ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo blesku lustrov sálou vonnou
už schytil vietor hudby tónov
po páre páry v tanca vír.

Tvár našli oči, ruky dlane,
hruď našla prsia milované
a v lícach smiech a šťastia pýr.

Pán s hrdým čelom, vlasom vraným,
vo zrakoch s divným ohňa planím,
sa klania kráse krásavíc

vo bielom šate, s plavým vlasom,
vo veľkých očiach z neba jasom
a bielej šije, bielych líc.

Už letia v tanci. V sály kúte
sa díva chlapča zabudnuté
za nimi — v jeho duši žiaľ.

Na handre handra, smeť na smeti
a blata kusy v jeho pleti,
nímž pestrý pán ho okydal.

A krása letí. Verí v slová,
čo trepe huba panákova —
v stisk verí, verí v jeho vzdych.

Ó, never, deva, v krásu masky!
To pozlátka, to larva lásky,
lož, lesť je všetko v slovách tých!

Tam v kúte pravá tvár sa skrýva,
tam pravdy kyslej čierna skyva,
tam lásky vrelej plná dlaň!

Ó, vráť sa! Devu tóny mámia,
na hruď mu bielu hlávku skláňa
a v pery bozky tisne pán…

Cez okenice svetlo šedé
sa vkráda v sál už, tváre bledé
už tratia sa… Zatíchla sál.

A hasnú svetlá, pláštik berie
si deva sama, hľadá dvere…
Tam v kúte niekto zaplakal.

Ako keď na zimu slnka lúče zlaté
v chladnú pôdu blysnú v stromov inovate,
v ľadom skuté rieky, v zasnežené kraje,
na zamĺkle cesty, hory, lúky, háje —
priletí vták prvý jara potichučky.
Myslí: stromy kvitnú, zelené sú lúčky,
pôda teplom puká, oheň blyští z chlma
vrchov — a ten vtáčik o vesne je duma.
Mrazný vietor fúkne, prvý sniažik padne,
vtáčik odletuje, poznovu je chladne…

Ajhľa, tak váš kvietok z prekrásneho venca,
ktorý mlunne vlietol semá do Lučenca
ku mne medzi aktá, zákonníky, knižky,
navrátil mi svet ten stratený a blízky.

Uvidel som znova: večer tichý, krásny,
cez agáta lísťa mesiac svieti jasný.
Na lavičke sedia traja, štyria, piati.
Milo hľadá fľaky, Samo ako svätý
vraví šeptom, slečna Marka tá sa smeje,
Ivan pokrčený kúri, myslí kde je
teraz Anča, má-li ísť na šálku kávy.
Slečna Ľudmilka tá s prstami sa baví.
Milan medzi pánmi na bürgera^[254] hrá si,
druhý Milan hľadá dneska zlaté vlasy,
hľadá, paše dojmy, perla, čo on povie.
Čo robí, to neviem: slečna Novákovie?
Mamka tá je hore, Jano sa dnes duje,
a či na budúcnosť pekné plány snuje.
Vilo pokukáva v Olinkine očká.
Ruky v lone, ticho sedí Olinôčka.
Etka je na mlieku s Oľgou Hurbanovie,
sever zmizol z nej, včuľ v efektoch si hovie.
Slečna Anka úlev iste v hudbe hľadá,
odhrnula sukne, ku cimbalu sadá,
tečú tíško piesne, on je medzi nimi.
Slečna V. tá v mysli spočituje gími…

A tí piati sedia… Mesiac vystupuje,
nad agátmi svieti. Vietor pofukuje.
Veža desať hlása. Domov
duma letí…
Ruka klesá k aktu — zmizli pekné svety.
Zima von a dlhá zasnežená cesta…

V ume ste mi všetci! V srdci — nieto miesta…

Už nad lipy vyšla luna,
aleja sa v svetle blyští.
Rybník skvie sa, v tichosť parku
z diaľky potok zurčí čistý.

Ľaliová tvár a slncom
opálené mladé líce;
v jeho oku plameň lásky
a v jej pohľad holubice.

Ona kráča zvoľna. On je
akoby pri plote raja:
jeden krôčik — už je v raji,
a v tom raji — iba dvaja.

