ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Počiatkom každej literatúry sú piesne, povesti, balady, romance, ktoré sa podávajú z úst do úst a prechádzajú s pokolenia na pokolenie. Tak bolo i u nás. Nebolo, kto by icb bol zaznačil, a tak žily iba v ústnom podaní, ale, pravda, v starej svojej forme sa nezachovaly.

Po prešporskej bitke r. 907 prestal samostatný život slovenský. V živote verejnom a literárnom zavládla latinčina. Králi uhorskí na kumánskymi vpádmi spustošené kraje osadzovali Nemcov a dávali im mnohé privilegia (predpráva), tak že okrem latinčiny užívala sa na veľkej časti terajšieho Slovenska i nemčina. Boly okrem toho neustále vojny či v krajine samej medzi jej obyvateľmi, či už s vonkajším nepriateľom. V týchto dobách v Uhorsku ťažko hovoriť o literatúre vôbec a o slovenskej zvlášte.

No univerzitné matriky pražské už za Karla IV. (1348) obsahujú mená žiakov a profesorov so Slovenska. Títo síce iste šírili osvetu i u nás, ale okrem niekoľkých cirkevných piesní a článkov nesplodili nijakej literatúry. Po upálení Jána Husa strhly sa v Čechách náboženské a občianske búrky. S nimi započalo sa sťahovanie Čechov do súsedných krajín a zároveň i šírenie sa husitizmu na Slovensku. Oni priniesli českú Bibliu a iné české knihy náboženské, a reč husitov dostala sa do chrámov, miesta obcí, listín a kníh. Zemäni počínajú si dopisovať po česky. Jiskra z Brandýsa vydáva české listiny rôznym osobám a mestám. Hedviga, tešínska kňažna, píše na Trenčianskom hrade list mestu Trnave po česky. Kráľ Matiaš Korvín hovorí po česky a z kráľovských kancelárií posiela české listiny pánom českým a kráľovi Jurovi Poděbradovi atď. Kráľ Vladislav II. píše český list Prešporčanom, a tento istý kráľ 9. februára 1492 otvára uhorský snem v Budíne dlhou českou rečou, ktorú biskup varadínsky prekladá do maďarskej reči.

Spisovatelia v XVI. a XVII. století sú zväčša teologovia. Píšu knihy náboženské: katechizmy, modlitebné knižky, nábožné piesne, žalmy. Tak Ján Silván († 1572); Juraj Bánovský, rektor žilinskej školy († 1561); Vavro Benedikty z Nedožier, výborný znalec československého jazyka, ktorý prvý užíva v češtine rozmery antické dľa pravidiel časomiery; Ján Táborský, varínsky kňaz (od r. 1576); Ján Pruno z Fraštáku, správca školy v Hlohovci a Trenčíne († 1586), a iní. Všetci títo užívajú spisovného jazyka českého. V češtine je složený i svetský spev historický „O porážce moháčské krále Ludvíka II.“, potom pieseň „O Mikuláši Zrínském při obléhání Sigetu r. 1566“ a pieseň „O Muránském zámku“.

Medzi prekladateľmi Kralickej Biblie vyniká Slovák z Turca, Pavel Jesenský. Rozruch stoletia tlumočí Eliáš Láni (1570 — 1617), Štefan Pilárik, ktorý mnoho zkusil v unreckom zajatí. O svojich nehodách píše pod názvom „Sors Pilarikiana“ (v Žiline 1666). Peter Benický veršuje o pokleslom veku a poučuje ľud. Juraj Tranovský vydáva prvý evanjelický spevník československý pod názvom „Cithara sanctorum“ (v Levoči 1635), ktorý od tých čias dočkal sa 40 vydaní a zachránil nejednu dušu pred zmaďarizovaním. Pavol Jakobei kára mravy a káže proti opilstvu a smilstvu.

V básnickom ohľade piesne týchto skladateľov majú malú literárnu cenu. Mystické myslenie, vyjadrené holou prózou, s planými rýmami. O národnom duchu ani nechyrovať.

