ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedel som v kaviarni pri obloku na kanapke a prezeral obrázkové časopisy. Bolo predpoludním. Kaviareň prázdna. Pohrúžený do obrázkov v tichu zavŕzgali dvere. Zdvihol som oči, či nevošiel nejaký známy. A naozaj. Do kaviarne vkrivkal Maľvík, bývalý politik, starší už človek a môj dobrý známy. Hneď som ho poznal po nápadne rovných obrvách, chĺpkoch na nich, zahojenou červenkastou jazvou nad pravým okom. Bol zarastený, v čiernom ošúchanom kabáte so zvisnutými plecami, v úzkych, bledých nohaviciach a v sandáloch, na ktorých remenné mriežky sa už kde-tu potrhali. Zastal, poobzeral sa a pošiel v tú stranu, kde som sedel. Videl som jeho posmievačný úsmev a ostré ihličky v pozore. Aj on ma musel poznať. Predsa prešiel popri mne akoby ma nepoznal a sadol si na susednú kanapku. V posledné časy sa mi často stávalo, že ma tí najznámejší nepoznávali. Nedivil som sa Maľvíkovi. Boli také časy, keď ľudia najradšej doma sedávali, sami vychádzali, keď museli, nedívali sa na seba iba ak potajomky, nepozdravovali sa na verejných miestach a v krčmách, kaviarňach vyhľadávali kútiky, kde ich nikto nezbadal.

„A čo nového?“ počul som zašuškať. Obzrel som sa. To Maľvík hľadiac von oblokom šeptal ku mne.

„Prisadni si, tak ti poviem. Alebo si ja mám prisadnúť k tebe?“

„Poďme radšej ďalej, sem vidno z ulice.“

„No a keď vidno?“

„Snažím sa byť neviditeľný. Vieš, oči kolem. Veď ti poviem.“

Prešli sme od obloka do vnútra kaviarne, ale ani tu sme dlho neobsedeli. Asi o tri stolíky ďalej od nás sadol si akýsi neznámy, tučný mladý pán. Zdalo sa, že nás nezbadal pre kabát na vešiaku, čo stál medzi nami a ním. Vytiahol z vrecka noviny veľkého formátu a zmizol za nimi. Maľvík sa stal neposedným. Mihol a ľahko drgol bradou k tretiemu stolíku, priložil si na chvíľu prst na ústa a odvrátil sa odo mňa.

„Čo ti je?“

„Pozri na toho mládenca s novinami, ako sa mu oči gúľajú z kúta do kúta.“

Dotkol sa mojej ruky a upozornil ma rýchlym, tichým hlasom.

„Ale nepozeraj hneď. Potom, tak, akoby si náhodou zavadil o neho pohľadom.“

Presadol si chrbtom k neznámemu, aby mu nevidel do tvári. Pri presadaní čosi takého vypustil z úst, ako „peleš lotrovská“. Nerozumel som mu dobre a nahol som sa k nemu.

„Čo hovoríš?“

„Nenahýnaj sa ku mne,“ odtiahol sa odo mňa naľakaný, „to by vyzeralo, ako čoby sme nejaké tajnosti pretriasali. Poďme heno do kúta. Tam nás nevidí. Budeme môcť slobodnejšie hovoriť.“

„Veď sem nedopočuje,“ nechcelo sa mi toľko presadať.

„Ale vidí. A potom tí ľudia majú v jednom vrecku mašinku, ktorá každé slovko zachytí, v druhom vrecku má fotografický aparát v podobe cigarníka. Vyloží ho len pred seba, otvorí akoby vyberal cigaretu, spustí, a už nás má v aparáte. Prepýta sa sklepníka kto sme, čo sme, a ani nevieš, len keď ťa stihne nešťastie.“

