ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pôvod národného jazyka, tak ako aj pôvod národa samého, býva obyčajne zahalený nepreniknuteľným závojom. Bez pochybností možno dodať, že slovanský jazyk v najtemnejšom staroveku, kam už nesiahajú dejiny, bol iba jeden a postupom času sa z neho vytvorili terajšie dialekty; je však tým už pôvod ktoréhokoľvek z nich dokázaný, spôsob jeho vzniku objasnený, jeho pomer ku kmeňovému jazyku stanovený? Človek sa cíti byť celkom mimovoľne vtiahnutý do prúdu mienok, pochybností, hypotéz a tvrdení, keď pozorne skúma pôvod slovanského nárečia, odjakživa známeho pod pomenovaním starosloviensky alebo cirkevný jazyk, a keď sleduje jeho osudy. Zároveň je i nevyhnutne potrebné, aby sme sa dôkladnejšie oboznámili s touto úctyhodnou matkou ožiarenou gloriolou, prv než vstúpime na územie ostatných slovanských jazykov. Staroslovienčina totiž svojou veľkou starobylosťou a vnútornými prednosťami zaujme každého jazykospytca, pre slavistu však je troj — i štvornásobne dôležitá a v najnovšom čase právom tvorí základný kameň celoslovanskej jazykovej kritiky a filológie. „Medzi všetkými novými jazykmi — vraví veľký historik a znalec jazykov Schlözer (Nestor II. 224) — je sloviensky (starosloviensky)^[1] jeden z najvypestovanejších (jeho bohatstvo a iné prednosti tu nespomínam);“ ako k tomu tento jazyk dospel, objasňuje vývin jeho kultúry. Vzorom mu bol grécky jazyk, najvycibrenejší vo vtedajšom svete, i keď Kedren nepísal už ako Xenofon, a prevziať osobitosti a krásy gréčtiny bol sloviensky jazyk mimoriadne schopný. Keďže prekladatelia prekladali väčšinou doslovne a básnicky neparafrazovali ako Anglosas Kaedmon a Nemec Ottfried, voľky-nevoľky museli svoju reč ohýbať, činiť ju poddajnou, premietať ju na nové zvraty atď., aby mohli verne napodobniť pôvodinu. A potom spomedzi všetkých novších jazykov sloviensky bol vypestovaný samý prvý. Ako vyzerala nemčina, francúzština, angličtina atď. v XIII., XIV. storočí? Že ich Rusi predbehli v tomto ohľade, to spôsobil zhluk šťastných okolností. Z vycibrenej gréčtiny sa naďalej nepretržite prekladalo po celé stáročia; bohoslužba sa slúžila v domácom jazyku; všetky kroniky, všetky listiny sa písali v domácej reči (nie po latinsky ako v celej ostatnej Európe). Ako veľmi sme sa najmä my Nemci oneskorili (lebo vytríbenou nemčinou píšeme naozaj iba takých 70 rokov; aj to sme získali hlavne prekladmi z francúzštiny a angličtiny), živo pociťujem, keď čítam niektorú ruskú legendu asi tak zo XIV. stor. a hneď po nej nemeckú postilu vytlačenú r. 1674 (pritom žartovný obsah legendy celkom oddeľujem a porovnávam iba ich štýl). Tam nachádzam poriadok v podaní, uzavreté periódy, vsunuté vety pospájané desatorakými particípiami, sonórne silné i jemné výrazy atď.; a teraz oproti tomu ten ubohý nemecký postilant, v ktorom sa nezaprie vtedajší rezenský kancelársky pisár!“ Preto právom každý slavista s úľubou hľadí na tento jazyk ako na pyramídu rečovej vypestovanosti svojich predkov, podľa ktorej môže usilovným štúdiom vypnúť vlastné sily na plodné zdokonaľovanie rodného nárečia. Vypestovaný a schopný ďalšieho pestovania alebo, lepšie povedané, po všelijakom prekrútení opäť schopný obnovenia vo svojej pôvodnej čistote, bohatý na korene i tvary slov, vyznačujúci sa mužným zvukom, spomedzi všetkých slovanských jazykov najmenej ovplyvnený cudzím slovným prízvukom a cudzím zafarbením, síce na jednej strane v prúde časov pre svoj ústup zo spoločenského života (lebo nehovorí sa ním už nikde, no mŕtvym jazykom v obvyklom zmysle tiež nie je) stratil zo svojej vonkajšej ľahkosti a svižnosti, no na druhej strane náboženským používaním dvojnásobne získal na svojej vnútornej štruktúre.

Na jeho príbuznosť s ostatnými juhovýchodnými nárečiami i na jeho odlišnosť od nich poukazuje už týchto niekoľko znakov:^[2]

Mienky učencov odjakživa sa azda o ničom v slovanskej literatúre natoľko nerozchádzali ako práve o tomto jazyku cyrilského prekladu biblie a liturgie všetkých Slovanov gréckeho obradu, najmä Rusov a Srbov. Najstaršia a až doposiaľ najbežnejšia mienka je tá, že je to jazyk, do ktorého Cyril a Metod v druhej polovici IX. stor. preložili bibliu, v ktorom zaviedli liturgiu a vyučovali národ, a že svojím pôvodom patrí tomu slovanskému kmeňu, v ktorého prostredí Cyril a jeho brat po prvýkrát vykonávali misijnú činnosť, a teda i jeho jazyk že použili na preklad biblie a liturgických kníh. Až v novších časoch sa učenci a jazykospytci pokúšali bližšie určiť pôvod staroslovienčiny a jej vzťah k ostatným dialektom. Nastolili pritom veľa hypotéz, no dodnes, ako sa zdá, nedospeli ku koreňu samej veci. Keďže všetky tieto mienky sa zakladajú buď na gramatickom výskume jazyka, buď na historickom objasňovaní misijnej činnosti Cyrila a Metoda u Slovanov, ktorú v prvom rade treba objasniť, chceme najprv v krátkosti zhrnúť výsledky najnovšieho bádania o misijnom diele týchto dvoch slovanských apoštolov.

Okrem starších spracovávateľov života a misijnej činnosti Cyrila a Metoda, medzi ktorými prichodí uviesť Dobnera a Středovského ako usilovných zberateľov, o tento odbor štúdia slovanských dejín sa mimoriadne zaslúžili Schlözer a Dobrovský. Podľa Dobrovského najnovšieho výskumu a podľa zhrnutia všetkých starších i dávnejších zpráv o týchto dvoch apoštolských bratoch vieme o nich asi toto:^[3]

Cyril a Metod pochádzali zo Solúna, a to zo šľachtického rodu, ako o tom svedčia najstaršie legendy. Konštantína, ktorý neskôr prijal meno Cyril, pre jeho duševné schopnosti a učenosť nazývali filozofom. O jeho znalosti jazykov hovoria viacerí. Slovanskému jazyku sa naučili pravdepodobne doma, v Solúne, lebo v Macedónii už od stáročí bývali Slovania (Bulharia alebo Srbi? — to je to, na čom sa všetko zvrtne a čo je ešte i dnes nejasné a nepreskúmané) a Solún, ešte teraz známe obchodné mesto, bol v rímskej dobe hlavným mestom Macedónie, kde sa v obchodnom styku akiste používalo viacero jazykov, medzi nimi i slovanský, takže tamojší učenci si ho ľahko mohli osvojiť. Po kozarsky sa naučil Cyril už v Chersone. Arménčinu istotne tiež poznal, lebo niektoré písmená z nej prevzal do slovanskej abecedy. V dospievajúcom veku zaviedli ho rodičia do Carihradu, kde sa stal kňazom. Metod pravdepodobne vstúpil do kláštora. Za cisára Michala prichádza od Kozarov posolstvo do Carihradu. Žiadajú kresťanského učiteľa. Konštantín pre svoje rečnícke nadanie je určený na túto misiu. Odchádza ta a v Chersone, kde sa nejaký čas zdrží, učí sa po kozarsky. Tu sa mu pošťastilo nájsť telo sv. Klimenta. Potom ide do Kozarskej zeme, ktorú vraj celú obrátil na kresťanskú vieru, hoci ešte dlho po ňom väčšina Kozarov neprijala kresťanstvo. Po jeho návrate z kozarskej misie moravské knieža Rastislav posiela medzi r. 861 — 863 svojich poslov k cisárovi Michalovi a žiada učiteľa, ktorý by jeho ľud naučil čítať a dôkladnejšie ho vyučil kresťanskému zákonu. Takto je to podľa legendy, ktorá celkom obchádza pokrstenie Bulharov; no i keby posolstvo z Moravy k cisárovi Michalovi nebolo iba takou pozlátkou, predsa aj podľa iných zpráv je viac ako pravdepodobné, že Konštantín a Metod ešte pred svojím odchodom na Moravu vyvíjali misijnú činnosť medzi Bulharmi.^[4] Konštantín, aby si zabezpečil lepší prístup k nim, zostavil, ak už nie v Carihrade, tak istotne v Bulharsku, slovienske písmo a preložil evanjelium atď. Prirodzene, že zavedenie slovanskej bohoslužby muselo vzbudiť u iných už predtým pokrstených slovanských národov želanie, aby tiež dostali takých učiteľov. To dalo podnet k tomu, že ich pozvali na Moravu, a mohlo sa tak stať buď posolstvom k cisárovi Michalovi alebo aj nejakým iným spôsobom. Konštantín a Metod putujú teda r. 863 na Moravu. Prijali ich s veľkou radosťou. Pobudli tam štyri a pol^[5] roka, kázali a slúžili bohoslužbu v slovanskej reči, až ich pápež Mikuláš r. 867 predvolal do Ríma. Vybrali sa teda do Ríma, našli však pápeža Mikuláša už mŕtveho; umrel 13. novembra 867 a 14. decembra nastúpil po ňom Hadrián. Keď sa Hadrián dopočul, že Konštantín prináša so sebou ostatky sv. Klimenta, vyšiel im s klérom a s ľudom pred mesto v ústrety. Z vďačnosti vysvätil potom oboch bratov naraz za biskupov a ich žiakov, ktorí prišli s nimi, za kňazov a diakonov. Cyril, hoci vysvätený za biskupa, neprijal určené mu biskupstvo. Cítil, že sa blíži jeho koniec. S pápežovým povolením prijal meno Cyril a po štyridsiatich dňoch umrel dňa 13. februára 868. Jeho pamiatka však ostala Slovanom svätá a už v Ostromirovom evanjeliu z r. 1056 zasväcujú mu v kalendári deň 14. február. I Česi a ešte pred nimi Moravania sa stali veľkými ctiteľmi týchto dvoch slovanských učiteľov.

Metod vysvätený za biskupa nemeškal a hneď r. 868 sa pobral späť na Moravu. Keďže bol krajinský biskup (episcopus regionarius), nemal stále sídlo,^[6] i keď mu neskoršie legendy, staršie však vôbec nie, samovoľne pripisujú Velehrad, ktorý zároveň pokladajú za hlavné mesto ríše. Nesmieme teda ani Velehrad v Rastislavovom území ani mesto Moravu v Panónii pokladať za Metodovo biskupské sídlo, ale musíme Metoda nazývať arcibiskupom Moravy a Panónie, tak ako ho nazýva Ján VIII. vo svojich listoch.

Roku 869 napadol Rastislava Karlman a porazil ho. Svätopluk, Rastislavov synovec, poddal sa Karlmanovi i so svojím podielom zeme. Rastislav, popudený tým, robil úklady na Svätoplukov život, bol však sám zajatý. Svätopluk vydal svojho strýca Karlmanovi r. 870. Rastislava odviezli v putách do Rezna, odsúdili ho na smrť, ale cisár Ľudovít ho omilostil, dal mu však vyklať oči a zavrieť ho do kláštora, kde Rastislav aj skonal, nevedno kedy. Avšak i Svätopluka začali Nemci upodozrievať a r. 871 ho uväznili. Moravania prinútili jeho príbuzného, kňaza Slavomíra, aby sa ujal vlády, a ten sa potom, hoci márne, usiloval zahnať Nemcov zo zabratého územia. Svätopluka prepustili, keďže ho nik nemohol usvedčiť z nevernosti, a on vtiahol s bavorským vojskom na Moravu. Prišiel pred mocný hrad,^[7] Bavorov zanechal, vošiel do hradu, zaútočil s moravským vojskom, rozprášil bavorské pomocné vojsko a vyhlásil sa za vládcu Moravy.