Národnébo ducha počínajú kriesiť Bel, Krman, Ambrozius, Horčička, Hraškovič a iní. Za Márie Terezie a Jozefa II, zavládne náboženská snašanlivosť a svoboda vyznania. Nastaly pokojnejšie časy, a počet spisovateľov na Slovenska rastie. Literatúra zanecháva oblasti teologické a vyberá si svoje predmety zo života občianskeho a spoločenského, básnici píšu o slastiach a strastiach pozemných.

V tomto čase však počínajú sa ukazovať dve strany. Strana protestantská snaží sa zachovať spisovný jazyk český nielen v cirkevných, ale i vo svetských spisoch, a strana katolícka, ktorá upúšťa československý jazyk, snaží sa písať slovenčinou.

Už r. 1718 Alex. Máčaj vydal svoje kázne v Trnave v slovenskej reči. Za ním trnavskí jezuiti počali vydávať slovenské modlitebné a náboženské knihy. Pravda, nie je to ešte čistá slovenčina, ani čisté slovenské nárečie, ale akási miešanina českej a slovenskej reči. Ráznejšie počali vystupovať Ignác Bajza (1783), Anton Bernolák (1788 — 91) a Juraj Fándly (1790). Menovite energický bol v tomto ohľade Anton Bernolák, ktorý západné, vlastne trnavské nárečie slovenské povýšil na spisovný jazyk, ktorý po ňom bernoláčtinou pomenovali.

Okolo Bernoláka a Fándlyho utvoril sa literárny kruh v Prešporskej, Nitrianskej a Trenčianskej, ktorého členovia zaviazali sa sľubom, že budú odoberať len bernoláčtinou písané knihy.

Naproti tomu slovenskí protestanti, uznávajúc záhubnosť tejto novoty, vstúpili v spolok a z vlastných prostriedkov, dobrovoľných príspevkov obcí, kňazstva a iných národovcov sriadili r. 1803 ústav pre československú reč a literatúru, spojený s katedrou tejže reči a literatúry na ev. lyceume v Prešporku. Účelom tejto „Učenej spoločnosti v Prešporku“, založenej hlavne Jurajom Palkovičom, Bohuslavom Tablicom a Martinom Hamuljakom, bolo udržovať v čistote český jazyk a rozširovať užitočné náboženské a zábavné knihy prostonárodné medzi Slovákmi.

I jedna i druhá strana mala veľkých ľudí. Tak bernoláčtina svojho Jána Hollého a strana protestantská, československá, Jána Kollára, Šafárika a iných.

Kollár — Šafárik

Ján Kollár narodil sa v r. 1793 v Mošovciach, v Turčianskej stolici. Celý svoj život prežil medzi Slovákmi, až na posledné tri roky, ktoré stravil vo Viedni. V Pešti bol ev. farárom, zveľadil cirkev, vybudoval slovenskú školu a napísal jej čítanku (1825). Stvoril veľké básnické dielo „Slávy dceru“, ktorou pôsobil na celú mládež československú. Skoro všetky študentské almanachy z rokov 1830 — 1840 sú plné kollárovštiny. Od neho učili sa basnici Ján Hollý, pozdejšie Samo Cbalupka, Karol Štúr, Godra. Jeho „Písně světské Slováků v Uhrách jak pospolitého lidu, tak i vyšších stavů“ boly nevyčerpateľným prameňom pre slovenských basnikov. Spis „O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými“ (v Hronke r. 1836) učil, že Slováci sú stredom všetkých slavianskych rečí, a preto že sú pre ideu slovanskej vzájomnosti najschopnejši. Kollár je tvoriteľom a nositeľom snov o všeslovanstve. Prudko háji jednotu spisovného jazyka československého proti mladším Slovákom, ktorí sa pridávajú na stranu Štúrovu, t. j. sú za slovenskú literárnu reč.

