Prvý záprah

Ale hô! Hejk hore! — Abyže vás parom…^[1]
Hej, doskáčeš, špalok!… Járom, byčko, járom…“^[2]
Také od Käcurov^[3] z dvora bolo kriky
počuť. Zapriahali po prvý raz býky.

V jeseni ich kúpil gazda v Novohrade
kdes’. Päť jarmokov, vraj, zbehal kade-tade,
až dopadol, zjednal párku oku milú,
pojal. Prihnal domov naschvál v nočnú chvíľu.

Ani za svet by ich nebol dohnal za dňa.
„Teľce…“ magnáši^[4] by zhrdou.^[5][6] I neradná
vec mať hosťa v stajni; všeličo sa pridá —^[7]
Až po zimovisku, na jar: nechsi vidia!

Prečo cez zimu aj chovali tých strečkov,
sťa pavúkov dákych; nie ver’ hlúpou sečkou.
Ondrej, syn, zo štoka vše šust! do korýtka —
Aj ho stihla neraz od matere výtka.

„Zas tam pašmeš!“ zjakla. „Nedal bys’ im múky?
A ty žuj si slamu — Privrznem ti ruky! —
Zakoleš ich var’, há?… Prasa stučnie samo?…“
Ledva ohrnul sa: „Ja, nezúrte, mamo —

Za hrsť zadkov,^[8] ejha! Včude^[9] ovsík kuká:
ak vystýkať zúbky —“ „Verím, zpod klobúka;
odkry!…“ „Mhm“, syn však, „hi-hi…“ siažil s chichtom.
„Zubaj, počkaj, zamknem!… By ťa i s leciktom…“

Ale býky, čujúc gazdíkov šľap, chvosty
spometaly, mrnkly, zvrtly od radosti.
Zhádly: nesie pospas im; dá, žleb keď čistý —
Zazrel, sfučal statček kol: čajs’ zo závisti.

Mohly tedy zdužieť.^[10] I narástly, vera!
Sviežim sniežkom svitly z maštaľného šera:
hlavy bujno-pekné, vyleštené rožky,
pozor noc, hlaď^[11] chrbát, jelenie však nôžky.

„— Jozefa tu…“^[12] vrkol, lyžku složiac, gazda
i von škúľnul oknom. „Čopriam orba azda —“
Vytiahol sa vtom: že ulahodiť svalom?
Oj, nie; po kalendár čiahol za zrkalom.

Prst poslinil, sfúkal — pár sa karát sleplo:^[13]
čo pokladá, vraj? — „Toť!“ kývol, „bude teplo —
Brny^[14] zorú, pravda; no tých chrústov chrániť
poč? Var’ skúsme ich dnes — aspoň pôjdu brániť.“

„Nedbám“, syn mu; „lenže vôzok^[15] sprataný je…“
„Hnojničiak na dvore! Či im zláme šije? —“
„Ja nič; no potrpte —“ z izby zahnul hore
schodom: pre bič snáď, kde skrytý na komore.

Otec nelenil však. Stiahol žinky^[16] s klina,
do maštale fáral. Junce poodpína
i vypustil. Strhly cez prah, ktorés’ zbľaklo,
kohút v škrek, brnk! sliepky: tak sa všetko zľaklo.

A priam hybaj oba v strečky^[17] okolinkou…^[18]
a Käcura vprostred, otočený žinkou,
avšak rozkročil sa — Podal aj síl doklad;
no len že ich slúčil: chcely sa zas poklať.

Na ten dubas dvorom, hurt, krik gazdov známy
i gazdiná vyšla, byvšia za krosnami,
lebo s ciepkom v ruke; s niskom^[19] dievča zápäť,
žugan s kapsou — všetci v pomoc: býky zlapať.

