ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dalo by sa povedať veľmi ľahko: Štúr šťastne po veľa nebezpečenstvách dostal sa do Prahy; ostatné je dostatočne už známe ctenému obecenstvu; lebo skutočne, kto zná sem spadajúcu slovanskú literatúru, zná podľa nej i činnosť Štúrovu v tomto období, to jest v mesiaci júni meruôsmeho roku. Doba pražského Slovanského sjazdu je dokonale oklebetená žváčmi domácimi i cudzími a tiež aj dôkladne a nestranne objasnená šľachetnými, bez pokrytstva sobeckého spisovateľmi, mužmi, ktorým idea nie je sprušlom (ščeblom) k politickému vykoristeniu a dostatiu sa k panstvu. Nuž ale je konečne i v samej tejto poctivej literatúre kde-čo takého, čo sa vonkoncom s pravdou zrovnať nedá už aspoň, keď bych nie prísnym kritikom chcel byť, musel by som riecť, že nie je to teplou žiarou slnka pravdy, ale len studeným svitom mesiačika. Ostatne predpokladať nádobno mi u môjho obecenstva predsa zovrubnú známosť týchto udalostí natoľko, že nepríde mi hovoriť obšírne, „povídavo“ — ako mi to pri iných menej známych v obecenstve pomeroch vytknul ktosi — ale len skrátka črtami, z ktorých usmievať bude sa na nás tvár nášho bohatiera myšlienkového.

Štúr bol od schodivších sa ku sjazdu slovanskému^[1636] do Prahy už bolestne oplakaný, lebo chýry, že je zlapaný od teroristov maďarských, plnili vždy častejšie a neústupnejšie stĺpce židovsko-maďarských novín a druh druhovi podával zprávu tú so škripaním zubov. Nuž alebo veď lapeným byť toho času od vzteklých modloslužobníkov Kossuthových neznačilo pre Slovana inšie ako lebo šibenicu alebo mučiareň v Komárne, v ktorej Ľudovít Šulek zahynul. Na smutné chýry tým veselšie naladené bolo obecenstvo, keď sa zrazu svižká, strunovitá postava Štúrova zjavila v kluboch a spoločnosti pražskej.

Ja bol som už od 23. mája v Prahe a hneď ma poctil hlavný výbor pre obstarávanie sjazdu slovanského členovstvom odboru jedného pre obstarávanie sjazdu slovanského spolu s Hankom^[1637] a Helceletom,^[1638] ktorý mal za úlohu západných Slovanov, Čechov, Moravanov a Slovákov, prichodiacich ku sjazdu, prijímať a do zasadnutí uvádzať. Mal som teda to potešenie prvého Ľudovíta uviesť, čo znovunarodeného najvernejšieho zástupcu Slovenska a jedného zo spolupôvodcov a tvorcov tohoto sjazdu. Za ním prišiel Hodža a iní mnohí, nevoľní i dobrovoľní vysťahovalci slovenskí, takže skutočne Slovensko bolo početne zastúpené na sjazde tom. Podobný odbor zriadený bol pre prijímanie Juhoslovanov, v ktorom zasadali barón Kušljan,^[1639] vyslanec snemu chorvátsko-slavonského, básnik Stanko Vraz,^[1640] Slovinec, a Prota Stamatović^[1641] z Nového Sadu, Srb; odbor tretí pre prijímanie Slovanov východných, Poliakov a Rusínov. K jednému, lebo druhému, lebo tretiemu z tých odborov odkázaní boli zahraniční Slovania, ak by ako i ich pozvanie k sjazdu týkalo sa, boli ktorí dostavili sa. Členovia odboru tretieho bol: knieža Juraj Lubomirski zo Ľvova, Moric Krajinski a Ján Borysikiewicz.

Samo pozvanie ku sjazdu slovanskému do Prahy bolo v mnohom podobné pozvaniu nemeckých patriotov do frankfurtského germánskeho predparlamentu.^[1642] Hodená myšlienka politická, ďalekosiahla, oprávnená prírodou, misiou, vopred ospievaná básnikmi, v povetrí súca, no ešte v tejto forme prinová, pevné formy a tvar istý, určitý postrádajúca. Propyleje^[1643] k organizácii národa. Ako tam — v Germánii — tak tu v Rakúsku schodili sa zástupcovia rozdielni, ideálni nosiči ideálov; jedni zastupovali menšie štáty — a bolo ich celé desiatky — iní zastupovali veliké štáty — a boli jeden lebo dvaja — hneď zas iní zastupovali mestá a iní strany a stavy rôzne atď. Tak bolo i pri sjazde slovanskom: jedni prišli s riadnymi v plnej formalite mandátmi od snemov zemských ako chorvátsko-slavonskí vyslanci, zastupujúci úradne trojjediné kráľovstvo chorvátsko-slavonsko-dalmatínske a Vojvodinu srbskú, prostredne i južnú Sloveniu; boli to známi náčelní mužovia literatúry a politického vplyvu, napr. Stanko Vraz, Maxo Prica,^[1644] Dragutin, barón Kušljan, Jozef Praus, publicista vzletný; iní, ako senátor Arsenijević,^[1645] zastupovali kniežatstvo srbské, zas iní prišli ako vyslanci municípií, ako deputáti „rady narodovej“ poľskej, a zas iní od inakšieho pomenovania korporácií, konečne jedni ako zástupcovia verejnej mienky, ako vodcovia strán, ako náčelní mužovia úradov, hodností, stavov jednotlivých atď. Pod pozvaním k sjazdu skveli sa mená súvekých preslovutných a národom uznaných a slávených vlastencov, spisovateľov, profesorov, duchovných, vysokej šľachy, štátnikov, peňažníkov a statkárov slovanských monarchie rakúskej. Bol to kvet a pýcha národa. Stojtež tu ich mená: gróf Jozef Matyáš Thun,^[1646] gróf Vojtech Deym, rytier Ján barón z Neuberka,^[1647] Dr. Pavel Jozef Šafárik, dr. František Palacký, Karol Malisz, członek deputacyi polskiej, bibliotekár Václav Hanka, Ľudovít Štúr, dr. Ján Peter Jórdan, Ján Erazim Vocel,^[1648] Karol Vl. Zap,^[1649] dr. František Ladislav Rieger, Vitalis Grzibowski, Václav Štulc, Michal Panič, Karol Maria barón Villani,^[1650] Karel Jaromír Erben,^[1651] dr. František Miklošič,^[1652] dr. Anton Jaroslav Beck,^[1653] dr. Matúš Klácel. K týmto pristúpil pod dňom 5. mája — pozvanie bolo dané 1. mája — ešte nasledujúci: knieža Juraj Lubomirski, dr. Ján Dvořáček^[1654] na Marajši, Moravan z Tišnova, Štefan Aranisský, Jan Dobrzanski,^[1655] ako plnomocník rady narodovej ľvovskej, gróf z Wildsteina, Maximilian Papič, protopresbyter.

Cieľ, ku ktorému mali zísť sa Slovania mocnárstva rakúskeho, bol v pozvaní samom vyslovený takto: „abychom společně v poradu vzali všecko to, co prospěch národa našeho žádá a co za důležitých těchto časů činiti máme. Chtějí-li jiní Slované, mimo mocnářství naše žijící, nás přítomností svoju poctíti, budou nám hostmi srdečně vítanými.“ V dodatku k pozvaniu tomuto zo dňa 5. mája, ako ho doniesli pražské „Národní noviny“ Havlíčkove v čísle 26., ohradzujú sa pozývatelia proti upodozrievaniam — medzitým od židov kdejakých nemecké noviny už vtedy zaplavovavších, do sveta pusteným — že by Slovania kovali otroctvo proti iným národom ríše rakúskej alebo separatizmus na rozdrobenie jednoty mocnárstva — monarchie totiž habsburskej — namierený za lubom mali, lebo že „celé toto podujatie naše vo svojej podstate je povahy konzervatívnej a že v ňom nieto žiadnej príčiny, prečo by spravodliví a slobodomyselní naši spoluobčania kmeňa neslovanského mohli sa i len dosť málo nepokojiť.“

