ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celý beh Ľudovítovho života, ako som ho dosiaľ so všetkými otáčajúcimi ho obstojateľstvami,^[1210] osobami a pomermi načrtával, bolo jednostajné hľadanie prostriedkov zákonných k povzneseniu národa nášho slovenského na stupeň čo najbližší k jeho ideálu. Tretiu knihu nádobno mi začať konštatovaním, že Maďari konečne ani teraz ešte — r. 1882 — a to ani len to, čo ich korifejovia^[1211] z doby Eötvöss-Deákovskej^[1212] po trpkých skúsenostiach priznávali Slovákom, spôsobnosť totiž a povolanosť ku kultúrnemu rozvoju ľudsko-národnému priznávať národu nášmu nechcú. Od r. 1868 dodnes, do konca roku 1882 uplynulo štrnásť rokov do mora večnosti a deákovský zákon o národnostiach,^[1213] pre ktorého veľkých nedostatkov zo stanoviska prirodzeného práva posudzovanie hneď pri vydaní jeho ja na pol roka do väzenia a k pokute dvesto zlatých porotou liberalistickou peštianskou posúdený som bol, ešte ani len v jednej mizernej litierke, a to ani v tej, ktorú verdiktom svojím maďarská porota peštianska za tak svätú mala, že mňa trestnému súdu vydala, pre vyslovenú pochybnosť o jej cene, do života uvedený nenie! Ba odkedy p. Kolomam Tisza vládu nastúpil, zrovna zákonu tomu navzdory všetko, čo je slovenskej kultúre a humanite potrebné, ničí, stíha a vykoreňuje sa. Zákon ten káže slovenské školy stredné na útraty krajinské v slovenských okresoch s náukozdeľnou rečou patričného kraja zakladať; nezakladajú sa. Zákon, privátne založené, zákonu zodpovedajúce školy sľubuje ochraňovať — a slovenské ústavy, gymnáziá, podgymnáziá, semináre už hotové^[1214] rúcajú a boria sa! Ba, horrendum dictu!^[1215] „Slovenské dievča,“ poém pekný, dramatický, šľachetného maďarského básnika, kulturákmi maďarskými, kvetom ich inteligencie, prvými žurnálmi maďarskými zvláčené a znosené je preto, že slobodná u všetkých, i barbarských národov, fantázia, vynašla osobu krásnu, moralitou a vlohami k oblaženiu spoločnosti vyznačenú stred ľudu nášho slovenského, ako by v národe našom toľkými cnosťami preslulom ani len vo fantázii taký vzor myslieť sa nedal. Gemerská stolica s Grünwaldom^[1216] dôsledne ľudožrútskym zásadám haraburdákov maďarských už národu slovenskému ani len literárnej obživy neprajú a žiadajú dosť i tak ukrutne s národom naším nakladajúcu vládu, aby ešte viacej násilníckymi prostriedkami udusila i ten slabý plamienčok, ktorý tak skromno dohora si pošibkáva na Tatrách. Pán minister osvety maďarskej nemá citu pre osvetu humánnu a národnú iných — ako nás Kossuth svojím časom menoval — fájt nemaďarských,^[1217] pán Trefort totiž, ktorý sám sa extemporizoval^[1218] na revízora súdov cirkevno-autonómnych a i bez apeláty zostril dosť brutálnu sentenciu prešporských profesorov proti žiakom slovenským v materčine svojej súkromne vzdelávavším sa, hrozí teraz celému dištriktu autonómnemu prostriedkami akýmisi ešte len vynájsť sa majúcimi — akoby to tak ťažko bolo tomu, čo má moc v rukách od kráľa zverenú, nadužiť tú moc do času — pre ten dôkaz z konventu tohoročného mu podaný, že urazil autonómiu školskú cirkvi našej a pre slušnú tú žiadosť dištriktu, aby to zostrenie neoprávnené trestu láskavé zrušiť ráčil, keď ono nie je fórum appellatorium^[1219] v školských evanjelických veciach a keď žiadna apelácia k nemu i tak ani podaná nebola. Nič zákonnejšieho nemôže sa myslieť nad túto remonštráciu — bár pán Trefort to menuje demonštráciou — a predsa taká hrozba! Snáď ešte dožijeme sa i toho divadla, že nás budú na povrázkoch vodiť k p. Mossóczymu v Prešporku, aby sme s mošonskými a požonskými Nemcami pomaďarčenými hlasovali chválu takým krokom, ako bolo i toto zostrovanie dosť už neľudského trestu!

Už sme, bohužiaľ, dosť ďaleko prišli, lebo veď nám nielen národnostný zákon, ktorý si sami vydali a kráľovi k sankcii predložili, nezákonne a prakticky zhabávajú a od úst odtrhujú, ale už i tú „magna charta“^[1220] evanjelikov obojeho vyznania, ktorú dedovia ich r. 1790/1 vydali a kráľovia všetci od toho času slávnostne zaprisahali, rozdriapanú svojvoľne nám pod nohy metajú. Rok 1882. zaznačia si Slováci čiernou farbou, ktorú nevylížu obratné jazyky, v deň zlý hovoriť zvyknuvší: „Ajhľa! bratia Slováci, nerozumeli sme sa! To tí krikľúni, čo vám nadávali po diétach a brožúrkach a novinkách, čo vás zrádzali, očerňovali, všelijak vinili, to tí nájomníci viedenskej vlády všetko nedorozumenie zapríčinili! To boli vaši podliaci, odrodilci, to neboli sme my, my Maďari sme vždy s vami ako bratia žili! Len vy s nami držte, my vám všetky slušné, zákonné vaše žiadosti mileradi povolíme, naplníme.“

Štúr i ja slýchali sme už takéto úpne kriky a drkotaniny a počuli ich aj iní rozhodní Slováci — aspoň Palárik a Viktorin^[1221] — oba už nebožtíkovia — očuli ich od vysoko postavených rodených Maďarov v deň, ktorý prišiel na nich zlý. Ja verím s básnikom Longfellovom^[1222]:

a to ako pre jednotlivca, tak pre celé národy. A slovenský národ za dňov svojich zlých, aké zažil dosyta od maďarského národa, zapíše si čiernou, nezmazateľnou a nevylízateľnou žiadnymi jazykmi farbou rok 1882. do pamätných kníh svojich.

Nuž nech ešte priložia Maďari k nespravodlivostiam týmto zopár podobných, my si nepomôžeme v daných týchto dňoch chmúrnych, a preto i nedbáme už my s národom naším, ktorý nám síce decimuje systém nešťastný, my s ostatkami jeho zdravými, jadristými čakať chceme, a čakať, chvála buď Bohu, môžeme, kým kúštik tej zeme, to-ktoré bralo, ten um Bohom daný a tie pružné ramená máme, ktoré nám dovolia a umožnia vyžiť bez tých potom ľudu zhotovených jasličiek dispozičných. My naučili sme sa v priebehu tohoto polstoletia pobyť hneď v kratšom, hneď v dlhšom trápení, hľa, toť, veterán náš, sedemdesiatročný starík Lichard pred samou smrťou ešte bol kopnutý od všemohúcej luzy špiclov, takže musel pri toľkých svojich poctivých prácach pravotiť sa o svoju majetnosť, keď bezprávne a nezákonne zhabali mu kalendár, na ktorom ležala krvopotne vypracovaná a zaslúžená jeho mzda! Pravda je síce, že pán Koloman Tisza rozkázal hneď navrátiť nezákonne zhabanú majetnosť Lichardovi, ale zločinnosť vrahov národa nášho dosiahla cieľ, potrápiac a dosužujúc muža vznešeného o vlasť svoju viacej zaslúžilého než celé falky špiclov ničomných. Máme tiskový zákon, ktorý nezná žiadno zhabávanie tiskopisov bez súdu riadneho, a predsa každý pisár a kancelista, každý podlý udavač, nech sa len môže pochvastať šarhovskou svojou službou na Slovákoch vykonávanou, môže obťažovať spisovateľstvo naše. Nuž teda, už si len konajte dielo ohavné, kým vám trvá ten váš biedny deň, my travestujúc máličko výpoveď Longfellowu, oddávame sa nádeji:

Verná práca Štúrova na národa roli dedičnej započala sa; novou silou vydávaním „Slovenských národných novín“ a „Orla tatranského“. Veselosť obletuje myseľ terajších čitateľov jeho novín, keď po tridsiatich šiestich rokoch vidia tohoto vykričaného, nepraktického idealistu s výrečnosťou najdômyselnejšieho ekonóma písať o polovine a prose, o neoddelených lúkach a pasienkoch, a preto aj akoby náležalo neopatrovaných a nevýnosných, o kukurici zanedbávanej, kdežto zem slovenská spôsobná je i túto veľmi užitočnú rastlinu zrno nesúcu vychovať, o záhradkách a záhradách, o štepniciach, o sypárňach atď., atď. Takýto bol idealista ten náš Ľudovít! On staral sa o všetko, čo len koľvek prospieť malo a mohlo národu jeho v storakom jarme zapriahnutému, čo na čase bolo a čoho potreba vyhľadávala vedieť národu, aby mohol byt svoj popraviť a spríjemniť. Národ náš, jeho pospolitosť, zaiste i v hospodárstve mal iba ten najplanší vzor pred očami, svojho totiž zemského pána, ktorý robieval politiku na snemíkoch stoličných — župných —, alebo túlal sa po Pešti a Viedni, a tí väčší páni po Londýne a Paríži, a o hospodárstvo, o nivy a lúky, o záhrady, o hory nestaral sa ani akomak. Štúr teda učil pozerať národ na vzory dokonalejšie, na hospodárov zemí pokročilých. Roztomilý to idealista tento Štúr, v jeho úvodných článkoch populárne pre ľud a s cieľom i pre jeho vzdelaných ekonómov písaných! On velice delil sa od terajších, moderných idealistov, z ktorých mnohý viacej kníh popísal, než prečítal. Jemu stál po bokoch rýľ a meč, medzitým čo v ruke obratnej pero skvelo sa. Našiel si ho v hlbokom mieri svet sedieť obhrnutého knihami, ktoré nádobno bolo jeho chlapcovi driev poodkladať, než ťa usadil u seba; v búrach časov, vyšlých z priepasti hriechu a tyranstva mocných, našiel si ho opásaného mečom na poliach pod Bradlom a Javorinou, na Kysúcach, v spanilom Turci, na Beskydách, pod Braniskom, alebo zase s družinou národnou v rezidencii cisársko-kráľovskej pracovať na dielach mieru. Národná piesenka, i keď dumával a po celých nociach písaval, zletovala tu melódiou dumnou, smutnou, tu textom svojím prostonaivným z jeho pekných perní, a vinula sa z jeho slávičieho hrdla a hrudi vždy pohnutej. Slovenský dohán, ktorý obstarával jeho verný druh Ctiboh, arómou svojou verne pomáhal fantázii jeho čarovné vyvádzať kruhy a kráže života zápalistého. Jediná to z jeho rozkoší. Sám písal mnoho, ale i diktoval, indy zase obsah, najmä pri korešpondenciách, oznámiac, dal pomocníkom svojim písať a on pri oddychu podpisoval a tu i tu doplňoval dopisy a zprávy všelijaké. Zrak jeho bol obrátený ku všetkým záležitostiam národa a vyznal sa mnohdy i v tých pri ňom a tom spôsobe jeho puritánskeho zmýšľania, pravde nepodobných situáciách. Štúr, ačkoľvek nevydal grajciara na učiteľov tanca, na bály a inšie tie moderné bliktry civilizácie, bol ničmemej veľmi zábavný a slovansky zmýšľajúcim devám a paniam dvoril šikovne a duchaplne. Pekný takýto jeden výjav so Štúrom zmaľovala nám duchaplná dievka česká Bohuslava Rajská,^[1223] ktorá prijdúc so slovutným vlastencom českým, švagrom svojím dr. Jozefom Fričom^[1224] do Bratislavy cieľom zoznámenia sa so slovanským ústavom tamojším a pomermi vtedajšími na Slovensku tak mocne prebúdzať sa začavšom, vyvedená bola spoločnosťou Štúrovskej mládeže na „Kozí vrch“. Vyšlo sa včasné ráno do božej prírody bratislavského okolia, hlavný oddiel so Štúrom v čele prvý došiel ku stanici prvej pod červeným krížom,^[1225] kde je domček hospodársky, v ktorom možno je občerstviť sa mliekom a chutným domácim chlebíkom. Tu zastavili sa títo výletníci, aby raňajkovali v prírode, čo táž poskytnúť vedela. „Podržení toto,“ píše v denníku svojom Bohuslava Rajská,^[1226] „umožnilo, že větší společnost, sestávající ze slovenských a srbských studujících a několika Čechů, kteráž byla z Břetislavy později vyšla, nás dohonila. Nastalo představování, zdravení, ruky tisknutí, líbání; ó jak jsem nevýslovně byla šťastna a blažena v té volné přírodě, ve středu tolika srdečných lidí. Konečně museli jsme se zdvihnouti a dále vzhůru stoupati. Štúr nabídl mně rámě, na kteréž zdráhala jsem se zavěsiti, vědouc, že si byl ruku v Králové Hradci^[1227] zlámal^[1228] a že dosud zahojena nebude. Mé zdráhání však nespomohlo ničeho, žertem prohodil Štúr, že mu ji úplně zahojím, když ruku na ni vložím, a již mně chopil a rychle šlo to do výšiny“ atď. Sú to obrazy z jari r. 1841, ktoré upomínajú Slováka na prežitý vek najkrajších nádejí, vo svite ktorých zjavovali sa na Slovensku postavy sympatické súrodákov slovanských, z najbližších i najzadnejších končín slovanských. I toto zjavenie sa mimoriadnej devy slovanskej — potomnej ženy najväčšieho básnika českého Ladislava Čelakovského^[1229] — zanechalo krásne stopy nadšenia plného svojho tohoto kroku. Jednému z junákov mladých školy Štúrovej napísala do pamätníka:

„Národnie noviny“ a „Orol“ stali sa skladišťom Štúrových ideálov, ale aj predmetom slepej nenávisti, pošlej zo závisti všelijakej obskúrnej neplechy, na akej konečne neschádza žiadnemu a najmenej nie tak dlho v otroctve stávavšiemu národu ako náš.^[1230]

Pravdaže bol idealista a to v tom najlepšom zmysle Štúr; veď aj konečne bez idealizmu iba ten najobecnejší kočiš sa zaobíde; no idealizmus Ľudovíta nášho neizoloval ho od národa obecného, ale vodil ho práve do najhlbších šiacht reálneho života, potrieb a pomerov. On i samú meravú, prostú reálnosť oblieval plamennou lávou svojej prekrásnej, idealistickej fantázie a sám prosťunký život javil sa mu vo velebe nádhernej ako žiadnemu pred ním slovenskému básnikovi. Často obdivoval pred priateľmi svojimi názor Mickiewiczov na náš svet, ktorý ozaj mal veľmi zdarile maľovaný obraz ruského sedliaka visieť nad písacím stolíkom a nápis pod obrazom znel: „Ecce homo!“^[1233] „To je, bračekovci moji,“ vztiahnuc ruku k hlave a prejdúc ňou bohatým svojím vlasom, hovoril Štúr, „to je idea vyslovená nášho života slovanského stred toľkých nepriateľov, ako ich my máme, rozviňujúceho sa! Ten čistý človek v type bezprostredného nášho sedliaka vyjavený dômyseľným maliarom, zachoval nám život plemenný, tento človek i v našom kmene živý zachoval nám život dosiaľ a zachová nám ho i budúcne. Ja by som chcel vychovaného vidieť dômyseľného maliara, ktorý by pojal v sebe život národa nášho a tomu bych dal zmaľovať nášho sedliaka i podpísal bych: „To človek! Západná kultura zotrela z nás čerstvú farbu človeka a obrátila nás na tône slabé typov pôvodných.“

Späť, späť v istom ohľade, radil snažiť sa tento ideálny mudrc národný, späť k dobru, z ktorého sme vypadli, späť do toho raja bezprostrednej prostoty, pravdivosti, statočnosti v zmysle i v živote, ktorúžto bezprostrednosť my stratili. Nuž pravda, že i tento jeho ideálny vzhľad mal nepriateľov a protivníkov nielen v kocúrkovskom šepletárstve,^[1234] ale i v hlavách horúcich, preslávených už mudrcov, i neoslávených ešte žltopyskov, lacno ku sláve prísť naladených. Spílano mu už vtedy idealistov, fantastov a — i niečím planším a potupnějším ešte, ako som to na Launerovi ukázal; ale Štúr volil k ideálu svojmu voždy tie najpraktickejšie a najreálnejšie prostriedky, čo mu zase prinášalo nadávky a podozrenia revolucionára a mätežníka. Nuž tak plnila sa i tu stará skúsenosť, že proti hlúposti nadarmo bohovia bojujú. Racionálne hospodárstvo, spolky miernosti, hospodárske jednoty, družstvá mládeže a v nich askézu najprísnejšej zdržanlivosti a morality, pokoru s najvyšším vedomím národným atď., toto všetko súril a vbíjal do národa nielen slohom vedeckým, ale i slovom, ktorým neskrblieval. On i toho najposlednejšieho paholka, ktorý ho hore — lebo dolu — Považím viezol, keď cestoval do Tatier, alebo dolu k Dunaju, nemal za nehodného vysokocieľnych týchto náuk a celou cestou zhováral sa s ním o tom, čo chasníka lebo muža vzdelať mohlo a získať myseľ jeho veci svätej národa. To bol jeho realizmus ideálny. Tí, čo merajú cenu idey výsledkami dosiahnutými, krčili a krčia plecami a vravia: „Hja, nuž a čože vykonal Štúr týmto svojím, tebou chváleným idealizmom, či postavil Slovač na to vysoké, o ktorom snívalo sa mu, miesto v rade národov kultúrnych? Či nemusel i sám Rieger a Sladkovský hodiť rukou nad osudom Slovákov a ponúkať v Pešti svoje sympatie Maďarom s obetovaním biednej Slovače molochu maďarskému^[1235] efemérnym dymom^[1236] slávnemu?“ Na to my len tú potešiteľnú a nás rozhnevajúcu odvetu máme, že v tej hodine mdlej vodcov týchto českých nebol za nimi národ český. Ľudia sú vždy jatí istou márnosťou, s ktorou potom isté bludy a mámenia spojené bývajú, bez rozdielu ľudia či veľkého nadania a darov, či nepatrní a obecní. Na rováš tento nádobno preznačiť i cestu Sladkovského k deákovským i cestu Riegrovu k tiszovským štátnym mudrcom. Je otázka o národe slovenskom a tento obúdzal Štúr; či to ku sláve Sladkovského a Riegra poslúži, že oni tento národ ponúkali k zhltnutiu Maďarom, to rozsúdi história.

Štúrovská doba predsa tak ožiarila Slovensko, že nikdy predtým toľko váhy v celom Slovanstve kladeno nebolo na národ náš; ja teda nechcem púšťať sa do rozhodovania, nakoľko to oprávnené alebo utopické bolo. Faktum je neodškriepne, že na všetky štyri strany slovenských vetrov, zo všetkých kmeňov rodných našich leteli k nám povzbudzujúce smelosť a odvahu našu slová dobré, uznalosti a obdivu plné. Jeden príklad postačí mi z tej strany uviesť, ktorá toho času najväčšmi o veci tej dumala. Bohuslava Rajská píše vo svojom denníčku o jednej viedenskej spoločnosti, v ktorej uvažované boli otázky budúcnosti slovanskej nasledovne:^[1237] „Divno mi bylo, že Hauf,^[1238] rodem Čech, úplně slovenskou výřečnost si prispůsobil a náhledy svými Slovákem se stal. Horlivě zastával aspoň svůj náhled, že národu českému spása jedině ze Slovenska přijíti může.“ Dr. Amerling (tamže str. 79) svedčí nadšene, že „Tatry jsou kolébkou všech srdcí slavských a plny samých překvapujících krásot přírodných i národních. V tatranské domácnosti jest ako všady v šťastné domácnosti utěšeno, ticho, ačkoliv Maďaré nyní burcují a hulákají.“ A zase, vážiac cenu ideálneho rozvoja novšieho slovanského, hovorí o jednom mladoňovi zo školy Štúrovej, že hlbšie pojal ideál „naší slavské budoucnosti, než Čelakovský a Kollár. „Čelakovský a Kollár nejali, leč malý díl naší slavské budoucnosti, on již tuší, ač osud formy neustálil a netvářil. Milují Slovensko co svou duši!“ (1. c. 115)

Ostatne nie tak výsledky robia hrdinom bohatiera, ako viacej odpory, ktorým čelom proti čelu stavia sa odvážne on. Nesmiernym odporom čelil Štúr. Nájduc tu starú matku v zavalinách časov a ich historickom haraburdí, pribral sa k hľadaniu otca, národa slovenského, v tých zbielených hroboch stavov a rádov všelijakých spoločnosti tejto. Ale kde tu nájsť národ? Všetko bolo odnárodnené, boli tu už len skutočne hroby zbielené a prikrášlené vencami a farbičkami, címermi a erbami. Ešte videl Štúr človeka, človeka čistého v miliónoch sedliactva slovenského, t. j. ľudu usadleného na území svojom predhistorickom v dedinách, mestečkách, podhradiach, lazoch a kopaniciach svojich. Ale už i tento čistý človek — pravda, len namyslený Mickiewicz-Štúrovskými veľduchmi — už i sedľač slovenská strmhlavo počínala opúšťať svoj medovec a rútiť sa do kumštovného, pálenčiarskeho opilstva. Dlhostoleté otroctvo zotrelo z neho peľ pôvodnej jeho prirodzenosti, takže už i z tejto najpočetnejšej vrstvy národa vyrastali odpory. Mnoho sme všetci pri zakladaní spolkov miernosti trpieť museli od sedliactva. Odvaha junácka vyžadovala sa od takého mysliteľa prísneho, ako bol Štúr, od takého znateľa národa svojho, strateného v miešanine plytkých a malých záujmov, predstavovať si všetky tieto vrstvy a odtienky v jednote pojmu národa; a Štúr mal tú odvahu menom pochopu čistého a idey čistej vyhlásiť národ slovenský za národ rovnoprávny s trebárs ktorým národom v zemi tejto. Kossuth odpovedal mu na to, že nie národ, ale fajta sú Slováci; Deák zas na to odpovedal, že to nie je národ, ale národnosť! Hlúposti nad hlúposti zjavovali sa v odvetách na kladný pojem Štúrov, ktorý i dnes ešte pevne stojí, už či sa to klame s Kossuthom o fajte mysliac, či s Deákom národnosť bez národa stanoviac. Jedno je, národ slovenský je tu, a je tu i dnes už uvedomelejší, než bol, keď mu to Štúr tlmočil a do hlavy vbíjal. Na tej veci už nič nezmenia ani zákony, ani brožúry, a príde čas, kde i protivníci zase budú sa k nám prihovárať: „Môj, náš atď. milý národe slovenský.“ Národ náš je pozícia, či pohliadneš na najdrahocennejšie pole obeti krve, či na tvrdú pôdu hradských, či na dno voždy vyprázdňovanej truhlice dôchodkov štátnych, či na rozsiahle polia, nivy, hory Slovenska, všade, všade pozitívne, mnohočíselne, mnohoplatne stojí národ slovenský ako stĺp nerozborný štátu a cirkvi. Strašidlo večné tým nespravodlivým, ktorí ho umlčať chcú.

Ale toto snaženie základné a dejetvorné, ktorého ovocie už potomstvo okúsilo a okusovať bude čím diaľ tým viac, hnusné opachy vyvolalo do boja proti bohatierovi Štúrovi; k renegátstvu blbému sprostej ziskovnosti pripojila sa ešte chorobná ctižiadosť učenej mladosti; táto posledná lapkala sa za kepienčoky tých velikých politikov, ktorým snívalo sa vždy o pätnásťmiliónovom národe maďarskom. Slovenský národ ešte si len oči začal pretierať po dlhom, dlhom sne, už mu hučali do uší, a do očí, že je on Uhor, a to že znamená Maďara, a maďarsky že nádobno sa mu učiť, aby čo skôr zabudol, že jesto na svete národ, ktorý menoval sa od starovekosti národom slovenským. Hričovan a Predmierčan, ktorý čítať nevedel, už bol Maďarom — v mysli tejto „učenej mládeže maďarskej“. K tejto učenosti nevyhľadávalo sa veľa, preto sa aj v krátkom čase veľmi, veľmi rozšírila; kde najviacej hlúposti vládlo, tam bolo najviacej takejto učenosti. Z tejto bariny vyliahli sa potom tie opachy, na Štúra sa vyvalivšie. Junač Štúrova ovšem nezaháľala s vodcom-bohatierom svojím. Na tie velice reálne odpory vyrútili sa onakvejšie štúdiá čipernej mládeže, tam veselá pieseň národná, tu ostrá satira, režúca do živého, vyletela sťa orlica k obrane mláďat svojich, tu vážny pedagóg nechal blýskať praktické svoje návody k vzdelaniu národa smerujúce, ktoré tmumilov bláznivých ožiarili v celej ich nahote, zas inde zastal si mocne filozof, trančírujúc múdrosť tú, ktorá oddišputovať chcela národu jeho prirodzené právo na národnosť svoju a vyvodiac následky zlé z takej prevrátenosti, ubil ju dôvodmi nepodvratiteľnými; hen zas historik čítal levíty sprostej chase, falšujúcej blbe jasnú a zreteľnú históriu; právnik, teológ, lekár hýbali sa mocne zo školy Štúrovej a vyrážali do táborov hlupáctva. Hlupáctvo sa zase opieralo o masy, o vládne kruhy, o políciu.

Po útokoch blbstva a svereposti nasledovali troštička diplomatickejšie, ale nie menej sverepé útoky na nás. Bude mi už odsiaľ častejšie v životopis tento miešať i svoje vlastné skúsenosti ako súdruha Štúrovho. Naši nepriatelia boli dosť nešľachetní z ríše ideálov zostupovať do bahna pletích, z logiky a poézie do teremov polície a cenzúry. Mne napr. sotva začal som vydávať „Slovenské pohľady“, časopis literárny, v neurčitých dobách vychádzajúci, zakázali ho ako noviny a keď cenzor skalický, statočný františkánsky gvardián Pater Anselmus remonštroval,^[1239] že však to nie sú noviny, ale v neistých lehotách vychádzať sľubujúci veľmi solídny literárny tiskopis, dostal stereotypnú frázu ako rozkaz, že „ephemerides Slovenskie Pohľady“^[1240] sa zakazujú. Podobne II. roč. „Nitry“ „ob nimiam Slavismi protectionem“^[1241] poslaný mi z Banskej Bystrice späť so stereotypným „non admittitur ad typum“.^[1242] Štúra mali tam v Bratislave na očiach nielen polícia, mešťanosta^[1243] a cenzor, ale aj dobrovoľní pandúri maďarizmu a fanatickej premrštenosti maďaromanov, ktorí boli mu vždy na pätách a stretali ho, kadenáhle z domu vykročili. Na cenzora žaluje sa Ctibohovi Zochovi takto: „Cenzúru máme hroznú. Už mi je s ňou nie do vydržania. Všetko, čo je len trochu slobodnejšie a najmä o ľude našom, maže a vytiera sa nemilosrdne. Len predošlý týždeň mi sedem článkov celkom vytrela. Tu je potom nie div, že človek na všelijaké myšlienky prichodí. A dajedni naši mladí ľudia hromžia, že čo vraj naše noviny nie sú celkom duchom demokratickým písané? Ja už veru sám skoro mám dosť všetkého.“

Ach, milý Ľudovít, koľko ráz i ty, i my ostatní stali sme sa s týmito lamentovaním luhármi? Vždy sa nám zdalo, že už tuším je toho utrpenia všelijakého dosť a že už vypovieš ty a vypovieme my ostatní službu takú, kde ani tým, ktorým slúžime, nepozdáva sa dielo naše, a predhamovali sa sily národa. Národ je rozčesnutý na dve sa vždy len nanovo priahali sme sa v jarmo dedičnej idey. Bieda bola i v tom dualizme cirkevnom,^[1244] v akom vierovyznania, rímsko-katolícke a evanjelícke a. v. Obe tieto zásady, ako rozdielnym názorom sveta hovejú a v základe odchodné náuky zvestujú, tak aj rozdielne charaktery a odchodného ducha v národoch vytvárajú. Tento duch rušil i tu dielo tak ťažko života domáhajúce sa vzdor tomu, že obe strany, nakoľko obudené boli ideou národnosti a povedomosťou svojstva ľudsko-národného, za jedným snažili sa cieľom.

Zjednotiť sa v tom jednom cieli prebudenia národa slovenského k povedomosti národnej a tým k dosaženiu i práv politických národu ako takému prináležajúcich namáhal sa Štúr ako zorganizovaním reči národnej, tak i slúžením spravodlivosťou a pravdou obom stranám vierovyznanským v národe. Ale čujme zase jeho samého, ako žaluje sa na svoj vek. Píše Zochovi: „Mám s novinami opravdový kríž. Podám-li v nich evanjelickú zprávu, mrzia sa katolíci a odhadzujú sa od novín, dám-li katolícku, hromžia evanjelici a novín sa tiež odriekajú. Už som veru chcel všetky náboženské zprávy vonkoncom vynechať, ale sa to nedá. Z tej príčiny, že u evanjelikov je náboženstvo viac ako u katolíkov s národnosťou spojené, ustanovil som dávať do novín len také cirkevné zprávy, ktoré majú vzťah aj na národnosť; že ale u katolíkov tohoto spojenia niet, na náhradu dávať im budem holé katolícke zprávy. Nepredpojatí a nie jednostranní budú snáď s týmto spokojní.“

Dielo bolo zo všetkých ohľadov ťažké, ťažkosť táto prirodzená, preskočiť nedala sa a nádobno bolo ju premôcť, keď už nie samému Štúrovi, teda všetkým nám, a keď aj nám nie dokonca, národu konečne nádobno bude ju stroviť a prevládať, ak nemá zahynúť na veky k žiaľu ako katolíckych, tak evanjelických nebešťanov. — Množstvo maličkých intríg, klebiet, hlúpostí, márností, malých aj veľkých ľudí plietlo a pletie sa podnes do cesty bodrých a statočných bojovníkov za národný byt Slovákov. Tak žaluje sa Štúr zo dňa 12. júla 1846 Zochovi: „Protivníci naši dolapili teraz dobrú príležitosť robiť a intrigovať proti nám. Proti mne intríg kopa a sila! Už si mi i Ty dajedné chýry popísal, teraz Ti ja idem dačo napísať. Počúvam, že barón Jeszenák po Gemeri roztrusuje, že za Ďurčekom (odbaveným bohoslovcom), o ktorom vari vieš, že prestúpil a ktorý vraj bol pri slovenskej redakcii, celá redakcia pôjde a tiež prestúpi“ atď. Tak sami evanjelici robili kapitál národno-maďarský z prestupu jedného slovenského teológa na katolícku vieru. Štúr jednak ďaleko stál ako od proselytizmu^[1245] katolíckeho, tak od premrštenosti protestantskej, vysoko nad protivami týmito stálo mu blaho národa slovenského.

Čujme ho ešte i o tomto predmete. V rokoch štyridsiatich veľa zrobil po svete racionalistickom nemecký premrštenec Ronge, jeho zásady prirodzene i u racionalistov uhorského protestantstva súhlas našli. Zoch bol pozitívna nátura a hádal sa často proti blúzneniu tomuto, o čom si i so Štúrom myšlienky zamieňal. Štúr mu píše zo dňa 25. januára 1846: „Dobre si pochopil Rongeho, nieto v tom nemeckom sektárstve nič pre Slovana, ten celý sansculotizmus^[1246] náboženský je proti duchu života a sveta nášho, preto my bojovať musíme proti nemu. Pravda, že racionalisti zaňho budú — ale celý racionalizmus je len handra, z ktorej nám nikdy nitky netreba. Von a preč s ním z nášho kraja i života.“

A zase zo dňa 23. februára 1846 píše: „Počujem, že sa vraj daktorí racionalisti nad tým zastavujú, čo sme proti Rongemu písali (t. j. v Novinách a Orlovi), ale tomu niet sa čo diviť! Akože by sa nezastavovali? Hlava plná nemčúrskych reflexií, život telesný, to je to pre ctiteľov Rongeho. Či vieš, pre koho je Rongeho cirkev a čo vykvitlo z nej? Princíp mladej Nemeckej, a je ona súca pre kadejakého Laubeho,^[1247] Schuselku^[1248] (tento vtedy bol rabiátnym Rongistom a slavožrútom, potom ale na konci činnosti svojej literárno-politickej celkom zmenil sa! H.) atď., týchto zvláštnych a zaťatých nepriateľov Slovanstva; ba celý rongeizmus nič nie je inšieho ako sansculotizmus náboženský a otriasanina nemecká. — Takže sa vraj zastavujú daktorí, že nedržíme s maďarskou stránkou liberálnou — ale títo krátkozrakí ľudia ani akomak potreby a stav národa svojho neznajú. Chcú držať so stránkou liberálnou a nevedia, že je to len rafinovaný maďarizmus a aristokratizmus nadutý. Inšie my zásady máme v novinách, nad ktorými sa iste páni liberalisti zastavujú, dobre vediac, že pracujeme za dobro ľudu. A čože sa prtošia? Či nevidia, čo sme od vlády dostali? Vláda nám teraz hovie vo všetkom, dala nám noviny, ide nám potvrdiť Tatrín, stolicu slovanskú^[1249] atď. Či máme proti nej písať? Či nám, keby sme sa proti nej ozvali, jedno jej kývnutie všetko nemôže zničiť? A či tí páni quaisiliberalisti^[1250] to, čo by sme utratili sebevoľne, budú nám v stave vybojovať? Ale dosť o týchto ľuďoch, čo ani na piaď od nosa nevidia. Dostal som nedávno listy z Turca i Trenčína, že tam, keď nám vláda potvrdí Tatrín, div katolíckych farárov, kanonikov a inších pánov doňho povstupuje!“

Štúr hľadel tu optimisticky, ako už bola jeho prirodzenosť a obrazotvornosť; pravda je, že boli chladnejší našinci, a to sami učeníci jeho, ktorí hovorili: „Nuž či nám je udržovať niečo, konzervovať, aby sme s konzervatívcami držali? Čože máme ku konzervovaniu? To otroctvo večné?“ Pravdu mali oni i Štúr; tento mal archimedický punkt^[1251] v jeho novinách o nádejnom Tatríne, z ktorého zdvihnúť chcel slovenský národ, preto si obraňoval ten punkt ako zreničku v oku svojom orličom, najmä keď na poli cirkvi už i jeden taký punkt, v katedre slovanskej v Bratislave, spod nôh mu vytrhnutý bol, oni, medzi ktorých i ja náležal som, videli sme len samú biedu, samé otroctvo v národe navzdor novinám — o Tatríne mysleli sme i tak byť presvedčenými, že je to len straka na kole, ktorú nám jednotliví štátnici ukazovali — a preto zmýšľali sme nie síce dákou nevčasnou, haraburdáckou a tou quasiliberalistickou opozíciou, zmariť výdobytky, ač chatrné, predsa však drahocenné čo do cieľov ďalších, ale ráznejším vystupovaním za práva národa nášho. Štúr bol neraz domrzený našimi glosami na jeho optimizmus, ale on rútil sa odvážne za cieľom svojím. Milená myšlienka jeho vymôcť povolenie Tatrínu nedávala mu pokojne spať. Jeho účinkovanie za spolok tento bolo veliké a čo týče sa zbierania a zhromažďovania údov, teda nebolo nad neho. V trenčianskom duchovenstve katolíckom mal velikých priateľov, o ktorých píše v jednom liste: „Trenčín sa zadržal najlepšie, ale aj na zemi tejto historickej katolícki farári s celou dušou robili, pracovali. To sú Ti, braček, duše vrúcne, čisto ľudské, nekonečne vyššie nad mnohých našich nemčúnskych racionalistov!“ (Zo dňa 23. februára 1846.)

Štúrovo presvedčenie bolo statočné, na premisách solídnych, logicky založených, štátoprávnych, politických a pokroku modernému idei národnostnej primeraných, nadovšetko ale na historickom, nutnou dôslednosťou sa nesúcom rozvoji národov európskych zosnované. Liberalizmus Rongeho v cirkvi a Kossuthy-Zayovský liberalizmus politický boli Štúrovi jedna a tá samá vec, jedna a tá samá mätež a konfúzia pochopov. Rozdiel videl len v osobách, tam reflektívneho Nemca, tu fiškálskeho Maďara. Nemec chcel prevrat v pochopoch daných cirkvou a vývojom historickým kresťanstva ustálených, prijatých, stoletiami sankcionovaných; renegát, pomaďarčený bačkorový zeman^[1252] Kossuth chcel deväťstoročné pochopy štátu uhorského prevrátiť na jednotný, jednoliaty štát maďarský s panstvom maďarizmu nad autochtomy tuzemcov nemaďarských. Oboje možno bolo iba víťazným prevratom, revolúciou tak víťaznou, že by samé dynastie mnohých štátov boli sa jej museli poddať alebo abdikovať.

No už, dôvodil Štúr, to len nie je ľahká vec ani pre Rongeho ani pre Kossutha, a skôr títo vyžijú sa než idey cirkvi a národy svätoštefanskej koruny. Preto aj vláda naša nemôže nevidieť tie mnohé národy, z ktorých my Slováci medzi najvernejších náležíme, ktoré ťažko nesú tieto Kossuthove ašpirácie a ktoré v deň zlý dobré služby môžu vláde navzájom preukázať; áno, vláda náš národ musí podporovať vo svojom vlastnom záujme.

A toto dôvodenie jeho získalo mu šľachetných mužov, ktorých pamiatka trvať bude v národe naveky, ako bol komjatický katolícky farár Caban,^[1253] veselský, farár Juraj Holček^[1254] atď., ktorí pomáhali a obetné cesty podujímali v službe Tatrína, veriac, že práca ich nemôže byť darobná.

Tatrín bol Štúrovi baranom útočníka na bašty zámku^[1255] v nádeji, že pomocou jeho dobudne toho opevneného hradu Siona,^[1256] spásy ľudu slovenského. Preto bol vždy zastancom jeho diela, ďalekocieľneho proti všelijakej úzkoprsosti a obmedzenosti. Tak bojazlivosť predsedníctva tatrínskeho,^[1257] s ktorým pokladník Fejérpataky súcitil, chcelo zasadnutie výborové viacej len potíšku a súkromne odbavovať, s vytvorením verejnosti národoľubnej. O čom ostatne ovšem ani v stanovách dostatočne postarano nebolo. Zápal je vôbec zlý organizátor. Štúr, majúc na mysli nádeje národa, mládež, na všetky strany mocne pôsobil za to, aby práve táto priťahovaná bola k pospolitým veciam národa. A keď Hodža zaumienil si bol roku 1846 k 16. septembru zvolať Tatrín, písal Štúr zo dňa 17. mája tohože roku Zochovi: „Zle robí Hodža, že Tatrín na 16. septembra chce ohlásiť. Písal som mu pár listov, aby to nerobil, ale radšej Tatrín stred leta, v júli alebo auguste držal,^[1258] a síce zato, aby nezdalo sa, že mládež zo zhromaždenia vytvoriť chceme, ktorú musíme radšej k veciam pospolitým mať a ju k sebe prirovnať. My beztak odtiaľto — z Bratislavy — bez najmenšej strannosti do Tatrína pôjdeme, kde zase len tí budú mať právo hlasovať, ktorí sú riadni jeho údovia. Chystajú sa i daktorí profesori ta prísť, ktorí by tiež takým činom vytvorení boli. Písal som už v tejto veci aj druhým našim. Nože! braček, ak to za dobré uznávaš, buď za to, aby sa Tatrín v lete držal, aby sme tak podozreniu pri mládeži vyhli sa.“

Pri vnútornej zriadenosti Tatrína, pri praktickom jeho zasadnutí, účinkovaní, ako na jednotlivých údov, tak na obecenstvo, ale hlavne pri vymáhaní mu potvrdenia vrchnostenského ležal celý duch Štúrov. On umetal cesty a chodníky novej deputácii, ktorá mala založiť všetky dviháky vo Viedni i v Budíne. Do Budína zorganizoval deputáciu cieľom informovania, získajúc pre túto záležitosť smelých a hlboko pojímajúcich povinnosti naproti národu, tak nesmierne hnetenému a ubíjanému, mnou už častejšie spomínaných, nezapomenuteľných Cabana a Holčeka.^[1259] Dojímavo je zvedieť, ako vedel Ľudovít pomáhať a obľahčovať cesty tým, ktorí už raz vydali sa vo službu národa. Takto píše o prvom tatrínskom vyslanstve vysoko postavenému a v Pešti vplyv i známosti obšírne majúcemu jednému našincovi, ja nazdávam sa, že to bol Doležálek^[1260] alebo Hamuljak — nemám obálky, z ktorej bych autenticky udať mohol adresáta, ale zavieram pravdepodobne hlavne na Doležálka:^[1261]

„V Prešporku 8. septembra 1845.^[1262] Urodzený, Vysokoctený Pane! Vyslanstvo Tatrínske do Budína ku kráľ. rade, strany informácie o veciach Tatrínskych poslané a z dvoch katolíckych pp. farárov, ako p. Ďorďa Holčeka, veselského, a. p. Ondreja Cabana, komjatického záležiace, nastávajúci pondelok na Komárno do Budína sa vystrojí, ako mi to p. Ďorď Holček vo včerajšom svojom liste oznamuje. P. Ď. Holček v tom istom liste žiada o daktoré porady v Budíne a spolu prosí, aby som mu zaraz odpísal, čo som ja včera i naskutku urobil, medzitým spolu i to žiada, aby, jestli že by ho už doma môj list nezastihnul, Vás prvého naše vyslanstvo mieni navštíviť. Na toto vyzvanie opovažujem sa teda Vašej Milosti písať, spolu o najsrdečnejšej náklonnosti Vašej Milosti k nášmu národu slovenskému presvedčený, prosiac Vás úctive, keby ste tieto priateľské porady našim pp. vyslancom oznámili, hlavne ale a nadovšetko, Vy svojou pomocou láskave ich podporovať ráčili. Podľa mojej mienky navštíviť by mali títo páni hlavne kr. námestníka Štefana^[1263] (ktorého síce teraz v Budíne niet, ktorého ale pod snemom, aby tu neskôr navštívili, našich pp. vyslancov prosiť budeme), namest. predsedníka kráľ. rady, baróna Vayho^[1264] (tento pán, keď som uňho v záležitosti novín bol, mňa veľmi vlídne a prívetive prijal) a Taverníka.^[1265] Okrem týchto hlavných veľmi dobre bude navštíviť kráľovského radcu Havasa,^[1266] o ktorom počujem, že nám je skryte priateľsky oddaný. Škoda, že nášho výborného O.^[1267] teraz tam niet, jeho ale takrečeno sekretár Gregorovič,^[1268] keď by ho naši pp. vyslanci nájsť mohli, by šiel myslím s nimi k p. Havasovi i k druhým pánom. I tajomníka kráľovskej rady p. Geromettu radil náš drahý Eugen Gerometta^[1269] navštíviť. Náš drahý Kadavý, ak sa nebude sťažovať našim pp. vyslancom ho nájsť, bude im iste na dobrej pomoci. Čo by mali naši vyslanci na príležitých miestach hovoriť podľa mojej mienky je asi toto: že cieľ nášho spolku je hlavne dobré, užitočné knihy pre ľud pospolitý vydávať, najmä z hospodárskeho a priemyselného ohľadu, a že keď u nás sú ľudia najviac nemajetní, k hojnejšiemu vydávaniu kníh spolku treba. Pritom nech sa vždy a vždy osvedčujú, že najmenšiu protivnosť proti diplomatickej reči nemáme a naším spolkom vzbudiť nechceme, že sme my oddaní vlasti našej atď. — Nebude od veci vždy odvolávať sa na Maticu srbskú v Pešti,^[1270] ktorá i ročné svoje zhromaždenia, a to vo veľkom počte, držiava. Počul som, že sa na tohoročnom našom zhromaždení tatrínskom dajedni páni v Budíne zastavovali, — nech teda naši vyslanci, keby to prišlo do reči, vyslovia sa, že to bola sednica najpokojnejšia, že sa tam len rokovalo o literárnych záležitostiach a že boli prítomní i dvaja slúžnodvorskovia.^[1271] Po odbavení vyslanstva ráčte povedať tým pánom, aby hneď jeden z nich poslal úradnú zprávu p. predsedníkovi tatrínskemu do Liptova. Teraz ale ešte naposledok buďte im Vy radcom a vodcom a budete iste radcom najlepším. Vašej Milosti^[1272] srdečný ctiteľ Ľudovít Štúr.“

List tento je verný obraz duše šľachetnej Štúrovej. Lojalita jeho, jeho viera v úradné vrstvy, že tie pomôcť národu nášmu chcieť budú, jeho vôľa ešte len i tie slová vyberať a vyslancom do úst klásť tak, ako to mal za cieľu najprimeranejšie, patrne hľadí z listu tohoto nám šťastným strážcom takýchto pamiatok po mužoch zaslúžilých zachovaného.

Vyslanci vykonali svoju povinnosť náležite, ale vec nepohla sa ďalej; tam dul vietor neprajný životu biednych Slovákov. Štúra nezdar ten nezronil, ale múdrejším učinil, a čo tam dolu vytýkali Tatrínu, on napraviť hľadel a upravil do foriem hladších a stroviteľnejších a dumal a pracoval zimničným rozochvením na novej deputácii, ktorá by sa zrovna k najvyššej vláde do Viedne odobrala a vec prísnejšie a doliehavejšie súrila. Ale nedajbože nájsť mužov. Mňa, pravda, znal Ľudovít byť vždy hotovým, ale jednak znal moju nechuť pesimistickú k hľadaniu tých kľučiek veľkopanských, jednak chcel autority dáke, už či cirkevné, či politické, či rodové mať v čele takej deputácie, a preto nechal mňa na pokoji. Ja pracoval vtedy tuho na cirkevnom poli, prostredne tak slúžiac i národu. Vtedy zbraňami cirkevnými útokom hnal Zay na národ náš. Ja teda schápal cirkevné zbrane^[1273] a tými porážal a hlavy utínal novým týmto apoštolom maďarského evanjelia. Preto aj keď mi ťažkosti svoje prednášal Štúr s organizovaním novej deputácie tatrínskej^[1274] spojené, dostal nie dosť veselú vo zmysle svojom moju odpoveď: „Braček Lajko, neunúvaj sa podaromnici! ak nechceš byť zase oklamaný, pre náš národ u sveta ničoho nedosiahneš, poruč Bohu vec a nechaj sa jeho starať, ty ale bojuj ďalej o národa česť a spásu prostriedkami a zbraňami zo samého národa váženými. Buď len národ a zobúdzaj jeho synov a dcéry, stárež i mládež, ako dá sa, a nečakaj nič od tých panských kľučiek!“

Štúr ale mal svoju myšlienku: „A ja musím vec najvyššej vláde predniesť, staň sa čo staň,“ a hľadal a súril a volal po deputácii národno-literárnej. Tak sme sa my to ozaj tu i tu delievali druh od druha presvedčením a názormi, ako píše sám Štúr (v prímluve svojej „Nárečia Slovenskuo“, str. 8): „Ako vlny vo zbehu prudkom sme sa od seba odrazili, ale zas z odrazenia nášho, vidiac, že na jedno bije, za jedným horí myseľ naša, sme si do náručia leteli a zas spojenými úmyslami ďalej sme sa poberali.“

Môj blud bol, že som si predstavoval národ ako leva driemajúceho, ktorému treba len zdurkať a zdvihne sa celý razom na zadné, hotový šmariť sa bleskom myšlienky mojej na vraha. Tohoto bludu časť stopy zaznačené sú dejmi, ktoré príde mi spomenúť ešte; nie driemajúci, ale nezdravý, sputnaný, zranený, z desiatich rán krvácajúci lev bol vtedy národ náš. I vzchopil sa jedným alebo druhým údom i zdvihol ohon i zareval zúfalo, ale iné údy vypovedali službu!

Štúrovi sľubovali mnohí zobrať sa, a už bol i čas určený zaviesť skvelú národnú deputáciu pred trón s prosbami o potvrdenie Tatrína, ale keď prišlo k veci, tí najčelnejší vystali.^[1275] Jeden mal svoju vrodenú chybu, pekných síce darov a nadania širokého, ale slabej odvahy a širokých reflexií, druhý otočený rodinnými pomermi siahajúcimi do radov polbôžkov aristokratických — vždy „Numero Sicher“^[1276] s výhľadmi na prospech špekulujúcich — pri vernej láske k národu, splietol sa v rozhodnom okamžení, cnosť s hriechom spriatelila sa a splodila mdlobu nečinnú, tretí hovejúc pohodliu a zariadiac sa skvostom nad možnosť siahajúcim, bol práve v tú dobu, keď treba bolo peňazí na cesty v službe národa, hatený a nedostavil sa. Rok 1846 letel už ku koncu svojmu — keď odhodiac Štúr všetky svoje rátaniny na skvelosť deputácie, siahol po najistejších a vždy bezpečných — aby vyšiel z trudného postavenia idealizmu svojho. Nezastal dlho v tom trápnom postavení duše svojej, ale jednal hneď reálne. Opíšuc trápne postavenie svoje, písal Zochovi dňa 13. novembra 1846: „Išli sme teda iba my, aby sme Slovensko v hanbe nenechali, to jest Mazúr, Hurban a ja.“

Keď nemohol zohnať skvelejšiej deputácie, ktorá by bola odhodlala sa ísť pred trón, konečne siahol po nás dvoch, tých najmenej naladených k beznádejnej práci s mnohými útratami a stratou času spojenej. O názore svojom som už hovoril. O Mazúrovi nádobno pripomenúť, že to bol jeden z tých tichých géniov, ktorí odboru svojmu žijúc — bol nielen úradom svojím inžinier panstiev pálfyovských v Stupave a kdekoľvek ležali rozsiahle dynastov týchto latifundie, ale i geniálnym v odbore svojom mysliteľom — vrelú lásku k národu svojmu prechovával, ktorý ale nevedel sa zmieriť s týmto novým rúchom, menovite čo týkalo sa povýšenia slovenčiny na reč literárnu. Bol on evanjelik zo Skalice, mluva jeho bohoslužobná i obecná, teda materinská, bola česká, aspoň československá, aká hovorí sa v susednej Morave až na to briezkavé r. Bol vychovanec slovutných toho času národných mužov Ďugu, farára, a Holiča,^[1277] učiteľa.^[1278] Bol to muž velikej, pravej lásky k národu svojmu, lásky takej, ktorá i to, čo nezdalo sa pochopu jeho, koriac sa rovnej sebe láske druhov dosvedčených, v dobrej viere za svoje prijímala a celou silou vrúcnosti a opravdovosti svojej podporovala. Láska, tá pravá, obetivá, seba samú zapierajúca láska bol tento Pavel Mazúr. On celou váhou svojich darov, prostriedkov a vplyvu, ktoré boli nemalé, podporoval vec národnú. Štúr teda v úzkostiach postavený tohoto Pavla, mocného láskou, vyzval, aby pripojil sa ku deputácii národnej, ktorá by u Jeho Veličenstva, ako aj u najvyššej jeho vlády konečné potvrdenie Tatrína vymáhala.

Mazúr bol postava panská, strednej výšky, plecitý, širokých pŕs, dobre chovaný, obličaja okrúhleho, výrazu hlbokého, melancholického, veľké sivé oči, gaštanové vlasy a bajúz krášlili tú tichú, vysokým čelom ožiarenú, dobrotou usmievajúcu sa tvár. On bol reformátorom statkov pálfyovských a vo vysokej priazni panstva svojho; neverím, že by mnoho takých charakterov našlo sa teraz, ktorí v tak vysokom postavení v rodine najvyššej aristokracie nachádzajúc sa, smelým vedomím vyžiadali by si dovolenú, aby ju užili k reprezentovaniu najpotlačenejšieho ľudu pred najvyšším trónom. Mazúrovi bolo najvyšším blaho a osveta jeho národa.

„Nuž teda, tres faciunt collegium,“^[1280] vravel som, vstupujúc na konci októbra 1846 do redakcie „Národných slovenských novín“ a zhliadnuc Mazúra sediaceho na pohovke u Štúra. Uvítali ma oba s radosťou. „Veru som sa bál,“ hovoril Mazúr, „že ani Vy neprídete, keď už toľkí vypovedali! Zaplať pánboh, zaplať pánboh! Však sa len predsa má dozvedieť kráľ, čo sa v jeho krajine s tak veľkou masou národa vystrája!“ Štúr s najväčšou nádejou rozprával o záležitostiach tatrínskych, o povestiach dobrých a mnohosľubných, nesúcich sa o diele tom z Viedne. Ja síce väčšiu váhu kládol som na neprajné úkazy času, ktoré nám zvestovali Caban a Holček z Budína a bol som Tomášom proti Ľudovítovi,^[1281] kladúcemu váhu na jedine smerodajné kruhy viedenské. „No veď,“ hovoril Štúr, „tomu je pomoc, ja som už i tak s poradou predsedu Tatrína porobil zmeny v tých punktoch, na ktorých zastavovali sa v Budíne,“ a my skutočne za dobré uznali pojediné premeny v stanovách.

Výborný Mazúr usmievajúc sa mienil tiež naproti môjmu pesimizmu, že skutočne jesto nádeja zdaru s Tatrínom, keď vraj vyššia šľachta, s ktorou mal on veľa príležitostí obcovať, naskrze nezdieľa ten národomorný fanatizmus maďarónov, zväčša len úrado- a chlebolovných renegátov, a sám najvyšší dvor nemôže nevidieť dôležitosť velikú národa nášho, centrálne Karpaty obývajúceho.

Mojou slabosťou nebývalo nikdy kaziť bratom, spoločníkom jednej slasti i strasti dobrý ich humor; ani som nebýval nikdy priateľom tých strašimiškov, ktorí zo strachu pred vojnou prerokúvajú nezdar, súc hotovým vždy ísť bár o polnoci do boja za národ a pravdu: preto nekazil som kolegom a súpútnikom svojim ružové naladenie. Po prípravách náležitých išli sme v dobrej zhode a zmužilou mysľou do Viedne.^[1282]

Výprava naša bola skutočne veľmi šťastná, čo týče sa prijatia nás, a oba moji kolegovia boli vždy toho najružovejšieho naladenia. Na mieste cisára a kráľa Ferdinanda dával audiencie arcivojvoda Ľudvik,^[1283] ktorý veľmi pozorne a sympaticky k veci našej preslyšal Štúrovu reč a dopodrobna kládol nám ostatným otázky, vzťahujúce sa na predmet prosby našej. Napokon privolil blahosklonno k zvláštnej signatúre prosby našej,^[1284] čo aj, ako sme pozdejšie presvedčili sa, v bohatej miere splnil, keď vymohol na kráľovi vlastnoručný rukopis Jeho Veličenstva, ktorým sa vec Tatrína kráľovskému kancelárovi a rade v Budíne^[1285] ako žiadúca označuje. Nie menej prajné prijatí sme boli u kancelára uhorského grófa Antona Majlátha,^[1286] ktorý sa až do jednotlivostí na pomery národa slovenského povypytoval. O literatúre slovenskej, o národnom hospodárstve, o pomere ľudu k panstvám, o cirkevných veciach, o pomeroch národnostných, menovite či sa odpomohlo tým žalobám, ktoré tuná pred pár rokmi skladané boli atď. Naposledy vyslovil sa veľmi prajne a sympaticky o národe slovenskom ako vernom dynastii, pokojnom a pobožnom, pritom ale všetkom veľmi utlačenom a opustenom, a chválil, že ho chceme povýšiť na stupeň vzdelaného národa. A keď sme na otázku, či sme i písomnú žiadosť zadali, nielen prisvedčili, ale dodali tiež, ako veľké nádeje skladáme do slov jeho cisársko-kráľovskej výsosti pána arcikniežaťa Ludvíka, on s osvedčením, že na ňom tiež iste schádzať nebude, aby sme dosiahli pekného cieľa, za ktorým sa tak obetivo nesieme, blahosklonno uklonil sa a prepustil nás. Musím sa priznať, že toto prijatie na mňa, považujúc môj pesimizmus, nekonečne prajno účinkovalo. Skutočne cítili sme sa u tohoto vysokého pána ako po domácky. Ach, veľa, veľa by inak bolo vypadlo s novšou históriou Uhorska, keby takíto mužovia boli viedli veci verejné. My sme s uschytením,^[1287] strmo a vedome kráčali po dlažbách viedenských, nesúc sa ku sieni ministra grófa Kolovrata. Ja i Štúr boli sme už osobne známi a začali sme hneď slovančinou, gróf plynnou českou rečou odpovedal a povypytoval sa nás na všetko to novšie stíhanie Slovákov. Ba Štúr vedel vpliesť do reči i tú novšiu literárnu činnosť so slovenským nárečím, veľmi príhodne spojac ju s prostriedkami k obrane bytu národného Slovákov. Proti všepohlcujúcemu maďarizmu možno nám Slovákom iba jediným, domorodým patriotizmom a literárnou činnosťou slovenskou prospešne brániť sa. Kolovrat veľmi pozorne sledoval rozvody Štúrove a časti i prisviedčal horlivému rečníkovi. Za dobrej pol hodiny vyrozprávali sme mu všetko, čo nám na srdci ležalo, cítiac sa dobre u vysokého pána slovanského. Grófovi sme ihneď oddali odpis rekurzu nášho a stanov Tatrína, ktorý sľúbil všetko možné vykonať, aby sme dosiahli cieľa, ktorý len chválitebný byť môže každému dobre mysliacemu s človečenstvom. Všade nové idey, nové povzbudenie a skvelé nádeje! Ja som už pre samé nádeje počínal sa báť — nezdaru. Štúr ešte sám zašiel i k podkancelárovi grófovi Jurajovi Apponyimu,^[1288] s ktorým osobne známy bol od času hľadania privilégia pre Noviny; ktorý ho tiež s najlepšími výhľadmi pre budúcnosť prepustil.