Behali, volali. „Buj-buj…“ búkal chlapec,
skáčuc, až naň otec vrieskol: „Ideš za pec!…“
Dievčica zas „Se-se!“ niskom zachytáva.
„Čuš!“ až otec i tej. „Či to dáka krava?“

Gazdiná, jak bola oberučná^[20] žena,
povraz lapla zrovna, drmla nasrdená.
„Ale nejdem!“ vtom i pustila ho v zlote.^[21]
„Pchali ste len do nich, teraz si ich kroťte!“

No Käcura nebol chlapom zato, aby
maly mu pomáhať deti-žaby, baby;
povláčiť sa nedá, a čo by bol levom —
Preds’: „Kde kľapčíš,^[22] Ondro!?“ rykol v ten čas s hnevom.

„Už-už!“ objavil sa Ondrej na podstene;
„no, šušôrce…^[23]“ Bič mal, kystky ním červené —
Skoknul šarvan:^[24] „Joj, daj puknúť, len dva razy…“
„Iďže… zas tam kutils’? Dám ti poza väzy —“

„Do školy skôr“, mať vtom, belkom zvrtnúc. „Slúchni!
Od poludnia netu; zas môž’š dostať buchny.
Marka, dnu, riad pomyť; ani chýrom hotkať^[25] —
Potom usúč cievok; čas už i nám dotkať…“

Tartas^[26] ešte trval, povyk koľký-toľký:
až do jarma vposled upravili volky.
Zatkli ihly. Vráta škriply v čapoch, v päte.
Ondrej šmihol: „No, sa! — A vy, ňaňo, saďte.“

Pohly sa hoviadka, vykrúcajúc hlavy:
nie div, každé jarmo tlačí, drie i dávi;
však to ich lós: darmo i rožkami proti —
Šly. Voz drgľoval po štrku, po chrochoti.^[27]

Jarok kde uličku sprerýval, dnes plytký:
heglo to — až stŕply, zchvely sa im lýtky.
Kde zablyskla mláčka, zdráhly sa i cez tú —
Zbodrel^[28] Ondrej: zbočiac vtom na hradskú cestu.

Uškŕňal sa, hrave pošmižkával^[29] bičom.
Teraz poprvé bol šťastným pohoničom.
Tie domáre:^[30] to sa vlečie ani smola,
sťa somáre — Minie priam ťa všetka vôľa.

Sivé volky — nežiaľ! To už chuť i radosť!
A nech bys’ bol ded už, poznáš v žilách mladosť,
keď ich zapoháňaš!… Ondrej, hoci mladý,
zjarel týmbôž, kráčal, sťa by — na vohľady.

Käcura však sedel, v ústach zapekačku.
Nedbal, že vyhasla. Na inom ľpel šmáčku:^[31]
pozeral, ohliadal odzadu i zboka,
žmolil^[32] — Nikam s juncov neznal spustiť oka.

„Ejch!“ konečne spukal prsty; vpálil v chvatu
do kešienky^[33] — „Ba sta^[34] hodny otcu-bratu!“
usvedčil sa… „Údy, rohy, vzrast i chôdza…“
Ocieľkou zakresnul vtom i ťupol^[35] s voza.

Práchno pritláčajúc nechtom, bafkajúci,
ešte obdivoval záprah jachajúci —
mľaskol… Čapta^[36] starý drnčal^[37] napred domu,
s ponatiahlym^[38] krkom. Sponáhľal sa k tomu.

„Čo poviete, krstný, na toť moju kúpu?“
„Tos’ ty, Ondráš? — Ja, že sa to zaťa Krúpu —“
„Moje! —“ „Pekné“, chrknul^[39] — „Veruž’ nezávidím;
ale bzíkly prošte^[40] — a tiež: nedovidím.

Draho?“ „Nu hádajte.“ „Hádať? — Nuž var s meru,
synku —“ „Ťú, ste lacný! Hodne vyše — veru!“
„A kdes’ ich vypriadol?“ z dveriec syn v to, Števo.
„Haj, kde, v sitne!… A čo dlubeš?“ „Krešem drevo.^[41]

Dýle^[42] nanič… Ako, pôjdeme už orať?“
„Dúfam… No, kde spräž…“ i zdrugal. Však preds’ o rad
gazdov mu šlo, čo ich vyvstávaly hŕby:
čo tí, jak tí? — Jeho tiež tak jazyk svrbí —

„Käcurisko! Kocúr…“ kríkol Buchna,^[43] bucháč,^[44]
„ten vám má okále, a ku tomu ňucháč —“
„Má ver’!“ on so smiechom. „Ovonia i lapí…“
A hneď popodišli i obďalší^[45] chlapi.

