ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V mojej kapse čujem deňgov^[55]
ľúby tón,
nadovšetky hlásky krás je
krajší on.
Spievajte len, nech načúvam
hlások váš:
či je tenor, či je soprán,
a či altík a či bas.
Spievajte, kým možno, ja nech
omladnem!
Onedlho odgúľate
sa, viem.

Kúpe sa slnko v rannej zore,
lež nedobre sa cíti tam;
po modrom nebi driapes’ hore,
kde skvelá cesta čaká naň.
A zlaté lesky jeho lúčov
ku mne letia so žiarou skvúcou
a osvecujú moju tvár.
Ó, vitaj, vitaj premilený
otepľujúci slnka žiar! —
i skrz teba som osvietený,
a predsa ty vieš dobre len,
že pansláv som, a teda tieň.

Nepýtajte od človeka
ni mizerný milodar,
miesto neho — zlobu dáva,
neodvrátiac svoju tvár.

Mnoho, mnoho v tomto svete
chudobných je ľudí, ach,
lež na zlobu niet chudobných
snáď ani na smetiskách.

Hovoria, že nieto pekla —
ó, ja jeho miesto znám:
v srdciach ľudí je a jeho
všetko dobré šľahá plam.

Kde je peklo — nieto lásky,
kde niet lásky — zloba tam.
Zloba zloby dá, sťa prachu
leto, zima sneh, to znám.

Zalieta moja fantázia
v budúce časy, kreslí taj
ich veľmi pestro — pomáhaním
dobrého vínca nebodaj.

V budúcom čase pijem vínce,
pekné dievčatká ľúbim, aj
bozky? ktoré mi pália dušu
sťa víno, čo dáva Tokaj…

No vracia sa už fantázia
ku skutočnosti.
Počkaj! — Stoj!
Rozum! Či slepnem? Som pri holom stole
a s prázdnou hlavou, bože môj!

Nečujem skvelé tóny krásiek,
necítim lásky nepokoj…
Chce sa mi spievať: „Hlad prepevný!“,
no vytryskol mi slzy zdroj.

Ale páli toto slnko.
Ľúbi snáď?
Zem keď našu neprestáva
bozkávať.
A či mu je podozrivá
naša zem?
Že sa vždycky na ňu díva,
na ňu len.
Ani jedno, ani druhé,
ale snáď
krčmárom pomáha krčmy
napĺňať.
Pitie — to je hrozná vina,
ale nech, —
ak sa dneska podnapijem,
slnca hriech!

Takým si, hrade, akýms’ slul —
len v tebe iný svet je včuľ.
Vtedy, keď zadul vetrík tichý,
nebral sebou len rabov vzdychy,

lež slasti jas, víťazstva bes.
Včuľ vyzeráš sťa zdochlý pes;
nerozpadnutý ešte v rumy,
no v ktorom čuť len hmyzu šumy.

Doneste mi, bárs sa to i
nesvedčí:
ôsmy a či deviaty raz
dva deci.
Tak! Ale ste mi slečinka
spanilá —
na moj pravdu, česť i slovo —
odpila.
Nie? A vy to tak naozaj
myslíte?
Otvorteže ústičká a
dýchnite!…
„V tomto vínci viac sťa vínca
vody je.
Načo dýchať teda darmo?
Adijé!“
Adijé!^[62]

Ó, temný je hrob, ale červy
človeka predsa nájdu v ňom
a žerú ho. Ó, keby, keby
ja už vo hrobe ležal som.

Tam v rakvi čiernej, z dreva zbitej,
pod milým tlakom čiernych hrúd,
pri bozkoch červov. Soť ma, prosím,
v ten tmavý hrob! ó, večný súd!

Bo tam sa moje nebo skrýva,
bárs čierne je sťa uhoľ snáď.
Tam lásku nájdem, červy aspoň
ma budú vrúcne milovať.

Každučký, každý človek má
dve pekné spoločnice.
Ich milé perny mnohoráz
celujú ľudí líce.

Jednu nazvali nádejou,
druhá sa túžbou volá.
Obe prichodia k ľuďom, keď
padajú v objem bôľa.

Ach, lež tá prvá, ktorá je
milšia, tak často klame,
koľko ráz túto druhú my
od seba odstŕkame.

Len teba vidím. Teba zieram
vo venci mojich pekných snov.
Poľúbky dávam tvojim perám
a beriem ťa do objemov.

Prichádza ráno — mizne snenie
i hnevá oko tento svet.
A v srdci mojom roztúženie
a zase smädný môj je ret.

Nuž prosím ťa, ty dievča zlaté,
len jeden poľúbok mi daj,
keď praje mi ho nebo sväté,
praj mi ho i ty, dievča, praj!

Tu prisahám ti, silný boh!
U Jezu Krista svätých nôh!
Ty vôli našich správca silný,
riaditeľ vášní neomylný!

Že ľúbiť dlho nebudem
tou hnusnou, blbou, zverskou láskou,
ktorá mi každý horčí deň,
starostí obdarúva cháskou,
obkráda ten môj biedny um;
na tvár mi bledosť strašnú dýše,
slabí telo, do mojich dúm
a srdca môjho mečom píše,

keď jej kalich som vypil znov’,
keď zbila ma zas hnusná vášeň,
ktorá panuje nado mnou,
nejž proti darmo šabľu pášem,
nejž proti darmo bojujem,
nejž proti darmo rozum kričí
a pripomína hrobu tieň:
jej hlúpe moci neuničí.

I dnes som padol, biedny zas,
i po sladkostiach cítim bleny.
V nebi som bol za krátky čas
a zase som na biednej zemi.

A povedomie viny týra
a žmýka srdce.
V tvári pýra
krv.
Na kolená tu padám.
A prosím ťa a prisahám.

Zapadlo slnce. Z nebasklonu
hľadí pár hviezd a tma na nás.
Ja neplačem a načo plakať,
veď pekné slnko výjde zas.

Už prišla zima, milých kvetov
korunky zničil hlúpy mráz.
Ja neplačem a načo plakať?
Tie milé kvietky skvitnú zas.

Môj skonal otec; ľúbil som ho;
nehladím viacej striebry vlas
a neplačem. A načo plakať?
Zobudia môjho otca zas.

Môj mizne národ. Nepriateľov
v tvárach vidím víťazstva jas —
a z očú mojich slzy tečú,
bárs utieram ich zas a zas.

A či je zima, či je leto,
či čierna noc, či biely deň,
mne jedno je, keď tvoje líca
ó, drahá moja, celujem.

A či sa smeje, či uráža,
či narieka nad mnou svet ten,
mne jedno je, keď tvoje líčka
ó, drahá moja, celujem.

A keby pánboh slovil ku mne,
by zanechal som túto zem
a v nebo vošiel, tu som radšej
a tvoje líca celujem.

Posledný raz u otca rovu
som si ja slzy utieral,
a teraz znova jasné oči
halí bolestnej slzy kal:

Veď vidím v duchu hrobček tmavý
a ružový veniec na ňom.
V tej chyžke tmavej púčok leží,
ktorý tak ľúbim, ľúbil som.

Už zavreli sa očká milé,
zmizol z tváričky žitia jas;
slov milovaných sladké hlásky
počúva dobrý pánboh náš.

Odlietla duša letom rýchlym
v ten krásny nadpozemský svet,
len spomienka ostala bôľna,
len slzy, bôľov v srdci jed.

Už nebudem sa hrávať viacej,
hladievať líčka nebudem
Elenky, púčka zvädnutého,
ktorý zakryla čierna zem.

Lež zamlč boľ! Veď anjel drahý
nezmizol, len stratil sa nám;
v tom krajšom svete nájdeme ho,
s ním večne žiť budeme tam.

Pod Tatrou žije mĺkvy svet,
len ston zachádza z jeho ret,
v srdci mu bôľ, na tvári tieň,
v ume požaslých časov sen.

Čo za pokrik to zaznel tam?
Kto sa to blíži ku skalám?
Kto sa to driape tak nahor,
porážajúc skál silný vzdor?

Meč v ruke mu, na tvári jas.
A vyššie zrieť ho v každý čas
a vyššie jeho meča kmit
a vyššie jeho tváre svit.

Lež noci tieň sa zblížil už…
Smelého netkne osteň hrúz.
Hviezdy zalietli v nebasklon…
Pevne driape ďalej sa on…

Zavial vietor i búru čuť
i blesky zrieť i spočinúť
by zišlo sa, a silný hluk
slabí oslablých silu rúk.

A prešla noc a prišiel deň.
Kam, kam podel sa junák ten?
Na skalách kolmých už ho niet.
V ktorú stranu vzal bodrý let?

V údolia tráve leží on.
Na perách zamretý mu ston.
Na tvári bledej bôľu tieň,
s ním ten večný, krásny sen.

Ó, hlava moja rozpadne sa
vo tisíc strán sťa hnusná misa,
vo ktorej hnusný je pokrm
— samé červy, štvané na tŕň —
keď padne v tvrdú dlažbu. —
Hruď!
Roztrepte päste veľkopána,
ať vylietnu z nich roje rmút!
A vytrhnite srdce, rana
na rane je ono beztak.
Nech temnejším sa stane mrak,
nech temnejšími stanú noci
mojeho žitia, ať nezriem
toho, ktorý predo mňa kročí,
chcejúc ma zlobiť, raniť len.
Ať nevidím, keď zlč vylieva
sa z útrob mojich, hnusník kam
pred mojou zlobou sa podieva,
by nezrobil mu ranu rán.
Ať nezriem najtmavejšie noci,
strápený výraz krásnych očí,
ľúbostných líčok trápny bled.
Nezriem ten krásny, mĺkvy ret
devušky, juž pohanil som…
Ó, roztrep hlavu, búry hrom!
Pre mňa nekvitnú kvety slasti,
nekvitne pre mňa žiaden raj
a zabudnutia milé masti
neskytne pre mňa žiadny kraj
a žiaden človek, žiadna duša.
Spomienky moje neučušia
v bezhviezdnej noci srdca, ach,
mojeho… Ach!

Samotný blúdim pod horami.
Na nebi hviezd, mesiaca jas.
Pokojný som, ma nič nemámi,
nič nevolá, neraní zas.
Na boha myslím. Ale myseľ
prechádza v iné strany znov’.
Pokoj ma nechal a bôľ prišiel
a myslím zas na tmavý rov.

Pod horou pekná deva býva,
jejž srdce ja ukradol som.
Ona o mojom srdci sníva,
o láske snáď, ktorá je v ňom?
Sťa s jablkom, ktoré vo ruke
je špatnej, s jej srdcom sa hrám:
pichám doň nôž, že kvíli v muke
a hádžem ho zas sem a tam.
Ho hádžem, hádžem, kým nestratí
sa v dákej priehlbine snáď…
Až nez’zriem jeho pablesk zlatý
a nepocítim jeho slad.
A budem šťastný? V mojej túhe
jablko zase nájdem druhé
a sladiť budem žitie ním,
kým i toto zas nestratím.

Zas dialim sa od tmavých múrov,
by nevrátil sa nikdy viac
v to hniezdo zlosti, nenávisti,
v to hniezdo pomsty: Kežmarok.
Nedávam zbohom tvojmu miestu.
Nezrie za tebou očú zrak.
On v inú stranu letí rýchlo
a sadá v iné miesta on.
No jedno mi, či v tebe ostať,
či v iných miestach hľadať mier.
Všade ma nájdu zlosti ľudí,
všade nenávisť, pomsty hnus.
Najradšej by vzlietnuť vo výšku,
stadiaľ hľadieť na hnusný svet
povrhnutím plnýma zrakmi;
alebo vstúpiť v tmavú chyž,
v ktorej by nečul sveta slová,
z ktorej by nezrel hlúpy svet.
Len žijem, žijem sťa ker v púšti,
hoc šľahá vietor, búry blesk
a bije dážď, bo zabudnutý
túži za skonom, ktorý príde
a ktorý skytne ostatnú
a najväčšiu radosť mi srdcu,
lež ktorú cítiť nebudem.

Najbližší cieľ dosiahol som:
v predošlý bôľ sa radosť mieša,
vo predošlú tmu vniká svit.
A prešiel deň a radosť pošla
a prešiel deň a kde je svit?
Len pokoj cítim v mojich prsiach.
A letí čas a nové rána
prichádzajú a hriechy znov’.
Vášne staré zas zvládli dušou,
v nejž zase čúvam boha hlas.
Ó, prečo slasť nebýva večná!
Ó, prečo žiaľ je večný, ach!

Neľúbiť viac? Po mnohých láskach!
Neľúbiť viac? Po mnohých bozkoch!
Nepostaviť viac lásky svet
na predošlej ľúbosti troskoch?

A vyčistené srdce mať,
z nehož ukradla ruka času
predošlých túžieb veľký svet,
Dúchol do lásky zlatojasu,

že zhasol. Povymietol už
zo jeho siení, čo ma snáď
najväčšmi vždycky radostilo,
čo dalo žitie milovať.

Nie, nemožno mi viac neľúbiť!
Nač’ žitie ohňom pekla hubiť?…

Ja toľko tvár’ už videl som,
koľko pohárkov vypil vína,
v nichž harmonickosť zračilas’
a krása bezo špaty stína.

Už toľko tvár’ ja zľúbal som
vo náruživom ľúbocite,
koľko hviezdičiek trblieta
na krásnom nebi pri úsvite.

Mnoho pekných tvár’ videl som,
ó, mnoho ráz ich zľúbal krásy,
mnoho ráz cítil v srdci svom
snáď ľúbosti a túžieb hlasy.

A dnes novú tvár zrel som znov’
a na nej vrelô objímanie
nevinnosti sa s krásotou,
radosť preľúbu a plakanie.

Ó, túto tvár pocelovať,
tú stať pritisnúť k mojej hrudi,
z jej krásnych rtov počúvať snáď
ľúbostných rečí milé prúdy

keby mohol. — Je krátke, viem,
mne určené pozemské žitie —
nechal by som tu jeho tieň
a prv vlietol vo svety skrytie.