Stoja. Ona ľnie ku prsiam,
v ktorých lásky vulkán víri
a tie líca ľaliové
a tá bledá tvár sa pýri.

Slabá, mäkká ruka silnie,
silná ruka mäkne náhle.
Štyri ruky objímajú
všetky svety neobsiahle…
Nikto ich viac nerozdvojí.

Ja znovu vidím osvetlenú sál
a čujem kúzlo plesnej harmónie.
Zabĺklo líce. Srdce tuhšie bije.
A v oka mieri horí vrúci pal.
Ó, ako blízko zabiť denný žiaľ:
Môcť padnúť kolo beloskvúcej šije —
už žitia každá chvíľka vence vije,
že radosťou by človek zaplakal…

Lež zmizla doba. Doby viacej nenie,
kde žitia krajší býval jeho sen.
V ňom najkrajšie pre túžby v láske mrenie.

Včuľ hlúpe citu sipenie a vrenie:
Smiech v očiach, v pernách dennej reči tieň:
že cítil človek krásy okúzlenie.

Za pohľad veľký, trojnásobný
prijmite moje komplimá.
Je obrázok to ozaj zvodný,
je krásna vaša Žilina.

Tie biele veže mesta v slnku,
hôr volajúcich modrý pás,
rad dumných ízb! Oj, neraz vlnku
v ich múry hodil starý čas
vo svojom historickom toku.

Tam báječného korza stín.
Tam slzu rozpramení v oku
ten starý, žltý Budatín.
Tam so spevom Váh nadol speje.
Tam veľkolepé fabriky.
Tam mladý sádok bez aleje.
Tam s alejou park veliký.

Tam v trafike sú špeciálne.
Tam na sobotu bude bál.
Oj, miesto skvostné, ideálne!
Oj, Žilina, môj ideál!
Do spevu ladíš moje pery…
Lež, pravdu! Žiadne výčitky:
Najpeknejšie sú Studničky
a jedno dievča v atelieri.

Mier oka mení sa na vrúci pal.
Chlad líc zabĺkne. Srdce tuhšie bije.
V sfér hudby letí duša harmónie,
sŕdc ľudských peklo zapomínaš kal.
Mnieš, celý svet že ohňom vzplápolal,
čo v prsiach tvojich sladkosťou sa ryje.
Tu zrazu desným škrekom bieda zvyje
i obzrieš sa i hanbíš, že si spal:

Na svetlých poliach čiernych vlkov tieň,
na pravdy prosby zloby zlorečenie,
za zlorečenie mäd, za prosbu blen.

Ó, zbohom, túžieb malicherných vrenie,
ó, zbohom, divné lesky očú žien,
ó, zbohom, vašej krásy okúzlenie!

Pri pive sedím sám a sám.
Ó, prídi, drahé spomínanie,
a polož aspoň v pekný rám
tie dlhé, smutné chvíle rannie,

nech v dešperátny obraz ich
kus svetla z jeho blesku padne,
nech, keď sa z pŕs vykradne vzdych
a zbije túžbou srdce chladné,

sa nazdajú, že pijem rád,
že myšlienka mi v kraje letí,
kde plzenčiny mierny chlad
v prelestných pohárikoch svieti!

Ó, prečo metáš, fujavica,
tie snehy v moju smutnú tvár,
že načim dlaňou zastrieť líca
a rozžialených očú pár.

Ó, kde si, kde si, Duhopoľ?
Ó, kde si, dlhopoľská rieka?
Pri vetre, ktorý duje z hôľ,
tým lícom mojím slza steká?

Pred chvíľou som pod vaším oknom stál,
naň zlatá luna svoje svetlo liala;
cez reťaz krov, čo steny objímala,
rad tichých okien v nežnom svetle plál.

Za bránou v chodník až ku dverám biely
stín mŕtvy padal, spôsobený mnou,
a ticho vôkol, len čo v polet snov
sa plachým vzdychom ústa moje chveli.

Pri páre tvojich večerníc,
pri horúčosti tvojho dychu,
pri vlnách hrudi, pele líc
ty vlníš moju lásku tichú.