Okrem úradných týchto návštev pochodili sme ešte i kruhy slovanské, nachodivšie sa toho času vo Viedni, menovite boli sme u grófa Janka Dražkoviča, s ktorým sme my dvaja, Štúr a ja, osobne z Bratislavy známi boli a ktorý nás úspechmi juhoslovanského národa veľmi v nádejach našich posilnil, podrobne o pokrokoch v Chorvátsku nám zprávy podajúc; mali už i slovanskú stolicu na univerzite záhrebskej^[1289] povolenú a činnosť literárna rozvíjať sa počínala utešene. Zaujímavá ďalej bola návšteva naša u černohorského vladyku, biskupa i kňaza najvyššieho Čiernej Hory, Petra Njegoša.^[1290] Najkrajší to muž, aký len kedy v obraze myslieť dá sa, na postavu obor, ušľachtilej, krásnej, plnej života tváre, čiernych očú, básnik a vojak rovnako. Prijal nás primluvivších sa k nemu srbským nárečím, srdečne, tiskajúc nám pravice a povypytujúc sa nás po národe našom, ako žije a či má junákov. Ohľadom reči museli sme mu ukázať náš spôsob vyslovovania slov, predniesť jednu—druhú ukážku poézie národnej s jej výslovnosťou, akcentom atď. „Eh, váš jazyk je liep,“ poznamenával. Dopytoval sa i na literatúru, na štatistický pomer národa k Maďarom!

„Toto je radosť!“ zvolal Mazúr, keď sme išli z hostinca „U rímskeho cisára“ na Freiungu. „Takýchto má Slovanstvo mužov! A my sa máme čohosi báť?“ Celý zaľúbený do Petra Niegoša, do Dražkovića, do Kolovrata a iných, tešil sa úprimne, že mu daná bola táto príležitosť nahliadnuť veľkým oknom do Slovanstva. Takto deväťdňovým životom vo Viedni ľúbostno naladení posledný krát blížili sme sa k hostincu „U mesta Brna“, kde sme od počiatku obedovali.

„No ale dnes budete mojimi hosťami,“ sloví uveličený a uradovaný Mazúr, otvárajúc nám dvere a vpúšťajúc nás ako naozajstný domáci pán, a my vošli do „Brna“. Obed bol korenený veselými výhľadmi do tatrínskeho zhromaždenia, do budúcností slovanskej. Štúr mal plnú hlavu zpráv zo sveta slovanského, ktoré oprávňovali ružovo hľadieť na ten krásny svet budúcnosti a v takých chvíľach býval vždy dobrej vôle a rozmaru veselého, vtedy ho tešil každý malý kvietoček, ktorý vystreľoval zo zeme rodnej. Katedra slovanská v Záhrebe, cisárom založená, bola príležitosť ku ďalším kombináciám a precedent možnosti naplnenia nádejí, ktoré i Slovákom ukazovali sa toho času na vysokých smerodajných miestach. Brat Štúrov Karol nastupoval miesto mestského farára modranského po smrti Doležalovej.^[1291] Mladoň našej školy, Mirko Domoľub Blažkovič, obdržal faru drienovskú, Janko Kalinčiak, najnadanejší poét školy Štúrovej, zaujal miesto rektora a profesora gymnázia modranského, národ na všetkých stranách počínal potriasať okovami, ktoré údy jeho tlačili a zvierali. Mazúr bol mimoriadne veselý a povie: „Nuž ale toľko dobrých zpráv a ešte sme si ani neťukli.“ Štúr chmatne svoj džbánčok s ležiakom a chce veselo zašromotiť, keď tu ale Mazúr hľadiaci do jedlopisu protestuje a hovorí: „Nie tak, veď len azda na také radostné zvesti nebudeme pivom pripíjať? Tu je „Johannisberger“, to bude akiste z Metternichovej vinice, bo ten má tam statky; nech porýnske víno ziskernatí tie rozkošné nádeje naše! Kellner! zwei Flaschen Johannisberger!“ ^[1292] a za chvíľu stáli na stole dva vysoké cylindre^[1293] s peknou etiketou „Johannisberger“.

*

Nuž tu sme pripíjali, pravda, len tak potíšku, bez dlhých rečí, svojim milostným ideám a ich nositeľom, čestitajúc si navzájom, že tak statočne vykonali sme svoju povinnosť.

Náš hostiteľ robí účet s kelnerom, ktorý čosi-kdesi hneď bol hotový, sumujúc: „Macht akkurat 12 Gulden und Wein 6 Gulden, macht zusammen 27 Gulden.“^[1294] Toho času bolo v behu viedenské číslo,^[1295] ale „U Brna“ bola rubrika pre zahraničné vína, nad ktorými stálo „Preise C. M.“.^[1296] Toto C. M. nezbadal Mazúr a vzal milého kelnera na exámen, že ako to ráta, keď dvanásť a šesť je len osemnásť a on z toho robí dvadsaťsedem. Kelner pokorne ukázal na rubriku „Johannisbergera“ a náš milý Mazúr usmejúc sa zaplatil za náš obed dvadsaťsedem zlatých šajnových.

„Ťažko ide na svet veľké dieťa,“ hovoril Štúr na parolodi, ktorá nás viezla späť do Bratislavy, chlácholiac mňa, ktorého nanovo zmocňovali sa pesimistické obavy. „Nie je to div a ide všetko ťažko, ale konečne právo zvíťaziť musí, a nám sú prajné okolnosti.“ Ja zostal pri tom porovnaní a hovoril som, že sa mi zdá tiež, ako by to s tým slovenským chlapčiskom, tak ťažko zo života do života sa dostávajúcim, skutočne tak vypadalo, ako s tým ťažko sa rodiacim plodom ženy, pri ktorom i kliešte majú čo robiť. Mazúr nás len počúval, až naposledy sám usmejúc sa riekol: „Tuším, že to naposledy ozaj podľa Miloslava bude musieť ísť, jestli si tí páni v tom Budíne inak nenamyslia! Lebo veru takto to ďalej sotvy pôjde a naposledy budú i kliešte potrebné k dostaniu toho práva národného! Pravda je síce, že omnis comparatio claudicat,^[1297] nuž ale právo zostane právom, a nám je potrebno predsa najprv len právo odôvodniť a domáhať sa ho. Veď nás história učí —“ „Nuž áno, áno,“ vpadol do toho ja, „história nás učí, že sa i to právo veľmi často železnými kliešťami vyťahovať muselo z rúk tyranov!“

Takými rozpravami krátili sme si čas. Ešte bol od Devína po Bratislavu malý dišput medzi mnou a Štúrom o povestiach, ktoré sa vtedy niesli o novom pápežovi Piovi IX.,^[1298] že vraj vyzdvihne celibát a budú sa i katolícki kňazi smieť ženiť, čo by vraj nesmierne pozdvihlo národy, keď také množstvo učených a vysoko vzdelaných mužov stalo by sa zakladateľmi rodín, z ktorých by talenty k dobru človečenstva, umenia a vedy vychádzali. Ja som to mal za nemožné, aby kedy ktorý pápež mohol rozpustiť takto armádu cirkvi, nuž ale reku, keby sa to aj stalo, Ľudko môj, Ty bys’ nemal potom inšej roboty, ako na pohreb chodiť našim národným farárom. Štúr sa zasmial, porozumejúc narážke mojej na jeho hnev, na moje vzopretie sa celibátu kňazskému a vyslovenie sa, keď išiel na moju svadbu, že ide mi na pohreb.

V Bratislave nás čakalo prekvapenie. „Slováci bratislavskí“ uchystali nám privítanie v spevokole, kde nám ku pocte dňa 2. novembra na Strelnici dávaná bola hostina. Báseň — ak nemýlim sa, Bohuslavom Nosákom zložená a tu prednesená — vyšla v skvostnom vydaní pod týmto názvom: „Priateľom Slovenstva, od Jeho cis. kr. Jasnosti z Viedne sa navracajúcim, kde sa v záležitosti Potvrdenia Tatrína ustávali, dňa 2. listopadu a roku, v ktorom:

obetujú Slováci Bratislavskí. V Bratislave 1846. Písmom Karola Fridricha Wiganda. Na titulnom liste je veniec. Básnik spieva medzi iným:

Tak sa to žilo vtedy, v nádejach a zase len v nádejach. Nádeje, kvietky jari útle, krásne, peristé, ako ste boli všetky mrazom opálené! Všetky zákonné kroky menom pracujúceho a všetky bremená znášajúceho národa činené nemali byť zdarené. Nový svet, oblažujúci liberalizmus vzal si za úlohu presvedčiť Slovákov, že pre nich niet práva ani zákona prajného, ktorý im neukladá bremená, zákon že nie je pre nich zákonom, že sú fajta osudom, ako Kossuth verejne v sneme vyslovil, k tomu len určená panštinu zrábať a — večne otročiť. Tatrín navzdor kráľovského i centrálnej viedenskej vlády prajného úsudku zmarený bol maďarským palatínom^[1299] a jeho štátnikmi v Budíne. Povstal on znovu až r. 1863 ako „Matica slovenská“, ktorej spoluzakladateľom stal sa sám Jeho Veličenstvo cisár a kráľ náš milostivý František Jozef I. Ale už som zase von z krážu doby! — —

Rok 1846 išiel ku svojmu koncu. Idem tuná o sebe prehovoriť, ktorého tento rok dotýkal sa nie menej bolestne než priateľa môjho a súdruha, ktorému v pamäť tieto rozpomienky jedna na druhú s bolestným a rozochveným srdcom ukladám a zachovávam snáď pred obyčajným osudom takýchto kvietkov minulosti, v časoch búrne sa napred ženúcich a v šume prítomnosti ich zašľapávajúcich. Spoločné nám bolo dielo so Štúrom a spoloční i naši vrahovia, ktorí nám išli na život. Spoločne tiež bránili sme druh druha. A preto kto by o mojich osudoch v tomto období času v Štúrovom životopise čítať nechcel, nech preskočí tento maličký odsek, bez ktorého obíde sa pohodlne pri stopovaní Štúrovho života.

Tí samí, ktorí Štúra prenasledovali a s takým škrekom a toľkým hýbaním všetkých mocí nad ním zvíťazili, vrhli sa i na mňa, ktorý som krem toho i doma mal svojho moriaka, vrahov to pohybu národného. Títo číhali na mňa ako praví policajti a detektívi a zo všetkého hneď cirkevný, hneď politický proces mi robili. Ja nemal od r. 1843, v ktorom o svätodušných sviatkoch zvolený som bol za farára v Hlbokom, ani hodiny pokojnej, abych nebol stíhaný, honený a tríbený býval. Že som už ako kaplán pár spisov bol vydal, majúcich nameranie osvecovať, zábavou literárnou prebúdzať národné slovenské obecenstvo, malo byť príčinou k stíhaniu mňa cirkevnému; to bola päsť, pritlačená na oko cirkvi hlbockej, majúca jej ho vytlačiť. Táto zaiste práve pre túto vlastnosť jednohlasne si mňa zvolila za svojho farára; keď mne teda politická strana maďarónska uprieť chcela prijať faru hlbockú, jednak uderila do práva i cirkvi, i do práva môjho. Z toho povstali boje, útisky a oškodovanie ľudu hlbockého, ale na veci nezmenilo sa nič, ja som bol farárom samostatným a počínal som si slobodne. Ale činnosť moja prvá dvíhania morality a rozumného hospodárstva ľudu zrobila mi i medzi ľudom nepriateľov, všetci korheli spikli sa s vonkovskými nepriateľmi mojimi proti mne a zamiešali do toho i superintendenta Stromszkého a prešporských matadorov,^[1300] o nič menšie nehútajúcich ako o vyhodení mňa z fary. V dedine robili sa nočné schôdzky, kde zbierali sa podpisy na žaloby proti mne. Takúto jednu spoločnosť prepadol som jeden raz o polnoci, súc zobudený kurátormi^[1301] zo sna; chasa sa rozutekala pri príchode našom ako dym, keď vietor zafúkne. Bola to zberba hlbockých darebákov, korheľov a výstupníkov všetkého spôsobu, ktorým nabulíkovali maďaróni okolití, že keď zoberú sto podpisov, hneď Hurbana vyhodia a bude pokoj, t. j. budú bez útokov môcť i ďalej pálené piť. Zdravý zmysel národa premohol zberbu túto, bár tie žaloby skutočne až ku superintendentovi prišli. Ostatne priblbí boli sami v sebe, než aby i sami zlovoľní maďaróni prešporskí boli mohli radiť k započatiu akcie proti mne pre spolok miernosti.

Príhodnejšou dobou zdalo sa byť mojim odporníkom zakročiť proti mne z príčiny nasledujúcej: Roku 1844 o Veľkej noci zhovorila sa mládež bratislavská, dietálni Chorváti a Srbi,^[1302] študujúci na lýceu a akadémii bratislavskej, že výlet urobia ku mne. A stalo sa skutočne, že v sobotu veľkonočnú zastali štyri vozíky pred farou a z nich sedemnásť mladých šuhajov zoskočilo. Predstavili sa mi, vyšlému im v ústrety na dvor, ako nasleduje: Jozef Ferenc,^[1303] Chorvát, Zdelar,^[1304] Srb, Vladovít Zorec,^[1305] Chorvát, Kraljevič, Chorvát, Radvanský, Poliak, Protić,^[1306] Srb, Jelačić, Chorvát, Popović,^[1307] Srb, Bírimac,^[1308] Srb, Lentulaj Anton, Chorvát, Demetrovič,^[1309] Srb, Demianovič,^[1310] Srb, Barabaš,^[1311] Chorvát, Andrej Hodža, Slovák, Horislav Krčméry, Slovák, Špeciari, Chorvát, Gustáv Hlovik,^[1312] Slovák. Mimoriadna ovšem návšteva na dedine, ale kúsok znamenitý, charakterizujúci dobu zápalu slovanského. Od soboty do stredy po Veľkej noci bavili sa u mňa. Slávnosti veľkonočné všetky odbavovali moji hostia pobožne v chráme, moja ofera veľkonočná vypadla veľmi bohate, všetkých sedemnásť šuhajov sedalo v predných stoliciach, ktoré im cirkevníci pohostinsky popustili. Spievali z kancionálov im podaných a počúvali nábožne kázeň moju. Keď ľud išiel okolo oltára na oferu, zdvihli sa i oni z miest a tichým, dlhým ťahom idúc, hádzali i oni svoje obete na oltár. Na výjav tento dodnes rozpomínajú sa starší Hlbočania.

Hneď v sobotu, vidiac národ, a najmä gazdinky národným citom prebudené, čo sa pri fare robí a koľkých to hosťov dostal pán farár, zalomili rukami: „Preboha, čo ten pán farár si počnú?“ Ja bol totiž sám a okrem jednej postele nebolo výhľadu na nocľah pre druhého a najmä nie pre toľkých. Národ obstaral všetko vo chvíli. Dostavilo sa zaraz pár žien na výpomoc kuchárke a ostatné gazdiné nosili do fary kury, maslo, syr, múku, mäso, pivo, víno, cukor, kávu, a zas iné periny, plachty čisté atď. Veliká izba na fare vo dva rady vystlaná bola slamou a perinami, druhé dve izby upravené boli na jedáleň, štvrtá chyža slúžila k cieľom toalety a tak s pomocou národa minula sa návšteva táto slovanská štvordenná k nezapomenuteľnej rozkoši všetkých. Ešte pri slávnosti Zriniho v Záhrebe,^[1313] zíduc sa s Vladovítom Zorcom, prvé slovo od neho čul som, ktoré vzťahovalo sa na túto krásnu dobu. A r. 1875 pripomenul mi slávny slavista profesor Jozef Ferenc v budínskom zámku výjavy tieto večne mu v pamäti tlejúce.

Nuž a čo to bol za komplot? Žiaden komplot. Bol to výraz spolunáležitosti slovanskej v mysli jarej, Štúrom v Bratislave vychovávanej a vedenej mládeže. Dni boli trávené v chráme, pri stole boli najrôznejšie zábavy, rečnilo sa, toastovalo, prednášali jedni tu piesne zvláštne, národné, tu básne čelných básnikov slovanských. Spievalo sa v sbore a chvíľami prichodili scény zábavné rozmanitého spôsobu. Kučigazda,^[1314] riaditeľ totiž a správca stola, bol prezidentom a ten ukladal úlohy rozličné, dával právo slova atď. Jeho slúchalo všetko. Jelačić bol zvláštny imitátor rečníkov a osôb, ako koho videl, tak ho už mal kopírovaného. Kučigazda napr. rozkáže: „Brat Jelačić predvedie nám palatína do snemu idúceho.“ Tu zoberie sa ihneď Jelačić a ešte jeden s ním od stola a idú von, ale ihneď vrátia sa, jeden s berlou popredku idúci a za ním Jelačić, majúc pod pažou písma, drobným krokom a s naklonenou hlavou zaujíma spodok stola proti kučigazdovi, sadne si, sused mu podá penálik a brká sú na stole. Jelačić začne: „Inclyti Status et proceres!“^[1315] A drží latinskú reč, stružlikajúc penálikom na brkách. To všetko tak útlocitne a jemno, tým istým hlasom a akcentom, ako palatín Jozef zvykol činievať. Všeobecný aplauz bol odmena. Tu mu káže kučigazda, aby predstavil Ferenca. Tento bol podivný rečník, drkotal s vrieskavým, ostrým r, kričal a rád dišputoval sa. Keď Jelačić začal Ferenca nasledovať, prepukla celá spoločnosť do nesmierneho smiechu, až sa nie jeden raz i sám Ferenc na sebe smiať musel, ale z toho obyčajne zasmušilým stal sa. Štúra vedel tiež dobre napodobniť, ale len v prvých sadách reči a v jednotlivých, stereotypných pohyboch. Najhoršie sa mu darilo so mnou, podľa všetkých výroku nebol žiaden pokus kopírovať mňa podarený.

V stredu ráno vyprevadila ich celá moja národná dedina, pripíjajúc im, tým bratom slovanským, na zdravie a šťastný návrat do Bratislavy. To verný obraz zábavného tohoto výletu mládeže bratislavskej do Hlbokého.

Liberálni maďaróni chceli opovážlivosť túto na mne strestať a strojili sa, strojili, ba i hýbali konventy seniorálny nitriansky i dištriktuálny prešporský, ale nemal celý ten vtip štice dobrej, za ktorú by ho boli mohli chytiť, takže i tu múdrejší medzi nimi nechceli do toho veľmi zakúsnuť a zostalo pri hrozbách. Miško Konrád darmo podhuckával Jeszenáka a sám tiež darmo rečnil.

Prišlo ale moje pôsobenie s deputáciami do Viedne chodivšími k tomu, a to bolo zase len olej do pekného toho ohňa liberalizmu maďarského; no ani to nemalo ešte štice akosi, a oni netrúfali si za ňu mňa dobre chytiť môcť. Tu podal som im sám zase novú príležitosť, písal som totiž ostro proti ich autoritám, Zayovi, Schimkovi, Bolemannovi a proti celej tej unifikácii cirkvi luteránskej a kalvínskej s vytýčenými cieľmi maďarifikácie národa slovenského. A to bola, aspoň tak zdalo sa prešporským, už ozaj štica ako hora, za ktorú ma budú môcť lapiť ako náleží. Ja som bol úplne presvedčený, že bojujem za idey a mám pevný základ pod sebou, i mal som za seba históriu, bránil som svoju vec dôvodmi Písma svätého a podvrátiac celé to stavanie unistické, šľahal som osoby a vinil ich zo zrady cirkvi. Mne ani zďaleka nezišlo na um, že by sa proti ideám, zásadám pevným, proti slobodnému slovu z druhej strany, zo strany do toho času sa temer ani neozvavšej, meritórne dalo inak bojovať ako zase ideami, zásadami, dôvodmi, kritikou. Ale inak malo sa stať; tí páni ďaleko boli od študovania a serióznych rozborov otázky.

„My nebudeme podvracať bludy, ale hneď trestať,“ povedali si zástupcovia únie, ako vysvedčil o nich ich partizán Ján Klszák v brožúrke „Odpoveď na Odpoveď^[1316]“. Takáto idea pojatá hneď aj plán v akcii sebe primeraný vyliahla, a síce tento: Cirkev prešporská vystúpi ako žalobník na dištriktuálnom konvente, brániac svojich profesorov proti mojim nápadom a potiahnuc na svedectvo i superintendenta, ktorý bude svedčiť za korektnosť učenia Schimko-Bolemannovského z jednej, a proti mne z druhej strany, a žiadať bude za okamžité mňa z úradu zloženie a zapravotenie mňa ďalšie u prvej inštance, u seniorátu nitrianskeho. „Len z úradu ho zložiť, len von s ním!“ Toto heslo pri Štúrovi praktikované a prepraktikované im dodávalo guráže a množilo ich apetít k požieraniu nás jedného po druhom. Zriadili si šík bojovný dôvtipne takto: Redaktor prešporských novín, žid Neustadt, so šornálmi svojimi^[1317]Pressburger Zeitung a Pannonia mal obecenstvo pripravovať k poprave tejto a rezal do fanatizmu a slepoty stredovekej, do panslavizmu, do rebelantstva, až tak sliny fŕkali, a to všetko spáchať som mal ja spismi mojimi od r. 1840 až do r. 1846 vydanými! Schimko vo spojení s advokátmi prešporskými zostavili frazeológiu^[1318] zo spisov mojich ľubovoľne, z ktorej nič inšie nečíhalo ako zrada vlasti, zrada protestantizmu, rušenie jednoty bratskej luteránov s kalvínmi, búrenie proti zákonom krajinským, samé rabiátne kriminálske obžaloby! K týmto prípravám, k rozšíreniu obťažujúcich mňa žalôb pripojili si ešte i stranu korheľov hlbockých, ktorých nitrianski moji páni kolegovia a konventuálni haraburdáci z príčiny spolku miernosti nimi nenávideného proti mne huckali a ktorí videli už mňa vyhodeného z fary. Menom týchto kričala Pressburgerica,^[1319] hľa, veď i sama cirkev hlbocká žaluje sa na Hurbana.

Takto pripravená akcia začala sa už potom regulárne takto. Dištriktuálny konvent zvolaný bol veľmi napochytre na deň 15. júla 1846 do Bratislavy, na ktorom predstavenstvo prešporskocirkevné obžalovalo mňa pre „Zrcadlo Slovenska“,^[1320]„Cesta Slováka“, „Nyitra“ czimű^[1321] almanach a „Unia“, v ktorých spisoch mal som viniť prešporskú cirkev z neznabožstva (lebo ako oni sa vyslovili „vallástalanságról“),^[1322] tamojšiu školu a jej učiteľov z ateizmu, k tomu mal som vraj mládež od vysokej školy prešporskej odvádzať a odcudzovať (elidegeenítni),^[1323] blahočinnú (či üdvös)^[1324] záležitosť únie ničomnou zbraňou kaziť (megrontani), reformátskych našich bratov vo viere z manichejských bludov^[1325] obviňovať a urážať, maďarskú národnosť a zákon potupovať a útok naň činiť, naposledy ale že usilujem sa v spomenutých spisoch základy protestantizmu podkopávať, hierarchie a slepohorlivého puseyzmu blbé zásady^[1326] natískať, k čomu všetkému dodano, že najdôstojnejší pán superintendent úradne dosvedčil, ako on, čo týče sa nábožnosti a čistého učenia náboženstva, ktoré vedie sa na základe Písma svätého a zdravého rozumu, musí zadosťučinenie dať ako tej vysokej škole (főiskolának),^[1327] tak jej vysoko zaslúžilým učiteľom, naproti tomu že o obžalovanom (t. j. o Hurbanovi) nádobno mu vysloviť, že pri ňom voždy skusoval iba tvrdošijnosť (makacsságot), premrštenosť (túlfeszültséget) a neobmedzenú slepohorlivosť. A na základe toho žiadalo sa odstránenie mňa z úradu.

Ja síce mal zástupcov svojich na tomže konvente, Jozefa Justha, seniorálneho vtedy inšpektora nášho, Karola Štúra, vtedy rektora gymnázia modranského, ale zástupcovia seniorátov boli vtedy picti masculi,^[1328] pod ktorých vedením i únia, najvyššia to záležitosť cirkevná, len vo zmysle ľahkoletných, povrchných šabličkárov^[1329] pouzavieraná bola, títo teda tým menej, ako sa nazdávali, za jedného Hurbana páliť a so všemohúcimi pánmi grófmi a barónmi za prsty ťahať sa chceli.

Ľudovít Štúr pripozde dozvedel sa o napochytre rozpísanom k tomuto dielu dištriktuálnom konvente, a nemohol protimíny v rozsiahlejšom spôsobe nastavať, ale bol veľmi upokojený, keď navštíviac Justha po konvente, predstavoval mu, aká to hanba pre protestantizmus, keď takto najcirkevnejšieho mladého muža, ktorý s hlbšími štúdiami vychodí v ústrety tomu zahrávaniu sa detinskému s ohňom, aké Zay a consortes s úniou prevádzajú, pre jeho dobre odôvodnené štúdiá stíhať a prenasledovať uzavierajú. Justh ako bol geniálny a veľmi vtipný človek, zasmial sa a položiac ruku na plece Štúrovi, hovoril: „Nuž vidia, Clarissime Domine!^[1330] Takíto, hľa, sú tí ich farári! Sedeli tam ako takí esovia^[1331] a nechali mňa i pána brata^[1332] boriť sa za ich vlastnú existenciu! Nuž veď nech sa tie princípiá^[1333] pána Šimkove a grófa Zayho uskutočnia, nuž ad animam,^[1334] za desať rokov budú „marasztáse“^[1335] (na tri roky volenie farárov), i u nás in floribus^[1336] a páni fárári budú vandrovať od fary do fary s pinklíkom, ponúkajúc sa pri najbližšom marasztási pánom cirkevníkom do služby! Ceterum,^[1337] nechže sa o Hurbana nič neboja, ten stojí pevne na svojom, a veď to i tak najprv musí prísť pred nás v Nitre, a tam mám i ja čo hovoriť do toho.^[1338]“

Štúr mi s oduševnením o tom výjave rozprával a tešil sa detinsky na náš seniorálny konvent, dodajúc: „No, ale už potom k tomu budúcemu konventu dištriktuálnemu musíme sa inak pripraviť.“ A Štúr vykonal nesmiernu agitáciu a postavil do radov všetku našeť.

Ale prv musím ešte podotknúť priebeh seniorálneho konventu nitrianskeho pod predsedníctvom seniora Roya^[1339] a inšpektora seniorálneho Jozefa Justha dňa 28. júla 1847 v Novom Meste nad Váhom odbývaného. To bol prvý konvent novej doby, kde sa podzemný duch na povrch dobíjať počal; to, čo na vrchu bolo, bola zastaralá kôra sem a tam už plesninou prekvitajúca a zotleté práchno namiesto zdravého dreva pokrývajúca. Po starej obyčaji zišlo sa panstvo, starí páni, vážni a mnoho skúsivší, na cirkevnom i politickom poli vysoko zaslúžilí, otcovia splodivší synov, ktorí už za ich chrbtami stáli opásaní šabľami a hotoví, keby bolo treba, i rúbať do luterákov,^[1340] ak by sa opovážili dvíhať hlavy zo zdedeného jarma politarchie,^[1341] sadli za stôl konventuálny po jednej strane postavy vážne, seriózne, Béla Konráda, Okoličániho atď., po druhej strane zasadli hneď čo možno najbližšie k prezídiu, kňazi Tesák, Klszák, staručký striebrovlasý Devan a iní podľa veku a hodností. To mladšie pokolenie, ktoré toto vlnenie a ruch tento zapríčinilo, stálo len po bokoch a čakalo na tie veci, ktoré prísť mali. Okoličányi, Bjel, Zelenay, Konrád Štefan,^[1342] mladý Konrád Mišo,^[1343] mladý Jozef Biely, k tomu ešte hŕba zemanov, advokátov, pisárov, jurátov a kancelistov z mesta a okolia nazbiehaných. My sme ale tiež neboli leniví a zobrali sme svoje čaty do konventu. Prvý raz boli tu i cirkvi zastúpené skrz ľud cirkevný. Fara novomestská bola nabitá ľudom a pánmi, nielen chyže všetky preplnené, ale stálo obecenstvo i v predsieni a až na schodoch.

Tu bola naša strana napadnutá vo mne prv ešte, než nastolil sa prešporský úkaz; senior žaloval sa totiž, že mu dekan Hurban zprávy školské o senickej, sobotištskej a holíčskej^[1344] cirkvi nepodal preto, že patriční páni farári prekážku v tom učinili. Páni Stelczer,^[1345] Klszák a Tessák osvedčili, že oni proti úradu dekanálskemu nič nemajú, ale k osobe Hurbanovej že nemajú dôvery! To bolo heslo k boju. Za mňa stáli rečníci, proti mne tiež, rozumie sa, ja som si paru na inšie veci nechával. Hrmot a krik ani na diéte. Tu vytasí sa Zelenay s tajomstvom vlády, že veď je Hurban skrz palatína Štefana daný županovi nitrianskemu pod najprísnejší policajný dohľad, že teda nemôže zastávať úrad dekanálsky. Tessák ale vyskočil s argumentom ad hominem,^[1346] že ma dištriktuálny konvent rozkázal vziať do pravoty. Zelenayho klebetárstvo zahriakol sám prezident Justh, že ak je to pravda, teda je to vládne tajomstvo, ktoré pán Zelenay nemal vyjavovať, že prezídium konventu takú klebetu nemôže prijať, lebo neprišla cestou úradnou ku konventu. A zopätúvajúc rečníkov, vyslovil, že by sa konvent neparlamentárnosti dopustil, ba proti spravodlivosti prehrešil, keby Hurbana pred ukončením pravoty trestať, alebo o jeden lebo druhý úrad pripraviť chcel. Medzitým povedal voči tomu, že práve tento konvent zvolaný je hlavne cieľom vybavenia tej žaloby skrz dištriktuálny konvent proti Hurbanovi pozdvihnutej, a aby utíšili sa náruživosti, žiadúcno by bolo, keby p. Hurban pozatým dobrovoľne až do vybavenia jeho záležitosti z účinkovania dekanálskeho odstúpil.

Proti tomuto síce najprv naša strana mocne sa pozdvihla, osvedčujúc, že keď p. Stelczer, Klszák a Tesák Hurbana neuznáva za dekana, ostatné cirkvi, ako Vrbovce, Turolúka, Bukovec, Prietrž, Hlboké k dekanátu skalickému náležité, zase z nich žiadneho za dekana neprijmú. Konečne ja osvedčiac sa, že natískať sa nejdem za dekana, bár som celým seniorátom bol za takého vyvolený, že teda pristávam na návrh p. predsedu, čímž intermezzo toto napozatým sa skončilo. Hovorím napozatým; lebo cirkvi všetky, ešte len i holíčska, nasledujúceho roku pre mňa ako svojho riadneho dekana príležitosti poslali^[1347] a ja skúšam vo všetkých cirkvách, vyjmúc toho času akúsi imunitu majúcej skalickej a demonštrujúcej proti mne senickej a sobotištskej, prítomný bol. Že Tesák samozvane Klszákovi a Klszák taktiež samozvane Tessákovi pri exámenoch školských na dekanov si zahrávali, dotvrdzuje, že oni boli skutoční mätežníci a poriadky seniorálne prevracajúci „Friedstörovia“.^[1348]

Vzal sa teda hore 9. punkt dištriktuálneho protokolu zo dňa 15. júla 1846, prečítala sa obžaloba a žiadosť o odstránenie mňa in instantia^[1349] rečnili Tesák, Klszák, Zelenay, Konrád Mišo, Stelczer a hulákali juráti, pisári, pernikári stred lomozu a štrngotu šablí. Starí páni Bjel, Okoličányi, Konrád Štefan, staručký Devan, Holuby zalamovali rukami a krotili svetáckych krik krikľúňov. Jedno intermezzo pomohlo nám dostať sa navrch. Nebožtík náš Daniel Lichard viedol pero ako hlavný notár seniorálny a mal príležitosť častejšie svojím ráznym a určitým spôsobom zavrátiť in flagranti haraburdákov ošablených. Tým sa im stal veľmi nepohodlným, ale nám všetkým veľmi vítaným, ktorí sme jeho reči búrnou pochvalou i s ľudom obecným odmeňovali. Vtedy skočil Mišo Konrád a neslýchanou surovosťou napadnul Licharda z úzadia svojho, dávajúc mu naučenie, že ako notár nemá práva toľko hovoriť, ale len značiť „čo my hovoríme“. Mali ste vidieť Licharda, vztýčil sa v celej svojej výške, vysoko držiac hlavu, obzrel si chlapíka s červenou bradou a hovoril sečno, trhano, premáhajúc sa sám: „Ja,“ povedá, „od takých pánikov (ab idmodi dominulis)^[1350] nebudem a nemám sa ani čo učiť, tým menej, že ani len to neviem, či tu koho iného ako seba reprezentujú!“ A hodiac mu potupný pohľad odvrátil sa od neho a schytiac protokoly svoje i poznámky pošupol ich pred prezídium, hovoriac: „Ja som v tomto senioráte iba odnedávna a nevedel som, keď ma slávny a velebný seniorát vyvolil za notára, že je tu taká obyčaj, aby jeden farár, keď ho notárom spravia, stratil svoje právo ako farár v najpodstatnejších otázkach cirkvi hovoriť, nuž ale keď je tomu tak, ja si radšej moje právo podržujem a slávnemu prezídiu úrad notársky do rúk skladám!“

Tu sa krik, ktorý pretrhnutý bol iba vtedy, keď Konrádovi odpovedal a k prezídiu hovoril Lichard, oproti Konrádovi nanovo zdvihol a druh s druhom sa vadil, naša strana ale sadla do sedla a silno žiadala podrženie notariátu, k čomu ihneď sa i starší páni a najmä prezídium pripojilo. Justh menovite rozhorčeno a výmluvnosťou sebe vlastnou zastal sa Licharda a dal mu náležitú satisfakciu vymydlením Konráda pre jeho extemporizovanie^[1351] akýchsi pravidiel, akých senioráty nikde nepraktikujú. Lichard sa utíšil a pokojne riekol: „No, na tento čas ešte len podržím pero seniorálne, ale osvedčujem sa tu slávne, že ak takíto ľudia, ktorí nie cirkvi, ale len seba tu reprezentujú, seniorálne konventy znepokojovať majú, ja nikdy na nich účasť brať nechcem a nebudem!“ Vtedy hodil ešte raz hnevivým pohľadom po Konrádovi. Akoby ich studenou vodou bol oblial, tak utíchli haraburdáci a nezobrali sa, až keď ja rečou britkou začal som sa brániť. Tu skákali mi do reči, revali a besneli sa.

To bola moja prvá obšírnejšia reč konventuálna. Ja som rekapituloval tie obžaloby a predoslal historické črty, vzťahujúce sa k otázkam konfesie augšpurskej,^[1352] ako sa tiež už častejšie objavovali v dejinách našich cirkevných. Ja hovoril teda o tom, o čom moji odporníci vravieť báli sa, nechtiac seba samých biť; túto čiastku krikľúni ako-tak trpezlive vyčuli. Nie tak bolo, keď ja postúpil k útokom.

„Vopred nádobno mi ohradiť sa,“ hovoril som, „proti tomu kepienku, pod ktorým moji odporníci prešporskí naskakujú na mňa, hovoriac, že to činia k dobrému a v záujme mojej vlastnej cirkvi, ktorej mám česť byť duchovným pastierom. Moja cirkev, ak len vyjmem pár korheľov, ktorí pre spolok miernosti mnou v Hlbokom založený na mňa žalujú sa tým ľuďom, ktorí ich počúvať chcú, moja celá cirkev s mojím učením i spisovateľským účinkovaním úplne spokojná je, aniž splnomocnila prešporských žalobníkov k prokuratúre dákej. Čo týče sa ale už mojich náhľadov o popúšťaní cirkvi prešporskej od luteranizmu pravoverného, o jej novotách proti tradícii pobožnej čeliacich, tu ja i teraz stojím na svojom, lebo to svedectvo pána superintendenta, ktorý sám objektívny rozum za sudcu objektívnej pravdy slova božieho stanoví, a ktorý prvý zo superintendentov luteránskych odmietol prísahu na symbola,^[1353][1354] len potvrdzuje to, že je dačo hnilého v prešporskej cirkvi. Ja, čo som písal o prešporskej cirkvi, písal som dobrým vedomím a svedomím, a keďže žalobníci neuvádzajú moje výroky, ani dôvody svoje proti mne, aniž ja mám vôľu ďalej o tom hovoriť. Moje postavenie ako kňaza nachádzajú moji žalobníci nezrovnateľné s útokmi mojimi na profesorov prešporských, ale potvrdiť to dôvodne zabudli, ani neuvádzajúc moje domnelé urážky, ani nevedúc do boja proti mne svoje dôvody. Práve moje postavenie ako kňaza luteránskeho to mocne vymáhalo na mne povstať otvorene proti patričným profesorom, ktorí v rečiach a spisoch svojich podstatu vierovyznania cirkvi evanjelickej augšpurského vyznania urážali, a buď zrovna tajili, buď ju naťahovali a valchovali podľa mienky svojej osobnej. Moje postavenie ako teológa vymáhalo na mne povstať proti extemporizovanej a nekalými prostriedkami prevádzanej únii luteránov s kalvínmi; a ak mali právo luteránski profesori, kňazi, generálny inšpektor atď. publikovať svoje dôvody za úniu, mal som i ja právo, ba povinnosť tieto ich dôvody podvrátiť! Nuž a či tí ľudia, ktorí kričia do sveta bez hanby, že nieto rozdielu medzi konfesiami augšburského vyznania cirkvi a cirkvi kalvínskej, nebijú pravdu do tváre, nezapierajú samé zákony krajinské, ktoré zreteľne a výslovne konštatujú tento rozdiel medzi oboma cirkvami? Zabudli už títo historikovia naši, že boli časy, keď kalvíni ako sakramentári neboli v krajine tejto trpení, a vtedy ukryli sa pod ten pláštik, že sú oni „socii confessionis augustanae“;^[1355] kadenáhle ale im svitli voľnejšie časy, hneď si rozvinuli zástavu svoju separátnej a od augsburskej oddielnej konfesie. Augsburská konfesia nikdy nepotrebovala takéhoto kľučkovania, socii tejto konfesie^[1356] trpeli, keď prišlo prenasledovanie, ale neukrývali sa licomerne pod ničí plášť. Naraz teraz zvestujú nám pán generálny inšpektor a teológovia prešporskej „vysokej školy“, že my evanjelici, my socii confessionis augustanae zahynieme, ak sa neukryjeme pod kepeň mocnejšieho kalvinizmu. Či to má zmysel? Či má zmysel toto obviňovanie mňa, toto prenasledovanie mňa preto, že som bránil konfesiu, že bránil som si cirkev svoju proti synkretizmu,^[1357] racionalizmu a kalvinizmu? A že som vraj činil to „ničomnou zbraňou“? Tým lepšie pre vás, milí synkretisti, keď moja zbraň je ničomná, lebo tá vaša zbraň je výborná a rytierska tým ľahšie zvíťazí nado mnou: ale nezdá sa tak byť, keď vy na pomoc voláte si políciu, konventy a konzistóriá. Moja zbraň je tá samá, ktorú podáva nám do ruky Písmo sväté a knihy naše cirkevné, symbolické, ktorou zbraňou starou a víťaznou predkovia naši vybojovali cirkvi našej právo existenci v zemi tejto! Cirkev našu konfesionálnu, krajinskými zákonmi zabezpečenú, bránim ja proti tým, ktorí náuku základnú cirkvi našej narušujú a potupujú. A braním ju pod ochranou zákonnej slobody domácej, limitovanej a usporadovanej kráľovskou cenzúrou^[1358] a rozkazmi vlády, neutiekajúc sa, ako mnohí iní robia, do zahraničia, kde väčšia sloboda tlače panuje. A táto moja lojálna, slobodná, dobre odôvodnená činnosť literárna má byť hriechom! A to ešte hriechom proti cirkvi! Tu nádobno mi vyzvať odporníkov mojich, aby mi z písem svätých a z výrokov Otcov,^[1359] v symboloch zložených, hriech ten dokázali, keď nechcú, aby som ich deklaroval za audaces calumniatores!^[1360]

Manichejské bludy som prirodzene karhal, ale som aj určite všade udal samé bludy v náuke a súdil som to podľa pravidla viery luteránskej, dôvodmi z písem svätých váženými. Kalvíni to nevztiahli na seba, aspoň nikde som sa nedočul žalôb takých, a ani nie kalvíni, ale luteráni prešporskí žalujú na mňa za kalvínov. To je tu spolu i smiešno pri vážnej a serióznej otázke, lebo kdeže majú prešporskí unionisti mandát k obraňovaniu kalvínov?

Títo bojovníci únie dopustili sa ale aj lži a neúprimnosti, kresťanov nehodnej, keď obolhali a zaviedli konvent dištriktuálny, vytrhnúc pojediné sady z mojich spisov, svoj vlastný svojvoľný zmysel do nich vkladali a výrazy moje naťahujúc a prekrúcajúc potom celý konvent dištriktuálny zviedli k vyneseniu dekrétu mňa odsudzujúceho. Ja teda „a conventu districtuali male informato ad conventum districtualem melius informandum“^[1361] odvolávam sa a prosím tento slávny a velebný seniorálny konvent nepokračovať tak sumárne, ako to predrečníci niektorí i tuná i na dištriktuálnom konvente činili, ale ráčiž dať vec vyšetriť, t. j. donútiť žalobníkov mojich k odôvodneniu ich žalôb nie frázami a holými obviňovaniami, ale faktami, potom preštudovať dať moju tendenciu, moje dôvody všetky a tak len zriadiť súd, pred ktorým ja za svoje náhľady odpovedať chcem. Obrana mi len predsa snáď ponechaná byť musí.

Obviňujú ma napríklad — abych len niečo pripomenul — že protestantizmus podkopávam. Nuž či luteranizmus, či celá ortodoxná cirkev luteránska^[1362] s jej náukou symbolickou, s jej bohoslužbou, ktorú ja obraňujem, nepatrí k protestantizmu? A či všetko, čo pod týmto menom sa roztrusuje po svete, musí byť i cirkvi luteránskej pravidlom? Koľkože je tých siekt protestantských, z ktorých každá inak učí o najhlavnejších, gruntovných náukách a o bohoslužbe! Nuž či som ja, chtiac luteránsku cirkev proti sektárom obraňovať, tak mal učiť, ako učí gróf Zay, Viliam Schimko, Bolemann atď.? Títo slúžiac tomu mnohotvárnemu protestantizmu opravdove podkopávajú cirkev luteránsku, mocne svojimi symbolmi ohradenú a nedovoľujúcu, aby vinica jej rozrývaná bola.^[1363] Či to znamená podkopávať protestantizmus, keď holote racionalistickej som vyhodil na oči, že už ani v Trojicu svätú a blahoslavenú neveria? (Tu strhol sa ten pamätný krik konventuálny, ktorý začal Mišo Konrád, štrngajúc so šabľou a kričiac: „Vere non credimus, vere non credimus“,^[1364] za nímž tlupa kancelistov a pisárov blasfémiu tu opakovala.) Nuž hľa, pokračoval som po utíšenej búrke, to sú obrancovia protestantizmu, ktorí i tuná kričia: „Vere non credimus“, kde my všetci spievame, učíme, kážeme a vyznávame: „Credo in Deum Patrem, omnipotenten creatorem coeli et terrae, et in Jesum Christum filium eius unicum, Dominum nostrum, qui conceptus est de Spiritu sancto, natus ex Maria virgine, passus sub Pontio Pilato, crucifixus, mortuus et sepultus, descendit ad inferos, tertia die resurrexit a mortuis, ascendit ad coelos, sedet ad dextram Patris, inde venturus est, judicare vivos ac mortuos. Credo in Spiritum Sanctum, sanctam ecclesiam catholicam, sanctorum communionem, remissionem pecatorum, carnis ressurectionem, et vitam aeternam amen.^[1365] „My všickni veríme,“ ozýva sa celým rokom cirkevným z domov i chrámov našich luteránskych; len tu v konvente seniorálnom kričia páni pod šabľami: „My neveríme, veru neveríme!“ Toto vaše „neveríme“ je najsilnejším dôvodom za mňa a moje spisy apologetické.^[1366]

A že vraj rozširujem a natískam hierarchiu. Nože, rozumejme si dobre. Či má i v cirkvi panovať a rozkladať sa politarchia, ako panuje a rozkladá sa vo svete? Či politarchia prijala povolanie od Krista kázať evanjelium celému stvoreniu, krstiť národy vo mene Otca, Syna a Ducha svätého? Tí páni pod šabľami majú snáď rozhrešovať kajúcich, nekajúcim hriechy zadržiavať, pripraveným prisluhovať sviatosťou oltárnou, viesť kázeň cirkevnú, sprevádzať zločincov, odsúdených k smrti na popravište, a i tých obracať k pokániu, aby vyhnúť mohli smrti druhej, večnej? Politarchia je k tomu zriadená, aby všetkým stavom ľudskej spoločnosti slúžila ku spaseniu, bola pomocníčkou ich viery? Nuž, hľa, to je to moje natískanie hierarchie, to ten môj hriech v očiach i týchto pánov, ktorí kričia: „Vere non credimus“, i tých prešporských, ktorí tak nahnevali sa na moje svedectvo, pravde vydané. Ja i tuná priznávam sa k tomu všetkému, čo som o povolaní duchovenstva v knihe svojej o Únii napísal, a vravím, že ak by takto mali i ďalej verejné veci cirkvi evanjelickej ísť, ako teraz idú, bez všetkého riadu a skladu, kde každý nezdobník a politický závratník opovažuje sa cirkev majstrovať, písmo sväté krútiť a točiť, kňazstvu zákony vydávať, teda cirkev sama tak spletie sa, že naposledy ani sama nebude vedieť rozoznať sa od politickej čvargy, ako toho už posledné časy smutné dôkazy podali peštianske konventy.

Žalobníci moji za hriech mi pokladajú, že chcem ja vystaviť stenu akúsi, deliacu vraj stav duchovný od svetského, keď vindikujem stavu cirkevnému^[1367] to, čo mu Kristom Pánom dané je; túto stenu postavil sám Boh, ktorý rozličné stavy povolal k dielu stavania kráľovstva svojho na zemi, ako učí nás svätý katechizmus: „In Tabula oeconomica, in qua proponuntur elegantes quaedam ex Sacra Scriptura sententiae, pro omnibus sanctis ordinibus ac statibus per quas illi, tanquam propria quadam lectione, sui officii et muneris admonentur.“^[1368] Títo a im podobní žalobníci moji z minulého dištriktuálneho a prítomného seniorálneho konventu rúcajú stenu, ktorá Bohom postavená je a s grófom Széchenyim hovoria: „Felcserélnek a szerepeket s tökéletesen összezavarnak természtöknél fogva, már elválasztott lelki vagy testi ügyekre vonatkozó hivatalok vonás körét.“^[1369] Ale páni moji prešporskí etc. etc. filozofovia, ďaleko ste vy od toho, aby ste to zrútili, čo história postavila. Odkedy cirkev Kristova stojí, stavy rozličné účinkujú v nej a tým dokonalejšie sú, čím horlivejšie každý svojej úlohy si hľadí a „non miscent sacra profanis“.^[1370] I naša cirkev neprestáva modliť sa k Bohu o zdar a požehnanie týchto stavov, ako svedčí i tá modlitba staroluteránska:

A že ja „Unio üdvös ügyét alávaló fegyverrel megrontani“^[1371] usilujem sa, na to len krátko tak, ako krátka je obžaloba, odvetujem, že únia nie je üdvös, lebo miscet quadrata rotundis,^[1372] je holý synkretizmus,^[1373] spojuje to, čo samo sebou v základoch je rozlúčené a namiesto dvoch konfesií plodí ich štvoro a pätoro, totiž unirovaných, potom kalvínmi na jednej, luteránmi na druhej strane zostavších, a ešte medzi to prídu separirovaní luteráni^[1374] a snáď, ak jesto i na tej strane konzekventných duchov, i kalvín! To, hľa, je ten „üdvöség“^[1375] A moja zbraň nie je „alávaló“,^[1376] lebo by tak alávaló bola augustana confessio a symbola^[1377] ostatné i s prameňom celým cirkvi evanjelickej s Písmom svätým, na ktoré i ja všade a vždy odvolávam sa! Aniž ja dačo „megrontujem“,^[1378] lebo čo má „megrontovať sa“, to musí už jestvovať, u nás v Uhorsku ale ešte neexistuje cirkev uniatská, luteránsko-kalvínska: ergo^[1379] ja tu ani „megrontovať“ nemôžem. Že usilujem sa teraz prekaziť to, čo, keby sa podľa vôle grófa Zayho a Schimko Vilmosa, i snáď pána Konrád Mišku previedlo, nevyhnutne od potomstva by „megrontovať“ muselo sa, k tomu, priznávam sa, ani nikdy ja, ani cirkev moja k únii tejto nezmyselnej nepristanem. Čo ja o únii povedal v knihe svojej, to hotový som nielen všetkým cirkvám luteránskym, ale i všetkým luteránskym fakultám sveta na súd predložiť. Písmom svätým, symbolmi cirkvi, kancionálom naším a jedine korektnou agendou Krmanovskou uvinený a odsúdený podrobujem sa bez odmluvy výroku takému! Si non, non.^[1380]

Smiešni títo bojovníci únie píšu quantum satis^[1381] proti zásadám fundamentálnym^[1382] cirkvi našej a vyzývajú súdy proti mne, ktorý tiež len píšem a píšem za tie zásady! Kde vzali prešporskí spisovatelia to právo proti kolegovi svojmu, tiež spisovateľovi, ktorý svoje spisy cirkevné cirkevnej, ostatné kráľovských cenzorov cenzúre podrobil a tak ich uverejnil, ešte i súdy cirkevné na pomoc svoju vyzývať? Všetci, pravej slobody žiadostiví, pracujeme teraz všetkými zákonnými prostriedkami o to, aby cenzúra preventívna^[1383] odstránená a sloboda tisku prevedená bola: a hľa! prešporskí profesori, kňazi, advokáti, inšpektori evanjelickí, proti spisom, cenzorské úzke brány prešli, táborom ľahli a ku pomoci políciu a súdy veci nerozumejúce vyzývajú. To je, páni moji, pohanenie mena slobody milovných evanjelikov, to je britká satira na túžobne vyhľadanú od všetkých vzdelaných národov slobodu tlače. Keby tento spôsob mojich zásadných odporníkov prešporských obľúbený mal byť od cirkvi evanjelickej, takže by moje srdečné, úprimné, otvorené a opravdivosti plné presvedčenie cirkevné od nej stíhané malo byť, hanbiť by musel sa každý, na vierovyznaní cirkvi stojaci evanjelik, za takýchto súvercov, lebo v ich tábore nebola by cirkev luteránska. Oni exkomunikujúc^[1384] iných, samých seba exkomunikovali by z cirkvi.

Moji žalobníci lapajú sa zbrane farizejskej a lživej, cirkevným mužom naskrze nehodnej, podstrkujúc mi úmysly politické a vraviac denunciatským spôsobom, že napadám maďarskú národnosť a krajinský zákon o diplomatickej reči krajinskej. Ja v celej svojej knihe „Únii“ ani slovíčkom nedotknul som sa otázky národnosti, ba zreteľne som vyznal, že keby medzi nami a kalvínmi nestávalo rozdielov viervyznanských, národnosť by práve neprekážala jednotu cirkevnú. O zákone, maďarskú reč za diplomatickú povyšujúcom, tiež nikde nieto reči v mojich spisoch, bár v nich, kde len možno, právo slovenského národa na reč svoju materinskú bránim a zastávam; ale že bych preto bol od Jeho kráľovskej Výsosti, pána palatína Štefana, pod policajný dohľad postavený, to som len teraz z úst pána Gedeona Zelenayho počul a myslím, že toto „povedala“ pána Zelenayho slávny a velebný tento seniorálny konvent ako treba ocením. Krom všetkého je to politická záležitosť, proti ktorej konvent ako nič nemôže vykonať, tak aj nemá príčiny politickú, policajnú záležitosť túto autoritou svojou podporovať.

Čo týče sa ale tých pánov profesorov prešporských, v ktorých mene predstavenstvo cirkevné žiada pokutovať mňa zhodením z úradu pre osobné urážky, tým pánom musím pripomenúť, že si oni sami hojnejšiu satisfakciu zo mňa už vzali, keď i sami proti mne — a iste nie veľmi šetrne a zdvorile — písali, ale i skrz iných, ako napr. skrz žida Neustadta po novinách písať dali. Ak oni žiadosť svoju o pomstu na mne previesť sa majúcu späť nevezmú, ja si podržujem tiež právo navzájom ich ťahať na zodpovednosť za urážky mne nanesené. Oni zaiste započali boj proti konfesii našej, a ja pokračoval len v boji, brániac podstatu cirkvi evanjelickej augsburského vyznania. Všetko dialo sa na fóru literárnom coram papulo^[1385] zbraňou duchovnou; kto teda chce opustiť toto fórum a preniesť vec na súdy a konzistóriá,^[1386] na toho nech padne vina pohoršenia a škandálu. Ja stojím na pôde cirkevnej a zapieram, že by ktorá vrchnosť cirkevná mohla ma vytrhnúť z rúk svetských krajinských súdov, kebych sa bol previnil, ako tvrdia tu moji žalobníci, proti zákonom krajinským alebo nariadeniam kráľovským; ale aj opak stojí, že cirkev nemá úlohu slúžiť chúťkam fanatických politických strán! -

To je ostatne len moja privátna mienka; ja na vehlas a spravodlivosť slávneho a velebného konventu seniorálneho spoliehajúc, osvedčujem slávnostne ešte raz, že ak dosvedčí sa mi z Písma svätého a cirkevných symbolov dáky blud, dáke falošné, neevanjelické učenie, to odvolať a cirkvi urazenej zadosťučinenie dať i kázni cirkevnej podrobiť sa vedieť budem. Dixi et salvavi animam meam.^[1387]

Najzúrivejší boli z kňazov Tesák, Klszák, Stelczer, zo svetských okrem už spomenutého Mišu Konráda, Gedeon Zelenay, Jozef Biely a hulákajúca, lomcujúca chasa mladá. Z našej i odpornej strany bolo potakačov dosť, ktorých činnosť ani sem ani tam nerozhodovala. Najviac sa rozťahoval dlhými rečami Zelenay, bývalý teológ, potom ale vrhnuvší sa na politickú kariéru, pričom ako zeman až na slúžnovstvo to časom doviedol. Rečník bol rabiátny, najmä keď prišlo, a to vedel i sám bár za vlasy do reči pritiahnuť, hovoriť o kňazoch. Vytrhnutými výpoveďami z biblie našpikoval si svoje plné fráz reči a fanaticky tiahol do poľa proti „pánom farárom“. Latinskú reč mal úplne v moci, lepšie než maďarskú; pozdejšie keď sme i my vymanili sa z latinčiny a uviedli našu reč slovenskú za reč rokovaciu, i Zelenay rečnieval dosť dobre slovensky a citáty z biblie mával na papieroch popísané, ktoré potom podľa potreby vyťahoval z kabáta. Na našej strane stáli Lichard, Borik, Ladislav Pauliny, Ján Trokan, Juraj Holuby,^[1388] Pavel Štefánik^[1389] a ja! Učitelia, cirkevníci, mládež, náležali do sboru obranného, zastávajúce osoby naše proti treskúcim, až zimničným záchvevom ošablených haraburdákov. Na konvente tomto nalomili sa patrne ich šable.

