburdáckych náuk skutočnosťou v bohatých obrazoch a prejavoch mysle prostej národa podvracia, na posmech stavia, na pranier hanby a potupy pribíja. Z toho zase necháva sedieť radu haraburdákov a vymýšľať spôsoby k zmaďarčeniu Slovákov a zas berie sa vidieť národ a opisuje, čokoľvek podáva mu skutočnosť žalostná. Vybieha do zemí, kde viacej národov spolu žije tak ako v Uhorsku, napr. do Anglie, Švajčiarska a nachodí všade blahobyt bez utiskovania jednotlivých rečí národných. V Anglii hovorí sa jazykom anglickým, škótskym, valisským, v Švajčiarsku vlašským, francúzskym, nemeckým bez toho, že by to prekážalo blahobytu zemí týchto. Len u nás má byť inak, a to k záhube i samých Maďarov! Vytiahol i šaľbu a klam, ktorým slepia národ, na svetlo, a šľahá lož a podvod bičom viacej mravokárcu kresťanského než satiry. Ide do školy, navštevuje zábavy útlej mládeže, pod kocarom blbého maďarizátora-učiteľa stenajúcej a ohlupovanej, dá si od občana vysvetliť, ako je to možné, že dovolia takto dietky nevinné mravne zabíjať? Ten zmaľuje obraz ľudu, ziskobažnosť učiteľa, chabosť kňaza, nevoľu a nevládnosť tých, ktorým je zverená starosť o národ. Jedným výlevom všetkej nečistoty, pomlúv, lži historickej, nadávok a posmechov na Slovákov od „vodcov a náčelníkov“ maďarizmu vykydnutých oblieva protivníkov a karhá metódu túto maďarizovania ostrým perom prísneho historika, podvracajúc lži, odmietajúc pomluvy, odsudzujúc posmechy a nadávky. Nad zradou, chabosťou, ziskobažnosťou, zbabelosťou ale svojich zalamuje ruky a volá: „Hluboko si padnul, rode můj, že rozkazy k mukám a k záhubě Své sám vykonáváš, které by jiný odmrštil s nevoli svrchovanou. Podhodil si se nohám šlapatelů Svých a oni nyní rejdí s potupou a s výskáním po Tobě.“ Hneď zase udá sa mu príležitosť vidieť starca-učiteľa charakteru plného, ktorý obraňuje mládež svoju a vzpiera sa tyranom, je za to honený a týraný, ale „neupouští od lásky k národu a vitězí konečně na tolik, že sebe obránil, ačkoli trýznění dítek (skrze podučitele) zcela překaziti nemohol.“ Je to obraz jeho vlastného otca (Samuela). Apostrofuje charakter šľachetných, roduverných učiteľov intenzívne dojemnými slovami. A nato dva obrazy srdcelomné, jeden: historický obraz lajoškomárňanský,^[783] kde trýznení sú mužovia preto, že vzopreli sa poslúchať násilnícky im podhodeného otroka maďarsky kážuceho, ktorého nerozumeli. Nad obrazom trýzneného takto pobožného slovenského ľudu rozhorlene volá pútnik: „Propadni se, místo ohavné, kde byli lidé nábožní pruty mrskáni, kyji trýzněni, propadni se, neb na tobě spáchal se skutek nejohavnější, kde mučení byli katovsky muži poctiví, že chtěli vzývati Boha, Otce nebes i země a dárce vší lásky v řeči své. Nevzejdiž slunce otce milostivého nad tyrany, jenž bičují dítky Otce lásky vzývati chtějící. Vybušiž plamen z hlubiny místa toho prokletého a sežer je, aby neskvrnili zemi jinou, aby ani jich, ani místa toho nestávalo, kde zlořečilo se Bohu!“ atď. Obraz to opravdu hrôzyplný, ktorý hoden je kriedy Brožíkovej!^[784] Pominúc druhé podobne, pripomeniem ešte jeden obrázok. Pútnik ide strápeným duchom a potešený jedine myšlienkou na sväté mučeníctvo, ktorého schopný je národ jeho, z mesta toho a naďapí na výjav strašlivý pre láskyplné srdce jeho! Pred akousi vilou „leží na zemi muž černým oděný rouchem a po něm skákal hejsek s chechtáním. Když pak byl hejsek do vůle poskákal po něm, ptal se ho, zdaliž by jej to bylo bolelo?“ Ohava táto človečenstva odpovedá, že nie a že je hotová slúžiť pánikovi tomu k zábave jeho! Načo dostal piť a jesť od „hejska“; pri jedení a pití „zveleboval štědrotu příznivce svého.“ Je to verný obraz skutočnosti, o ktorej svedectvo vydáva Štúr r. 1841 a po 41 rokoch máme túto skutočnosť už zmnohonásobenú, je ten „muž černým rouchem oděný“, po ktorom pánik skákal: Slováčik, k triedam inteligentným sa rátajúci, je typ moderných našich mamelukov, ktorí za kus chleba a pečene s vínom dajú po sebe tancovať a zvelebujú v dlhých rečiach „hejskov“, tancujúcich po chrbtoch ich. Štúr hovorí:

„Nebylo mi možná déle dívati se na zemeplaze a podlizače toho, pročež rozpáliv se hněvem ubíhal sem z místa toho s rýchlostí. Člověče podlý ty odhazuješ tělo své a s ním i duši svoju, jako mrchu, jižto sjídají červy slinastí a káně pažravé, ty nejsi hoden jmena a obrazu člověka. Kdo dává v pronájem tělo své a s ním zaprodává duši svou, rovenť jest hovadu nízkému a kdo házi se na zem do prachu, hodenť, aby po něm šlapáno bylo, jako po prachu cest! Člověče podlý, tys’ se snížil k hovadům, tys’ shanobil v sobě obraz Boží a obraz člověka!“ Tak ide obraz za obrazom, jeden od druhého prenikavejší. Hneď matka s deckom štebotavým, hneď tyran škúľavo hľadiaci a hútajúci, ako by radosť jedinú matke vyrval; hneď zápal za kráľa a apoteóza vernosti národa ku kráľovskému domu nad Slovákmi panujúcemu; hneď spev vojaka starého od Aspernu a Lipska,^[785] hneď zas apoteóza pluku Alexandra,^[786] číročistých Slovákov a opis hromadného slúženia vo vojskách cisársko-kráľovských, tam u pešiakov, tu u konníkov, tam u granatierov,^[787] tu zas kanonierov! Mihá a strieda sa obraz za obrazom, až vydýchne zhlboka prorok tento láskou k národu zožieraný: „Tisíce synů vaších, Slováci, bojují pod zástavami krále našeho, tisíce jich padlo za vlast svou: i nemáliž vlast a kráľ příčiny rovně nakládati s vámi, jak nakládá s jinými dětmi svými? Kdožeby vypočetl ty tisíce reků slovenských, jenž padli zmužile za vlast svoju; a vy opovažujete se utlačovati nás ve jmenu vlasti, nebo vy, vy hanobíte vlast, které my sloužíme věrně, vy utláčíte nás v nadutosti své, opovážlivci a lháři šerední!“

Končí dielo svoje obrazom velikánskych rozmerov a je to obraz ním samým dožitých, skúsených, videných a pocítených udalostí. Na obraze tom je hlavná osoba grófa Zayho a okolina jeho intuícií, jeho povlekonosičov, ktorým oproti stojí mohutný mladoň s celou bohatosťou ideí a citov svojich. Z tejto strany mojím vedomím nebol ešte nikým vystavený Štúr. Ani nikdy nemohol ho vypuklejšie vystaviť očiam našim, očiam potomstva, ako sám nakreslil sa v dielci tomto. Podám len črty tohoto obrazu, z ktorých už veľa nového a prekvapujúceho vyjde zo tmy štyridsaťročného v prachu ležania rukopisu tohoto; veď dá Boh a priaznivci týchto mojich štúdií, že celé dielce (desať hárkov Štúrovho drobného písma) budeme môcť tlačou rozhojnené v rukách našich a pred očami našimi mať a kochať sa v ohlasoch týchto srdca posvätenca nášho blahoslaveného.

Pútnik náš premuštruvavší už všetky tie nástrahy Slovákom od Maďarov nastrojené, preslyšavší všetky nárady vodcov a náčelníkov maďarských, ktoré učinené boli k pomaďarčeniu národov nemaďarských, prišiel na zayovskú dobu 1810 — 1841, a takto dá svojmu Bedlivému Luborodovi rozprávať:

„A když již byli nepřátelé Slováků na všech stranách osidla postavili, aby polapali neumělých a nezkušených a jiní nasypali hrozeb, aby nastrašili bázlivých, jiní opět nadělali násilí, aby zkrotili odporných, stalo se, že skonal^[788] v ty časy muž počestný a vzáctný, radce a představený obyvatelů země Uherské, přiznávajících se ke stránce křesťanů evanjelických. I znamenali příležitost tu dobrou ke škození Slovákům odporníci jejich, pročež chopili se všech prostředků, aby posadili na ouřad ten stranníka svého.

I cestovateli mnozí z nich po krajině rozhlašujíce starý rod, bohatství a lásku k vlasti onoho, jehož chtěli vyvolena míti a přemlouvajíce všemi způsoby k volení jeho.“ Slovom podáva spôsob voľby nerestnej generálneho inšpektora cirkví a škôl evanjelických a kráľovstve Uhorskom. Je to počet obyvateľstva v približnom počte asi na päťsto dvadsať tisíc slovenských, dvesto tisíc nemeckých a stoosemdesiat tisíc maďarských evanjelikov a. v. Generál to teda dosť veľkú armádu ku komandovaniu svojmu majúci.

Ale generál to nešťastne volený. My dozvedáme sa tu, že Zay dlho hľadal služby a vyznačenie u dvora a nenájduc ich, vrhol sa do náručia maďarizmu, aby sláveno bolo jeho meno po vlasti od strany už vtedy pripravujcej sa k zločinom, aké popáchali na moste peštianskom a v Debrecíne r. 1848 — 49. Či takýto zúfalec môže pomôcť vlasti? Zasadili ker, slovenské deti čiahli po ovocine čerešniam podobnej a najedli sa, nuž ale bolesti ich schytili náramné, lebo to boli čerešne vlčie, t. j. zvolili si slovenské cirkvi grófa Zayho za generálneho inšpektora, „neboť přemluvači odění v rouchu prestrojeném okrášlili jej“ a Slováci volili ho, „neznajíce, že vyvolili metluna sebe, žalobníka nespravedlivého, utrhače zlostného a krutého pronásledovníka všeho toho, čo jim jest nejdražší.“ — Opis generálneho konventu a reč jeho blúznivá podaná je tu, ktorej obsah podal som v prvej knihe v kap. VII. (Slovenské pohľady, I, 6, str. 529 nasl.) Štúr celým prístrojom učeného kritika zvláčil haraburdácky tento plod mozgu Zayho, nemajúc ale dosť na zničení dôvodov povrchného grófa, oddal sa i do našliapnikov jeho a ponášačov blbých jeho fantazmagórií. Kto prežil tie časy, milo bude dojatý pohrebnou touto apologetu výmluvného apológiou cirkvi a národa slovenského. Pripomeniem tuná len jeden obraz, ktorý proti postavuje Štúr tej vete Zayho, že Slováci i preto musia byť zmaďaremberčení, aby nemohli gravitovať k Rossii;^[789] potom, ako zavrátil Zayho vernosťou národa slovenského ku kráľovi svojmu a celej jeho dynastii, vernosťou, ktorá z času na čas obeťami tisícov Slovače hrdinskej spečatená býva, túhoplamennou, úchvatnou prenáša sa kvetomluvou, hovoriac:

„Tekou řeky z Tater, šumí a vtěsnajíce se v jednu, splývají do moře a šum jejich rozléhá se v prostranstvích. Tekou řeky i na půlnocí, šumí a naplnivše šumem svým povětří, splývají do hlubiny mořské. I kdož rozumný proklínati bude řeky Tater, že šumí tak, jak šumí řeky na půlnoci, a kdož bude tak bláznivý, aby věřil, že řeky Tater vábí šumem svým řeky z půlnoci a že je přitáhnou, aby zalily končiny tyto vodami svými? Zdaž nešumí řeky všecky a není-li to hlas přirozený jejich? Stojí řady vrchů na poledni a stojí řady vrchů na půlnoci, onyno soptí ohněm a vyryhují lávu, než tyto jsou pokojné a tiché. I kdož moudrý bude tvrditi, že se vrchy na půlnoci stanou sopkami, poněvadž jsou vrchy zaroveň jako ony na poledni?“

Vplietol i krásne podobenstvá, napr. dve obce susedili jedna vedľa druhej, medzi nimi ležalo pole úhorom, ničie, i zmluvili sa obce v pokoji dosiaľ a dobrej zhode nažívavšie, že budú spoločne obrábať pole a spoločne tiež úžitky z neho brať. A darilo sa im. Ale závisť jednej obce potrhala zväzok a napokon pritiahla pole cele sebe atď. „Sejete, žnete a mlátíte a nemáte bráti z obilí odměnu prací svých, národe dobrý! Neučinili ste ničeho škodlivého a zlého za zlomení slávy sousedům svým, spravedliví a bohabojní, ale že tím jste, čím Bůh vás míti chtěl, jste vinní a hodní zatracení! Doufej v Boha lide dobrý a nedej si odníti práva svého, než postav se zaň směle a potěš se nevinou svou i udeří i tobě hodina štěstí a vyprší jednou i tobě dny neřestí tvých.“

Cirkevno-historická udalosť, Zayho totiž námahy unionistické boli jednou z najmohutnejších pák maďarizmu; lebo tých paťstodvadsať tisíc duší luteránskych Slovákov oproti tristoosemdesiat tisíc nemecko-maďarských luteránov, čo priam i Nemci zdali sa zliatymi byť s Maďarmi, neposkytovalo Zaymu garancie maďarizmu; preto aby väčšinu slovenskú na menšinu obrátil, pracoval na zliatí sa oboch vierovyznanských cirkví, luteránskej a kalvínskej, keď, ako známo je, luteránski Maďari už v predošlých stoletiach sa pokalvínčili a i tak väčšina Maďarov ku kalvinizmu náklonnejšia bola, teraz teda počtom svojím ďaleko prevyšuje luteránov. Za tým cieľom idúc Zay všetečne bodnul palicou nezmyselnosti svojej do samej vieronáuky a vyhlásil všetečne, že nestáva viacej náuky Lutherovej, že luteráni už z domu sú kalvíni. A mal takých povlekonosičov, kňažkov a profesorkov, ktorí z kancľov a katedier dali sa vyvyšovať múdrosť Zayho, knižkami a kázničkami podporujúc a medzi ľudom šíriac bláznivé plány unionistické. Akcia táto splodila celú literatúru, v ktorej bol som pars quaedam^[790] i ja. Táto vec je známa teda.

No o Ľudovítovi Štúrovi mlčala história; do obecnej známosti prišlo najviacej toľko, že motívov Zayho politických bol zjavný odporník a že i on vzpieral sa únii luteránov s kalvínmi z dôvodov tých, aby Slováci aspoň v cirkvi svojej neboli do menšiny vtlačení. Že by taký velevtip, ako bol Štúr, len na tomto površí bol plával, že by Štúr aj hlbší nebol si náhľad o tejto záležitosti stvoril, to nedalo sa myslieť síce prísne logicky, ale predsa boli aj takí, čo to mysleli, áno, ktorí hovorili, že keby sme buď my Maďarmi, buď títo Slovákmi boli, v tom páde že by istotne i Štúr nebol nič mal proti únii, to jest, že i ja priďaleko som šiel pri obraňovaní cirkvi luteránskej, lebo že skutočne inej prekážky únie nestáva, ako tá, že kalvíni sú Maďari a luteráni Slováci.

V dieločku rečenom i z tohoto ohľadu je šľak každej pochybnosti zo Štúra sňatý a ja verím, že zavďačím sa každému priateľovi historickej pravdy, keď ešte i tu nechám hovoriť samého Štúra. Keď Zayho námery unionistické rovnomyseľníci jeho v užšej rade schválili stereotypnými výkrikmi: „Výborný jest to prostředek!“ dal sa (Zay) do práce.

„I započal (Zay) s předstíráním a přetvařováním se, jakoby on byl nejlepším evanjelíkem a rozhlašoval to po dědinách a městách a rozhlašovali to též všickni stranníci jeho.“

„Kdo jest věrný, ten neroztrubuje věrnost svou, nýbrž dokazuje ji skutkem, ale kdo chce zavést a ošiditi jiné, ten nadrapuje se z hrdla celého, aby se rozkřičel věrným, potom pak tím snáze polapiti mohl jiné do osidel svých. Vímeť, co ti leželo na srdci, licoměrníku, při důmyslech tvých, ale ony v prach a dým se rozplynou, jako celé jméno tvé!“ Ako skoro naplnilo sa proroctvo Tvoje, oslávený Ľudovít!

„I rozhlašoval dále vyvolenec (Zay), aby naklonil evanjelíků ku spojení se s kalvíny, že vlastně žádného rozdílu proč sme byli rozdělení od století po dnešek, když se v ničem nedělíme jedni od druhých? Proč máme rozličné chrámy, rozličné služby Boží a všecko rozdílné od Kalvínů? Jest ovšem rozdíl a to podstatný, veliký rozdíl mezi námi a my rozdílu toho dobře povědomí jsme. I vida licoměrník, že tím neprospěje věci své, řekl: jest ovšem jakýsi rozdíl mezi námi, ale rozdíl to nepatrný a tuze malý jest, upustí-li každá strana maličko něco, spojení budeme. Říkal pak to licoměrník tak lehkomyslně, jakoby nestává mezi stranami jejich, ale ozvali se evanjelíci:^[791] šlo o smluvu trhovou při věci chatrné a ne o věc náboženství, nejsvětější a nejhlouběji zakořeněnou v srdci člověka. Ale řekli Evanjelíci, my chceme zůstat věrní víře otců svých a nepopustíme jiným k vůli ze svého, aniž žádáme, aby oni nám k vůli popouštěli ze svého. Zpozorovav tedy licoměrník, že ani tak se nedaří oumysl jeho, dal se do vypočitování užitků, rozkládaje na prstech, koliké a jakové výhody odtuď pro Evanjelíky nasledovati budou a poukazoval při tom na katolíky, že tito potlačí náboženství jejich, pakli sjednoceni nebudou. Ale řekli Evanjelíci: my sme byli dosud, stránky své se držíce a sami sebe řídíce, šťastnými a král náš ochraňoval nás i ochraňovati bude mocí zákonů nám k dobrému vydaných ode všeho zlého a strastného, katoličtí pak bratři naši nechají nás na pokoji, nebo vědí, že ctíme s nimi jednoho Boha a že jsme občané a synové rovně s nimi vlasti jedné.

Vida se na tento způsob sklamána licoměrník v naději své, chtěl dokázati, že mnozí z Evanjeliků jsou příchylní k spojení, i chtěl skrze tyto působiti na lid, nechtějící dosud zvésti se dát podvodným slovům a slibům jeho. I svolal valnou hromadu Evanjelíků a dal sobě potvrditi úmysly svoje; stranníci jeho opět sdělali náramní křik ku chvále jeho, jen aby ho dále využiti mohli k zlomyslným oumyslům svým. Než všickni věrní a dobří Evanjelíci bočili od rad a návrhů jeho a opustili shromáždění s bolestí, nebo viděli, že jest učiněna z chrámu svatého a shromaždění církevního peleš stranníků, podvodníků a krám duchů nečistých a zlostných. V nadutosti své byl vyvolenec tento Maďarů a odrodilců potom také roztrubovati započal, že zavede spojení evanjelíků a kalvínů s katolíky, nebo namyslel se proslaviti jako reformátor náboženský a zakladatel nové a jediné církve Uherské. Ale katolíci věrní dávné víře otců svých, odmrštili s nevolí a rozhořčením tlachání chvastáka, nebo viděli, že je rovně připraviti chtěl o víru jejich.“

Vyzýva potom mocnými slovami, aby nedali sa zmámiť falošnými výrokmi Zayho, že by nebolo rozdielu medzi vierou luteránskou a kalvínskou, a tu vyvinul Štúr hlboký bystrohľad, keď hovorí:

„Víra vaše, Evanjelici, jest čistější a pravdivější, než víra Kalvínů, majících mnohá bludná a neslušná domnění v učení svém. Učí zajisté Kalvíni, že Bůh velikou částku lidského pokolení k věčnému zatracení stvořil a předzřídil, ani ne pro hřích snad jeho, neb provinění, ale že se mu tak líbilo, aby moc hněv svůj nad zatracenými osvědčil. Bůh tedy nechce všech lidí spasiti, byť tak třebas i všickni lidé chtěli spasení býti.“

„A dále učí, že kdo jednou jsou předzřízeni k životu věčnému, že ti od milosti Boží odpadnouti a zahynouti nemohou, byť pak těžce zhřešili. Dále věří Kalvíni, že Bůh hříchy bezbožných lidí chce, je působí a sám činí, ano k nim i donucuje. Že Kristus Pán pro všechny lidi na svět nepřišel, netrpěl, ani neumřel.“

„I medle, jakž možno nečisté toto učení srovnati s láskou Boží, o níž Kristus Pán vždy mluví, na kterou v celém svém učení se odvolává a na níž vystavěl církev svou? Bůh láska jest a kdo v lásce přebývá, v Bohu přebývá a Bůh v něm, velí písmo svaté, i neodporuje-li ono učení kalvínské zřetelným slovům písma svatého? Bůh velí slunci vzcházeti na dobré i na zlé a svítiti na spravedlivé i nespravedlivé: i jakžby tedy Bůh, otec lásky, mohl míti zalíbení v bezbožných a v rozšiřování bezbožnosti, sám pramen jsa lásky a všeho dobrého? Není-li podle učení Kalvínů Bůh duch nečistý, jenž radost má z toho, když se rozšiřují bezbožní? není-liž radost tato radostí ďábelskou? I ku komu se medle utíkati mají lidé, dítky Boha, ne-li k němu, Otci dobrému, jenž bdí nade všemi námi? Ale jakby se utíkati mohli k němu, kdyby on chtěl zahynutí mnohých a sám napomáhal je bezbožně? I k čemu tedy, podle učení kalvínského, má člověk se usilovati ctnostným býti, když ctnosti jeho k ničemu nepomohou a zatracení z něho, pakli k tomu určen jest, nesejmou? Všeliká tedy ctnost by nic neprospívala v očích Boha, jemuž víra dle slov Kristových nejmilejší jest, ano bez víry ani možné není líbiti se Bohu, ona má časného i věčného života zaslíbení, rovnou cenu měla jako nevíra, bezbožnost a vůbec hřích, který Bůh nenávidí? Neníliž učení toto reptání proti Bohu?

Nesmýšlejí Kalvíni důstojně také ani o osobě Krista Pána a Spasitele našeho, jako již i Luther žaloval se, že Kalvíni o Božství jeho málo aneb nic nedrží. Neříkal-li pak Kristus o sobě, že jej poslal Otec jeho z nebes, aby smířil svět s Otcem svým, kterýž jest v nebesích? (Tu vypisuje celé verše z Jána 3, 16, 17, 18.)

Nepravě také smýšlejí Kalvíni o Večeři Páně, a již za starodávna, poněvadž svátosti této slušnou cenu a platnost nepřikládali, sakramentaři^[792] nazváni jsou. Varujte se tedy učení tohoto, křesťané, aby ste nepopudili Boha proti sobě a nepohoršili duší svých, aby neupadli v bezbožnost, v níž válejí se oni, kteří vám odjati chtějí řeč i náboženství vaše. Oni zajisté chtějí učiniti z vás Kalvínů, aby ste odpadnuvše od náboženství svého, tím snáze potom odpadnouti mohli od jazyka svého a zapřeli jej, jakoby ste zapřeli víru svou. Nebo kdo zradil bratra svého, zradí i otce i matku, anoť mu nic více svatého není a on jedné ohavnosti se dopustiv, dopustí se i druhé ze zvyku a srdce zkaženého. Protož bděte na sebe a pozorujte pilně, aby sté nebyli sklamáni a podvedeni; jste zajisté otočení nepřátely a pokušitely. Všickni, kteříkoliv z rodu Vašeho pocházejíce, rozšiřují mezi vámi maďarčinu a donucují vás k ní, odpadli již od vás a hledí jakoby vás polapiti a i o náboženství vaše připraviti mohli, nebo oni v srdci vyznávají již náboženství kalvínské, aby se tím lépe zalíbili Maďarům, jejichž náhončí jsou.“

Najvyberanejšími potom rečami z apoštolských písem zakončuje napomínanie svoje slovenských evanjelikov; a keď ešte zobral všetky dátky, heslá a prostriedky ničomné násilníka toho a dôvodne vyčítal mu kapitolu, končí tento odsek venovaný dielu Zayho:

„Avšak odstupiž již, člověče chatrný, nezůstaloť na tobě nic celého a stojíš již před světem v nahote své!“

Závierka celého diela je konečne veľmi dojímavý epilóg, v ktorom pútnik zhovára sa s oblakmi nad Tatrami, horami slovenskými, vznášajúcimi sa a smútiacimi nad smutným stavom národa, s pahormi a vrchami Tatier, hôr slovenských smútiacimi nad rodákmi svojimi, neznajúcimi vzniesť sa do vozduchu voľného, ale sú prikovaní k nízkosti; so skalami, s vetrami búrnymi i vánkami lahodnými, s potokmi a riekami tatranskými, s jedľami štíhlymi a dubami mocnými, zhovára sa junák s celou prírodou Tatier milostných, a tá smúti a vykladá mu príčiny hlbokého smútku svojho a on stvrdzuje jej sedemkrát:

„Spravedlivý jest smutek váš, vy oblaky nad Tatrami, vy pahory a vrchy, vy skaly, vy větry bouřné, vy vánky lahodné, vy potoky a řeky, spravedlivý jest smutek váš, vy štíhlé jedle a mocné duby na pohoří tatranském.“

Štúrovi bolo všetko smutné; smútok ležal v duši jeho, lebo on hlboko nahliadol do bied národa; z toho smútku duše jeho vyšli všetky deje a diela jeho.

Tak pochopovali lásku jeho nestranní cudzinci, tak podal nám hlbokej lásky svojej k národu slovenskému obraz on sám a ako takého vídať ho i tohoto roku budeme v čele národa nášho.

Štúr vychodil vo velikých koncepciách svojich z hľadiska osobností národných a veril silne, že národy ako osoby mravné, majúce svoje úlohy na svete a v dejinách, nevyhnutne musia sa konečne dohodnúť a dorozumieť, keď priam i stoletiami celými trýznili a porážali druh druha. Jeho trudoviny historické vtlačili mu do duše obraz národa slovenského tak hlboko, že s ním a preň žiť len stalo sa mu životnou potrebou, jeho slabosťou i silou, jeho presvedčením i predsudkom, kritériom a kategóriou duchoživota; tým daný je nám charakter jeden veliký, na ktorý s hrdosťou pozerať budú potomci. Jeho presvedčenie o osobnosti slovenského národa neboli vstave vyrvať mu žiadne teórie a dôvody, ktoré toho času prievalmi v protivnom smere prúdili sa; to presvedčenie, že národ slovenský v Uhorsku má byt svoj oprávnený, má právo tu byť a rozvíjať i užívať slobodne svoje dary, vlastnosti a sily, že je on prabydliteľ tejto zeme, má zásluhy o štát ten, ktorý Štefan, prvý kráľ uhorský, tu z prvkov slovenského riadu krajinského a pomocou podstatnou slovenského národa založil, že bral vo všetkých vekoch na celom rozvoji štátnom, vedeckom, cirkevnom, umeleckom, priemyselnom, hospodárskom a spoločenskom nie menšiu druhých národov účasť, že krvou jeho synov tiež presiaknutá je vlasti tejto posvätná zem, slovom, toto presvedčenie jeho dodávalo mu vždy nové myšlienky, nové sily ku bojom a vlievalo mu spolu dôveru do srdca ku šľachetnejším, náčelným mužom vlasti tejto pôvodu maďarského. Preto aj po dotknutí sa tak neprajnom s mužmi protivného, panujúceho ruchu vo vlasti všetku snahu vynakladal na to, aby zoznámil sa so statočnými, na verejnú mienku zeme tu ako spisovatelia tam ako parlamentaristi vplyv majúcimi mužmi, aby mohol prehovoriť s nimi o otázkach tak vnikavo a hlboko celej vlasti dotýkajúcich sa. Tým istým cieľom vyhľadával známosti s mužmi nestrannými bez rozdielu národnosti, postavenie vyššie zaujímajúcimi a starostlive pozorujúcimi nový tento ruch, berúci sa koľajami neobyčajnými. On ako opatrný vojvodca všetky okolnosti, všetky sily, všetky vplyvy bral do kombinácií svojich pod jedným najvyšším života svojho hľadobodom: bránenie osobnosti národa svojho.

Keď dokonca gróf Zay a Kossuth Lajoš opanovali už boli všetky maďarské noviny haraburdáctvom svojím a onen prvý na čele všetkých konventov evanjelických ako generálny inšpektor vyzýval smelými výkrikmi do ohrady Slovákov, huckal žiakov proti ich profesorom, zotieral konfesie jednotlivé a násilne uvádzal pod kalap jeden maďarského náboženstva a do úzkych nohavíc^[793] maďarskej národnosti,^[794] vtedy našiel Štúr príležitosť zoznámiť sa s grófom Jánom Mailáthom^[795], historikom uhorským, mužom poctivým a šľachetným, zrelou učenosťou vynikajúcim, mnohej skúsenosti vo veciach krajinských, opravdove vlasti a národov všetkých ju obývajúcich rozkvet a blahobyt želajúci a zo všetkých síl ju napomáhajúci. On videl prichádzať na vlasť nesmierne nešťastie z tohoto rozduchovania zášti a vraždy proti rovnooprávneným národom Uhorska nemaďarským a cítil sa sympaticky pritiahnutým Štúrovi, ktorý s bolesťou duše nevýslovnou žalúval sa mu na prechmaty Zayho a jednotlivých stolíc moc štátnu proti národnosti slovenskej nadužívajúcich. Majláth rozhodne odsudzoval haraburdáctvo Zayho, ktorého aj v zasadnutí tabule magnátov^[796] neraz notne zdividoval^[797]. Zo známosti tejto so Štúrom pochodil i ten senzáciu spôsobivší článok Mailáthov v „Nemzeti Ujságu“^[798] vyšlý „Patriotizmus a národnosť“, kde rozhodne zatracuje maďarizovanie násilné a odkazuje Maďarov do slušných ich hraníc, právom a spravodlivosťou ku všetkým národom ťahaných. Z tejto známosti na druhej strane povstali články Štúrove do maďarských novín určené „Szlávok sérelmei s’ panaszai^[799]“.^[800]

Podobný bohatiersky, spravodlivý šľachtic maďarský bol Aurel Dessewffy;^[801] zo slovenskej šľachty výborný Ján Čaplovič^[802], direktor statkov schönbornovských, muž na slovo vzatý, riedkou učenosťou a mocným perom jednako klasicky v latine, nemčine a maďarčine píšuci a vynikajúci. Štúr vstúpil s mužmi týmito do bližšej známosti, áno, do priateľstva. Sám Štefan Széchényi nebol cudzí krúžku tomuto mužov opravdové blaho národov hľadajúcich^[803] a proti samozvancom fanatickým brániacich. Vidiac konečne s potešením, že naskutku jesto mužov dosť i medzi šľachtou maďarskou, ktorí opravdive myslia s vlasťou, nie ako s dojnou kravou, ale ako s matkou živých, tu bytujúcich, rovnoprávnych národov, áno, že máme i my Slováci mužov zo stavov vyšších a z triedy tej, ktorá toho času jediná vplyvom verejným vládla — veď len zo samého Turca prostredníctvom prepamätného Juraja Kossutha sto štyridsaťosem slovenských národných politických novín^[806] — obrátil sa na cestu verejnosti maďarskej, a písal články pre obecenstvo maďarské prostriedkom žurnalistiky o krivdách a nátiskoch, ktoré pášu sa oproti národu slovenskému. Avšak „Szlávok sérelmei s’ panaszai“ cestovali od redakcie jednej ku druhej, až zaujal sa o ne napokon sám gróf Mailáth pri redakcii „Nemzeti Ujság-u“, ale veru všetko nadarmo. Táto skúsenosť bolestná bola studeným kúpeľom na hlavu nielen Štúrovu, ale i Mailáthovu. Štúr plakal nad národom slovenským, ani len už plakať a žalovať sa na krivdy k nebu volajúce nemajúcim kde, Mailáth plakal nad maďarským národom vtedy, kým ešte mohol by spravodlivosť prislúžiť, spravodlivosť prisluhovať neschopným, lebo každý takýto národ, keď príde jeho zlá hodina, zahynúť neomylne musí. „Quod tibi fieri vis, alteri geceris,“^[807] opakúval Mailáth často. Tento sa ešte len tým potešoval, že keď príde diéta,^[808] národ maďarský napraví chybu tejto nešťastnej verejnej mienky, robenej darmošlapmi a kriklúnmi nezbednými. Štúr sa tešil pravde, ktorá či tak, či tak ale napokon zvíťaziť musí a zveril svojho národa osud Bohu. Nádeje krem toho opierali sa o kráľa a mužov okolo trónu jeho stojacich, medzi ktorými už mnohých známych mal a ktorí mu zúfať nedovoľovali.

Niektorým svojím článkom obranným predsa získal Štúr cestu forsírovano do verejnosti, obrátiac sa totiž na najvyšší úrad cenzúry, keď mu daktoré noviny, v ktorých uverejnený bol článok krivdiaci slovenskému národu, vymohli nútiaci dekrét, za ktorým už len konečne redakcia uverejnila ho.

Že takýto spôsob nebol na dlho k držaniu, to vidí každý; takú spravodlivosť, ktorú si národ vymáhať musí pri každom prípade, mohli si Maďari pre seba nechať, keď mala každá odveta spravodlivá iba cez retortu cenzúrnych úradov cestu si na verejnosť prerábať. Sám Mailáth videl, že sú toto už turecké pomery a radil Štúrovi dať vytlačiť za hranicou v nemčine všetky tie žaloby, tým, že sa aristokracia, majúca vplyv pri diéte i vláde, poučí o stave vecí a nespravodlivá žurnalistika nebude môcť ďalej slepiť a klamať národ. S touto náradou boli zrozumení Čaplovič, Prokopius^[809], Ďurko Kossuth, superintendenti Jozeffy a Seberíny, advokát Vrchovský (Boleslavín) a mnohí iní. Štúr poslúchnul radu a tak vypustená bola konečne do vzduchu tá raketa, ktorá takým intenzívnym svetlom ožiarila liberalizmus rozchýrený maďarského národa, tak, že brožúru Štúrovu^[810] jednohlasne vykričali haraburdácki žurnalisti za „zradu vlasti, za urážku maďarského patriotizmu“.

S Čaplovičom a Kossuthom (Ďurkom) vstúpil Ľudovít do najintímnejších pomerov priateľských. Otočený mládežou najrozhodnejšou^[811] súdruh a priateľ všetkých po Slovensku rozosiatych mladých i starších mužov, ctiteľ veliký, ba zbožňovateľ všetkých tých v úrade postavených mužov, ktorí akýmkoľvek činom vyznačili sa v obrane práv národných, lebo v podporovaní rozvoja národného, alebo práve v činnom literatúry národnej rozširovaní vrhol sa celý do boja obranného osobnosti národa slovenského a práv jeho nezadateľných.

Trojaký boj nastával Štúrovi po doterajších prípravných námahách a ich výsledkoch, dávajúcich mu nádej na ďalšie úspechy; všetkým priateľom svojim dotušoval tu pravdu, že nič sme ešte nevykonali, kýmkoľvek, čo ako po biede, ta nedovedieme vec, aby národ dostal zastúpenie aké — také. Národ je osoba mravná, mnohohlavá, tá len skrz zastúpenie môže k platnosti seba priviesť. A kdeže máme my Slováci toto zastúpenie? Mnohohlavá naša osoba národná drichme snom smrti. Ako dáme výraz tejto osobnosti národnej?

Ja si už raz pomôcť nemôžem, chtiac Štúra vystaviť, ako bol a žil stred dôb a okolností náramne spletených, pomerov násilníckych, nádobno mi veľa rozprávať, zašlé upamätovania sa na vek minulý v pamäti národa kriesiť, ktorého už druhé pokolenie čaká na túto rozprávku o svojom veľkom synovi, nádobno mi, áno, potrebou je mi to všetko pripomínať, na čo sa len upamätúvam a o čom sa teraz mojim mladým bratom ani nesníva, nádobno mi tak písať o Štúrovi a jeho bojoch, ako skutočne sa vec mala a čo sa ihneď môjmu kritikusovi, p. Jaroslavovi Vlčkovi, stará táto pieseň — snáď už labutia — zdať bude docela podivínsky „mladickou neposedností a kazatelskou povídavostí“.^[812] Lebo konečne o Štúrovi nebolo by dosť povedať len: narodil sa, chodil do normálky,^[814] poslaný bol na gymnázium, odbavil si filozofiu, filológiu, tiahol na vysoké školy, tam študoval rozličné vedy, potom napísal tamtú a túto knihu, básnil veršom i prózou, postúpil do úradu, bral účasť na podnikoch národa a milovaný od svojich zomrel dňa a roku toho. To cítili všetci tí, ktorí boli by mali nadanie stať medzi životopiscov a zobrať si za predmet vypuklú postavu historickú Ľudovíta Štúra. Každý volil čakať už či lepšie časy, či lepšieho biografa, nežli šablónou obecnou ho predstaviť národu; medzitým mnohému z nich ubehli časy a lepšie neprišli a o Štúrovi nové pokolenie už iba tradície našlo. Či nemal som i ja, ktorý tiež náležal som medzi tých, čo lepšie časy, lepšie perá vyčkávali, čas svoj prespať, prečakať a prevyhliadať, nádobno mi bolo chytiť sa do práce tak, aby podaný bol národu obraz veku Štúrovho, doby prepamätnej s celým tým sborom duchov dobrých i zlých, otáčavších ho jednak laskavo-obranne, súčinne, jednak bijúcich doňho vražedno-útočne. V tom čase pristúpila priaznivo k úmyslom týmto pohnútka jedna, ktorá nie nepatrným stala sa motívom k priskoreniu práce tejto. Môj syn požiadal ma o prepustenie mu časopisu pred tridsiatimi piatimi rokmi založeného, potom ale vychodiť prestavšieho, „Slovenských pohľadov“, a spolu vyslovil žiadosť našej omladiny, abych sám tiež činne rozpravami o Štúrovi napomohol podnik tento mnohosľubný. Ja som rád oboje: jedno povolil, k druhému pristal a podávam verne, nie „elegantne“ vystrojený román, ani nie tvorbu svoju, ale obraz pomerov, v ktorých žil a dejstvoval Štúr, ani nie „moderní literarní biografii“, ale rýdzi kus starej prírody slovenskej, tak fenomenálne v Štúrovi našom sa vyskytnuvšej; ani nie som a nechcem byť vodičom svojho obecenstva po parkoch umeleckých a parketoch luxurióznych poetického „moderného“ historiografstva, ale vediem ho po drsných a tŕnistých chodníčkoch, po ktorých chodieval oslávený Ľudovít Štúr. A mám nádeju, že slovenské obecenstvo vďačnejšou mysľou prijme tieto črty zo života veľkého ako onen šťastný Slováčik Jaroslav Vlček, ktorý zavčasu vynikol z objatia oblažujúceho národy maďarstva a nepoznal boje a útrapy, vychovaný na ústavoch českých. Že tento — kritik — nie je vstave s pravou sympatiou sprevádzať vyviňovanie sa veľkého boja, aký zahájil pod Tatrami Štúr, to nachodím dosť prirodzeným u žiaka Voltairov, Darwinov a „moderných“ — zväčša semitických — „detailných“, „salónnych“, „elegantných“, „fashionable“^[815] -ných darmotlachov, u takéhoto slavizovaného „kulturáka“ je to prirodzené, nenachodím to, ale predsa kritika seriózneho hodným, aspoň už nie veru slovanským, a tuším aj nie veľmi šľachetným. Mňa ostatne ani takéto skúsenosti — pripojené k skúsenostiam iným — nezmýlia, ani jeden raz nastúpenú cestu moju neprekrižujú. Nuž takto, hľa, pretrhnutú rozprávku moju — podaromnici teda i tu „rozšířenou“ — idem ďalej nadpriadať.

Povedal som, že trojaký boj nastal Štúrovi po druhom nastúpení námestníctva profesorátu slovanského v Bratislave, ktorý previedol v prvých troch rokoch piateho desaťletia tohoto devätnásteho veku, totiž boj vnútorný v ústave s mládežou, boj o svoj byt a konečne boj o uznanie národa slovenského.

Nádobno mi pripomenúť, že Ľudovít mával ťažkosti s mládežou. Nachodili sa vždy samostatní šarvanci, ktorí nespokojní boli s kázňou Ľudovítovou, a tak vtrhol bol akýsi republikánsky ruch do ústavu.^[816] Šuhajci si namysleli, že ústav je spoločnosť tá stará, ktorá sa autonómne riadila, svojich úradníkov volila, že teda čo priam i nemenujú sa viacej spoločnosťou, oni že predsa len sami sa spravovať chcú. Hravá fantázia slovenskej mládeže bývala odjakživa mohutným živlom jej jednania a veľa ráz i pôvodom dosť ťažkých obstojateľstiev.^[817] Štúr sa tak naoko nevzpieral tomuto mládeneckému zápalu za formy republikánske, ale hľadiac na zadné kolečká, a nezapopomínajúc pre formu na vec, položil na denný poriadok otázku túto pri rozpravách peripatetických,^[818] súkromne na prechádzkach často s mládežou vydržiavaných a získal rozvojmi svojimi^[819] lepších duchov za formy monarchistické. Znamenia časov: zákaz spoločnosti kroz námestnú radu, zákaz ústavu srbského^[820] kroz Bajcsiho, uzavretia generálneho konventu vedením Zayho a Kossutha na zrušenie ústavov slovenských a menovite bratislavského dorážajúce, to všetko mocne vymáhalo na Štúrovi vzoprieť sa fantáziám mládeže a upraviť ju do koľají daných skutočnosťou. Monarchické zriadenie ústavu zvíťazilo. Mládež si slobodne volila svojich úradníkov, avšak riadny profesor alebo jeho námestník ich potvrdzoval. Mimo námestníka (Štúr), ktorého volil riadny profesor reči a literatúry slovanskej, Palkovič, bol ešte aj miesto-námestník ustanovený od námestníka (Štúra). Vypracované boli stanovy, v ktorých určili sa práva, ako námestníkove (to koncesia liberalistom slovenským), tak i ústavu a spravujúceho výboru, aby zamedzila sa svojvôľa každá, či zo strany údov, či zo strany miestonámestníka a spravujúceho výboru. Bola to však len hra, ktorou však Štúr opatrne vedel zamedziť rozklad vnútorný spoločnosti tejto nádeje sľubnej, avšak veľa nebezpečenstvám vystavenej.

Že i tu pôsobili falošný maďarský liberalizmus, vidno stadiaľ, že podnet prvý k hádkam, či republikánska, či monarchická forma spravovania má byť uvedená do ústavu, vyšiel z maďarského „Társaságu“, spoločnosti, ako si Maďari porád ešte menovali svoje družstvo. Slováci, ako známo, sklonili kolená pred zákonom námestnej rady a menovali svoje družstvo ústavom a nie spoločnosťou. Ale Maďari učinili rozhodný krok a jednohlasne uzavreli, že sa nepoddajú zákazu vyššiemu, ale budú svoju spoločnosť ako voľakedy len spoločnosťou menovať a neodvisle sa spravovať so svojím sebou spomedzi profesorov voleným predsedom. Rektor lýcea Boleman inak, ako známo, vo všetkom Maďarom nadržujúci, videl v tom nebezpečenstvo pre sám tento maďarský ústav a vyzdvihol ich zákony republikánske, predpíšuc im sám zákony, v medziach ktorých pohybovať sa im bude nádobno. Vyslal s dekrétom svojím týmto profesora Németha^[821] do zasadnutia maďarského „Társaságu“, ktorého ale spoločnosť pohanila, jeho dar prinesený odmietla a hneď sa na školský senát a miestny cirkevný konvent odvolala. Tu ale nedošla cieľa, Bajcsy — Slovák z Oravy — inšpektor a mešťanosta, mal ďalšie úmysly proti Slovanom, preto bár aj inak bol by rád pomáhal Maďarom, nemohol zastať sa blúznenia mládeže maďarskej a jej liberalizmu; zato ponáhľal sa srbský ústav zakázať, ktorý si bola mládež srbská na tunajšom lýceu s povolením rektorátu založila. Bajcsy, podporovaný advokátmi bratislavskými, náhončími Zayho a čiastkou povlekonosičskou profesorátu, vyrútil sa aj na ústav slovenský, čo bol vlastný cieľ jeho politiky, páchanej s „Társaságom“ maďarským a ústavom srbským. Keď ale Maďari a Srbi obrátili sa na senát a konvent miestní v odvolaní sa proti Bolemanovi, rektorovi a Bajcsymu mešťanostovi, siahli Slováci k právu svojej existencie a utiekli sa pod ochranu Palkoviča ako riadneho profesora a ústavu predsedu a superintendenta Stromského ako biskupa dištriktu preddunajského, pod ktorého ochranu celý ústav reči literatúry slovenskej patril: a oba títo mužovia vystúpili verejne na konvente miestnom proti záhubným námerom Bajcsyho, pričom šľachetný Schröer, Martiny, Zechmeister, Wigand, dr. Würzler, notár mestský Lang a iní statočne ústav slovenský v ničom sa neprehrešivší, od miestneho konventu seniorálnej cirkvi požunskej dávno uznaný, ako ústav pod autoritou dištriktu preddunajského stojaci bránili a Bajcsyho útok víťazne aj odrazili. Štúr dosiahol svoj cieľ pri mládeži natoľko, že i tých najhorkokrvnejších liberálcov slovenských, ktorí autoritu Palkovičovu zrútiť chceli, presvedčil, ako treba v úcte mať starcov, ktorí bár aj tvrdí sú v jednotlivostiach a neústupní, tak istejšia sú podpora tam, kde ide vec o národ celý, než zápal liberalizmu maďarského, ktorý často pred sedlom jazdí a ktorý za vzor vziať si usúdili i jednotliví Slováci. „Reprezentácia národa, bračekovci,“ dotušovával Ľudovít mladým svojim priateľom, „tá je nám potrebná a Palkovič reprezentoval národ náš statnejšie na konvente, kde išlo o život národu, než stá a tisíce mladých horlivcov frčky pod kepeňom hádzať navyknutých. Čo nás tam do jeho hádok literkárskych, čo do jeho zvykov starých, keď vidíme, že takto statočne národ náš bráni!“ Odvtedy sa mládež slovenská úctivejšie chovala k starčekovi, mimoriadne od príchodu Štúrovno z Nemecka obživenému a zmládlemu.^[822]

O tomto čase náramne veľa záležalo na Palkovičovi a on čestne dostál úlohe svojej, o čom príde nám ešte prehovoriť. Ľudovítov boj vnútorný na ústave,^[823] s mládežou, menovite požadoval hlboký názor psychologický, ktorým vyznačoval sa nad mnohého, čo teraz praktičnosti nedostatok mu vytýka.

Jeho pokračovanie v tomto smere nádobno mi tu pár črtami nakresliť. Peripatetické jeho vychádzky do hôr a domáce rozpravy s mládežou zavedené boli jeho metódou pedagogickou, ktorou dosiahol nebývalých výsledkov morálnych, vedeckých a národných pri mládeži. Rokovalo sa tu o otázkach náhodilých, časových i vedeckých, pri ktorých tak pokračoval Štúr, že mládeži nechal samostatnosť súdu, ale žiadal i rozvedenie a stvrdzovanie náhľadu, a keď tuto obyčajne pokuľhávalo sa, doskočil on ku pomoci a ani mladoň nezbadal, len keď z bludu vytiahnutý bol; tak nejedna fantazmagória vo svojom prvku udesená bola a jej miesto zaujala čistá pravda, ktorej znaky charakterizoval Štúr historičnosťou, svedomím, právom prirodzeným, večnými zákonmi riadenia božieho, úlohami dokázanými z behu histórie ako nevyhnutnými! Kde týchto znakov nebolo badať, tam nebolo ani pravdy pre Štúra. On majúc pred sebou veľmi nadanú evanjelickú mládež, ktorá posväcuje sa službe národa slovenského, nenachodil pri nej toho stupňa prípravy opravdovej, aký videl pri mládeži nemeckej, a to ako evanjelickej, tak katolíckej. Nadhodil teda predmet k najbližšej „rozprave“ k rokovaniu: „Napomáha-li slobodu občiansku viacej katolicizmus, či protestantizmus?“ Druhý raz: „Ktorý princíp napomáha viacej duchovný pohyb v človečenstve, kalvinizmus, či luteranizmus?“ Inde zase: „Čo je letora? Čo ráz, či charakter? Ktorý je ráz Slovanov? Ktorý zosobna nás Slovákov?“ Všetky tieto a podobné otázky vždy mali určitú tendenciu; lebo boli odpoveďami na smelé tohoveké výzyvy polopobláznených Szatocsovcov, Zayovcov a podobných krikľúňov v časopisoch maďarských svoje teórie vykrikujúcich, alebo poskytovali materiál bohatý pre vedychtivú mládež k pochopeniu situácie svetovej. Vnútornosť mládeže bývala zatrasená a všetky duše sily sústredili sa k objatiu, k pochopeniu, k prebrodeniu úloh vytknutých nadchnutým mladým učiteľom týmto národa. Mládež niesla sa za ideálmi vyviňovanými v praktickom živote. Charakter osobnej statočnosti, zachovaného daného slova, povedomosti národnej v cirkvi, cirkevnej v národe, význam osoby vyvinutej a povedomej úloh svojich v histórii, kresťanský názor na svet v rozdiele názoru pohanského, povolania a úlohy jednotlivých národov na svete, tie idey živili mladoňov Štúrových. A keď sa preniesol do ríše bájí a povestí národných, odkryl celý svet nový poslucháčom svojim, im dosiaľ žiadnym učiteľom neodkrytým; počala sa láska k pokladom týmto v dušiach nadaných mladoňov a oni zapomenuli na pletky a hračky a titerky života. Červená niť tiahnuca sa povesťami našimi, že len bezúhonný mladoň prebrodieva sa cez všetky odpory a víťazí nad ohavnými potvorami, bola duševná stužka najopravdovejších úmyslov štúriánov týchto. A keď cyklus takýchto rozpráv zavrený bol touto otázkou: „Kde stojíme s národom naším?“, tu píše Vratislav Horislavovi zo dňa 16. decembra 1841 nasledujúce pamätné slová:

„Tu sme vyznati musili o národu svém vlastním, že určitého rázu ješte nemá, anť je ráz v samostatném jednání spatřuje, jakové, u něho, i když celou historii projdeme, nenajdeme leč a snad za časů slavného, ale krátko trvajícího panování Rastislava a Svatopluka. Co činíme, činíme více, passivne se k tomu majíce, ode jiných totiž puzení; a co celek, co národ jsme ještě nikde nevystoupili, sluší nám tedy samostatně jednati, pak budeme moci ráz svůj určiti. Ostatně letoru Slováků a vůbec Slovanů sme uznali za sangvinicko-cholerickou, ráz pak nakolik lze bylo jej poznati, položený sme nalezli v prokletém subjektívnosti nadužívaní, jenž již tak mnoho zlého natropilo a ještě natropí. — Nynější předmět jest: Byli-li Slováci podstatní zakladatelé říše Velko-Moravské? A jsou-li oni prastaří obyvatelé Slovenska? Příčinu k tomu zavdalo ono ničemné a hlupácké tlachání dopisovatele „Századunku“,^[824] tvrdícího, že Slováci, jen za novějších časů se do Slovenska z Čech přestěhovali, a sice prví katolíci pod Jiskrou, protestanti pak v čase pronásledování náboženských. To mi je za hluboká vědomost historická! Skrze tyto rozličné předměty, jak se mi zdá, chce nás (Štúr) připraviti a přivésti k určení Slovanstva, čemuž i dosavadní všecky předměty vcele zodpovídají.“

Štúr stal sa úplným víťazom v boji s výstredníkmi mládeneckými.