Pavel Jozef Šafárik, narodený r. 1795 v Kobeliarove na Slovensku, zostal medzi Slovákmi len krátko. Roku 1814 v Levoči vydal svoju „Tatranskou Múzu s lýrou Slovanskou“. R. 1823 sobral „Písně světské lidu slovenského v Uhrách“ (spolu s Jánom Blahoslavom — Benedicti). Písal s Františkom Palackým „Počatky českého básnictví, obzvláště prosodie“ v Prešporku. Stal sa profesorom na srbskom gymnáziume v Novom Sade. Odtiaľto prešiel do Prahy. Tu r. 1826 vydal spis v nemeckej reči: „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“. V ňom oddeľuje slovenskú literatúru od českej a vyhlasuje Slovákov za autochtonných, vidiac v nich zbytky karpatských a dunajských Praslovanov. Slovenčinu pokladá sa najbližšiu staroslovančine a označuje ju za prechod s češtiny do slovinsko-horvatštiny. Týmto najviacej prispel ku vzniku samostatnej literatúry slovenskej, hoci bol proti jej samostatnosti.

Vydal „Slovanské Starožitnosti“, „Slovenský Národopis“ a iné vzácne knihy.

V „Slovenskom Národopise“ r. 1842 vyhlasuje Slovákov za súčiastku českého kmena, ich reč za nárečie češtiny.

Nie v odluke, ale v kultúrno jazykovom sväzku s Čechmi hľadá slovenský ideál.

Ján Hollý

Ján Hollý (1785 — 1849) je vlastne básnickým tvorcom samostatnej slovenčiny. Užíval nárečie západno-slovenské. Vytvoril veliké diela. R. 1827 počal písať „víťaznú pieseň“ v 12. spevoch: „Svatopkuk“. Je to epická báseň o tom, ako Svätopluk zradil Nemcov a prešiel k Moravanom. R. 1836 napísal druhú epickú báseň v 6. spevoch: „Cyrillo-Methodiadu“ o tom, ako bola pokrstená Veľká Morava. O tri roky pozdejšie vyšlo jeho najlepšie dielo, epos „Slav“, zbožňovanie starého slovanského praveku, o slovenskom praotcovi a víťazovi nad Čudmi, ktorý zabezpečil svojmu ľudu pod Tatrami bezpečné sídla. Je to výzva k jednote a svornosti.

Okrem tohoto má ešte iné sbierky, žalospevy a piesne.

Ľudovít Štúr (1815 — 1856)

Trenčan rodom, nadaný, nevšedný duch. Organizoval v Prešporku, ako námestník Palkovičov, slovenskú študujúcu mládež na prešporskom ev. lyceume. V jeho škole vštepovalo sa do mládeže národné a slovanské vedomie, práca za národ a Slavianstvo. Štúr vychoval celý rad slovenských pracovníkov, básnikov, politických dejateľov. Duch bol na počiatku československý. To dokazujú jeho vlastné verše, ktoré písal po česky, Kuzmanyho časopis „Hronka“ (1836 — 1838), študentské almanachy „Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského“ (1836) a „Jitřenka, čili výbornější práce učenců československých levočských“ (1840) prvý ročník Hurbanovej „Nitry“ (1842) atď. Slovanská vzájomnosť, húževnatá jednota literárneho jazyka s Čechmi a Moravanmi boly základným vodítkom Štúrovcov proti katolíckym Slovákom, ktorí pracovali na vytvorení literárnej slovenčiny.

Ale to bolo iba zpočiatku. Už roku 1843 — 1844 vznikla v Štúrovi myšlienka používať slovenčinu za literárny jazyk. Chcel si tým získať odrodenú domácu šľachtu, ktorá považovala reč českú za reč cudziu, chcel spojiť katolíkov, ktorí už užívali slovenčinu, s evanjelikmi a konečne chcel lepšie pôsobiť sa národné sebavedomie Slovákov rečou, nimi skutočne užívanou. Túto svoju myšlienku uskutočnil. Pridali sa k nemu najtalentovanejší mladí slovenskí spisovatelia; starší, soskupení okolo Kollára, ktorý bol najhorlivejším zástupcom literárnej jednoty s Čechmi, samé Česko a Morava boly proti slovenčine. Strhla sa dlhotrvajúca polemika. Štúr r. 1845 počal vydávať v slovenčine „Slovenskje Národnje Noviny“ s literárnou prílohou „Orol Tatránsky“; r. 1846 vyšly spisy „Nárečja slovenskuo“ a „Nauka reči slovenskej“; Hurban vydaval svoj almanach „Nitru“ (1842 — 1853) potom „Slovenskje Pohľady“; ten istý vydal prácu „Slovensko a jeho život literárny“ (1847); založili na návrh Hodžov literárny spolok „Tatrín“ — a za veľmi krátku dobu slovenčina, ako literárny jazyk, nad češtinou zvíťazila.