Reč moja, hovorili priatelia, bola vraj s nesmiernym zápalom a až náruživo prednášaná, čo zapríčinilo časté výbuchy rozpajedovanej protivnej stránky; sbor náš však previedol to, že si páni unisti museli vypočúvať moje dôvody obranné.

Výrok konventu, po viacej hodín trvavšej borbe, bol nasledovne Justhom sformulovaný:

„Z tej príčiny, že naloženie dištriktuálneho konventu nemožno mlčaním pominúť, vysiela sa deputácia seniorálna,^[1390] ktorá bude musieť knihu ,Unia‘ posúdiť a ohľadom žalobných bodov, poneváč je každý svojich slov najlepším tlmačom, spisovateľovo osvedčenie vypočuť; ostatne obžalovanému, ktorý v obrannej svojej reči to aj určite žiada, má byť sloboda nechaná tiež zo svojej strany pohnať pred súd tých pôvodcov, ktorí proti nemu osobnej urážky si dovolili. Poneváč ale medzitým žiaden z prítomných pánov farárov nechcel na seba vziať údovstvo otáznej deputácie, oslovený bol veľkomožný pán svetský predseda, aby on po práve svojom úradne vymenoval vyslanstvo, čo on aj učinil, vymenujúc za údov seniorálnej patričnej deputácie z duchovného stavu: Jána Klszáka, Pavla Košackého (na tomto konvente však neprítomného), Pavla Štefánika a Samuela Tesáka, zo svetského ale stavu: Daniela Bjela ako zápisníka, jeho syna Jozefa, Štefana Konráda a Jána Peťku, naložiac im, aby z úradného ich pokračovania vytekajúce svoje mienky budúcemu seniorálnemu konventu cieľom vynesenia konečného uzavretia a riešenia veci podali.“

S výsledkom týmto neboli nepriatelia spokojní, ale Justh požíval velikú vážnosť u všetkých, naši mu dôverovali, nepriatelia sa ho báli, lebo znali jeho velikú obratnosť parlamentárnu i základnú známosť vecí verejných a videli na svoje oči, akú požíva dôveru všetkých cirkví; potom ale hnev a nespokojnosť ich limitovalo to im prajné zostavenie tej deputácie. Nebolo v nej ani jedného rozhodnejšieho priateľa veci našej, kdežto najväčší krikľúni z kňazstva proti mne sedeli tam.

Táto okolnosť padla i nám do očí, takže som ja u Justha dal výraz obáv, ktorými zmietaní boli priatelia moji z tohoto ohľadu. Justh žoviálne bral vec hore, hovoriac doslovne ku mne toto:

„Ale nuž, pán farár môj drahý, nechže mi povedia, či som mal do tej deputácie dať Licharda, Paulinyho, ich kurátora a pána rektora, Kuliška a Martešíka? Veď by tým samým boli vyzvaní nepriatelia k reklamáciám, protestom a čo ja viem k akým ešte rekrimináciám a upodozrievaniam. Nech mi veria, že lepšej deputácie nemohol som vynájsť. Nuž pozrime si na tých pánov: Klszák a Tesák, tí bez ohľadu na meritum rei^[1391] budú len za vyhodenie ich z fary, to je isté, za to som ich dnu dal, nech sa kompromitujú; o Štefánikovi a Kozáckom viem, že sú pridobrí teológovia, než aby s Tesákom a Klszákom hlasovali; Peťko sa už raz opálil v boji teologickom proti nim, ten sotvy i príde nanovo sa páliť, krem toho jeho família je stará, dobre luteránska família; Konrád starý a Bjel Daniel sú juristi per excellentiam^[1392] a taktiež dobrí luteráni, ktorým srdce rástlo, keď symbol a kancionál spomínali! Tí na svoje staré dni nebudú sa chcieť posmechu vystaviť. Ale prosím ich, veď to bola hlúposť, že sa dištriktuálny konvent tým prešporským advokátom a profesorom dal tak zmámiť a sterorizovať. Bol som tam i videl som tú neskrotenú náruživosť. Vtedy som im v duchu závidel tú pozíciu, veria mi, že je to česť pre nich, keď sa takto sápu proti nim! Nuž veď je to, rogo,^[1393] posmech! I píšu proti nim i deklamujú na konventoch proti ich spisom, ktoré patriční poslucháči ani nevideli, ani nečítali, i chcú ešte konzistóriami ich stíhať a prenasledovať. To je, rogo humilime,^[1394] procedúra, ktorá mohla len v pána Šimkovej hlave zrodiť sa. Nech sa oni nič neboja, luteráni zostanú luteránmi na truc grófa Zayho únii!“

Vec bola skutočne, čo sme ani vtedy dúfať ešte si nedôverovali, týmto taktom opatrným Justhovým riešená, lebo hlavné závažie predsa ležalo na Nitre a cirkvách seniorátu tohoto, a tá komédia s deputáciou ani sa len nikdy riadne nezišla, tým menej do štúdií teologických cieľom posúdenia mojich spisov púšťala sa.

A tu nádobno mi vrátiť sa už k môjmu Štúrovi. Tieto histórie zavdali mu príležitosť domáhať sa účinkovania na poli cirkvi, ktoré mu tak nespravodlivo prekazili nepriatelia odobraním mu profesúry. Orgány jeho literárne ako orgány národné len obmedzené miestočko mu podávali zasahovať na záležitosti cirkevné. Ja som sa síce s týmto samých seba obmedzovaním nikdy nezrovnával a i teraz ma zakaždým mrzí, keď vidím to praktizovať, prichodí mi to ako okaličovanie samého seba. Neustadt, žid, v Pressburgerici a Pannonii neštítil sa dogmatické prelekcie vyčitovať proti mojej „Únii“ a farár Klszák deklaroval to za veľkú ctnosť židovu, že vie tak Hurbana znosiť, a prešporskí evanjelici si to s rozkošou čítali! Maďarské politické noviny neštítia sa doteraz, ako im kedy príde či o luteránskej cirkvi či o katolíckej písať a uverejňovať články za článkami s celými dlhými stĺpcami. Podobne robia i nemecké politické žurnály. Ale u nás politické naše noviny zaraz odosielajú spisovateľov na patričné cirkevné časopisy. Čitateľ vzdelaný politického listu len s radosťou uvíta každý inštruktívny článok cirkevný, ktorý smeruje k obrane národa slovenského, nech je už katolícky lebo luteránsky. Rozumie sa, že polemia vierovyznanská nemôže po práve domáhať sa miesta v listoch politických. Židia síce radi sa i do posmievania kresťanských názorov púšťajú, čo, perse, nie im, ale blbému obecenstvu, ktoré sprostoty také si za dobrý groš kupuje, za vinu a hriech pričítať sa má.

Štúr tiež už veľmi obozretne počínal si v orgánoch svojich pri otázkach, ako bola i tá mnou pozdvihnutá, cirkevných, a preto hľadal si otvoriť cestu k osobnému vplývaniu na záležitosť túto eminentne cirkevnú. On síce písal bol do Augsburských všeobecných novín článok o únii, ale jednak noviny tie málo čítané boli práve od toho obecenstva, ktorého najbližšie vec týkala sa, jednak i Štúr len jednu stranu vyzdvihol proti kalvinizmu, stranu totiž umenia, ktorú tenže zanedbáva, kdežto v luteranizme táto sa vrúcne pestuje, napr. pobožná poézia, hudba a maľba chrámová atď. — Dogmatiky sa Ľudovít nedotýkal. Ale z príležitosti „Únie“ mojej a vzniklých prudkých hádok dôkladne i tento predmet študoval a po mojej strane povstať túžbou horel. I sme oba túto záležitosť často pretriasali.

Vystúpenie naše na seniorálnom konvente oduševnilo ho a on, ako už bol činný na všetky strany po dištrikte preddunajskom, intenzívnu agitáciu spravil za oboslanie dištriktuálneho konventu. Z jedného listu na Zocha v tejto záležitosti písaného vynímam tieto charakteristické jeho sady: „Bude zas dištriktuálny konvent. Hurbanova vec tu zase hore príde, a to ešte prudkejšie napadnú naňho za novú jeho brožúru oproti Zaymu.^[1395] Podliaci by sme boli, keby sme všetko, čo len môžeme, za nášho muža neurobili. Či príde dakto z vás z Oravy na dištrikturálny konvent? Vy ale to len vždy tak akosi ,na verím boha! nechávate a neukazujete sa pred svetom. A kohože budete mať za vyslanca zo svetskej strany? Ak by ste druhého nemali, či by ste to nemohli vykonať, že by som ja bol od vášho seniorátu za svetského vyslanca vyvolený? Ak je len možná, vykonajte to, prosím Vás, a daj mi potom skoro na vedomie, či z toho niečo bude, lebo nič? Okrem toho mali by ste dákeho hodného šuhaja poslať z duchovenstva. Veď veru na potupu, a najmä kňazstva príde, keď dá so svojimi údmi zavracať, ako sa svetu páči, a žiadnu energiu neukazuje.“

Tak docitoval Štúr ku konventu dištriktuálnemu 1847 znamenité sily, ktoré sa potom, ako náleží, zmerali s advokátisticko-unistickou stranou. Ľudovít Štúr ako vyslanec oravského seniorátu, Hodža ako stály reprezentant Liptova, Karol Štúr, farár modranský ako vyslanec stoličného seniorátu prešporského, Janko Kalinčiak ako rektor gymnázia modranského, zastali si tu lakeť o lakeť a vyrazili prúdom modernej logiky na starigáňov šimkovsko-bolemanovských racionalizmu premoženého, hrdzavými palošmi opásaných. Vtedy už vidiac dajedni starší, že tu ide naozaj o svedomie do boja proti svetu, a najmä že i zo svetského stavu tak výtečný rytier, ako bol Jozef Justh, seniorálny inšpektor, hlási sa ku koruhve augsburskej, obrátili tiež po vetre plášť, menovite Kanka,^[1396] grófsky farár, energicky sa proti násilnej únii vyslovili. To nečakali udatní rytieri prešporskej unistickej strany. Porážka bola všeobecná, pri všetkých bodoch unistickej záležitosti.

Vystúpenie Ľudovítovo v tomto konvente urobilo velikú senzáciu; jeho protivníci užasli krásou mladého muža a vážnym jeho tak dôležitých otázok rozoberaním, úchvatným rečníckym prúdom v ich milenej maďarčine nie menej ako v čistej latinčine rozvinutým, tak boli dojatí, že sotvy kto z protivnej strany odvážil sa seriózne podvracať ho chcieť. Krik nepomáhal, lebo energický protest proti takému vážnych otázok rozumovaniu nesmierne prísne sa na prvý počiatok takejto praktiky oborivších rečníkov a zástupcov seniorátov, ako boli Justh, Hodža, Karol Štúr, Ľudovít Štúr, Ján Kalinčiak, ako ľadový kúpeľ pôsobil na rozpálených krikľúňov. — Nový vedecký prúd vyrazil tu zo skál večných pred užaslými zástupcami splesnilého, starého racionalizmu. Zástupci únie stáli na exámene teologickom a zbadali, že o hlavných otázkach ani „dunstu“^[1397] nemajú.

Štúrom obom venoval som z príležitosti životopisu staršieho Karola v Slovenských pohľadoch (st. b. diel I. zv. 3. str. 117) nasledujúce slová poťah na tento konvent majúce: „I v pravote mojej, ktorú mi na krk zavesila jednak slabosť vtedajšieho superintendenta, jednak rozpajedenosť unistickýoh advokátov a grófa Zayho pre moju knihu o únii, Karol Štúr so zápalom a spravodlivým rozhorčením porážal výbornou rečou škrečiacich odporníkov pravdy. Na ten konvent nezabudnú tak ľahko prešporskí advokáti, bo boli vtedy po prvý raz na svojom vlastnom dvore, ako sa patrí, strepaní. Karol i s bratom drahým Ľudovítom, vtedy vyslancom seniorátu oravského, podstatne dopomohli k porážke nepriateľov cirkvi i národa.“

Výsledok rečnícky Ľudovítom na tomto konvente tak patrno dosiahnutý nemálo dopomohol k uzavretiu dávno pojatej ním myšlienky hlásiť sa o dáky mandát do snemu krajinského už-už nastávajúceho, kde by v najširšom kruhu pokúsil sa slúžiť k dobrému zbožňovaného sebou národa slovenského.

Na poli cirkevnom pre politický rozvoj národa slovenského Štúr nechcel pôsobiť, sám sebe zhnusiac pokračovanie celkovité vtedajších opanovateľov kráľovstva božieho. Na konventoch boli len dve strany: jedna nesmierne rozdráždená politická luza a druhá nesmierne ochablá strana biednych seniorov, potakačov a mamelukov. Mladá strana životaschopná, ideálneho vzchopu a vzletu sa ešte iba tvoriť počala.

Pôvod ochablosti tej ležal v racionalizme, zo škôl nemeckých donesenom a cirkev evanjelickú otrávivšom. Tento racionalizmus bol dobrá voda i na mlyny uhorskej šľachty. Kadenáhle vrhol sa maďarizmus celou svojou elementárnou silou na cirkev a pod egidou moderného liberalizmu začal i kráľovstvo božie maďarizovať, starý racionalizmus bol bez obrany, lebo vnútorne nemal dôvodu proti vlastnej svojej náture bojovať. Nestojac na cirkevnom učení, vôbec na kresťanských velikých zásadách, stržený bol skoro do prúdov vibrujúcich politických náruživostí. U neho už bola viera navnivoč privedená, idea kresťanstva historického skvacla na suchú pohanskú morálku a na židovsko-farizejský ceremonializmus. Maďari a ich najatí náhončí dýchali širokými pľúcami modernej civilizácie, liberalizmu, politických reforiem, pokroku a k týmto cieľom užívali všetkých prostriedkov, ktoré len časnosť a večnosť poskytovala. Naproti nim stál v cirkvi — rozumej evanjelickú, u ktorej Štúr nabýval skúsenosti, bár to samé platilo i o cirkvi rímsko-katolíckej — rozkvasený už racionalizmus. Katolíci hanbili sa za katolicizmus, evanjelici nevedeli, čí sú. Keď im kto nadhodil základné náuky ich cirkvi, zalamovali rukami a ľakali sa katolicizmu. Mne vytýkali najčelnejší protestanti prešporskí, peštianski a po dvoroch zemianskych osadlení zemskí páni katolicizmus atď. Sami národní protestanti krútili hlavami a čudovali sa, že čo nemožným zdalo sa, zastavenie totiž prúdu roztočeného Zaym unizmu maďarsko-kalvínskeho, to vystúpením mojím dogmatickým a čisto vieroučným mimoriadne čerstvo počalo opozíciou množiť. Ani už nebolo možno viacej cirkevnou zbraňou sa zbaviť toho zla, ale vytiahli sa ihneď kanóny disciplinárky a politických autorít. Nuž ale to nie je na tomto mieste náš predmet.

Štúr videl, že táto cesta v inú stranu bojov vedie, on teda pustil sa rozhodne inou stranou, tou stranou v národe slovenskom pošiel, ktorou videl poberať sa v národe maďarskom Széchenyiho, Majláthovcov, Juraja Apponyiho atď., ktorí nikdy neharaburdáčili na poli cirkevnom, cirkev kresťanskú vo všetkých ňou krajinsky prijatých vierovyznaniach chrániac ako zrenicu oka štátneho. A ako ďaleko od týchto stáli Zayovci, Kossuthovci, Radvánszkovci, Prónayovci, tak ďaleko stál i Štúr od racionalistov, plytkých slovenských evanjelikov. Preto aj falanx slovenských prebudených evanjelikov,^[1398] nakoľko boli len evanjelici podľa mena, inak ale racionalizmom svojím cirkevným zametení boli na naklonenú planinu povrchného libertinizmu a liberalizmu, náramne zredla v búrach, a videli sme i mocných inak mužov zvrávorať a vyvaliť sa, iných až po skončených bojoch spamätať sa. Psychologicky sa dokáže, že vydržali v cirkvi i národe zarovno len mužovia seriózni a charaktery pevnej viery. Časy tie už minuli a kritika psychologická má slobodnú ruku. Racionalizmus zabehnul až do semitizmu a liberalizmus sa obrezať už dáva a mieša krv čisto kresťanskú so židovskou, keď jesto výhľadu na libertínské živobytie.^[1399]

Stojac teda Štúr pozitívne sám v cirkvi kresťanskej, na širokej postati apostolicuma, rozložil už len politický byt národa pred bádavé oko svoje a sústredil sem všetky svoje úsilia a snahy. Už ku koncu roku (1846) mohutne započal biť na bubon a trúbiť silnou fanfárou v národe k založeniu slovenskej priemyselnej školy. Haraburdáci stŕpli nad smelosťou Štúrovou a nad touto náradou! Kto to slýchal slovensky chcieť zasahovať na vzbudenie priemyslu! Akýsi Lódi,^[1400] arciharaburdák z Maglódu, vystúpil v „Pesti Hirlape“ s nevídaným fanatizmom, kacírovaním, denunciáciami a všetkou najničomnejšou zbraňou straníka tyranských Maďarov a maďarónov. Znakom toho, že už vtedy acheronta movebantur^[1401] proti všetkému, čo by mohlo blahobyt, vzdelanosť a osvetu národa slovenského napomáhať. Nám starým teda nie je divný tento grünwaldovsko-radvanskovsko-Thébus-Czékus-pecusovský najnovší nápad na vzdelanostné snahy Slovákov. História Lódiho našla v Dragutinovi^[1402] — ktorý sám o sebe vyznáva, že nenáleží k slovanskému národu, a Štúr v redakcionálnej poznámke potvrdzuje to — náležitého kritika v číslach 171 a 172 „Národných slovenských novin“ Štúrových z r. 1847. Tento pán vysekal a lúhom ostrým oblial milého Lódiho (Maglódi, Lódi = Szeberényi Lajos, potomný kňaz slovensko-maďarský a profesor teológie v Prešporku).

Pravda, toto siahnutie na pulz národa nemalo iného následku ako siahnutie lekára na pulz nemocného. Tí, ktorých vecou bolo by to bývalo podchytiť narádzateľa pod paže a lapiť sa spolu s ním do skorej, výdatnej práce, boli alebo nemocní sami tak, že neprijímali už liekov, alebo náležali k tým, čo pri každom novom podniku ohliadali sa po báčim kuťaláncošovi,^[1403] čo ten na to povie, alebo k tým kmotrom Zaoskom,^[1404] čo tak do sveta in bus bas^[1405] tárajú a nič nerobia, čo medzitým chasa kalibru Lódiho bila na zvon strašného nebezpečenstva, hroziaceho vlasti z tohoto a takéhoto panslavizmu. Lebo čože inšieho bol by dobrobyt slovenského národa, ako číry, meravý panslavizmus? Pravda, osveta a blahobyt slovenského ľudu bola by bývala smrťou ľahkých týchto blbcov, hlupákov a odrodilcov. Tých paša dobrá bola, je a nedlho ešte bude hlúposť slovenského ľudu; taký hlúpy slovenský baran dá sa už potom pohodlne strihať a drať.

Štúrove noviny čítali sa po mestách a dedinách i po dvorcoch precítlejšej a národne zachovalejšej nižšej šľachty. Hlas tohoto orgánu národného pod Štúrom bola skutočná moc, s ktorou treba bolo počítať. Tribunus plebis^[1406] tento počínal si aj skutočne po tribúnsky. Nie inak, iba ako by už sedel na lavici vyslancov krajinských, tak sypal blesky názorov a skúseností svojich do radov veľmi čulého svojho poslucháčstva. „Hej, bol by že to za vyslanca na diétu!“ vzdychali si utrápení Slováci a hltali každé číslo, ktoré im riadne dva razy v týždni zvestovalo lepší byt a osvetľovalo ich prítomnú biedu. Už vo februári 1847 počal Štúr zraky svoje obracať po krajinských verejných potrebách, a nebolo ťažko nájsť červenú nitku náuky, tiahnucej sa úvodnými článkami, ktorá na to vybiehala: Národe slovenský, ak chceš, aby sa ti pomohlo, voľ tú jedinú cestu zákonnú orgánmi svojimi, ktorá ťa privedie k akejsi tej reprezentácii tvojich potrieb a záujmov, t. j. voľ si, kdekoľvek len môžeš, vyslancov na diéty takých, ktorí za teba svojho hlasu budú vedieť a chcieť pozdvihnúť. Od 19. malého sečňa (februára) číslom 162. nepretržite až do 19. marca 1847 čísla 170 chodil cyklus článkov z predmetu: „Nárady ku zlepšeňú stavu našej krajiny“.

Veliký takt objavil razom článkami týmito; tu sa mu už nemohli zadrapiť takí lódiovci frázovití a nemohli mu vyčítať panslavizmus, keď na dlani ležala vlasť zbedovaná a predo dvermi zemský snem. Štúr sa s orgánmi verejnej mienky v rukách jeho zloženými postavil do šíku bojovníkov za blaho vlasti, „cara patria, dulcis Hungaria“,^[1407] ako si ju otcovia naši po latinsky menovali, ctili, milovali ju! Pravda, táto cháska lódiovská s haraburdákom svojím v čele neznala už „caram patriam“, ale len bruško svoje, ani „dulcem Hungariam“, ale len namyslenú si a neskutočnú Maďariu, ktorej dovtedy v celom temer tisícročí nikdy nestávalo. — Štúr zaujal stanovisko rozhodne demokratické, a keď jedni zaostatie zeme našej pripisovali tu zaostatiu poľného hospodárstva, iní zlým cestám, urbáru, ľud tlačiacemu, nedostatku fabrík, ochranných mýt^[1408] a spolkov, nedostatku mora a námorného kupectva a obchodu, rôznosti národov zem našu obývajúcich atď.; podľa toho potom tiekli rozličné nárady, medzi inými aj zmaďarizovanie všetkých nemaďarských národov krajiny: Štúr sa vyslovil o všetkých tých návrhoch a náradách nasledovne: „Kto by smel tajiť, že vo všetkom tu prednesenom mnoho jesto pravdy, kto by ale zase to odpierať chcel, že v týchto mnohých náradách jesto aj dosť krivého, jednostranného? Jednostrannosť je príčinou nášho zaostatia len jednému lebo druhému nedostatku pripisovať, prehnané je nemožné a cez čiaru siahajúce veci žiadať, krivé je podstatu veci so zdanlivosťou zamieňať, ale slušné a oprávnené je pokrok vo vlasti našej požadovať, nedostatky odokrývať a na možný spôsob ich odstraňovať. Toto je vec slušná, oprávnená a na nej pracovať je povinnosťou našou, povinnosťou, ktorú sme krajine i sebe samým podlžní.“ (Slovenské národnie noviny zo dňa 19. malého sečňa 1847 č. 162.)

Pojediné prehnanosti kritizujúc dotknul sa Štúr i toho vtedy už bežného hesla Maďarov: „Tengerre magyar“. ^[1409] Ale vopred sa ohradil pred podozrením, ako keby vlasti svojej nedopriaval požehnania obchodu námorníckeho. On ale chápe vec z reálnejšieho stanoviska než tí, čo kričia: „Zriaďme obchodné, s ďalekým svetom vo zväzku stojace spoločnosti,“ a z reálnejšieho než druhí, ktorí kričia „tengerre Magyar“, lebo tamtých pôsobenie sa akosi dariť nechce a týchto krik len krikom pustým zostáva. A prečo? Štúr zmaľoval Maďarom Poľsku, aby sa pri svojom šovinizme zhliadnuť mohli vo vernom zrkadle. Štúr hovorí: „Vidíme my veľkú dôležitosť spojenia sa so svetom a potrebu mora pre každý národ samostatný, a hlavná príčina úpadku Poľsky bola tá, že sa nevedeli dobyť k moru a keď sa dobyli, nevedeli utrímať ho vo svojej moci. Na čas síce Poliaci mali v moci svojej pomoria a vydobili si daraz brehy baltické od Švédov,^[1410] ale ich neboli v stave utrímať a užívať ku svojim potrebám. Takto nemohol povstať ani žiaden väčší priemysel a obchod, nasledovne nemohla sa stvoriť tak rečená trieda meštianska, nie tá trieda ľudu, ktorá po mestách býva a obyvateľstvo s obchodom sa zaoberajúce tvorí; keď ale toto obyvateľstvo chýbalo, nebolo nikde v krajine sporiadanejšej, pevnejšej moci, nebolo prítulku pre slobodu, bolo tam iba panstvo a poddanstvo, alebo radšej rabstvo, tamto v rozkošiach a zájazdoch výskajúce, toto stonajúce pod ťažkým jarmom. V takomto stave nebolo nikoho, kto by bol bezuzdnosť šľachtickú na uzde trímať pomáhal, kráľovská vláda pod nápadmi vybujnelého zemianstva oslabla, na čo oprieť sa nemala, zemianstvo si teda hlavnú moc privlastnilo a ju len k svojmu úžitku a osohu užívalo. Pod tým ale časom susedné národy celkom inakšie vedené zmocneli a tak na hlavy Poliakov búrka prv, než by sa boli nazdali, privalila sa a ich obci koniec urobila. Zastaralé zlo tak len napochytre naprávať chcieť bolo už pozde! Darmo senát v Grodne^[1411] v hlbokej žalosti nad úpadkom vlasti celú noc presedel, listinu rozdelenia Poľsky podpísať zdráhajúc sa; daromný bol tento čo priam aj statočný odpor, daromné junácke sa pozdvihnutie Poľsky:^[1412] vlasť bola padla k naučeniu všetkým tým, ktorí myslia, že spojenie v obci má sa využiť len na osoh jednotlivých privilegovaných ľudí. Ale i more Poliakom málo by bolo pomohlo v takých okolnostiach, v akých nachodila sa vlasť poľská. I u nás je darmo o spojení s ďalekým svetom, o mori vykrikovať, kýmkoľvek sa v takýchto okolnostiach nachodíme, v akých sme teraz.“ A tu potom reže do živého ukazujúc, ako tri štvrtiny celej zeme oslobodené sú od krajinskej dane, ako na zostalej jednej štvrtine všetky ťarchy ležia, ako je práve táto štvrtina nevoľnícka, obmedzená, pod urbárskou poddanosťou a starootcovstvom stenajúca!^[1413] Koľké sú v tom samom už zápreky a prekážky rozkvetu a dobrobytu krajiny! Ako, na aký spôsob zvelebí sa roľníctvo, hospodárstvo na zemi nevoľnej, na aký spôsob môže sa tu krajina postarať o potreby krajinské, o zlepšenie ciest, o uvedenie všeobecného a lepšieho vyučovania ľudu, o zlepšenie súdobníctva, o popravenie správy krajinskej? Či môžeme mať úverok, keď nieto popisu statkov atď., atď.? „Darmo sedí senát v Grodne!“ volal nad Poľskou Štúr; „privilegovanie jedných vlasť nikdy nespasí,“ pointiroval v oči maďarských zábehov na chodníčky poľské.

Štúr postavil sa do stredku všetkých tých krajinských nedostatkov a vyťahoval ich za šticu na svetlo, aby ich pred obecenstvom svojím natriasal a preciedzal. Celú sústavu ich načal už roku 1846 s agitáciou medzi ľudom, aby sa hľadel odkupovať od panštiny ako tej najhlavnejšej prekážky pokroku a blahobytu národného. Ale to bola práca zdĺhavá, preto v nadrečených článkoch začal už duriť zrušenie urbáru okamžité autoritou štátu a cestou zákonných nariadení. Navrhoval tri prostriedky, ktorými by krajina do toho vstúpila, a síce: Všeobecnou pôžičkou krajinskou, vymenením urbárskych povinnovatostí za jednotlivé zeme urbárske a splácaním urbáru, ktorý by sa v tejto prípadnosti ako istina peňažitá v rukách majiteľov zemí urbárskych považoval. A predstavoval si to takto: Krajina by sama z pôžičky nadrečenej vyplácala urbárske sedenia, ktorých majitelia by potom s úrokmi pomaly i kapitál na nich vynaložený amortizovali.^[1414] Niekoľko rokov by stačilo, aby celé poddanstvo od urbáru oslobodené bolo. Podľa druhého prostriedku by poddaní zo svojich zemí toľko doterajším majiteľom urbárskych sedení popustiť museli, koľko istina všetkých povinnovatostí a doterajších úžitkov urbárskych, teraz ako úrok považovaný, v peniazoch ocenená hodná je. Na tento spôsob by urbárske povinnovatosti kusmi zemí sa naveky vymenili a vymanili. Podľa tretieho prostriedku Štúrom navrhovaného by sa majitelia doterajších urbárskych zemí považovali ako veritelia svojich poddaných a povinnovatosti týchto ako úrok od dlhu u majiteľov zemí zavisnutého. Na tento spôsob poddaní splácali by každoročne svoje bývalé povinnovatosti v peniazoch s jedným lebo viac zlatými na zotrenie dlhu, a taktiež by sa pod niekoľkými rokmi celkom od pánov vyplatili, vymanili z ťažkej služby.

Teraz toto pripomínať, keď už sedliak je slobodný, zdá sa byť zbytočným tým viacej, že následky nádejné na ľude našom nezjavili sa; no smelosť sa vyhľadávala vtedy, keď ešte sám Kossuth verejne v sneme deklaroval slávne toto poddanstvo za osud, proti ktorému darmo je vzpierať sa, — pravá smelosť potrebná bola k tomu takto na korúhev svoju písať oslobodenie národa od urbáru nenávideného a nešťastného. Smelosť to bola nielen voči diktátorovi verejnej mienky, ale aj voči značnej čiastke jeho vlastného obecenstva, zemanov totiž národne slovenských. Ale záujem ľudu, záujem národa slovenského stál Štúrovi vyššie než všetky možné ohľady. Že holé to oslobodenie od urbáru nemalo žiaducných, tých čakaných následkov, príčina bola, že prestalo sa na tom jednom, i to len zo strachu tak rýchlo povolenom, a potom keď strach prešiel, tak obťaženom a oklauzulovanom odkupe.^[1415] V zápäť tohoto oslobodenia prišiel šovinizmus maďarizmu a ten vzal druhou rukou dvojnásobne to, čo jednou bol dal. Štúr oslobodenie od urbáru počitoval spravodlivo len za prvú hlavnú prekážku pokroku vlasti, a nie za jediný prostriedok.

„Odkúpenie urbárske, takto — podľa jeho jednej lebo druhej nárady — vykonané je ale ešte len polovičatá, nedohotovená práca!“ písal Štúr dňa 2. marca 1847 (1. c. č. 165) a ukazuje na tie nešťastné polovičatosti tohovekého zákonodarstva. Napr. ustanovenie to, mocou ktorého nezemania krajinské úrady zastávať môžu, ale ľudí k tomuto úradu spôsobených voliť nesmú; alebo nezemania môžu držať statky zemianske, ale pritom podržalo sa právo starootcovské, ktoré to držanie nemožným činilo.

My teda, hovorí Štúr zaraz tu, keď by sa urbárske odkúpenie ku koncu priviedlo, hovoríme a istíme, že je takrečený patrimoniálny súd alebo panská stolica nad odkúpenými, už poddanými, odpor sám so sebou; istíme ďalej, že právo starootcovské v zákonníku našom nemá potom dobrého zmyslu a miesta; hovoríme tiež, že vykúpenci urbárski v starom stave z občianskeho ohľadu tiež ostávať nemôžu, ale sa im už ako slobodným obyvateľom, nasledovne údom koruny i väčšie práva popustiť musia, ktoré im už podľa toho stania, do ktorého by prišli, náležia. Keď pán urbárskych zemí bol vlastným majiteľom týchto sedení, poddaný sedliak bol len jeho nájomníkom, takrečeno jeho sluhom a mal len úžitok z týchto zemí (usus fructus),^[1416] ale vlastnosť a majetnosť patrila pánovi. Čo bolo prirodzenejšie, ako že v takýchto okolnostiach bol pán sudcom svojho poddaného, a to mnoho ráz i žalobníkom i sudcom, bo v panských stoliciach i v samých pravotách medzi pánom a poddaným vplyv panský je veľký, ba rozhodujúci. I v takýchto pravotách pán, čo aj nepredsedal sám, teda menoval predsedníčku, okrem toho on hostil prítomných sudcov, ktorí svojmu hostiteľovi už len niečo kvôli urobili. Podľa spomenutého vzťahu za starých časov poddaní za pánom v bandériách^[1417] museli nevyhnutne ísť do vojny a do výprav krajinských, keď by ale toto hlavné spojivo, tento zákonný zväzok medzi pánom a poddaným prestal, t. j. keď by poddaní nie viac pánové, ale svoje vlastné zeme ovládli, samo od seba a celkom prirodzene by i patronát pánov alebo takrečené patrimoniálne súdobníctvo pána nad poddaným prestať muselo. Poddaný nebol by teraz viac panským, ale ako všetci iní len poddaným krajiny, vlastne spoluobčanom krajiny a majiteľom slobodným.

Podobne takýmto spôsobom podvracia v pripomenutých článkoch i to takrečené starootcovské právo a vytiera ho zo zákonníka uhorského ako už viacej ta nenáležité. Smelo ďalej ide a hovorí, že keď takto sa stane s národom, prv pod urbárom stenavším, nesmierna stane sa zmena s ním. Dotyčné reprezentácie smelými črtami maľuje opravdovú ústavnosť zeme, kde nemožným stane sa, aby „o nás bez nás“ rokovalo a jednalo sa na patričných zastupiteľských sboroch a v zákonodarnom sneme. Lebo ľud, ktorý už viacej nebude patriť, nebude ani môcť byť od nich zastupovaný ako dosiaľ, ale „museli by tí už odkúpení sami takých mať, ktorí by ich v občianskom položení ako už obyvateľov krajinských a nie viac poddaných panských zastupovali, s ich majetnosťou k dobrému krajinskému nakladali, t. j. mienky svoje strany veľkosti dane na obyvateľsto rozhodiť sa majúcej dávali, k jej splácaniu privoľovali a napospol miesto nich aj v inších záležitostiach ohlasovali sa. Porekadlo „sine me de me“ ^[1418] muselo by zmeniť sa na „de me mecum“ ^[1419] t. j. „nie o mne bezo mňa“, ale „o mne so mnou radiť sa musíte“.

Štúr myslel: „Obyvateľstvo by si ľahko našlo svojich zástupcov a rečníkov; lebo že by z tohoto ohľadu dáka ťažkosť povstala, to len ten istiť môže, kto je nie priateľom opravdového pokroku, bo by si obyvateľstvo z ľudí vzdelaných a učených, na ktorých už ani u nás nechybí a ktorých počet sa každý deň množí, ľahko takých do krajinských vecí rozumejúcich sa povyberalo, ktorí by zasluhovali jeho dôveru.“ On myslel ďalej, že: „Náboženstvo kresťanské zrušilo rabstvo a otroctvo: a človeku dalo jeho hodnosť ľudskú — v protive k pohanským obciam Grékov a Rimanov, kde krem tých, ktorí mali účasť vo vedení verejných krajinských záležitostí, všetci ostatní boli sluhovia a rabi;^[1420] medzitým ale aj v obciach kresťanských západného sveta len isté privilegované stavy užívali väčších práv a slobôd a ktoré stavy účastné boli v rokovaní a spravovaní krajinských záležitostí. Že stav inších ľudí okrem týchto stavov smutný bol, to dostatočne vieme; že ale to takto dlho ostať nemôže, o tom tiež tuším všetci presvedčení sme.“ (L. c. č. 165) Takto to Ľudovít už 2. marca 1848 predpovedal, ako si to myslel dosiahnuť stred feudalistického tlaku na národoch, aký vtedy ešte panoval? Ideou, púhou ideou a čistým horlením a čistou láskou ľudu k sebe samému. A on to všetko bral doopravdy. To mu ani na um nezišlo, že ešte po tridsiatich piatich rokoch, keď už ani chýru ani slychu nebude na papieri o feudálnych a patrimoniálnych súdoch, pomeroch a tlaku, budú tri milióny národa slovenského dávať sa reprezentovať samým feudálom a k tomu ešte feudálom maďarským! Nuž darmo, tu bol jeho idealizmus, jeho prísna logika morálky verejnej, jeho optimizmus národný vo hre; diabolskú logiku a hynúceho feudalizmu posledné sa metanie dokonávajúceho jedného milénia^[1421] fanatický vznet nebral do kalkulu svojho. On hnal sa na verejnosť, on hnal národ ku osvedčeniam sa voči urputných vrahov jeho blahobytu, slobody a vzdelanosti, on stlal sebe i národu cestu do snemu. Jemu tanul na mysli írsky národ s velikým tribúnom ľudu O’ Conellom.^[1422] Čo tam bolo možné pri rovnakej utlačenosti národa podrobeného, prečo by to tuná stať sa nemohlo pri prajnejších pomeroch politicko-národných?

Pekné je jedno miesto tohoto peknoduchého idealistu, ktorým maľuje blahoplodné následky nádejného oslobodenia sa od poddanstva z hľadiska národno-hospodárskeho. Ľudovít cenil čas i počasie. Píše: „Odkúpení by vedeli, že sú už teraz zeme a všetko, čím vládzu, ich vlastnosť večitá, ktorá sa im od nikoho odobrať nemôže a nesmie. Obrátili by teda, čo len môžu, pilnosti a spolu aj kapitálu na zdokonalenie a dobré obrábanie svojho hospodárstva a nielen že by teraz mali k tomu chuť, ale by mali aj čas, kde v terajších okolnostiach naopak urbárski poddaní nevedia, či čas budúci bude pre ich poľné práce a či pre panské? Nevedia, či ich na panské roboty nevyženú a či im po panských robotách zase chvíľa k obrábaniu ich zemí a poľa príhodná bude? Nevychádzala by potom ich majetnosť navnivoč zanedbávaním hospodárstva, pľúšťami, dažďami, inými nehodami, čo sa teraz veru mnoho ráz stáva. Stadiaľto vidno, že by hospodárstvo veľmi mnoho získalo, majetnosť jednotlivých a tým aj majetnosť krajiny by sa rozmnožila, čo by všetko zase na podujímavosť ľudu veľmi dobre pôsobilo. Nedrepenel by potom roľník len na svojich roliach, ale by sa chytal aj inších haluzí priemyselných,^[1423] hodvábnictva a inšieho priemyslu a obchodu. A čo by ešte hlavný zisk bol pri veciach týchto, majetnejší a zo služobníctva urbárskeho vyšlí hospodári starali by sa potom viac ako teraz o vzdelanosť svojich detí, viac by na školy obetovať mohli, a takto by sa pomaly v zakrpatelých dosiaľ poddaných vzbudzoval ľudskejší a šľachetnejší duch, ktorý je hlavný strážca oproti kdejakej podlosti, surovosti, nepodujímavosti, zdrepenelosti, priestupkom a nízkej, neľudskej seba odhodenosti,“ (L. c. č. 166.)

Neplatenie daní kroz zemanov bolo Štúrovi druhým hlavným nedostatkom krajiny, o ktorej veci pripravoval z tej duše obecenstvo politické k budúcemu snemu. Zaujímavo je vidieť, ako mladoň tento za slobodu všeobecnú zaujatý vedel sa vhĺbiť v otázky na dennom poriadku vzdelaných národov sveta postavené a ako si počínal pri poučovaní národa slovenského, násilníckym spôsobom panujúcich v Uhorsku pomerov od otázok týchto odsocovanom. Na dlani vyložil svojmu obecenstvu cifry štatistické a ukázal, že zemianske zeme obsahovali 33,140.722 jutár, od ktorých sa neplatila daň, naproti tomu poddanské zeme obnášali len 13,240.974 jutár a na týchto zemiach, ktorých majitelia ešte k tomu i tamtie zeme panstvám obrábali, ležala celá ťarcha krajinských potrieb. Zeman neplatil nič, lebo to, čo sa ho dotklo, ako zapravenie útrat dietálnych a insurekcionálnych^[1424] — posledná ťarcha krem toho o tomto čase už iba podľa mena známa bola — nestálo za reč. Tieto cifry, bár vec napospol známa bola, ako mlunná iskra zapaľovali mysle. Sám Štúr vykladal ich takto:

„Tento pomer a očividná táto nerovnosť nám vo verejnej mienke u národov európskych náramne škodí, a po čom našu krajinu Európa hlavne zná, je to, že tu jedna čiastka obyvateľstva nie k verejnému dobrému nedáva a poddanstvo skoro všetko znáša. Ono i platí vojenskú daň i vojakov dáva, platí domácu daň^[1425] i obecné roboty odbavuje, robí cesty i platí za ne. A nebýval vždy tento nerovný pomer medzi zemianstvom a poddanstvom. Za starých časov zemianstvo i na vojnu samo chodilo i bandériá do vojny vystrájalo aj ich samo zaopatrovalo a okrem toho ešte platievalo aj vojenskú daň,^[1426] ako o tom rozličné zákony svedčia, napr. Ludvika II. článok 1. z r. 1518. Len neskorej, keď sa stále vojsko v krajine usporiadalo a insurekcia celkom sa od neho odlúčila, pripadla vojenská daň na samojediných poddaných. Domáca daň nebola v predošlých stoletiach od vojenskej dane tak oddelená, ako je teraz, ale obe skladali sa do jednej pokladnice a zároveň tamtej i túto zemianstvo skladalo. Behom času ale vždy horšie a horšie časy padali na poddanstvo, a zemianstvo majúc v ruke zákonodarstvo, od povinovatostí a tiarch krajinských vždy viac a viac sa odťahovalo. Tamtie minulé časy boli od terajších celkom rozdielne; v terajších drží sa to za patriotizmus, čím viac kto ťarchy pre obecné dobré znáša, čím viac kto pre obecné dobro robí; v dávnejších časoch ale sa to pokladalo za dobré, to sa držalo za právo a slobodu, čím menej kto obetí k verejnému blahu krajinskému dával. Že časy veľmi zmenili sa, a síce na lepšie, a že sa pochopy ku cti a oslave nášho veku prevrátili a vyjasnili, je vec istá. Teraz už len starého ducha synovia to za právo a slobodu držia, keď nič robiť, nič dať, nič trpieť pre verejné dobré nemusia, takéto ale práva a slobody, alebo inšími slovami temnosť a sebectvo občianske náš vek len odsudzuje. S takýmito myšlienkami o právach a slobodách sa človek už do tohoto času nezmestí a ani doňho nepatrí, ale do starých, umierajúcich časov.“ (L. c. č. 166.)

Potom vylial celý prúd zlých následkov z tohoto neplatenia kroz zemanov daní vytekajúcich, ako: nedostatok kreditu (úverku), zlé cesty, nedostatok ústavov, vodovodov,^[1427] nesplavnosť riek, nestaranie sa o ich zregulovanie, vývoz zemských plodín ochrannými mýtami obťažený, znemožnený, školy zanedbané, súdobníctvo uplatiteľné, nedostatok katastru^[1428] atď., atď. Štúr radí dobre platiť sudcov a úradníkov, učiteľov i kňazov, aspoň už týchto posledných podporovať náležite a potom žiada od všetkých, čo blaho krajiny a národov so sebou donáša.

A tu prišiel po tretie na svoj predmet, so zvláštnou tendenciou spracovaný, na rozšírenie práv kráľovských slobodných miest. Predmet tento opatroval so zvláštnou pilnosťou a priazňou, čo i priam tohoveké, ba až dodnes kráľovské mestá velikej sympatie nestávali a nestávajú sa hodné. Štúr ale hľadel vzbudiť cit práva, samostatnosti a úcty k starootcovským týmto ustanovizniam. On síce videl dobre, ako hlboko padlo dakedajšie vedomie práva, dakedajší vplyv na verejné záležitosti krajinské slobodných a kráľovských miest, videl tú mizériu menovite slovenského meštianstva, ale práve táto vedomosť biedy ponúkala ho k tým prísnejšiemu štúdiu predmetu tohoto. Vidzme teda jeho samého, ako pojednáva tento zaujímavý pre neho a jeho ideály predmet:

„Toto zanedbanie a odstrčenie slobodných kráľovských miest od verejných krajinských záležitostí je istotne veľký nedostatok v našom politickom živote, z ktorého mnohé druhé nedostatky na spoločenský náš život vytekajú. Z domáceho nášho zákonníka dostatočne známe, že slobodné kráľovské mestá predtým omnoho väčšiu dôležitosť a väčšie politické práva mali ako v týchto časoch. Vo Vladislavovom VII. dekréte,^[1429] 3. článku vypočituje sa už dvadsaťtri miest, ktoré sedalisko a hlas na sneme mali a po r. 1608 zase druhých devätnásť miest sa k týmto politickými právami obdareným mestám pripočituje. Prvý článok od r. 1608^[1430] po korunovaní v 10. paragrafe medzi inším i toto obsahuje: „Čo sa slobodných miest týka, aby ony tiež pri svojich právach a v počte stavov a radov sa zadržali, za slušné obyvatelia krajiny považujú, ako aj to, aby ich vyslanci medzi obyvateľmi krajinskými miesto a hlas mali.“ Roku 1619 žalovali sa stavy a rady, že siedmim banským mestám^[1431] len jeden jediný spoločný hlas na sneme dopustiť chcú, a preto žiadali, aby každému z týchto miest svoj zvláštny a osobitný hlas na krajinskom sneme sa povolil. Z tohoto všetkého vidno, že slobodné kráľovské mestá k politickým právam krajiny našej dostatočné právo i podľa zákonov našich majú, behom ale času stalo sa, že sa z týchto práv vytvorili a na jeden jediný spoločný hlas všetky slobodné a kráľovské mestá v Uhorsku obmedzili. Ako a čím pôsobením sa toto stalo, nikomu nebude tajno, kto beh domácej našej histórie pilnejšie pozoruje, bo ten tam nájde, že moc zemanov ustavične viac a viac sa vzmáha, a títo všetko, čokoľvek práva aj inším sa ušlo, k sebe popriťahovali. Týmto činom vytvorili sa takrečeno i slobodné kráľovské mestá, keď aj nie podľa mena, ale skutočne zo snemu, bo jeden jediný hlas v záležitostiach krajinských oproti mnohým hlasom druhých stavov tratí svoju váhu a navnivoč prichodí. Podľa zákonov našich jedno kráľovské mesto považuje sa za jednu osobu zemiansku, s behom ale času, keď zemania svoje takrečené slobody vždy viac a viac šírili, to sa vymyslelo, že všetky slobodné kráľovské mestá dovedna jednu jedinú osobu zemiansku predstavujú. Podľa tohoto bludného a slobodu udúšajúceho predstavenia sa potom mestám aj len právo jedného jediného hlasu na sneme vymeralo. Ako inšie rozvitiu krajiny neprajné, tak aj toto ustanovenie nás u národov európskych do veľmi zlého chýru uviedlo. Na západe Európy mestá od času slávne dokonaných bojov medzi mestským a zemianskym stavom mali všade dôležité a vážne miesto v krajinských záležitostiach, u nás ale naopak sa to stalo; z vážneho a dôležitého položenia upadli naše mestá do stavu veľmi chatrného. Medzitým ale aj vina tohoto úpadku i na druhej strane byť musí, bo zemianstvo akokoľvek bujné nebolo by mohlo mestá vytlačiť zo zákonne im už patriacich práv, keby si mestá boli samy znali práva svoje mužne hájiť a položenie, ktoré vlastné mestám prislúcha, zatrímať. Toto ale zanedbali a vari aj nemohli, a preto sa im aj právo na druhej strane zúžilo a obmedzilo. Úpadok tento v politickom ohľade svedčí o neomylnom úpadku našich miest v ohľade priemyselnom a obchodnom; a vskutku, keď staré zprávy o našej krajine čítame, poznáme, že za dávnych časov boli naše mestá priemyselnejšie, v novších ale časoch z obojakého ohľadu poupadali. Rozličné sú toho príčiny: na poludnie rozloženie sa moci tureckej, časté nápady Turkov na našu krajinu a hubenie miest, dvíhanie sa priemyslu v susedných západných krajinách“ atď. (L. c. č. 168.)

Veľmi útle a zdržanlive obchodí Štúr choroby samých miest; celý tento kocúrkovský svet vtedajších miest nádobno bolo odstrániť, výrastok tento neestetický na tele tomto ináč peknom nádobno bolo vyrezať a riecť sa im to aj muselo. Ale ako, aby sa nenahnevali a len tým viacej a „tobôž“ nezakrsali v sprostých šablónach, prijatých od otcov kocúrkovstiev? Štúr mal i v tom dobrý takt. Bez satiry, bár ako zaslúženej, bez irónie, bez posmechu riekol pravdu každému, ktorého miloval, a útle to povedal i slobodným kráľovským mestám. „Ak by ale mestá,“ hovorí, „zase k predošlým svojim právam prišli a náležité miesto v záležitostiach krajinských zaujali, nevyhnutne zdá sa nám potrebné ich lepšie usporiadanie. V našich mestách teraz je duch občiansky celkom obmedzený a utajený a v takomto sporiadaní ani sa rozviť nemôže. V záležitostiach mestských i to len v hospodárskych veciach a pri volení úradníkov a vyslancov na snem má účasť len málo mešťanov a títo sú takrečení volení mešťania,^[1432] alebo napospol zvaní volenci mestskí. Kto do počtu týchto vyznačených mešťanov, ktorých podľa veľkostí miest od 4 — 125 býva, neprislúcha, ten, čo by akýkoľvek majetok v meste trímal, bol usadlým a dom majúcim obyvateľom mestským, predsa v takrečenej vnešnej mestskej rade žiadnej účasti mať nesmie, a sama táto rada, ako sme už povedali, len pri hospodárskych veciach a málo inších predmetoch do porady sa berie. Okrem toho sednice — zasadnutia — týchto rád bývajú tajné, iným neprístupné; nieto sa teda čo diviť, že sa v našich mestách väčšia živosť občianstva neukazuje a duch je akýsi utúlený a skrytý. Pritom tiež i sama vnútorná rada mestská je v účinkovaní svojom obmedzená, ako napr. v hospodárskom ohľade, kde bez privolenia komory^[1433] od 50 zlatých striebra viac vydať nesmie. Mestá sa považujú za majetnosť komory, alebo inšími slovami za majetnosť kráľovu. Keby ale feudálne ustanovenia v ohľade pánov a poddaných sa zmenili, i mestám prirodzeným následkom väčšie a rozšírenejšie pole účinkovania a práva by sa vydelilo. Jedno toto teda s druhým zdá sa nám tuho spojeným a väčší vplyv na zákonodarstvo vidí sa nám celkom spojeným so slobodnejším miest sporiadaním.“ (L. c. č. 169.)

Dotkol sa i prisluhovania spravodlivosti a pomenoval krajinu našu krajinou pravotenia sa, tak ako to Anglickú volajú, lenže nám pritom nejde tak vec ako Angličanom, kde všetko ide čerstvejšie a lepšie, u nás ale „ťažko sa čoho dopravotí“. Vady a nedostatky z tohoto ohľadu sú u nás mnohé a veľké. Štúr píše:

„Ide pri prisluhovaní spravodlivosti ľuďom o veci veliké, o česť, majetnosť, život, teda veci jednému každému najväčšie, najsvätejšie, keď ale prisluhovanie spravodlivosti nie je vo svojom poriadku, každý vidí, že to do nebezpečenstva ubieha a pre celú krajinu najhoršie má následky. Z tejto príčiny odjakživa ta išla usilovnosť všetkých vzdelanejších a ľudskejším duchom dýchajúcich národov, aby práva boli jasné, zreteľne vyložené a prisluhovanie spravodlivosti išlo čerstvým, rozvážnym a bezpečným krokom. Bezpečnosť z ohľadu prisluhovania spravodlivosti je jedno z najmocnejších spojív, jedného každého s krajinou spájajúce, ťažko ale veru padne takej krajine telom i dušou oddaným byť, kde človek nie je toho bezpečný, čo mu je najdrahšie a najsvätejšie, keď ľudia jedni druhých bezpečne utláčajú, nebojac sa ruky spravodlivosti, keď takí, ktorí spravodlivosť prisluhovať majú, túto za svoje privilégium, ktorým toho, koho sa im páči, nadelia, považujú. V takejto krajine, čo by sa aké frázy o vlastenectve hovorili a strúhali, čo by aké reči o jej vzdelanosti povstávali, panuje naozaj ešte len duch surový a barbarský, bo tu o hodnosti človeka ešte reči byť nemôže!“ (L. c. č. 169.)

Štúr takto pripravoval obecenstvo svoje k budúcemu snemu a zavŕšil články svoje jednajúce o „náradách jeho ku zlepšeniu stavu našej krajiny“, týmto všetko rečené krátko a sumovne vyslovujúcim slovom: „Ak sa tieto tu od nás vystavené nárady do života uvedú a tak hlavné nedostatky odstránia, môžem našej krajine predpovedať dobrú budúcnosť. Nech sa zruší zákonnou cestou urbár, tak nekonečne mnoho ľudí povýši a stane sa obyvateľmi krajinskými, rozumie sa, keď sa i to vyplní, čo zrušenie urbáru so sebou donáša, t. j. keď súd patrimoniálny prestane, právo starootcovské sa zničí a slobodným už obyvateľom zástupníctvo verejných krajinských záležitostiach udelí sa. Nech platia zemania zároveň všetkým iným dane a znášajú všetky ťarchy krajinské, tak potom prestane to neznosné vypínanie sa zemianstva nad druhých, krajina bude mať skade potreby krajinské zaprávať, napr. prostriedky k obchodu a priemyslu do života uviesť, zanedbané u nás vyučovanie zriadiť a opraviť, tak sa nám, keď nie celkom otvoria, aspoň veľmi obľahčia hraničné mýta a po celej krajine po zrušení urbáru ako na zemi už slobodnej lepšie hospodárstvo, priemysel a obchod rozkvitnú. Nech sa dá mestám ich patričné miesto a hlas na sneme a spolu aj všetkým tým, ktorí tohoto hlasu pozbavení boli a ho k rozváženiu a zastávaniu svojich práv a svojich záležitostí nevyhnutne potrebujú, a takto povstane živá účasť v krajinských záležitostiach, rovnoprávnosť, prestane to odstŕkanie a vylučovanie druhých a v krajine nie hlas privilégií, ale opravdových potrieb krajinských ozývať sa bude. Nech sa zriadi a do poriadku uvedie prisluhovanie spravodlivosti, aby bol každý bez ohľadu a prijímania osôb istý svojho života, svojej cti a majetnosti, aby sa každý súdil len ako človek a obyvateľ krajinský, a nie ako vybranec, ktorému len práve preto viac práva ako druhému prislúcha. Na tento spôsob zmôže sa v krajine i opravdová láska a oddanosť k nej, nastúpi jednota úmyslov z ohľadu tohoto a nebude treba to, čo dosiaľ na jednote chýbalo, jednotvárnosťou, napr. jednou rečou a národnosťou nahradzovať. Potom len aj budeme môcť sa u ďalšieho sveta hlásiť, keď sa najprv sami doma zriadime a upevníme, bo iba tak stane potom naša krajina do radu tých krajín, ktorých mená s úctou v človečenstve ozývajú sa.“ (L. c. č. 170, str. 678.)

Čistá duša Štúrova zrkadlí sa tu sama lepšie, než bych ja mal čo k osvetleniu jej pridať. Že prorokom politickým bol, to uzná každý, keď pováži, že takto písal v úplnej noci feudalizmu uhorského ako upovedomený Slovák.