V tých vlnách krv mi búcha v slych,
krv duše zaľúbenej, vrúcej —
vo chvíľach hriechu rozkošných
s tou tvojou spolu zmierajúcej.

Sťa keď sa večer spustí v kraj
a nočným vetrom z’šumia lipy,
tak z tichej fľašky predo mnou,
ó, neraz kracherlíček z’sipí.

I teraz jeho lejem mok
a bzučia, víria jeho kvapky,
ja dvíham pohár brúsený
a nápoj svieži v ňom a sladký

na zdravie tým, v nichž býva cit,
cit opravdovej svätej lásky,
nech víri on, sťa kracherles,
keď padá v pohár z bielej fľašky.

Tá budúcnosť nás klame vždycky,
ba oklame aj okamih.
Hľa, prišiel večer poetický.
Ja kráčam v sieň sťa ódy stich.^[265]

Zriem v parteri a galériách
rozsiate pestré kytky dám.
Sám Paľo v luzných melódiách
sa moce v Dome^[266] sem i tam.

Tu zrazu, miesto vína moku
a ruky s plným pohárom
a vinša ku novému roku,
čo vám už dávno chystal som,

predo mnou horký chinín rudne,
by schladil sa, by zbledla tvár,
by vzplamenenie moje čudné
zamenil krvi riadny žiar.

Namiesto vašej chladnej ruky
na tento šťastný nový rok
na pobláznenej hlavy muky
mi kladú chladný obkladok.

Namiesto dlhej túry s vami
posteli robím kompliment
a funty cítim za ušami,
na rukách kilá, v hlave cent…

Až teraz, keď sa vracia zdravia
a ďalej som kus od hrobu,
žiaľ nad strateným v zrak sa stavia
a v srdci cítim ťažobu.

Oj, slečna Marka! Ako vták,
čo s piesňou radostnou k nám letí
a udeliac z nej mačný mak
aj nám tu, hneď sa tratí v svety,
kde nedozrie ho ľudský zrak:
tak prilietli ste aj vy k nám,
štebotali za okamženie,
a tratíte sa zreniciam.
Sŕdc našich daromné je vrenie,
nadarmo klaniame sa vám.

Čo lámanie je našich rúk,
rozprestieranie smútku duší,
čo tichej nočnej hudby zvuk,
čo kytica, čo ľady ruší,
čo Amora v nej skrytý luk!
Vy opúšťate, slečna, nás,
sme cudzí pre vás, drahá slečna.
No, keď sa nám aj trasie hlas
pri rozlúčke, čo má byť večná,
počujte posledný vinš náš:
Keď teda máte uletieť,
nech muža vášho skromné chvály,
že preňho krem vás šťastia niet,
vám nahradia nás, kytky, bály
a celý utratený svet!

Dopil si víno. Zložil čaš.
Dosť veselia a rozčúlení,
hoc nápoj ešte sipí, pení
a bleskami chce opiť nás.

Už dospieval si piesne rýmy,
hoc piesňou zuní ešte sieň,
by nebol pokoj, nebol tieň
a tichosť medzi veselými.

Už doskákal si, bratku môj,
hoc na žilách hrá cigáň ešte
a páni v čiernom, v bielej veste
v ramenách držia poklad svoj.

Dosľubovals’. Na tvojej hrudi
už iba jeden kvietok máš,
ostatných kvetov samopaš
na tvoju tvár už nezablúdi.

Dobúrils’ noci. Svetlo ich
hviezd, plnej luny ligotanie
na filisterské^[270] zmeníš spanie,
na chrapot, zo sna hvizd a vzdych.

Pospíš si riadne, popapkáš si,
fajočka zvisne z tvojich rtov,
pod peknou stučnieš papučou,
zariadiš mumákové kasy

pre dcéry, ktoré vzrastú, hoc
dáš i tej tvojej žienke Marke
i synom časom na „polgárke“^[271]
i sebe na vist. Dobrú noc!