Ku srdcu siaha ruka moja pravá.
Rty prisahajú večnú ľúbosť zas.
A jej k prsiam sa skláňa strojná hlava,
jej k zemi upretý je očú jas.

A prečo? Či je kalný lásky prameň?
Či nie je Vesty oheň srdca plameň?
Či nie je harmonický srdca tón?
Či ruší harmóniu citov on?

Nie! Preto skláňa k prsiam hlávku svoju,
by hlbšie nepadla na biednu hruď,
keď času mráz zokuje perly zdroju,
keď času žiar vysuší lásky prúd.

Po cudzom mori letia naše bárky.
Odbojný víchor, búry hromoblesk
sprevádza ich, vín dmuties’ mora silné.
A stiene noci, v ktorých svetla niet
takého, ktoré tichosť v srdce vlieva
a žiaru skytá i vo duši tieň,
ktoré zatnuté päste rozväzuje.

No búra búru rodí, blesky blesk.
Hnev zatknutý je v našich prsiach dávno,
hnev búry strašnej, bleskov neohrozných.
Ak tá vypukne, stíchne cudzie more
a stíchne jeho búra, búry jas.
Poddá sa mora búra našej búre.

Nie že by slepý bol cez noci tieň.
Nie! Vidím moje živobytie.
Nadarmo žmúrim oči v sen,
ich držím dlaňou pozakrytie.

Tá rieka tečie predo mnou,
jejž beh je rýchly, ale krátky,
a padá vlna za vlnou
temného hrobu v objem sladký;
no žije v ňom, kým prameň zhynie,
kým posledná doň vlna splynie.

Načo tej vlny krátky beh?
Načo tej rieky žblnkotanie?
Načo je toho dymu sneh?
Lož živobytia plodí planie?

Žijeme všetci starostiam,
aby sa postriebrili nám
vlasy a šli cez nerovnanú
cestu — vo blízku smrti tlamu.

Je právo prozaické? Iným áno,
mne ono poéziu dýše,
mňa ono v každé pekné ráno
v sny krásnej vlasti ukolíše,
v sny, v ktorých staré túžby svieťa,
v sny, ktoré v sebe ľúbosť majú,
v ktorých sa jej diamant trblieta
a vatry staré plápolajú.

Sny kreslí tieto ruka biela
bez uhľa, farieb, bezo tužky,
keď obraz, v ňomž je maľba skvelá,
zriem z okna: bledú tvár devušky,
v nejž viac je sladkosti a krásy
sťa ťažkých vied v rozsiahlej sláve
a najmä vo rimanskom práve,
ktoré za prózu mečom tasí.

Prechádzam sa nemeckým krokom
po osvetlených dlažbách sám,
predo mnou, za mnou kopa ľudí,
vycifrovaných roje dám.

Mne je tak dobre nepoznane
chodiť, nestratiť s nikým pár
slov a nestisnúť žiadnu ruku
a neobchádzať žiadnu tvár.

Čo?! Tak je! Drobných nieto už
a väčšie sa tiež pominuli.
Z tobolky čierna prázdnota
tým čiernym zrakom na mňa škúli.

A to ma desí, v prsia moje
to štepí tragedický žiaľ.
Ach, keby som mal slzy roniť,
na moj pravdu by zaplakal.

Má odliv more, ale hneď
i príliv proti brehom beží.
Och, kedy môjho vrecka breh
peňažný príboj poosvieži?

Už darmo je, odišli deňgy,
ja vlastne som ich odposlal.
Dnes miesto krčiem v kostol pôjdem
a tam vylkám bohu svoj žiaľ.

Nadarmo chcem
dnes položiť do cerkvi^[83] nohu.
Nie, nemôžem!
Nemôžem sa pomodliť bohu.

Nadarmo chcem
dnes z cerkvi zaliezť k bráne neba.
Nie! Nemôžem:
bo i ku tomu grajciar treba.

Nech nestály je luny svit.
Nech hviezdy jas a slnca svetlo.
Nech v dievčinách ľúbosti cit.
Nech v mojom srdci lásky teplo.
Nech jara kvet a zimy mráz.
Nech jesenný dar, leta žiare.
Nech v peknej tvári cárstvo krás.
Nech blahosklonnej smrti máre.
Nech slávy fakeľ, duše byt.
Nech v nebi, pekle prebývanie.
Ak jedno mám, kým budem žiť:
preľúbych deňgov štrngotanie.

V objem si vzala seriózne žitie.
Slasť samú skytlo ti za krátky čas,
ty družka ľúba mojich sladkých snov,
ty perla mojej prvej, nežnej lásky!
Ó, prečo teba našiel hlúpy skon!
Ó, prečo riadky rozkvitnutých ruží
tvojeho žitia spustošil nohou?
A zlatú reťaz jeho roztrhol
na dvoje. Čiastku položil do pôdy,
a vezmúc zlato budúceho žitia,
tú druhú oddal cáru všehomíra.
Nie moja náruč, druhej ruky stisky
ti podávali blaha krásny kvet,
a predsa: keby jednu slzu mal,
i tú posvätil by som tvojmu rovu!
Keď telo padne, duša neskoná,
do neba vlietne šírou jeho bránou.
Tu to budúce žitie dá jej Pán
a znovu k zemi pošle letom rýchlym —
tu zrieme ho v potomka sviežej tvári
a v sviežich prsiach jeho. Potomok
tvoj žije krásny, tvoja duša v ňom,
bárs telo hnije, mĺkvy tvoj je ret
i chladná tvojej ruky biela dlaň.

Ach, aká šumná! Neba kus
jej okrúhla tvárička dáva
a v nebi tom je pekla plam,
v tom pekla plame rajská sláva.

Ach, aká krásna! Žltý list
sťaby som videl na jej tvári,
nie list jesenný, v liste tom
prelestná kvietka krása žiari.

Ja nakríž vplietam moje ruky
a dlho hľadím, hľadím naň
a neverím, že list ten zvädne,
tých krásnych očú zhasne plam.

Ja hľadím naň a jeho rúčky
spustili okna záclonu…
A zas počúvam diktátorov
rimanských špatnú pohromu.

Lež v druhom okne jeho hlávka
vykvitla znov’ sťa jarný kvet
a zabúdam počúvať hnusný
rímskeho cézarizmu svet.

A zase zmizla medzi kvetmi
proťajška môjho strojná stať.
A učbár môj o tyranizme
rímskom počína rozprávať.

A z tyranizmu s’ vypletáva
rimanskej ríši trápny skon,
i mojej lásky zmizli svety,
odzvučal tento duše tón.

Okná zatiera hmlou nejasnou
syn zimy — hnusný severák.
Ja darmo, keď sa spustí mrak,
hľadím za tvojou tvárou krásnou
v chyžu, v ktorej je svetla jas,
kde tvoja tvár sa k práci kloní.
Ó, utri, kým nepríde mráz,
hmlu okien, ktorá teba cloní.

Keď s chladnou dušou príde on,
vsadí do nich tie kvety svoje,
odlietnu inam zraky moje,
i mne bude zle, chladno von.
Ak ale v jeho lesklé kvety
napíšeš ľúbosť obidvom
nám, zrak môj smutný neodletí,
nebudem znať svoj vlastný dom.

Ja v srdci mojom zmiju mám,
ja neverou ju nazývam,
tá všetky sladké drtí reči,
od priateľov čo počúvam;
ja prisvedčím, no ona predsi
zaševelí sa sisotom.
V nič neverím na tomto svete:
vo sladký prach ľúbosti v kvete
nie! v lásku, v družstvo neverím,
bárs čúvam ich na cudzom svete,
v ich tvárach zieram blbý stín, —
bárs mám srdce a hada v ňom.
Ach, keby z mojich prsú časte
aspoň nebol vzal vieru v šťastie
ten ľahostajný času cval —
ja v túžbe, čo vo viere rastie,
ach, aspoň by som snívaval
o šťastí, ktoré stratil som.

Tak sladko mi bolo, keď som srdce mal:
som veriť, dúfať, vrelo ľúbiť znal.
Včuľ miesto srdca večný smútku plam
v ochladnutej len hrudi cítievam.

Ach, predtým v bôli som i perly mal,
v nich boľavo sa smútok roztápal.
I perly tajšli, zostal smútok sám,
v prsiach len jeho žitie cítievam.

Nie! Nedávaj mi na pamiatku,
devuška, ľaliový kvet,
v tom kvietku nieto ľúbovône;
v pamiatke žiadnej slasti niet.

Pamiatka len rozrýva žiale,
že pominul sa ľúby čas,
v ktorom dalas’ mi na pamiatku
ten kvet, ktorý mi podávaš.

Nie! Nedávaj! Veď zaplakal
by snáď časom, zrúc zvädlé listy,
že prestalas’ ma milovať,
ty anjel blahoskonný, čistý.

A keď pamiatky nemám klam,
tak ľahko, ľahko zabúdam.

Zakrútená v šatôčke tvár,
v tej tvári ľúby detstva žiar,
v tých očiek modrých milom jase
so svojím krásnym jasotom
nevinnosť v svojej plnej kráse
sa blýska. V dušu dáva tón,
ktorý blahom a šťastím zvučí
a jedna krásna túžba pučí
tým svojím krásnym pukom voň.
Ždá bôľnym ždaním milovanie
tých detských očiek, detských rtov.
No bôľna duma umom vanie,
sťa blaženému tienny rov:
v prekrásne múry detskej hrudi
zamilovanie nezablúdi,
lež jednoduchá láska len.
A ja, ja ľúbim, milujem
tých detských svetov krásny deň.

Keď vzlietnu noci tiene čierne
i v mojej duši tmavosť krsne
a zovrúc moje ruky drsné,
rodí sa modlitba na perne.

A v modlitbe sa v jasot menia
tej biednej duše tiene tmavé
i noci tmavosť zligotavie
a padám v objem krásny snenia.

Elenôčka, Elenčiatko!
O mne sa ti snilo sladkô?
A ja v náručí ťa trímal
a bozkával a objímal,
hľadiac v tvoje ľúbe oči,
posledný raz tejto noci.

Posledný raz? Letia časy.
Z dievčatka je deva krásy.
A v očičkách krásnom svite
vážne žitie je už vryté.
Pri ich vzhľade — detskú slávu
spomínajúc — ňažím hlavu.

Nadarmo vnáraš zraky svoje
vo mojich očú špatný tieň:
neznáš, čo kryjú prsia moje,
či žiaľu mrak, či slasti deň.

Keď smútim, v nádej neverím,
keď radosťou mi srdce bije,
na minulosti myslím stín
a čo pre mňa budúcnosť kryje.

Môj nevysloví nikdy ret,
čo srdce moje v sebe chová.
Ó, never, ľaliový kvet,
v tie moje mädosladké slová!

I vyrval som sa z objemov
devušky. Prišiel v mĺkvy rov,
kde niet radosti, nieto žiaľu:
vo chyžku moju biednu, malú.

Nič nezhladí mi vrásky vrytie.
Nič neosladí moje žitie:
Stratil som ľúby duše kvet,
v ňomž jestvoval môj celý svet,
z nehož mi život vence vil
a nima moje stezky kryl.
Stratil som kvet a v jeho strate,
vo láske strate žitie zlaté…

Never, devuška, mojim rtom,
ja teba nie, neľúbil som;
v tvojich bozkoch len hviezdu zhaslú,
ten kvet som nájsť chcel: ľúbosť zašlú.

To srdce moje v mojej hrudi,
ktorým tak ťažko krv sa prúdi,
je spálený na čierno list.
List, v ktorý ľúbosť bola vzatá
so štýlom času, ľúbosť svätá.
Ó, bársby ešte chcela prísť!

A vidno ešte v liste riadky:
tu „láska“ slovko, pomsty sladký,
no černokrvý špatný meč.

A kde-tu krátke vzdochnovenie,^[98]
tu špatný hnev a rozbúrenie;
no najsladšie je predsa preč:
To, čo mi žitie maľovalo
a briliantami vyšívalo
a lialo nektár v moju hruď.
Ach, ľúbosť krásna, ľúbosť vrelá
je z listu preč, už onemela,
sťa v pravdy svetle hlúpy blud.

Nuž, zbohom, slávny Mikuláš,
ty bohatý syn Váhu!
na jedno dievča radostné,
na jednu dušu drahú…

Zbohom, ty dievča radostné,
tys’ Mikuláša dcéra!
Daj obejmúť sa ešte raz,
je blízko do večera.

Pre teba ľúbim Mikuláš,
pre teba mi je svätý,
sem, keď aj ruka zbohom dá,
sa myseľ storáz vráti.

Zas vhupol som do Martina,
kam svieťa Slávy hviezdy;
kde nazdal by sa ďaleký,
že konečne sa brieždi

Slovákom. Predsa ticho je,
život sa ťažko prúdi:
mám pred sebou zas strápených
a bažných, nudných ľudí.

A ťažko mi. I boľavý
sa v srdce dojem ryje:
Tu obraz mám, hľa, ako sa
nečinne, pyšne žije.

Dievča moje milované,
dajže rúčku v moje dlane;
bez podania tvojej rúčky
nemôžem ťa objať vrele,
pocelovať líčiek púčky,
púčky krásne, zrumenelé.

Ako ruža, ktorej listy
odriapali vetra švisty,
je i láska, v ktorej nieto
objímanie, bozkov slady;
ona nezná, čo je leto,
ju tá bôľna túžba schladí.