Boj o byt vlastný bol naskutku pálčivý, a predsa tak málo chcel o ňom vedieť národ. Tento si myslel, že Štúr musí pokladmi vládnuť; čo len národne zmýšľalo, všetko nároky robilo na neho, ale postarať sa o jeho bytie, to ešte nenapadlo národu; pravda, pravda, že národa ešte vtedy nestávalo vo zmysle Štúrovom. O tomto jeho boji o bytie málo mi treba písať, postačí podotknúť jednu epizódku z pera toho istého Vratislava, ktorého som mal príležitosť hore vyššie uviesť a ktorú štrnásť mesiacov pozdejšie dňa 5. marca 1843 zaznačil nám v liste na svojho priateľa Horislava písanom. Píše o veci tejto — hodno poznamenať — už v slovenčine, doslovne takto:

„Asnad som Vám aj pisaw, že sa Ľudevítovi na konci roka za jeho ustávanie dačím odmeniť, alebo račej zavďačiť chceme, aby sme aspoň uznalosť a vďačnosť proti nemu preukázali. Ja som teda urobiw vyzvanie k údom a započaw som peňazovú sbierku, za ktorú by sa boly maly kassické nejakie diela z najnovejšej literatury nemeckej a francúzskej, jako ku pr. Hegelovie, Memoires de St. Hellen^[825] atď. a k tomu jestli by bolo vystalo obraz Napoleonov a V. Petrov^[826] v pekných rámoch kúpiť a jemu oddať pri príslušnej slavnosti. Bolo už asi 28 podpisov a peňaz zapisaných do 54 zl. str.^[827] Tak som ale nepozorným bow, že ma na „rozpravách“ pri sbieraní našow. To mu do očí padlo, i dozvedaw sa dovtedy od Kalinčiaka, až mu tento vyvodluvaw. Na to ma on (Štúr) zavolaw na prechádzku a zaďakuvaw sa za všecko, že si on to tak váži, jakoby bolo i vyvedenuo bývalo, prijať ale že nemuože od nás ani najmenšie, lebo že by ho pri každom pohliadnutí na to srdce zabolelo. Ja som ho prehováraw, ale sa prehovoriť nedaw. Rozprávaw mi potom ďalej o svojom stave celkom dvoverne takto asi: Pekná vec je od Vás, že viete vďačnými byť k Vaším učiteľom, ale nenie to Vaša povinnosť učiteľom sa odmeňovať, ktorí krem toho dosť máte na svojej biede a dosť máte starostí, aby ste svoje potreby vyplnili: naši starí, tí by sa mali o to postarať, čo Vy vyviesť chcete. Oni chcejú, aspoň zdajú sa chcieť ciel, o ktorom s takým zápalom hovoria, chcejú, aby národ náš šťastným bow, chcejú aby sa mu pomohlo, ale prostriedkov k tomu cielu nechcejú, lebo nikde nič a nikoho nenapomáhajú. Vedia dobre, čo je ústav náš pre Slovákov, ale o statočnuo vyživenia professora a námestníka nestarajú sa. Predošlého roku som si z paedagogií zhospodáriw 200 zlatých, a na tom som maw byť pres celý rok, ale mi na šťastie poslaw volačo, ale málo Kollár a Hurban. Pred tím mi posielaw pomoc i Šafárik s niektorými Čechmi, teraz som ale zato zaďakovaw, aby som od Čechov závislým byť nemusew, aby si Česi žiadnuo právo na nás osobuvať nemohli a aby sa to smutno, ale pravdivuo, neroznieslo i tam, že si Slováci jednoho chatrného námestníka zaopatriť neznajú, zaďakuvaw som jim a sľúbiw, že jim všecko s úrokmi navrátím, keď do lepšieho stavu prídem. Palkovič mi z úrokov takmer nič nedaw, nič zo štyroch svazkov Tatranky,^[828] okrem z prwieho 10 zl. str. (pomyslite si, dodáva v zátvorke Vratislav). Paedagogie teraz nemám,^[829] noviny sú v neistote: predstavte si teda muoj stav! Jestli mi noviny neprídu (t. j. nedostanem privilegium na ne), neviem či budem môcť na rok sem prísť. V tomto stave sa len na múdruo opatrovanie Božie spolieham.“

„O tomto som ja nevedew, ačpráve som sa mohow domyslieť. Ja som teda zase len duoverne ponúkaw peniaze, ktoré som maw na papieri, ako nahle ich soberem, on ale naskrze nechcew. Jestli vraj budete chceť svoju vďačnosť naproti mne preukázať, budete mať pozdejšie — ale na druhý zpuosob príležitosť k tomu: teraz ale od Vás ani grajciara prijať nemuožem, lebo mi svedomie nedopúšťa.“ Bolo to pred troma dny, keď som ja tako s ním duoverne porozprávaw a hneď v ten večer som si predsebevzaw písať Vám a Ferienčíkovi^[830] (farárovi a konseniorovi v Jelšave), ale mi práce nedopúšťali. Pripusťte si teda k srdcu ten stav opravdového posvätenca za národ svuoj k srdcu svojmu, urobte to, čo vo Vašej moci je k spomožeňú a polepšeňú jeho smutného stavu. Smutno jest veru, velmo smutno, jak On sám povedaw, že Slováci si jednoho námestníka slušne zaopatriť nevedia; smutno je to veru, velmi smutno, že taký muž, ktorýby všeckým oplývať mohow, keby mu vlastný národ na srdci neležaw, s takými nehodnými okolnosťami bojovať musí.“

Tu potom ešte menovite udáva, kde v ktoré strany pôsobiť má Horislav. Na ktoré vyzvanie aj skutočne sám superintendent Jozeffy obežníkom usporiadal zbierku ku podpore Štúra. Že tá podpora nebola výdatná, dá sa pochopiť; nestávalo vtedy ešte národa, aspoň nie takého národa, ako stával v časoch zakladania Matice a gymnázií. Ľudovít náš kresal a hobľoval o hlade a smäde, v núdzi a nahote na tom národe, ktorý potom v niekoľko rokoch dvesto tisíc zlatých^[831] obetoval na ciele vzdelanostné.

Štúr i ďalej, hoci už len zriedkavejšie dával hodiny, majúc predsa akú-takú podporu od národa, aby udržať sa mohol a tým viacej času získal k prácam na národa roli dedičnej.

Tretí spôsob boja Štúrovho bol o uznanie osobnosti národa slovenského, a tu predovšetkým nádobno bolo mu hľadať fakty, urážajúce osobnosť národa slovenského v Uhorsku. Tieto fakty museli sa menom národa dostať na verejnosť. Faktorov, ktorými by sa to stať bolo mohlo, nebolo, alebo keď boli, treba bolo ich zobudiť a k povedomiu priviesť, oduševniť ich, života do nich a tak do národa, ktorý zastupovali, nabiť. A tento boj po stupňoch vyviňoval sa. Štúr vedel vždy nájsť ľudí, keď ich potreboval a hľadať mu ich pomáhali vždy tí najzúrivejší vrahovia národa slovenského.

Biedy národa slovenského mali Štúrovi slúžiť za bod, z ktorého vybojovať chcel uznanie osobnosti národu ako takému. Do bied národa slovenského nahliadol on hlboko a hlboko, v duši svojej šľachetnej cítil rany národa, ale pomáhať tu ťažko bolo mladému mužovi zovšade napádanému, a ktorý zápasil sám ťažko o svoj byt. Krem toho väčšina velikánskeho národa i s jeho predstaviteľmi — katolíckou hierarchiou a šľachtou — ani len zdania nemala o povolaní svojom ako národa; jednotlivé výnimky v nižšom duchovenstve boli tu síce a tie vysoko cenil a vzdelával Ľudovít, udržujúc potyk s nimi ten najútlejší, ale s tým nedalo sa ešte rátať. V evanjelickom Slovenstve bolo najviacej živlov, ktoré cítili sa byť národom a túžili po reprezentácii národa, no tu zase najviacej bolo inteligentného, vedomého odporu, lebo z evanjelických kruhov aristokratických maďarských pochodila celá novoveká opozícia a s ňou spojená vládobažnosť maďarská, a táto na spôsob moru ľahla na pomery evanjelickej cirkvi. Na slovenskú teda cirkev evanjelickú zvalilo sa aj v prvom rade prenasledovanie. Štúr vrhol sa celý na pýchu protestantizmu, ktorou Zay a Kossuth vedeli nadchnúť kruhy protestantov šľachtických slovanských a celými oblakmi prachu povrchných myšlienok a deklamácií preplnili vozduch verejnej mienky v Uhorsku. Katolícku hierarchiu vtiahli terorizmom do chaosu vlasteneckého hungarizmu,^[832] ktorý hungarizmus ale ihneď falšovníkmi týmito histórie Uhorska prevedený bol na maďarizmus. Starokonzenratívny katolicizmus politický nevydržal útoky; pomaly strácali sa z dejišťa jeho bohatieri, až konečne roku 1848 tí, čo nerozutekali sa boli po kúpeľoch a po zahraničí, stopili sa s Kossuthovými kohortami.^[833]

Ako známo, gróf Zay vyskočil s protestantizmom^[834] na prkná svetodejstva uhorského a chcel presvedčiť svet, že protestantizmus dá sa myslieť iba ako maďarizmus v Uhorsku. Štúr bol protestant a nachodil v sebe toľko povedomia kresťanského, že ako taký vystúpil proti maďarizácii Zaym zamýšľanej a bol presvedčený, že ak čo nie je kresťanstvom, teda protestantizmus Zayho nie je tým práve preto, že maďarizovať chce Slovákov.

Protestantizmus je na slove božom založený a záleží dodnes v tom istom, v čom záležal, — a podľa čoho i tak pomenovaný bol a menuje sa až doteraz — v Špýre^[837] ešte hen roku 1529, totiž v odopieraní všetkej autorite ľudskej; nuž a keď Zay slovenskému národu odopiera spôsobnosť k protestantizmu, t. j. spôsobnosť poznávať Boha z Písma svätého a držať sa božieho slova ako najvyššieho pravidla učenia i života, odopiera mu tým i ľudskosť a možnosť všelikú pokračovať na dráhe k človečenstvu. Zay teda všetkým tým ujíma národu nášmu právo osobnosti národnej. Protestantizmus tak dobre ako vôbec kresťanstvo nedá sa ani len pomyslieť bez reči národnej, v ktorej národ je zosobnený a prostriedkom ktorej jedine môže sám seba uskutočniť, prostriedkom ktorej stáva sa členom rodiny ľudskej a prostriedkom ktorej jedine i vyznavačom slova božieho, nad ktoré slovo niet mu vo svete autority žiadnej. To bolo presvedčenie Štúrovo, ktorému dal výraz i v tých slovách: „Alles diess — t. j. odoberanie národu jeho reči a vtískanie mu reči cudzej, olupovanie ho o právo jeho osobnosti národnej — wird an uns Slaven verübt, indem wir es öffentlich sagen hören dass wir uns magyarisiren müssen. Doch wir, unserer Kraft und unserer Fähigkeit zu menschlicher Entwickelung uns wohl bewusst, widersetzen uns diesem Ansinnen und werden uns, gestützt auf unser gutes Recht, ihm widersetzen und in der Vertheidigung unserer geistigen Güter lieber Alles erdulden, eingedenk dessen, dass derjenige, der seinen Geist, als den Inhalt der Menschheit mit Füssen zu treten gestattet elend sei, und sich dadurch in der Völkerfamilie der Menschheit der Selbstständigkeit unwürdig macht. Doch führe hier Niemand die Gründe an, welche unsere Magyarisirung für nothwendig erklären; denn der Geist ist sich selbst Ziel, eine entsetzliche Versündigung wäre es folglich, denselben als Mittel zu gebrauchen, und die geistigen Güter sind erhabener und heiliger als alle materiellen. Durch die behauptete Notwendigkeit unserer Magyarisirung wird es klar ausgesprochen, dass man damit umgeht, unser Inneres durch ein ihm durchhaus nicht entsprechendes Äussere zu vernichten, unserem Geiste eine solche Denkungsart aufzudringen, welche demselben ganz fremd ist; und durch die Bemühung uns zu magyarisiren sagt man uns, wir seien nicht geeignet unseren Geist auszubilden, sowie hinsichtlich unserer Nationalität nicht würdig unter den übrigen Stämmen des Landes eine Stelle einzunehmen. Diess ist unsere erste und wichtigste Klage, dass nämlich das Princip unserer Magyarisirung schon so oft öffentlich als unvermeidlich behauptet und gefunden wurde; diess ist unser Hauptbedrängniss, denn es findet als Princip auf Aller Andere Anwendung“ atď.^[838][839]

Ale strany toho bola bieda v národe slovenskom práve taká, ako aj v iných ohľadoch; ani vlastne nie natoľko v národe samom, ako v jeho reprezentácii. Hľa, veď aj Zay nič je nie inšie ako reprezentant pol milióna luteránskych Slovákov. Národ sám, nakoľko priznával sa k vierovyznaniu augsburskému, a či, ako sa sám rád menoval — k rozdielu od kryptokalvinistov,^[840] ktorí radi sa za augsburské vyznanie ukrývali — luteránskemu, oplýval dobrými knihami i čo do ducha kresťanského i čo do reči prekrásnej, dokonale vyvinutej, bohatej na terminológiu vedeckú, na frázu biblicko-teologickú, na pochopy vierouky určité; no nestála vec tak s inteligenciou; slovenskí učbári, učitelia, advokáti, lekári, pisári, ekonómi, mešťania, obchodníci, remeselníci, to všetko v národe žilo, národa časť poprednú tvorilo, ale reči svojej národnej nectilo, neznalo ju, nebolo vzdelané v nej; jednoduchý účet remeselníka a koncept advokáta jednakej boli ceny, čo do správnosti reči. Štúr vídal pomery lepšie v Nemecku, kde obcoval nielen s učenými profesormi na univerzitách, ale poohliadajúc sa i v živote po pomeroch spoločenských a zíduc sa na cestách so všetkými triedami spoločenskými, nachádzal napospol vysoké povedomie národnosti a vzdelanosť v reči materinskej nemeckej. Protestantizmus mal príležitosť poznať z tej najkrajšej strany, zo strany vzdelanosti opravdovej, ktorej základy položené boli v národnom, jednostrukom všetkých tried vychovávaní. Týmito intuíciami, skúsenosťami, týmto hlbokým presvedčením vystrojený octnul sa razom pred haraburdáckymi táraninami o protestantizme grófa Zayho, Kossutha, Szatócsa a i. Lež nielenže nevychovávali sa národne triedy národa napospol, ale protestantizmus tento prevrátený už od dávnych čias na tom pracoval, aby ohlúpil, ľudu odcudzil, živý protestantizmus na sprostú — vedeckú vraj — formalitu obrátil práve u učiteľov a kňazov slovensko-evanjelických. Nuž aký to mohol byť protestantizmus, ktorý zvestovali títo haraburdáci, to vidí sa dostatočne stadiaľ, že kňaz pred ordináciou svojou ani len príležitosti nemal reči bohoslužobnej a chrámového rečníctva sa priučiť? To predsa len už každý sprosták pochopí, že v cirkvi evanjelickej, kde všetko sa deje, učí a vyznáva v reči materinskej, bez dokonalej známosti tejto reči kňaz a učiteľ zaobísť sa nemôže; len haraburdáci to pochopiť nevedeli, bárs o protestantizme toľko sa narečnili a načarbali.^[841] Sedliak evanjelický bibliou, katechizmom a kancionálom Tranosciusovým vychovaný a s knihami týmito dokonale oboznámený oveľa správnejšou, plynnejšou, zvučnejšou, ľúbeznejšou rečou hovoril, keď na faru prišiel, ako farár sám. Kandidáta teológie examinovali zo všetkých možných rečí, však či slovensky vie, o to nestarali sa tí, ktorí zastupovali pol milióna slovenských evanjelikov. Ako bude hudlovať a kváriť evanjelium, ako bude koktať na kancli, aké veci nastolí tomu ľudu, ktorý jeho správe zveruje sa, o to im neišlo. Čo aj divu, keď žiaden z týchto učbárov a v novšom čase už ani sám superintendent neznal tých rečí. Že v tejto egyptskej tme protestantizmu slovenského predsa našli sa jasné hviezdy jednotlivé, to nebola zásluha tejto úradnej protestantskej cirkvi; to bol plod ducha toho protestantizmu, na ktorý si Ľudovít mocnou päsťou zastal a kosil tých protestantov Zay-Kossuth-Szatócsovských.

Kvetúce kedysi školy naše na šírom Slovensku neznali toho ubiedeneho ľudu slovenského,^[842] aký vidíme teraz v Šariši, v Hornej Trenčianskej, v Abaujskej, v Hornej Orave a iných stoliciach. Odkedy maďarizmus opanoval školstvo a teremy stoličné, ba už i konventy, zo stupňa na stupeň vždy nižšie padá osveta a blahobyt ľudu slovenského. Národ náš dlho výnimkou býval, lebo žil duchovne z plodov starých slovenských svojich učiteľov, medzi ktorými i jednotliví šľachtici nachodili sa. Literatúra stará poskytuje toho dôvody bohaté. Ale novšie storočie nevidelo už v rukách kňazstva, učiteľstva, inteligencie národnej vôbec gramatiky slovenskej. Môžem povedať, že Štúr pri svojom nastúpení úradu svojho vznešeného ako učiteľ národa, nenašiel sotva jednu desatinu učiteľov slovenských, ktorí by boli ako tak pravidelne znali reč svoju úradnú, tento prostriedok najhlavnejší k vychovávaniu národa.

Deväť desatín, teda slovenských profesorov, kňazov, učiteľov neznalo reči, v ktorej vyučovať mali národ slovenský. A čo poviem o rečníctve, o tomto prostriedku druhom v evangelizácii národov? Kodkodákali väčší diel života kazateľského mizernou rečou k pohoršeniu sluchu a duší svojich slovenských poslucháčov; až po rokoch, ktorý schopnejší, priučil sa od vlastného ľudu pastve svojej zvereného správnejšiemu a slušnejšiemu rečneniu. Aký teda protestantizmus bol ideálnejšieho vzletu najprednejšieho stavu v cirkvi? Blbstvo, hlúposť, chlebárstvo, darmotlachstvo, „obmedzenosť a pochlebníctvo“, ako hovorí superintendent Seberíny, vychovávalo sa na školách protestantských. A pomoci nikde! Štúr hlboko hľadel, až na dno týchto bied národa prenikal — a ohliadol sa bystrým zrakom po prostriedkoch k pomoci. Pomoc prišla, ale z nepravej strany. Maďarizmus mal naliať do chlebárskeho pokolenia ideí nových, ideí politických; Zay nerozumejúc veci, vrhol sa s protestantizmom svojím na pomoc maďarománii už vtedy omamujúcne pôsobivšej na verejnú mienku krajiny. To pomohlo. Tu precítil protestantizmus pravý vo svojej prírode — a Zay za pár rokov bol pochovaný. Jeho idey maďaromanské ovšem našli pôdu úrodnú v bankrotárskych existenciách hladných aristokratov, v slabosti viedenskej vlády, vo spojencoch beustovsko-auerspergovskej^[843] éry a v iných časových udalostiach zahraničných; áno, idey Zayho ťahajú sa ešte i pásmom dejinným cirkevným, totiž tej úradnej cirkvi protestantskej. Však vieme, čo pobúchali a potárali do sveta o protestantizme maďarskom Prónay,^[844] Pfannschmidt (Zsedényi)^[845], Radvánszky^[846] — nástupci Zayho v úrade generálno-inšpektorskom, — a Máday^[847] a Czékus,^[848] superintendenti potisskí; ale Zay s jeho ideami bláznivými o protestantizme neobstál na súde idey, na súde kritiky. Zahraničie protestantské odsúdilo ho. A ani najmenšia uvedomelá cirkev evanjelicko-slovenská necíti sa pohnutou mať v úcte takú inštitúciu protestantskú, ktorá to zrejme vyslovuje, že evanjelická cirkev slovenská v Uhorsku má byť pomaďarčená. Od Zayho časov čestná hodnosť generálneho inšpektora v Uhorsku pod nivoč klesla. Z tejto negácie duchapustej zayovskej prišla pomoc, lebo ona rozdrobila kôru vonkajšiu, škrupinu tvrdú, pod ktorou životaschopné jadro spočívalo a v zápätí zayovsko-kossuthovských útokov bujne vo pne a letorosty vypukávať a silne hnať počalo. Protestantizmus Zayho medzi evanjelikmi a liberalizmus Kossuthov medzi katolíkmi vylúpil sa ako meravý maďarizmus, ako tyranizmus národy do otroctva maďarskej šľachty ťahajúci a silou naháňajúci. Katolíctvo už či nepoznalo to, či tak omámené bolo sľubmi, vliezlo Kossuthovi do saku.

Maďarská politika vykoristila docela protestantizmus zayovský a odkopla ho, o čom svedčí arcižrec Hadúrov^[849] minister Trefort;^[850] náš Štúr to predvídal a podľa pravidla „pricipiis obsta“^[851] mocným slovom bránil kresťanské zásady proti extemporizáciám zayovským a vzdelával mládež vedou vo všetkých odvetviach, kvitnuvšou vtedy na univerzitách nemeckých, stopujúc život literárny a historický národov slovanských a zasväcujúc ju do názorov na svet v haraburdáctve maďarských novinárov a politikov nikdy neslýchaných! Môžem povedať, že Štúr vedou víťazil nad mohutným maďarizmom. Avšak Štúr zostúpil do arény i osobne a hodil celú spústu dôvodov na hlavy týchto teoretikov a maďarizátorov. Jeho polemika ostrá bola položená na základe protestantizmu, ktorým sterorizovať chcel Zay národ slovenoký ev. a. v.

Štúr osvietil protestantizmus maďarský nasledujúcimi skutkami ich barbarstva a surovosti aziatskej:

„V Lajoš-Komárne ste roku 1828 násilníckym spôsobom maďarčinu natisli do chrámu, vo slovenskom chráme a keď sa slovenskí luteráni odvážili žalovať na tento nekresťanský spôsob rušenia ich náboženstva, zákonom krajinským uznaného a kráľovskou prísahou slávne zabezpečeného, dali ste Martina Bartoša šesťdesiatimi štyrmi, Juraja Junáčka päťdesiatimi, Pavla Rusa štyridsiatimi a Štefana Vrábca dvadsiatimi štyrmi palicami trýzniť a mučiť. To je protestantizmus maďarský, ktorý bezpochyby gróf a Zayho tak zentuziazmoval, že v Zay-Uhrovci, v Trenčianskej stolici, do cirkvi výlučne slovenskej, ktorá sama vydržuje svojimi peniazmi verejnú bohoslužbu ako spolupatrón, — ktorý však v pomere k celej cirkvi len nepatrnú čiastku tiarch znáša, — svojvoľne uviedol Maďara za učiteľa maďarčiny (akéhosi Balogha), ktorý každodenne viacej hodín kradne hodiny riadnemu cirkevnému učiteľovi, vokátorom zákonným povolanému a zaviazanému cirkevne vychovávať mládež. To, hľa, protestantizmus Zayho, dietky ľudu slovenského vo výchove náboženskej a vo vzdelávaní sa v obecne užitočných náukách a spôsobilostiach hatiť a ukracovať, aby sa naučili blaptať pár slov v maďarčine, z ktorej známosti i tak nikdy žiadneho úžitku vziať nemajú! V peštianskom senioráte, kde čisto slovenských cirkví je velikánska väčšina (maďarských 4, slovensko-maďarských 5 a slovenských 15), ustanovili ste, aby sa každú tretiu alebo štvrtú nedeľu maďarsky Slovákom kázalo, a keď vám v Malom Kéreši sám evanjelický ľud vzoprevší sa otrokovi vášmu — blazírovanému farárovi Blasymu, vykonávať chcejúcemu tyranské vaše rozkazy — besnili ste sa a svetskú vládu na pomoc ste volali. Komédie takéto s bohoslužbou vystrájali ste po iných slabších cirkvách ako na Egyháze, v Piliši, v Péteri, na Cinkote.^[852] Vy ste dali lapať kolportérov biblie slovenské predávajúcich pod dôvodom patriotickým tým, že s bibliami sa ľud slovenčí! Vy okaličili ste služby božie v cirkvi slovenskej na Čalomii v Honte, v Sudiciach v Novohrade. Táto posledná aj mocne protestovala proti tomu, chodila lojálne od vrchnosti ku vrchnosti, hľadajúc pomoc — márne. Či div teda, keď jesto príklady, kde ľud slovenský aj k samoobrane siahať musel? Čierna vo Vesprímskej stolici, čisto slovenská cirkev, tasila sama meč petrovský a besného pacholka vášho, Krizsána poza uši šľahla, vyhodiac ho z fary, keď sa jal natískať jej do kostola maďarčinu. Pravda, že ste úbohú cirkev svetským ramenom donútili prijať pacholka vášho späť. Protestantizmus váš je dragonáda.^[853] Krizsán podopretý o pánov svojich smelo a trucovito počal zase len komédie vystrájať v kostole a maďarsky kázať čierňanským Slovákom.

Títo ale do jedného opustili chrám a pán Krizsán prázdnym laviciam vyteremtetoval^[854] svoju kázničku. Tí prostí slovenskí sedliaci boli múdrejší ako vy urodzení a vysokoučení a osvietení páni, čo tak chvastáte sa protestantizmom.

Keď peštianski Slováci, nemajúc svojho vlastného kostola, museli tískať sa v jednom chráme spolu s Nemcami a Maďarmi a zakusujúc pri svojej bohoslužobnosti všelijaké príkory a posmechy (napr. advokát P. dal im povyhadzovať z chrámu tabuľky, na ktorých poriadok bohoslužobný značený bol a pod.), obrátili sa ku vláde a ku mestu s prosbou o vydelenie im pozemku spôsobného, na ktorom vystavili by si chrám. Kto im pri meste a u vlády prekážky kládol? Vy, protestanti, takže ho dosiaľ nemajú! (Ovšem pozdejšie zakročením samého palatína došli cieľa svojho.)

Medzi najprednejšie výdobytky protestantizmu v najnovších časoch náleží — sypal ďalej Štúr oheň na hlavy maďarského protestantizmu — že mladíci pripravujúci sa na úrad vyšší učiteľský a kňazský, môžu vychádzať na univerzity nemecké, kde jedine s prospechom mohli študovať hlbšie a vyššie vedy, čo dlhé roky zabráneno bývalo ostrými zákazmi; čo ste vyparatili, vy chýrni protestanti, v gemerskej stolici? Vykonali ste to, že slovenskej evanjelickej mládeži teologickej zabránili ste vydávať svedectvá mravnosti a politického zmýšľania, bez ktorého námestná rada nedala pasu do zahraničia, zabránili ste teda tým vychádzať na univerzity nemecké. A vy sa ešte protestantmi menovať opovažujete? Vy chcete patrne odsúdiť nás k tupote a hlupote duchovnej: lebo, pravda, zákaz tento vzťahuje sa iba na mládencov slovenských, ktorých láska k národu slovenskému dákym činom vošla k známosti vašej. Láska k blížnemu a spravodlivosť k iným, tieto ťahy hlavné zmýšľania kresťanského, nie sú vašou vecou. Vy to, čo je u Maďarov cnosťou, milovanie svojho národa a vzdelávania jazyka jeho, vyhlasujete u nás Slovákov za hriech. Príklad očividný kandidát Raffay, ktorý nemohol dlhé časy vymôcť si svedectvo od gemerskej stolice, kde šialenci maďarónski veľké slovo viedli.

A čo ste stvárali po konventoch seniorálnych, dištriktuálnych a na generálnom, kým tichučký superintendent dr. Pavel Jozeffy^[855] prinúteným sa videl pohroziť vám (dňa 10. septembra 1841), že jestli surovosti tieto a toto bezpríkladné krivdenie Slovákom neprestane, on sám postaví sa pred Jeho Veličenstvo, čo najvyššieho dozorcu cirkvi^[856] a zloží žaloby na tieto zlorády, krivdy, nespravodlivosti a urážky prirodzeného i písaného práva a žiadať bude prísne potrestanie zločinov týchto. Veľa ste toho poparatiť museli a skutočne poparatili ste, za čo sa pred históriou stydieť budú potomci vaši. Lebo konečne, keď ste sa vysmiali starčekovi biskupovi z jeho hrozby a ďalej páchali tyranstvo rozpustilé, prišlo konečne i k tomu, že postavil sa na čelo vyslanstva tento veliký charakter a povedomý svojej hodnosti i povinnosti biskupskej, zložil u najvyššieho trónu Jeho Veličenstva všetky sťažnosti, krivdy, žaloby. Vykonal Jozeffy, čím pohrozil vám.

Ale vy akú dali ste odpoveď biskupovi staručkému, ktorý blízky hrobu svedčil proti vám u trónu kráľovského? Za zradu vlasti vyhlásili ste to, keď biskup ku kráľovi svojmu išiel skladať žaloby na výtržníkov, práva pošliapateľov, rušiteľov pokoja náboženského, trýzniteľov ľudu slovenského. Teda kráľ v očiach vašich pripustil k sebe zradcov vlasti, nad ktorou on panoval! Vy hľadáte inšie voľačo, než protestantizmus, za ktorým sa len ukrývate. Pre tuto najvyššiu lojalitu biskupov, kňazstva i ľudu slovenského, vinúcich sa pod ochranu apoštolského kráľa, pohanili ste oboch biskupov Jozeffyho a Seberínyho na generálnom vašom konvente. Paškvilovali ste ich po rozličných konventoch svojich. Maľovali ste im šibenice a javili ste vôľu stať sa ich katmi. Najlepších mužov protestantizmu okrem už menovaných biskupov, Jána Chalupku, Michala Hodžu, Samuela Ferienčíka, Jána Čaploviča a i. napádali ste surovo, urážlivo len zato a z tej príčiny, že pozdvihovali hlasy svoje proti neslýchaným krivdám, ktoré páchali ste na národe slovenskom, v prvom rade na členoch jeho priznávajúcich sa ku protestantizmu. To, hľa, je váš protestantizmus.

Keď mladíci, študujúci v Levoči, vydali prvotiny svoje literárne pod menom „Jitřenka“, vtedy ste vy Maďari, ktorí ste tak škrekľavo domáhali sa slobody tisku, bez seba zostali a besneli ste sa proti tomuto plodu literárnemu, počnúc od vášho generálneho inšpektora, ktorý encyklikou pohrozil^[857] ukrutne profesorom levočským a encykliku tú i rozšíril po všetkých maďarských novinách a časopisoch, až po veľmi podriadenú osobu akéhosi Szatócsa, učiteľa gramatiky (Kramárčik), píšuc, rečniac a lomcujúc proti nadanej študujúcej mládeži. Gemerskí protestanti prepustenie z profesúry Hlaváčka narádzali. Kossuth hrmivé filipiky proti žiakom tým písal. „Világ“,^[858] „Hirnök“,^[859] „Jelenkor“,^[860] „Hirlap“,^[861] „Századunk“^[862] pretekali sa v maľovaní nebezpečenstva — z „Jitřenky“ na vlasť letiaceho. Protestantizmus maďarský — tvoje meno je hanba.

Povestný protestant Ján Čaplovič, člen starej zemianskej rodiny, nemožúc zniesť tieto ukrutnosti páchané na jeho spoluvercoch a súrodákoch, na svoje staré dni pozdvihol svoj mohutný hlas v literatúre v brožúrach a článkoch novinárskych nemeckých a maďarských a vy, protestanti, ako ste sa zachovali k nemu? Či uvážili ste, čo on hovoril k pokoju a dobru oboch strán? Nie. Vy ste vo „Világu“ smiešne, ale u vás doopravdy idúcu náradu učinili, aby Čaplovič bol svojich starootcovských zemianskych práv pozbavený. Táto chlúba bohatierstva stavu vášho, lebo veď čože je už čin jeho inšie ako rytiersky skutok obrany nevinného, bezbranného od nezbedov násilníckych, ale surovo hneteného národa slovenského, táto chlúba bohatierskeho stavu zemianskeho je od vás protestantov zemianskych, grófskych, maďarských do blata šliapaná, potupovaná a prenasledovaná! To rytierstvo vaše, to protestantizmus váš, ako vy dobývate si nového spôsobu slávy, byť zemanmi a protestantmi, ktorých zemianstvo a protestantizmus záležať má vo vyrezovaní jazykov z úst národov a v šliapaní biedneho a bezbranného slovenského národa!

Keď študenti národu slovenskému v daktorom meste (napr. v Trenčíne r. 1842^[863] v prázdninách) zábavu divadelnú pripraviť chceli a s povolením magistrátu už-už vystúpiť mali na prknách, vtedy protestantov maďarských besnota donútila magistrát odvolať povolenie a ešte nadto posmešný, urážlivý, denunciantsky článok do orgánu arciprotestanta maďarského Kossutha do „Hirlapu“ jeho poslali, v ktorom osoba Štúrova ako direktorova panslávskej tejto spoločnosti agitátorskej posmievaná a urážaná bola; keď ale Ľudovít Štúr obranný článok Kossuthovi poslal, tento ho neprijal, a len keď sa urazený Štúr u cenzorského kolégia v Pešti na toto barbarstvo žaloval a donútenie vrchnostenské k prijatiu obrany tejto vymohol, táže obrana uverejnená byť mohla: nuž či toto takéto a iných sto podobných pádov netolerantnosti vašej nebiľaguje vás ako tyranov aziatských pochopu slobody a liberálnosti nemajúcich? Všetko, všetko, čo je písané v slovníku aziatských barbarov, všetko to ste skôr než protestanti a liberáli!

Alebo snáď tie mačaciny protestantských jurátov,^[864] staručkému biskupovi Jozeffymu v Sliači vystrájané, alebo to vytĺkanie oblokov Hlaváčkovi^[865] od protestantských žiakov v Levoči, naštvaných Szatócsovcami, Zayovcami a Kossuthovcami vyparatené, tieto skutky besnoty a surovosti majú byť tým protestantizmom?

Superintendent Jozeffy bol známy dobrotín, ako muž majetný otvorený mal mešec pre každého, kto hlásil sa k nemu o podporu, pomoc alebo almužnu. Prišli k nemu dvaja Maďari, Pásztor Mihály a Lenárt András, žobrúc na maďarský kostol v Perjesi;^[866] Jozeffy ochotný napísal do knižočky meno svoje a obeť značnú na maďarský kostol. Zato dostala sa mu protestantsko-maďarská odplata v Balatone, kde Fedor Ferenc,^[867] maďarský protestant, napísal k menu dobrodinca šľachetného tieto nešľachetné slová: „Tento (t. j. Jozeffy) je vlastizradca a nezasluhuje inšie, len aby bol obesený.“ Pásztor a Lénart potom roznášali po celej krajine, kade im žobrať prišlo, toto zhanobenie šľachetného darcu! To, hľa, je protestantizmus maďarský!

Pravý protestantizmus, kdekoľvek na svete objavuje sa, nedá sa myslieť bez vzdelania učiteľov jeho v tej reči, v ktorej zvestovať majú ľudu evanjelium Syna božieho, a predsa v Uhorsku, povestnom protestantizmom farizejským, nieto spôsobu vzdelať sa v reči slovenskej, v ktorej pol miliónu slovenských duší vštepovať majú sa náuky. Keď ale sama mládež hlbšie nahliadla do života a sama od seba vrhla sa na štúdium reči a literatúry slovenskej a cvičiť sa počala teoreticky i prakticky v slovenčine: povstal r. 1841 na generálnom konvente Kossuth Lajos proti tomuto štúdiu a proti ústavom vôbec, na ktorých sa reč slovenská vzdelávala, dodávajúc bláznivým svojim náradám dôrazu nielen svojím „Hirlapom“, ale i svojimi kolompošmi pouličnými, ktorí v nezriadenom tom generálnom konvente hulákali a nátlak teroristický vystrájali na otcov cirkevných, takže generálny konvent uzavrel previesť nárady Kossuthove, t. j. zničiť všetky ústavy reči a literatúry slovenskej na evanjelických lýceách a gymnáziách. Dôvod hlavný bol vedený ten, že z učenia toho reči slovenskej mohli by povstať nebezpečenstvá veliké pre vlasť!! To, hľa, protestantizmus váš špeciálne maďarský, proti ktorému musí protestovať každý rozumný človek.

Keď ale tomuto barbarizmu vzopreli sa evanjelici všeobecne, najdôraznejšie ale preddunajský dištrikt, ktorý odmietol energicky od seba diktatúru pouličných jurátov peštianskych, lebo títo vplývali s Kossuthom na ten tak bezprávne menovaný generálny konvent,^[868] a keď sa slávnostná deputácia pod vedením superintendenta Jozeffyho vybrala do Viedne, aby tam u trónu dvoma superintendentmi a dvesto náčelnými hodnostármi, kňazmi a učiteľmi podpísané žaloby a sťažnosti zložili, žiadajúc odpomoženie a liek na mnoholeté rany národa evanjelického slovenského; hneď v zapätí týmto krokom ráznym opravdového protestantizmu, čo ste stropili, vy protestanti maďarskí? Banský dištrikt, na čele majúc kliku agitátorsku Kossuthovu, ktorá i generálny konvent už opanovala bola, držal svoj konvent v dňoch 12. — 14. júna 1842, na ktorom Kossuth, Fabó András^[869] — slovenský kňaz z Agardu — Hrabovszky, Perlaky a p. horlili proti deputácii slovenskej k trónu sa s krivdami svojimi obrátivšej a dorážali zrovna na zloženie superintendentov rečených z úradov a prísne vyšetrovanie proti ostatným žaloby tie podpísavším; hneď na to dňa 15. — 17. júna zahájil Zay generálny konvent — všetko, rozumie sa, dialo sa v Pešti, — na ktorom zase tá samá strana vykrámila svoje krvižížnivé kunšty a to tým ohnivejšie a netrpezlivejšie, čím viacej ju omínalo prezídium dištriktuálneho konventu banského, superintendent Seberíny a barón Albert Prónay,^[870] dištriktuálny inšpektor, ktorý posledný menovite Fabóva a Kossutha často k poriadku volal a vôbec k miernosti napomínal. Kossuth, Fabó atď. teda rozpustili všetkých svojich kolompošov a vyliali celú ohnivú lávu svojho protestantizmu maďarského v rečiach divokých na superintendentov a celú deputáciu i tých, ktorí osmelili sa žalovať pred Jeho Jasnosťou na zločinné skutky maďarského fanatizmu v cirkvi evanjelickej v Uhorsku prevádzaného. Seberíny, Jozeffy, Kollár klasickými rečami a energickým vystupovaním postavili sa proti prúdu, ale krik a lomoz luzy šľachtickej i nešľachtickej, bezprávnej krem toho pri konferencii štyroch superintendencií evanjelických ohlušil vývody a dôvody ich. Nakoniec, aby protestantizmus maďarský ukázal v celej svojej nahote, mal sa zredigovať protokol zasadnutia tohoto škandalózneho generálneho konventu a šľachetný, humánny, mierny generálny notár stavu svetského Füredy^[871] spýtal sa grófa Zayho, predsedníka, čo by malo vnesené byť do verejného zápisu? Generálny inšpektor mrknul na Kossutha a tento diktoval uzavretie, že „má sa menovať deputácia, ktorá záležitosť túto prísne vyšetrí, o veci rozhodne a rezultát budúcemu generálnemu konventu oznámi!“ Keď predseda teda nevyslovil uzavretie, Füredy zostavil protokol po svojom miernom a zmierlivom zmýšľaní sám a druhého dňa predložil ho generálnemu konventu. Tu Kossuth fulminantnou rečou napadol Füredyho, protokol jeho pomenoval sprostým a nadhodil sa sám za notára. Rozumie sa, že šľachetný Füredy poďakoval sa takej korporácii, ktorá krikom neoprávnených ľudí dá rozhodovať o veciach verejných za úrad a opustil miesto svoje, ktoré s pokrikom luzy konventuálnej zaujal Kossuth Lajos a naozaj kossuthovsky zostavil protokol, hotový donesený so sebou. Protokol sa krikom známym autentikoval! To, hľa, protestantizmus maďarský na vrchu cirkvi, na generálnom (?) konvente prevádzaný!

Staručký superintendent Jozeffy neprišiel viacej do konventu, ktorý stal sa pelešou luzy peštianskej a zadal nasledujúci, opravdove evanjelický protest proti celému riadeniu tomuto:

„Poneváč tento generálny konvent, jako slušalo by, zorganizovaný nenie, ani nie sú v ňom vyslanci v pomernom počte zastúpení, čím stalo sa, že rokovanie jeho viacej hádkam jazykovým, než záležitostiam o veciach cirkevných venuje sa, kde nátlak robí sa krikom, pochvalami, pohanením osôb od všelijakých jurátov, ktorí zväčša k cirkvi evanjelickej nenáležia, ani práva k rokovaniu nemajú a kde praeses ku správe takého konventu spôsobený nenie a že už včera osoba moja nezaslúžene urazená a úrad môj najbolestnejšie zneuctený bol, aniž by sa mi či od praesidium, či od konventu zadosťučinenie bolo dostalo, usúdil som opustiť taký konvent, ale z úcty k obyčajom starým pretrpel som neriad tento: dnes ale osvedčujem sa slávne, že ja dovtedy, kým generálny konvent tento nebude lepšie zorganizovaný, a dokedy na ňom na miesto starosti o blaho cirkvi prevádzať sa budú hádky jazykové a národnostné, ja dovtedy účasť na ňom brať nebudem, ale zato aj uzavretia jeho neuznám.“

Barón Albert Prónay, jeden z najprednejších členov generálneho konventu — sám inšpektor dištriktuálny — zlomil palicu nad stranou víťaziacou týchto slávožrútov protestantských, rieknuc:

„Duch tohoto zasadnutia generálneho konventu je najlepším ospravedlnením Slovákov a ich do Viedne chodivšej deputácie. A čo týče sa mojej osoby, ja volím pristať k tým toľko urážaným radnej, ako stáť medzi tými, čo tak bolestne urážajú.“

Ako som pripomenul, medzi obrancami práva slovenských luteránov popredné miesto zaujímal dr. Seberíny, superintendent banský, ktorý tiež žaloby slovenského národa podpísal a ktorý vo výbornej svojej reči upozornil konvent na reč superintendenta Jozeffyho pred rokom tu povedanú, ktorou pohrozil premrštencom a krivditeľom, že sám zanesie pred trón krivdy naše, ak neprestanú od krivdenia a stíhania slovenských evanjelikov. Ale ani tohoto inak veľmi mierneho, opatrného a veľmi hladkého, v reči, v posunkoch a v držaní sa eminentne biskupského muža evanjelického nemalo minúť pohanenie a prenasledovanie. On bol čestným asesorom^[872] súdnej stolice hontianskej; protestanti stolice tejto boli to, ktorí z generálneho konventu idúc, nabraní protestantizmom kossuth-zayovským, nástojili v snemíku stoličnom na to, aby superintendentovi Seberínymi odňaté bolo čestné asesorstvo z príčiny, že podpísal rekurz k Majestátu^[873] a ešte viacej zato, že dej tento i v konvente obraňoval. Katolíci dokázali slobodomyselnosť väčšiu než protestanti, lebo nedopustili, aby protestantizmus maďarský zhanobil takto slobodomyselnosť stolice hontianskej a ačkoľvek maďarónstvu hoveli, predsa Seberínyho mužný čin za zločin nevyhlásili. Zato ale protestanti gemerskí previedli dňa 13. septembra 1842 podobný skutok, keď superintendenta Jozeffyho z asesorstva zhodili, za vinu mu dávajúc, že viedol vyslanstvo slovenských evanjelikov pred tvár Najjasnejšieho apoštolského kráľa uhorského.

Takto šmaril Štúr^[874] celú túto spústu skutkov najohavnejších na hlavy protestantov maďarských, aby ukázal jednak krivdy národu činené, ktoré zvykli obyčajne zakrývať, zamlčovať a zababrávať, jednak odokryl pred tvárou vzdelaného sveta, aké hnusné pokrytstvo, aké ohavné farizejstvo je celý ten protestantizmus maďarský, jednak ale tiež, aby slovenským národom zatriasol, ktorý s málo výnimkami čestných jednotlivých mužov a sborov cirkevných, len sťa baránok na jatku vedený mlčal a zbojníctvo nad najdrahocennejším pokladom cirkvi svojej prevádzať dovolil.

Ako Štúr previedol dej ten pamätný, v ktorom národ ako taký skríkol a postavil sa na päty svoje, vypovediac, že chce žiť ako osoba plnoprávna, národná — ačkoľvek dosiaľ tu len ako časť jedna jeho, totiž časť slovenských evanjelikov — to po predchádzajúcich týchto zprávách bude predmetom zvláštnej kapitoly, lebo hodno je to objasniť potomstvu po štyridsiatich rokoch dôvodne a autenticky. Teraz ešte len na koniec kapitoly tejto nechám hovoriť Štúra k nestorovi slovenských evanjelikov, k biskupovi dr. Pavlovi Jozeffymu, ktorému po učinenej mu krivde od gemerských protestantských poltronov maďarizantov, toto písal:

„V Břetislavě, l. listopadu 1842:

Víme, Důstojný Otče náš, že musíte nyní všelijaké neřesti a trampoty od bezbožníků snášeti, ale my při všem našem tomto prvním národním historickém vystaupení k Vám vznášíme očí svých, prosíce Vás nejsrdečněji, aby Ste dílo tak slavně započaté i dále vésti ráčil; nebo, kdo mimo Vás, svou důstojností, vážností, populárností a ochotností více k tomu povolán jest, jenž Ste se hnutí tomuto historickému na čelo postaviti ráčili? Ano, k Vám vznášíme očí svých, k Vám odesíláme prosby naše a Vy prosby synů svých, Otče Důstojný, neoslyšíte! Dílo sme započali, nemůžeme více státi bezčinní, nebo tak bychom kráčeli nazpět a tím bychom jen větší neřesti, jen větší pohanění na hlavy naše sotva pozdvihlé přitáhli. Učiňtež nyní, Otče Důstojný, co potřeba národní nevyhnutelně vyhledává.^[875] Slyšeli i četli sme ustanovení přepjatých maďaromanů gemerských^[876] z ohledu drahé osoby Vaší. Ovšem, že pokoj Váš tím ruší se, ale oni vnově přepjatostí svou do potupy a těžkostí vběhli, z kterých ne tak snadno se vymotají, oni tím novou ránu věci své zasadili a Vám nový věnec zásluh upletli. Muž zajisté šlechetný, spravedlivý, ideu práva hájící stíhán býti musí, aby vydal svědectví o pravosti věci své a tím pomohl rodákům svým, mezi nimiž ubytovati se má idea jeho, kteráž rovně jest i ideou rodáků jeho. My Slováci máme nyní nejdostatečnější příčinu, pro toto nezákonní vyšetřování Důstojné osoby Vaší, jakož i pro hrmotný poslední (generální) konvent poznovu k trůnu se utíkati, což učiniti jest nyní předůležitou povinností naší. Nám slušno ujati se nyní i věci i Vás, jenž Ste se obraně její na čelo postaviti ráčil.“

Zay a nohsledovia jeho ako protestanti napadli národ slovenský vo službe politickej maďarstva a Štúr ako protestant viedol dôvod proti nim a viedol ho statočne, bijúc mohutne do nepriateľa a ukazujúc národu, že i sám hýbať musí sa, ak chce byť uznaným a váženým, ak chce vôbec byť činiteľom, dejstviteľom dákym, s ktorým by aj iní počtovať a rátať prinútení boli. Že Štúr neobmedzoval sa úzkymi medzami vierovyznania a že mal na mysli celý národ, oboch totiž vyznaní, katolíkov tak ako evanjelikov, to ďalej, nižšie uvidíme, tu však nádobno nám poznamenať, že zatiaľ nebolo výhľadu k akcii dákej obecnejšej v celom národe, ktorou bol by sa mohol výraz dať vôli národa a pozdvihnúť výkrik bolesti a zhrozenia sa nad krivdami a bezprávom, páchaným na národe slovenskom ako jedine v cirkvi evanjelickej; v tom čase hrali tepny národa slovenského najčulejšie v cirkvi tejto členoch. I hriech proti národu slovenskému tuná spáchaný bol najočividnejšie. Haraburdáctvo, maďarónske tu vrchovatieť počalo, tu si do hláv posadili najdriev oni ako proti zásadám lásky a viery kresťanskej, tak proti prirodzeným právam národa slovenského v Uhorsku boj bezohľadný pozdvihnúť. Štúr ich prichytil in flagranti^[877] a jeho činnosť tu vyvinutá ocení sa náležite až v ďalšej budúcnosti. Príspevky k obrazu dejství poskytnú i tieto črty.

Štúr obrátil sa na vodcov a zastupovateľov tohovekých cirkvi evanjelicko-slovenskej, medzi ktorými v popredí stáli superintendenti dr. Pavel Jozeffy, dr. Ján Seberíny, František Samuel Stromský, agens pri dikastériu najvyššom^[878] v Budíne v záležitostiach cirkevno-školských, Prokopius, priateľ tichý a veľmúdry národa slovenského, Kollár, najslávnejší muž v národe, a za týmito celý rad mladých i najmladších mužov v úradoch kňazských a učiteľských postavených. S týmito jednal Štúr osobne i listovne, pracujúc na tom, ako by sa cieľu najprimeranejšia akcia menom národa slovenského, v cirkvi evanjelickej tak hojne zastúpeného, previesť dala. Lebo kde nieto žalobníka, tam nieto ani sudcu, so žalobami teda pred najvyšší trón kráľovský nádobno ísť a prosiť o ochranu prirodzených práv národa. To bola úloha, ktorú vystavil si za cieľ Štúr.

