ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jesenského Verše a Náš hrdina, okrem rôznych výberov, vyšli doteraz v týchto vydaniach: 1. Verše Janka Jesenského, Liptovský Sv. Mikuláš, Klimeš a Pivko, 1905, str. 152. 2. Verše J. Jesenského, I. zv., II. vydanie, Turč. Sv. Martin, Tatran, 1922, str. 142. 3. Verše J. Jesenského, II. zv., Turč. Sv. Martin, Tatran, 1923, str. 143. 4. Sobrané spisy Janka Jesenského, zv. II., Verše, Lipt. Sv. Mikuláš, Tranoscius, 1944, str. 299. 5. Sobrané spisy Janka Jesenského, zv. IV., Náš hrdina, Lipt. Sv. Mikuláš, Tranoscius, 1944, str. 67.

V poznámkach k jednotlivým básňam uvádzame dátum a miesto ich vzniku, zistené zväčša podľa zachovaných rukopisov v MJJ v Bratislave. Rukopis uvádzaných básní s dátumom do 12. IX. 1900 je v zošite so signatúrou RJJ č. inv. 3, od 29. X. 1900 do 23. XII. 1904 v zošite RJJ č. inv. 4, od 6. IX. 1905 do 31. XII. 1913 v zošite RJJ č. inv. 5, od 11. VIII. 1914 do 18. XII. 1918 v zošite RJJ č. inv. 6. Na druhom mieste uvádzame miesto a čas prvého publikovania básne v časopise, nakoľko sa nám to doteraz podarilo zistiť aj s použitím Bibliografie Janka Jesenského od A. Ferienčikovej-Zacharovej a bibliografie Andreja Halašu Janko Jesenský v literatúre, ktoré boli vypracované pre SVKL. Je pravdepodobné, že niektoré svoje básne (i prózy) Jesenský uverejnil v ním redigovanom časopise Nitriansko-trenčianske noviny, vychádzajúcom od decembra 1912 až do vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorý nám však nebol prístupný. Úplnú bibliografiu Janka Jesenského má obsahovať posledný zväzok jeho Spisov.

V poznámkach uvádzame ďalej všetky rukopisné venovania, aj keď iniciálky predbežne nebolo možné dešifrovať, ďalej podtituly, mottá, rukopisné názvy, zistené dôležité vecné literárno-historické údaje a pod. Odpisy zo súkromných listov Janka Jesenského, ako aj z listov jeho žene, ktoré citujeme v poznámkach (citujeme vždy z odpisov), sú v archíve SVKL.

Z variantov uvádzame len významnejšie. Je v tom síce istá nedôslednosť i subjektivizmus, ale nedalo sa mu vyhnúť: uvádzať všetky textové varianty pre ich obrovský rozsah nebolo prakticky možné, ale bez uvedenia aspoň najvýznamnejších na dlhé roky (kým vyjde kritické vydanie) nebolo by mysliteľné všestranné štúdium Jesenského poézie. Varianty aj listy uvádzame v presnom znení, bez akýchkoľvek zásahov do textu.

V texte používame tieto značky:

MJJ — Múzeum Janka Jesenského v Bratislave.

JKS — Sborník Jesenský v kritike a spomienkach, Bratislava 1955.

V I/1) — Prvé vydanie prvého zväzku Veršov.

V I/2) — Druhé vydanie prvého zväzku Veršov.

V II — Druhý zväzok Veršov.

T — Vydanie Veršov v Sobraných spisoch v Tranosciu.

NH — Náš hrdina

RB — V rukopise báseň bez názvu.

RN — Názov básne v rukopise.

Č — Černokňažník.

KTB — Kalendár Tatry banky.

ĽN — Ľudové noviny.

NN — Národné noviny.

SO — Slovenský obzor.

SP — Slovenské pohľady.

SSM — Sborník slovenskej mládeže.

Ž — Živena.