Frak obliekaš a uväzuješ mašľu,
k prsiam si bielu ružu pripínaš,
pri novom ohni iskru nevyhaslú
starého kamarátstva spomínaš
a voláš, aby na tej krásnej púti,
keď voľnosť budeš skladať v mäkký rov
dvoch drobných rúk, keď farár v jednu skrúti
dve duše a od starých priateľov
ich odtrhne, ja odprevadil teba
a tvojho žitia družku budúcu?…
Nie. Nechcem naučiť sa, ako treba
zabúdať kamarátov lásku horúcu.

Vizita dlhá bola dosť.
Či polámal sa v ceste most,
či hosť sa cítil veľmi dobre,
či prišiel strašne riedky hosť.
Vizita bola dlhá dosť.

A po peróne ľudí prúd,
vrav, šumot, kriky, piskot čuť,
tam pri tom stolci pasažiera
akoby rozbolela hruď.
A po peróne ľudí prúd.

A nikde známych očú pár
a nikde črty známych čiar
a nikde hodváb pod klobúkom
a ružová a biela tvár
a nikde známych očú pár.

Tu zrazu nový hvizd a vír:
sťa rozzlobený mušketýr
prifučal rýchlik od Trenčína,
na Vrútky letí pasažír.
Tak on — a možno inak chýr.

Nie, vo vás nie je lásky cit.
Vás vábi hĺbka milovania,
no nechcete sa ponoriť
a na dno plávať bez dýchania.
Podávate mi malú dlaň,
čo vo vír by ma zaviesť chcela,
by strmhlav hodil sa doň sám,
vyniesol všetky perly vám,
aby ste nimi opeknela.

Vy ste sťa vtáča pestrých pier,
čo u vôd spieva lásky nehu,
len zvlaží párik smädných pier
a letí k protivnému brehu.
Neponorí sa v hĺbku vôd,
len krúži túžbou nad vodami,
odlieta preč, keď volá: „poď!“

Nie, tak sa nejdem baviť s vami.

Od serióznej prírody
zaiste je to veľmi vtipné,
že často na najkrajší kvet
ten najšpatnejší chrobák lipne.
No stáva sa, že niekedy
i živá, drobná, ľahká ruža
zachváti cit a potlačí
aj toho najsmelšieho muža.
Toto vám, slečna, postačí,
že tak sme slabí, ako mocní
a že si vás dovolili
pozdraviť aj chrobáci noční.

Kto nemôž’ teplé líca cítiť,
kto nejde proti očiam vrúcim,
kto nechce nežné slovo schytiť,
kto rukám verne milujúcim
vie svojou rukou uniknúť,
na lásku preč sa s dušou berie,
zaviera ešte tuhšie hruď
pred roztvorenou v nedôvere,
a sotva prvé žblnklo vrenie
na ľahké chytré ochladenie,
a sotva prvý zaznel tón —
pomýšľa už na piesne skon,

a preto jednak nepohľadí,
čím väčšmi líca láskou blnia,
jednak je tichý, chladný, bľadý,
čím väčšmi slová nehou vlnia:

o láske ten nech nevraví —
keď zahodil sám na ňu putá,
krv rozbúrená zastaví —
ním mŕtva bude obejmutá!

Ach, čo raz pozriem vo váš zrak,
tým väčšmi moje oko horí,
tým väčší čudnej tiesne tlak,
tým väčšmi srdce túžba morí.

Ach, čo raz tisnem vašu dlaň,
tým väčšmi láska zostať káže,
tým väčšmi vôle bystrý pán
sa ku vám a len ku vám viaže.

A predsa viem: váš mäkký vzhľad
na druhé zahľadel sa strany,
chce iným očiam trblietať
v tom nekonečnom milovaní;
viem: dlane vašich bielych rúk
sa zdvihli prosbou v iné smery,
v nich celej vašej duše puk,
skvost citu, oddania a viery;
viem: nepohladkám nikdy vlas,
nezablýska pri mojej hlave
ich jemný, zlatý, krásny jas
v dvoch duší vrelých tichej vrave,
nezobjímajú pohľad môj
tie vaše oči tiché, mierne
a túžob mojich smutný roj
nezmrie na vašej láskou perne.