Štúr ale videl napred i čierny bod na horizonte maďarského parlamentarizmu sa šerieť, bod blúznenia a bláznivosti zimničnej s panslavizmom. Preto pred samým snemom vypustil fulminantné články vo svojich novinách: „Panslavizmus a naša krajina.“ (Viď „Slovenské národné noviny“ zo dňa 3. malého rujňa (sept.) 1847, č. 216 — 218.) Článok tento má svoju cenu i dnes; tenže mal by sa opätovne otiskovať, ujavňovať, spamäti vedieť, aby bol naporúdzi pri každej príležitosti, ktorých nám toľko poskytujú moderní haraburdáci zo školy dispozičných jasličiek^[1434] alebo z válova pre tých — čo vedeli za pätnásť rokov blízo dvoch tisíc miliónov dlžôb uvaliť na biedne národy Uhorska — prichystaného! Ľutujem, že ho nemôžem tuná celý ujavniť, majúc na zreteli medze, črtami týmito označené. Štúr vyčítal celý tohoveký krik, šramotenie a blábolenie o panslavizme medzi všetkými európskymi šovinistami, ktorí videli v ňom slovanského Attilu, bičom božím dokola plieskajúceho a ich pozaušky šľahajúceho! Bezmála cítili sa vinnými takého navštívenia, keď by naozaj prišlo z dopustenia božieho! Štúr, vyrátajúc toto zimničné šramotenie, spytuje sa, kde príčina toľkého šumu? „Netajíme,“ hovorí, „že by nebola skutočne takáto príčina bývala, ale aj to zaraz istíme, že tu v obrazotvornosti európskych národov tichý šum vetríka hučal ako ozorné z diel strieľanie a že tichý žiaľ národa hlboko padlého zazvučal v ušiach národov ako rukot dákeho velikána…“ (L. c. č. 215.)

Štúr pripisuje veľmi dôvodne zaostatie národa slovanského nie nespôsobnosti lebo nevôli jeho, ale zemepisnému položeniu kmeňov slovanských a historickému ich vývinu. Potom hovorí: „Dobre je Nemcom, Francúzom a inším západným národom hovoriť o svojej vzdelanosti a pýšiť sa ňou, keby ale toto zemepisné položenie boli Slovania mali, keď nie viac, iste by boli toľko ako Nemci, Francúzi atď. dosiaľ dokázali. Nemci, Francúzi a druhé ich susedné národy otočili starodávne kolísky a bývaliská osvety a vzdelanosti ľudskej, oni zaujali miesta k nim najbližšie, otočili oni po dlhom sem-tam vlnení Itáliu, zaujali miesta neďaleko od klasickej zeme helénskej,^[1435] k nim teda prosto a bezprostredne všetko, čo len koľvek bolo vzdelanosti a osvety v gréckom a rímskom svete, sa vylialo, oni to v blízkom susedstve zaraz z prvej ruky poprijímali a svojho ducha znamenitým týmto starého sveta plodom zúrodnili. — Inakší bol osud národa slovanského. Na východe a na severe Európy rozložený, ďaleko od starodávnych klasických sedalísk osvety gréckej a rímskej, položený medzi Áziou a Európou, a tak vystavený všetkým útokom a nábehom surových Aziatov, na Európu ustavične sa valiacich, neboli vstave a vonkoncom nemohli Slovania osvetou starosvetskou k vyššiemu ľudskému životu privedení byť, nemohli ju zažiť. Z tohoto ohľadu boli teda Slovania od Nemcov, Francúzov a druhých západných európskych národov omnoho nešťastnejší, ktorí nielen že sa prišli napiť ku samým žriedlom osvety starosvetskej, ale vstúpili do bezprostredného obcovania so vzdelaným starým svetom, čo že konečne na nich účinkovalo, kto by zapierať smel? Obcovanie človeka surovšieho s človekom vzdelanejším je pre tamtoho opravdová škola a takouto školou pre západné národy európske boli Rimania a Gréci; kde naproti tomu Slovania vo svojom susedstve mezi surovými ešte Germánmi z jednej a divými národmi aziatskými z druhej strany žiadnu veru príležitosť nemali priučiť sa niečomu ľudskému. Miesto toho oni ustavične báť a prať sa museli s divými, na Európu sa hrnúcimi národmi, ktoré od štvrtého stoletia po Kristu počnúc až do samého pätnásteho storočia svoje pustošenia a nápady na Európu obnovovali. V týchto bojoch skoro všetky slovanské kmene účasť mali, tak dobre Rusi ako Poliaci, Česi, Slováci, Chorváti, Srbi a Bulhari; ťať museli Slovania Hunov, Kozarov,^[1436] Avarov, Pečenegov, Kumánov, Mongolov, Tatárov a Turkov. Úlohu svoju Slovania v týchto bojoch slávne a víťazne vykonali, bo divú moc týchto národov zlomili a prítulok starosvetskej osvety od hroziaceho jej nebezpečenstva ochránili; že ale týmto samým vzdelanosť ich náramne sa oneskorila a na samé kmene slovanské zo surovosti aziatskej, s ktorou do činenia mali, mnoho sa nalepilo, to každý vidí a uzná. V Rusku napr. nikdy by tak tuhé rabstvo nebolo povstalo, nikdy by sa tak človek tam surovými telesnými pokutami nebol zohavoval, keby na toto neboli privykli Rusi pod ťažkým jarmom mongolským; bo surovosť táto a rabstvo napospol vonkoncom neleží v otvorenom a vo svojom jadre ľudskom duchu slovanskom. Na jednej strane teda divokosť aziatská napádala a v rozvíjaní zatrímovala kmene slovanské, na druhej boli Slovania veľkým pásmom národov od klasických krajov osvety starosvetskej oddelení, a z toho už každý ľahko pozná, že veru v nepohodlnom položení nachádzali sa z ohľadu osvety a vzdelanosti. I samé božie slovo, učenie kresťanské, omnoho neskôr ku Slovanom ako k druhým západným národom európskym cestu si prerazilo a preraziť mohlo; Germáni a Frankovia^[1437] poprijímali slovo božie už v treťom, štvrtom, piatom, šiestom a siedmom století po Kristu; kde naproti tomu u Slovanov napospol len v deviatom a desiatom století sväté toto učenie rozšírilo sa. A vec tá išla celkom prirodzeným svojím behom. Z Itálie a menovite z Ríma kresťanské učenie nemohlo sa prv dostať ku Slovanom ako ku Germánom alebo Frankom, Itáliu svojimi sedaliskami otáčajúcim, ale muselo prísť najprv cez národy bližšie k Itálii, aby aj zeme slovenské zaujať a ľudstvo ich ku vznešenejšiemu životu zapáliť mohlo. I obce sa u Slovanov omnoho neskoršie zakladali^[1438] ako u národov germánskych alebo Fankov, a len vtedy, keď národ skutočnú obec založí, začína sa uňho život mocnejší, poriadnejší, právnejší a menovite počiatok pospolitého života a národa je založenie obce (štátu). Týmto ale počiatkom pospolitého života alebo inými slovami: životom usadlejším, právnejším a bezpečnejším predstihli národy germánske a Frankovia Slovanov o viac století, bo o viac století od Slovanov pozakladali oni obce svoje, ktorí len v deviatom a desiatom století vzchopili sa k mocnejšiemu životu verejnému, ako to Veľká Morava, Česko, Poľsko, Rusko a inšie slovanské obce dosvedčujú. Podľa všetkého tohoto každý uznať musí, že Slovania za Nemcami a Francúzmi vo vzdelanosti hodne nazad ostať museli, čomu, ako sme videli, na vine bolo ich položenie a s týmto položením zemepisným spojené dejiny. Smeje sa síce, uškliaba a vyhadzuje na oči Slovanom ich nazad zaostatie; ale uškľabníctvo toto je bez všetkého zdravého rozumu a pováženia, je celkovité neznanie a nespytovanie dejín, je ľahkovážny súd historický.“

Takto mierno súdil Štúr. „Ľahkovážnym súdom historickým“ pomenoval blúznenia vrahov národa slovanského v službe za nich zaostavšieho v kultúre. Potom ale klope na svedomie týchto pokrytských kulturákov a ukazuje im i kultúrne snahy Slovanov, napr. Čechov v 14. a 15. století, na Poliakov v dobe Žigmundovcov.^[1439] „A komuže patrí sláva vynájdenia večnej svetovej harmónie, tejto naozaj slovanskej myšlienky, keď nie Kopernikovi^[1440] a s ním Slovanom? Komuže patrí vynájdenie večnej a nepremennej zákonitosti v prírode, keď nie Zalužanskému^[1441] a s ním jeho národu? Mlčíme o ostatných, dosť majúc teraz na spomenutí týchto dvoch ligotných hviezd slovanských. Lež toto všetko bolo len kúskovité, bo dohrnuli sa na Slovanov zase nové búrky a tie víchricami a hradom zrazili tieto prvé puky a kvety slovanské; zamračilo sa zase nad nimi a duch ich v žiali utiahol sa z divadla sveta. V takomto stave dlhšie časy pretrvali národy slovanské, kým veľké zmeny na západnom svete nepovstali a nový obrat ľudským dejinám nedali. Osveta starosvetská, predtým len v Grécku a v Itálii bývajúca, sa pomaly aj k národu franckému a nemeckému pretiahla a medzi nimi sa ubytovala. Keď sa ale raz už tu nachodila, prišla do blízkeho k Slovanom susedstva a stadiaľto sa pomaly aj ku Slovanom preťahovať a prenášať počala. Obcovanie Slovanov s Francúzmi a Nemcami stávalo sa vždy častejšie a hustejšie, pozornosť Slovanov na život západoeurópsky: na politický, náboženský, náukový vždy viac a viac sa obracala, čo, rozumie sa, bez veľkých následkov na kmene slovanské zostať nemohlo. — — Naraz ale prihrmel francúzsky prevrat^[1442] a ten, ako celú Európu, tak i skoro všetkými kmeňmi slovanskými najmocnejšie zatriasol. Do rozličných táborov rozišli sa synovia slovanskí, jedni postaviac sa do tábora francúzskeho, druhí do tábora proti nemu a takto bojovali Slovania proti svetu a proti sebe, ale akýkoľvek bol výsledok tých hrozných vojen, účinok týchto dejov bol i na Slovanov ohromný. V bojoch týchto poznali Slovania rozvitejší, dokonalejší život západno-európsky v každom ohľade, s tým ale zaraz poznali aj tú hlbinu a nížinu, v ktorej sa oni proti druhým národom európskym nachodia, v bojoch týchto oboznámili sa ďalej s ideami, ktoré francúzsky prevrat porodil, vychoval a ktorým naposledy muž velikán, Napoleon, za náčelníka stanúc, cestou im do sveta mohutným svojím mečom prerazil a po svete ich rozšíril. Ideami týmito, ktoré sa i ku Slovanom dostali, tým rezkejšie sa napol a upozornil ich duch. Navidomoči poznali teraz Slovania, že sú nízko, že ležia hlboko, a že s inými národmi európskymi na roveň sa nijak postaviť nemôžu. Medzitým ale po vojnách francúzskych život západných národov európskych, menovite Francúzov a Nemcov, susedov slovanských, vždy ďalej sa rozvíjal, nápravy a postupy vždy prudšie a čerstvejšie jedno za druhým nasledovali: život verejný týchto národov pod ochranou vnove povstávajúcich ustanovizní vždy väčšiu slobodu si nadobúdal, život spoločenský povoľným vyrovnávaním bývalých rozdielov medzi rozličnými stavmi vždy milším, vznosnejším a ľudskejším sa stával; náuky a vedy z predošlej svojej výšky pomaly vždy viac a viac do života sa drali, nízky, obyčajný život k sebe povyšujúc a k vyhľadávaniu lepšieho života i na týchto nížinách zemských mocne ponúkajúc, čo všetko na doterajšiu zaťatosť, stojatosť a skamenelosť kmeňov slovanských mocne pôsobilo a kmene tieto do zákruty života západnoeurópskeho vždy mocnejšie potrhovalo. Ak kmene slovanské dosiaľ hliveli a spali, od týchto čias nemohli viac; ba raz stalo sa prebudenie a teraz už nastúpilo hýbanie a strasenie sa u všetkých, pár rokov skôr u jedných a pár rokov neskôr u druhých, ale dialo sa tak u všetkých kmeňov slovanských. Toto strhnutie sa odrazu národa dosiaľ hlivejúceho, ospalého v Európe najrozložitejšieho, ale v nej dosiaľ takrečeno neživého, nezbadaného, muselo, pravda, na národy európske čarovne pôsobiť, bolo to, ako keby sa bol naraz dáky zázračný úkaz v Európe zjavil a svet poplašil. Skutočne práve to tak bolo ako s dakým zázračným, dosiaľ nevídaným úkazom: ako na tento úkaz ľudia hýkajú, duria a plašia sa pred ním, tak i na tento dosiaľ nevídaný úkaz, t. j. hýbania sa kmeňov slovanských, odrazu národy európske zhýkli a náramne si sami pred ním strachu nahnali.“ (L. c. č. 216.)

Štúr myslel, že keď sa národy európske lepšie prihliadnu a lepšie poznajú Slovanov, že toto odrazu sa prebudenie veľkého národa nebude im tak divným, že nájdu v tom iba prirodzený a historický nutný pokrok a že bude hneď po strachu i po tom šume z púheho strachu stropenom. Ale klamal sa. Odtedy uplynulo už tridsaťpäť rokov, a predsa o panslavizme je ten istý šum a dym po svete ako za časov tých, v ktorých Štúr písal o panslavizme a našej krajine. Vlastne už len naša krajina predstavuje túto tragikomédiu.

„Skutočne pravda je,“ píše ďalej Štúr, „že Slovania odrazu povstali a hýbať sa začali, nie ale zato, že by sa boli k tomu zhovorili, ale zato, že spolu hliveli, spolu v živote nevoľnom drepeneli, a že odrazu na nich od národov európskych pôsobilo sa; skutočne pravda je, že všetky kmene slovanské vôľu k popraveniu a zlepšeniu raz i svojho života osvedčili, nie ale zato, že všetky za druhými národmi európskymi ďaleko boli zaostali a naraz lepšie poznali a rozkvet, slobodnejší život u druhých spozorovali; skutočne pravda je, že všetci Slovania na národnosť svoju odvolávať sa začali, nie ale zato, že by sa dakomu za nástroj tejto národnosti dali, ale zato, že každý národ, keď ďalej chce prísť, s týmto počínať, t. j. že si to, na čom život jeho leží, osvedomiť musí, a to je jeho národnosť.“

„Slovania boli náramne zaostali, zato ale aj, keď ktorý národ, teda istotne slovanský pokrok potrebuje. A preto nie je vec rozumná a opatrná to, čo leží v nevyhnutnej potrebe, zastavovať a udúšať, bo stadiaľ potom povstávajú výbuchy násilné, ale vec je rozumná a opatrná to podporovať a napomáhať. A toto z ohľadu Slovanov i spravodlivosť a slušnosť požaduje. Pokrok kmeňov slovanských môže sa, ako zo všetkého predrečeného vysvitá, s dobrým svedomím napomáhať a na tento spôsob pôjde všetko behom prirodzeným a pokojným.“

„Keď kde bolo kriku o panslavizme, bolo ho istotne v našej krajine plno, ba nikde toľko ako u nás. Plné ho boli noviny a časopisy, plný ho bol život. Každé najmenšie počínanie pre napomoženie osvety, dobrobytu, pre nadobudnutie práva národu slovanskému vykričalo sa za panslavizmus, a tak to prišlo u nás ďaleko s panslavizmom alebo podľa maďarských rečníkov s neoddanosťou a so zradou vlasti, ako podľa spisu Camilla Desmoulinsa^[1443] vo francúzskom prevrate so zradou vlasti a slobody. Hovorí on: keď sa tam vraj dakto od verejného života do súkromnosti uťahoval, volali: podozrivý! ten kuje tajné námery; ale ukazoval sa vraj zase dakto vo verejnom živote: podozrivý! ten chce oči druhých na seba obrátiť a slobodu podkopať; bol dakto chudobný: podozrivý! ten sa dá proti slobode najať; bol kto bohatý: podozrivý! ten bude druhých proti slobode najímať. A tak či bol taký, lebo taký, len ta s ním na gilotínu. U nás to tiež s panslavizmom tak ďaleko bolo prišlo. Usiloval sa dakto naše mizerné slovanské školy napraviť: panslavista; vydal dakto knižku pre náš zanedbaný národ: panslavista; založil sa dakde dajaký náš život napomáhajúci spolok: to tam tajné zrady kujú panslavisti; zabavili sa dakde naši po našsky, po slovensky: panslavisti; žalovali sa naši na krivdy nášmu národu činené: panslavisti; ba keď sa len dakto opovážil o národe slovenskom hovoriť, už bol panslavistom!“

„Dnes už, chvalabohu, nieto toľko kriku o panslavizme, už teraz sa len najviac po stranách a kocúrkovských kútoch pletie; bo rozumnejší už nahliadli, že bolo veľa kriku pre nič za nič a plašivci, keď len nič tie atillovské výpravy^[1444] nechodia, tiež sa už báť prestali. My sme videli v predošlom, čo je pravdy v tom panslavizme rozkričanom, videli sme, že je to všeobecné hnutie kmeňov slovanských, nie ale uhovorené a že toto hnutie, lebo slovanské národy ďaleko za druhými zaostali, nejde za dačím hrozným a nebezpečným, ale za tým najšľachetnejším, čo ľudstvo má, t. j. za osvetou a slobodou. Kto sám je osvietený, ten uzná a oceniť vie každé túženie za osvetou, kto sám je naozaj slobodný, ten slobodu každému inému dopraje a teší sa z jej rozkvetu. A už keď komu, teda istotne národom európskym spolu aj s Maďarmi, hovorím to z úplného presvedčenia, náramne na tom záležať musí, aby sa Slovania stali osvietenými a slobodnými, bo tak nebudú a nikdy sa nedajú užiť za nástroj k udržovaniu iných v temnosti a nevôli. Je tento punkt pre vlasť našu veľmi veľkej váhy a myslíme, že ho každý rozumný a nepredpojatý náležite bude vedieť oceniť; ale povedzme pravdu, liberalizmus maďarský, ktorý podľa jeho slov zachytil sa osvetu a slobodu Uhorsku dobývať, trpel dosiaľ na jednej veľkej rane, ktorá ho v jeho samom princípe znivočovala, pred svetom do posmechu a u Slovanov do podozrenia a nenávisti uvádzala, a táto jeho rana bola tá, že on osvetu a slobodu, za ktoré hovoril, že bojuje, chcel mať výlučne len pre národ maďarský, bol teda liberalizmom na najvyššom stupni egoistickým a tyranským. O takejto osvete a slobode, akej zástavu liberalizmus maďarský vystrčil, že Slovania nič nechceli a nechcú vedieť, je vec veľmi prirodzená a nevyhnutná; bo keby sa k nej pripojili, sami seba by zadali. Na potvrdenie našich rečí nepotrebujeme hľadať veľa dôkazov, prinesieme len jeden, ale jasný, týkajúci sa slobody tlače. Hovorilo a kričalo sa za ňu dosť a v tom istá stolica uzavrela, že má sa zaviesť v krajine sloboda tlače, ale len pre knihy maďarské. Na tomto jednom príklade, myslíme, že každý bude mať dosť. A proti komuže to tak liberalizmus maďarský mocne vystúpil? Oproti komu sa to tak rozkričal? Koho tak jednou ranou doraziť a zničiť chcel? Veru sotva by človek uveril: — Slovanov!! Národa maďarského najstarších, najdávnejších, najvernejších druhov, národa maďarského na západe i na severe, na východe i na poludní susedov, národa maďarského od samých prvých časov jeho vystúpenia v Európe a v dejinách ustavičných, stálych sprevádzačov, otočovateľov, priateľov, národa maďarského v zakladaní vlastnej obce úsilných pomocníkov, do svätého chrámu kresťanstva vodcov, v orbe, v počiatočnom, remeselníctve, v prvopočiatočnej náuke učiteľov, osvecovateľov; tento liberalizmus maďarský chcel zničiť národ dobrý, usilovný, pracovitý, verný, národ s povahou národa maďarského v mnohom zrovnávajúci sa, národ dobrodružný krásnych a veľkých schopností plný, národ, ku ktorého osvete a slobode keď komu, teda istotne Maďarom, keď sú len trocha rozmyseľní a rozvažití, nekonečne mnoho záležať by malo. Divíme sa preto Maďarom, našim dávnym druhom a predtým dobrým priateľom. Liberalizmus maďarský zachytil sa emancipovať židov,^[1445] týchto odkundesov prisťahovaných a rozbehol sa vyplieniť, do temnosti a väčšej nevole uvrhnúť Slovanov, zrábateľov zeme, našej matky, prvých remeselníkov a priemyselníkov v Uhorsku, najstarších jeho obyvateľov, ľudí, ktorí sa v každom ohľade v zemi uhorskej vyznačili, zem uhorskú krvou svojou poliali a všelijakými zásluhami o ňu sa okryli. Takto, hľa, i tu splnilo sa: neplechu napomáhajú a vyvyšujú a dobrých dorážajú.“

Štúr síce vyjavil nádeju, že národ maďarský keď sám k väčšej vzdelanosti príde, nasledovne keď sa rozmyslenejším a spravodlivejším stane, keď sa nad svojím stavom zamyslí a položenie svoje lepšie pozná, že sa z tej jednostrannosti otrasie a osvetu a slobodu nielen sebe, ale i všetkým druhým a najmä Slovanom dožičí a sám Slovanov vo všetkom podporovať a napomáhať bude; avšak predsa dodal a tým článok svoj „O panslavizme v našej krajine“ zakončil: „My sme tu a chceme byť doma, uvidíme ale, či nás druhí a hlavne spolukrajania naši Maďari tak ako domácich privítajú, uvidíme, či tak s nami ako s ľuďmi doma nakladať, alebo či nás ešte i naďalej len za cudzích považovať budú! Považovať nás budú za cudzích, ak i ďalej nám reč svoju natískať, do škôl našich ju uvádzať, z kostolov našich reč našu vyobcúvať, zo spoločenského, z občianskeho života ju tak ako i dosiaľ vytvárať budú, považovať nás budú za cudzích, ak nám i ďalej, Boh vie, do čoho, nadávať, každé naše i najmenšie hnutie prenasledovať, lásku k národu nášmu odsudzovať, priateľov národa nášho od všetkého kde len môžu odstrkovať, a nám i to najšľachetnejšie zabraňovať budú. To napredok im hovoríme a to je najmocnejšie naše presvedčenie a duch i vôľa veku nášho, že nás s národnosťou neutlačia a že vždy miesto jedného utlačeného úkazu desať nových inších povstávať bude, ako to dosiaľ išlo, a tak pri všetkom ich namáhaní, že ich práca bude stratenou.“

Tak volal, prosil, prorokoval, učil, dorážal na svedomie, rozum, opatrnosť, tak hrozil Štúr, pripravujúc zásobu ideí ako pre obecenstvo tak pre tých, ktorí hotovili sa do služby vlasti zbedovanej, zaostalej, rozrôznenej a následkom velikých nedostatkov docela ožobráčenej. Tu prišlo vyzvanie kráľovských miest zo dňa 17. septembra 1847 — podpísané Ferdinandom a kontrasignované grófom Ďorďom Apponyim a Eduardom Zsedényim — aby volili do krajinského snemu, ktorý vypísaný bol na deň 7. októbra 1847 do mesta Prešporku, svojich vyslancov. Štúr hneď nato počal uverejňovať v novinách články: „Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu.“ [„Slovenské národné noviny“ č. 225 zo dňa 8. veľkého rujna (októbra) až po č. 232 z 2. listopadu.] Tu už hrmel netrpezlivo odvolávajúc sa ona predošlé články svoje a opätujúc najpálčivejšie túžby a žiadosti národa. „Spravodlivosť teda každému a spravodlivosť i ľudu, ktorý u nás dosiaľ všetko robil, málo užil, len ťarchy nosil, práv nebol účastný; doráža formálne na to, aby krajina previedla oslobodenie ľudu od urbáru s najmenším obťažením už dosť zadarmo robotovavšieho ľudu. Doráža na zrušenie patrimoniálnych súdov a spolieha na múdrosť a patriotizmus krajinského snemu, že dobrou cestou uderí. Mestečkám privilegovaným žiada väčšiu samostatnosť. Slobodným kráľovským mestám navrátenie ich práv a zriadenie ich vnútorné primerané ich postaveniu zákonnému v krajine.

Nádeje Štúrove rástli tým väčšmi, čím hlbšie hľadel do vnútra ľudu, vlastného to národa slovenského, a do hlbokých jeho rán, na ktoré od století stonal.

„Čakáme pre stavy dosiaľ ukrivdené, pre stav ľudu, mestečká a mestá od ducha nášho veku, a máme nádeju i od nášho zákonodárstva nadobudnutia práv, akých ešte nemali a rozšírenia tých, v ktorých úžitku boli, k čomu už i u nás všeobecná mienka mocne ponúka, a máme nádeju, že i nastávajúci krajinský snem ruky pridá. Veď keby sa všetko inšie z očí spustilo, keby sa ani na spravodlivosť napospol človeku povinovatú ohľad nebral, teda láska k vlasti a spravodlivosť krajinská už mocne za to hovoria, aby sa týmto dosiaľ ukrivdeným stavom vo všetkom, čo len vec možná, polepšilo, a ich položenie právnejšie a s druhými rovnejšie sa stalo. Bo ktože hlavne vykonával tie veľké služby vlasti našej dosiaľ? Kto dával peniaze k udržovaniu všetkého, čo sa verejných poriadkov a ústavov týka? Ktože vybavoval tie veľké roboty pre krajinu inší ako tieto stavy? Ktože bojoval v radoch krajinských bojovníkov, keď nie ony? Ohľad teda na tieto veľké, vlasti urobené služby, a vďačnosť a spravodlivosť službám povinovatá už to vyžadujú, aby sa aj ich stav polepšil, aby nielen podľa povinností, ale aj podľa práva uhorskými občanmi cítili sa. Vieme z dejín vlasti našej až dejín každej vlasti, že sa za jeden junácky čin často i za chatrnejšiu službičku odmena zemianstva dávala vykonávateľovi toho skutku, alebo tej službičky a to nielen jemu, ale aj celému jeho potomstvu, čože teda tieto od nás spomenuté stavy za toľké svoje služby a zásluhy väčšie práva dostať by nemali? Akýmže činom by sa im i naďalej tieto odpierať mohli? Keď ale tieto spomenuté stavy od nastávajúcich krajinských snemov len vždy niečo lepšieho k očakávaniu majú, stav zemiansky z odporných príčin a zato, že všetko skoro mal, len k popúšťaniu, odriekaniu sa svojich výlučne užívaných práv a k prenášaniu ich na druhé stavy, t. j. k prenášaniu práv takých, ktoré sú samy v sebe dobré, neškodné a ľudskej hodnosti primerané, ako máme pevnú nádeju, od nastávajúcich krajinských snemov privádzaní a zákonne prinucovaní budú. Jesto medzi slobodami zemianskymi také, ktoré sú samy v sebe veľmi pekné, ľudskej hodnosti a slobodným občanom prístojné ako napr. že sa zeman, daktorých málo zákonne vyznačených prípadností vyjmúc len po dokázaní a súdnom vyšetrení jeho zločinu zatvoriť smie a tak na žiadne podozrenie ako v despotických obciach alebo na prostú žalobu zatvoreným byť nemôže. Utešené toto právo bezpečnosti osoby, ktoré je i v Anglicku pod menom známej bully „habeas corpus“^[1446] právom celého národa, aby sa na všetkých obyvateľov krajiny uhorskej prenieslo, je vec veľmi k priatiu a duchu nášho stoletia istotne zodpovedajúca. A keď sa toto právo na všetkých obyvateľov krajiny prenesie, ako to slušne žiadame a pevnú nádeju máme, tým nikto nič nestratí, ba len celá krajina na bezpečnosti a na utlačovaní každej sebevoľnosti vyhrá. To isté platí o účasti vo verejných sboroch a poradách. Jesto ale medzi zemianskymi výsadami, a takých jesto viac, výsady také, ktoré vo vzťahu zemanov ku druhým obyvateľom krajiny platnosť svoju majúc, všetkým nezemianskym krajiny obyvateľom sú len na ťarchu a ukrivdenie, napr. nieto rovnosti pred súdom zemanov a nezemanov, bo keď sa zeman dákeho násilenstva na druhom alebo druhý na ňom dopustí, zeman omnoho menšiu má od druhého, nezemana, pokutu a nezeman zase v takejto prípadnosti na väčšiu sa pokutu berie, ako keby sa bol násilenstva na druhom obyvateľovi krajiny dopustil. Tak tiež napr. v slobodných a kráľovských mestách zemania neprislúchajú svojou osobou a so svojou čeľaďou pod súd mestský, neprislúchajú tiež napr. zemania na trhoch a na jarmokoch pod súd jarmočný,^[1447] pod ktorý všetci druhí na jarmoku prítomní patria, z čoho všetkého a z mnohých inších očividná nerovnosť a krivda druhým povstáva. Takýchto práv alebo radšej výlučných výsad zrušenie my pre dobro krajiny, pre právo všetkých obyvateľov krajinských ťarchy a povinnosti zemské znášajúcich žiadame a s nádejnými očami na nastávajúci krajinský snem hľadíme, majúc za to, že on úplnú rovnosť pred právom všetkých obyvateľov krajinských vysloví a upevní. Ak ale táto výsada zemianska je druhým na ťarchu a krivdu, sú ešte ich druhé výsady, menovite strany statkov a majetnosti, nielen krajine, ale všetkým druhým obyvateľom krajinským, nezemanom, na najväčšiu ťarchu a škodu a to: právo starootcovské, neplatenie dane od svojich statkov, to je ešte len i samým statkom panským veľmi škodné“ atď.

Doráža veľmi výmluvne tiež alebo na vyzdvihnutie práva páliť pálené, alebo aspoň značnejšie obmedzenie tohoto bezbožného priemyslu; a o tom predpráve zemanov pred všetkými inšími obyvateľmi, že krajinské verejné úrady len oni sami zastávať smeli, hovorí, že síce je zákon, aby i nezemania mohli zastávať úrady verejné, ale čo naplat, keď je dosiaľ len tak, akoby toho zákona ani nestávalo! „Bo vyjmúc zopár prísažných pri stoliciach, ešte žiaden nezeman či pri stoliciach, či pri vyšších miestach žiaden značnejší úrad nedosiahol, ani je nie nádeja, kým takto veci stoja, že by zákon tento skutočne do života vstúpil. Pri stoliciach do úradov volia zemania a najviac obecní, a kto zemiansku pýchu zná, ten sotva uverí, že by títo ničím inším len svojím zemianstvom pýšiť sa mohúci ľudia nezemanov do verejných úradov povyvoľovali.“

„Máme teda nádeju, že nastávajúci krajinský snem zákon tento druhým zákonným ustanoveniam odporujúci popraví a rozšíri a nezemanom právo zástupníctva vo verejných poradách udelí. Kadenáhle toto stane sa, dostávanie sa nezemanov do úradov krajinských samo od seba pôjde, a že nezemania dosiaľ verejné úrady zastávať nemohli, myslíme, že sa len s najväčšou škodou vlasti našej stávalo.“

A keď ešte o súdobníctve známe nám už myšlienky svoje zopätoval, uderil potom, hlboko mysliac, na potrebu verejnosti pri všetkých jednaniach nielen správnych, ale obzvláštne súdnických a pri mestách kráľovských, kde sa obzvláštne tajomníčkarstvo a pokútnictvo pánov senátorov a magistrátov na škodu verejnosti praktikovalo. Štúr hovorí: „Keď čo k udržaniu poriadku súdobníctva, ku spravodlivému prisluhovaniu spravodlivosti a práva, a nielen tohoto, ale napospol k udržaniu dobrého poriadku v celej krajine, k samostatnému rozvitiu mysli, k povstaniu a vyvedeniu dobrých úmyslov, k pokroku v dobrom dopomáha, to je istotne verejnosť. Skúsenosť u vzdelaných národov Európy urobená učí, že verejnosť pri zjavných poradách, pri súdoch, verejnosť napospol mienky v náradách, slovom, sloboda vyslovenia sa tie najlepšie následky mala, bo tak sa udúšajú nadužitia, odkrývajú nepravdy, tak sa priatelia temnosti na svetlo vyťahujú, dobré úmysly skoro zrejú a vykonávajú sa. My síce máme už niečo z verejnosti, napr. verejnosť pri krajinských poradách, v stolici a pri snemoch, ale ju nemáme pri mestách, nemáme ju pri súdoch a nemáme ešte slobodu vo vyslovení mienok, ako by priať bolo. S vďačnosťou uznávame od pár rokov slobodnejšie pohybovanie sa tlače, myslíme ale, že by pospolité dobro krajiny našej slobodnejšou ešte tlačou mocnejšie napomohlo sa, ale máme nádeju tiež, že nastávajúci krajinský snem týchto vecí zaujme sa tým viac, že verejná mienka hlasite tieto veci žiada a ich mocne vymáha. Myslíme aj, že natoľko sme už dorástli, že slobodnejšie slovo zniesť môžeme a keď u národov, o ktorých by sa to predtým ani nebolo myslelo, slobodnejšie slovo preráža, napr. v obciach talianskych, prečo by sme my slobodnejšie slovo mať nemohli, ktorí sa už od století v ústavnom živote pohybujeme. Ani to nebude skok, bo naša verejnosť dosiaľ sa vždy väčšmi rozširovala a slovo naše vždy väčšiu slobodu si nadobúdalo.“ (L. c. č. 229.)

Keby bol Štúr po dvadsiatich dvoch rokoch na chvíľu hrob svoj opustil a vzniesol sa do teremov porotných súdov maďarských pod egídou tlačového zákona, ktorého základný prvý § znie: „Gondolatait sajtó útján mindenki szabadon közölheti, és szabadon terjesztheti,“^[1448] a bol by videl ako i slobodná porota pre historický rozvod otázky „Čomu nás učia dejiny?^[1450]“ mňa na pol roka do žalára a ku pokute peňažitej dvesto zlatých striebra odsudzuje, bol by späť si ľahol do hrobu s poučením, že Maďari slobodu tisku len pre seba majú podľa šablony gemerskej, že tlač slobodná povoliť sa má len pre maďarské knihy. Ostatne ani toto nie je dobre mienené, lebo keby Slováci lapili sa maďarčiny tak, že by v nej za svoju slobodu písať chceli, našli by pre nich porotu peštiansku, štátnych nadvládnych a sudcov, ktorí by im toto remeslo vedeli pristaviť. Hľa, veď pôvodca „Slovenského dievčaťa“ ani nie je Slovák, ani po slovensky poém svoj nezložil, a predsa aký krik zrobila nad ním inteligencia, kultúra a kritika maďarská! Nuž ale očúvajme len ďalej nášho Štúra.

„Aby sme ale slobodnú verejnosť zažiť a ju ešte dobre napomáhať mohli, treba raz už do lepšieho stavu priviesť vyučovanie napospol národa,“ a odokryjúc potrebu výchovy rozumnej, kresťansko-ľudskej, hovorí: „Lebo národ naozaj vzdelaný nedá sa zaviesť do temnosti a zakovať do rabstva, národ slobodný postará sa na všetok možný spôsob o svoje vzdelanie. I náuky len pod ochranou slobody prekvitajú, ani si nemal nikde zlatého veku vzdelanosti, kde by nebola bývala sloboda. V utlačenosti a v otroctve je duch zahamovaný a zatarasený, chybí mu pružnosť a samostatnosť, aby mohol sa umom svojím vyvýšiť vysoko; v slepote a temnosti nieto opravdového túženia po slobode, ale len alebo utiahnutý a udusený duch, alebo surovým náhonom ženúci sa k neviazanosti.“

Ale popri týchto všeobecne kultúrnych a slobodníckych snahách a námahách nezabúdal Štúr na nádeje a očakávania tých „synov národa slovenského, vo vlasti uhorskej pradávneho, o ňu dobre zaslúžilého, jej vždy oddaného. Veku nášho napospol beh ta ide: ľudí vzdelať a osvietiť, ich do toho najlepšieho stavu v každom ohľade, ako len možno, priviesť, a keď napospol to je túženie národov, kto ľudsky mysliac nám Slovákom za zlé vezme, že i my sme za tým istým, za čím inšie národy, zatúžili, že i my sme do tej istej koľaje veku nášho vošli?“

„Opravdový počiatok tohoto zatúženia národov za vzdelanosťou, za duchom ľudským je ale prichytenie sa národa svojej reči materinskej, bo táto je najlepším a samojediným, primeraným prostriedkom ku vzdelávaniu národa a národ, chytajúc sa jej, dokazuje, že už o seba dbať začína a v sebacite, sebavedomosti, vo vzpruhe a zárodku ušľachtilého snaženia sa vzmáha. I my, zároveň všetkým inším pokročilým národom, prichytili sme sa reč svoju vzdelávať tým vrúcnejšie a túžobnejšie, že nám ona z dedičstva starootcovského, z dávneho nášho života samojediná zostala, búrkami časov, ktoré nás zachvátili, neporušená a nedotknutá. Ale akože sme s prichytením sa tohoto drahého pokladu nášho pochodili? To, čo je celkom prirodzené, čo samo od seba u každého prichodí, vyhlásili u nás za neprirodzené a vysilené, to, čo druhí sami u seba za najväčšiu cnosť vyhlasovali, vyhlásili u nás za zradu vlasti atď. A kto kedy z nás a napospol zo Slovanov vlasť svoju zradil? Kto jej z nás kedy zle obmýšľal? Čím teda a ako sa to mohlo stať, že nás práve zato, čo sa u druhých za patriotizmus, za krásne a šľachetné, za nasledovania hodné pokladá, odsúdili a zatratili? Ničím inším, nakrátko rečeno, ako sebectvom druhého národa vo vlasti. Nijako nepripúšťame, že by rozvitie sa našej národnosti spoločnej vlasti našej na škodu byť mohlo, bo čím rozvitejšia vlasť naša v jej čiastkach, v jej národoch, tým rozvitejšia bude v celosti, a čím my v nej slobodnejšie budeme sa môcť pohybovať, tým väčšia bude k nej oddanosť synov národa nášho. Nikdy nátisk a utlačovanie srdce ľudské nezískalo, naopak ale sloboda každého tam, kde ju užívať mohol, nakloňovala. Oproti hýbaniu sa teda Slovákov a vzdelávaniu sa ich v reči materinskej nič nemôže sa po pravde namietať zo stanoviska vlasteneckého a tým menej čo zo stanoviska ľudského, humánneho. Nie je najvyššia národnosť, bo každý národ je len jedna čiastka ľudstva a žiaden národ si to osobovať nemôže, že by on ľudskú rozvitosť a možnú dokonalosť najlepšie bol postihnul, žiaden teda národ nemá práva národ druhý, keď sa tento sám hýbať a vzdelávať chce, k svojmu životu ako k najväčšej dokonalosti ľudskej prinucovať a jemu osobitnou jeho cestou, a to cestou jemu najprimeranejšou, ta, kde on sám ísť chce, ísť nedať. Nad každý národ je povýšené ľudstvo, nad každú národnosť duch ľudský. Chrám tohoto ducha stojí na najvyššom kopci nad chrámami všetkých druhých, jednotlivých národov povýšený, a ten národ najlepšie sa obrátil so svojou národnosťou, čím vyššie si chrám svoj ku všechrámu ľudstva vyvýšil a podľa neho napodobil. Dobre spieva spevec slovanský,^[1451] volajúc k Slovanovi, aby sa mu vždy, kedykoľvek povie „Slovan“, ozval človek. Nechceme Slovanstvo bez ľudskosti, ale ani nechceme národnosť bez Slovanstva.“

Prechodí potom zase na školstvo a nešťastnú maďarizáciu šibe logikou neúprosnou. „Zle národu (hovorí L. c. č. 231), kde sa o jeho vyučovanie málo dbá, keď alebo nemá dostatočných škôl, alebo sú jeho školy v neporiadku, horšie ale sto ráz národu tomu, ktorý sa v školách svojich v jemu neznámej reči vyučuje, bo sa tu z predsavzatia národ do hlúposti, mravnej i telesnej zapustenosti pohružuje. Hlúposť, ogabalosť, opustenosť zmôže sa národa tohoto, nepovstane v ňom žiaden duch podujímavosti, priemyselnosti, ale ku sprostote, chudobe a nahote, ku smetisku a vlačuhám druhých je národ tento odsúdený. Kam utláčanie a vyučovanie v cudzom jazyku národ dovedie, máme príklad na Írsku nešťastnom, ktorého opustený národ častejšie spomínali sme s ľútosťou. Hlúpy a ogabalý, nepodujímavý a v blate zmyselnosti sa váľajúci, handrami odiaty a nič na svete nezažijúci je národ írsky a takýto sa stane každý národ, ktorý ťažký osud národa zavážil a privalil. V krajine našej kričí sa za svetlo, za vzdelanosť, sto a sto rečí drží sa k ich oslave a v tých samých rečiach sa narádza uvedenie reči maďarskej do škôl slovenských!“

Či badáš, milý čitateľu, že tieto slová písané sú pred tridsiatimi piatimi rokmi? Tak sa vynímajú, akoby išli zrovna z modranského cintorína spod kameňa pamiatke Štúrovej zasväteného. O maďarizácii škôl, ktorá už vtedy bola v pláne, rozľútosteným srdcom píše:

„Neslýchaná by to bola rana pre všetky národy nemaďarské v Uhorsku! Na celý život musí toto počiatočné vyučovanie biednemu ľudu stačiť, a čo by tento splastovaný ľud z takých škôl aké potešenie, aké poučenie, aký návod pre celý svoj kríža plný budúci život vyniesol? Okrem trocha čítania ničoho nič a s týmto choď, človeče, do celého budúceho krušného života!“

Nuž a čože už takého žiadal, čoho sa spodieval od snemu tento vykričaný „pansláv“? Veru sotva bolo už možno menej žiadať, ako žiadal Štúr. Žiadal:

a) „Vyučovanie vo všetkých počiatočných školách v reči materinskej“. (Kde je obecenstvo miešané a materinských rečí je viacej, „tam nech postavia sa takí za učiteľov, ktorí užívané tam reči znajú a títo nech predmety v každej reči deťom vysvetľujú.“)

b) „V semeniskách, v ktorých chystať sa budú učitelia pre školy v slovenskom kraji, nech sa tiež náuky v materinskej našej reči prednášajú, aby sa budúci učitelia v reči tej úplne myslieť naučili a dokonalú zbehlosť v nej dosiahli.“

c) „Mravné a náboženské vyučovanie najviacej na človeka pôsobí^[1452] a ho najlepšie pre budúci život oproti zlému svetu uisťuje, preto žiadame, aby sa i vo vyšších školách po krajoch slovenských všade náboženstvo a mravoveda v materinskej našej reči prednášala, a okrem toho i náuka v materinskej reči našej, aby sa učenci svojím neodcudzili a schopnosti svoje v každej druhej reči tým lepšie rozviť mohli.“

d) „V každom skoro úrade v našom kráľovstve potrebná je známosť reči slovenskej: bohoslovec, lekár, právnik, zememerač, každý skoro príde do stýkania sa s národom naším, a keď sa s ním zhovoriť nevie, veru ledajako svoj úrad zastáva, skadiaľ pre národ náš len krivda, nátisk a škoda pochodí. Preto žiadajme, aby sa vo všetkých fakultách, vo všetkých semeniskách a konečne na univerzite peštianskej známosť reči našej ako náuka riadne prednášala a všetci učenci svedectvo o nadobudnutej sebe známosti reči slovenskej nech by si zaopatriť prinútení boli. Tak by sa aj raz už konečne reč naša za vlastenskú uznala a my by sme boli po dlhom boji udomácnení a k tomu radostnému uznaniu privedení, že krajina táto je opravdová mať a vlasť naša.“ (L. c. č. 231.)

Aký seriózny bol politik Štúr, vidí sa i z toho, ako ide na koreň všetkého zla, v národoch a vlasti tejto zemskej zakoreňovať sa zvyklého, na neznabožstvo a lacný ten liberalizmus vo veciach viery a náboženstva. On radí zaujať sa krajinsky a snemovno-parlamentárne toho maďarizmom fanatickým zapríčineného upadávania náboženstva. „Najväčšia,“ hovorí, „ľudu útecha je náboženstvo,^[1453] jeho pri biedach a strastiach zemských prítulok najpokojnejší, keď sa mu ale i toto berie, prichodí on i o túto útechu a nemajúc i tak vzdelanosti väčšej, padá do hrubej rozpustilosti mravov a surovstva. Pripravuje sa ale národ o náboženstvo, keď sa mu v cudzej reči slovo božie zvestuje, keď sa na nemého a neúčastného svedka pri službách božích obracia. Tu už potom z kazateľníc stávajú sa rečniská pre náuku reči, z nábožnosti ľudu sa akoby naschvál posmech robí a služby božie obracajú sa na smutnohry pre národ. Žalostnú sme my mali a máme z tohoto ohľadu skúsenosť, bo nachodia sa ľudia, ktorí ohľadmi zemskými pri veciach svätých vedení stávajú sa opravdovými pri stádach svojich nájomníkmi, zapovrhujúci za kadejaké ohľady a zemské úžitky to, čo je nado všetok zemský tovar vyvýšené, t. j. náboženstvo a nábožnosť ľudu. A veď sa po maďarských novinách pred pár časmi i tie frázy potĺkali, že naším náboženstvom má byť teraz maďarčina,^[1454] čo ale horšieho, že sa takí nesvedomití ľudia našli, ktorí frázy tieto v živote uskutočňovali, národ náš maďarskými službami božími kŕmiac. Proti tejto teda záhube, proti tomuto znesväcovaniu a odsväcovaniu služieb božích, proti tomuto uvádzaniu nášho národa do kaluže rozpustilosti povstať a zákonne všetko podujať musíme, čo vykonáme zložiac zástupcom krajinským na nastávajúcom sneme zhromaždeným nábožnosť nášho ľudu na srdce a prosiac ich, aby sa v krajine našej najprísnejšie pripomenuté nadužívanie náboženstva zabránilo.“

Napokon ešte súri a nielen vyslancom patričným za povinnosť to klásť, ale i v petíciách ku vláde a snemu obracať sa radí, aby sa ľudu slovenskému neznemožňovalo utiekanie sa k úradom a súdom v záležitostiach všelijakých v jeho reči materinskej, aby tak nebol ľud tento všelijak obťažený nútený za každú ponosu, žalobu atď. drahými peniazmi pisára maďarskej reči znalého najímať, a nadovšetko zmaľoval obraz biedy, pochádzajúcej z pitia pálenky. Tu zaklínal všetkým, čo svätého jesto ľuďom múdrym, snem krajinský, aby všetkými prostriedkami zákonnými, jemu ku službe stojacimi, pracoval na odstránení „tých smradľavých a morovou nákazou dediny naplňujúcich páleníc;“ a keď to nie — bo sú úžerníci, ktorí nedržia si za nepoctivosť škvarenie pálenky, ba za priemysel vyhlasovať škvarenie toto na záhubu obyvateľstva krajinského, nestydia sa, — nech už aspoň to snem vykoná, aby škvarenie pálenky čo najväčšou daňou obťažené bolo.“

Tak skončil Štúr v čísle 232 zo dňa 2. novembra 1847 svoje a národa slovenského „Nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu“, tak rozkladal svoje túžby pred národom, hotujúcim sa v čiastkach jeho predoprávnenejších na krajinský, tak velice dôležitý snem. Mimo toho plné boli noviny jeho dopisov zo všetkých strán Slovenska, v ktorých karhali a šibali na všetky výrastky zlých poriadkov zemských a nadužívaní práva nepočetných.

Kto zachoval si noviny tie, má poklad nehynúci a národovci terajší mali by sa hodiť na lovenie po kútoch Slovenska jednotlivých týchto čísel tak dlho, až by sa čo najviac jednotlivých celkovitých výtlačkov pozbieralo a do kože pozväzovať dalo k čítaniu potomstvu.

Štúr ako kandidát do snemu zemského nemohol dokonalejší program a garanciu svojho nádejného účinkovania podať ako tu tieto a nepočetné iné články jeho novín. A už teraz len nádobno bolo hľadať to miestečko na šírom Slovensku, kde by tieto idey reforiem základných a blahosľubných korene boli vpustili a mysle nimi rozjarené k činom dozreli boli. Ale kde to miestečko hľadať?

Medzi zemianstvom ho hľadať ani nepokúsil sa Štúr, znajúc slovenského stoličného ducha moderného, ktorý už zabudol bol na slávu otcov dávnych, ktorí v stoliciach svojich ako za baštami mocnými žili život slovenský a zo snemov spravovali potom osudy celej krajiny. Tejto hrdosti nebolo už v zemanoch slovenských a preto aj tratili z roka na rok viacej vodcovstvo toto, ktoré prechádzalo znenáhla a postupne na džentru maďarskú.^[1455] Tejto sa už poklonkovať nedržali si viacej za hanbu. Tam s vedomím národne slovenským preraziť netrúfal si Štúr. Nuž teda zostalo bohatierovi tomuto mládeneckému vyjsť na ohľady k dcére meštianskej, na ktorej hlave skvela by sa parta poctivosti národnej, oduševnenia panenského za blaho vlasti všeobecné, ako si ho vopred nakreslil Štúr náš v poéziách, rozpravách a článkoch politických!

Meštianstvo slovenské malo parlamentárneho, veľmi zlého učiteľa na zemianstve slovenských stolíc, všetky temer necnosti zemianske privlastňovali si páni senátori a magistráty^[1456] slobodných a kráľovských miest. Ostatné meštianstvo pod kepeňom hádzalo frčky a v kapsách zatínalo päste, ale keď prišlo k veci a žiadal sa i od nich nejaký rozhodný, praktický, výkonný dej a krok kupredu, tu buď nebolo náležitej odvahy, buď ani vec náležite do svedomia a vedomia neprešla a obyčajne mdloba táto s hriechom sa spriatelila a dorozumela. Väčšina nevedela nátlak urobiť na primátorov,^[1457] senátorov a magistrátov a usnadnila si tým ľahkým slabosti svojej povedomím: „Ale kto sa bude so zemanmi za prsty ťahať“, a kvacli rúče do svojho mizerného nič. Trenčiansky jeden starý a bohatý mešťan, keď mal zaspať, vždy si opätoval históriu, že jeho slávny Trenčín založil rímsky jeden vojvodca Terentius!^[1458] A potom sa mu už blaho snívalo, ako v žilách jeho nie síce maďarská, ale rímska krv stydne a chladne. A tak vezmeme rad radom slávne, slobodné a kráľovské mestá na šírom Slovensku — na prvý pohľad zdalo sa nemožným pre junáckeho bohatiera nájsť jednu partu poctive národnú.

Bývalo to odjakživa tak v utlačených národoch slovanských, že ak sa kde čo veľkého vysloviť lebo stať malo, to vždy pochodilo z božského vnuknutia a stávalo sa na miestach a kroz osoby tou vládnúcou spoločnosťou zaznávaných, potupovaných, prehliadaných. Príkladov máte v histórii starej i novšej.

I v časoch Štúrových tak hlivela spoločnosť národná, že nezdala sa ani jestvovať na celom šírom Slovensku taká poctivá kráľovsko-slobodno-mestská národná strana, ktorá by si obľúbila bola pre jeho odhodlanosť a udatnosť tohoto skvelého bohatiera. A predsa bola iskra pod popolom, bola ruža v tŕní, bola panna s partou, ale ukrytá pod korytom.

Boli vtedy dvaja mladoni vyšších letov medzi mnohými meštianskymi synkami, ktorí cítili v hrudi šľachetnej tiaž a bremä, čo tlačili celý národ, vypuklé to postavy silných dvoch charakterov; menujem ich, neznajúc, či im neuškodím v očiach malicherných, lacných patriotov, vediac však, že ich mená o toľko viacej ctené budú od prítomného i budúceho pokolenia národa nášho, boli tí mladí šuhaji Ďorď Bánik^[1459] a Lange.^[1460] Títo horeli túžbou po pozdvihnutí hlasu menom národa utlačeného pred krajinou. Ako už boli svedomitého, právneho, zákonného zmýšľania sami, tak hľadeli i spolumešťanov svojich zvolenských obrátiť myseľ k otázkam tak hlboko na blaho i mesta i celého národa slovenského i veškerej vlasti našej namierených.

Začali sa pretriasať nárady Štúrove. Začal sa i cit povedomosti meštianskej kriesiť bez toho, že by sa ešte bolo myslelo na Štúra. Myslelo sa len pesimisticky: „Nuž ale ktože sa nás zaujme na diéte?“ „Vari ten Szumrák, čo sa nám už ponúka?“ „A či vari Szontágh, čo by tiež rád nás zastupoval na diéte?“ „Alebo práve ten požunský Záborszky?“

„Nie tak, páni, najprv hľaďme len zjednotiť sa na dobrej, blaho národa a vlasti, blaho nášho mesta i všetkých miest kráľovských hodne, rezko a určito punktujúcich inštrukciách pre budúceho vyslanca, a keď to dosiahneme, potom si už budeme môcť vyberať a iste nájde sa taký, ktorý vedieť i chcieť bude hlas svoj za nás na diéte pozdvihnúť!“ Tak mladoni naši stred meštianstva zvolenského, ktoré, musíme podotknúť, viacej bolo nadšené sebavedomosťou občianskou, viacej malo povedomia národného ako — česť výnimkám — teraz, keď vie očúvať sprostáctva a lži Thébusovské, bez zavrátenia ich do koľaje slušnosti. Mešťania zvolenskí r. 1847 premýšľali ozaj seriózne dňom i nocou, ako by i z ich strany pozdvihnul sa hlas vážny za blaho miest a celého obyvateľstva, dosiaľ ukrivďovaného. Tak pomaly prišlo sa až ta, že meštianstvo zvolenské, t. j. vnútorná i vnešná rada mestská jednohlasne prijala dôležité body do inštrukcie,^[1461] vydať sa majúcej vyslancovi k nastávajúcemu snemu krajinskému. Meštianstvo zvolenské žiadalo, aby sa hneď po propozíciách kráľovských^[1462] všetky ponosy krajinské v zmysle 14. zákonného článku z r. 1715 odstránili, aby slobodné a kráľovské mestá svoje zákonné práva a hlas na sneme späť dostali, aby aj ony vplyv svoj použiť mohli pri tak naliehavom zákonnom usporiadaní miest, aby sa pri usporadúvaní miest kráľovských dozorcovia nad mestami nepripúšťali, aspoň keby už bez nich byť nemohlo, nestalo sa to na ujmu pokladníc mestských, aby sa o odstránenie nedostatkov a nadužívaní všelijakých pri prisluhovaní spravodlivosti v stoliciach mocne zasadzoval vyslanec zvolenský, aby sa krajinské dane rovno od všetkých obyvateľov vlasti platili, školstvo času a pokrokom u iných národov dosaženom primerane reorganizovalo, reálne školy, polytechnikum,^[1463] ústavy slepých, hluchonemých, na rozume pomätených a opatrovne malých dietok pozakladali, aby ďalej na tom stál a pracoval vyslanec zvolenský, že by podľa rovnoprávnosti náboženskej v pokoji viedenskom a lineckom vyslovenej, oboch evanjelických vierovyznaní superintendenti právo sedenia a hlasovania v sneme obsiahli, právo patrimoniálne a avitické aby sa zrušilo, zákonmi aby sa napomohol priemysel a obchod a veľa iných miestnych záujmov týkajúcich sa bodov prijato do inštrukcie. Tak si to mešťania zvolenskí sami oznámili^[1464] potom v „Slovenských národných novinách“ č. 234 od 9. novembra 1847.

Celá táto činnosť Štúrova a jeho priateľov a nasledovníkov môže byť prípravou jeho do parlamentu uhorského pomenovaná, bo skutočne tento bol cieľ nadšenej tejto agitácie v službe národa verejnej. Prípravy tieto diali sa ale nielen vo Zvolene, ale všade, kamkoľvek len prerazil záblesk nového tohoto veku a života národného, no nikde s takým výsledkom ako v slobodnom a kráľovskom meste Starom Zvolene.^[1465] Tie naše: Bystrica, Štiavnica, Skalica, Trenčín, Bardejov, Brezno, Prešov, Krupina a ako ešte volajú sa tie municípiá slovenských slobodných a kráľovských miest, prežívali si vo svojom zdedenom rodinkárstve bez vyššieho snaženia, bez povedomia meštianskeho a tým menej národného.

