ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od pradávnych čias, kam nevrhajú svetlo nijaké dejiny, bývali na európskom severe Slovania a tvorili malé štáty spravované radami z ľudu a volenými náčelníkmi v súhlase s mravmi vtedajších čias a so stupňom národnej vzdelanosti. Nebažiac po vojnových činoch požívali ovocie svojej slobody v pokoji, zaoberajúc sa v mestách remeslom a obchodom, na vidieku roľníctvom a pastierstvom, až kým asi tak v III. až VI. stor. Góti, Alani a Huni nezačali tiahnuť ich provinciami v dnešnom Rusku a nevytlačili na západ a na sever jeho pôvodné obyvateľstvo, slovanské kmene. Tieto kmene, od prírody mierumilovné, platili barbarom a uchvatiteľom ročný poplatok, len aby sa pokojne mohli venovať každý svojmu zamestnaniu a aby mohli nerušene pokračovať vo svojom starom spôsobe života. Tak teda v IX. stor. boli Novgorodčania poplatníkmi Normanov alebo Variagov a Severiani a Radimiči zase poplatníkmi Kozarov. Novgorodskí Slovania po márnom pokuse odraziť výpady chytráckych a podnikavých Variagov a po spore, ktorý medzi nimi vznikol kvôli vláde, zvolili si r. 862 za náčelníka Variaga Riurika, ktorý tak prevzal vládu nad prvým slovansko-ruským štátom.^[76]

Riurikov nástupca Oleg zjednotil Kijev s Novgorodom a zvolil si Kijev za sídlo. Čoskoro vzrástla moc novej ríše; ruské vojská sa objavili pred bránami Carihradu; množstvo národov stalo sa ich poplatníkmi; Rusi pravidelne obchodovali na pobrežiach Čierneho mora; stavali mestá, skrášľovali staré mestá a dávali si zákony. Prostredníctvom princezien Oľgy, Igorovej (asi 950) manželky, a gréckej princeznej Anny, manželky Vladimíra Veľkého, Riurikovho pravnuka (981 — 1015), preniklo kresťanstvo z Carihradu do Ruska. Po smrti Vladimíra Veľkého zabrzdil sa prudký rozmach národa rozdelením štátu medzi jeho synov. Rusko sa rozpadlo na niekoľko kniežatstiev, ktorých vládcovia sa nazývali cári. Avšak pri neustálych rodinných nezrovnalostiach nemohli odolať prenikajúcej sile Mongolov, ktorí potom po dvesto rokov (1237 — 1462) boli bičom Ruska. Medzitým Novgorod a Pskov sa stali takmer slobodnými štátmi; Litva odorvala Ukrajinu; zo západu vtrhli križiaci a Švédi. Tu povstal r. 1462 knieža Ivan Vasilievič III. a oslobodil Rusko nielen od mongolskej nadvlády, ale premohol i Novgorod a šťastlivo Rusko zjednotil. Jeho syn Vasilij Ioannovič (1505 — 1520) rozšíril severné hranice ríše až za Archangelsk. Jeho nástupca Ivan Vasilievič IV. (1533 [1530] — 1584) podporoval civilizáciu svojho národa; do Ruska prichádzali nemeckí remeselníci, umelci a učenci, zakladali sa kníhtlačiarne, vydávali sa zákony, po prvýkrát sa založil obchod zmluvou (1553) s Alžbetou anglickou. Tenže cár dobyl Kazaň (1552) i Astrachaň (1554). Dobytie Sibíri, ktorého on bol pôvodcom, sa dokončilo až za jeho nástupcov. Fedorom Ivanovičom sa končí riurikovský rodokmeň po meči, r. 1598. Po mnohých bojoch a občianskych nepokojoch sa Rusi vzchopili a dosadili na trón Fedora^[77] Romanova, potomka riurikovského rodu (1613 — 1645). Jeho vnuk Peter Veľký (1682 — 1725) pretvoril celé Rusko: vytvoril novú armádu, založil ruské námorníctvo, vystaval (1703) Sankt-Petersburg ako svoje nové sídlo, zriadil továrne a založil akadémiu vied. Švédi mu museli odstúpiť Livónsko, Estónsko, Ingriu^[78] a Kexholm.^[79] On bol prvý ruský imperátor, tvorca terajšej ruskej moci. Katarína II. (1762 — 1796) dokončila Petrovo veľké dielo a múdrou vládou pozdvihla nielen blahobyt svojej ríše, ale ju aj mimoriadne rozšírila niekoľkými šťastne vedenými vojnami a úspešnými dohodami. Za čo Rusko ďakuje svojmu terajšiemu vládcovi Alexandrovi I. a ako od jeho nastúpenia na trón život ľudu v bezhraničnej ríši míľovými krokmi napreduje, to je dostatočne známe.^[80]