V týchto vrcholne nepokojných časoch Metod sa pravdepodobne zdržiaval na území Koceľovom (inak Hezilo, u Hunov Kocel i Kočel, v Troadniku u Rajića Kočul) v Panónii. Tu našiel nemeckých kňazov, ktorých sem bol dosadil soľnohradský arcibiskup. Zavedením slovanskej liturgie dal Metod podnet na to, že ho obžalovali priamo u pápeža Jána VIII., ktorý vzal Metoda pod ochranu ako arcibiskupa poslaného tam od Hadriána. Už r. 798 soľnohradský arcibiskup Arno na rozkaz cisára Karola po prvýkrát navštívil Slovanov v Panónii, povysväcoval kostoly, vysvätil a ustanovil kňazov. O Luitpramových návštevách ešte za Pribinu r. 840 — 943 podáva zprávu Anonymus v De conversione Bojoariorum et Carantanorum. Ešte r. 865 soľnohradský arcibiskup Adalvin, za ktorého r. 873 jeden soľnohradský kňaz v spomenutej rozprave obhajuje diecézne práva soľnohradského arcibiskupstva, odbavoval Vianoce v Koceľovom hrade zvanom Mosburg.^[8] Opäť vysvätil niekoľko kostolov a poustanovoval kňazov. Už 75 rokov nesmel nijaký cudzí biskup, ktorý sem prišiel, vykonávať tu biskupský úrad. Ani jeden kňaz nesmel tu ostať dlhšie ako tri mesiace, ak predtým nepredložil soľnohradskému arcibiskupovi svoje dimissoriale.^[9] Dodržiavalo sa to dotiaľ, kým Metod nevystúpil so svojím novým učením. Bezpochyby sa Metod aj potom často zdržoval v Mosburgu u Koceľa. Keď Metod zaviedol v Panónii slovanskú liturgiu, latinská liturgia upadla a stratila svoju vážnosť. Arcikňaz Richbald nemohol zniesť podceňovanie latinskej bohoslužby, na Metodovo zavedenie slovanskej liturgie hľadel ako na zásah do práv soľnohradského arcibiskupa a radšej sa vzdialil. Toto sa stalo ešte za života Adalvinovho, teda vari už r. 872, keďže umrel r. 873.

Aj napriek tomu, že pápeži, usilujúc sa uplatniť svoje staré právo na panónsku diecézu, ktorá už odpradávna patrila k rímskemu patriarchátu, chránili Metoda, soľnohradskí a iní nemeckí kňazi predsa len sa snažili vzbudiť u pápeža podozrenie voči Grékovi Metodovi. Obvinili ho, že odbočuje od učenia rímskej cirkvi, že zavádza ľud do bludov, že inak učí, než ako sa bol ústne i písomne preukázal pred apoštolskou stolicou. Svoje podivenie nad tým prejavil pápež v liste zo 14. júna r. 879 Tuventarovi,^[10] jednému moravskému kniežaťu, ktorý bol poslal do Ríma svojho kňaza Jána.^[11] Pápež napomína knieža, aby sa pridŕžal učenia rímskej cirkvi. Ak by sa však ich biskup (Gorazd, Bulhar alebo Grék, ktorého Metod vysvätil) alebo ktorýkoľvek iný kňaz niečo iného opovážil hlásať, nech falošné učenie jednomyseľne odvrhnú. Ich arcibiskupa však, o ktorom počul, že inak učí, vraj predvolal preto do Ríma. List Metodovi, ktorým ho pápež Ján predvoláva, má ten istý dátum. Ide v ňom ešte aj o druhý bod obžaloby, totiž o slovanskú reč pri omši. Predošlý list, ktorý sa nezachoval, poslal Metodovi po Pavlovi, biskupovi z Ancony. Na pozvanie sa Metod dostavil do Ríma. S ním prišiel i Svätoplukov dôverník Zemižizň. Z jasnej Metodovej ústnej zprávy sa pápež dozvedel, že Svätopluk i celý jeho národ je úplne oddaný apoštolskej stolici, že opovrhujúc inými kniežatmi tohto sveta (myslia sa tým iste Nemci) zvolili si za ochrancov sv. apoštolské knieža Petra a jeho námestníka, za čo im pápež otcovsky ďakuje. Pápež sa nato opýtal Metoda, či Symbolum^[12] ortodoxnej viery tak spieva, ako to predpisuje rímska cirkev a ako to svätí otcovia vyhlásili na všeobecných cirkevných synodách. Keď teda Metod vyznal, že Symbolum dodržiava i spieva podľa evanjelia i apoštolského učenia, tak ako to učí rímska cirkev a ako sa traduje od svätých otcov, uznal ho pápež za pravoverného učiteľa a znova ho vyslal späť, aby viedol sebe zverenú cirkev božiu, a veriacim prikázal, aby ho prijali so všetkou úctivosťou ako svojho vlastného pastiera, lebo mu bola udelená právomoc arcibiskupskej hodnosti z moci apoštolskej autority. Kňaza Wichinga, ktorého Svätopluk poslal do Ríma, vysvätil pápež za nitrianskeho biskupa. Wiching mal vo všetkom poslúchať svojho arcibiskupa. Či okrem Wichinga ustanovil pápež ešte jedného biskupa, nevieme. Pri druhom bode obžaloby podarilo sa Metodovi svojimi námietkami pohnúť pápeža Jána k tomu, že napokon povolil slovanskú bohoslužbu. I pritom, že Metod objasnil pápežovi Jánovi veľké výhody slovanského jazyka pri svojom misijnom poslaní medzi Slovanmi, že poukázal na príklad gréckej cirkvi, ktorá povoľuje pri všetkých bohoslužobných úkonoch aj iné jazyky, sýrsky, koptický, arménsky, slovanský, a konečne i pritom, že upozornil na blízke nebezpečenstvo odpadnutia od latinskej cirkvi, keby sa nepovolilo používať slovanskú reč, mal pápež Ján mimo týchto dôvodov ešte iné príčiny byť zhovievavý práve teraz ku Grékom i ku Slovanom oddaným gréckoslovanskému obradu. Muselo mu predovšetkým záležať na tom, aby sa udržala jednota cirkvi, nateraz z rôznych strán ohrozená. To ho učinilo i oproti Fotiovi natoľko benevolentným, že celkom uvítal jeho znovudosadenie po smrti patriarchu Ignatia.^[13] Dúfal, že tak uchová jednotu cirkvi a že Bulharsko, odkiaľ r. 870 museli poodchádzať všetci latinskí kňazi, opäť pripojí k západnému patriarchátu. Skrátka na základe Metodových dôvodov Ján VIII. povolil slovanskú bohoslužbu a svoje vyhlásenie o tom formuloval tak obozretne, že nielen seba ospravedlnil pre zákaz, ktorý bol vydal pred nedávnom, aby zatiaľ uchlácholil Metodových žalobníkov, a ktorý teraz stiahol, ale zároveň aj arcibiskupa,^[14] od Hadriána dosadeného do Panónie, za to, že zaviedol a tiež pokračuje v slovanskej liturgii. Metodovým žalobcom dal ponaučenie a dúfal, že tak zabezpečí obžalovaného proti ďalším obvineniam nemeckých kňazov. Pohnutý naliehavými okolnosťami pápež Ján na jednej strane síce povolil slovanskú bohoslužbu, na druhej strane však nechcel ukrátiť latinčinu, lebo vedel, že na Morave už oddávna boli ustanovení latinskí kňazi. Svoj list ^[15] Svätoplukovi teda zakončil týmito slovami: Predsa však nariaďujeme, aby vo všetkých kostoloch vašej krajiny pre väčšiu dôstojnosť sa evanjelium čítalo najskôr po latinsky a potom do slovanského jazyka preložené nech sa dostáva do uší ľudu, ktorý nevie po latinsky, tak ako sa to v niektorých kostoloch robieva. Ak sa teda tebe a tvojim sudcom ^[16] páči počúvať omšu radšej v latinskej reči, nariaďujeme, aby sa ti slávnostný obrad omše slúžil po latinsky.

Pretože Gorazd, ktorého predtým Metod bol vysvätil za biskupa, musel ustúpiť Wichingovi, nitrianskemu biskupovi, bol Wiching jediný sufragán, podriadený arcibiskupovi Metodovi. Ešte aj niekto druhý mal byť vysvätený za biskupa a až s týmito dvoma mal Metod ešte niekoľkých vysvätiť a ustanoviť na určité miesta. Na Morave však neprijali Metoda vľúdne, keď sa asi už r. 881 vrátil späť, a neuskutočnilo sa nič z toho, čo sa zamýšľalo. Až dlho po Metodovom odchode z Moravy. 4 alebo 5 rokov po Svätoplukovej smrti (zomrel r. 894) bola na Morave zriadená metropola, t. j. arcibiskupstvo s troma biskupstvami. I keď české knieža Bořivoja pokrstil práve Metod,^[17] pravdepodobne pred svojou druhou cestou r. 879, ako o tom svedčí Kozmas 230 rokov po tejto udalosti, neznamená to ešte, že Metod ako arcibiskup uplatňoval svoju právomoc i v Čechách, pretože Čechy od pokrstenia štrnástich kniežat, t. j. od r. 845 patrili do rezenskej diecézy. Ani na odporúčanie pápeža Jána neprijali ním ustanoveného moravského arcibiskupa tak, ako to právom mohol očakávať. Ba zdá sa, že ani Svätopluk pod vplyvom nemecko-latinských kňazov nepreukazoval Metodovi patričnú úctu. Akú to vlastne protiveň činili Metodovi, nedá sa presne určiť. Toľko je však isté, že ani nie po siedmich mesiacoch po svojej návšteve v Ríme (r. 880) mal príčiny obrátiť sa k pápežovi so sťažnosťou, ako to vysvitá z chlácholivej odpovede Jána VIII. List má dátum 23. mája 881. Pápež chváli Metodovo oduševnenie, uisťuje ho o svojom súcite s ním pre všetky protivenstvá a neprávosti, vraví, že nedal ani Svätoplukovi ani Wichingovi nijaké tajné príkazy. Môžeme sa teda len domnievať, čo vlastne proti gréckemu arcibiskupovi podnikol jemu podriadený latinský biskup Wiching pod Svätoplukovou ochranou. Sám gréckoslovanský rítus bol už dostatočným popudom pre latinsko-nemeckých kňazov, ktorých bolo na Morave pravdepodobne oveľa viac ako slovanských. Wiching dohnal vec už tak ďaleko, že slovanský biskup Gorazd a jeho družina museli opustiť krajinu. Metod teraz, keď Svätopluk bol spriatelený s Arnulfom, kniežaťom v Korutánsku a Panónii, ktorého synovi Sventibaldovi (Svätoplukovi) bol krstným otcom, nemohol počítať so žiadnou oporou proti Wichingovi a múdro sa rozhodol, že sa znova vráti do Ríma, čo i oznámil pápežovi, lebo sa mohol obávať, že na Morave nebudú s grécko-slovanskými kňazmi zachádzať vľúdnejšie, než ako zachádzali Gréci s latinskými kňazmi v Bulharsku. Čo mal teda robiť Metod vo svojom neblahom postavení na Morave? Pápežove útechy v spomínanom liste z r. 881 mohli síce vzpružiť jeho odvahu, ale situácia sa nezmenila. Pápež sľúbil i to, že urovná spor, ak by sa Metod vrátil do Ríma. Metod teda nemeškal, pobral sa ta a dokončil tam i svoj život, a to zakrátko po svojom príchode, keďže po r. 881 sa už nikde nespomína. Avšak samotný rok Metodovej smrti je stále ešte neistý.^[18] Roku 868 Hadrián dosadil Metoda ako arcibiskupa, po 12 rokoch ho Ján potvrdil, hneď potom r. 881 ho utešoval a predvolal do Ríma, takže Metod svoj biskupský úrad nemohol zastávať dlhšie ako 13 rokov. Ak k tomu pripočítame i roky, keď ako biskup konal misijnú činnosť na Morave, je toho dovedna 18 rokov.^[19]

Na takú dôležitú otázku, čo vlastne Cyril, čo Metod, čo napokon obaja za svojho života preložili, nemožno dať ešte dnes uspokojivú odpoveď. Podľa takmer jednoznačnej zprávy najstarších svedkov úcta za vynájdenie a zostavenie slovanskej abecedy patrí výlučne Konštantínovi, neskôr ju pomenovali podľa jeho rádového mena (cyrilica, cyrilská obeceda); lež zásluh, ktoré si bratia získali u Slovanov, má Metod nielen toľko ako Cyril, ale i viac; Cyril umrel veľmi skoro, Metod však žil ešte aspoň 13 rokov a zavŕšenie slovanskej liturgie je iba jeho dielo. „Vitajte teda u nás,“ zvolajme so Schlözerom (Nestor III, 187), „vy nesmrteľní vynálezcovia slovanského písma, ktorí ste sa prví odvážili nevytríbenú reč, majúcu množstvo svojských zvukov, takrečeno vyňať z úst národa a zachytiť ju gréckymi písmenami. Počínali ste si ako géniovia, pre každú osobitnú hlásku, akú Grék nemá vo svojom jazyku, vymysleli ste osobitné [nové] znaky alebo písmená. Ako vysoko stojíte nad elsaským mníchom Ottfriedom, alebo kto bol ten Nemec, čo sa prvý osmelil zachytiť písmom svoju reč, pričom však iba otrocky kopíroval latinskú abecedu!“^[20] Podľa Jána Exarchu preložil Cyril iba výňatky z evanjelií a Apoštola, t. j. iba čítanie na celý rok, tak ako ho obsahuje rímsky rusínsky kódex č. 1. Rusi ich volajú [апракос] Gréci έναγγέλίαέλίαέκλογαδία. Takou knihou je Ostromirovo evanjelium, ktoré r. 1056 napísal diakon Grigorij pre novgorodského posadnika Iosifa Ostromira. Niet pochybnosti, že tento kódex je zväčša verný opis cyrilského prekladu. Cyril preložil pravdepodobne celé štyri evanjeliá, ako ich obsahuje kódex z r. 1144, č. 404 v Synodálnej bibliotéke v Moskve, a taktiež aj Apoštola, t. j. skutky apoštolské a všetky apoštolské listy. Aj z tejto knihy jestvuje viacero čítaní, ktoré na uľahčenie čitateľom sú tak zostavené, že lekcie v nich nasledujú podľa sviatkov v roku. Diokleas pripisuje Cyrilovi preklad evanjelií, žaltára, ako aj celého Starého i Nového zákona a misála (gréckej liturgie Basilia a Chrysostoma). Táto mienka odvtedy prevláda. Či preložili celý Starý zákon, o tom azda treba pochybovať, lebo nemožno poukázať na nijaké staré kódexy. A Nový zákon s výnimkou apokalypsy. V dalmátskej kronike namiesto žaltára sa spomínajú epištoly. Neskorší spisovatelia však obyčajne pripisujú preklad bohoslužobných kníh obom apoštolom. Medzi knihami, ktoré zanechali na Morave, keď odišli do Ríma, uvádza Nestor Apoštola, evanjelium, žaltár, oktoich (osmohlasná kniha ód), avšak neurčito dodáva: „a iné knihy“. Metod ako arcibiskup dal aj iným urobiť niektoré preklady, nevieme však, čo preložil on sám. Všetky ostatné diela, ktoré sa inak pripisujú ešte sv. Cyrilovi, sú buď vymyslené, buď solúnskemu Cyrilovi mylne pripisované diela iných autorov tohože mena.