Ja neviem prečo, ale stále, stále
mi prerývajú moju dušu žiale.
Sťa bezo vĺn to more šíre, hravé
i moja duša biedna nie je vstave
žiť bez žiaľu. Sťa s perlou blesk sa rodí,
tak s mojou dušou večne žiaľ len chodí.
A predsa zdravý som. Zdravými údy
sa krv moja mladistvo ešte prúdi.
A v rukách ešte vždycky silu cítim.
A hlavu nádejami často sýtim.
A budúcnosť ma netrápieva nikdy.
A netrápia ma minulosti krivdy.
A prítomnosť mi pohodlie len skytá.
A nájde sa i taký, čo ma víta.
A predsa som sťa rieka, v ktorej zlatá
a perly — všetko, čo len cenu malo —
vybrali ľudia. Skáľa pozostalo.
A teraz vlny jej len vetry kláťa.
Ostatne tečie ticho tokom stálym,
v nej skáľa len a ona medzi bralím.

Neľúbi nikto noci tieň?
Ja? Ja ho vrelo milujem.
Ja rád chodím tmou, voľnejším sa cítim,
a srdce moje bije živším bitím.
Keď príde noc a svojím vetrom dýše,
ona mňa von vyháňa z mojej skrýše:
nie túžbou, žeby uzrel hviezdy jas
a do mesiaca pozeral sa krás.
Nie! Prečo? — Neviem. Asnáď, že sa v tieni
i blýskajúce sa vo temné mení,
že v tieni tom neuzriem smevy rtov,
radosť ako sa smeje nado mnou,
že našla v iných srdciach lepšie byty,
kde pohodlne býva, nie v mojom;
snáď preto sa mi srdce lepšie cíti
vo tieni noci a šťastnejším som.

Trasie sa ruka. Oko žmúri.
A rozpálenú sluchu chlad
chladí, sťa mrazu dieťa ľad,
tej tvojej blýskajúcejs’ rúry.

Pred zavretým okom sa slasť
topí, všetky zovrúc radosti
vo potoku rozhorčenosti,
ktorý rozvodnil času dážď.

Jedno kohútika klepnutie,
tiché sťa starej lipy šum,
a poutíši srdce, um,
posledné prsú vydýchnutie.

S tebou ja ešte nehovoril som.
Ja tvoje ešte nestisol som rúčky.
Nepritisol teba na moju hruď.
Nebozkal tvojich líčok rudé púčky,
a preto moju chyžku milujem.
Jej prázdnota mi čajsi sladkosť skytá:
mne tak je, sťaby teba cítil v nej,
sťa tvoju rúčku cítil, ktorá víta.
A tichá sladkosť naplní mi srdce
a v tomto srdca slade zabúdam,
že ďaleko s’ odo mňa, deva ľúba,
že v mojej chyžke prázdnej som ja sám.

Včera večer vietor dýchal,
dážď bil v okná, hromy bili,
keď ste ma s tým, že vás ľúbim,
milá slečna, prekvapili.

Neviem, či by hrom bol vstave,
lebo blízka tôňa rova,
trhnúť mojou dušou tak, ak’
potrhli ňou vaše slová.

Že pred vami klobúk snímam,
hlavu moju obnažujem
a ku tomu obnaženiu
„rukybozkávanie“ snujem —

nazdáte sa, že vás ľúbim?
Že som taký chytrý k vreniu
lásky mojej šírej hrudi,
ako snáď ku pokloneniu?

Nie! Ja bývam ideálny
v láske. Niekedy i verný;
lež k vidine treba krásu,
a vy? — Vy ste špatná veľmi.

A tá špata tela vášho
vašej duši v oči bije.
Jak pri toľkom nesúzvuku
mám pestovať harmónie!?

Ja z jednej lásky padám v lásku druhú,
a preto neviem ľúbiť vrelo, stále;
ku jednej deve pribiť lásky túhu,
s jednou radosti cítiť, znášať žiale.

Sťa pozeral by album ženských tvár’.
Vidím: pekné sú, rozum, srdce múťa;
prevrátim stranu: nová krása, žiar
a strana predošlá je zabudnutá.

Ó, ktorá bude posledná, čo prsia
podmaní moje? Srdce láskou zvlní?
Ktorú ostatné krásy neudusia,
kým kráčať budem života po tŕni?

Ó, bársby prišla! Život rýchle tečie,
so sebou mnoho smútku, zloby vlečie.
Ó, bársby prišla! Bársby potom vmietla
do žitia môjho kus krajšieho svetla!

Hruď mi ledva dýcha, čelo sa mi znojí;
ale tu som predsa, kde hrad pekný stojí.
Ale horký stojí! Opil ho bezmála
čas a teraz so mnou sa po zemi váľa.
Nedíva sa hore tak, ako sa díval,
keď o veľkej moci, keď o láske sníval.
Pozerá sa smutne, až ma srdce bolí,
ta dolu po hájoch, dedinách a poli.
Ja sa tiež len dolu, na koberci mäkkom
trávy vonnej ležiac, dívam smutným zrakom.
Dolu všade žitie v každom poli, háji, bore
panuje, len tu smrť, tu na hrade hore.
Predsa to mi ostrí hrany môjho bôľu,
že ma život volá, aby zišiel dolu.
Dolu, aby toto krásne miesto nahal.
Dolu, aby zdola zas do výšky siahal.

I teba teda zmohol čas.
I ty už biedne umieraš.
Pomedzi bašty chodím sám
a obzerám ťa. Pozerám
tej tvojej dávnej krásy rumy
a mysľou čudné tiahnu dumy:
Hľa, kebys’ jak prv slávnym bol,
by chodiť tuná nemohol.
Pre tvoju pýchu, tvoju slávu
by iste musel skloniť hlavu.
Lež času silou tajemnou
ty umieraš a koniec čuješ,
sa vždycky hlbšie ponižuješ,
až porovnáš sa zo zemou.

Keď zlorečím, vtedy svet hlúpy vraví
mojima rtami. Jeho učenie
ma učilo za peniaz poctivosti
k všetkému zlému, len k dobrému nie.
A pochopil som. Učiť chcel som sám,
lež prišiel boh, do mojej mladej hrudi
nasypal čistej, vrelej lásky plam
ku tebe, dievča drahé, púčok rudý!
A zmizol srdca môjho biedny tieň.
Plam lásky zničil ho, i jeho smeti.
Ó, ľúb ma, ľúb! Nech tvojho srdca žiar
spojí sa s mojím, dvojnásobne svieti!
V ľúbosti ľuďom vždycky peknie cit,
chcem ľúbiť teba, chcem i lepším byť.
Ó, stisni, stisni, dievča milované,
tou tvojou ľúbou rúčkou moje dlane!
Ó, pozri na mňa s tvojím okom ľúbym!
Vidíš na mojej tvári, že ťa ľúbim,
že teba — peknú perlu — milujem;
nie hriech, nie zlorečenie, podlosť, tieň!

Vetrík pofukuje tichý,
chladí moje teplé slychy.
Kam ozaj vetríka vanie
odnáša to jejich planie?

Asnáď v srdce devulienky,
aby ono žiarou splálo,
aby o mne myslievalo,
aby snáď mňa milovalo.

A to srdce moje žiali,
že mi oči slzou kalí.
Slzy tečú, zanikajú,
kam sa ozaj podievajú?

I tie asnáď vetrík chyce
k devulienke v známe strany,
aby s nima pozahasil
jej vrelého srdca plamy.

Ísť v tanec? Objímať devíc drieky strojné?
Aby stíšilo sa srdce nepokojné?
A či v samotu sa vkradnúť, myslieť stále
na tie diaľne kraje, rozlúčenia žiale?

Hudby tóny zvučia, v dušu sa mi ryjú,
väčšia bôle, ktoré v srdci mojom žijú,
a tie bôle režú srdce, žiaľne kričia:
Kdeže si devuška? Kde si bledolíca?
Kde tie oči modré?
Krása — krásu slieda.
Všetko výska, jasá, nik neodpovedá.
Tvoju šatku bielu horkou slzou máčam
a ku tebe — v miesto opustené kráčam.

Len jeden pohľad tvoj ako slnko rannie
vtrhol moju dušu v lásky plápolanie:
a blčia mi oči láskou, duša horí.
Či ten ohník ozaj dušu neumorí,
nespáli na čierno? A či zdolie duša?
Či tú ľúbosť moju časy neudusia?

K zabudnutiu teba, na tie zašlé časy,
perly môjho žitia, tvojej tvári krásy,
aby zamlčali city moje skryté —
treba jedno celé, celé živobytie.

Ty podalas’ mi na rozlúčku
tú tvoju bielu mäkkú rúčku,
a neodhaliac srdca taj,
odišiel som v môj rodný kraj.
A cítim, že po rova breh,
po predpokonný retov dech,
kým tma ma smrtná neobkľúči,
sa s tebou duša nerozlúči.

Tá ľúbosť, čo ja cítim k tebe,
celého srdca môjho sieň
obytovala, nieto miesta
inému, teba ľúbim len.
Nič okrem teba, dievča drahé,
lež v tebe všetko milujem.
Poď v objem môj na prsia moje,
ať perny tvoje scelujem.

Ty mlčíš, tvoje rudé perny
sú zavreté — s ich zavrením
svet ľúbosti mi zakopali,
zavreli ho vo hrobu stín;
tam zhnije on a všetky kvety
podusí môjho srdca snáď
a duša sa mi stane dušou,
životom život — šedých briad.

Ej, dievča, dievča, dievča milené,
už žlkne, žlkne lísťa zelené,
so spadnutými chladný vetrík hrá sa —
a pozdrav od teba mi neprináša.

Ej, dievča, dievča, dievča milené,
i ty si ako vetrík studené,
i v tebe ako lístok láska zvädla
a moja tvár sťa tvoja láska zbľadla.

Ej, dievča, dievča, dievča milené,
oj, prečo si tak od mňa vzdialené?
Náš vetrík nezalieta v kraj váš tichý:
neberie k tebe moje vrúcne vzdychy.

Mňa večne ženie slastná rozpomienka
pod vaše okná, drahá devulienka.
Ó, škoda, že to rozpomienka len,
tých slávnych časov biedny, púhy stien.

A v rozpomienke vidím tvoje očká,
tie krásne, modré, milá Milinôčka,
a vidím bledosť tvojich ľúbych líc
a krásu krajšiu všetkých krásavíc

a stískam tvoju rúčku, srdce kypí,
šumí sťa šumot listov starej lipy
a zviera mi ho kýsi bôľny žiaľ —
a ľúbim, túžiac v šerú, hmlistú diaľ.

Načo som ťa poznal, dievča milované,
načo sa zadíval v očiek ligotanie?
Preto sa to všetko, preto sa to stalo,
aby sa to srdce moje rozplakalo.

Nadarmo ja plačem, darmo slzy rosím,
lásku nevyplačem, ktorú v srdci nosím.
Niet toľko slzičiek, koľko môjho citu,
a čo som plakal od noci do svitu,
od svitu do rána, od rána do noci,
čo by si vyplakal moje sivé oči.

Prečo len to srdce moje plače, žiali?
Prečo ono túži? Dušu bôľom páli?
Preto len za tebou plače, preto stená:
lebo večne v ňom si, a predsa ťa nemá.

Čítam, Milinôčka, ty môj anjel drahý,
biely lístok tvoj, tej tvojej rúčky ťahy.
Čítam, tíško čítam tvoje ľúbe riadky
a šťastie ma berie v objem jeho sladký.

Koniec. Podpis mena. — Ó, ty diaľne nebe!
Teda tu som doma, nie tam, nie pri tebe,
a bôľ v mojom srdci, v mojej duši vzdychá:
teda ďaleko si, deva moja tichá.

Píšem a akoby s tebou vravel zase,
kochals’ v tvojich líčkach, v tvojich očiek kráse,
akoby neboli medzi nami diale:
radosť cítim — aby — ostali mi žiale.

Nepočuješ? Ľudia vravia,
že ťa ľúbim. Neviem, kedy
pozrel som sa hlbšie troška
v tvoje oči, kvietok bledý.

Nepočuješ? Ľudia vravia,
že i ty mňa ľúbiš verne,
a ja neviem, kedy tkveli
na mne tvoje oči čierne?

Svetu treba hračiek. Nech raz
tento chlapec pravdu vraví:
pobavme sa i my kúštik,
keď sa on tak s nami baví.

Devulienka ľúba, devulienka biela,
nevidela si ma u vás, nevidela,
ako som odišiel. Neprecíťaš dumy
moje večerňajšie, keď vetríček šumí?

Keď zavanie z našej strany vetrík tichý,
nepočuješ mojich biednych prsú vzdychy?

Ja bez duše žijem, ušla z môjho tela,
ku tebe, devuška drahá, uletela,
teba ľúba, teba, nazerá ti v očká,
necítiš ju tam, ty krásna Milinôčka?

Čo našemu žitiu radosti podáva,
nevie podrásť ako podkosená tráva.
Čo mu žiale skytá, je sťa oceľ kosy,
čo tú trávu nášho šťastia zotne, skosí:
dávno vyschli trávy žlté, úzke listy,
ale kosa tá sa ešte vždycky blyští.

Všetko na teba ma upomína,
na teba drahá, ľúba Milina,
keď čítam v sebe.
Tvoja ruka hbitá
mojeho duševného živobytia
napísala mi obsah; toto čítam,
a teraz teba, spanilá, sa pýtam:
či moje spevy — reč mojeho žiaľa
tou svojou rúčkou by si podpísala?
Či podpíšeš? Či nikdy nepodpíšeš,
kým dýcham ja, kým ty, prekrásna, dýšeš?
Neodvráť svoju hlávku, oči svoje —
povedz: tak stvoríš lebo šťastie moje
a perlou bude každá tvrdá skala,
slnečným lúčom tieň mojeho žiaľa.
V blaha svete je všetko, čo je veľkô,
objímem ho, ak’ tvoje strojné tielko.
Svätô je u mňa tvoje slovo, svätô,
vrav: — skalou bude perla; škvrnou zlato,
rov nešťastia ma prijíme do seba.
Prosím ťa, vrav, ty najkrajší tvor neba!
Či ľúto ti mňa vsotiť v tieto tiene?
Ó, neľutuj, veď moje mladé čelo
i v mrak i v tieň sa mi díva smelo:
sťa v dennú jasnosť, v svetlo pekné, denné.
Vrav! Nádej tiež sa podobá ku kvetu,
odkvitne, keď ju nikto neosvieži.
Rozkážeš-li ty mlčať svojmu retu,
odmlčíš všetko, čo mi v duši leží,
odmlčíš moje šťastie všetko, cele,
vrav, deva, ale rovnodušne, vrele.

