Listy Janka Jesenského 1 (1890 — 1918)

Hruď dme sa bôľom slzy kryštálové. Rinú dol’ lícom, vrásky kryjú čelo. Padajú na nás, bôle, smútky, nové. S ich ramenami objali nás vrelo. — atď.

Hlas trasie bôľom sa, z chladnúcej hrudi Vlniacim prúdom prúdia sa mi vzdychy. A v hrudi chladnej spev sa smutný zbudí. A veje vzduchom cez večierik tichý. — Mesiaca svieti ľúbozlatá splň. — Hviezdy s hlávkou veselé sa trasú. A mojich citov spevy ako vĺn tlupy, vinú sa večerného času. — Večerný vetrík šelestí listami stromovia, šumot ich milo mi zneje. Zrazí sa šum ich s mojími spevami. A spev ten lepšie mdlú hruď rozohreje. Spievam tichúčko v jasné nebo hľadím. A predtým čerstvý zaniká už šum. V nádejách mojich zas znovu sa zmladí. Opustím miesto, miesto mojich dúm.

Kŕčovito sa ruka v páse zovrela. Tvár zbĺkla ohňom, iskry sršia z očí. Tieň dúm hladučký čelom preletela. Hnevu zlo jazyk búrnou zlosťou močí. Zdvihne pravica sa, žily vyvreli na bielej ruke, krv sa silno prúdi. A ústa hromovým hlasom zkypeli. Myseľ za pomstou, pomstou strašne blúdi. Ha, ký to ďas? akí to ľudia u nás? — Či miesto srdca skalu majú v hrudi? Zbojstvom krutosťou splnený ich hlas. Po neľudsky s biednymi ľuďmi súdi. — Ó! nevrešť huba soka nášho krutá! Ó mlč ty s rečou smelá hlúpa baba. Skuj ruky slabé — krutý tyran v putá. A zrízni barbar slabučkého raba. —

I Videl som tvár a uhľočierne oči. Ich lúč na smutnú tvár mi zletela. A tajný cit mi srdce moje močí. A tieseň sladká srdce zovrela. II Videl som oči, krásnej tvári rtíky. Tvár tá milučká v mysli utkvela. Videl som jemnej tvári jemné švíky. A tieseň sladká srdce zovrela. III Videl som tvár a očí lúče jasné i úsmev blahý na tvár hodili. Priľnulo ku mne stvorenie to krásne. Ramená lásky hruď mi ovili. IV Horúci bozk som vtisol na jej čelo. A objem sladký spojil dve telá. V hrudi ma dačo sladko zabolelo. A tieseň sladká srdce zovrela.

I Keď v plienkach bol som, matka starostlivá, verím, že vtisla bozk prvý mi v tvár. Čas ten zabudla pamäť zábudlivá. V ume vyhasla prvých rokov žiar. II Nemyslite, že tento bozk bol taký. Ten bozk octnul sa v pernách dievčiny, keď stretli sa nám ľúbosť plné zraky, pod haluzami sediac čečiny. III Večerný vetrík podúval vetvami stromovia vetvy šušťali milo. Vtedy spojili sa perny s pernami, rameno bielu šiju ovilo. IV A bozk môj prilnul k sviežim rtíkom tváre. Milučkej devy spurpurela tvár. Z úst ľúbosťou mi kypeli poháre. Z čiernych jej očú svietila mi žiar.