Ľudovít skladal veliké nádeje na zhromaždenie toto. Zásady i ním podpísané boli zaiste lojálne a zvrchovane na čase. Bol vek slobody, rovnoprávnosti, bratstva národov. Áno, keby to bola pravda bývala, keby každé slovo nebolo pokrytstvom bývalo. Pokrytstvom ovšem nebolo slovo, ktorým sa tešili potlačené národy, ale čo naplat, keď krik ten o slobode, bratstve, rovnosti pochodil od utlačiteľov tejže slobody, tohože bratstva, tejže rovnosti. K tomu prišlo ešte i to, že celý sjazd nemal žiadnej moci ani žiadneho plnomocenstva. A záujmy sa rozchodili. Poliaci veľa hovorili o Európe a sympatizovali s Maďarmi, zadná ich myšlienka bola veliká vojna s Rusom za veliké Poľsko; Rusíni sťažovali si na poľský terorizmus. Slovinci, hnetení germanizmom a nástrojom jeho, byrokratizmom nenávideným, vzdychali po dákej výdatnej pomoci; lapali sa idey ilýrizmu, ale Srbi nechceli znať ničoho o utópii ilýrskej, tí Srbi, ktorí už krv vylievali na dolnom Dunaji, kde im Hrabovszky^[1656] zrovna odoprel právo ku ich národnosti, Maďari im svoju reč natískali už i do protokolov cirkevných a naháňali kráľovské vojsko do boja proti národu srbskému. Slováci so všetkými svojimi oprávnenými žiadosťami odvrhnutí boli od maďarského ministerstva, ich sloboda zhromažďovania sa do porád národných rozkazmi vládnymi zrušená, šibenice porozostavované po Slovensku, najlepší vlastenci poväznení, vodcovia zo zeme povyháňaní a neslýchaný terorizmus zavedený proti každému, kto len i ústa otvoriť po slovensky opováži sa. Chorváti žalujú sa na neslýchané prechmaty maďarského ministerstva. A bola ešte i maličká strana s Bakuninom^[1657] v čele, ktorá by bola rada koristiť pre revolúciu napospol. Táto však nemala na sjazde Slovanskom žiadneho vplyvu. Tu humanitné idey Šafárikove a Palackého boli smerodajné. Neprichodí mi tu hrúžiť sa do aktov toho sjazdu, ale nemôžem nepodotknúť poznámku kusého môjho denníčka z onej doby, ktorú i gróf Lev Thun vo svojej programnoministerálnej brožúrke za hodnú uznal pripomenúť. Bolo jedno zhromaždenie, v ktorom zasadali Česi, Moravania a Slováci; dôverná konverzácia domáca, kde si priateľsky vymieňali myšlienky svoje vlastenci bez oficiálneho rázu. A keby to potom nebol v brožúrke ohrial a ako dákesi nepriateľstvo proti Austrii ohovoril rečený gróf český, ani by si toho nebol nikto povšimnul, ako aj celé poznamenanie Štúrovo samo sebou rozumelo sa a nikomu neprejudikovalo. Tam sa rozjímalo totiž o utlačovaní národnosti slovanskej — nuž však i samé pozvanie k sjazdu konštatovalo túto vec. Medzi rečami a poznámkami rečníka jedného (JUDr. Jozefa Friča) padla i tá reflexia na frankfurtský parlament, ktorý, ako známo, nepriateľské úmysly prechovával proti Rakúsku, a vyslovil pritom rečník, že aby sme vraj nepadli do chýb frankfurtských, musíme na zreteli mať cieľ, ku ktorému zhromaždili sme sa v Prahe, ktorý nie je iný, ako zachovať ríšu rakúsku. Keby bola otázka o tom bývala nastolená, či Frankfurt, či Rakúsko, bolo by sa samo sebou rozumelo, že všetci Slovania ríše tejto boli by za Rakúsko kopije lámali: ale tu bola rada o tom, quid consilii^[1658] voči toľkým žalobám na krivdy a skracovania práv slovanských kmeňov žijúcich v Austrii. Ľudovít Štúr teda povstal dobromyseľne^[1659] proti tomuto formulovaniu cieľa zhromaždenia tohoto a riekol, že Austria ako štát má veliké prostriedky obhájiť seba či proti Frankfurtu, či proti komu tretiemu, ale my Slovania zišli sme sa do Prahy k porade o to, ako by sme si vzájomne pomáhať mohli, aby sa nad nami vody vzbúrené týchto časov nezavreli a iné národy neprešli ponad hlavy naše k dennému poriadku. A veď treba rozdeľovať Austriu terajšiu, konštitucionálnu^[1660] od Austrie niekdajšej, absolutistickej. Táto nebola nikdy prajná slobode národov a najmenej slobode a vzdelanosti národa nášho. Tá nás vždy len roztrhávala, jedného druhému odcudzovala, jedného proti druhému najímala podľa známej zásady „divide et impera“.^[1661] Odkedy ale cisár sám vystúpil na dráhu pokroku a osvety, na ústavnú dráhu, odvtedy stalo sa nevyhnuteľnosťou pre všetkých Slovanov ríše tejto, aby druh druha na ceste vzájomnosti i skutočných obetí, a to vonkoncom zákonne podopierali, silili, bránili a hynúť im nedávali. Či nečuli sme od bratov Slovencov,^[1662] Moravanov i Čechov, ako mnoho trpia od byrokracie nemeckej? Od srbských bratov našich čujeme každý deň, ako už až ku krvi to prišlo v obrane ich práv národných. A čo hovoria Hraničiari?^[1663] Čo sami Chorváti? Čo Rusíni? O nás Slovákoch nie je mi treba ani hovoriť, nám sú už šibenice postavené,^[1664] na ktoré odsudzujú sa všetci, ktorí len odvážia sa slovo preriecť o práve svojom národnom. Nuž či je to zdravý stav, keď sa takéto veci konajú pod heslami slobody, rovnosti a bratstva? A kto môže i samej Austrii lepšie radiť ako ten, kto jej radí, aby vzdelala všetky národy berle svojej zverené a ochraňovala práva jednotlivých kmeňov slovanských proti presile či jedných kmeňov nad druhými, či jedných národov neslovanských nad národom slovanským!“

Ako mohol potom tak nepriateľsky gróf Thun vystúpiť proti tým ideám dobromyseľného Štúra, nepochopujem, keď Štúr nič iného tu nehlásal, než čo v blažšej dobe svojho génia sám tento gróf český bol písal. Zrovnaj „Ueber den gegenwärtigen Stand der böhmischen Literatur und ihre Bedeutung von Leo Grafen von Thun. Prag 1842. Kronberger und Řivnáč.“ Stojtež tu niektoré vlastnoručne písané a uverejnené náhľady grófove. Strana 86: Wer seine Stammgenossen dahin zu stimmen sucht, dass sie sich auf Kosten Anderer ausbreiten, ihre Sprache Anderen gewaltsam aufdrängen, der verletzt das Princip, welches die Einheit der oesterreichischen Monarchie möglich macht, säet Zwietracht unter ihre Völker, und — discordia res magnae dilabuntur —! Wer aber nur sein Volk zu friedlichem Wetteifer mit den übrigen anspornt, der arbeitet an der Macht und dem Ruhme des Ganzen. Ja, bei der eigenthümlichen localen Stellung der verschiedenen Völker der oesterreichischen Monarchie, von denen keines einen scharf begränzten Gebietstheil ausschliesslich inne hat, sondern ein jedes da oder dort mit anderen untermengt lebe, können ungerechte Uebegriffe nur dann verhütet werden, wenn kein Stamm hinter dem anderen zurückbleibt und bei erfolgreichem Vorschreiten des einen ist eine gleiche Thätigkeit aller übrigen zum Gleichgewichte des Ganzen nothwendig. Aus diesem Grunde ist das Aufstreben der Magyaren, das wir, insofern es dazu dient, geistige Thätigkeit zu fördern, und wenn es die Schranken der Vernunft und des Rechtes nicht überschritte, freudig begrüssen wollten, für die gesammte oesterreichische Monarchie, und insbesondere für die slavischen Völker derselben, ein Ereigniss von entscheidender Wichtigkeit. So wie es sehr wesentlich dazu beigetragen hat unter den Südslaven ein nationales Selbstsbewustsein zu erwecken, so liegt gegenwärtig für uns Böhmen in der bedrohten Stellung unserer Brüder im nördlichen Ungarn eine dringende Aufforderung, diesen durch unser Beispiel und durch literärische Arbeiten, die auch auf sie bildend und anregend zu wirken geeignet sind, eifrigen Beistand zu leisten, damit nicht ihre Rechte übersehen werden, und ein Zustand sich ausbilde, dessen Ungerechtigkeit früher oder später den öffentlichen Frieden ernstlich gefährden müsste.“^[1665]

Nesmieme zapomenúť, že to ešte r. 1842 písal gróf Lev Thun. Vtedy ešte bol skutočným prorokom, ktorého proroctvo splnilo sa i má cenu velikú upozornenia i na všetku budúcnosť. Len škoda, že obyčajní štátnici, akých je voždy najviacej, z histórie nikdy ničomu dobrému nenaučili sa! Sám tento prorok, keď začal sa utiekať o ministerské kreslo a keď skutočne dosadol naň — i sám na seba zabudnul, na svoj lepší náhľad, svoje proroctvo a i na svoj vlastný národ!

Že na pravú strunu uderil Štúr, zdalo sa len podľa okamžitého pohnutia, schválenia reči jeho a iných dôkazov sympatie, ale nebolo tomu tak u mnohých, ako to potom v jednom českom časopise a pozdejšie v brožúrke Thunovej^[1666] — ktorú nateraz pri ruke nemám — na javo vyšlo. Ostatne to slovo učinilo Štúra populárnym u Slovanov, ktorí súcítili s hlavnou tendenciou sjazdu Slovanského v Prahe, ktorá vyslovená bola oficiálne v ten zmysel, „že zhromaždenie toto Slovanov žiada v mene kmeňov slovanských v súštátí rakúskom žijúcich, aby všetky kmene slovanské stejné všade a vo všetkých čiastkach ríše rakúskej rovnaké práva rečí a národností svojich mali, t. j. aby všetci rakúski Slovania svojou národnou rečou riadení a spravovaní boli a aby sa každého kmeňa žiadosti strany jeho národných práv vyplnili. V páde takom, keby Nemci, Vlasi^[1667] a Maďari bratské kmene naše pre ich reč a národnosť utláčali, hotoví sú všetci Slovania ich zaujať sa a spoločne národnosť slovanskú v rakúskom súštátí brániť. Pod národnosťou ale chceme mať rozumenú takú slobodu, aby národ reč svoju mal vo všetkých verejných záležitostiach, aby len jeho synovia na úrady a hodnosti povyšovaní boli a aby on neobmedzene vládol svojou majetnosťou národnou.“

S tým boli zrozumení všetci Srbi, Chorváti, Slovinci, Slováci, Rusíni, Moravania a Česi tiež z väčšieho dielu. Kto s tým nebol spokojný a zrozumený, to boli tí Slovania jednotliví, ktorí mali niečo za lubom, s ktorých buď osobnou ctižiadosťou, buď kmeňovou politikou a ich diplomatickými kľučkami sa to nezrovnávalo. Úprimní Slovania, ktorí jednak úprimno zmýšľali so všetkými kmeňmi slovanskými a ktorí tu boli hojne zastúpení, pojali myšlienku sjazdu Slovanského pražského s celou vrúcnosťou a obetivosťou. Idem v poznámkach týchto podľa zápiskov svojich, nemajúc pri rukách iných pomôcok ako svoju osobnú skúsenosť, a môže mi na slovo uverené byť. Bol som v porade jednej miešanej, kde prítomní boli Srbi, Chorváti, Česi, Slovinci a my Slováci. Tu prehovoril prvý senátor srbský z Belehradu, starký Arsenijević. V súhlase s onou akademickou rezolúciou navrhol otázku, ako by bolo treba pokračovať voči daným prítomným ťažkostiam. „Ja som — sloví Arsenijević — hovoril s pánmi zastupujúcimi tu bratov našich Slovákov z Horno-Uhorska, o ich ťažkom a žalostnom položení, o útiskoch, aké znášajú, o nebezpečenstve, v akom ich národnosť a životy jednotlivcov postavené sú. A práve tak robia Maďari našim Srbom. Veď už cisársko-kráľovské vojská vedie Hrabovszký proti srbským matrikám a proti tým najoprávnenejším žiadostiam národa srbského a strojí zagniaviť jeho soldateska prostý, bezbranný národ náš na Dunaji. Nuž, bratia moji, ako tu pomáhať? Tu nič nepomôže ani tá najvýmluvnejšia akademická rezolúcia pekných a dobrých duchov slovanských. Krv už tečie na Dunaji, drahá krv junákov srbských. Ľud bezbranný kričí o pomoc. A kto tu má pomáhať, keď nie bratia? Slováci kričia o pomoc, bratia pomáhať majú. Kossuth smeje sa zo Slovákov nešťastných a posmešno ich vyzýva, že ak chcú byť rovnoprávnymi s Maďarmi, aby si mečom vydobyli práva rovné. Nuž keď meč, teda meč! Pomáhajme všetci bratom Slovákom. Vy, bratia Česi a Moravania, stojíte najbližšie Slovákom, ste susedia, bratia, pomáhajte im, a tým zároveň pomôžete i nám, lebo vrah je spoločný.“ Svoju reč skončil Arsenijević sľubom, že on zo strany srbskej opatrí pre Slovákov 10.000 zlatých. Reč Arsenijevićova, spojená s príkladom, mocne dojala prítomných. Prvý chopil sa reči rytier Ján z Neuberga a schválil náradu Arsenijevićovu i sám osvedčil, že on sám dá 10.000 zlatých k cieľu tomu. Prúdenie toto pretrhnul Palacký; pozrúc na hodinky, riekol: „Pánové, já musím do zasednutí, kde předsedám,“ a oddialil sa. O chvíľu ktosi skríkne: „Barikády se staví!“ Bol koniec porady. Arsenievič dostál slovu; čo so sľubom Neubergovým stalo sa ďalej, neviem. Ja a Štúr viacej nevideli sme ani Palackého ani Neuberga. To viem, že po prvom nezdarenom povstaní slovenskom, keď Hodža so Štúrom rozpadli sa, Česi stranu Hodžovu peniazmi podporovali. Zásada Zachova „Svobodno vám za národ zemříti“ vošla v platnosť. My na inom a Hodža s Janečkom na inom teréne hľadali smrť za národ. O čom je zmienka nižšie.

