Z básní, venovaných A. Medzihradskému
Autor: Pavol Országh-Hviezdoslav
Digitalizátori: Michal Garaj, Bohumil Kosa, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Miroslav Polomíček, Martin Hlinka
Všetko usnulo. Len ja čo stojím od brata sna zabudnutý. Tak mi je príkro, a tak sa bojím: tisíc duchov v každom hnutí. No, i tá svieca ako sa vzpiera — Odpusť mi viny, bože!… Kdes’, viera? Dumný zvon už polnoc bije, a čo v tých hlasoch z veže stenuli, keď sa už mestom, dlažbou minuli, ku mne vchodia harmónie. Moje myšlienky, jak kŕdeľ detí kolo čiernej tably v škole, každá v tie hlasy málo zasvieti a uletí v dúm kostole. Šuchot krídeliek zbúri tíšinu, ona na steny založí vinu, čo divotou zastenajú, a ja si značím slabé obrazy, čo mi myšlienka pestrá podrazí na papier mojich predujatí. Len ja čo stojím v pokojnom svete pri nepokojov lampade, len v duši mojej túžba sa pletie, zabudnutie v druhých všade. Lež mám tiež bôle v bôľnej nevoli, sen dá na toho slasť, koho bolí život odžitého bdenia. Mne nie! — Obleťte jak ker, vtáčatá, vy v mysliach mojich krásne dievčatá — ker žije do premenenia. 4. jan. 1868
O autorovi
Pavol Országh-Hviezdoslav
básnik, dramatik a prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov slovenského literárneho realizmu, hlavný predstaviteľ slovenského básnického parnasizmu