Na more člnok pustil som,
chtiac dostať sa do šťastia zemi,
no blyslo razom, zduňal hrom —
môj člnok horí rozborený.

Od pôdy blaha bije prúd
a brehy delia šíre vody.
Kam zaniesť svoju plnú hruď
bez člnka a bez pevnej pôdy?

Padám na prsia búrnych vĺn
sám bezpomocne v cudzom mori
a majetok môj: jeden čln,
čo v chladnom prúde horí!… horí.

Že láska moja vrúca k vám
vám k žiaľu dolu kopcom letí,
ten žhúci uhasína plam,
rozsýpa popol tu a tam —
daromné prosby? Nieto rety,

by starou vášňou vzplápolal,
k vám hýbal každý pocit hrudi,
myšlienku každú privolal,
tvár bielu vašu sceloval,
plameňa každý jazyk rudý?

Hneváte sa, že líca pel,
že hebkú rieku zlatých vlasov,
že ret, čo v cite onemel,
že pohľad očí, čo sa skvel
a v šťastí ukrýval pod riasou

na prsia svoje vinul som
a každý príboj vlnobitia
ľúbosti v srdci odkrytom
prinášal len ku vašim rtom
a nového im dával žitia.

A vravíte, že v’ mne je lesť,
lesť, ktorá v maske lásky chytá
kvet rovnako, či je u ciest,
či kvitne v tajoch skvostných miest:
vysaje sladkosti dosýta,

zavláči pobelavý list,
odnesie jeho prvú vôňu,
pohryzie, čo sa dá pohrýzť
a mizne, sľúbiac naspäť prísť
po žertvu lásky bezúhonnú.

Nie. — Z lásky k vám, len z lásky k vám
sa vraciam z predposlednej méty,
so slzou v očiach postávam
a pozerám ku záhradám
a v nich na rozsypané kvety.

Je mäkká, nežná lásky niť,
zaviaže predsa silno, stuha,
chcem ešte krátko voľným byť
pre vás, pre lásky svojej cit,
pán sebe, ale pre vás sluha:

Vy máte ostrých ihiel pár
a náprstok a okno jedno,
v ňom bazicu a denný žiar
a bielu, utešenú tvár
a žitie milované, biedno.

Ja nemám, čo by chyžky kút
zmenilo v salón s parketami
a nitky visiace na hruď
cez hrdlo v perál biely prúd
a v rukavičku mozoľ dlani.

Vám život spôsobiť so mnou,
čo posledný si odev zvlieka
a radosť zahaľuje tmou
a biedu s tvárou zimničnou,
čo hrká kosťmi, zubmi seká —

ponúkať z lásky? Naspäť ísť
pre cit ku vám, ku vám! mi treba,
nie vláčiť pobelavý list,
nie pohrýzť, čo sa dá pohrýzť
a zvrhnúť v peklo eden^[280] neba.

Nie. V prácu sotiť dvoje rúk,
vytiahnuť z nej, čím sa dá zlátiť
ten život plný bied a múk
tej, k nejž sa nesie srdca tlk
a túha k nej sa prinavrátiť!

Dvom týždňom zajtra minie deň,
či večer nášho rozlúčenia.
Ó, slečna! Ja sa vraciam preň
od tých čias v každé okamženia
a hľadám ho a hľadám vás.

Tam zostal v známom koridore.
Svit lampy vrhal lúče sporé
na tmavý šat a zlatý vlas,
na čela tieň a biele líca,
na malú chvejúcu sa dlaň,
keď ostatný raz ku pernám
som zdvihol ju — a večernica
zapadla mi a nastal deň,
deň rozumu a rozváženia,
čo trhá jemnej siete sen,
sen dvojitého zaľúbenia.

Ach! A ja blúdim od tých chvíľ
za chvíľami, čo nie som vstave,
by v srdci som ich udusil
a zabil spomienku ich v hlave.