Ale bolestné boli jeho skúsenosti; práca nesmierna, námahy všetky sily i najnadanejšieho muža prevyšujúce a výsledky napospol mizerné. Hlava Štúrova bola opravdove hlava bolestí srdcelomných. Pozrime na vek a svet otáčajúci ho. Inteligentné vrstvy boli s málo výnimkami plaziacou sa po úbočí Kriváňa kosodrevinou, spletenou tisícami a tisícami tisícov halúzok a koreňov, ale povýšiť sa dohora nedajbože! Priam sťa tá kosodrevina. Učbármi,veliké slovo vedúcimi, bola vyliahnutá na slnci milostivých pohľadov „ország nagyiovcov“^[879] žúžal, ktorá iba pláštiky ponášala panstvám kadejakým! Otrocky krútili chvostíkom pred každým „spectabilisom“^[880] a „tekintetešom“.^[881] Kňažstvo zaháľalo na poduške svojich bied, vyhliadajúc ku trónu spravodlivého kráľa a čakajúc z neba dákymsi divom spomoženie. Racionalizmus z nemeckých univerzít donesený dohášal ešte i tie posledné života tradicionálneho slovenského žiare a udúšal plamy kde-tu z čerstvej mládeže vyšľahujúce. Spoločenský život bol pod nivočou. Slovenská šľachta kolísala sa medzi dvorom a činnou opozíciou Kossuthovej školy politickej. Pojediné ctibažné hlavy neboli by dbali, keby im kňažstvo a učiteľstvo hotový národ bolo postavilo pred ich „rezidencie“, ako si svoje kúrie pod slamou menovali, aby tak po pleciach Slovákov boli sa dodriapali k dákym výnosným úradom. Nechýbalo na takých, čo už pred Radvánszkym a Szentiványim Marcim hovorili: „Nože, Slováci, len sa majte k dačomu; keď uvidíme, že dač i vy môžete, potom dáme sa vám na čelo!“

Ale takých patrónov nepotrebuje národ ubiedený, on by potreboval bol vtedy a potreboval by snáď ešte i teraz rytierskych, ideou dákou morálnou zanietených, patriarchálnych šľachticov, ktorí by dali sa za vodcov a obrancov národa a čistými rukami chopili by sa správy národa slovenského. No takých s málo výnimkami vtedy nebolo; Ďurko Kossuth, oba Čaplovičovci,^[882] Janovic, Čaplovič Alexij,^[883] Lacko Nozdrovický,^[884] Pavel Senický-Žarnocay,^[885] Ján Turzo^[886] v Trenčíne, Záthurecký^[887] v Turci a tak ešte kde tu niektorý bohatiersky zmýšľajúci šľachtic slovenský, napr. Jozef Justh^[888] starý, potajmo vec národa podporujúci, — podporovali snahy Štúrove, želali národu slovenskému prospech v rozvoji jeho duchovnom, nuž ale na čelo politickej akcie národa slovenského postaviť sa neboli dorástli, súc vychovaní latinskými ideami a kŕmení tradíciami rodinnými. Ducha reči a literatúry slovanskej neznali, nechápali ho. Boli k tomu v menšine stavu svojho. Pre väčšinu ale šľachty slovenskej príroda slovenská žiariaca z celej osobnosti Kossuthovej mala nebývalú, neslýchanú príťažlivosť. Kossuth bol fenomenálny zjav, každá čiarka a črta na ňom bola mužská krása, súmerné, krásne ústa, jasné, prenikavé, veľké oči, z ktorých žiarili plamene hneď lásky a priazne, hneď zášti a hnevu, hneď lichotenie a z toho hrozby a terorizmu. Reč maďarská len z jeho úst tiekla príjemne. On týmito vlastnosťami podmanil si Maďarov a pritiahol k sebe šľachtu slovenskú,^[889] kam prišiel, tam zaujal ihneď diktátorský stolec. Boh nalial do syna tohoto slovenského národa osudne mnoho elektriny, ktorá vo spojení s plynnou rečou a voždy rozvlnenou hruďou divy vystrájala či vo dvoranách snemíkov stoličných, či v tereme snemovnom, či na uliciach peštianskych, či z balkóna „u zeleného stromu“ v Bratislave. Talent v najeminentnejšom slova zmysle bol tento Kossuth Lajoš; čo nebol, to dá sa jedným slovom riecť, nebol génius, nebol štátnik, akého mnohojazyková krajina uhorská bola by potrebovala. Súc tým, bol by vedel, tak ako šľachtu slovenskú potrhol za sebou a priviazal k sebe, potrhnúť za sebou i všetky národy nemaďarské a priviazať ku menu svojmu. Maďari boli talentu jeho i tak už podmanení. Jedno slovo Kossuthovo a odzbrojení boli všetci konzervatívni maďarskí magnáti a šľachta maďarská.

Ale šľachta slovenská mala talenty v lone svojom, ktoré stojac na národnom základe, mohli by boli i Kossutha ratovať, k svojim názorom pravo-uhorským ho priviesť, alebo krátky proces mu učiniť; no prespala hodinu a Kossuth jej vykrútil krk. Od tej doby prestala šľachta slovenská v Uhorsku viesť slovo a paholčí už len po biede pod výsmechom spupného maďarského zemana. Každý mokrohájsky sedliacky synek (Kuba Jánoš), ba každý dovandrovaný židáčik stavia sa jej po boku a závodí s ňou mocou maďarčiny o prednosť. Doba taká šľachte našej viacej nevráti sa, bo keď národ sa bez nej zobudí, bez prispenia jej sa oslobodí, tak dovedie potom obísť sa bez paholkov židovsko-maďarských.

Ešte o mestách kráľovských tohočasových prichodí mi poznamenať, že zdieľali v istom spôsobe osud so slovenskou šľachtou, čo táto voči Maďarom, to boli mestá kráľovské^[890] voči šľachte slovenskej, perpendikulujúc medzi privilégiami svojimi a orkánom šramotiacim v stoliciach. Pyšní na privilégiá, ktoré ostatne ukázali sa skoro pavučinou, maďarčil sa magistrát za magistrátom v nádeji, že tie privilégiá ich Maďari obrátia na plachty, ktorými sa „mestské dzeci“ budú môcť zaokrývať; perse^[891] milé mestá kráľovské a privilegované,^[892] skúsili dosť skoro, že pomaranč, keď sa vycicia, odhodí sa ako šupa nepotrebná, a privilégiá ich nielen nestali sa plachtami, ale ako pavučina zostali visieť na radniciach, vetniciach^[893] a „rathausoch“^[894] bez toho, že by i len za hodno bolo sa držalo poometať z nich „városházy“.^[895] Dnes sú veľké dediny s pomaďarčeným a ako náleží ohlúpeným magistrátom a majú česť ešte len i školy pomaďarčené vydržiavať svojím grošom. Obmedzenosť, sprostota, hlúposť, malokramárstvo, neogabanosť, bornírovanosť^[896] sú pekné ovocie maďaromanstva. Ľud ostal prírode svojej verným. Jeden diel pasoval sa a pasuje sa dosiaľ so zemou a vynucuje z nej plody pre seba a rodinu, druhý čiperne ta ide svetom, so svojím malým obchodom, priemysel vegetuje v malých rozmeroch, vďaka macošskému zanedbávaniu národného vzdelania, a chudoba delnícka sťahuje sa na jar do nížin, jedni ako remeselnícki pomáhači, nádenníci, druhí ako obrábatelia polí, viníc a záhrad.

Tieto rozličné vrstvy národa zjednotil Štúr v jeden pochop národa; chyba bola táto: že žiadna tá vrstva nemala pochopu toho. Pochop je vec mysliteľov a mysliteľov bolo málo. Lepší zo šľachty vytýkali Štúrovi, že je idealista a menuje národom, čo nie je národ. Štúr im však odvetil, že to samé platí i o maďarskom národe. Je teda len medzi mysliteľmi na oboch stranách hádka; príroda národov zostáva jedna a táže na oboch stranách. Jestvovanie maďarského národa preto nepochybné je, že jestvuje tento národ; a že jestvuje i slovenský národ, o tom rozumu zdravého človek pochybovať tiež nebude. Teda myslitelia majú usporiadať právo, obrániť ho pred nápadmi, lebo „hodie mihi, cras tibi“.^[897]

Štúr osobu a právo národa slovenského ešte aj iným spôsobom hľadel brániť a k platnosti priviesť. A keďže sme v prúde jeho pracovania a tvorenia, ponecháme ďalšie ono vedenie záležitosti vyslanstva cirkevno-národného pred trón, ktorým na poli cirkevnom mal sa podať dôvod jestvovania národa slovenského v cirkvi evanjelickej, a predvediem Štúra ako politického mysliteľa, ktorý opravdove zamýšľal postaviť národ slovenský medzi činiteľov politických štátu uhorského.

Ešte nebola vybavená akcia prvého vyslanstva pred trón, Štúr tvoril už akciu druhú, oveľa dôležitejšiu; akciu politickú velikých rozmerov. On bol konštitucionalista celý,^[898] on veril v pravdu konštitúcie, on koril sa opravdove pred faktorom najvyšším konštitúcie, pred kráľom z božej milosti národom k dobrému panujúcim a kráľovi svojmu ťažko zodpovedným, on ač prebrodil sa bol cez tie kalné rieky encyklopedistov, Volneyho^[899] ťažkých snov a voltairovských nihilistických a ateistických blúznenín, zachoval predsa v neskazenom srdci úctivosť k patriarchálnym tradíciám pobožnej starovekosti. On bol zapálený municipialista^[900] pri všetkom tom, že koril sa autorite kráľovskej. „Municípiá, bračekovci“, hovorieval, „to bývali hradby našich županov starodávnych, municípiá stali sa potom, keď moc kráľovská upevnila sa, tejto najmocnejšou obranou, a keď z koľají právnych vystupovať začala moc kráľovská, municipiá stali sa obranou slobody, ochranou národa.“ On veril nepodvratne, že municípiá i teraz stanú sa obranou konštitúcie Uhorska. A čo ešte akú-takú dôveru k maďarstvu udržovalo v Štúrovi, bol to náhľad jeho, že Maďari sú dobrí municipialisti. V čom ho, pravda, stá dobrých príkladov potvrdzovať mohlo. Pravda, keby bol dožil Štúr týchto dôb Tiszovej éry^[901] a musel vidieť, ako Maďar pochoval municipialitu všetku krajiny, bol by sa zaživa pochoval, alebo teraz naisto obrátil sa v hrobe s označením politikov maďarských titulom: „Kože, bračekovci, kože, kože!“ Štúr veril, že v Uhorsku právo petície je svätým právom národa, a nielen petície slobodnej, ale právo má národ peticionírovať u svojich zástupcov na diéte odopretie dane, áno, keby mala prísť doba, že by videlo sa nemožným cestou práva dôjsť spravedlnosti a pravdy, insurekcie, samoobrany.

Z takéhoto presvedčenia a ducha povstala tá petícia, ktorú Štúr vyhotovil pred snem^[902] a zdeliac ju na všetky strany, mocne dorážal na všetkých upovedomelých i mužov národa i mladšieho pokolenia, aby zaujali sa diela a dodali ju pred otcov krajiny. Táto tvorba Štúrovho ducha, Štúrovej lásky k pravde, k vlasti a k národu, zabudnutá je nadobro, namiesto aby našla bola nasledovníkov, ktorí boli by za povinnosť svoju uznali politiky niť túto ďalej priasť. Je to poklad, ktorý cenu, lesk a brink svoj zachoval doteraz i bude zachovávať ho, kým nesplní sa program tamže vyslovený. Pre túto dôležitosť a pre ožiarenie novým svetlom mysliteľa tohoto národného podávam tu celú osnovu petície rečenej.^[903][904]

„My vlasti, konštitúcii a kráľovi voždy verní Slováci, ktorí s ostatnými obyvateľmi uhorskej krajiny rovné bremená vo vojne i v pokoji znášame, a preto rovnaké s nimi nakladania s nami nárokujeme, cítime sa v najdrahších našich záujmoch obrazenými, a preto pohnutými uznali sme sa vysokoslávnym stavom a tabuli magnátov túto prosbu predniesť, aby sa nám maďarská reč nenatískala, a najmä násilným spôsobom aby sme maďarizovaní neboli; preto ďalej prosíme vysokoslávne stavy,^[905] aby ráčili rozpomenúť sa na vznešené povolanie svoje ako sbor vysokovzdelaných zástupcov národov krajinu uhorskú obývajúcich a nasledujúce dôvody naše, na ktoré my petíciu svoju založili sme, náležite uvážiť, tak milostiví boli.

I. Národ žije dovtedy, dokedy jeho národná reč v živote, v školách a správe verejnej bytuje, lebo jedine drahá materská reč, nech ona znie a menuje sa, ako chce, spojuje jednotlivcov v rodiny, rodiny v obce a obce v národ, v nej ako v zrkadle vidia sa osudy a stupne vzdelanosti jednotlivého národa, a preto ona je i ten najbezpečnejší, všeobecný, najľahší a spolu najlacnejší a každému dostupný orgán a prostriedok k vzdelaniu, jedným slovom, materská reč je výraz národného ducha a charakteru. Alebo ako jeden vysokozaslúžilý štátnik, Jeho Excelencia štátny a konferenčný minister pán gróf Kolovrat^[906] k nášmu krajanovi (profesorovi Palkovičovi) vyslovil sa (viď Hesperus, 26. diel, čís. 15, strana. 119 — 120): ,Ja som predovšetkým hlboko presvedčený o tom, že reči národné sú taká prednosť národov, ktorú národy, ktoré opravdove vlasť svoju milujú, verne zachovať povinné sú.‘ A ak je to barbarstvom pomenované, pomníky a stĺpy nemé na pamiatku postavené rúcať a ničiť, aké meno zasluhuje ten, ktorý opovažuje sa reč národnú viacej než troch miliónov ľudí zničiť chcieť? Či to nie je viacej ako morálna vražda páchaná na nás, pred ktorou každá poctivá myseľ užasnúť musí?

II. Poneváč nikto dva razy vo svojej materskej reči narodiť sa nemôže a reč materská obsahuje v sebe celý spôsob citu, myslenia a vôle národa a že ona nás ďalej s celou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou národa ako príčina a následok najužšie spojuje, preto aj visíme na nej tak verne a sme tak mocne jej dôležitosťou a nevyhnutnosťou preniknutí, že sa jej na žiaden pád zrieknuť nemôžeme, a to síce tým menej, čím väčšmi presvedčení sme, že niet na svete takého národa, ktorý by tak ničomne nedbalý a skazený bol, že by sám dobrovoľne svoju národnú reč zadával a poklady, ktoré mu v nej jeho predkovia tak prácne nazhromaždili, podaromnici rozmrhal. Takéto predpokladanie o nás nádobno nám s najväčšou rozhodnosťou a nevôľou odmietnuť ako také, ku ktorému sme my zhola žiadnej príčiny nezavdali a ktoré my na roveň so samovraždou alebo so skutkom poblázneného človeka kladieme.

III. Podľa skúsenosti, potvrdivšej sa na všetkých stranách, je dokázaná vec, že materinská reč je najspôsobnejší prostriedok k vychovávaniu a vzdelávaniu národa toho, ktorý vzdelať má sa; a preto každá cudzia reč — najmä ale maďarská, ktorá iba od včerajška vystupuje literárne (ačpráve my chválime a ctíme si každý pokrok a najmä svojich spoluobčanov Maďarov) — ktorá sa nám do školy, do cirkvi a života nasilu natíska, je len k záhube národného vzdelania, lebo nátiskom tým:

a) Učitelia naši stávajú sa odstrašujúcimi učiteľmi reči a školy naše národné trestnicami, v ktorých, mládež, táto nádejná generácia budúcnosti, majúca stať sa podporou a obranou konštitúcie, cvičiť bude len pamäť svoju rečou cudzou a vyjde bezcitná, s povrchnými a prázdnymi pochopmi, čoho smutné následky, ale pozde, budúcnosť objaví. Lebo duchaplný kresťanský kazateľ, akých žiada cirkev, stáva sa tým násilným maďarizovaním púhym učiteľom jazyka cudzieho, nezrozumiteľného, on učí slovo Pánovo v reči cudzej, ktorú cirkev nerozumie, alebo zle rozumejúc s reptaním opúšťa chrám. Úbohý ľud, ktorý celý týždeň v potu tvári svojej pracoval, aby povinnostiam svojim dostál, ľud ten, ktorý ochotne svojich synov k obrane vlasti, konštitúcie a kráľa dáva, je takýmto spôsobom o slovo božie a dušné spasenie tou samou konštitúciou hanebne pripravovaný a opúšťa bez posilnenia duchovného i chrám boží.^[907]

Ľud úbohý nečuje viacej sladké zvuky svojej materčiny, ktorými slovo božie ozýva sa a dušu jeho od zlého odvádza, srdce k láske naproti Bohu a blížného zapaľuje; nedeľa, tento slávny deň všetkému kresťanstvu, prestáva mu byť dňom odpočinutia a stáva sa mu dňom mrzutostí, pohoršenia a hriechu; on nejde do kostola, kde ho čakajú odporné zvuky cudzej reči, ale utieka sa radšej do krčmy. Alebo či nie je to bohorúhačstvo, blasfémia, keď smrteľný človek alebo bár aj celý národ pri svojej vlastnej krehkosti opováži sa hroziť druhému, hodnosť ľudskú ničiacimi palicami, a posmievajúc sa Bohu samému, hovoriť k nemu rozkazom brutálnym: ,Ja ti zapovedám v tvojej materinskej reči k Stvoriteľovi tvojmu sa prihovárať alebo slovo jeho očúvať‘? Na tento spôsob klesá vec svätá, ktorá má byť cieľom, k prostriedku púhemu a prostriedok povyšuje sa za cieľ, t. j. spôsobom týmto nebola by reč tu kvôli ľuďom, ale ľudia boli by kvôli reči.

b) Tento násilný spôsob orabovania nás o našu národnú slovenskú reč potiahnul už dosiaľ za sebou na Slovensku šírom toľko znemravňujúcich následkov, že prichodí nám zhroziť sa nad tým, a keď to tak za jedno desaťročie necháme, teda doplní sa miera a skazonosné následky dostavia sa neuprositeľne. Preto vecou svedomia je prítomný vek upozorniť na záhubu, ktorá na vlasť a konštitúciu neomylne prísť musí, ak bude sa takto ďalej s národmi v Uhorsku nakladať. A my Slováci nechceme uvaliť na seba kliatbu potomstva, ktoré dozrejúc k povedomiu a poznajúc právo svoje, o nás by právom a zaslúžene vyrieknuť mohlo prekliatie: ,Naši blbí predkovia videli dobre, aké úklady stroja sa na nás, ale z lenivosti, z chabosti a z nerozumnej poklonkovatosti mlčali ku všetkému a pripravili nám osud najbiednejšieho ľudu na svete.‘

c) Keď povážime konečne vrchnosti, vykonávateľov spravodlivosti, títo zvedení panujúcim bludom nechcú znať reči národa, ktorému právo prisluhovať majú a nútia sa sami prostriedkom tlmočníkov pojednávať pravoty. Ale či nepatrí u všetkých národov k hlavným požiadavkám pri sudcoch to, aby každý znal reč toho, ktorému pravdu a právo prislúžiť má? Lebo či môže sudca vyniesť s uspokojeným svedomím výrok spravedlnosti a práva, keď reči žalobníka a obžalovaného nezná? My, kráľovi svojmu a konštitúcii vždy verní Slováci, stojíme v ohľade tomto docela opustení, opustení od konštitúcie a od zákona. Náš život, naše imanie, naša česť je v rukách tlmočníka; lebo daní sú nám sudcovia maďarskí, ktorí našu reč, naše mravy a obyčaje buď neznajú, buď znať nechcú. Ich rozhodnutiam slúži za základ prednáška tlmočníka, akého-takého dobrého a spôsobného alebo zlého a nespôsobného, jeho zle užité slovo, falošne pretlmočená sada,^[908] nejeden raz mala už za následok nešťastie a krivdy páchané naproti jednotlivcom. A takéto nespravodlivé súdne výroky vrchností musia neomylne za sebou tiahnuť rozhorčenosť ľudu. Nespravodlivo odsúdený nielen hnevá sa spravodlivo na sudcu, pre nespravodlivý výrok, ale ide i ďalej a berie v nenávisť vôbec všetko pokračovanie vrchností, ba hľadá príčinu krikľavých nespravodlivostí v samom zákone, a tak sa zväzok medzi poddanými a zákonom znenáhla a naoko nepozorovane, ale tým hroznejšie narušuje a slabne. Žalostné následky, ktoré pre celú uhorskú krajinu zo zlorádu tohoto vyplynú, ba vyplynúť musia, predvídajúc cítime sa byť vo svojom svedomí zaviazanými upozorniť na ne, a preto žiadame, aby konštitúcia v terajších kolísavosti plných časiech od onej rakovitej rany očistená a v čistote spravodlivejších zákonov zachovávaná bola.

My konštitúcii a kráľovi vždy verní Slováci hotoví sme boli s radosťou krv a statky naše za vlasť, konštitúciu a kráľa obetovať a i do dnešného dňa ochotne znášame všetky bremená s vlastenectvom naším spojené; a predsa táže konštitúcia, podľa ktorej ešte len pred jedným desaťročím my Slováci za rovnooprávnených s druhými národmi Uhorska považovaní sme boli, keďže cieľ konštitúcie tejže bol národnosť, život a statok nám zachrániť a nás pred každým potlačením obraňovať, a predsa táže konštitúcia chce teraz nám práva naše do prachu pošliapať a vo vývine našej vzdelanosti nielen nás hatiť, ale zrovna meno naše z listu národov uhorských, áno, vôbec z listu národov európskych vytrieť. Či môže mať stále trvanie taká konštitúcia, ktorá tak očividne nesie v sebe puk sociálneho rozkladu a ešte ho i opatruje a proti hodnosti ľudskej a právam prirodzeným jedného trojmiliónového národa, národa k tomu nevinného, pilného, pracovitého a priemyselného bojuje?

Konštitúcia, pod ochranou ktorej žijeme, pochodí od predkov našich, ktorí ju k tehdajším časom primerane a podľa stupňa tohočasovej inteligencie múdre zriadili a tak vykonali prirodzené, nezastarateľné práva svoje; tie samé práva požívame i my dnes a nemôžeme, nesmieme ich vzdať sa, lebo ony sú nezadateľné. V následku teda toho, ak by mala konštitúcia naša touto teraz nastúpenou krivou cestou i ďalej sa brať, osvedčujeme sa teda mužne pred vami, vysokoctení vyslancovia, a pred tabuľou magnátov, pred očami Európy celej, že my Jeho Veličenstvo, nášho milostivého kráľa o spravodlivosť a odpomoženie nám v tomto nebezpečnom položení prosiť budeme, ak by naše spravodlivé požiadavky tuto oslyšané byť mali.

My neberieme si za vzor západ, ani nežiadame si dáke bezcieľne novoty, ktoré by len svár, neresť a záhubu šírili, my chceme len starú spravedlnosť, a to, čo skúsenosťou potvrdené je ako cieľuprimerané, jedným slovom, my chceme Slovákmi zostať a ako Slováci žiť, vzdelávať sa a ako Slováci aj za konštitúciu takú, ktorá všetkým národom Uhorska rovné práva a rovnú ochranu zabezpečuje, ako aj za svojho spravodlivého kráľa každého času bojovať.

Je nám síce známo, že naši spoluobčania, zmužilí Maďari, aby na škodu iným sami skveli sa, dovádzajú potrebu jedného jazyka pre spojené pod korunou uhorskou zeme. Ale za týmto zdanlivým dôvodom leží len tá vôľa všetky ostatné národy koruny uhorskej oklamať, ich napádať, ich o ich nezadateľné práva prirodzené násilne ozbíjať, a tak akési amalgama k podujatiam ďalším pripraviť. Toto hovoríme verejne a slobodne pred vysokocteným zhromaždením deputátov kráľovstva uhorského, chorvátskeho a slavónskeho, áno, pred celou Európou ako naše najhlbšie presvedčenie, osvedčujúc, že národ každý a tak i náš národ jedine vo svojej národnej, materinskej reči všestranne môže vyviňovať sa a k humanite dospievať a podľa toho aj ctíme taký národ, nech menuje sa už ako ľúbo — či Maďar, či Uhor, či ako — ktorý prespiac na púštiach stoletia, zobudí sa k povedomiu a k duchovnému životu a speje vopred k humánnemu určeniu v človečenstve; ale v ohavnosti je nám národ, ktorý v blúznivosti svojej na účet druhých národov spupne vynášajúc sa nad všetko právo božské, práva národov šliape nohami, a to v dobe, kde kresťanské národy Európy, nechtiac druh druha potlačovať, pravice bratské si podávajú.

Nie je nám neznámo, že sú i takí maďaromani, ktorí dosť stupídne pred spravodlivým kráľom naším nás perfídne očerňujú, ako by Slováci Rusmi stať sa chceli.^[909] Je to intriga blbe a sproste lapajúca sa na údajnú akúsi brožúru dákehosi izbového učenca, ktorý beh politický terajšieho času nechápajúc, takéhoto čosi popísať mal. Nuž ale odhliadnuc od toho, že hlas jedného muža, ktorý keby aj skutočne bol takého dač do sveta pustil, bez plnomocenstva nič nedokazuje proti národu celému, tak ako jedna lastovička leto nerobí a je to veliká opovážlivosť, to, čo jeden tupoumný izbár povie, celému národu do úst klásť: preto zaviazanými sa cítime proti zradným a falošne ohováračným týmto narknutiam slávne protestovať. Máme sa ako bratia a občania konštitucionálnej našej krajiny milovať a nás považujú ako podmanených otrokov, my sme boli a sme bez falše a podvodu vždy, a Maďari nestydia sa onou ohovárkou postaviť svojej neláske a bezcitnosti korunu na hlavu. Áno, len blbosť poľutovania hodná mohla opovážiť sa takéto lži na najvyššom mieste trúsiť a rozširovať.

My, kráľovi svojmu a konštitúcii vždy verní Slováci vieme, že žijeme pod konštitúciou, ktorá, keď aj v mnohom ohľade nedostatočná, predsa času primeraných opráv schopná je a už aj skutočne pod egidou spravodlivého kráľa nášho v mnohom opravená bola, a my sme vždy hrdí boli na konštitúciu kráľovstva nášho uhorského, prečo aj tuná svedomite a mužne osvedčujeme a poukazujeme na slabé stránky jej, skadiaľ skaza a záhuba celej konštitúcii hrozí.

Ak má uhorské kráľovstvo v pokoji prekvitať, ak majú všetky zeme tejto koruny i na budúcnosť v jedno spojené zostávať, nevyhnutne je potrebné, aby medzi nami všetkými jednota panovala; ale to je blud, keď myslí sa, že túto jednotu dá nám reč pustatín, ktorá chudobná na korene, zlepená len zo všeho sveta jazykov, slová zbiera a nemá svojej vlastnej filozofickej, matematickej, historickej, pedagogickej, prírodných vied, priemyselnej, teologickej, právnickej, medicínskej, ba ani len tej beletristickej literatúry, nuž či takáto reč má byť tým spojivom, zväzujúcim dovedna tak umné národy? Reč je dač formálneho, silu a blaho národom poskytnú múdre, spravodlivé, na základe nezadateľných práv prirodzených národov postavené zákony, týchto zákonov zriadenie v celok jeden namierený k blahu človečenstva dá konštitúciu, ktorá rôznosť v jednotu zvedie a dodá vlasti, t. j. národom ju nesúcim a vzdelávajúcim vzlet, kvet a trvanie. Dôvodom zreteľným toho sú nám Anglia, Švédsko, Norvégia a štáty slobodné severoamerické.^[910] Forma je dač náhodilého, premenám podrobeného a len duch spravedlnosti a práva rovného v zákonodárstve múdrom uskutočnený dáva a dá vlasti našej pod týmito podmienkami náležité blaho a dôstojnosť.

Ale i materiálne záujmy naše nútia nás ku hájeniu práva nášho na reč našu národnú; lebo nielen do opovrženia pred celou Európou upadli by sme, keby sme sa dali zmaďarizovať a akoby v iný národ prekolkovať, ale padá na váhu i otázka materiálneho prospechu, čo by sme tým získali? Ako ďaleko prišli by sme s tou maďarskou rečou? Západne po Požuň (Bratislavu, Prešpork), severovýchodne po Karpaty a po hranicu sedmohradských žúp, južne po Pešť a do pustatín tak, že ostatný svet bol by nám akoby doskami zabitý a my by sme od súrodákov svojich, kmeňov slovanských, ktorých ďalší počet len v monarchii našej na dvadsať miliónov číta sa, odseknutí boli! Naša slovenská zem je z väčšieho dielu hornatá, podnebia sverepého, ktorá nás sama vyživiť nemôže, a sme teda už prírodou samou odkázaní na priemysel a kupectvo.

S maďarčinou, osihotenou na svete, stratili by sme všetko oddialenejšie obecenstvo obchodné a priemyslové, so súrodákmi našimi mimo úzkych hraníc Uhorska v monarchii našej žijúcimi. Veliká ríša ruská je pre pilnosť a podujímavosť našu, vďaka uzavretosti štátu tohoto nedostupná. Ktorý priateľ ľudu nevidí teda smutný osud nášho národa, na ten pád, keď by sme sa docela pomaďarčili a odkázaní boli k výžive iba na tie kúsky zeme, na ktorých maďarčina panuje? Medzitým ako Slovákom je nám otvorená Halič, Česko, Morava, Sliezsko, Chorvátsko, Slavónia, Dalmácia až ku moru adriatickému, Srbsko a ostatné slovanské zeme panstva tureckého,^[911] kam všade bez namáhania a straty času s rečou svojou sa prebrať, naše výrobky odpredávať, tamojšie plody kupovať, doma vyrábať a tak značné sumy peňazí prevracať a zisk hotový do vlasti doprevádzať môžeme.

Maďarská reč nám týchto výhod poskytnúť nemôže a my sme zlou vďakou našej slovenskej šľachte zaviazaní, keď ona zabudnúc na svoj národ, v lone ktorého žije a z mozoľov ktorého tučí sa, blúznila a blúzni o maďarizovaní Slovenska a namáha sa nás ešte len i v cirkvi a škole pomaďarčiť.

My kráľovi a konštitúcii verní Slováci nikdy nenatískali sme a ani nenatískame nikomu jazyk svoj a dľa zásady ,suum cuique‘^[912] ani nikdy žiadnemu človeku ani národu natískať nebudeme; zastydeli by sme sa v duši hovoriť ku národom iným a nami konfederovaným: ,Národy, prijmite jazyk náš, lebo v ňom len spasení budete!‘

Následkom týchto osvedčení našich a dôvodov nepodvratných predkladáme pred vysokoctené zhromaždenie deputátov krajiny^[913] uhorskej, chorvátskej a slavónskej našu dobre rozváženu a z hlbokého presvedčenia vytekajúcu prosbu, aby nám, uhorskému kráľovi a konštitúcii verným Slovákom, naša slovenská národná reč v školách, chrámoch, pri súdnych a politických úradoch ponechaná bola a aby sa ďalej na zhube národa nášho, ktorá spolu poškodením štátu by bola, nepracovalo, prekážky nám v rozvoji a vývine kultúrnom národa nášho nekládli sa a nám na slobode nechané bolo Stvoriteľa nášho v sladkých zvukoch materčiny našej oslavovať.

Slávne osvedčujeme sa tuná pred vysokoslávnymi stavmi a tabulou magnátov, áno, pred celou Európou, že ak nestane sa nám po práve a spravodlivé žiadosti naše nespravodlivo by odmietnuté boli, my kráľovi a konštitúcii vždy verní Slováci obrátime sa bezprostredne k trónu Jeho Veličenstva, spravedlnosť milujúceho kráľa nášho Ferdinanda V. a predostrieme tam svoje ťažoby, prosiac o pomoc a odpomoženie. Spravedlnosť Jeho Veličenstva je známa, „recta tueri“^[914] heslom Jeho je, ako i v pamäti má heslo Jeho Veličenstva, Pána Otca svojho:^[915] „Justitia regnorum fundamentum!“^[916] a kráľ náš neodopre nám právo naše.

A keby skutočne lož, očerňovanie a výzrada tak mocné boli, že by nás vždy kráľovi verných Slovákov i na najvyššom mieste na čas zohavili, zostane nám ešte jeden prostriedok, zákonnými cestami Slovensko naše pod zvláštnym, oddielnym snemom slovenským pod ochranou Jeho Veličenstva, spravodlivého kráľa Ferdinanda V., cieľu a času primerane na spôsob Chorvátska a Slavónie^[917] zorganizovať. Lebo rozpomeňmeže sa na časy Jiskrove,^[918] v ktorých Slovensko celkom slobodné mocne stálo. Ale my kocháme sa dúfanlivo tou nádejou, že naši konštitucionální spoluobčania Maďari, ktorí tiež spravodlivosť potrebujú, budú vedieť aj spravodlivosť iným prislúžiť a nebudú nás chcieť do krajnosti doháňať, čo by len ku škode oboch nás poslúžiť a viesť mohlo.

My pevne za to máme, že len ten národ hoden je konštitucionálnej slobody, ktorý nezastarateľné práva národnosti aj u iných národov ctí.“^[919]

Takto zmýšľal, takto cítil Ľudovít náš. Petíciu túto predložil národu, a národa podľa vytýkania tajných síce priateľov pohybu tohoto ducha, ale slabých k pochopeniu pravdy tu zvestovanej, národa takého tu nestávalo. Boli tu len prependikule aristokratické, meštiacke, hierarchické a masa pracujúceho, cesty stavajúceho, vojsko živiaceho, obchod vedúceho, zem obrábajúceho, peň pevný štátu tvoriaceho národa. Mysliteľov nebolo, tých mysliteľov, ktorí rodom, postavením sociálnym, vzdelanosťou, majetkom ležiacim povolaní boli mysliteľmi pravými národa slúť i byť, tých nebolo. Z perpendikulov nepochodí sila, bár oni reprezentujú silu. Sila leží v stroji tiskajúcom kolečko, o ktoré zavadený je perpendikul, či kyvadlo. Viacej Kollárov byť, bol by i stroj mohutnejší býval a kyvadlá boli by sa už našli. Politicky bol národ vydaný v šanc aristokracii a hierarchii a táto bola len kyvadlom, namiesto aby bola vynasnažila sa strojom samohybným a kyvadla ženúcim stať sa.

Štúr teda nechal zas kyvadlá a „kože“ kyvadlami a kožami byť, nechal na pokoji a pri ich „dolce far niente“^[924] tie vysokorodné, veľadôstojné, osvietené, veľmožné autority politické a pracoval neúmorne okolo tých, ktorí cítili biedy národa a mali srdce dosť šľachetné zastať sa za jeho pravdu. Petícia táto ostatne stala sa jadrom a vedúcou myšlienkou skromnejšej onej petície, vlastne žaloby, ktorú konečne sprostredkoval Ľudovít a ktorá toľko šramotu v krajine spôsobila; avšak význam jej je ešte väčší ako svedectvá pre stoletia pozdejšie proti tohovekému perpendikulárstvu tých, čo byť mali strojom obecné kyvadlá ženúcim, proti tým všetkým, ktorí od národa chlieb svoj brali, ale národu miesto chleba práva kamenie krivdy a násliníctva podávali. V deň, v ktorom zobudí sa národ slovenský, osnova petície štúrovskej stane sa elektrickým osvetlením tých popredných vrstiev národa, politiku vedúcich, aby od potomstva zapľúvané, večnej potupe oddané boli. Národ šťastnejší prehodí plachtu čiernu zapomenutia na hnusné hroby ich, ale sláva génia Štúrovho zajasá sa vo svetle neuhášajúcom.

Štúr porobil kroky i u vyššej hierarchie katolíckej — mal zaiste pojediné styky významnejšie — a zmaľoval hodnovernými dátami nebezpečenstvo hroziace cirkvi a mravnosti ľudu katolíckeho. Tak zmaľoval zbojnícky kúsok, ktorý stal sa v katolíckej slovenskej cirkvi kerepešskej (v župe peštianskej), kde maďarská kázeň a liturgické piesne nábožné zaviedli sa namiesto slovenských; ďalej v Szapari (v župe vesprímskej), kde kňaz maďarón maďarsky kázal a maďarsky spievať rozkázal, takže ľud slovenský, i tak latinčine nerozumejúci, teraz dokonca už ani tej piesne nábožnej a toho slova božieho v zrozumiteľnom jazyku počuť nemohol; potom v Rákoskeresztúre,^[925] kde haraburdáci politickí katolíckeho kňaza uviedli do fary, ktorý ani slova po slovensky nevedel, takže jediný tento — z katolíckej strany — ľud odvážil sa samoobrany a vzbúril sa do posledného dieťaťa a stareny proti brutalite tejto. Ale páni hierarchovia vyšší nezaujali sa ľudu svojho. Jedni šľachetnejší farári, dekani, kapláni, naliehali ovšem na Štúra dopismi, aby hľadel tak vec zariadiť, že by pri pripravovanej reprezentácii protestantsko-národnej zahrnutá bola i žaloba zo strany katolíckych Slovákov, v ktorom prípade jedni hotoví boli pripojiť sa k deputácii. Z toho ale zišlo, lebo sám Kollár odrádzal od kroku toho hovoriac, že by to Maďari ľahko za dákusi konšpiráciu politickú vyhlásiť mohli, keď i tak ani na inšie nevedia myslieť, iba ako by kde Slovákov upodozrievať, denuncírovať a očerňovať mohli. Okrem toho po zrelšom uvážení okolností sami dobromyseľní katolícki Slováci nahliadli, že pri ľahostajnosti k národu slovenskému vyššej hierarchie farári málo môžu podujať o svojej ujme. A tak Kossuth žal plnými hrsťami na všetky strany v katolíckom Slovensku. Katolícke mestečká na Slovensku, ako Žilina, Rajec, Ružobreh,^[926] Stará Turá atď. formálne pobláznené boli za protestantským haraburdákom Kossuthom, vďaka kyvadlám vo vyššej hierarchii katolíckej.

Štúr síce neopustil hneď ruky. On na stá odpisov zaopatril svojimi žiakmi všetkých tých srdcelomných zpráv o ukrutnostiach proti národu slovenskému páchaných a rozšíril tak známosť o nich po všetkých stranách, aby pohnul k milosrdenstvu a spravodlivosti hlavy národa. To boli ale kyvadlá, a nie mysliace hlavy. Čo nehľadal, to našiel Ľudovít náš s týmito písanými publikáciami. Vytrhol nejeden plátok a článok dobre zaslúženému zapomenutiu a nejedného smutnej postavy rytiera oboznámil so svetom a svet s ním. Štúrov literárny vplyv siahal nielen tu doma v monarchii, ale i za hranicu, a idey jeho, protipostavené kdejakým maďarským plátkom a gavalierom, ako gróf Zay, Szatócs, Kossuth, Orosz, Fabó, Hrabovszky, Perlaky et tutti quanti, mali za sebou mienku vzdelaného zahraničia. Časopisy zahraničné nemecké, francúzske, nech pomlčím o slovanských, jednomyseľne lámali palice nad brutalitou maďarizmu. To dodávalo chuti a smelosti pracovať ďalej v smere Štúrom tak vypukle značenom.

Tú všeobecnú, teda národnú petíciu poodložil Štúr na lepšie časy a pracoval ďalej úsilne s tými faktormi, ktoré boli naporúdzi. Veď i s tými bolo veľa práce. Slovenskom pohnúť nebolo knižku napísať. Všetko tu išlo ťažko. Chyť sa čoho chyť, všetko sa ti umykalo. Jeden vyvaľoval oči na neho a počúval bez pohnutia, keď mu rozkladal Štúr o biedach národa, druhý chválil plány a nárady, avšak, per amorem Dei,^[927] čože tu prišlo by robiť? Veď keby vicišpán, veď keby superintendent, veď keby biskup, veď keby stolica, a tých „veď keby“ bolo stá a stá. Avšak pozrime bližšie ku Štúrovým skúsenostiam.

Najbližší mu bol superintendent Stromszky, ktorého často navštevoval a hľadel získať za akciu. Veď nielenže bol Stromszky hlava dištriktu slovenského, ktorého zvolili cirkvi a kňažstvo za biskupa ponajviac zato, že bol ľubimec na dvore palatína, ktorého arcikňahyňa Dorota veľmi ochraňovala a vysokou priazňou svojou poctievala, na čo Štúr v záležitosti národnej múdre velikú váhu kládol. Stromszky síce uznával, že Slovákom krivdy dejú sa na všetky strany, on kde mohol, to bez znebezpečenia svojho postavenia voči tých strán všelijakých učiniť rád sa zaujímal ovečiek pastvy svojej, on, ako to uvidíme, i Štúra obraňoval výmluvne, no bol rodený Nemec, ktorý sotva preriecť vedel niečo málo po slovensky, preto okúňal s verejným vystúpením hovoriac, že je on najmladší zo superintendentov, že by to jemu nepristalo viesť predok a p. Štúrovi ostatne medzi štyrmi očami veľmi dotušoval, aby neustával v podniku a sľuboval všetku možnú podporu zo svojej strany, tiež posmeľoval ho uisťovaním, že vo vyšších kruhoch vládnych naisto budú hľadieť prislúžiť Slovákom spravodlivosť.

Stromszky, to musí sa mu priznať, cítil, že jeho dištrikt je slovenský — s výnimkou dvoch maďarských a trinástich nemeckých cirkví — a že by slušné bolo z jeho strany podať svedectvo tejto uznalosti, no on i rátal s elementami, proti ktorým svedectvo to smerovalo by; postavil sa na tú naklonenú rovinu oportunity a skĺznul sa po nej až do priepasti. Kossuth bol i jemu hrobom otvoreným. A celý osud Stromszkého a dištriktu ilustrujú sa obapolne. Dištrikt zo samej poklonkovatosti volil si biskupa — a dostal tiež kyvadlo. Ako prevažne slovenský dištrikt potisský najnovšie z poklonkovatosti zvolil si Czékusa! Romancieri naši, nuže zoberte si za predmet hlbších psychologických štúdií tieto pomery a zostavte nám román šikovný; budete mať u národa nesmiernu zásluhu.

Avšak nielen u Stromszkého, i na iných mnohých miestach našiel Štúr všelijaké mdloby, strach židovský a okúňavosť čo plod terorizmu maďarského. Naraz zavrel sa do chyžky svojej a dumal v bolestiach hlavy a srdca nad hrozným osudom toľko ľúbeného národa svojho. Opúšťal ruky. Tu ale zase vzchopil sa a listy lietali po druhoch a priateľoch jeho plné sviežej sily, odvahy, nepokoja, nádeje, prísnej povinnosti; prosil, hromkoril sa, zraky obracal k odplate večnej, k potupe hroziacej! Duril, súril všetkými mocami, hýbal, posmeľoval ochablých, vysoko cenil odvážnych, spojoval duchov na rôzno idúcich a zvádzal ich v jednu velice záslužnú púť, v púť do Viedne ku svätným stupňom trónu kráľovského.

Celé Slovensko zaujaté bolo myšlienkou touto, lebo Štúr ho plnil stami listov a povzbudzovaní a premietalo sa to na všetky strany. Pekná už bola spoločnosť duchov hotových hodiť sa na váhu túto, vyše dvesto čelnejších mužov získané bolo k podpisu rekurzu. Len ešte hlavné chybovalo, zostaviť slávnostnú deputáciu.

O Jozeffyho opierali sa nádeje Štúrove, o tohoto výtečníka apoštolského, k tomu i muža bohatého,^[928] samostatného, samostatnosť svoju oproti všetko pohlcujúcej aristokracii vždy zachovať si znajúceho; no i ten musel prejsť boj vnútorný napred, i ten počínal radiť sa s telom — a s krvou, čo robiť? Tiež i jemu zišli na myseľ všetky možné následky z kroku umieneného, i pred očami jeho vstávali koboldovia na obzore, hrmavicu nesúce na staré šediny hlavy jeho — bol šesťdesiatsedemletý starec. Jeho tichá manželka modlitbami posmeľovala dôstojného pána svojho a mládenec, po boku jeho pracujúci, August Horislav Škultéty^[929] boli dvaja anjeli jeho, pomáhavší mu víťazne previesť tento boj duchovný.

Štúr píše svojmu Škultétymu v tejto záležitosti zo dňa 26. februára 1842 z Bratislavy doslovne takto:

„Předrahý Bratře! Dnes sem dostal Tvůj list. Ač jsem náramně v rozličných pracích pohřízen, předce spěchám k Tobě, neb věc, o níž jednat mám, jest předůležitá, svatá. Vyrozuměl sem totiž z listu Tvého, že Důst. p. superintendent Jozefy zdráhá se podepsati^[930] naši národní repraesentácii, nad čím sevřelo se bolestí srdce mé. Lid náš jest ze všech stran obklíčen a sužován, v mnohých chrámích vnucováním mu cizí řeči šašky se tropí z náboženství jeho, dítky lidu opuštěného mučí se maďarčinou a tím vedou se k neznabožství a k hloupotě, zamýšlejí lidé bezbožní v málo letech i poslední ještě co má vyrvati mu a školy i chrámy pro vzdělanost jeho a nábožnost zavříti, a my to vidíme a patříme na bolesti jeho, které jsou bolesti naše, a nechceme, váháme jakosi vyřknouti, že cítíme bolest tu! my váháme vířknouti, že i my jsme lidé a dáme se sebou jako heloty nakládati.^[931] Vzdělanci lidu našeho vyhlášeni jsou za odpadlce, za zrádce vlasti, a cítíme bolest tu! my váháme viřknouti, že i my jsme lidé a mlčením svým jakoby stvrzuji osočování ta bezbožná. Lid je pošlapáván, trýzněn, nám se pak obrany v písmích nepropouštějí, a my ještě mlčíme. I kdož bude míti srdce pro bolesti lidu tohoto, kdož se postaví k obraně lidských práv naších?! My jsme slabí, my již sami svou silou ubrániti se nemůžeme hrozící nám záhubě, poněvadž na všech stranách podléhají a poddávají se vůdcové duchovní lidu našeho; přirozeně tedy máme a musíme se utíkati k obraně vyšší, k řízení zemskému. Ty školy převrácené, ty dítky nevinné, ty chrámy zohavené, ten lid pošlapaný volají pronikavě k vrchním pastýřům našim, aby se v jeho neřestech ujali jej, aby ujali se lidu svého. Nepodáme-li nyní repraesentácie, sněm budoucí všecky ústavy zdrtí, proti nám jako odpadlcům obžalovaným a se neočistivším pokračovati bude, vláda, pakli se k ní utíkati nebudeme, nás osudu našemu nechá, nebo sezná, že sme podlí, a jako takoví že nezasluhujeme obrany, ona potom neujme se nás, nebo přesvědčí se, že sme dozráli k záhubě a nejsme hodni více života. Kdo již necítí lidských práv v sobě, ten je ztratí, kdo si je šlapati dává, ten není jich hoden, kdo se sám nebrání, není hoden podpory a obrany jiných. Illyrové nás silně napomínají^[932] k repraesentácii, Čechové nám špryhajů do očí, že tak se daremně šlapati dáme; nevystoupíme-li před vládou a neosvědčíme-li se, že i my žíti chceme, ztratíme u všech šlechetných sympathii, ztratíme sympathii u všech pobratimů našich a oni se nás štítiti budou, jako klassy podlé, jako lidu helotského. Nevystoupíme-li před vládou, sněm budoucí, jako pravím, nás zdrtí; k naklonění naši věci potom od ní, jako sněmem proklaté, odpadnou, mládež nebude míti příležitosti přiučiti se mateřštině; naplniti se láskou k ní: ztratíme třídu vzdělanou, pak literaturu, nás hrstka vymře a tak několik sto tisíců lidu obecného budou Slováci podobní zbytkům Lužickím. Muž, jenž na generálním posledním Convente tak rázně, tak vznešeně nás bránil, muž, jenž veřejně se prohlásil, že k vládě hotov jest utíkati se, muž, jenž tož samo Hodžovi slíbil, ten neodvolá slova svého, ten přednese trůnu stížnosti a neřesti naše, onť jest a stane se mužem lidu požehnaným. Na něho sto a sto Slováků mají upřené oči, on půjde, a nepůjde-li sám, aspoň popíše, o tom není možno, o tom nesvobodno pochybovati. Půjde-li náš Důstojný Jozefy k vládě, na sklonku žití svého vystoupí co hrdina Slováků a tím zapečetí rázný, šlechetný život svůj a stane se velebným otcem a požehnávaným vůdcem přítomného pokolení našeho i budoucího potomstva, nebo on první vyjeví veřejně i vlasti i světu sebevědomí Slováků.

Z Vídně Čaplovič mezi jiným píše mi toto: „Wenn nun die Slowaken sich nicht rühren und nicht bei Hofe si über die Beschimpfungen und Bedrückungen beschwären, so sind sie nicht werth, dass ein ehrlicher Mann für sie nur ein Wort verliere, denn si müssen feige, nichtswürdige, alles Ehrgefühls ledige Sklaven sein!“^[933] Hrabě Kolovrat řekl: „Warum kommen die Slowaken nicht zum Throne?“ „Wo es keine Klage gibt, da ist auch keine Genugthuung.“^[934] Kollár jest při této věci náramně činným; on jen v repraesentacii spásu naši vidí. Půjde-li Důst. p. Jozefy, připojí se jistě i Důst. p. Seberíny, o čem jsem mu již psal. Prof. Palkovič hoří toužbou, k vládě se utíkati, a též se připojí, Hodža atd. Já a Prof. Palkovič prosíme pro Boha, pro všecko co jest svaté našeho důstojného Jozefyho, aby se té věci s celou duší ujal. A že ujme se, o tom nelze pochybovati.“^[935]

A čo ešte za boj musel podstúpiť výborný dr. Ján Seberíny! To bol mimoriadny muž. Darov velikých, povahy tichej na povrchu, tým búrnejšie to ale vrelo v hrudi pohnutej! Celý zjav nádherný osoby tejto bol imponujúci. Bystrozrak jeho prenikal človeka. Zdal sa pyšným, hrdo držal hlavu s vysokým čelom, reč jeho bola dlažba kvadrátmi vykladaná. Myslieval napredok a to, čo menujeme diplomatičnosťou, bolo u neho prírodou a rozvinulo sa v umenie priebehom časov a pomermi rodinnými. Rozum mal prevahu nad citom. Bol obdarený rozsiahlou rodinou, dôchodky značné nestačili. Tým býval hatený v mnohom ohľade; tým dal sa aj nahnať v poslednom odseku arcipastierskeho jeho života na tú naklonenú rovinu, z ktorej málokomu zo smrteľných ľudí podarí sa zavčasu ešte, driev než príde nevzácny hosť „pozde“ dostať sa naspäť do priamych, rovných čiar života. Spravodlivosťou, prísna pravda, láska k cirkvi znebezpečňovanej diktovali mu list onen pamätný na Zayho; tie samé morálne pohnútky viedli ho, keď Štúrovi ochotne sľúbil podpis rekurzu k trónu: no nebolo bez boja hrozného, na čelo postaviť sa deputácii. Bez odporu bol Seberíny oveľa väčšia autorita než prostučký Jozeffy, aj sa tak za to malo obecne, že Seberínymu lepšie pristalo by bolo vodcovstvo. Tak zdalo sa, že Seberínyho nesmierna prísnosť, výraz pavlovský,^[936] mohutná reč, obratný jazyk, svätý úžas vdychujúce jeho apoštolské charyzma,^[937] celá pravda a spravodlivosti požadovanie z jeho tváre žiariace, boli by museli pohnúť kráľa a jeho radcov ku konaniu povinnosti panovníckej naproti uhneteným poddaným slovenského národa! Tak zdalo sa, a možno, že zdanie bolo oprávnené. No Jozeffyho samostatnosť, Jozeffyho charakter chyboval tu. Já verím, že Seberíny, súc tak požehnaným na statky zemské ako Jozeffy, bol by spálil za sebou môstky maďarskou aristokraciou stavané a bol by sa vo štvorsprežnom koči svojom dal doviezť pred brány Viedne. Bol boj v srdci, v dome Seberínyho, a on podpíšuc pevnou rukou a veselým srdcom rekurz, zlomeným srdcom zostal v dome svojom, keď Jozeffy sám viedol deputáciu pred trón.

Samo zostavenie trónneho rekurzu stálo veľa práce. Štúr ho koncipíroval, ale koncept prešiel mnohonásobné krízy; keď ho Kollár, Jozeffy, Seberíny, Lišovíni,^[938] Vrchovský, Ľ. Füredy, Prokopius preštudovali, zúplnili, vyhladili, prišiel ešte pod pilník Čaplovičov, ktorý na ňom hneď Štúrov koncept schválil a krátkosť náprav iných odmietol, hneď sám podstatné zmeny pevným perom načrtal. Tak napr. celkom vytrel punkt, v ktorom žiadalo sa prísne vyšetrovanie týchto krívd proti Slovákom páchaných,^[939] z dôvodov v liste Kollárovom obsažených.

Kým zase deputácia sa ustrojila, uzrozumela, vystrojila, nedorozumenia medzitým povstalé odstránili, vyrovnali, stálo to zase veľa času a útrap Štúra nášho. Všetko sústredilo sa v ňom, Bratislava bola stredisko, v ktorom zbiehali sa žilky roduvernou krvou naplnené. Báčka stála vtedy v popredí skalolomcov, ktorá keď sa história ťahala do nekonečna, sama uzavrela ako corpus seniorale^[940] podať rekurz k Veličenstvu. Na čele stál nezapomenuteľný Stehlo a Rohoni. A keď superintendenti okúňali sa, Stehlo duril len čo skôr deputáciu vyslať čo i bez superintendentov. Tu však Štúr s Čaplovičom stáli nezlomne na tom, aby sa radnej pozhovelo s vecou dotiaľ, kým by sa prinajmenej jeden zo superintendentov vybrať mohol na čele tejže deputácie.^[941] Stá a stá listov zamieňalo sa, ktoré všetky dorážali na Jozeffyho, aby on vybral sa; Kollár hovorí o päťdesiatich toho zmyslu listoch prijatých; my mladí všetci písali sme svojím a svojho okolia menom zrovna samému Jozeffymu, prosiac ho o obeť túto cirkvi a národu prepotrebnú. Štúr sám vil predkom vence neuvädlej slávy pre toho Slováka, ktorý prvý odhodlá sa zastupovať národ ponížený ako osobu mravnú vyšším trónom Jeho Veličenstva.