Vo svätom misijnom a prekladateľskom diele, ktoré započali Cyril a Metod, po ich smrti pokračovali iní. Ján, bulharský exarcha, tiež v IX. stor. preložil do slovančiny knihy Jána Damascena. Koncom X. stor. sa s kresťanským náboženstvom slovanské cirkevné knihy dostali k Rusom. Tamojšie kniežatá v XI. stor. štedro podporovali mnohých služobníkov božích ovládajúcich slovanský jazyk, len aby pokračovali v preklade sv. kníh. To isté sa dialo v Srbsku, kde ešte vtedy vládli domáce kniežatá a kde trvalo ešte spojenie s učeným Carihradom. Tak sa pomaly uskutočnilo celé Corpus bibliorum, avšak istotne nie pred koncom XV. stor. Preklad Šalamúnových prísloví existoval už v XII. stor., ako to uvádza Nestor, ktorý túto knihu často cituje. Knihu múdrosti, kazateľov, prorokov a Jóba preložili v XIII., XIV. stor. v Srbsku, päť kníh Mojžišových a iné v XV. stor. v Rusku alebo v Poľsku. Dovtedy oddelené časti biblie boli, podľa mienky p. Dobrovského, úplne zozbierané až koncom XV. stor., a to nie pred vyjdením Pražskej (1488) alebo Kutnohorskej (1489) biblie. Podľa ich vzoru boli jednotlivé knihy usporiadané, chýbajúce doplnené a väčšina, knihy Starého zákona pôvodne preložené z gréčtiny, boli zrevidované podľa Vulgáty. Pravdepodobne Moskovský kódex celej biblie z r. 1499 ako najstarší je prvý komplexne zostavený, z ktorého boli prevzaté iné dva kódexy a z nich podľa jedného bola vytlačená Ostrožská biblia na rozkaz kniežaťa Konstantina r. 1580.^[21] Okrem biblie a liturgických kníh v starej cirkevnej slovančine tak u Rusov, ako aj u Srbov boli aj iné knihy novoutvorené ako kroniky alebo preložené ako spisy cirkevných otcov, o čom bude reč neskôr v § 11.

Podľa akého dialektu teda nazvať reč, v ktorej sú napísané slovansko-srbské, slovansko-ruské (všetko cyrilskými písmenami), slovansko-dalmátske cirkevné knihy (hlaholským písmom)? O tejto veci sa mienky učencov a jazykovedcov odjakživa veľmi rozchádzali a aj sa rozchádzajú. Menšina prijíma bežný náhľad, ešte i dnes hodný uváženia, že tento jazyk je najstaršou slovanskou rečou, že je pramatkou všetkých dnes známych nárečí (Rakowiecki, Karamzin?), kým iní ju pokladajú za matku len jedného dialektu, a to raz ruského (Kohl), raz bulharského (Jordan, Schlözer, Dobrovský, Solarić), raz moravského (Jevgenij, Kalajdovič), raz slovenského (Jordan?, Dalimil, Čaplovič), raz slovinského čiže korutánsko-vindského (Kopitar, Grimm) atď.

Náhľadov tých spisovateľov, ktorí sa o veci vyjadrili len mimochodom a nevnikli do nej hlbšie, dotkneme sa tu iba v krátkosti. Oproti pomenovaniu moskovský alebo rusínsky sa stavia Kohl a vraj počul od jedného Rusa (Introductio, str. 10), ktorý cestoval po Slavónii (medzi Drávou, a Sávou?), že tam ešte hovoria tou istou alebo len veľmi málo odlišnou rečou, ktorú on inak nazýva starý sloviensky knižný jazyk. Na str. 11 zase uvádza, že starému knižnému jazyku, ako to bol Döderlein postrehol z úst jedného ruského šľachtica, neobyčajne sa podobá kijevský dialekt na Ukrajine a na kúsku zeme východne smerom k Moskve. Christoph Jordan je tej mienky, že Cyril asi použil bulharský dialekt, ktorému sa bol naučil v Carihrade, a dodáva, že Moravania mohli tomuto dialektu dostatočne rozumieť, i keď sa ich bežná reč od neho líšila. De originibus slavicis, str. IV, 126. Schlözer (Nordische Geschichte, str. 330) neurčoval, či cirkevná slovančina bola iba v takom vzťahu k ešte žijúcim jazykom ako starý jazyk k novému, ako Ottfriedov k Lutherovmu, alebo či je to nejaký celkom iný dialekt. No predsa sa domnieval, že ak je to jazyk, v ktorom Cyril kázal a do ktorého prekladal, treba ho hľadať v Bulharsku. Neskôr (Nestor I, 46 — 52)[47] ho pokladá „za matku ostatných nárečí, ku ktorej ostatné dcéry ešte i teraz majú bližší vzťah ako samy jedna k druhej. Že vtedy (pokračuje), keď bol zhotovený terajší slovanský preklad biblie, starosloviensky jazyk musel byť hovorovým jazykom, to sa samo sebou rozumie: len kde ním bol? Cyril urobil prvý preklad nesporne v polovici IX. stor., urobil ho výslovne pre Moravanov a Bulharov:^[22] teda na Morave a v Bulharsku biblická staroslovienčina ešte v IX. stor. musela byť rečou ľudu“. Celkom pre moravčinu sa vyslovuje pán metropolita Jevgenij (Slovar istoričeskij pod heslom Metod, str. 428 — 430). „Nebolo by treba — myslí — pátrať v otázke, do ktorého iného slovanského nárečia ako do moravského Cyril a Metod preložili cirkevné knihy, keby v tejto veci učenci [odjakživa] mali také odlišné mienky. Je vari známe, že obaja apoštolskí bratia boli učiteľmi [najmä] moravských a bulharských Slovanov. Preto právom treba urobiť so Schlözerom záver, že písali jedine v [ich] nárečí, ktorému [vtedy] títo Slovania rozumeli, a v nijakom inom.^[23] Z toho, že táto reč dlhú dobu bola spisovným jazykom Srbov, usudzovali niektorí západní učenci [Beck, Engel i Dobrovský], lepšie oboznámení so srbskými knihami ako s ruskými, že Konštantín a Metod svoje knihy napísali [preložili] starosrbským nárečím, matkou terajšej srbčiny. To sa však nedá nijakými [priamymi] historickými dôvodmi dokázať. Keby sme i pripustili [podľa mienky niektorých, odvolávajúcich sa na svedectvo Konštantína Purpurorodného a Jána Kantakuzina], že v kraji okolo Solúna už v VII. stor. existovali srbské mestá, odkiaľ by sa Konštantín a Metod, odmladi v Solúne, boli mohli naučiť [najprv len] srbský dialekt, tak predsa po svojom príchode na Moravu, už kvôli vtedajšiemu nepatrnému rozdielu medzi slovanskými nárečiami, boli by museli(?) [a mohli] zvoliť tamojšie nárečie za spisovný jazyk a nie naopak, priniesť až Moravanom prostredníctvom vyučovania srbskú reč. K tomuto náhľadu sa pripája i pán Kalajdovič^[24] vo svojom článku o slovanskom cirkevnom jazyku. Našli sa ešte aj iní, ktorí sa nemohli ubrániť domnienke, že starosloviensky jazyk bol v inom pomere k slovenčine, než ako sa doposiaľ myslelo. Brali totiž do úvahy jeho veľkú podobnosť s dnešným, žiaľ, iba málo známym slovenským ľudovým dialektom v Uhorsku, a to v mnohých slovách i flektívnych formách, v ostatných nárečiach už nejestvujúcich alebo zastaraných, ako aj okolnosť, že Morava, veľká, no bohužiaľ iba efemerná ríša veľkého Svätopluka, kde predsa podľa jednohlasnej výpovede všetkých zpravodajcov Metod sa najdlhšie zdržoval, učil i pôsobil, zaberala vtedy väčší diel dnešného Slovenska, ak aj nie celé, a napokon zreteľ na Nestorovu povesť, súhlasiacu s údajmi iných kronikárov o výpadoch panónskych Slovanov (Sarmatov) do Byzantskej ríše za cisára Justiniána, „že dunajskí Slovania sú Praslovania a praotcovia tých Slovanov, čo sa vysťahovali na sever“.^[25] Lucius a Schönleben poukazujú na blízke kraje okolo Solúna. Stjepan Rosa, Dubrovníčan, pokladá dokonca cyrilské preklady pre primiešané trácke slová nie za čisto slovanské. Maciej Miechowita nazýva jazyk ruských cirkevných kníh jednoducho srbským, i keď vtedajšia hovorová srbčina bola už hojne popretkávaná tureckými slovami a aj sama sa v mnohých tvaroch odlišovala od staroslovienčiny, čiže od starej srbčiny.

Ba dnešní Srbi nazývajú jednu starú srbskú cirkevnú knihu Srbulja, ktorá však, ako pán Vuk poznamenáva, je srbskému dialektu bližšia ako nové ruské vydania. Celkom inak zachraňuje pre Srbov starú cirkevnú slovančinu Solarić (Rimljani slavenstvovavši [-ii], 1818, str. 23 — 24). „Už je konečne raz potrebné, aby sme sa my, Srbi, nemýlili v pomenúvaní starého rýdzeho jazyka a aby sme ho podľa príslovia „Reci bobu bob a popu pop“ volali stará srbčina a nijako inak. Prostredníctvom sv. Písma sa tento jazyk prvý stal známym v srdci ilýrskeho polostrova, kde neskôr prekvitali srbské kráľovstvá [i cárstvo]. Kvôli tejto prednosti, i keby aj bolo pravdou, že tejto reči vtedy rozumeli a hovorili ňou nielen Bulhari, ale i Slovania bývajúci na celom polostrove od Solúnskeho zálivu a od Čierneho mora až k Jaderskému moru, ba bezpochyby i Slovania bývajúci povyše Dunaja, ktorým sa ňou zvestovalo kresťanské náboženstvo i sv. Písmo, nech sa táto reč volá srbská; avšak ešte väčším právom i preto, lebo [samy] naše oči i uši nás tak učia, že naše terajšie nárečie bezprostredne z nej sa vyvinulo, je jej bližšie, podobnejšie, príbuznejšie ako všetky ostatné [a ani jedno sa mu tak nepodobá ako naše].^[26] Popierať by to mohol len ten, kto by mohol poprieť pôvod a príbuznosť dnešného talianskeho jazyka so starou latinčinou. Ostatne však, nech toto naše pomenovanie starosrbského jazyka, toho najrýdzejšieho koreňa a zároveň i najkrajšieho kvetu celého terajšieho Slovanstva, neprekáža ani jednému z ostatných slovanských kmeňov nezývať ho, ak to uzná za vhodné a užitočné, všeobecne slovanským; sme si vedomí, že úplne a v prvom rade patrí nám a nemôžeme nenazývať ho naším.“