Videlo sa mi, že priateľovi preskočilo koliesko. Všade vidí nebezpečenstvo, vo všetkom a v každom strašiaka. Mánia prenasledovania? hádal som a mimovoľne pozrel na tučného mladého človeka. Zazrel som mu len nohy, potom oko raz na jednom, raz na druhom kraji novín, kedy-tedy aj obe oči nad novinami. Že by nás skutočne pozoroval? Po chvíli som zas tajne pozrel na neho. Práve odšmaril noviny, akoby sa nahneval na ne, pokrútil hlavou a zošpúlil ústa. Myslel som, že si chce odpľuť. Pritom zaškúlil na mňa, videl, že sa dívam na neho, vzal zas pekne noviny, poskladal ich, potľapkal rukou, potom strčil prst za golier, pomykal hlavou a ústami začal prskať. Dojem bol hneď iný. Noviny sa mu páčia, golierik ho stíska a do úst sa mu dostalo iste vlákno dohánu z cigarety.

„Sem sa díva,“ zatelegrafoval som očami priateľovi.

„Poďme do kúta,“ naplašil sa a nečakajúc moju odpoveď, zobral sa a prešiel za pokladnicu, kde ho neznámy nemohol vidieť.

Zdvihol som sa a šiel za ním.

Mladý tučný človek držal v ruke peniaz, ktorým chcel už-už poklepať na stolík, aby platil, ale ako sme sa premiestňovali a šli ďalej od neho, strčil peniaz zas do vesty a fúkol nosom. Vydýchol si. Čo, aj ten sa bojí? — prekĺzlo mi hlavou podozrenie.

„Tu bude dobre. Až sem nedovidí a nedopočuje,“ obľahčene povedal Maľvík, „tu sa môžme otvorenejšie rozprávať.“

Ledva to dopovedal, nakukla za kasu bledá, úzka tvár pokladníčky so zlatistým hniezdom vlasov na hlave a popolavým brieždením vo veľkých, naširoko otvorených očiach. Pozrela na nás a zmizla.

„Stopujú nás,“ zdesil sa Maľvík, „nešťastná kaviareň. Sem viac neprídem. Tu je samý špión. Poďme k Dunaju. Tam si sadneme na niektorú opustenú lavičku. Smelo si pohovoríme. Pozri, aký je pekný čas. Ale ty choď popredku. Ja pôjdem za tebou, aby nás spolu nevideli. To by bolo nápadné.“

Chcel som namietnuť, že nás pri Dunaji skôr zbadajú ako tu za kasou, ale načo strašiť nastrašeného. Prikývol som.

„Tam v parku nájdi lavičku, kde ľudia veľmi nechodia,“ upravoval ma, „ja ťa už nájdem, ak sa len niečo nestane.“

— Mánia, mánia, — ozývalo sa mi v hlave. — Aký úbohý človek. Mal by som ho nechať osamote. Bol by spokojnejší…

Ale moja zvedavosť zvíťazila. Čo z toho bude? Čo mi povie? Šiel som. Mladý tučný človek, keď videl, zas vytiahol peniaz z vrecka vesty. Zas chcel platiť a tiež akiste ujsť z tejto podozrivej kaviarne. Keď som ale stúpal k východu, azda od radosti, položil si peniaz na dlaň, udrel druhou rukou na zápästie a vyskočivší päťkorunák chytil do hrsti. — Nič sa nedeje, — hovoril mi tento pohyb, — vidíš, aký som bezstarostný, darmo ma špehuješ.

Pri Dunaji bolo plno malých detí, pobehujúcich sem a ta, samé detské kočíky, opatrovkyne a mladé matky. Penzisti sa vypekali na slnci. Lavičky obsadené. Ak si sadnem na takú, na ktorej niekto sedí, Maľvík si neprisadne. Zastal som si ku kamennému nábrežnému múriku a díval sa na blyštiaci sa Dunaj, ako si pomaly a pokojne tečie. Ten sa veru ničoho nenaľaká. I keby Bratislava horela, nevzruší ho to. Vlny ustúpia lodiam, ľuďom bez huku, a zas sa spoja vyrovnané. Tečú si dolu ako im príroda prikázala. Hej, ty Dunaj mäkký, ústupčivý a predsa pevný, nebojácny a nezlomný!