Označenie variantov, napríklad R. v. 8 — 12, znamená, že v rukopise 8. — 12. verš básne, ktorý odpovedá nášmu 8. — 12. veršu, má znenie také, ako ďalej uvádzame. Pri číslovaní veršov nepočítame nadpis, motto, ani venovanie. Ak číslovanie verša v rukopise, v časopisoch alebo v niektorom vydaní nezhoduje sa s naším číslovaním, upozorňujeme na to osobitne. Pri datovaní uvádzame vždy dnešný názov mesta (teda napr. nie Prešporok, ale Bratislava, nie Turč. Sv. Martin, ale Martin a podobne). Robíme tak preto, lebo sám Jesenský v názvoch nie je jednotný a nepíše celé názvy miest, ale často len ich rozličné skratky.

Pri datovaní jednotlivých básní treba predpokladať, že niektoré dátumy nemusia presne označovať deň, v ktorý autor báseň skutočne napísal, ale že môže ísť o dátum jej prepisu z prvopisov do básnikovho zápisníka a že teda pri niektorých básňach môže byť niekoľkodňový rozdiel. Pravda, takýchto prípadov bude málo, pretože Jesenský aspoň väčšinu básní označoval dňom, keď báseň skutočne písal a nie keď si ju zapisoval, alebo keď ju prepracúval. Dátumy, ktoré sme presne nezistili, ako aj slová vo variantoch, kde správnosť nášho čítania môže byť pochybná, uvádzame v hranatých zátvorkách.

Náš hrdina

Báseň rovnomenného názvu začala vychádzať v SP XXX, 1910, 253 — 258, 412 — 419, s poznámkou „Úryvok z dlhšej básne“. Prvý úryvok obsahuje celú prvú kapitolu Nášho hrdinu, ako vyšiel v Sobraných spisoch v Tranosciu a ako ho pretláčame aj my. Druhý úryvok obsahuje časť druhej kapitoly (až po verš „zlatému žitia teľaťu“, str. 255 nášho vydania). Dokončenie druhej kapitoly vyšlo v SP XXXII, 1912, 16 — 23. Dokončenie básne, tak ako vyšla vo V II, t. j. prvých 18 veršov našej tretej kapitoly a celá štvrtá kapitola nášho textu, vyšlo v SP XXXIII, 1913, 321 — 326. Knižne vyšiel Náš hrdina prvý raz v zbierke Verše J. Jesenského, II. sväzok, Martin 1923. (O genéze a datovaní Nášho hrdinu porov. tu str. 316 — 317.)

K Nášmu hrdinovi Jesenského mohol čiastočne podnietiť aj úspech Rozpomienok z V I. Privítal ich kladne aj Milkin v ináč veľmi triezvej a odmeranej recenzii Veršov (Lit. listy XV, 1905, str. 37 — 41) a s ohlasom sa stretávali aj úryvky Nášho hrdinu. Už 27. VII. 1910 Štefánek, Votruba a Dušan Porubský píšu Jesenskému, že sa kochajú v jeho najnovších básňach, najmä v Našom hrdinovi. Žiadajú ho, aby báseň dokončil, a ak je hotová, aby ju vydal celú (pohľadnica v MJJ).

Rukopis Nášho hrdinu v MJJ sa nezachoval. Ako sme uviedli, zachoval sa len strojopis 1 — 2 kapitoly Nášho hrdinu (uložený v SVKL), ktorý, súdiac podľa stroja a druhu papiera, pochádza pravdepodobne zo začiatku štyridsiatych (konca tridsiatych) rokov. Prvú časovú stopu po Našom hrdinovi, nachádzame v Jesenského súkromnom liste z Bánoviec, datovanom 17. V. 1907. Jesenský v ňom cituje verše:

tak, ako predtým, ako ešte
pred dňami pár sa stávalo,
keď na rozlúčku na pol ceste
ím srdce obom plakalo,
keď do očú sa pozerali,
v ích zazreli sa hlbine
a predsa, predsa zavzdychali:
— ach! Kedy sa zas vidíme? —
Keď ruka ruku držievala
v priezračných nocí závoji
a pera perou stvrzovala:
— Nie! Nikto nás nerozdvojí!…

Citované verše sú síce radikálnym prepracovaním inej Jesenského básne, napísanej v Bánovciach v decembri 1906 (pod nadpisom Kdeže sú tie pekné časy… uverejňujeme ju v prvom zväzku Spisov), ale práve ich rytmický rozmer, rýmová schéma, básnický výraz a tón, svedčia o tom, že už ide o súčasť Nášho hrdinu a že teda Jesenský začal písať Nášho hrdinu pravdepodobne roku 1907. Proti skoršiemu dátu svedčí skutočnosť, že pôvodne samostatná báseň Kdeže sú tie pekné časy… pochádza z decembra 1906, hoci rozvinutý motív z nej a básnické obrazy tvoria úvodné verše Nášho hrdinu.