Pán Dobrovský skúmal mienky svojich predchodcov prísnejšie a povahu slovanských nárečí prebádal dôkladnejšie ako ktokoľvek iný pred ním. Slovanské národy zoskupil najprv vo dve skupiny: v juhovýchodnú, kam patria Rusi, Bulhari, Srbi Dalmatínci, Chorváti a Vindi, a severozápadnú, kam patria Poliaci, Česi, Slováci a Srbovendi v Lužiciach. Prišiel na to, že národy prvej skupiny lepšie rozumejú staroslovienčine ako príslušníci druhej skupiny. Staroslovienčinu, presnejšie jazyk cyrilských evanjelií nepokladá za druh, ku ktorému by mohli patriť srbčina, ruština atď. ako odrody, ale ona sama je iba odrodou, tak ako aj ostatné nárečia. V takomto ponímaní nemôže byť staroslovienčina matkou všetkých ostatných nárečí. A k tomu ešte staroslovienčina patrí podľa neho do prvej skupiny, kam čeština, slovenčina a poľština nepatria. Nesmie sa tu predpokladať, že v čase, keď bol slovanský jazyk po prvýkrát písomne zachytený, hovorilo sa len jednou, rovnakou slovančinou, z ktorej by sa pozvoľna boli vyvinuli teraz také rozdielne dialekty. Iba dnešná srbčina sa z nej vytvorila a pretvorila. Ostatné vzdialenejšie nárečia sa nevytvárali a nerástli z nej, ale iba vedľa nej. Že sa dnešný srbský jazyk menej podobá starej srbčine ako ruský, to je preto, lebo Rusi starý srbsko-slovanský jazyk postupne pristrihovali na gramatické kopyto svojho jazyka, prepožičiavali mu nové slová a výrazy i s novšími významami, ktoré starý, v najstarších rukopisoch ešte menej alebo vôbec nezmenený slovanský jazyk nemal, nepoznal. Jazyk Moravanov alebo dnešných Slovákov okolo Nitry sa nemohol ani v IX. stor. stotožňovať s bulharsko-slovanským ani so srbským jazykom. Cyril priniesol k nim už preložené evanjelium. Mohli mu zhruba alebo čiastočne rozumieť, i keď bolo napísané v macedónsko-srbskom nárečí. V Panónii Slovania chorvátskeho kmeňa rozumeli tejto reči oveľa lepšie ako Moravania, ktorí hovorili, pravdaže, staroslovenčinou, patriacou predsa do druhej skupiny. Ďalej, slovanský cirkevný jazyk nikdy nebol hovorovou rečou u Rusov, lebo sa k nim dostal až s cirkevnými knihami za Vladimíra. A tak teda Srb má ten najprávoplatnejší nárok tvrdiť, že starý slovanský cirkevný jazyk je jeho dávnym vlastníctvom, o čom ani nikdy nemohol pochybovať. Touto rečou sa hovorilo v IX. stor. na pravom brehu Dunaja, od Belehradu na východ až k Čiernemu moru, na západ až k Jaderskému moru, na juh od Dunaja až k mestu Solún, kde sa Cyril pravdepodobne už od mladosti učil svoju slovančinu.^[27] To isté tvrdí pán Dobrovský o 15 rokov neskôr, keď svojho „Cyrila a Metoda“ zakončuje týmito slovami: „Pri spracovávaní slovanskej gramatiky a starostlivým porovnávaním novších vydaní s najstaršími rukopismi stále viac som sa presviedčal, že Cyrilova reč, to bol starý, ešte rýdzi srbsko-bulharsko-macedónsky dialekt, a musím v tomto presvedčení zotrvať aj po prečítaní nového článku p. Kalajdoviča^[28] o starom cirkevnom jazyku. Keby som aj mohol pripustiť, že Bulhari, Srbi i Rusi vedno hovorili jednou rečou v IX. stor. [a ešte si z nej nevytvorili dialekty badateľne rozdielne], rozhodne to nemôžem ponechať ako platné pre Moravanov (a pre dnešných Slovákov) a nemôžem preto ani pochopiť, ako mohol tvrdiť o takom moravskom cirkevnom jazyku, že jeho podobnosť (zhoda) prispela k tomu, aby ho prijali i Bulhari i Rusi. Moravčina, slovenčina, čeština, poľština naozaj patria do celkom inej jazykovej skupiny ako bulharčina, srbčina, dalmátčina, ruština, i keď obe skupiny zahrnujeme do triedy slovanských jazykov vo všeobecnosti. Slovienske cirkevné knihy sa nedostali z Moravy k Bulharom, ale naopak, prostredníctvom Cyrila a Metoda z Bulharska na Moravu a neskôr i bezprostredne z Bulharska a Srbska do Ruska.“^[29]

Pán Kopitar, ktorý r. 1808 pokladal jazyk cyrilských kníh tiež za starosrbský,^[30] r. 1822, pri príležitosti recenzie Dobrovského staroslovienskej gramatiky^[31] odvolal svoju mienku a vyhlásil Korutáncov alebo dnešných Vindov za priamych potomkov Slovanov, hovoriacich Cyrilovou a Metodovou rečou: „I keď — vraví — zatiaľ až do najbližších výskumov prijmeme najnovší výklad, že starí Panónci a Ilýri neboli Slovania a že vlastné slovanské dejiny sa začínajú až VI. storočím po Kr., keď Slovania, prekročiac Dunaj, dostali sa do styku s Byzantíncami, predsa len i podľa tejto novej (najnovšej) kritiky korutánski Slovania na hornom a bulharskí na dolnom toku Dunaja zakladali najstaršie slovanské osady na južnom Dunaji. Až o niekoľko storočí neskôr vznikali kolónie Chorvátov a Srbov. Kresťanstvo (a vzápätí s ním i kultúra) sa dostalo k týmto južným Slovanom ponajprv cez Aquileu a Soľnohrad.^[32] Avšak okolo r. 863 prišli do Panónie Konštantín a Metod a získali si mimoriadnu príchylnosť národa tým, že zaviedli bohoslužbu v slovanskej reči. Metodova bohoslužba povznáša ešte i dnes do 36 miliónov Slovanov v Rusku, vo východnom Poľsku, v západnom a južnom Uhorsku, v Bulharsku, Srbsku, Bosne, Čiernej Hore, čiastočne v Dalmácii, Chorvátskej Hranici, Slavónii. Len v samotnej Metodovej diecéze, u panónskych, alebo, použime stredoveký výraz, u korutánskych Slovanov upadla načisto do zabudnutia! Niet sa čo diviť, že pri otázke, ktorý zo slovanských, dnes ešte žijúcich dialektov je priamym potomkom Metodovho dialektu, cudzí jazykovedci a dejepisci celkom prehliadli tých poldruha milióna korutánskych Slovanov, roztrúsených v šiestich až siedmich strediskách — Uhorsko, Chorvátsko, Štajersko, Korutánsko, Kransko, Prímorie, Gorica a Gradiška — a preto na literatúru chudobných. Veď medzi znalcami vývinu jazyka niet sporu o tom, že v IX. stor. dnešné dialekty v podstate už jestvovali. Preto i Schlözer zamieta domnienku, že dnešná ruština je vnučkou staroslovienčiny, na základe osvedčenej skúsenosti, že bez mimoriadnych udalostí, ktoré ani v samom Rusku Schlözer právom neuznáva, okrem 200 ročného mongolského jarma, ani jeden jazyk sa za polovicu tisícročia natoľko nezmení, nakoľko sa teraz ruština odlišuje od staroslovienčiny. Po vylúčení tohto takého mocného súpera — iní severní Slovania, Poliaci, Vendi, Česi, Moravania, Slováci nikdy neprichádzali do úvahy — a Dobrovský sa oprávnene domnieva, že Metodov rival, nitriansky biskup Wiching vo svojej diecéze slovanskú bohoslužbu nikdy nepovolil — prichádzajú do úvahy tri juhoslovanské dialekty: bulharčina, srboilýrčina a slovinčina. Sú totiž len tri juhoslovanské dialekty, dostatočne sa líšiace od seba v gramatike a lexike; avšak kvôli všeobecnej spokojnosti a pre parciálne nacionálne nároky ťažko tu robiť výber.^[33] — Bulharský dialekt je azda spomedzi všetkých slovanských sesterských dialektov vo svojej stavbe, teda vo svojej podstate najhlbšie porušený.^[34] Srbským alebo ilýrskym dialektom hovorí 4 až 5 miliónov Slovanov [v Srbsku, Bosne, Čiernej Hore, Dubrovníku, Dalmácii, Istrii, Chorvátskej Hranici, Slavónii a v srbských osadách v južnom Uhorsku], z ktorých celkove asi polovica, gréckeho obradu, ešte teraz odbavuje bohoslužbu v slovanskej reči. Táto okolnosť asi prispela k výroku pána abbého Dobrovského, v jeho starších spisoch často opakovanému, a ktorý potom vyslovili i niekoľkí Rusi [napr. Karamzin], že slovanský cirkevný jazyk je srbský dialekt, taký, akým bol v IX. stor. Keď však uvážime z druhej stránky, že 1. okrem Ilýrov na južnom Dunaji, a to v Panónii, vo vlastnej diecéze Metodovej, ktorý tuná skoro tridsať rokov pracoval na vinici Pána, na južnom a severnom svahu Norických a Julských Álp, pozdĺž rieky Sávy, Drávy, Mury a Ráby atď., medzi Kulpou a Dunajom ešte dnes žije poldruha milióna najstarších slovanských Metanastov:^[35] ich reč 2. je ešte dnes cirkevnej slovančine bližšia ako ilýrska — to je pravda, o ktorej sa môže presvedčiť každý nestranný Ilýr, ak jednu vetu, napríklad, verne preloží najprv do tzv. chorvátčiny alebo do krančiny^[36] a potom do svojho nárečia a oba preklady, napísané cyrilským písmom i ortografiou, porovná so staroslovienčinou; 3. ak uvážime, že podľa vtedajšieho osídlenia južných Slovanov Cyril a Metod nevkročili na srbskú pôdu, ale podľa kroník cestovali iba cez Bulharsko; 4. že kroniky a legendy hovoria len o pokrstení Kozarov, Bulharov, Slovanov v Panónii a na Morave a vôbec nie o Srboch; 5. že teda, keďže sa Srbi musia vzdať nároku na Metoda ako na prvého srbského spisovateľa, približne z tých istých, ale aj z iných dôvodov oprávnenými pretendentmi ostávajú iba Bulhari a panónski Slovania; 6. a konečne, okrem väčšej rečovej podobnosti ešte aj germanizmy ako oltar Altar, krst Christ, krstiti christen, taufen, cerkv [cerky] Kirche, pop najskôr z hornonemeckého Pfoff, Pfaffe, mních Mönch [Münch], post Fasten [Feste, goneznu genesen], stol Stuhl, Rim porovnaj s Römer, ocet acetum, upovati [upvati] hoffen, penez Pfennig, plastyr Pflaster, plug Pflug atď., germanizmy, ktoré sú prirodzené práve v Panónii a nie v Moesii, rozhodujúco svedčia pre príslušníkov Metodovej diecézy: a len z terajšieho literárneho a politického rozčlenenia a malej dôležitosti týchto Slovanov sa dá vysvetliť, ako sa v cudzine mohlo na nich tak celkom zabudnúť pri riešení tejto otázky.^[37] — Tak by teda bola Metodova diecéza súčasne i pravou vlasťou slovinskej reči[!], ktorú on samú prvú pozdvihol na spisovný jazyk, a bolo by užitočné dnešný jazyk potomkov príslušníkov tejto diecézy vziať do úvahy v sporných alebo pochybných prípadoch.“ K tomuto náhľadu sa prikláňali pán Grimm v predhovore k Vukovej Srbskej gramatike^[38] (Lipsko 1824).