Konečne svitlo slnce pre Štúra, blesky, ožiarivšie jeho ubolenú hlavu a ustaté ruky, to boli listy Kollárove, ktoré mu zvestovali rozhodnutie sa Jozeffyho k vedeniu deputácie pred trón. Plesajúcou dušou písal hneď Jozeffymu (list zo dňa 8. marca 1842):

„Důstojný Pane, Slovutný Vlastenče! Právě dnes sem dostal zprávu od p. Kollára, že Vy, Otče náš, svým vysokoctěným a slovutným jménem repraesentacii naši stvrditi ráčíte. Díka Vám, díka nevyslovitedlná, že se na čelo stavíte národní naší této svaté věci, díka Vám, že první vyjadřujete veřejně a úřadně Slováků vůli, že nikoli nechtějí za Heloty považování býti, ale že i oni sílu života mají a tudíž i života hodní jsou. Posílám Vám, Důstojný Otče, poslední a konečný návrh repraesentacie této. Pan Kollár byl Vám již poslal návrh jeden, který já ještě rozmnožený a někde přejinačený Důstojnosti V. sděluji. To, co přidáno jest, pochází nejvíce od p. Čaploviče, jenž náramně o repraesentaci tuto nástojí a ním vší možnou pomocí přispívá. Ráčíte-li snad ještě něco přidati, aneb neráčili by ste snad něco podepsati chtíti, buďtež tak laskav oznámiti to Důst. p. Seberínimu, jenž v Šťávnici reprasentacii na čisto přepsati dá a pak ji sem pošle, aby ji zde deputácie jdoucí vzala s potřebnými ještě k tomu písemnostmi. Že vláda naše nejspravedlivější stížnosti a prosby vyslyší, od její spravedlnosti očekávati se musí, a mám mimo to i o smýšlení vlády velmi příznivé zprávy. Právě mi totiž poslal p. hrabě Lev Thun sebou vydanou brožurku v Praze: „Ueber den gegenwärtigen Zustand der böhmischer Literatur“,^[944] kdež o rakouských Slovanech jedná, jejich počínání a účel predstavuje a nesmyselnost politického panslavismu ukazuje. Pan hrabě, statný Slovan(!), byl za příčinou povolení brošurky své k tisku ve Vídni a nejvyšším hodnostářem při zřízení zemském ji k tomu cíli ukázati musil, kteříž, jako hr. Kolovrat, kníže Metternich a jiní zásady jeho velice schválili a úplnou spokojenost se směrem knížky projevili. Hrabě Kolovrat se mimo to o nás Slovácích vyjádřil. „Wo es keine Klage gibt, da ist auch keine Genugthuung.“^[945][946] Hleděti budu i Důst. p. Stromszkého podpis získati a myslím, že on jako představený lidu slovenského to učiní. Opětuje ještě jednou naše najvroucnější díky, poroučím se Vám a jsem Důstojnosti Vaší nejupřímnější ctitel Ludevít Štúr.“

Nádeje Štúrove boli sangvinické, pravda, vo všetkom bola len jeho príroda slovenská. Postačí teraz už len nakrátko a samými dátami označiť dej a jeho výsledky. Počiatkom júna 1842 zaviedol teda Jozeffy, na čele súc vytečníkov slovenských: Jána Chalupku, breznianskeho kňaza a povestného spisovateľa (píšuceho jednak klasicky v latinčine, slovenčine a nemčine), Samuela Ferienčíka, jelšavského kňaza a konseniora gemerského seniorátu, a Michala Miloslava Hodžu, kňaza liptovskosvätomikulášskeho. Čo osobnosti týče sa, nemohla byť zostavená deputácia lepšie. Jozeffy, starec striebrovlasý, vážny, najhlbšieho citu a presvedčenia, vymáhajúci úctu na každom, kto ho videl, strednej postavy, chudý, tvár zbožná s ohnivým okom, držania naozaj biskupského. Rečník v latinčine, slovenčine aj nemčine vybrúsený. Najkrajšie hovoril nemecky. Povesť jeho bola tá najrozšírenejšia v zemi ako pastiera verného duší sebe zverených. Chalupka bol postava nie tak imponujúca ako pri otvorení úst zaujímavá a vtip prejavujúca najostrejší. Jeho najmenšie i najväčšie poznamenanie muselo vzbudiť buď smiech, buď strach pred šípmi jeho. Vec každú ponímal, zachycoval za tú jej najpríhodnejšiu šticu. Neúprosná je jeho logika, spárená s trestajúcim vtipom, porážavo účinkovala na poslucháča. On žiadnej prípravy nerobil k veci, ktorú predniesť chcel, ale razom ožiarená bola tá samá vec svetlom ničiacim protivníka. Ani nikdy zďaleka nezachádzal a riekol prosto do duše, čo i hneď nebolo by to príjemné. Jeho „Kocúrkovo“,^[947] jeho „Bendegucz, Gyula Kolompoš und Pišta Kurtaforint“, jeho „Sendschreiben des Grafen Karol Zay“,^[948] a iné články a reči, ako profesorské tak prezidiálne ako potomného administrátora superintendencie prešporskej sú svedectvom o neprebranom prameni, ktorý vrel v géniovi jeho. Ferienčík bol postava ako stvorená k reprezentácii, výtečný rečník, chodil voždy v reverende nesúc ráz kňaza opravdovej „militantis ecclesiae“,^[949] postava vysoká, v ustavičných bojoch s najbesnejšími gemerskými maďarónmi otužená. V nemčine náležite vyobracaný, študovaný prísny pravdy milovník a najsympatickejšia osobnosť, ktorá kedy tlačila zem tatranskú, bol Michal Miloslav Hodža. Samá elégia, samá vrúcnosť, samý cit. Nesmierne bohatstvo myšlienok, prúdiacich sa na šír a v hlbinu, sprevádzané hlasom intenzívne dojímajúcim a uchvacujúcim; pritom najkrajší muž, čiernych hlbokých očí, vysoká postava, plecitý, s niečo napred naklonenou hlavou, tvár plná bez tučnosti, posmuhlá bez barnavosti, v 31. roku, rečníctvom úchvatným obdarený.

Takíto mužovia museli vtisk učiniť na tie vysoké kruhy, pred ktoré išli postaviť sa vo službe národa. A skutočne aj učinili dojem veliký. Audiencia u kráľa bola povolená,^[950] u najvyšších štátnikov sa prednášky poriadne držali o tom, čo obsahuje reprezentácia a tak navrátila sa deputácia, zložiac slávne zo seba bremeno ťažkých žalôb národa slovenského na maďarstvo. Reprezentácia je známa. Jadro bolo toto:

„Najdôležitejšie pre nás je navrátenie nám našej národnej cti, ktorá tými hore vyloženými ťažkými ale zlomyseľnými pomluvami a upodozrievaniami pred tvárou celej vlasti i zahraničia napadnutá je a preto v najväčšej pokore najponíženejšie prosíme:

1. Aby Vaše Veličenstvo najmilostivejšie nás svojich najvernejších poddaných pod ochranu svoju vziať a oné vyššie vyčítané zločinské očerňovania a upodozrievania zazliť a osočovateľom našim príslušnou cestou najvyššie zazlenie vyjaviť ráčilo. Ďalej prosíme:

2. Patričným vrchnostiam najmilostivejšie poručiť, aby pre našu slovenskú literatúru postavení boli dvaja cenzori kníh v Budíne a Prešporku a aby dovolené bolo práce literárne, ktoré v nemeckej a maďarskej reči pod cenzúrou domácou na svetlo vyšli, i v slovenskej reči uverejniť, obranné ale spisy národa slovenského, keď by potreba takých nastala, aby nesmeli byť potlačované.

3. Prosíme najpokornejšie po tretie Vaše Veličenstvo, ráčiž katedru reči a literatúry slovenskej, ktorá ešte pred štyridsiatimi rokmi pre cirkvi evanjelické na lýceu prešporskom dobročinnými darmi založená bola i na budúcnosť najmilostivejšie potvrdiť a fundácie na ňu sčasti už učinené, sčasti učiniť sa majúce zabezpečiť; spolu prosíme, aby podobné profesoráty na vyšších učebných ústavoch, kde sú, ponechané, kde ich niet, poustanovované byť mohli, keď ich cieľ je budúcich školských učiteľov a kazateľov v ich úradnej reči vzdelávať, ktorý cieľ púhymi homiletickými cvičeniami, na aké ich Maďari znížiť a obmedziť chcú, nebol by k dosiahnutiu, a nutno potrebná je hlbšia známosť gramatická reči a histórie literárnej. Však ľud náš potrebuje aj inak vzdelávateľné spisy a učených spisovateľov, ktorí by dostatoční boli k spisovaniu potrebných pre národ kníh, aby národ nábožensky a občiansky vychovávaný a zdokonaľovaný byť mohol.

4. Prosíme tiež o stolicu učiteľskú reči a literatúry slovanskej na krajinskej univerzite peštianskej, ktorú vyžaduje potreba nutná, keď základná známosť tejto reči v praxi do očí bije a jej nevyhnutnosť dokazuje, menovite lekári, právnici, kňazi, úradníci bez nej byť nemôžu, majúc do činenia so slovenským temer v každej stolici Uhorska bývajúcim národom. Prosíme najpokornejšie.

5. Ráčiž Vaše Veličenstvo ponechať nás v cirkevných dajedných jednaniach ako: pri vedení matrík a protokolov pri stáletom užívaní latinskej reči i na budúcnosť; poneváč maďarské výťahy matrikulárne a iné svedectvá sa nám nielen zo zahraničia, z Pruska, Saska atď., ale i z rakúskych zemí, z Čiech, Moravy, zo Sliezska, z Galície a Rakúska ako nerozumené a neupotrebiteľné späť posielajú, kdežto latinská reč po celej Európe rozumená a platná je.

6. Konečne prosíme najpokornejšie Vaše Veličenstvo o ochranu našich škôl a chrámov proti nápadom vtieravých a premrštených daktorých patriotov, ktorí samozvane všetko všemožne pomaďarčiť namáhajú sa; ráčiž najmilostivejšie Vaše Veličenstvo poručiť, aby nám na slobode ponechané bolo naše dietky na ľudí a občanov a najmä kresťanov v materinskej reči našej vychovávať, aby bohoslužba, ako jediný zbožný ústav mravnosti a pobožnosti zachovaná nám bola nenarušená v spôsobe dosavádnom, a aby neboli nám skracované a ujímané dni sväté nedeľné maďarskými kázňami, ktorým ľud nerozumie, konečne tiež aby národ náš žiadnym spôsobom nebol donucovaný k prijímaniu maďarských učiteľov a kazateľov alebo k navštevovaniu maďarských bohoslužieb. Tieto najpokornejšie žaloby a prosby svoje skladáme kolenačky u trónu spravedlnosti Vášho Veličenstva s radostnou dôverou a poddanskou vernosťou, ku ktorej národ náš cirkevne nám zverený stále viedli sme, vedieme a každého času viesť chceme, zomierame Vašej s. kr. Jasnosti najponíženejšie a vernoposlušné poddaní: Pavel Jozeffy, superintendent potisského dištriktu; Ján Seberíny, superintendent banského dištriktu; Jirí Palkovič, profesor slovenskej reči a literatúry; Ján Chalupka, evanjelický farár v Brezne; Samuel Ferienčík, konsenior gemerského seniorátu; Michal Miloslav Hodža, evanjelický farár v Liptovskom Svätom Mikuláši, potom nasleduje dvesto podpisov farárskych, profesorských a učiteľských.^[951]

Toto je minimum ideí štúrovských, na ktoré bázeň a ohľadnosť stiahla žiadosti národa; málo zdať sa to bude teraz, čo žiadali vtedy otcovia národa, málo i voči petícii Štúrovej, vyššie udanej; no hory to boli pre krátkozrakosť na jednej, viedenskej, a čimboraská^[952] pre štánikov na druhej, budínskej strane.

Medzitým oddych a úľava pre génia národného a pre všetkých nás na diele podiel mavších, bod upokojenia, zadosťučinenie ubolenému srdcu! Pár riadkov nech dotvrdí vtisk, aký na nás mal čin ten tak ťažko prevedený. Štúr píše po Jozeffym navrátivšom sa z Viedne, svojmu Škultétymu:

„V Bratislavě 1842 dne 6. června. Drahý, Předrahý Horislave! Aspoň několik slov po Důstojném Pánu, kterýž se udůstojnil v národu slovenském a zvěčnil v památce jeho. On Ti o znamenitém prospěchu vylanství vypravovati bude. — Na noviny sem již poslal rekurs do Budína. Bůh nám pomáhej!“

V Štúrovi to vrelo čo v prameni živom: o týchto nových podnikoch bude ďalej reč.

Ako Ľudovít uspokojené nad prevedeným dielom vyslanstva nadrečeného ďalej pracoval, tak uspokojená bola myseľ — a bez ohľadu na vzniklé na to haraburdácke šramotenia a besnenia sa — všetkých uvedomených Slovákov. Stá listov hrnulo sa ku Jozeffymu, Hodžovi, Chalupkovi, Ferienčíkovi, Seberínymu, Palkovačovi, Štúrovi, v ktorých vyjavená bola radosť nad skutkom, na všetok prípad kus velikej histórie slovenskej stvorivšom. Podotknem tu svoj vlastný dopis z pozostalosti Jozeffyho mi k rukám prišlý, ktorý som menom nitrianskych národovcov ku meninám Jozeffyho dňa 30. XII. 1842 napísal z Brezovej. Punkt na vyslanstvo sa vzťahujúci znie:

„Národ náš tedy princíp svůj, ducha svého již vyslovil, vyrvav skutkem tímto loyálnym sebe sama z tisícletého bezzástupenství, z dlauhého tonutí v bezskutečné subjektivitě. Toto jest světohistorický moment při naši Nejjasnějšímu Králi a Pánu našemu predložené repraesentácii, při níž nás to štěstí potkalo, že Vaše Důstojnost vedla slovo národu našeho u stupňův trůnu Ferdinanda spravedlivého, jsa na čele mužův slzy žalosti, toužby a naděje naší před Otce našeho nesaucích. V tomto trudném položení národa slovenského, nic jiného od něho očekávati se nemohlo, než co tak výborně Vaším vedením k cíli přivedeno jest. Vaše důstojnost tedy nechať jest se všemi na díle tomto pracovavšími uspokojená tím blaženým povědomím, že cíle žádoucího, vyslovení se ducha lidu slovenského dosáhli Ste. Všecko ostatní, co buď lehkomyslnost, buď nedočkavost, buď hrubá nevzdelanost, buď kalokrevná zlovolnost, buď cháblá chaulostivost, buď mrzká plazivosť, buď šilhavá závisť ironií svého nihilismu na skutku tomto vystavují, všecko to sem nepatrí, a zásluhy Vaše v skutku tomto se skvějící neumenšují. Ony vyšší říše vyjevování se ducha národního zůstanou úzkosrdečnosti, krátkozrakosti, choulostivé jednostrannosti všedných a klevetných filistrův na věky nepoznanými. My je nechejme blouzniti a žvastati: Slovanstvo, Europa, svět celý vidí a viděti bude, co sme učinili, vyslovivše ducha národu uháněného a křivdy trpěti nechtějícího. Povinnost ani vůle naše ani nechtěly, ani nemohly dále zasahovat, než po skutek samý. Za nim prostírá se říše moudrosti a spravedlivosti vlády naší nejmilostivější, a v tuto skladáme celou svou dětinskou a měšťanskou víru a důvěru. O momentě tomto již zde mluviti nenáleží aniž pak se jiného co říci může, než že budoucnost nám vyjeví ovoce žádoucí loyalnosti této slovenské! Vaše Důstojnost byla při momentě tomto našeho vlastenectví co věrný, snažný a stálý služebník nalezena; Vaši pak trudové, bdění, práce a ustávání při díle tomto zjednali Vám čest a slávu Otce slovenského národa, muže naskrze a veskrz národního. Nechť Bůh všemohoucí odmění Vám hojnou mírou spasitedlného požehnání tyto trudy a tato namáhání Vaše.“

Výsledok celej reprezentácie^[953] nebol ten, ktorý čakali národovci slovenskí z r. 1842 na Slovensku; no následky boli mnohé. Pohýbalo sa tým staré nárožie a vyšli najavo myšlienky skryté mnohých sŕdc. I nádeje Slovákov rôznofarebné redukovali sa, činnosť ale neumenšila sa. Ak o knihách stojí to Horácovo povedanie: „Habent sua fata libelli“;^[954] libellus tento reprezentácie slovenskej r. 1842 kroz slovenskú deputáciu u trónu zložený mal tie najpočetnejšie a najpestrejšie fata.

Čo na Štúra samého zvalilo sa, o tom nám bude rozprávať V. kapitola. Nateraz, ako som v behu rozprávky umiestil dopisy mužov našich prácu Štúrovu ilustrujúcich a podporujúcich, postačí zapomenutiu vyrvať dopisy, ilustrujúce priebeh celý tejto záležitosti po odaní rekurzu na najvyššom mieste.

Kollár píše o tom zo dňa 2. novembra 1842 superintendentovi Jozeffymu:

„Před několika dny přišel náš rekurs z Vídně „altissima manu signatus“^[955] sem do Budína k arciknížeti^[956] pro danda opinione.^[957] Predvčerom již byl p. Prokop u mne s listem od p. Čaploviče v této důležitosti. Oba tito pánové a nad to i všickni přátelé naší věci (pp. Vrchovský, Fárnik,^[958] Füredy a jiní) naložili mi, abych bez odkladu s recepisem Vaší Důstojnosti psal^[959] o tom s tou prosbou, aby se Vaše Důstojnost ihned s některým spoludeputantem, jenž mluviti umí, na cestu k nám a k Palatínovi odebrati račila a sice dílem k důkladnému ho informování, dílem k vynahradění a k napravení toho, že prvé již před podaným rekursem ve Vídni, nikdo u Palatína (jako pána a hospodáře v domu vlasti) nebyl.^[960]

Dnes ráno včasně o 7. hodině byl sem v tom největším větře u pana Prokopa, jehož ještě v posteli sem našel, abych se otázal, kterého dne by Vaše Důstojnost sem se dostaviti měla? „Quo ocius, eo melius“,^[961] byla jeho odpověď. Včera večer byl mladý Šedius^[962] (consiliar,^[963] sekretár a pravá ruka Palatínova) u p. Prokopa a zeptal se ho výslovně: „či prej, již Vaší Důstojnosti o tom psáno, že rekurs zde jest, a aby ste osobně prijíti ráčili.“ Tuto otázku držíme my jakoby za návěští subtilné^[964] od Palatína.

Známe my všickni obtížnost cesty v tomto jasenním čase, pro Vaši Důstojnost a mnoho sme o tom mluvili, či by se to i jináče učiniti nemohlo ku pr. skrze psaní atď. Ale důvěrnější a Palatína dobře znající ujišťovali, žeby to byla urážka pro něho; osobné ukázání se u něho, poklona a úcta jemu učiněná, že prej více stojí, nežli sto důvodů a recursů. Učiňte tedy ještě tuto poslední oběť: to Vaše Důstojnost i svému vlastnímu pokoji budoucímu a své cti podlužna jest. Nebo od opinie Palatinovy mnoho, změní. Padne-li naše věc — nové a to ještě hroznejší útoky a pronásledování na nás čekají, obzvláště na Vaši Důstojnost; projde-li šťastne naše věc — to bude nejkrásnější vítězství pro nás, to ospravedlivění Vaší urazené cti, to sláva pro náš národ před celým světem, to největší zahanbení nepřátelův. Palatín jest člověk primae informationis.^[965] On nepochybně o té důležitosti i se Sedmipánem Sirmaym^[966] mluviti bude, a jak očekávati lze, i p. Prokopa sobě zavolati dá soukromně: ale při všem tom osobnost a přítomnost V. Důstojnosti zde prej nejvíci účinkovati může. Já sem k tomu již před některým časem cestu proklestil u Palatínky. Bude-li Vaší Důstojnosti milo i já se připojím k oné deputacii a audiencii; ale já sám abych šel v této věci k Palatínovi, to nikdo zde neradí, kdo okoličnosti zná.

Zatím budu psáti i p. Stehlovi do Báčky, aby i oni aspoň p. Rohoniho z jejich seniorátu sem poslali, poněvadž oni potom svůj rekurs osobytně vládě poslali, který též snad v rukách Palatínových bude. Přitovaryšte sobě tedy někoho, k němuž největší důvěru máte. Hospodu Vaše Důstojnost a to srdečně danou u mne opět nalezne. Proto bez mnohých rozpaků a rozmyslů jen sedněte na cestu. Hospodin všemohoucí Vás posilňovati a ostříhati bude. Píši dnes o tom na krátce i p. Seberínymu: věc jest veliké povahy a náramně velikých následků. Determinácii^[967] gemerskej stolice račte se sebou přinésti.“ (To tá determinácia, ktorou bol superintendent Jozeffy pre reprezentáciu asesora zbavený.)

Výborný Jozeffy neobmeškal i tu povolaniu svojmu zadosťučiniť a prišiel do Pešti, doniesol palatínovi všetky možné dáta o prenasledovaní Slovákov, prosil o priaznivú mienku, bol na návšteve u palatínky,^[968] slovom solicitoval pri všetkých fórach^[969] a u vysokých osôb. Ale všetko bolo marné. U palatína bola už vopred naša vec pochovaná.

Píše o tom Kollár superintendentovi Jozeffymu zo dňa 16. apríla 1843 nasledovne:

„Důstojný Pane! Co sme očekávali, to se bohužel splnilo. Z jisté studnice máme zprávy, jako onano „opinie“^[970] vypadla: zle pro nás, nepříznivě, ba věru nanejvýš nespravedlivě. On (Palatín) byl větším dílem proto ve Vídni. Ani ta najmenší a nejslušnější žádost naše nepodporována všecko zavrženo. Co do učitele na všeučilišti dáno domnění, že prej tato řeč u nás není v užívání. Co do prosby, aby aspoň starci cirkevní knihy v latině vésti mohli, že to prej je protizákonní! Co do censora: že prej jest již, takový, který i slovenský umí! Co do Břetislavské stolice: že prej proti ní, co soukromní věcí, nikdo nic nečiní. Co do útržek a křivd novinářských: že prej z toho ohledu již pořádek učiněn a že se to již nestává!(?) Co do Zayho, vždyť prej si ho sami za dohledače vyvolili.^[971] Vůbec že prej všecky naše žaloby jsau jen všeobecné bez důkazov (i tých 178 palíc štyrom Slovákom v Lajoškomárne udelených bol taký len všeobecný dôkaz!) a příkladův, proto že ani ohledu nezasluhují. Anobrž prej mnohé výrazy že jsau příliš ostré a urážlivé, slovem i forma i obsah cele vyvrácen a zavržen! Nejbolestnější jest ale to, že ani noviny povoliti nám neradí, anť prej náš lid novin nepotřebuje a tím by jen dráždění mezi národy zniklo. V závírce prej dodáno: že sněm krajinský nastává, proto aby vláda nic takového neučinila, coby prej vášně zbouřiti mohlo.

Nu, co tu činiti? Dle mého mínění čím nejspíše všecka dáta ještě spolusebrati a bezprostředně samé vládě zase zaslati. Píši o tom Štúrovi, Stehlovi i do Šťávnice: račte Vy, Důstojný Pane, Chalupkovi a Ferjenčíkovi psát, kamž já uprostřed svátků nestačím.

Náš zdejší sbor a škola^[972] nalézali sa před 8 — 10 lety cele v podobné položení: ale my sme pokaždé několik vyslanců k samé vládě vypravili, což velmi dobře účinkovalo, tak že konečně navzdor všem nepříznivcům cíle sme předce dosáhli. Ale v této nynější důležitosti sotva lze na to pomysliti, aby noví poslové tam šli, anť to s prvními tak těžce šlo. Pravda by nyní byly dvě osoby (snad p. Štúr s některým knězem), které by ona dáta osobné oddaly a ústně o tom mluvily.

Bojím se, aby tato okoličnost choulostivě na mysl a srdce našincův neúčinkovala a k zoufání nad věcí nevedla. Avšak vždy ještě otázka jest, co vláda při tom učiní. Pravdě podobno jest, že nebudeme-li se hýbati, věc propadne.

Srbové a Horvati v Uhrách ku přirovnání k nám téměř více než o polovici v počtu menší, mají předce každý z nich své vlastní noviny a my dva milionové nemůžeme býti tak šťastní. To jest věru i proti Bohu, jehož rovně dítky sme, i proti nebi a věčnosti, ku které i náš lid veden a vychováván býti má.

Vám tedy dal on (palatín) uprostřed jeseně, v největším blátě a zimě cestu sem konati nadarmo! Já to nejsem v stavě sobě vysvětliti. Všecko, co Jste do Budína v písmích poslali, račte to do Vídně poslati, snad K(olovratovi). Nebo zde (u palatína) to všecko jen ututláno a zničeno.“

Ako dobre zpravený bol Kollár o situácii proti nám na dvore palatínovom, o tom mal príležitosť šľachetný starec biskup Jozeffy sám presvedčiť sa z listu vlastnoručne kroz palatína podpísaného a zo dňa 25. apríla 1843 daného, v ktorom hovorí palatín o evanjelikoch maďarského a evanjelikoch slovanského pôvodu a ako sa znesvárili, bárs jednu zem obývajú, jednému panovníkovi poddaní sú a ako majú jeden a ten samý záujem, ako on usiluje sa medzi nimi bývalú jednotu späť uviesť a rozmiešky povstalé medzi nimi v následku národnostnej a rečovej otázky utíšiť; ako ale je potrebné, aby sme i my na krivdy zabudli a duchom pravej jednoty a bratskej lásky naplnení príležitostí k novým obžalobám vystríhali a v bratskej jednote blaho spoločnej vlasti napomáhať usilovali sa a tak otcovským úmyslom zemepána a usilovaniam správy zemskej mocne v ústrety vychádzali. Napomína ďalej tých, ktorí povolaní sú duchovne potešovať a vzdelávať ľud, aby tento cieľ napomáhali a očakáva od superintendenta Jozeffyho, že tak bude účinkovať, aby sa novým pohybom predchádzalo a staršie urážky zapomenuli, vôbec každá príležitosť aby užitá bola k uspokojeniu myslí a ku zavedeniu jednoty medzi obyvateľmi. Konečne sľubuje všetku možnú ochranu osoby superintendentovej atď. Stoj tu ale celý ten dopis s jeho štylistickou fajnosťou a ukrutným zákutím nepriateľstva národu slovenskému. Píše palatín Jozeffymu zo slova na slovo takto:

„Lieber Herr Superintendent! In Folge der bei Ihrer Anwesenheit in Ofen mündlich ertheilten Zusage und Ihres Schreibens vom 22. Nov. 1842 war es mein erstes Bestreben, dahin zu wirken, dass die zwischen den Evangelischen Religions-Verwandten Magyarischer und Slavischer Abkunit, welche ein u. dasselbe Land bewohnen, einem und demselben Landesfürsten unterthan sind, daher nur ein gemeinschaftliches Interesse haben, früher bestandene Einigkeit wieder hergestellt, und die zwischen ihnen, aus Anlass der angeregten Sprach- und Nationalitäts Fragen entstanden Zwiste beigelegt werden.

Die über einzelne Fälle angeordneten Erhebungen und Zurechtweisung, noch mehr aber die Richtigung, welche die Beschlüsse des aus dem General-Convente der Evangelisch—Augsburgischen Confession zu Ermittelung der Urheber des Seiner Majestät eingereichten Recurses, und zur Untersuchung der darin enthaltenen Beschwerden ausgesendeten Ausschusses genommen, werden Sie überzeugt haben, das obiges Bestreben nicht ganz ohne Erfolg geblieben: ein vollkommenes, dem allgemeinen Wunsche entsprechendes Resultat, eine gründliche und dauerhafte Beilegung dieses Zwistes ist jedoch nur dann zu erwarten, wenn einzelne Personen sowohl, als die sich gebildeten Partheien von dem Geist wahrer Einigkeit und Bruderliebe beseelet, vorhergegangene Unbilden vergessen, Gelegenheit zu neuen Klagen vermeiden, und in brüderlicher Einigkeit das Wahl des gemeinschaftlichen Vaterlandes zu befördern sich befleissen, dadurch aber den vaterländischen Absichten des Landesfürsten entsprechen, und die Bemühungen der Landes-Verwaltung kräftig unterstützen.

Dieses ist das Ziel, auf dessen Erreichung die Bemühungen aller zu richten sind, besonders aber jener, die berufen sind, dem Volke geistlichen Troist und Unterricht zu spenden; ich erwarte daher mit Zuversicht, dass Sie als Superintendent des Theisser Districtes, auch Ihrerseits Alles aufbieten werden, um neuen Aufregungen vorzukommen, und zu bewirken, dass älterer Anlass zu Aufregungen, wo es nur immer der Sprache unbeschadet geschehen kann, der Vergessenheit übergeben, oder freundschaftlich beigelegt, mit einem Worte, jede Gelegenheit ergriffen werde, die Gemüther zu beruhigen, um die für das allgemeine Wohl so unentbehrliche Einigkeit unter den Landesbewohnern wieder herzustellen.

Bei der allgemein anerkannten Herzensgüte und Gerechtigkeitsliebe unseres Landesfürsten, und dem Bestreben des Staats-Verwaltung, dessen väterlichen Absichten gemäss zu handeln, können Sie dagegen versichert sein, dass jene Beschwerden einzelner Personen, ganzer Gemeinden oder Körperschaften, welche sich durch gemeinschaftliches Zusammenwirken nich heben lassen, gehörig gewürdiget, und aus dem gesetzlichen Wege ihre Abhülfe finden werden.

Mit wahrem Bedauern habe ich aus ihrem späteren Schreiben vom 24. März I. J. entnommen, dass aus unzeitigen Eifer und Mangel an Ueberlegunk einige junge Männer sich verleiten liessen, gegen Kirchenvorsteher, welche sich um Kirche und Schulen so wesentliche Verdienste erworben, auf eine so unwürdige Art, wie Sie es in dem 1. u. 2. Punkt dieses Schreiben erwähnten, zu benehmen; die Ueberzeugung, dass ein solches Benehmen von dem grösseren und vernünftigen Theile der Nation nicht gebilligt, vielmehr getadelt wird; dass Sie insonders keine Veranlassung dazu gegeben, muss Sie vollends darüber beruhigen.

Indem ich Sie bitte, überzeugt zu sein, dass ich auch ferner in meinem Wirkungskreis, nach meiner hier ausgesprochenen Ueberzeugung bemüht sein werde, zu der Wiederherstellung der früheren Einigkeit, und insonders zu Aufrechthaltung Ihres Ansehens und Abwendung fernerer Unannehmlichkeiten von Ihrer Person, beizutragen, geharre ich mit aller Achtung

Ihr Wohlgewogener Josephus.“

Wien, am 25. April 1843.

^[973]

Tak p. palatín, poriadok a spravodlivosť prisluhovať mavší v kráľovskom dome krajiny uhorskej, stal sa preceptorom^[974] brániacim svojvoľných chlapcov a poriadnych a pourážaných napomínajúcim, aby trpezliví boli a jednotu nerušili, t. j. po sebe mladým pánom plahočiť sa dali.

Listy uvedené doličujú obraz dejstiev,^[975] v ktorého ruchu a pohybu duch Štúrov jednu len myšlienku prenasledoval, myšlienku časovú, aby slovenský národ ako osoba, ako individualita národná na najvernejšom, na najvyššom mieste ohlásil sa, že chce žiť, že chápe sa prostriedkov zákonných k obráneniu svojej reči a národnosti proti svojvôli a vládobažnosti maďarskej. Mám ešte veľa iných listov z tej doby, ale buď dosť na týchto, aby kapitola už i tak vyrastlá ešte viacej neroztiahla sa.

Pod hroznými vtiskami prichodí mi písať tento odsek doby Štúrovej, pod dojmami, ktoré divoké samum-vetrisko plodí v hrudi cestovateľov afrických; ako tam ustrnuté sú mysle, dych pristavuje sa, hrôzy hynutia vystupujú proti bezbrannej, pomoci zbavenej karavane: tak tu na náš úbohý národ prišiel tento samum zvnútra zeme a oblačných výšin konštitucionálnej našej vlády táto najnovšia perzekúcia^[976] nevinnej slovenskej mládeže, na školách evanjelických — horkáže evanjelických, chcem riecť proteštantárskych — študujúcej. Prešov a Bratislava, ako čierno zapísané budete v knihe utrpení našich! Mládež evanjelická, pripravujúca sa k službe stred národa slovenského, od profesorov a správcov školských záležitostí len preto vyháňa sa zo škôl, že chcela sa súkromne vzdelávať v reči svojej materinskej, v ktorej bude mať obcovať s národom, v ktorej bude ho učiť, vzdelávať, osvecovať, vychovávať, liečiť, brániť ho v právach, súdiť lebo spravovať ho atď. Úbohí mladíci naši ako baránkovia vedení na jatku temer ani úst neotvorili k obrane svojej, však sme ničoho nečuli o odvolaní sa pri ukrutnom treste vyhadzovania ich z patričných škôl! Tu zvíri sa to z vysokých oblakov trefortovskej kultúry a spravodlivosti a nové vibrácie samumské ohlušia úbožiakov, pomýšľajúcich na sťahovanie sa do pohostinských škôl, dakam do Veľkého Kérešu, lebo Šoprona,^[977] lebo do Nového Sadu,^[978] vôbec dakam inam, kde brutalita czékusovská nesiaha, ohluší ich spravodlivosť trefortovská, ktorá uderí na tie neapelované aktá a protokoly, zostrujúc trest vypovedania ich z vlasti celej! Ba či ten prešporský profesorát myslel na to, aké následky v haraburdáckom veku tomto môže mať to ich podlé ňuchanie panslavizmu tam, kde sami sú príčinou toho, že žiakom svojim neprajú, aby sa verejne cvičiť mohli v materčine svojej? Snáď nemysleli na to, toľko chcem o tom tichom p. Michaelisovi^[979] myslieť a veriť. Že Czékus dúchal z celých pľúc tento samum,^[980] to dá sa uveriť, veď Saulovi tomuto^[981] vztekajúcemu sa do čriev vlastných, je to už v krvi, a čím viacej ničí, tým hladnější je obetí nevinných. „Magyar királyi“^[982] minister dodal chladnou, bezcitnou rukou k prešporsko-prešovských profesorov výroky svoje: „azon hozzáadással, hogy ha esetleg ezen kizárt növendékek egyikének vagy másikának sikerülne is mármily úton és módon, valamely nem hazai tanintézettöl tanitói oklevelet vagy más bizonyítványt szerezni, azok hazánk határain belül érvényteleneknek fognak tekintetni“.^[983] Krátka, gilotinárska to procedúra, na mizerné zlátaniny, lacné zásluhy si zbierajúcich profesorov, napísať „azon hozzáadással“. Arabi bej^[984] by to tiež doviedol. Na dlani máme dôvod, že vyhladenie z povrchu zeme národa nášho je konečným cieľom Maďarov a berieme to jednoducho v známosť; veď ten, ktorý nás tu bez nás postaviť vedel, bude vedieť i s nami niečo ešte vykonať k napraveniu pomýlenej cesty hriešnych! Tento záverok som si učinil napokon a išiel ďalej stopovať perzekútorov týchto diela v dobe Štúrovej. Oni vzrástli velice, lebo vtedajší haraburdáci, a títo novší Kozárkovia,^[985] jednej matere deti, ale sú rozdielni.

Po oddaní rekurzu slovenského k majestátu — je tomu po tieto prvé dni júnové už štyridsať rokov — bol Hodža už v auguste r. 1843 solicitovať záležitosť slovenskú vo Viedni, kde prijatý súc od gr. Kolovrata, rozložil štátnikovi tomuto, ako nakladá sa tu s nami;^[986] Štúr, hoci proti nemu „acheronta movebant“^[987] v Bratislave Zay a jeho klika s Bajcsym v čele, pracoval neúmorne vedecky, literárne, spoločensky, tu na mládeži slovanskej ako lyceálnej, tak akademickej, tak i konečne dietálnej, tu na vymáhaní si privilégia k vydávaniu novín slovenských. Nie že národ potreboval orgánu tohoto tu k obrane svojich nárokov, tu k oboznamovaniu sa so stavom politickým krajiny, tu k osvecovaniu sa s inými známosťami, ale hlavne sám Štúr potreboval pre plamennú lávu v hrudi svojej variacich sa ideálov, úmyslov a rád pre národ tohoto kanálu. A to hrozne ťažko išlo. No bude o tom podaná zvláštna zpráva neskôr, tu len ešte dohru musím podať toho prvého rekurzu k majestátu.

Ako už z Hodžovho listu vysvitá, pomýšľalo sa na druhý rekurz^[988] a druhú deputáciu do Viedne vypraviť sa majúcu. Štúr prvý bol zase, ktorý nezronený prvým, ako sa dalo z palatínovho listu zavierať, nezdarom vyslanstva národného postavil sa na čelo pripravovateľov druhej tejto manifestácie. Superintendent Jozeffy dokázal sa byť diamantom, ktorého tvrdosť, jasot i ostrotu hrán nijako nemohli zlomiť, zachmúriť, zhoblovať tie surovosti beťárske,^[989] aké mu haraburdáci košuto-zayovskí pripravovali, on ako tridsaťročný mladý dáky muž horlil, napomínal k vytrvalosti, obeti neľutoval, písal a pozdvihoval mysle klesajúce a napriahol rameno k novému úderu namierenému na hlavy mordárov národa. Chalupka vtipom a bohatým perom vystavoval na posmech svetu tú čeliadku, práva iného šetriť neznajúcu. Kollár, Hodža, Kuzmány, Košút Ďurko, Čaplovič atď., svojím spôsobom dorážali na mužov vlády i na národ a jeho priateľov, aby nenechali hynúť duchovne i telesne tak spôsobný a tak štátu prospešný národ, ako sú Slováci. Lebo nesmiernu bolesť pôsobilo to srdciam najváženejších mužov, vidiacich ako sa vrtochom maďarským obetuje trojmilionový národ, a to vrtochom tých, ktorí už vtedy mysleli na štátny prevrat. „Až sa človeku života odnechcieva,“ bol výraz nielen Hodžov, ale aj veľa iných statočných poddaných občanov Jeho Veličenstva kráľa uhorského; no bolo aj srdnatejších, a nebárs tak veľmi melancholii a citlivosti oddaných mužov, ktorí pripisujúc doterajší nezdar iba pletichám jednotlivých maďarských šovinistov, v povedomí spravodlivosti svojej veci riekli si: „Nuž ale či len Maďari sú poddaní Jeho Veličenstva? Len Maďari dávajú vojsko i daň? Len Maďari sú dietky vlastné a my ostatní iba pastorci kráľovi? Hor sa, znelo od brata k bratu, od Tatry k Dunaju. Ešte raz zaklepajme na brány, na ktorých stojí napísané: „Spravodlivosť zvyšuje národy! Justitia regnorum fundamentum!“ Z Turca menovite Záthurecký, Lehocký,^[990] Kossuth, nástojili na tom, aby sa druhá deputácia, miešaná, zo dvoch duchovných a dvoch svetských pánov záležajúca, vybrala do Viedne a u posvätného trónu žalovala na prechmaty maďarského plemena. Šľachta slovenská, kňažstvo, učiteľstvo, národ celý hľadeli s nekonečnou dôverou ku Viedni.

Štúr prenasledovaný ešte pre ten prvý rekurz od Zayho, postavený, všelijakými vyšetrovaniami zmietaný, mrzutosťami Palkovičom mu z príčin literárnych a otázok reči spisovnej pripravovaných škádlený, výjavmi srdcelomnými — po odstránení ho z katedry a následkom toho opustenie škôl bratislavských mládežou^[991] uvedomelejšou — až k smrti skormútený, čerstvou predsa silou a živou nádejou pracoval i na druhej deputácii do Viedne vyslať sa majúcej a konečne i uskutočnenej.

Táto dohra onej prvej výpravy slovenského vyslanstva presahuje už obdobie časové rozpravy mojej o osudoch a bojoch Štúrových; preto len bežne podám krátku zprávu o nej ako člen druhej deputácie do Viedne vyslanej v príčine podania vláde žiadosti, naliehavšej na riešenie prvého rekurzu, podaného majestátu, a žalujúcej sa na maďarské prechmaty oproti národu slovenskému a na nové urážky osôb i práv národných.

Kňažstvo bolo sterorizované výstupmi surovými, ktoré páchali sa verejne po konventoch i súkromne proti superintendentom a ostatným členom prvej deputácie, a ťažko bolo nájsť odhodlaných mužov, hotových tlmočiť pred vládou city a útrapy národa slovenského. Mne naloženo bolo hľadať tu v Nitre dvoch zo starších farárov, ktorí by hotoví boli prejať na seba úlohu túto a pripojiť sa ku tým dvom z Turca prísť majúcim pánom svetského stavu. Jozeffy myslel, že bych mohol osloviť Samuela Tesáka,^[992] senického farára, ktorý vtedy ešte veľmi sa vystatúval svojou národnosťou a schvaľoval prvú deputáciu, osvedčujúc sa Jozeffymu, že by aj on bol išiel s deputáciou, keby bol oslovený býval. Ja teda vyjavil mu žiadosť superintendentovu a potrebu nového vyslanstva, ale milý Tesák vykrúcal sa, že on si to len tak myslel, že keby prednejší mužovia ako páni superintendenti atď. na čele stáli, že by on ako k ich konduktu náležitý pripojil sa, lebo že na tých vysokých miestach na takých nepatrných ľudí, ako sme my farári, veľa nedajú. Darmo ja namietal, že tu nejde o parádu a kondukty, a tým vysokým miestam že ani najskvelejší kondukt neimponuje tak ako prostá deputácia z ľudu, ktorá nesie ideu a hovorí v mene utisknutého národa; darmo som aj trochu slávy mu sľuboval, že však pôjde kráľovský radca a podžupan Lehocký, Ďorď Košut alebo Záthurecký, páni svetského stavu, na čo Tesák veľkú vždy váhu kladával. Všetko darmo, veliké jeho telo strachom sa triaslo, keď pomyslel, že by on najvyšším bol v tej deputácii, a snadno by ho Maďari zbadali! Slovom, nemohol sa nik zo starších nájsť, ktorý bol by sa vydať chcel novému prenasledovaniu.

Uzniesli sa teda vodcovia tejto záležitosti, že vyšlú nás najmladších, pevnej ale vôle kňazov, na Ladislavovi Paulinymu a mne. To sa tak ťahalo do mája 1844. Od Turčanov určený bol termín k zídeniu sa všetkých na deň 17. mája do Bratislavy. Môj kolega Pauliny, ako píše v jednom liste rozpomienok svojich, „išiel pesimisticky naladený do Viedne“. Konfundovalo ma to, že superintendent Jozeffy vzdal sa vyslanstva, ba i Košut v poslednej chvíli vypovedal. Z predošlej deputácie nešiel nikto, i Tesák vypovedal. Ja som z toho všetkého medzi riadkami čítal, že nátlak maďarstva na všetkých účinkuje a preto posielajú nás mladých. Ale aby sa nepovedalo, že sa už všetci uťahujú, šiel som i ja na došlé vyzvanie. Pomyslel som si, či bude mať cesta naša taký výsledok, či nie, ale rekurs nový sa zadať musí, bárs aj skrze „gregarincov“.^[993] Ja som bol veselšej mysli a cesta naša z Jablonice spoločná minula sa rýchlo; pospiechali sme k Štúrovi a tešili sa na výjavy bratislavské, na známosti nové s bohatýrmi slovenskými z Turca, so snemovnou chorvátskou mládežou^[994] a vyslancami dietálnymi z Chorvátska. —

Dňa 17. mája boli sme v Bratislave — u nášho Ľudovíta. Ale kto nebol u neho, to boli bohatieri zemepanskí z Turca, ktorí deň tento ustanovili ku spoločnej schôdzke nových deputátov národa slovenského. Estaffetaliter^[995] doletel list od Kossutha, že nemôže prísť. Záturecký, ktorý do ostatného okamženia sľuboval, v poslednej minúte oznámil, že mu otec prechorel, a i on chorľavie. Jediná nádeja na svetského patrona veci národnej, obrátaná bola na podžupana Lehockého, ktorý mal nás vo Viedni čakať a na dobrej pomoci byť deputácii.

My dňa 18. mája odoberúc od Štúra všetky písma, nový rekurs a všelijaké prílohy k nemu, odobrali sme sa po parolodi do Viedne. Naša neskúsenosť a neoboznámelosť s panskými kľučkami, hľadela sa posilniť nádejou skladanou v Čaploviča viedeňského a ta prísť majúceho alebo už tam nás čakajúceho podžupana Lehockého, mužov to dobre oboznámených s behom vecí svetských a s tými vyššími miestami, s ktorými nám jednať prichodilo. Už v Bratislave, navštíviac super. Stromského, badali sme na tvári jeho, že mu je to nie po chuti, keď my, jeho podriadení mladí kňažkovia ideme v záujmoch jeho ľudu pred vládu; ale bol rád, že neprišli sme napokon i my jeho žiadosť o cti a úlohy na seba vzatie, a pomáhal nám zaopatriť si pasy u magistrátu, keď my na spech sa vypravujúc, na túto záležitosť doma sme ani nepomysleli. Prijdúc do Viedne a zasadnúc v hostinci „u čierneho medveďa na Viedni“, odobrali sme sa hneď k Čaplovičovi. — Tu nás obišiel mráz, keď sme sa dozvedeli, že tu nikoho niet zo Slovákov; a znova zimnica nás pochytila, keď zlej vôle súc Čaplovič — trpel chudák veľa hemoroidmi a vtedy býval proti každému kuriózny — dal sa zlorečiť pesimisticky na všetko, na celý svet. Na Maďarov hrešil a vyčitoval nám, aké všetko nespravodlivosti páchajú a ako bezohľadne svoju moc využitkúvajú nielen tam doma, ale i tu vo Viedni. Dokazoval, ako všetko naše namáhanie je darobné, ako je Metternich celý Maďarmi obsadený, ženou maďarskou vedený, ako je Kolovrat ultima bestia^[996] v rade, nuž, čo chcete, a koľko vás je? Keď videl, že sme len my dvaja zostali verní, dal sa zlorečiť na chabosť zemianstva slovenského, na Kossutha, Záthureckého! Slovom, nikto neobišiel suchý. Nuž a ukážte mi, čo chcete podať vláde? My sme mu zdelili všetky naše písma. Tu zas videl planý, slabý papier, tam zas nedostatočný podpis na prílohe; pravda, vo veľa veciach mal pravdu, len neopatrne jednal, lebo stihol medzi nami aspoň jeden byť strašimiška, boli by sme sa bez poriadania najmenšieho vrátili domov. Ale my, hoci nás tak sterorizoval, stáli sme na svojom, že rekurz náš oddáme najvyššej vláde, a žiadame ho len o radu, ako najskôr by sme k cieľu prišli, keď i tak termín nie od nás volený, pre nás ako farárov je ten najnešťastnejší, majúcich za týždeň slávnosti sviatkov svätodušných a musíme doma byť. Čaplovičovi sa ľúbila táto naša stálosť a svedomitosť a obrátil hneď inak reč. No, povedá, už len teda robte, najdôležitejšie bude vykonať si audienciu u arcivojvodu Ludvika, Kolovrata i tak teraz nieto vo Viedni a k Metternichovi ani nechoďte; dobré prijatie u Ludvika viacej stojí ako u všetkých ministrov dohromady! A dal nám adresu na sekretára arcivojvodovho. V nedeľu dňa 19. mája šťastne dostali sme sa k arcivojvodovi Ludvikovi, ktorý dlho nás u seba držal, takže sme celý obsah nového rekurzu v stručnosti mu predniesť a onen prvý zopätovať mohli, žiadajúc Jeho Výsosť o mocnú prímluvu za ubiedený a utisknutý národ pred Jeho Veličenstvom. Popytoval sa nás sústrastne na všetky pomery, cirkevné, politické, spoločenské, školské; my otvorene uviedli dáta a fakty všetky, ktorými v poslednom čase vyznačili sa Maďari v utiskovaní národa slovenského, najvyššej dynastii vždy verného. Jeho sústrastné otázky nám dávané a trpezlivé ich vyočúvanie dodávali nám vždy lepšej smelosti a výhovorčivosti, takže zmizla naposledy všetka naša plachosť a ostýchavosť. Arcivojvoda v konverzácii tejto pripomenul, že však už boli i superintendenti v tejto záležitosti tu a že musí sa koniec týmto nesprávnostiam učiniť, a že aby sme mali len dôveru, Jeho Veličenstvo že naiste spravodlivosť prislúži i národu slovenskému. Naposledy poprosili sme o signatúru rekurzu nášho,^[997] on prisľúbil a prepustil nás blahosklonne.

Čaplovič mal radosť, keď sme mu všetko podrobne vyrozprávali a zavolal nás napokon do záhrady akejsi ku svačine, kde sme všetky možné a pravdepodobné i nemožné kombinácie si robili a večierkom rozlúčili sa s týmto naším národným hemoroidáriusom. Pauliny rozpomína sa na vtisky svoje týmito slovami:

„Iba Tvoje kombinácie, najmä keď navracali sme sa, mňa trochu potešovali. V duchu som predpokladal, že vláda už ďaleko popustila Maďarom, než aby ich zháknuť mohla, a tak o výsledku našej misie nemal som nijaké nádeje. Nad obojími faktormi, Nemcami i Maďarmi, jeden tretí je vladár a to je Pán Boh. Len ten môže oboch k rozumu a spravedlnosti dohnať.“

Až v Bratislave sme dokonale okriali v kruhu našej mládeže, kde sme sa i s veľa Srbmi a Chorvátmi poznali. O nás písal Štúr zo dňa 23. mája 1844 Jozeffymu:

„První, co Vám zvěstuji, jest, že se druhé vyslanství do Vídně již vykonalo. Vyslancové se právě dnes na zpáteční cestě odsud odešli. Pan podžupan turčanský a královský rada Lehocký, kterýž vyslanstvo všemožně podporovati slíbil, přijel do Vídně, poněvádž ale naši měli svátky přede dveřmi a on jen neskůr z domu se pohnul, šli i bez jeho pomoci k audiencii, kterouž i dne 19. máje u arcivojvody Ludvika a jemu rekurs spolu i s přílohami podali.“ atď.

A zo dňa 22. júna 1844 z Bratislavy píše o tom predmete zas toto:

„Strany vyslanství ještě Vám to k předešlé zprávě přidati musím, že kníže Metternich vyslanců našich, chtěje s nimi mluviti, po celé Vídni hledati dal, ti ale již byli odešli. To škoda. Než sloužiti by nám mělo toto k ponuknutí, abychom jen pořád dále tloukli a tloukli dotud, pokud nám nebude otevříno. Dobře, výborně by to bylo, kdybychom rekurs s několika tisíci podpisy podati mohli a my věru o tom rozmýšlíme, ale ovšem Vy podpisů sbírání na se přijmouti nemůžete, postavíme na čelo zemanů.“

Tak nádeje a úmysly sa striedali v hlavách a umoch najlepších Slovákov, najlepších ľudí, ale pomoc ležala len v hĺbke národa, v hĺbke duchov tých, čo v Boha a silu im danú dúfali.