Či vrhám sa vo ľudí zmes
na cestách kružných plných šumu,
či mojeho príbytku cez
okno hľadiac pradiem dumu,

či pri Dunaji zastanem
tak niekdy v osvetlenej noci
a chladných, čiernych do ramien
vĺn v rozpomienkach nesiem oči,
či padám kaviarní vo zhon
počúvať hudbu husieľ žiaľnu:
mojeho srdca smutný tón
vše hľadá svoju pieseň diaľnu,
tón iný hľadá, čo by s ním
radostnú vydal harmóniu,
na slovo duše podal rým,
v ňomž rovnako dve duše bijú.

Čo skvost je mesta, mesta slasť
a plný pohár radovánok,
keď chybí tichých mrkov vánok,
úprimných slov tichučký dážď
a teplo zaľúbenej ruky
a svetlo, čo má milý zrak
a radosť, keď dá pohľad znak,
že sú pre lásku v prsiach zvuky.

Je sobota. Sa večerí.
Nad Kúriou srp luny svieti.
Rad vzbĺkol lámp. Do opery
sa chystám. Drámu Margaréty
vo Fausta prudkom objeme^[282]
predstavujú aj s baletami.
No nie pre spev, čo nevieme,
nie pre blesk, ktorý oči mámi,
nie pre to šumné publikum,
pre toalet hodvábnych šum
a nie pre mäkké ženské tváre,

ružové ako ruží list,
voňavé a vo lustrov žiare,
jagajúce sa — musím ísť.
Mne inde rastie steblo krásy.
Vy myslíte, že v balete
ho trhať chcem? Však? Neviete.
— Tá Margita má žlté vlasy,
ten srdcu slastný, známy jas,
tak podobný na váš, na váš!

No končím už s pozdravom vrúcim,
ľúbiacim, večne milujúcim.

Nie, nevravím, že očú mojich pár
viac pohľadom od teba neodletí
a láska, ktorá teraz z neho svieti,
vždy, vždy na tvoju padať bude tvár,
by neochladol obličaja žiar
tvojeho teplý, úprimný a svätý,
náklonný na tie najnežnejšie strety,
hotový dať najdrahší srdca dar.

Nie, nevravím a dušu moju mäkkú
storáz som preklial, storáz preklínam,
že nie je vstave skytnúť zábezpeku,
no vyvoláva slov úprimných plam,
sa kúpe v očú teplom papršleku.
Oj, odvráť sa od duše, ktorú mám!

Oj, hruda! Ty si láskou hrudí!
Ty nesplnený, krásny sen,
ty mocou, ty si slávou ľudí!
Nie zhora, z teba svieti deň.

Veď v tvojich lícach toľko zlata
v slnečných papršlekoch zrie.
Čo skvostov, keď si rozopätá,
čo bohatstva ti v žilách vrie!

A koľko ťa je, toľko savcov
ťa cicia, toľko škriabe rúk
ti tvár, sťa milióny mravcov
by rojilo sa s vreckom múk:

nie pre jedinké okamženie,
kde pot je možno z čela strieť,
pre chleba kus a najedenie,
pre pohár vody zhasiť smäd,

lež pre moc a pre rabstvo duší,
pre vlastnú sýtosť, cudzí hlad —
z vlastného domu robiť sklad
bohatstva, ktoré pôde sluší,

pre tých, čo ešte hynú v hlade
a majú ťa u samých nôh
a prosia, by si bola všade
tak, ako dal ťa všetkým boh.

Dal ako vozduch, vodu, rieky,
tak ako modrý nebasklon,
tmu jeho, jeho papršleky,
chlad jeho, teplo, tíšku, hrom,

tak ako dal im mozog v hlavu
a tvrdú práceschopnú dlaň,
v rty žalobu, v zrak plaču riavu,
bez žitia žiť, bez práva daň.

Pri vás mne znova perute,
životom hluchým okyptené,
narástli. Slová zmĺknuté,
pocity dávno odcítené

zas tisnú sa mi v perny, zas
to srdce nimi vravieť chce mi
a keby pieseň zvil pre vás
v tom svojom novom roztúžení,

tá pieseň by zaplakala
a bolo by mi iba ľúto,
že stíchla by, jak stíchala
každučká — zvitá v knižku túto.

(Nuž, miesto piesne podávam
vám tieto verše úzkostlive,
veď boli písané aj vám
a tak sú ony ešte živé.)