Ej, zašlý, krásny, ľúby čas,
len teraz sa mi trblietaš
i slnca jasom, hviezdy svitom
v tých rozpomienkach — svete skrytom,
keď stratil som ťa, prišiel sem
v blbú bedač a hnusný tieň;
len teraz ťa ja milujem,
ozajstnou láskou teraz len.

Tak krásne bolo, krásne žiť,
nezmĺkal nikdy lásky cit,
vykríkal voľne cit môj vriaci,
nezakrýval som hnev kypiaci
v brešúcich psov tyranský dav,
na kopu týchto blbých hláv.
Mohol som voľne slzy roniť,
hlavu ku našim lícam kloniť.

A teraz mlč! Maj z duše hrob,
doň živé city pozakop!
Lež nie a nie a storáz nie,
je hlúpe retov mlčanie,
keď vraví duše, srdca cit,
ó, vtedy nutno hovoriť,
i kričať na tú hŕbu trestov,
nie prosiť, ale udrieť päsťou.

Som sťa motýľ, ty si po ňom okom šibla,
modrých tvojich očú žiar mu spálil krídla
a on nevie lietať ta, kam sa mu žiada,
ale trepoce sa, tíško k zemi padá.

Ó, bársby on padol v tvoje obejmutie,
na to krásne, biele hrdielce labutie,
aby mohol vojsť do srdca tvojho bydla,
aby mu v ňom znova ponarástli krídla,
aby zabudol na popálenie bôľne,
aby potom zase mohol lietať voľne.

Mňa pália tvoje oči čierne,
ich vášnivý, ich krásny plam;
mne každé slovko mrie na perne,
keď tebe ruku podávam:
bo v duši vrie a strašne páli
rozbúrená krv srdca sieň
a perny by len celovali
a duša objímala len.

Ó, Puškin môj! Ty pevec žitia môjho,
ak’ smutno mi, ak’ bôľno, ako žiaľne!
A čítajúc svet Onegina tvojho
mne z očú temer slzy tečú kalné.
List Táne sťaby podpaľoval hruď,
ja kujem k nej už srdca túžby večné,
jej podať ruku, k srdcu pritiahnuť
a celovať jej líca nekonečne.
Verš Lenského, pád jeho guľou desný
mňa siaha tiež a rád by som ho dvíhať
a podať Oľge v objem, kde by hriešny
blesk zbrane strašný nemohol ho stíhať.
I ľúto mi je Onegina, keď
list píše Táni, k nej sa vrhá, prosí.
Ó, prečo…?
Lež za tebou nieto viet;
to moje oko bôľnou slzou rosí.^[128]

Že som tebe stisol ruku,
pozrel v tvoje sivé očká,
nenazdaj sa, že ťa ľúbim,
roztomilá Elenôčka.

Ačkoľvek máš pekné líca
a si dobrá, roztomilá,
neľúbim ťa, ty si ma len
v tú noc krásou očarila.

Nepozeraj, odvráť líce,
odvráť oči. Dosť už toho!
Ty chceš, aby ľúbil teba.
Nie! Ja som už ľúbil mnoho,

tak mnoho, že nie som vstave
veriť v milosť, dobrosť, krásu.
Dosť už, dosť! Na druhom svete
máme k tomu ešte času.

Zbohom, Viera! Rozlučujem
sa už s tebou: s mojím svetom,
aby v iný svet išiel a
tam si tvoril nové svety.

Zato keď sa vrátim, ty mi
iste podáš svoju ruku,
aby vedel, nezabudol,
že i tu mám, drahá, teba!

Teba, Viera, krásna Viera!
Ale zbohom! Sane stoja,
kočiš plieska bičom, kone
fŕču, hrabú kopytami.

Mrak zavisol nad hoľami,
z toho mraku hromy bijú,
aké je to krásne všetko
a ty drahá sa ho bojíš?

Keď som ti ja raz vyznával
neskonalú vernú lásku,
ty si s úsmevom na perne,
kloniac hlávku, načúvala.

I to nebo bolo jasné,
blýskalo sa slnca zlato
a teraz… lež nestrachuj sa,
poď na moje prsia verné.

Neverím, že ich hladkať budem,
a predsa o nich pieseň hudiem,
o zlate ich, čo ako rieka
nadol, na bielu šiju steká.

Každučký vlások srdce viaže,
z každého vláska pradiem sen:
sen lásky, ktorý ticho káže,
že penôčku milujem.

I slnca lúčov skvelá krása
s ich roztomilým jasom hrá sa
a strojná hlávka horí zlatom,
že zastrieť načim oči chvatom;

lež darmo kryjem oči dlaňou:
blesk siaha v srdca môjho byt
a kričí čosi z duše plamov,
že nemôžem ju neľúbiť.

Ako tôňa, tvoja tôňa
za tebou sa vláčim vždycky.
Nie div! Ty máš pekné líca
a si zjav dosť romantický.
Nebadáš ma. Či si zvykla
na takéto tône, moja
krásna? A či nazdáš sa, že
je to vskutku tôňa tvoja?

Ja hľadám radosť, toto zlaté lísťa,
lež nedajbože nájsť, tam kde sa skvelo
prv, perly sĺz sa žiaľu bôľne prýšťa
a tam krváca srdce mladô, vrelô.

Už zadul vietor hnusný silným vanom
a odvial radosť v diaľne, šeré diale,
bôľ zavládol citami, srdca stanom,
kríž postavili strasti, trápne žiale;

kríž, na ktorom sa strašná skveje veta:
tu leží radosť, v mladom veku sklesla,
keď prvá lúč poľami slnca blesla
a jasala sa rosa v listoch kveta.

Život je môj, lež v ňom ja mám
pekelnej vášne hnusný plam:
pruh liet, keď krv sa silno prúdi,
dunie klopot na silnej hrudi,
necháva sledy päste pád,
krok v blate plytkých šľakov rad.

Život je môj, život ja mám,
lež v ňom i strašnej vášne plam;
tá všetko drtí, len čo krev
rozbúris’ na jej hnusný rev,
ostatné všetko ani baba
poddáva sa len za jej raba:
i um i biednej duše svet —
niet odbojnosti vtedy, niet!

A horím celý plamom vášni
a oheň ten je desný, strašný!
A horím celý desne, desne,
horí duša i srdce hriešne,
horí hlava, horí mi um,
a slabne — až rozváľas’ v rum.

Len jedna myseľ hlavou tanie,
na ktorú strašná vášeň vzplanie
a duša jednu túžbu má:
za čím tá strašná vášeň ždá.

Zdrť, svätý bože, túto myseľ,
vo mojej hlúpej hlave zdrť!
Aby na ňu sen smrti prišiel,
bez súdneho dňa večná smrť!

Zdrť! Zdrť! Bo s touto mysľou šťastie
mi beží v strašne diaľnu diaľ,
tam ono kvitne, ľúbo rastie
a smeje sa mi na môj žiaľ
a darmo za ním siaham rukou
s pekelnou v hlave, v duši mukou.

Zdrť! Zdrť i desnú vášne túhu,
daj miesto nej do srdca druhú!
Udus navždy ten oheň strašný:
smrteľnú vatru mojej vášni!

Zdrť! Znivoč! Lkám na kolenách
a čiernej pôdy lížem prach.
Ak ty ju nie — tak ona zdrtí
mi život, telo dá mi smrti,
na čierno spáli, v popol, v prach.

Zdrť! Zdrť! Upíra na kolenách!
Ak ty ju nie — tak sám si, sám
ostatnú telu ranu dám.
Radšej rovu temné mlčanie,
sťa jej pekelné blyskotanie.
Ať zhynie život! — lebo s ním
i ona padne v hrobu stín!

Lež rád by žiť: pokojne, slastne,
bez pobúrenia, sladko, šťastne.
Zdrť! Zdrť! Prosím, ó, večný súd,
čo moju chce roztrestať hruď.
Zbi! Roztri! Lkám na kolenách
a čiernej pôdy lížem prach.

Čo je s vami? Čo sa stalo?
Ale veď sa spamätajte!
Včera ste ma poľúbili
i dneska ma pocelujte.

Aká bledá! Oči ako…
Len taká z nich sála páľa.
Objímte ma i dneska, keď
včera ste ma objímala.

Aké chladné ruky vaše!
Ako rýchlo pulzy bijú!
Nebojte sa! Nie na kurhan,
na slávku vám vence vijú.

Trasiete sa? Pravda, pravda!
My sa viac nerozlúčime
a ten venček z hlávky vašej
predsa na hrob položíme:

na hrob krásnej slobodienky.
Tie city vás k slzám pohli.
Tak to býva: Lúčime sa,
aby sme sa vítať mohli.

Prečo len keď šero príde,
ťa v tvojom okne vídavam:
podopretú máš lakťom briadku
tak práve, ako ja to mám.

Ty v moju stranu hľadíš okom,
ja v tvoju stranu hľadím zas;
ty vidíš, že som belovlasý,
ja vidím, že máš čierny vlas.

Ty vidíš, že sa tvár mi belie,
ja vidím tvojej tvári pel.
Máš malý noštek, ale možno,
že som ho dobre nevidel.

Vidíme všetko, čo sa ľúbiť
po samé krížne byty dá —
len jedno nie: to, ako tvoje
a ako moje oko plá.

Ten plameň očú s’ nevidíme,
a to je lásky večný zdroj.
Včuľ nevieme, či ja som čertom
tvojím, či ty si anjel môj?

Nudno, nudno je na tomto svete;
jednaký je každý boží deň,
jednaká je noc, a čo sa stane,
všetko to sa opätuje len.

Slnce vyjde, s ním ja vstanem hore:
v svetle vidím len včerajší ľud,
v niektorej sa tvári blaho jasá,
v niektorej sa černie čierny blud.

Príde obed: preslaná polievka,
húževnaté mäso. Či ja viem,
či len preto žijem, aby jedol,
či aby som živý ostal jem?

Poobede zájdem k mojej Eme.
Zalkám: ja ťa ľúbim Ema! Ó!
Aj to jej len preto poviem, aby
mohol som jej sloviť adió.

A keď vínce pijem rudolíce,
kladiem plný pohár k mojim rtom:
malo by to význam dáky, ale
to už sto ráz opätoval som.

Príde noc. O noci niet čo písať.
Oči zavriem, pohrúžim sa v sen.
V noci zato nenudím sa, aby
nudil som sa väčšmi v druhý deň.

A keď miesto spánku v plese skáčem,
preto skáčem, aby zabil čas;
ale on je stály, nepokonný,
rana nezbije ho ani raz.

Život je len fľaša špiritusu,
z neho pijeme my každý deň;
jednako nám chutná, lebo fľaša
zaváňa za špiritusom len.

Nudno, nudno je na tomto svete;
všetko to sa opätuje len.
Deň je nato, aby svitlo svetlo,
noc na spánok a na biedny tieň;

človek aby táral, nudil, moril,
bez príčiny žialil, usmieval.
Komédia nudná je to žitie;
komédia v ňom i smiech i žiaľ.

Otvorte tento lístok môj.
Havran sa čierny tuná skrýva:
tá duša moja náruživá,
čo rada nemier, rada boj.
Má silné drápy, zobák silný,
neoslabí ho žiadny blesk,
neodstraší nepriateľ vilný,
neodplaší ju hromu tresk.

Prečítajte!
Ó, prosím vás,
odvráťte od mňa zraky svoje!
ať nevidím váš zlatý vlas,
ich pavučiniek blesné roje!
Nech nevidím tie vaše oči,
tie zlatolíce hviezdy noci:
bo vzlietne čierny havran k vám,
ponúkne jeho duše plam
a bude smiešne slzy roniť,
o krátku vašu lásku prosiť.
A to ja nechcem. Oheň ten
je pekelný a jeho žiale
sú kvety len na pustej skale,
snívajúce ľúbosti sen,
sen blaha…
Ale ja chcem žiť,
nie snívať večne; prosím teda,
vy devulienka krásna, bledá,
odvráťte sa mi. Nechcem sniť!

Keď som ti podal ruku svoju
a povedal ti, že som Ján
a obejmúc ti driek, do tanca
strhol sťa lístok vetra van:

nie, neznal som, či špiritusu
mi blčí v mojej duši plam,
či je to planie vrelej lásky,
či blčanie žalúdka mám?

Nie, neznal som, až v bočnej chyžke
po tanci s tebou poznal som,
aké to planie, blkot, vzbury,
aký to plam a čo je v ňom.

Pozrel som v tvoje krásne oči:
sťa do fľaše. Tvoj pohľad bol
plný ľúbosťou, nehou ko mne,
on podnapil ma, premohol.

Nenalievaj! Že podnapitý
som, i to je už veľký žiaľ.
Nenalievaj, prosím ťa! A či
chceš, aby som sa docengal?

Vietor mi štípe bledé líca
a z očú láka slzy von
a sťaby s’ vdieral v prsia moje
ten jeho tiahly, smutný tón;

a ryje vrásky, ryje brázdy
v Torysy tichú, chladnú tvár,
v nej rybky plujú hore, dolu
a po nej lístkov žltých pár.

Na riasnici mi slza jasá.
Či vylúdil ju vetra van
skutočne? A či roztopený
je sniažik, ktorý neznal, kam

zlietnuť — nuž zlietol v moje oko?
Ja sám neviem. Ja sám neznám.
Lež sťaby žiaľ som cítil v duši,
a kam sa podieť — neznal sám.