Ešte nádobno mi pripomenúť jednu epizódu zo Štúrovho účinkovania pražského o sjazde Slovanskom. Je povestná jeho reč, ktorú držal hneď po príchode svojom do Prahy na počiatku júna^[1668] pri príležitosti uvítania nových hosťov slovanských, prišlých ku sjazdu. Priestranné dvorany žofínske^[1669] nabité boli obecenstvom. Štúr jednal o tom, či je Praha nemeckou. Bola to fulminantná a vzletná polemika proti vypínavosti a chvastúnstvu nemecko-židovských žurnálov. Reč prijatá bola s nesmiernym oduševnením a zápalom. Mládež zniesla na rukách rečníka a triumfálne nosila ho po dvoranách žofínskych. „Slovanská Praha, slovanská Praha!“ volali zanietení poslucháči. Keď nedávno dr. Černý pri intronizácii svojej za hlavu Prahy^[1670] toto slovo vyniesol a zápal naplnil celý národ, vystúpila v pamäti mojej celá nádherná postava nášho Ľudovíta, ako stojac na rečništi a prejdúc si rukou po vlasoch, volal: „Ha, Praha nemeckou? Táto Praha starých bohatierov českých od vekov bola, je a bude večne slovanskou!“ A činiac pri otváraní Národného divadla^[1671] poklonu mladému mešťanostovi Prahy, žive mi tanula na mysli pri krásnej postave dr. Černého postava Štúrova. Štúr bol rečník rozmerov širokých, každý palec na ňom solídnosť, logická, prísna dôslednosť, vo výrokoch jeho opravdovosť, ale keď ho ním vzbudený zápal v obecenstve vychytil, vtedy unášal ho cit až na najkrajnejšiu hranicu rečníckej expanzívnosti! Oči oheň sypali a myšlienky klokočom vreli!

No, bol to zápal! Vo dne, v zhromaždeniach, po uliciach, v hostincoch, na výletoch bola Praha slovanskou; ale keď si išiel večerom po ostrovoch, záhradných hostincoch, najnádhernejších hoteloch, všetko obsadené bolo spoločnosťou nemeckou, šuškom zhovory vedené, bez spevu, bez okázalosti. Ich polbôžik bol knieža Windischgrätz.^[1672] Tento pyšný knieža, ktorý hovorieval: „Mein Haus ist älter, als das Haus Habsburg,“^[1673] a táto nočná, tichá spoločnosť držali v rukách protest proti tomu výroku Štúrovmu! Štúr bol len tôňa napredok padnutá Tomáša Černého! Ale iste tôňa večnej pravdy.

Náš hriech bol, že sme celou dušou priali národu českému, jeho nádeje zdieľali, jeho zápalu unášať sa dali, ač i nezamlčali nikdy pravdy, keď išlo o záujem spoločný všetkých ostatných Slovanov. O nepriateľstve proti dynastii, lebo proti slobode ktoréhokoľvek národa, lebo proti monarchii spoločnej neboli reči; všetko, všetko, čo židia vtedy a Maďari čarbali a proklamovali o sjazde Slovanskom, bola púha, meravá lož. O Austriu sa práve rojčilo v tom zmysle Palackého: „kdyby jí nebylo, musili bychom ji stvořiti,“ t. j. za Austriu rovnoprávnu, udeľujúcu podľa sľubu a slova kráľa a cisára Ferdinanda všetkým svojim národom a kmeňom národným rovnaké práva ohľadom reči a národnosti. Lojálni Slovania kongresu slovanského pražského predstavovali si dobromyseľne Austriu ako stredisko kultúrneho Slovanstva, kde vzdelané, slobodné, rovnouprávnené slovanské kmene vykonávali by boli príťažlivosť voči iných zahraničných, snáď v menej prajných svojej národnosti pomeroch žijúcich Slovanov. Kroz slobodných Slovákov a Rusínov vykonávala by rovnoprávna Austria príťažlivosť k sebe Rusov zahraničných, kroz svojich Poliakov vzdelaných a slobodných priťahovala by si Poliakov pruských a ruských, kroz osvietených, slobodných, rovnouprávnených Slovincov, Chorvátov, Srbov, Dalmatíncov vykonávala by veľmi, veľmi intenzívnu príťažlivosť k sebe Slovanov talianskych a tureckých! A čo povieme o Čechoch? Kroz týchto už i tak vzdelanostný vplyv na celé Slovanstvo majúcich bola by Austria práve tlak sympatický vykonávala na Slovanstvo nemecké, roztrúsené po celej skoro Germánii. Sny to boli, pravdaže, sny, ale docela nie sny také nebezpečné, za aké ich najprv Windischgrätz a potom sám Thun vyhlasoval. Z oného ideálneho rakúsko-slovanského patriotizmu učinili štátnici a vojaci tohoto spôsobu thun-windischgrätzovského — panslavizmus. Abstraktný, ba fanatický panslavizmus, strašidlo, vyfintené baroknými emblémami tu Čierneho Ivana,^[1674] tam rabiátneho Dóžu,^[1675] alebo zas vysnívaného strašlivého exekútora závetu Petrovského,^[1676] áno, popanca spravili velikej, samostatnej Austrie tak veľmi nebezpečného, že napokon sami sa ho naľakali a začali zbierať aliancie proti nemu. Dobromyseľných Slovanov postavili pod prísny dohľad policajný a oni alírovali sa s Maďarmi, židmi, Turkami, Nemcami! Až naposledy vyšla aliancia tá proti tomu panslavizmu na rozpoltenie ríše, na dualizmus protislovanský — slovom, stalo sa raz na naklonenú plochu, a už sa gúľa celá Austria, gúľa sa zatiaľ do dlhov s historickými individualitami. Ale preskakujem obdobie času. Austria dostala posily proti tomu panslavizmu slovanského sjazdu a šafári s ňou dodnes — ale po čertoch zle.

Bol to boj proti fatamorgáne, v ktorom poľakaní tí generáli a štátnici dali sa do služby dobrodruhov, v dobrom úmysle spasiť Austriu od domáceho slavizmu. Áno, domáci slavizmus to bol, úplne tentýž a ten samý a len taký, ako ho máme dosiaľ, s tým rozdielom, že keby boli domácemu svojmu slavizmu rozumeli štátnici rakúski, mohli ho mať teraz už zorganizovaný, mohutný stĺp štátu stredoeurópskeho, nerozborného, kdežto teraz majú ten istý slavizmus, ale sebe nebárs vďačný, nezorganizovaný síce k odporu, ale aj nezorganizovaný k pomoci. Dualizmus, historické individuality, tvorenie nových individualít, úplatky, aliancie so židmi, terorizmus, stav výnimočný, všetky tieto prostriedočky a prostriedky nenahradia na veky ten patriotický slavizmus domáci. Panslavizmus rokov štyridsiatych a päťdesiatych bola len fatamorgána a vystrieľané proti nemu bomby všetky padli do vody. Škoda bolo prachu, bômb a miliónov peňazí. Tých štátnikov, čo takto zaviedli Austriu, mali by národy už aspoň k peňažnej pokute posúdiť. Rakúskym Slovanom, rozumej už aj tých dualistických Slovanov, bohužiaľ a vďaka thunovsko-windischgrätzovsko-deutschovským štátnikom nik zo Slovanov zahraničných nezávidí ich panslavizmus a kultúru. A žiaden z nich negravituje k Austro-Maďárii modernej.

Štúr bol jeden z tých Slovanov, ktorým snívalo sa o takej Austrii rovnouprávnených národov. Jeho účinkovanie na sjazde slovanskom v týchto dvoch bodoch je charakterizované: Slovanská je Praha a Slovania starať sa majú o seba čo národ slovanský v medziach ríše rakúskej žijúci.

A my traja aj skutočne verili sme v túto misiu slobodnej Austrie a chceli sme zo slovanskej Prahy, kadenáhle utíšili by sa tie len bornírovanosťou soldatesky Windischgrätzovej^[1677] vyvolané pouličné rvačky, literárne účinkovať na konsolidáciu takúto národov; žiadnemu, nielen z nás troch slovenských, ale ani žiadnemu z iných kmeňov slovanských mužovi, prišlému na sjazd, ani len vo snách neprišlo na um cítiť sa byť znebezpečneným! Ale tu sme náhodou o inom boli razom poučení. Šajka jedna,^[1678] rabujúca zaujaté domy, prepadnutá bola študentmi a odzbrojená. Kaprál bol prehliadaný a nájdený pri ňom zoznam údov sjazdu slovanského, menovito pri menách našich, Štúrovom, Hodžovom a mojom poznamenania bytov našich — ja býval u dr. Jozefa Friča i s rodinou — a naloženia zlapať nás a doviesť na komando. Tam naše ideály bez prísvitu histórie, bez svedectva skúseností dejinných v hlavách našich vzniklé. My videli zrazu, že niet nám miesta zostávajúceho v slovanskej Prahe. No bár naše žiarne nádeje poobledali, kartové ideály Austrie sa skydli, Slovanstvo široké zjavilo sa nám v novej sile a kráse. Uzavreli sme odísť. Vo meno božie dolu na juh^[1679] ustanovili sme ísť a tam hľadať pomoc pre brať slovenskú. Stadiaľ išli hlasy zmierlivé i rozhodné, zmierlivé, ponúkajúce bratskú pravicu Maďarom, a rozhodné, ak by ju pod danými podmienkami odvrhli. Chorváti chceli zabudnúť na krivdy, utrpené od Maďarov vo svetle nového tohoto ruchu, ktorého heslá vykrikujú sa nielen po Paríži, ale i po Viedni! Po Prahe, po Pešti, heslá: rovnosť, sloboda, bratstvo!