Po takto prevedených prípravách dali mešťania zvolenskí Štúrovi na vedomie, aby sa uchádzal i on o mandát zvolenský; bo kandidáti sa hrnuli zo všetkých strán. On nelenivý zadal hneď dňa 21. septembra 1847 žiadosť svoju, ktorou uchádzal sa o mandát slobodného a kráľovského mesta Starého Zvolena.

Podávame tu doslovný preklad^[1466] listiny tejto:

„Slovutná, veľactená mestská rada, milostiví pánovia! Poneváč blíži sa krajinský snem a milostivé kráľovské prípisy, pozývajúce municípiá zo dňa na deň sa očakávajú (boli vydané vo Viedni 17. septembra a 28. septembra^[1467] už v „Národných slovenských novinách“ uverejnené), nepochybne i slovutná rada slobodného kráľovského mesta Zvolena stará sa už o vyslanca, mesto toto zastupovať na krajinskom sneme majúceho, ktorý by zodpovedal prekrásnemu tomuto povolaniu. Uchádzam sa i ja o toto krásne vyznačenie, nie snáď ako bych druhým hodným mužom, ktorých by asnáď múdrosť slávnej rady mesta Zvolena bola už vopred dôverou svojou poctila, chcel slávne toto pozvanie vyrvať, ale sám ten veliký význam takéhoto povolania a nesmierna dôležitosť blížiaceho sa krajinského snemu povzbudili ma ku kroku tomuto, abych sa o spomenutý mandát uchádzal a svoje šťastie u slovutnej a šľachetnej rady slobodného a kráľovského mesta Zvolena sproboval. Utiekam sa teda ku slovutnej rade s tou prosbou, aby mňa týmto krásnym povolaním vyznačiť, dôverou svojou poctiť a mňa za svojho vyslanca na budúci krajinský snem blahosklonne vyvoliť ráčila. Hlas môjho svedomia presvedčuje ma o tom, že budem vstave zadosťučiniť a zodpovedať tomuto významnému povolaniu a dôvere vo mňa zloženej ako taký, ktorý som v krajinských zákonoch dostatočne zbehlý, s pomermi krajinskými oboznámený a vo vedách politických pocvičený, na ktorom poli už od pol treťa roka, ako sa nazdávam, nie bez prospechu účinkujem. A sľubujem, že budem sa usilovať, aby som si úplnú dôveru slobodného a kráľovského mesta vyzískal, zo všetkých síl o to pracujúc, aby žiadosti nielen samého slobodného a kráľovského mesta Zvolena snemu predostreté a kroz krajinských vyslancov vypočuté boli, ale aj o to budem sa neúnavne zasadzovať, aby sa práva slobodných kráľovských miest podľa zásluh a povahy svojej významnosti rozšírili a zveľadili. Následkom toho kojím sa tou sladkou nádejou, že borba táto nezostane bez prajného výsledku, poneváč sa toto presvedčenie v krajine zo dňa na deň viac a viac šíri a bezpochyby i v samom krajinskom sneme dôrazne podporovaná bude.

Konečne za povinnosť si pokladám sviatočne tu osvedčiť sa, že mňa k obsiahnutiu tejto politickej dráhy nezviedla a nepovzbudila nádej nejakej odmeny; dostatočne odmenený budem tým, keď budem tak šťastným obsiahnuť môcť mandát a nadobudnúť si dôveru slobodného a kráľovského mesta.

Porúčajúc sa do blahosklonnej priazne slobodného kráľovského mesta zostávam s obzvláštnou úctou v Prešporku dňa 21. septembra 1847. Slovutnej mestskej rady oddaný sluha a ctiteľ Ľudovít Štúr v. r., redaktor slovenských politických časopisov.“

Dňa 30. októbra^[1468] zasadla mestská rada, preskúmala a potvrdila body inštrukcie vyše poznačené a pristúpila k voľbe; i vyvolila velikou väčšinou Ľudovíta Štúra za svojho vyslanca, čo i jemu priatelia hneď oznámili, i úradne sa celá záležitosť s vydaním mandátu jemu doručila. (Číslo 234 „Slovenských národných novín“ prinieslo dopis o tejto prepamätnej voľbe.)

Podávame i túto listinu, ako nasleduje:

„Mandát na krajinský snem do slobodného kráľovského mesta Prešporku na deň 7. novembra 1847 milostive ustanovený, vyslancovi urodzenému pánu Ľudovítu Štúrovi od slobodného kráľovského mesta Starého Zvolena vydaný.“

„My, hlavný sudca, rada a celé zvolené meštianstvo slobodného kráľovského mesta Zvolena týmto naším listom každému, komu by vedieť náležalo, na známosť dávame: že ako verní poddaní Jeho cisársko-kráľovskej Jasnosti cieľom porady, všeobecného blahobytu a záujmov jednotlivých dotýkajúcej sa, zhromaždili a mienené zasadnutie držali sme v meste a čase dolu poznačenom, pri ktorom behom ostatných poradných predmetov bol v poddanskej úcte prečítaný milostivý kráľovský prípis zo dňa 17. septembra b. r. pod č. 17002, pozývajúci na krajinský snem do slobodného kráľovského mesta Prešporku na deň 7. novembra, pri porade v zmysle tohoto kráľovského prípisu vyvoliť sa majúceho vyslanca presvedčili sme sa o tom: že stav mestskej mnohými dlžobami obťaženej a rozdielnymi živelnými nehodami zoslabenej pokladnice volenie a vypravenie dvoch vyslancov na krajinský snem dokonca nedovoľuje; avšak chcejúc v najhlbšej pokore podľa svojej možnosti a bez nového obremenenia našej pokladnice s poddanskou povinnosťou tomuto milostivému kráľovskému reskriptu vyhovieť, vyvolili sme si za svojho vyslanca rovným vplyvom tak vnútornej, ako vnešnej rady urodzeného pána Ľudovíta Štúra na hore zmienený krajinský snem — berúc do ohľadu jeho vernosť k najjasnejšiemu panujúcemu domu a usilovnosť pri napomáhaní všeobecného dobrobytu, ako aj dôverujúc v jeho verné a užitočné s dokázanou schopnosťou spojené účinkovanie, dajúc a ponechajúc jemu, akožto nášmu vyvolenému krajinskému vyslancovi, úplnú moc, aby v zmysle milostivých kráľovských predlôh činnú účasť brať mohol v poradách, smerujúcich k pozdviženiu krajinského dobrobytu a k zveľadeniu všeobecného blaha. Pri nenarušiteľnom podržaní uhorskej, so všeobecným blahobytom zrovnávajúcej sa ústavy, bez premieňania a pretvorovania základných zákonov a v zmysle jemu udelenej úpravy s ostatnými krajinskými stavmi a radami tieto záležitosti vybavovať mohol, osvedčujúc sa súčasne týmto naším plnomocenstvom, že všetko to, čo s porozumením ostatných krajinských ctených stavov a rád na tom istom krajinskom sneme J. J. kráľovskej^[1469] a našej milovanej vlasti prospešného a výhodného narádzať, navrhovať a ustanovovať bude, za pravé a platné uznáme a prijmeme mocou a dôkazom tohoto nášho, hodnovernou našou mestskou pečaťou potvrdeného plnomocenstva a mandátu, dané z miešaného zasadnutia v Starom Zvolene, dňa 30. októbra r. 1847 vydržiavaného.“ (Nasledujú podpisy.)

Ani tento slovenský národný akt neušiel posmechu šľachetných Maďarov; v čísle 980 „Pesti-Hirlapu“ posmievali sa títo ľudkovia Štúrovi i mestu Zvolenu, že vraj nemali si v čom voliť, keď Štúr nemal konkurenta, a ktorý vraj okrem toho obežníkmi svojimi vedel si voličov nakloniť. Samo sebou sú to hlúposti a absurdá, lebo ani jedno, ani druhé, keby aj tak bolo, nebolo by nič nečestného a nič nezákonného, ale vec tá mala sa vonkoncom inak, lebo už číslo 239 „Slovenských národných novín“^[1470] donieslo zo Zvolena rázne odbitie toho posmeškára, kde sa konštatuje, že Štúr mal súbežníkov, i muselo hlasované byť, i väčšinou Štúr bol zvolený. Čo týče sa tých obežníkov, hovorí dopisovateľ toto: „Tie ste veru len sami zo svojich prstov vycicali. Väčšinu mešťanov, ktorá pána Štúra za vyslanca vyvolila, viedla pri jej hlasovaní len uznalosť a náklonnosť k pánu Štúrovi ako vernému nášho národa synovi.“

Pátral som ja ale i po tom, kto boli súbežníci Štúrovi, keď pán dopisovateľ iba prvú literu jedného, akéhosi Z. z P.,^[1471] ktorý „s jeho deviatimi hlasmi šťastne prepadol“, udal; a pošťastilo sa mi hodnoverne poučiť sa o priebehu celej tejto voľby.

Diala sa, ako už pripomenuto, dňa 30. októbra 1847 pod predsedníctvom Samuela Streženického, hlavného sudcu a richtára, a vo valnom zhromaždení všetkého voličského meštianstva a magistrátu mesta Zvolena, kde sa čítal kráľovský reskript, povolávajúci do snemu ku dňu 7. novembra 1847 do slobodného a kráľovského mesta Prešporku zísť sa majúcemu. Vo spojitosti s týmto prečítané boli už v rade pojednané a formulované body návodu, vyslancovi vydať sa majúceho, a verejne uhodnovernené. Potom predčítal predsedajúci pán richtár prišlý na radu mestskú list Ľudovíta Štúra, v ktorom uchádza sa o mandát mesta Zvolena; pričom ale podotkol tiež, že okrem už menovaného sú ešte aj iní, ktorí to isté žiadajú, menovite Pavel Szumrák, Pavel Szontágh a Jozef Záborszký, ktorých za kandidátov prijať žiada.

Spomedzi týchto kandidátov zvolený je väčšinou hlasov za vyslanca na uhorský snem k zastupovaniu mesta Zvolena Ľudovít Štúr, ktorému ihneď mandát — uhodnoverňujúci list — spolu s návodom odoslať uzavrelo sa.

Tak to má protokol, horevzatý o tomto akte pamätnom pre celý národ slovenský.

Takto Štúr stal sa vyslancom v parlamente uhorskom, ktorého činnosť parlamentárna zamestnávať bude mysle cteného čitateľstva v nasledujúcej kapitole.

Tribún národa slovenského prišiel s mandátom svojím od slobodného a kráľovského mesta Zvolena mu vydaným do svojho najvlastnejšieho živlu, avšak do pomerov neslýchane krikľavých, násilníckych, v tisícich odporoch so sebou samými stojacich a zamotávajúcich sa každým dňom viacej. Štúr pripravoval sa po celý čas života svojho za tribuna, majúc k tomuto povolaniu všetky dobré vlastnosti, ktoré len kedy tribunus plebis mával. Odhliadnuc od osobných, inde už pripomenutých predností osoby a výmluvnosti, postavy a smelej odhodlanosti, krásila ho zbehlosť vedecká, pamäť historická, známosť vtedajších medzištátnych i domácich pomerov, a k tomu ten ružový nádych optimizmu filozoficko-poetického, ktorý plodil v ňom presvedčenie, že nádobno prísť už dnes tomu okamihu, v ktorom uzavrie sa večný sňatok medzi ideálom a skutočnosťou, a to na základe pravdy a spravodlivosti, ktorých domáhajú sa národy. Štúr veril, že treba len na verejnom hrinku v zhromaždení osvietených ľudí, zákonných zástupcov municípií, v oči Európy, v súvise so vzdelancami všetkých národov rázne slovo preriecť, odôvodniť, zahrmieť utlačiteľom národov, a spadnú reťaze z nôh a rúk otrokov. Ja verím, že nebilo svätejším ohňom najlepších úmyslov srdce za dobro celej krajiny a všetkých ju obývajúcich národov v žiadnej hrudi, ako bilo v hrudi Štúrovej.

Ale tie pomery! Diéta krajinská z r. 1847/8 premenila tiché, tak dobre práci hmotnej ako literárnej a vedeckej prajné miesto Bratislavu na hurhajovňu najrozpustilejšej chasy. Pod menom mládeže dietálnej, ktorá takú zvláštnu úlohu hrala v období toho času, dovalilo sa veliké množstvo zemianskych synkov s vyslancami stoličnými do Bratislavy, ktorí mali tu bez všetkého dohľadu a každej disciplíny svoje politické a krajinské štúdiá vybavovať. Jedni z nich stáli ako juráti a patvaristi po boku patričných stoličných vyslancov a odpisovali aktá dietálne, iní zase len tak na útraty rodičov tu márnili dni hrou, hýrením a demonštráciami a jedni boli ako „ablegati absentium“,^[1472] protekciou totiž patričných magnátov, ktorým nechcelo sa osobne dostaviť na diétu splnomocnení k tomu, aby ich osoby zastupovali a títo mali i miesto a slobodu rečnenia v dome stavov a rád. Štúdiá politické týchto mladých pánov a nádejných zákonodarcov záležali v tom, že jeden lebo najviacej dva roky odbavili si niekde na akadémii, potom už chodili na diétu, keď bola, keď nie, išli na patvariu^[1473] k niekomu, advokátovi alebo sudcovi, protekciou opatrení boli u vyšších krajinských súdov a dikastérií umiestnení ako pisári, sekretári atď. Odbaviac tu svoju prax, bývali potom ku advokátskym skúškam pripúšťaní; iní aj bez toho robili kariéru politickú a diplomatickú.

Stáli síce pod dohľadom kráľovského personálu,^[1474] čo predsedu diéty, ale to bola slabá disciplína, keď i sám personál stál v nebezpečenstve upadnutia do nemilosti „mládeže dietálnej“. Táto vypískala alebo éljenami oslávila, kto jej buď k lícu nestál, alebo tešil sa z priazne jej; v noci mačacina alebo fakláda striedali sa. Mešťania boli vyhostení z verejných miestností, ktoré táto bujná mládež navštevovala. Táto dietálna mládež bola panovnicou mesta i diéty. Nad ňou stál jediný Hadúr^[1475] a tohoto veliký prorok Kossuth. Medzi vianočnými sviatkami 1847 donútení boli výstupkami tejto zlatej mládeže páni vyslanci už pomýšľať na ochranu osôb svojich a vo spoločnej porade uzavreli, „aby každá stolica, okolie a mesto vyznačilo zo svojich kancelistov jedného alebo dvoch, ktorým by sa za znak palica dala, a ktorí by na tých pozor dali, čo nezdobu robia;“ ale i to nemalo platnosti a často i najčelnejší mužovia, keď opovážili sa mať mienku od Kossutha odchodnú, surovo vo verejnom zasadnutí napádaní, potupení a vysmievaní boli. O výstupkoch po meste, o nočných výjavoch, kde bunda a fokoš^[1476] hrávali po uliciach svoje úlohy, estetický a morálny cit zabraňuje mi písať.

Politických veľkých strán v zmysle terajšom vtedy ani nebolo na diéte uhorskej. Veľkosť vôbec chýbala vtedy pomerom verejným. Len veľmi maličká čiastka národa bola na tejto diéte reprezentovaná, t. j. len zemianstvo, a keď ešte povieme klérus, i to len katolícky. To bola uhorská diéta. Nuž a na tejto diéte boli síce dve strany, ale tie tiež nemohli byť po práve veľkými, politickými, národnými stranami pomenované. Bola to aristokratická hádka o chlebíček, o hodnosti a vyznačenia, a najviac ešte keď povieme, bol to fanatizmus maďarský, ktorý sa dobíjal o vládu v zemi, o samopanstvo nad nemaďarskými národmi pod kepienkom konštitúcie. Šľachta mala prostriedky, aby mohla zahrať si na politické strany; a využívala ich náležite, trúbiac po svete tam o politike konzervatívnej, tu o politike liberálnej a túto menovite vyvyšujúc a oslavujúc po Európe ako národnú, politickú, eminentne európsku, na výške času stojacu stranu. Nešťastní my Slováci takýchto mali sme tlmačov pred svetom. Stadiaľ aj potom ten náramný krik o komunizme, o sluhoch kamarily,^[1477] o najatcoch absolutizmu atď., keď i Slovák nechcel ďalej mlčať, ale ozval sa o svoje dobré právo a ozval sa naozaj veľmi pádnymi dôvodmi.

Tieto dve strany na sneme r. 1847/8 proti sebe stojace boli tí takrečení konzervatívci čili priatelia vlády a opozícia, ktorá si aj meno liberálnej strany pridávala. Vlastne tamtá nebola konzervatívna a táto nebola liberálna, keď povážime obapolné ich skutky a keď ich zrovnáme s celých století predošlých povahou. Či bola kedy od století a století taká vláda, aby bola s takými reformami pred snem predstúpila ako vláda kráľa Ferdinanda V. pred snem r. 1847/8? Zriadenie avicity, odkúpenie sa poddaných, zrušenie colnej čiary medzi Uhorskom a dedičnými zemami, trestný zákonník, obľahčenie mnohonásobné obchodu, po čom stoletia túžili, či to zasluhovalo menovaným byť konzervativizmom? Či to nebol práve v eminentnom slova zmysle pokrok? A to síce pokrok rozumný, opravdive slobodomyseľný a slobododarný. A to chcela strana konzervatívnou menovaná, vypiskovaná, potupovaná, blatom neúcty temer v každej sednici zahadzovaná! Nuž a tá liberálna, tá opozicionálna strana, či toľko mala tej liberality pri sebe, že sa jej chvála nezmestila do rámca éljenov „dietálnej mládeže“, ale musel vyrútiť sa až za hranicu a tam v platených článkoch anglických dityramby^[1478] o sebe spievať? Hľa, pozrimeže si na obrážtek! Kossuth vykričal panštinu a robotovizeň za osud — o čom nižšie —; a keď hneď v prvých okolitých zasadnutiach prišla reč na to, že zemianstvo do domácej pokladnice v pomere s nezemanmi platiť má, čo sa aj napokon prijalo, ukázalo sa ničmenej pri rokovaní, že práve opozicionálni vyslanci viacej boli sobeckí než slobodomyseľní, keď z týchto mnohí proti tej dani boli, takže len hlasmi takrečených konzervatívnych v okolitej sedenici mohla nárada táto prejsť. A predsa i táto nárada v riadnom snemovnom zasadnutí len dopoly prijatá bola, t. j. daň vojenská iba na poplatnom ľude trčať zostala. V rečiach sa pretekali rečníci „adózzunk“^[1479] a hneď každú reč si oslávili po Anglicku, Francúzsku a Nemecku, ale pod tým „adózzunk“ rozumeli len domácu a vojenskú pokladnicu, k tomu ešte pri rozhodnutí len tú prvú si ponechali. O tomto veľkom rozdiele pred zahraničím veľmi opatrne mlčali. Veľmi opatrne i doma na svojej diéte mlčali ďalej i o iných, nie menej dôležitých ťarchách, napr. o stoličných verejných robotách, o ubytovaní vojska, o povinnosti do vojska synkov dostavovať atď. Tak ďaleko ich liberalizmus nesiahal, ale hubatí ich politici pred Európou o liberalizme maďarskom najväčšie chvály vytrubovať vedeli. Kossuth jeden raz pri rokovaní o tom všeobecnom dávkovaní vykríkol: „To, že Uhorsko je a ešte stojí, je dielo zemianstva!“ Rozumel tu iste to rytierstvo zemianske, ktorým tá takrečená „insurekcia zemianska“ honosila sa; ale ako málo tá insurekcia v stave bola nie krajinu, ale ani len samé to zemianstvo ochrániť, ukázalo sa vo vojnách francúzskych. A akúže liberálnosť dokázala tá opozícia tým, že milostive povolila, aby spoločne s nezemanmi platila domácu daň? Domáca daň bola určená na platenie stoličných úradníkov, manipulovaná bola samými zemanmi, ľud o vynaložení nič nevedel, nezeman do úradu verejného pripustený nebol, hlasu vo sboroch stoličných nemal. Či by nebolo spravodlivé bývalo, aby si sami zemani boli túto daň zaplatili? Nie, ešte za liberálnosť svoju to vykrikovali, že aj oni prispievali ku svojim, sebou vynakladaným a troveným poplatkom.

Liberálnosť opozície tohočasovej ukazuje sa ďalej v hádkach o prípise ku kráľovi na jeho predlohy, skutočne blahosľubné, pokrokové a k obecnému dobru namierené; opozícia táto liberálna nechcela prvej dať sa do povinnej práce, než by sa jej ponosám zadosť neučinilo. A čo to boli za ponosy? Azda bieda ľudu poplatného? Azda hladomor, ktorému tisíce a tisíce ľudu za obeť padlo? Ach, Pán Boh zachovaj! To nepálilo opozíciu, ani jej srdce nebolo katastrofami tisícich a tisícich rodín dotknuté. Opozícia chcela zodpovednú vládu, chcela sedmohradské stolice pritrhnúť^[1480] k Magyarországu a chcela si kráľovstvo chorvátsko-slavonsko-dalmatínske podmaniť.^[1481] Proti oným predlohám kráľovským postavila tieto ponosy a im prednosť dať namáhala sa táto opozícia. Či to bola liberálnosť takto pred sedlom jazdiť? Zodpovednosť vlády vyžaduje isté podmienky, ako reprezentáciu ľudu, a tento snem reprezentoval päťstotisíc duší zemianskych, a desať miliónom ľudu nechával len bremená niesť a poslúchať, čo týchto päťdesiatdva hlasov zemianskych na diéte ustanoví; nuž to má byť liberálnosť, aby týchto päťdesiatdva hlasov, reprezentujúcich malý zlomok národov, dostalo právo na zodpovednosť ťahať vládu, ktoré právo náležať môže iba celému národu, poťažne všetkým národom, krajinu obývajúcim a ťarchy štátne znášajúcim, a nie zlomku tomu chatrnému, asi pol milióna duší predoprávnených, ale ničím k ťarchám zem tlačiacim neprispievajúcich, reprezentujúcemu. Či je to nie zo strany opozície osobovačnosť práv, ktoré podľa ústavných pochopov jej vonkoncom neprináležia? „Jesto zásada,“ hovorí Štúr v „Augsburger Allgemeine Zeitung“ v polovici decembra 1847, „s ktorou sa opozícia takmer pri každej príležitosti rozhadzuje: „Nihil de nobis sine nobis.“^[1482] Potom, že každý len natoľko má účasť mať v dobrodeniach ústavných, nakoľko ťarchy krajinské znáša. Ako sa ale zachádzanie opozície oproti národu s týmito zásadami zrovnáva? Ona chce s majetkom národným nakladať bez národa; ona chce vládu na zodpovedanie ťahať, kde naproti tomu toto len v pomere k celému národu významu má; ona chce práva ústavné sama užívať, bez toho, že by sa k ťarchám krajinským mala. A keď už opozícia s touto otázkou, pri ktorej, ako sa každý domakať môže, len za politickú prednosť svojej kasty bojuje, kráľovské predlohy celkom nazad odtisknúť chce, či sa toto zachádzanie môže ospravedlniť? Či je to, nepovedám slobodomyseľné, ale aspoň spravodlivé? Slovo „zastupiteľstvo“ hrdo nosí opozícia na jazyku, ale nárada k takej reprezentácii na žiadnom sneme dosiaľ od nej nevyšla. Spýtajme sa aspoň, ako to vyzerá so zastávaním miest? Či nesprávny stav kráľovských miest, ktoré zákonného a spravodlivého predstavovania kroz stavy (zemanov) sú pozbavené, nekladie slobodomyseľnosť opozície do veľmi planého svetla? Či on neukazuje viac na žiarlivosť opozície, na jej aristokratické prednosti ako na opravdivé vlastenectvo? Bo priemysel, obchod, umenia sú predsa viac v mestách udomácnené ako u zemianstva, inteligencia — ak sa pod ňou nielen politizovanie rozumie, v ktorom si, pravda, zemianstvo väčšej spôsobnosti nadobudlo — sa aspoň v tej miere, ako u stoličného zemianstva, tak aj u meštianstva nachádza. Predsa si opozícia myslí, že vlastenecky a slobodomyseľne koná, keď tieto záujmy ich zákonného reprezentovania zbaví, alebo im úlomok z hlasu z milosti udeliť chce.“

A čo povedať o tých dvoch ostatných ponosách? O Sedmohradsku a Chorvátsku? Tu sa mieša opozícia neprávno do municipiálnych práv susedných, pripojených síce k Uhorsku, ale národnými a muncipiálnymi právami opatrených zemí. A takýmito osobovačstvami chce predôležité predlohy kráľovské, keď nie ostrániť, teda aspoň obťažiť a do nekonečna s nimi odkladať.

Na čele tej opozície zo dňa na deň viacej vzmáhajúcej a zmocňujúcej sa stála stolica peštianska a na čele tejto Kossuth. Ku charakteristike liberalizmu peštiansko-kossuthovského podal v spomenutom článku Štúr túto kresbu. „Čím viac kto o tom programe, ktorý opozícia vo svojej peštianskej porade vyhotovila, rozmýšľal, tým nápadnejšie mu musel prichodiť punkt ostatný. V tomto dáva opozícia krajine na známosť a vedomie, že jej usilovania ta smerujú terajšiu ústavu stolíc zadržať. Táto ale, ako teraz stojí, trebárs pre záujmy zemianske naozaj osožná, je celkom aristokratická; zo stanoviska ľudomilovného povážená robí stav, v ktorom zemianstvo nad ľudom panovať, ako sa mu páči, ho potlačovať, každý i samej najvyššej autorite sa priečiť môže, takže potlačený ani pri svojom kráľovi dostatočnú ochranu proti sebevôli malovladárskej nájsť nemôže. A tento stav chce opozícia aj naďalej zadržať! Tento jediný punkt je dostatočný, aby slobodomyseľnosť opozície v pravom svetle ukázal.“

Do takýchto pomerov vstúpil Štúr s počiatkom mesiaca novembra r. 1847 ako vyslanec krajinský. Tu značilo zobrať sa náležite. Už sám tento mnou tu v hlavných len črtách podaný obraz vecí, osôb a dejství môže prispieť k tomu, aby sa o Štúrovi ako vyslancovi krajinskom s povďačnosťou a uznalosťou od národa súdilo. Áno, keď terajších zástupcov slovenských volebných okresov prirovnáme k tomu prvému reprezentantovi slovenského mesta, teda niže bodu ľadového stúli sa ich láska k národu a odvaha politického charakteru proti tomuto tribúnovi horliacemu za blahobyt a dobro všetkých.

Štúr bral pilnú účasť na zasadnutiach ako okolitých — kde sa pripravovali predlohy —, tak i krajinských, kde už o nich stála debata a rozhodovalo sa; zprávy podával vysielateľom svojim riadne o všetkom, čo robilo sa, bár nemal plateného patvaristu a pisára.

Prvá príležitosť zavdala sa Štúrovi vystúpiť panickou rečou v okolitej sednici^[1483] dňa 17. novembra 1847. Predmet rokovania bol o slobodných a kráľovských mestách. Slávne stavy vonkoncom upierali mestám hlas na diéte, a to i také stavy, ktoré po Európe tisíce vyhadzovali na uplácanie novín za to vykrikovanie slobodomyseľnosti stavov a rád uhorskej opozície! Jednomyseľná bola tu opozícia s konzervatívcami. A či po práve to robili? Boh uchovaj! Veď zákonný článok 10 z r. 1790 určite hovorí, že „uhorská zákonodarná moc skladá sa zo štyroch stavov a tento štvrtý stav že je meštianstvo“. Ale, pravda, stavy tri vedeli potlačiť tento štvrtý stav a ujali mu postupne právo hlasovania na diéte a tam ponížili ho na púheho meravého poslucháča. Dobre volal Štefan Károlyi^[1484] z Pešti: „Nemôžem sa dosť nadiviť, že mestá sú tu určené len k večnému sedeniu! Sme čiastka zákonodarstva, sme ako vyslanci povolaní od kráľa, a predsa nemáme hlasu!“

Štúr skočil sťa junák odvažitý do prostriedku nepriateľov a neohliadajúc sa už ani napred ani nazad po nepriateľoch slobody, celú moc v rukách majúcich a bezbranné meštianske zastupiteľstvo okružujúcich, hovoril nadšeným hlasom:

„My chceme slobodu! To je náš cieľ a svätá túžba naša! Keď ale slobodu chceme, dajme ju tomu, kto ju vždy zastával, usaďme slobodu tam, kde bolo jej miesto a prítulok, keď ju v krajine utiskli a zo všetkých kútov vyhnali. Pozrime že len do stredného veku: kde sa vtedy rozvíjala a kde sa zachovávala sloboda, keď nie v mestách? Ak ju teda chceme naozaj napomôcť, dajme mestám politické práva tým viac, že ich ony aj u nás mali a len po nepravde o ne prišli. Ale hovorí sa, že u nás slobody dosť. Áno, dosť, ba až mnoho je tej zemianskej slobody, no ľudskej, opravdovej slobody veľmi, veľmi málo. Všetko naše usporiadanie svedčí o tom! Keby mestá boli mali väčšie slobody a politické práva zabezpečené, nikdy by sa ani ľud nebol tak potlačil, nikdy by do takého rabského jarma nebol upadol! Zemianstvo si ale všetko privlastnilo a na seba pritiahlo, a nebolo nikoho, kto by prevahu, premoc a prestupky zemianstva^[1485] bol obmedzoval a v slušných hraniciach držal. Politické práva miest ja i z tej pohnútky ďalej zastávam, že s politickými právami sú i meštianske práva a prisluhovanie spravodlivosti v tuhom spojení. Kto tamtie má, má i znamenité meštianske práva a inakšie sa mu ako druhému spravodlivosť prisluhuje. Dokazuje to celý beh nášho právodavstva^[1486] a prisluhovanie spravodlivosti. I z tohoto teda ohľadu žiadam, aby sa politické práva rozšírili a tým, ktorí ich už mali, navrátili.“

Kossuth, pred ktorým šesť rečníkov meštianskych hovorilo viac-menej dôrazne — najdôraznejšie Rengey, vyslanec mesta Segedína — mlčal, len to ho bodlo, čo Štúr s toľkým zápalom predniesol. „My chceme slobodu,“ tieto slová z úst Štúrových boleli ho viacej ako to, čo povedal Rengey: „Pohanenie naše padá aj na vás, ktorí nechcete byť spravodliví. Ústava vlasti našej milióny ľudu do ničoty uvalila“ atď. Všetko toto a podobné nechal stáť milý ten krasorečník peštiansky^[1487] a oboril sa celou svojou výrečnosťou na Štúra, hovoriac hneď, ako Štúr sadol:

„Predrečník má v tom pravdu, že by ľud nebol tak potlačený a nebol by padol do takého rabstva, keby mestá boli vedeli práva svoje zadržať; medzitým ale zdá sa mi, keby mestá neboli hľadali vo výsadách svoje šťastie, aj ľud by bol zostal slobodný. Do očú mi padá, že mestá, keď sa dačo zmôžu, hneď chcú byť kráľovskými, hneď sú ich obyvatelia honoratiores ^[1488] To je ale darmo, taký je beh sveta! Je to raz osud, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v zácti stojí. Ja ostatne za mestá všetko urobím, až keď uvidím, že ich rozvitok dostane zámer ústavný, a nie absolutistický; teraz ale nie som za to, aby sa im hlas na diéte dal.“

Tak silno sedel v sedle samovlády aristokratickej Kossuth dňa 17. novembra a nebadal ani vo sne, že zanedlho i sám bude húsť inú nôtu. Po ňom sa pustili vyslancovia stoliční, konzervatívci i liberálci bez rozdielu, tak dobre Babarczy^[1489] ako Bónis,^[1490] odopierať mestám spravodlivé ich nároky a žiadosti s tým len sporadickým rozdielom, že jedni frázami liberalizovali, iní ostro práve polemizovali proti nim, v ostatnom všetkých tendencie na jedno vychádzali: odhodiť vec na dlhú lavicu čakania a odkladania celej záležitosti ad calendas graecas.^[1491]

Štúr nezostal dlžen odpoveď Kossuthovi na ten jeho „osud a beh sveta“, ku ktorému prikovať chcel rečami svojimi a heslami vydávanými národ pospolitý. Zavdala sa mu k odvete vhodná príležitosť o mesiac, keď v krajinskej sednici dňa 21. decembra jednalo sa o odkupe od urbárskych povinovatostí. Znamenitá reč Štúrova hodná je, aby terajšiemu obecenstvu už aspoň v stručnom výťahu ku známosti prišla, aby videlo sa, kto vlastne za čisté práva ľudu boril sa, či všemohúci Kossuth a či prostý vyslanec mestský Ľudovít Štúr. Tento zostane interesantnou osobnosťou i potom, keď už dávno voda sa zavrie nad Kossuthom, toľko ráz svoje zásady a činnosť politickú menivším.

Štúr v dlhej reči svojej s veľkou pozornosťou načúvanej dňa 21. decembra vyhlásil najprv záležitosť poľahčenia ľudu a menovite oslobodenia ho od poddanstva za najpálčivejšiu a šťastné jej rozhodnutie za najželateľnejšie spomedzi všetkých otázok krajinských a potom hovoril: „Nedávno, keď som bol tuná, poľutovaniahodný stav tej „miserae contribuentis plebis“^[1492] podotkol, zaslúžilý vyslanec^[1493] stolice peštianskej (Kossuth) videl v potlačení tom ľudu „osud“, spomenúc mne na odvetu, „že je to beh sveta, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v zácti stojí“. Ja ale v tomto vonkoncom žiaden osud nevidím a chráň Boh, aby v tom aj dáky osud ležal! Takýmto činom by sa stav potlačených v ľudskej spoločnosti ani nikdy polepšiť nedal. Vec sa má celkom inakšie. Osud (fatum) je nevyhnutná potreba prirodzená, tejto ale v štátoch a histórii nieto, ani byť nemôže, bo tu na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nič je nie inšie než rozvíjanie a uskutočňovanie sa tejto vôle. Bol síce voľakedy v histórii osud, a to v štáte rímskom, keď rímskou zbrojou premožené národy pred Capitoliom kľačiac,^[1494] celkom pod sebavôľu a samopanstvo rímske dostali sa, bo títo len z tej námery premáhali národy, aby pred svetom svoju mužskosť a silu preukázali a premožené národy tak ako sa im zachcelo a páčilo, k svojmu osohu spotrebovali bez toho, že by sa o duchovný alebo materiálny dobrobyt týchto národov boli postarali. Medzitým tento hrozný stav, ktorý v rímskom svete nachádzame, kde podľa jedného chýru jeho spisovateľov srdce sveta sa puklo, mohol sa tam udržať len pred vystúpením a uznaním kresťanstva, ktoré ako každému človeku, tak aj každému národu slobodu duchovnú dalo a prisľúbilo a ktoré v pomeroch človečenstva celkom novú epochu začalo. Bolo, pravda, aj potom a trvá až podnes potlačenie národov, ale toto nie je viac v tomto veku na poriadku, ako to v svete rímskom bolo. Tak teda je zo štátov a histórie osud celkom vyhnaný a priblížili sa naposledy časy, v ktorých následky slobody aj utlačený ľud precíti a cez dlhé stoletia poľahčenie stavu svojho túžobne očakávajúc, vo vydobytých človečenstva dobrodeniach účasť brať bude“ atď.

„Ale nechže vyslovím sa o stave chudobného ľudu nášho a o potrebe poľahčenia a polepšenia jeho lósu. To požadujú čím najsúrnejšie záujmy a budúcnosť našej vlasti, to požaduje prisluhovanie spravodlivosti a svätá vec človečenstva. Všetko toto hlasite k nám volá, aby sa už raz a naposledok chudobného ľudu lós polepšil. Žiadame v krajine slobodu a trpíme s ňou vonkoncom nezrovnávajúce sa roboty urbárske! Nuž ale obzrimeže tohoto smutného stavu následky! Či taký človek, ktorý k osohu druhých robotujúc miesto odmeny od každého opovrhuje sa, všade odstrkuje či taký človek má vlasť? Či nestane sa pri prvej príležitosti podlým prostriedkom proti nej a proti slobode vôbec? Či pritúli sa taký ku vlasti ako k sladkej matke? Čo nemá, čo nezná, k tomu nemôže sa ani s láskou túliť. Takýto človek len rodisko má, ale vlasti, tej drahej vlasti, nemá, aby mohol o nej tie úlohy plné slová zvolať: „O pater, o patria, o Priami domus!“^[1495] Pravda, tomu je ľahko o láske k vlasti rozprávať a oduševňovať sa za ňu, ktorému k užívaniu všetko je v krajine pristrojené, ktorý na priestranných majetkoch svoje oči pasie, ktorému k výsluhe celé množstvá sú prichystané, ktorý nič nedávkuje, len zbiera, ktorý nič neznáša, len užíva, taký fruges consumere natus^[1496] naozaj môže vlasť svoju rád mať, lebo v tejto láske len sám seba rád vidí. Ale inakšie sa má vec u toho, ktorý máličko majúc, ešte i z toho toľko musí k iného pohodliu preč dať, že s ostatkom sotva biedne vyživoriť vládze. Ďalej, my chceme v krajine vzdelanosť rozširovať a celkom po práve a pravde to žiadame, ale v takýchto okolnostiach najmä medzi chudobným ľudom ju rozšíriť sotva sa nám pošťastí. Darmo sa tu prevychovávanie ľudu nárady chystajú, kým tieto vzťahy, o ktorých hovoríme, panujú, bo i sám ľud v nich vzdelanosť za potrebnú pre seba nedrží, a kto by medzi nami neuznával, že by ona pre zanedbaný a v poverách zamotaný ľud náš predsa velice potrebná nebola? Medzitým, keby aj ľud uznal potrebu vzdelanosti, nuž veď on ani času ani spôsobu nemá vo vyučovaní školskom účasť brať! Bo ako dieťa sedliaka natoľko vyrastie, že samo chodiť môže, hneď ho rodičia jeho ku prácam privrú, lebo pri toľkom množstve najmä urbárskych robot sa im i táto slabá pomoc dobre zíde. Aby som druhé, z takéhoto zachádzania vytekajúce mravné následky zamlčal, len to pripomínam, že takéto dieťa je bez všetkého povedomia, bez všetkého citu ľudského, bez oduševnenia sa za úlohy života! Preto aj vysmievajú sa mnohí z chudobného ľudu, že je sprostý a hlúpy, urážajú sa na jeho nízkom duchu, ale mu ničím nespomáhajú, nevidia, že príčinou zanedbania jeho nič je nie inšie, ako také okolnosti jeho. V hornej Uhorskej, kde je zem o moc neúrodnejšia ako na Dolniakoch a kde okrem toho je aristokracie pomerne oveľa viac ako na Dolnej zemi, a preto aj jej tlak na ľud o moc ťažší, tá mienka panuje o ľude obecnom, ktorá aj do porekadla prišla, že je sedliak oplan. Veď je pravda, že je dakedy aj surový, ale tí múdri ľudia, čo to istia a vytýkajú, nepomyslia, že veru človek, ktorý pod večnými ťarchami stoná, ktorý často čo jesť nemá, ktorý vidí, ako jeho deti od hladu umierajú, a on ešte pritom na iných pracovať nútený je, každý možný spôsob užije, ako by si spomôcť a od násilia oslobodiť sa mohol. Tak často na druhých zvaľujeme viny, kde by sme len do seba vstúpiť a pravdu si vyznať mali.

Chceme rozvitok priemyslu a veru aj toho máme prenáramnú potrebu v krajine, ale aj tohoto rozvitok v takýchto pomeroch je skôr nemožný. Zeme poplatného ľudu nie sú jeho, ako aj zemskí páni nemôžu svoje majetky nepohnuteľné za svoje slobodné považovať a tak na nich ani priemysel skvitnúť nemôže. Chýrečný Young^[1497] hovorí: Dajte dakomu slobodné zeme, aby nimi úplne vládol, a on vám raje z nich utvorí, ale nech nimi celkom nevládne, teda onedlho tŕním a krovinou zarastú. Toto aj z ohľadu vlasti našej je celkom isté a opravdivé. Po celej krajine je známo, ako je u nás zanedbané poľné hospodárstvo a podobne aj priemysel napriek mnohým namáhaniam skvitnúť a rozviť nemôže sa. Toto je hlavná príčina našej chudoby, ale najmä chudoby nášho obecného ľudu. Nemá ľud tento ani vôle, ani chuti lepšie viesť svoje gazdovstvo a obrábať tie zeme, ktorých úžitku len jedna chatrná čiastočka je jeho, ale ani známosti nemá, aby ho dokonalejšie viesť mohol. Nechcem ja rozprávať o mnohých následkoch odtiaľto vytekajúcich, ale jedno nemôžem zamlčať, a to je hrozné panovanie hladu, ktorý v našej krajine tohoto roku hrozne zúril. Videli sme tie vybledlé tváre, vieme, že tisíce na hladomor do hrobu sa podostávali a toto nás dostatočne presvedčiť môže, aby sme zanechali doterajší spôsob, ak nielen dobropyt krajiny napospol, ale dobropyt každého jednotlivca napomôcť žiadame. Zo strany našich právomocností nič alebo len veľmi málo robilo sa k odstráneniu tohoto hladomoru, bár sa aj po stoliciach reči o tom viedli. Dakto nadmieta, že príčinu hladomoru netreba v urbárskych pomeroch hľadať, ale ja hovorím práve, že nie inde má sa hľadať príčina tejto biedy, lebo prečo inde po Európe, kde tiež neúroda a drahota panovala, kde ale nieto urbárskych pomerov, ale len práve u nás, v Galícii^[1498] a nešťastnom Írsku, kde tie neblahé pomery panujú, hladomor zúril? Istotne, istotne budúcnosť našej vlasti závisí aj od odstránenia urbárskych pomerov. V krajine, kde feudálskeho poddanstva nieto, panuje pokoj a bezpečnosť; naproti tomu šťastie jej kroz potlačených často hrozne býva rušené, ako sme to sami už neraz skúsiť museli. V čerstvej pamäti sú nám smutné búrenia v čas cholery^[1499] a len abych jeden príklad zo susednej krajiny^[1500] pripomenul, vieme, aké hrozné nešťastie ju vlani potkalo. Ako nedávno v napomáhaní blaha krajiny veľmi zaslúžilý vyslanec mošonský naozaj pravdive poznamenal, myslím i ja, že najlepší liek proti vzbúreniam je sloboda; nechže sa ona teda vo väčšej miere aj nášmu biednemu ľudu dá, aby tak každá príležitosť k smutným výstupkom na veky od našej vlasti odstránená bola. Tá krajina, kde sloboda a rovnoprávnosť panuje, je aj pred cudzími nápadmi bezpečnejšia, lebo sa silou zosústredenou brániť a zastávať môže. Majme teda dôveru nielen v sebe samých — stavy predoprávnené dosiaľ — ale najmä v sile celistvej krajiny našej, bo sloboda je sama pre seba zbrojou nepremoženou.

Hovoril som o záujmoch krajiny našej, ktorých napomáhanie z veľkej časti vo vyslobodení úbohého ľudu nášho leží; ale aj prisluhovanie spravodlivosti, o ktoré sa telo zákonodarne hlavne starať má, požaduje, aby sa už raz otázka vykúpenia ľudu rozhodla. Spravodlivosť požaduje, aby sa k povinnostiam aj právam pripojili, lebo inakšie žiadna obec na pevných základoch stáť nemôže, u nás ale ľud dostal len mnoho povinností a robotovania vykonával, ale žiadnych práv nemal. Smutná, ale istá vec je to, že trvanie pomerov spomenutých, ľud náš porovnávajúc so zemianstvom, do zlého položenia priviedlo. Preto cítiac to ľud horko a bolestne žaloval sa každému, o ktorom myslel, že ho poľutuje, ba od žiaľu a smútku v jeho piesňach vrchy a doliny ozývali sa. Tuná na sneme krajinskom sa zbierajú a prednášajú ponosy všelijaké, len na ponosy miliónov a miliónov poplatného ľudu nik zrenia neobráti. Buďmeže už teraz spravodliví a čujme ponosy uhorských národov, bo oni nesú všetky ťarchy krajinské.

Povedal som už, že zásluhy ľudu o dobro a zdržovanie krajiny nie sú posiaľ uznané od tejto, nuž a akože ich uznali daktoré panstvá, tak výdatne v sneme zastúpené? Hrozné pálenice nastavali a krčmy rozmnožili tak, že kde v jednej dedine desať spolumajiteľov (komposesorov) bolo, tam i desať krčiem postavilo sa, do ktorých sa háveď zberby židovskej dostala,^[1501] ktorá bez všetkého svedomia ľud lúpi a zodiera, aby veľké árendy panstvám zaplatiť mohla, takže najmä na Horniakoch našich, kde je zem neúrodná a moc židov a kompososerov, vo veľa obciach ľud celkom na mizinu vyšiel. Pustnú obce, lebo židia exekúciou sudcovskou napomáhaní opanúvajú sedenia ľudu úbohého,^[1502] ktorý sa z domu otcovského vysťahovať, od rodiny a príbuznosti odtrhnúť a do cudzieho sveta pustiť musí, aby tam zahynul užitočný kedysi člen vlasti a rodiny!

Nechcem tuná pripomínať ešte iné následky tohoto mrcha gazdovstva nášho krajinského, nechávajúc si to na inú príležitosť, ale nemôžem už tuná nepripomenúť, že toto plané gazdovstvo páleničiarske je pôvodom, aspoň hlavnou príčinou i toho osudného, katastróf rodinných, plného hladomoru, ktorý po horných vidiekoch Uhorska panoval!

Naostatok aj svätá vec človečenstva mohutne nás vyzýva, aby sme zásadu oslobodenia ľudu raz už vyslovili a poctive previedli. V západných štátoch nie sú tieto feudálne vzťahy viacej v obyčaji, ani sa ony s terajším duchom stoletia nezrovnávajú. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali,^[1503] druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému zaslúženému, v opravdivom zmysle vzatému človekovi povolia a prisúdia. Buďme na tom, aby aj nám svitalo, keď už inde svitá, a aby sme nezostali za svetlom vo tmách šeredných! V tomto ohľade nádejem sa, že sa právo zákonodarstva rozšíri a že ho najzaslúžilejší a najspôsobnejší bez záujmov kastových povedú. Nech sa len najprv zruší právo avitické, teda moc majetku sa do iných rúk dostane a s majetkom sú obyčajne spojené aj práva politické.

Keď sa ľud od poddanstva oslobodí, vtedy, ako máme nádeju, aj synom úbohého ľudu tohoto a takzvaným honoraciorom krajšie časy svitnú, ktorí posiaľ v zákonoch žiadne určité miesto, v živote žiadneho uznania nemajú. Vytvorení z každého úradu verejného dostali síce už možnosť zastávania úradov, ale možnosť veľmi otáznu, nepraktickú; mohli totiž ako len chceli byť nadaní a spôsobní, už od rodu boli z politických záležitostí vytvorení a tak k ničomu dostať sa nemohli. Že toto vytvorenie pokrokom našej vlasti náramne škodilo, každý nahliadne a uzná, komu je z dejepisu známe, že u druhých európskych národov tí najväčší mužovia ľudu tohoto synovia boli, ktorých svet obdivoval a posiaľ ich v živej pamäti a úcte má a drží.

Keď sa toto vykúpenie ľudu prevedie, nutne nasledovať musí z toho, že aj druhé, s urbárom spojené vzťahy prestanú, prestane súdobnosť zemského pána a tá takrečená panská stolica (dereš a palica) a na druhej strane vzniknú nové práva ľudu. Lebo to priečilo by sa jedno druhému, keď by raz slobodný bol ľud od urbáru, a predsa ostávať by mal pod panskou palicou. Veď i tak, keď dobre vec povážime, prisluhovanie spravodlivosti vlastne len krajine náleží. Takých priečností sa, pravda, u nás i v iných zákonoch nachádza ako napr. v tom zákone, podľa ktorého si každý nezeman môže nadobudnúť nepohnuté statky zemianske, a predsa staročizeň^[1504] (aviticita) ostala v práve, alebo v tom, podľa ktorého nezeman môže sa na každý úrad vyvoliť, ale nezemania voliť nemôžu, nuž kto ho tedy voliť bude? Medzitým, kto by z nás nemal tú nádeju a nebol toho presvedčenia, že sa tieto priečnosti na terajšom sneme vyrovnajú? Čo sa rozšírenia práv odkúpeného ľudu týka, tu myslím, že by sa tiež tej zásady „de nobis nobiscum“^[1505] len blahodarné následky pre celú krajinu ukázali.

Ešte by mi zostávalo o spôsobe odkúpenia prehovoriť, ktorého trinástoraký spôsob bych mohol predniesť; medzitým len dvojaký obzvlášte radím: alebo aby sa na spôsob banky, alebo každoročne pár umŕtvujúcimi zlatými vykupovali poddaní, kým by všetko nesplatili, rozumie sa, že len čistý osoh a nie bruto by sa na stranu zemských pánov mal zarátať.“

Medzitým, čo takto jednali a hádali sa so zemianstvom statní vyslanci miest a medzi týmito neposledné miesto zaujal si Štúr; ten, čo riadi osudy národov, tvoril si za kulisňami parlamentov nástroje svoje k zrúteniu tyranstva prežitého a potichu stával si po boku pravých bojovníkov za práva a slobodu národov.

Štúr mal ťažké položenie v týchto otázkach všeobecných, lebo mohutná bola aristokracia, ale predsa mal kombatantov;^[1506] kde-tu ktorý ten liberálnejší stoličný vyslanec a najmä mestskí vyslancovia temer bez rozdielu držali mu stranu a hovorili vo zmysle jeho. Ale horšie ešte položenie mal ohľadom maďarskej reči, ktorá sa v tom čase až k trónu bola pretisla a maďarománia zasadla do všetkých pomerov, takže už na čase zdalo sa šovinistom železnou palicou môcť ju vbíjať i do pospolitých záležitostí života národov nemaďarských. Tu stáli jediní chorvátski vyslanci ako jeden muž, brániac svoje minucipiálne práva i ohľadom reči a národnosti, ale tí nemohli byť Štúrovi na žiadnej pomoci, keď oni do uhorských záležitostí miešať sa nemohli, čo by aj boli chceli. Municípiá celej uhorskej krajiny však boli už tmou egyptskou porazené a v otrockej mysli svojej tak stolice ako mestá neboli vstave povýšiť hlasu v cite samosprávy a prirodzeného práva svojho.

Štúr bol jediný na celom božom svete vtedajšom v uhorskej diéte, ktorý mal odvahu, keď všetci zástupcovia uhorského štátu strmhlav leteli do priepasti maďarizmu osudného, oprieť sa nerozumným zábehom fanatizmu do nemožností, a keď sa v pamätnej sednici krajinskej zo dňa 15. januára 1848 jednalo o reči maďarskej, pozdvihol hlas a hovoril Štúr:

„Že sa živá reč^[1507] miesto mŕtvej latinskej za diplomatickú vo vlasti našej povýšila, to, ako myslím, každý za dobré uzná, bo nech mŕtvi pochovajú mŕtvych a živí nech žijú medzi živými. Ale tejto zásady platnosť a cena v tom najmä záleží, aby sa živí napospol tým lepšie a cieľu primeranejšie rozvíjať a vzdelávať mohli; čo je aj hlavná námera veku nášho, že vzdelanosť všeobecne rozšíriť sa namáha. Za slobodu ide vek náš, za slobodu ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne vyhľadáva sa vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá. Medzitým ako je povinnosť jednotlivých krajín a štátov tejto dobrodenia rozšíriť a ich užívanie aj jednotlivcom dopriať, tak aj jednotlivci právo majú žiadať, aby sa im k obsiahnutiu tohoto cieľa potrebné prostriedky od vrchností krajinských podali a od nikoho sa neodopreli. A zo stanoviska tohoto prosím stavy a rady,^[1508] aby ráčili také poriadky urobiť, podľa ktorých by sa v takzvaných elementárnych školách^[1509] vo všetkom vyučovaní reč materinská zadržala, menovite v školách ľudu slovenského rečou vynaučnou reč slovenská ostala. Tak som presvedčený, že to veľmi leží v záujmoch našej krajiny, aby sa ľud tento vzdelal a duchovne nezanedbal. Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode, a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálnymi vzťahmi a ťarchami zavalený a to tým viac, že má neúrodné zeme a na horných stranách Uhorska v pomere o moc väčší počet aristokracie sa nachádza ako na Dolnej zemi a tak jej tlak väčší a ťažší na ľud ako tuto. Schudobnelý ako írsky ľud tento musí s hladom bojovať, okrem toho na mnohých miestach vystavili zemskí páni pálenice, takže už všetok zoslabnutý, zbledlý, otrhaný a len ako tôňa dáka svetom vláči sa. Keby pri tomto nešťastí ešte ho to potkať malo, že by ani vyučovanie vo svojej materinskej reči nedostal, teda by sa naozaj do sprostoty celkom odsúdil a do hrozného duchovného i materiálneho zanedbania upadol. Každý učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia k vyučovaniu, bo v tejto nielen myslieť, ale aj cítiť sme naučení a k dobrému vyučovaniu a vzdelávaniu aj toto je potrebné. Za krátky čas len môže chodiť dieťa chudobného človeka do škôl a ak by sa ešte k tomu v materinskej reči nevyučovalo a len mechanicky v cudzej reči učilo sa, vtedy by také vynaučovanie nie dobré, ale naopak len škodné následky malo. Preto prosím stavy a rady v záujme ľudu tohoto, aby riadne vyučovanie v materinskej reči dostával a vykonávanie služieb božích v tej samej reči sa mu neporušené zanechalo. Žiadam teda, že by sa slová v nárade: „kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má“, vynechali a na ich miesto položilo: „ale nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská“.

Ani „dietálna mládež“, ani „stavy a rady“ neboli síce miernou a čo do požiadaviek skromnou touto rečou Štúrovou nemilo pohnutí, ba naopak s napnutou pozornosťou vypočúvali ho; nuž ale nenašiel sa tiež žiaden, ktorý by bol bajazza maďarónského Josipovića^[1510] a luhára a falšovníka verejnej mienky Tarnóczyho^[1511] ohriakol a ich hlúpe a lživé odvety zavrátil.

Josipovič, vyslanec jedného zemianskeho okresu chorvátskeho, biedny nástroj maďaromanie, bývalý „strážamešter“, chlap surový, odpovedal Štúrovi:

„Nemyslím, že by predošlý rečník z druhej príčiny bol hovoril, ako z tej, aby svoju reč v slovenských novinách mohol dať vytlačiť!“ Chýrečný vtip, bajazzo Turopoľský! Zostane nám v pamäti!

Tarnóczy zas, nitriansky stoličný vyslanec, takto odvetoval:

„Keď predošlý mestský vyslanec (slovo „mestský“ mala byť irónia na stav tohočasový poníženia miest kráľovských, ktoré smeli síce tu ešte hovoriť, ale hlasu nemali pri rozhodovaní) v mene obyvateľov mesta Zvolena hovoril, teda je to na svojom mieste; ale keď ako Slovan hovoril, teda vyznať musím, že ja som zástupníkom o moc viacej Slovákov, a to od tristotisíc, a týchto žiadosť je odchodná od osvedčenia vyslanca zvolenského, bo sa oni s nami zjednotiť a zmaďarčiť chcú.“

Za osem mesiacov po tom dňa 22. septembra utekal i pán Tarnóczy od Brezovej ku Vrbovému a ďalej do Fraštáku s osemsto gardistami pred tými, ktorých tak verne zastupoval! Pravda, že by pán Tarnóczy bol mal viacej povinnosti ako Štúr zaujímať sa národa slovenského, keď tristotisíc Slovákov verne reprezentovať sa zaviazal, z toho ale že naproti ich vôli za zmaďarčenie ich hlasoval, nenasleduje, že by Štúr, verne plniac povinnosť svoju, nebol v práve býval záujem vzdelávania ľudu slovenského stavom a radám na srdce klásť. Avšak — falšovať mienku obecnú, to vedia i terajší vyslanci okresov slovenských!