Asi v tom čase, keď na slovanskom juhozápade radi ponechávali Cyrilovi a Metodovi česť prvých slovanských znalcov písma a s rozsiahlou učenosťou šikovne i dôvtipne bojovali len o pravú vlasť cyrilského literárneho jazyka, na severovýchode sa zjavili radostné zore historického bádania a filologickej kritiky, z ktorých, najmä podľa uverejnených výsledkov pána Karamzina, Chodakowského a iných, pán Rakowiecki vindikuje slovanskej kultúre, a tým aj slovanskému písmu, ba i prekladu biblie, oveľa väčší vek, ako má cyrilica. Vyzdvihneme hlavné body z jeho myšlienok jeho vlastnými slovami „Z čias pohanského Slovanstva — vraví pán Rakowiecki — nezachovali sa nám nijaké pamiatky.^[39] Potom, keď Slovania prijali kresťanstvo, stali sa biblické a liturgické knihy, preložené z gréčtiny do slovanského jazyka [na Morave], najstaršou pamiatkou, z ktorej môžeme poznať, aký bol tento jazyk pred prijatím kresťanstva a aké zmeny v ňom odvtedy nastali. Kto ustavične skúma ducha starého slovanského cirkevného jazyka a porovnáva s ním rôzne slovanské nárečia, ľahko sa presvedčí, že tento jazyk, matka všetkých ostatných nárečí, je zároveň nevyčerpateľným prameňom ich ďalšieho obohacovania a zdokonaľovania; [Napokon, ktokoľvek sa oddá práci porovnávania a skúmania ducha pôvodného jazyka Slovanov], samo sebou sa mu objasní charakter i stupeň duchovného vzdelania najstarších známych slovanských kmeňov, aj klamlivosť mienky cudzích spisovateľov (o surovosti týchto kmeňov), a potom prestane osočovať s nimi svojich predkov ako divých a barbarských. Každý historický poznatok, aký máme o starých Slovanoch, pochádza od cudzích, nie od slovanských spisovateľov, a tí [čo sa týka vlastností vo všeobecnosti odpozorovaných, každú hanu podávali v divokých a nepravých farbách] vedno opisujú Slovanov ako divých barbarov a len neradi, keď už nemôžu odporovať pravde, priznávajú im udatnosť, lásku k spravodlivosti, jemnosť [ľudskosť], pohostinskosť a úctu ku všetkým ľudským právam. Čo sa týka reči, tí, čo ju nepoznali a ani nechceli poznať, nazývali ju jednoducho „lingua barbara“. Czacki a dokonca väčšina ruských spisovateľov, medzi nimi i Lomonosov, domnievajú sa, že slovanský jazyk až potom začal nadobúdať pevnejšiu stavbu a začal sa formovať, keď sa uskutočnil preklad biblie, že ňou si osvojili Slovania nové myšlienky a náhľady, pre ktoré si povytvárali i nové slová a výrazy. Vážim si mienku takých veľkých spisovateľov, ale či nesmieme ísť ďalej — pravdaže, rešpektujúc túto mienku — a pátrať po pravde? Súhlasím s mienkou Czackého, Lomonosova a iných spisovateľov, že preklad biblie do slovančiny dodal samej reči veľa lesku a zdokonalenia; no zároveň sa pýtam, či je pravdepodobné, aby sa sv. Písmo, v ktorom je toľko hlbokých myšlienok, umelých slov, toľko rétorických miest, ba celé knihy vo vyššom poetickom štýle, dalo preložiť do jazyka dovtedy surového, nepestovaného a ako ho cudzí spisovatelia volajú, barbarského s takou ľahkosťou, silou i krásou, že ešte dnes môže byť po tejto stránke vzorom? Či bolo možné, aby sa niekto opovážil pustiť sa do prekladu diela takého veľkého a vznešeného bez toho, že by mal poruke bohatú zásobu slov a výrazov pre každú myšlienku, každý ľudský cit? Či bolo možné v takomto prípade naraz a bez prípravy vymyslieť alebo vybrúsiť všetky potrebné dovtedy neznáme výrazy? Je známe, že jazyk sa nezdokonaľuje inak ako súčasne s pokrokom národnej civilizácie pozvoľna, postupne, vo vzťahu k rastúcej osvete a umeniu. V krátkom náčrte o mravoch a spôsoboch starých Slovanov sme videli, že od nepamäti, dávno pred prijatím kresťanstva poznali zväzky civilizácie, vojnu a roľníctvo, obchod i remeslá, mali dediny i mestá, vlastných bohov i chrámy, kde sa schádzavali na obety, súdy a porady ľudu; že boli síce pohania, ale nijako nie barbari, nepoznajúci ideu najvyššieho božstva a druhého sveta; že okrem toho ako príslušníci jedného kmeňa, jazyka i náboženstva, rozšírení na najväčšej časti Európy, práve pomocou tohto spoločného jazyka vytvorili nepretržitú reťaz svojich spolkových štátov. Na tejto ceste takého širokého a všestranného pôsobenia nemohli nemať v takýchto pomeroch zodpovedajúcu reč, a preto Slovania, keď po prijatí kresťanstva pristúpili k prekladaniu sv. Písma, museli mať už vzdelaný a zdokonalený jazyk. Táto mienka o dokonalosti jazyka našich pohanských predkov nie je nijaká chiméra; zakladá sa na pevných základoch vzatých zo samého jazyka. Keď náležite pochopíme rozmanité výrazy a pomenovania z prastarej doby slovanského pohanstva, týkajúce sa ich verejného i súkromného života a v mnohých odvodeninách žijúce ešte dnes v slovanských dialektoch, potom samo sebou vyplynie jasný a presvedčivý záver: obrovský slovanský národ v nijakom prípade nebol národ kočovný, sťahujúci sa z miesta na miesto, ale od nepamäti ako nesmierna masa zaberal tie najrozľahlejšie európske priestranstvá a práve preto, že sa uchoval rýdzi a nepomiešaný s inými národmi, i svojmu potomstvu zanechal slová a výrazy z toho najdávnejšieho staroveku; medzi európskymi jazykmi je slovanský kmeňový jazyk originálny čo do pôvodu i bytia, jeho dnešné dialekty treba chápať ako jeho početné ratolesti; i umelá a predsa prirodzená stavba i bohatstvo a rozmanité odvodeniny oných starodávnych výrazov sú ustavičnými zvestovateľmi stupňa kultúry, civilizácie i vzdelania našich predkov; a všetko to, čo sme dosiaľ povedali o ich mravoch, náboženstve atď., dostatočne dokazuje, ako úspešne sa vyvíjali u starých Slovanov pojmy a aký stupeň dosiahlo ich umenie vynachádzať pomenovania pre predstavy. Mená mesiacov museli používať už viacero storočí pred Kr. Vezmime hoc aj bibliu a všimnime si mocné, oduševnenia plné slová, výrazy a zvraty; počítajme len tie vznešené prívlastky pri označovaní najvyššej bytosti a posúďme sami, či divoký, barbarský národ bez vyšších abstraktných pojmov, bez čistejšej idey božstva bol by mohol na začiatku svojho prekladateľského umenia vyvinúť takéto bohatstvo reči, toľký počet účinných a výstižných výrazov? Možno tu namietať, že biblické spoločnosti robia preklady sv. Písma do niektorých ázijských i iných jazykov, ktoré sú ešte len v kolíske. Avšak tieto preklady môžu mať iba toľko sily a krásy, koľko sily a krásy majú tieto jazyky samy v sebe; pán Šiškov naproti tomu poukázal na to, že slovanský preklad sv. Písma predstihuje dokonca francúzsky i nemecký preklad. Taktiež skoro všetci spisovatelia dosiaľ zdôrazňovali, že Slovania, keď sa púšťali do prekladania sv. Písma, požičali si písmená, čiže abecedu s určitými obmenami a doplnkami od Grékov, čo sa pripisuje sv. Cyrilovi a Metodovi. Tuná nie je miesto na to, aby sme bojovali proti tejto zakorenenej mienke, posilnenej i názormi spisovateľov; to by vyžadovalo osobitnú prácu, ku ktorej sa potrebný materiál časom a aj pre iné nepriaznivé okolnosti postrácal; avšak z toho, čo sa povedalo o spoločenskej situácii starých Slovanov, možno sa veru odvážiť, bez narušenia vážnosti, akou sme povinní voči doterajšej mienke, riešiť rozpor v nej a pokladať za pravdepodobné, že Slovania pred prijatím kresťanstva vedeli už písať a že mali rôzne, stupňu ich civilizácie primerané spisy. Odhliadnuc od nápisov na sochách a chrámoch, ktoré spomínajú rôzni kronikári, či mohli Slovania na uvedenom stupni svojej spoločenskej sústavy a civilizácie byť bez písma? Či mohli ich kňazi nemať kníh, odkiaľ sa napokon muselo čerpať duchovné i občianske právo? Či mohol civilizovaný národ byť natoľko zastrašený a voči vlastnej sláve natoľko bezcitný, že by sa nebol postaral o to, aby písanými znakmi zanechal budúcim generáciám pamiatku na ich predkov a hrdinov? Sladkú túhu po zvestiach o dejoch otcov majú vrodenú všetky národy rovnako; je zakorenená hlboko v ľudskom srdci a od prírody vštepený zmysel pre vynaliezavosť dáva každému do ruky prostriedok ľahko vynájsť znaky, ktorými by budúcim generáciám podával zvesť o svojich činoch. Starí obyvatelia Ameriky, bez styku s civilizovanými národmi, bez vedomia o nejakom inom svete a o stupni vzdelania ľudského umu v ňom i bez znalosti písmen predsa aspoň svojimi hieroglyfmi a uzlami vedeli čítať o činoch svojich predkov: a čo máme povedať o Slovanoch, od pradávna majúcich vlastné pevné sídla a často prichádzajúcich do styku s národmi, ktorí už dlho vedeli písať, veď už len uskutočňovanie takéhoto umenia postačí ľuďom, ktorí veľkou mierou v zajatí spoločenských pút venovali sa roľníctvu, remeslu a obchodu. Je známe, že zo všetkých európskych národov Gréci prví vedeli písať, za čo ďakujú Egypťanom, ako to dejepisci rovnako potvrdzujú. Slovania však odjakživa boli najbližšími susedmi Grékov a ich jazyk pochádza z toho istého prameňa ako gréčtina a latinčina. Grécke písmená sa ponášajú na koptické, ale koptické sa na slovanské ešte viac ponášajú ako grécke. Či nemožno zo všetkých týchto okolností usudzovať, že ešte pred Cyrilom a Metodom Slovania tieto typy poznali a písali nimi knihy pre bežné používanie?^[40] Avšak iba myslieť na to, ba čo viac, i hovoriť o tom je opovážlivosť a tej sa môže len vysmiať prísny kritik, ktorý sa hneď opýta na dôkazy, na písomné dokumenty, na historické doklady. „Kde sú tie spomínané knihy?“, povie. „Prečo sa nám nezachovali? Stratili sa azda? Prečo sa nepostrácali hebrejské, grécke, latinské, arabské atď.?“ Naozaj vážna námietka; avšak chvíľka pokojného uvažovania aj ich upokojí.^[41] Keď teda pán Rakowiecki sa usiluje dopodrobna dokázať, ako po pokrstení Slovanov všetky vedomosti pohanského Slovanstva, ba i znalosť starého cirkevnoslovanského jazyka pod útlakom víťazov, vojnovým súžením i úmyselným kynožením, aj pre tisícoraké inakšie pohromy povymízali z nemeckého územia Slovanov, z Poľska, Ruska atď., pokračuje (zv. II, str. 177 [155, 156] a n.): „Jazyk veľkého a prastarého slovanského kmeňa v šerom dávnoveku musel byť jeden.^[42] K tejto jazykovej jednote vedie nielen analýza dnešných dialektov, ale aj historické bádanie so zameraním na občiansky a politický stav starých Slovanov. Isté je, že Slovania od nepamäti mali teokraticko-svetské zriadenie. Spôsob ich života bol najmä roľnícky a pastiersky. Vojnové výdobytky neboli ich cieľom; len keď si bránili slobodu a svoju dedovizeň, vtedy sa ich nepriateľ mal čo obávať a vtedy mu zabraňovali vpadnúť do ich územia. Sami Rimania, dobyvatelia sveta, nemohli sa s nimi merať. Ak sa vec takto mala, muselo vzrastajúce množstvo národa tohto kmeňa hovoriť len jednou rečou svojich otcov, zachovávať rovnaké mravy i zvyky. Tieto mravy a zvyky, na ktorých sa zakladal svojráz spôsobu národného života, vyvierali z pevných náboženských i občianskych ustanovení, pochádzajúcich od kňazov a prvých zákonodarcov v národe; inak by nebolo bývalo možné udržať toľko ľudstva v spoločenskej súdržnosti a v poriadku. Lež ku všetkému tomu patril i jeden jazyk, natoľko obohatený, zdokonalený a vypestovaný, ako si to vyžadovali spoločenské potreby takého obrovského národa. [Niektorí sa domnievajú, že v tejto reči spieval slávny Orfeus…] V takomto národe nemohla byť núdza ani o veľkých mužov [v takomto národe museli byť iní podobní veľkí ľudia], ktorých pamiatka sa však potomstvu nezachovala. A nemohli chýbať ani spisy zahrnujúce náboženskú i politickú ústavu. Museli byť spevy a hymny, ktoré sa [skladali a] spievali bohom na počesť pri sviatočných slávnostiach. Museli tu byť spisy o slávnych skutkoch predkov [spisy opisujúce národnú slávu i zmužilosť vynikajúcich predkov], ktoré sa nijakým činom vo víchriciach stredoveku nemohli zachovať až do našich čias. Najstaršie slovanské jazykové pamiatky, iba náhodou objavené, tých niekoľko málo ostatkov z pohanského Slovanstva, sú české zlomky: Libušina rada ľudu a súd, Čestmírovo víťazstvo nad Vlaslavom a Záboj, Slavoj a Luděk, ktoré už len podľa pôvodu a spracovania istotne patria do predcyrilského obdobia.^[43] Všetko v nich, čo poukazuje na vtedajšie mravy a zvyky, sú čisté výrazy pohanstva, ktorým boli preniknutí ich pôvodcovia. Súčasne tiež vidno, že takéto spevy, ktorých muselo byť celé množstvo, národ veľmi obľuboval a vážil si ich; avšak tieto cenné ostatky jazyka nemohli, ako chatrné pamiatky, odolať ničivému zubu času.“ O pokrstení Slovanov a ako ono ovplyvňovalo pestovanie jazyka, uvažuje p. Rakowiecki takto (zv. II, str. 176 [177] a n.): „Slovania tým, že prijali kresťanské náboženstvo gréckeho rítu, postavili svoj jazyk v náboženských knihách na roveň gréckemu jazyku. Z nich tí, čo boli pod gréckou zvrchovanosťou, vedeli si získať vážnosť pri dvore a zastávali vysoké duchovné i svetské úrady. Prekladali z gréčtiny náboženské knihy a slúžili bohoslužbu v národnej reči. Pán Karamzin hovorí vo svojich Dejinách (zv. I, 140, 141), že oddávna Slovania z Trácie, Peloponézu a iných provincií Gréckej ríše boli pri dvore i v armáde; že v VIII. stor. jeden Slovan, menom Nikita, bol (carihradským) patriarchom a predstaveným východnej cirkvi; že začiatkom X. stor. cisár Alexander mal medzi svojimi prvými obľúbencami dvoch Slovanov, Gabriela a Vasiliča, z ktorých Vasiliča vraj určil za svojho nástupcu.^[44]