Tak časom došlo k tomu, že to isté Rusko, ktoré r. 1462 malo ani nie 18 000 štvorcových míľ a po Petrovej smrti 280 000 štvorcových míľ, za Alexandra I. vzrástlo v úžasnú, v dejinách neslýchanú veľkosť o ploche 340 000 štvorcových míľ. Z 53 miliónov ľudí obývajúcich tento nesmierny priestor v Európe i v Ázii (r. 1722 malo Rusko iba 14 mil. obyvateľov), ktorí sa podľa pôvodu i podľa jazyka delia na 80 — 100 rôznych kmeňov, ten najväčší diel, totiž 36 mil., tvoria Slovania, a to — odpočítajúc pol druha až dva mil. Poliakov v západných, kedysi poľských provinciách — 34 mil. Rusov v srdci ríše, zaberajúcich hojnou mierou celé stredné Rusko, ale zároveň rozšírených i po všetkých krajoch a provinciách cárstva. Avšak zmiešanina toľkých národov nemôže mať škodlivý vplyv na rozvoj kultúry vládnúceho kmeňa, Rusov, hoci to vedeniu vlády kladie do cesty prekážky svojho druhu, pretože všetky tieto národy majú svoje osobitné náboženstvo, mravy i zvyky. Tieto národy sú totiž roztrúsené ponajviac v pohraničných provinciách a Rusi zase, ktorí už i potom majú veľkú prevahu, obývajú stred ríše a požívajú neoceniteľné prednosti nerušeného zomkýnania v jeden celok. Čo do náboženstva hlásia sa Rusi, asi 33 miliónov (podľa Arsenieva r. 1818 32 miliónov), ku gréckej cirkvi, ktorej hlavný dozor bol zverený najsvätejšej synode so sídlom v Petrohrade.^[81]

Domáci ruský jazyk, ktorý vedľa slovanského cirkevného jazyka a najmä od tvorivej epochy nesmrteľného Petra Veľkého sa pomaly povzniesol na spisovný jazyk, má niekoľko navzájom zreteľne sa odlišujúcich nárečí (idiomy alebo variácie?), medzi ktorými sa výrazne rysujú tri: vlastné ruské alebo veľkoruské nárečie, maloruské a bieloruské.

1. Veľkoruské nárečie, ktorým sa hovorí v celom strednom Rusku, totiž v Moskve a v okolitých krajoch (Veľkorusku patria gubernie Moskva, Archangeľsk, Vologda, Olonec, Kostroma, Novgorod, Pskov, Smolensk, Tver, Nižnij Novgorod, Vladimir, Tula, Kaluga, Jaroslav, Kursk a Voronež asi 16 895 000 obyvateľov), je od čias Petra Veľkého vlastným literárnym jazykom Rusov, prirodzene, nie bez mnohých primiešaných staroslovienskych prvkov. Odnožou tohto veľkoruského nárečia je suzdaľská variácia v provincii Suzdaľ v terajšej gubernii Vladimír. Nie je vôbec rýdza, ale je premiešaná s cudzími slovami. Niektoré slová sa nachodia vo Vocabulariis Petropolitanis,^[82] č. 10. Tiež tak sa líši od veľkoruštiny aj olonecké podrečie, ktoré je veľmi premiešané s fínskymi slovami.

2. Maloruské nárečie zasahuje celé južné Rusko od stredu Galície až po rieku Kubáň. V najširšom poňatí zasahuje Malorusko celú južnú časť Ruska, gubernie Oriol, Riazaň, Tambov, Slobodskú Ukrajinu,^[83] Černigov, Poltavu a Kijev (asi 10 430 000 obyv.) a voľakedajšie Poľsko od Donu až po sliezsku hranicu i s Galíciou (Halič) a Lodomeriou (Vladimír) alebo Červenou Rusou, v užšom zmysle však iba východnú časť alebo vlastnú Ukrajinu, kde je centrom Kijev. V tejto východnej časti boli kedysi známi Poľani, Drevľani, Tiverci a Severiani ako osobitné národy, podľa čoho sa dá usudzovať, že tu jestvovalo niekoľko nárečí. Keďže táto časť bola od r. 1471 až do r. 1654 pod poľskou nadvládou, aj jazyk je veľmi pretkaný poľštinou. Táto miešanina sa i dnes ešte zračí v západnej časti, ktorá bola dlhšie pod poľským panstvom. Maloruskí Kozáci a tí, ktorých Poliaci voľakedy poznali iba ako Záporožcov alebo Hajdamakov, majú svoju domovinu vo východnej Ukrajine; naproti tomu donskí Kozáci (počtom 512 000) pochádzajú od Veľkorusov a sú pomiešaní s Tatármi. Rozdiel medzi týmto a veľkoruským dialektom spočíva hlavne v odlišnej výslovnosti istých vokálov (napr. i namiesto ie, bida namiesto bieda; e namiesto ie, nenavižu namiesto nienavižu,^[84]) konsonantov (h namiesto g, hod namiesto god) a v mnohých zastaralých rečových zvratoch, ktoré skôr nájdeme v staroslovienčine, nie však v ruštine. Preto tiež niektorí tvrdili, čo aj Adelung^[85] zdôrazňuje, že toto nárečie je so staroslovienčinou najpríbuznejšie. Vcelku však je toto nárečie práve tak, ak nie viac ako ostatné nárečia I. skupiny, blízke češtine alebo vôbec dialektom II. skupiny. Je preveľmi bohaté a spomezdi všetkých slovanských nárečí azda najbohatšie na ľudové spevy všetkých druhov. Tieto spevy majú všeobecne elegický charakter.^[86]

3. Bieloruské nárečie prevláda v celej Litve (zasahuje gubernie Vilno, Grodno a Belostok,^[87] asi 2 441 400 obyv.) a v jednej časti Bielej Rusi (Čierna a Biela Rus má gubernie Mogilev, Vitebsk, Minsk, Volyň, Podolie, asi 6 146 100 obyv.), najmä vo Volynsku. V tomto nárečí je písaný litovský štatút, archívy a všetky litovské úradné listiny. Niektorí ruskí spisovatelia XVI. — XVII. stor. ho taktiež používali. Toto nárečie je novšie ako ostatné a začalo sa utvárať najmä po zjednotení Litvy s Poľskom, a preto je v ňom aj toľko polonizmov.^[88] Rusínske nárečie vo východnej Galícii a v severovýchodnom Uhorsku je iba variáciou maloruštiny.^[89]