Najznámejší básnici zo školy Štúrovej sú: Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto a Sládkovič.

Samo Chalupka (1812 — 1883)

— farár na Hornej Lehote vo Zvolenskej, písal v ľahkom ľudovom slohu, menovite balady z dôb tureckých, keď Turci boli u nás, o nájezdoch tureckých na Slovensko, zveršoval mnohé slovenské povesti o starých hradoch a zámkoch.

Medzi týmito baladami je najchýrnejšia „Mor ho!“. Je to skladba o hŕstke petrovaradínskych Slovákov zo IV. stoletia, ktorých rimský cisár Konstancius prišiel potrestať pre ich snahy po samostatnosti, posolstvo ich urazil a potom obrovskou presilou po hrdinskej obrane povraždil.

Sobrané verše Sama Chalupku vyšly po prvý raz roku 1868 v Baňskej Bystrici.

Janko Kráľ (1822 — 1876)

Narodil sa v Liptove, roku 1840 prišiel do Prešporka, tu stal sa Štúrovým milačkom. Jeho prvé verše priniesla Hurbanova „Nitra“ r. 1844. Urobily veľký dojem a veľmi chytro staly sa známymi na celom Slovensku, ba i v Česku.

Mnoho veršov popálil. Tie ktoré vyšly tlačou, obsahujú obyčajne predmet z povesti a sú tiež ľahko, v ľudovej reči písané. Má mnoho balád, ale i lyrických básní. Jeho niektoré piesne sú ozajstné perly v našej literatúre.

Sobrané verše jeho vyšly v Turčianskom Sv. Martine r. 1893.

Ján Botto (1829 — 1881)

Narodil sa v Gemeri. Nedostal sa medzi prešporskú štúrovskú mládež, ale až keď táto prešla do Levoče. Zato bol však verným nasledovníkom Štúra. Málo básni, ale čo napísal, poukazuje na rodeného básnika.

Napísal celý rad krásnych balád v ľudovom duchu. Spracovával miestne povesti a pridával im tendenčný ráz.

Má dlhšiu epickú báseň „Smrť Janošíkova“. V nej zbásnil povesť o šľachetnom zbojníkovi Janošíkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával so svojimi dvanástimi pomocníkmi, až ho páni dali schytať a odsúdili na šibenicu.

Verše jeho vyšly v I. sväzku Pokorného „Knihovny Československej“ r. 1880.

Andrej Sládkovič (1820 — 1872)

— skutočným menom Braxatoris, bol tiež zo žiakov Štúrovskej školy. Jeho „Marína“, lyricko epická báseň, vyšla r. 1846. Spieva v nej o láske k Maríne, mladej, vznešenej deve. Báseň je plná reflexií o kráse, dobre, mladosti, nádeji; je v nej mnoho obrázkov o milenke, o kraji, rieke Hrone, Urpíne, okolí, kde ona žila, chodila, modlila sa, spievala.

Druhá väčšia jeho báseň je „Detvan“, napísaná r. 1847. Malá historia zo sliačskeho kraja o mladom Detvanovi Martinovi s Elenou, ako zastrelí kráľovho sokola, za čo ho volajú k výsluchu, ale tu sa zapáči kráľovi Matiašovi, ktorý ho zariadi do svojho „Čierneho pluku“.

Okrem týchto dvoch väčších básní má Sládkovič ešte mnoho menších ako „Milica“, „Svätomartiniáda“, „Gróf Šubič Zriňsky“ atď.