Ak teda Slovania už v VIII. stor. mali toľkú vážnosť a úctu v gréckom cisárstve, že jeden z nich sa stal patriarchom a predstaveným východnej cirkvi, tak nie je pravdepodobné, že neboli už predtým alebo aspoň už vtedy sčiastky kresťanmi a že liturgiu nemali v materinskej reči, tým skôr, keď v dejinách niet nijakých stôp po prenasledovaní ich jazyka na východe. V 2. polovici IX. stor. poprosili kniežatá západných Slovanov cisára Michala o učiteľov [schopných prekladať Písmo sv. v jazyku slovanskom] a on im poslal bratov Konštantína a Metoda zo Solúna [filozofov Metoda a Konštantína, neskôr Cyrilom zvaného, s inými, ktorí tam boli]. V Macedónii už od stáročí bývali Slávosrbi. Je tam ešte dnes mesto Serbica^[45] neďaleko Solúna (Karamzin, Dejiny, I, 502).^[46] Museli tu slovanskí mnísi už oddávna mať kláštory a liturgiu odbavovať v rodnej reči; spomedzi nich Konštantín a Metod boli vybraní [spolu s inými k západným Slovanom] pre toto poslanie ako takí, čo sa najviac vyznali vo sv. Písme a vo výuke kresťanstva. Vzali teda so sebou liturgické knihy, aké mali, podopĺňali, čo chýbalo, aby ich mohli odpismi na slovanskom západe rozmnožiť. Ako vyplýva z uvedeného, Slovania už pred Cyrilom a Metodom poznali písmo; tu stačí upozorniť na nepravdepodobnosť, že by Cyril a Metod, hneď ako prišli k západným Slovanom, boli bývali schopní okamžite stvoriť abecedu odpovedajúcu slovanským hláskam, hoci aj prevzatú z gréčtiny a pretvorenú; že by odrazu (bez skorších pokusov) boli mohli (usporiadať a) ustáliť slovanský pravopis takým, akým je ešte i dnes, keď v Čechách a v Poľsku ustaľovanie pravopisu po zavedení latinskej abecedy — ako o tom svedčia dejiny — si vyžiadalo plné tri stáročia. No aj tak, či je možné, aby Cyril a Metod hneď po svojom príchode na slovanský západ boli mohli všade rozšíriť a zaviesť liturgiu a sv. Písmo v slovanskej reči bez toho, žeby tieto knihy neboli mali už hotové a pripravené? Či je možné, aby pri námahe a ťažkostiach svojho povolania a práce iba s pomocou dvoch mníchov, ako vraví Nestor, za šesť mesiacov boli preložili z gréčtiny do slovančiny také obsiahle dielo, ako je sv. Písmo, prostredníctvom cudzej abecedy a oboznámili s ním národ, ktorý vôbec nevedel písať? To neprípustné v doterajších mienkach o tejto veci bližšie osvetlil už Karamzin vo svojich Dejinách (diel I, 361 — 364).^[47]

Ak k tomu ešte dodáme, ako ťažko práve teraz prenikajú slovanské diela cyrilikou písané k Slovanom píšucim latinkou a tak isto aj opačne, knihy tlačené latinkou nečítajú Slovania píšuci cyrilikou, tak sme v súvislosti s uvedeným blízko pri presvedčivom závere: Metod a Cyril nijako by neboli mohli tak rýchlo dosiahnuť u Slovanov znalosť čítania a písania, keby ju už predtým slovanské kmene čiastočne neboli bývali ovládali. Na týchto a aj na iných skutočnostiach sa zakladá mienka pána Rakowieckeho o vysokom veku staroslovienčiny a o jej vzťahu k dnešným nárečiam.

Nie že by som sa cítil byť povolaný posudzovať mienky týchto vážených bádateľov, chcem iba poznamenať, prv než prejdem k osudom starého slovanského cirkevného jazyka od čias Cyrila a Metoda, že zo všetkých doteraz uvedených výskumov vyplýva asi toto:

1. Slovania už dávno pred prijatím kresťanstva mali primerane k svojej civilizácii vyspelý jazyk a keď i nemali napísané náboženské knihy a zákonníky (lebo spis prinesený z Indie ako vlastníctvo kňazov pri sťahovaní ľahko sa mohol stratiť), boli tu aspoň početné ľudové spevy, ktorým nechýbalo básnické posvätenie, ako o tých prvých svedčí Pravda ruská, Igorov a Olegov traktát a o týchto zase české zlomky Libuša, Čestmír, Záboj, Slavoj a Luděk, ďalej ruský hrdinský spev Igor.

2. Pokresťančovanie Slovanov sa konalo znenáhla, pravdepodobne najprv z Carihradu, dávno pred Cyrilom a Metodom, a keď pri rastúcej náklonnosti Slovanov ku kresťanstvu rímska cirkev robila preto na západe tie isté pokusy, slovanské kniežatá v Panónii a na Morave nie že by neboli vedeli o odlišnosti gréckeho a rímskeho obradu (totiž slovanská a latinská reč pri bohoslužbe), ale výslovne preto žiadali Carihrad o učiteľov náboženstva, lebo liturgia v slovanskej reči, o ktorej zveľadení v Grécku (v Macedónii, Bulharsku, Srbsku) vedeli, zdala sa im prijateľnejšia ako liturgia v latinskej reči.

3. Keď na výslovnú žiadosť mocných slovanských kniežat (ak inak celá misia nie je vybájená) Cyril a Metod boli vyslaní do Panónie a na Moravu, vôbec nemohli byť v misijnej činnosti a v slovanskom jazyku nejakí začiatočníci, ale istotne sa touto činnosťou už dlhšie zaoberali a dobre je ovládali; inak by im neboli zverili takú dôležitú vec, pri ktorej išlo o česť cisárstva a kresťanstva.

4. Pravdepodobne teda i viacero predchodcov sa zúčastnilo na pretváraní gréckych písmen pre použitie u Slovanov a na sukcesívnom prekladaní cirkevných kníh, i keď nemožno poprieť, že Cyril a Metod sa najviac zaslúžili o uskutočnenie tejto abecedy a o čiastočný preklad sv. kníh, ako aj o rozšírenie kresťanského náboženstva medzi Slovanmi, veď preto aj neskôr dali abecede meno cyrilská v krajinách, kde Cyril najviac kázal a pôsobil.

5. Avšak s úsudkom o jazyku cyrilských kníh a o jeho vzťahu k dnešným nárečiam musíme počkať, až kým na jednej strane sa povaha týchto nárečí i na základe nových prostriedkov dôkladne nepreskúma a kým na druhej strane sa nevykoná výskum o kultúre najstarších Slovanov a o období ich sťahovania, hoci je pravdepodobné, že tento dialekt, aj keby sme ho mali pokladať za výplod nejakej predošlej jazykovej kultúry ešte pohanských Slovanov, za čias Cyrila a Metoda viac ako iným patril tomu kmeňu, ktorý najvčaššie a najďalej prenikol do gréckej Trácie, Macedónie a Ilýrie.^[48]

Nech je však, ako chce — obťažná etymológia a ešte temnejšia história necháva nás v neistote o tejto veci — zlaté slová Jerzyho Samuela Bantkieho navždy ostanú neohrozenému slavistovi pomníkom a heslom: „Daj, bože, aby slovanskému cirkevnému dialektu ako prvému alebo aspoň najstaršiemu nám známemu prameňu slovanského jazyka učili sa všetky slovanské národy a poznali ho, nie pre zjednotenie cirkevné, ale kvôli vyššiemu vedeckému vzdelaniu a udržaniu slovanskej národnosti, aby sme sa neponemčili, nepotatárčili, nepoturčili (ja dodávam: nepofrancúzštili a nepomaďarčili), aby sme neodpadli od spoločného prameňa národného svojrázu, ktorý napriek víchriciam desiatok stáročí predsa len nevyschol.“ Preto snahy našich najváženejších jazykovedcov o obnovenie a udržanie čistoty tohto jazyka, ktorý, pravdaže, časom i v cudzine veľa cudzieho nabral, sú naozaj záslužné o spoločnú literatúru slovanských národov, ku ktorým teraz prejdem.

Len čo Cyril a Metod slovanský jazyk priviedli tak ďaleko, že sa mal stať všeobecným spisovným cirkevným jazykom všetkých Slovanov, už hneď musel bojovať s rôznymi neprekonateľnými prekážkami. Metoda, ako je známe, soľnohradské duchovenstvo znova obžalovalo v Ríme ako gréckeho votrelca a novátora. Za svojho života Metod šťastlivo odvracal všetky obžaloby, avšak po jeho smrti dobrá vec podľahla neblahému horleniu soľnohradských a iných protivníkov. Nemeckí biskupi vrcholne žiarlivo striehli hranice svojich duchovných území. Bavorským biskupom, pasovskému a soľnohradskému, boli pridelení nesporne všetci tamojší Slovania ako príslušníci ich diecéz. Niet pochyby, že hneď potom, čo Metod odišiel z Moravy, potlačili tuná slovanskú bohoslužbu pomocou Wichinga, toho vychýreného protivníka Grékov. Arcibiskup Ján a obaja biskupi, Daniel a Benedikt, ktorých pápež Ján IX. r. 899 vyslal na Moravu, boli už prívrženci Ríma. Asi o 100 rokov neskôr písal pápež Ján XII. v bule, ktorou povoľoval založenie pražského biskupstva: Verumtamen non secundum ritus aut sectam Bulgaricae gentis, vel Russiae, aut Slovanicae linguae, sed magis sequens instituta et decreta apostolica, unum potiorem totius ecclesiae ad placitum eligas in hoc opus clericum, latinis apprime litteris eruditum. [Predsa však nie podľa obradu alebo spôsobu bulharského národa, reči ruskej alebo slovienskej, ale viac zachovávajúc nariadenia a dekréty apoštolské, vyber na tento kňazský úrad podľa vôle jedného schopnejšieho z celej cirkvi, obzvlášť vzdelaného v latinskom písme.] To isté postihlo, pravdepodobne ešte skôr ako na Morave, slovanskú liturgiu v Panónii a Korutánsku. Samotný boj bol by istotne dlhšie trval v oboch krajinách, keby ho neboli bývali prerušili nečakané strašné udalosti — vpád Maďarov a obsadenie Moravy (dnešného Slovenska) a Panónie. Taliani a Nemci sa potom úplne zmocnili cirkvi na slovanskom západe. Nimi prenasledovaní slovanskí kňazi hľadali v rôznych krajinách útulok a prístrešie. Ani v Dalmácii a Chorvátsku nemohla sa slovanská liturgia nadlho udržať. Na pápežove napomínania prestúpilo k latinskému rítu dokonca i jedno knieža v Slavónii. Čo napokon povedať o príkrom rozsudku jednej synody okolo r. 1060 v Soline^[49] v Dalmácii, ktorá Metoda pokladala za kacíra? Vyhlásila, že nik už nesmie slúžiť omšu v slovanskej reči, ale len v latinskej a gréckej. Dicebant enim, ako vraví arcidiakon Tomáš,^[50] gothicas litteras a quodam Methodio hacrelico fuisse repertas, qui multa contra catholicae fidei normam in eadem slavonica lingua manendo conscripsit. Quamobrem divino iudicio repentina dicitur morte fuisse dammatus. [Lebo hovorili,… že gótske písmo vynašiel akýsi kacír Metod, ktorý proti norme katolíckej viery veľa napísal, zotrvávajúc v tejže slovienskej reči. A preto božím súdom vraj náhlou smrťou bol potrestaný.] Pre týchto ľudí bola gótčina a slovančina jedno a to isté; tiež asi nevedeli, že Metodovu pravovernosť uznal sám pápež Ján VIII. Aby odviedli Slovanov od gréckej liturgie, uznali tuná za nutné zameniť cyrilskú abecedu inou, ktorá neskôr dostala meno hlaholská. Asi 350 rokov po Cyrilovej smrti prišiel akýsi Dalmatínec na myšlienku preložiť do slovančiny misál a zaviesť ho u tých príslušníkov latinskej cirkvi, ktorí sa nijako nechceli vzdať svojej materčiny pri bohoslužbe. V prospech novej liturgie a aby lepšie zahmlil to, čo bolo prevzaté z cyrilských kníh, pokladal za rozumné zostaviť aj nové písmená, a aby ich skôr prijali, snažil sa prisúdiť ich Hieronymovi, veľkému cirkevnému učiteľovi a prekladateľovi biblie. Keďže kvôli tomuto praktickému účelu sa hneď od začiatku pravdepodobne spojilo viacero duchovných, pripojili i breviár, do ktorého pojali i žaltár podľa cyrilského prekladu, ktorý mali poruke, a pozmenili iba miesta, kde sa odchyľoval od Vulgáty. Tak sa pomaly šírila nehodnoverná zvesť o dalmátskom preklade biblie, ktorého pôvodcom má byť sv. Hieronymus. Vec však mala za následok, že v Dalmácii sa až dodnes starý slovanský literárny jazyk udržal aspoň u jednej časti kňazov, u glagolitov. V Čechách, ktoré za svoje pokresťančenie ďakujú nemeckým kňazom, podľa všetkého sa Cyrilov starý slovanský cirkevný jazyk nikdy všeobecne nezaviedol. Sv. Prokop asi r. 1030 postavil síce slovanským mníchom kláštor na Sázave, avšak ani nie dva roky po jeho smrti, r. 1055 knieža Spytihnev ich vyhnal zo zeme ako kacírov a namiesto slovanského opáta dosadil opáta nemeckého. Za kniežaťa Vratislava ich síce zavolali naspäť, avšak Břetislav, jeho nástupca, ich opäť vyhnal. Za Karola IV. r. 1347 bol založený Emauzský kláštor v pražskom Novom Meste na počesť sv. Hieronyma, Cyrila, Metoda atď. pre slovanských benediktínov, utečencov z Chorvátska, ktorí však používali písmo hlaholské; keď ale títo starí Chorváti pomreli, prijímali do kláštora rodených Čechov a tí čoskoro slovanskú bohoslužbu nahradili latinskou. Vplyv cirkevnej slovančiny na zveľadenie češtiny bol teda celkom nepatrný.^[51] V Poľsku začiatkom X. stor. postavili slovanskí kňazi kostol Sv. kríža v Krakove a zaviedli tam bohoslužbu v slovanskej reči. Ani v tomto čase ani neskôr nemala síce slovanská liturgia v Poľsku, okrem tamojších ruských provincií, prednosť pred latinskou; no napriek tomu slovanských kňazov znášali tu oveľa lepšie ako kdekoľvek inde na západe, a to ako pre blízkosť ruských provincií Poľska, tak i s úmyslom touto cestou vľúdnosti a znášanlivosti nakloniť Rímu Rusov a iných Slovanov gréckeho obradu. Preto i slovanskí kňazi v Krakove, ako v strede medzi Ruskom a inými Slovanmi gréckeho obradu, až do čias Długoszových (zomr. 1480) a ešte i potom mali kostol, kde si bohoslužbu slúžili vo vlastnej reči a prví po vynájdení kníhtlače si zriadili tlačiareň pre cirkevné a iné knihy s cyrilskými typmi, ktoré potom rozposielali do všetkých slovanských zemí.^[52] Iba severovýchodní Slovania gréckeho obradu, Srbi, Bulhari a Rusi, uchránili si a zachovali cyrilský literárny jazyk, u nich ostal v kostoloch až dodnes, ba v dávnejších stáročiach i na tróne a v pracovniach učencov. V Rusku r. 980 veľkoknieža Vladimír prijal kresťanské náboženstvo gréckeho rítu a zaviedol slovanskú bohoslužbu vo svojich zemiach. Zanecháme ďalšie osudy slovanskej liturgie v týchto zemiach, najmä dejiny únie a venujeme pozornosť jazyku. Ako v Srbsku, tak i v Rusku cestou, na ktorú nastúpil Cyril a Metod, pokračovalo hlavne duchovenstvo a písalo liturgické knihy a kroniky v slovanskej reči. Preto za prírastok, ktorým sa od týchto čias obohatila stará cirkevná slovančina, ďakujeme jedine Rusom a Srbom. Čo sa asi preložilo z biblie a ostatných náboženských kníh približne za života Cyrila a Metoda, čo až po ich smrti, uvedené je už vyššie v § 10; výpočet niekoľkých najdôležitejších pamiatok v tomto jazyku uvedieme neskôr.