Sťaby som kráčal v hrobitove
na rovoch drahých usnulých:
rád by som tájsť a rád by ešte
pokonný im venovať vzdych.

Nie ja, ale tónov zvuky ľúbe
chycú teba v tanec v objem môj,
zlatovlasá devulienka moja,
ty môj milovaný nepokoj.

Kedy prídu časy, keď nie tónov
hudby ľúbej harmonický zvuk,
ale tóny mojej vlastnej duše
prinesú ťa v objem mojich rúk?

Hviezda jasá svetlým nebasklonom,
kedy padne, tažko povedať;
kloníš hlávku, mĺkve sú ti perny:
ťažko, ťažko mi odpovedať.

Ó, nepozeraj, Marienočka,
na moju vyblednutú tvár:
Tie tvoje blankytové očká
nadýšu na ňu pýru žiar.

A v pýre tom ak moje rety
slovia asnáď o láske vety,
nazdať sa budeš, že ja lžem,
a preto že sa červeniem.

Nie! Viere skrsnúť dovolíš.
Skloň svoje ľúbopitné očká
a radšej bozkom, Marienočka,
v sny ľúbostné ma ukolíš…

Deň bol jasný, za denného svetla
v moju malú chyžku hviezda vlietla;
bola krásna, jasná, sverkajúca,
ale vetrom chladným dýchajúca.

Pokým moja chyžka zlatom blysla,
v oči sa mi chladná slza vtisla,
slza, ktorú chlad do očú nosí,
čo neľahčí, žiale pokým rosí.

Utrel som si slzu — ruka celá,
ruka moja celá zmeravela,
ale chlady bôľne neomäkli,
slzy jasajúce ďalej tiekli.

Devulienka, devulienka skvelá,
v tvojej rúčke jedna šatka biela,
utri ňou tie slzy padajúce,
priviň k sebe srdce zmierajúce:

A z tej hviezdy bude sálať svetlo,
z toho svetla žiaru, jasu teplo;
chladnou mojou dušou spučia kvety,
vesny slnce zlaté pozasvieti.

A prišla moja mladucha:
bez venca kvetov, v rúchu peknom, bielom,
s chladnou dušou, zlobnýma rtami
a s tvárou bielou, zapadnutým okom;

a ja som práve krásne dievča trímal
na mojej hrudi, ľúbal rudé líca,
nazieral v ľúbe, tmavomodré oči
a len ju tisol k šumiacemu srdcu.

Zavyla moja mladucha —
a desno! Ja som zavrel slabé oči;
oslabla ruka, mrazom všetko dýchlo,
že cítil som, jak mrzne telo moje…

Otvorím oči. Prázdno. Deva preč.
Rukou som siahol, ale darmo, darmo…
Devuška zmizla krásna, začul som
len mladuchy pekelné zarehtanie.

A teraz vždycky rehce sa mi von,
i dnuka príde s úškľabkom na tvári
a smeje sa mi hlúpo, ja sa trasiem
a tvár si kryjem oslabnutou rukou.

Smutno mi je, smutno, ani neviem prečo.
Hej, ale už chybí srdcu môjmu niečo.
Nejem a nepijem, mrchavej som vôli.
Hej, len keby vedel, pre koho ma bolí?

Neviem, keby vedel, ďaleko by zašiel
a čo chybí môjmu srdcu, iste našiel.
Len toho sa bojím ani sucha ryba,
že mi jedna krásna devulienka chýba.

Perly by som našiel, zlato, striebro, kvieťa,
i diamanty, ktoré ako slnce svieťa;
ale darmo hľadal, darmo by sa strádal,
keby milujúce dievča nájsť si žiadal:

Nenašiel by nikdy, bo takého nieto,
neschováva sniažik biely pekné leto,
neschovajú búrku zimy chlady sečné,
a to srdce moje žialilo by večne.

Prečo si nie celá moja,
tvoja ľúbosť moja cele,
tvoje pery, tvoje líca,
tvoje líčka zrumenelé.

Čože mi je z diamantu,
keď si mi ho na to dala,
aby ho i druhý nosil,
aby si ho nazad vzala?

Ako krásne svieti hviezda
do tej mojej biednej chyži;
mám jej svetlo, ale nikdy
sa mi ona nepriblíži.

Je v samote chlieb čierny môj.
Tam na pesničky srdce lačné
ich hniezdo nájde a ich roj.
Tam škrabem sa ja na strom vďačne
a haluz ticho pílievam,
na ktorú roj ten v letku sadol
a nesiem si ho s láskou nadol,
chlieb čierny medom natieram.

Mám pero, lacné pero mám,
raz do smiechu ním načieram,
raz do plaču, raz v mechúr žlči,
raz do ohňa, čo v srdci blčí.

Už neraz som ho zlomiť chcel,
keď obraz tvoj sa v duši skvel,
jak jasá, plače, hnevom srší,
jak zapaľuje oheň v duši
vždy pre druhých, len pre mňa nie:
a pchal som pero — v mlčanie.

„LÁSKA, BOŽE, LÁSKA…“

Kde ťa ľudia berú?
Dlaň ju dáva dlani,
v srdci rastie, kvitne
v očiach ligotaní,
ústa voňavé jej
kvety rozsievajú,
keď ti zašepocú,
že ťa rady majú…

Mne sa to nestalo,
ani sa nestane:
ja som nie pre lásku,
som na zaplakanie.

Na posteli tvrdej
tvrdý spánok máte.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Nenahneváme vás,
vy tiež pokoj dáte.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Ani nesmútite,
ani nezalkáte.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Neplatíte dlhy,
ani nepýtate.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Oklamať vás neľzä,
keď aj, čo vy dbáte.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Nemusíte behať
v slnci, prachu, blate.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Pokoj prachu máte.
Nič sa nestaráte.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Večná pamäť v krížoch,
kameňoch a zlate.
Ale vám je dobre,
že tu spočívate.

Vy za celý svet núkate
nám anjela a zo dve chyžky.
Životu kruhy kujete
do šírky, diaľky, hĺbky, výšky.

Kto zájde za kruh náhodou
vo chvíľu peknú, ale slabú,
neuvidí viac celý svet
a anjela, lež chmúrnu babu.

Dosť po smrti, keď odmeria
nám truhlu stolár povolaný,
dosť po smrti, keď vložia nás
do vymeranej, čiernej jamy.

Čo nás v žití rozveselí,
čo pohárik šťastia dáva,
nevie narásť do kalicha,
ako podkosená tráva.

Čo nám kalich žiaľov strká,
to je tvrdá oceľ kosy,
čo tú trávu neúprosne
závistlivým srdcom skosí.

Pozeráme: Dávno uschli
sviežej trávy drobné listy,
ale kosa, tá sa ešte
jedovatou smrťou blyští.

Od nedele moja myseľ
v poloznámy salón beží.
Vidím klavír. Na stolíku
román „Proti prúdu“ leží.^[156]
Podobizne. Medzi nimi
Svätá biblia sa skveje.
Pri nej za tým Mudroňovým
vŕškom slečna slzy leje…
Od nedele zlý som vojak.
Vojenčina pre mňa jarmo.
Darmo húka kaprál na mňa,
hlavu napráva mi darmo.
Či je „halbrechts“, či je „linksum“,^[157]
na jednu sa stranu dívam,
za jedným vše túžim, bažím,
o jednom vše myslím, snívam:
Kedy uzriem zoči-voči,
za čím sa mi hlava točí?
Kedy slyším, o čom slýcham?
Kedy vdýchnem, za čím dýcham?

Oj, Dunaj, Dunaj, rieka široká!
To z tvojich vĺn mi frklo do oka
a ako slza v očiach sa mi skveje
a ako ty sa ticho dolu leje.

Oj, korzo na Michalskej ulici!
Tá tvoja tieň mi sedí na líci
a ako ty, to moje srdce šumí,
a ako ľuďmi ty, sa bôľom plní.

Oj, okienečká, okienečká tri!
Vás oko moje viacej nespatrí.
Čo niekdy v nich a v srdci mojom býva,
na vojenský môj pozdrav nezakýva.

Už posledný raz na ne pozerám
a salutujúc dvíham k čiapke dlaň:
Za Dunaj velí oberst Franciskiny,
bo v Prešporku som nemal disciplíny.

Len tri mesiačky, už je tak,
sa vznáša nad mnou čudný vták.
Len tri mesiačky, pekne prosím,
nad hlavou divnú ružu nosím.
Len tri mesiačky, bože môj,
sa parí mojej štice chvoj,
ked preskakujem hrádze, kríčky
vše bez pochvál a bez hviezdičky.

Len tri mesiačky! Pod oknom
stáť budem tvojím. Vtáča v ňom
ty budeš. Nad tou mojou hlavou
začervenieš sa ružou pravou.
Žiar slnca zmeníš na úsmev,
v šeptanie pochodový spev,
pri ligotaní večernice
vrieť bude srdce miesto štice
a do noci keď prejde mrk,
hviezdičkou zletíš na môj krk.

Pekná je tá tvoja ruža,
ktorú si mi dneska dala,
ale sto ráz krajšia ruka,
ktorá mi ju podávala.

Hej, tá ruža, pekná ruža
krásne vonia, bôľne pichne.
Vôňa zmizne, bôľ sa stratí,
kedy moje srdce stíchne?

Možno v šťastí keď sa skloní
tvoje líce ku mojemu
tak, ako sa ruže listy
túlia jeden ku druhému.

Moje srdce žeravý je kov,
žiari ono chladnou nad vodou.
Iskry nevyletia vozvysok,
každá padá v chladnej vody tok.

Sťa tá voda srdce tvoje chladné,
nehreje ho iskra, čo doň padne,
daromné je srdca môjho planie,
daromné je iskier trblietanie.

Ach, tá voda ohňu nežičí,
miesto zohriatia sa zasyčí.

Nazdal som sa, že to kvetný luh,
jasajúci v skvelých farbách dúh,
ale to bol sneh len trblietistý,
na ňom opadané stromov listy.

Nazdal som sa, striebro tečie ním,
mnohé perly kryje jeho stín,
lež to bola iba voda mútna
a z nej tráva vytŕčala smutná.

Nazdal som sa: dievča milujem,
ktoré bude verné aspoň deň,
nie deň — chvíľa bola púhym zdaním.
Zvoním na pohreb pred pochovaním!

Oj, neplač, dieťa zlatovlasé,
že v jeho srdci cit sa míňa.
On so žiaľom sám tvoju lásku
si neustále pripomína.
Tie tvoje vlasy rukou hladká,
tie líca tvoje k prsiam vinie,
a nekonečne mu je ľúto,
že z tvojho srdca láska hynie.

To utekajú od vás vlny
a myslíte si úzkostlive,
že ujde more bez vás v diaľku,
a ono je len pri odlive.

Ja s láskou v hĺbke srdca skrytou
tu v diaľke vidím obraz tvoj,
tu v diaľke cítim príboj citov,
tu v diaľke vzlieta túžob roj,
kol vretienka sa myseľ točí,
sny spriadzam z lesklých pavučín:
vyjaviť lásku zoči-voči,
ach, kedyže sa naučím?

Ten pohľad tvojich teplých očí
je pre mňa tuhý alkohol.
Ty leješ ho, ja pijem z neho,
ký div, že ma už premohol.

Nenalievaj, už potácam sa,
rozvaha spola stratená.
Nenalievaj, bo padnem, krásna,
tu pred tebou — na kolená.

Že človek nikdy nie je schopný
zbaviť sa svojich spomienok
a čo by celý v ohni horel,
on hľadá ešte plamienok,
čo v pári pekných očí horí,
ktorého v tisíc očiach niet…
Nie, neuver mu, že ti vraví:
„Nedal by ťa za celý svet!“

Tak dobre s tebou baviť sa,
naprávať mäkké vlasy,
zastierať oči rukami,
čo k práci sklonila si.

O plece plece opieram
a chytám ruky tvoje,
ty usmievaš sa popritom
a viažeš srdce — moje.

Predchádzate mi ako by
edisonovská bába:
klobúčik mäkký s perečkom,
tirolská národná hába.

Ševeliť viete rúčkami,
pokývať nožičkami,
prevracať očkami a riecť:
„Du, mein Gott! Papi, Mami!“^[169]

I chodiť viete sem i ta,
možno i smiať sa schuti,
azda aj slzu vyroniť,
ak vám „Werk“^[170] niekto krúti.

Darujte sa mi. Ja by som,
aby sa nezarmútil,
mašinku, čo máte na drieku,
vše krútil, krútil, krútil.

Aké krásne esperanto!
Ja som Slovák, Talianka vy,
ale sebe rozumieme,
lebo srdce jednak vraví.

Ruku v ruke nechávame,
krv nám vrie a cit nám kypí,
ale si nič nepovieme,
len čo staré šumia lipy.

Do očí si pozeráme,
pohľad nežnie, zrak sa smeje,
ale si nič nepovieme,
len čo letný vánok veje.

Objem sa ťa tíško táže,
odpovedáš bez slov ústy,
ale si nič nepovieme,
len čo blízke krovie šuští.

Tak sa dvaja bez slov radi,
tak sa dvaja bez slov bavia
a len cítia, jak to dobre,
keď tie srdcia jednak vravia.

Nerozumiem tvojej reči,
zato sa my zhovárame,
čo nám slová nevysvetlia,
dopovedia naše dlane.

Nerozumiem tvojej reči,
zato máme svoje znaky,
čo nám slová nevysvetlia,
dopovedia naše zraky.

Nerozumiem tvojej reči,
ale my si pomôcť vieme,
čo nám slová nevysvetlia,
bozkami si dopovieme.

Ja túžim, ale neviem sám,
kam mi to túžba letí, kam?
Je ako padlý žltý list,
čo tancuje na vetra hvizd.

Ja milujem, lež neviem sám,
či je to láska a či klam?
Je sťa blesk slnca z ranných chmár,
nehreje, nechladí mi tvár.