Okrem básne Kdeže sú tie pekné časy… (a Rozpomienok, do ktorých je temer doslova vkomponovaná báseň Pred sebou vidím rákoš diev…) Jesenský v Našom hrdinovi upotrebil aj inú svoju drobnú lyrickú báseň Oj tri okienka!…, datovanú v Bratislave 18. X. 1898, ktorú uverejňujeme v prvom zväzku Spisov (porovnaj v Našom hrdinovi text na str. 255) a posledných štrnásť veršov básne Do albumu datovanej 20. IX. 1898, ktorú uverejňujeme rovnako v prvom zväzku Spisov (porovnaj v NH text na str. 275). Aj štyri verše na str. 288 sú prepracovaním poslednej strofy básne Vám (udáva tak v rukopise sám autor), datovanej v Martine 16. I. 1903, ktorú uverejňujeme taktiež v prvom zväzku Spisov.

Celá tretia kapitola definitívneho znenia Nášho hrdinu (okrem prvých 18 veršov), zjavujúca sa prvý raz až v Sobraných spisoch, napísaná — alebo lepšie prepracovaná — je na podklade Rozpomienok z V I.

Knižne vyšiel Náš hrdina prvý raz v druhom zväzku Veršov z roku 1923, rozčlenený do troch kapitol, zaradený medzi cyklus Sonety a Verše príležitostné.

Viaceré reflexie a motívy z Nášho hrdinu nachádzame už v časove staršej korešpondencii Janka Jesenského, nakoľko nám je vôbec prístupná. Tak napríklad partia o filistroch, vychýrených „v humánnom… bdení nad mesta nášho cnosťami“ a o dámach, ktoré „zostavujú… zaujímavé kroniky“ v súkromnom liste 28. VIII. 1905 má takýto prozaický predobraz: „To je ženiálny dôvtip strážiacich dám, čo pichajú do nemravností, do zlého tónu a neslušnosti svojimi jazykami popri cenganí ližičiek, pichaní s ihličkami a keď zastáva pero nad hlbokými myšlienkami. Ó ten dôvtip! Kde si Mrs Holmes? Ty všetko vidiaci detektív? Ty nevidíš predsa všetko! Ty niečo nevidíš niekedy. Ty pomýliš sa. Uč sa od našich niektorých dámičiek. Tie všetko vidia, všetko vedia. Aby si sa nenazdal, že len variť a zavárať, verše robiť, ale aj preniknúť cez guľu zeme a povedať kto v tejto minúte dvorí dnes, na akom mieste, pod akým stromom slečne, povedzme, Etelke Cablkovej? Aký vtáčik spieva na tom strome. Či má rovný zobáčik, či krivý, vedia či naľavo poletí, či do vysoka? Či to konopné semiačko ďobe, či kukurici zrnko. A že tento vtáčik sa včera veľmi rozhneval so súdruhom pre toto isté konopné semiačko, ktoré našli pri akomsi kanáli. Etcetera! Ó Mrs Holmes. Sem sa príď učiť!“

Podobne k textu o rozvodoch z nasledujúcej strany širšie prozaické rozvedenie nachádzame už v súkromnom liste 17. II. 1905, reflexiu o láske ženy (tu str. 276) rozvedenú vo viacerých listoch, napríklad v liste Anne Bottovej z Bánoviec 21. V. 1909: „Myslím, že láska ženy spočíva na láske muža. — Žena musí videť najprv to, že sa ona páči mužovi a len potom počne mysleť a dľa toho aj cítiť… Zdá sa mi, že sa žene môže mužský páčiť, ale len páčiť, bez toho, žeby sa jej srdca dotklo toto páčenie a len keď vidí cit, oddanosť, počuje slová, úprimné vzdychy, to mäkké, pritulné držanie, — rodí sa v nej cit.“