Pocítil som za svojím chrbtom človeka. Maľvík! Stál na dobrý krok odo mňa, obrátený bokom ku mne. Nedíval sa v moju stranu. Hovoril, ako keď sa niekto sám so sebou zhovára:

„Tu sa nedá nič robiť. Poďme ku mne. Bývam neďaleko. Hybaj za mnou… Nekývaj hlavou, že rozumieš… Vidíš hen policajta… Hneď by bol tu… Opatrne… Aspoň päť krokov diaľka… Druhé poschodie naľavo.“

Šiel som za ním zďaleka, ako rozkázal. Pred bránou domu, kde býval, poobzeral sa na všetky strany ako nedôverčivý vták a vošiel. Kým som vyšiel na druhé poschodie, dvere bytu mal už zavreté, musel som cengať. Sám mi ich otvoril. Pozrel napravo, naľavo, ponad zábradlie dolu na schody, či ma niekto nezbadal, a hlasno sa ma opýtal ako neznámeho:

„Koho hľadáte?“ Potom dodal tichšie: „Poď chytro!“

Keď zavrel dvere na kľúč, vysvetlil: „To ja tak očistom, aby sa nepovedalo: ,Tajná schôdzka!‘ Dajú pozor na všetko. Domovník si zapisuje, kto koho navštevuje. S nikým si sa nestretol na schodišti? Nik ťa nevidel?“

„Nik.“

„Má oblôčik a tým pozerá, kto ide, ako had sa vykĺzne a plazí sa v papučiach za príchodzím, vypátrať kde ide, ku komu? Hoci je môj zamestnanec, lebo veď tento dom, ako vieš, je dosiaľ ešte môj, či sa opovážim vyhodiť ho? To by bolo ešte horšie. Radšej trpím, že ma a mojich obyvateľov zrádza. Za to ho odmeňujú. Nadarmo zachádzam s ním ako s maľovaným vajcom. Podlá dušička!“

Po dverách zavrel aj oblok na pitvore, potom všetky obloky v priestrannej izbe, kde sme vkročili. Bola to panská izba s fotelkami, písacím stolíkom a malou knižničkou. Steny holé a lacné handričkové koberce na podlahe. Nazrel pod fotele a ponúkol, aby som si sadol, poňuchal v kútoch a šiel do ostatných izieb spraviť poriadok, iste sa presvedčiť, či tam naozaj nikoho niet. Keď sa vrátil, hodil podušku na telefón, aby, vraj, nepočuli náš rozhovor, lebo je taký aparátik, ktorý každé slovko berie na valec, a už aj dostaneš nočnú návštevu, na každý pád nočnú, ktorej sa potom nestrasieš za týždeň. Prekutajú všetky kachle, rúry, zásuvky, vrecká, párajú futrá, budú nadvihovať koberce, vlezú do každej dierky ako šváby, vytriasať ti budú knižky, rozoberú väzbu kníh, nazerajú do starých topánok, papúč, váz, posnímajú obrazy, odchýlia visiace hodiny, snímajú ciferblaty, pýtajú od teba vreckové hodinky a hľadajú pod ich vrchnáčikom…

„Ešte aj ústa som im musel otvoriť, či tam nemám nejaký požuvaný leták, vybrali mi vatu z uší,“ zasmial sa Maľvík kyslo, „staré ľúbostné listy spred dvadsať rokov mi vzali ako podozrivý materiál, pravda, s vreckom múky, dvoma kilami cukru, dvadsať dekami čaju, štyrmi vajíčkami, kúskom masla a troma štangličkami čokolády ako nedovolené zásoby. Na dovažok, rozumie sa, zabalili i mňa. ,Musíte nám vrátiť návštevu‘, rehotali sa cynicky… Dlho ma tam držali… Kto by nemal niečo podozrivého v dome, najmä keď pasú po ňom, lebo by sa hodil pre akýsi úrad?… A vieš, že okrem domu nemám iný majetok. Tento dom je celý môj kapitál, z ktorého žijem…“

— Ach, tu je kľúčik tvojho strachu, — vyjasnilo sa mi.