Obstali ho vôkol: nezuteká im ver’! —
Vzali sa ho kliesniť:^[46] až tak fŕkal íver!
vlastne dotazmi doň ťali… Vraj, mu ,amen‘:
jestli nezodpovie ani na exámen!

Kde ich dorval,^[47] kedy? V jarmok, od válova?
Za čo?… „Ale pravdu!…“ prikrútli mu znova.
(Ak vše zlyhal; vec snáď preds’ mu nepodobná —)
Všetko chceli vyčuť, zvedieť dopodrobna.

Koľko zubov už? Tiež. A keď sú sťa guľky:
čím ich futroval? Len nenatláčal šúľky? —
I čo vie za spôsob? Bobony…?^[48] Ľaď, keď ti
prvôstky:^[49] a idú ni zo školy deti…

Tak ho spovedali, žmýkali do kvapky.
A Käcura (len čo trčaly mu čiapky
uši z kruhu chlapstva: zo škripca či z klady)
vďačne rozrečnil sa, pustil vo výklady.

Bol rád; všetok ožil. ,Aha!‘ myslel, ,páča
sa im… Už som chytil do ošietky^[50] hláča…‘^[51]
V zuboch pyšne pípku, pravú za kožuškom,
začal od prvoti; i jak stačil dúškom.

rozprával — Tu i tu zadrhol sa predsi.
Ale krútnul^[52] hlavou: šlo zas… Uchom všetci.^[53]
Jak však zbákal ktorý, že var’ pletky dáke,
hneď: „Nech sa tu…“ prikryl. „Bysťubohu, tak je —“

Chmelík pretrhol ho: „… tos’ bol na Maďaroch!
A jak si sa striznil?“^[54] „Jak so syrcom tvaroh“,
zrehotal sa. „Trc-frc! — Gate má, fúziská…
a otvorí hubu: čuješ Slováčiska —“

A dokončiac lovu — chovu kapitolu,
čakal — ,Ehe, mlčia; už im oči kolú
tie ich rožky, kolú…‘ Ale jak sa spietol,
keď po chválach naraz iný zadul vietor!

Jeden len tak hodkom:^[55] „Prečo rovné guli…?
Trojku sial na peci: tú či žito žuly —“
„Drobizg školský?“ druhý zápäť. „Hockto zhádne:
dlho v škole — vlečú sa sťa trúdy hladné…“

Vypľaštil zrak: čo to?… Dráždia var’ len jeho?
Ten tu podsebného,^[56] onen náručného^[57]
mu hanobí… Rožky? Vývrať, vidly z klenca…^[58]
Tým však ho už štopli; zvrešťal: „Ba do venca

pnú sa im, vy…“ Chachot zvíril ani chumeľ.^[59]
A Käcura habká — Ešte nerozumel
či rozumieť nechcel im, až ku ňmu Buchna:
„Z toho tŕnia-mrnia priam je mäkká duchna —^[60]

Vieš, jak? Oldomáš daj! Tak rozumom pohni —“
Skríkli: „Pravdaže to! —“ Z vody bol zas v ohni.^[61]
Umkne, nech môž’: zazrúc toľkých záhou sipieť —
„A veď“, Buchna dodal, „i sám dostals’ pípeť

z toľkej povedačky…“ „A my v súši^[62] semä
sme var’?“ na to Pleva. „Čo sa napľujeme:
aby nebol úrek! Nahradiť nám sliny:
len Käcura vinný —“ Súhlas: „Nikto iný!“

K tomu ešte Sova, hánkami mu scupkav
chrbtom: „A ja či som sa i nenalupkal
očami dosť? Čas im ustlať pod odkvapom…
Nebrnč: zopŕcham, krk vystriem, i som čápom!“^[63]

Hm — kopytcom zbadkal — Ako, či je hlúpy,
nadájať^[64] po kúpe?… Rečú však, že skúpy,
skuhroš je — Tak či tak: nebodajná^[65] skúška —
Rozmýšľal: čo…? ruky šupov do kožúška.

