ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hľadám sa, hľadám — Nenachodím sa; nieto ma v mieste, nemá ma čas. Len či sa kedy kde ešte nájdem, ešte kde nájdem aspoň len raz? Kam som sa podel, kde zapotrošil, v svete tom šírom zblúdilý tvor? cestou kde? v poliach? na púšti? v bralísk úvaloch, v temnu hlbokých hôr? A či kde vyššie: na sedlách vrchov, temeny štítov neschodných snáď: skaď vietor zviať môž’, závrat môž’ sklátiť, v priepasti pýcha nájsť môž’ svoj pád? Alebo v samom vzduchu, kde ani pre krídla nieto určitých ciest? V oblakov rmute? v krútňavách svetiel? na dráhe Mliečnej? v hmlovinách hviezd…? A kedy som sa stratil tak, lepším životom kamsi zapadol, ach? Onehdy? dávno? Za vidna, za tmy? Meteľ keď tiahla, či kvetný prach? Na trón keď slnce dosadlo, u nôh čas-man mu úctou, leta ním kysť? čiže keď jeseň splakala sivá, padali hviezdy, opŕchal list…? A aký prípad, nehoda aká zapríčinila, zhynul že som? Víchrice-vášne záchvat? či túžob vatra, ňouž zhára života strom? Alebo úder osudu mnohý, sklamania opal, nevraže hrot: do krvi od nichž trpíme — malý ja a trpiteľ veľký: môj rod? Nerestí more hučiace svetom, nad ľudstvom hustá mrákava bied, súlad to žitia zahlušujúce, tá hrdúsiaca každý mu vzlet; triumf kol krivdy, pravde vše pranier, výsk násilníkov, hnetených kviľ: zmysly čo zmiata, pára cit, ducha do hrozných putná zúfalstva chvíľ? A či len veku príval, čo v pláň nás minula chváce z okrajov tých…? či skôr mňa stadiaľ plašiaci zdávna, ľahostajnosti mrazivý dych…? Ľudia, och! ľudia, aspoň už recte, nestretli ste kde človiečka? Mal na čele dumu, piesenku na rtoch, z očí mu dúhou perlil sa žiaľ; krása mu živlom, oltárom pravda, tymián kde lásky zažíha v dym, o dobro prosiac… Ak ste ho stretli, viete, kde je: ó, zlúčte ma s ním! Abo ste po ňom nenašli aspoň, čo mne je všetkým, ničotným vám? Ak by, oj, vráťte mysle mi purpur, do srdca mladosť, do duše plam! Iskričku leda zápalu, skvostu stebielce, jeden tenučký lúč: pozlátiť čo hneď vlas jeden sivý… či od pokladne zdvihnutý kľúč!?… — Oj, škoda slnka blankytom duše! nadchnutí prudkých, horúcich túh, obrazov mysle: jak sa jej východ ružový menil v nádherný juh; preškoda juhu toho! Sa schýlil k západu skoro: ssinavel luh na súmrak v slzách — Strniskom myseľ! gazdu ju, času, preoral pluh… Hľadám sa, hľadám; nenachodím sa. Niet ma viac; stín to, iný to tón — Tklo sa ho čosi, peruť čajs’ vetra, ináče mlčí bez srdca zvon.