Štúr, nakoľko na ňom bolo, boril sa statočne ako muž charakteru, ale mal pred sebou vek neopravdovosti, farizejstva, vládybažnosti egoistickej na jednej strane, a na druhej chabosť a sprostotu. On úprimne chcel i slobodu i právny stav pre ľud i vzdelanosť všeobecnú i vychovanie ľudu otrockého v národ čestný. Sám Kossuth počínal sa úctivo mať k Štúrovi, a nestretli sa, že by nebol tamten k tomuto prihovoril sa. Kossuth bez odporu mal v duši raport veľmi citlivý s históriou doby, skutočne on najväčšmi zo všetkých tej doby štátnikov hľadel do budúcnosti a nejazdil na šablónach. Sotva prijal a strovil tú lekciu od Štúra prijatú o tom jeho „osude“, už počínal ohliadať sa, či ozaj udalosti nepotvrdia náhľad Štúrov — a tie ho veru potvrdzovali. Škoda bola, že sa Kossuth dal uvliecť výlučnému maďarizmu v otázkach historických, Uhorska sa týkajúcich, takže v hravej svojej fantázii, v školách dakoľkých podivínov politických zapálenej, nevidel v útvaroch štátnych Uhorska inšie ako meravé maďarstvo. Slovenskí zemani boli mu len maďarskými, chorvátski zemani boli mu len maďarskými, Slovensko, pod superiores partes Hungariae^[1512] známe, bolo mu len Maďarskom, Regna Croatiae, Slavoniae, Dalmatiae^[1513] boli mu len stolice maďarské. Tento blud ho potom zaviedol k falošným závierkam, stadiaľ pošli spory, násilenstvá a zmätok pochopov, z ktorých sa Kossuth dodnes nevymotal, ani sa jakživ nevymotá. Keď sa Ožegovič o zákony opretý oboril na zradcu chorvátskeho Josipovića a falošného vykladača zákonov Kossutha, vtedy mu tlieskali na juhu i na severe Slaviani, Varaždínska župa uzavrela prípisy poslať na municípiá uhorské, ktorými ich vyzýva, aby inakšie návody dali vyslancom svojim a aby chorvátski vyslanci šetrení boli na sneme uhorskom ako zástupcovia kráľovstva chorvátsko-slavonsko-dalmatského, vyložili im celú históriu práv svojich národných z pera historika Ivana Kukuljevića Sakcinskeho.^[1514] Konečne ak by ani toto nespomohlo, osvedčili sa Chorváti, že vtedy ostatný krok urobia a na odtrhnutí sa od Uhorska pracovať budú. Keby bol zostal Kossuth pri idey veku, pri vymožení pravých slobôd národom pod korunou svätoštefanskou^[1515] od století žijúcich, vtedy mohol dosiahnuť výšky nebývalej a bol by sa stal zákonodarcom a tvorcom mohutného štátu na Dunaji. Ale nestalo sa. Kossuth efemerne zvýšený namyslel si a namysleli mu iní, že môže pohroziť všetkým národom tým svojím povestným „Majd számolunk!“^[1516] Nuž porátal sa síce, postavil tých sto šibeníc na Slovensku, zotrel kráľovstvo Chorvátov, učinil sa gubernátorom krajiny, ba už aj šomralo sa o Lajosovi I. z domu Kossuth, ale história sa tomu predsa len smiala, a národy Uhorska zaplakali a plačú do dnešného dňa.

Nuž, ale poďme k Štúrovi. Orličím zrakom sprevádzal on zo skromného sedadla, ku ktorému mu malé kráľovské mesto Zvolen právo dalo, všetky tie boje a otázky hýbavšie mysľami a skromne mlčal o mnohom, o čom by bol mal chuť prehovoriť, ale nechcel animozitu tarnóczovskú, akej plno bolo v radoch aristokratických, proti mestám márne provokovať. Zato ale hotový bol po každé vstať, kedykoľvek bližšie záujmy miest toho vyžadovali, už či by sa to bolo „mládeži dietálnej“ alebo stavom a radám páčilo alebo nie. Tak keď bola reč o tom, za čo sa majú kúrie zemianske v mestách považovať, či za alódiá^[1517] alebo za statky meštianske? Štúr dôsledne so svojimi zásadami, nám už známymi, osvedčil sa rázne, že podľa starej aristokratickej šablóny ovšem by ich mali za alódiá považovať, ale tým by nebol žiaden pokrok dokázaný; pokrok a spravodlivosť žiadajú, aby sa i kurie zemianske za meštianske považovali, keď meštianskych dobrodení účastnými stávajú sa a dotušoval k tomu, aby sa dane rovnako platili, a síce nielen domáca, ale i krajinská a iné. A keď Kossuth nechcel dovoliť mestám, aby mohli právne kupovať^[1518] nové statky, Štúr zastával toto právo.

Medzitým čas ozaj súril, vrenie na západe Európy dopadalo pohrúžlive a Kossuth vždy väčšmi podobal sa gazdovi, ktorý v blížiacej sa búrke v čas nočný zapaľuje kahanec a chodí od okna k oknu, vyhliada, von ide a meria oblaky hrôzyplné a číta sekundy medzi bleskom a hrmotom nebeským, pátra po strechách a komínoch, či kde vyšľahuje už svetlý a modrastý plamienok, čakajúc skazu i na svoj dom.

Kossuth učil sa znenáhla hovoriť už aj o národoch a nielen o jeho vyvolenom pätnásťmiliónovom maďarskom, i s Chorvátmi, Slovákmi, Srbmi, Sasmi, Rumunmi atď. národe! O národoch už znal lekciu, ktoré žijú pod habsburgskou dynastiou! Ako to pekne znelo, keď Kossuth, ten len nedávny zvestovateľ, že poddanstvo je „osud“ a beh sveta ten „osud“ žiada a chce, zvestoval v okolitej sednici zo dňa 3. marca:

„Ja zvestujem,“ hovoril v tej noci snáď znovuzrodený Kossuth Lajos, „ja zvestujem v cite vernosti, že ten bude druhým zakladateľom domu habsburgského, kto vládu mocnárstva v duchu ústavnom obnoví a trón na slobode jeho verných národov založí! Od času, ako som tie slová povedal (na tie svoje slová, že je poddanstvo jedných „osudom“ a panstvo iných „behom sveta“ pozabudol v tejto chvíli!), zrúcané sú tróny a národy dostali slobodu! (Ako by so zrúcaním trónov musela prichodiť sloboda? Kdežto vieme, že na každý zrútený trón vzápäť nasledovalo horšie tyranstvo, gilotina, šibenice, bellum omnium contra omnes,^[1519] nuž ale Kossuth videl prichodiť slobodu národov!) Národy dostali slobodu, o ktorej príhode by sa im pred troma mesiacmi ani nebolo snívalo. A my od troch mesiacov darmo gúľame Sizyfovu skalu;^[1520] žalostným srdcom hľadím, ako toľko síl darmo hynie!“

Kto vie, čo si Kossuth myslel pod tou Sizyfovou skalou? Či snáď, že ešte toho posledného vyslanca miest nevyhnali zo snemu? Či že i tú poslednú elementárnu školu Slovákom nezapreli? Či že zemianstvu ešte i to staré právo „primae noctis“^[1521] nevydobudli? Chorvátov nepohltili? Veď od troch mesiacov toto bola ich práca šľachetná! Maďarskú aristokraciu samovladárskou učiniť, nad národmi všetkými, uhorskú krajinu obývajúcimi bičom plieskať a im sťa otrokom velieť a porúčať, toto je tá Sizyfova skala, ktorú Maďari a maďaróni dodnes hore brehom nanovo gúľajú, ba už ju aj hodne vysoko dostali. Nuž, ale čujme ďalej Kossutha hovoriť o národoch:

„Aj také politické stavby, čo sú neprirodzené, dlho sa držať nemôžu, bo ďaleká je cesta medzi trpezlivosťou a zúfalstvom národov; zase sú druhé, ktoré, čo aj dlho stoja, predsa sily nemajú. Znám, že stará sústava ťažko lúči sa od svojich zásad ako starý človek: lež keď je základ chybný, osud jej padnutia je nevyhnutný. Netreba zabúdať, že tróny drží zápal, ktorého základom je sloboda. Panujúca rodina, ktorá podoprie sa na slobodu svojich národov, vzbudí vždy zápal, bo zo srdca verným môže byť len človek slobodný: ten, koho potlačujú, bude len slúžiť, ako musí; lež proti byrokracii zápal sa nikdy vzbudiť nemôže. Národy dajú krv a život za milého kráľa, ale za politiku potlačujúcej vlády neobetujú ani len vrabca atď. atď.“ Po tejto reči, ktorou terorizovať počal, opretý o udalosti hrozivé na západe, nasledovala nárada k prípisu na Veličenstvo, tak debata medzi konzervatívcami a Kossuthovcami, medzi stavmi, radami a velikášmi. Dňa 6. marca postúpil už ďalej Kossuth v terorizácii zahraničím a horlil proti magnátom, súril sám rýchle prevedenie odkupu, lebo, hovoril, „za velikášmi ísť nemôžem, nechcem najmä teraz, keď nezná sa, dokedy máme čas!“

A ak Kossuth vysoko vytyčoval hlavu do vzduchu búrlivého, ťažkými hromami naplneného západného neba a najmä francúzskych otrasov, kde skutočne kúrilo sa už z trónu Ludvíka Filipa, Štúr tým hlbšie zanoroval sa do vôd domácioh potrieb, do situácie ľudu poplatného a súril to isté, menovite ale čím skoršie, čím lacnejšie pre ľud oslobodenie od urbáru.

Ach, ako blízko stáli si tu Kossuth a Štúr.

Štúr hovoril v sednici okolitej dňa 6. marca:

„Ja najmä o to prosím stavy a rady, aby sa vec táto,t. j. vyslobodenie ľudu spopod urbárskych pomerov čím najskôr, čím najchytrejšie, čím najľahšie rozhodla, bo aj na nás pozerá prísna tvár času a nás napomína. Už predošlou príležitosťou držiac o tejto veci reč, povedal som, kam náš úbohý ľud pomery tieto priviedli, toto viac opätovať mi nenádobno, ani činiť to nechcem, len to v krátkosti poznamenávam, že kroz tieto pomery dostal sa ľud náš do duchovne a hmotne biedneho a nešťastného stavu. Ja som všetko, čo ľud pod menom urbáru robí a dáva, vypočtoval a k začudovaniu môjmu spoznal som, že to dvadsaťjeden miliónov zlatých striebra obnáša, keď daň vojenská s domácou len voľakoľko miliónov zlatých robí. Netlačí teda ľud ani daň domáca, ani vojenská, ale ho tlačí urbár, ten ho najväčšmi potlačuje. Ďalej ešte aj o to prosím stavy a rady, aby sa k uskutočneniu odkúpenia také prostriedky ľudu dali, ktoré večité odkúpenie čím najväčšmi poľahčujú. Toto požaduje ozajstné veci uskutočnenie a spravodlivosť. Ľud poplatný vo vlasti našej, najmä v horných stranách Uhorskej, po laňajšom hladomore v toľkej posiaľ panujúcej biede, chudobe a rozličných chorobách stoná, že on veru nemá prostriedkov odkupovať sa, a keď by sa len jemu samému zverilo večité odkúpenie, to by toľko bolo, akoby sa mu odkúpenie celkom odoprelo. Kdeže má vziať ľud poplatný toľké peniaze, čo sú mu k odkupu potrebné? Sama spravodlivosť to žiada, aby sa ľudu sprostredkovaním krajiny najprimeranejší spôsob k odkúpeniu podal, bo či najmä v posledných stoletiach neznášal ľud skoro všetky krajinské ťarchy? Žiada to ďalej i sama spravodlivosť, aby sa už raz do vládania tých sedení dostal, ktoré už sto a tisíc ráz obrábal, pozasieval, za ktoré toľko robotoval a všelijaké dane splácal! Do povahy vezmúc veľké chudobného ľudu zásluhy tak za dobro krajiny ako aj jednotlivých zemských pánov, do povahy vezmúc ľudu tohoto biedu, aj tou nádejou sa kojím, že nájdu sa tak šľachetní ľudomilovia, ktorí s poddanými svojimi milostive naložia a s nimi lacno zjednajú sa. Veď teraz dosť peňazí dostať sa môže na šesť od sta^[1522] a s týmito úrokmi môže sa celá istina za dakoľko rokov splatiť — a ľud poplatný tieto úroky spláca a spláca od sto a sto rokov! A keď urbár prestane, vtedy za to mám, že aj panské stolice prestať musia, bo v jednom ohľade bol by poddaný už slobodný a v druhom by ešte pod panskou právomocnosťou stál, čo by na svojom mieste nebolo a jedno druhému priečilo by sa. Ani prisluhovanie spravodlivosti netýka sa jednotlivých osôb len, ale celej krajiny. Na toto pozornosť stavov a rady obrátiac, osmeľujem sa ešte raz tejto veci čím najskoršie rozhodnutie s celou vrúcnosťou odporúčať.“

Podobne, ba už oveľa ráznejšie protestoval Štúr, keď stavy a rady chceli mešťanostov kráľovských miest učiniť kráľovskými, doživotne menovanými a z mestských pokladníc platenými úradníkmi, čo aj pri všeobecnom proteste miest stavy a rady hlasovaním previedli, hlasy miest potupiac. Liberálci a konzervatívci rovnou mierou.

Stavy a rady ďalej kroz náradu výborovú mienili tridsiatim mestám kráľovským hlasy odobrať; i proti tej nárade Štúr vzoprel sa celou svedomitosťou meštianskeho vyslanca a hovoril v okolitej sednici dňa 13. marca:

„Politické zničenie nikto si nepraje a vskutku malomyseľný človek by bol ten, kto by sa tomu nevzoprel. Prirodzená vec teda je, že my všetci, ktorí tieto menšie slobodné mestá predstavujeme, ktoré sa podľa nárady snemovej z práva politického vytvárajú, proti nej povstávame. Slávne stavy, ja vonkoncom nemyslím, že by tieto menšie mestá boli ten osud zaslúžili, ktorý sa na ne uvaľuje; bo pozrime len na tú minulosť našu a uvidíme, že mestá tieto veľmi vážny vtok mali na naše záležitosti krajinské. Na mestá tieto opierajúc sa Matúš Trenčiansky mohutne oprel sa cudziemu vplyvu na naše záležitosti krajinské, v tých mestách našli podporu aj tí, ktorí za slobodu svedomia zbroj pozdvihli,^[1523] v týchto mestách v minulých stoletiach zriadilo sa mnoho škôl, gymnázií a lýceí,^[1524] tieto mestá aj z ohľadu majetnosti na znamenitom stupni stáli, keď ešte Poľska bola nerozdelená, s ktorou viedli značné kupectvo. Zo všetkých týchto okolností zavierať teda nádobno, že mestá tieto neboli bez znamenitého vtoku na záležitosti naše krajinské a tak už len aj z historického stanoviska vec uvažujúc, zavieram, že by vec nespravodlivá bola ich z politického snemovného práva vylúčiť. Politický život, slávne rady a stavy, všetko obživuje ako slnko rastliny zemské; tam, kde sa toto udiali, nasleduje chladno, zima a mrákota. Nechže neodsudzujú slávne stavy a rady menšie mestá na túto politickú zimu. Ani neverím, že by teraz bol čas dakomu politické práva odberať, verím ale, že ten čas prišiel, v ktorom tieto práva vždy viac a viac rozširovať sama nutnosť káže. Kto by aj sedel potom, keby sa menším mestám snemovné práva odobrali, v tomto zhromaždení? Výlučne len osobného zemianstva a bohatšieho meštianstva predstavovatelia, takrečené ale nižšie vrstvy ľudu, ktorých je tak mnoho, boli by bez všetkého zastupiteľstva. A toto by naozaj zle a v terajších okolnostiach pre vlasť našu škodné bolo. Angličania múdro urobili, že takrečeným grófstvam odobrali politické práva, lebo pod týchto zásterou jednotlivci práva užívali sebe k dobrému na škodu obecnosti, tým ale nech sa politické práva neodberajú, ktorí práve na to sú povolaní k obecnému dobrému ich užívať. Neľúbim odvolávať sa na historické práva, bo verím, že tomu, kto silu ukáže, i právo sa dá, ale skutočne právo toto našich miest je nie bez základu a najmä v terajších okolnostiach istotne sa k obecnému dobrému rozvije. Ani sa nebojím tej námietky, že by sa tieto mestá slobodou a právom svojím politickým k odvislosti dákejsi viedli, lebo kde sa iskra slobody vznieti, tam sa ona istotne ďalej rozvije! (Hm! ale práve to nechceli slávne stavy a rady ako liberálne, tak konzervatívne! Pôv.) Zo všetkých týchto dôvodov žiadam, aby sa menším slobodným kráľovským mestám politické práva naspäť vrátili a keby sa im každému po jednom hlase nedalo, žiadam aspoň to, aby sa im všetkým spolu dali hlasy na sneme v takom pomere, v akom sa väčším mestám udelia.“

To bola posledná reč Štúrova na sneme. On už nemal tam čo hľadať viacej a bolo aj nebezpečné pre neho osobne účastniť sa na debate. Kossuth naraz zvrtol i usmievavosť svoju oproti dajednym ideálnejším odporníkom zmenil na prísnu tvár teroristu. Novými heslami začal terorizovať i konzervatívcov, i toho jediného slovenského zástupcu národnostného práva Štúra, Slovanov, Chorvátov a Srbov nie menej smelo si počínavších. „Chytro robme, čo čas požaduje k ubezpečeniu krajiny a pokoja! Už len dovtedy tu budeme, kým sa nové ministerstvo zriadi; potom pôjdeme do Pešti.“ Káže formálne mestám po jednom hlase na sneme dať, okolité sednice za permanentné vyhlásiť, o veľmožov nestará sa veľa, tí sa vraj „dlho dohadovať nebudú!“ Tak volal v okolitej sednici dňa 18. marca a predkladal agitačné osvedčenie vyslancov, ktoré sa muselo dňom-nocou sádzať a tlačiť a v tisícoch a tisícoch výtiskoch kroz nich po stoliciach rozposielať. Všetko, všetko prijalo sa. Starý Bónis zvolal: „Pripomeňme v nárade našej na zrušenie urbáru, že sa hneď uvedie do života po vyhlásení tohoto zákona!“ To sa našim slovenským liberálom ani konzervatívcom nepáčilo a chceli sa hádať. Ale Kossuth veliteľským tónom zavolal: „Nedohadujme sa, keď sa mračí nad nami!“

Nuž keď už tak ďaleko videl Štúr vec všeobecnej slobody na jednej strane dopredu potisnutú, ale hrozivé mračná na druhej strane nad milovaným jeho národom sa kopiace, zanechal činnosť túto parlamentárnu a tým odvážnejšie začal písať vo svojich novinách a hľadať uspoje všakové stred Slovanov vo Viedni si o tomto čase heslá ku schádzaniu sa spoločnému dávajúcich. Bývalo tam veselo o tomto čase. Ale nielen Slovania, i Maďari mali tam dostaveníčka. Jeden raz vykríkol Pázmándy,^[1525] komárňanský vyslanec do okolitej sednice: „Dozvedáme sa, že vo Viedni maďarský bál držal sa navzdory bálu slovanskému! Medzi týmito dvoma bálmi je ten rozdiel, že na slovanskom obcovali slovansky, na maďarskom nemecky.“

Keď som činnosť snemovú Ľudovíta načrtal, nádobno už ohliadnuť sa na tú velikú metamorfózu,^[1526] akú podstúpila tak rýchlo strana takrečená liberálna. „Strach je zlá vec,“ hovorí porekadlo slovenské. Kossutha prvého napadol strach, ale ako už bol vtipný a čiperný tento zeman slovenský, striasol zo seba strach a jal sa iným strachu naháňať, menovite veľmožom, konzervatívnym stavom a radám, potom vláde viedenskej. Keď previedol panstvo maďarčiny, ktoré bolo ľahko na úkor iných národov viedenskej vláde i magnátom i konzervatívcom popustiť, išiel ďalej Kossuth, nechajúc maďarčenie na strane, ktoré kryté bolo zákonom, kráľom, palatínom, veľmožmi, zemanmi a „mládežou dietálnou“. Išiel ďalej Kossuth na čele liberálnej, na európsku si už hrajúcej strane a za udalosťami vo Francúzsku, kde 24. februára 1848 o jednej hodine päť minút vztýčená bola ohromná červená zástava na kupole tuillerijskej^[1527] a k palácu bourbonskému,^[1529] kde zasadali tône parlamentu temer naraz i vojvodkyňa orleánska^[1530] s dvoma chlapcami svojimi pod korunou Filipovou jednému a žezlo dočasnej vlády pre seba, a Emanuel Arago^[1531] s deputáciou republikánov o parlamentárne potvrdenie a vyhlásenie republiky sa utiekali po udalostiach v Mníchove, kde Lolu Montez^[1532] národ kráľovi Ľudvíkovi z náručia odohnal a jeho trónu zrieknuť sa prinútil, po udalostiach konečne, ktoré už celkom blízko, najprv v Prahe, potom vo Viedni búrno zajagali sa nad hlavou parlamentu uhorského, išiel potom, hovorím, ďalej i pán Kossuth Lajos a na sebe dokázal pravdu tých slov: „Die Machthaber zitterten vor Furcht, die Völker zappelten vor Freude“^[1533] (Johannes Scherr. 1848. Ein weltgeschichtliches Drama. Leipzig. 1875. I., 220). Od radosti caplujúc i Kossuth takto zarečnil si v okolitej sednici zo dňa 14. marca, opravujúc sám seba, len nedávno za osud otroctvo nezemanov uhorských vyhlasujúc a akoby riekol o sebe, že on už v živote svojej mamičky slovenskej a ešte keď ho tetuška jeho v Košútoch v Turci opierala a čistila, takto liberálne, slobodomyseľne zmýšľal, zarečnil si doslovne takto:

„Slávne stavy a rady! Prosím za odpustenie, že najnovšie príhody len pred okamžením počujúc, ich nielenže svojej stránke, ale ani druhým údom tohoto stola zdeliť som nemohol. Predošlú noc vo Viedni minister Metternich prepadnul! Nechcem o nikom hovoriť rozdráždene, áno, radšej tíšiť chcem mysle, a len toľko poznamenám, že politika tá, ktorú som za tak nebezpečnú vyhlasoval, vždy ta doviedla jasnú rodinu, že sa jeden úd z nej obrazil. To sú výsledky politiky tej, čo nehodí sa viacej do okolností. Následkom vzbúrenia ľudu vo Viedni kráľ vydal slobodu tlače. Treba sa nám poradiť o veciach, bo budeme zodpovední! Opakujem, vo Viedni dali slobodu tlače, každý mešťan dostal zbroj do ruky, aby strážil pokoj a poriadok. Čo som pred týždňami povedal (hádam to, že tak chce beh sveta, a že osud je to, aby 10,000.000 ľudu bolo otrokom a 500.000 zemianskych duší aby panovalo!), dokázali okolnosti, že netreba, byť prorokom, aby mohol povedať, že zabudnutie na národy zatrasie Európu. Tomuto uderila hodina! Veľká úloha pripadla zákonodarstvu, aby pod časom tohoto hýbania nepustilo uzdu z ruky, bo pohnutie len dovtedy zostane v koľaji ústavnej, kým uzdu tú v ruke má! Bol bych si prial, keby prípis náš ešte pred touto búrkou bol prišiel ku trónu, teraz ale nutne žiadam, aby sa zákonodarstvo postavilo na čiaru okolností a predložilo prípis, palatína požiadalo hneď a hneď držať sednicu veľmožov — s ktorou odkladal dosiaľ —“.

Rozumie sa, že okolnosti naozaj súrili a Kossuth ich použil výborne; ale bol hneď opatrný tiež, aby zadnými dverami národy nevošli do dvorany, preto ihneď pri nárade k vydaniu „obmedzenej slobody tlače“ narádzal v zmysle svojom obrábať Prešporčanov a proti ľudu nariadiť výbor k obrane vlasti; súriť predovšetkým sankcionovanie maďarčiny, skrotenie Chorvátov čili riešenie chorvátskej otázky. Do toľkých zmätkov ešte tieto podivné nárady. Celá sloboda bola straka na kole.

Kossutha pálili na svedomí mnohé jeho teroristické výroky. Pomlčím o tom už pripomenutom aristokratickom výroku o osude a spomeniem len tie mnohé urážky práva chorvátského. „Kde sú tie vaše municipiálne práva? Já neznám, kde leží chorvátske kráľovstvo, znám len stolice chorvátske, ktoré patria nám, my spravujeme ich, pod maďarskou korunou žijú“ atď. Jediný zradca chorvátsky, zastupujúci malulinký zemiansky okres v Chorvátsku, Turopolie, dákysi Josipović, ktorého ešte len roku 1790 snem chorvátsky musel brániť, aby miesto dostal na uhorskom sneme bez hlasu, jediný tento „komeš^[1534] turopoľský“ opovážil sa právo svojej vlasti neuznávať a za Maďara sa vyhlasovať! Všetky municípiá chorvátske, celé kráľovstvo chorvátsko-slavonsko-dalmatínske ako jeden muž stáli proti urážkam práva písaného vlasti svojej. Len Josipović bol miláčkom Kossuthovým, lebo zjavne vyznal, že žiadne právo svojej vlasti neuznáva, že je chorvátsky Maďar. Celé Chorvátsko stŕplo a vykríklo pereat^[1535] zradcovi svojej slobody a svojich práv.

Ivan Kukuliević a za ním chorvátske kráľovstvo s nesmiernym rozhorčením odvetovali, brániac svojho Ožegovića a ostatných svojich zástupníkov na sneme uhorskom: „Čakali sme,“ hovoril Kukulievič vo Varaždíne, „že Maďari v tomto pre celú vlasť tak vážnom čase naše práva uznajú. Ale ako z toho ohľadu s nami zachádzajú, so žiaľom sme sa dozvedeli zo zpráv našich vyslancov! Uhorský snem si nároky robí náš chorvátsky snem zriadiť, len nech dokáže, nech jeden príklad dovedie na to, že by kedy snem uhorský riadil bol náš snem! Niet takého príkladu v histórii, naproti sto príkladov sa doviesť môže na to, že sa na našom sneme hlasy a práva udeľovali. Hovoria Maďari, že naše ustanovenia snemové žiadnu platnosť nemajú, ačpráve zákony ich vlastných snemov a síce zákon č. 120 z r. 1715 a 58 z r. 1790 protirečia tomu; protirečí tomu história, ktorá svedčí, že na veľa našich snemoch sami králi predsedali, ako napr. Matej Korvín, Koloman, Ondrej II., Žigmund atď., pod ktorými sa donášali ustanovenia, a to často aj také, ktoré sa Maďarom neľúbili a mnohé z nich aj do zákonníka spoločného uvedené boli. A že Chorváti vedomí si boli vždy svojho práva, práva snemu svojho, na to dovediem len tieto porážajúce nepriateľov našich dôvody, a síce: že r. 1526 oni prví, prví než to Uhri učinili, Ferdinanda za kráľa vyvolili; ďalej, chorvátsky snem odporné ustanovenia snemu uhorského nejeden raz na stranu odložil. S cudzími krajinami samostatné záväzky robil; Chorváti prví boli na sneme svojom, ktorí po vymretí mužskej čiary panujúcej rodine nápadníctvo uistili, ako to svedčí snem chorvátsky z roku 1712, ačpráve posledným týmto krokom na odlúčenie sa od Uhorska cielili, predsa im to kráľ za zlé nemal. Či chce dakto ešte viac dôvodov, že je chorvátsko-slavonský snem od uhorského neodvislý? Aj na to istenie maďarskej opozície, že by pod uhorskou korunou len jeden národ, a to maďarský bol, mal bych odpovedať. To je veru hriešne a z ohľadu Uhorskej veľmi nebezpečné, bo keby to pravda bola, tak by sa v tomto okamžení muselo moc Slovákov, Nemcov, Srbov, Rumunov vysťahovať. Kto ale toto Uhorskej žiada, ten nezasluhuje meno blížneho a tým menej vlastenca. Ale ešte bezzákladnejšie je to istenie maďarskej opozície, keď na nás Chorvátov ho vzťahuje. Daromná práca je to chcieť nám do hlavy nabiť, že sme my Maďari a že len pod tým menom žiť môžeme. Samé uhorské zákony ukazujú toho nezmysel, bo samé slová, výsady atď. uhorských kráľov zjavne svedčia, že nás vždy za odchodných od Maďarov držali (napr. dalmatínskym mestám dané od kráľa Kolomana r. 1108, od kráľa Ľudovíta r. 1359 atď.), v ktorých stojí, že vrchnosť za Drávou nad obyvateľmi z tejto strany Drávy súdiť nemôže. A prečo to? Preto, že sme my zvláštne telo, zvláštny národ pod korunou uhorskou. Keď sa nás teda Maďari spytujú: „Kde sú tie vaše municipiálne práva?“ odpovedáme im: „Nie to je naše právo, že v pomere polovicu tej dane platíme čo Uhorsko, ale že sme sedem století zvláštny slobodný a neodvislý národ, spojený krajinami pod korunou uhorskou; že nemusíme trpieť cudzí vplyv v našej domovine; že môžeme ustanovenia donášať; že sme mali vlastných vojvodov zväčša z kráľovského domu; že aj teraz máme bána,^[1536] ktorý len od kráľa závisí; že nás nikto cudzí súdiť nemôže, bo máme náš vlastný najvyšší súd; že vysielame svojich zástupníkov na snem uhorský, ktorí nesedia medzi vyslancami druhých právomocí, ale majú miesto osobitné. Že máme zvláštny chorvátsko-slavonský snem, ktorý napospol od nikoho nezávisí a na ktorom si môžeme donášať ustanovenia pre nás. (Cituje dlhý rad zákonov, ktorými sa toto právo dokazuje.) A okrem toho jesto aj iné dôvody za našu starodávnu neodvislosť, ako medzi inším, že uhorské peniaze u nás práve pod kráľmi pôvodu maďarského nemali platnosti preto, že my sami za tých starých časov mali sme vlastné naše peniaze. Kto ich chce poznať, nech ide do múzea. Máme ďalej vlastný krajinský címer, máme národnú farbu, národné zástavy, ktoré nesú sa pri korunovaní kráľov a pri úvode bánov. Preto práve odmietame natískaný nám címer cudzí, maďarský, cudzie farby a zástavy! To nám tak dávať netreba ako Adriatické more, bo na vlnách tohoto okrem talianskych, rakúskych a iných lodí od najdávnejších časov plávajú lode chorvátske a slavonské; ale veru maďarských tu nevídať! A že sme vraj nie celé krajiny, ale len zlomky, len pár stolíc, vraví maďarská opozícia! Pravda, že chorvátsko-slavonsko-dalmátske kráľovstvá sú pozostatky tých dakedajších toho mena kráľovstiev, ktoré história volá štítom a múrom Uhorska, pozostatky tých kráľovstiev, ktoré Uhorskej dali najviacej predkov tým staroslávnym rodinám, ktoré teraz krajinu uhorskú chránia, aby nerútila sa do krútňavy večitých potrasov, pozostatky tých krajín, čo dakedy kráľom uhorským otvorili bránu do Itálie a na Ďaleký východ; potomkovia tých krajín, ktoré hranice Rakúska smelými brániteľmi zaľudnatili proti susedným nepriateľom, čiastky tých kráľovstiev, ktorých pomoc z ohľadu Uhorska tak bola dôležitá, že Uhrovia, keď sami si pýchou a vládybažnosťou zapríčinili to, že im na pomoc neprišli, stratili bitku pri Moháči a ich krajina upadla do jarma tureckého; čiastky tých krajín, ktoré potom jednotlivé stolice Uhorska spopod moci Turkov oslobodili, kým oni sami na juhu veľké zeme Turkovi alebo Benátkam prepustiť museli. Týchto kráľovstiev a krajín pozostatky predstavuje naša terajšia vlasť (Chorvátsko) a že to predstavuje, bohužiaľ veľmi živo cítime od Maďarov. Najmenej by sme to boli od nich čakali, ktorí ešte len pred jedným stoletím v takom istom položení boli ako teraz my, t. j. také isté zlomky len bola ich krajina. Dolná Slavonia a Prímorie sú už dávno tŕňom v oku Maďarom. Nuž a akože dokazujú svoje právo na ne? Temnými dajednými a vysvetlenia autentického potrebujúcimi miestami bezmenného pisára.^[1537] My naproti tomu máme historické dáta a dôvody nepodvratné, že Slavonia od najdávnejších čias patrila k Chorvátskej! (Rečník číta mnoho kráľovských ustanovení, privilégií a zákonov.)

Odvetu túto na maďarské, menovite Kossuthove rozvody a útoky, na všetky strany prevádzané nielen hneď na počiatku, ale i pod časom priebehu snemu roku 1847/8 za potrebné držal som v životopise Štúrovom bežne podotknúť, aby videlo sa, ako ťažko bolo proti lžiam Kossuthovým a celého zmaďarizovaného zemianstva slovenského bojovať, keď šťastnejší nás Chorváti, opretí o také historické dáta, o kontinuitu štátnej svojej samobytnosti, o národný a politický svoj ráz, o municípiá svoje, ako o hradby slobody, konečne o sebavedomú, charakteropevnú, nadšenú, obetivú, pobožnú svoju aristokraciu i hierarchiu takto ťažko zápoliť museli so slobodomyseľnými i konzervatívnymi Maďarmi.

A ak švindloval Kossuth a celá opozícia maďarská proti Slovanom na sneme r. 1848, kde hneď vzápäť takéto korektúry a lekcie z diplomatára a kodexu zákonov dostával: o koľko ľahšie švindlovať a flunkrovať^[1538] mu bolo, keď ako vyhnanec po Anglii žobral o sympatie k maďarským „liberálom“ a ich „víťaznej revolúcii“, zradenej len Slovanmi! Prosím prečítať si. V. kapitolu druhého zväzku jeho spisov z emigrácie,^[1539] kde sa rozpisuje o týchto svojich bojoch za liberalizmus. Napr.: „To je vymyslenina, že by sme my Maďari boli chceli kedy potlačiť iné národy v ich právach alebo reči“; „históriu vyzývam za svedka, že nebolo nikdy národa ktorý by tak bol k druhým národom spravodlivý, liberálny, tolerantný, a to od samej prvoty až po dnešný deň, ako Maďari.“ (Kto to kričí: „Tót nem ember,“^[1540] „vad rác“,^[1541] „Hunczut a német“,^[1542] „existencia Slovákov je urážka štátu maďarského“? atď.) „Maďarov je vyše sedem miliónov,“ „päť miliónov z nich je nezemianskych osôb“, „zemani sú Nemci, Slováci, Chorváti, Slovinci, Srbi, Gréci, Valasi, Arméni, mimo Maďarov“. Toľkoto lží a zmätených pochopov dočíta sa čitateľ v knihe citovanej na stranách 147 — 150. Nie dôvody Ožegovićove a Kukulievićove (už citované), „ale podhuckávanie viedenského dvora bola príčina nespokojnosti Chorvátov“ (str. 151), „panstvo v Uhorsku nebolo nikdy panstvom rasy, ale vždy panstvom stavu, lós národa obecného maďarského s lósom iných národov ľudom obecným bol jednostajný!“ (Str. 155) Kde sa, milý pán Kossuth, vzalo to Vaše heslo, že maďarský národ je pánom krajiny? kde sa vzalo: „maďarský chlieb jeme, maďarské víno pijeme, Maďarmi sme a buďme“?“ „Pravda, až po Vaše švindlerstvo panstvo stavov bez rozdielu národnosti panovalo v Uhorsku: ale Vy ste staré Uhorsko prekotili a maďarským államom^[1543] spravili!

Na str. 156 a 157 vypisuje Kossuth, že r. 1848/9 nebojoval za panstvo Maďarov nad inými národmi, ale slobodu všetkých. A načo tie šibenice po Slovensku, medzi Rumunmi v Sedmohradsku a medzi Srbmi? O rečiach a práve reči hovorí na str. 158 tieto paradoxy^[1544]:

„Keby Uhorsko vtedy, keď na tri moria siahali jeho hranice, bolo maďarčinu uviedlo všeobecne do života, vtedy to mohlo ľahko, ľahúčko učiniť, takže by teraz nebolo čúvať iného hlasu ako maďarský.“ Škoda, že nepodotkol, že i tie tri moria by boli maďarské. „Národ a národnosť sú rozličné, od seba oddielne veci. Jedna a tá istá národnosť môže viacej národom prináležať a v jednom a tomže národe môže byť viacej národností obsaženo!“ Kto tomu chce rozumieť, musí vedieť, že Kossuth pod národom rozumie štát, a pod národnosťou rozumie prirodzený záujem na štáte, ale nie nad štát. Z takýchto náuk potom vystrúha žid a advokátsky Kossuth hoc čo na svete. My hovoríme: národ bez národnosti je telo bez kosti,^[1545] štát môže mať a má viacej národov pod sebou, z ktorých každý ma svoju národnosť. Rakúsky štát napr. nemá národnosti v singulári, ale má národnosti v pluráli, tak ako nemá národa rakúskeho, ale má národy. „Otázka o reči neexistuje nikde — okrem Ruska — jedine v Rakúsku, kde Habsburgovci panujú!“ Teda rakúska dynastia diktovala Kossuthovi nastavať šibeníc pre Slovákov, Rumunov, Srbov, Nemcov, Chorvátov, keď títo právo svojej reči vymáhali? To je ozaj švindlerstvo. (Vidz str. 159.) „My nikdy nemordovali žiadneho, aby sme sami žiť mohli, my nechali na pokoji a v užívaní reči všetky v cirkvi, v škole, v obci, v zastupiteľstve obcí atď., znikadiaľ sme reči nevytískali.“ (Str. 165.) „Ba my sme pomocnú ruku podávali rozličným národnostiam, aby svoju reč na poli mravnom, náboženskom, sociálnom a vedeckom slobodne vzdelávať a rozvíjať mohli.“ (Tamže.) Nechtiac nudiť čitateľov týmito odkrytými lžami, ktorými Kossuth kŕmil mítingy anglické,^[1546] pripomeniem len jednu ešte. Kossuth hovorí na str. 212: „Smelo môžem tvrdiť, že po sankcionovaní našich zákonov^[1547] z r. 1848 kroz kráľa a ako začalo zodpovedné ministerstvo vládnuť, medzi nami a Chorvátmi nebolo žiadnej kontraverzie ohľadom reči, národnosti, krajiny, autonómie, alebo akéhokoľvek ohľadu a poťahu, ktorý bol by sa priečil obapolnému, oboch národov, pod jednu a túže korunu patriacich záujmu.“ Toľká lož! Nuž a proti komuže sa tak udatne bránili Chorváti počas celého snemu z r. 1848? Teda to nebola kontraverzia tá najostrejšia — ostrejšia bola len tá, keď si Maďari podmanili na chvíľu Ferdinanda V. a začali vojnu s Chorvátmi!…

Akým citom, akým príhlasom k národu skončil Štúr svoje snemovníctvo? Ako pozdravil tento nový vek?^[1548] Tým zakončím kapitolu túto. Štúr bol idealista krásnoduchý a bár aj videl, že od Maďarov nie je čomu úfať sa, veril silno v ducha času a v pomilovanie božie. Akým horúcim citom pozdravil tento nový vek, akou katónskou prísnosťou hrmel po národe, vyzývajúc k činnosti politickej, primeranej tomuto ruchu európskemu, máme pamätník ducha jeho v úvodnom článku zo dňa 31. marca 1848 v „Slovenských národných novinách“ čísle 274, ktorý od slova k slovu takto znie:

„Čo len v hodnej diaľke časov čakalo sa, o čom myslelo sa, že príde len o 20 — 40 rokov, to je už tu, to prišlo ako cez noc, človek sotva uverí očiam svojim, keď obozrie sa po svete, stojí zarazený a ohromený nad tým, čo vidí. Naozaj prichodí tak človeku ako pocestnému v povestiach našich, vidiacemu po púti úzkymi dolinami a zarastenými horami vykonanej naraz v čarovných záhradách a sadoch, kde krásne zámky, utešené jazerá, rajské kvetiny a nadľudské bytnosti. Mnohý tomu ani neuverí, že stalo sa, čo sa stalo, ale buď Bohu chvála, už je tak raz! Môžu síce ešte doraziť víchrice na tieto kvetiny, môžu ony ešte načas uvädnúť, ale vyschnúť a celkom podťaté byť nemôžu, viac skynožené byť nesmú. Príde zase slnko a okreje všetko, čo by bolo k vädnutiu naklonilo sa.

Človek nestačí odrazu a na dúšok vyrátať všetko, aké sa to po svete všetko zmeny stali, aké nové práva a slobody národy podostávali. Tak odrazu to na svete nikdy nešlo, toľko sa národom odrazu na svete nikdy ešte nedostalo! Povyháňali národy starých dráčov a utláčateľov,^[1549] čo v mene vladárenia národov len seba, svoju rodinu, jej bohatstvo, jej vyvýšenosť pred očami mali, čo v mene národov lúpili a zdierali, pod zásterou ochrany slobody slobodu utláčali, povyháňali starých hrdusníkov, čo v mene verejného poriadku sotva byľke hnúť sa dopustili, slobodu hovorenia, písania, tlačenia utláčali, žiadne spoločnosti verejné, aby ľudia o sebe hovoriť nemohli a k sebe neprišli, netrpeli, na všetky spolky a jednotlivých slobodomyseľnejších ľudí celé hajná špehúnov držali, dane a peniaze krajinské nie na verejné potreby, ale na celé roty špehúnov obracali, národy takto vyciciavali a z mozoľov národov si len hry a zábavy robili, ľuďom druhým k ničomu prísť nedávali, ale všade len zemanov, grófov a barónov kládli, akoby druhí ľudia k ničomu spôsobní neboli. Na takýchto ľudí, ako hovoríme, dorazila víchrica a vytrhla ich od koreňa; vytrhla Ludvika Filipa i s jeho pomocníkmi a podkúpenou zberbou atď. S týmito ľuďmi sa starý, naozaj starý, spráchnivelý poriadok^[1550] alebo radšej neriad rozsypal a spod tejto starej vrstvy zazelená sa nová, utešená niva. Národy sa vyrovnali z ohľadu práva a slobody. „Mne tak ako tebe,“ je už heslo ľudí v západných krajinách európskych, vydobudli si národy účasť v krajinských veciach, nechtiac už byť len vždy ako deti od vladárov svojich opatrované, vydobudli si národy právo slobodnej spolkovitosti, t. j. tvoriť spolky, aké sa im vidí k dobrému cieľu, a vydobudli si národy ochranu všetkých týchto žiadostí a práv, slobodu hovorenia, písania, právo slobodnej tlače. Ako ten starý neriad už na slabé korene sa opieral, vidno z toho, že nadišlá víchrica ho odrazu zrazila; ako myšlienky o slobode a právach hlboké už v človečenstve korene pustili, vidno zo všeobecného hýbania sa národov. Nič tu neosožili vojská a delá, všeobecné pohnutie národov ich tak zrazilo a rozsypalo, ako víchor hromadu prachu. Veľká náuka pre vladárov, veľká náuka i pre národy!

I v našej vlasti stali sa nečakané prevraty. Keď do života národov nové poriadky vstúpia, sotva sa jedni druhých poznajú v tých nových pomeroch, v tom novom svete slobody a práva. Urbárska ledajaká služobnosť, čo náš ľud horšie od zajatia egyptského, v ktorom židia stonali, zožierala, tá je preč. Nebudú sa viac hajná a kŕdle nevoľného nášho ľudu na panské roboty valievať a vyháňať, nebudú viac za chrbtom nevoľného biedneho ľudu hajdúsi a drábi^[1551] s palicami stávať a ich do ťažkej, nechutnej roboty takýmito dôvodmi ponúkať, nebudú sa viac kadejakí nevzdelanci a surovci a často i loptoši, nebudú rozliční panskí sluhovia, kasnárici, išpánici, pisárici, dvorskovci^[1552] po našom biednom ľude voziť sa, ustavične mu len hrešiť, nadávať, s biednym ľudom len ako s rabmi zachodiť, statočných a poriadnych obyvateľov sťa dákych otrokov len „ty“ a „ty“ oslovovať, nebude viac náš biedny ľud mozoliť, aby sa druhí pásli a kŕmili, pili a výskali, hodovali a tančili, čo on sám medzitým o hlade a smäde bolestne vydychoval a sotva že oddychal; nebude viac ľud náš čakať musieť so svojimi skromnými úrodami na panské dežmy, kým sa jeho milosti zapáči najpeknejšie kríže o snopy z úrody mu povyberať, nebude mu viac pán súdiť a ľud náš po panských stoliciach sa zrážať: všetko toto je už zrušené a do večnej priepasti zahodené, ľud náš je už slobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek! Zemianstvo je už tiež pod dane vzaté a bude všetko musieť tak platiť ako ktorýkoľvek druhý obyvateľ krajiny; nebude už zemianstvo tiež mať inšie prednosti pred druhými, bo bude rovnosť práva pred súdom a zákonne bude mať platiť tak, ako to pekné slovenské porekadlo hovorí: „Mne tak ako tebe“. Od týchto čias nebude už len zemianstvo posielať vyslancov na snem krajinský ako dosiaľ, ale budú posielať obyvatelia krajiny napospol a bude si už i náš ľud voliť vyslancov svojich, vyslancov takých, čo jeho potreby znajú, čo s ním dobre myslia! Dostali sme i slobodu tlače, t. j. môžeme hovoriť a písať, čo sa nám vidí a čo sa nám chce, tak ale, aby sme neobrazili nespravodlive vrchnosť a hlavné zákony krajinské ani žiadne druhé osoby bez príčiny; keď sa ale nadužitia a neprávosti stanú, či od toho lebo inšieho, či ich porobí jeho milosť,^[1553] lebo jeho urodzenosť, lebo veľkomožnosť, osvietenosť, lebo ktorákoľvek druhá vyvýšenosť, len ta s nimi von na verejnosť bez všetkej milosti! Dostali sme s týmito slobodami aj druhé, ako slobodu spolkovitosti, t. j. už nepotrebujeme pri zakladaní dobrých, nevinných, užitočných spolkov sem a tam behať a o milostivé potvrdenie s poníženosťou žobrať. Tak napr. náš Tatrín, spolok dobrý a znamenitý, založený k vydávaniu dobrých slovenských kníh a k podporovaniu statočných dobrých mládencov je už tým samým potvrdený!

S týmto veru môžeme byť nateraz spokojní a môžeme zavolať z celej duše slobode na slávu. Keby sme i z ohľadu národného, to, čo nám je nevyhnutne potrebné, boli dostali, to by sme už mohli úplne byť slobodní a spokojní. A boli by sme i to dostali, keby sme k tomu pripravení boli bývali a keby sme mali už jedno centrálne mesto. Ale nás čas našiel nepripravených, tá naša ťahavosť a váhavosť, tá naša slabosť a ťarbavosť, tá naša stará zaťatá nevôľa nám teraz náramne zaškodila. Keby sme len ten rekurz boli mali už na pohotove,^[1554] ktorý sme viac ráz v novinách našich narádzali a na ktorom sme sa boli v Tatríne uzniesli, ale poľutuj sa Bože, rekurz tak dávno ustanovený a už aj od Daxnera a Rimavského výborne vypracovaný,^[1555] sa nedohotovil a k nám na čas neprišiel. Ale i toto by sme boli nahradili, keby sme mali jedno centrálne mesto, v ktorom by bolo veľa vzdelaných a ochotných mešťanov, mysliacich dobre s nami a vôbec s národom naším; tí by si boli mohli prispiešiť, na tom, čo prednesieme, sa uzrozumieť, rekurz napísať a poslať. Paríž Francúzom, Berlín Prušiakom, Viedeň Rakúšanom, Lipsko a Drážďany Sasom, Mníchov Bavorčanom pomohli, my ale ani len ešte dosť malého vzoru z týchto veľkých centier nemáme. Medzitým nie je vec stratená a my ju, keď len vôle pridáme, nahradiť môžeme. Podáme rekurz strany našich záležitostí, ktoré Slovákov týkajú sa, ministerstvu osvety a nastávajúcemu snemu v Pešti, a tí páni nech vidia, že pravdu hľadáme, že nič zlého, nebezpečného nechceme, že chceme osvetu a vzdelanosť i pre náš zanedbaný národ, že chceme len to, po čom túžia všetci v tomto veku slobody a osvety. K tomuto cieľu sa už od jedného nášho rodáka príhlas k slovenskému národu hotuje, aby všetci poznali a videli, čo chceme a na čo podpisovať majú. Tento príhlas vytlačený rozpošle sa o krátky čas všade po kraji našom. Žiadame tu zaraz našich národovcov, aby punkty tie,^[1556] ktoré v ňom obsažené budú do maďarčiny poprekladali, podpisné hárky otvorili, všetkým bez rozdielu podpisovať sa dali a potom podpísané tieto hárky zaraz a bezodkladu do Liptovského Svätého Mikuláša pánu Michalovi Hodžovi^[1557] poslali, kde bude ležať hlavný rekurz, ku ktorému sa potom tieto hárky priložia a všetko na svoje miesto odošle. Aby ale v nastávajúcom sneme naše slušné prosby aj podopierané boli, musíme k tomu hľadieť, aby sme si vyvolili na budúci snem vyslancov takých, ktorí ako s krajinou, tak aj s nami dobre myslia, ktorí sa za náš národ nehanbia, ale vidiac jeho veľké zaostatie, potrebu jeho vzdelania uznávajú. Vyslancov si, povedám, už budeme robiť sami a kto je volencom môže byť aj vyvoleným a k tomu, aby bol dakto volencom dosť málo treba. Presvedčení sme, že naši ľudia starať sa budú poučiť tých, ktorí budú v ich okoliach voliť a neznajú ešte veci dobre povážiť a osoby rozoznať. Kto žiada, berie, kto klope, tomu sa otvorí, to je pravda zlatá. Tak i my robiť musíme, lebo hanba by nám bola a posmech pred Bohom i svetom, keby sme ani len so žiadosťami našimi mužsky vystúpiť nevedeli. Lež o tomto všetkom ako aj o predošlom obšírnejšie budúcne v novinách našich.“

Takto skončil Štúr snemovú činnosť svoju, zosumujúc radosť svoju nad novým vekom a výhľady svoje do budúcnosti, program vystaviac toho, čo odteraz poriadkom činiť má sa! Takto pokarhal váhavosť a ťarbavosť národa! Ani stopy, ani vláska, ani punktička nieto tu, čo by urážalo krajinu, lebo národ niektorý v nej; tu nič niet z panslavizmu, nič z vlastizrady, nič zo spiatočníctva. „Mne tak ako tebe!“ „Ľud náš je už slobodný.“ To prenikavé, hlboké, túhy, vďaku, radosti a nádeje plné, vzdychy a výkriky jeho na konci marca 1848.^[1558]

Že ani jedna nitka slabá, ani jedno vlákenko mdlé, ani jeden titlík malicherný z nádejí a nárokov týchto národa slovenského Štúrom tlmočených nielen nesplnili Maďari, dodriapavší sa na vrchol politickej moci zahraničnými udalosťami, ale i každému kroku k dostaniu sa ku právu a slobode všade zvestovanej Slovákom prekážali, to dokážem v budúcej kapitole.

Na konci marca 1848 odobral sa Štúr do Viedne. Priatelia národa slovenského doliehali naňho uhnúť sa na čas zdivelej cháske dietálnej,^[1559] v Bratislave terorizmus prevádzajúcej, z cesty; veď i tak už nebolo preňho čo robiť na diéte, idúcej ku svojmu koncu. Nečinil síce ani tu nič bez dôkladného poradenia sa s najlepšími priateľmi, ako presvedčíme sa z epizody, ktorú tuná zo zápiskov svojich z r. 1848 cteným čitateľom predložiť za príležitostné uznávam. Dosiaľ zaoberali sme sa osobou a ideálmi Štúrovými, nádobno už teraz obozrieť i ten svet okolitý, z ktorého vyšiel, na ktorý vplýval i s ktorým v ustavičnom styku stál Ľudovít náš.

Začnem so sebou a domom svojím, ktorý vtedy bol strediskom nadšencov a verných oddancov veci národnej. Bolo 18. marca, predvečer Jozefa,^[1560] narodenín mojich, a tu dali si priatelia okolití heslo, že ako po iné roky, tak i teraz navštívia ma, aby mi želali všetko dobré; i zišlo sa ich plná fara, dajedni i s paniami. Všetci sme s túžobnosťou očakávali i Štúra, ktorý sa bol sľúbil. Už sa bolo riadne zmrklo, nebo potiahlo sa dookola hustými oblakmi a prvý jarný dáždik husto spúšťal sa na úbohú zem, majúcu toho roku vydávať podivné plody a prijímať do seba ešte šľachetnejší mok, nežli sú dáždiky — krv ľudskú… Spoločnosť bola veselá a dobrej vôle, no Štúr nechodil. Najnovšie chýriky, novinky, anekdoty, zprávy zo snemu, zo zahraničia cukrili zábavu. Z toho zas hádalo sa, či zavíta k nám Ľudovít, či nie.

„Ten už nepríde,“ vetí jeden.

„Ba veru príde, čo ako pozde; veď mne to prisľúbil, keď som bol onehdá v Bratislave,“ hovorí priateľ V.^[1561]

„Ja tiež neverím, že by prišiel, má ten teraz rozrobené! Všetko letí naňho. Porád má vizity, porád on chodí po vizitách. Každý večer schodia sa priatelia k nemu.“ Takto šlo dohadovanie, keď tu zrazu búši Lajko Šulek do dverí s krikom:

„Už sú tu, za humny kričia a spievajú.“ Vybehnem na dvor, dážď sa lial a tma sa mohla krájať, i skutočne čujem krik z poludňajšej strany dediny:

„Do paroma, dedina tu, ale kade dnu?“ Hneď som vyslal mendíkov s lampášom v tú stranu, kade zlá cesta viedla — ba až doteraz vedie — ku fare, takže milí chlapci šťastne doprevadili vozku a hosťov do dvora. Zmoklí ako sliepky vošli do predsiene Bohuš Nosák a Pietor Záboj Hostinský (Kellner), už vtedy preslulí mladí spisovatelia a pomocníci Štúrovi pri novinách.

„A kde Štúr?“ ozýva sa z úst so sviecami v ústrety príchodzím vybehnuvších niekoľkých hosťov, v kaplánke zhromaždených.

„Eh, tomu dobre v Bratislave, ale nám lepšie tu v Hlbokom, hoc sme ako myši premoklí, keď vás tak in pleno^[1562] nachodíme,“ veselo vetil Pietor Záboj.

Moja žienka zaviedla milých hosťov do osobitnej izby a opatrila ich potrebným, takže vo chvíli rozmnožili i oni spoločnosť našu. Najnetrpezlivejší z hostí mojich boli Kollény a Viktorin. Tí ich prví napadli otázkami:

„Čo ste nám nového, dobrého priniesli? A prečo Ľudovít neprišiel?“ Na nešťastie začal Nosák vykladať, aký terorizmus panuje v Bratislave, ako po Štúrovi sliedia juráti, židia a kdejaké podivné, zúfalé existencie, ako sa revolúcia pripravuje atď.

„Nepovedám ja dobre?“ povie starostlivá pani Kollényčka, túliac sa k svojmu Dankovi. Viktorin mlčal, ale zblednutý po chvíli hovoril:

„Ľudovít mal by niekam odísť!“ Spozorujúc takýto účinok zpráv týchto, poviem:

„Láry fáry, nevídali, veď sa nahľadíme, reku, kto bude vstave zastaviť prúdy valiacej sa už povodne slobody a práva prirodzeného národov. Nuž či len židom a Maďarom k dobrému poslal Boh tieto časy voľnosti, rovnosti a bratstva? Či my Slováci nemáme sa hlásiť o svoje práva? To by mi bola sloboda! Nie utekať, ale stať si na čelo národa a v jeho mene žiadať právo a slobodu, ako to žiadajú iné národy, osvecovať národ, ako iní osvecujú, ,hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky!‘“ Mládež spustila „Hej, Slováci“ a pivové poháre lietali dohora.