„Veď hej“, v pokon zdýmol. „Ale čo mi Zuza?“
„Zuza, bez remeňa, ba i bez motúza! —^[66]
Zuza nosí klobúk? Chlapče, však si biedno…“
„Hja, dnes baranicu má —“ „To všetko jedno! —“

„Poď, daj!…“ ťahali ho. „Uvidíš: jak z vody
vzhúknu po zápitkoch…“^[67] „Neutrpíš škody…“
„Keď tak“, škrkol, „poďte —“; veď sám neraz lizol
z cudzieho — A pľask len dlaňou: kŕdeľ zmizol.

— Ondrej s volkami však tiahol hore cestou.
Ani nepomyslel: akou otec lesťou
ustrnul toť; ba ni nemal myslieť kedy:
zaujaly volky všetky jeho zvedy.^[68]

Tie vše trhly, staly zas: pojeden,^[69] oba;
nuž toť: nemotorná býva každá próba.
Kamdiaľ vážnely preds’: už i pri náuke
dosiaľ pobadajúc, že sú v chlapa ruke.

Aj ich šianal, krotil vľúdne: „Nono, šaľo…“
Vše pomackal, šije či im neomälo,^[70]
lalkom tiež jak…? Zpred nich kopol skalu hrubú…
Nech je von z dediny: môž’, ich cmukne v hubu.

Veď i do zjedenia šumné boly, ozaj!
Na ratičkách strojných kyprý, hrdý rodzaj;^[71]
papúľ kvet… Srsť biela: z hodvábu čajs’ priadzou;
vánky ískaly v nej, jak pod jeseň mládzou.

Preds’ pred jedným domkom zrazu čerstvo pukol.
Behly junce, silnou ich však zdržal rukou,
že i cofly — Fľochol vtom i k onej strane;
ale v oblôčkoch len lúčov trblietanie…

Kde, je, čo je? hútal — Privreté i dvere —
Čiže ešte háby na potoku pere?
Nemôž’; zazrel: visia na podstennej žrdi —
No nič… Len tá jeho mať — Však nech sa sŕdi!…

Tak pomaly zašiel až na koniec obce.
Ale neobrátil; šiel len — Skočné škopce
samy hnaly ďalej, vždy viac mierno, zdolno^[72] —
Jemu — v poli už, hľa! — tiež tak prišlo voľno.

Neviem, čo ním pohlo? Ale vskutku, naraz
zašľahnúť ho zdal sa akýs’ šťastný záraz:^[73]
lebo zbystrel väčšmi, širák trkol v tylo,
sšibkal bičom — Oko až mu zažiarilo —

Nuž var’: jaro v srdce i roľníka trafí…
Pozrel nazad: v zrak mu zblyskly kolies ráfy
stužou^[74] vlniacou sa, drobiacou ni v mince —
Slnce sťa by do nich zatĺkalo klince:

miesto železných var’ či k nim zlaté ešte?
Zdalo sa hneď mlatček^[75] schytiť, hneď zas kliešte,
kováľ^[76] kýs’ zázračný kuť v zázračnej vyhni;
iskier prsk i bzuk jak: zahrň, Ondrej, zdvihni…^[77]

Či škovránok toť, čo v blankyt piesňou vŕta,
čajs’ tiež zaryl mu tak do pŕs, ten brat krta?
Šľahol vhor, no vtáčik vŕtal v nebi, v duši —
Či z brázd jarky zurkom^[78] zahraly mu v uši?