Ak kde v histórii negavalierskymi boli Maďari, zvrchovane toho dokázali pri tej záležitosti, týkajúcej sa najpodstatnejších otázok bytu národa slovenského, odjakživa tu súdenú, rovnoprávnu časť na osudoch, právach a vôbec rozvoji štátnom majúceho, otázok to kultúrnych, náboženských, školských, národných a politických, aké predložené boli v prvom rekurze najvyššiemu zemepánovi, korunovanému kráľovi, Jeho Veličenstvu Ferdinandovi V. Negavaliersky výčin, sprostota púha, bolo to prenasledovanie a stíhanie tých Slovákov, ktorí osmelili sa otvorene, zjavne, hoci skromne i beznáročne predstúpiť pred obličaj otca krajiny a žalovať sa na krivdy sebe činené. Kossuth Lajos, Zay, Pulszky, Benyovszky, Perlaky a Falka, celá šajka štekáčov žurnalistiky maďarskej biľagovali toto lojálne vystúpenie Slovákov za zradu vlasti, za ktorú ich synovia a bratia krv vylievali, oni všetci s národom svojím ťarchy všetky vlasti prospešné niesli, vlasti, ktorá ich vlasťou bola driev, než prijali pohostinu prišlých Maďarov do nej! Gavalieri títo špinaví, všetku špinu vykydli na hlavy pastierov nevoľného slovenského ľudu len preto, že odvážili sa tlmočiť bôľ a žiaľ utisknutého národa! Jeden jediný živel opravdove slobodomyseľný, demokratický, ktorý mal toľko statočnosti občianskej, toľko odvahy sociálnej, toľko smelosti a zrelosti politickej, toľko udatnosti vyznať pravdu proti panujúcemu a bezohľadne slobodu dláviacemu živlu, namáhali sa títo gavalieri frázovití potlačiť, vo vzniku zadusiť a do koreňa vyžať a vyničiť. Živel takýto býva u iných slobodomyseľných národov práve tvorený, vychovávaný ako najbezpečnejšia obrana vlasti a slobody; títo maďarskí gavalieri — lebo tak sa sami najradšej menujú — ako rodení zákonodarci a štátnici práve tento živel, ktorý zachoval sa stred búrok a záplav všelijakých jedine u národa nášho, všetkou sebe k službe stojacou mocou vyhubiť a vykynožiť usilujú sa.

V štyridsiatych rokoch mali už maďarskí gavalieri všetko obsadené, všetky pozície štátne strážili ich cerberovia.^[998] Každá štátna pozícia stála v driapoch cerbera maďarskej negácie, preto Slovákom nebolo k spomoženiu ani pri najlepšej, tým ale menej pri tej „mľandravej“, ako sa Čaplovič pred nami dňa 18. mája 1844 vyslovil, vôli a politike Kolovratov atď. viedenských, Maďari mali de facto celú moc v rukách a ak na mizinu vyšli za pár rokov tak, že žobroniť museli a, sľubovať polepšenie pred nami i zahraničím, toho príčinou len sami boli. A preto i pán exgubernátor krajiny^[999] Kossuth Lajos i ostatní, ako historici tak žurnalisti maďarskí, po nepravde, nespravodlive nám vyčítali, že dali sme sa viedenskými štátnikmi huckať proti nim, keď nadišiel čas slobody. Národy nedajú sa huckať proti dobrodincom svojim a proti tyranom a utlačovateľom netreba ich huckať.

Sami Maďari boli pôvodcovia nespokojnosti slovenskej a príčinou jedinou ťažôb a žalôb zložených pred trónom. Smiešni skutočne ľudia tí škrabáci maďarskí, ktorí tak vedia vychvaľovať Arpáda,^[1000] že zaujal cudziu zem, tak zachádzajú sa od plesania a radosti, že píšu o pozdvihnutí sa Maďarov proti dynastii, až zbantošia i prešporských študentov maďarských, takže títo oslavujú čo rok to rok maďarskú revolúciu; smiešni sú, keď z toho zrazu akoby im pekelného uhlia rarach nasypal do duší, zlorečia a špincú na Slovákov, že sa opovážili so zbrojou v ruke brať si, čo ich bolo, brať si po zlosti, keď im podobrotky nechcela sa prinavrátiť ich vlastnosť pravá. Štúr hovorieval, že právo nemôže zostarať sa, ubiť, utlačiť, ohlušiť môže sa, ale vyšľahne driev lebo pozdejšie o toľko len čerstvejšou silou, keď doba príde. Hľadal ho i Štúr i celá národná strana u vlády viedenskej, no tá bola vtedy obľahnutá cerbermi maďarskými, ako to výsledok dvoch rekurzov dokázal.

Vidzme uz teraz samé to gavalierstvo maďarské, ako sa voči Štúrovi dokázalo. Proti superintendentom a kňazstvu vyšlo to gavalierstvo ako mačacina, ako škreky a trochu fajnejšia mačacina kdejakých konventov, tam skryli sa gavalieri za podlosť uličnícku. No proti Štúrovi, mužovi skromnému, ešte len suplentovi profesorátu a proti žiactvu sadli na koňa Torquemadov^[1001] strašlivých. Metóda maďarská, doteraz prevádzaná, bola tá, že najprv napádali gavalieri svojimi žurnálmi Štúra osobne; tieto osobné nápady vedel Ľudovít náležite odbaviť, ale ťažšia vec bola potom, keď tí pekní gavalieri, vidiac nezbytia, donútení boli k cieľu iných prostriedkov lapať sa. Oni napadli pozíciu Štúrovu ako námestníka profesotrátu slovenského. Katedra táto mala svoje pozitívne oprávnenie a Štúr ako riadnou cestou, profesorom totiž reči a literatúry slovanskej, Palkovičom povolaný, rektorom lýcea a konventom miestnym i dištriktuálnym potvrdený námestník nemohol byť len tak brevi manu,^[1002] ako to arciharaburdák Zay žiadal, odstránený. Museli byť teda iného spôsobu páky nasadené. O tie postaral sa Zay a spoločníci. Prvá barikáda pred pozíciou Štúrovou stála húževnatá sila meštianskeho živlu prešporských občanov, ktorí zanovite bránili si svoje práva na školy svoje a ich obsádzanie silami učiteľskými vyberanými. Naučila sa to od predkov svojich, ktorí nezverúvali ešte svoj rozum, svoju vôľu, svoju vieru kdejakým rentierom,^[1003] čo iba z dlhej chvíle strkajú prsty aj do cirkevných vecí, bárs najslabšia ich vec je Bohu slúžiť v cirkvi, ako to už pred sto desiatimi rokmi dokázali, keď im námestná rada vyššie triedy lýcea kasírovala a školy ich na gramatikálne znížila, čo týmto novším už advokátmi a rentiermi tuho zmýleným tak trefne superintendent Seberíny na pamäť uviedol. I pri tejto otázke, týkajúcej sa katedry slovenskej a námestníctva Štúrovho, statní mešťania bratislavskí povstali mužne proti diktátom zay-kossuth-pulszkovským, ktorí menom autority akejsi, generálneho konventu, poručili konventu cirkvi prešporskej zosadiť námestníka Palkovičovho z úradu. Prešporčania hľadeli jeden na druhého, keď im advokáti a rentieri začali tieto pulszkovské ruky na ich pulz životný prikladať; čože, vraj, generálny konvent nám chce porúčať, nám, ktorí sme s dištriktom naším samostatná, autonómna štvrtina týchže tam zídených konferencií generálnych? Ešte sme sa o tom neradili my na generálnom konvente a už nám chcete vôľu svoju natískať. Z toho nebude nič; a slávne, zmužile odmietli od seba túto velice predpojatú a naivnú domnelosť tých premúdrych haraburdákov. Pravdaže, Zayho advokáti, Bajcsy inšpektor, profesorské kaliky Šimko, Michnay, Boleman, škňúrili sa nemilostive a okrašľovali pánov patrónov svojich z generálneho konventu úmysly dobré; ale nič nebolo naplat, reprezentanti opravdoví interesu škôl bratislavských, ako boli dr. Würzler, Škultéty, Zechmeister, Wiegand, Roth, Lang, profesori Martiny, Schröer atď., obdržali vrch. Štúr zostal pri útokoch týchto nepohnutý. Mešťania mysleli, že je vec dokonaná.

Zay otvoril cirkle,^[1004] večierky, bály a zábavy všelijaké, neľutujúc peňazí ani veľkopanskej priazne, ponúkanej meštianskym patricijom Brecisburgu starého, len aby populárnym stal sa a rozboril tú starú stenu prešporskej statočnosti a demoralizoval autonomistický konvent v príčine nám už známej. Advokáti s Bajcsym v čele zahrávali si pritom na maličkých teroristov parížskeho konventu robespierrovskej neblahej pamäti.^[1005] Horliví ich pomocníci boli mnohí vyslancovia stoliční na diéte, ktorí pri známej nezriadenosti cirkevných pomerov ľahko našli okná, čo sa nimi vlamovali do cirkvi a miešali sa do cudzích im záležitostí. Zay a Kossuth Lajos v páde potreby pomohli i takým, ktorí boli z cudzieho dištriktu k hlasu pri rokovaní o katedre slovenskej, výmenujúc ich za vyšetrovateľov generálneho konventu, alebo inú úlohu im prideliac, a to tak con amore^[1006] potom išlo sa už k stavaniu veže babylonskej. Každý Zayho sekretár, úradník, direktor, pisár alebo predčítač novín dvoril si ako plnomocník generálneho inšpektorátu. Konventy tohočasové prešporské bývali opravdivé kluby jakobínov a sansculotov parížskych.

Tak prekvapilo lýceum bratislavské dňa 26. a 27. júna 1843 sedemnásť takýchto jakobínov^[1007] generálneho konventu, z ktorých najzúrivejší boli Pulszky, Benyovszky a Perlaky, trojlístok moderných teroristov, neprekvapilo pravdaže kliku zayovskú, náležite už k výčinu tomuto všelijako pripravenú. Pod predsedníctvom baróna Gabriela Prónayho zasadla torquemadovská inkvizícia, majúc okrem už menovaných troch teroristov ešte Bajcsyho, Majora, Wimmera, Šimku, Németha atď. Opatrní títo farizeji dožiadali si i superintendenta Stromszkého, aby im bol štafážou terorizmu, im lesku dodávajúcom. Oni vždy superintendentov vedia užívať za nástroje, ktorými čičrú sa v ohni. Keď ale oheň vybúši, opatrne schovajú sa za nich. „Hľa, veď aj superintendent tam bol, t. j. to stalo sa s povedomím superintendenta, teda cirkevnou, legálnou cestou.“ Keď ale superintendent sa nájde, ktorý má svoju hlavu i vôľu a vedomie biskupské, tu hybaj, k bande cigánskej sa ide s mešcom a najíma sa k čineniu mačaciny. Tak Stromszky sedel tu chudák a ledva že kedy-tedy ústa otvoril, aby áno lebo nie povedal. Úlohu takú hral tam ako pedel, keď o čapiciach svedčil. Ako sa inkvizícia už 25. júna prihlásila u predstavenstva cirkvi, hneď vznikla, a to u samého starkého Palkoviča, mienka ta smerujúca: nebrať ju v známosť, a síce na základe už vyneseného uzavretia konventuálneho v príčine tejto. Ale strašimiško Stromszky chcel lojálne pokračovať a myslel zažehnať môcť teroristov, keď sa im povoľnými ukážu, domnievajúc sa, že má s ľuďmi do činenia, ktorí nič proti právu konať nebudú. Meno generálneho konventu mu imponovalo, v ktorom prichádzali. Nechal teda stranou ustanovenia miestneho a dištriktuálneho konventu, hájacich autonómiu svoju proti generálnemu konventu útokom čineným na ňu a naliehal na pokorenie a dostavenie sa pred teroristov. Rozumie sa, že Bajcsy, advokáti a čiastka profesorov terorizovali ostatných tým, že generálnemu konventu sa vzpierať bez zlých následkov pre sebe nemôžu atď. A veď, hovorili pokrytecky, veríme, že z inkvizície nič vyjsť nemôže, prečo teda podaromnici vzpierať sa, keď už raz generálny konvent je angažovaný?

Superintendent Stromszky uvedomil profesora Palkoviča už dňa 25. júna, že má sa k obrane katedry slovenskej prešporskej vydať im a profesorátom potvrdené svedectvo, že už r. 1803 sa na lýceu tunajšom s potvrdením miestneho a dištriktuálneho konventu založil slovanský ústav, na ktorom by sa slovanskí žiaci v materčine svojej vzdelávali; ale spoločnosti, ktorá by vo spojení s cudzozemskom stála, že podľa ich vedomia nieto.^[1008][1009] Svedectvo toto sa aj podpísalo a teroristom podalo. I Štúra požiadal superintendent, aby mu obšírnu, dôkladnú zprávu podal o vzniku, cieli atď. ústavu slovenského, čo Štúr v porozumení s Palkovičom aj vykonal, a síce v reči maďarskej.

Tak sa pripravovala inkvizícia slovanského ústavu prešporského v poradách teroristov od 25. — 26. júna konaných, ktorým superintendent podával žiadané dokumenty, ktoré veru mohli ich pohnúť nechať celý ústav na pokoji; nuž ale veď im aj konečne nešlo o ústav, ale šlo im všetko len o Štúra. Nariadili teda ku dňu 27. júna vyšetrovanie ústavu a oboslali si okrem profesora Palkoviča a jeho námestníka Štúra i mladíkov čelnejších, na ústave študujúcich, menovite Kalinčiaka a Francisciho.

Palkovič úprimne riekol tejto slávnej deputácii svoju mienku, hore vyššie naznačenú, hovoriac:

„Nemôžem zatajiť, ako ťažko nesiem a bolí ma to, že už po druhé nás inkvirujete, akoby sme neznám aké a koľké neslušnosti boli popáchali. Prvé vyšetrovanie^[1010] nič nenašlo, čo by nám za vinu kladené byť mohlo; bezpodstatné, vymyslené boli všetky tie očerňovania nás. Vyznám a slobodne osvedčujem sa pri všetkej svojej úcte k slávnej tejto deputácii, že len na pozvanie riadnych svojich predstavených, najdôstojnejšieho1 pána superintendenta a veľkomožného pána miestneho inšpektora dostavil som sa pred slávnu deputáciu; inak nebol bych to učinil, ani na jej otázky odpovedal. Vyluhané je a prekrútené všetko, z čoho ústav viníte, vedení podšeptávačmi a očerňovateľmi, tak napríklad hovoríte o akýchsi tajných schôdzkach, za aké robíte zodpovedným vysokoučeného suplenta, môjho Ľudovíta Štúra, ktorý privátne Homéra vykladá, prednáša o poézii a iné náuky predkladá. O politických dákych veciach na ústave sa nám ani nesnívalo, a že so zahraničím dopisujeme, to stáva sa len veľmi zriedka, i to len a výlučne v literatúrnom ohľade, čo už len hádam ústavu literatúrnemu zabráneno nebude. Ja učím reči slovenskej, povolaný a ustanovený k tomu od vyšších autorít.“

Teroristi boli prekvapení ráznym starca slovom „non comparuissem, non respondissem“;^[1011] a nemohli nájsť napochytre dôvodu k obrane svojej autority, ktorá sa na velikom nič zakladala a ktorú im Palkovič zrovna pod nohy hodil. Až pozdejšie, i to pri iných otázkach,^[1012] chúlostivo akosi Benyovszký, ktorý inak zúrivo a fanaticky sa rozdrapoval, ospravedlňoval túto ich inkvizíciu, tárajúc: „Talia feruntur, quae nisi nostra investigatio intercesserit, etiam politicam inquisitionem facile adducere possent.“^[1019]

To bol odjakživa ich spôsob terorizovať duchov. Hrozili čímsi, v čo sami neverili síce, ale mysleli, že to spomôže, keď iných dôvodov nebolo. Nuž a keby aj tá politická inkvizícia bola prišla, keby sa bol našiel pri vtedajších dikastériách^[1020] taký generálny zayovský konvent, čo by tak gilotinársky bol chcel pokračovať, či bol by mohol viacej zlého učiniť, ako títo teroristi namiereno už mali? Na všetky tieto prejavy maďarského gavalierstva už nestačí historik, aby obraz bol úplný, tu prosme všetci Boha, aby nám poslal satirika a maliara, tamten čo by zošľahal torquemadovské tie kaliky, tento čo by zmaľoval nadšených mužov za právo a duchovný rozkvet národa až do prachu stlačeného, všetkých prostriedkov k životu vyššiemu zbaveného a od svojich vlastných vodcov najúhlavnejším vrahom mena a života jeho vydaného.

Okrem lapálií v poznámke poznamenaných naostreno vystúpili teroristi s druhým mluvkom v čele, Pulszkym, oproti Štúrovi, ktorý bol najvlastnejší cieľ ich inkvizítorského povolania. Pulszky s povýšeným hlasom inkviroval a predĺženým nosom udatne miešal veci dohromady, ktoré kričali a vrešťali nesúzvučne jedna na druhú. On chcel zvedieť od Štúra, že čo žalovali Slováci na Maďarov vo Viedni? Tento liberálny gavalier maďarský nevedel, o čom brožúry maďarské a nemecké, noviny a časopisy jeho vlastnej strany, tak ako i zahraničné, menovite Augsburger Allgemeine Zeitung“^[1021] toľko už boli popísali. Ale od Štúra sa inšie dozvedel, než chcel dozvedieť sa.

„Čo sa mňa pýtate najmenšieho, pýtajte sa nekonečne vyšších odo mňa, čo žalovali sme u Jeho Veličenstva, najmilostivejšieho kráľa a pána nášho i vášho. A keď vám títo nepovedia, ja vám iste neodpoviem len z tej príčiny, že neuznávam za sudcu tú stranu, proti ktorej žalujeme sa, a potom že vec je predložená spoločnému pánovi všetkých nás.“

Uderil teda Pulszky na Štúra z príčiny prednášok jeho, tu Štúr sľúbil — a tiež i splnil, hoci proti vôli Palkovičovej — že im môže prednášky svoje o Homérovi, o poézii jeho atď. písomne podať; áno, i práce študentov slovenských v tomto smere pracované preukázať. Palkovič nebol s tým spokojný a zamiešal sa často do reči, menovite keď to Pulszky vyzdvihoval, že privátne sa to robí a to že je zakázané, mrzute riekol:

„Privata institutio semper erat libera! Quanta illa foret libertatis coascriptio!“^[1022] Ale Štúr, stojac na pevnom základe, ani zdania nemal o zlosti a perfídii týchto ľudí. Dosť mu Palkovič dával na vedomie, aby týmto vlkom nepredkladal baránky svojich múz, Štúr ničmenej ta im dal celé zväzky svojich prednášok a balíčky poézií a povestí národných, zobraných študentmi. Naposledy Pulszky, premožený toľkou prácou ducha, vidiac celé zväzky napr. národných povestí, riekol: „No, toto je chvályhodno, bár by sme my tiež mali takýchto zberateľov povestí národných; to sú poklady!“ Vtedy zabudol sa sám Pulszky a menovite zabudol na povesti svojho Anonymusa^[1023] a poviestkárskych maďarských historikov, fabulujúcich o Svätoplukovom bielom koňovi.^[1024]

So študentmi najhoršie pochodil Pulszky. Tí neznali ani ohľadov diplomatických, ani nevyberali velice slová, ich ideál bol vydať svedectvo pravde a nebáť sa teroristov, staň sa čokoľvek. Pulszky sa ich po všakových úskočných otázkach, ktoré mu študenti Štúrovi presekávali nečakanými rozvodmi, zrazu spýtal, či milujú Maďarov.

Nuž a čo je pána Pulszkého do našej lásky? Láska sa za lásku dáva. Nech sa spytuje Maďarov, ako nás milujú. Ostatne, hovorí Kalinčiak, my ako kresťania plníme zákon boží, milujúc blížneho svojho ako seba samých.^[1025] Pri celom tomto vyšetrovaní štyri hodiny trvavšom držali sa naši statočne. Palkovič, odporúčajúc žiakov Seberínymu, Kollárovi, Jozeffymu, toto dokladá o Franciscim a Kalinčiakovi: „Sami žáci, Kalinčák a Francisci, mínějí Vás navštíviti a o té nevolné inquizicii obšírněji rozprávěti. Já tyto dva výborné mladíky i proto, že tuto patalii vystáli, zvláštně Vám kommendujem.“ Štúr, dávajúc zprávu o inkvizícii svojmu Ctibohovi Zochovi, „v Břetislavě 1843 dne 28. června“ píše (po krátkom opise celej tej torquemadiády): „Naše obrana zmužile přednešená učinila dojem. Martiny, obrátiv se ke mně po vyšetřování, řekl hluboce dojatý: „Sie haben sich brav gehalten!“^[1026]

O gavalierstve maďarskom pri týchto inkvizíciách tak patrne dokázanom a osvedčenom nádobno ešte podotknúť, že tí samí, a menovite Pulszky, keď i ich potľapkal Pán Boh za hranicou i tu doma^[1027] u nás Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov žobronili o sympatie, zlorečili na Viedeň ako príčinu všetkých nedorozumení, ako podhuckávača národov proti sebe vzájomne, otrepávajúc to „divide et impera“,^[1028] ako z Viedne pôvod svoj majúce! Títo gavalieri maďarskí, vidiac sami, že cestou priamou na základe tých trojdňových machinácií^[1029] perfídnych nebudú môcť zakročiť proti Štúrovi, stojacemu na pozitívnom, cirkevnom, vedeckom i humánnom základe, otočili nesvedomitého, podlého a lacného Bajcsyho a naviedli ho k výčinu samovoľnému, násilníckemu. Veď keď aj, mysleli si, vec príde k žalobám, tu budeme my na generálnom konvente rozhodovať a Bajcsy krytý bude potom. Uzavreli teda s týmto padúchom zmluvu, že on propria auctoritate^[1030] zosadí Štúra z námestníctva, čo ten biednik aj vykonal dňa 11. októbra 1843. Či možno pred svetom lepšie už osvetliť to vychýrené gavalierstvo Maďarov? Habeant sibi.^[1031] Nuž zanechám gavalierstvo toto a pristúpim už k tým uhoneným Slovákom.

Tu v prvom rade stojí Palkovič. Muž tento trpezlivý, ústupný, opatrný, ale keď treba bolo, aj skutočne odhodlaný, zhrozil sa nad toľkou nestatočnosťou a neveril, že by takého dač mohlo s úspechom byť spojené, preto zakázal Štúrovi posluch a sám zadal odvolanie sa a žalobu pred seniorát mestský^[1032] na Bajcsyho, ktorý opovážil sa proti zreteľnému uzavretiu seniorátu i dištriktu takto nakladať s jeho námestníkom; odvolal sa ďalej na protektorov ústavu slovenského v Bratislave, na slovenských prevažne superintendentov okolia preddunajského, banského a potiského.

V druhom rade stála energická mládež, visiaca na Štúrovi ako na svojom otcovi; táto utiekala sa v stách listov, obrátených na všetkých známych mužov prosebne, aby zaujali sa katedry slovenskej a ústavu celého, menovite milovaného jej učiteľa Štúra. Okrem toho zadala sedemdesiatimi menami podpísanú prosbu na miestny konvent, v ktorej prosila i hrozila opustením škôl, ak sa ich prosbe o zadržaní milovaného učiteľa nevyhovie. Podávam tu jeden takýto list menom sedemdesiatich slovenských študentov ústavu slovenského zo dňa 12. októbra 1843:

„V Břetislavě nad Dunajem dne 12. října 1843. Srdečné pozdravení Vaší Dvojctihodnosti od slovenské mládeže v Břetislavě! Dne 11. října rozestřela se mračna nad Břetislavou a zaplakalo nebe nad Ústavem naším. Od dávna hrozívali mu bouře, které hned ponad něj přeletěly, hned od něho odstrčeny byly — ah, ale teď — teď se již kotácí. Bděla prozřetelnost Boží nad svatyní touto, když mezitím krvožížnivý katan plenil a hubil mečem neprávosti ústavy jiné; ale již se blýská jeho duchoborný meč nad hlavou ústavu našeho. Či kdo bude orodovati za tohoto nevinného odsouzence? kdo zastane syna Slovenska, kde se opře proti záhubnému meči, kam se obrátí tento schovanec Tatry, kam se vrhne opuštěný?! Záhubná století vše pochovala do tmavých hrobů, nic nezůstalo, vše kleslo v porobě, a nevládné dítě toto samo sebou chovati se ještě neví, a tím méně odraziti od sebe překážky záhubou mu hrozící, i kdo tedy odžene hejno krkavců, plesy kvasu, nad tělem jeho držící? kdo bude Herculem,^[1033] jenž by odehnal strašné stimfalidy? — K Vám se obrací syn Váš, statní Otcové, Vaší síly žádá k zapuzení neštěstí. — Již 27. června t. r. obořili se nepřátelé naši na Ústav Břetislavský, pohánějíce ho k soudu bezprávnému, hledali mu srdce, do kterého by vrazili dyku smrtící. Všemi nestydatými způsoby hledali příčiny, aby jej k smrti odsoudili, žalovali na něj, jak někdy Židé na Spasitele světa, ale pravda, jak někdy Piláti řekli žalobníkům: ,Nenalézám viny na něm!‘ Tímto zdála se bouře utíšenou, a Ústav cítil se býti na pokoji. I konvent generální, v Pešti držaný, tím samým, že vyšetřování toto zavrhl,^[1034] dokázal Ústavu našeho nevinnost; ale nepřestali tím zuřiti nepřátelé, neb neznají, co jest nevinnost, ale neseznali pravdy, anať jich utíká, nýbrž zvolali opětně: „Ukřižuj, ukřižuj!“ — a již jej i křižují. Inšpektor zdejších škol a církve, pán Josef Bajcsy, po vyšetřování dal ruku Pulskému, Perlakymu, Beňovskému a jiným na znak závazku, že chce na záhubě Ústavu našeho pracovati, pamětliv tedy nestydatého slibu zakázal Vysoceučenému Pánu Ludevítu Štúrovi přednášeti na ústavu Břetislavském. Vysocezasloužilý Pán Profesor Palkovič, starý jsa, a potřebám Ústavu nepostačující, potřebuje pomoci, a z té příčiny povoleno mu konventem dištriktuálnym držeti náměstníka řeči a literatury slovenské, Vysoceučeného Pána Ludevíta Štúra, který již na třetí rok od návratu svého z Německa přednášel to, v čem kathedra mládež naši vésti má. Těmito důvody podepřen Pán Professor Palkovič žádal nadzmíněného Inšpektora za odvolání svého výroku, předkládaje mu přitom klesnutí Ústavu, které by z odstránění z náměstnictví Pána Ludevíta Štúra následovalo, z klesnutí pak Ústavu rozhořčení Slovenska nevyhnutedlně vyplývalo. Ale nic nepohlo jeho skamenělým srdcem, marné byly zásluhy Pána Ludevíta Štúra o Lyceum, které si on dvouročním náměstnictvím za Professorů Grosza a Schroera ještě před východem svým do Němec byl vydobyl; anobrž tím pevněji stál na svém, čím lépe viděl s tím i záhubu Ústavu spojenou býti, aby pochoval jednou to ostatní, co máme veřejného na Slovensku. Vidí nepřátelé naši tuto spojitost, píší listy a listy plné lži a zlosti pekelné, aby Vysoceučený Pán Štúr „co člověk nejnebezpečnější z Břetislavy vyhnán byl“ —; i proto se tak starají o něj, a žádají Důstojného Pána Superintendenta, aby mu úřad kazatele svěřil; proto slibují jemu úřady, slávy blesky, aby zlomili tím hlavu Ústavu Břetislavského, vyklaly se již jednou jejich ďábelské zámysly, vypukly na světlo jejich černé prostředky, nimiž zahladiti chtějí syna Slovenska. Vidí oni již vysoký věk Nestora našeho,^[1035] Pána Professora Palkoviče, a vidí jeho brzkou smrť, i chtějí, aby spolu s ním i Ústavu našemu oči zatlačené byly, aneb, kdyby se právě toho nedopustili, bychom se my mrtvými býti neviděli, hodlají postaviti na kathedru strašidlo, při němž by Ústav zaspati musil. I tedy, otcové naši, jenž ste splodili Ústav tento a zaseli v něm život, nedejte zemříti sotva žiť začavšímu synu Vašemu, vytrhnite jej z drápů krkavců, kteří se již karu po pohřebu jeho radují, nadstavte mocné své štíty šípům jedem holoty a smrti napuštěným, aby nerozryli srdce zrozence Vašeho. Slitujte se nad synem Vaším, již-již do hrobu se klátícím, přineste pomoci a opatrnosti zemírajícímu, aby nevolal z hrobu: ,Otcové, neopatrován jsa od Vás, jsem zemřel, a tráva na hrobě mém svědectví toho přechová budoucnosti, jenž každým jarem co pomník smrti mé z něho vypukati bude, a upomene poutníka na skutek tento.‘ — Oj, Otcové milí, nedejte zahynouti života plné mladi Vaší, nedopusťte zemříti v synech Vaších zaseté budoucnosti, připustite k srdcím Vaším hlasy naše. Poněvadž pak my Vysoceučenému Pánu Ludevítu Štúrovi toliko, z celé duše oddaní jsme, jej toliko za budoucího vůdce Ústavu žádáme, nebo nebude-li mládež oddaná představenému, všecko jeho konání bude marné, a tím samým klesnouti musí i tato svatyně národní. Když pak duše Ústavu s duší Vysoceučeného Pána Ludevíta Štúra tak se již srostla, že loučení jejich jestiť nemožné, a opováží-li se kdo rváti svazky tyto, smrtil by i Ústav náš.

A toto jsou žádosti a prosby naše, s nimiž obracíme se k Vám, obhájcové pravdy, zastávatelé práv národa našeho, aby Ste v této nás nanajvýš skormucujúcej případnosti za Ústav slovenský a jeho hlavu, Pána Ludevíta Štúra, orodovali, a v záležitosti této listy zdejšímu místnímu konventu, k Pánu Professoru Palkovičovi, buď k Důstojnému Pánu Superintendentovi Stromskymu oslovené (adressirované) čím nejskůr napsati a jináče za Ústav pracovati sobě neztěžovali. — Toužebně žádají Velebných Otců svých poslušní Synové Břetislavští Slováci. Jménem sedemdesíti Slováků Karel Lidumil Černo v. r.“

Vzápäť po suspendovaní Štúrových prednášok hrnuli sa prípisy súkromné i úradné do Bratislavy, hneď na superintendenta Stromského, čo hlavu dištriktu — aspoň domnelú, vpravde ale len strkaného od teroristov maďarských slabúcha — hneď na konvent miestny zrovna, hneď na jednotlivých veci spravodlivej národa slovenského prajných mužov, a konečne i oslovené ku konventu dištriktuálnemu, z ktorých vysvitlo, že celá slovenská cirkev evanjelická, teda vyše pol milióna duší, cirkev túto udržujúcich, jej ťarchy nesúcich, odsudzujú a zatracujú tento násilnícky, nespravodlivý, bratovražedný skutok Bajcsyho.

Tu vidíme zase bohatiera nášho, striebrovlasého biskupa a popredné knieža ľudu slovenského, ktorý stavia sa s otvoreným náličkom pred konventy a píše zo svojho Tisovca ku konventu:

„Slávny cirkevný konvent! Dvesto rokov pominulo, čo slávna cirkev prešporská v lone svojom vyšší učebný ústav založila a ho i stred najväčších prenasledovaní múdrym spravovaním a horlivosťou náboženskou predstavených cirkevných zachovať a dľa možnosti zdokonaliť vedela. Nezapomenutelné sú zásluhy, ktoré si evanjelická cirkev prešporská o celú cirkev v zemi tejto nadobudla; lebo tak veliký počet znamenitých evanjelických mužov, ktorí sa o cirkev i štát zaslúžilými stali, vychovala. Slávu tú, že škola tato prešporská prvé miesto zaujíma medzi všetkými evanjelickými školami, zachovala si až na tieto naše časy, a to zaslúžene, lebo predstavení školy tejto starali sa vždy o výtečných učbárov, mládeži dávali hojne príležitosť vzdelať sa vo všetkom, ku vzdelanosti potrebnom, a kresťanská dobročinnosť umožňovala sa a obsnadňovala štúdium i menej zámožným.

A práve z toho dôvodu, že sa tuná mnohočíselná mládež najmä z horných slovenských stolíc zhromažďovala, založili pri škole tejto pred štyridsať rokmi znamenití, dobromyseľní kňazi profesúru slovenskej reči a literatúry, aby obzvlášte budúci kňazi a učitelia príležitosť mali v reči tejto náležite vzdelať sa a zdokonaliť. Slávny konvent rád dal k tomu svoje privolenie a popustil dvoranu školskú patričnému profesorovi k prednáškam a cvičeniam. K tomu je fundácia táto spolu s katedrou pod ochranu a dohľad dištriktu postavená a blahoslavenej pamäti dôstojný pán superintendent Michal Kováč-Martiny^[1036] menom superintendencionálneho konventu vydal osvedčenie zo dňa 15. augusta 1825, že základnina, pozostávajúca z niektorých kapitálov a kníh, prešporskému lýceu odňatá alebo k iným cieľom obrátená byť nesmie. Hneď spočiatku zverená bola profesúra táto slovanskej reči a literatúry vysokoučenému pánu Jurajovi Palkovičovi, ktorý úrad tento pri chatrnej odmene, ktorá sotva k výžive jeho stačila, viacej len z vnútornej horlivosti za blaho cirkvi evanjelickej slovenského jazyka, ktorá v Uhorsku väčšinu tejže cirkvi predstavuje, spisovateľstvom svojím udržujúc sa vyše tridsať rokov slávne zastával a so zaprením seba o mnohých mladíkov vzdelanosť, áno, o celý slovenský národ veľmi zaslúžilým stal sa. Keď ale dielom pre staroby mdlobu, dielom pre literárne svoje práce úrad svoj náležite zastávať už nevládal, s povedomím a schválením slávneho inšpektorátu a rektorátu, ba i dištriktuálneho konventu zvolil si námestníka v osobe pána kandidáta Ludvíka Štúra, ktorý už jako študent počas cholery pp. profesorov Grosza a Schröera zastupoval v odborných prednáškach, a vrátiac sa z univerzít vystrojený s mnohými základnými známosťami k úradu tomuto menovite sa kvalifikoval. Že muž tento jak vo vedeckom, tak mravnom ohľade vyznačený stanicu túto sebe ponúknutú bez ziskuchtivosti, lebo skoro bez najmenšej odmeny prijal a tak slávne úlohe svojej zodpovedal; že navzdor kroz generálneho inšpektora grófa Karola Zayho vyslanému vyšetrovaniu ústavu slovenského ani na Štúrovi, ani na poslucháčoch jeho ani tej najmenšej chyby nájdené nebolo, ba práve nájdeno, že učiteľ tento svojimi prednáškami tak ako obcovaním s mládežou na túto mravne pôsobí a jej intelektuálne a morálne vzdelanie tak mocne napomáha, že odkedy pôsobí na lýceu, mládež slovenská mimoriadne vyznačuje sa pilnosťou v štúdiách a prísnou mravnosťou v chovaní sa, takže žiaden z poslucháčov jeho školským súdom trestaný, ba ani len pre najmenší exces citovaný pred súd nebol, o čom vysokozaslúžilí pp. profesori nám svedectvo vydali a toto svedectvo Vám vydať môžu. A podľa toho teda nevieme, prečo vysokoblahorodý pán Jozef z Bajcsy, školy a cirkve inšpektor, pred krátkym časom opovážil sa pánu Štúrovi prednášky zo slovanskej filológie zapovedať? Nemôžeme veriť, že by bol plnomocenstva k tomu obsiahol od slávnej cirkvi prešporskej alebo od slávneho a velebného dištriktuálneho alebo generálneho konventu alebo konečne od vyššej daktorej štátnej vrchnosti. Neveríme, že by medzi práva jedného škôldozorcu náležalo takto svojvoľne a ústavu učebnému na toľkú škodu pokračovať proti slobode učenia. Lebo pevne sme presvedčení o tom, že čím viacej príležitosti podáva ústav daktorý študujúcej mládeži k vzdelaniu sa, tým hojnejšie hrnie sa ona do škôl takých a tým viacej prekvitajú ony. Spravodlivo hovorí slávny blahej pamäti profesor a kazateľ prešporský Ribini^[1037] v jeho znamenitých Memorabiliach,^[1038] II. diel, str. 128: „Posoniensibus inprimis laudandum est, quod in eorum gymnasio, penes religionis studium, linguarum quoque et aliarum disciplinaram, ad vitam cultiorem pertinentium ratio habebatur.“^[1039]

A preto nás ono opovážlivé a svojvoľné nariadenie tým väčším podivením a tým hlbšou bolesťou naplnilo, ba rozkatilo, čím známejšie je, že na žiadnych školách lyceálnych nezabraňuje sa prednášať a učiť sa rečiam francúzskej, talianskej atď., áno, učitelia zvláštni týchto a iných rečí podporujú sa, a len slovanskú reč učiť a v nej vzdelávať sa má byť zabránené, reč to, ktorou štyri milióny ľudí v našej vlasti hovorí, v ktorej väčšina evanjelických cirkví v zemi našej v chráme a škole vzdelávaná byť musí, aby vychovávaní boli dobrí kresťania a dobrí občania. Či len táto reč má byť už tak nebezpečná, tak prekliata, tak trestami ohrozená? V poslednom čase založené sú katedry slovanskej reči a literatúry na vysokých školách v Berlíne a Vratislavi (bár v Prusku oveľa, veľa menej Slovanov žije), v saskom Lipsku, ba práve i Paríži, a u nás na jednom evanjelickom lýceu má kroz jedného školského dozorcu takáto stolica kasírovaná a sloboda učenia, ktorá kvet škôl týchto napomáhať má, obmedzovaná byť?

My ani si nevieme inak vysvetliť toto osobovačné počínanie si pána inšpektora, ako že na úkor práva a spravedlnosti chcel byť k vôli tým premršteným slovenským Maďarom, ktorí všade vetria strašidlo panslavizmu a rusizmu, o ktorom my nič nevieme; ktorí myslia, že prednášanie a cvičenie sa slovanskej reči stojí v odpore so zákonom a s maďarskou národnosťou, akoby ten, ktorý učí sa jednu reč, tým samým druhú potupovať musel; ktorí teda všetky národy v zemi nemaďarské zmaďarčiť chcú a ktorí svojimi lživými a bezpodstatnými pomluvami, hanami, upodozrievaním, bezprávnym zasahovaním do cirkevných práv slovenské duchovenstvo k tomu dohnali, aby bezprostredne u Jeho Veličenstva ochranu hľadali; ktorí konečne opovážili sa vyšetrujúcu komisiu na nás vyslať, proti ktorej my ovšem protestovali sme a protestujeme. Či ale mal ten pán inšpektor právo proti katedre slovanskej na lýceu prešporskom tak zakročiť, a či radnej nedopustil sa prechmatu a zasahovania do práv slávneho cirkvi prešporskej konventu, áno, či neurazil ho, nech ráči slávny konvent rozhodnúť.

Podpísaný, pohnutý sčasti citom vďačnosti k lýceu prešporskému, na ktorom tiež študoval a základ položil svojej vzdelanosti, sčasti vyzvaný od duchovenstva diecézy svojej, o kvet prešporského lýcea zaujatého, konečne pohnutý tiež úradom svojím, ktorý mi za povinnosť ukladá starať sa o náležitú prípravu a vzdelanie sa budúcich kňazov, týmito pohnútkami hnaný beriem si slobodu v dôvere k múdrosti slávneho cirkevného konventu, ktorému iste rozkvet ústavu tohoto učebného cirkvi prešporskej k toľkej cti slúžiaceho na srdci leží, úprimnú prosbu predniesť, ráčiž slávny cirkevný konvent onen svojvoľný zákaz titulovaného p. inšpektora Bajcsyho zničiť a tomu tak výbornému námestníkovi profesorátu slovanského Štúrovi slobodu a právo prednášať i ďalej povoliť, ovšem pak ho pred podobnými prenasledovaniami ochraňovať. V ostatnom zostávam so všetkou úctou slávnemu konventu na Tisovci dňa 26. októbra 1843. Pavel Jozeffy m. p.“

Podobný prípis poslal miestnemu konventu prešporskému v tejto príčine superintendent banský Ján Seberíny, ktorý ešte porúchanejší, než onen prišiel mi k rukám, z ktorého, latinsky písaného, skrátený obsah podávam. Oslovil prípis svoj na slávny a velebný konvent cirkvi prešporskej. Uvádza v ňom peknými, ako to už obyčaj Seberínyho bola, a vybranými slovami Prešporčanom na pamäť, ako práve pred sto desiatimi rokmi (totiž r. 1733) nepriatelia evanjelictva lýceum ich degradovali, keď vyššie ich učenie „Excelsum consilium Regium“^[1040] na školu gramatikálnu ponížilo. Vtedy mešťania prešporskí znajúc, že týmto krokom smrteľná rana cirkvi zadáva sa a ku slobode náboženskej že neomylne i právo na vyššie školy rozumie sa, chodili a vytrvale i osobne i kroz žalobné prípisy ako ku konzíliu, tak ku kráľovi, žiadajúc o slobodu zákonom poistenú, vydržovania vyšších škôl. Dlho nadarmo, až konečne zaujal sa ich znamenitý muž Pavel Jeszenák,^[1041] išiel ku kráľovi a vymohol im k radosti nesmiernej zase právo vydržovať i ďalej vyššie triedy literárne. Z týchto škôl vyšlo potom veľa mužov o cirkev a štát zaslúžilých, z čoho iste každý dobrý teší sa úprimne.

„Nuž a teraz nie najvyššia vláda, nie vysoké dikastérium, nie rímsko-katolícky klérus, ale sami evanjelici, a to ešte takí, čo vyššie cirkevné školské hodnosti zastávajú, počínajú búrku, ktorá snadno môže pre sídlo toto umenia, ba pre celú cirkev evanjelickú osudnou stať sa. Dočul som sa od starého priateľa hodnoverne, že vysokoučeného a veľazaslúžilého profesora Juraja Palkoviča námestník, ktorého pri zošlom svojom veku právo mal si ustanoviť, zápoveď dostal, ktorou zabraňuje sa mu prednášať teológom reč slovenskú. Slávny a velebný konvent, neverím, že by sa to bolo stalo z naloženia konventu, ale — ač neosobujem si právo žiadne na lýceum prešporské, áno, uznávam a ctím si právo slávneho a velebného konventu cirkvi prešporskej na tieže školy, predsa však — cítim sa svedomím svojím pohnutým ako človek, ako syn vlasti tejto, ako protestant a najmä ako superintendent, ktorému verejne zverená je povinnosť pečovať o cirkvi a ich rozvoj náboženský, prehovoriť ku konventu úctyplne a v dôvernej úprimnosti v príčine tejto.

Povíchrica táto, slovenskú katedru zachvacujúca, nie je síce k porovnaniu s tamtou, vyššie pripomenutou, predsa ale pri rozdielnom spôsobe v mnohom jej podobá sa, či ohľadom pôvodu a príčin, či ohľadom úmyslov, či konečne ohľadom najsmutnejších nastať majúcich následkov. Ako zaiste ukrutného oného zákazu vyšších vašich škôl, pôvodom a príčinou bola nenávisť proti evanjelickej cirkvi, tak i toho zákazu prednášok reči a literatúry slovenskej pôvodom a príčinou je nenávisť oproti národu slovenskému a jeho reči. Nakoľko kalná táto studnica evanjelikom v tomto, ľudskosťou a vzdelanosťou chlúbiacom sa století ku cti slúži, nechcem sám rozhodovať. Čo do úmyslu, ktorý mali nepriatelia cirkvi evanjelickej pri rušení vyššieho učenia protestantského, ten nebol iný, ako pripraviť cirkev o mužov učených a osvietených a tým slepotu a hlúposť napomáhať, tak aby evanjelici docela nespôsobnými stali sa k úradom duchovným i civilným; a práve podobný úmysel je tuná, aby slovenské cirkvi nemali reči svojej dokonale znalých kňazov a učiteľov, ktorí by im evanjelium zvestovali a mládež vychovávali, ku ktorým úlohám ich cirkvi volia a vydržujú. Ako sa úmysel takýto u evanjelikov prešporským s evanjeliom Kristovým, so slobodou evanjelickou a s dnešným liberálnym, ušľachtilejším spôsobom zmýšľania, so spravodlivosťou, s humanitou a s láskou k bratom zrovnať dá, ponechávam vnútornému citu, svedomiu a súdu slávneho a velebného konventu, aby rozhodnul. Konečne čo následkov kroku toho týče sa, i tu ako pred sto desiatimi rokmi s hrôzou Prešporčania vyrozumeli, aké veliké nebezpečenstvo hrozí i im i cirkvi celej, tak státisíce evanjelických Slovákov zhrozilo sa, ustrnuli, bolesť a rozhorčenie, ba hnev spravodlivý prešiel ich, vidiac zrazu, že od svojich vlastných bratov vo viere jazyk ich materinský verejne potupovaný je a na popredných školách evanjelických Uhorska, na lýceu prešporskom, od najvzdelanejšej cirkvi nemeckej prešporskej, reč slovenská ako prekliata vyháňa sa, keď milovanému mladému učiteľovi riadne zvolenému a od slávneho a velebného dištriktu uznanému, bez toho, že by sa mu dáky zločin bol dokázal, túže reč vyučovať zabraňuje sa.

Zdá sa síce nateraz, že ide vec len o odstránenie vysokoučeného muža Ľudovíta Štúra. Ale muž tento podľa súdu všetkých, ktorí ho znajú a predsudkami alebo bláznivým nenávidením hocktorého národa oslepení nie sú, takou vyniká vzdelanosťou a učenosťou, takou skvie sa statočnosťou a moralitou života, že ktorejkoľvek stolici učiteľskej a hlavne slovanskej, nielen na lýceu prešporskom, ale bár aj v Paríži, v Berlíne a vo Vratislave^[1042] by ku najväčšej chvále a k najvyššej okrase slúžil. Prečo by len v Prešporku to stať sa nemohlo, ťažko je k pochopeniu. A iste by Štúr medzi toľkými hviezdami, ktoré nad Parnasom prešporským^[1043] skvejú sa, zaskvel sa nie menším svetlom, ktorým by slávu lýcea rozšíril zhromaždením mládeže a napomohol by i ciele protestantizmu i lásku a svornosť medzi evanjelikmi, ačkoľvek čo do reči rozdielnymi, podivne by podoprel.

Úlohu teda beriem na seba tú samú, ktorú pred sto rokmi u cisára vzal na seba muž pobožný Pavel Jeszenák, keď prosil o zachovanie lýceu vášmu vyšších tried; tú úlohu beriem na seba ja, nie poslaný, nie poručený, ale jedine z lásky k veci dobrej a spravodlivej, z lásky k náboženstvu evanjelickému a štúdiu vyššiemu — konečne z lásky k národu, ktorého tiež čiastkou som, a síce týmto prípisom svojím k slávnemu a velebnému konventu, ktorým úctyplne prosím, aby vedený právom a spravodlivosťou, vedený od stoletia známou svojou horlivosťou vo veciach náboženských a vzdelanostných katedru reči a literatúry slovanskej, ktorú od štyridsať rokov zaujíma a ku velikému prospechu kňazstva evanjelického štúdiá jeho podporuje staručký Palkovič, i naďalej udržovať ráčil; ale poneváč tenže zo síl schádza, aspoň ťažko mu prichodí prednášky mládeži držať, ráčiž mu slávny a velebný konvent suplenta jeho ponechať a aby tiež nástupcom vysokoučeného pána Juraja Palkoviča stal sa, slávnemu a velebnému dištriktuálnemu konventu platne k potvrdeniu predložiť.“

Potom ešte obracia sa k haraburdákom a číta im levíty, z príčiny upodozrievania každého zo zrady vlasti, ktorý nekváka s nimi, osvedčuje, že jeho deň života nakloňuje sa k západu a preto že nedbá toľko na tlčhubov, ako dbá viacej na hlas boží a svedomia svojho!

„Nedbám, nech hovorí kto, čo chce. Ja nestydím sa za vec, ktorú obraňujem, za presvedčenie, ktoré vyslovil som a nemám sa čoho ani báť ani ľakať na svete, dobre si povedomý súc, že prostý som všelijakej nenávisti národnej alebo rečovej, a naproti tomu, že v láske a vernosti k najvyššiemu zemepánu, k vlasti a jej občanom, k náboženstvu evanjelickému a statočnej učenosti od žiadneho prevýšiť sa nedám. Čujte ma, mužovia, čujte, bratia v pánu velebnej cirkvi prešporskej, z hlbín úprimnej duše si žiadam, aby ako nebol bez úžitku pre vaše školy hlas prosebný u najvyššieho pána Pavlom Jeszenákom zložený, tak nebol bez žiadúcneho prospechu pre vec moju a cirkvi evanjelické slovenské hlas tento môj, z čistej hrudi mojej k vám vysielaný. A čoho keď si opäť a opäť žiadam, vašej priateľskej mysli poručený, zostávam s náležitou úctou v Štiavnici dňa 21. októbra 1843. Slávneho a velebného konventu cirkvi ev. a. v. prešporskej služobník ponížený Joannes Szeberínyi, Montanus Superintendens.“^[1044]

Takto ozval sa národ ústami verných svojich pastierov ľudu i mladých synov svojich. Palkovič neustával tiež v činení krokov, keby možné bolo oheň zadusiť vo vzniku, ktorý ešte ani dodnes neuhasol a možno, že horieť bude, a to v záhubnejších rozmeroch ako dosiaľ. Schröer a Martiny činní boli pri senáte školskom. Na ich radu išiel ochotne Palkovič k Bajcsymu a hľadel podobrotky primäť ho k zastaveniu brutálneho toho a docela nezákonného zákazu prednášok slovenských námestníkovi jeho. Najlepšie nám sprítomní obraz činnosti starca tohoto národného jeho vlastná zpráva, ktorú podal superintendentovi Seberínymu o týchto záležitostiach, vyzývajúc ho, aby mocou úradu svojho ako protektor ústavu slovenského zakročil pri konvente tunajšom v prospech profesorátu, menovite jeho námestníka. Dopis je daný v Prešporku dňa 14. októbra 1843. Po vypísaní všetkých predchádzajúcich vecí, ktoré zbehli sa po vydanom bašovskom fermane v lone profesorského sboru, podáva nasledujúci doslovnú zprávu:

„Přijal mně (t. j. Bajcsy) uctivě a musil sem si k němu na kanape sednouti. Ihned sem takto počal: ,Venio Domine Spectabilis propter illam inhibitionem domini Štúr a lectionibus habendis, quae nobis, prorsus inexpectata, totos nos conturbavit, et me et eum et etiam juventutem. Dominationi vestrae Spectabili vix notum erit, virum hunc bene esse meritum de hoc nosstro lyceo. Ille integro biennio supplebat beatum Grosz in rhetorica et clariss Schröer in syntaxi, ita ut dietim 4 horis doceret, examinaque publica celebraret ita, uti ipsi proffessores, idque fecit gratis, unica eius remuneratio fuit duplicatum stipendium academicum. Est ille sane et secus eximius vir, contra quem nil excipi potest. Nunc autem ita simpliciter amoveatur, hac contumelia afficiatur, citra omne eius demeritum!‘^[1045]

,Nulla contumelia,‘ odpověděl Bajcsy, ,tamen res tantum privatim agitur non publice!‘^[1046] Ale přijde in publicum,^[1047] řekl sem ja a potom bude se myslit; ,Illum debuisse aliquid patrasse, aut officio non satisefecisse, atque ita famae eius et fortunis noceretur: certe macula nomini eius inureretur, insonti, tali viro, de quo ecce quam insigniter scripto testimonio testatur reverendissimus dom. Stromsky,‘^[1048] a tu sem vytáhl vysvědčení dané mu (Štúrovi) při příležitosti supplikace o privilegium^[1049] (na noviny).

