ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miško Vrana, syn dobrého gazdu, prišiel z vojny. Hej, mnoho zakúsil tam po tie tri roky. Mnoho ráz potil sa, mrzol, neraz omdlieval od smädu a hladu, ale teraz mu je už dobre. Keď išiel ta, bol ešte len chlapcom, ani fúzy si nevedel vykrútiť a dievčatá sa mu len vysmievali a len tak odvrkovali na jeho pekné slová. Jediná Katka Malinovie, pekné, belovlasé dievčatko s červenými lícami, bola k nemu priateľská. Táto jediná ho mala rada, ešte ako chlapca, pokým nebol vojakom.

Hja, ale časy sa menia, pozrite teraz na Miška! Ľaľa: kráča dolu dedinou, vo vojenskej hábe, s malou, nabok hodenou čiapkou, pohvizduje si a vykrúca pekné fúziky: kedy-tedy pozrie do okien, odkiaľ dívajú sa na neho dievčatá. On sa len usmeje, akoby vedel, že málo mu rovných mládencov v dedine.

A Miško si aj myslí:

— A veru zišla by sa mladá gazdiná do domu, — ale nevie si vybrať. Mnoho ich je pekných, mnoho majetných, a on by len žmurknúť potreboval a už by bola svadba; no ale, keď to tiež tak ľahko nejde. Je to tak, ako s ovocím, ktoré ti padne samo do ruky, to sa ti nepáči, nazdávaš sa, že je hnilé. Radšej sa pochlapíš, potrasieš ten strom, aby si mal ovocie čerstvé.

Katke Malinovie za tie tri roky, čo bol Miško vojakom, neviedlo sa dobre; jej otec stal sa zlým gazdom. Za krátky čas premárnil skoro celý majetok. Hovoria, že od tých čias, ako mu žena zomrela, stal sa takým pijanom. Katka cíti to dobre a drží sa dľa toho. Vie, že teraz je to už ináč ako predtým, že sa Miškovi rovnať nemôže. Akože by sa ona opovážila teraz pozerať za Miškom, bohatým mládencom dediny. Nie, nie! radšej ho obíde, lebo sa bojí, že by ju Miško ani nepoznal.

V jeden pekný letný večer vracal sa náš mládenec z poľa. Ustatý, zaprášený, spotený, a k tomu taký smädný ako nikdy. Nevedel už vydržať, i vbehol do krčmy. Dnu bolo dosť smutno. Pri stole pálenkou poliatom, špinavom, v otrhanom kabáte a bosý sedel Malina. Ťažko odfukoval od vypitej pálenky, ktorú celý deň lial do seba.

Keď Miško vstúpil, on lenivo zdvihol hlavu, ktorú mal spustenú na prsiach, a pozrel opilými očami na vchádzajúceho.

Miško zavinšoval mu dobrý večer, ale Malina ani nezaďakoval, len zdvihol fľašu a glgol.

„Ako sa máte, Malina?“ začal s ním rozhovor, ale Malinu ťažko bolo dostať do reči. Jazyk od mnoho pitia vypovedal mu službu.

„Môžete už ísť aj domov. Je večer, budú vás čakať,“ riekol mu Miško, keď videl, že sa kláti pri stole.

„Ja by š-š-šiel, ale ne-vládzem,“ bľabotal Malina, a naozaj chcel vstať, ale padol na lavicu.

„Načo tak zabúdate na seba!“ dohováral Miško Malinovi. „Nikomu tým dobre neurobíte. Nivočíte si zdravie a rútite sa do nešťastia.“ Ale keď nemohol s ním nič vykonať, umienil si, že ho aspoň domov odprevadí.

Ako tak premýšľa, vošlo do krčmy asi devätnásťročné dievča s peknou, bledou tvárou. Chudobne, ale čistotne bolo oblečené. Zazrelo starého Malinu, prikročilo k nemu a hovorilo plačlivo:

„Otecko, poďte domov, poďte už.“

Miško sa len díval na jej vyplakané, pekné čierne oči; poznal Katku, Malinovu dcéru.

Prišlo mu na um všeličo. Tie pekné časy, ktoré s ňou zažil ako chlapec, a akási ťažoba prišla mu na srdce. — Katka schudobnela a má otca pijana, — myslel si. — A ani raz nepozrie sem. Eh, čo, — pohútal, — prihovorím sa jej ja. — A pristúpil k nej.