„Áno, nech je tak, ale pre všetky národy pod korunou uhorskou žijúce! Pre všetky jazyky! Nech niet žiadneho panujúceho národa ani jazyka, lebo každé „gospodstvo izključuje jednakost, izključuje slobodu, izkľučuje bratinstvo,“^[1680] ako písal Ivan Mažuranić. („Hervati Madjarom. Odgovor na proglase njihove od ožujka mjeseca i travnja 1848.“) Medzi sluhom a pánom, medzi otrokom a otrokárom niet rovnosti ani slobody ani bratstva. Znamenie tohoto veku je vzkriesenie národností, bratstvo a sloboda národov i rovnoprávnosť jazykov. Kto rozumie požiadavkám veku a inak ich tlmočí, je alebo slepáň alebo pokrytec klamajúci seba i druhých. A kto netrpí, nechce trpieť v Uhorsku viacej jazykov uvedených tam samým Bohom, prečo trpí tie vysoké Tatry a neoddá sa do práce urovnať celé Uhorsko na rovinu? Milá je Dolniakovi rovina, milé sú Horniakovi hory. A či je Maďar lepší od Nemca? Nemec od Slovana? Slovan od Vlacha? Po prírode svojej doista nie, a prečo by mal byť lepším po zákone? Či nie sme všetci dietky jedného Boha, synovia jednej matky vlasti? Či nenesieme všetci tie isté ťarchy a povinnosti štátne? A či vari povinnosti väčšie znáša Maďar ako Nemec? Tento väčšie než Slovan, Vlach atď.?

Ukážte, kde znášate väčšie bremená! A keď nemôžete toho dokázať, ako môžete chcieť a žiadať, aby vy ste sa zvali pánmi vlasti a my ostatní vo vlasti našej boli cudzincami?“ (L. c. str. 6, 7.)

Také hlasy z juhu niesli sa! My sme ich čuli. I podelili sme si úlohy; ja išiel za bánom Jelačićom,^[1681] Mažuranićom,^[1682] Moyzesom,^[1683] Šulekom,^[1684] Mrazovičom^[1685] ta dolu na juh. Ľudovít s Hodžom zostať mali vo spojení so Zachom, Bloudkom a i. vo Viedni do času. Chýry išli, že má skúsené ešte vyrovnanie Slovanov s Maďarmi, obiehali povesti, že arcivojvoda Ján^[1686] má byť otolcom medzi stranami. Moja úloha bola teda: na juhu k tomu pracovať, aby pri podmienkach vyrovnania i na slovenský národ vzatý bol ohľad. Rozišli sme sa v dobrej nádeji — podávajúc si ruky na skoré v blažšej dobe videnie sa.

Ale už na ceste do Záhrebu, sediac vo vozni so svätojurským slovenským obchodníkom, dostal som od konduktora žvacheľ všelijakých tohočasových príhlasov, manifestov a plagátov. Kým sa tak prehŕňam v týchto „exercitiách styli rabulistici“,^[1687] padnú mi oči na „Manifest Sr. Majestät atď. an die Grenzer“, a hneď z prostriedku hľadeli na mňa litery: „Nachdem Euch die Unverletzlichkeit Eurer Nationalität, Religion und Sprache durch Uns und die Verfassung des Landes für ewige Zeiten garantirt wird —“ Výborne, zvolám, zahnúc si list, abych také zaujímavé zvesti ďalej hľadal. Tu mi padnú oči po preložených pár plátkoch viedenských, o kamarile žvatlajúcich, na nový „Manifest Sr. Majestät des Kaisers und Königs Ferdinand an die Kroaten und Slavonier“. Tu hodím zase taký všeobecný pohľad na veliký plagát a čítam skákavo, tu „Kroaten und Slavonier“, „In euch mussten wir uns irren.“ „In euch irrten Wir Uns.“ „Ihr müsst allen ämtlichen Verkehr mit Baron Josef Jellačić oder seinen alfälligen Mitangeklagten unter gleicher Strafe allsogleich abbrechen und den Verordnungen Unseres k. Kommissärs, Baron Johann Hrabovszky, unbedingt folgen.“ Vlasy mi dubkom vstávali, v očiach sa mi tmilo, litery sa mi na samých živých hadov premieňali. Pozriem na koniec, vidím dátum: „Innsbruck den 10. Juni 1848. Ferdinand.“^[1688] Obraciam plagáty, hľadám ten prvý, preznačený, i tam to isté datum. Ale, preboha, čo je toto? Ja som mal ten prvý povrchne obzretý plagát za holubicu pokoja. Nájdem ho a čítam od konca do konca. Hraničiari podrobujú sa rozkazom a veleniu Hraboszkého, a oznamuje sa im, že i bán Jelačić je podložený pod vyšetrovku tohoto petrovaradínskeho komandanta, o ktorom už všetci vedeli, že je zaťatý nepriateľ všetkých Slovanov a menovite Srbov a Chorvátov, že Srbov vytrel spomedzi národov rakúskych. Tu som už pozornejšie čítal i ten druhý, väčší a obšírnejší manifest. Horúce prúdy prelievali sa mi všetkými žilami. Zosumujúc všetko to povedané, videl som napokon, že to sloh nie kráľovský, že to skutočne zlátanina rečí Kossuthových z diéty, i vydýchol som si a myslel v duchu na reči Ožegovićove z tejže diéty, podvracajúce túto polemiku maďarského a maďarónskeho advokáta a — neveril som jednoducho všetkým tým obžalobám advokátskym a útokom stranníckym. Ja poznával vtáka po perí, po reči pôvodcov manifestu! Takto zaiste iba sultáni východu písavajú, naši kráľovia v reskriptoch a mandátoch svojich docela iné spôsoby užívajú.

„No,“ hovorím k svojmu spolucestovateľovi Svätojuranovi, ktorý díval sa vraj na mňa s úzkosťou a spoluútrpnosťou, ako som hltal tie plagáty, hneď obledol, hneď krv mi do tváre stúpala, a zas zhlboka vydychoval, päste zatínal, nepokojno hniezdil sa; „No, reku, veru nám tá sloboda vychýrená, to bratstvo oslavované a tá rovnosť ponúkaná, veru nám doniesli časy! Veru sme sa dožili slobody!“ A vyrozprával som mu všetko, čo nám to ten konduktor hodil do vozňa. Môj Svätojuran, tak asi štyridsaťpäťročný, s peknými gaštanovými dlhými vlasmi, do rovna zastrihnutými a za uši zahrnutými, spadajúcimi na šiju, inteligentná, čerstvo oholená tvár, prisadol si bližšie na lavici proti mne a prejdúc si rukou po vlasoch, lepšie za ucho ich zahrnúc, hovoril: „Ja už od pätnástich rokov chodím tu po Štajersku, Krajinsku a Chorvátsku, ba až do Triestu sa kedy-tedy zatáram, ja znám ale najmä Chorvátov. Ale tomuto všetkému ja neverím, lebo Chorváti by si to ani nikdy nedali urobiť. To sú ostrí chlapi, tí veru o Maďaroch ani čuť nechcú, a ich páni, grófi a zemani, tí sa inak vedia zastať svojho ľudu ako tí naši stoliční páni a grófi. I kňazi sú tam lepší Slováci ako tí naši pátri a farári!“ To bol opravdový balzam na moju ranu, i priznal som sa mu hneď, kto som a čo som, a ten mal velikú radosť z toho. Tak sme dorazili k stanici Pölčachu, kde sme oba vystúpili z vozňa, ja cieľom cestovanie cez Roháč (Rohič) do Záhrebu, on cieľom obchodu svojho po Štajersku. Pölčach bol vtedy posledná železničná stanica do Chorvátska. V polozváľanej krčme neďaleko nádražia prenocoval som a na druhý deň na poludnie dočkal dostavník,^[1689] plný cestovateľov slovanských, časť to deputácie srbsko-chorvátskej, vyslanej do snemu chorvátskeho s bánom Jelačićom do Innsbrucku za kráľom Ferdinandom, a teraz vracajúcej sa domov. Poznali sme sa zaraz. Moja prvá otázka bola: „Pa šta je s banom? Evo manifest —“ Ale tu mi zasekne otázaný: „Eh! manifest! Kralj i čitav dvor primio je bana i deputaciu slavno a iskreno a madžarska kamarila napisala manifest! To je sve. Ban ostaje banom i drugo ćemo videti u Zagrebu.“^[1690] Spoločnosť bola veselá a v Roháči sme sa napili dobrej roháčskej vody s vínom a cestovali ďalej.