,Et quomodo ego quoque ita plectar insons et juventus? Ego eo carere nequeo, jam deficio, ille est mea dextra, illi hoc in studio parem non novi.‘^[1050] Bajcsy na to: ,Ille (t. j. Štúr) non ita bene doceret hanc lingvam, uti claritas Vestra!‘^[1051] ,Tam bene, uti ego,‘^[1052] dím já. Bajcsy replikuje: ,Illam novam lingvam (ecce Bajcsy tiež čosi už vedel o slovenčine) nos nolumus, ut illa doceatur, sed ea, quam Claritas Vestra docet et qua scribit!‘^[1053] Zase já: ,Tamen illuddis crimen non est tantum, differimus aliquantum in orthographia!‘^[1054]

,Non, non, scio ego!‘^[1055] To sobě vzíti nedal. Dále sem pověděl, že pani superintendenti tež velice žádají, aby Štúr pořád byl mým supplentem. ,Noster (superintendens) vix,‘^[1056] řekl, ,sed certe Reverendissimi Seberíny et Jozeffy, qui mihi eatenus scripserunt, qui facto hoc valide centurbarentur egreque ferrent et sane partes ejus tuituri horsum scriberent,‘^[1058] odpovědel sem já, načež opět on: ,Quid possunt facere? Incl. conventus jure suo utitur, illius sunt scholae, nos nullum supplentem habere volumus, in nullo studio, nisi in extra ordinario casu: hoc est conclusum!‘^[1059]

Já proti tomu: ,Si talis determinatio etiam facta esset, illa tamen vim retroactivam habere nequiret‘;^[1060] však i p. Schröer v concessu řekl: ,Tuit quidem hoc optatum et propositum a Dom. Ins. Bajcsy, sed conclusum nullum exstitit.‘^[1061] On na to: že konvent předce in sua schola disponere poterit.^[1062] (Patrné je, že sa ako obyčajne i tu Bajcsy stotožňuje s konventom, kdežto ale konvent Štúra podržať ustanovil, a Bajcsy proti konventu miestnemu i dištriktuálnemu mu prednášky zakázal.) Já zas replikoval: ,Deberet tamen respectus aliquis haberi etiam meae aetatis et illorum 40 annorum, quibus in lyceo hoc operatus sum,‘^[1063] načež nic neodpověděl. O p. Štúrovi řekl: ,Dominus Stur poterit praestantissimus vir esse, sed nos supplentem nullum habere volumus,‘^[1064] Po tom výslovně sem ho prosil o to: ,Ne gravetur Spect. Dominatio Vestra effectuationem hujus inhibitionis urgere.‘^[1065] A když řekl: ,Nnon possum aliter,‘^[1066] já dodal: ,Minimum, donec perscripsero casum Reverendissimis Dominis Seberíny et Jozeffy.‘^[1067]

,Et cui bono hoc perscriberetur?‘^[1068] ptal se.

,Illi sunt,‘ pravím, ,curatores instituti, peculiarique cura ejus tanguntur.‘^[1069] Bajcsy zůstal na svém. Já sem doložil: ,Vereor sane, ne hic ingrata et longa historia nascatur.‘^[1070] Naposledy mi pověděl, když sem již vstával: ,Tamen poterit Claritas Vestra recurrere ad Incl. Conventum!‘^[1071] ,Nec mihi restat aliud,‘^[1072] řekl sem a s tím pokloniv se mu ubíral sem se a on ještě mi pověděl: ,Placeat recurrere ad I. Conventum localem, quem ego brevi asservabo, interea tamen etiam Claritas Vestra ipse lectiones habeat‘^[1073] ,Tamen soleo ego quoque habere‘ (ačkoliv toho roku teprv po oberačných vakáciach, jenž 2 týdně trvávají, a nyní se 24. b. m. [októbra] začnou, umínil sem si počíti, dotud učí p. Štúr), et anno quoque superiori docui usque dum me illud malum (nečitateľné) invaderet et prosterneret.‘^[1074] Tak sem odešel, on mne vyprovázel až ven.“

Tak opísal svoju návštevu u Bajcsyho Palkovič a potom prosí superintendenta „bez prodlení“ písať konventu, čo Seberíny, ako som už uviedol, učinil. Superintendent Stromszky prvý naľakal sa tónu, v akom Jozeffy písal a prosil ho, aby memoriál svoj späť vzal,^[1075] čo, rozumie sa, bola velice nešetrná žiadosť ku tak energickému a povinností svojich vedomému mužovi, ako bol superintendent Jozeffy, ktorý aj skutočne celkom šetrne ďalej len žiadal tohoto pána kolegu svojho, aby prípis jeho konventu prešporskému poslaný tomuže konventu oddal. Stromszky bol muž dobrej vôle, ale slabý, pokiaľ stačila memorizovaná fráza: „Wie es Pflicht und Gewissen erheischt“;^[1076] hovoriť, hovoril pekne, citlivo, krasorečivo, no jednať a vytrvať na stanovisku svojom nebola jeho vec. On si všetky formálne dôvody proti Štúrovi, Bajcsymu a klikou Zayho alegované osvojil a zdalo sa mu, že sa jedná len o „gesetzliche Wiederherstellung der Form“,^[1077] t. j. o predstavenie sa Štúrovo Bajcsymu, ako tento táral. Vlastné pohnútky ku kláteniu sa slabého Stromszkého ale boli tie, ktoré on sám udáva v liste zo dňa 11. novembra 1843 na Jozeffyho písanom, hovoriac: „Die Person des H. Štúr wird beim nächsten werden. Die zahlreichen Advocaten sind gegen ihn verschworen. Sie werden aber auch ganz gehetzt! Viele der heisigen Ablegaten wüthen darüber, dass man Herrn Štúr im Lyceo dulde.“^[1078]

Tak i toto je svedectvom, o čo išlo Maďarom a maďarónom bez ohľadu na strany, ako to dnes ide: ide im o vykorenenie slovenského národa. Stromszky osvedčuje sa síce Jozeffymu nasledovne: „Was mich betrifft, so bedarf es weder einer Aufforderung, noch irgend einer Einschöchterung und Drohung, um zu sprechen und zu handeln, wie es Pflicht und Gewissen erheischt! (Pekné frázy, ale hneď i ťažkalovanie.) Ich habe vielleicht schon über 20 Schreiben in dieser Angelegenheit aus ganz Ungarn erhalten, wollte ich alle beantworten, so müsste ich erblinden. Doch ich werde antworten durch die That; werde was mein Einfluss vermag, aufbieten, um den Sturm zu beschwören. Der Erfolg sei Gott befohlen. — Schreiben Sie mir nur zwei Zeilen mit der umgehenden Post, ob ich Ihr Memorial einreichen solle oder nicht^[1079]

Palkovič súril u Bajcsyho o čím skoršie zvolanie miestneho konventu, lebo vedel, že čím viacej bude preťahovať sa odbývanie jeho, tým hlbšie rozožerie sa rana. Zvedel totiž, ako sám vyznáva v liste zo dňa 5. januára 1844 Jozeffymu písanom, že už i barón Jeszenák robí návštevy po profesoroch i mešťanoch, aby všade nahováral a prehováral, len aby pre boha (rozumie sa maďarského) nezasadzovali sa za Štúra. Na autonómiu teda prešporského miestneho konventu nielen z generálneho konventu, vlastne od jeho predsedu politického, ale hľa! už i z prezídia konventu dištriktuálneho vplýva sa a členovia jeho terorizujú! Pri takýchto aspektoch^[1080] teda veľa na tom záležalo, aby bol čím skôr konvent zahájený a prvé toto fórum v školskej záležitosti svoj výrok vynieslo. Malo sa zaiste za to, že vynesie ho bez predsudku a bez predpojatých náhľadov strany zayovskej. Bajcsy naproti tomu odťahoval s konventom hneď pod zásterou oberačiek, hneď príčinou svojej nemoci pretváranej, a keď konečne dohnali ho k zvolaniu konventu pred samými vianočnými sviatkami, dňa 24. decembra 1843, vyfígľoval zase novú príčinu odročenia pálčivej tejto otázky. Dajúc najprv pokonávať nepatrné miestne záležitosti, vyvážil čas určený k rokovaniu a až na konci vyzval Palkoviča k predostretiu svojej záležitosti, čo Palkovič hneď ochotne učinil, ale pán predseda, pokrytecky sa tváriac, vyhlásil túto záležitosť za tak vážnu, že na prítomnom konvente nemohla by už byť riešená a odložil ju k budúcemu konventu. Figliar Bajcsy videl lepšie zastúpenú stranu priateľov slovenskej strany, preto takto hľadel získať času. Bol však väčšinou donútený čo najskôr zvolať konvent, ktorý aj skutočne k poslednému dňu roku 1843 ustanovený bol.

Klika Zay-Jeszenákova neustávala v agitácii po meste do poslednej hodiny, v ktorú otvoril sa osudný tento konvent seniorátnej cirkvi prešporskej, z ktorého vyšla škvrna historická pre ňu, akú prítomné pokolenie zväčšuje a hustejšou, hnusnejšou činí. Štúr bol odstránený z námestníctva pri zadaní proti výroku tomuto odvolania sa na dištriktuálny konvent nielen profesorom Palkovičom, ale i celou stranou prešporských priateľov Slovenska, ktorým za chrbtom stál celý uvedomelý národ slovenský. Všetko študentstvo uzavrelo, že vyrazí prach nad školami bratislavskými a zaľudní osobami svojimi iné školy, kde by spravodlivosť k národu slovenskému v ten deň „nata est ingrata et longa historia“.^[1081] Dlhá história je tu počatá, ktorej ani dodnes ešte nevidno konca, bár prešlo nových štyridsať rokov od založenia katedry slovenskej na lýceu bratislavskom. Osemdesiat teda rokov od založenia katedry tejto dodnes preletelo nad ňou, a možno v tom verši podať sumu jej osudov:

V predošlej kapitole opísané udalosti bolo by bývalo treba osvietiť mnohými dôležitými prejavmi duchov slovenských tohovekých, aby tým jasnejšie a vypuklejšie postavil sa pred pokolenie prítomné obraz doby onej veľmi pamätnej. Bolo by sa to však mohlo iba mnohými poznámkami stať, čo má svoje ťažkosti pre čitateľov; zvolil som teda spôsob tento a zhrnul som v jednej kapitole samostatnej prejavy tieto.

Po osudnom silvestrovskom dni r. 1843 hneď nasledujúceho dňa na Nový rok 1844 vyskytol sa na verejnosť celý rad mladých bojovníkov, odhodlaných položiť na váhu svoje osoby a ich osudy za milovaného učiteľa svojho. Poznačím tuná mená ich. Boli títo slovenskí študenti nasledujúci: Janko Kráľ, J. Matúška,^[1082] J. Kučera, Mikuláš Dohnányi, Ľudovít Babylon, Peter Kellner, Ľudovít Gál, Samo Štúr, S. Hanzlíček, Daniel Minich, Drahotin Hájiček, Gustáv Koričanský, Michal Kolpaský, Pavel Bottka, Eduard Škultéty, Karol Hrenčík, Ľudovít Reuss, Samo Štefanovič, Andrej Klimo, Peter Jamriška, Ľudovít Gáber a Karol Černo. Títo podpísali a odoslali superintendentovi Jozeffymu nasledujúce osvedčenie:

„Důstojný Pane, Velebný Otče! Květuplná naděje života slovenského spočívá v ústavě břetislavském, on jest srdcem jeho, v kterém všecky žily Slováků spojené krev života národního celým tělem národa provádějí, on jest ohništěm, na kterém svatý oheň plápolá a city i mysle rozněcuje. Ale povznesla se záhubonosná bouře nad Břetislavovu rachotem hromu probila srdce a rozrazila ohniště života Slováků. Na místném konventě, 31. prosince 1843 držaném, uzavřeno jest, aby Velectěný náš náměstník professorátu, p. Ludevít Štúr, ačkoli Důst. p. superintendent a někteří jiní jej výborně bránili, pod tou záminkou, že před tím konventu představen nebyl, vlastně však proto, jak se i p. Wigand v konventě zjevně vyjádřil, že jest vroucným národa synem, za jakového se i ve veřejnosti osvědčil, od náměstnictví odstraněn byl. Z té příčiny tedy, odstraněním Vysoceuctěného p. náměstníka, když již věkem sešlý p. prof. Palkovič přednášení osobně držeti nemůže, ústav náš se rozpadnouti musí. Dobře vidí nepřátelé naši, že stávání a rozkvět ústavu našeho s velectěným p. náměstníkem potřebně souvisí, a proto obořili se naň, aby povalivše jej smrtelnou ránu zaťali životu národa slovenského. Na Velezasloužilého p. Palkoviče nabíhají, aby aneb profesůru složil, aneb aby osobně učil. Hrozný následek všelikých těch dotírání nepřátel je tedy odstranění náměstníka. Nic neprospělo zápalu plné zastávání věci naší jak pana učitele našeho Palkoviče, tak i jiných, nešetřeno práv dištriktu Velebného, nebráno na váhu dopisů Velebných seniorátů, jako ani Vašich Důstojností, Vašeho a p. Dra Seberínyho, konečně zamítnuta i prosba vyše 60. studujících a úpěnlivě o ponechání jim milovaného učitele prosících. Viděla mládež slovenská ve skutku tom nemilosrdném poslední naději svou zmařenou a v hoři těžkém obětovala se za ústav slovenský, uzavrouc hromadně opustiti místo to, na kterém se ji vyvinovat duchovně k službě národa a církve nedají. A ejhle zanechává již mládež Sion svůj a béře se ve jménu Páně na jiné školy.“

Podobných listov rozposláno po Slovensku viacej, v ktorých, pretože medzi touto ráznou, uvedomelou mládežou i chudobní i hmotných prostriedkov zbavení sa nachodili, žiadáno o podporu pre nich, ktorá sa im aj dostala. Štúr odporúčal mládež túto priazni a ochrane. Dojímavé také jedno odporučenie menovite ku superintendentovi Jozeffymu znie:

„Prosbu tuto vroucnou našich šlechetných mladíků, kteří více váží si věcí ducha než věcí těla, a jenž svědectví o utisknutí našem hrozném, obětujíce sebe i výhody své, vydávají, a za hodné, činné kněze a zastávatele pravdy a opuštěného národu našeho se připravují, Vám, Důstojný Pane a Drahý Otče, srdečně poroučí Ludevít Štúr v. r., bývalý náměstník ústavu slovenského.“

Píše ďalej zo dňa 3. marca 1844 Štúr:

„Počekal sem se psaním od 27. února, poněvadž naši, neviděvše již žádné jiné pomoci, odcházejí do Levoče^[1083] na pokojnější místo. Všech v počtu odchází z Břetislavy 22 mladíků. Poroučím ještě jednou těchto šlechetných, odhodlaných, pro věc naši i trpět hotových mládenců otcovské péči Vaší, prose Důst. Vaši co nejvroucněji, aby Ste jim ráčili slovem i skutkem pomáhati, což že učiniti ráčíte, všickni od Otcovského Vašeho Slovákům, tomu našemu utisknutému kmenu, nakloněného srdce očekáváme. Za šlechetné mladíky tyto panuje u všech našich veliký soucit, kterýž se i skutkem vyjevuje. — Na budoucí dištriktuální konvent hleděti budeme shromážditi co nejvíce našinců; kýžby jen i odjinud, jmenovitě od Vás, Otcové naši, a od Velebných seniorátů jiných a okolí memoriály ku konventu tomu popřicházely. Tam se již musí jednou rozhodnouti ta otázka, kdo má voliti professora, a kdyby potřeba byla, i jeho náměstníka. Pakli se tam věc dobře neskončí, musí se přenésti naše stolice na jiné školy, kde nám místní konvent bude příznivější.“

Dôležitý je list Palkovičov, ktorý pred Bajcsym vyhováral slovenčinu,^[1084] a že nieto veľkého rozdielu medzi ňou a češtinou; tenže v liste svojom zo dňa 5. januára 1844 na Jozeffyho písanom rozohňuje sa už proti nej a všetko nešťastie jej pripisuje. Nebadal chudák starík, že nepriatelia ústavu len jeho slabú stranu využívajú, naoko zaujímajúc sa za češtinu, o ktorú im neišlo, ale išlo im o získanie si Palkoviča proti Štúrovi a z príčiny jeho testamentu. V liste tomto oznamuje Jozeffymu, že apeláciu spísal sám, aby to skôr išlo od ruky, keď krátky čas je vymeraný k jej oddaniu, a potom rozpisuje sa o priebehu minulých udalostí doslovne takto:

„Na tom fatalním konvente 31. prosince nebyl ani baron Jeszenák, ani pan Škultéty (král. fiškal), ani rector prof. Schröer, ani prof. Michnay. Prof. Martiny a Boleman byli, ale ani úst neotevřeli, grůf Zay též byl z počátku — ale jak řeč znikla o naší věci, schytil se a odešel. Než baron Jesenák, dištr. inšpektoř, předešlý den, v sobotu, přijda k p. bisk. Stromskému, důkladně mu mluvil, aby Štúra na konventě nikoli nezastával; ,Was dringt sich uns — řka — der Mensch auf! Er fanatisirt die Jugend, ist darinn unermüdet; hier ist der Fokus, des seine Strahlen überall hin wirft.‘^[1085] etz. Ale p. biskup Stromsky mu pověděl: ,Ich werde ihn verteidigen, es ist dies meine Pflicht, mein Amt erfordert es und viele verlangen es,‘^[1086] což on také i statečně učinil. I u p. Schöera byl tehdáž bar. Jeszenák. Pověděl sem i to, že o mé v tomto kritickom čase resignaci Oni (t. j. Jozeffy) a p. biskup Seberíny nic slyšeti nechtějí a že se musí nejprve rozhodnouti, kdo a jak budou voliti mého nástupce. Na to Bajcsy: ,Der Convent wird von seinem Rechte nich nachlassen; wie ich schon auf dem vorletzten distr. Convente erklärte.‘^[1087] Mrzelo (?) mne a líto mi bylo, že mi p. Bajcsy zase po dvakráte v konventě veřejně pověděl, že se žáci od Štúra té jakési nové řeči učí, ,die kein Mensch versteht: der Herr Professor von Palkovič — pravil pořád — Ihrt aber die reine biblische Sprache, und die wollen wir, dass gelehrt wird‘.^[1088] Odpověděl sem krátce, neb již začali jiní mluviti, ,der Unterschied ist nicht so gross‘.^[1089] Ale arci přál bych, aby ty nevolné novoty nikdy k takýmto námitkám příčiny byly nezavdaly. Všeho tohoto kořeň jsou ony. — Zpráva má (v této appellaci) o konventu jest docela pravdivá, na to se mohou spustiti, a nechť jen bude latinská ta appellací, ne nemecká, míníme 1 ex. i do Nitranského seniorátu poslati, aby i ti appellovali, ba celý distrikt. Štúr i žáci jsou ke všemu odhodlaní, skutečně chtějí odjíti“ atd.

Charakteristický a Jozeffyho hodný je list zo dňa 7. marca 1844, ktorý upravil tento na Martinyho a Schröera, najvernejších zastávateľov Štúrových:

„Hochgelehrteste Herren, Hochverehrte Herren Professoren! Mit tiefstem Schmerz und Entrüstung hatte uns die willkührliche anmassende Disposition des Herrn Schul-Inspectors von Bajcsy erfüllt, wo er dem Herrn Stúr als supplirenden Professor der slavischen Sprache und Literatur die Vorlesungen darüber zu halten verboth, unter dem so nichtigen Vorwand, dass er ihm und dem Rector nicht vorgestellt worden sei. Es erbitterte aufs äuserste die ganze Evang. slavische Geistlichkeit je mehr sie einsah, dass diese kränkende Verfolgung der Slaven von eigenen Glaubensgenossen und von Männern herrühre, die selbst dem slawischen Stamme entsprossen sind. Doch wir hoffen mit voller Zuversicht, dass ein löblicher Kirchen-Convent eine solche willkührliche ungerechte Massregel weder billigen, noch bestätigen werde. Wir hoffen es in der festen Ueberzeugung, dass sich in dem löbl. Kirchen-Convent viele Männer vorfinden, die mat vielseitiger Bildung auch die Liebe zu allem Wahren, Guten und Schönen verbinden; die erhaben über alle Nationalvorurtheile die evang. Lehrfreiheit in Schutz nehmen werden; die keine nützliche Wissenschaft unterdrücken lassen; sondern jede vielmehr fördern, und eingedenk dessen, dass der Kirchen-Convent eigentlich nichts dem Professor zahlt, auch die Rechte derjenigen, die zu ihrem Nutz einen Professor anstellen und wohl wissen werden, wer zu dem Amte taugt, nich schmälern werden. Und diese unsere Hoffnung hat uns nicht betrogen, indem wie wir vernahmen, mehrere einsichtsvolle und edelsinnige Männer die gerechte Sache der Slaven kräftig vertheidigten und den freien Unterricht in der slavischen Sprache erkämpften. Aber leider in dem Schulconsess, wo wir es am wenigsten geglaubt hätten, musste der für die slavischee Catheder so ganz geeignete, sowohl der Jugend, als der ganzen evang. slavischen Geistlichkeit der drei Professoren (Boleman, Schimko, Michnay), Söhnen dreier evang. Geistlichen, welche die Slaven grossgezogen, und die zum Verräthern an ihren eigenen Blute geworden sind, um Gunst der Magyaromannen buhlend, seines so nützlichen Amtes beraubt werden!! Ewige Schande wird sie bei den Slaven brandmarken. —

Ihnen aber, hochverehrteste Herrn, die Sie nächst den hochwürdigsten Herrn Superintendenten Stromsky, wie es wissenschaftliche, edelgesinnte Männern ziemt, erhaben über engherzige Nationalvorurtheile, ohne Rücksicht auf Menschengunst oder Ungunst, bloss im Gefühle der Gerechtigkeit, kräftig und männlich für Wahrheit und Recht, für die gerechte Sache der so hart verfolgten Slaven stritten, sage ich im Namen der ganzen evang. slavischen Geistlichkeit, welche diese Charakterfestigkeit und Edelmuth zu würdigen weiss, den innigsten Dank!! Zu dem beseligenden Bewustsein edel gehandelt und sich der Unterdrückten angenommen zu haben, möge Ihnen Gott noch reichlichen Lohn und Segen ertheilen. Und trotzdem, dass Ihre aufrichtigen edlen Bestrebungen nicht den erwünschten Zweck erreichten: so werden Ihre hochverehrten Namen auf ewige Zeiten in den dankbaren Herzen der Slaven glänzen. Gott möge Sie erhalten und stärken zur Zierde des Lyceums und zum Nutzen der evang. Kirche. Unvergesslich werden uns auch die Namen der edelgesinnten Herren von Škultety, Zechmeister, Lang, Wiegand, Würzler etc., welche gleichfalls kräftig für die gerechts Sache sprachen, bleiben.

Der trefflichen, unschuldig verfolgten Stúr empfehlen wir noch ferner Ihrer Protection und Gebogenheit. Uebrigens usw. Tiszolcz, 7. Märc 1844. P. Jozeffy.“^[1090]

Štúra nechám samého tiež hovoriť o katastrofe tejto, jeho duchu a srdcu s toľkým aparátom nepriateľských síl pripravenej, píše:

„V Bretislave 1844. dňa 6. brezna“ svojmu Ctibohovi (Zochovi): „Drahý, Predrahý Ctibohu! Tu Ti píšem o našich rezkých, odhodlaných, statočných mladých bratoch, ktorí vidiac, čo sa s ústavom urobilo, mesto toto prenasledovania Slovákov nechávajú a na pokojnejšie a Slovákom prajnejšie miesta sa poberajú. Hodní sú mládenci naši, oni už za mladi dokazujú, že za našu vec trpeť sú hotoví a že sa za pravdu Slovákov posvätiť znajú. V smutných našich a žalostných okolnosťach toto nám potechy dodáva. Brat môj drahý! Že sa toto nešťastie na nás zvalilo, nenie žiadna iná príčina, ako tá, že naša stolica slovenská nenie usporiadaná, čo s hanbou vyznať musíme. Neni ešte ani to ustanovené, kto má právo profesora a, keď by bolo treba, jeho námestníka voliť. Teraz teda je našou najsvätejšou povinnosťou, jestli žiť chceme, jestli nechceme docela do prachu jako nejaká zberba padnúť, stolicu našu priviesť do poriadku, a to síce pri najbližšom dištriktuálnom konvente. Volanie sa tam musí ustanoviť. Čo sme sa my tu niekoľkí o tom zhovárali, za dobré sme uznali, aby dištrikt, t. j. cirkvi volili, a keď by na to nechcel pristať miestny konvent, nech dištrikt troch kandiduje a nech si potom miestny konvent jedného z nich volí. Mňa už sotva budete môcť posadiť na stolicu, po ktorej som tak túžil, ale nech len bude profesor znamenitý, ja budem tak spokojný, jako bych sám tam sedel. Myslím, že nebude vrúcnejšieho Slováka, ktorý by, keď len bude môcť, na tento dištriktuálny konvent neprišiel a medzi týmito budem očakávať aj Teba, Ctibohu, Ty verná duša slovenská. — Čakať Ťa budeme aj s p. Matúškom (Jurajom, vtedy istebnianskym farárom), ktorý by už mohol zo svojej tichosti vystúpiť a za Slovákov na pole sa postaviť. Stolica táto je hradba Slovákov, i uvidíme teda, čo Slováci za svoju hradbu urobiť sú vstave. To ukáže, či ešte majú trochu sily a či majú zasľúbenie života. Príď, príď, drahý náš a doveď i iných bojovníkov. Miško Hodža Vás na svoju príležitosť poberie. Dorozumejte sa o to s ním. Nezabúdaj na Tvojho srdečného, prenasledovaného Ľudovíta.“

Písal už čistou slovenčinou, len ešte bernoláckou ortografiou bez y a so zmäkčujúcimi značkami nad spoluhláskami mäkkými. Dôležitý bol tiež jeho list na Zocha, písaný hneď na počiatku roku, ktorý ale obsahuje len potvrdenia mnou už líčených udalostí na konci r. 1843; nové je v ňom len to, že Bajcsy so Šimkom za horúca, skorej než príde dištriktuálny konvent, nastrčiť chceli za námestníka slovenského profesorátu tamojšieho druhej či tretej triedy meštianskej školy učiteľa Procházku, rodeného síce Čecha, „ale o vec našu nič sa nestarajúceho a len po pedagógiách behajúceho“. A bolo by sa to iste i previedlo, ale Procházka^[1091] mal viacej svedomitosti než slávny inšpektorát i so Šimko—Boleman—Michnaym a odoprel prijatie z príčiny tej, že sa ku profesúre slovanskej nikdy nepripravoval. Chudák nebadal, že práve takého chce Bajcsy a Šimko et consortes!^[1092]

List Štúrov na Jozeffyho zo dňa 5. apríla 1844 obsahuje tie hlboké výrazy jeho smútku na jednej a jeho vďačnosti k obrancom na druhej strane. Píše:

„V bouřkách a pronásledováních věděti sebe podporována od mužů nejšlechetnějších, zásluh plných a požehnaných slouží k hlubokému uspokojení duše pohromami sevřené a pronásledováním stíhané a k takovémuto uspokojení přišel jsme i já, vida, jak Vy, Otče Nejdůstojnější, soucitný pohled na mne upínáte, jak se mne pořád i dále otcovsky ujímáte. Mimo mnohé jiné důkazy sloužily mi k poznání otcovské této náklonnosti Vaši i listy nejnověji zdejším pp. professorům, jenž se nás ujímali i jiným psané, zač všecko vzdávám Vám díky nejvroucnější. Ochraňujtež mne jen i dále, jest mi zajisté této otcovské ochrany Vaši nanejvýš v těchto bouřlivých časích zapotřebí.“

A zase tomu samému píše zo dňa 23. mája 1844, potom ako zprávu už mnou na svojom mieste zmienenú, o vyslanstve našom druhom do Viedne podal, v záujme vysťahovalcov bratislavských a ich vedenia kroz spoľahlivého niektorého staršieho študenta toto:

„Dostal som zprávu, že náš znamenitý Francisci již u Vás byl a Důstojnost Vaši o pomoc v Levoči prosil.^[1093] Ach, račtež to učiniti a podporujtež toho odhodlaného, věci naší spravedlivé zasvěcence. Nadějeme se pevně, že jej i jiní tamější páni, jenž věci naší přejí, napomáhati budou.“

V tejto záležitosti o daní vysťahovalcom do Levoče sa uchýlivším usadlého dákeho vodcu a učiteľa, píše Hodža o tomto čase — list je náhodou bez dátumu — dôstojnému Jozeffymu medzi iným:

„Z břetislavského ústavu je nic. Palkovič přestal přednášet, nebo neměl žádných posluchačů. S dištriktuálným konventem se odtahuje proto, jako se Štúr domýšlí, aby se to uchlácholilo a začačkalo. Ó, kdyby sme my jen těchto boholásky prázdných lidí nepotřebovali. Nepotřebovali jejich nenárodních, nám cizích, ba protivných škol! Většího neštěstí nemůže potkati národ jeden, jako když u svého nepřítele žebrati musí, ani člověka: nebo tam jest úplné upodnožení, povalení i osoby i věci. — Ale z Levoče byli mladíci u mne na oslovení to, aby sme z Liptova na konvent levočský se prosebně obrátili, by dovoleno bylo ústav držeti na Lyceum, kdežby Francisci slovančinu darmo předkládal, ničeho nežádaje, jen aby mu to povoleno bylo. Pěkně, krásně! Ó já vím, že mladý svět slovenský veleduché úmysly v sobě nosí; úmysl jediný alespoň ještě, ten, jimž jest svět vykoupen — obětovati sebe. Z naši strany nic se posud neučinilo, ačprávě jsem o to nástojil.“

Koniec osudného toho školského roku 1843/4 takto zakončuje utrmácaný a ako uštvaný jeleň zomdlený Ľudovít Štúr:

„V Břetislavě 1844. dne 22. června. Důst., Vysokoctěný Pane! Na odchodu ze smutných zbořenin těchto, kteréž s krvácejícím srdcem opuštím, vzdávám a posílám Vám za Vaši otcovskou o ústav náš a mne péči, pri sklonku školského tohoto roku srdečné synovské díky i ujišťuji Vaší Důstojnost, že dotud, pokud mne stávati bude, vděčná na všecko to upomínka z mysli mé nevyhyne. Ujímejtež se jen i dále, Otče, věci nejsvatější, utisknutého lidu mého, ujímejtež se tak snažně, jako dosud Jste se ujímati ráčili, aby jednou, kdy Vás Bůh k sobě povolá, odebral Jste se požehnávaný, vroucně oplakávaný od lidu svého k otcům minulým. Ach, bdiž jen ruka Páně nad Vámi a dej Vám ještě dožíti dnů dlouhých, od těchto šťastnějších, radostnějších.“

Štúr po vyhlásenej jeho suspenzii za celý týždeň nevychádzal z domu, žil iba svojej dume, život udržujúc si len skromným pokrmom, donášaným mu skrz najmladšieho bratríka Janka Štúra.

A tak heslo liberálnym Zaym ľahkomyseľne z úst vypustené „Hic argumenta nihil opitulantur“^[1094] previedlo sa dôsledne s mnohou schytralosťou a nadužívaním moci,mnohým s opravdivým tureckým pátosom: „Sic volo, sic jubeo, stet pro ratione valuntas.“^[1095] V kotle tomto náruživostí ľudských, vlastne v skazenej polyarchiou protestantskej cirkvi v Uhorku, zoškvračili moderní títo šovinisti renegátstva cirkevného i národného, vieru i cirkev, prirodzené i písané, božské i ľudské právo národa na oškvarok chatrný frázovitého, farizejského maďarizmu.

Ešte raz mali sa drevcia lámať na dištriktuálnom konvente, ešte raz malo sa dotvrdiť heslo Zayho „Hic argumenta nihil opiulantur“, aby zjavným stalo sa, že celá reprezentácia národa maďarského nesie sa k vyhubeniu národa o vlasť uhorskú tak veľmi zaslúžilého slovenského, a aby proroctvo Palkovičovo „Vereor sane, ne hinc ingrata et longa nascatur história“^[1096] naplnilo sa ešte za života jeho.

Z uvedených memoriálov a dopisov ku konventu prešporskému a mužom jednotlivým jasne vidí sa, kde je pravda a kde lož, prechmat, nadužívanie moci, uzurpácia, schytralosť; ale korunu postavili na hlavu všetkých týchto dovedení kňazi z východného Slovenska, z tej strany, kde od dvoch desaťročí najbesnejšie sane vraždy a mordov vyletujú na národ náš.

Ešte určitejšie totiž, rozvedenejšie a ak možno dôkladnejšie, aspoň iste dôraznejšie písali na dištriktuálny konvent preddunajskí výteční obrancovia vecí cirkevno-národnej zo superintendencie Jozeffyho, sám tento apoštolský neohrozený biskup a jeho kňazi, ktorých mená stojtež tuná: Samuel Reisz,^[1097] Samuel Tomášik^[1098] — spevec nesmrteľnej piesne „Hej Slováci“, Samuel Ferienčík, Samuel Koričanský, Pavel Koreň, Karol Bradovka,^[1099] Karol Jakobei^[1100] a Anton Penzel.^[1101] Memorandum peknou, čistou, stručnou a priezračnou latinou písané, odkrýva katónskou logikou^[1102] všetky nezmysly haraburdákov tohovekých, narušujúcich pokoj medzi vierovyznaniami a národmi uhorskej krajiny, počínajúc hneď s rokom 1841, v ktorom bláznivé ich idey z generálneho konventu vypustené boli a hrozili záhubou cirkvi i škole evanjelickej. Príčinu toho hľadajú mužovia títo nie v ľude, ktorému ošklivia sa tieto prevrátenosti, nie u kňažstva, ktoré povinnostiam úradu svojho verne zadosť robí, nie u všetkých svetských pánov, z ktorých premnohí vinu toho od seba odmietajú, ale vinu hriešnu nachádzajú toho len u dajedných, „sed paucos duntaxat viros immaturis opinionibus inescatos, res civiles cum ecclesiasticis confundentes Ecclesiam Religionemque indifferentismo suo inquinantes, nec quid ecclesiae scholaeque prosit aut obsit satis intelligentes, designare cogimur“,^[1103] hovoria vo svojom memorande.^[1104] Teda už vtedy v tom, v čom i teraz, ležalo zlé, v nezrelých, ktorými kŕmení boli, mienkach jednotlivcov, mätúcich veci svetské s cirkevnými, cirkev ale a náboženstvo indiferentizmom svojím zanešvárajúcich a neznajúcich dostatočne rozvážiť, čo by cirkvi a škole prospieť alebo škodiť mohlo. Takíto mužovia uzavreli medzi sebou väčšinu vyznavačov evanjelických, po celej krajine rozosiatych, tých, ktorí slovenskou rečou, svojou to materčinou, jedine i vzdelávaní i ku mravom dobrým vedení a v nich udržovaní byť môžu a chcú, donútiť ku prevádzaniu cieľov a úmyslov svojich, ukrývajúc sa za zákonmi vlasti, stoja v prvom rade bojujúcich, ktorých boj v prevracaní a prekrúcaní týchto zákonov záleží a ktorí neostýchajú sa všetko všelijakými spôsobmi zinačovať a prevracať, nedbajúc a nestarajúc sa o to, či nástrahy ich so zákonmi vlasti, právami a zákonmi ľudskosti, potrebami cirkvi a škôl, vernosťou slovenského národa vo všetkom povinnosti svoje naproti vlasti plniaceho, zrovnať sa dá alebo nie. A títo všeteční, domnienok svojich predpojatých bojovníci, chcú verný, ťarchy krajinské trpezlivo znášajúci a pritom biedu trúci národ slovenský ešte len i o tú poslednú podporu náboženstva a mravnosti jeho, o reč materinskú pripraviť, prirodzených jeho práv ho pozbaviť a donútiť cudzou rečou žalovať sa a brániť, cudzou rečou rozkazy prijímať, výroky vyslýchať, ba cudzou rečou i Bohu slúžiť, slovo božie počúvať a mládež školskú v neznámej reči katechizmu vyučovať! Títo ľudia s natískaním maďarčiny národu slovenskému, pripravujú ho o čas najpotrebnejší, k nadobývaniu užitočných známostí a k výchove kresťanskej, a ešte v tom zásluhy hľadajú, keď ctihodných mužov, pracujúcich v cirkvách slovenských, ako panslavistov udávajú, očerňujú a bez všetkých dôvodov pred obecenstvom maďarským pomlúvajú a k nenávisti a potupovaniu ho spoluobčanov svojich vyzývať sa nestydia. A všetko to robia ako na rozkaz vlasti, menujúc túto pošetilosť svoju patriotizmom!

Najvypuklejší a prirodzene, verejnej pozornosti hodný príklad toho máme na odstránení vysokučeného p. Ľudovíta Štúra z námestníctva profesorátu slovenskej reči a literatúry v Prešporku.^[1105]

„Pán Bajcsy,“ znie ďalej memorandum, „udával najprv príčinu odstránenia Štúra tú, že vraj nepredstavil sa jemu, ale ľahkosť a smiešnosť dôvodu svojho sám uznajúc, hneď pousiloval sa mocnejším ho podoprieť a dôvodil z podozrenia, že vraj Štúr je človek nebezpečný. Nuž ale veď to, čo samo potrebuje potvrdenie, nemohlo byť potvrdením iného; táto obžaloba, táto denunciácia nemohla byť potvrdením, poneváč p. Bajcsy bál sa predniesť dôvody svoje za ňu, a práve preto siahol k tretiemu dôvodu, tak mĺkvemu ako predošlé, k autorite totiž, ktorú mu ale nikto nezveril a myslel, že poslúži veci svojej, keď brevi manu sám rozotne uzol. Bez vyslyšania teda Štúra, bez dokázania mu viny, ako sudca vyslovil: Kartágo musí byť zotrené,^[1106] a oznámil mužovi verejnej chvály pre zásluhy svoje o lýceum plnému, že prestať má s prednáškami reči a literatúry slovenskej. No i to nepostačovalo, užil teda nového podvodu a ustanovil, zase bez splnomocnenia ho k tomu, nový spôsob pokračovania, stvoril nové fórum, ktoré by ho podoprelo, toto fórum mali byť profesori lyceálni, z ktorých — to dobre vedel Bajcsy — traja proti dvom budú nadržovať jemu proti Štúrovi.

My dobre vieme, že vysokoučení mužovia, pp. Martiny a Schröer, o veci našej spravodlivý súd vynášali, ako už predtým na konvente s dôstojným pánom superintendentom Stromským, veľkomožným a blahorodými pp. Škultétym, dr. Würzlerom, Zechmeistrom, Wigandom a i. statne sa veci spravodlivej ujali, takže nemohli premoženými byť — za čo ich z duše večne ctiť neprestanem — ale tu v tomto novom fóru pp. Boleman, Michnay a Šimko, iste nie z dôvodov, ale len pre zaľúbenie sa pánu Bajcsymu, aj bez dôvodov poddali sa, bohužiaľ, poslednému. Ich kolegovia, Martiny a Schröer, zostali takým činom v menšine.

Keď tieto nápady na náš život prišli nám k vedomosti, obrátili sme sa hneď, nielen ja tu podpísaný potiský superintendent, ale i superintendent banský, a mnohí iní privátni i v úradoch postavení a rozkvet cirkvi a škôl našich napomáhať žiadostiví mužovia s prosbami vrúcnymi ku konventu prešporskému, aby muža o školy jeho tak zaslúžilého proti výčinom týmto nezákonným ochraňovať a jeho v povolaní tomto, v ktorom s tak veľkou zručnosťou, tak bez každej osobnej pohodlnosti si počínal, že nielen celého študentstva najhorúcejšiu lásku, ale i celého obecenstva slovenského v najvyššom stupni dôveru a vďačnosť vyzískal si, aký hovoríme, Ľudovíta Štúra i naďalej ochraňovať a v povolaní jeho potvrdiť ráčil. Tieto naše prosby urodzený pán Bajcsy nie veľmi ľudskými a slušnými slovami doprosta ráčil odmietnuť, hovoriac: „Wir brauchen keinen Fremden Einfluss“;^[1107] ktorý nehodný spôsob zachádzania s nami, keď čím ďalej sme o tom rozmýšľali, tým väčšiu vždy bolesť v srdciach našich vzbudzoval a menovite horkosť a nespokojnú myseľ v nás plodil; obrátili sme sa na osvieteného pána generálneho inšpektora grófa Zayho, na jehožto očiach všetko toto dialo sa, a žiadali sme ho, aby už raz koniec bol uložený tomuto svojvoľnému nebezpečnému počínaniu. Ale, bohužiaľ, dosiaľ žiadostiam našim nie je vyhovené. A mládež naša, toľkými pletichami a takým týraním utrýznená, v zimušnom, sychravom počasí stred behu svojich štúdií z Prešporka inam sťahovať sa donútená bola. Z rečeného už vysvitá:

1. Že urodzený p. Bajcsy schvátil na seba právomocenstvo, aké mu nikdy nebolo udelené, ba proti uzavretiu slávneho a velebného dištriktu preddunajského, ktorý katedru slovenskú pod svoju ochranu prijal a vysokoučeného Štúra za námestníka profesorátu ustanovil, zrovna prehrešil sa. Aké ohavné je uchvatiteľstvo moci skrze p. Bajcsyho spáchané, vysvitá už stadiaľ, že nevyslýchaného, neodsúdeného muža milovaného, vyskozaslúžilého, svojmu nespravodlivému výroku podvrhnúť opovážil sa. Takýto spôsob jednania môže celé naše vnútorné zariadenie zničiť, a ak má v platnosti zostať, aj pád cirkvi a školy zapríčiniť. A nedá sa tajiť ani to, že p. Bajcsy, zavrhnúc toľkých mužov prosby a žiadosti, nedbajúc na reprezentácie^[1108] a opovrhnúc tak mnohých cirkví, seniorátov a ich škôl potreby, konečne nešetriac spravodlivosti a rovnoprávnosti pravidiel, premnohých obojakého stavu mužov rozhorčil, príčinu ku svárom, celému telu evanjelickému tak veľmi škodlivým, zavdal a všetkým tým ako v lone cirkvi domácej, tak i v evanjelíctve zahraničnom veliké pohoršenie spôsobil. Vysvitá z pokračovania toho ďalej, po:

2. Že p. Bajcsyho uchvatiteľstvo (uzurpácia) nemá žiadnych medzí a hraníc. Lebo keď odstránenie z úradu i najnepatrnejšieho má za následok stratu zásluh, spôsobu života a povolania, cti, činnosti, áno, mravnosti, prečo i takéto tresty jedine na spáchaný, dosvedčený a riadnym súdom dohnaný a súdený zločin, vynášané byť môžu, svojvoľný tento spôsob pokračovania p. Bajcsyho, nezakladajúci sa na žiadnej alegovanej pravote, na žiadnych dôkazoch, zaslúžene a po práve má byť zazlený.

3. Jestliby sa ale ten spôsob pokračovania urodzeného p. Bajcsyho tým, teraz od mnohých obľúbeným dôvodom vyhovárať alebo práve schvaľovať mal, že vysokoučený p. Štúr vštepoval so známosťou reči i lásku k národu slovenskému a tým prehrešil sa proti zákonu o reči maďarskej ako diplomatickej, donesenému a proti národnosti a reči maďarskej, proti ktorej tým samým činom nenávisť vzbudzovať mal a tak preťažkého zločinu na vlasti dopustiť mal sa, z ktorých príčin teda i toto odstránenie z úradu zaslúžil; my naproti tomuto dôvodeniu najsilnejšie presvedčení sme, že vysokoučený tento muž viny tejto ani najmenej nedopustil sa. Lebo jestli lásku k reči slovenskej poslucháčom svojim vštepoval, tým nič inšieho nečinil, jedine to, čo povinnosť vyžadovala; každý zaiste učiteľ tým šťastnejšie a s tým väčším prospechom, bárs v ktorej vede pokračuje vtedy, keď najprv lásku k nej v dušiach poslucháčov vzbudil. Ale ktože, prosíme, i z najchytralejších dokáže, že ten, kto daktorej vede lebo reči vyučuje, tým nespravodlivosti dákej proti iným vedám alebo rečiam dopúšťa sa, alebo práve nenávisť naproti ním prechováva? Či kto učí sa nemecky, francúzsky, ten preto maďarskú reč nenávidí? Alebo vari táto hlúposť len ctiteľov a vzdelávateľov slovančiny napadla, že by len oni pri vzdelávaní sa vo svojej, iné a najmä maďarskú, i tak zákonom za diplomatickú v zemi vyhlásenú reč nenávidieť a ju so škodou vlastnou zanedbávať mali? Že tejto viny ani vysokoučený Štúr, ani mládež slovenská nedopustili sa, leží na dlani, keď i onen, mimo iných rečí, i v maďarskej vyznačuje sa, hovoriac ju i píšuc v nej, i táto od neho vedená k pravej humanite a odvádzaná od darobných hádok s Maďarmi, aké teraz na školách panujú, známosťami veľa jazykov, a medzi týmito i maďarčiny, vyniká. Nuž a kto im to, prosíme, za zlé pokladať bude, keď pamätliví učenia svojho učia a vzdelávajú sa vo slovančine, v ktorej reči jeden raz ako kňazi a učitelia ľudu evanjelického, ktorý väčšinu tejže cirkvi v Uhorsku tvorí, tenže vzdelávať budú? A či nie je k tomu cieľu založená pred štyridsiatimi rokmi táto katedra? Privátni mužovia, chtiac poslúžiť potrebám cirkví slovenských, založili v Prešporku túto stolicu, ktorú do lona svojho prijal slávny konvent prešporskej cirkvi a slávny a velebný konvent dištriktuálny ju ochraňuje. A teraz chcú horlivci, nemajúci žiadnych medzí a hraníc v rozširovaní maďarčiny a zúriaci proti reči slovenskej, stolicu túto podvrátiť a odstrániť, ktorá najväčšia nespravodlivosť k cirkvi evanjelickej a národu slovenskému, musí najpálčivejšiu rozhorčenosť v dušiach našich plodiť, najmä keď vidíme povstávať katedry slovanské na vysokých školách vo Vratislave, v Berlíne, v Lipsku, v Paríži a najnovšie i v Ríme. Či môžeme ľahostajne znášať túto krivdu tu, kde toľké milióny rečou slovanskou hovoria a jedine v tejto reči ku vzdelanosti rozumovej i náboženskej dostať sa môžu? A keď tomu tak je, ako sa opováži urodzený pán Bajcsy, alebo ktokoľvek iný takýmto spôsobom jednania usilovanie naše docela zákonné prekážať a všetkými neslušnými prostriedkami nišiť a kaziť?

4. Spravodlivo teda žalujeme sa na p. Bajcsyho a viníme ho z nenávisti proti národu a jazyku svojmu, čo naposledy dokázal tým, že na miesto slávneho muža a učenca, vysokoučeného pána Ľudovíta Štúra iného, jemu čo do spôsobnosti a sily vonkoncom nerovného námestníka podstrčiť usiluje sa. A my sme dostatočne už spozorovali, že kumšty tieto iného cieľa nemajú a k tomu aj náležite uspôsobené sú, ako smrteľne cirkev našu raniť a mládencov schopných, ktorí sa cirkvi a škole posvätili, posmechu vystaviť. Či tak chce sa starať p. Bajcsy o duchovný rozkvet toľkých tisícov? Pán Bajcsy prehrešil sa tým i proti samému lýceu prešporskému, dosiaľ najkvetúcejšiemu. Však každý dobrý inšpektor kvet škôl tým napomáhať usiluje sa, že hľadí svedomite získať si profesorov dokonalých a vo svojom odbore vied preslulých, aby mládeži podal príležitosť rozličné vedy a reči môcť pod ich správou vzdelávať; lebo len do takých ústavov hrnie sa mládež vedychtivá. Nuž a tu urodzený pán Bajcsy muža vo svojom odbore dokonalého, slávneho profesora Palkoviča, už vekom zlomeného, náležite a s veľkou chválou zastupujúceho, schytrale odstraňuje a na jeho miesto nastrkuje ľudí hocjakých, bár aj nespôsobných, len aby tieň bol zachovaný, ale cieľ vlastný katedry slovanskej zmarený.

A preto, ak nechceme zradcami stať sa najsvätejšieho náboženstva, zapomínateľmi na svoje povinnosti a nevernými šafármi, nádobno nám cítiť sa povinnými vyhlásiť, že my zásadu tú, podľa ktorej blaho cirkvi po božskom i ľudskom práve napomáhať zaviazaní sme, žiadnemu výroku a moci nepodáme, ale usilovať budeme sa, najvernejšie a zo všetkých síl k tomu pracovať, aby sme napomohli blaho ľudu nám zvereného vzdelanosťou mravnou a náboženskou.

Čomu keď tak je, slávny a velebný dištriktuálny konvent prosíme:

1. Urodzeného pána Bajcsyho na zodpovednosť pre výčin jeho potiahnuť a úradu inšpektorského škôl prešporských, ako pre prítomný pád, tak i pre budúcnosť, menovite ohľadom povolávania alebo odstraňovania profesora slovenského ústavu, potrebné medze položiť.

2. Ráčiž slávny a velebný dištriktuálny konvent katedru slovenskú pod svoj bezprostredný dohľad, bár, jestli sa tak zdať bude cieľu primeraným, spojeno so slávnym konventom miestnym, postaviť; vysokoučeného pána Ľudevíta Štúra, muža k zastupovaniu katedry tejto výborne pripraveného, duchom povoľného, beznáročného a k získaniu mládeže pre vedy nadmieru spôsobilého, v úrade námestníka potvrdiť a slávnostne inštalovať; na ten ale pád, keď by budúcne profesor slovenský voliť sa mal, nech by sa určilo, ktorými hlasmi by taký volený byť mal, naším napr. zdaním, mal by každý seniorát preddunajský troch k tomu úradu kandidovať, superintendenti potiský a banský každý podobne troch, ako i konvent miestny prešporský troch, hlasy tieto by sa v partikulárnom dištriktuálnom konvente^[1109] otvorili a traja väčšinu hlasov dosiahnuvší, vystavili by sa ako kandidáti profesúry, týmto istým spôsobom dokonala by sa i voľba konečná, takže väčšinu dosiahnuvší kandidát stal by sa a inštalovaný by bol slávnostne za profesora reči a literatúry slovanskej. Konečne:

3. Ráčiž slávny a velebný dištriktuálny konvent vysokoučených pánov profesorov prešporských, menovite v. pp. Bolemana, Michnayho a Šimku v protokole napomenúť aby nezapomínali na to, že blaho a rozkvet cirkví a škôl našich nie je závislý od súkromných mienok alebo od prekrúcanín zákona krajinského; ale požaduje sa od profesorov právom, aby viacej hľadeli poslúžiť tak velikým potrebám cirkví, než zaľúbiť sa niektorým jednotlivcom, a nech nezabúdajú, že oni zodpovední sú nielen božiemu, ale i cirkevnému súdu. — Ktorí ostatne značíme sa atď. Nasledujú podpisy, tých na čele odseku tohoto poznačených mužov a dátum dňa 6. augusta 1844.