Alebo čos’ šípil, obadal^[79] v tom čase?
Ďaleko puk ruže, ďalej zrnko v klase;
no vzduch jarný, len sa toku túch mu vzoprieť,
všetko dá predvídať, očuť, cítiť vopred.

Snáď tiež tú mal predchuť… V stráni, hľa, čos’ fľúska!^[80]
Húska? — Žitko známo; zjastril: Ak by Zuzka!
Že je ženská: zrádza letnice^[81] chvej^[82] letký;
dievča že: na úhor behla, trhá kvietky.

Vskutku, ona: poznal sokolím ju okom.
Splesal, „Hej-sa“, pohnul. Bosá, rezkým krokom
popri jarku práve nadol pobrala sa,
motyčku na pleci. Spráskal, duril: „Sa-sa!…“

Býky zochotnely, sponáhľaly síce;
všetko málo. Chcel by: ani holubice
by letely — abo, keďže krôčkom malým,
aspoň svojho jak by vďačne požičal im!…

„Zuzka, tys’!…“ tak k nej, jak hupla k briežka spodu.
„Pravda —“ „A čo si tam…?“ „Odrážala vodu.
A ty priahaš? Idú…?“ „Čida, pozri zatým —“
„Ďalej ešte…?“ „Oj, nie; dočkaj, len obrátim —“

Pomohla i sama: bojsa^[83] ich, vraj, sekne.
Obdivovala ich: „Joj, aké sú pekné!…“
Jazyky k nej čiahly, hladiacej ich práve.
„Daj im, ejha, podbeľ!…“ „Nie, to nesiem krave —

Ale nechže: prístup zastať morovisku^[84] —“^[85]
dala im po kvietku. Omáľaly v pysku
ho; s tým pohly — „Sadni, Zuzka; doska, hľaď-ľa
(šuchol dlaňou), čistá celkom!…“ Slúchla. Sadla.

„No len po dedinu“, riekla. „Nuž a ďalej…“
v ruke žinku, on k nej v túžbe rozháralej,^[86]
„ďalej čo nie?“ ľavou bral ju kolo drieku —
„Ale — vzpudila sa^[87] — Lebo nechcem prieku —

Ba“, sa pozasmiala, „veľké bys’ chcel hrabky…“^[88]
„Koľko?“ „Aspoň toliar, a ja nemám babky —“
„Bôžtik,^[89] Zuzka, len!…“ Však vtom skrútily volce.^[90]
„Hejk od seba!“ šupol s voza, „ľaľad, tmolce…^[91]“

„Vidíš!“ privolala; „len buď pri nich: vodiť
ich tra^[92] ešte…“ „Čoby, samy vedia chodiť;
žviaču toť, len zdriemly pri myšlienke kejsi —“
Napravil ich v chod a „Sa!…“ zas hačnul^[93] k nej si.

O klanicu osnul^[94] žinku. I nadpriadol
vravu, smiešky. Slnko skláňalo sa nadol:
od holí cez údol^[95] splýval vlas mu svetlý;
žiarily ním stromy jak horiace metly.

Svet bol číry úsmech,^[96] hoc na ceste k spánku,
zlatým žmurkal svitom, dychčal chladom vánku;
vedel: obudí sa včaššie, v sláve mladej —
Nuž a v srdciach tých dvoch? — Až skvitala nádej…

Nie jak polia, ktoré dlely ešte holo,
nerozhodné, včude kvieťa: ináč bolo
tým na mysli! V pukoch zrieť tam krásku-lásku,
i rúžatkom…^[97] Ako, neboja sa mrázku?