Ak si všimneme osobitnosti dnešného ruského jazyka, nemôžeme neuznať jeho uspôsobenosť pre jednoduché a zrozumiteľné vyjadrenie myšlienok, ktoré v tomto jazyku nielenže je možné, ale je v ňom obzvlášť prirodzené, bez násilností a bez ťažkopádneho opakovania, ďalej dôraz, aký môže dať svojmu vyjadreniu silou a stručnosťou, vznešenosť, ktorej je mimoriadne schopný, veľké bohatstvo predovšetkým slov a istých odvodzovacích foriem.^[90]

Jednoduchosť a prirodzenosť výrazu je v ruskom jazyku pochopiteľná, pretože na spisovný jazyk sa vypracoval ani nie pred jedným celým storočím, a tak ani vplyv prejemnených kultúrnych pomerov, módy, ani teoretická učenosť nemohla ho ešte natoľko ovládnuť, aby nemohol ostať verný prirodzenosti, ktorá umele nevyhľadáva ani stručnosť, ani dôraz, ani ozdobnosť, ani vtip tam, kde sa sám nenúka. Takéhoto vyjadrenia je schopný ruský jazyk, ak nie je ono vyumelkované alebo cudzie. Slová myšlienok plynú v zreteľnej vyváženosti. Ruskému jazyku chýba, ak je to vôbec podstatný nedostatok, schopnosť tak hojne používať periodické väzby ako gréčtina a latinčina. Bude ju musieť ešte len získať, tak ako mnohé iné živé jazyky.

Spájanie viet je v ruštine obzvlášť jednoduché. Pri rozličných druhoch viet vie ruština veľmi primerane použiť na tento cieľ svoje gerundíva a particípiá. Ani jej nijako nechýbajú konjunkcie, ktorými sa označuje daný vzťah medzi vetami a dosahuje sa prirodzená stavba periód. Avšak pri takom malom počte týchto konjunkcií o to výraznejší je ich vzťah a samo sebou sa nedovoľuje ich prílišné nakopenie. Úplne voľný slovosled podporuje nielen dôraz, ale i zreteľnosť, aby sa totiž spájalo to, čo patrí vedno, napr. i určenia prislúchajúce k slovesnému podstatnému menu môžu sa priliehavejšie ako v iných jazykoch vložiť medzi toto slovesné podstatné meno a jeho adjektívum tak, že je tu každá nejasnosť celkom vylúčená. Pretože každé slovo si môže ponechať to miesto, ktoré je pre slovosled najprirodzenejšie, ľahšie plynie celý prehovor, nehatený ani pomocnými slovesami ani členmi.

Mimoriadne veľké je slovné bohatstvo ruského jazyka. Jeho základné slová sú prevzaté z viacerých jazykov, a preto ich má oveľa väčšie množstvo ako sesterské jazyky ostatných Slovanov. Veľmi mnohé neslovanské slová, nadobudnuté v dobe, keď ich ruský národ z nutnosti preberal, pričom sa však nezatláčali priliehavejšie domáce výrazy, stali sa pravým vlastníctvom ruského jazyka, a to takým spôsobom, že sa národný jazyk nijako nepoškodil. Ba naopak, iba jeho bohatstvo sa ešte zväčšilo. Dôraz vzniká raz účinkom stručnosti výrazu, raz vplyvom menej obvyklého opakovania a slovosledu, keď jazyk pri svojom viac-menej voľnom slovoslede môže vyzdvihnúť obzvlášť dôležité myšlienky a predostrieť ich zraku i sluchu, výrazne si nárokujúc jeho pozornosť. Ruský jazyk, tak ako aj iné slovanské jazyky, pri voľnom slovoslede má celkom vo svojej moci zdôrazňovať pojmy, ktoré majú byť v popredí. Tým, že napr. osobné zámená pri slovesných osobách môže použiť alebo vynechať atď., ľubovoľným odklonom od obvyklého najjednoduchšieho spôsobu vyjadrenia má poruke niekoľko prostriedkov pre dôraz. Pred inými jazykmi má však ešte jednu prednosť, a to bohatý prameň vznešenosti výrazu.

Starosloviensky preklad biblie je nielen cenný prameň starobylého náboženského jazyka, ktorý už má do istej miery sám v sebe niečo vznešeného, ale je i celkom zvyčajné, že ruská vyššia poézia rada si vyberá výrazy zo slov slovanského prekladu biblie, ktoré bežná hovorová reč nepozná alebo z nej už vymizli, kým tam ešte naďalej žijú. Nepopierateľná je uspôsobenosť melodickej ruštiny pre poéziu; ľudové spevy, ktorým nechýba prirodzený pôvab hudobného rytmu, už dávnejšie pripravovali cestu vyššej poézii; či však taký geniálny Rus namiesto doterajšieho francúzskeho vzoru obráti v budúcnosti pozornosť viac na diela klasického staroveku, na tento neoceniteľný prameň pravého zdokonaľovania a vytríbeného vkusu, aby ním zveľaďoval svojho ducha a spájal silu látky s pôvabom formy, to je už druhá vec. — V najnovšej dobe sa už našli povolaní spracovávatelia pokladu ruského jazyka v gramatike i v lexike.^[91]

Dejiny ruskej literatúry možno rozdeliť na dve hlavné obdobia: od vytvorenia cyrilských písmen až po zavedenie občianskeho typu, alebo z politického hľadiska od založenia Ruskej ríše až po Petra Veľkého a od jeho doby až po najnovšie časy. Toto obdobie sa líši od prvého založením samostatnej národnej literatúry v ruskej reči. Prvé obdobie má tri úseky: prvý siaha až po zavedenie kresťanstva v Rusku, druhý až po porážku a vyhnanie Tatárov, tretí po koniec obdobia. Druhé obdobie má tiež tri úseky: prvý siaha po Lomonosova, druhý po Karamzina, tretí až po naše časy.