Poznámky k jazykovej úprave

Za základný text druhého zväzku Jesenského Spisov nám slúžil predovšetkým 2. a 4. zväzok Sobraných spisov Janka Jesenského, ktoré v Tranosciu redigoval dr. Rudo Brtáň. Zistili sme, že editor pri Veršoch a Našom hrdinovi nezasahoval vážnejšie do Jesenského textu a sú náznaky, že sa aspoň o niektorých svojich zásahoch radil s autorom. (Tranoscius v liste z 21. XII. 1942 zaväzuje sa posielať Jesenskému stĺpcovú a stránkovú korektúru jeho Sobraných spisov. List je uložený v MJJ.) Horšie je to však s veľkým množstvom tlačových chýb, najmä vo Veršoch, z ktorých vypadli neraz celé slová, verše ba aj báseň a iné slová sú zas významove skomolené. Je samozrejmé, že sme všetky básne porovnali s rukopisom (ak je zachovaný), s textom v časopise a v ostatných vydaniach a dokázateľné chyby vo vydaní Tranoscia dôsledne opravili. Niektoré chyby vznikli už pri prvom vydaní. Jesenský ich neopravil ani v druhom vydaní (V I), ani v Sobraných spisoch, hoci v nich ojedinele robil menšie textové zmeny. Svedčí to znovu o autorovom dosť povrchnom a náhodnom záujme o osud vlastnej poézie, aj keď rukopisy svojich básní, publikovaných i nepublikovaných, zachoval si z veľkej časti starostlivo. Zachované rukopisy nepodávajú však konečné znenie jednotlivých básní, Jesenský ich pri uverejňovaní zrejme ešte upravoval. Už text v časopisoch (prípadne až vo Veršoch) je často viac alebo menej odlišný od textu rukopisov. Preto zachované rukopisy môžu slúžiť len ako študijný materiál a pomôcka pri úprave textu, ale nemožno vydávať podľa nich Spisy.

Pri Veršoch sa od základného textu — textu Sobraných spisov — odchyľujeme pri štyroch básňach: Rozpomienky, Ty nebola si vstave…, Od toho večera… a Klepačky. Prvé tri vo vydaní Sobraných spisov totiž vôbec nevyšli. Rozpomienky a Ty nebola si vstave… uverejňujeme podľa druhého vydania I. zväzku Veršov, Od toho večera… podľa rukopisu. Za základný text básne Klepačky volíme znenie v Živene XXIX, 1939, 63 (Jesenský ju cituje a pretláča v článku Naša „mamka“ sedemdesiatpäťročná). Text básne v Sobraných spisoch je síce časove neskorší, ale posledným textom, na ktorom básnik skutočne pracoval, je text zo Živeny. Pri vydávaní Sobraných spisov Jesenský naň pravdepodobne zabudol a do Veršov bol mechanicky pretlačený text Klepačiek z V II.

Nášho hrdinu vydávame čiastočne podľa textu Sobraných spisov, čiastočne podľa zachovanej časti strojopisu, ktorý Jesenský odovzdal Tranosciu ako text k Sobraným spisom a ktorý je uložený v SVKL. Zachovaný strojopis obsahuje prvé dve kapitoly Nášho hrdinu. V Jesenského múzeu sú zachované dva brožované výtlačky Nášho hrdinu (z vydania Sobraných spisov), v ktorých autor opravoval niektoré tlačové chyby. Ani jeden zväzok nie je však celkom rozrezaný: súdime teda, že Jesenský chyby vo vydaní opravoval len náhodne a spamäti, aj to nie dôsledne. Z toho dôvodu oba výtlačky považujeme tiež len za pomôcku k vydávaniu Nášho hrdinu, ale nie za posledný autorov text.