Hneď po príchode našom do Záhrebu presťahovali ma z hostinca do domu mladého národovca chorvátskeho, pravotára Mrazoviča, doteraz náčelného muža národa chorvátskeho. Už 30. júna bol som svedkom, ako chorvátsky snem prijal bána navzdor kamarilou maďarskou roztrúseným manifestom. Zápal vlastenecký uchvátil celý národ. Sviatočne a slávnostne naladené obecenstvo prijalo bána s hlučnými pozdravmi. Snem vzal hore všetky tie zákulisové machinácie maďarskej kliky pridvornej a uzavrel žiadať zadosťučinenie za tie urážky, ktoré stali sa ich milovanému bánovi; voči ale terajším nebezpečným časom, kde s posvätnou, nedotknuteľnou osobou kráľa jedna národná, fanatická strana opovažuje sa hry prevádzať a pod spôsoby práva na iné národy, a najmä na národ slovanský, jarmo otroctva uvaľovať, poveril bána svojho neobmedzenou diktatúrou. To bola priama odpoveď na úskoky maďarské. Hrabovszký, čo priam už i dvadsiaty deň minul od vymenovania ho kroz maďarskú intrigu za komisára k zloženiu a vyšetrovaniu bána Jelačića — nič nechodil. Namiesto Hrabovszkého ale prišli do Záhrebu dva vlastnoručné prípisy, jeden jeho veličenstva na arcivojvodu Jána, a druhý, tohoto na bána chorvátskeho, baróna Jozefa Jelačića, ktorými vyrovnanie medzi Maďarmi a Chorvátskom na ceste dohovoru obapolného nakladá a tým cieľom bán povoláva sa ku spoločnej úrade takejto do Viedne. To bola vítaná príležitosť i mne ku hľadaniu pomoci pre utlačený slovenský národ. Keď jeho veličenstvo žiada a porúča mier medzi rozvadenými národmi, slušno je rozmýšľať o podmienkach takého mieru, ktorý bol by k utvrdeniu celej ríše a všetkých krajín, a tu nesmie byť vynechaný ani najmenší utlačený národ. Mne podarilo sa získať sympatie smerodajných kruhov. Na deň 2. júla bolo oznámené zasadnutie snemu, v ktorom mali sa formulovať podmienky mieru s Maďarmi, otobôž, že vládla istá nezrovnalosť medzi vlastencami srbskými a chorvátskymi, z ktorých tamtí prví nedôverovali úprimnosti Maďarov, stojac si s nimi z oko v oko vo zbrani celí; že ale cisársky rozkaz pristavoval pod časom rokovania o mier všetky nápady nepriateľské, z oboch strán uzavreno predsa spoločne porokovať o podmienkach mieru, najprv zo strany srbskej žiadaných, čo sa i v zasadnutí rečenom previedlo. Tu prišlo potom do reči i utrpenie slovenského, s chorvátskym zbratreného kmeňa, a vyzvali ma rečníci srbskí a chorvátski prítomného v zasadnutí tom, abych preriekol slovo, čo keď i predsedajúci bán schválil, ja s vyslovením hlbokej vďaky za súcit a sústrasť s národom slovenským hovoril som potom o všetkých tých krokoch, ktoré národ náš zákonne činil k ochrane práva svojho jazyka a národnosti, tak oprávnenej v uhorskej krajine, dodajúc zároveň najnovšie toto stíhanie nás, práva tieto zákonnou cestou obraňujúcich. Uviedol som príklady, ako zákonných zástupcov obcí našich (Ľudovíta Šuleka a Jaroslava Boríka) v Nitre zlapali a uväznili, ako našich najšľachetnejších spisovateľov žalárujú, učiteľov a kňazov zatvárajú, pred ich domami šibenice stavajú, najprednejších tlmočníkov žiadostí národa ozbrojenou gardou stíhajú, zo zeme utekať donucujú, slovom, terorizmus ten najväčší v tých časoch vraj slobody, rovnosti a bratstva prevádzajú. Uvádzal som príklady a mená na všetky prípady terorizmu toho, už konečne neznesiteľného. Celý snem vypočúval s ustrnutím moju reč — a na náradu zo strany vyslancov snemových prednesenú prijalo sa jednohlasne, aby medzi podmienky mieru s Maďarmi prijaté boli i žiadosti slovenského národa. Tak Chorváti tohovekí cítili vzájomnosť národnú oveľa živšiu ako ich synovia o dvadsať rokov pozdejšie, kde zabudli na svojerodnú krv a vyrovnali sa s Maďarmi^[1691] na úkor vzájomnosti a lásky slovanskej!

Znaky toho oduševnenia zaznačené sú v „Agramer Zeitung“ zo dňa 4. júla 1848, číslo 73, kde stojí zpráva o tom zasadnutí snemu zo dňa 2. júla táto: „In dieser Reichstagssitzung war der protestantische Geistliche, Herr Hurban, erschienen; er schilderte in einer ergreifenden Rede, die alle Anwesenden bis zu Thränen rührte, die traurige Lage seiner slowakischen Landsleute, welche die Magyaren nur aus dem Grunde verfolgen, weil in ihnen der Geist für ihre Nationalität sich regt; diese mit höchster Begeisterung vorgetragene Rede wurde mit Beifall aufgenommen“^[1692] etc. A v aktoch tohoto snemu formulovaná je záležitosť táto nasledovne: „Punkt X.^[1693] — preto uzavrel snem medzi podmienky možného vyrovnania sa s Maďarmi i túto prijať, aby všetci pre ochranu práv slovanskej národnosti lapení a vo väzeniach držaní Slovania okamžite na slobodu prepustení boli, ktorých známe mená majú menovite udané byť v podmienkach vystavených.“ A v reprezentácii snemu chorvátsko-slavonsko-dalmátskeho k arcivojvodovi Jánovi, v ktorej tie podmienky vyrovnania formulované sú, stojí: „11. Schliesslich soll noch vor jedem Anfange einer solchen Unterhandlung die magyarische Partei von jeden weiteren Verfolgung aller slavisch gesinnten Individuen im Königreich Ungarn gänzlich abstehen. Insbesondere aber sollen sämtliche, ihrer slavischen Gesinnung wegen verhaftete und meistentheils barbarisch behandelte Individuen allsogleich auf freien Fuss gesetzt werden.“^[1694][1695]

Srbi, ako som už pripomenul, nedôverovali už popredku vyrovnaniu tomu, ale konečne ustalo sa z ich strany od nepriateľstva a ja som užil dobu túto prímeria tohoto k cestovaniu po Chorvátsku a Slavónii; navštívil som Zemun, Karlovice,^[1696] Pazovú a Belehrad. Ale tu som už zase zabehol do pamätí mojich a nádobno mi písať o Ľudovítovi.

Ľudovít Štúr bol činný vo Viedni, čakajúc tam buď vyrovnanie, alebo otvorenie boja. Priatelia veci našej, medzi ktorými popredné miesto zaujímali Zach a Bloudek, ako vojaci verne stáli po boku Štúrovi a Hodžovi; ku povstaniu verejnému všetko súrilo. Neslýchaný terorizmus vládol na všetkých stranách Slovenska. Stadiaľ občas dochádzali mladíkovia so zprávami k Štúrovi, v ktorých vychodilo navrch, že ak nepríde čím skôr aká-taká pomoc, národ si zúfa a hotový teraz ku všetkému, povstaniu, zmalátnie, a Kossuth všetko za sebou schváti do proklamovanej už všeobecnej revolúcie proti kráľovskej dynastii.

Prišiel bán do Viedne, prišiel i arcivojvoda Štefan a minister Batthyány,^[1697] aby v prítomnosti arcivojvodu Jána ako zástupcu kráľa a cisára Ferdinanda vyjednávali, tamten zo strany Slovanov, títo zo strany Maďarov. Štefan prijal bána s velikým vyznačením a osvedčením, ako túžobne si želá pokojného narovnania, ale s tým boli aj veci u konca, lebo keď bán na podmienkach kráľovstvom trojjediným jemu predpísaných stál, oba títo páni, i palatín, i minister-predseda, cítili sa byť viazanými maďarskou panujúcou stránkou a snemom peštianskym. Bán dal im na písme uzavretia snemu svojho. Prostredník a zástupca osoby kráľovej, arcivojvoda Ján, odcestoval dňa 30. júla do Frankfurtu, aby zaujal vysoké miesto námestníka ríše nemeckej a bán vrátil sa do Záhrebu, vítaný a sprevádzaný na všetkých cestách svojich obyvateľstvom bez rozdielu stavu a národností. Viedenskí mešťania i garda,^[1698] vojsko, mešťania a garda brnenská, hradecká a iných miest, niesli mu v ústrety demonštratívne úctu a obdivovanie. „Ja tieto dôkazy úcty nepripisujem sebe, ktorý nikdy som po takých veciach nebažil, ani seba nikdy do predku nenatískal, ale pripisujem ich uznalosti veci našej svätej a obdivu udatnosti a čistého, pevného charakteru národa môjho,“ hovorí bán Jelačič v jednom príhlase (zo dňa 6. augusta 1848). „Čo nám teraz zbýva, je, aby sme vyčkali, čo si uzavrie snem peštiansky o poslednom našom slove mieru, ktoré maďarskí ministri bezpochyby zdelia so stavmi, a medzitým pripravili sa, aby sme sile a jednote našej zveriť mohli svätú vec národa nášho, ktorej neodoprú sympatie slobodné národy Rakúska a Európy, schválenie jeho veličenstvo náš cisár a kráľ a ktorej konečne nebude chýbať pomoc Najmocnejšieho, na ktorého i spoliehame nepodvratne.“

Tak hovoril junácky bán Jelačič. V Chorvátsku a Slavónii diali sa najrozsiahlejšie prípravy k boju, bo od snemu peštianskeho, od tohoto pôvodu všetkých tyranských zámyslov proti slobode národov a najmä proti slobode národa slovenského, sa nedalo očakávať mierne narovnanie. Maďari mali tajných agentov, ktorí vo spojení s Talianmi stáli a i medzi vojskom dezerciu hlásali. Jelačič znajúc o tom už 20. júna, vydal proklamáciu k hraničiarom svojim, aby sa o krajinu svoju nebáli, že on je tu na stráži, a aby len verne zotrvali pri zástavách cisárskych. Pulszky, sekretár Kossuthov, prikladal polienka na ohník rozpálených germánskych legionistov viedenských, ktorí verbovali zjavne proti národom uhorským, slobody, bratstva a rovnoprávnosti domáhajúcim sa. A ako maľovali Slovanov! „Auf zum Kampf nach Ungarn!“ „Es gilt, es gilt, ob Mensch, ob Thier zu heissen künftig hin. Man schlachtet, mordet, raubet, blos um zu schlachten, morden und zu rauben!“^[1699] Takto začínala sa jedna proklamácia, podpísaná: „Von dem Commissariate des freien Eliten-Korps der Wiener Legion für Ungarn.“^[1700] Podobná tejto légii formulovala sa légia Poliakov, o ktorej títo „Musensöhne“^[1701] proklamovali: „Drum auf, auf zum Kampfe! Schon sind uns vorangeeilt die freien Männer Polens, sie wissein nur zu gut, dass es sich nicht mehr um Nationalitäten handle, sondern es gilt die Freiheit oder Knechtung der Völker; die kleine Legion der Polen wirkt Wunder!“^[1702] atď. A to tak ide ďalej, Chorváti, Slováci, Srbi, Rumuni, to všetko išlo krv vylievať len preto, aby národy tieto dostali sa do otroctva! To bolo tak v auguste a septembri. Tamtá proklamácia vydaná a plagatírovaná bola na rohoch viedenských domov už dňa 14. septembra.

Štúr držal vo Viedni tiež malú pisáreň k verbovaniu dobrovoľníkov pre povstanie Slovákov k obrane práv národných. Keď sa tieto proklamácie jedna k druhej postavia, bije do očí každému tam frázovitosť a bombast, tu hlboký žiaľ, vysoké oduševnenie za slobodu. Jedna slovenská — od Hodžu písaná — proklamácia má:

„Nás Slovanov, t. j. Slovákov, Chorvátov, Srbov, Rusínov je o polovicu viac ako Maďarov, a predsa títo nás o národnosť našu slovenskú idú pripraviť. My Slovania sme národ maďarský pokresťanili, my sme kráľovstvo uhorské pod Štefanom svätým založili, my sme pohanské vzbury a odboj Maďarov proti tomu kráľovskému otcovi skrotili a do poriadku priviedli, my sme ich hospodárstvu, remeslám a domácemu životu priučili, my Slovania sme Maďarov proti násilným Turkom bránili, im prítulok a bezpečie bratinské dali; my Sloveni sme s Maďarmi, t. j. Uhrami za osemsto rokov zlé i dobré, žiaľ i radosť, neresť i šťastie spoločne si delili, my sme sa s nimi do pokrvnosti a rodiny, do spoločenských a domácich zväzkov dali a za toľko sto rokov spoluvlastensky nažívali, a teraz konečne vstúpil satan do srdca maďarských pánov a rozruval nás s Uhrami na veky, lebo Maďari-Uhria nám Slovanom, svojim bratom, vypovedali aj človečenstvo, aj občianstvo spoločné! To je hriech na Uhriech, lebo to je bratovražda“ atď.