Začiatok ruskej literatúry spadá v politickom ohľade do obdobia, keď tri variažské kniežatá: Riurik, Sineus a Truvor založili Ruskú ríšu. Bojovní Normani hľadali a našli v Rusku úrodnú pôdu pre svoju slávybažnosť a bojachtivosť. Oleg si podmanil južné Rusko a tiahol na Carihrad: Igor nasledoval jeho príklad; Sviatoslav svojou udatnosťou a odvahou preslávil svoje meno v dejinách; Vladimír múdrou vládou, mierumilovnosťou a najmä zavedením kresťanstva pozdvihol krajinu na značný stupeň politickej dôležitosti. Osídlenie Variagov v Rusku blahodarne pôsobilo na vládnu formu a zákonodarstvo vtedajších Rusov; avšak vlastné vzdelávanie novgorodských a kijevských Slovanov nemohlo povzniesť, pretože samí Variagovia nestáli na vyššom stupni vzdelania ako oni. Styk s Carihradom a nadovšetko pokresťančenie Ruska otvorilo cestu vedám i umeniam. Vladimír pozakladal školy, stavebníctvo, sochárstvo a maliarstvo začalo skrášľovať nové kostoly v Kijeve; umelci a znalci písma prichádzali sem z Grécka. O stave vtedajšieho ruského jazyka nevieme celkom nič; jeho pestovanie, ktoré vždy a všade ide ruka v ruke s kultúrou národa, vyhradila si až neskoršia doba. Vplyv variažského jazyka naň je nepatrný; jedinou stopou po ňom sú dnes iba jednotlivé slová; aj tak malý počet variažských potomkov asi čoskoro splynul s domácim obyvateľstvom a Riurikovi vnukovia (Sviatoslav, Jaropolk atď.) mali už r. 955 slovanské mená. Oveľa dôležitejšiu zmenu v ruskom jazyku spôsobilo zavedenie liturgických kníh, ktoré Cyril a Metod spísali v staroslovienskej reči (porovn. § 9 a n.). Takto sa udomácnili v Rusku súčasne dva jazyky: starý slovanský jazyk, ktorý dlhú dobu ostal výlučne spisovným a literárnym jazykom Rusov, a vlastný ruský jazyk, ktorým hovoril ľud. Knižný jazyk mal síce veľký vplyv na stvárňovanie domáceho nárečia, no jednako zachovalo si ono svoju originalitu. Oveľa viac sa menilo ruské nárečie v priebehu doby samým používaním, tak ako to býva pri hovorených, nie písaných jazykoch, zatiaľ čo staroslovienčina, ustálená v biblii a v cirkevných knihách, až na malé odlišnosti ostala takmer nezmenená. Z tejto doby sa nezachovala nijaká vlastná pamiatka ruského jazyka; niekoľko ľudových piesní, zmieňujúcich sa o pohanských božstvách, o okrúhlom stole Vladimíra a hrdinov jeho čias, mohlo by podľa pôvodu patriť do tejto doby, no nezachovali sa nám vo svojej pôvodnej podobe, ale ústnym podaním rozmanito obmenené. Ani staroslovienske písomníctvo nemohlo okrem sv. Písma a cirkevných kníh, preložených z gréčtiny do slovančiny, získať nijaký nový prírastok, ani len z Grécka nie, kde literatúra bola už v odkvete a vznikali už iba cirkevné knihy a núdzne kroniky. Okrem týchto kníh patria do tejto doby ešte dve pamiatky starého slovanského cirkevného jazyka: traktáty kniežat Olega a Igora s Grékmi r. 912 a 945 a Siatoslavova reč jeho spolubojovníkom, hoci je pravdepodobné, že prvú z nich preložil Nestor z gréčtiny do slovančiny, v druhej však neuviedol ani vlastné hrdinove slová.^[92]