Smiech zatíchol. Zamĺkli žiale,
i rozpomienok ozvena
rozpraskla sa na žitia skale,
do týchto veršov vpletená.
Hej, mŕtve sú tu všetky slová…
No srdce mi nezmŕtvelo,
vždy hotové je smiať sa znova,
vždy hotové — by bolelo;

len jednu dušu mať nablízku,
čo by sa so mnou zasmiala
a niekdy v smútku v nocí tíšku
ukradomky aj plakala.

— S tým valsom chce sa preletieť
človeku túto svetlú sálu
von, hore v hviezdnatý parket.

Tá mäkká hudba oceľ berie
zo srdca a ho otvorí,
tá sladká hudba ľne ku pere

a pár so srdcom hovorí
otvorený a obmäkčený
o láske hneď… a zaľúbení! —

— Či mimo valsu, mimo plesa
o láske človek preriekne sa!? —

Bol čardáš. Paľo s citom hral,
že aj ten svätý lotos^[289] vzplál.
To husle ho tak rozpálili
a oči, čo ho pohladili
pána, čo sa mu ukláňal,
ktorého ruky k sebe vili
ten krásny kvet v tej krásnej chvíli.

Ja hľadel naň a zvedel som,
že ktosi sa mu k srdcu kradne,
vzpäl ruky za tým lotosom,
že jemu padá kvieťa vnadné
a pre mňa z neho šepotom
už ani lupeň neodpadne.

Čo priam aj sviatka nebude,
po jednom bále tisíc pôstov
nech je, som radšej, ako keď
má byť aj vernosť povinnosťou!

A preto nezúžim si kruh
i keď má cirkeľ drahá dáma.
Je dosť po smrti ukladať
sa mi do meravého ramä.

Tie gazdinky s pekným zrakom
a s peknými ručičkami
pozdravujem učupený
v hluchom kúte za horami,
za horami v hluchom kúte,
v hluchom kúte za horami,
srdca môjho širokého
najkrajšími pozdravami!

Kdeže sú tie pekné časy,
keď sme sa len ledva zišli
a už sa nám nad rozlúčkou
obom v oči slzy tisli.

Keď nad tými rozlúčkami
obidva sme plakávali
celou cestou a tú cestu
celú pred sebou sme mali.

Šli sme spolu. Pýtali sa,
ako sa to rozlúčime.
Videli sa. Zavzdychali:
Kedyže sa uvidíme…

Dlho sme sa nevideli,
dávno sme sa rozlúčili.
Oprobujme, či by sa tie
krásne časy nevrátili!

I semá vedie mašina,
auto a hradská cesta.
I tu sú diery veliké,
ale i pekné miesta.

Dostanem i tu princessas
a poháriček sherry…
I tu sú miesta rozkošné,
ale i veľké diery…

Podivný žitia nášho mlyn,
jednako klepe roky celé.
My čakáme a žijeme
a ono nič nám nenamele,
krem každoročne Nový rok,
keď trhá jeho vinšov vrece
a so snehom a mrazami
to šťastie rozsýpa a mece.
Aj k vám zamieta lístok môj,
ja sám neviem už ako, prečo?
Prepáčte mu. O jeden vinš
viac dostať v roku tiež je niečo.

Vyplnil by tvoje vinše,
keby som mal k tomu sily,
nechže ti ich pánboh splní,
ak sa ti už nesplnili.

Svet pošliapal a vladárov
z ich trónov za topánky stiahol,
kým, ako na obrázku je,
sám svojej čižme nepodľahol.

Pes do ďaleka díva sa.
Ľa, maľba nešikovná:
Maľovať biedne zviera v tom,
v čom človeku sa rovná!

No poklepal by po prstoch
umelca bez milosti,
keby nám kreslil v človeku
vysoké zverské cnosti.

Ja hriate svoje vypijem,
len keď si i ja štrngnem s vami
a v nasledovnom vinšovaní
vám Nový rok zavinšujem:

Nech cvendžia vaše svetlé dni,
jak pohár, s ktorýms’ štrngávate
a hrejú, ako dobré hriate,
kým dôjde pohár posledný!