To téma Hodžovo „hriech na Uhriech“, nikde nebolo lepšie tlmočené ako v tejto proklamácii, ktorá na počiatku septembra vyšla. Tlačená http://zfproof.dot.sk/projects/projectID46fcd34575526/ro0630.pngv Prahe u Medana. Tam už volá sa národ k obrane práv svojich zjavnej a vypovedá sa poslušnosť maďarskému ministerstvu. Končí sa slovami: „Za slobodu, za kráľa, za národ slovenský! Do boja, do boja, Pán Boh s nami.“ I dobrovoľníkov už bolo hodne nazbieraných. Ja som počiatkom septembra vrátil sa z juhu do Viedne a našiel prípravy skrz Štúra, Hodžu, Bloudka a Zacha porobené. Násilnícka situácia ale zo dňa na deň viacej sa priostrovala. Nasnutie jeden na druhého bolo každej chvíle k očakávaniu. Spomenutá už hore proklamácia legionárov viedenských nám objavila nebezpečnú situáciu i pre nás samých vo Viedni. Dej tento príprav nemohol konečne dlho utajeným byť. Držala sa teda národná porada. Naši s vedením vojenských vecí poverení, Zach a Bloudek, súrili na konečné sa zorganizovanie správy povstania. Zriadila sa teda národná rada, ktorej predsedom bude vždy ten z nás troch (Štúr, Hodža a ja), v jehož okolí bude sídlo povstania slovenského. Po nádejnom usporiadaní jednotlivých krajov a keď bude výhľad i príhodný čas k tomu, vzdá sa národná správa svojho úradu a vyzve národ slobodný ku konštituovaniu sa ďalšiemu. Za vojenských prísedníkov národnej rady boli ustanovení Zach a Bloudek. Za sekretárov Bohuslav Nosák a Jaroslav Borik. Otázka vojenskými vodcami prednesená bola druhá podstatná tá: kde má počať sa toto hýbanie za slobodu slovenského národa? Hovorili Hodža i Štúr, jedenkaždý za svoj kraj; onen chcel Liptov a Turiec mať za divadlo vystúpenia prvého, lebo dôvodil s istotou, že kadenáhle sa on tam zjaví, národ hlava na hlavu pozdvihne sa k odstráneniu tyranov; ale praktické oko našich vojenských znalcov nedalo nič na tieto frázy a Zach krátko len poznamenal: „Možno, keď sa vy tam zjavíte, ale i to ešte podlieha pochybnosti; no jedna je otázka praktická, či vás nelapia skorej Maďari, než vy do Turca a do Liptova prídete? S našimi necvičenými päťsto chlapmi sa my do Tatier prebiť nemôžeme!“ Ľudovít tiež potom nestál veľmi na svojom návrhu, aby sme v Trenčíne počali. Zostal som ja tretí v rade, a ja majúc v rukách dôvody rozhorčenosti v západnej nitrianskej stolici, kde od 4. mája, kde senickí fanatici slovenské perá bielo-modro-červene trhali z klobúkov našim mládencom a kde potom 11. mája vyslancov národných do kongregácie, Šuleka a Borika, zlapali a uväznili, kde dvoma kompániami cecopierovcov^[1703] strážia Maďari Slovákov na Myjave a Brezovej, pomocou ktorých udržujú kossuthovskí krvosudcovia terorizmus, majúc konečne zaručené zprávy v rukách, že tamojší ľud netrpezlivo čaká vyzvanie ho k boju, osvedčil som, že keď sa uzná rečený kraj za bod archimedický, z ktorého dvíhať sa má národ k slobode, ja dobre stojím za to, že desať tisíc chlapov máme na nohách a pod zbrojou vo troch dňoch. „K tomu prístup je ľahký. Sila proti nám chatrná. Cecopierovci, Taliani, v horách našich palicami kopaničiarov našich vyhnatí budú. Železnica ide až ku samým hraniciam. Z Piesku na Vrbovce a Myjavu je iba skok.“ Krátke určité slová moje prijali sa konečne od vojenských našich radcov za smerodajné a ustanovilo sa ísť čiarou Bzenec—Písek, Vrbovce, Myjava a tam rozvinúť zástavu slobody slovenskej, vlastne boja za národ slovenský.

Štúr sa vyznačil aj ráznosťou proti svojvoľníkom našim vlastným. Nebola ešte dosiaľ pripomenutá nikde v životopisoch jeho jedna epizóda z týchto čias. Pred samým započatím deja umieneného, ako sa už posledný slabý kamienok organizácie našej priložiť mal do sklepenia, povstali traja mladoňovia,^[1704] ktorí snáď čakali dáke zvláštne postavenie pri národnej rade, a rozumie sa, ho nedostali a začali šomrať, pochyby dvíhať, liberalizovať, rezonírovať.^[1705] Štúr zobral päťsto dobrovoľníkov hotových ísť s nami, ako prvú ochranu národnej rady a kým sa národ zoberie na povstanie. Títo všetci zaviazaní mali byť prísahou, ale spolu i národná rada dočasná a síce táto hneď v poslednom zhromaždení svojom, ostatné mužstvo pri oddaní mu zbrane. Zmienení mladoni ale vyžiadali si slovo v poslednom zhromaždenom viedenskom národnej rady a osvedčili, že oni nezložia prísahu, až pokým ju národ nepotvrdí. Zach sa rozpálil a meral ostrým okom oponentov svojich, Bloudek satirickým úsmevom sprevádzal ohnivú junač, Štúr ale prejal prvý slovo a vzletnou zápalistou rečou rozhorlil sa o falošnom liberalizme, o vojakoch, čo pred bojom pochyby prechovávajú, o svojvôli ľudskej, tak často históriu našu národnú poškvrnivšej a aj o nevďačnosti tých, ktorých sme na prsiach svojich dosiaľ ako verných bratov chovali a trímali, a, hľa, tí pozdvihujú päty proti nám z príčin zaiste aspoň mne nepochopiteľných! „Veď,“ skoro plačlivo hovoril Štúr, „národ náš drahý tejto doby v smrteľných kŕčoch leží, zopiaty, zviazaný železami a povrazmi nevôle, zvíja sa v otroctve, my božím len vnuknutím vzchopili sme sa prvší do práce rozdrúzgania želiez tých a roztrhania povrazov tých, my nesieme životy svoje v obeť za jeho život, my nič iného nemáme pred sebou, len lebo smrť vlastnú, lebo vyslobodenie národa nášho. Veliké, od století mnohých nevídané, ba už ani neslýchané a nadmieru ťažké predsavzatie naše, jehož prajný výsledok nenie ničím, ale ničím zaručený, ak nie našou vernosťou, statočnosťou, posvätením sa naším a národa samého obudením sa včasným. Tamtie cnosti sú v našich hrudiach a srdciach, toto posledné je ešte u Boha. Tu stoja bratia naši, náčelní vodcovia vojenskí, bratia, najbližšieho nám kmeňa synovia, Moravania, a prisahajú vernosť zástave a správe povstania slovenského a idú s nami do najväčších nebezpečenstiev za národ náš: a naši vlastní synovia rezonírujú, liberalizujú, jašia koňa akejsi zásady^[1706] nevčasnej, a to skorej, ako ešte len prstom pohnuli sami za národa život a slobodu. A proti komu dvíhajú päty? Proti nám, synom smrti, ktorú ideme hľadať v službe národa. Veď čože my hľadáme už toto piaty mesiac od nášho vyhnanstva, a koľký rok že od prvej prvoty nášho pocítenia lásky k prírode? Len národa dobré, len jeho slobodu, jeho právo na národnosť a život. „Pokým národnú radu národ nepotvrdí!“ To je toľko, ako nikdy nezačať rúcať hradby satanské vrahov národa. Veď keď národ oslobodí sa, my prví oslobodení budeme od prísah a záväzkov našich.“

To bola porážajúca reč, ktorú iste nečakali opozionalisti rečení, ktorých šľah, ako sa zdalo, bol namierený proti mne ako presedovi národnej rady. Ja mlčal znajúc, čo je v mysli slovenských svojvoľníkov, ale Fraňo Zach, náčelník nádejného nášho štábu, v povedomí úlohy tak obetavo a neziskovne na seba prijatej, rozpálený tak vyzývavou ľahkomyseľnosťou — oči jeho sypali iskry mlunné spod vysokého čela — ticho a jednoducho povie:

„Nuž, títo páni jednoducho nemôžu ísť s nami, ktorí sme zorganizovaná spoločnosť bojovníkov za práva utlačeného teraz národa slovenského. My hotoví sme umrieť za národ náš a necháváme i im slobodu umrieť za tenže národ, ale poneváč oni iného sú ducha a iných než my zásad, nech nežiadajú od nás, aby sme im dovolili porušovať jednotu našu! To sa však spolu vysloviť musí, že ak opovážili by sa v okrese našej pôsobnosti búriť proticieľom prítomnej akcie našej, my tiež zakročíme proti nim podľa zvykov vojenských.“ Zach si sadol a mne zdalo sa, že v ohnivom jeho oku zablyskla sa slza. Bloudek bol dobrovoľník zapálený, hľadajúci ideál vojaka, udatný, jasne mysliaci, za vec národa z dôvodov logických celou dušou zaujatý, pritom ale triezvy a satirou vládnuci, keď videl nezrovnalosti fantázie ľudskej s úlohami praktickými života, ten hovorí k susedovi vedľa stojacemu polonahlas:

„S takými múdrymi politikastrami, čo rezonírujú po advokátsky, keď majú prisahať na verný boj pod zástavou rozvinutou slobody, nedobyjete sa slobody národnej, bratia Slováci!“

Národná rada prestala na názore Zachovom. A to bola posledná porada viedenská národnej rady slovenskej. Dňa 17. septembra v nedeľu rozlezená po „Prátri“^[1707] čata dobrovoľnícka zhromažďovala sa na nádraží severnej železnice cisára Ferdinanda okolo desiatej hodiny večernej.

Deň 18. septembra záležal z týchto činov: Voziari prišli z Hlbokého, Vrboviec a Myjavy, zobrali z vozňov náklad vojenský a čata peškom cez Veselé zhromaždila sa na hranici, na lúkach velkánskych^[1708] vzatá bola pod prísahu, ozbrojená a s rozvinutou zástavou slobody slovenskej a boja za kráľa, jednotu ríše rakúskej a slobodu úplnú národa slovenského pri hluku bubnov poberala sa v pochode riadnom k Myjave. Ohne a zástupy ľudu po hranici slovenskej vítali osloboditeľov svojich, zahrnujúc ich potravnými článkami.