Bolo prirodzené, že časom i mimo vlasti liturgický jazyk Cyrila a Metoda nabral všeličo, čo bolo cudzie jeho pôvodnému charakteru, že toho však celkove nebolo tak veľa, treba si vysvetliť len z posvätného poslania tohto jazyka a tým, že mu Metod a jeho pomocníci stanovili presný typ. Vôbec Metodove sväté knihy sa totiž odpisovali so zbožnou svedomitosťou a dôkladnejšie, než ako to robievali pri svetských veciach rečove príbuzní odpisovači, a podľa jeho typu pokračovali v slovanskej literatúre samotní rodení Srbi, Bulhari, Valasi, Rusi a i., nedbajúc pritom na národné jazyky, až napokon aj tuná tieto domáce jazyky uplatnili svoje právo stať sa tiež spisovnými, niekde prv, niekde neskôr podľa okolností, ale všade, prirodzene, v neskoršej dobe ako tam, kde — ako u katolíkov — hovorový jazyk nikdy sa nemohol rovnať posvätnému cirkevnému jazyku. Vezmime len takú českú literatúru v XIII. až XIV. stor., poľskú v XVI. stor., kranskú, chorvátsku, literatúru Srbov latinského obradu (Dubrovník) atď.; najmladší z týchto národov už asi 300 rokov píšu svojím dialektom, kým Rusi len asi až od sto rokov a Srbi ešte i dodnes bojujú o právo národného jazyka. Avšak práve odvtedy, čo cirkevný jazyk jeho vyznavači pozbavili svetských služieb skrze jednotlivé domáce jazyky, a u ostatných Slovanov aj tak je odjakživa tento jazyk rýdzou starožitnosťou, pociťovala sa potreba prinavrátiť ho neskalený svetskými záujmami a zreteľmi národnej pýchy späť jeho prívržencom v jeho pôvodnej podobe z čias Metodových a ostatným ako rýdzu starožitnosť zbavenú všetkého neslovanského, čo sa na ňu navešalo po stáročia k takzvaným praktickým účelom v cudzine. Slovom ukázalo sa a stále viac sa ukazuje, že je načase urobiť so sto zväzkami to, čo Nemci už dávnejšie urobili s jedným zväzkom ich Ulfilu, pravda, o päťsto rokov staršieho. Síce už v dávnych stáročiach boli, najmä v Rusku, pokusy opraviť starý slovanský literárny jazyk v liturgických knihách. Tak na žiadosť cára Vasilija Ivanoviča carihradský patriarcha vybral spomedzi všetkých mníchov na hore Athos r. 1512 gréckeho mnícha Maksima, aby podľa gréckych originálov poopravoval chyby, ktoré nevedomí odpisovači narobili v cirkevných knihách za mongolskej poroby v r. 1238 — 1477. Avšak po deviatich rokoch svojho pobytu v Moskve upadol Maksim do nemilosti a po tridsiatich troch rokoch umrel vo väzení. Oprava cirkevných kníh stávala sa stále aktuálnou a s najväčšou pozornosťou ju vykonávali za patriarchu Nikona r. 1652, čo však vyvolalo hnutie raskolnikov,^[53] ktorým sa napokon spriečili korektúry, keď im opravovali dokonca meno Ježiš ako ïcȣcъ na gréckejšie trojslabičné ïиcȣЂ. Revízia cirkevných kníh sa skončila r. 1667, revízia biblie až r. 1751. Túto opravu treba však chápať takto: Ľudia, ktorí až slepo uctievali viac slová ako zmysel gréckych originálov, úzkostlivo doslovne menili nielen nezmyselné alebo nesprávne miesta, ale i miesta preložené viac podľa zmyslu ako doslovne, ako to často býva vo Vulgáte, a sám jazyk menili podľa gramatiky z r. 1648, silno rusizujúcej ve flexii a aj inak. U takých otrockých opravovateľov nebolo ani len pomyslenia na filologický rešpekt voči ustálenému, svätému, mŕtvemu jazyku, ani na úctu voči slovanskému géniu jazyka. Maksimov žiak, Rus Silvanus, ktorý proti takémuto zbožňovaniu slov zdôrazňuje zmysel, je hlas volajúceho na púšti. Nik nevie o Cyrilovi a Metodovi, myslia si, že majú pred sebou iba starú ruštinu, ktorú môžu, ba musia obnovovať, aby ju učinili zrozumiteľnejšou: ani poslední revízori biblie z r. 1751 nepoznajú Cyrila. Myslia si, že prvý preklad vznikol za Vladimíra r. 988, teda v Rusku a v staroruskom jazyku, a ľutujú, že exemplár z Vladimírových čias, podľa ktorého r. 1581 bola vytlačená Ostrožská biblia, sa neskôr stratil. A veď exemplár, podľa ktorého bola vydaná Ostrožská biblia, pochádza najskôr z roku 1499 alebo je aj mladší a v Moskve ešte existuje.^[54] U glagolitov v Dalmácii v XVII. stor. Pastrić a Levaković sa pustili do prvej revízie misála a breviára. Posledný revízor Karaman bol v Petrohrade a mohol sa opierať o cyrilské knihy; zato však v mylnej domnienke, že ruský text cirkevných kníh je pravý, pôvodný, vniesol nespočetné množstvo rusizmov do hlaholského misála z r. 1741. (Porovn. nižšie, § 28, o hlaholskom písme a literatúre.) Rokom 1751 pokladajú Rusi opravu kníh za skončenú a uzavretú, kým jazyková kritika a filológia ju od základov poriadne a znova musí ešte len vykonať. Pretože však u Rusov s týmto obnovovaním okrem duševného je spojený aj duchovný záujem, je jasné, že sa tu nesmie zachádzať priďaleko.^[55] Zatiaľ úsilia jednotlivých bádateľov objasniť temné partie cirkevnej slovančiny a literatúry z historického hľadiska a zreštaurovať samotný úctyhodný jazyk v jeho pôvodnej podobe pomocou zdravej jazykovej kritiky treba o to s väčším pocitom vďaky prijať a náležité využiť. Čo sa pre znovuprijatie a kultúru tohto jazyka učinilo v starších gramatikách, poväčšine veľmi núdzove spracovaných, z ktorých gramatika Meletija Smotriského z r. 1618 dlho platila za klasickú, môžeme tuná iba zbežne uviesť; uspokojíme sa s tým, že poukážeme na veľké zásluhy, ktoré si v najnovších časoch o výskum a očistenie tohto dialektu získali pán Dobrovský, Kopitar, Šiškov, Vostokov a i. Pre štúdium tohto jazyka nie menej závažné sú antikvárne a paleografické výskumy pp. Köppena, Kalajdoviča, Strojeva a iných. Kiež by sme len mali už aj slovník tohto dialektu, ktorý primerane k terajšiemu stavu slovanskej filológie a vedeckosti storočia bol by hodný zaradiť sa vedľa gramatiky starého slovanského cirkevného jazyka od pána abbého Dobrovského!^[56]

Dejiny starého slovanského cirkevného jazyka a jeho literárneho zveľadenia delia sa podľa pána Vostokova na tieto tri časové úseky: 1. od Cyrila, čiže od IX. stor. až po XIII. stor., 2. od XIII. stor. až po XIV. stor., 3. od tejto doby až do našich čias. Podľa tohto rozdelenia rozoznáva pán Vostokov tri redakcie cirkevnoslovanského jazyka: 1. starý, v rukopisoch z X. — XIII. stor., 2. stredný, ktorý ruskí odpisovači nebadane vytvárali od XIV. až do XV. a XVI. stor., 3. nový (v Poľsku a Rusku) v cirkevných knihách najmä od tzv. opráv. Prvý je, prirodzene, jedine pravý, stredný už nie bez novôt (rusizmov), nový je silno metadialektizovaný a čiastočne dokonca výplod príčinlivých gramatikov.^[57]