„Teraz už chápeš moju opatrnosť. Ak sa v niečom previním, stanem sa politickým zbohatlíkom a môžem ísť po žobraní. Aj tak už mám na rováši svoju minulosť.“

Sklonil hlavu a pritisol si sluchy prstami.

„Niet už, priateľ môj, privátneho života,“ zavyl bolestne, „ľudia nie sú svoji, nikde a nikdy. Vždy a všade patria verejnosti i so všetkým tým, čo majú. A keď niet privátneho života vôbec, v ktorom by zablyslo svetielko radosti, úprimnosti, priateľstva, bezpečnosti, chvíľočky slobody, ktorú by si mohol venovať sebe samému podľa svojej chuti. Nevieš, či spokojne doobeduješ, či budeš môcť nerušene prečítať príjemnú ti knižku do konca, či je nie nebezpečná, či je tvoja poznámočka, ktorú si si zapísal do notesa, nie závadná, lebo veď môžu prísť, notes nájsť a bieda je hotová. Keď píšeš priateľovi, či ťa neprenasleduje príšera: pozor! A ak list otvoria, prečítajú a odložia ako dokument proti tebe. Keď si večer ľahneš, nikdy nevieš, či sa zobudíš v svojej posteli a nie na nejakej áreštantskej prični. Veľmi sa už starajú o tvoj privátny život, o tvoje myšlienky, city, hovory, písma, styky. Len tak smieš zmýšľať ako oni, len tak cítiť ako oni, hovoriť len to, čo oni popíšu, písať len to, čo oni pohovoria. Šuškať sa nesmie, počúvať to, čo bys chcel, ti zakážu. Určia, čo ťa má tešiť a čo kormútiť, aké obrazy a sochy uctiť, čo jesť a koľko, aký odznak nosiť, ako sa pozdravovať, do koho sa zaľúbiť, koho pojať za manželku, koľko detí splodiť, kedy a kde sa prechádzať, aké krčmy, kaviarne, hostince navštevovať, kedy domov prísť, akú spoločnosť môcť prijať v svojom príbytku, koľko slúžok mať, akou farbou natierať svoju firmu, kde kupovať, u ktorého doktora sa liečiť, ktorého advokáta môcť požiadať, aby ťa pri súde zastúpil, kto môže byť na čele privátneho obchodného podniku, kto v správe. Ak máš vlastný dom, vyženú ťa z neho za štyriadvadsať hodín, lebo je na ulici, kde ti je nedovolené bývať alebo že ho potrebuje iný významnejší človek ako si ty. Ak máš vlastný majetok, vezmú ti ho preto, lebo iní taký majetok nemajú, ak máš podnik, hoci s handrami alebo so starým železom, dajú ti do neho kompana, ktorý hoci ani peniazmi ani rozumom neprispeje k rozkvetu biedneho obhodu, berie za fajčenie na pulte osemdesiat percent z dôchodku. Ak si štátny úradník alebo berieš krvopotne zaslúženú penziu, môžu ťa z úradu z jedného dňa na druhý vyhodiť, penziu odobrať podľa toho, ako sa im tvoja opičia tvár páči, ak sa im páči — nie, ak sa im nepáči — áno. Postihnutí nech sa idú pásť alebo počúvať koncerty Usmievavého Slovenska.^[1] Slovom, je to číročistá Radosť zo života…“^[2]

Maľvík buchol na stolík.