Deň 19. september svitnul čate slovenskej na pôde domácej. Čata päťsto bojovníkov vzrástla v prvý deň na tisíc päťsto. Dňa 20. septembra na tritisíc ozbrojených mužov zorganizované Bloudkom a Zachom. Dňa 21. septembra znovu zorganizovaná vrchnosť na Myjave, vzrast bojovníkov do osemtisíc. S nimi pochod z Myjavy na Brezovú. Na Brezovej nápad zo troch strán odrazený s úplným víťazstvom národného vojska. Jedna stotina so stotníkom Sossai-om zajatá, odzbrojená a do Olomúca poslaná: sedemsto gardistov od Vrbového za ňou idúcich s maďarskou istotou vliezlo do pasti slovenských dobrovoľníkov a rozprášeno, korisť na povozoch, koňoch i zajatých „vitézoch“^[1709] veľká! Od západnej strany druhá stotina cecopierovcov s gardistami — od Bukovca dolu Krsiačkami prišlá — napadla na holé garbiarske nože statných Brezovanov s hrdinským Slovanom poľským Bonkowským^[1710] v čele a bola rozprášená a po všetkých návršiach a horách medzi Bukovcom a Prienej rozohnaná. Tu padlo najviac obetí zo strany národnej. Od poludnia štyristo kyrisníkov pod majorom Vojničom na útek zahnané až k Hradišťu. Deň 22. september zosilnil tak ďaleko povstanie, že v nasledujúcich dňoch vzrástlo až na štrnásť-pätnásťtisíc ozbrojeného mužstva.^[1711] Všetko lapalo sa zbrane, akú malo; všetko pýtalo lepšiu. Tí krikľúni židovsko-maďarskí, ktorí toľký vresk robili po novinách o kamarile, a sám Kossuth, ktorý doteraz z pohodlnej emigrácie svojej krik tento opätuje, museli si tú všadebylú kamarilu ako veľmi hlúpu predstavovať, keď toľkým rukám, prestierajúcim sa po zbrani, dostatočnej zbrane dať nevedela. Národná rada nemala viacej ako tisícdvesto dobrou zbraňou opatrených mužov a v tom čísle boli už i tie pušky, ktoré sme v boji ukoristili od gardy a cecopierovcov. Prostriedky národné boli veľmi slabé a len zápal a obetivosť dosadzovali nedostatky národa. Deň 22. septembra dokázal, čo môže i garbiarskymi nožmi ozbrojený národ pri vodcoch čiperných a na území čo len pár stotinami strelnou zbraňou ozbrojených dokázať. Počiatok bol zdarný. Národ počínal sa schytať za krídla; vodcovia naši boli vždy dostatočne opatrení hodnovernými zprávami o pohyboch nepriateľa. Pozícia naša po 22. septembri bola táto: proti gardám maďarským, pod ochranou generála Knöhra a jeho vojska riadneho vo Vrbovom a Borovciach tábor svoj rozloživším, stálo naše povstanie čelom v priesmykoch Holešky, ktorými dňa 22. septembra osemsto gárd prehnalo bolo, utekavších v smrteľnom strachu do Vrbového. Stadiaľto nebolo sa nám čo obávať nápadu druhého. Na ceste druhej, vedúcej k hlavnému leženiu nášmu z Vrbového cez Krajnú na Myjavu ležalo naše územie povstalecké, ale ešte neozbrojené iným ako duchom svojím a zbraňou vlastnou. Preto uzavreno preložiť na Myjavu hlavný tábor a opanovať cestu vrbovsko-myjavskú s opretím sa o javorinské pohorie. Tretia cesta do svätyne našej viedla od Nového Mesta cez Bzince, Ľubinu a Starú Turú, územím ovšem tiež dobre povstaleckým, kde ale usadená bola maďarónska strana malá v mestečku Starej Turej, ktorá stála vo službe Kossuthovej, národne zmýšľajúce mestečko a Kopanice prenasledujúc. Tam hrozila vtrhnúť, ako i vtrhla pomoc ozbrojených gárd a vojska maďarského. Výprava teda sem ukazovala sa nezbytnou. Medzi tieto plány padla ešte epizóda rekognoskovania^[1712] úzadia nášho, kde nám v tyle zobierala sa na pomoc Senici garda prešporská a vojsko cisárske, Maďarmi k cieľom svojim zvedené. Aristokracia okolná tu sa sústredila a terorizovala už od mája národ okolitý. Ľud zanevrel vždy viacej na Senicu, kde sa mu prvá urážka stala od baróna Schmerzinga a rozpustilej chasy maďarónskej. Vyhrážané Senici pomstou odvtedy. Všeobecná tedy bola žiadosť pochod na Senicu. Vodcovia naši i chceli skúsiť organizáciu svoju i zvedieť stav nepriateľskej sily. Rekognoskácia nevydarila sa, lebo i ľud, necvičený a bez strelnej zbrane, nevydržal pohľad blýskajúcich sa pušiek a bielych remeňov riadneho vojska a počal sa klátiť, i nepriateľská, dobre zošikovaná čata nemala sa k útoku, a tak zostalo pri manévroch. Obe strany utiahli sa, naša na Brezovú, protivná na Senicu. No, nejdem písať históriu týchto operácií, len podotknem, že národné povstanie zaujalo podľa podotknutého plánu územie podjavorinské so spiatočnou linajou, chránenou horami javorinskými. Maďarské vojsko a garda zaujali Starú Turú, sotva ale postavili sa nad mestečkom na návrší dňa 27. septembra k večeru, keď už i my sme stáli im v čele. Zvedená bitka, nepriatelia zahnaní až ku Bzinciam a utekali až k Mnešiciam. Ešte bitky stáli pozdĺž cesty vrbovsko-myjavskej dňa 28. septembra, a síce s mocou generála Knöhra, plukom pruského princa a gardami od Hlohova, Boroviec a Vrbového tiahnucimi až do tretej hodiny popoludňajšej. Tu skončené prvé povstanie slovenského národa znenazdania.

Pod starým dubom na návrší na Poradí^[1713] stála národná rada neúplná. Hodža chyboval.^[1714] Štúr chcel zasadnúť k súdu nad Hodžom, ktorý po 22. septembri znenazdatia zmizol bez oznámenia sa. Ja vzoprel som sa a nedovolil som ďalšie pátranie po veci, tým viac, že iná, závažnejšia stihla zvesť, ktorá žiadala riešenie, žiadala zastavenie celej akcie. V následku najnovšieho manifestu kráľovského^[1715] nám v chrbte koncentrovalo sa vojsko na Morave k zavedeniu poriadku v Uhorsku a poručené kráľom pristavenie nepriateľských činov. Toto bola osudná bomba, ktorá znenazdania padla medzi nás. Manifest znel: „An die Völker Ungarns, womit angezeigt wird, dass der Feldmarschall-Leuitnant Graf Lamberg^[1716] zum Oberbefehlshaber sämmtlicher in Ungarn befindlicher Truppen ernannt wurde.“ ^[1717] A ďalší obsah: „Mojim národom Uhorska! Pred niekoľkými dňami oznámil som mojim verným národom Uhorska, jak velice mi na srdci leží čo skoršie úplné navrátenie sa pokoja a zákonného poriadku v zemi. Ale, bohužiaľ, stav vecí sa porád zhoršuje, válka občianska hrozí na všetkých stranách Uhorska vzplanúť. V tomto nebezpečnom postavení a pri túžobnom mojom želaní zamedziť prelievanie krvi a hrôzy anarchie oddialiť od zeme, cítil som sa byť pohnutým. Môjho podmaršálka grófa Lamberga poveriť nadveliteľstvom nad všetkými vojskami v Uhorsku nachodiacimi sa, jako tiež nad všetkými akéhokoľvek pomenovania ozbrojenými sbormi, a to síce tak, aby okamžite prejal velenie najvyššie v Mojom mene. Za prvú úlohu naložil som mu, aby na všetkých stranách pokoj zaviedol, a mám pevnú dôveru vo všetky vojenské a občianske autority, že poslúchnu ho ochotne a podporovať budú ho všemožne. Menovite a obzvláštne vydal som už potrebné rozkazy, aby poriadok v hornom Uhorsku zavedený bol. Očakávam teda od Mojich verných národov Uhorska tým ochotnejšie a dôvernejšie v ústrety vychádzanie tomuto Môjmu mimoriadnemu komisárovi, a to tým viacej, že už učinené sú všetky potrebné kroky k pokojnému a pre všetky strany upokojivému vyrovnaniu vnútorných rozoprí, a aby medzi uhorskými a mimouhorskými krajinami Môjho štátu oná úplná shoda späť uvedená a zabezpečená bola, ktorú od století ku spoločnému blahu zabezpečenú a utvrdenú chce mať pragmatická sankcia. Dané v Mojom residenčnom meste Viedni päťadvadsiateho septembra tisíceho osmistého meruôsmeho roku, Ferdinand m. p.“

Voči tomuto manifestu a zaprisahaného nami sľubu vernosti ku kráľovi Ferdinandovi stála poviazaná národná rada. V živom, paletonskom rachote pušiek^[1718] zišla sa, aby — pristavila ďalší boj a urobila poriadky so svojimi vecami. Vojenské zásoby, munícia, zbroje oddané ľudu. Poliaci, Srbi, Moravania a Česi, ktorí s nami prišli bojovať za slobodu slovenského ľudu, so zbrojou ustúpili s nami a v moravskej dedine Lhotke pod Javorinou zložili zbraň a rozišli sa; z ktorých dajedni zranení od vojska, ostatní zlapaní a internovaní boli v Hradišti. To bol ten rozkaz, o ktorom zmienka deje sa v manifeste, a ktorý si soldateska náhodou či zúmyseľne — nevedno — sami Maďari, takto vysvetľovala, na moravskej pôde bezbranných cestovateľov rúbajúc!

Podivný ten osud pískal dňa 29. septembra 1848 náramne posmešnú nôtu všetkým sveta politickým kamarilám a detinským snom oddávajúcim sa národom. Maďarská soldateska, vyslaná do chrbta slovenským bojovníkom, bojujúcim za jednotu ríše, za kráľa svojho Ferdinanda a za verný trónu národ slovenský, po zložení zbrane v dôvere na moc a svätosť slova kráľovského tne do bezbranných už bojovníkov slovenských na Morave a v tomže okamžení maďarský národ vraždí bezbranného grófa Lamberga na moste pešť-budínskom! Toho posla kráľovského, ktorý niesol Maďarom olivovú ratolesť mieru, toho plnomocníka korunovaného kráľa, ktorý mal zmieriť s národom maďarským všetky národy proti nemu vzbúrené — zavraždili Maďari. Ako piesok v ústach, tak škripí v ušiach historická táto nôta.