„Ani som ťa nepoznal, Katka,“ oslovil ju ticho. „Kadiaľ chodíš, keď ťa nikde nevidno?“

Malina na plač dcérin sa ani nehýbal. Spustil na stôl hlavu, akoby chcel spať.

Srdce dievčaťa pri všetkom smútku poskočilo radosťou.

„Ty si to, Miško? Povedz oteckovi, aby šiel už domov; stará mamka nemôžu spať, tak sa trápia,“ povedala Katka a pozrela Miškovi do očí.

Miško videl pred sebou pekné oči Katkine a dávne časy prišli mu na um. Pozrel na ňu a tá bledá tvár bodla ho až v dušu. Chúďa, čo musí pre otca vystáť. Striaslo ho. Ale či ona môže za to, či je ona príčinou neporiadnosti otcovej, či má od nej utekať, pretože je chudobná?

Nie. Pristúpil s ňou k otcovi, vzali ho pod pazuchy a vyviedli ho von z peleše krčmárskej.

Noc bola tmavá. Prišli do Malinov a položili opitého na posteľ. Katka ďakovala Miškovi a išla ho odprevadiť.

„A ako sa máš, Katka?“ pýtal sa jej Miško na priedomí.

Dievča pozrelo naň a nachýlilo hlavu.

„Však vidíš — čo ti budem rozprávať.“

„A dlho je už otec taký…?“

„Už vyše roka. Ako mamka zomreli.“

„To je veru zle. Kto by sa to bol o ňom nazdal?“

Miško predstavil si Malinu, aký bol, keď on išiel na vojenčinu. Radosť bola naň pozrieť. Chlap silný, rovný ako svieca, usilovný. A teraz!

„Neplač, Katka,“ riekol, keď videl, že dievča zastiera si dlaňami tvár, „pán boh to napraví.“ Potom zamĺkol a stál pri nej ticho. Tak rád bol by jej povedal dačo potešiteľného, ale nevedel ako. Čím dlhšie tak stáli, tým bolo preň horšie. Cítil iba, že rozpomienky z časov minulých, keď Katke bol omnoho viac, v ňom ožívajú a sú mu drahé. Tak ťažko padlo mu dívať sa na jej trápenie; cítil, že je dievčaťu bližší, než sa mu zdalo, že jej musí pomôcť, že nešťastie, ktoré ju zastihlo, týka sa i jeho. Divné myšlienky stúpali mu do hlavy. Dačo akoby mu svedomím pohlo. Cítil v duši výčitky, že sa o ňu neobzrel, a žiaľ že berie i jeho, keď vidí Katku v nešťastí.

Rozhodol sa a povedal:

„Dočkaj, Katka, hneď zajtra to urobím. Tvoj otec musí prestať piť.“

Katka, akoby neverila, pozrela na neho. Oči mala ešte zaslzené, ale radosť žiarila z nich.

„Urobíš to, Miško? Do smrti ti to nezabudnem!“

„Urobím, Katka, ale jedno sa ťa opýtam: pamätáš sa, že sme my boli pred troma rokmi úprimnejší?“

Katka stála. Nevedela, čo povedať.

„Odpovedz, Katka, chcem to vedieť!“

„Ťažko mi bolo, Miško, na to myslieť. Vieš, čo sa za tie časy porobilo u nás.“

* * *

Na druhý deň Miškov otec hneď za rána išiel na faru. Čo tam robil, nevedel nikto. Iba to hovoril svet, že dali zavolať i Malinu, a ten že odtiaľ išiel smutný, zronený. Ale nebolo dosť na tom. Ľudia sa nevedeli prenačudovať, čo sa starému Malinovi porobilo. Prestal piť, akoby uťal. A nielen s ním, ale i s Miškom stala sa zmena. Vyhýbal muzikám, schôdzkam a držal sa obďaleč dievčat, čo predtým u neho nebolo. Skoro sa však vysvetlila vec. V dedine si počali šeptať, že otec Miška vyplatí a prižení ho do Malinov. A tak sa i stalo.

Katka s Miškom žijú si spokojne čo manželia, a Malina je zas poriadny človek.