Písomné doklady cirkevnej slovančiny pochádzajú až z polovice XI. stor. Najstaršie známe slovanské pamiatky sú: 1. Takzvané Ostromirovo evanjelium z r. 1056, napísané pre novgorodského posadnika (predstavený, mešťanosta) Ostromira, blízkeho príbuzného veľkokniežaťa Izjaslava, a teraz je uschované v Cárskej verejnej bibliotéke v Petrohrade. Tento Ostromirov kódex pokladá Vostokov za tretí alebo nanajvýš za štvrtý odpis evanjelií, ktoré preložil Cyril. Cyrilov exemplár mal ostať totiž v Bulharsku alebo na Morave, z neho vraj po sto rokoch urobili odpis pre Vladimíra v Kijeve, z toho ešte neskôr odpis pre Sofijský chrám v Novgorode a z tohto konečne pre Posadnika Ostromira spravil odpis diakon Grigorij. 2. Nápis na Tmutorokanskom kameni (Tamatarcha u Konštantína Porfyrogenneta) z r. 1068 na polostrove Tamaň, na ktorom je napísané, že vtedy knieža Gleb zmeral šírku zamrznutého Bosporu. 3. Sborník alebo zbierka duchovných spisov z r. 1073, patriaca Novovoskresenskému jeruzalemskému kláštoru neďaleko Moskvy, objavil ju pán Kalajdovič r. 1817. 4. Podobný sborník z r. 1076, patriaci predtým ríšskemu historiografovi kniežaťu Ščerbatovovi a teraz vlastníctvo Cárskej knižnice v Ermitáži v Petrohrade. 5. Mstislavské evanjelium, napísané pred r. 1125 pre knieža Mstislava Vladimíroviča, nachodí sa Moskve v Archangelskom chráme. 6. Najstaršia listina z r. 1128 — 1132, dar kláštoru sv. Juraja pri Novgorode od novgorodského kniežaťa Mstislava Vladimíroviča a jeho syna Vsevoloda Mstislaviča. 7. Evanjelium z r. 1143, patriace Patriarchálnej alebo Synodálnej knižnici v Moskve. 8. Kríž sv. Eufrozíny v Polocku z r. 1161 so slovanským nápisom. 9. Nápis na takzvanom Rogvolodskom kameni z r. 1171 od polockého kniežaťa Rogvoloda, leží neďaleko cesty z Orše v Mogilevskej gubernii do Minska. 10. Kamene v Dvine so slovanskými nápismi z r. 1225. 11. Zmluva smolenského kniežaťa Mstislava (krsteného Feodor) Davidoviča s mestom Riga z r. 1229. 12. Najstaršia listina moskovského archívu Cárskeho ríšskeho kolégia z r. 1265. Zmluva tverského veľkokniežaťa Jaroslava s mestom Novgorod. 13. Najstarší odpis Kormčej knigy a pritom zákonov Jaroslavových, známych pod názvom Pravda ruskaja (Ruské právo), z r. 1280. 14. Zmluva smolenského kniežaťa Ivana Alexandroviča s mestom Riga v rokoch 1330 — 1359, uschovaná v Rige, napísaná na papieri. 15. Lavrentijevský kódex alebo najstarší zo všetkých doposiaľ známych odpisov Nestorových letopisov. Bol zhotovený r. 1377 pre veľkoknieža Dmitrija Konstantinoviča a dnes sa nachodí v Cárskej verejnej knižnici v Petrohrade. (Schlözer v 1. zv. svojho Nestora uvádza poznámky k niekoľkým z najznámejších odpisov ruských letopisov, ako aj k Nestorovým pokračovateľom.)^[58] — Okrem týchto najstarších jazykových pamiatok ešte je i veľa iných, ktoré podľa pôvodu patria do tohto alebo i do predchádzajúceho obdobia, aj keď sa takéto staré odpisy nezachovali. Pán Kalajdovič iba nedávno objavil preklad knihy (Nebesa) Jána Damascena, ktorý v IX. stor. urobil Ján Exarch z Bulharska, avšak pán Vostokov pochybuje o predpokladanom veku tohto rukopisu a nepokladá ho z filologických dôvodov za originál exarchu Jána. Ten istý pán Kalajdovič vydal aj spisy Kirilla, biskupa z Turova a ruského kazateľa z XII. stor., ďalej poslanie metropolitu Nikifora Vladimírovi Monomachovi o odlúčení východnej a západnej cirkvi, otázky mnícha Kiriaka Nifontovi, novgorodskému biskupovi a i. spolu s odpoveďami, poslanie metropolitu Ioanna pápežovi Alexandrovi III. o omyloch rímskej cirkvi atď., všetko z XII. stor. (Pamiatniki rossijskoj slovesnosti XII veka, Moskva 1821.) — Značné množstvo jazykových pamiatok pribudlo od XII. stor. Najviac rukopisov sa nachodí v knižniciach v Rusku, v kláštoroch v Srbsku, Macedónii a v Srieme, avšak i knižnice v iných krajinách, najmä v Rakúsku, Taliansku, Francúzsku, Anglicku atď. majú nejeden cenný slovanský rukopis. — Početné rukopisy v knižniciach a kláštoroch v Rusku nemôžeme tu ani vypočítavať. Synodálna alebo Patriarchálna knižnica v Moskve má asi 700 slovanských kódexov, z ktorých mnohé pochádzajú z XIII. — XIV. stor. Niektoré z nich zaznačil Griesbach vo svojom Novom testamente. Evanjelium z r. 1143 sme spomenuli už vyššie. Zo Starého zákona okrem žaltára nespadá ani jeden kódex za XV. stor. Sem patria i tri doteraz známe úplné slovanské biblie. Najstaršia je z r. 1499, napísaná za veľkokniežaťa Ioanna a metropolitu Simona v Novgorode v dome arcibiskupa Gennadija; druhá z r. 1558, tretia bez uvedenia dáta. Bibliotéka akadémie v Petrohrade má asi 250 slovanských rukopisov, z toho jeden evanjeliár z r. 1317, jedno evanjelium z r. 1392, jedna minej na apríl z r. 1396, jedna na marec z r. 1348, Efrema Sýrskeho z r. 1377, jeden oktoich z r. 1387 atď. Literárne poklady tohto jazyka, zapadnuté prachom v kláštoroch v Srbsku, Bulharsku a na hore Athos, ešte nik nepreskúmal. Pre svoju veľkú starobylosť sú pozoruhodné Basiliov Hexaemeron^[59] s predhovorom bulharského exarchu Jána, napísané v kláštore Chilendar r. 1263, teraz je v Moskve, ďalej Apoštol od hieromonacha Damiana, napísaný na rozkaz arcibiskupa Nikodéma za kráľa Štefana Uroša r. 1324, teraz je v Šišatovci; dva darovacie listy kráľa Štefana Dušana Silného (Nemanjića IX.) kláštoru Chilendar z r. 1348 v karlovskom metropolitskom archíve (jeden originál, druhý kópia, tretí, tiež tam sa nachodiaci darovací list kráľa Milutina Štefana Uroša II. z r. 1302 je tiež iba kópia); taktiež jeho Zakon a Ustav, zákony a nariadenia z r. 1349, v rodinnom archíve pána Tökölyho v Arade. Z kláštorov v Srieme má Krušedol asi 51 rukopisov, medzi nimi sú štyri evanjeliá, dve bez letopočtu, jedno z r. 1540 a jedno z r. 1579, jedna Scala Coelestis (Λ ΚϹΤΒИЦА) z r. 1453, preložená z gréčtiny na náklad despotu Brankovića, Ius canonicum z r. 1453, život sv. Chrysostoma, napísaný v Smedereve r. 1458 za despotu Lazara, jeden typicon^[60] z r. 1574 a iné; Remeta, medzi 9 kódexami jedno evanjelium z r. 1684, dva žaltáre bez uvedenia letopočtu, homílie Gregora Naziánskeho z r. 1629, jeden misál z r. 1568; Opovo, zo 17 kódexov tri evanjeliá, jedno z r. 1630, jedno z r. 1675, dva žaltáre z r. 1622 a 1637, jeden panegyricus z r. 1509, jeden oktoich, jeden typicon, jeden tropar^[61] z r. 1615, Ius canonicum (законник) v Jasách,^[62] napísal ho gramatik Damjan r. 1495; Jazak, z 10 kódexov dve evanjeliá zo XVI. stor., dva rukopisy Apoštola, jeden z r. 1541, dva žaltáre, kniha k mníchom od Efrema Sýrskeho z r. 1577, niekoľko misálov, prológov atď.: Bešenovo, štvoro evanjelií z r. 1536, 1575, 1592, štvrtá bez letopočtu, Skutky a listy apoštolské z r. 1652, sedem misálov, Ius canonicum, typicon atď.; Šišatovac, dve evanjeliá z r. 1560, k jednému z nich je pripojený apoštol z r. 1324, Skutky apoštolské a listy z r. 1670, misály, liturgiáre a veľa iných; Kuveždin; jeden žaltár, desať misálov, z nich tri sú zo XVI. stor.; Pribina glava, jedno evanjelium z r. 1560, jeden apoštol z r. 1646, niekoľko žaltárov z r. 1643, 1646, atď.: Rakovac,^[63] jeden apoštol, dva žaltáre atď. — V Cisárskej bibliotéke vo Viedni sú dve evanjeliá z r. 1535 a 1651, dva Skutky apoštolské a listy, jeden žaltár z XV. stor., jeden oktoich zo XIV. stor., jeden oktoich i s čítaním z evanjelií a z Apoštola z XII. — XIII. stor. — V pražskej bibliotéke sú dve evanjeliá — Montfaucon (Bibliotheca bibliothecarum manuscriptorum [nova])^[64] zaznačil Starý zákon, tri evanjeliá, jedného Tobiáša atď. z Consiliánskej bibliotéky v Saint Germain a okrem toho diela mnohých cirkevných otcov. O tom, ako sú staré, nemáme dodnes nijaké údaje. On videl i Codex de officio divino v Modene a žaltár v Bologni. V Bibl. bibl. manuscriptorum, str. 1042 podáva zprávu, že v Saint Germain sa nachodí slovanský preklad Aristofanových komédií, o čom, nakoľko viem, niet novších zpráv. Slávna slovanská kniha evanjelií v Remeši, na ktorú prisahali francúzski králi, sa zničila v nepokojoch za revolúcie. V Kráľovskej bibliotéke v Berlíne zaznamenáva la Croze dišputáciu Gregentiovu: v bývalej zaluskowskej Janocki dva rituály vo fóliu, jeden Canon apostolicus, jedno synaxárium,^[65] jedno ofícium,^[66] jedno menológium.^[67] Vo vatikánskej bibliotéke v Ríme je viacero evanjelií, evanjelistárov, chronicon Constantina Manasa, napísané r. 1350, ktoré prekladateľ venoval bulharskému kráľovi Jánovi Alexandrovi, Skutky apoštolské a listy z r. 1406, Nový zákon i so žaltárom, Canones, ofícium atď. — V bibliotéke u sv. Marka v Benátkach sa nachádza Nový zákon i s viacerými pripojenými rozpravami; a Solarić sa domnieval, že u J. Pericinottiho videl bibliu z r. 1429, čo však bezpochyby bola iba časť z Nového zákona. Medzi rukopismi v Bodleyanskej bibliotéke v Oxforde sú i dva slovanské kódexy, v Lambethskej zase jeden Apoštol.^[68]

Čo sa týka tlačených diel, hlaholská kníhtlač sa začala robiť skôr ako cyrilská.^[69] Najstarší hlaholský misál je z r. 1483 bez uvedenia miesta tlače. Prvú cyrilskú tlačiareň zriadil v Krakove Schwaipold Feol asi r. 1490; totiž z r. 1491 pochádzajú tri tam vytlačené diela: jeden žaltár, jeden oktoich a jedno horológium (часослов). Pravdepodobne i štvorevanjelium od Biegnera a breviár z r. 1493, ktoré spomína Murr, pochádzajú z tejto tlačiarne. Takmer súčasne, totiž okolo r. 1492, sa v Srbsku a Hercegovine tlačilo cyrilskými typmi. Najstaršie tlačené pamiatky tohto druhu sú: oktoich, formát 4, z r. 1493, vydaný na rozkaz kniežaťa Juraja Crnojevića v Zete (Zente)^[70] v Hercegovine; oktoich vo fóliu, tiež na jeho príkaz a tiež tam r. 1494 a jeden žaltár, formát 8, v Cetinje z r. 1495. V Uhrovalašsku vydal r. 1512 na rozkaz vojvodu Basarabu hieromonach Makarius štyri evanjeliá, formát 4. Roku 1519 zriadil vojvoda Božidar Vuković v Benátkach cyrilskú tlačiareň a tu vyšli: liturgiár alebo služebník, 1519, 4, žaltár 1521, trebnik^[71] 1524, oktoich 1537, misál 1538. Po Božidarovej smrti pokračoval vo vydávaní jeho syn Vincentius a vydal r. 1547 modlitebnú knižku, 8, r. 1561 žaltár, 4, r. 1561 triodion^[72] vo fóliu, jedno kalendárium, Officia beatae Mariae, Septem Psalmi poenitentiares. V rokoch 1517 — 1519 vydal Francisk Skorina z Polocka niektoré knihy Starého zákona v Prahe (v Čechách, nie pri Varšave, ako ešte i Greč mylne uvádza na str. 69), formát 4. Pre srbské cirkevné obce vydal hieromonach Mardarius z kláštora Mrkšina crkva evanjeliá najprv v Bielgrade (ktorom?)^[73] v r. 1552, fólio, potom v Mrkšine crkve r. 1562, fólio; tu pravdepodobne vyšiel i pentikostar^[74] z r. 1566, fólio. V kláštore Mileševo sa objavili: trebnik z r. 1545, 8, žaltár z r. 1545, 8, 1558, 8. V rokoch 1561 — 1564 Antun Dalmata a Štefan Konzul v Tübingen alebo v Urachu vydali preklad sv. Písma s cyrilskými a hlaholskými typmi pre Chorvátov a Dalmatíncov. V Nieświeži v Litve vyšiel r. 1562 katechismus, formát 4. V Rusku urobili už r. 1553 prípravy k cyrilskej tlačiarni; avšak prvá kniha, ktorá tu v Moskve vyšla, je Apoštol z r. 1564, fólio. Kníhtlačiarmi boli Ivan Fedorov a Piotr Timofejev Mstislavcev, Fedorov vytlačil potom vo Ľvove r. 1573 Apoštola, fólio, Mstislavcev vo Vilne evanjeliá r. 1575, fólio. Roku 1577 vyšiel v Moskve žaltár, formát 4, dve triodie r. 1590 a 1592, fólio, jeden oktoich r. 1594, fólio, apoštol 1597, fólio, jeden misál r. 1600, jeden liturgiár r. 1602, jedno štvorevanjelium r. 1606. Tento Ivan Fedorov, ktorý vo Ľvove vytlačil r. 1573 Apoštola, vydal tiež prvú úplnú bibliu v Ostrogu vo Volynsku r. 1581 (vlastne r. 1580), fólio. Odvtedy sa celá biblia častejšie vydávala, a to v Moskve r. 1663, fólio, tamtiež r. 1751, fólio (obsahuje revidovaný text), tamtiež r. 1756, fólio, tamtiež r. 1757, fólio, v Kijeve r. 1758, fólio, Moskva 1759, 3 zv., 8, tamtiež 1762, fólio, tamtiež 1766, fólio, tamtiež 1778, 5 zv., 8, tamtiež 1784, fólio, Kijev 1778, 5 zv., 8, Moskva 1790, fólio, tamtiež 1797, fólio, tamtiež 1802, fólio, Budín 1804, 5 zv., 8, Moskva 1806, 4 zv., 8, tamtiež 1810, fólio, Petrohrad 1816, 8, stereotypné vydanie, jedenásťkrát zopakované až do r. 1820.

Ostáva nám ešte uviesť najdôležitejšie teologické a iné spisy, ktoré vyšli v tomto jazyku v posledných storočiach u Rusov a Srbov. Tento výpočet sa však čiastočne vymyká zo zámeru tohto diela a v úplnosti ho uvádza Sopikovova ruská bibliografia, 1. zv., čiastočne podávajú o ňom zprávu neskorší spisovatelia, ktorí v písme používali starú cirkevnú slovančinu v literatúre svojich kmeňov.^[75]