Vladimírov nástupca Jaroslav za svojho života síce rozšíril rozlohu ríše, avšak na smrteľnom lôžku rozdelením Ruska medzi svojich synov dal základ pre jeho pád. Anarchia, nesvár a krviprelievanie rozvrátili krajinu, ktorá po dvojstoročnom odpore podľahla napokon presile Mongolov. Sám veľkodušný Alexander Nevský a múdry Ivan Kalita nemohli ani len pomýšľať na oslobodenie a museli sa uspokojiť s tým, že poddanstvom a poplatkom aspoň uchlácholili koristníctvo divokých dobyvateľov a že zmiernili ťažké potupné jarmo. Veľkoknieža Dimitrij Ivanovič svojím víťazstvom nad Tatármi (1380) dal základ pre oslobodenie vlasti a veľkoknieža Ivan Vasilievič nastúpil r. 1462 na slobodný a nezávislý ruský trón. — Jaroslav (1018 [1019] — 1054) miloval náboženstvo, a tým i vzdelanosť; povolal do Ruska veľa Grékov z Carihradu, prikázal pokračovať v prekladaní cirkevných kníh do slovančiny a podporiť v Kijeve ich všeobecné používanie, v Novgorode zriadil učilište pre 300 mladíkov, rozoslal duchovných po krajine a dal vyučovať národ. Najdôležitejšou pamiatkou tejto doby je Pravda ruskaja (ruské právo).^[93] Začiatkom tohto časového úseku Rusko bolo na vyššom stupni kultúry ako väčšina ostatných európskych krajín. Ruské duchovenstvo sa v tejto dobe vyznačovalo väčšou láskou k vedám a širšou učenosťou ako ostatní súčasníci. Pokým krajinu mocne rozrývali vnútorné nepokoje, mnísi sa v tichosti svojich múrov venovali vedám i umeniam; jedni sa zaoberali lekárstvom, iní cestovali po vzdialených krajoch a väčšina ich opisovala vo svojich celách činy predkov.^[94] Z ruských kniežat po Jaroslavovi láskou k vedám vynikali Konštantín Vsevolodovič (1217 — 1218) a Vladimír Vsevolodovič Monomach (1114 [1113] — 1125); Monomach zaujíma význačné miesto medzi ranými ruskými spisovateľmi. Konstantinove Dejiny ruských kniežat sa stratili v búrkach čias.^[95] Tatári zničili takmer všetky pamiatky národnej kultúry, mestá spustošili ohňom a zničili písomné listiny. Rozvrat krajiny priniesol so sebou i úpadok mravov a ten zase tú najohavnejšiu, ľudstvo ponižujúcu prísnosť trestov; za návrat mravnosti, lásky k vlasti a národného povedomia vďačí Rusko kresťanskému náboženstvu. V XIII. a XIV. stor. nebolo v celom Rusku jedinej verejnej školy, Tatári, vedení chytráckou politikou, šetrili ruské duchovenstvo, počet kláštorov rástol a cirkev sa zjavne obohacovala. Styky s Carihradom pokračovali; donášali sa odtiaľ duchovné a aj iné knihy. V Moskve bola zriadená Metropolitná, neskôr Patriarchovská bibliotéka,^[96] obzvlášť bohatá na staré rukopisy.

V tomto období podstúpil ruský jazyk viacero zmien. Odďaľoval sa viac a viac od ostatných slovanských dialektov. Mnohé flektívne formy, slová i rečové zvraty sa preberali zo staroslovienčiny do hovorového jazyka. Panstvo Tatárov, ktorí napokon, spokojní s ročným poplatkom, oddelene bývali na brehoch Volgy vo svojom kočovníckom tábore (kapčak), dalo jej síce niekoľko tatárskych slov, ale tie nevytlačili celkom domáce slová a nemohli ani zmeniť ducha ruského jazyka, jeho gramatickú stavbu ani pôvodnú rýdzosť. Ani z tohto časového úseku nieto ešte jazykových pamiatok v domácom nárečí, podľa ktorých by sa dalo usudzovať na jeho stavbu. Knižnou rečou ostala naďalej staroslovienčina; jej starý štýl prešiel v XIV. stor. v stredný, ktorý trval až po XVII. stor. — Vlastná literatúra dosiahla v tomto období väčšie pole pôsobnosti; objavujú sa nové teologické spisy, letopisy, básne. Počas tatárskej nadvlády vzrástol počet cirkevných kníh a prekladov z gréčtiny; obrazivosť, tlejúca pod tiesnivým jarmom nevercov, prepukla v početných spevoch. Vladimír Veľký bol pre pevcov Ruska tým, čím Artur pre pevcov západnej Európy. Prastaré spevy o činoch hrdinov vlasti, z ktorých zlomky nespráchniveli, dokazujú, že i Rusi mali svojich trubadúrov. K najcennejším básnickým pamiatkam tejto doby patrí hrdinská báseň Igor (Slovo o polku Igoria,^[97] Igorovo ťaženie proti Polovcom), vyniká odvážnosťou, silou a pôvabom myšlienok i výrazov.^[98] Spisovatelia, ktorých výtvory sa sčiastky zachovali, sú Luka Žiďata alebo Žiriata, novgorodský biskup (zomr. 1059), zanechal spis Poučenije k bratii. — Nestor, otec ruského dejepisu, mních v Pečerskom kláštore pri Kijeve (nar. r. 1056, zomrel pravdepodobne r. 1111), dobre poznal grécky jazyk i literatúru, napísal ruskú kroniku v staroslovienskom jazyku, ktorá, dôležitá pre celé stredoveké dejiny vôbec, tvorí základ slovanských dejín. Vyšla v Petrohrade r. 1767, v Moskve r. 1781, v Petrohrade r. 1786; v Moskve r. 1784 a v Petrohrade r. 1796; vydal ju Schlözer s nemeckým prekladom a historicko-kritickým komentárom, Göttingen 1802 — 1809, 5 zv., 8 (v ruštine Jazykov, Petrohrad 1809 — 1819, 3 zv.). — Vasilij, pravdepodobne mních alebo duchovný koncom XI. stor., opísal súčasné udalosti v južnom Rusku. — Siľvestr, perejeslavský biskup (zomr. 1124 [1123]), Nifont Ivan, kňaz v Novgorode, Timofej a i. sa uvádzajú ako pokračovatelia v ruských letopisoch, ktoré nepretržite nasledujú až po Alexeja Michajloviča (1645 — 1676) a sú pre pramene slovanských dejín najcennejším odkazom oných čias. — Nikifor, metropolita kijevský a celého Ruska, rodom Grék (zomr. 1121), zanechal v slovanskom jazyku dva spisy teologického obsahu.^[99] — Vladimír Vsevolodovič Monomach, ruský veľkoknieža (nar. 1053, zomr. 1125). Poučenie^[100] jeho deťom je výslovný výlev citov otca i kniežaťa, ktorého múdrym učinila skúsenosť a rozvaha. — Daniil, igumen, začiatkom XII. stor. podnikol cestu do Palestíny; jej opis^[101] sa zachoval v rukopise.^[102] — Simeon, suzdaľský a vladimírsky biskup (zomr. 1226) a jeho príbuzný Polykarp, pečerský mních, napísali biografie niektorých pečerských mníchov, známe a často vydávané pod názvom Pečerskij paterik. — Od Kirilla, metropolitu Kijeva a celého Ruska, rodeného Rusa (zomr. 1281), zachovali sa synodálne reči, plné živého citu a pravej výrečnosti. — Kiprian, metropolita Kijeva a celého Ruska, rodom Srb (zomr. 1406), doniesol do Ruska veľa slovanských rukopisov a v knihách stupňov je jeho životopis metropolitu Petra. — Fotij, metropolita kijevský a celého Ruska (zomr. 1431), je autorom šestnástich poučení kniežatám a bojarom, duchovenstvu a ľudu. — Grigorij Samblak alebo Semivlak, kijevský metropolita, rodom Bulhar (zomr. 1419), je autorom 27 rečí. — Dimitrij Zograf, pravdepodobne duchovný, okolo r. 1385 — 1402, preložil z gréčtiny Juraja Pisida, nikomédskeho metropolitu v VII. stor., pod názvom Mirotvorenije.^[103] — Ignatij, diakon metropolitu Pimena, žil v XV. stor. a opísal cestu^[104] tohto metropolitu do Carihradu. — Jesaias, hieromonach na Athose, rodom Srb, r. 1417 priniesol niekoľko slovanských rukopisov do Ruska, medzi nimi i svoj preklad areopagitu^[105] Dionysia.^[106] — Sofronij, kňaz v Riazani, koncom XV. stor. napísal báseň Istorija ili povesť o našestvii bezbožnago caria Mamaja s besčislennymi Agariany.^[107]