Pri úprave textu pridŕžali sme sa zásad, ktoré sa za posledné roky v našej textológii už dosť ustálili. Veľkú väčšinu našich zásahov tvoria úpravy pravopisné a hláskoslovné — podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953. Okrem obvyklých úprav písania i a y, predložiek s, z, so, zo a predpôn s-, so-, z-, zo- upravujeme:

1. Písanie zložených prísloviek, čísloviek a spojok, napr.: z večera — zvečera, na blízku — nablízku, na prázdno — naprázdno, na hore — nahore, v stave — vstave, pred tým — predtým, k predu — kpredu, môž byť — môžbyť, čo raz — čoraz, so pár — zopár, ako by — akoby (pri porovnávaní), že by — žeby (vo vetách účelových a predmetových). Spolu píšeme aj časticu že, napr.: kedy že — kedyže, kto že — ktože.

2. Písanie cudzích slov, napr.: ekonomia — ekonómia, rigorozum — rigorózum, pardón — pardon, poezia — poézia, ekipáž — ekvipáž.

3. Pri skrátených tvaroch dopĺňame chýbajúci apostrof, ale len v tých prípadoch, ak skrátený tvar nie je ešte dostatočne vžitý v hovorovej reči: kraj’na, na šij’, rumeň tvár’, preds’, nedokončils’.

4. Odstraňujeme písanie veľkých písmen v osobných a privlastňovacích zámenách ty, vy, tvoj, váš a v slovesnom tvare ste, lebo je v ňom veľká nedôslednosť, nielen v knižných vydaniach, ale aj v rukopisoch, a je pozostatkom autorových súkromných venovaní na pohľadniciach.

5. Čiastočne upravujeme interpunkciu. Jesenský, ako ukazujú rukopisy, bol v písaní interpunkčných znamienok veľmi nedôsledný, často ich vynechával. Interpunkcia vo Veršoch je z veľkej časti dielom vydavateľov. Ak niektoré naše interpunkčné zásahy menia čiastočne význam, robíme tak po dôkladnom uvážení každého prípadu na podklade interpunkcie v rukopisoch a v prvých uverejneniach. Čiastočne odstraňujeme tiež zdvojenú interpunkciu.

Pri zásahoch do hláskoslovia i tvaroslovia prihliadame, aby sme nenarušili možnú eufonickú stavbu a melodičnosť. Jesenský však nie je z rodu básnikov, u ktorých by melodičnosť básne vyplývala zo zámernej organizácie súzvučných hlások vo vnútri verša, hoci hudobnosť, piesňovosť, plynulosť je z charakteristických znakov jeho Veršov. Melodičnosť u Jesenského je založená skôr na vetnej intonácii, syntaktickej stavbe, kde jednotlivé slová nie sú výrazne nadradené nad iné ani významove, ani melodicky, epiteton sémanticky nevyčnieva, je skôr sémanticky skromné, „ľahostajné“ (tak charakterizuje Puškinove verše Osip Brik, Teória literatúry, zostavil a preložil dr. Mikuláš Bakoš, Trnava 1941, 286). Jesenský vôbec nekladie taký dôraz na slovo ako na verš. Váha je na celom verši, na jeho plynulosti a melodičnosti. Preto v rukopise nemení natoľko samotné slová ako celé verše. Slová a slovné tvary nahrádza obyčajne len vtedy, ak príliš „vyčnievajú“ z plynulej melodickej roviny. Nahrádza ich predovšetkým na začiatku veršov, čiže nemení slová, ale začiatky veršov.