„Nie sme už ľudia! Sme kamenie, do ktorého môže hocikto zakopnúť. Kamenie je nemé. Nič nepovie. Ba horší sme! Kamenie aspoň zaštrkoce, my ani to… Ľudia sa tratia ako ihly. Dnes jeden, zajtra druhý. Nevieš, kde sa podeli. A chýr letí. Zavreli ho. Nie, nezavreli, — zastrelili, nie, nezastrelili, — obesili, nie, — žije, ale ho mučia, vlasy mu vykmásali, všetky zuby povybíjali. A prečo? Previnil sa. Čím? Slovom, lebo niečo povedal, písmom, lebo niečo napísal, činom, lebo niečo urobil, životom, lebo hral v minulosti poprednú úlohu, rozumom, šikovnosťou, lebo si nadobudol majetok, to sa vie, že neoprávneným spôsobom, previnil sa, lebo má veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok, a tak je teda nebezpečný. Rozum, majetok, peniaze, šikovnosť, usilovnosť, veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok môžeme mať len my a len my sme oprávnení hovoriť a písať a robiť, čo nám prospeje. Nebudeme chovať na svojich vlasteneckých prsiach hada. Neveríme mu, neveríme! Zradca! Ožobráčiť ho, zavrieť, umučiť, zabiť! Aj keď nič nespravil, nič nepovedal, nič nenapísal, ale má čosi, čo sa nám zíde. Nie je náš. Stačí. A ak sa ukazuje ako náš, to sa len pretvaruje, chce si len zachrániť, čo má, klame nás. Preč s ním!… Máme ľudí, dáme pozor na vás podvratníkov. Celé húfy číhajú za vami, ani neviete, kto. Možno, že váš najlepší priateľ, možno, že vaša vlastná žena, vaše vlastné decko. Peniaz je ten rajský had, čo zvedie s malou výnimkou každého terajšieho Adama a Evu… Docielili, že niet života. Ľudia si nedôverujú. Boja sa jeden druhého. Starí známi sa nepoznávajú, keď sa zídu. Robia sa slepými i nemými, ale ich uši sú dlhé. Celá krajina akoby bola blázincom zastrašených nemých a slepých, ktorí zato každý zvuk desaťnásobne počujú. A dozorcovia, nie žeby chlácholili, zaobchádzali s nimi ako sa patrí, nie, oni hneď kazajku, aby sa stali nehybnými, bezmocnými a ešte väčšmi nastrašenými.“

„Strašné je, čo hovoríš,“ vydýchol som stiesnený od týchto rečí, „načo to všetko?“

„Naháňajú strach iným, lebo sa sami boja. Nálet na ľudí bez aeroplánov a bez bômb, ale výsledok jeden: ľudia sa skrývajú a skrývajú v sebe všetko, čo ich robí ľuďmi. Zvierací strach, ako keď sa pes trasie pred búrkou. Ja, priznám sa ti, mám stále pocit, že sa stane nejaké nešťastie. Ak sa osmelím vyjsť, ako napríklad dnes, sprevádza ma myšlienka, že ma niekto ovalí, že spadne zhora tehla a prebije mi hlavu, obídem každého policajta, aby ma nezobral, vyhnem sa deťom, aby ma azda neurazili a doma v noci zavriem dvere vedúce do druhej izby, aby som nevidel temno, v ktorom sa mi vše marí akési veľké blyštiace sa oko, biela ruka s revolverom, zaťahujem záclonky na knižnici a ak by odtiaľ niekto pozeral, čo robím… Hej, a tí, čo nás strašia, sú najväčšmi nastrašení. Všetkého sa boja, čo by ich slamené nohy mohlo podkosiť a bičík moci vytrhnúť z ich trasľavých rúk. Ohromní sú v jednom — v bázni. Strašní sú, aby sa ich ľudia báli. Strašní sú, lebo sa ľudí boja. Všeobecný strach. Všeobecná pomätenosť. Nastrašení sa boja strašiaka, strašiak nastrašených. Niet života…“

„A čo by bolo treba robiť?“ opýtal som sa.

„Nebáť sa.“

„Tak sa teda neboj.“

„Dvojaká možnosť je. Alebo aby sa generál nebál. Keď sa ten nebojí, smelí sú aj vojaci. Alebo ak sa generál bojí, treba dosiahnuť, aby vojaci boli smelí, tak bude smelý aj generál. Lenže my sme tak, že sa u nás aj generál bojí, aj vojaci.“

„No už ako ktorý,“ zaprotestoval som.

„A ešte horšie,“ pokračoval Maľvík, nepočujúc moju poznámku, „u nás generál straší vojakov a vojaci generála.“

Čosi zaklepalo. Znelo to, ako keby niekto klopal na prázdny hlinený hrniec. Zvuky som si nevedel vysvetliť. Maľvík obledol. Viečka sa mu zatriasli. Oboma rukami sa chytil ramien fotela, azda aby nespadol od ľaku.