Oslobodením Ruska spod mongolského jarma začína sa nová epocha v politickom, mravnom i literárnom ohľade. Rusko opäť zaujalo náležité miesto medzi európskymi mocnosťami. V tomto období národné vzdelanie nadobudlo nový, vyšší vzlet. Do Ruska prichádzali učenci i umelci z Grécka a Talianska a vzbudzovali medzi domácim obyvateľstvom túžbu tiež po takom vzdelaní. Aj stavitelia i maliari sa vyskytli medzi rodenými Rusmi; iba vážne vedy, filozofia, hvezdárstvo, prírodoveda a medicína boli ešte v plienkach, vyčakávajúc na zveľadenie v budúcnosti. Za Ivana IV. Vasilieviča (1533 [1530] — 1584) prišli do Ruska anglickí a nemeckí lekári i lekárnici. V mestách dal cár pootvárať školy pre mládež všetkých stavov.^[108]

Prvá ruská typografia sa otvorila v Moskve r. 1564. Cirkevné a meštianske zákonodarstvo sa zdokonalilo. Cár Boris (1598 — 1605) dal 18 šľachtických mladíkov vyštudovať v cudzine, on sám obľuboval najmä matematiku a poskytol svojmu synovi veľmi účelné vzdelanie. V politických búrkach, ktoré potom nastali, múzy zmĺkli, rieky sa sfarbili krvou, mestá vzpláli plameňmi a umenia i remeslá povymízali z ruskej pôdy. Michal Fedorovič Romanov (1613 — 1645) zachránil upadajúci štát. Obchod a s ním i mestá začali prekvitať. Roku 1643 bolo v Moskve založené grécko-latinsko-slovanské učilište. Za Alexeja Michajloviča (1645 — 1676) sa zakladali továrne, nemeckí dôstojníci, umelci a remeselníci boli pozývaní do Ruska; mnohé zahraničné knihy sa prekladali do ruštiny; Rusi však ostávali verní svojim starým, hoc aj drsným národným zvyklostiam. Najdôležitejšou pamiatkou na jeho vládu je Sobornoje uloženije, zbierka ruských zemských zákonov, vydaná v Moskve r. 1649. On a jeho nástupca Fedor Alexejevič (1676 — 1682) boli dôstojnými predchodcami Petra Veľkého, oni pripravili materiál, z ktorého Peter vytvoril výstavbu svojho veľkého diela. Vedy a umenia, najmä po pripojení Maloruska a Kijevskej teologickej akadémie (založenej r. 1588), zapúšťali v krajine stále hlbšie a pevnejšie korene; na Moskovskej grécko-latinsko-slovanskej akadémii sa vyučovala gramatika, rétorika, poetika, dialektika, teoretická filozofia, ako aj zjavená a prirodzená teológia. Za vlády Žofie Alexejevny (1686 [1682] až 1689) knieža Vasilij Vasilievič Golicyn pôsobil na zlepšovanie vkusu v staviteľstve. Tlačiarne v Moskve, Kijeve, Černigove, Novgorode a v niektorých kláštoroch sa vyrovnali zahraničným.