Pri úprave vychádzame z názoru, že vývinom básnického jazyka neraz to, čo bolo „básníkem míněno jakožto esteticky účinné, může této účinnosti pozbýt, a naopak mohou nabýt estetické účinnosti složky, které původně zůstaly nedotčeny uměleckým záměrem básníkovým“ (Mukařovský, Kapitoly z české poetiky I, Praha 1948, 85). To platí tým skôr pre naše slovenské pomery, kde spisovný jazyk bol neporovnateľne neustálenejší a prekonal väčší vývin. Počiatkom storočia napríklad tvar Bôh bol celkom obvyklý aj v spisovnej reči, Jesenský jeho používaním nesledoval tie estetické zámery, ktoré dnes táto forma vyvoláva. To dokazuje aj fakt, že ho nepoužíval len v rýmovej pozícii, ale aj vo vnútri verša. V rukopisoch kolíše medzi oboma formami (Bôh — Boh), tak ako kolísala vtedajšia spisba pričom prevažuje forma Bôh. Rovnako vokalizovanie slabikotvorného l (tluk, žblun, chlum) a predložka prez nemali vo vtedajšej jazykovej situácii tú estetickú funkciu, ktorú by vyvolávali dnes. Najmä v básňach piesňového charakteru pôsobili by dnes aj zvukove príliš rušivo. Okrem toho, práve pre svoju dnes už neprijateľnú jazykovú formu, narúšali by aj istú vyváženosť Jesenského intonácie. Preto píšeme (vlastne zjednocujeme) dôsledne: boh (Boh), tlk, žbln, chlm, cez (tvary žbln, žblnká sú už aj v Sobraných spisoch), a to aj v rýmovej pozícii, ak tým nenarušíme vážnejšie rýmovú zvukovú zhodu (žblun — vln, chlumu — rozumu, tluku — ruku). Jesenský sám pociťoval zmenu estetickej účinnosti takýchto svojich rýmov. Keď v Živene XXIX, 1939, 63 pretláča znovu báseň Klepačky, verše: „pred cudzím okom, tlmí zvuk / slov lásky, pohľad, srdca tluk“ opravuje: „i pohľadu i tvári blk, / i šepot slov i srdca tlk“. V básni Na kartu verše: „že sa mi v kmite úsmeva / vašeho ľahko zaspieva“ mení v Sobraných spisoch: „že v kmite Vášho úsmevu / sa ľahko nútim do spevu“. Keď začali vychádzať Sobrané spisy, Jesenský neprepracúval svoje básne, niekoľko zmien urobil viac-menej náhodne. (Aj báseň Klepačky vychádza v starom znení.) V každom prípade však tieto zmeny potvrdzujú, že naše zásahy nie sú v rozpore s vývinom Jesenského jazykového cítenia (už vo Veršoch, v Reflexiách i v básňach z dvadsiatych až tridsiatych rokov stretávame sa s rýmami typu: vlna — luna, struny — zvlní, slním — ku nim, chlpy — hlúpy, vzbĺka — ruka, žlče — lúče, vŕby — trúby).

Rýmy sú u Jesenského vôbec zvláštnou kapitolou. Milkin v recenzii Veršov ich považuje za zlé, nedokonalé, lebo nezodpovedali jeho klasicizujúcim kritériám. Faktom je, že sa Jesenský neusiloval o rýmy plnozvučné, ako napr. Hviezdoslav, ale uspokojoval sa aj s asonanciami. (Poviedka Prefúkaná sláva platnosť tohto tvrdenia nevyvracia ani pre posledné obdobie jeho tvorby.) Badateľná je skôr tendencia: nedeformovať jazyk kvôli zvukove bohatšiemu rýmu. Vidieť to aj pri písaní l-ového particípia (obvyklý prípad vtedajšej i neskoršej básnickej licencie), ktoré v rukopisoch Veršov píše síce väčšinou s v (vzbĺkov — vlkov, ale aj nepotuchol — vdúchol — pod pazuchou) a neskôr, najmä v básňach z obdobia Čiernych dní (v strojopise Nášho hrdinu tiež neodbĺkol — lúkou), prikláňa sa vždy viac k l (koncovky -ou sú najmä v básňach z obdobia druhej svetovej vojny dielom redaktorov alebo korektorov). Kde sme pri Jesenskom vybadali neskoršie takúto tendenciu, snažili sme sa ju dôslednejšie uplatňovať i pri starších básňach (preto aj vo Veršoch píšeme vzbĺko — vlkov).