Nebudem unúvať ctené čitateľstvo moje opisom dištriktuálneho konventu oného, na ktorý toľké nádeje najšľachetnejších mužov skladané boli; veď nepíšem históriu cirkevnú, ani nestopujem príčiny velikého úpadku protestantizmu v Uhrách. Dosť bude rečeno, keď poviem, že liberálna zásada Zayho „hic argumenta nihil opitulantur“ mala vrch i v sbore tomto, na ktorom vývodilo haraburdáctvo polikasterské^[1110] a Štúr bol pre katedru slovanskú v Bratislave naveky stratený; ale aj vznikla toho času tá Palkovičom predpovedaná „dlhá, nevďačná história“, decko z cudzoložstva, nevery a renegátstva splodené, ktorého vegetovanie mizerne spatrujeme podnes my a dlho i potomci naši spatrovať majú. „Ingrata et longa historia nata est.“^[1111] Štúra porazili síce, ale nevzali mu ani česť a slávu mena a ani možnosť jeho pôsobenia, ďalekosiahleho v národe a na svete, čo vlastne dosiahnuť chceli. Zay, Bajcsy, Jeszenák i s bláznivými ich mozgami tlejú a hnijú v hroboch, kdežto Štúrov mozog vydal plody prenášajúce život a požehnanie prinášajúce národu zo dňa na deň viacej. A keď za života jeho otočený bol stami vernej, nadšenej junače a tisícami mocných nepriateľov, oslavovaný je po smrti miliónmi samých ctiteľov v šírošírom národe slovanskom. Mdloba národa vtedajšieho, spriatelená s hriechom bratovraždy, splodila smilno tú históriu, ktorou víťazi zaiste pýšiť nebudú sa na veky.

Nepriatelia národa slovenského z obdobia liet štyridsiatych charakterizovaní boli dostatočne v priebehu života Štúrovho, ich známku videli sme zúplnenú do poslednej črty na dištriktuálnom konvente preddunajskom dňa 30. augusta tohoto roku. Zoškvračený vražednou nenávisťou — starigáň už zotletý — protivník Štúrov, Mossóczy-Inštruktoris z Mošoviec nestydel sa verejne nielen prehlásiť, že minister Trefort natísknúc sa luteránom za fórum apelatórium^[1112] a skonfiškujúc ich práva autonómne, sentenciu^[1113] dosť brutálnu prešporských profesorov ešte zostril, neurazil vraj autonómiu školskú, ale aj pochvastať sa, že je on — Mossóczy — jeden z tých, ktorí Štúra tak víťazne stíhali a prenasledovali! Jeho krvižížnivosť teda ani v starobe nevyhasla, kdežto už iní aspoň na starosť zoznali hriech svoj a vinu svoju a oľutovali fanatizmus mladosti svojej. Znal som a znám doteraz ľudí, čo sedávali u krvisúdov maďarskej mäteže, čo podpisovali a hlasovali za ortiele smrti, vykonanej na Slovákoch nevinných, ktorým za vinu pokladala sa ich láska k národu a vernosť ku kráľovi, ktorí ale za celý svet by sa tým poblúdením mladosti svojej teraz nepochlúbili, ba neznesú ani len spomienku o tejto horečnej dobe života svojho a ani ich nemáte teraz v radoch šovinistov moderných. A tu starý cirkevný, luteránsky hodnostár zabudol sa natoľko, že chvastá sa v cirkevnom sbore ohavnou touto krvilačnosťou, týmto sverepým citom podlej slúžaleckosti. To posledná črta k hotovému už obrazu renegátstva slovenského. Štúr bol odsúdený, nemožným učinený, pohanený, ale prúdy života tiekli z neho predsa ako zo skaly dobrovodskej.^[1114]

Osudy ústavu slovenského v Bratislave po odstránení Štúra, ako prirodzeno očakávať, boli čím ďalej tým smutnejšie; jeho obživiteľ a nápraviteľ zanášal sa budúcnosťou národa bez pozície tejto, áno, na odpor predstaviteľovi jeho, Palkovičovi, starnúcemu vždy viac a zahrňujúcemu vo formách života a starej gramatiky. Pomer obapolný mužov týchto chladol a ochladol až na ľadový bod. Štúr porád a porád premýšľajúci o pozdvihnutí národa slovenského prišiel ku presvedčeniu, že akokoľvek dôležitá je pozícia katedry slovanskej v Bratislave, tak predsa nie je jedinou podmienkou rozvoja národného. On síce ešte raz zamiešal sa do vecí tejto stolice týkajúcich sa, keď u starého Palkoviča nástojil na tom, aby vyvolil si za námestníka daktorého z mladíkov vracajúcich sa z vysokých škôl nemeckých, rozumie sa, všetko učeníkov svojich bývalých. Boli to kandidáti profesúry a kazateľstva: Bohdan Samo Hroboň, Andrej Krasislav Braxatoris Sládkovič, Andrej Hodža, Ľudovít Šulek. Ale Palkovič hluchým bol už k radám Štúrovým; jeho ctižiadosť bola popichaná Jórdanovými „Jahrbücher“,^[1116] ktoré nad odstránením Štúra z katedry úprimne a opravdove žalostili (1845, zväzok V.), píšuc: „So sehen wir die Trümmer eines slovakischen Sion, die Ruine eines Leuchtthurms des slovakischen Lebens.“^[1117] Chudák starík myslel doopravdy, že ústav slovenský, ktorý pod jeho správou celé desaťletia hlivel, od časov ale Lichardov, Chalupkov, Štúra staršieho^[1118] a najmä Ľudovíta tak epochálne zdvihol sa a zraky celého Slovanstva na seba obrátil, jemu tento vzrast čo ďakovať mal. On chcel zhabať nového veku zásluhu a slávu do vačkov starého svojho kabáta. Vidiac, že tak to svet slovanský nechce chápať, mrzel a mstil sa zatarasený za svojimi formami gramatickými.

Slovenčina vždy mohutnejšie dvíhala svoj hlas; ona už nielen z literárnych plodov mladistvú svoju tvár ukazovela, ale hovorila vo verejných zhromaždeniach spolkov miernosti, spolkov hospodárskych, z nedeľných škôl, z učenej, nádeje veľké vzbudzujúcej spoločnosti „Tatrina“^[1119] a z hovorov nadšených zápalistej, nadšenej mládeže. Čo tu bol slabušký hlas zástupcov stariny proti týmto riavam hôr tatranských!

Palkovič vyhľadával teda už len človeka, ktorý by sa húžvovite trímal jeho gramatiky, a keď už takého nebolo nikde k nájdeniu, bárs dákeho toho „novátora“, ktorý by sa ale prísne držal českoslovenčiny. Až úzkostlive prilipnul k Bajcsymu, ktorý vraj vždy to jedno pred ním opakuje: „Hic — totiž v Bratislave — absolute nulla alia lingva Slavica docebitus, quam illa biblica, quae ab initio huius cathedrae decebatur et docetur, quam et Claritas Vestra scribit.“^[1120][1121] Že reči tejto i sám Štúr užíval, v nej písal, tú samú mládeži predkladal, to teraz zamlčoval Palkovič k radosti Bajcsyho a niesol sa k vyhladeniu dôvodných filologických i politických Štúrových štúdií. Vyhováral sa teda, že Bajcsy nielen o Štúrovi nič vedieť nechce, ale aj jeho učeníkov vzdialených chce mať od katedry slovenskej. Palkovič ku svojmu náhľadu získaného mal už i superintendenta Seberínyho a zvýš pripomenutým listom mocne zasadzoval sa o to i u Jozeffyho, u posledného však nadarmo.

Tu naskytol sa Andrej Ďurček,^[1122] učeník Hlaváčkov z Levoče, rodák z Tisovca a cliens^[1123] na štúdiách samého superintendenta Jozeffyho, vracajúci sa z univerzít zahraničných. Sám Bolemann vydal v senáte školskom, ktorému ho Palkovič za námestníka predložil, toto svedectvo o ňom: „Est homo sobrius, nimium phantasiae, non indulgens“,^[1124] k čomu Palkovič pridal: „že při biblické řeči zůstává a v ní sběhlý jest, toho pak nového počínání s tou sprostou Slovenčinou že nenávidí a jemu odporoval i v Halle, kdežto již mezi našinci o to hádky byly; jedna strana schvalovala, druhá to hanila, — i jináče že jest Ďurček mírný, přičinlivý.“ Ku týmto Ďurčekovi prajným okolnostiam pristúpila jedna jemu neprajná, on totiž nebol známym mládeži, ktorá ale vidiac dôvody jeho protekcie zo strany Bolemanna a Bajcsyho, najväčších nepriateľov národa slovenského, už vopred zahorela nenávisťou proti nemu. Ďurček aj bol skutočne jednomyseľnou vôľou senátu školského a Palkoviča zvolený za námestníka profesorátu slovenského na lýceu bratislavskom. Študenti slovenskí behali na Palkoviča už pred voľbou a tobôž po uskutočnenej voľbe, prosiac, a keď prosbám nepovoľoval, hroziac, že nebudú chodiť na Ďurčekove prednášky, keby im nasilu mal byť natisnutý za profesora. Štúr ďaleký bol od týchto demonštrácií, ačkoľvek i jemu samému nepozdával sa Ďurček za hodného a dorastlého ku profesúre tejto, nie preto, že bol prívrženec českoslovenčiny, však i Štúr i my všetci písali sme v oboch nárečiach, najmä ale cirkevné, evanjelické veci všetky viedli a písali sa — a to až dodnes tak je — v českoslovenčine, ale nepozdával sa mu Ďurček preto, že neštudoval odborne slovančinu, čo predsa od profesora slovančiny právom požadoval; navzdor všetkému tomu prísne napomínal Štúr mládež, aby od darobného v týchto okolnostiach — kde niet apeláty proti vrahom našim — oponovania prestala. Mládež ovšem hlasu Štúrovho uposlúchla. Ale medzitým, čo takto prostredkovanie Štúrovo darilo sa, vytĺkol dakto na byte Ďurčekovom obloky. Nato vznikol svár nanovo, Ďurček pripisoval sverepý skutok tento slovenskej mládeži, kdežto nepriatelia ústavu slovenského rozhorčenejší boli na neho, o ktorého zmariť sa mali nádeje maďarónov, starajúcich sa o celkovité zničenie ústavu, nežli slovenská mládež, ktorá nie ústavu, ale len osobe Ďurčekovej nepriateľská bola, a už i tento cit premohla a i s osobou jeho zmierila sa. To znova popudilo mládež, takže zdalo sa jej len naozaj vidieť môcť v Ďurčekovi nepriateľa národa. Mládež slovenská žiadala za najprísnejšie vyšetrovanie, spolu ale žiadala Ďurčeka, aby radšej rezignoval, než má túto horkosť zaštepiť do ústavu ledva z nebezpečenstva vybrdlému. Štúr oproti tomu presvedčoval mládež, že jej i ústavu prospešnejšie bude, keď už raz koniec bude položený tým voľbám a agitáciám a Ďurček zaujme stolicu; predstavil Ďurčeka mládeži ako úprimného Slovana, mladíka čestného, učeného, ktorý i v slovančine pri známej jeho pilnosti a daroch nevšedných veľkých štúdií je schopný. Vinníka nenašli a Ďurček dal sa zase nakloniť i mládeži i Palkovičovi, aby späť vzal rezignáciu, ktorú hotovil podať. Tak bola vec intra muros^[1125] dokonaná a mládež sama naliehala na Palkoviča, aby čím skôr im svojho námestníka uviedol verejne do úradu, aby tak prednášky započať sa mohli. Palkovič vyhovel žiadosti mládeže a určil k slávnostnej inštalácii deň 12. februára, jednu hodinu spoludnia r. 1845.

Spoločne tešila sa i mládež i profesor Palkovič tomuto dňu. Vtom ale v noci z 11. na 12. februára vytĺkol Ďurčekovi poznovu dáky zlosyn obloky na jeho príbytku. Toto tak Ďurčeka nazlostilo, že včasne ráno dňa 12. februára oznámil zločin ten Palkovičovi a zriekol sa úradu námestníckeho definitívne. Palkovič píše o tom superintendentovi Jozeffymu — v liste hore vyššie podotknutom — nasledovne:

„Dne 12. III. (1845) prišiel ke mně Ďurček, oznámil mi to a spolu že on zhola víc toho náměstníctví nepřijme. Dost sem mu představoval já, i potom p. Michnay, že žáci, již ho skutěčně chtějí, opětovně hlučně žádají, aby byl uveden, že všickni ujišťují, že to oni nespáchali, ale někdo ze zášti k nim, aby vina na ně sčítána byla, i poslali dvou z prostřed sebe k p. Michnaymu, žádajíce, aby přísná inquisicí byla, že oni jsou nevinní, že p. Ďurčekovi všecku oddanost slibují atd. Pan inspektor Bajcsy slíbil mu stráž z městských drábů, která i skutečně v ten den, totiž 13. února, kteréhož pán Ďurček odešel (do Pezinku, jak řekl) k němu ustanovena byla. Nebylo možné více ho nakloniti: ačkoli věru předce mohl zůstati a ohled míti i na ústav; ale on vůbec nestálost v úmyslích svých projevil i bázlivý jest: třikrát mi slíbil, že ano přijme ten úřad a to rád, a třikrát revocoval^[1126] (prvníkrát ještě před vybitím mu okna), jaký je to charakter?“

Tak Palkovič o Ďurčekovi. Skutočne, Ďurček bol poctivec, to netrpí žiadnej pochyby, ale nešťastná letora, a v tom má i Palkovič pravdu, že nebol stály v úmysloch a radách svojich. Stretnúc sa najprv s dôverou profesorov Palkoviča, Michnayho, Bolemanna, inšpektora Bajcsyho a práve preto s nedôverou mládeže, bol pomýlený, Herkules na rozcestí.^[1127] Konečne zavrhol dôveru prvých, vrhnúc sa do náručia mládeže. Tu zas mizerná náhoda vybitím oblokov ho tak potriasla, že zmetený bol zase k drievnejším svojim patrónom. Ale títo mali ho za murína, čo vyplnil svoju povinnosť, ku ktorej ho postavili. Bajcsy et consortes nepotrebovali vlastne žiadneho námestníka, keď mali Palkoviča zabezpečeného, to jest keď sa im dal vodiť a nechal ich, najmä Michnayho, radiť si ohľadom pozostalosti! Lovci dedičstva!^[1128]

Ďurček na znamenie svojho úprimného zmýšľania s národnou vecou opustil Bratislavu a obrátil sa ku mne, nemajúc, kde by hlavu svoju sklonil. Ja som bol vtedy neženatý a dom môj otvorený stál každému priateľovi národa. Mne je milo vždy môcť rozpomenúť sa na mladíka iskrenného, pilného, učeného, ktorý častejšie tu v kostole hlbockom kázaval a cvičieval sa i sám ďalej vo vedách i spolu so mnou pracoval v rozhovoroch na tom jednom, čoho je najväčšmi potreba, na prebudovaní národa nášho k mravnej výši stred národov tejto vlasti. Polrok ubehol a s ním i spojenia nášho bôľnosladké zväzky strhali sa. Ďurček myslel, že ďalej by bola už neskromnosť užívať pohostinstva môjho, ačkoľvek to nebolo vo veci, bo ja ho prijal na všetok čas, kým bola by sa mu kaplánka lebo fara naskytla; no Ďurček nebol k pohnutiu; v prvej polovici októbra 1845 odobral sa odo mňa s tým osvedčením, že ide ešte šťastie probovať k superintendentovi Stromszkému, že vari ten mu opatrí dáku kapelániu.^[1129] Odišiel a stratil sa navždy v búrach, ktoré jeho nepokojného ducha zmietali. Príležitosť k osudnému kroku zavdal mu sám superintendent Stromszky, keď veľmi nezdvorile ho prijal tými slovami: „Ach, vy idete ma žiadať o kapellaniu hlbockú; Hurban je mladý človek, tomu ja kaplána nedovolím držať!“ Ďurček hneď rozhodne na to riekne: „Niet, Hurban ma pol roka u seba beznáročne trímal, živil, opatroval, ďalej som nemohol pohostinnosť jeho nadužívať, prišiel som k Vašej Dôstojnosti s prosbou, aby ste mi ráčil zaopatrenie dáke dať buď kaplánske, buď iné cirkevné lebo pedagogické. Nemám sa kam utiekať, štúdiám svojim som všetko obetoval.“

Stromszky mu odsekol: „Ich kann nichts für Sie thun,“^[1130] a odvrátil sa od neho. Ďurček bez porúčania sa opustil biskupa a tašiel služby svoje ponúknuť farárovi katolíckemu Heilerovi. Za ktorýsi čas bolo verejné prijímanie ho do cirkvi rímsko-katolíckej. Bratislavskí filistri povrávali si, že u mňa stal sa katolíkom a ešte za ktorýsi čas vraveli susední občania v Osuskom, že majú Hurbanovho kaplána za farára. Stal sa farárom v malej dedine katolíckej pri Hlbokom Osuské rečenej.

Ďurček bol darmi svojimi iste povolaný hrať väčšiu úlohu v slovenskom živote pri trošíčka väčšej trpezlivosti a oddanosti do vôle božej; menších darov ľudia vynikli z odporov doby svojej a zaznačili bytu svojho kroky do skál histórie; on priveľa kládol na rozpočet intelektu svojho, vyhadzujúc z rátania faktorov istých organizmov na svete, ktoré svojou cestou berú sa cez hroby jednotlivcov, organizmy veliké sú úlohy národov pojediných a úloha velikého organizmu svetovej cirkvi rímskej. Nie každému kandidátovi kalvínskemu lebo luteránskemu podarí sa dočiahnuť kolo zdaru časného, ako podarilo sa Pázmánovi,^[1131] togatovi kalvínskemu,^[1132] potomnému primášovi.

Ústav s Palkovičom stál nad priepasťou. Ústav sa tratil vždy väčšmi a väčšmi v hmle šedivej, ktorá zhustla sa až na Lišku a Liška až na Lenkeyho!^[1133] Úroky z kapitálu národného bral a berie ten, čo sa i len za nevinné meno poctivých svojich slovenských rodičov stydí a hanbí. Tak sa ľudia menia na — malej ceny bedárov pre časný zisk alebo podlú chabosť česť dedov uctiť neznejúcich.

Na slovenčinu zhŕňal už potom Palkovič všetku pohromu a kliatbu, ktorá zastihla ústav, ten Palkovič, ktorému už teraz Štúr nezavadzal v ničom, ten Palkovič, ktorý za štyridsať rokov nevedel povýšiť k toľkej sláve ústav tento, ku ktorej ho Štúr za desať rokov svojho študentstva a námestníctva povýšil, ten Palkovič, ktorého Štúr, postupujúc mu svojich bezsenných nocí trud a zápalu svojho skvelé výdobytky, oslnil v jeho vegetovaní, ovinul vencom úcty a oslavy jeho agóniu, tento Palkovič neznal už inšie ako šprihať na Ľudovíta, pôvodcom nešťastia národného ústavu ho menujúc, posmešne mu nadával pôvodcom obnovenej bernoláčiny, pôvodcom akéhosi Tatrína, mamičom mládeže, zvádzačom jej, aby sa neučila gramatike českej a aby vytĺkala okná Ďurčekovi ho nazývajúc!“ Nad čím sme sa všickni, t. j. slavný konvent, pán Bajcsy, pp. professoři etc. velmi horšili! To jest hle první trpké ovoce toho nešťastného počínání, toho nás rozdvojení, a ať tak dím, rozkolnictví. Při něm zdejší slovenská katedra klesati bude, až konečně klesne a zahyne!“ Takto rozkatil sa proti Štúrovi v nadzmienenom liste Palkovič. Áno, tak sa rozľútil na každého, i sebe vznešenejšieho a dôstojnejšieho muža, akonáhle pobadal, že váži dobrotive a cení opravdove obrovské námahy Štúrove. Michnay bol podhuckávač jeho, ktorý prikladal suché raždie ničomnej pochvaly na hasnúci oheň ctibažnosti starcovej, a to len aby opanoval jeho poslednú vôľu ohľadom domnele velikých kapitálov Palkovičových.

Jozeffy bol všeobecne ctený biskup, charakter nepodplatný, stály stred všetkých premien, ktorého činy na všetky strany úctu budili, a tejto autorite svätej opovážil sa v malichernej svojej idolatrii,^[1134] ypsilóna, polboha sebou vzývaného nasledujúce výčitky činiť:

„Veľmi mi líto, že se Jejich Důstojnost^[1135] domnívají, jako bych já proto odporoval, že sem mnohá léta na česko-slovenském dialektě pracoval; ale vidím nezákladnost a jalovost té se rodící nové gramatiky, filologickou neumělost, též zmatek a zkazu naší literatury.^[1136] A ještě více litujem toho, že Jejich Důstojnost k tomu tak nazvanému Tatrínu se kloní, ba že, jak nyní slyšeti — skutečně k němu se dali i s Paní Manželkou — a peníze panu Hodžovi do Mikuláše poslali. K očekávání raději bylo, že i Jejich Důstojnost, jako pán superintendent Seberíny, mocně odporovati a naši vzdělanou, od století v chrámích, školách, knihách užívanou, lidu obecnému známou i oblíbenou řeč zastávati budou. Žeby lid nynější češtiny nerozuměl, na tolik pravda jest, že těm ledajakým, vnově nakovaným slovům nerozumí; ale kdo káže našincům těch užívati a tak psáti? Však proti těm nemotorným novotám já od mnoha roků bojuji a kto ku př. můj kalendář^[1138] nerozumí, ač čistě česky píši? Nikdy ta stížnost proti němu od 40 let nepovstala, ani proti Týdenníku^[1139] etc. Ale naši mladší blázní se já takovými novotami, pře nedokonalost umění svého. Že přístupem katolíků zroste naše literární publicum, to není víře podobné. Bernoláčinou psaných knih velmi málo vydáno jest, a tyto zde se u máselníků a mydlářů k zavinování potřebují. Řeč Slováků není rozdílné nářečí od českého krom toho ř, ě, au, avšak i v písmě těchto liter potřebujeme: naše vzdělaná řeč (lingva solennis)^[1140] jest ta česko-slovenská, jako všech Němců, Bavorů, Švábů, Prusů, Rakoušanů das Hochdeutsche.^[1141] Obecnou řeč Slováků i prostý Moravec nazývá hrubou slovenskou řečí, a má pravdu!^[1142]

A máme se odčítati Komenského, Králických, Veleslavína etc. a říci, že to nebyli naši spisovatelé?“

Takto Palkovič plával na plytkom površí a nechcelo sa mu už viezť na hlbinu; on zjavil sám, čo vlastne bol odjakživa, zjavil svoju vlastnú obmedzenosť ducha; cieľom mu bola litera, to, čo iným, geniálnym ľuďom je prostriedok, zakrneli v ňom staré formy jazyka, a on zakrnel v nich, i samý pokrokový, oprávnený neologizmus český, — nuž veď Česi kvôli jeho kalendárom nemohli predsa písať o chémii, geológii, vyššej astronómii, novšej filozofii, histórii, geografii jeho kalendárskou, starobou skrnelou rečou, — našiel na ňom len veľmi nevinného, naivného odporcu. A čo teda neologizmus národného sloveno-slovanského života?!^[1143] Bolo to tragikomické, keď starček k hrobu naklonený jal sa šermovať proti Preslom, Palackovcom, Amerlingovcom, Jungmannovcom a tým iným, mohutne vyzbrojeným atlétom českej spisby, schvacujúcej sa na orličích a sokolích krídlach k oblakom a nebesiam nebies! Tam bol s celou svojou bytnosťou stratený. A podobne viedlo sa mu tu doma, kde nové zore pukali sa už na Tatrách a lúče slnca praskotali v boji s mrakmi predsudkov. Štúr i ja videli sme síce ešte raz omladať tú tvár zostaralú, ale bolo to omladnutie dokonávajúceho už zápasníka; r. 1849 po skončených bojoch navštívili sme ho v jeho osamelom, opustenom, ale vnútri čistom dome. Palkovič bol uschytený návštevou touto, miesta nám dúchal a nemal dosť slov k vyjaveniu obdivu svojho prevedeného rozvoju nášho so slovenčinou a požehnal ju. Pravda, boli to chvíle nádejí najlepších zápasníkov slovenských a slovanských. Tešili sme sa všetci blahou nádejou a sám Palkovič zostúpil z bojišťa uzmiernenou dušou. Ale — už zas predbehúvam čas: nuž ktože nerád zabýva sa dňami ducha uchvátivších nádejí?

Štúr presvedčil sa dokonale, že tou doterajšou spisbou, ako ona vyvinula sa pod vládou česko-slovenčiny, nemožno vniknúť do života národa; bola ona len majetnosťou jednej šestiny národa a prirodzene, hoci silnou vzdelanosťou a osvetou, predsa len veľmi slabou menšinou pri domáhaní sa prirodzených, politických práv spoločnosti slovenskej. Češtinou palkovičovskou nebolo nádeje opanovať pomery politické, spoločenské, obecné, priemyselné, hospodárske, opanovať fórum všakových kongregácií, snemíkov, šľachty,^[1144] meštianstva atď. Reč táto nemohla v osobných verejných potykoch týchto potrieb vnove nastalých a vždy množiacich sa a život opanovavších dostať vrch, lebo ňou nikto nehovoril verejne iba ten farár na kancli, i to len keď mal rukopis pred sebou. Cele iný má ústroj, výslovnosť, vzlet slovenčina, cele inak uchvacuje mysle a srdcia ako naučená čeština. Vidno i pri najlepšom česko-slovenskom rečníkovi, že mu voz hamovaný je i dolu i hore vrchom, vidno, že celá slovenská myšlienka nedá sa vysloviť umele a spola iba nadobudnutou češtinou, vlastne pseudočeštinou, lebo veď k rýdzej češtine prísť môže iba zvláštny dar filologický, ako bol Šafárik, no i uňho badať vplyvy slovenčiny. Národ ale nepozostáva zo samých géniov, uňho sú i prostredné dary platné a vítané, a tieto by boli k nemote odsúdené! A potom ad vocem poesia!^[1145] Slovenská poézia písaná česky je plané veršotepectvo, podobné latinským piesňam nemeckým „fahrende Schüler“.^[1146] Nadto je slovenčina bližšia iným slovanským rečiam. Pozrite len česky písané básne Štúrove a porovnajte ich s jeho slovensky písanými „Spevmi“. Trebárs Štúr nebol poét, sama reč mu vnukla lyrické utešené tóny.

Palkovič útočil na tento nový ruch autoritami všakovými; pokým pri filologických autoritách zostával, pristalo mu to, nie tak mu pristalo ale, keď sa odvolával proti novému pohybu duchov slovenských na palatína krajiny, ktorý ešte r. 1839 dňa 11. septembra v prípise na septemvira Szirmayho určil celý obvod ideí ústavu slovanského v Bratislave takto: „Ne institutum studii et exercitiorum lingvae slavicae in hujate Lyceo evang. praexistens a sua pure philologica destinatione degenerare contingat.“^[1147] Rozumie sa, že to postačovalo Palkovičovi a postačovalo pozatým prešporským slavožrútom.^[1148] Štúr, ačkoľvek si tejto otrusinky vážil, znajúc ju byť dobrou hladnému, ničmenej predsa nemohol ju uznať za dostatočný pokrm ani len pre tú šestinu slovenského národa, ktorú predstavovali evanjelici slovenskí, a tým menej pre celý trojmiliónový národ slovenský. Ako námestník profesorátu bol by on iste počestne dostál i takejto obmedzenej úlohe, no verím, že pozdejšie by iste i sám bol buď preboril svojvoľne postavené hranice štúdiu slavistiky, buď vzdal sa nehodnej úlohy, ktorú hocjakí trivialisti^[1149] potom zastávali a zastávajú. Lebo tak bohate nadaný, tak objemný, tak všetky pomery a vzťahy národa vnikavo študujúci génius, ako bol Štúr, bol priširoký, než aby jedine na vyučenia českej gramatike pár budúcich učiteľov a kazateľov bol sa vydal a úlohou touto po príklade Palkoviča zmáral sa. Hodža vzdychal 26. marca 1845 v liste k Jozeffymu: „Keby sme my len mali svoju školu a nemuseli sa podkladať tým Nemcom a Maďarom! Ale to je naša neresť: všetko sme stratili a nazdávame sa, že tam získame niečo, kde nám nič ani nechcú, ani nemusia dať.“ Vzdychy hlboké, oprávnené, ako história učí. Najprv nás obmedzovali úzkostlive „ne a sua pure philologica destinatione degenerare contingat“,^[1150] a pod tým titulom vzali nám učenosť a dali nám trivialistov; potom si zahrali na liberálnych politikov — keď už nanovo sadli do sedla^[1151] — a plnou hubou kričali do sveta: „Všetko vám dáme na poli kultúrnom“, a po tretie, keď ešte lepšie sa uhniezdili pomocou Austrie zavedenej Beustom v sedle svojom, potom už ani „destinationem philologicam“^[1152] nerešpektovali, ba i ten kultúrny šlabikár nám nepovolili, t. j. zhabali školy a mládež utrýznili!^[1153]

Nuž komu sa to páčilo — a páčilo sa vždy daktorým chlebíka a vyznačenia žiadostivým ctibaživcom — tí sa mohli na mieste presvedčiť, že ich mali vždy maďarskí patrioti za hlúpych hýľov slovenských. Hlbší duchovia vždy videli a videl zrakom ostrovida Štúr predovšetkým, že tou starými našimi ušliapanou cestou my Slováci nikdy k povedomiu práv svojich tu bytných, tu korenných nedôjdeme.

Preto vyzval Štúr národ tou rečou, ktorou bráni svoje privátne právo na svojom mieste, vo svojej dedine i rodine, vo svojom okrese a okolí, brániť i na verejnom trhovisku života svoje národné právo k bytu počestnému a slobodnému. Reč krbu svojho užívať je predsa to najprirodzenejšie a spolu i najsvätejšie právo, ktoré kto tají, ruší a ničí, stáva sa najohavnejším tyranom, vytvárajúcim sa z práva verejného a súcitu ľudského, stáva sa predmetom všeobecnej potupy a nehodným, aby jemu kto pomáhal, keď príde do súr podobných súram slovenského národa!

„Nie gramatiku, život chceme,“ odvetil heslom skoro barokným^[1154] Palkovičovi Štúr a prv než sa pomýšľalo na gramatiku, písalo sa súkromne i verejne v čistej slovenčine! Hneď pri prvom pokuse vo spolkoch hospodárskych, miernosti spolkoch, v Tatríne atď. hovoriť svojím nárečím ukázalo sa praktickým byť nárečie slovenské. Pokusy tieto rečníctva, písomníctva slovenského, o ktorom mohlo sa právom riecť, bolo slovensko-české, väčšinou slovenské, menšinou české, opak totiž toho dosiaľneho písania spôsobu, ktorý bol česko-slovenský, t. j. väčšinou český a menšinou slovenský, viedli bezprostredne ku pálivej potrebe určenia toho, čo je čistá slovenčina, ku zostaveniu totiž sústavnej gramatiky čistého nárečia slovenského.^[1155] Lebo hoci dosiaľ národ bol bez gramatiky, hovoril predsa čistou, neskazenou rečou slovenskou, bolo teda len treba zobrať pravidlá, ktorými sa národ sám riadil, aby i učení synovia jeho, ktorí schopovali sa teraz navrátiť sa k národu a hovoriť a písať chceli jeho rečou, aby i oni mali isté pravidlá hovoru a písania. Stávalo sa totiž, že tí, čo sa premnoho učili, neznali toho najbližšieho, jazyka totiž matiek svojich. Hovorím, že národ bez gramatiky dobre, čiste slovensky hovoril, „Nuž a Bernolák čo?“ Áno, práve som chcel slovo o tom preriecť. Čo písal Bernolák, to nebola slovenčina čistá, túto slovenčinu aj nik za slovenčinu neuznával. Bernolák spracoval podrečie trnavské gramaticky a národ a vzdelanci pomenovali to štúdium bernolákovčinou, bol to akýsi prostrednícky chodníček od češtiny, s ktorou spriaznené je to podrečie okolo Trnavy hovorené s moravsko-českým jazykom. Z tohoto podrečia nik nezmyje meno jemu národom dané. Palkovič nasilu v zemepise svojom chcel Skalicu oktrojovať za „vlast čisté slovenčiny“; ale národ neprijal toto vyznačenie podrečia skalického za čistú slovenčinu. Skaličania učení, všetci kadenáhle prišli do styku s krajanmi svojimi čistou slovenčinou hovoriacimi, nič nemali a dosiaľ nemajú na väčšej starosti ako privlastniť si prízvuk i spôsoby čistej slovenčiny. I čistej slovenčine chceli zlomyseľníci kadejakí, ako Launer, áno, i čestní mužovia ináč, ale z predsudku, že táto reč inšieho nie je ako druhý spôsob bernolákovčiny, prilepiť posmešne meno štúrovčiny, ale to bolo blato na kabáty naše hádzané, ktoré skoro uschlo, pri prvom lúči slnca a pod prvým kartáčom^[1156] zmizlo, a dávno už nik, najmenej ale národ slovenský, čistú svoju slovenčinu menuje štúrovčinou.

Štúra chceli aj tým dolapiť pri nedôslednosti, keď najprv povedal „nie gramatiku, ale život chceme“, a hneď na to sám gramatiku písal čistej slovenčiny; ale „chyba lávky“, on gramatikou neišiel nútiť národ k zapreniu seba, ale volať ho ňou k životu, keď vezmúc pravidlá gramatické z úst národa, chcel mu tým riecť: tu máš svoju vlastnú reč, ži, píš, rečni, bráň sa v nej a ňou! A vzdelancom, ktorí sa všetkých možných vedomostí chytali, len vedomosť reči čistej, ktorou národ hovorí a žije opovrhujúc, chcel riecť: No tu máte reč otcov a matiek svojich, nedrkocte teda, nebabrite papier čarbaním nehodným národa, ktorý má krásnu reč, géniom jeho vlastným stvorenú. A synovia dolného Slovenska chodievali úchytení túžbou do Turca a Liptova, aby sa tam od ľudu učili tým krásnym zvukom čistej slovenčiny. Štúr bol pravým Kolumbusom filologickým Slovenska, keď riekol: „Nie gramatiku, ale život chceme“. On kázal študovať gramatiku ľudu, ktorá životom stvorila svoje pravidlá a ktorá mala byť nástrojom a prostriedkom k dosaženiu vyšších cieľov života; tú gramatiku, ktorá bola majetnosťou českého národa a ktorej mal sa učiť národ, ktorú za cieľ dlholetých štúdií mala považovať inteligencia slovenská, ktorou teda len hatiť mal sa vzlet a ruch života národného na Slovensku, tú gramatiku nechcel ďalej Štúr pestovať s výminkou teológov evanjelických, ktorí mali zvláštnu úlohu stred šestiny jednej národa slovenského, i to úlohu odbornú a iba na cirkev obmedzenú. Tam ponechával jej právo, lebo bolo to právo životné a právoplatné, nepochybné a doteraz od všetkých evanjelikov prakticky i literárne užívané. Že nestačilo to k všeobecnému roznieteniu všetkých mocí života národného, ktože by teraz o tom pochyboval?

Sami tí zo Slovákov, ktorí českou gramatikou dali sa viesť, evanjelickí totiž učitelia a kňazi, len s malo čestnými výnimkami po biede len touto viacej českou než slovenskou, česko-slovenčinou písali. Prečo aj niet divu, boli od českých kritikov prezieraní. Známe je to stereotypné českých kritikov vyslovenie „dosti to na pero slovenské“. (Vtedy ešte snáď len v plienkach bol nálezca „pera slováckeho“.) To zrážalo a odrážalo ducha obecnomyseľnosti, myseľ odvahy, lebo ten Čecho-slovák nikdy nevládal zadosť urobiť tej českej kritike. Prirodzene, lebo docela inej povahy, iného rázu, inej prirodzenosti je reč slovenská než česká. Slováci teda, a to prečasto veľmi nadaní, snáď nadanejší než ich kritikovia vysokomyseľní, večne odsúdení boli zostávať len v područí často dosť pochybnej ceny majstrov českých. Palkovič predsa písal nad všetkých spisovateľov českých správne, klasicky česky, a, hľa, čo stvárali s ním Česi!? V Čechách stretal sa so samým posmechom, tu doma málo majúc nasledovníkov! Samuela Godru zvláčila česká kritika tak povrchno-potupne, že zahodil pero a zobral sa k národoľubným plodom a dielam až na sklonku života!

Keď prišlo k verejným schôdzkam, dlholetí rečníci v česko-slovenčine, ktorí učili sa českej gramatike roky a roky, i mali na úradných prácach svojich stále cvičenia, otvorenými ústami naslúchali turčiansku, oravskú, liptovskú šľachtu, ako táto hovorí k duši, ako sa zvŕta ohebko a ľahko v slovenčine krásnej, plnozvukej, bohatej na slová, ktorej gramatiky nikdy nevídali, ba aniže čúvali o nej. Oni sa reči matiek svojich krásnoústych vyučili, od nich a od ľudu svojho, s ktorým ich ešte nebol šovinizmus maďarský rozdvojil. Rozpamätáme sa všetci starší na tú krásomluvu Jozefa Justha, Szentiványiho Adolfa^[1157] i Martina, Kossutha Ďurka, Záthureckého, Zmeškala, Szmrecsányiho a sto iných. Gramatiky nevídali a hovorili rečou poetov a rečníkov, bársktorému národu ku cti slúžiť mohúcich. Takým zjavom nerozumel Palkovič ani Kollár.

Štúr sa vhĺbil, zaľúbil do tejto reči nevyrovnanej. Sám génius národa vznášal sa mu zosobnený v tej mluve prírody, v tej poézii prozaikov politických, v tej rozprávke piesňolitej, v tej piesni, históriu tisícletej nesúcej. A on skutočne ešte nepomýšľal na vydávanie gramatiky, keď už švitoril si sám pod mladý bajúz tie zvuky Tatry prírodné! Pošepnul obdiv svoj reči tejto ohebkej, plnozvukej, jambovej,^[1158][1159] ktorá mu zaváňala vôňou ruží sáronských, ktorej lepota podobala sa mu ľalii skromnučkej na doline a ktorej zvonivosť spojená s prudkosťou uchvacujúcou privodila mu na pamäť búrku na Tatrách s tisícerými riavami, rútiacimi sa dolu do dolín z jarkov a úvalov, pošepnul obdiv svoj jednému-druhému z priateľov bližších a našiel u nich to už presvedčením, čo on skrýval v srdci bojazlivo, ako tajnosť prvej lásky chlapca zavčas prebudeného. To zbadať, to skúsiť, o tom sa presvedčiť a vrhnúť sa milenke tejto duše svojej do náručia celou energiou a odvahou bolo dielo dakoľkých týždňov, a dopisovanie súkromné išlo čerstvejšie a spravidelnejšie v slovenčine. Samému Štúrovi boli autority národ, ktorý pozoroval zimnične, Hodža a Zoch, ktorí boli synovia Tatier centrálnych, ich velikí milovníci a každodenne s národom obcujúci kňazi. Zápal duše Štúrovej zlial sa razom s hlbokým študovaním slovenčiny. Malé klasobranie z týchto štúdií Štúrových postačí odokryť obraz jeho i z tohoto ohľadu. On konštatoval predovšetkým kmeňovitosť slovenskú a individualitu úplnú, vrchovitú nárečia slovenského. Vojdúc v štúdiá Šafárika, Kollára, Dobrovského, prijal ich náuky a základotvorné črty slovenčiny a bádajúc v nich hĺbal ďalej a z hlbokých šácht Tatier posvätných vyniesol celý diamant slovenčiny. Na základe vzájomnosti slovanskej,^[1160] Kollárom vystavenej, panovito žiada, aby každý kmeň slovanský vyučil sa v náčelníkoch svojich reči slovanskej, ktorá je vo všetkých nárečiach našich rozložená.

„Bo akože inakšie,“ hovorí Štúr,^[1161] „budeš Slovanom, čo je hlavné pri vzájomnosti, bez známosti reči slovanskej? Keď budeš znať len daktoré nárečia, bude to známosť len kúskovitá, neúplná, a ty nebudeš naskrze vedieť to, čo je k pravdivosti života nášho nevyhnutne potrebné. Ale akože si nadobudneš známosti tej bez poznania nášho bohatého, jadrného, plnozvučného, čistého slovenského nárečia, ktoré je o moc od druhých nárečí slovanských zachovanejšie, nárečie, ktoré, ako Tatry sú stredkom Slovanstva, tak je stredkom nárečí slovanských,^[1162] ktoré je prechodom od východných k západným a v ktorom ako v klbku sú zvité nitky jednoty všetkých nárečí slovanských. Pod týmto ale čistým, neporúchaným, plnozvučným, všetky nárečia slovanské spojujúcim, v stredku nášho sveta hovoreným a najstaršie meno Slovanov najčistejšie zachovávajúcim nárečím naším slovenským zachoval sa aj duch slovenský alebo slovanský vo svojej čistote a sviežosti, alebo, aby som lepšie sa vyjadril, zachovali sa spolu duch i nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich, na zemi medzi Dunajom a Tatrami, v prvotných týchto a najstarších, najdávnejších sedaliskách Slovanov na zemi európskej. (Už Nestor^[1163] vo svojom Letopise volá všetkých Slovanov Slovenami a vyvodí všetkých zo slovenského jazyka, ktorý sa uňho výslovne jazyk slovenský menuje. My Slováci sme toto najstaršie a všeobecné meno naše verne zachovali.) Duch tento a nárečie naše sú jedno, i kto ich chceš jedno od druhého odtrhnúť, trháš objatie, v ktorom sa ti duch náš ukazuje a pokojne, milostne, ako dobrý mládenec z náručia vrstovnice usmieva. Záleží nám teda a záležať musí aj všetkým našim pravým kmeňovcom na tom, aby sme vo vlastnom svojom nárečí písali a to, čím sme nadchnutí a naplnení, verne, ako to myslíme a cítime, s tou samou vrúcnosťou, s tou samou túžobnosťou predstavili a rozpovedali. Aj toto teda, ako aj známosť nášho nárečia ako podstatného pri známosti reči slovanskej mocne a neodolateľne nás k tomu ponúka, aby sme, keď nechceme sami seba zaprieť, keď chceme svedomito a verne svetu nášmu slúžiť, písali v nárečí našom peknom, v nárečí našom slovenskom. Veľmi by sme si tiež priali, aby tie kmene a kmeníky, ktoré vo svojich nárečiach písať nemôžu, aspoň s osnovou gramatickou i s pokladom slov svojich nárečí, vydajúc k tomu cieľu úplné gramatiky a slovníky, nás zoznámili a rovne zo svojej strany všereč slovanskú svojimi prídavkami obohatili a úplnú jej známosť možnou učinili.“

Štúr odvoláva sa na duchaplné slovo Mickiewiczovo,^[1164] ktorý povedal, že iné národy víťazoslávne, pamätné stĺpy, chrámy a rozličné pomníky nastavali na svete a na zemi, kde bývali, po sebe nechali, Slovania ale že nenastavali takých pomníkov po svojej zemi, predsa ale že vykoval duch slovanský jeden taký pomník ozorný, a ten že je reč slovanská!

„Mickiewicz má docela pravdu,“ hovorí ďalej Štúr, „žiadna reč iná svete sa ani bohatosťou slov, ani toľkorakou rozmanitosťou foriem svojich reči našej slovanskej nevyrovná, naša ale svätá povinnosť je, ozorný tento pomník slovanský v celosti, v úplnosti svojej zachovať, kde ešte vec možná vyplniť, okrásiť, zokrúhliť, nie zanedbávať alebo práve kaziť a sebevoľne rozhadzovať. Pomník musí byť vyplnený, celý, mocne zbitý, inakšie tratí svoju cenu a svedčí o ruke nespôsobnej; tento teda náš pomník rečný nemôžu skladať len daktoré kusy, t. j. daktoré nárečia naše, bo tak by bol pomník ešte neúplný, kúskovitý, ale v ňom musia byť zložené všetky nárečia naše, a tak len aj všetky kusy jeden k druhému dobre pristávať budú a dobre sa k jednej mocnej celkovitosti spoja. A preto žiadame, aby všetky výtvory rečné — jazykové — ducha nášho slovanského vystavili sa, život náš, čo bude z nich potrebovať, si vezme, bo skutočne náramná táto naša rečná bohatosť a veliká jej rozmanitosť nevystúpila z ducha národa nadarmo na svet!“ Predhodil si Štúr i námietky možné, ale tie zmyla veda a láska jeho výmluvne z površia, dodajúc záverok mudrovania a vyhliadania svojho budúcnosti: „Mŕtvym duchom, pravda, ani to nespomôže, ale spomôže tým, čo neživia sa len samým chlebom, čo nechodia len po kôre zemskej a nevidia ďalej od kôry, ale ktorí sú živí duchom, ktorí dávajú sa duchu viesť a prebíjajú sa do hlbiny jeho.“

Štúr dotvrdil na príkladoch národov kmeňov nemajúcich ich jednu reč spisovnú a ukázal nemožnosť jednej reči spisovnej u nás, kde národ je na kmene rozdelený. On postavil sa i proti velikej autorite slovanského sveta, proti krajanovi nášmu Šafárikovi, ktorý „ľutoval, že staroslovenčina, do ktorej boli Cyril a Metod písmo sväté preložili, neostala rečou všeobecnou“, a hovorí určito: „My ale z toho radujeme sa, bo keby staroslovenčina rečou spisovnou bola ostala, duch slovanský bol by hlivieť musel a k životu neschopil sa, toto ale byť nemohlo, nemohla tedy ani staroslovenčina stať sa pospolitou rečou spisovnou u Slovanov. U Rusov vidíme, že akonáhle sa len staroslovenčina v literatúre stratila, hneď nato v literatúre ich ukazujú sa znamenité spisy, akých predtým nikdy neukázalo sa, a duch ruský čerstvo pohybuje sa, alebo inšími slovami, keď ruský národ k životu čerstvému prebudil sa, odriekol sa staroslovenčiny.“ Podobne zjavuje sa mu i literárny svet srbský,^[1165] i tu to samé čo v Rossii stalo sa.

Nuž a čo bola staroslovenčina Rusom i Srbom, to bola česko-slovenčina nám; ona tiež prišla k nám so svätými knihami a došla pospolného práva v kostoloch našich i bola nám dostatočná, pokiaľ sme my sami málo viac čo robili, ako hliveli, keď ale sme sa naozaj k životu prebudili, teraz ju zo spisov svojich (necirkevných) vytvárame, bo by duchu nášmu raz už k životu prebudenému len na ťarchu bola. Duch slovenský tiež len na svojich krídlach do letu pustiť sa môže a tieto sú jeho vlastné nárečie, ktoré mu za čas panujúcej u nás češtiny a to síce s jej pomocou podrástli, teraz už odrástli a k letu zatrepotali. Čo sme robili za čas panovania češtiny u nás? To, čo nehlivelo, písalo najviac knihy náboženské, knihy toho obsahu, akého obsahu knihy sme my od Čechov a s nimi reč ich dostali. Už aj sami Česi nám na oči vyhadzovali, že vydávame len najviacej kázne a rozličné knihy homiletické: dobré, potrebné, požehnané boli a sú knihy tieto, ale chytíme sa aj do inšieho, budeme aj veci inšie vyspevovať, budeme vypravovať všeličo, to ale, bratia českí, ktorí ste aj druhé veci vyhľadávali od nás, vyspievame a vypravíme, vyspievať a vypraviť len môžeme v nárečí svojom, ktoré nám hýbe srdce a budí myseľ našu. Povstali u nás, pravda, za času češtiny, mužovia silní, pracovití, duchom veľkí, a rozšírili kruh pracovania ducha nášho, ale tí si vo vyslovení citov, vo vyjadrení myšlienok svojich slovenčinou pomáhali, i boli by diela tieto, akokoľvek sú užitočné, znamenité, veliké, keby už slovenčina vtedy na čase bola bývala, po slovensky inakšie vypadli a pre nás Slovákov, trebárs s veľkou úctou na ne hľadíme, znamenitejšími ešte pamätníkmi boli bývali ako teraz, keď sú čo do formy reči, z väčšej polovice české, z menšej slovenské. To platí o Tebe, Palkovič náš, čo oddávna pre rod náš slovenský pracuješ, o Tebe, bystrý Ján Chalupka, pozorovateľ znamenitý života nášho, o Tebe, Kollár, veľký duch náš, a platí to aj o druhých Slovákoch, čo sa umom svojím vyšvihli. Ukazujú síce daktorí na vás a radia nám, aby sme vás v tej polovičatej českej reči nasledovali a za vami držali sa, ale to pre dostatočné príčiny neurobíme, ani urobiť nemôžeme.

Ktorého kmeňa strojom a vyslovením je reč táto? Českého či slovenského? Celkom ani jedného. Takýmto spôsobom sa človek ani k Čechom docela skloniť, ani k svojim obrátiť a dušu svoju tak, ako by chcel tvoriť a vysloviť, nemôže, ale sa hneď sem, hneď tam strcia, z každého dačo kmáše a na ten spôsob ani jedno, ani druhé dokonale nevystaví, a potom ani tak, ako by treba bolo, na nikoho nepôsobí. Duch národa českého, hoc je nášmu roveň, je predsa aj od nášho odchodný; národ český mal život historický, a bol ten život slávny, s týmto ale životom viedla sa aj jeho reč za ruky, ona sa tiež, bo kmeň český tesnými miestami pomedzi skaliská a tŕnie preškrabať sa musel, dačo oškrela; my nemali sme toho života, nemali sme, pravda, ani tej slávy, zato ale dodržali sme ducha sviežeho, a aký je duch náš, taká je reč naša, zavarovaná, svieža, plná sily a tvorivosti. Tejto reči sa my nepustíme, bo by sme sa dneska zajtra aj od ducha svojho odchýlili, ducha svojho by sme nevyslovili, život náš tak, ako máme, nerozvili a Slovákmi sa v živote duchovnom nestali. Preto nebudeme, ba ani nemôžeme kráčať za vami, trebárs hľadíme na vás po synovsky; bo sme nadovšetko oddaní kmeňu svojmu potlačenému a pre nedostatok duchovného života doteraz opovrhovanému. My považujeme vás za prechod k samému nárečiu nášmu, k našej čistej slovenčine. Vy sami ste nám na slovenčinu ukazovali, keď ste z poľa nárečia českého do svojho si prebehávali koľko ráz, keď pre odchodnosť plodov druhého toho poľa z nášho ste si kvietok odtrhnúť nemohli, túžobne po našom poli strakavým a pekným kvietím vysiatom ste pozerali: koľko si sa ráz tak po našom poli obhliadol, Kollár náš! Naozaj, vy ste taký prechod ku slovenčine, ako boli v Rusku pred uvedením národného nárečia do spisov tí, ktorí si v staroslovenskej reči s poľštinou a obecným nárečím pomáhali, a ako tam po vystúpení národného nárečia pekne zakvitlo na duchovnom poli, tak zakvitne, veríme, aj na našom poli slovenskom utešene. Dorastajú svieži, čerství synovia, ktorých i prsia sú nadchnuté i um mnohosľubný i plecia mocné; na nich sa vyšvihne duch náš i pustí sa do letu, bo mu jeho vlastné krídla podrastú. Bude, pravda, aj u nás, ako bolo u Rusov spočiatku uvedenia nárečia národného do spisov, trochu kývania a nestálosti, ale všetko sa to premelie a reč ustáli sa, bo duch sa schopil s pevnou vôľou k životu.“

Štúr konštatoval, že kmeň slovenský je opravdovým kmeňom slovanským a má svoje nárečie, ktoré je od českého odchodné a rozdielne. Týmto českým nárečím sa nám pomáhalo tak ako Rusom pomáhalo sa poľským, pokiaľ staroslovenčinu užívali, t. j. pokým oba kmene len driemali a málo potravy duchovnej potrebovali vo veciach vzdelanostných.