Ja žijem, ale či ja viem,
či je to život a či sen?
Či snívam len so životom,
či žijem ešte stále snom?

Doneste mi, slečinôčka,
hoc sa to aj nesvedčí:
ôsmy a či deviaty raz
dva deci.
Ták… Ale ste, anjelik môj
premilý,
na moj pravdu z toho vína
odpili.
Nie?… A vy to na statočnosť
myslíte?
Otvorteže ústočká a
dýchnite…
Ch!…
V tom vínci, viac jak vínca
vody je…
Ale bozk bol príliš tuhý,
ten ma iste zabije!

Nie, nechoď preč, nie, neopúšťaj nás!
Ty iste ťažko prídeš ku nám zas,
nie tak, jak vetra premenlivý van,
zafúkne, tajde, ale hneď sa vráti,
pohladí, šepne, lístok hodí nám
a zase sa tam v tmavých poliach stratí.

Či dáka túžba tiahne teba preč?
Hej? Nevrav teda o nej, nepovedz.
Kde rôzne túžby, ťažko zísť sa tam,
sťa brehom, ktoré jedna rieka píli.
My vzdychneme, že prestal fúkať k nám
ten vietor šialený a roztomilý.

Stisni ruku, pobozkaj ma!
To ma teší, to, môj milý.
Ale neplač! Tvoje slzy
by mi lásku zahasili.

Že ja plačem, to je iné,
to je rosa, ktorá kanie
na kvety, čo rozosialo
naše vrelé milovanie.

To srdce, ktoré v sebe máš,
nesľubuj mi v tej svojej láske,
daj srdce, ktoré nosievaš
na svojom hrdle na retiazke,
daj, dievča, anjel premilý,
na znak, že sme sa ľúbili.

To srdce, ktorým ku mne ľneš,
do cudzej ide s tebou zemi,
míľ zopár prejdeš, zabudneš,
kto sa to klial pri rozlúčení,
a srdca, čo chcem, srditá
sa hrdza nikdy nechytá.

Jedno vtáča uletelo,
krásne vtáča s drahým perím,
bez neho že bude leto,
neuverím, neuverím.

Svieti slnce, hreje lúku,
teplým dychom na ňu duje,
za lásku zem kvety núka,
tu je leto, tu je, tu je!

Kde je vtáča? Že je leto,
prikyvujú všetky listy…
Čosi píska!… Ach, to moje
opustené srdce piští.

Kde tie tvoje oči svieťa,
tam by bol deň iste svetlý,
ale len tak, keby sa nám
zraky v jeden pohľad splietli.

Kde tie tvoje ústa vravia,
tešil by sa do sýtosti,
ale len tak, keby sa z nich
aj mne ušlo láskavosti.

Kde tie tvoje líca horia,
konca nemá pekná chvíľa,
ale len tak, keby si ich
ko mne láskou naklonila.

Kde ty k nebu ruky vzpínaš,
neodolá vôľa božská,
ale len tak, ak si spomnieš
pri modlitbách na mňa troška.

Kde ty spievaš, nemožno sa
v šťastnej láske neusmievať,
ale len tak, ak ty budeš
takú pieseň jak ja spievať.

Kde si, dievča belovlasé?
Kde sú naše krásne časy,
keď do môjho do náručia
srdca kvety dávala si?

Keď s tým kvietím roztúžená
v náruč sama padala si
a ja voňal tvoje kvety:
líca, pery, oči, vlasy?

Ty tie kvety presádzaš už
v iný objem, premilená.
Nepresádzaj, ako u mňa,
nepresádzaj bez koreňa.

Za najväčší dar: voľnosť letu,
chceš iba skloniť hlavu k nemu,
pritúliť líca k jeho lícam,
jak nevoľný vták k nevoľnému?

Nadarmo si sa rozplakala,
že z tvojich kvetov odletuje:
tie tvoje líca utešené,
no srdce tvoje nemiluje.

Tie tvoje oči krásna báseň,
v nej neposlušnú vidno vášeň,
pokoru, pýchu, teplo, chlad,
raz plače a raz chce sa smiať.

Ja nie raz, nie dva, večerom
tú krásnu báseň čítal som
a naspamäť ju celú viem,
bo milujem ju, milujem!

Akési vtáča prekrásne
tu pred oknom mi lieta.
Má na krídelkách zo zlata
vyšité biele kvieťa.

Sem cez ulicu prelietlo
a na oblok mi sadá.
Otvoril som ho, vtáčatko
do izbičky sa vkráda.

Tak chladno je von, šepoce,
severný vietor fúka,
pri tebe teplo, vletím dnu
a zohrejem sa dnuka.

Nie, nevlietaj. Ten vietor von
ti krásu nenaruší,
a srdca môjho horúčka
len ničí, páli, dusí.

Nie, nevlietaj. Ten vietor von
nepoškodí ti kráse,
ten vietor, ktorý v srdci mám,
ten láme, trhá, kmáše…

Vtáčatko trasie krídlami,
rozmýšľa, noc sa blíži.
A vlieta. Čo tam po treste,
keď láska hreje v chyži.

Akýsi strach ja v srdci mám,
keď bozkávam ťa, objímam,
že viniem k sebe, človek hriešny,
nevinné ešte kvieťa vesny.

A ako voda na žízeň,
tak dobre padá bozk mi ten,
prameňa jeho vše sa žiada,
keď stisne tvoja ruka mladá.

A bojím sa, že azda tým
do tvojho žitia hodím stín
a do tých jasných, modrých očí
kus pekla snáď a hriechu z noci.

A ľutujem a ľutujem,
že rada máš, keď milujem,
že viniem k sebe, človek hriešny,
nevinný ešte kvietok vesny.

Len z lásky k vám, len z lásky k vám
sa vraciam z predposlednej méty.
A so slzami zastávam
a prizerám sa záhradám
na rozsypané po nich kvety.

Je mäkká, tenká lásky niť,
a predsa viaže silne, stuha.
Chcem ešte krátko voľným byť,
pre vás, pre svojej lásky cit,
pán sebe, ale pre vás sluha.

Vy máte ostrých ihiel pár,
náprstok, malé okno jedno,
v ňom bazicu a slnka žiar
a bielu, utešenú tvár,
v nej žitie milované, biedno.

Chudoba moja nezmení
kút na izbičku s obrázkami,
pamuk cez hrdlo hodený
na korálov prúd červený
a v rukavičku mozoľ dlaní.

Zdobí sa ružou radostnou,
kto jedny šaty večer zvlieka,
pozerá, ako ide tmou
bedárstvo s tvárou zimničnou,
čo v ústrety len zubmi seká?

Len z lásky k vám, len z lásky k vám
sa vraciam z predposlednej méty
a so slzami zastávam
a prizerám sa záhradám
na rozsypané po nich kvety.

Aké chladné ruky máte!
Ako rýchlo pulzy bijú!
Nebojte sa! Na hlavu vám
a nie na hrob vence vijú.

Netraste sa! Pod vencom je
obličaj váš taký milý,
hoci ste s ním na hrob lásky
našej veniec položili.

Tvojich očí blýskajúci pár
zapaľuje moju chladnú tvár,
ale bázňou, chabosťou sa trasiem,
keď si na tom svetle oči pasiem.

Iskrí, iskrí očí oboje.
Moje srdce plné humno je.
Jedna malá iskierečka stačí,
vznikne požiar, srdce ožobráči.

Potom azda, drahá, horieť mám,
ako vatra v poli sám a sám?
Ty len hľadieť ako mesiac v nebi,
ako vietor fúkať do pahreby?

Nie. Ja radšej plnú stodolu.
A keď horieť, horme pospolu!

V mojom srdci búria city.
Klaniam sa ti, krásna Kity.
Ak máš srdce, skloň sa srdcom,
ohybná veď ruža si ty…

Že peň ruže ohradený?
Ruže pre mňa viacej neni?…
Uroň teda aspoň lístok
voňavý a zafarbený.

Lístky k ranám prikladajú.
Lístky z ruže hojiť majú…
Čo ty šepceš?… „Nech sa páči?“
Podávaš mi šálku čaju?

Čaju?… Merci… Aká vôňa!…
Ale prosím bez citróna…
Radšej rumu… Sem to prosím…
Do svojho ho vezmem lona…

Rozumiem ti, ruža mladá.
Keď sa mi tej ruže žiada,
voňavý a zafarbený
takto lístok v lono padá.

V čaji, ktorý podala si,
vidím tvoje zlaté vlasy,
v cukre obličaj tvoj biely,
v rume tuhú lásku asi.

Ach, u takých hrdých krásiek
k pokorným niet iných lásiek.
Len sa nediv, vypijem-li
z toho čaju dvanásť čašiek.

Či belovlasá si, či čierna,
či postavu máš vysokú,
či nízku? Neviem rozpoznať: vše
len večer sedíš v obloku.

Poď na svetlo! Nech dozvieme sa,
či odpečatiť lásky zdroj?
Či anjelom som ti, či čertom,
či čert si ty, či anjel môj?

Ledva sme sa uvideli,
ledva sme sa päť ráz zišli,
ledva som ti vyznal lásku
a ty koniec máš už v mysli.

Že len odtrhnúť chcem ružu,
pokým dáva vôňu sladkú…
Dobre. Ale nie od konca,
začnime to od počiatku.

V srdci tvojom mnoho zlata,
každý o ňom vie a povie,
že si kúštik vydoloval,
preto toľko baníkov je.

Každý jeden pre ten kúštik
druhého hneď ohovára…
Srdce — to je zlatá baňa,
kde len jeden baník fára.

Pustila si na mlyn vodu.
Otvorený každý žľab.
Ten môj mlyn tam u potoka
mlel by, mlel by, mlel by rád.

Pustila si potok rečí.
Očko na mňa hľadelo.
Srdce moje klepe, klepe,
rado by tiež zamlelo.

Ale mlyn môj u potoka
nemá zrna, niet čo mlieť.
Srdce moje darmo klepe:
v tvojom oku lásky niet.

Radosťou ti srdce plesá,
oko skveje, tvár sa smeje,
a ty predsa spytuješ sa:
Kde je moje šťastie, kde je?

Ja ti hľadím v oči, líčko,
vravím — k šťastiu málo treba,
málo, málo, pramáličko:
tebe — mňa a mne zas — teba.

Som pod oblôčkom vaším v noci stál.
Zostúpil mesiac. Hľadel, jak ste spali.
Halúzky stromov do skiel pozerali
a oblok — akoby sa v šťastí smial.

Len na chodníka pás, sťa plátno biely,
tieň padal môj a liezol na stenu.
Ja videl som, čo ste vy nevideli:
tú tôňu ležiacu a zlomenú.

To moja láska je k vám, k hrdej dáme:
kde chodník — stelie sa, kde múr — sa láme.

Oblôčik jeden poznal som
a keď tak cez nedele
som v čákove šiel popri ňom,
vždy vítaval ma so vzdychom
a hladil vrásky v čele,
volával dnu, až za prah dvier,
a šeptal: „Drahý Gemeiner!“^[197]

I teraz ho ja ešte znám
a on sa na mňa díva,
keď smutný pod ním postávam,
no nevíta ma viacej tam
ružička jeho snivá.
Nad ním je pohár pivový,
pod ním sa skveje: „K volovi“.

Počítaš mi vrásky v čele,
jarky žitia, nitky lásky?
Kto miluje, nepočíta
ani bozky, ani vrásky.

Láska — to je slnce. Nikdy
nespočítaš jeho fľaky.
Na lásku kto s láskou hľadí,
musí, musí klopiť zraky.

Ty si chcela vznietiť oheň,
aby vatra zaplála:
do zápalky horiacej si
fúkala.

Plameň zhasol, rozumie sa,
ja som hľadel veselo,
že to drievko miesto horieť,
sčernelo.

Po horiacom prvom slovku
nesadaj na kolená…
Fúkať dá sa do veľkého
plameňa.

Nehovor o pochybnosti,
že ti v mozgu stále vŕta,
že si azda v mojom srdci
možno druhá, tretia, štvrtá.

Lásky, lásky, moja milá,
sú ako tie krásne dúhy:
jedno slnce svieti vždycky,
ale dážď je zavše druhý.

Ako ťažko nemilovať,
keď sťa kvietok k čiernej zemi
na prsia sa tvoje kloní
dievča — kvietok utešený.

Verí tebe — ako bohu,
všetky skvosty, čo má z neba,
tebe dáva. Ako ťažko
nemilovať vtedy — seba.

Tak ťažko mi je na srdci,
tak ťažko mi je v duši.
Chudera sto ráz zaplače,
kým srdce raz mi búši.

Zrak predsa sa mi usmieva
a čelo mi je hladké.
Je duša chorá. Oči, tvár
sú medicíny sladké.

Usmievaš sa, usmievam sa,
keď sa niekdy postretneme.
Prečo sa nám oči smejú?
Duše máme preplnené.

Prečo sa nám duše plné?
Aby sme z nich oba pili.
Pijeme z nich, aby sme si
plameň túžieb zahasili.

Prečo chceme hasiť oheň,
ktorý naše túžby páli?
Aby sme sa po hasení
nad tým všetkým zase smiali.

Vysoko je na Turzovke.
V Žiline je mnoho nižšie.
Zdola nahor ísť je diaľka.
Zhora dolu zísť je bližšie,
k tomu v sánkach, pri hrkálkach,
s vetrom, v bielej fujavici.
Nedivte sa teda, slečna,
tejto mojej pohľadnici.

Že zabudli ste vežu našu
i farský piesočnatý dvor
i memorandumové lipy
i „neviem“ na môj príhovor
i prechádzky i trotoáre,
medokýš, vŕštek Všivavý,
to svedčí ten váš pozdrav krátky
bez výkričníka z výstavy.