Vývin jazyka zasiahol aj iné slovné tvary v rýmovej pozícii. V časoch vzniku jednotlivých básní ich forma zodpovedala vtedajšej jazykovej norme, dnes by sa prejavovala ako zámerne deformovaná kvôli rýmu. Keďže Jesenskému nešlo o plné rýmy za cenu deformovania slova, ale veľmi často uspokojuje sa s asonanciami, prispôsobujeme niektoré rýmujúce sa slová dnešnej norme, ak tým vážnejšie nenarušujeme rýmovú zvukovú zhodu: novelet — noveliet (hneď — svet — niet), neprereknú — neprerieknu (seknú), mrežky — mriežky (blesky), vráz — vraz (mráz — čas — pás). Takýchto prípadov je však veľmi málo. Všetky spisovne dnes nesprávne tvary, ktoré v povedomí dnešných ľudí žijú ako ľudové, poprípade hovorové formy, ponechávame: vedie — bledie, kladie — mladie, zamele — ocele, služby rannie — zakašlanie, všetky tvary typu: svieťa, rúťa, kvieťa, lísťa, krev a podobne. Tvary svieťa, rúťa ponechávame aj vo vnútri veršov (podobne ľudovú formu predložky ko popri spisovnej ku). Zvýrazňujú Jesenského naväzovanie a tvorivé rozvíjanie ľudovej piesne. Opravujeme ich len v rýmovej pozícii, ak náš zásah zosilňuje zvukovú zhodu a estetický zámer ľudovosti neprichádza v úvahu (v Našom hrdinovi svieťa — tretia). Podobne opravujeme chváleva — chválieva (robieva — modlieva — do chlieva). Každý náš zásah do rýmu vyznačujeme v ďalšom texte.

Nikde nezasahujeme do Jesenského syntaxe, ani do slovníka (okrem predložky prez, vyskytujúcej sa raz). Ponechávame dialektizmus nahonobil (vo význame nazhromaždil), ale rešpektujeme aj opravy tučí — mrakov, doždal — dočkal, vykonané pravdepodobne Jesenským už v druhom vydaní V I.

V tvarosloví opravujeme zastaralé genitívne a datívne koncovky (ak nestoja v rýmovej pozícii): z balkónu — z balkóna, do objema — do objemu, od kveta — od kvetu; slovíček — slovíčok, novinôk — noviniek; prsám — prsiam, ale ponechávame tvary vetev, rakev, fakeľ a im príslušné skloňovanie. Nesprávny gramatický rod opravujeme len v tom prípade, ak sa úpravou nenarušuje rytmus a rým (tá sál — ten sál, ten smes — tá zmes). Z toho dôvodu v Rozpomienkach ostáva plný zmes a skvostná sál. Píšeme peľ miesto pyľ v Sobraných spisoch (Jesenský sám písal pel). Meníme ľpí — ľpie. Vraciame sa k archaickejšej a ľudovejšej forme ožlkli (R, V), miesto ožltli v Sobraných spisoch. Dôsledne ponechávame ľudový tvar piera, pierim, hoci v Sobraných spisoch ojedinele bol opravovaný. Ponechávame slovosled Sobraných spisov.

Ponechávame tvary vkĺzol, šustol zo Sobraných spisov miesto vkĺznul, šustnul v rukopisoch, SP a prvom vydaní. Kvalifikujeme ich ako opravy, s ktorými Jesenský súhlasil (alebo ich sám urobil), pretože sa s nimi stretávame, aj keď nedôsledne, už v druhom vydaní V I (podobne zablesol, vynde, doždal, kriak, čez, pohrab v rukopise a v prvom vydaní, zablysol, vyjde, dočkal, krík, cez, pohreb v druhom vydaní V I a v Sobraných spisoch).

Zjednocujeme alebo podľa rukopisu opravujeme príslovky potajmo — potajme, zlobivo — zlobive, podľa nových pravidiel meníme šelesť — šelest, nadchýňať — nadchýnať, ctnosť — cnosť, pľazí — plazí, žurčí — zurčí, ľúbozvučne — ľubozvučne, škovrán — škovran, švítorí — švitorí, rámä — ramä, dneská — dneska, hôrske — horské, mýlny — mylný, svatosvate — svätosväte, trblot — trblet, nepriehľadný — neprehľadný, černooké, černovlasé — čiernooké, čiernovlasé, drkotaním — trkotaním, schnie — schne. V Našom hrdinovi ponechávame ale aj formu sňažnej a v barvách, aby sme nenarušili možnú eufonickú stavbu a nespôsobili kakofóniu.