Jednako však ruský jazyk vo vycibrenosti zaostával za českým a poľským. Nepretržitý styk s Poľskom, poľské panstvo v juhozápadnom Rusku, naliehanie katolíkov na zjednotenie cirkví a vzmáhajúca sa sila vzdelania i vied rozhodujúco pôsobili na vytváranie ruského nárečia podľa poľského; táto prevaha poľštiny trvala až po začiatok XVIII. stor. Prvé slaviano-ruské jazykovedné práce sa objavili v poľsko-ruských provinciách. Mnohí z duchovných spisovateľov používali výlučne poľštinu a domácu reč pokladali za príliš neotesanú, než aby mohla vyjadriť vyššie abstraktné pravdy. Avšak v Moskve sa jednako len vo všetkých písomných rozpravách a listinách stále používalo domáce nárečie, a tak už v tomto storočí boli v Rusku tri spisovné jazyky: starý slovanský cirkevný jazyk v liturgických knihách a vo všetkých teologických spisoch; vlastný ruský jazyk v ústach ľudu a v občianskych spisoch; a bieloruský v dielach ruských spisovateľov v poľsko-ruských provinciách. Až v druhej polovici XVII. stor. začal sa ruský jazyk pozvoľna zbavovať pút poľštiny a samostatne sa vytvárať. Koncom XVI. a začiatkom XVII. stor. bola literatúra takmer už celkom v rukách duchovenstva, v priebehu XVII. stor. sa objavujú vedľa teologických už aj historické a básnické diela. Časomerná prozódia, ktorú navrhli Zizania a Smotriski, nestretla sa s porozumením a tým menej sa páčila poľská iba rýmujúca; ruský ľud však neprestával v národných piesňach používať dovtedajšie domáce a originálne veršové metrum (pozri § 19, pozn. 4). Začiatkom XVII. stor. ukazujú sa prvé stopy dramatického umenia; divadelné predstavenia prichádzali z Poľska do Kijeva, študenti tu hrávali duchovné drámy. V Moskve až r. 1676 na podnet Artamona Sergejeviča Matvejeva sa začalo divadelné umenie. Za Fedora Alexejeviča bola do ruštiny preložená prvá svetská hra, Molierov Lekár proti svojej vôli, a hrali ju v súkromnom dvornom divadle. — Význační spisovatelia tohto obdobia sú: Vassian zvaný Rylo, rostovský arcibiskup (zomr. 1481), zanechal Posolstvo cárovi Ivanovi a životopis^[109] svojho učiteľa Pafnutija Borovského.^[110] — Sv. Iosif^[111] Sanin, prvý igumen vo Volokolamskom kláštore (nar. 1440, zomr. 1516), napísal Dejiny židovského kacírstva XV. st. a 15 rečí proti nemu. — Gennadij, novgorodský a pskovský arcibiskup (zomr. 1506), písal tiež proti židovskému kacírstvu.^[112] — Agafon, kňaz v Novgorode, zostavil r. 1540 cirkevný kalendár Paschalija na 8000 rokov. — Grigorij, mních, napísal ruský letopis až do r. 1533. — Makarij, metropolita moskovský a celého Ruska (zomr. 1564), má veľké zásluhy v cirkvi, dobre poznal literatúru, vynikal oslnivým rečníckym talentom, je autorom životopisov svätých pod názvom Čeťji minei alebo Žitija sviatych, rukopis, písal rôzne reči a postaral sa o spísanie a dokončenie stepenných kníh,^[113] vydaných^[114] v Moskve r. 1775. — Lavrentij Zizania, veľkňaz v Korci v Litve, vydal slovanskú gramatiku, Vilno 1596, abecedárium,^[115] tiež r. 1596, a katechizmus^[116] v bieloruskom jazyku, Moskva 1627. — Maksim Grek, mních z hory Athos, rodom Albánec, študoval v Paríži a vo Florencii. Veľkoknieža Vasilij Ivanovič ho pozval do Moskvy. Maksim preložil niekoľko cirkevných kníh do staroslovienčiny, jeho vedomosti využili pri úprave slovanského znenia biblie, upadol však do nemilosti a umrel vo vyhnanstve (1536 [1556]), napísal state o potrebe štúdia gramatiky, rétoriky a filozofie, vydané v Smotrického gramatike,^[117] — Iov, prvý patriarcha v Rusku (zomr. 1607), opísal život cára Fedora Ivanoviča,^[118] jeho spis bol vložený do Nikonových letopisov^[119] (porovnaj nižšie). — Knieža Andrej Michalovič Kurbskij (nar. 1529 [1528]), bojar a vojvoda za cára Ivana Vasilieviča, asi r. 1564 upadol do nemilosti a utiekol do Poľska, kde napísal históriu o cárovi,^[120] ktorá sa nachádza v rukopise v rôznych knižniciach. — Trifon Korobejnikov a Grigorij Grekov, moskovskí kupci, precestovali Sýriu, Palestínu a Egypt a napísali denník^[121] zo svojich ciest r. 1583, vydaný v 12. zv. Starej ruskej bibliotéky^[122] v Petrohrade r. 1783. — Francisk Skorina z Polocka, doktor medicíny, preložil do ruštiny bibliu^[123] a niektoré jej časti dal vytlačiť v Prahe (v Čechách) 1517 — 1525 [1519]. Afanasij Nikitin, tverský kupec, asi r. 1470 cestoval do Východnej Indie, bol v Dekane a Golkonde a zanechal opis svojej cesty.