„Už sme sa dosť napísali a nanarádzali všelijakých rád, teraz treba zmužile pristúpiť k dielu, k vykonávaniu toho namysleného, treba vyzvať národ k hláseniu sa o právo svoje, aby sloboda nezostala pre nás na papieri a pre iných na tanieri.“

„Tak je,“ prejíma reč Hostinský, „veď aj Bohuš nevraví to, aby myseľ a ducha vám odňal, ale len konštatuje surovosti, ktoré ostatne nemajú významu, bo ako idúc so Štúrom len strmo pozrieme na tú chásku opilú, tiahne ďalej. A veď i Štúr sám vyzýva vás k činnosti a stálosti, majúc tie najlepšie nádeje, že zákonný stav krajiny nenaruší sa a po zákone stane sa i nám Slovákom. Veď nie sme už sami ako dosiaľ. Zo všetkých strán Slovanstva rakúskeho prichodia nám tie najradostnejšie zprávy, a Maďari budú musieť popustiť z exkluzivity svojej. Lebo kamže sa podejú? Štúr by ostatne veľmi rád bol prišiel sám, ale veľa takého stalo a pod chvíľou stáva sa, čo jeho prítomnosť v Bratislave naliehavo vyžaduje. Dáva vás všetkých najsrdečnejšie pozdravovať.“

Milí hostia moji bavili sa príjemne. Hostinský a Nosák museli rozprávať o Štúrovi, čo oni aj s ochotnosťou činili. Mladá chasa naša prekypovala v nádejach, hotujúc sa k dielu, a zapríčiňovala i častejšie dohádky s tými, ktorí pesimisticky dívali sa na svet. „Náš národ nie je pripravený, my na ňom žiadnej podpory mať nebudeme, on nechá nás v blate,“ rozumoval Kollény. „Aristokracia nedrží s nami, naši biskupi a v bohatých farách sediaci farári klaňajú sa Kossuthovi! Čo si počneš, človeče?“ potvrdzoval Viktorin. „Nuž a teda máme ruky položiť do vačku a darmo šliapať blato po uliciach?“ spytoval sa junácky Šulek. „Vyčkať času ako hus klasu, cum tempore maturescunt nespulae,“^[1563] stál na svojom Kollény.

„Nuž ale, bratia,“ prerečiem ja, „čože máme už vyčakávať? Či vari to, až si každý vezme svoje a vezme spolu i naše? Či čo? Pečené holuby nám nevletia nikdy do úst. A potom, nuž veď sa len najprv dorozumejme, o čo ide. Ja neviem, čo teraz Maďari zamýšľajú, ale to viem, čo už dávno zamýšľali. Viem, že všetky ich snahy ta smerovali, aby nás Slovákov pomaďarčili, a to i teraz zamýšľajú, ako to Kossuth každým slovom a ťahom pera svojho dotvrdzuje. Ako to už zrovnať s vykrikovaním toho bratstva, slobody a rovnoprávnosti, to nech diabol chápe. A že by revolúciu snovali, to je tiež viacej ako smiešno. Vari sa ten ľud bude biť za to panstvo proti svojmu zbožňovanému kráľovi? Kamže chodil ten ľud žalovať a ponosovať sa, keď ho to panstvo do krve zodieralo? Voždy do Viedne, nikdy nie do Budína. Ja neverím na možnosť revolúcie maďarskej. Medzitým keď si ju spravia, nech sa sami starajú, ako ju skoncujú, slovenský národ nestrhnú do nej, náš národ je z tohoto ohľadu pripobožne vychovaný, než aby pozdvihol zbraň proti svojmu kráľovi. My smelo chopme sa hesiel tých, teraz tak slávnostne a všeobecne proklamovaných: slobody, bratstva a rovnosti, a vštepujme i svojmu národu lásku ku slobode, vzbudzujme v ňom horlivosť za veci verejné tohoto času. Keď nás volajú do schôdzok a bratať chcú sa s nami, chápme sa toho bratstva oboma rukami, keď horlia iní za rovnosť, nečušme v kútoch, akoby sa nás to ani netýkalo, ale horlime i my za všetky tie výdobytky tohoto času. Čert nech si tam vezme to hlúpe otroctvo. Keď kráľ ide napred, my bezpečno môžeme za ním. S takouto horlivosťou a činnosťou odkladať, bol by hriech, ktorý by sa strašlive pomstil na našom národe, a na nás, jeho inteligenciu a jeho priateľov, padla by tá najťažšia zodpovednosť. Nuž veď ak nás ľud opustí a učičíka sa sám proti rade našej v otroctve, nedbám, on ponesie zodpovednosť, ale prorokovať to, — je polozrada na národe samom.“

Toto slovo moje bolo snáď prituhé tým, ktorých týkalo sa, ale na utíšenie nasledovalo tým búrnejšie na slávu privolávanie zo strany oduševnenejších mojich hostí.

„Ja, Bauer,“ v dobrom humore odvetoval Danko po utíšení sa spoločnosti, „dast ist etwas ganz anderes,^[1564] odpovedia nám, keď pôjdeme za príkladom Pešťanov, Viedenčanov a Prešporčanov a budeme s ľudom naším držať mítingy a podpisovať petície.^[1565]“

„Čo povedia, čo nepovedia, tam je nás parom do toho! Oni sa nás nepýtali, čo majú robiť, my sa ich nebudeme pýtať, čo my k dobru nášho národa robiť máme. Kráľ nevydáva manifesty k pánom, lebo židom, lebo pouličným jurátom, ale k národom! Teda k národom, a nielen k Maďarom, lebo Nemcom, ale k všetkým národom monarchie rakúskej, a tak i k nášmu národu.“

Mladí naši spustili na to „Hej, Slováci“, „Bije zvon slobody“, „Nek se hrusti šala mala“, „Doletiše ptice kukavice“,^[1566] „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú“ atď., a zábava išla vzdor dajedných starostlivých tvárí v najlepšom naladení ďalej. Prípitky, jeden nad druhý skvelejší, zapaľovali mysle a dodávali života. Po výbuchoch radostných nasledovalo rozjímanie seriózne o všetkých možnostiach a pravdepodobnostiach. „Nuž veď,“ povedá jeden, „teraz je zvrchovaný už čas všetkým potlačeným národom lapiť sa toho slova ,sloboda, bratstvo, rovnosť‘ a najpríhodnejšia doba pre náš národ, ktorý nie je nútený okolnosťami prevraty stvárať a výčiny páchať ako francúzky národ, ktorý rúca tróny a z koruny si posmechy stvára; my s našou slobody žiadosťou, ani s našou národnosťou nevyšinuli sme sa z koľají zákonných, naše požadované právo neujíma práva druhému, neprekáža v jeho rozvitku žiaden národ, žiadnu cirkev, nenesie v sebe zárodok zlého alebo krivdy iného; žiadosti naše neobsahujú nič mimoriadneho, netrhajú záväzky poddanské ohľadom posvätnej koruny, ani ohľadom panujúcej dynastie, ani konečne dobrého bratstva a susedstva so spoluobčanmi krajiny našej, netrhajú staré spojivá, viažúce nás k zemiam dedičným cisára a kráľa nášho. Nuž a či pri týchto tak oprávnených, tak lojálnych citoch a presvedčení tomto nezlomnom mali by sme sa ľakať tých mĺkvych, planých krikov pouličných krikľúňov za to, že týmto zapáčilo sa inšie záujmy pliesť do tohoto ruchu časov slobody a rovnosti? Komu slúži táto cháska opilá? Sebe a svojim pánom, ktorí ju nadájajú pivom, vínom, pálenkou. A tí komu slúžia? Tí hltaví vlci iba po koristi honia sa, blahobyt a mozole ľudu vždy hltať žiadostiví.“ „A veď je tak! Im je vlasť iba dojná krava. Na jazyku patriotizmus, v srdci závisť, sebectvo a vražda.“ „Ba hej, slepota, sprostáctvo, hlupstvo a blbstvo ľudu, to ich cieľ, po ktorom ženú sa!“ Tak si podávali jeden druhému svoje glosy na tehdajšiu verejnú situáciu? Čo teda rady?“

„Čo rady? Zaviesť všeobecnú, poriadnu, konštitucionálne zákonnú agitáciu v národe slovenskom v príčine dávno už zadaných prosieb a žalôb, to žiada kontinuita nášho národného rozvoja! Potvrdenie „Tatrína“ a spolkov miernosti. Zariadenie zavčasu volebnej agitácie, aby voliči slovenskí orientovaní boli, koho poslať za zástupcu ľudu slovenského na budúcu diétu. Žiadosti určite formulovať sa majúce v príčine škôl nižších i vyšších. Obosielanie verejných i národných, vrchnosti vopred oznámených schôdzok i riadnych kongregácií stoličných,^[1567] mestských, ochodzných a zastatie si tam za rovné právo národa slovenského. Prípravy rozsiahle k takýmto verejným snemíkom, aby ľud učil sa brať podiel na verejných záležitostiach a odvykol si to trpné len prijímanie rozkazov panských. Teraz je už ľud pánom osudu svojho, on volič, on zákonodarca kroz svojich poslov v obci, v stolici, na diéte. Petície nadto v storakých iných záležitostiach sú nielen dovolené, ony sú podstatná čiastka práv konštitucionálnych. Nie žobrať, nie prosiť, žiadať máme právo, čo nám po božskom i ľudskom práve náleží. Ľud náš na všetky strany pracovať, aby dal židom pokoj a radšej učil sa od nich hospodáreniu a opatrnosti: lebo tie kravály sprosté iba čo našu zákonnú agitáciu kompromitujú. Poriadok so židmi len zákon učiniť môže, a preto treba postarať sa o múdrych a statočných zákonodarcov. Proti pijatike všetkou silou sa vzoprieť a ľud náš pridŕžať k striedmosti, pilnosti a rozšafnosti. Zariaďovať spolky hospodárske, čitateľské, politické atď., to nesie so sebou ústavný život. Bo ak v tomto smere zavčasu nezariadi sa agitácia, bude ľud náš zase len skuhrať a lamentovať a od úst mu iný odoberú právo politického činiteľa a potupia jeho plače, žobrotu a bedákanie. Hurrá! teda do takéhoto boja, do takejto činnosti poctivej, politickej, národnej!“

„Nuž a keď nás polapajú všetkých?“ „Lepšie a čestnejšie pre nás, ako keď budeme chabo ponášať vlečky ženám!“ odvetuje jeden. „Keby len chceli lapať už raz pre národnosť, veď by iba potom zvedeli, čo je náš ľud!“ vpadol do toho Lajko Šulek. Borikovci^[1568] skočili na nohy: „Nuž ale nás lapať? So zlým by sa poradili. A prečo?“ Hrmot a štrngot s pohármi.

„Ale, ale,“ tíšim ja i strachy strachúňov i horlivosť mladoňov, „čo by to hneď na krajnosti myslieť. Nuž, veď, panebože, snáď len i Maďari hľadia na zadné kolieska a vedia, že tlak voždy spôsobí protitlak, podľa latinského príslovia: actio parit reactionem,^[1569] a nebudú chcieť vystaviť sa posmechu celého sveta, hýbajúceho sa teraz kupredu v duchu slobody, rovnosti a bratstva! Maďari sú prislabý národ, než aby sa duchu času sprotiviť mohli, tomu duchu času, ktorého heslo sami napísali na svoje zástavy.“

A zase sa spoločnosť naša bavila pripomínaním si len nedávneho vystatovania sa Ludvika Filipa, francúzskeho kráľa, opevneniami Paríža, medzi ktorými predsa, ako noviny doniesli, krátky čas na to bez klobúka utekal pred národom vlastným, — o výjavoch turínskych,^[1570] slabého síce, ale čiperného a velice činného nepriateľa monarchie našej — o výjavoch národných v Mníchove proti Lole-Lolyte (Lole Montez), metrese kráľovej, a konečne i o najnovších udalostiach v Prahe, vo Viedni, v Záhrebe, v Pešti, Bratislave a inde. Medzi spevom, pretrhovavším besedovanie, vytratili sa nepozorovane naši bratislavskí hostia a dali i mňa potajmo vyvolať, a tu medzi šiestimi očami predložili mi poznovu otázku, či je to ozaj konečný môj náhľad v otázke oddialenia sa Štúra z Bratislavy, lebo že Štúrovi, ktorý ešte nie je rozhodnutý, ide hlavne o moju mienku, a iste v prípade tom, že bych ja proti tomu bol, nepohne sa z miesta. S týmto špeciálnym nálohom ^[1571] že sú oba vyslaní ku mne; keďže ale vidia, že jedni strachopudovia veľmi rýchle odhodlaní by boli hlasovať k úteku, čím by sa táto vážna záležitosť scvrkla na obyčajnú cestu filisterskej chabosti a nerozhodnosti, čoho si Štúr naskrze nežiada, práve preto, že so mnou samým chcú o tejto veci prehovoriť ku všestrannému pováženiu záležitosti.

„Nuž,“ reku, „ja som síce už vyslovil svoju mienku, ale pri tom všetkom nepovažujem sa za neomylného, ani bych sám nechcel niesť následky za možný svoj bludný dômysel, preto dovoľte, abych k tejto užšej porade zavolal svojich priateľov, ktorí neznajú strachu, ani neklátia sa sťa tŕstie v bahne, sú to i mužovia stáleho zmýšľania i mladoni hotoví dnes ísť na smrť za národ náš.“ A tak zavreli sme sa do zadnej chyžky mojej: starký môj svokor,^[1572] udatný, rozšafný, na Brezovej populárny Karol Sucháč,^[1573] Jaroslav Borik, Martin Veštík,^[1574] Ľudovít Šulek, Bohuš Nosák, Pietor Hostinský a ja. Medzitým moja žienka bavila ostatných hosťov v kaplánke.

Hostinský hovorí: „Že osobe Štúrovej skutočne hrozí veľké nebezpečenstvo kdeakej luzy, toho najnovší dôvod je tento: po poslednej — dňa 13. marca — držanej jeho reči proti okrádaniu kráľovských miest o ich hlasy juráti boli takí rozkatení, že za pätami jeho išli z paloty inzultujúc ho posmešnými výkrikmi, a len tej okolnosti, že sme sa viacerí tiež dostavili — študenti, my z redakcie a dajedni mešťania, Kulčický, Horník^[1575] a i., ktorí sme čakali na Ľudovíta a čestitajúc mu za reč, vítali sme ho a pojali medzi seba, je čo ďakovať, že nestala sa mu urážka. Štúr vie o tom, ale uhnúť predsa nechce, domýšľajúc sa, že práve to nameriavajú^[1576] fanatickí juráti, aby i ten posledný hlas národný zaniknul v diéte. „Veď ja hotový som dnes za svoj národ zomrieť,“ hovorieva, „ale biť a ruvať sa po uliciach s beťármi nezodpovednými, to predsa len nemôžem, nesmiem pre svoju česť a pre česť národa.“

„Ale nie tak táto nebezpečná situácia ako ďalší záujem slovanský požaduje to, aby Štúr odobral sa do Viedne,“ prejímal reč Novák. „Vo Viedni sa teraz schádzajú všetci Slovania rakúski, každý kmeň je tam zastúpený, iba my Slováci nemáme tam živej duše; a predsa jeden osud nás všetkých spojuje, jeden záujem viaže, jedna idea nesie. Kto nás lepšie môže zastupovať vo spoločnosti Čechov, Chorvátov, Srbov, Rusov, Poliakov, ako Štúr, ktorý už ako vyslanec dietálny, už ako redaktor orgánov národných a na slovo vzatý spisovateľ prirodzene a všeobecne uznaný je za najvernejšieho zástupcu záujmov slovenkých v rade národovcov rakúsko-slovanských.“ „To je viacej ako isté,“ hovorí Hostinský na to, „že Maďari zamýšľajú terorizmom revolucionárnym dostať pod svoj vplyv jeho veličenstvo kráľa a potom prevádzať panstvo svoje nad národmi nemaďarskými. Vlastne je to len aristokracia maďarská, ktorá chce si maďarizmom nahradiť utratené práva, a ako prv panovala pergamenovými privilégiami kasty, tak chce budúcne panovať nad Slovanmi, Rumunmi a Nemcami. Na jazyku nosia vlasť, ale v srdci vrie klokotom ich egoizmus. Čerta tým ide o vlasť, o tú mať našu spoločnú, ide im o ich nadpráva, o hlúposť a sprostotu ľudu, hlúpy otrok dá sa či bičom, či paragrafmi držať v porobe. Týmito svojimi tendenciami ale vošli už do známosti nielen u nás Slovákov, ale i u Rumunov, Srbov a Chorvátov. Naša mládež bratislavská, Srbi, Rumuni, Chorváti, ako na lýceu tak na akadémii, strojí sa naporad domov; jedni už aj odbehli hotoviť sa k činnému odporu proti tyranizmu maďarskému, ktorý nielen politicky, ale i cirkevne u Rumunov a Srbov^[1577] pazúry svoje vystiera. Srbská mládež, vychovaná Štúrom v duchu národnom, vzbudila pozornosť patriarchu Rajačića, ktorý veľmi pochlebný list poslal Štúrovi, ktorému ďakuje najzaviazanejšími výrazmi za túto službu národu slovano-srbskému preukázanú a vďačí sa mu značným honorárom za ustávanie jeho, takže je teraz náležite i materiálne uspôsobený k cestám a obsažnejšej agitácii. Maďari neustúpia tak snadno, dobýjajú si voždy väčší vplyv u kráľa, palatína majú v hrsti celého, na Rumunoch a Srboch leží tlak náramný, takže už i matriky cirkevné im pomaďarčili, idú práve Rusom a Rumunom liturgické knihy a bohoslužbu pomaďarčiť, a to už len neznesú tieto ohnivé národy pravoslávne. Dnes-zajtra to praskne. Chorváti tiež náramne štrngocú šabľami. Nuž a keď takto to i skutočne príde, čo my Slováci potom budeme robiť? Či sa i potom utiahneme do kúta? Do akého? Veď nebude miestečka tichého, každý bude pýtať svoje právo každý bude sa hýbať a nám nezbudne inšie, ako alebo vliecť na sebe i ďalej špatné jarmo otroctva, alebo zastať si tiež do radu rovnoprávnych slobodybažných národov. Tieto možnosti nádobno nám brať do kombinácií našich a robiť kroky zavčasu v porozumení i s inými národmi a najmä so Slovanmi!“ Hostinský dohovoril; bol to šuhaj rezký, zápalistý, ostroumný, pravý syn slobody a ideálu, verný žiak Štúrov.

My sme sa hlboko zamysleli. Všetci moji žiaci hľadeli na mňa a čakali na moje slovo. Mňa, reku, neprekvapí nič, ja som zavrel účty so svetom; keď aj tak by malo byť, nuž dobre, vydám svedectvo o pravde života nášho. Ale, bratia moji, nedajte sa tôňam plašiť, od zápalu k bitiu válok veľký skok. Ja verím, že duch terajšieho času, ktorému sa mocnejšie národy, ako sú Maďari, koria, konečne opanuje situáciu i u nás a enunciácie Kossuthove zdajú sa mi potvrdzovať tento náhľad. Či nevidíte, ako ťahá naspäť svoje drievnejšie enunciáce o osude? Či nevraví už o verných národoch k panujúcej dynastii? Nám nič iného netreba teraz robiť ako národ náš zobúdzať k povedomosti národnej a vlasteneckej, kriesiť v ňom jednu myšlienku osobnosti národnej, oprávnenej k domáhaniu sa práva na existenciu národnú. Prirodzené právo je základ písaného práva; písané právo oveľa neskôr prichodí a aby prišlo i do písma a do zákonov, treba ho vymáhať a do života uvádzať. Ako tá milá národná reč naša udržovala sa cez tisícletia bez písaného práva, tým samým úžitkom stala sa právom a teraz nádobno vymôcť jej i písané právo len tým dôvodom, že i tak jestvuje a trvá. Proti tejto moci nič neobstojí i tróny skôr popadajú, než padne reč a jazyk národa sebavedomého, živého. Keď raz národ náš trojmiliónový zoberie sa k tejto myšlienke, teda „nec portae inferi“^[1578] zraziť ho nebudú môcť z postati tejto. Nuž a nie tie protivety i bojazlivcov i teroristov jednou slokou vlastnej svojej piesne odpoviem:

Suma a konečný rezultát úvah našich bol ten, že i ja i ostatní dorozumeli sme sa na tom, aby Štúr nevystavoval sa ďalej zbesilej zberbe v Bratislave a konal ďalej dielo svoje medzi bratmi slovanskými vo Viedni. My ostatní že v medziach zákona, pravda, s opatrnosťou a miernosťou, ničmenej ale s opravdovou rozhodnosťou hodnou mužov národných domáhať sa budeme pozícií verejných v živote politickom a národnom. Program náš záležal v týchto málo slovách: Tatrín, spolky miernosti, právo reči slovenskej v obciach, v stolici, v súdoch, vo školách, v cirkvách, voľby národné do stolice, do diéty, zriadenie vecí agrárnych, slobodná tlač, úplná rovnoprávnosť v súkromnom i verejnom práve a kráčanie voždy v porozumení s ostatnými Slovanmi ríše.“ — —

Paničky a pánov slabších čuvov poukladala moja žienka na nocľah a my ostatní bavili sme sa do bieleho rána. Táto jozefská noc v Hlbokom bola opravdivým javením sa duchov budúcnosti. Tu premávali sa duchovia budúci, každý charakteristicky maľujúc svoje tône. I trpezlivý, rozvažitý, tichý, stály Samuel Jurkovič, budúci to opatrovník ženy mojej a dietok, keď závislé búrky zvalili sa na nás, i netrpezlivý, dobrej vôle, vždy veselý, mučeníckej slávy žiadostivý Ľudovít Šulek, i rázny, vždy na šabľu a pušku mysliaci Karol Sucháč, i jadrný syn hôr s vypuklými, veľkými očami na mušku „štuca“^[1579] svojho hľadiaci Martin Veštík, i šelmovský pesničkár, ktorému prostá národná pieseň zrovna z hrdla do hrdla ľudu letela, Vrablica,^[1580] i zamračený, s páliacim ho v hrudi nadchnutej ohňom a hlbokými myšlienkami, malými, iskry sršiacimi očami, čelom vypočítavým, Jaroslav Borik, i slabý, žene podliehajúci dobrotín Danko Kollény, i na boku ticho sediaci, zamyslený, hlbokou dumou živený vojenský mladík, o ňomž nezadlho mali vojenské činy pod Bradlom, Budatínom, Prešovom svedčiť i seriózny, vnútornými ohňami zmietaný, ale surovou búrou skutočnosti vždy zostrašovaný a len pre zátišie literárneho mozolenia určený duchovník, i plecitý, mohutný, činoždavý mešťan, i tichá, hlboká povaha priateľa vyskúšaného, vrstovníka, zemka — všetci, všetci boli už tu celí tak, ako sa objavili potom v prúde valiacich sa udalostí. Nie tá jozefská noc ich splodila, v tej sa oni už hotoví našli a odpočinuli druh na hrudi druha. Rozplamenení i tak zápalom a posvätením hostia naši bratislavskí odišli od nás uschytení, upokojení s vysúkanými rukávmi do diela národnej práce. Pohoda pošmúrna a plačlivá premenila sa tej noci v deň utešený, Jozefovi zasvätený; slnce prebrodilo víťazne hmly a mraky a osušilo zem, šumiaci bor plnil prvou jarnou vôňou okolie a sprevádzal vozíky, uháňajúce jeden-každý k domovu svojmu. Mladá junač ešte dokončievala zábavku popevkami a vtipkovaním.

„To je vlastenka,“ vtipkoval jeden po odjazde K. „Hej, vlasť-kravičku dojiť,“ dodával druhý. „Nikdy som nevidel tak dve tváre v jednu zliate, ako tá fiflenka má,“ dodával tretí. „Živá disonancia v našej harmónii, škoda bolo ju so sebou vziať.“ „Ba, škoda bolo vôbec národovcovi ju pod čepiec brať. Škoda Danka!“ „Ba škoda je v hrobe ležať Jankovi, Daňo bol vždy babrák, cifrák, maznák — a taký má voždy za cieľ len seba a svoje chúťky!“ „To, to, ten sa hodí lepšie medzi tých vlastencov, ubi bene, ibi patria!“^[1581] „Ale — na blaho vlasti a za národa česť a slávu!“ dvíhajúc pohár na rozlúčku dodával Jožko Martešík, oduševnená, odhodlaná chlapina.

„Peč, mama — hý, peč, pa, pa!“ volal šermujúc rúčkami za poslednými hosťami malý Svetozár. Bolo po slávnosti: začala sa činnosť.

* * *

Štúr odcestoval do Viedne. Na Slovensku veselo poletovali si jeho „Noviny“ a „Orol“. Vlastenci, lepšie „honfíci“, rozleteli sa po Slovensku s publikovaním „slobody, rovnosti, bratstva“. Bratali sa, bratali, to je pravda, a myslím i teraz, že bratanie tohočasové nebolo tak docela plané, akým sa byť pozdejšie dokázalo, keď z Budapešti zadul vietor teroristický. Lebo veď väčšina ich po slovensky rečnila, vyjmúc haraburdákov v Turci a Orave; tu u nás aspoň a v Liptove pod pažou druh s druhom prechádzali sa grófi s mešťanmi, páni urodzení so sedliakmi; ku mne do fary prišiel dominus spectabilis komisár, dávajúc sa pod moju záštitu, vraviac, že je hotovým vziať na seba halenu.

„Eh, nepristala by im, domine spectabilis,^[1582] lepšie bude, keď len v atile svojej^[1583] zostanú odiatym, ale právo spravodlive tak halene ako fraku a čamare posluhovať budú.“

„Nuž ale, rogo, čože? Veď je už teraz sedliak pánom, a my chudobnejší než on. Len už aby pokoj bol!“

„No, reku, nech sa nič neboja, ľud náš je dobrý, ale veru už mocne žiada svoje národné právo!“

„Ale, rogo, nuž veď sme všetci Slováci tuná, ja tu aspoň neznám žiadneho Maďara! A čože nás tam do tých, čo v Debrecíne všetko maďarsky robia, my budeme si len všetko po slovensky robiť.“

Takéto pekné reči niesli sa po obciach a mestečkách. Dobrá harmónia zdala sa postielať si večné bydliská na krásnom Slovensku. A tu bol skutočne ten bod, ktorý našej šľachte génius histórie ponúkal k zastatiu si naň, aby jej i národu lepšie bolo. Všetky udalosti na národne prebudilejších stranách uboleného Slovenska dosvedčujú a stvrdzujú mi tento náhľad. Vyjmúc Bratislavy, kde šarapatila rozpustilá, fanatizmom spitá maďarónska a maďarská mládež a kde hneď po odjazde Štúra navalila sa tlupa katilinárskych existencií^[1584] do redakcie „Slovenských národných novín“, hľadajúc redaktora, ale od rezkých mladých pomocníkov redakcie energicky odpravená a odkázaná bola ostatne až na ten čas, keď jej dá výsluch samotný pán redaktor, vyjmúc, hovorím, tohoto mĺkveho terorizmu kdejakých tulákov, potulujúcich sa po kaviarňach a Schlossbergu, po ostatnom Slovensku všade žiarili jarné tváre slobody, rovnosti a bratstva.

Prenesiem vďačného čitateľa od Boru z tejto strany Malých Karpát do volebného, mohutnoprírodných krás plného Liptova. Tu bolo stredisko bujarej mládeže, tu domov dlhého radu mien národných. Aký div teda, že tu i národ, syn tejto velebnej prírody, prvý skočil na nohy privítať zore jarného dňa slobody, rovnosti a bratstva. Tu v Liptove náležite zaznačený je ten meruôsmy marec! Výraznejšie, jednotnejšie než kde inde na Slovensku. Liptov na veky hrdým byť môže na meruôsmy marec 19. storočia a hrdosť táto duchovne živiť bude budúce pokolenia.

Národovci zišli sa k poradám na úpätí Kriváňa, Baranca a Poludnice a nadchnutí zápalom nového veku vyliali slzy vďaky a lásky, nádeje budúcnosti a právne svoje nároky na spoločnosť i štát v určitých bodoch. Oddali papier hybskému notárovi Kleinovi^[1585] — blahoslavenej pamiatky — a riekli mu: „Toto prečítaš dňa 28. marca menom naším sboru stoličnému, kde nás všetkých nájdeš.“ Hodža (Miloslav), zdeľujúc „Novinám“ výsledok liptovskej kongregácie, písal: „Neslýchaná táto miloviesť tichým úžasom a nábožným podivením ľudí našich prejala!“

Niekoľko tisíc ľudu zišlo sa v Liptovskom Svätom Mikuláši dňa 28. marca a keď si najprv slovenčina mohutným, jednotným hlasom národa popredné miesto po práve jej náležajúce zaujala, vtedy povstal s papierom v ruke vysoký, strunistý mladý muž, vládnuci ohnivým okom a zvonovitým hlasom, a počal hovoriť:

„Slávne zhromaždenie národnej správy v Liptove! S úprimným a slobodným citom vďaky a dôvery spoluobčianskej predstupujeme pred vás s týmto prípisom a osvedčujeme jednak našu vďačnosť, jednak i žiadosti a prosby naše:

1. Predne a nadovšetko osvedčujeme nevýslovný cit pokornej vďačnosti ku najvyššiemu vladárovi národov, ktorý ako sám najmúdrejšie všetkých národov lósy spravuje, tak i srdce nášho najjasnejšieho kráľa a krajinského snemu divným svojím riadením k tomu priviedol, aby konečne už od mnoho rokov túžobne očakávanú slobodu a občianske práva dobrovoľne a veľkomyseľne všetkým krajanom a spoluobčanom udelili.

2. Osvedčujeme hlbokú vďaku a uznalosť všetkým tým vlasti našej mužom, ktorí sú pôvodcovia slávnej tejto premeny občianskej.

3. Prednášame dôverne naše prosby a žiadosti, a síce:

a) aby národ a ľud kraja tohoto podľa občianskych práv svojich jemu teraz udelených skutočnú a pozitívnu účasť bral vo zhromaždeniach národných kraja tohoto, a tak prirodzene a nasledovne: aby rokovanie a deliberácie^[1586] v slovenskej, jemu zrozumiteľnej reči držiavali sa;

b) žiadame, aby súdy, prosby, pravoty, úradné oznamy, snemové a vidiecke v slovenskom jazyku vykonávali sa;

c) žiadame, aby prepotrebnému vyučovaniu a vzdelávaniu slovenského občianstva na základe jeho materinskej reči slovenskej prípravy hneď porobili a národné slovenské školy tým spôsobom usporiadali sa, aby v nich náš ľud na hodných svojej slobody občanov vychovávať a vzdelávať sa mohol. Cieľ tento dosiahne sa tak, ak vo školách národných vynáučnou rečou bude materinská, na ktorej základe a len na ňom snadno naučí sa rečiam vo vlasti našej potrebným;

d) žiadame, aby správa národná tohoto vidieka o to nástojila, žeby sa čím skôr do poriadku priviedol spôsob, ktorým národ a ľud na sneme vo svojich vyslancoch má byť predstavený. To donáša so sebou potreba, aby sa k voleniu takýchto vyslancov hneď na budúci snem peštiansky náležite prikročiť mohlo;

e) žiadame, aby všetka inteligencia tohoto kraja o to nástojila, aby právo našej slovenskej národnosti, ktorého sa my odriecť nechceme ani nesmieme, nám v politickom a spoločenskom živote sväte poistené bolo a zachránené i nedotknuté na večné veky ostávalo. To žiada číra, čistá ľudskosť, bez ktorej všetky slobody a práva len na posmech svetský vychádzajú; to žiada duch terajšieho času, v ktorom keď každý človek platí to, čo je, istotne tým viacej platí i národ sám v sebe, len to, čo je vo svojej národnosti;

f) žiadame, aby žiadosti tieto do zápisnice vnesené, všetkým stoliciam a právomocnostiam uhorským, chorvátskym a slavonským, nie ináč jeho výsosti miestokráľovi Štefanovi a slávnemu uhorskému ministériu v známosť uvedené boli tým cieľom, aby všetci opravdoví a skutoční priatelia slobody a človenstva sväté naše právo zastávať a podporovať ráčili.“^[1587]

Liptovská šľachta uchvátená bola dobrým géniom histórie a nahliadla spravodlivosť žiadostí národa; veď prvý raz pocítila sa byť čiastkou národa. Celý národ dospelých bol tu prítomný. Jeden duch naplnil všetky stavy kresťanské. A žiadosti a osvedčenia tak ako prednesené a mnohými aklamáciami národa dotvrdené boli, prijali sa jednomyseľne do zápisnice. Predseda dôrazne vyhlásil slovenskú reč za úradnú pre obvod vidieka liptovského.

„Slováci,“ tak horlili „Národné noviny“ (v č. 276, Listár, str. 1104), teraz nám udrela hodina, robte, pracujte na tom všetkou silou dňom i nocou, aby slovenčina všade, kdekoľvek bývate, po všetkých stoliciach slovenských toto prirodzené právo, túto hodnosť verejnú, politickú obsiahla. Bratia Chorváti a Slavonci, viem, presvedčený som, že nás podporovať budú, len my v našom vlastnom dome nebuďme samým sebe špatnými spreneverilcami.“

Aký hlboký náhľad na život národa tisícletím otročeného! Tak prehovoril nádherný, veleby prírodnej plný Liptov náš!

Šľachta turčianska sa tiež chápala a snažila sa peknú tvár robiť k udalostiam krajinským a svetovým. Tiež začala sa bratať s národom a podujímala sa publikovať nové zákony, pri pokrikoch plesajúcich národa: ale že sa k tomu i uvedomelí turčianski občania výrazne tešili, zmračili sa tváre týchto urodzených zákonodarcov — oni vo vnútornostiach svojich šľachtických hrudí vyhliadali spoza Žiar a od Považskej diery^[1588] slnko dákej zdravej pre nich reakcie, a takúto klauzulu pridávali ku svojim publikáciám: „Avšak pritom nemyslite si, že keď vám my toto oznamujeme, že ste už nie povinní zemskému panstvu robiť! Vy ste zaviazaní ešte k tým istým povinnostiam čo aj predtým, až do toho času, pokiaľ Jeho Jasnosť zákon tento svojím podpisom neposvätí a pokiaľ sa naši vyslanci zo snemu domov nevrátia!“ Národ na túto klauzulu vrtel hlavami, šomral, posmechoval pánov takto novú éru národu zvestujúcich.

„Nuž, že vraj všetky tie nové slobody sú vraj ešte iba nárada? To je pekná robota! Všade dookola sa zvestuje hotová sloboda, iba v Turci je to ešte iba nárada. Aby ťa porantalo i s takými zvestovateľmi slobody!“

„Nuž, veď,“ píše o tom jeden dopisovateľ z Turca do „Národných novín“, „ak je zákon, prestáva robota, ak je to iba nárada, teda budú páni drábi zase len vyháňať ľud na robotu.“ (Slovenské národné noviny č. 279.)

Pravda síce, že páni neopovážili sa viacej drábov vysielať do dedín, ale ovšem nie z úcty k zákonu, ale že sa ľud hýbal na všetkých stranách a opytoval sa, že čo to tie zákony hovoria? Že čo to Jeho Jasnosť za nové práva kázal publikovať ľudu?

Tí turčianski Maďari sú vždy jednakí poslovia pre smrť kráľovu, keď ide o právo ľudu; tak činili r. 1848, tak činia i teraz so zákonom, kráľom posväteným, národom právo vymerujúcim, oni ešte ani dodnes neveria, že by zákon národnostný z r. 1868 mal platnosti nabyť. Až ich židia z ich majetkov vykúria, až potom, keď budú zase národ na pomoc vyzývať, až potom hádam uveria, že s celou svojou politickou múdrosťou sú v koncoch a oni kočiša naskutku z kozlíka káry svojej stratili. Ale potom bude pozde, milý drozde! Vtedy ešte vláda nakladala im úprimne ľudu zvestovať právo a slobodu a oni predsa pokrytsky obišli a obchodili námery kráľove^[1589] i snemu, teraz už majú i vládu za sebou, keď obchodia národnostný zákon. Avšak — nevydržia predsa boj proti prírode a poriadkom božským vedený, nevydržia útok Nemesi historickej. Maďarčia síce o prekot, no — ozaj bude i prekot nasledovať, ak zavčasu nezmúdrejú. Ľud v Turci urobil náramné pokroky od r. 1848. Šľachta maďarónska nič nezabudla a ničomu sa nenaučila.^[1590]

A abych v krátkosti zúplnil obraz zákonných pohybov po Slovensku v prvých týždňoch osudnej jari meruôsmej, načrtám ešte daktoré výjavy so životopisom Štúrovým tuho spojené. Ja som bol v Nitriansku činný vo zmysle už vyše naznačenom, prv ale vybehol som do Bratislavy a Viedne, abych sa na vlastné oči a uši presvedčil o behu vecí novej tejto éry slobody. Tam som sa i osobne zúčastnil spolu so Štúrom na verejných schôdzach Slovanov rakúskych i nabral presvedčenia, že ozaj ide to doopravdy s rovnoprávnosťou národov a že je zvrchovaný čas i nám Slovákom hlásiť sa o zabezpečenie práva národného. Nemému ani vlastná jeho mať nerozumie: a tak i nám, keď sťa nemí mlčať budeme, neporozumie ani vlasť, ani kráľ, ani spoluobčania naši. S pevným úmyslom navracal som sa na postať svoju národnú, do vlasti a domova svojho.

Ale už som našiel situáciu troška pomútenú sprostými brožúrami, a síce Launerovou čarbaninou „A Stúrféle tótság veszedelmes iránya“^[1591] a Lanštiakovým proti Hodžovmu „Dobrému Slovu“ nemiereným „Antimagyarom“,^[1592] ktoré bratislavskú dietálnu mládež rozbesnili; okrem tých aj žid Neustadt svojimi plátkami „Der grosse Peter,“ „Der kleine Peter“, „Der schwarze Peter“^[1593] atď., v ktorých Štúra napádal, podstrkujúc jeho rečiam vo Viedni povedaným — mňa vtedy židáčik ten ešte ignoroval a dal i iným rečníkom slovanským pokoj — svoje vlastné, denunciantské myšlienky, aby oproti nemu ako vyslancovi dietálnemu patričné kruhy pobúril. Toto sa mu aj úplne podarilo, takže častejšie zavítali do redakcie, Štúra hľadajúc, voždy iní a iní kolompoši alebo židáci. V redakcii sa ostatne mladí námestníci Štúrovi Hostinský, Nosák a i. statočne držali a noviny boli rezké. Prídúc domov usporiadal som viacej národných, vždy vrchnosti oznámených schôdzok, z ktorých vyšli určite formulované žiadosti národa, pripravované ku stoličnej kongregácii dňa 11. mája odbývať sa majúcej.^[1594] Ducha mierneho a vo všetkom zákonného potvrdí každý nestranný znateľ tohovekých pohybov európskych. Vidzme, čo v krátkom obsahu sa žiadalo.^[1595]

Žiadame:

1. uvedenie národnej slovenskej reči do verejných schôdzok a rokovaní, „lebo už nechceme trpieť viacej ten múr, ktorý nás delil, t. j. reč v pravotách, súdoch a zákonoch nám nezrozumiteľnú, ale chceme aj my Slováci rozumieť všetko, čo sa o nás, skrz nás a prostriedkom nás robiť bude.“ Žiadame si

2. za sudcov Slovákov dokonale vyučených jazyku slovenskému, aby verejné súdy prísažných spravodlive vykonávané byť mohli; podobne aby všetky príhlasy vlády, všetky zákony a vôbec všetko verejné prihlasovanie sa k národu slovenskému dialo sa v reči slovenskej;

3. dokonalé zriadenie škôl národných, nielen elementárnych, reálnych a meštianskych, ale i vyšších škôl a ústavov. Reč vyučovacia aby bola pre synov slovenských slovenská, aby na základe slobodného vyučovania, ďalej slobodného národného vyviňovania sa slovenského národ náš mohol si vychovať synov jemu a krajine verných;

4. žiadame, aby správa stolice Nitrianskej o to nástojila, žeby sa čím skôr do poriadku priviedol spôsob, ktorým národ a ľud náš na sneme vo svojich vyslancoch zastupovaný byť má;

5. žiadame, aby našej národnosti právo od všetkých národov v Uhorsku bývajúcich uznané bolo;

6. žiadame úplné bratstvo a rovnosť medzi národmi kresťanskými v uhorskej krajine, čo toľko znamená, ako by sme my Slováci slobodne svoje národné obyčaje a zvyky zadržiavať a pri zástavách krajinských aj naše národné zástavy bez prekážky vyvesovať mohli. Ak by ťažkosti z tejto rovnosti medzinárodnej povstať mali, žiadame, aby sa mienky všetkých národov v tejto príčine vypočúvali. Duch človečenstva a kresťanstva, ktorý tieto časy slobody doniesol, vynájde istotne také prostriedky, ktorými sa rozličné národy bez ukrivdenia jeden druhého spoločne budú môcť radiť;

7. žiadame, aby národná vláda v Nitrianskej stolici bratskú náradu urobila stoliciam maďarským, aby ony po svojich školách a ústavoch pozakladali stolice reči slovenskej pre Maďarov, ako tiež aby na našich školách národných učitelia reči maďarskej platení boli, aby sa vzájomne zblížili tak, žeby Maďari hovoriacich Slovákov po slovensky a Slováci Maďarov hovoriacich po maďarsky rozumieť mohli;

8. žiadame, aby tieto naše žiadosti týmto činom vyslovené a prednesené najprv do úradnej zápisnice stoličnej zapísané a všetkým právomocnostiam uhorským, chorvátskym a slavonským, ako aj Jeho výsosti miestokráľovi uhorskému Štefanovi a ministerstvu vo známosť uvedené boli.“

Okrem „Národných novín“ a „Orla tatranského“ upotrebovali sme k tejto agitácii i príhlasov k národu za príkladom iných národov. Ja som tiež takýmto jedným príhlasom ozval sa k národu na počiatku apríla. „Bratia Slováci,“ niesol nadpis jeden tlačený hárok a obsahoval nasledujúce najvypuklejšie body:

„Národy dostali sa už na slobodu. Francúzi, Nemci, Čechovia, Rakúšania, Chorváti a teraz už aj Poliaci statoční oslobodili sa, už majú všetci rovnaké práva a slobody. Dosiahli to púhou svojou láskou k národu a slobode, jednomyseľnosťou vo veciach národných tak, že ani vojská, ani nepriateľská diplomacia nemohli prekaziť slobodu. Či teda len my Slováci máme vo svojich dolinách a domkoch čušať? Či len my sme tu k tomu, aby sme boli sluhovia druhých? Či len my statočný národ slovenský máme iba počúvať piesne slobody, ktoré iné národy spievajú? Nie. My nesmieme čušať, keď iní spievajú a slúžiť, keď iní slobode tešia sa a plaziť sa, keď iní hlavy dvíhajú, a zúfať, keď iní triumfujú! Aj nám, statočným Slovákom, uderil zvon slobody! I my hýbať sa máme, keď nechceme, aby nás ďalej trýznili palicami, korbáčmi a ostrohami páni naši. Nuž, a akože sa teda dvíhať máme? Pozdvihnúť svojho hlasu všeobecne a razom na všetkých stranách Slovenska za slobodu všetkých Slovákov. Od toho času, čo zrútila sa moc panská, Slováci, počúvate veliké sľuby slobody a poľahčenia tiarch vašich a istá je vec, že by sa vám z mnohého ohľadu stav váš poľahčil, keby sa všetky sľuby splnili; no, druhá je otázka, či všetko to zase za dva-tri roky nestratíte. O to teda nádobno starať sa, aby sloboda, ktorú vám tento čas donáša, aj vašim potomkom zostala neumenšenou. Inak ale neubezpečíte si slobodu ako tak, keď celý náš slovenský národ postaví sa na strážu slobôd týchto. Jeden človek málo môže, celý národ veľa zmôže. Poznávajte teda, Slováci, seba samých, aby ste sa čo skôr poznali ako jeden národ a ako taký jeden mocný národ, aby ste vystúpili pred celú krajinu, pred celý svet. To, čo národ národom robí, je hlavne jeho národná reč. Národ slovenský zato tak menuje sa, že reč jeho národná je slovenská a naopak. V reči našej leží všetka moc národa nášho, v nej sú večné zvuky zložené, ktoré vstave sú osviežiť národ k dielam za slobodu a slávu večnú, bez týchto zvukov budeme ako telo bez duše, mŕtve telo, biedny nástroj tyranov. V reči slovenskej majú milióny Slovákov svoj jeden spoločný zväzok svätý, vo zväzku tom je zjednotená sila miliónov svetom roztratených Slovákov. Zväzok ten rozťal by, kto by nám našu slovenskú, národnú reč vziať, potupiť, zo zákonov, súdov a verejného života vyhodiť chcel. Pokým toto si urobiť nedovolíme, dotiaľ sa národu nášmu nič zlého prihodiť nemôže. Naproti tomu ale, keby sme mali tak zostávať, ako to doteraz bývalo, keby sme si aj naďalej dali tak ako doteraz svoju reč potupovať, z úradného života na metle vyhadzovať tak, žeby nebolo slobodno slovensky žalovať sa, slovenské výroky stranám slovenským vydávať, slovensky pred súdmi brániť sa, slovensky zákony vydávať, nuž by sme i naďalej len, ba naveky otrokmi a sluhami iných ostávali. Lebo sluha a otrok nevie, čo jeho pán robí, ani nesmie pýtať sa, prečo tak robí. A tak i my pri cudzej reči boli by sme otrokmi tých, v ktorých reči by sa súdy viedli a zákony písali. Viete dobre, Slováci, ako vám bývalo doteraz, keď ste na panských stoliciach, pri súdoch stoličných, v pravotách kdejakých svoje právo hľadávali a tam všade len cudzia reč vám v uši znela! Právo neprávom bolo a často i draho platený váš zástupca vám voči zapredával vás strane vám nepriateľskej. Vy by ste nie jeden raz sami boli vedeli sa obrániť, keby reč vaša v platnosti bola bývala, kdežto takto nerozumeli ste ničomu a nemohli porozumieť. Viete zo spisov tlačených, koľko múk vystáli lajoš-komárňanskí Slováci za to, že svojú milú reč slovenskú pri službách božích hájili! Viete, ako zle vám bývalo, keď ste si horko-ťažko dákusi tú sentenciu vypravotili, ktorej ste zase len nerozumeli a tak zase hľadať museli panského človeka, ktorý vám to mal pretlmočiť. Ale zase ste nevedeli, či vám to verne pretlmočil. Často bolo všetko naopak — a vy zavedení rútili ste sa len sami z väzenia do väzenia, z útrat do útrat. Či by to bolo mohlo stávať sa, keby reč naša bola v platnosti bývala? To nikdy nie, bo tá milá reč slovenská, ktorou vy hovoríte, má toľko mravnej sily v sebe, že by sa aj ten najohavnejší človek bál verejne v nej luhať a ľudí klamať. Preto vám vašu slovenskú reč všade potláčali, potupovali a z verejného života odstraňovali, aby nemohla slúžiť vám k dobrému. Pred vami samými vám nepriatelia vaši reč vašu materinskú zohavovali, keď vám v nej nič inšie neoznamovali ako: koľko kto z vás palíc dostane, kedy máte ísť na robotu, ako máte s nákladným vozom vyhybovať sa ľahkému panskému kočiaru. Nepočuli ste v slovenčine inšie z ich úst ako: „Ty somár, ty huncút, ty sedliacke hovado;“ zákonný váš titul bol „biedny ľud poplatný“. Veď aj veru nie je potom div, že ste si, Slováci, sami svoju reč znevážili, ju zamilovať neznali a pred inými národmi v potupu vošli. Vidíte teda už teraz, koľké ležia poklady pre vás v reči vašej, vidíte, koľká škoda letela na vás stadiaľ, že podarilo sa nepriateľom vašim omotať vás osídlami cudzej, vám nezrozumiteľnej reči. No, ale vďaka Bohu, ktorý zmiloval sa i nad naším národom a poslal tieto časy. I v našej krajine sa už tiež vyvesili zástavy slobody, vyvesujú ich Maďari, Nemci, Chorváti, Srbi, Rumuni, a Maďari nemajú právo o slobodu túto, ktorej sami tešia sa, pripravovať iných. Veď oni nie sú darcovia týchto časov slobody. Ako im, tak aj nám Boh poslal slnce slobody. Veď aj u nás sa už verejne po uliciach i palotách snemovných vyhlasuje rovnosť medzi všetkými ľuďmi a národmi. Už teda ani u nás niet pána a sedliaka i u nás sme všetci občania a mešťania krajiny, všetci rovnoprávni, na všetkých nás ležať budú ťarchy zemské a krajinské, tak jedni ako druhí rovnako budeme si voliť svojich zástupcov do diéty. Nuž ale, bratia, akože bude zas opatrený národ náš, ak neprihlási sa ku svojej reči, nezastane si jednosvorne za svoju národnosť? Ak zase len po maďarsky povedie sa všetko? Ak zase len maďarčina bude panovať pri súdoch, v stoliciach, v zákonoch a nariadeniach? Ak by to tak malo byť zase i na budúcnosť, ako bolo minule, teda zas len upadneme do služby, do otroctva, lebo nad slobodou našou cudzí zaiste zlú stráž postaví; jedine dobrú stráž nad slobodou svojou postavíme si sami. Národy iné neupustia od svojho a my, ak upustíme od obrany svojej národnosti teraz, utratíme znenáhla i svojich vlastných synov, ktorí alebo učiť sa budú kvôli chlebu iné reči, alebo pôjdu k bratom súkmenným, kde národnosť svoju zachránia. Vy ale, národ biedny, ktorý nemôžete sa tak ľahko hýbať, zostanete bez vodcov duchovných, bez toho obživujuceho národy života, ako stádo roztratené bez pastierov. Keď si ale obránite svoju reč slovenskú, keď ju uvediete do verejných schôdzok, do súdov, škôl, do správy verejnej, keď postaráte sa jednomyseľne, oduševnene o to, aby nemohlo a nesmelo byť nič verejne podujímané o vás bez vás, o vašej reči bez vášho hlasu, o práve vašom bez vášho súhlasu, o vašej slobode bez vašej slobodnej vôle, vtenkrát, hejže vtenkrát zrodia sa zo synov vašich synovia verní otcom a pamätliví na potomkov, vtenkrát nebude chyrovať na Slovensku prekrásnom o renegátoch, odpadilcoch, odrodilcoch a potupy hodných zbehoch, a umlknú tí ničomní teraz po mestách našich sa potulujúci posmeváči, škodcovia národnosti slovenskej. Náš národ dostane na synoch a dcérach svojich statočných obrancov svojej slobody a práva svojho večne nezadateľného. Ó, vítaj nám, vítaj, ty svätý deň slobody, slobodným národom slovenským bránenej, zaligotaj sa nám, ty blahoslavený deň nášho vykúpenia, nášho šťastia, našej slobody!“

K týmto výlevom čistých túžob boli ešte pripojené nárady k petíciám, potom punkty stolice Liptovskej a zavŕšený príhlas tento nasledovne:

„Schádzajte sa, Slováci, k poradám, to je cesta zákonná, vy k nej právo máte a užívať práva toho je vaša povinnosť svätá k ochráneniu národnosti našej. To robiť aj musíte, lebo ktože vám lepšie porozumie ako vy sami? Kto lepšie bude vedieť povedať krajine a dobrému kráľovi, kde vás čo bolí ako vy sami? Vy sami teda raďte sa teraz a rady svoje pokojné slobodne predneste verejnosti a obecenstvu celého sveta. Toto robia po všetkých mestách ľudia, to robia ľudia v Prahe, vo Viedni, v Prešporku, Pešti atď., robte to aj vy. Čo jednému je slobodno, musí byť aj druhému dovolené. Vyhlásená už sloboda, bratstvo a rovnosť to vymáhajú i na nás. Teda sláva slobode, sláva rovnosti, sláva bratstvu ľudí i národov!“ Príhlas ten bol v päť tisícoch výtiskoch po Slovensku rozšírený.

Vo Zvolene hlásil sa národ k právu svojmu. Brezňania podali ministeriálnemu komisárovi Petrovi Géczimu žiadosti národné v šiestich bodoch obsažené:

1. Aby sa v poradách stoličných slovenských stolíc reč slovenská užívala a aby sa to ustanovenie v 16. zákonnom článku §2., lit. e), kde sa maďarská reč predpisuje len na maďarské a nie aj na slovenské stolice vzťahovalo.

2. Aby sa politické záležitosti ako aj protokoly o týchto veciach v našom meste (Brezne) v slovenskej reči viedli.

3. Aby nám ministerstvo podpisom svojím uhodnovernené zákony v slovenskom preklade k rozhláseniu posielalo.

4. Aby sa v elementárnych školách výlučne len slovensky učilo.

5. Aby na gymnáziách, preparandiách a reálnych školách slovenských rečou vyučovacou reč slovenská bola, reč ale maďarská aby sa ako predmet vyučovala a jej známosť požadovala.

6. Aby v lýceách a akadémiách, ktoré Slováci navštevujú, menovite ale na peštianskej univerzite, katedry reči slovenskej založené boli a aby na lýceách a akadémiách v krajoch slovenských reč maďarská s rečou slovenskou úplnú rovnosť vo vyučovaní mala.“

V Tekove, kde ľud slovenský ešte málo prebudený bol, sami páni slobodnomyseľnejší usilovali sa z apatie ho zobudiť a zriadili mu „slávnosť slobody“ už 30. marca v Oslanoch. Tu sa druh druha spytoval:

„Ale či je toto naozaj? Či je toto všetko, čo čujeme, pravda? Hej, dalže by to Pán Boh!“

A z námestia do kostola a z kostola na námestie, stadiaľto do krčmy a zas domov a z domu i s deťmi a ženami zase pod „zástavy slobody“ na ulicu behal. Radosť a plesanie. Výborný mladoň, vtedy kaplán Plošić víťazne zvestoval rezultát poézie Kollárovej:

V Hornom Trenčíne v Bytči vyvesili národnú zástavu slovenskú a huľali veselo zemania s mešťanmi a sedliakmi tri dni a tri noci. V Kysuckom Novom Meste Jána Lottnera,^[1596] farára mestského a dekana, slovutného zástupcu slovenského národa, zvolil národ za kapitána národnej stráže, čo tento ale prijať nechcel a keď naňho národ doliehal, podvolil sa prijať hodnosť túto na seba pod tou výnimkou, ak celá garda, pod ním stáť majúca, zriekne sa pálenky a vstúpi do spolku miernosti. Garda sľúbila a Lottner prijal hodnosť veliteľa gardy. Za prvého poručíka zvolili hneď ku boku jeho Jána Ondrisíka,^[1597] jeho kaplána, muža v národe a literatúre na slovo vzatého. V sídelnom ale meste stolice v Trenčíne ľud hromadne sa do kongregácie dostavivší mocne naliehal na to, aby sa po slovensky nové zákony tlmočili; Eugena Geromettu, slovensky rečnivšieho, ľud na rukách nosil, za vodcu a zástupcu svojho jednohlasne vyvolávajúc.

V Orave za príkladom turčianskych zemanov dajedni zišli sa tiež a ustanovili na tom, že nedovolia slovensky hovoriť na kongregácii, lebo „že by sa slovenskou rečou dvorana stoličná poškvrnila“, a pán V. Oravec, advokát, sa nadhodil, že on sám menom ľudu osloví vyslancov dietálnych a poďakuje im za ustávanie po maďarsky. Ale toto bolo veliké zaucho dané bratstvu, slobode a rovnosti, a preto oprel sa národ slovenský Oravu obývajúci proti tomu a zišiel sa v Geceli cieľom porady, kde uzavreli sa nasledujúce body:

1. Vďaku kráľovi a vláde jeho, vďaku mužom slobodu a rovnosť na diéte vymáhavším.

2. Uznanie diplomatičnosti maďarskej reči, ale

3. tiež i potrebu rovnosti a bratstva, rovného práva pre slovenskú reč v Orave, pre slovenský ľud a slovenského človeka jednotlivého.

4. Vymoženie na diéte skrz vyslancov rovného práva pre slovenskú reč, čo keby nezachovali, „ich (vyslancov stoličných), ako proti krvi svojej a spoluobčanom svojim naspäť povolať si právo zadržujeme“.

5. Národná stráž v Orave nech sa v slovenskej reči cvičí a komanduje pod zástavami slovenskými, v páde potreby boja nech ide v légiách slovenských do ohňa a preteká sa o vence slávy s inými proti nepriateľovi.

6., 7. O školách národných i vyšších vyslovená žiadosť, aby v tamtých len materinská reč bola náukozdelná, v týchto aby bolo postarané o učiteľov pre každú národnosť a o založenie stolíc pre slovenčinu.