Ponechávame dvojtvary očí — očú, teda — tedy, ko — ku. Pokiaľ boli v Sobraných spisoch zjednocované, uvádzame ich v pôvodnom rozsahu. Nezjednocujeme ani interpunkciu po časticiach nuž, no. Uvádzame pôvodné názvy básní K meninám, K zasnúbeniu, pre Jesenského charakteristickej na rozdiel od Sobraných spisov (Na meniny, Na zasnúbenie). Podľa rukopisu a V II opravujeme nesprávne vykanie v Sobraných spisoch (Vy sami spev ste — Vy sama spev ste), podľa rukopisu meníme bych — by. Slovo Boh píšeme podľa dnešných pravidiel a v zloženinách spolu (bohvie, pánboh), ale v niektorých prípadoch — kvôli kontrastu a v náboženskom zmysle — píšeme aj s veľkým písmenom. Jesenského venovania a bibliografické údaje ponechávame v texte v pôvodnom rozsahu a na patričnom mieste ako v Sobraných spisoch.

V slovách, stojacich v rýmovej pozícii, robíme nasledujúce zásahy (prvé slovo je tvar v Sobraných spisoch, druhé — v zátvorke — príslušné slovo alebo slová z rýmovej dvojice, trojice, či štvorice, tretie náš tvar a v zátvorke údaj o básni):

Náš hrdina

neodbĺkou (lúkou) — neodbĺkol (str. 243, v. 8. Opravujeme podľa strojopisu); bou (slov — prísahou — siahol) — bol (str. 246, v. 10); diplómu (nikomu) — diplomu (str. 251, v. 27); svatom (teľaťom) — svätom (str. 258, v. 24); rigorozum (rozum) — rigorózum (str. 262, v. 24); svatý (platí) — svätý (str. 263, v. 7); chlumu (rozumu) — chlmu (str. 280, v. 7); svatý (vráti) — svätý (str. 281, v. 11); tluku (ruku) — tlku (str. 282, v. 19); zmokou (oblokov) — zmokol (str. 284, v. 3); pardónu (zákonu) — pardonu (str. 288, v. 25).

Ďalej uvádzame úpravy textu, urobené na základe rukopisu, uverejnenia v časopise, v prvom alebo v druhom vydaní Veršov. V zátvorke uvádzame text, podľa ktorého sme robili úpravy. (Vysvetlenie značiek a bibliografické údaje pozri v bibliografických poznámkach.) Prvý text je text Sobraných spisov, druhý náš.

Náš hrdina

Str. 238, v. 29: teda — tedy (strojopis); str. 240, v. 28: Nezastavujte — Nezastávajte (strojopis); str. 243, v. 12: oči — vlasy (strojopis, tiež Jesenského oprava vo vlastnom exemplári knižného vydania Nášho hrdinu); str. 246; v. 18: iste — isté; str. 250, v. 12: frázy — fráz (strojopis, tiež Jesenského oprava vo vlastnom exemplári knižného vydania Nášho hrdinu); str. 250, v. 32: malá — mladá (strojopis); str. 252, v. 2: duši — duší (strojopis, tiež Jesenského oprava vo vlastnom exemplári knižného vydania Nášho hrdinu); str. 252, v. 4: vašom chodníku — vašom po chodníku (strojopis); str. 255, v. 8: v Sobraných spisoch nie je, dopĺňame podľa strojopisu); str. 256, v. 1: Za zlatým žitia teľaťom — Za zlatým teľaťom (strojopis, tiež Jesenského oprava vo vlastnom exemplári knižného vydania Nášho hrdinu); str. 264, v. 20: farbené — farebné (strojopis); str. 267, v. 13: za to — sa to (V II); str. 268, v. 12: v kapse — v kase (R, V I); str. 273, v. 22: musel — myslel (V I, tiež Jesenského oprava vo vlastnom exemplári knižného vydania Nášho hrdinu); str. 277, v. 10: rožka — rožka jeho (R, V I); str. 282, v. 21: vo vydaní Sobraných spisov nie je, dopĺňame podľa V I; str. 283, v. 12: zamĺkla — a zmĺka (Jesenského oprava vo vlastnom exemplári knižného vydania Nášho hrdinu); str. 291, v. 7, 10: vo vydaní Sobraných spisov nie sú, dopĺňame podľa V II.