„Telefon pod poduškou,“ ledva vedel povedať Maľvík, čo mu dych zastavovalo. S vypleštenými očami sa ma opýtal.

„Kto môže teraz telefonovať? O tomto čase?… Hľadajú ma. Chcú vedieť, či som doma.“

„Ale veď je deň a oni chodia len v noci, sám si hovoril,“ uspokojoval som ho a zdvihol sa k telefónu.

„Nie, nechoď, nehlás sa. Nie som doma,“ chytil ma za rukáv.

Klopanie prestalo. Maľvík skočil. Nemohol obsedieť. Počal sem a ta po izbe chodiť. Odtiahol záclonku na knižnici a vytiahol zo spodnej poličky ručný kufrík. Otvoril ho a nazrel do neho, či je všetko v ňom, čo najsúrnejšie potrebuje. V tie časy mali mnohí také kufríky, a ak by sa niečo stalo. Nevládal sa premôcť predo mnou. Ba sa aj zamračil na mňa. Bolo to také, akoby ma chcel pohľadom vyhodiť z izby. Sám by utiekol, keby mňa tu nebolo. O niekoľko minúť som sa odporúčal. Ledva vedel zatajiť radosť, že odchádzam. Stratený človek, myslel som si idúc dolu schodmi a preklínal som v duchu všetkých strašiakov a nastrašených.

* * *

Dobre som prorokoval, že je Maľvík stratený človek.

O niekoľko mesiacov neskoršie zacengal ktosi na mojom byte. Išiel som otvoriť. Zhrbený, starý človek s rozrastenými, šedivými fúziskami a širokou, dlhou, rozcuchanou bradou, stál predo mnou. Mal odznak na prsiach, mäkký, lódenový, končitý klobúk s roztrhnutou šnúrkou, a čo bolo najnápadnejšie, krátke špinavé, remenné nohavičky s kvastličkami, chudé, chlpaté nohy v krátkych, zafúľaných pančuchách a roztrhaných sandáloch. Bral sa do chodby.

„A čo chcete? Koho hľadáte?“ pristavil som ho.

Odstránil mi jemne ruku a hlas sa mu zatriasol:

„Veď ja tu bývam.“

„Ako sa voláte?“

Pozrel k povale, pochodil pohľadom po múroch a zastenal:

„Ani neviem.“

„To je mýlka. Vy tu nebývate,“ chcel som ho presvedčiť, hoci som už vedel, že mám do roboty s pomýleným človekom.

„Ale ja som tu kedysi býval, a to vo vlastnom dome. Potom mi ho vzali, ani nezaplatili,“ tvrdil neisto.

„Aká ulica, aké číslo?“

„Keby ja vedel.“

Prizrel som sa mu lepšie do tváre. Čosi známeho mi kmitlo v nej. Oči — pichľavé ihličky. A veď i ústa. Spodná, bledá pera akoby výsmechom vydutá. Jarôčky na stranách nosa, ťahajúce sa k fúzom. Červenkastý šrámik nad pravým okom, nápadne rovné obočie s chĺpkami obŕv…

Ale už aj pribehlo neznáme dievčatko k nám a chytilo starca za ruku.

„Poď ujo. Ty hen tam bývaš,“ ukázalo hlavou nazad.

„Hen tam?“ zakýval hlavou na nie, „toto je môj dom.“

A bral sa ďalej dnu.

„Ako sa volá tento pán?“ sklonil som sa k dievčatku, aby som nadobudol istoty v tušení.

„To je náš ujo, pán Maľvík. Vždy nám ujde z izby a hľadá svoj dom.

„Ach, priateľ, milý, nešťastný priateľ, poď ku mne,“ chytil som ho za pazuchu, „môj dom — tvoj dom. Aj ty, dievčatko, poď,“ volal som ich dnu.

Šli, a srdce sa mi triaslo v žiali.

„Hľadá svoj dom!“