Z jeho lyrických básní sú najznámejšie tie, ktoré ako piesne prešly do národa, tak „Hojže, Bože“, „Slovenský brat, objím si mať“, „V slzách matička sedela“.

Literatúra 60-tych a 70-tych rokov

Politické pomery odrážajú sa i na slovenskej literatúre 60-tych rokov. Vydávajú sa almanachy a časopisy. J. Viktorin a J. Palárik vydávajú „Concordiu“ (r. 1858), J. K. Viktorin „Lipu“ (1860 — 64), Viliam Paulíny-Tóth a M. Ferienčík „Sokola“, Ján Kalinčák, potom Sytniansky a za ním Ferienčík „Orla“, J. Francisci „Pešťbudínske Vedomosti“, A. Radlinský „Priateľa školy a literatúry“, „Cyrilla a Metthoda“ atď.

V redakciach týchto časopisov a almanachov sú shromaždení skoro všetci spisovatelia tejto doby. Mnoho sa politizuje a i literáti venujú sa politickým otázkam.

Čo sa týče krásnej literatúry, pod pseudonymom J. Beskydova kňaz J. Palárik (1822 — 1870) napísal niekoľko dramatických prác. Tak na pr. „Incognito“, „Drotár“, „Smierenie, alebo dobrodružstvo pri obžinkách“.

Jonáš Záborský pod pseudonymom Vojana Jozifoviča (1812 — 1876) píše historické drámy, bájky a slovenský dejepis, Peter Zaboj Kellner Hostinský (1823 — 73) tragédiu „Svätoslavičovci“ a slovenskú mytologiu. Ľudovít Žello (1809 — 1873) popisuje vo veršovanom epose boj polabského Slovanstva a Nemectva v „Páde Miliducha“. Michal Mil. Hodža (1811 — 1870) svojim „Vieroslavínom“ propaguje myšlienku všeslovanstva a eposom „Matora“ kreslí postavu Janošíka — buriča. Viliam Paulíny-Tóth (1826 — 1877) básní, píše poviedky, politizuje, napíše i hru „Ľudskú komediu“, kde predstavuje skvelú budúcnosť slovenčiny; v novele „Matúš Trenčiansky“ opisuje tohoto ako ideálneho, samostatného pána Slovenska. Samuel Tomášik (1813 — 1887), pôvodca piesne „Hej, Slováci“ píše poviedky historické a náboženské. Mik. Ferienčík (1825 — 1881) tiež sa zaoberá písaním poviedok.

Ján Kalinčák (1822 — 1871) napísal mnoho povestí, zväčša historických. Tak „Knieža liptovský“, „Bozkovci“, „Svätý Duch“, „Milkov hrob“, „Serbianka“ atď.

Najlepšou jeho prácou je „Reštaurácia“. Dej je čerpaný zo slovenského zemianskeho života, ako sa vykonávaly kedysi voľby. Obrázky a postavy sú kreslené realisticky, verne, a je to práca literárne cenná.

Ľudovít Kubány (1830 — 1869) bol básnikom, ale napísal i veľký historický román „Valgatha“. Predmetom tohto románu sú uhorské zápasy Jiskru z Brandýsa a jeho predného vodcu Valgathu. Siahol i k poľským dejinám v svojej básni „Radzivilovna“.

V tejto dobe okrem krásnej literatúry pracuje sa i vedecky. Fr. V. Sasinek študuje staré uhorské dejiny, Pavel Dobšinský pracuje na kultúrnej historii a národopise, Samuel Ormis vydáva svoju „Výchovovedu“, Daniel Lichard rediguje hospodársky časopis „Obzor“.

Politicky účinkovali slovom i písmom menovite Štefan Marko Daxner a dr. Jozef M. Hurban.

Literatúra 80-tych a 90-tych rokov

Doba krutého maďarského nátlaku. Matica Slovenská, slovenské gymnázia v Revúcej, Kláštore pod Zniovom, Turčianskom Sv. Martine pozatvárané. Slováci zúfajú. V tomto smutnom čase zato malo Slovensko svojich najväčších básnikov a spisovateľov, ktorí literatúru preporodili, poťažne voviedli do nového rusla.