Na Slovensku robili iní ľudia poriadok. Povstanie bolo ukončené, vojska a gárd množstvo veliké obrátené bolo k Viedni a proti bánovi Jelačićovi.

O prvom samostatnom povstaní národa slovenského proti násilnej maďarizácii rozhovorila sa štebotavá alebo zlomyseľná kritika. Kto má škodu, aby sa vraj o posmech nestaral. Že pijavice národa slovenského, ktoré pijú krv jeho, že hladoši, ktorí nespôsobní sú chlieb poctivou prácou si zaslúžiť, harušia, špincú a zlorečia na tento odvážny čin samoobrany národa slovenského, to je v ich pijavičej a špiclovskej prirodzenosti, lebo čože by tým inšieho bolo kvôli, ako aby národ hodne len krvi dorábal, ktorú by cicať mohli a ticho, pokorne znášal čmýr žúžale cudzopasnej na svojom práci poddanom tele. Od tých iného dač čakať znamenalo by s koňmi otčenáš sa modliť. Sú ale múdri a slávni politici a la Kossuth a jeho škola a tým už možno seriózne odvrknúť: „Čo ste siali, to ste žali.“ Múdrej a na výši časov stáť sa domnievavšej a domnievajúcej sa i teraz ešte aristokracii privolať možno: „Uzavreli ste zmaďarizovať polyglotné ^[1719] Uhorsko vtedy, keď ste iba sami seba zastupovali, keď ešte neboli zastúpené pri akcii tej národy; keď ale i kráľ i vy sami licomerne vykričali ste bratstvo a rovnoprávnosť národov, a národy vás za slovo chytili a hlásili sa jeden každý o svoju národnosť, vy nastavali ste šibeníc a narobili mučeníkov ľahkomyseľne dosť pre vás a osudne pre národ ten, ktorého údmi pokrytsky väčšina z vás ste sa vyhlasovali. Celý spôsob váš, akým pripravovali ste národy iné o ich najdrahšie poklady, reč, národnosť, vzdelanosť, náboženstvo, majetnosť a celý rozvoj bytia a žitia týchto čestných, pilných, schopných, verných vlasti svojej a dynastii národov, celý spôsob váš, počnúc od nafláskaných terorizmom bláznivých fanatikov paragrafoch o samospasiteľnej maďarčine až po šibenice, na ktoré ste vešali najpoctivejších občanov, najvernejších poddaných kráľových, najobetivejších vlastencov a najvernejších synov svojho národa, celý tento spôsob samopanstva vášho nemohol mať iných následkov, ako bolo i toto nezdarené prvé povstanie slovenské.

Ale ešte sú kritici plnohubí, ktorí žvastajú o patriotizme, keď chcú hodiť kameňom po nás. Áno, patriotizmus, známe ho, bol to patriotizmus brucha vlastného, žalúdka kasty svojej, patriotizmus židovský na vyciciavame vlasti a iných národov, týchto včiel pilných namierený. S mocou kráľovskou, s uchvátenými vojskami, s uplatenými generálmi, s pevnosťami a kanónmi išli ste bojovať proti holým prsiam utrýzneného, o slobodu, o reč svoju drahú, o vzdelanosť a právo svoje bijúceho sa národa! Inakší toto bol patriotizmus bojovať za práva národa potlačeného, ako bojovať mocnému tyranovi proti nahému otrokovi!

No ešte sú aj iní, ktorí neprajno posudzujú toto samostatné prvé povstanie národa slovenského čo ľahkomyseľné a nespôsobné, ktoré mohlo radšej vystať a neukladať obete národu. Na to odpoveď: Dajte nám takú „ľahkomyselnosť“ a takú „nespôsobnosť“ len ešte na piatich iných miestach širokého a rovne tak vtedy hneteného a vraždeného ako tu Slovenska a uvidíte, čo vykvitne pre národ z povstania toho prvého! „Obete“ ale, hja, bez obeti niet slobody sladkej. Národa časť tutejšia uložila si sama obete tieto a — ostalý národ zadržal si svoje obete, domnele pre seba, skutočne pre vrahov mena a života svojho. Nebolo by i tejto väčšej časti národa lepšie bývalo obete položiť za seba samého?

A napokon ešte hodím zrenie na jeden, ten najposlednejší spôsob kritiky, tejto „post festa“ ^[1720] sa zjavivšej. „Kto vás splnomocnil k povstaniu? Vy ste boli rebelanti, panslavisti, komunisti a keby ste boli zvíťazili, boli by ste sa s Rusom spojili.“ Tak kritizovali povstanie naše maďaróni, do úradov cisársko-kráľovských sa všantročivší a dobrovoľníkov slovenských z celej cisársko-kráľovsko-úradníckej moci prenasledovavší. My im síce dávali už vtedy pod Geringerom,^[1721] Haynauom,^[1722] Bachom^[1723] atď. odpovede, aké zaslúžili; no najlepšia odveta na celú túto kritiku bola história, ktorá rozprávala, ako tí sami, čo vyslali soldatesku maďarskú nám do chrbta, už 29. septembra telegrafom hľadali nás pod Javorinou a v Hradišti, a nenájduc nás už tam, aspoň peniaze poslali pre tých, čo zrúbaní a internovaní boli soldateskou ich! Bolo to hneď po vražde Lamberga.

Ak je kritika proti tomu prvému povstaniu kúsavá, kúsavejšou na všetky strany môže byť odveta a kritika z našej strany. Na čarbaniny ale Paltaufa Károlya, Smrtiča Šimona, Tütüssyho,^[1724] Libertinyho et tutti quanti, ktorí všetci z brucha spievajú melódiu tú, ktorú im platia páni stravníci válova krajinského, kam za daňové peniaze i nášho ľudu zlievajú sa výpalky, nie je hodno odpovedať; tým chystá odvetu história. Ako robia históriu títo jasličkári patriotickí, uvediem jeden príklad namiesto mnohých. Doviedli nám lapených so zbraňou v rukách naši bojovníci dvoch vojakov pluku princa pruského a staroturanského notára Pažitského. Chudák Pažitský kľakol tam do blata na kolená, mysliac, že je už po ňom. My zdvihli ho z blata a napomenuli i jeho i tých dvoch junákov Maďarov, aby nebojovali proti úbohému, slobody svojej domáhajúcemu sa národu slovenskému. A zbrane sme im vrátili. To bolo pod oným dubom, kde dokončilo sa povstanie slovenské. To je holé faktum. Hanba tomu, kto tak ako Tütüssy potom kreše iskry do prachu pušného nových náruživostí! Podobne bych mohol rozprávať po 22. IX., kde plný mestský dom brezovský bol zajatcov, ktorých sme kŕmili, napájali a — púšťali na slobodu.

Štúr bol vo dňoch 20. — 28. septembra sám duša celého povstania. Ja ležal chorý v zimnici a v niektoré dni, keď horúčosti nesmierne búrili vo vnútornostiach mojich, neznal som nič o svete, potom zas vláčil som sa po biede; Hodža nás opustil; vojenskí dôstojníci mali plné ruky práce s cvičením a organizovaním čiat. Štúr bol všade a rozvinul talent organizátora a povzbuditeľa nesmierne zapáleného a sily do čiat nalievajúceho.

V Hradišti sme boli so Štúrom a dajednými nášho sprievodu za pár hodín internovaní, a sťa advokáti záhrebskí, ktorí prišli na pomoc Slovákom, od krajského hajtmana prepustení. Ta išli sme do Viedne, z dažďa pod odkvap; tu bol pánom situácie Pulszky až po hrozný zločin na Latourovi^[1725] spáchaný. My zosadli v Leopoldove^[1726] v „National-Hôteli“, ^[1727] neznajúc, že i Hodža nás predišiel. Ako som to zvedel, snažil som sa prekaziť zídenie sa oboch týchto bratov mojich, znajúc náramne rozbúrenú myseľ Štúrovu proti Hodžovi. Ale Hodža, tento myšlienkový človek, táto len neznámymi svetmi idey zmietaná nátura, zamietol moje upozornenie ho na duševný stav Štúrov, u ktorého je, hovorím, teraz úplná nemožnosť súdiť mierno o skutku jeho. Hodža chytil ma za ruku: „Poď, hovorí, ja vám musím povedať, aké sny ma trápili^[1728] a čo ma vypudilo z toho búrneho hýbania sa duchov.“ Vtiahol ma do pokojov našich. Štúr sa vztýčil a nechcel prijať Hodžu. Tento zopiatymi rukami prosil vypočuť ho. Zaklínal sa na všetko sväté, že išiel pomoc hľadať, že videl záhubu celého podujatia, že mal videnia nesmierne hrozné. Ja krotil Štúra, ktorý hlboké pohnutie Hodžovo sprevádzal iróniou a tvrdými slovami. Trápne bolo moje postavenie; mal som hrať otolca medzi bratmi^[1729] a sám nemohol schváliť ani skutok jedného ani prísnosť — najmä voči postaveniu nám spoločnému — a logiku druhého. Konečne uviedol som aspoň prímerie medzi katónskym Štúrom^[1730] a mäkkým, snívavým, medzi ideálmi namyslených si svetov vykolimbaným Hodžom. Prímerie nenarušilo sa síce nikdy viac, ale aj nikdy viacej nezajagala sa svieža belosť starého bratstva medzi oboma, aspoň už na strane Štúrovej nie. Vrelé, hlboko dojímavé slovo Hodžovho listu zo dňa 10. januára 1856, keď už skonával Štúr, nedošlo viacej tohoto (zomrel 12. januára).

Štúr v súde svojom vychodil vždy zo seba, vnášajúc svoju individualitu do druhého; stadiaľ nesmierny žiaľ rozrýval jeho dušu, keď mu brat nerozumel, lebo nemohol rozumieť. On čím viacej burácal víchor, tým vyššie sa vznášal, nemerajúc priepasť, ktorá pod ním bola. Hodža bol opak úplný. On v dumách pohrúžený videl priepasť pod sebou a do nej strhnutý celý národ, ak sa pohne, alebo pnuli sa nad ním svety blaha, len dotknúť sa ich nik nesmel, iba on sám, inak zrútili sa.

Národná rada zostala pohromade. Hodža ešte spolupodpísal príhlas jeden k národu zo dňa 18. októbra, pozdejšie ale on s Janečkom a Nosákom vystúpili a pri druhom povstaní na inom území Slovenska činnosť svoju veci národnej venovali. Táto činnosť nenašla dosiaľ dejepisca. Štúr, Zach, Bloudek, Borik ako sekretár a ja ako dočasný predseda zorganizovali sme potom povstanie druhé^[1731] po boku cisárske-kráľovskej armády proti otvorenej revolúcii maďarskej.