„Ale teraz, keď životu sa prebudil, ako sa o tom každý deň presvedčujeme, ani náš slovenský národ nebude len na druhých čakať, až čo mu tí dajú a len prijímať to podávané, ale sám si bude tvoriť a sám bude sa duchovnými plodmi zaopatrovať. Za čas driemania nášho duchovného nemohla sa naša slovenčina vo spisoch ukázať a za spisovnú našu reč sa vyzdvihnúť, bo z jednej strany kmeň náš slovenský ako nevzbudený, neprecitnutý na tú myšlienku prísť nemohol, z druhej ale všetko také usilovanie nebolo by podpory našlo a zaraz by bolo prestalo a zaraziť sa muselo. On na dlani ukázal velikú rozdielnosť nárečia slovenského a českého. Hlásky jedny má slovenčina, čeština ich nemá a naopak, napr. f, g, dz, dž, dvojhlásky ia nemá čeština, kdežto ich slovenčina má prehojne! Napr. fikať, fúkať, fižďať, fŕkať, fufňať; gágať, gniaviť, drúzgať, brýzgať, galiba, rázga, gamba, gajdy atď; hádzať, vchádzať, chôdza, mládza, rídzik, medza atď.; fundžať, vrndžať, madžgať, hádžem, atď.; priateľ, viac, siaha, mesiac, horiac, vidia, nosia, ľudia, kde Česi pri poslednej dvojhláske pomáhajú si ako môžu a píšu: přítel, víc, sáha, měsíc, hoříc, vidí (vidějí), nosí (nosejí), lidé atď. Štúr hovorí: „Koľko už teda v nárečí českom zvukov sa nenachádza, ktoré my Slováci máme a o ktoré je naše nárečie od českého bohatšie, výhovornejšie. Tým je aj sama reč dokonalejšia, čím viac zvukov má a čím vernejšie, malebnejšie prirodzené hlasy vyhovára a predstavuje a už aj z tejto strany ukazuje naše nárečie spôsobnosť k poézii, bo aj svojimi hlasmi rozmanitosť tónov prirodzených, na čom v poézii veľmi mnoho záleží, úplnejšie vystavuje. V prírody hlasoch počúvame aj „f“ aj „g“ aj „dz“ aj „dž“ a počuť ich aj v našej slovenčine, tam nie organicky, tuto organicky prednesené. Keby sme česky písali, slov tých, v ktorých „f“ a „g“ prichádza, by sme alebo užívať nemohli, alebo ich len nedovolene, sebevoľne užívali, v našej ale slovenčine užívať ich môžeme bezpečne. Slová zas tie, v ktorých „dz“, „dž“ a „ia“ sa vyhovárajú, museli by sme preobliecť a ich v tom preobleku užívať, napr.: chôdza, priadza, vrndžať, priateľ, mesiac atď. Proti týmto zvukom Česi nám len jeden vlastný, ktorý my nemáme, vystavia a to je „ř“, za ktorým ale veľmi nebanujeme. Česi napr. hovoria: vnitř, hříbe, řetěz, stolář atď., a samé „ř“ my ani dobre vysloviť nemôžeme. A načo ho písať, keď ho nevyslovujeme? Zrovnáva sa to s našou rečou? Naskrze nie! Česi majú inakšie hlásky tam, kde my inšie užívame napr. hříbe, hřtan, jehla, ječmen, díra, víra, cihla, cídím, cvrček atď., my Slováci máme: žrieba, hrtan, ihla, jačmeň, diera, viera, tehla, cúdim, svrček atď. Česi majú inakší sklad hlások ako my Slováci, napr. střep, střevo, třešeň, sloup, lžice, psaní, řku znejú v slovenčine: čerep (črep), čerevo (črevo), čerešeň, stĺp, lyžica, písanie, rečiem atď. atď. Česi majú ukončenia slov od nášho odchodné napr. plíseň, střevíc, vítr, vichr, bratr, zajíc, duše, kuše, neděle, kačice, vichřice, dítě, prase, kuře, húse, piji, viji, hynu, minu, padl, sedl, kradl, vadl atď. Slováci: plesnina, čerievica (črievica), vietor, víchor, brat, zajac, duša, kuša, nedeľa, kačica, kačka, víchrica, dieťa, prasa, kura, kurča, húsa, pijem, vijem, hyniem, miniem, padol, sadol, kradol, vädol, padnul, sadnul, kradnul, vädnul atď. Česi inakšie preťahujú, lebo skracujú slabiky ako my, sklonenia naše slov samostatných, prídavných, počtov, všemien^[1166] (pronomina) je najviacej od českého odchodné; počty Slováci tiež celkom inakšie skloňujú ako Česi;^[1167] v slovesách čeština nie je tak celkom ako slovenčina určitá atď., na čo všetko hojné príklady uvádza Štúr. Konštatuje príkladmi, že sám zmysel slov slovenských je u Čechov docela iný, a kde my prídavné mená máme trojho ukončenia, Česi sa jedným spokojujú, v určovaní pohlavia tiež delia sa Česi od nás, napr. ta Dunaj, ta obyčej, ten řetěz,^[1168] ten hrozen, ten lej atď., kdežto my hovoríme: ten Dunaj, ten obyčaj, tá reťaz, to hrozno, tá leja atď. U nás chlap znamená udatného muža, u Čechov surovca, chlapík je u Čechov udatný muž, u nás šepleta, Čechom „zboží“ značí rozličné veci k telesným potrebám a aj duchovné, u nás ale práve len zrno rozličného spôsobu. U Čechov je svět len vo význame „die Welt“^[1169] užívaný, u nás znamená, pravda, aj to samé čo „die Welt“, ale aj užíva sa vo zmysle ľudí aj sveta, a v tomto zadržuje svoj starodávny v ruštine zachovaný svoj význam. Slováci hovoria: Tak svet o ňom súdi, svet by ťa vysmial, potom tiež: vstal ešte pred svetom, t. j. pred svitom. Zbytek je Čechom ostatok, zvyšok (rest), u nás daromné trovenie, mrhanie „ten človek robí zbytok!“ Šelma Čechom znamená divú zver, u nás aj to, ale tiež ako aj u Nemcov, človeka všelijaké smiešne kúsky alebo aj darobnosti vystrájajúceho. Pláň sa hovorí u Čechov o rovine, u nás o vode, kde ticho, rovno ide. Letnice sú Čechom sviatky svätodušné, Turíce u nás, letnica znamená u nás istý ženský odev, ktorú sedliačky nosia. Chudý Čechom je chudobný, u nás značí macer, mager.^[1170]Ranný u Čechov to čo jutrný, u nás zavčasný, napr. rannie hrušky. Sloveso zvýšiť značí Čechom to samé čo nám povýšiť, zvýšiť ale značí nám z hotového lebo odmeraného navyše zostať, napr. to sa mi z môjho platu zvýšilo. Česi užívajú sloveso povážiť len vo zmysle „erwägen“.^[1171] Slováci tiež, ale aj vo zmysle ctiť, napr. ten človek nás ani nepovážil, že k nám neprišiel. Podobne: zpytovať, zaváť, poraziť, pošinúť, vychytiť, ľúbiť, vykázať (vykázal mu místo v škole, značí Čechovi umiestiť žiaka v škole, u Slovákov znamenalo by to vypovedať zo školy) atď.

Celý register je slov českých Slovákom nezrozumiteľných a slovenských Čechom docela neznámych. Z posledných pripomeniem iba daktoré z tých, ktoré Štúr uviedol za dôvod úplnej individuality a kmeňovitosti našej slovenskej: baláchať, boženík, chabina, chmatať, chmára, chmúliť sa, chňápať, chotár, chrochoť, chrumkať, chrúst, chýr, chytlianka, chytľavý, česnúť, črieda, čudo, čudný, čujem, čujný, čvirikať, driečny, dosalápiť, ďumbier, domŕzať, dopáliť (v náhlosti niekam ísť), delia (hrdina), dever (švagor), dovedal sa, drglovať, drúzgať, dúčela, dudlať, dudlavý, ďúla, dunieť, dunčať, durandzia, duriť, dusiť, dívať sa (koukat česky), dvojčatá, džavkať, fikať, fŕkať, fiknúť, garázda, garazdovník, gebziť, gebzuvať, ganiť, grlo, grznár, grúň, hyd, hlaváň, holus, halienka, haluz, hapkať, haspra, hať, hatať, hegnúť, hlien, hlivieť, holohumnica, huľa, humno, hradská, hrada (trám), hrkavka, hrkluvať, hrkútať, hromžiť, hrúžliť, huckať, hupnúť, hýkať, jasiť, jedovať sa, jucha, inoväť, íver, izba, kmásať, kenteš, kynožiť, kar, kabáč, karpavý, kabaňa, käčkuvať, kechtať, kálat, kalabný, kamenica, kasanica, kazár, kepeň, kešeň, kiepiť, okiepiť, kloňa, klonka, kliať sa, knísať, kobyla, kolísať, kolísať sa, kolmý, konár, konkanina, kornatieť, korytnačka, kosier, koťuh, kotulať, kozub, kraslica, kúdeľ, kŕdeľ, kresačka, krosná, krútel, kukučka, kukulienka, kundoliť, kutáč kutica, kuvik (č. sejček), kyla, kyptavý, ligotať sa, mrkať, mrholiť, nátoň, nadrážať, okacerný, ozorný, ponášať sa, nanášať sa, prekárať, potvárať, poparatiť, pavúz, perlík, slaruť, syp (č. kyprý), smäd, stoh, sýpka, svorka, samokysa, sokorce, srdiť sa, šumný, šuhaj, zveleť, zveľatok a tisíc inších. „Koľká maľovnosť,“ vykríka Štúr po vypočítaní týchto slov, „vo slovách našich a bohatstvo nárečia nášho je náramné, dosiaľ ešte nevymerané.“

Štúr zašiel i hlbšie do jednotlivých výpovedí a našiel i tam podstatný rozdiel v spôsoboch hovorenia českého a slovenského, napr. Čech hovorí: mrtvicí jest poražen, Slovák: vietor ho zašiel, zavialo ho, porazilo ho; Č.: jednal sem s ním o to a o to, Sl.: s ním som sa o to dohováral; Č.: na někoho něco sčítat, Sl.: vinu mu dávať; Č.: ten člověk se u nás dobře chová, Sl.: ten človek sa dobre spravuje, dobre riadi; Č.: oni se spolu dobře chovají, svorně žijí, Sl.: oni sa dobre spravujú, dobre spolu prežívajú, jeden s druhým dobre nažíva, znášajú sa; Č.: na někoho nevrážet, Sl.: nepriateľským byť dakomu; Č.: ucházet se o právo, Sl.: práva sa domáhať; Č.: někoho slintat, Sl.: špintať dakoho; Č.: někoho oslyšet, Sl.: odbyť ho; Č.: doufat v Boha, Sl.: Boha sa dokladať; Č.: pomstit se nepříteli, Sl. tiež tak, ale aj vyvŕšiť sa na nepriateľovi; Č.: zaměstknávat se s něčím, Sl.: zapodievať sa s dačím atď. Nuž a ako niesol Štúr tú nemčinu českej reči? Celú spústu germanizmov českých vyhodil im na oči, ktorá od časov Štúrových ani dosiaľ nielen neumenšila sa, ale vzrástla veľmi nebezpečne a ku náramnej škode slovančiny českej. Kto číta české časopisy, dočíta sa ich v každom liste.

Tým ale, ktorí uznávajúc všetky tieto námietky, radili nám, „aby sme nárečie české podržali a ho len vo spisovaní našom plnohlasnejšími našimi formami tu i tam vypĺňali,“ tým odpovedá Štúr: „Hneď popredku musíme povedať, že nárečie české našimi formami, ak máme pri jednote v reči spisovnej s Čechmi ostať, nikdy tak vypĺňať nemôžeme, ako by sme museli a chceli, bo Česi na takúto premenu a obecné užívanie našich foriem sotva docela pristať môžu. My podľa ducha svojho nárečia nikdy inakšie písať nemôžeme, ako napr. pijem, sejem, vidia, chodia, potokoch, brehoch, lebo potokách, brehách, pre dobrých ľudí, pre veľkých pánov atď. Česi ale sotva by tak písať mohli, bo to je proti svojstvu ich nárečia. Oni píšu a musia tuším písať: piji, seji alebo piju, seju; vidí, chodí alebo vidějí, chodějí, potocích, březích, pro dobré lidi, pro velké pány atď. Teda by sme sa už v tomto sotva zjednotili, a čo by aj na to prišlo, na akú by sa strakatinu a vymyslenú plátaninu reč zrobila? Čia by to bola reč? Česká, či slovenská? Ani jedna.^[1172] Aký by sa duch v tej reči vyslovoval? Český, či slovenský? Ani jeden. Kto by to všetko, ako sa má písať, ustanovil? Dakoľko spisovateľov? Či sú tí mocnejší, silnejší ako národ sám a obecná reč jeho? Dakoľko by ich tak písalo, druhí by pri starom zostali a jeden by písal tak, druhí inak, lebo by sebevoľnosti dvere boli dokorán, otvorené, a čo by stadiaľ vykvitlo? Len číra strakatina spisobná, ktorej by sa za krátky čas každý nasýtil a potom by sa každý zas ku svojmu navrátil. Nie dakoľko hláv tvorí a vymýšľa reč, ale reč si vytvorí národ sám a povinnosť jeho vzdelaných synov je tou rečou, ktorá je jeho, k nemu sa prihovárať, a o tom, čo znajú, ho vyučovať. Onej rady teda naskrze užiť nemôžeme, ako každý vidí z dostatočných príčin“ (Nár. str. 67).^[1173]

Štúdiá Štúrove historické a toto jeho najnovšie spytovanie prírody a reči našej slovenskej učinili ho veľkým a idey jeho stali sa smerodajnými každému opravdovejšie a hlbšie s národom svojím zmýšľajúcemu Slovákovi. Štúr ohliadol sa na históriu a pôvod Slovanov a to ho neodolateľne pohybovalo k oživotvoreniu a k platnosti privedeniu slovenského nárečia. On musel veliké odpory premáhať, mal nezmieriteľných nepriateľov, ktorí ohnúť nedali sa, zlomiť ich nebolo možno, národ sám idylický život prežívajúc, stával sa vždy len tvorcom materiálu, z ktorého budúci synak veľký, narodený dakde vo večne tichej dolinke tatranskej, vyviesť mal stavisko ideálne krásne, vekotrvalé, národ takýto nebol synovi tomuto na veľkej pomoci. Snáď ešte nebol synak tento pod Rokošom zrodený tým synom budúcim! Ak aj nebol, bol iste Slovenska prorokom. Písal r. 1845: „Nárečie naše aj čo do foriem aj čo do hmoty je klbko všetkých nárečí slovanských, z ktorého nitky rozvíjajú sa po všetkých. Mnoho takého sa v našom nárečí a jeho podrečiach nachodí, čo v inších len roztrúsene, v každom dačo a po jednom ukazuje sa. Na svojom mieste to obšírnejšie dokážeme. Stadiaľ pochodí, že nárečie naše slovenské všetky kmene slovanské medzi všetkými nárečiami najľahšie rozumejú a že ono každému z nich najsnadnejšie naučiť sa prichodí. Ľutuje náš slávny krajan Šafárik, že naše nárečie ešte málo do známosti prišlo a pravdu má, bo ono učenie sa všetkých slovanských nárečí najviac po staroslovanskom uľahčuje. O Slovákoch do Chorvátska a Srbska cestujúcich, ako nás sami Chorváti a Srbi uisťujú, hovorí sa tam napospol, že hovoria chorvátsky a srbsky, ale len trochu odchodne. („Al samo drugčije.“^[1174] H.) Jeden muž slovenský rozprával mi,^[1175] že príbuznému Slovákovi, keď prišiel do Sliezska za kňaza, sliezski Poliaci, poľsky nevediacemu, čisto slovensky ľudu kázne držať naručili s tým doložením, že oni ten jazyk dokonale rozumejú. A tak im Poliakom kázal po slovensky. To samé aj Rusi i druhí Slovania o našom nárečí istia. Naopak ale aj Slovák všetky slovanské nárečia najsnadnejšie rozumie a najľahšie sa ich, keď k tomu dary má, naučí; Slovanov potom všetkých v akomkoľvek nárečí hovoria, Slovákmi a ich reč slovenskou volá. Čo to za tajnosť? Dunaj a Tatry sú najstaršie sedaliská Slovanov v Európe. Tak rozpráva starožitný náš Nestor, že Sloveni a jazyk slovenský sedeli najprv na Dunaji, to samé bolo mienkou všetkých stredných vekov, istením starých historikov poľských a českých Kadlubka,^[1176] Boguchvala,^[1177] Dalimila,^[1178] taktiež novších učených mužov napr. Poliaka Surowieckého,^[1179] a je to iste číra pravda, čo my na svojom mieste a svojím časom obšírnejšie preukázať sa usilovať budeme.^[1180] V najstarších týchto sedaliskách Slovanov v Európe dodržal kmeň náš aj najstaršie ich priezvisko, zovúc jazyk svoj slovenským, biele svoje pohlavie Slovenkami, ako sa u Nestora najstarší Slovania volajú. Kmeň náš, ktorý najstaršie priezvisko Slovanov dodržal ešte, zachoval v dolinách tichých svojich a neprístupných Tatrách aj v reči to, čo všetkým Slovanom bolo za starodávna spoločné, čo ale potom jedny kmene časom popremieňali, druhé potratili. Z hlavných znakov trebárs len zvrchu vzatých, ktorými sa podľa pozorovania Dobrovského slovanské nárečia na východné a západné delia, má slovenčina viacej znakov spoločných obom hlavným haluziam jazyka nášho slovanského, skadiaľ vidno, že je vprostred nárečí slovanských a ako prechod od jedného radu nárečí k druhému, kto by gramatiku nárečia nášho slovenského so všetkými jeho podrečiami napísal, ten by práce pre toto zvláštne miesto slovenčiny medzi inšími nárečiami slovanskými v malom obraze reč slovanskú predstavil. Ide už povesť od viacej rokov^[1181] medzi Slovanmi o napísaní zrovnávajúcej gramatiky slovanskej, jestli ale dajaká napíše sa a spisovateľ nebude dobre zbehlý v nárečí našom, jeho dielo bude jednostranné a nedovŕšené. Natoľko, hľa, je naše nárečie vážne a v takomto položení sa medzi nárečiami našimi nachádza. Keď my Slováci svoje nárečie obrábať budeme, spisy naše budú mať ku všetkým kmeňom slovanským snadný prístup, lebo ich každý kmeň krem spisov svojho nárečia a najbližších z toho radu, ku ktorému jeho nárečia patria, najlepšie zrozumie. Tento prístup ku všetkým pokrvným kmeňom v slovenčine je pre nás Slovákov veľmi vážny a dôležitý, i keby sme sa slovenčiny nechytili, nepoznali by sme ani povolanie svoje, ani čas svoj a potreby jeho a bezpečne riecť môžeme, že by sme sami proti sebe a povolaniu svojmu brojili. Pre túto svoju prístupnosť má slovenčina, ako pevne veríme, peknú v Slovanstve budúcnosť.“

Milo je nám čítať nepodvratné jeho dôvody, ale nebude nevzácne iste vidieť peknú dušu jeho i v tých nádejách jeho, ktoré zdali sa mu neodolateľne oprávnenými a predsa sklamali ho.

„Vitaj nám,“ píše na str. 71 „Nárečia“, „vitaj, slovenčina naša! Ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale oddávna utajená pred svetom! Vitaj nám, drahá! Sila tvoja vyvoláva nás k čerstvému životu a spojuje nás s bratmi a ukazuje nám, že jedno sme a že je jeden cieľ náš. Už oddávna aj zo strany našej vychvaľovali vás krajania slovenskí, naši mužovia slávni, že slovenčiny ste sa chytili (rozumie tu bernolákovčinou písavších Slovákov) a v nej neúnavne pracovali. Tak hovorí náš slávny Šafárik vo svojom znamenitom diele „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach alten Mundarten“ na str. 389: Od tohoto času (od zahynutia inštitútu slovenského^[1182]) pracuje dakoľko spisovateľov evanjelických pod krídlami českej literatúry ako milovníci na poli národnom, čo medzitým katolíci, ktorých horlivosť za povýšenie vlastnej slovenskej literatúry dosť nachváliť sa nemôže, málo daktorých vyjmúc, odvážni sa zdajú, po ceste od Bernoláka preťatej, pokračovať.“ I Kollár tým samým spôsobom v druhom diele svojich Zpievaniek na str. 495 veľmi vyvyšuje katolíckych (spisovateľov i porúča na tom samom mieste, aby ich inší plne nasledovali. A zasluhujú zaiste títo mužovia všetku možnú chválu a pováženie. Koľme slovenčina pre rozvitie života nášho potrebná a nevyhnutná je, dáva znať medzi inším Kollár sám na sebe, a to nielen ustavičným kvetov z poľa slovenského trhaním a do češtiny pletaním, ale čo je viacej, chytením sa do samej slovenčiny, chtiac ju za spisovnú reč povýšiť. Lež pustota a driemota hlboká panovala ešte vtedy na Slovensku, a preto Kollár, keď žiaden ohlas nedostal, od svojho ustúpil a zase k češtine navrátil sa. Daktorí mu priemenčivosť túto na oči vyhadzovali, my ho tu ale mak neviníme, lebo z toho všetkého len bystrota hlavy a srdce za kmeň svoj láskou zapálené vyzerá. Kollár ako hlava bystrá šípil, že Slováci by len predsa mali vo vlastnom nárečí život svoj duchovný vystaviť a že tak len ho dokonale vystaviť môžu a preto sa aj slovenčiny chytil, potom ale kadenáhle videl, že sa ľud slovenský za ňu nezaujal, a že tomu ešte čas neprišiel, aby beh vecí netrhal sa, navrátil sa k češtine. Dobre vieme, že Kollár v najnovšom diele, v Cestopise po Itálii,^[1183] odpornú našej vystavuje mienku, ale sme silne presvedčení, že on vidiac teraz, ako ľud náš slovenský k životu sa vzchopil a že k tomuto svojmu životu slovenčinu potrebuje i z celého srdca si ju žiada, oproti nám nič mať nebude. (Tak ešte dokladal sa v Kollára na jar r. 1845). Hovoríme preto o Kollárovi s takou istotou, lebo známe jeho za národ svoj bez odpočinku pracujúcu dušu; on nemôže byť proti životu nášmu, ktorý celý svoj život vzbudiť sa usiloval, on nemôže byť proti nám, bo v kom by sme potom mohli skladať dôveru? Neohlásili sa Slováci na hlas Kollárov, prebúdzajúci ich k životu vlastnému, k slovenčine, lebo dremali, ale ohlásia sa teraz nie dvaja, traja, desiati, ale ako silne veríme, ohlási sa, keď nie naraz, teda pomaly celé božie Slovensko! Vstalo ono a chce žiť, veľmi premenili sa časy! Predtým smutné išli od Tatier k Dunaju hlasy a smutne sa odrážali naspäť, teraz ale počínajú sa ohlasovať radostnejšie i také sa zas odrážajú od nášho starého Dunaja k vysočizným Tatrám. Otcovia tešia synov a synovia potešujú otcov. — Jednota teda naša prísne nás k slovenčine napomína, bo len v nej do jedného kola si zastať môžu Slováci. My sme jeden kmeň, i ktorá ruka bezbožná nás by roztrhovala a čo za myseľ bezbožná by nám priala, aby sme boli odtrhnutí jedni od druhých? Život náš je odchodný od českého, odchodný tak, ako nárečie ich od slovenského. Život Čechov terajší, či skutočný, či čiste duchovný, vytiekol z predošlých osudov národa tohoto, ktorý trebárs vždy hrdinsky sa držal a na podiv celej Európe bojovával, predsa sa návalu života cudzieho, nemeckého, neobránil. A tohoto šľapaje životu slovenskému protivné, my miestami u bratov našich s bolesťou vidíme a to v ich obci, v ich literatúre a aj v živote domácom.“

„V poézii českej,“ horlí ďalej Štúr, „ešte máločo je podareného a čo sa hlavne podarilo, cudzím duchom páchne; v druhej peknej literatúre, romány^[1184] a všelijako menované odrhaniny romantické, hlavné miesto zaujímajú a v daktorých, ako asi pred dvoma rokmi vo „Květoch“ v článku „O ženě“,^[1185] hnusné vývrhliny siekt nemeckých a iných k pohoršeniu ľudu slovanského do života nášho sa kydajú. Dajte nám pokoj s tými mátohami cudzími, s tými šiaľami zúfanlivými, s tým drvením samého seba pre mrle, s tým prevráteným citov vzpružováním, nevoďte do nášho sveta zúfanlivých kadejakých vycivencov, zvodcov, to sú pre nás potvory, ktorých sme my u nás nevídali a nevidíme, nekazte pokoj náš; pozrite na naše lipy, ako ticho šumejú, pozrite na náš život, ako je pri všetkých nerestiach pokojný, pozrite, ako naše mysle a srdcia horia svätým ohňom, a nebúria sa pre žiadosti a mrle darobné. Vysoko si my vážime duchovné pracovanie a tešíme sa srdečne, že u bratov Čechov pohybuje a zo dňa na deň vzmáha sa, ale hnusnými, cudzích svetov vývrhlinami, ktoré život náš čerstvý kántria a pokoj náš hubia, my sa zatiaľ zhora nadol poprevracať dať nechceme. Nech si to zadržia a strovia tí, ktorí si to navarili, my tej chôvy nepotrebujeme a srdečne ľutujeme, že do života bratov našich Čechov sa tie vyvrhliny vpíjajú. Ako život náš je od českého odchodný, tak sa delí aj naše nárečie. Nárečie naše je neobyčajnej plnohlasnosti, sviežosti a maľovnosti, ktorá sa so živou a maľovnou obrazotvornosťou našou dobre zrovnáva a veľkú budúcnosť poézii u Slovákov sľubuje.^[1186] V nárečí nie tak, ako je naše, sviežom a maľovnom, nemožno, aby sa obrazotvornosť naša náležite predstavila a do odevu slušného obliekla, ale jej pristať môže len nárežie, tak ako ona svieže, a len v tomto sa ona pekne ukáže. Dobre to cítili a cítia všetky naše poetické hlavy, a preto tak horia za slovenčinu. Toto samé muselo z veľkej časti pohnúť Kollára, že dal sa raz písať po slovensky, pre toto samé nepísal Hollý česky, ale skladal svoje básne v našom slovenskom nárečí a táto sama príčina pohla aj mladého nášho, geniálneho spevca, Sama Chalupku, spievať po slovensky, a stalo sa, že pekné jeho, duchom slovenským naskrze presiakle piesne v národe spievajú sa už ako národné, ich prostý, silný, uchvacujúci hlas ozýva sa po Tatrách, no neprijali sa tie jeho piesne, ktoré sú česky trebárs umeleckejšie, formálne správnejšie napísané! Nech nikto nehovorí, že reč pri básni málo značí a že sa báseň v ktorejkoľvek reči tak dobre ako v inšej podarí; báseň ak má letieť živo, musí mať také krídla, ktoré ju ľahko a sčerstva ponesú. Sám najväčší nemecký básnik Goethe^[1187] hlboko cítil túto pravdu, keď o reči nemeckej povedal: „Bol bych i ja básnik, keby reč tomu hrádze nekládla.“ („Ein Dichter wär’ ich geworden, hätte sich die Sprache nicht unüberwindlich gezeigt.“)^[1188] Tak teda naša báseň nemôže inakšie len v slovenskom nárečí sa vyspievať a rozviť; báseň tá, ktorá vyletí ako orol nad Kriváň a stadiaľ dolu po zemi pozerať bude, musí si pripnúť krídla mysle našej a na týchto krídlach do výsosti sa vychytiť. Šumže, leť, spev náš silný, čerstvý, hneď ako potôčik blbotajúci, hneď ako šum vŕb a hneď zas temne ako víchor po horách pohučievajúci, leťže, leť, spev náš čerstvý, a rozleť sa, roznes i city i túžby naše!“

Ako otvorene, kresťansky úprimne vyslovoval Štúr ohľadom duchovných záujmov národa nášho voči tohovekej literatúre českej svoje presvedčenie, toho dôkaz podal som tam vyššie, kde vytýka prísne českým spisovateľom ich opičenie sa za tou oplzlou romantikou západníckou; on ide tak ďaleko, že práve túto stranu tmavú, ale nebezpečno vpíjajúcu sa do národa užíva za dôvod k osamostatneniu sa národnej slovenskej literatúry. On hovorí: „Niet divu, že pred dakoľko stoletiami česká reč bola sa u nás prijala a za spisovnú povýšila: doniesli nám vtedy Česi so svojou rečou dačo vyššieho, velebnejšieho, čo hlboko preniklo duše naše, a preto aj chytili sme sa reči, v ktorej sme to dostali, teraz ale nielenže nepôsobia tak na nás Česi, lež práve daktoré ich spisy s cudzími vývrhlinami naplnené nás odstrkujú. K životu teda nášmu a k dokonalému sa rozvitiu i vysloveniu mysle našej nevyhnutne nám je potrebná naša svieža, domáca slovenčina.“

Štúr celou silou nádejí svojich, z ktorých ovšem mnohá ho sklamala, ale vcelku bola to sila prorocká, plnivšia a naplňujúca sa do dnešnej chvíle, celou silou nádejí svojich na tom pracoval, aby sa kmeň náš na svoje vlastné nohy postavil, od nikoho pomoci nečakal, ako od svojej vlastnej sily, ktorú mu Boh tak štedro udelil, bo keď túto, ako náleží, vyvinie, do práce vyzve, v práci ju zaoceľuje, pomoc verných bratov ho neminie; národ i kmeň i človek jednotlivý, obzerajúci sa voždy po inom, aby ho zachytil, držal, nie je hodný mena národa, kmeňa národného, ba ani človeka! „Taký človek, lebo kmeň, lebo národ je len klát, v ktorom ducha niet a s ktorým si druhí podľa vôle zahrávajú. Život môže len a musí vyvierať z práce, bo vtedy sa hýbanie, ktoré je znak života, ukazuje, chtiac teda žiť, musíme sa hýbať a sami pracovať. Dosiaľ sa kmeň náš veľmi po Čechoch ohliadal a to, do čoho sa sám nechytal, od nich očakával, práve ale preto, že stadiaľ na všetko ako hotové čakal, sám sa do práce nepúšťal. Ale za toto sčakávanie na druhých, za túto svoju nepracovitosť dostával tiež zaslúženú plácu, bo s ním inší, čo chceli, vystrájali a my Slováci toľko sme platili, koľko sa druhým páčilo a začo nás druhí držať za dobré uznali. Nie, nechceme sa viacej takto povaľovať i na inších dobrú vôľu spúšťať sa: hanba a posmech nám, ak by sme aj ďalej kmeňu svojmu takto povaľovať sa dávali a na druhých lásku a veľkomyseľnosť s cenou kmeňa svojho nechávali sa.“ „Kmeň náš má veľkú silu a súcosť k životu, ale tie sily musíme rozjatriť, oheň ducha rozvatriť a rozvitie všetkých mocí národa všetkými prostriedkami napomáhať a toto stane sa prácou i mnohým tých síl zaneprazdňovaním. Kto nemá chuti do práce, ten nie je s nami a ten bude vyvolávať, aby sme sa aj ďalej len na druhých ohliadali a ukazovať nám bude na slabosť našu — ako chabý vojak, čo pred patáliou uteká — takýto človek ale nemá v živote našom dôvery a všetci tí, ktorí tejto dôvery nemajú, sú alebo neznalci, alebo lenivci, alebo slabosi! (Vtedy ešte nebolo na površí sveta Thébuszov,^[1189] Bartolomaeidesov,^[1190] Czékusov, Zelenkovcov,^[1191] Bakaych^[1192] et tutti quanti, o ktorých bol by Štúr primerané slovíčko našiel. H.) Kto nám pomôže inší, keď nie my sami? Keby sme alebo sily životnej nemali, alebo túto silu nerozvili, žiadna v svete moc by nás od zahynutia nevyratovala a darmo by nás hockto podopieral, bo by sme len predsa dohromady padli a skvacli.“

Tak horlil Štúr. Moja úloha je týmto skončená ukázať pohnútky duše Štúrovej k potraseniu kmeňom naším vyzdvihnutím slovenčiny, čo prostriedku národu históriou daného ku vzbudeniu ho k úlohám života Bohom mu vymeraným.

Ešte v krátkosti nádobno mi načrtať obraz činnosti Štúrovej v tomto období. My boli zaryli sa do zdvíhania národa z jeho pádu pálenčeného: Závodník,^[1193] Kuzmány, Hodža, ja a priatelia ostatní v úradnej činnosti a potyku každodennom s národom postavení zakladali sme spolky miernosti. Štúr, pohybujúci sa vo vrstvách vyšších, i dajedni mladoňovia bratislavskí vstúpili u mňa do spolku miernosti. Štúr ako už člen takého spolku potom zriadil sám spolok podobný v Bratislave medzi mládežou;^[1194] pozdejšie ale v časopisoch svojich a na zhromaždeniach spolkov miernosti mocne bojoval za ruch tento všeobecný.

Práca okolo vydobytia si privilégia na noviny bola veľmi ťažká; to sa vlieklo roky a roky! Najprv myslel Štúr činnosťou novinárskou a časopiseckou zahájiť akciu novú, ale keď i námestná rada i kancelária uhorská vo Viedni otáľali s vecou a posielali si patričný rekurz hore dolu a vymáhali svedectvá o Štúrovi a jeho zmýšľaní politickom, mravnom, vedeckom a čo ja ešte viem akom, tu zišli sa u mňa v Hlbokom Hodža a Štúr a ustálili sme činnosť i bez novín zahájiť zriadením spolku pre vydávanie kníh k vzdelaniu národa smerujúcich. Vtedy sme i my spoločný výlet podnikli k majstrovi poétov slovenských k Hollému na Dobrú Vodu,^[1195] cieľom vzdania mu úcty osobnej a podania mu výkladu úchylky svojej od jeho spôsobu písania v podrečí trnavskom a rozvinutia pred ním dôvodov svojich za centrálne, čisté slovenské nárečie. Tam sme boli od pána domu, priateľa mladosti Hollého verného, dekana Lackoviča, pohostinne prijatí a od barda starého, postavy vznešenej, vysokej, veľkých svetlých očí, vlasov strieborných, od Jána Hollého zuľúbaní a slzami radosti uvítaní. On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možností na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. „Aj,“ povedá, „moje metrum^[1196] dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.“ To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, my úplne súhlasili. Hollý nám dal požehnanie svoje k dielam vtedy umieneným.

Hneď nato zišli sme sa hojnejšie v Liptovskom Svätom Mikuláši u Hodžu dňa 26. a nasledujúcich dňov augusta 1844, kde od toho času nevídaný počet uvedomelej Slovače velikú a veľmi sympatickú pozornosť okolného národa zobudil. Národ si pretieral oči. Meštianstvu mikulášskemu sa nová táto čerstvá spoločnosť duchov nič inak nepozdávala, než ako by sa tie zakliate postavy bohatierske v Prosiečnej, Vrátnej a v Súľove boli zobudili a krv i telo i ducha na seba vzali a Mikuláš Liptovský, Vrbicu a Hušťák boli navštívili. Brány domov boli dokorán otvorené hosťom vzácnym a slovenská pohostinnosť neznala medzí. Veliká fara sväto-mikulášska hostila popredných ľudí slovenských, a tu odbývali sa zasadnutia dňom-nocou, spalo sa málo, len život čistý tiekol tu širokým korytom. Hneď v prvom zasadnutí určil sa cieľ spolku: meno mu jednosvorne dané „Tatrín“. Nadšenie za právo a osvetu národa, práca a dômysly, organizovanie činnosti nastalej, to boli charakteristické známky dňov a slávností tu odbývaných. Mládež oduševnelá živú účasť brala na zasadnutiach, kde starší rozkladali svoje túžby, rady, úmysly, predsavzatia, riešili otázky, zaháňali obavy, formulovali ústrojné úlohy spolku stred národa, hlivejúceho v nečinnosti, ešte i to, čo hýbať chcelo sa, umrtvujúcej. Po zasadnutiach utiahli sa starší k novým prácam, mládež k prepisovaniu uzavretí a príhlasov k národu cieľom rozšírenia ideí tu vyvinutých alebo pojatých a národu predložených. Práca a nadšenie bola signatúra dňov strávených v Mikuláši na konci augusta 1844.

Okrem Štúra, Hodžu a mňa boli tu i starší páni, ktorí v koľajach starých preslávili sa so stálym vyhliadaním doby rezkejšieho života na Tatrách, a tým zdalo sa, že toto nové klopanie ducha podzemného je už to pukanie sa zabedneného obzoru pred príchodom túžobného slnca, i pristali celou vrúcnosťou do radov našich. Boli to šľachtici slovenskí: Gašpar Fejérpataky z Kľačian, dr. Jonáš Guoth^[1197] z Guotovian; senior liptovský Ján Plech,^[1198] profesor Srnka,^[1199] senior Zoch a celý rad nadšenej mládeže: Ľudovít Hroboň, Janko Bysterský z Bysterca, Ondruš, Janko Francisci-Rimavský a iní mnohí.

Dve veliké listiny vyhotovili sa dňa 27. augusta 1844 v Mikuláši; jedna obsahovala určenie Tatrína, jeho pramene a jeho ústrojnosti, druhá „Pozvanie k Tatrínu“. Obsah listín tých je velice zaujímavý. „Určenie, cieľ a pole pôsobenia Tatrína je jednota milovníkov národa a života slovenského literárna, súkromná, majúc za cieľ každou zákonnou cestou čisto slovenský život bez všetkých ohľadov na vyznanie náboženské, stav a ktorékoľvek druhé strany života a rozdielnosti ľudské budiť, podporovať, utvrdzovať a rozširovať. Aby sa tento cieľ dosiahol, zjaviť sa musí jeho pôsobenie vo vydávaní a rozširovaní kníh potrebám národa nášho, veku a okolnostiam, v ktorých žije, zodpovedajúcich, a v podporovaní mládencov národnej našej veci posvätených v ich vzdelávaní sa.“

„Knihy vydať sa majúce môžu byť 1) školské, 2) poučné a zábavné pre pospolitý ľud, 3) pre vyššie obecenstvo z odboru vyššej beletristiky a vedecké, 4) v čistom slovenskom nárečí spísané. Knihy cirkevné sa vytvierajú z odboru tatrínskej činnosti. Pôvodné majú prednosť, dobré preklady v spôsobe svojom znamenité nezavrhnú sa. Rozširujú sa knihy i v druhých nárečiach spísané, obsahom svojím sa odporúčajúce a dovolené, ako i knihy na vlastné útraty ktoréhokoľvek Slováka vydané a výboru na posúdenie predložené.“

Podporujú sa mládenci slovenskí bez rozdielu vyznania náboženského v ich vyviňovaní sa: 1) V školách vyšších i nižších vzdelávajúcich sa, počnúc od syntaxy. 2) Umelci. 3) Priemyselníci. Pridané sú podmienky prijímania takých pod opateru Tatrína. — Pramene peňažné Tatrína boli: 1. Dobrovoľných podporovateľov obete. 2. Stálcov každoročne riadne skladanie prínesky. 3. Zvyšky pri knihách nákladom Tatrína vydaných. Ústrojnosť spolku toho bola nasledujúca: Tatrín záležal z dobrovoľných podporovateľov, zo zberateľov, zo stálcov, zo správcov a z výboru. Podporovatelia menovali sa tí, „ktorí dobrovoľnými, každoročne zberateľom riadne skladanými alebo časovými peňažnými obeťami vzbudzovanie a rozširovanie duchovného života Slovákov napomáhali“; zberatelia odvádzali vždy do nového roku správcovi svojho okolia prijaté obete s menami obetovateľov a boli zaviazaní k rozširovaniu i odberaniu spisov tatrínskych; stálcovia zaväzovali sa každoročne prinajmenej päť zlatými striebra prispievať k cieľom Tatrína, túto obeť do nového roku správcovi odviesť, knihy podľa možnosti kupovať a rozširovať, a to nielen spolkom vydané, ale aj iné, prednostom odporučené, podobne podľa možnosti i literárne, a síce bez honoráru pre Tatrín pracovať; ku právam stálca patrilo: domáhať sa na účty u správcu, žiadať knihu spolkom vydanú, odporúčať mládenca ku podpore, v zasadnutiach výboru podiel brať. Pri zmohutnení pokladnice spolkovej mali sa knihy na náklad Tatrína vydané stálcom bezplatne dávať. Správcovia mali povinnosť všetky obete vybrané do nového roku, do 15. februára počtovníkovi oddať^[1200] atď. Výbor vedie správu Tatrína a záleží zo štyroch prísediacich, počtovníka a prednostu. Prednostovi je veliká moc udelená. On je stredník celej jednoty, hlavný správca a dozorca jej činnosti. Jeho povolaním je: výbory zvláštne i všeobecné zvolávať a v nich predsedať; na poriadok v celej jednote, na plnenie povinností stálcov, zberateľov, správcov, výborníkov a počtovníka bedlivým okom dohliadať a pri povstalých snáď neporiadkoch čím najprísnejšie dotušovať, aby každý neporiadok hneď vo svojom vzniku bol udusený; účty vo zvláštnom výbore prehliadať a podpisovať, knihu nákladom Tatrína vydanú alebo porúčania hodnú v novinách oznámiť, počtovníkovi výkazy na peniaze dávať. Jeho povinnosťou je aj vyjednávanie u vlády alebo u ktorejkoľvek vrchnosti v záležitostiach celej jednoty alebo jej jednotlivých údov, ak by z dákeho podozrenia na vrchnostenský dotaz prišlo. Splnomocnený je naposledok prednosta v náhlych prípadnostiach, v ktorých sa výbor zísť nemôže, menom výboru a celej jednoty pod svojím zodpovedaním pracovať atď. Boli o tieto punkty mnohé hádky, ale z ohľadu na okolnosti, v ktorých jednota povstávala, zvidelo sa konečne všetkým skoncentrovať vo výbore a v jeho prednostovi celý spolok, ktorý by si i tak časom bol stvoril primeranejšie zriadenie.

„Pozvanie k Tatrínu“ podávam tu doslovne, ktoré bolo vo viacej výtiskoch poodpisované a na všetkých známych národovcov slovenských porozposielané. Znelo takto:

„Považujúc opustený stav slovenského národa a obzerajúc sa na počínanie nejedných, ktorí by radi na úhore našom sami orali, sami siali, sami žali, zriekli sme sa mnohí Slováci hneď listovne, hneď osobne, že musíme niečo pred seba vziať, čo by ku národnému nášmu zveľadu smerovalo, aby nám nemohlo ukazované byť na to, že Slováci sami pre seba nič nepočínajúc k tým, ktorí sa čerstvo na svojerodnom poli obracajú, pripojiť sa a v nich zahynúť musia; a čo by nás ani ohľad tento na položenie naše k tomu neponúkal, sama vnútorná potreba k tomu nás núti. Poddajme sa žiadosti a túžbe ducha, ani neprotiviac sa jeho vláde, ani jej nevyhybujúc, ináč v nesláve a necti mrzko zahynieme. Mnoho slov netreba; dosť je na tom, že kto len čo-to cíti ako Slovák, musí uznať, že je zvrchovaný čas, aby sa pre slovenský národ a život niečo po slovensky začalo. V úmysle tomto zrovnávajúc sa prihovorilo nás viacej o tom a ustanovili sme jednotu „Tatrín“ nazvanú, ktorej uriadenosť, ako je: cieľ, konavosť, správa jeho, aké práva a povinnosti údov jeho, — tuto Vám, titulu svojho hodný Slovák, posielame s tou prosbou a nádejou, že k nášmu Tatrínu pristanete a ako stálec skutočným jeho údom budete. Na znak a záväzok osobný Váš pošlete nám vlastnoručný úpis na to, že zákony tieto s povinnosťami a právami za svoje uznávate, beriete; ktorý úpis my s národnou úctou a s tým hlbokým presvedčením prijmeme, že Vaša láska k slovenskému národu, sama ona jediná, bude i najsilnejším hnutím účinlivej účastnosti Vašej, ako obecná svätej veci našej, tak zvlášte na spolku tomto za dušu svoju tú samú svätú vec majúcom. Dané v Liptovskom Svätom Mikuláši dňa 27. srpna 1844. Michal Miloslav Hodža, prednosta; Gašpar Fejérpataky z Kľačian, počtovník; Ľudevít Štúr, úd výboru; Miloslav Jozef Hurban, úd výboru.“

Tatrínska činnosť bola to v národe, čo Štúr v mládeži slovenskej. Nebývalé hnutie! Mlunná iskra^[1201] prebehla zmŕtvelým národom. Zasadnutia tatrínske boli kočovné, ku nim pripojili sa spolky miernosti, a kde zasadla taká spoločnosť, tam zavíril život a požehnané po sebe zanechal následky. Trval ovšem len krátky čas, ako ten život krátky Štúrov. Tatrín bol krátky úvod slovenčiny do búrneho verejného života. Devuška táto hlbokých dolín Tatry mohutnej uvidela hrink verejný a javište sily a bodrosti mužnej, áno, stala sa skoro činiteľom vo vrave sveta dejinnej. Morálne pôsobil Tatrín so sestrami svojimi, miernosti a sporivosti spoločnosťami tak, ako od tristo liet žiaden zjav na Slovensku. Tatrín uznal za súrnu potrebu zjednotiť sa v spôsobe písania a naložil Štúrovi spísať gramatiku čistej slovenčiny. To bol prvý stupeň jej ekumeničnosti,^[1202] stala sa tým rečou spoločnosti, dostala sankciu. Nie ako by snáď táto gramatika spísaná byť malá na zakázku, ale že Štúr bol ten prvý nálezca tejto zabudnutej „starej matere“ a prvý jej miláček a znateľ, vyjavená žiadosť verejná Tatrínom, aby on svoje štúdium učinil základom, na ktorom by sa ďalej stavalo z materiálu už národom nahromadeného. Preto aj nechce Štúr považovať gramatiku nárečia slovenského ako obyčajnú gramatiku, ale skutočne ako náuku zvláštneho jedného nárečia slovenského, v ktorom „osobitný život zaviazal sa“. Nie je gramatika prítomná len takrečená praktická, t. j. náuka reči našej na dakoľko bezzákladných, ľahko nazbieraných, mechanických pravidielkach založená, ale stojí ona na vyspytovaní a vysvetlení vnútorného stroja a riadu reči našej,^[1203] ktorý peknou svojou zložitosťou ducha zabáva a ktorého poznanie k hlbšiemu reči našej poznaniu privodzuje. Preto i pozorného robím čitateľa, aby nielen s jedným alebo hádam druhým dielom gramatiky, ako to často býva, zaoberal sa, ale ju celú pilne prešiel a preskúmal, bo tak len reč našu základnejšie a úplnejšie poznať môže i celú ústrojnosť reči vidí. A zaiste sa mu i odmení táto práca. „Je naša slovenčina prekrásne ustrojená, je ľahkotvorivá, vo tvorivosti rozmanitá a vo zvukoch jadrná; je ona verný obraz sviežeho, bohatého obdarovaného ducha nášho kmeňa slovenského,“ hovorí Štúr v predmluve k „Náuke reči slovenskej“ str. 11.

Tatrín, tak zdalo sa, tak veštili úkazy, mal budúcnosť. Všetko, čo len hýbalo sa národne, hrnulo sa do neho. Najprednejší mužovia v národe bez ohľadu na vierovyznanie už o to jedno len pečlivosť a starosť mali, aby Tatrín dostal vládne potvrdenie. Inžinier Mazúr, dekan Závodník, superintendent Jozeffy, farári Holček, Caban, Štúr Karol a my ostatní známi už tatrínisti chodili sme do Budína, Viedne za palatínom, za kancelárom, za konsiliom prosiac a žobrajúc o potvrdenie jednoty tejto veľasľubnej. Všetko darmo. Prosby o Tatrín spojovali sa vždy i s prosbami o privilégium na vydávanie novín a časopisu literárno-zábavného.

Konečne kráľovská rada na Budíne „seposita opinione Comitis Zay favorabiliter Suae Majestati Sacratissime“^[1204][1205] odporúčala Štúra ako spôsobného k vydávaniu národných slovenských novín Orla tatranského! Vidzme, ako Štúr o udalosti tejto ochráncovi a patrónovi svojmu superintendentovi Jozeffymu zo dňa 25. marca 1845 z Bratislavy píše:

„Předně zvěstuji Vám, Otče, tu předůležitou zprávu, že sem dávno toužené povolené na slovenské národní noviny již obdržel a je již i v rukou mám. Jest ono již i král. rady prohlášeno a již i sem strany toho rozkazy vrchnosti odpravený. Nezbývá nic jiného, než jmenování censora! V dubni vyjde ohlášení a s počátkem července vyjdou samé noviny.^[1206] Pomáhajže Bůh milostivý tomuto našemu prvnímu svého způsobu počínání na Slovensku a dejž, aby se ním obodřil a občerstvil národ náš. Vemte již, Důstojný, Vysocectěný Muži, srdečné a nejhlubší díky za všecko,^[1207] cokoliv Ste pro věc tuto vykonati ráčili. Nikdy nevypadne z prsou mých vděčnost k Vám. Poroučím Vám i nyní, Otče, toto podnikání naše, i prosím Vás srdečně, aby Ste je pode svou laskavou ochranu vzíti ráčili. Pamatujtež, že jest s tím spojen život Slovenska i buďtež přesvědčen, že vůle má jest ta sama, která i prve byla, ta sama nepohnutá a nejvroucnější, pomoci ubohému rodu našemu slovenskému. Ona mi vždy svítila jako hvězda, i jen tedy svítiti mi přestane, kdy zastaví se tluk srdce mého. Noviny vyjdou slovensky, ale nelze mi, račtež věřiti, po dlouhém rozmýšlení věc jináče ustrojiti. Chcemeli se my se životem naším i do obce pomalu vtírati a nechceme-li jen v chrámě uzavříni býti, musíme být duchem i řečí Slováci. A kdo by z lepších, rozsudnějších našinců na tom zastavovať se mohl? Duch slovenský jest duch plný dobroty a lásky, on všemu, cokoliv se k životu chápe, přeje, na vše, jako slunce na rastlinstvo svítí a jemu života dopřívá. Vzdáleno jest od ducha slovenského dalece, dalece všecko pronásledování, to trní náleží těm světům zapadlým a hynoucím, ale svět náš, ten rodí se z ducha jiného.“

Áno, v tie iné svety hľadel Štúr. Jemu protivilo sa v duši všetko násilenstvo a viera jeho vo víťazstvo ducha na všetkých stranách bola nezboriteľná. Až úzkostlivo každému dokladal, prečo a ktorými dôvodmi hnaný robí dačo. Národnie Noviny^[1208] a Orol Tatránsky boli druhý orgán ideálov Štúrovských, ktorý leží pred národom. Uvítali Slováci na všetkých stranách s jasotom orgány tieto. Nitrianci oslávili velikým zhromaždením národovcov a národovkýň v auguste r. 1845 zjavenie sa Národných novín a Orla tatranského. V Liptove, v Orave, v Turci, vo Zvolene atď. plesali srdcia slovenské, učenci slovenskí, mládež, meštianstvo zhrnulo sa okolo svojich miláčkov literárnych a život na Slovensku prekvital. Štúr bol na povrchu svojich túžob, pri odseku jednom života svojho s toľkými odpormi spojeného. A čo mu tu nastávalo? Zase len boj a boj ustavične. Nielen boj proti nepriateľom Slovanstva vôbec, ale aj boj proti vlastným súrodákom svojim. Napádali ho pre slovenčinu Česi, napádal ho sám Kollár, rýpali proti nemu kdeakí Launerovci, a bolo mu zase zápasiť i s biedou. Potreby zaiste rástli neprimerané k dôchodkom z literatúry idúcim. Ale vzletný duch orla tohoto vniknúť vedel z odporov všakových a len voždy po väčšej výši hnal sa tým presvedčením oduševnený, že duch prelomí všetky hrádze vrahom mena slovanského na jednej a predsudkami ľudskými na druhej strane mu stavanými.

A tak končíme druhú knihu o Štúrovi, keď on položil základ slovenskej spisbe, novej, dosaváď neslýchanej. „Noviny“ i „Orol“ stali sa prototypmi budúcich tvorieb,^[1209] stali sa obrazcami literárnych prúdov, ktoré dodnes obživujú duchovne slovenský národ. Všetko vzala nám neprajná doba: no duchovní dedičia „Novín“ a „Orla“ svietia nám ako svetlé majáky na vzbúrenom mori.