8. Majú sa žiadosti tieto predostrieť kráľovi, palatínovi, ministerstvu a zdeliť so stolicami uhorskými i chorvátskymi.

„Tento deň,“ hovoril Ďurko Matúška na zhromaždení celej stolice dňa 4. mája v Dolnom Kubíne, „v ktorom aj ľud náš obecný pod zástavou slobodných občanov Uhorska v politických právach skutočnú a pozitívnu účasť berie, nemožno nám je inakšie, len s radostným a svätým vďaky zápalom z celého srdca privítať.“ A to hovoril rečník, ako moc majúc, a nie ako tí koktáči, čo sa napínali v cudzej, nikomu z ľudu nezrozumiteľnej reči. Národ ho počúval ticho, iba miestami pretŕhal rečníka pochvalami a slávy mu vyvolávaním. Skončil svoju reč týmito slovami: „Známo je, že jeho cisársko-kráľovská výsosť, palatín náš, rozchádzajúcim sa zo snemu predošlým stavom a radou za heslo porúčal jednotu a šetrnosť. Komu by neboli svätými tieto dve slová jeho? Jednotu ducha vo zväzku pokoja chceme aj my. Veríme, že každému i jednotlivcovi i národu to dané bude, čo mu spravodlive prislúcha. Chceme jednotu požehnanú aj u nás v Orave, lebo vieme, že nás všetkých, či sme Slováci, či Maďari (rozumej maďaromanov, keď o Maďaroch v Orave i tak reči byť nemohlo), či sme katolíci, či evanjelici v Bohu a Kristu jedna a tá istá synovská vernosť a poddanosť ku kráľovi, pánovi nášmu, láska k slobodnej vlasti a poslušnosť k zákonom viazať má, ba aj to vieme, že kráľovstvo samo v sebe rozdelené pustne a domovina bezbožne a krivdou druhých rozdvojená padá. Ale preto aj pod zástavou touto od palatína vystavenou a ako na slobodnej zemi slobodní občania žiadať môžeme a máme z princípu žitia nášho, aby každý náš národný slovenský život šetril a menovite u nás v Orave aby nás naša slovenská, čistých, vlasteneckých, národných zámerov porada (v Geceli) nikdy ani len do podozrenia u našich predstavených neuvádzala. Podozrenie vzbudiť nechceme, ale sa ho ani nebojíme, žijúc na slobodnej zemi, biednych vyzradcov a osočovateľov, očerňovateľov pred spravodlivý súd verejnej mienky odkazujeme, neúctu poburovania na nás uvaľovanú na samých pôvodcov tej neúcty zvaľujeme, zákony si dobrovoľne ako slobodní občania vážime, ale spolu šetrnosť pre seba žiadame. Žiadame, aby naša vrchnosť a celá inteligencia, či svetská či duchovná, oslobodenie ľudu nášho zanedbaného, a síce oslobodenie jeho z toho zotročilého a hnilého spôsobu žitia, podľa zásad slobodného občianstva a zákonnej rovnosti slovom i činom, súkromne i úradne všemožne napomáhala a duchovné vychovávanie a pozdvihnutie ľudu nášho slovenského na základe národného nášho jazyka slovenského všemožne šetrila. Tak stane sa, že ľud náš osvietenejší, vzdelanejší a vskutku slobodný tým väčšmi pocíti sladkosť slobody a velikú významnosť práv svojich a bude za ne nekonečne povďačnejším — tak stane sa, že aj my všetci s povedomím vykonanej našej svätej povinnosti spríjemníme si s ľudom naším vzdelanejším, slobodným naše obcovanie — a dá potom Boh, že sa aj biedna Orava naša na dobrobyte národnom a duchovnom zotavená, i na dobrobyte telesnom a zemskom zmladí a zmôže. Pán Boh nám pomáhaj!“

To bol pôžitok neslýchaný dosiaľ, akého stal sa účastným ľud oravský. Maďaróni, zemskí páni zamĺkli pred zápalom, aký schvátil národ rečou Matúškovou. Starý Ďurko Matúška môže byť dodnes hrdým na výlevy tieto šľachetného srdca svojho. A čože vy, synovia?^[1598]

Všetko, všetko išlo poriadkom slušným, ač nadšenie bolo všade veliké.

Vtedy prišlo i do Nitry pozvanie z Gemera, aby sme sa ku národnému všeobecnému meetingu zišli do Liptovského Svätého Mikuláša zo všetkých krajov slovenských, aby sme už raz nielen ako Oravci, Gemerci, Tekovci, lebo Zvolenci, Nitranci, Turčania, Trenčania, ale ako Slováci, ako strana rovnoprávna národná zorganizovali a žiadosti národné, ktoré sa dosiaľ ohlásili, v jedno zobrali a vo zvláštnom pamätnom spise vláde predostreli. Sjazd tento slovenský určený bol na 10. mája. Práve v ten deň, na ktorý i my Nitranci strojili sme sa so žiadosťami národnými vystúpiť na valnom sbore stoličnom v Nitre. Ja som teda vošiel v poradu s našimi, ako by sme na oboch stranách zastúpenými byť mohli? Mňa jednomyseľne zvolili pre schôdzku liptovskú, kdežto naše kraje v nitrianskom sbore zastupovať mali, ako aj potom zastupovať išli, Ľudovít Šulek, kaplán hlbocký, a Jaroslav Borik, farár vrbovčiansky.

Epizóda medzi touto prípravou k ceste, udavšia sa v Senici s Abaffym,^[1599] ktorému barón Tadeus Schmerzing s pár kolompošmi širák zrazili z hlavy, pretože bol podperený slovenským perom, mala osudné následky. Lebo medzitým, čo barón Schmerzing, požiadaný mnou o napravenie tejto urážky národnosti slovenskej učinenej, i skutočne náklonný bol dať nám zadosťučinenie a už aj nové slovenské pero kúpené bolo a malo sa zaniesť do Hlbokého s omluvným písmom, čo sme jedine žiadali, horlivci iní v Senici odradili ho od lojálneho skutku tohoto. To stalo sa 4. mája, ja som včasne ráno dňa 5. mája už bol na ceste do Mikuláša. O tom vypravovať ďalej niet tu miesta, ani druhé príhody spomínať. Len ešte dodám, že ja schôdzku túto nemal som za úplnú bez Štúra. Ale Štúr bol v Prahe. Ako ho teda uvedomiť o tom, čo národného sa podniká u nás doma? Na dobrý zdar písal som teda za ním a vybral som sa i ja na cestu.

K môjmu prekvapeniu prišiel bol skutočne i Štúr. Tam sa porobili všetky zákonné poriadky, pozvali sa páni mnohí, oznámilo sa zhromaždenie národné vrchnosti a zahájila sa schôdzka národná dňa 10. mája v Tepliciach mikulášskych.^[1600] Bol to prvý veľkolepý míting národný. Šľachta sa zúčastnila na ňom hromadne, prítomní boli dvaja slúžnovci. Najchýrnejšia rodina Szentiványich liptovských bola zastúpená Adolfom Szentiványim. Rokovanie podobalo sa blahoželaniu spoločnému, kde nebolo badať disharmónie. Previedla sa svorne manifestácia národná zostavením štrnástich bodov, ktorých obsah bol nasledujúci: (Podávam ho skráteno, je i tak známy dosť z tiskopisu v 10.000 výtiskoch uverejneného a z Histórie povstania slovenského Mik. Dohnányim vydanej, ako aj z Besiedok Paulinyho, IV.)

1. Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom trápnom sne ako pranárod krajiny tejto, ktorá je kolískou jeho, za ktorú predkovia jeho krv vylievali, ktorá ale bola mu donedávna macochou reč a národnosť jeho hanobiacou; ale v tomto okamžení prebudenia svojho odpúšťa sebe i svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. Za to, ako pranárod a niekdajší jediný majiteľ svätej tejto zeme, povoláva pod zástavou tohoto veku rovnosti, slobody a bratstva všetky uhorské národy ku rovnosti a bratstvu a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť a tým menej vykoreniť, ale aj žiada od uhorských národov, aby aj ony z ich strany takýmto uhorským vlastenectvom naplnené boli a uctením slovenskej národnosti, národa slovenského priateľstva a lásky hodnými stali sa. Národ slovenský osvedčuje sa týmto, že slávne meno uhorského vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, kto nešetrí práva národnosti druhého pod korunou uhorskou bývajúceho národa. Následkom toho žiadame:

2. Aby zriadil sa na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený.

3. Žiadame osobitné národné snemy, na ktorých povedú sa rady národné, a to síce ako národného, tak všeobecne krajinského dobra týkajúce sa, ktorým cieľom vyznačia sa medze národopisné, aby každý národ ku svojmu národnému stredku mocne priťahovať sa mohol a smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a poddávať sa a práve pre toto prísne chránenie slobôd a práv národných žiadame, po

4. aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou iba vo zmysle návodov sebe od svojich vysielateľov vydaných na sneme krajinskom hovoriť; v páde nevernosti aby trestaní boli.

5. Žiadame do verejných rokovaní uviesť reč materinskú, kde aká u obecenstva vládne.

6. Zriadenie dokonalé škôl národných, a to síce ako počiatočných, tak meštianskych vyšších, reálnych, ústavov dievčenských, seminárov učiteľských a kňazských, ústavov literárnych vyšších, gymnázií, lýceí, akadémie, ústavu polytechnického a jednej univerzity. Reč vyučovacia pre synov a dcéry národa slovenského nemá byť inšia ako slovenská, aby národ slovenský mohol si vychovať synov jemu a krajine verných.

7. Žiadame, aby sa stolice učiteľské maďarské medzi Slovákmi, slovenské medzi Maďarmi pozakladali, tak aby sa národy tieto k sebe zblížili a jeden druhému rozumeli.

8. Žiadame, aby sa všetko panovanie jedných národov a národností nad druhými národmi a národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo, a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastného ustupovať nútený nebol, teda napr. žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označovať smel bez prekážky; pre slovenskú národnú gardu žiadame Slovákov za vodcov a komando slovenské.

9. Právo voličstva a voliteľnosti nemá byť určované rádom a stavom, ale duchom rovnoprávnosti tak, aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpinený občan a obyvateľ uhorský dvadsať rokov majúci voliť a vyvoleným byť mohol. Zradu krve, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považovať budeme.

10. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania časopisov bez kaucie, taktiež zakladanie tlačiarní, kameňopisární, slobodu spolčovania sa k poradám verejným o veciach obecných, odstránenie terorizmu vždy viac a viac sa šíriaceho atď.

11. Žiadame usporiadanie konečné agrárnych procesov, tak menovite aby spoluobčania naši po mestečkách, dedinách a kopaniciach bývajúci a od dávnych rokov na rozličné spôsoby utláčaní o hory a pasienky, role a obecné živnosti, kopanice, výrobiská a iné ich majetky pripravovaní, ku svojmu právu prišli; taktiež žiadame, aby sa v tomže zmysle a touže cestou, ktorou oslobodili sa urbárnici od roboty, aj alodiálni poddaní (kurialistami, taxalistami, kastieľnikmi, komorníkmi, majorníkmi a majiteľmi slobodných živností tiež menovaní) poddanstva a roboty zbavili.

12. Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom^[1601] do ťažkého väzenia v Šahách zatvorení sú preto, že ľud slovenský v Príbelciach o nových zákonoch verejne poučovali a k hájeniu si slobody zákonmi rozhlásenej povzbudzovali, žiadame, aby títo nevinní zástupcovia a rozširovatelia občianskej slobody čím skôr na slobodu vypustení boli.

13. Vediac to, že v susednom kraji, v Galícii, takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratského rodu Poliaci slobody, ktoré my požívame, ešte nedosiahli, pretože im veliké prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva, žiadame, aby všetky národy pod uhorskou korunou súce úradnými svojimi cestami mocný sútrpnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesli a u Jeho Jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebne nástojili, aby už konečne nešťastnému národu tomuto spravodlivosť a milosť stala sa.

14. Slovenský národ kladie výminku svojho šťastia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenie týchto spravodlivých žiadostí, vyslovujúc predkom svoju úctu, vďaku a dôveru ako ku slávnemu ministerstvu, tak aj ku všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporovať budú; naproti tomu v odkladaní alebo obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho ku bývalej slepote a služobnosti maďarskej.“

To sú najkrajnejšie body hýbania slovenského do 11. mája 1848. Nech pozorný čitateľ prejde všetky tie žiadosti národné slovenské a spytuje a pitvá ich ako len najprísnejšie, či nájde v nich poburovanie dáke. Tieto najposlednejšie sú ovšem najkrajnejšie body túžob národných, vyslovené najkrajnejšími a najodhodlanejšími zástupcami moderného ducha, ale sú to predsa všetky len pokorne predkladané vrchnostiam a zastupiteľstvu národa, kráľovi, palatínovi, snemu a pred obecenstvo celé národov nárady, prosby, túžby, petície, ktoré nijak nenesú na sebe ráz poburovania a revolúcie. Avšak nie tieto meetingu liptovského zo dňov 10. a 11. mája publikované body zapríčinili stanné právo, lebo už v apríli Kossuth odôvodňoval rozhlásenie stanného práva tým: „Že sa i národné pohyby ukazujú povzbudené od kňazstva slovenskými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“ Do Nitry poslali Kazimíra Tarnóczyho, do Zvolena, Hontu, Tekova, do kráľovských miest Banskej Bystrice, Štiavnice, Kremnice, Zvolena, Ľubietovej, Pukanca, do Novej Bane a Brezna Petra Giczyho atď.

Opravdiví priatelia národa slovenského nebáli sa štatária, lebo veď oni nerabovali židov ani nepodpaľovali, proti ktorým výstupkom štatárium nariadené bolo. (Tak si to vykladali slobodní ľudia slovenskí, ale nie tak to myslel Kossuth a Szemere^[1602] Bertalan. Keď sa ale i týmto voda liala do hrdiel, potom, pravda, kričali, že kamarila to zhuckala na nich národy, ovšem potom už sa nadávkami židovskými nedalo zažehnať hýbanie.) Preto aj smelo schodili sa v Liptove a slobodne uzavierali peticionírovať pred stoličné kongregácie, pred ministerstvo, palatína, pred snem a pred samého kráľa. No inak usúdil vševládný Kossuth. Už hneď po skončených poradách liptovských dopálil kráľovský komisár i do Liptova a len lapať kázal každého, kto účasť bral na schôdzke. V Hlbokom obsadili faru a zakázali oddialiť sa manželke mojej. Posla mne v ústrety poslaného zlapali v Považskej Bystrici v domnení, že to ja sám, ale ho prepustili, presvedčiac sa, že veru to ja nie som. Čo takto honbu na mňa robili, Maršovský^[1603] mal Štúra na starosti a lietal po hornom Považí, rozposielajúc štafety po obciach, aby Štúra pristavili. Takáto jedna štafeta prepustila ho pri Žiline, aby ďalej išiel, bárs ho náhodou poznala, že to on, takže šťastne a bez prekážky prišiel do Veľkej Diviny ku Štefanovi Závodníkovi, kde prenocoval a zase ďalej pokojne cestoval k Trenčínu na povoze, s ktorým kaplán Závodníkov bol sa z Nitry dosťahoval. Štúr cestoval do Bratislavy i s Ďurkom Hodžom,^[1604] bratom Michalovým, aby tam svoje noviny ďalej vydával. V Podhradí (Zemianskom) pobavil sa za dva dni u Gustáva Ostroluckého,^[1605] kde presvedčil sa skutočne, že maďaróni sliedia po ňom, no i sám Ostrolucký, bývalý podžupan trenčiansky a muž veľmi obľúbený v stolici, videl v tom iba šialenstvo strany bezvýznamnej, nemajúce právneho základu. Medzitým, ako skúsený muž, radil Štúrovi k opatrnosti. Ľudovít aj skutočne zaumienil si neísť do Bratislavy, kým sa veci vyjasnia a zostať pozatým u brata v Modre. Odobral sa teda do Modry a Ďurka Hodžu poslal do Bratislavy s poriadkami a návodom pre námestníkov svojich pri redakcii, ako aj pre peniaze redaktorovi náležité.

Ale nebezpečenstvo bolo väčšie, než sa Štúr nazdával, už za humnami. Modra bola tiež už nakvasená terorom maďarským. I tu už nik nepýtal sa, nuž a čože je právo? Čo chce zákon? Ale len sa triasol pred rozkazmi teroristov. Karol, brat Ľudovítov, bol muž na všetko utrpenie pripravený, ale videl, že Ľudovít dlho pokoja mať nemôže u neho, uradili sa teda a spoločne ustálili na tom, kadenáhle by videli nebezpečenstvo osobe Ľudovítovej hroziace, porobiť poriadky zavčasu k uhnutiu do Viedne alebo do Prahy. Ale na praktickú otázku, kade a ako uhnúť, prirodzene, prísť nemohli, keď o tom, ako je vláda maďarského ministerstva práve na Štúra upriamená, ani len zdania nemali. Všetko zaiste pokračovanie Štúrovo bolo to najbezúhonnejšie, celkom lojálne a zákonné. Sotvy ale minulo dvaaštyridsať hodín pokojného Ľudovítovho tubytia vo fare modranskej, v lone milej rodiny brata svojho, keď tu razom príde hodnoverná zpráva,^[1606] že zvetrelá garda dostala naloženie zlapať Štúra, o ktorom dozvedel sa vládny komisár, že je vo fare. Bolo predvečerom dňa 28. mája, keď sa garda už valila ku fare. Ľudovít zdrapiac dvojcievovú pištoľ a čapicu, vyšiel do záhrady farskej. Kým si formalia vykonali gardisti, kým faru obstúpili, kým v chyžiach, ba i v kostole Ľudovíta hľadali, Ľudovít záhradnými dvermi vyšiel do viníc. Vinicami bral sa k horám. Tam je horár mestský, toho znal, vychovával i jeho synov; vedel, že to čestný muž, tomu zveriť sa bola prvá myšlienka jeho. Vedel tiež, že hory tieto modranské hraničia s podhorskými, záhorskými dedinami Kuchyňou, Pernekom, Jabloňovým, kde všade jesto priateľov národa dosť. Chodievali často k nemu do Bratislavy, aby obživli na hrudi jeho nadšenej a nabrali radostných zpráv zo sveta slovanského. No nad všetkých vynikal muž jeden klasický, tam za tou čiernou horou, tam v tichom Jabloňovom. „Tam pôjdeš, tam sa nocou predriapeš, tam si oddýchneš, ty jeleň honený, na hrudi Jána Galbavého,^[1607] ďalšie cesty ukáže Boh, ako bude vôľa jeho svätá!“ S takými úmyslami prešiel Ľudovít vinice a dostal sa nocou už do hôr. „Nuž ale čo ja robím? Či bolo treba tohoto zlomkrkého skoku do tmy? Čože sme vykonali zlého? Nuž keď ma i chytia tí gardisti, čože mi vykonajú? Aký prečin mi dokážu?“ Tak sa Ľudovít sám so sebou bavil. Ale i čierňava vyvstávala v úzadí rozpomienok, ktorej nebolo radno zverovať sa. „Čert sedí vo vrahoch našich a zo všetkého vidno, že neobmýšľajú s národom dobre. Dobre predsa, že som im nedoprial pochúťky zlapať ma, veď je ešte dosť na to času!“

Šťastne prišiel k horárovmu bytu.

„Pán Veštík, doma ste?“

„Ej, doma, doma, ale vysokoučený pane, to vaša milosť?“ Tak odvetí so zadivením horár modranských hôr.

„O velikú službu idem vás prosiť.“

„K vašim službám — i na smrť.“

„Skoro o takú službu.“

„No?“

Dorozumeli sa — a Veštík pohostiac pohárom vína a kusom chleba a syra Štúra a vezmúc i do kapsy kus potravy, strhol pušku z klina.

„No poďme!“ hovorí. Išli sami dvaja horami, chodníčkami chvíľou, hôrnou cestou chvíľou, až k ránu zastali pred farou v Jabloňovom. Ešte všetko bolo pohrúžené vo snách, iba jeden chlap zívajúc na oprotivnej strane stál pred domom a díval sa na príchodzích, z ktorých jeden veľmi silno zvonil, budiac čeľaď.

„Tí si pristali,“ myslel si a už chcel im ísť pomôcť budiť čeliadku farskú, keď tu videl, že sa dvere otvárajú.

„No, veď mi pán farár povedia, kto to tak včasne búril na fare,“ myslel si a zívnuc ešte raz, bral sa hádam ešte na ucho. Bol to kostolník Galbavého, ktorý týmto dnešným privčasným zobudením sa našim pútnikom príčinu zavdal k obavám, či nie je on jeden z tých lapajov, ktorí teraz už priúslužný sú k službám kopovov a či neprekríži Štúrovi cestu za Moravu. Morava bola toho času útočište všetkých honených Slovákov; dostať sa „za Moravu“ znamenalo oprosteným byť lapajov, striehnucich na rozkaz teroristov po každom pocestnom.

Veštík so Štúrom vošli do fary. Galbavý očul pohyb v dome a nazdal sa, že prišli ľudia volať ho k umierajúcemu. No skoro presvedčil sa, že iná je príčina pohybu.

„Preboha, človeče, kde ste sa vy tu teraz vzali?“ ustrnutý zhíkol Galbavý, vidiac pred sebou stáť milého inak Štúra.

„In fuga constitutus,“^[1608] krátko len oznamoval Štúr po latinsky, aby domáci nerozumeli, o čo ide. Galbavý hneď uviedol hosťa do osobitnej chyže. Veštíka odkázal do čeľadníka.^[1609]

„Nuž ale,“ hovorí Galbavý, objímajúc Ľudovíta, celého upoteného, uroseného, rozpáleného, „ako in fuga? Veď ste dávno už von z oboru týchto hyen hltavých, ako nám oznámeno, že ste odišli z Bratislavy, čomu sme sa všetci tešili, lebo veď je toto už hrozné, čo sa robí po krajine! Ako prichodíte sem?“ Štúr vyrozprával Galbavému všetko.

„Ach, ach, teda z Liptova, teda boli ste tam; no dobre, s pomocou božou postarám sa, aby ste sa dostali bez pokúsky na hranicu.“

„Len čo skôr, lebo budú ma iste i u vás, velebný pane, hľadať, obstarajte mi sprievodcu do Zongru.“ (Stanica najbližšia železničná „Angern“ zvaná.) Galbavý sa zamyslel.

„To je nemožno,“ povie, „to by vás práve mohlo prezradiť. Teraz je málo vernosti a málo spoľahlivosti na svete. Ale ja sám chcem byť tým sprievodcom, ja si vás beriem na starosť.“ Štúr padol okolo krku Galbavému, ďakujúc mu vrelosťou sebe vlastnou za obetivú túto lásku.

„Ale, ale nechajte to teraz, ešte sme nie u cieľa a veď či vy za nás za všetkých nepracujete, netrpíte prenasledovanie? Či nemáte dobré právo na naše tiež služby? Veď keď vám poslúžim, poslúžim tým celému národu, za ktorého blaho modlíme sa a pracujeme. A potom, či sme nie kresťania? Veď ja i kebych nepriateľovi mohol, teda bych mu poslúžil dobrým v takýchto okolnostiach, nie to vám, vodcovi nášmu, bratovi môjmu, ktorého maxima culpa^[1610] je tá, že ste Slovák a predbojovník za právo svojho národa. Nuž ale nechajme to a starajme sa o iné veci.“

Galbavý opatril i Veštíka i Štúra potrebným posilnením a porobil poriadky opatrnosti, aby ani domáci nezbadali, že sa dač kremobyčajného deje. Veštíka vystrojili a za chvíľu rozlúčil sa naoko i so Štúrom Galbavý. Medzitým zaviedol ho do záhrady, kde stála a dosiaľ stojí podivná malá vežička, ktorej spodok slúži za komoru pre záhradné náradie, nad ktorou pár schodov vedie do izbietky objemu jednej štvorcovej siahy. Náradie je doteraz tak, ako bolo vtedy; malý stolík, kanapa, stolička, okno jedno široké od oblúka púšťa hojne svetlo do chyžky tejto.

„Tu budete bývať do času,“ hovorí Galbavý, keď voviedol Štúra do chyžky, „lebo dnes ja nemôžem odísť, máme prosbové dni^[1611] a príde mi i procesiu viesť. Dostanete knihy, noviny a čo iné bude vám potrebné.“

Pán farár sa oddialil. Záhrada jeho je vzorná, zôkol-vôkol vysokým múrom ohradená, vežička s naším Štúrom stojí v prostriedku. Štúr očakával netrpezlivo dáku zprávu a ešte netrpezlivejšie chvíľu svojho vyslobodenia. Ďurka Hodžu očakával ešte do Modry, bo mal mu doniesť z Bratislavy bielizeň, zvrchník a peniaze na redakciu došlé, krem toho ale i zprávy iné; no náhly útek jeho prekazil vyčkanie posla milého. Trápne myšlienky zovierali ducha jeho, čo Galbavý ostroumný dobre pobadal a usiloval sa častejšie ho v jeho skrýši nahliadať. Blížiace sa kroky Galbavého boli mu vždy vítaným ohlasom anjelského blíženia sa. Keď si povinnosti odbavil, prišiel domáci pán o poludniach k nemu, tenkrát s nie milou zprávou pre Štúra, ale Galbavý vedel i túto novú zvesť tak zdeliť svojmu priateľovi utrápenému, že nezvlnila prílišne hruď Ľudovítovu.

„Nuž, brat môj, ako sa vám vedie tu v tomto vašom ergastulume^[1612] alebo lepšie tusculume?“^[1613]

„Vaša velebnosť mi hádam niečo nového povie?“

„Nového ako nového, veď nové vždy jesto niečo teraz, ale či aj dobré? To otázka. Práve teraz dostal som oznámenie, že mi zajtra prídu hostia. Z toho teda, že bych vás zajtra mohol vyprevadiť do Zongru, nemôže byť zase nič, bo moje oddialenie sa vzbudilo by práve nevčasnú pozornosť; ale už som zrobil všetky poriadky, aby sa to stať mohlo napozajtra v stredu, na kedy objednal som zo susednej dediny spoľahlivého vozku a poslal už aj pre administrátora, ktorý ma v neprítomnosti zastupovať má.“

Štúra zvesť táto nezvlnila, ba skôr zdalo sa, že mu je to nie nemilé, že sa tu pobaví, lebo prosil Galbavého, aby dal pozor, keby dáky neznámy mladý šuhaj sa dostavil na faru a aby ho láskave prijal. A rozpovedal Galbavému, že i po Veštíkovi odkázal bratovi, aby sem poslal Ďurka Hodžu s vecami, peniazmi a zprávami. Galbavý ešte pár ráz navštívil hosťa svojho vo vežičke a bavil sa s ním. Podvečer toho istého dňa prišiel Hodža. Galbavý ho doviedol k Štúrovi a bol svedkom velikého pohnutia duše Ľudovítovej. Hodža síce doniesol veci i niečo peňazí, ale len od brata; jeho vlastné peniaze redaktorské boli pristavené na pošte a zprávy Hodžom prinesené neboli síce k tomu, aby Štúra potešili. Tak zpráva, že agituje sa na Slovensku zo strany maďarónskych agitátorov s náboženským fanatizmom, kde huckajú katolíkov proti luteránom; kde títo v hromadách, zase poburujú ich proti katolíkom tým, že ich vodcovia chcú ich pokatolíčiť. Štúr sa rozohnil a so slzami v očiach hrozivo horlil oproti tým lžiprorokom. Podobne zpráva, že už aj pohraničné stráže majú zatykače proti jeho osobe a pod. Ale Galbavý urobil koniec týmto zprávám, bo videl jednak, že myseľ Štúrovu, i tak dosť skľúčenú, len darmo rozčuľujú a videl, že to len obyčajné teraz klebietky.

„Eh,“ povedá, „pletky! Pohraničná stráž nie je politická, to je finančná stráž, tá ešte neprijíma rozkazy od maďarského ministerstva. Buďte dobrej mysle, najtiaž sa do pol mosta na Morave dostaneme, tam na druhej strane sa nás iba na tabak budú pýtať, snáď aj to nie.“ A zavolal Hodžu na nocľah, nechajúc Štúra samého v jeho úkryte. Po večeri napomenul Galbavý Hodžu, aby sa včasne ráno vybral so sprievodcom, ktorý ho povedie cez hory, v Modre ale aby čakali do soboty zprávy o Ľudovítovi, ak nepríde žiadna zpráva, to bude znamením, že je Ľudovít vyslobodený.“

„Teraz choďte zbohom.“

Svitnul deň 30. mája. To bolo smutné svitanie aj veselé; ligotavé blesky slnka májového akúsi pavlaku zdali sa mať na sebe nášmu Galbavému, jeho sláviček v krovičí záhradnom tĺkol tak žalostne, tak ľútostive, že sotvy vydržať to mohlo jeho srdce. Navštívil Ľudovíta, ale teraz už nemohol ani sám utajiť úzkosť, ktorá ho napadla. Veď hostia jeho dnešní žiadni iní nemajú byť než samí najzarytejší nepriatelia národa slovenského a tak i Štúrovi, a kto vie, kto vie, či dáky vietor i oni nedostali o jeho chránencovi. Udávajú síce, tak rozmýšľa Galbavý prečítajúc list, že majú komisiu stoličnú v pravotných záležitostiach, no možno i to. Ale je predsa slúžny, komisár, fiškál a panský úradník! Všetko ľudia, čo mi môjho Ľudovíta i obesiť môžu teraz, keď to už každý dedinský richtár má akési plnomocenstvo panslávov chytať. Pán Boh strestaj sám. Tak rozmýšľajúc, vošiel ku svojmu väzňovi vo vežičke starý, opravdový vlastenec.

Rozprávali si o veciach národa. Galbavý skicu poznámok svojich prepustil mi, z ktorej čerpal i Pauliny svoje zprávy v článku „Tri dni zo Štúrovho života“ (Besiedky IV., str. 120 — 170). Naše čitateľstvo zná beh myšlienok Štúrových. Podotýkam len zprávy na beh jeho života poťah majúce. Našiel pán farár Štúra skľúčeného, no nie zroneného.

„Dnes na pár hodín premeníme vaše bývanie,“ hovorí pán farár celkom pokojne. Štúr zahľadel sa, prísno skúmajúc oči Galbavého a púšťajúc bohaté kolá belasého dymu z dlhej trúbky domáceho pána.

„Spomenul som včera, že dnes prídu hostia, aby im reku nenapadlo ohliadať záhradu a nazrieť vás, umienil som si, že na všetky prípady vás, nakoľko len stačí ľudská opatrnosť, hľadieť budem ochrániť.“

„Nuž a kto sú tí hostia?“ spytoval sa Štúr, ale Galbavý rozprával len ďalej.

„Veď aj Bohu neopomenul som porúčať vás a verím silne, že quis confidit in Domino sicuti Mons Sion in aeternum non commovebitur.“^[1614] Potom vyvolal Štúra von a ukázal mu celú situáciu záhrady. Vyňal z vačku kľúč, otvoril zadné dvere záhradné a tu prestierala sa pred nimi krásna rovina, obrúbená napravo Malými Karpatmi, naľavo velikánskym borom, bezprostredne pred nimi je zavristé humnisko s dvoma stodolami, majetnosťou farárovou, tu voviedol Galbavý do tej naľavo stojacej pajty Štúra, ukázal mu spôsob odmykania brány zvnútra a ukázal chodník, ktorým možno vyjsť na cestu. Čo toto má znamenať, nevedel Štúr, ale ponechal sa celý rozkazom a veleniam ochrancu svojho.

„No a teraz poďme nazad, poviem vám môj plán na dnešok.“

A tu vo vežičke rozpovedal Štúrovi, že nádobno bude mu uhnúť do onej stodoly, od ktorej kľúč mať bude sám a ktorej otvor zadných vrát bude v Ľudovítovej moci. To všetko ale že sú iba prostriedky opatrnosti, ktorých akiste nebude potreba užívať, no opatrnosti nikdy nezbýva.

„Heslo k presťahovaniu sa i ak by nutnosť kázala, heslo k úteku i z Jabloňového dostanete.“

S tým nechal Galbavý Štúra v jeho pokojíku.

Vežička i so záhradou točila sa so Štúrom naším. Len vrúcna modlitba živila dušu a duchu dodávala sily. Konečne upokojil sa náš Ľudovít a oddal sa celý Bohu. Neminula ani hodina, videl oknom svojím opatrne vstupovať zase Galbavého do záhrady a zamykať za sebou záhradné dvere; obošiel vežičku zrovna zadnými dverami záhradnými do stodoly; malé okience na vežičkovej chyžienke, proti onomu veľkému oknu, dovoľovalo výhľad i v tú stranu. Tenkrát ho nenavštívil domáci pán. Ale vo štvrť hodine zase zbadal prichádzať Galbavého, tentokráte ale už cítil, že po schodkoch k nemu ide.

„Nuž, brat môj, teraz sa budeme sťahovať.“ Galbavý sám upravil miesto v stodole, priniesol pokrm, fľašku vína; krčah vody ho už čakal tam. „Pán Boh vás opatruj a daj vám anjela svojho ku boku,“ riekol a odišiel zamknúc stodolu a vezmúc kľúč so sebou.

„Dych zvieral sa vo mne, keď sa blížilo poludnie. Ja zozbieral všetky svoje psychologické známosti a skúsenosti, abych vypátral z posunkov a z tvárí prichodiacich, dnes dvojnásobne mi nemilých hostí, pravú príčinu ich zjavenia sa v Jabloňovom. A zdalo sa mi naskutku, že o svojho chránenca môžem byť bez starosti. Čo najlepšie víno nastolil som. Obed išiel ako obyčajne u nás, keď sa páni napijú. Spustlá háveď politická nevie inšie ako sprostáctva svoje nastoliť, čo by to hneď bolo i na urážku toho, ktorého vínom sa opojili a ktorého pohostinnosť uctiť slušnejší človek by si držal za povinnosť. I tu panský fiškál roztáčať sa začal neslaným a nemastným vtipom o tom, že Slovák nie je človek (Tót nem ember), čo mne zavdalo príležitosť vysvetliť im ich terajšiu maďarskú nadávku, ktorá u ich otcov pohanských značila obdivovanie slovenskej spôsobnosti. Stoličný komisár milého fiškála zahanbil tým slovom: „Vides, si tacuisses, philosophus mansisses!“;^[1615] Nato nastalo ticho, každý hľadel do svojho pohára a taniera, až pán prézes tabule,^[1616] hlavný slúžny Boldižár“ — „Boldižár?“ — pretrhne reč Galbavého Dionýz Feja,^[1617] s ktorým som onehdá nestora nášho navštívil, abych sa ešte raz pokochal v tej výraznej tvári a obživnul na ňadrách starého svojho priateľa a odberateľa všetkých mojich spisov. „Áno, Boldižár bol vtedy naším hlavným slúžnym a velikým Maďarom malackým a okolia, a ten prezidoval tabuli, ktorú dával som mojím a národa nášho nepriateľom. Ten pretrhol tichosť prvý, o ňomž platilo, že „astutam gestat sub pectore vulpem“^[1618] a ako by sa zavďačiť chcel slávnej tejto tabuli, mojím vínom „in quo erat veritas“^[1619] podguráženej, vykrámil novinku, že ju vraj má z najnovšieho maďarského žurnálu. „Viete ale čo nového, páni?“ hovorí. „Už toho vychýreného Štúra lapili, a nielen lapili v Štiavnici, ale aj hneď štatariálne ako buriča obesili.“ No myslím si, to je veselá pre mňa novina, aspoň ho už po smrti u mňa nebudú hľadať títo páni, ale bál som sa pozdvihnúť oči, aby kroz ne ako oknom do duše mojej nenahliadli, čoho síce nebolo sa čo obávať, keď moje vína zastierali znamenite ich zrak. Ale ja len nemo krájal pečienku a hľadel do taniera. Neviem, ako mohlo stať sa, že moja spoločnosť tiež mlčala na takú veselú pre ňu novinku. Ale mlčali sme všetci. Bezpochyby jedna bola príčina mlčania, a ich príčina bola viera v boldižárovské zvestovanie a moja príčina viera v Boha, že nie je dané hyenám, týmto krvilačným hodiť sa na držiteľa terajšieho mojej pajty.“ Dorozprával nám staručký Galbavý a utrel si slzy. „No tak,“ dodával Feja, „práve po tieto dni som tranšíroval^[1620] boldižárovskú masu^[1621] a podeľoval ňou veriteľov!“ „Áno, áno, ten istý Boldižár to bol, pán pravotár, po ktorom ste dlhy platili.“

Teraz ale vráťme sa ku Galbavému zo dňa 30. mája meruôsmeho roku. Starý pán vyprevádzal na dvor farský pánov fiškálov, komisárov, slúžnych a úradníkov veľmi zdvorile, len-len že im nepomáhal do kočov! Posledného ale hosťa dnešného, perneckého vtedy farára, istého Otočku, peškom na návštevu prišlého, cez záhradu vedľa stodoly Štúrovej vyviedol a hodne do poľa vyprevadil, „aby sa nevrátil“.

„Koho ste to vyprevádzali, velebný pane?“ boli prvé slová Štúrove ku mne, keď som odomknúc bránu vstupoval do stodoly, stojí v poznámkach Galbavého. „Ech, reku, voľáky Otočka, sused môj, farár pernecký.“ „A čo to za človeka?“ „Fele voda, fele víz.“^[1622] Štúr hodil rukou, nepovediac nič.

„Teraz sme pospiechali prejať a zaujať zase náš opustený hrad v záhrade a sláviť víťazstvo nad zaujatím ho bez preliatia krvi; nevystala ani hostina, ktorá ale nebola víťazstvu primeraná a len taká skromnučká, s podpásanými bedrami užitá, ako tá židovská, keď sa títo v strachu pred faraónom egyptským na útek poberali. Neodoprel som si teraz odpovedať na otázku Štúrovu, zahovorenú predpoludním, kto to všetko bol u mňa a ako sme sa o Slovákoch a o jeho (Štúrovom) obesení v Štiavnici zhovárali. Štúr mlčal.“

Galbavý ešte ako múdry vojvodca porobil potrebné poriadky, vydal väzňovi svojmu návod k pokračovaniu. Mal sa o polnoci pohnúť z Tuskulumu svojho predkom pešo a za dedinou dočkať ako pocestný učiteľ z Pezinka a prosiť o odvezenie. Postaráno aj o peniaze. Slovom, celá príprava bola Galbavým prevedená s najväčšou opatrnosťou.

Nuž ale voždy plietli sa v cestu akési nesnádze menšieho síce dosahu, ale bola možnosť snadného prezradenia. Galbavý navrátiac sa do príbytku, našiel zase dvoch hostí, nie síce nebezpečných, ale zavadzajúcich. Bol to výborný, mladý muž, kaplán kuchynský Pachman, ktorý ho na zajtra mal zastupovať, národovec úprimný a priateľ národa činný, a vlastný brat Galbavého, náhodou v túto nepravú dobu na návštevu prišlý. Reč nijakosi nešla, voždy akási stena myšlienková tisla sa medzi týchto inak úprimných priateľov; jeden i druhý Galbavý sa zamýšľali, a farár, tlačený síce známymi nám starosťami, brat jeho ale akýmsi nevídaným tajomstvom, sálajúcim z ťahov tváre a z chovania sa akosi predpojatého, neobyčajne milého svojho pána brata. Aby sa zábava dostala do živšieho prúdu, urobil Galbavého brat návrh, aby vyšli do záhrady, čo nášmu pánu farárovi nebolo síce veľmi vhod, ale že pán kaplán Pachman chytro pristal na to, nenamietal nič proti tomu ani domáci pán, a tašli všetci traja do milej záhrady. Vtáctvo im nôtilo, oni sa prechodili a všetko možné spomínali, úpravu záhrady chválili, terajší zjašený svet posudzovali, kdejaké novinky si zdieľali, zo päť ráz po kľukatých chodníkoch medzi krovím záhradnú vežičku obišli a hostia pána farára ani zdania nemali o tom, aký drahocenný poklad, akého vrúcneho i ich priateľa a brata v sebe chová tá malá vežičková chyžka. Napokon Galbavý upomenul svojich hostí, že je už čas niečo si zakúsnuť, a i sám že už musí prípravy k ceste robiť, aby teda vošli do fary, i opustili záhradu.

Štúr, už veľmi znepokojený, očakával svojho anjela strážcu, bo vedel, že sa po predivnej prechádzke skoro dostaví, aby mu oznámil, čo sa to zase za hostia dostavili a čo treba bude robiť v tejto nastávajúcej osudnej noci.

Galbavý prišiel. Povyťahoval zase z vačkov kdejaké zákusky a malú buteľku vína. „No,“ povedá, „posilnite sa, brat môj!“ a na výzvedy Štúrove podal mu výklad svojej starodávnej maximy.^[1623] „Ja som,“ hovorí, „ešte za študentstva slýchal o tej maxime, že „dissimulatio ars est inter innocentissimas una“,^[1624] toto remeslo nádobno mi vykonávať teraz, a nádobno bude predovšetkým vykonávať i vám, kým nevyslobodíte sa z rúk nespravodlivých. Vidíte, títo dvaja, čo ste ich pred chvíľou videli prechodiť sa so mnou po záhrade, sú moji i vaši i nášho národa najlepší priatelia, a ja predsa nezveril im tajomstvo naše. Lebo načo? Ak uložil Boh trpieť vám, brat môj milý, chcem trpieť i ja s vami, a netreba, aby trpeli iní; ukrutní sú vrahovia nešťastného národa nášho! Tí mstiť by sa chceli i na tejto skromnej vežičke, keby zvedeli, že prechovala jedno srdce verné národu nášmu. Ak podarí sa ale s pomocou božou uniknúť z osídiel nepriateľov, po krvi vašej bažiacich, nuž veď potom odprosím ich. I vám nádobno bude teraz disimulovať.^[1625] Vy budete všade mojím rechtorom. Na ďalšiu cestu i pas vám bude potrebný na iné meno.“ „Ten už mám,“ pretrhol Štúr reči Galbavého. „Nuž, tým lepšie,“ pokračuje farár, celý až nervózny od zmýšľania a starostlivosti o chránenca svojho, „lebo ani vozka nič nesmie vedieť, že ideme dvaja z Jabloňového, i voči toho „artem dissimulationis exercebimus“,^[1626] a vašnosť bude pocestným idúcim z Pezinka, vaše meno Štefan Ramus. O polnoci príde vozka; pred odchodom ešte vás navštívim a posledný návod dám! Do šťastného zhliadania sa!“ Galbavý zavrel dvierka na ergastulume a ticho kráčal dolu schodmi.

Štúrove myšlienky uhádne čitateľ sám. Povečeral, čo dobrý farár doniesol, vypil pohár vína, upravil sa úplne k ceste a zložil ubolenú hlavu svoju na pohovku. Sladký sen pojal ho do náručia svojho. — Galbavý pohostil svojich hostí, uložil ich a oddal ochrane božej. „Nedajte sa mýliť v spánku mojím burcováním, ja veľmi včasne odídem. Dobrú noc!“

Hostia políhali, celý dom zaspal. Len strážny duch Galbavého bdel. Uchystajúc všetko k ceste, očakával prvý hrkot povozu. Na hodinách stenových kvákalo kyvadlo svojím odmeraným „kvak-kvak“. Galbavý pohrúžený bol v modlitbe. Vtom hodiny odbijú dvanástu a vozík zastane pred farou. „Amen, amen, dajžto Pane Bože, amen,“ vzdychá Galbavý a nesie svoj kepeň a kapsičku potichu von, položí to na voz a povie vozkovi, aby za chvíľočku postál, že zaraz príde.

„— — a bežím,“ píše sám Galbavý, „bežím rovno k Štúrovi do jeho rezidencie, ktorého som už na cestu pripraveného našiel. No, teraz vo meno božie poďte za mnou, hovorím, a vyviedol som ho von do poľa popri známej už stodole na chodník. Týmto chodníkom, hovorím, pôjdete dolu; nespúšťajte sa ho, on vás dovedie na prvú cestu, tú ale zanechajte a držte sa len tohoto chodníka až k druhej ceste prídete, na ktorej potom pomaly berte sa k lesu. Ja vám budem v pätách so svojím povozom.“

Galbavý potom sadol na voz, ako ešte vopred predĺžil bol vozkovi chvíľku podaním mu na posilnenie pohára vína, a opatriac dom a seba do kepeňa zavinúc, kázal pomaly ísť pre jamovitú cestu, aby sa neprekotili. Tým dostal Štúr náležite času k urazeniu kusa cesty, takže už úzko začalo byť Galbavému, keď nič nedoháňal ho, a podľa jeho vyrátania boli by ho mali už dohoniť. Vrtel sa na voze, ohliadal sa nazad, napínal oči dopredu. „Pane Bože, či nepustil sa tou prvou cestou? To by bola galiba!“ rozmýšľal Galbavý. Naraz zbadá černať sa už neďaleko lesa nejaký predmet i upokojil ducha svojho.

„Hej, postojte trocha, strýčko!“ ozve sa hlas. „Kto je?“ pýtam sa, opisuje Galbavý výjav. „Pocestný, ktorý by rád odviezť sa do Malaciek,“ odpovie Štúr. „Hja, veru cesta je tým lesom i vo dne neistá, tým viacej v noci,“ hovorím. „A oni kam ráčia?“ pýta sa zase Štúr. „Ja idem do Rakús na železnicu, ale nie na Malacky,“ poviem. „Ach, to by bolo pre mňa, lebo i ja chcem k železnici; či by neboli taký láskavý vziať ma so sebou, veď rád dám vozkovi diškréciu.“ „A skadiaľže sú oni?“ „Z Pezinka.“ „Z Pezinka? A kto, prosím, veď ja tam veľa ľudí poznám.“ „Ramus,“ vetí Štúr. „Ale vari Štefan Ramus?“ „Na službu.“ „Toto je pekné; nedarmo sa hovorí, že v noci ako po tme; veru som ich nepoznal! Servus, amice,^[1627] nech sa páči hore! Bude nám veselšie tým dumným borom!“

Po takom dialógu bral sa Štúr na voz. Vozkovi sa to síce zdalo byť neopatrným cudzieho človeka brať na voz, ale keď počul panstvo dôverne po latinsky sa zhovárať, bezstarostne a smelo šibnul kone i vošli do panskej obory, zavrúc bránu za sebou. Pieskovitá cesta nebola pobežná, ale dobre kŕmené koníky uháňali čerstvo ďalej. Prišli na krížne cesty, vozka zastane: „No,“ povedá, „nech sa ľúbi mladému pánovi zliezť, tadeto sa odráža cesta na Malacky.“ „Ale čoby,“ hovorí Galbavý uspokojujúc vozku, „kto by na Malacky chodil do Zongru? Tento pán nezná tieto cesty a myslel, že inokade nemôže ako na Malacky. Jano, len ty pohni!“ Ján Mäsarovič zamrmlal čosi, obrátil teda naľavo a „hí, koníčky moje, hí,“ prihovoril sa k nim, ktoré tým krepkejšie pustili sa dlhým, širokým, tichým borom. Tu bola pravá tichosť, kde už všetko uspané bolo, i samé spevavé vtáctvo prialo si odpočinok na krátku chvíľu poslednej tejto májovej noci búrneho toho meruôsmeho roku! I cestovatelia naši oddali sa jedenkaždý svojim vlastným myšlienkam. Tam za týmto borom, o ktorom tak rád hovorieval i spieval Ľudovít, tečie tichá Morava, na jejžto pravom brehu kynie mu vykúpenie. „Ó, milá Moravo, či očujem skoro šum tvoj kúzelný? Bože, doprevaď ma cez ten bor, vyveď ma, Bože, z trápnej neistoty, zakry závojom milosti tvojej i cestu ochrancu môjho a zbav nás od zlého,“ to tichá modlitba génia Štúrovho. A Galbavý podriemkával pri boku jeho, nesúc myšlienky svoje veselé i vo snách ta za Moravu, deliacu krvilačné toto pokolenie od voľných synov Slávy z tamtej strany. Už sa začal budiť čierny drozd a nôtil trúchlivý, preddenný svoj žalm; už i slávik milenke svojej šťastne nájdenej nad hniezdočkom vyťahovať začal veselú piesenku v túhyplných tónoch a dennica za nimi zvestovala víťazstvo nastávajúceho boja slnca s tmami nočnými. Melanchólia noci míňala sa a — konečne minul sa i čierny, temný les a utešená rovina v tajomnom prísvite brieždenia sa ranného objavila sa zrakom pútnikov. Ranná hmla spúšťala sa na moravskú dolinu. Dedinka Štvrtok vo sne pohrúžená priala našim pocestným šťastný priechod za Moravu. Tu je už i pohraničná dedinka Uhorská Ves, cieľ Galbavého povoznej cesty.

„No, Jano, tu vojdi do ,hrubého‘ hostinca,^[1628] opatri si kone, na seba tiež nezabudni, a dočkáš ma, kým nevrátim sa,“ velil Galbavý vozkovi, a Štúr vtisol mu strieborný dvadsiatnik^[1629] do ruky. „Tak bola na mieste duša vozkova,“ hovorí Galbavý.

Oddajúc vozkovi ešte kepeň a kapsičku a prehodiac cez reverendu len zvrchník, velil Štúrovi k pochodu. Na moste z tejto strany bol uhorský mýtny, ktorý od poplatného ľudu vyberal mýto, od ktorého ale kňažstvo a zemianstvo oslobodené bolo; z tamtej strany bolo mýto rakúske, ktoré povinen bol každý platiť, a k tomu ešte finančná stráž rakúska, ktorej prehliadaniu musel sa každý podrobiť, koho k tomu vyzvala. Naši cestovníci vstúpili teda bez ohliadania sa smelo na most a brali sa k druhej strane, akoby mýtneho búdky ani nevideli; ale ich mýtny videl a vybehnúc z nej volal: „Warten Sie, meine Herren! Hier ist die Mauth zu zahlen!“^[1630] „Wir zahlen nicht —“^[1631] a ešte ani neoznámil, kto sú, už mýtny šibal poklonu: „Jaj, ja, Herr Pfarrer —“ „Pfarrer von Apfelsbach,“^[1632] dodával Galbavý. „Ja, ja, ich kenne schon, der Herr Pfarrer von Apfelsbach! Gehorsamer Diener, wünsche glückliche Reise.“^[1633] Oba si vydýchli nad vlnami valne pod nimi sa valiacej Moravy; snehy na horách slovensko-moravských májovým slncom roztopené slali bohaté potoky vôd do široko tu rozprestierajúceho sa koryta rieky Moravy.

„Len ta, len ta skôr na druhý breh,“ strmo kráčajúc hovoril Štúr. „Melius erit, amice, artem dissimulationis exercere, quam praecipitem fugae se mandare,“^[1634] len tak pohodlne si kráčajme, a nechajte sa scela na mňa,“ upozorňoval Galbavý netrpezlivého a myslením rozplápolaného Ľudovíta.

Už videli na druhom konci mosta z dolnej strany búdku mýtneho, z hornej ale búdku pohraničnej finančnej stráže. Dojímavý bol tento raňajší výjav; krásna dievčina v čistom rannom obleku a nočnom čepčeku zamestnaná bola vyvesovaním prádla na šnôry, porozťahované vyše mosta na nábreží moravskom. Mladý finančný strážnik v plnom svojom vystrojení, opretý o zábradlie spúšťajúce sa dolu z mosta zahľadený bol na dievčinu, ktorá mu čosi štebotala a chvíľkami od práce hore k mostu pozerala. Strážnikovi zdalo sa byť ničím celé pôvabné ráno na brehu Moravy, a len oná dievčina zaujímala myseľ jeho. Ani sa neobzrel v južnú stranu a len ta k severu obrátená bola jeho pozornosť, kde v ranných zorách skvela sa bielizeň, onou dievčinou vyvesená. Šťastná dievčina, požehnaný tvoj obrázok v posledné toto májové ráno meruôsmeho roku! —

Naši cestovatelia držali sa ľavého boku mosta a príduc pred mýtnu búdku, veselo sa pozdravia s mýtnym sediacim na lavičke, ktorý úctyplne pozdvihol sa: „Wünschen guten Morgen, geistlicher Herr.“ „Guten Morgen: was sind wir schuldig?“ „Zwei Kreuzer.“ „Danke schönstens.“^[1635] A hranica — bola minutá. Pohraničný finančník sa ani len po tabaku nedomáhal, tým menej aby uhorských pocestných s dákym zatykačom obťažoval; ten sotvy i vedel, že v tú chvíľu, kde zraky jeho pásli sa na krásnom zjave ranostajnej dievčiny na brehu Moravy, dakto prešiel cez hranicu. Verubože nevedel.

Sladký pocit rozlial sa po prestálom nebezpečí v zvlnených hrudiach oboch našich cestovníkov. Už i pán farár pospiešil si kročnejšie, keď zatočiac sa k nádražiu zongorskému unikali každému zraku ľudskému. „Tu sme, buď Bohu chvála, bezpeční, ňuch sliedičov maďarských nebude sa už otierať o naše vyšliapané chodníčky.“ „Celkom zmizne až na železných koľajach.“ „Zmizla už vo vlnách Moravy, žezlo rakúske miernejšie je i v pohnutí tomto.“ „Daj to milosrdný Boh!“ Tak dosiahli Zongor (Angern).

Stanica bola ešte prázdna, iba železniční sluhovia a ktorýsi manipulant s batožinou chodili sem a tam.

„Buď vám Boh odplata večná,“ Galbavému tisknúc ruku Štúr lúčil sa s ním.

„Do videnia, sprevoď vás Hospodin!“

Ľud sa pomaly zberal; už aj kasír ponáhľal sa do svojej kancelárie.

„No, bratku, ešte ani neviem, kam mienite,“ pýtal sa Galbavý Štúra.

„Myslel som,“ hovorí Štúr, „na Viedeň, no i tam sú bezpochyby návodom maďarským vzbúrené živly a okrem toho dnes sa mal zahájiť Slovanský sjazd v Prahe, idem teda Zrovna do Prahy.“

Galbavý nehnul sa zo stanice, kým Štúr nevstúpil do vozňa. Potom odobral sa domov.

Poznámky jeho končia sa týmto serióznym slovom, hodným, aby zachované bolo i najďalšiemu potomstvu národa nášho:

„Zložiac túto pre mňa nemálo trápnu a šteklivú starosť z hlavy, obrátil som sa k svojmu domovu, pod tiché moje Karpaty. Svedomie i povedomie moje blažilo ma, ačkoľvek priletovali tu i tu tichým borom sa vezúcemu i myšlienky na možný nepokoj tam v pokojnom Jabloňovom. Ale bezdôvodné boli obavy moje. A dušou mojou, vďačnou naproti Bohu, znela pieseň mladého spevca: „Benedictus Dominus, qui non dedit nos in captionem dentibus eorum. Anima nostra sicut passer erepta est de laqueo venantium: laques contritus est, et nos liberati sumus. Adjutorium nostrum in nomine Domini, qui fecit coelum et terram.“ (Ps. 23; podľa prekladu Králických žalm 24, 6 — 8: „Požehnaný Hospodin, kterýž nás nevydal v loupež zubům jejich. Duše naše jako ptáče znikla osidla ptáčníků, nebo osidlo se strhalo i vynikli sme. Pomoc naše jest ve jménu Hospodinovu, který učinil nebe i zemi.“)

Príhodnými cestami náš Galbavý uvedomil i priateľov Štúrových o šťastnom jeho vyviaznutí z osídel a nechal i chyžku, v ktorej Štúr za krátky čas býval, so všetkým tak nepremenenú, ako ju tento bol opustil v noci zo 30. na 31. máj meruôsmeho roku s tým rozdielom, že hneď po vydaní podobizne Štúrovej vyvesil túto konča pohovky, na ktorej odpočíval nezapomenuteľný Ľudovít náš.

Tento pohon na Štúra opätoval a vykonával sa i oproti mne a Hodžovi, za nami oproti iným na šťastie s rovnakým prospechom. Maďari otvorene vystúpili, že zvešajú všetko, čo hlásiť sa bude k žiadostiam národa tak lojálne, tak mierne a oprávnene vysloveným. To pôvod povstania slovenského národa.

Nie kamarila, ako trúbili židia a Maďari po novinách a ako i doteraz za nimi trúbia historici maďarskí a žurnalisti židovskí s Kossuthom v čele, nie kamarila nahuckala Slovač na Maďarov, ale tyranstvo, krvilačnosť, haraburdáctvo maďarské vtisklo biednemu národu, nakoľko bol zobudený k povedomiu hodnosti ľudskej a národnej, meč a pušku do ruky.

Štúrova činnosť bola dosiaľ nerozlučiteľná od vystupovania všetkých nás, ktorí sme boli činiteľmi pri povstaní národa slovenského v rokoch meruosem a deväť. Činnosť Štúrovu obsiahne, ak dá Boh zdravia a pokoja, kniha štvrtá z týchto náčrtov životopisných.