No počkajte! Vy vrátite sa,
to bude ešte v septembri.
Ja za vaše tri chladné slová
vám vrátim teplé slová tri,
nie raz, nie dva, aj dvadsať ráz,
lež vše len tri: „ja ľúbim vás!“

Čo je motýľ bez krídelca,
čo krídelce bez motýľa,
bez listov kvet, bez kvetov list,
bez milých slov — roztomilá?

Čo je srdce bez záujmu,
bez smiechu žart, smiech bez žartu?
Čo sú, čo sú srdca slová
písané na — „ansichtskartu“?

Smiech zatíchol a zmĺkli žiale.
I rozpomienok ozvena
roztreskla sa na žitia skale
do týchto veršov vpletená.

Hej, mŕtve sú tu všetky slová.
Lež keby si sa ozvala,
tá vlna hotová je znova,
by o skalu sa trieskala.

Nie! Na môj veru, nechcem ja
ku tebe ódu písať;
veď ktože by sa chcel len na
konári zhnilom knísať.

To by som vystál obrovské
v tele i v duši muky;
už faktum, že by najskorej
si zlomil svoje ruky.

No spieva tebe severák
čudesno-krásne nôty
a spieva tebe junný Váh,
keď čistí tvoje boty;

ja tiež chcem za to venovať
tie krajšie moje sloky,
môj cit vyraziť ohrozný,
cit lásky prehlboký.

Keď vidím obchod veľký tvoj,
roztvoria sa mi ústa;
keď vidím tvojich židákov,
tu vrava ma opúšťa.

So všetkým kupčíš tu i tam,
v južné, severné strany.
Len prečo, prečo nekupčíš
ty už len s Mojžišami?

Máš hrúzu fabrík, hrúza ich
sa denne, nocou množí.
Len prečo, prečo nerobíš
remeň z judášskych koží?

Máš špeciálnu vôňu vždy,
smradom ti všetko dýcha.
Fuj! — Rád by som pokračovať,
no nemôžem a nemôžem,
som smradom tvojím premožen’
a strašne sa mi kýcha.

Odbojne fúka severák
von zimnej, strašnej noci mrak.
Klobúk si v čelo vtláčam
a k tebe, drahá, kráčam.

Rozfúkal vietor neba žiar,
sneh šibe v moju bledú tvár
a štípe moje líca
tá desná povíchrica.

Tak sladko, ľúbo kynie vstríc
mi rudosť tvojich milých líc
a tvoje rusé vlasy,
čo k práci sklonila si

a teplosť tvojich mäkkých rúk
a vravy tvojej tónov zvuk
tak srdcom mojím trasie…
I kráčam v nočnom čase.

Zavýja hnusne severák.
Ja ťahám zvonca vášho hák…
a klobúk v čelo vtláčam
a do hostinca kráčam.

Keď sa človek pojí pivom,
potom virštieľ dobrých zje si,
a čoby bol koľko vypil,
po nich znova vypije si.

No už človek raz je taký,
ako súdok danajdický:^[212]
čoby sa vo víne kúpal,
virštľou bol — je smädný vždycky.

Taká spokojná si bola,
keď za tebou milovanou
vyčkával som nespokojný
pred tou vašou veľkou bránou.

Videla si ale bránu
krajšiu jak ja. Ja sa hnusím,
že sa teraz na ňu dívaš
ako… veď vieš… — Radšej čuším.

Posielaš mi nazad lístok,
v ktorom randevú si prosím;
už je darmo: otrávim sa,
lebo dýkou žitie skosím.

To je také, ani čoby
mal halušku zastavenú
v pažeráku, ktorá nedá
vravieť, — slzy k žalostneniu.

Lebo potisnúť ju prstom,
aby padla v brucha ríše,
alebo ju von vytiahnuť,
lebo skonať smrťou tíše.

*

Dozvedám sa práve, že si
predsa išla ta do sadu,
kam som prosil. Ako hlúpo
mysle ženské dumy pradú!

Aj! Čo nás, bratia, po svete!
Svet mláka je len púha
a smrdí k tomu. Či nás má
ku nemu viazať túha
a vďaka dáka? Nebodaj
vás viaže k nemu žena?
Aj jej svet je len špongia
do smradu zamočená!

Ó, vstaňte, spáči! Dvíhajme
sa v cárstvo vyšších tučí:^[216]
bude nám bližšia hudba sfér
a zlato slnca lúči.
Ó, vstaňte, spáči! Dvíhajme
sa nahor, kým sme mladí!
Bude nám bližší nebasklon
a ďalšie sveta smrady.

No dobre! Ale napokon
sem sud! Ať s’ víno jasá!
Sem cigár! Krásnych dievčeniec!
Sem hudieb zemských chasa!
A ešte súdok! Veď bude
to hrozno ešte rodiť…

A juni nie že lietať —
nevedia ani chodiť.

Hach! Tu ťa mám už predsa, dievča zradné.
Si v mojej moci.
Blaho, poď mi vstríc!
Už môžem bozkať perny limonádne
a koštovať z punečku tvojich líc,
objať tvoj driek! Prekliata nočná stvora!
Že svetla niet a nezriem očú jas
tvojich! Lež mám säkerhets — tänsticora…
Už vidím. Čo?
Hach! Ber to hrom i ďas!
Už dôkladného som ja capa capil:
v šere som našu hnusnú chyžnú lapil
a objal. Hrome! To je hlúpo raz,
že i v rozume mávam temný čas…

Čo ty prichádzaš s takým srdom ku mne
mne rozkaz velieš, hlupče, nerozumne?
Či dlžen som ti platom, dlžen vďakou?
Veď krvavý si krvou neborákov.

Mám vlastný dom, na vlastnom stolci sedím,
vo vlastný pohár vlastný nápoj cedím
na vlastnom stole. S vlastnou mojou päsťou
ti môžem hlavu rozbiť.
Choď si cestou!

Pán zviazal ruky sedliakove
a šibol bičom. „V prácu choď!
Nech spichajú ti nohy tŕne,
zaleje vlastná krv i pot!
Nedám ti ani skyvy chleba!
nedám ti ani vody mok!“
A sedliak šiel a robotuje
už dávno tak: tisíci rok.
Pán ožiera sa s jeho potom
a chlípe jeho čistú krev.
Kto tlieska mu? Sedliaka deti,
judášska luza chlapcov, diev.

Ľúbim vás!
Váš prelestný vlas.
Ľúbim vás náružive:
tie líčka vaše zrudnelé,
tie očká vaše sivé,
z ktorých mi zračí jasavo
tá duša vaša biela,
do ktorej letom holubím
mne duša uletela.
A ľúbim váš prekrásny hlas:
on sa mi v prsia ryje
a ruší súzvuk pokoja
a citov harmónie.
A ľúbim váš… váš… váš… no… ej! —
tie krôčky vaše hbité…
No zívam… Ja to neverím,
vy azda neveríte.

Keby si ty znala, ako ťa ja ľúbim,
že zadržím všetko, všetko, čo len sľúbim,
že za tebou chodím od rána do noci,
že za tebou túžim, plačú moje oči:

akiste by si mi, moja ľúba malá,
jeden dobre futrovaný zimník dala,
rukavice zimné, lebo von je zima,
ktorá sa sťa moja ľúbosť v srdci tríma.

Ej, keby len jaro potom skorej prišlo,
ktoré by z tej pôdy kvietočky vytislo:
či by som začapil zimník tebou daný,
ty môj skvost, ty kvietok, anjel milovaný!

Aké má toto dievča nôžky,
aký má toto dievča driek!
Zaslúži jeden pokyn ruky,
nanič cylindra môjho smek.

Aké má toto dievča oči:
žlté sťa roztopený vosk!
Zaslúžilo by, na moj pravdu,
do povetria hodený bozk.

Akú má toto dievča dušu:
človeku chce sa zaplakať —
no ja do vrecka dávam ruky,
chcem pokoj dať a pokoj mať.

Ty nevieš, že som hriešnikom,
že na mne hlúpych vášní jarmo,
že strhnúť jarmo slabý som,
že vyšvihnúť sa chcem nadarmo.

Ja viem, že ty si krásny kvet,
že si ty duša ľúba, čistá,
že v tebe ideálov svet
a zeleň ešte svieža lista.

A viem, ja viem, že milujem
ťa vrúcne. Ale som načistom:
som žltý list, nadarmo chcem
žiť spolu s krásnym, sviežim listom.

Opretý o mramorový stĺp
dívam sa na svet tento hlúpy:
každý sa smeje, asnáď preto,
že cíti sa byť človekom.
Len v mojom srdci chmáry, jas
vymrel z neho už dávno, dávno.
Tak ťažko v ňom snáď preto, že
v tme jehos’ krásny kvietok skrýva
a kvietok ten je čerstvý ešte
a listy jeho svieže, šumné,
v tej tme musí on odkvitnúť,
zhynúť tie krásne, ľúbe listy.
A dívam sa. Ach! Známa tvár!…
Ty si to dievča, krásne dievča?
Tie isté farby: líca biele,
vlas čierny, očí blesná noc.
Ó, kde si bola? Kedyže si prišla!
Chladnou je ešte vždycky tvoja ruka?
Horúci pohľad? Nemé krásne ústa?
Ó, povedz, upím, prosím tvoje srdce!
A nevravíš, len zieraš v moju stranu.
Buď mojím kvetom, jasajúcim kvetom!
Rozptýľ tú tmu, čo v srdci mojom je
a osloboď v ňom zmeravený kvet!…
A nevravíš… Si mramorový stĺp.
Umelec vdýchol doňho všetky krásy.
Dívam sa naň a inšie nevidím;
v chaos sa desný tlčú ľudské hlavy;
bolí ma srdce, bolí celá duša.
Som sputnaný neviditeľnou šnúrou,
rád by sa hýbať, k tebe siahnuť rukou,
poľúbiť krásy mramorného stĺpu,
rád zaplakať by, — ale s ostatnými
smejem sa nad tým, že som človekom.

Vlas môj je riedky, z tváre pel
detinstva dávno uletel,
len vrásky sú tam, dusný tieň:
že odsníval som žitia sen.

A predsa dievča zvodné, ladné,
v prelestný zahalené šat,
keď večer už do okien sadne,
prichádza k’ mne ma milovať.

Na perne láska, v očiach žiar,
ja ľúbam jej vybledlú tvár
a cítim, že je i to sen:
že je to rozpomienka len.

Poobede, keď najem sa
a vypijem si vína,
najradšej mávam teba, ty
prelestná rozmajrína:

Snáď preto, lebo dostala
žalúdočka ríška, čo rada
a hlavička detto, nuž i srdca byt
čiastočku svoju žiada?

Snáď preto, lebo apetít
mi robí tvoj driečik ladný
a keď ho už vyobjímam,
som znova famózne^[227] hladný?

Ja neviem sám, no poobede
ťa najradšej, ó, dievča, mávam:
som plastickejší a bozky sú
najmastnejšie, čo vtedy dávam.

Aký čert robí sa mi vo srdci dnes,
poriadok, je pravda, nebýva v ňom,
no teraz je krčma, v nej kriky i bes,
prevrátený je teraz dom.

Krčmárka prelestná vstúpila doň,
odoháňa ľúbeho hosťa,
čo výborne platil za jedno i trom
bleskami rozdielneho skvosta.

Čiapočka na hlávke, bleskúcich níť
na sneh tyla rieka sa púšťa,
prekrásne má vzhľady, sťa hviezdy svit,
umelecky strihnuté ústa.

Krčmárka vyháňa, no krásny hosť,
čo platí za jedno i trom,
upíja si periel vína skvost,
úsmevka zaliečas’ jej rtom.

A viem, že hosť bude víťazom,
čo platí za jedno i trom.

Kolo mňa všade lásky smev,
zapálené devičie tváre,
tisnutie mäkkých rúčok diev
a poceluja^[230] túžby žiare,
rtov šepot. Samý plný klas
kloní sa k jasu kvetov krás.

Vetríček šumí a ja ždám,
že i mňa zohne snáď ku kvietku,
čo čaká môjho srdca plam,
čo chce mať moju dušu všetku:
Som žihľava — vetríka van
skloní ma najviac ku skalám.

O láske nevrav, milé dieťa,
tá v očiach sa ti netrblieta,
ty nevieš ešte ľúbiť, nie,
čo cítiš, nie je ľúbenie.

Ty chceš o plesy mamu prosiť,
ty chceš už dlhé sukne nosiť:
ty chceš si iba zatančiť,
ty chceš len veľkou slečnou byť.

Storáz sme sa objímali.
Storáz sme sa pobozkali;
a teraz pri lúčbe ani
ruky sme si nepodali.

Duša plače. Srdce žiali.
Slzy kropia duší planie.
Stisk posledný preto býva
dlhší, aby kratšie bolo
po ňom vrelé milovanie.

Čo si o rok, čo povieme?
Že sme sa tak radi mali,
že sme sa tak pri mesiačku
objímali, bozkávali?

Že nám vietor túžby nosil,
potok našepkával lásku,
hviezdy plietli lásky siete,
mesiac šíjal lásky pásku?

Či tie chvíľky obnovíme:
tebe kvôli a mne kvôli?
Či povieme: akí hlúpi
sme my ešte vlani boli?

Každý večer už oddávna
pozorujem, že mi čosi
chýba, čo mi ťaží dušu,
čo mi oči slzou zrosí.

So sviecou to hľadám v kasni,
vo fiókoch starých makám,
búcham vrecká, ňuchám, hmatám
a pod posteľ pozrieť kľakám.

Snáď tobolka? Otváram ju.
Snáď z nej čosi? Strela jasná!
Tu jej obraz! — Ty mi chybíš,
teba hľadám, deva krásna.

Pred oblokom agát stojí,
pred agátom my sedíme,
s jeho listmi vietor vraví,
my o láske hovoríme.

A ten vetrík listom šepká,
prikyvujú lístky jemné,
šepkáme si aj my tíško
a aj my si rozumieme.

Ale vetrík strmie strmo,
agáta do vetiev fúka;
trhá listy, vetva plače…
Choď už moja drahá dnuka.