Svetozár Hurban Vajanský (1847 — 1916)

— ako básnik, beletrist a politik vyniká veľmi rýchlo. Básne svoje vydáva v sbierkach „Tatry a more“, „Verše“, „Zpod jarma“. Novely a romány jeho, ako Letiace tiene, Suchá ratolesť, Pustokvet, Koreň a výhonky, Kotlín atď., vychádzajú jedno za druhým v „Slovenských Pohľadoch“, v „Besedách a Dumách“ i v osobitných vydaniach. Politické články píše do „Národných Novín“.

V básňach oslavuje slovenskú zem a ľud, kriesi národné sebavedomie a hrdosť, spomína bratov Rusov a čaká od nich pomoci a osvobodenia. V próze maľuje obrazy slovenských vyšších zemianskych vrství, nie podľa skutočnosti, ale tak, ako si ich sám predstavuje. V politických článkoch je tiež skorej poet, filozof a romantik, ako politik.

Okrem toho je sčítaný, bystrý a ostroumný kritik a zaujímavý besedničiar. Je proti všetkým moderným prúdom, zbožňuje ozajstné umenie. Ruskú literatúru prenáša do našej a oboznamuje nás s veľkými spisovateľmi ruskými.

Vajanský obohatil slovenskú literatúru v každom smere, organizoval ju, ustálil formy, prozódiu, pravidlá prízvučného básnenia, vychoval si rad žiakov v poezii, próze, politickom smýšľaní i ponímaní krásneho umenia.

Sobrané diela jeho vydala turčiansko-sv.-martinská Kníhtlačiareň.

Pavel Országh Hviezdoslav (nar. 1849)

Píše iba básne. Zobrazil celý svoj život i všetky pocity, myšlienky, túžby, nádeje slovenského národa v svojich Prviesenkách, Spomienkach, Sonetoch, Letorostoch, Stezkách i Žalmoch.

V epických jeho básňach, ako Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, Poludienok, Večera, Na obnôcke, Prvý záprah, Bútora a Čútora, V žatvu — zrkadlí sa život slovenského ľudu a malého zemianstva.

Má epické básne s biblickým obsahom: „Agar“, „Rachel“, „Kain“. I biblickú drámu spracoval: „Herodes a Herodias“, v ktorej líči osud Jochananov.

Hviezdoslav je najväčší básnik slovenský terajšej doby. Bohatý typmi, rečou, prírodnými barvistými obrázkami a reflexiami, pozdvihol slovenskú poeziu na literárnu výšku.

Ako prekladateľ oboznámil nás s niektorými cennými inojazyčnými prácami. Prekladal zo Shakespeara, Schillera, Goetheho, Mickiewicza, Aranya, Petöfiho atď.

Martin Kukučin

— vlastným menom Matej Bencúr (nar. 1860), opisuje v svojich kresbách život slovenský, český a juhoslovanský. Cennejšie jeho práce: „Dies irae“, „Zápisky zo smutného domu“, „Rysavá jalovica“, „Mladé letá“, „Mišo“ atď. Má cestopisné črty z Čiernej Hory, drámu „Komasáciu“ i dlhý román z dalmatského života „Dom v stráni“.

Vyučil sa na ruských spisovateľoch. Opisuje život tak, aký je. V tomto ohľade je prvým slovenským spisovateľom. Jeho práce vydáva Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turčianskom Sv. Martine.

*

Z novelistov a románopiscov novšej doby možno spomenúť Elenu Maróthy-Soltészovú s jej drobnejšími prácami, ako „V černickej škole“, „Na dedine“ a iných, potom s jej dlhším románom „Proti prúdu“. Obraz zo slovenského života, zidealizovaný, aký by mal byť.

Sem patrí i spisovateľka Terezia Vansová, autorka mnohých kresieb, noviel, románu „Sirota Podhradských“, divadelného kusa „Svedomie“. Jej práce sa uverejnené z väčšej čiastky v „Slovenských Pohľadoch“ a ženskom časopise „Dennici“, ktorú dlhé roky redigovala.