A jak popri ceste jarček v hravom žblnku,
tak ich shovor stekal ľúby: vlnka vlnku
stíhala; ju stihnúc, rovno hnaly bežkom,
hračkou im bublinka, až im pľaskla — smieškom.^[98]

S tým ku mlynu došli. Šum, huk, hurt, klep zjaklý
zarachotil razom. Nie čud, že sa ľakly
volky, strhly — „Hô, hô!… Blázni; či to medveď?“
zaskočil im Ondrej. „Ale, Zuzka, seď, veď…

Teraz, hľa, zas pôjdu! Pôjdu pekne, tíško —“
Žinku dal kol jarma. „No sa!“ čerkol^[99] švižko;
i šly hrdo-prudko. „Nepovieš im hanu
(prisadol zas): vedľa vás tak rúče stanú…“

Boly by var’ aj… jak po vôli im nechal.
Ale jak ,hô!‘ skríkol: od susedov zbrechal
dunčo ,hav-hav‘, zpod vrát lezúc, vztek v okáli:
i volčatá^[100] strachom hybaj! zutekaly —

Bežaly, až frungal voz za nimi. „Šteňa
hlúpo!…“ Ondrej skočil. „Klaníc či oplena
drž sa, Zuzka! — Neboj, neschoď, padneš…“ volal.
Chvatol oje, zdržal; avšak neodolal —

Či ich schválne nechal frčať? (— V kolách spice
ni nerozoznať…) Aj zvrtly do ulice,
vždy trielily ešte — Nič ,hô‘, nič ,hejk-hore‘ —
Zastaly, no iba: v Käcurovie dvore.

Matka na podstene, poupätá, vane
složiac hurtom, divom-desom spľaskla dlane:
„Ký hrom!… Čo vystrájaš, Ondro, či to kone?“
„Nuž, hľa, strhly —“ syn jej. „Nebojte sa o ne!

Strachoši — tým lepšie, keď tak vystrú knošky,^[101]
chodiť budú potom. Nedostanú vošky…^[102]“
zasmial sa. Znoj utrel, hodiac nazad pohľad.
„A to koho vezieš? Ty si, Zuzka! no, hľaď —“

Tá sa zokúňala,^[103] nevedela: čo má —
„Ale vzal ma z poľa; ja že sídem doma,
a hľa…“ vymlúvala trasúcim sa hlasom.
„Len sa nenamrzte; veru nechcela som —“

„Horkýže nie! Ja už poznám: kto chce, kto nie“,
odvrkla jej spurne. Dievke tvár až bronie —
„Hneváte sa ešte vždy na mater…?“ hlesla
šeptom takmer, z rúk jej až motyka sklesla.

„Hnevám-nehnevám… Nu, také na odkazy,
mrcha suka, ktorá jazyk nevyplazí,
vlastne neoškľabí^[104] zuby, nezaštekne,
neuhryzne, mrcha… Ale poviem pekne:

keď tu Ondra neviem opliesť^[105] — umkne hupky^[106] —:^[107]
nedbám, nech sa vrabčí; však ho na prístupky
berte… tak, dievčička. I len budem rada;
bo i ja som ešte i chcem ostať mladá!

Drobné deti v dome: môž’, bych i vás tĺkla —
drobné i pod…“ chvatla k srdcu, vtom i zmĺkla.
„A kde otec?“ „Ja viem — Zostal kdes’ pozadku…“
„Tak?… Ty, Zuzka, zhovej. Požič svoju šatku

mi, dnu vezmi moju. Pomôž vypriahnuť tiež —
Tak!? Joj, käcurovský oplan! Mätež-krutéž!…
Iste boly s jednej strany chvály, chvasty^[108]
zasa s jeho — ten trúp! — Teraz na to chľasty…“

Takto hartusila,^[109] kým sa uberala.
I naopak vzala šatku: nezbadala.
„Priam ho nájdem, sputnám: dostačí i šnúrka —
dovlečiem, joj!…“ Pošla ani grúňom búrka.

Medzitým i deti huply z izby, na prah,
na dvor — Pomoci dosť bolo: rozviesť záprah,
odviesť; ba i junce nepriečily v ničom.
Žiak popadol, pravda, čo chcel; pukal bičom —

A tak prvý výjazd šťastne prekonali.
„Vidíš, Ondrej“, riekla Zuzka temer v žiali,
„čo si poparatil!^[110] Uhanbils’ ma, zradil…“
„Nič to…“ tešil ju, tak i kus odprevadil.