Ľaliová tvár a slncom
opálené tmavé líce.
V jeho oku vášeň besná
a vo jej zrak holubice.

A to tielko ľne ku prsiam,
v ktorých lásky vulkán víri;
a tie líca ľaliové
a tá bledá tvár sa pýri.

Jeho hlava obejmutá.
Mocnie v láske ruka ženy,
zmocnie ona k obejmutiu
a v tej sile mnoho ceny.

On sa nazdá: nerozdvoja
ich, jej sa to tiež pozdáva…
A hľa! On sám spúšťa ruky,
ona frizúru napráva.

Marietta! Mne sa sníva!
Ty ma ľúbaš? Ty mi v perny
tisneš bozky? Ja to hladkám
jasajúci vlas tvoj čierny?

Marietta! Toľké šťastie
sa mi z tvojich očú díva —
i zatváram v slasti oči
a tvoj zrak len na mne vzplýva.

Tu, hľa, rúčka. Tu ramienko.
Ó, to je už šťastia príval!
Marietta!… Čože je to?…
Lôžka peľasť: — Ja som sníval.

Chorý som bol, ale strašne, strašne.
Smrť som videl pri posteli jasne.
Zbúdzala ma i uspávala,
obkladky mi ona žmýkala.

Túžil som po ľuďoch a po svete.
Túžil som po vrabcoch a po kvete,
plnom klase. Chyboval mi krik,
štrngot fliaš a opilého vzlyk.

A tak ľúbo smrť sa skláňala.
Muchy mi ona odháňala.
Ľúba! Ani som ju nevolal;
zovrel som ju v náruč, sceloval.

Zaspávam, za… len hlavou kníšem,
a predsa… pozde… predsa píšem.
Kto mi to ruku vedie?
Sťaby som videl zlatý vlas,
modrých smejúcich očú jas,
rudý ret, líca bledie.

Poznám ťa dobre. Ty mi ruku
vedieš ku písmu, dušu k zvuku…
Už lampy svetlo hasne… dávno.
A tmí sa mi… Hlava mi padá.
Kto mi ju hladká? Deva mladá…
Dievčatko jasné, svetlé, slávno.

Ó, poznám ťa. Ty mi ku sneniu
naprávaš hlavu. Ty večerniu
modlitbu odriekaš nad mnou…
Už snívam. Kto mi snenie pradie?
Vidím devušku, líca bľadie,
vlas zlatý, perny z koralov.

Videl som ťa v cudzej ruke.
A tá ruka hladkala ťa.
Chcela načrieť v srdce tvoje
a ozbíjať ho zo zlata,
ktoré si mne prisľúbila,
(pamätáš sa ešte na to?),
čo som k tvojim nohám zložil
v zámenu za svoje zlato.
A ty si mi svoju lásku,
klenot svojho srdca dala,
keď si moju ruku stisla,
moje líca scelovala.
Ku mne patríš, devulienka,
ako kvet ku svojmu listu.
List od teba neodpadol.
Odoláš ty vetra švistu?

Ó, koľko pestrých rozpomienok:
svadobnú kytu, celý vienok
ja v srdci mojom mladom mám.
Ó, koľko kvetov z nich už zvädlo
a koľko farieb, ruží zbledlo
a koľko suchých lístkov tam.

A ty prichádzaš s okom vraným,
s čerešňovým rtom, líca planím
a bielou rukou písať chceš
do srdca môjho lásky riadky;
ich bolesť slastnú, smútok sladký
chceš doňho nasiať, pekná, tiež?

Dovoľ zachytiť tvoju ruku!
Dovoľ predísť pekelnú muku
ľúbosti! Zničiť prvý tón!
Ty nevieš, že pri každom liste
je bôľ a stráda, slzy čisté,
je prežitý vzdych, smútok, ston.

Ó, nepíš, nepíš lásky muku.
Dovoľ zachytiť tvoju ruku.

Už, už tisol som na tisíce
pocelujov na tvoje líce.
Už, už dotkýnal siný ret
môj tvojich pern zarudlý kvet,
keď tajšla si vo diaľku hmlistú
a ja stratil som perlu čistú.

Za chlmy vrchov slnce zašlo,
i tepla niet, i svetlo zhaslo.
Októbrový zadýchol chlad.
Čuť severáka búrne spevy.
Zrieť žltý lístok trepotať
a padať rudé lísťa révy.

Bolo by sladko slzy roniť
za vami v túhe, vám sa kloniť
a nepokonne pri vás byť,
vás počuť, vaše zlaté vlasy,
vašich prelestných očú svit
a ružových líc nežné krásy
vidieť, pobúriť lásky cit
vo mora v búre pleskotanie,
strhnúť dušu vo plápolanie
ľúbosti, s ňou mrieť i žiť.

Lež smiešna túha. Darmo — darmo:
Prichádza človek, ktorý jarmo
na bielu šiju núka vám.
Kloníte vašu hlávku zlatú,
divný je vašich očí plam.
Ret šepce váš prísahu svätú
pre blaha v jarme krátky klam.
S myrtou na hlavu, lícom chladným,
kladiete veniec s kvetom vnadným
voľnosti vašej na kurhan.^[244]

V duši mojej sa slza trasie,
sťa víno v preplnenej čaše,
keď dvíhame ju k vyschlým rtom.
Lež načo, načo jej tečenie,
keď neosladí srdca ston
a neprinesie obľahčenie —
len stečie tvárou s blyskotom.
Mne preto smiechom líce žiari
a pokoj v mojej bledej tvári
a smiešnych slov na pernách zhon.

Ja žil som, lebo život velel žiť:
mier liene cáril v mojej biednej duši,
v ňomž bez nadchnutia v kameň tvrdne cit,
um pustne ako kvetnatý rov v hluši.

Tu zrazu čarokrásna vhupla doň
devuška, ako ranná zora vlasy,
na tvárach ruže, v očiach nebasklon,
keď hviezd sa jagotajú na ňom krásy.

A bôľnou túhou zvrela mladá hruď,
krv vzprúdila sa, oči blesli plamom,
malinkej mojej chyžky tmavý kút
zasverkal v ohni zlatom, nevídanom.

Ja zaspal som a riavy horskej zum,
slov sladkých rad a lístkov trepotanie
i ľúbovonných strojných sosien šum,
svit mesiaca, hviezd diaľnych chladné planie

mne ustavične javilo sa, mäd
akýsi sladký pil som z lesklej čaše,
mok ubýval a stále rástol smäd,
a predsa radosť plála v očiach jase.

Až zjavil sa mi v rade lásky snov
starík s bielymi vlasmi v hmlistej diali.
Vzdych za vzdychom odznieval z jeho rtov,
zo šedých očú slzy sa mu liali.

Na strmom vrchu chlme biely chrám
ho vábil, z neho ľúbe spevy zneli.
On túžil napokon zaspievať tam
a bohu poslať šepot prosby vrelý;

lež vlastných jeho detí hnusný zhon
prekážal mu na ceste, pľul na bľadú
tvár, biele vlasy trhal s chichotom
a kmásal jeho postriebrenú bradu.

I vzbudil som sa; ale vidím sen:
čuť plakať starca v jeho detí bese
pri štrngu čaší, šume vínnych pien,
pri bratských zábav kriku, bujnom plese.

Hľa, padá v prach. To nie je obraz dúm,
to skutočnosť! Nuž, zbohom, luny žiare,
i vzdychy pern, keď tonie v citoch um,
i poceluje na devičie tváre!

Ja žijem teraz, lebo musím žiť
pre starca — jeho hnusných detí zbitie.
A v jednu túhu splýva všetok cit,
by nebolo daromné moje žitie:
by pomohol som starcu vojsť vo chrám,
s ním mohol spievať, pomodliť sa tam.

Slečinka Terka Novomestský,
pernikárka. Môj kompliment.
A tuto brat náš Ján Jesenský,
advokátsky koncipient.
Váš kompliment.
Tak mrkom raz
predstavil Janko Cablk nás
jeden druhému. Ruky stisli
sme si a jedným pohľadom
po sebe veľmi bežne blysli.
Ja predsa zbadať uspel som
prekrásnu atlasovú blúzu,
bez vtákov, kvetov, pštrosích pier
klobúčik a la cylinder
a vašich očú blesnú hrúzu
a pern vašich višňový pár
a líc vašich ružovú žiar’
a zúbkov vašich rad perlistý
a čul vašeho hlásku čistý
zvuk. A… No, načo hovoriť
o dojmoch (o večnosti chrústa
radšej), veď nevyjadria ústa
precízne tak, aký je — cit.
Mlčím, len ešte toľko, Terka,
prijmite, prosím, z môjho pierka:
Že svet sa dávno naučil
lhať. Lže on neraz sĺz tečenie,
lže priateľstvo, oduševnenie,
lže slabosť pod larvami síl,
lže silu pod slabosti maskou,
lže túhu, objem, poceluj,
lže sladkých sľubov celú struj’,
lže všetko, — hnaný samoláskou.

No, je v svete i pravý cit,
neprestávajte voň veriť,
lež učte sa po kurhan, navždy
bez klamu, zisku, bezo strát
a naučte sa poznávať
od larvy tvár, faloš od pravdy.

Oj, tri okienka! Tri okienka!
K vám letí srdca môjho vzdych.
Už zavrela vás devulienka,
čo niekedy sedáva v nich.

Len uličných lámp bodne kmity
vo vašich sklách sa blyštia, len,
že prišla noc, doniesla sen,
čo dvoch okienok zavrel svity.

Oj, zatrep, vzdych môj, na ich rám!
Nech otvoria sa tie ich krídla!
Nech dvoch okienok vidím plam,
nech kuknem cez ne i do bydla,
nech dozviem sa raz, čo je v ňom,
či ešte možno vkĺznuť doň?

Keď v chladné oči oči vrúce
zahodia bleskom žhúcu žiar
a ohňom, ktorý hreje, vzbĺkne
tých chladných očú fádny pár;

keď v nemé perny zvučné ústa
utvoria hajno sladkých slov
a plynie mäd a plynie lásky
viet reťaz z nemých posiaľ rtov;

keď drsnú ruku mäkká rúčka
naučí mäkko tisnúť dlaň
a ona tisne, nežne tuľká
sťa listy ranný vetra van;

keď v srdca mraky špatné — srdce
zaleje teplého dňa jas
a krsne nový svet a mizne
hnus z neho, hriešnej špaty kvas:

tie oči, perny, srdce, ruky
zachová večne biedny um,
bárs schladne vzhľad, zamĺknu perny
a stíchne srdca, citov šum.

Tu chladný obraz nemej tvári
a chlad nevzbudí v duši cit.
Kde vlasu havranieho žiary,
kde puky pern, kde očú svit?
Kde zvučnej vravy tóny sladké?
Kde?
Pri druhej mojej matke.

Tu chladný divadelný dom.
Kde šum, čo v dušu radosť sypal?
Kde lesky lámp a vôlí zhon?
Kde cit kypí, bude jak vzkýpal?
Kde šťastia chvíľového slad?
Kde?
Tam, kde druhá moja mať.

Ó, Dóra, Dóra v peknom obleku!
Mne ľúto ťa: ty mramor svojej hrudi
odkrývaš ľahkou rukou človeku
a studu pýr ti v líca nezablúdi.

Ó, Dóra, Dóra! V mäkkom foteli
sedávaš, predsa ľúto mi je teba:
ty sedáš, keď ti smilník zavelí
na lono, loviac skyvu špatno-chleba.

Ó, Dóra, Dóra! V peknej sieni sa
prechodíš, ale skoro chcel by plakať,
že v tieni tom tak ľahko zotmí sa
a v tieni tom ty nechceš ani čakať.

Ó, Dóra, Dóra! Pekné oči máš,
v nich predsa nikto nemá potešenia:
pre každého ich chtiaci blýska jas,
v nich kto chce mať, má pohľad zaľúbenia.

Ó, Dóra, Dóra! V tvojich ústach kvet,
no čo z kvetu, keď smrdí jeho lísťa,
keď v ňom len klam a reťaz špatných viet,
ni jedna písmena v nich nie je čistá.

Ó, Dóra, Dóra! Všetko máš ty, len
niet duše pod tou beloskvúcou hruďou.
A preto biedna si sťa zimy tieň,
sťa kameň necenný pod zeme hrudou.

Ó, Dóra, biedna Dóra, vráť sa, vráť!
Ó, zopni ruky k bohu, šepni vrúce
slová modlitby, aby z hnusu špát
vyrval to tvoje srdce zmierajúce,

by nalial znova čisté city doň,
čo nebo tvoria v žití tomto fádnom,
nerobia strašným jeho rýchly skon,
by čistá žiara vzplála v zraku chladnom,

by v pernách tvojich pravý kvitol kvet,
by pravou slzou mohlas’ hriechy zmývať,
by smelým okom v tento hriešny svet
sťa hôrna voda čistá mohlas’ dívať,

by mohol som ti vrúcne povedať,
že rád ťa mám, že zostanem ti verný.
Ó, Dóra, biedna Dóra, vráť sa, vráť!
Kým nezabelie vlas tvoj uhľočierny.

Po hluku druhov, štrngu fliaš,
vín sipení a dievčat smiechu,
po slade spáchaného hriechu
čo to za slzy v očiach zas?

Že nečuť kriku v chyži biednej?
Že odznel cvengot čaší už?
Že devu obňal Morfeus?
Že láska plače v duši smädnej?

Nie, nie! V tých slzách blyští žiaľ,
žiaľ čierny ako závoj noci,
žiaľ čierny ako čierne oči,
žiaľ čierny, zlostný sťa pardal:

že v mojom žití nieto tichu,
že neblýska skvost umu v ňom,
necvendží čistý smiechu tón,
niet čistého šeptania vzdychu;

že premrhané chvíle viac
nevrátia sa už, by sa stali
dobrými, darmo srdce žiali —
sĺz perly v očiach, v duši plač.