*

Vo vedeckej literatúre v rokoch 80-tych a 90-tych vynikajú Jaroslav Vlček (nar. 1860), ako literárny historik, ktorý napísal roku 1880 „Literatúru na Slovensku“, pozdejšie (1890) prepracovanú pod menom „Dejiny literatúry slovenskej“. Jediná vedecká práca o vzniku, rozvoji, význame a cene našej spisby.

S. Czambel (1856 — 1910) napísal „Rukoväť spisovnej reči slovenskej“, „Slováci a ich reč“, „Československá národná jednotnosť, jej minulosť, prítomnosť a budúcnosť“. Czambel ustálil jednotnosť slovenského pravopisu, poukázal na bohatosť a rýdzosť našej reči. Dokazoval, že Slováci sú rečou Juhoslovania, a nie vetva národa českého.

Ako linguista, literárny a kultúrny historik uplatňuje sa Jozef Škultéty, redaktor „Slovenských Pohľadov“, ako literárny estetik Tichomir Milkin (Jan Donoval), bibliograf Rizner, sberateľ kultúrnych pamiatok, ľudopisných a prírodných cenností Slovenska Andrej Kmeť, ktorého zásluhou je i založenie Muzealnej slovenskej spoločnosti.

Ako dejepisca a autora mnohých historických kresieb spomenúť treba Juliusa Bottu. Najznamenitejšia jeho dejepisná práca je: „Slováci. Vývin ich národného povedomia“.

Najnovšia literatúra

Mladí spisovatelia so svojimi vedeckými prácami, prózou i veršom grupujú sa okolo časopisov: „Slovenské Pohľady“, „Hlas“, „Slovenský Obzor“, „Prúdy“, „Dennica“ a „Živena“.

Šrobár, Pavel Blaho, M. Hodža, Štefanek politizujú, Igor Hrušovský a Fedor Houdek píšu národohospodárske články, dr. E. Stodola pracuje na slovenskej štatistike, Karol Medvecký vydáva „Národopisnú monografiu Detvy“. Bohdan Pavlů (Paľo), P. Bujnák, Votruba, ako literárni kritici, hlásajú nový literárny realistický program.

Poeziu pestujú Ľudmila Podjavorinská (Riznerová), Martin Sládkovičov, Somolický, Kýčerský, Jesenský, Krasko, Rázus a iní.

Timrava (Božena Slančíková) píše novely. Hľadí na život realisticky. Čerpá z ľudu i vrství vzdelanejších. Je ostrou pozorovateľkou. Lepšie jej novely: „Veľké šťastie“, „Bez hrdosti“, „Márnosť všetko“.

Jozef Gregor Tajovský píše rozprávky a divadelné hry.

Jan Čajak (Aliquis) je poviedkárom a novelistom. Napísal i román zo slovenského života: „Rodina Rovesných“.

Ako poviedkár osvedčil sa i Ondrej Kalina (Smetanay) svojou poviedkou „Návrat“.

Sú okrem spomenutých ešte mnohí, ktorí si ešte len prebíjajú cestu k všeobecnému uznaniu.

Slovenská literatúra je, ako vidno, mladá, ale na svoju mladosť bohatá. Že sú naše knižnice nie plné slovenskými knihami, príčinou je i to, že bolo málo podujímateľov a nakladateľov, ktorí by boli sosbierali po rôznych časopisoch roztratené poklady našej spisby. Nebolo škôl, nebolo verejných biblioték, nebolo spisovateľských kruhov, umeleckých spolkov, lebo nesmelo byť. Každý náš spisovateľ len popri každodennom zarábaní chleba, v chíľach oddychu mohol sa venovať svojim vyšším pohnútkam a uplatniť svoje zvláštne schopnosti. Celým svojím umom a citom, celým svojím životom nikto nemohol sa u nás venovať literatúre.

V našom novom, svobodnom štáte, verím, bude všetko, čo nám v bývalom Uhorsku chybelo, a len potom vlastne uvidíme, čo všetko máme.