^[124] — Avraamij Palicyn, mních v Sergievsko-trojickom kláštore (zomrel medzi r. 1621 — 1629), opísal dejiny svojej doby,^[125] vyšli v Moskve r. 1784. — Knieža Konstantin Konstantinovič Ostrožskij, kijevský vojvoda a volynský maršál, najväčší podporovateľ literárnej kultúry svojich čias na západe slovanskej krajiny, zriadil v Ostrogu kníhtlačiareň a okrem mnohých iných kníh dal r. 1581 po prvýkrát vytlačiť úplnú starosloviensku bibliu, tiež tam. — Nikon, šiesty patriarcha v Rusku (nar. 1605, zomr. 1681), podujal sa na revíziu staroslovienskych cirkevných kníh podľa gréčtiny, postaral sa o preklad niekoľkých historických a geografických diel, usporiadal zbierku ruských letopisov a stepenných kníh i gréckych chronografov až do r. 1630, známych pod názvom Nikonov spisok, vyd. v Petrohrade v rokoch 1767 — 1792, 8 zv. — Jepifanij Slavineckij alebo Slavianickij (zomr. 1676 [1675]), hieromonach v Pečerskom kláštore pri Kijeve, vzdelával sa v Kijeve i v cudzine začiatkom XVII. stor., pozvaný od bojara Fedora Michajloviča Rtiščeva r. 1649 do Moskvy, postaral sa o preklad niekoľkých spisov z gréčtiny, Jána Chrysostoma, Gregora Naziánskeho, Basilia Veľkého, Jána Damascena a mnohých iných, napísal grécko-slovansko-latinský a filologický lexikon, ktoré oba sú v rukopise, podujal sa na preklad celého sv. Písma z gréčtiny, ale ho neuskutočnil. — Piotr Mogila, metropolita Kijeva, Haliče a Maloruska, rodom z Moldavy (nar. 1590 [1596], zomr. 1647), študoval v Paríži; jemu ďakuje kijevská akadémia za svoje zriadenie; dal vytlačiť katechizmus v bieloruštine a poľštine,^[126] zamýšľal vydať Žitija sviatych,^[127] napísal rozličné básne v poľskom sylabickom veršovom metre atď. — Innokentij Gizeľ, arcimandrita Kijevopečerského kláštora (zomr. 1684 [1683]), napísal: Sinopsis ili kratkoje opisanije [ot različnych letopiscev] o načale slavianskago [slaviano-rossijskago] naroda, Kijev 1674, od r. 1718 až do 1810 desaťkrát^[128] vydané. — Lazar Baranovič, černigovský a novgorodský arcibiskup (zomr. 1693), vyznačoval sa učenosťou, obhajoval ruskú cirkev proti nepriaznivcom, písal reči v bieloruštine, polemiky v poľskom dialekte, básne, medzi nimi smútočnú báseň^[129] na smrť cára Alexeja Michajloviča, Kijev 1676, 4. — Simeon Polockij z Polocka (nar. 1628 [1629], zomr. 1680), hieromonach, vychovávateľ cároviča Fedora Alexejeviča, písal básne, duchovné hry a vydal Žezl pravlenija, Moskva 1668, fólio, Psaltyr v stichach,^[130] Moskva 1680, fólio, Obed duchovnyj, Moskva 1681, Večera duchovnaja, Moskva 1683 a mnoho iných, v rukopise ostal Rifmologion,^[131] sedem duchovných drám atď. — Siľvestr^[132] Medvedev, predstavený jedného kláštora v Moskve (sťatý r. 1691 pre účasť na povstaní strelcov), napísal niekoľko príležitostných básní, opísal povstanie strelcov^[133] atď. — Sergej Kubasov, bojarský syn z Tobolska, napísal Chronograf alebo Letopisec od stvorenia sveta až do jeho čias. — Feodor Kassianovič Gozvinskij r. 1608 preložil z gréčtiny Ezopove bájky a z poľštiny Tropnik^[134] od pápeža Innocenta. — Knieža Semion Šachovskij [Šachovskoj], žil začiatkom XVII. stor., upadol do nemilosti cára Michala Fedoroviča, bol vypovedaný do Čudovského kláštora, kde napísal niekoľko posolstiev, medzi nimi aj patriarchovi, sibírskemu arcibiskupovi a perzskému šachovi. — Ivan Petlin, kozák, obišiel r. 1620 sibírske hranice a napísal o tom denník,^[135] vydaný v Sibírskom vestníku, Petrohrad 1818. — Feodod Isakievič Bajkov, sibírsky vojvoda, žil ako ruský vyslanec tri roky v Číne a napísal denník zo svojich ciest, vyd. v Starej ruskej bibliotéke, 4 zv. a v Sibírskom vestníku, 1818. — Feodor Ivanovič [Ioakimovič]^[136] Gribojedov za cára Fedora Alexejeviča napísal prehľad ruských dejín,^[137] rukopis. — Andrej Lyzlov, kňaz v Smolensku, 2. pol. XVII. stor., napísal Dejiny Skýtov, vydal ich Novikov, Petrohrad 1776, Moskva 1787, 3 zv., 8. — Artemon [Artamon] Sergejevič Matvejev, bojar a guvernér niekoľkých ruských miest, strážca ríšskej pečate (nar. 1625, zavraždený r. 1682), ako minister cára Alexeja Michajloviča vysoko sa zaslúžil o vzdelanie ruského národa a o zveľadenie reči, bol ochranca umelcov, plný vrúcneho citu pre ľudské dobro, povolal prvých hercov do Ruska, sám napísal niekoľko diel obsahu dejepisného, diplomatického a heraldicko-genealogického. — Ako spisovateľov tohto obdobia treba ešte uviesť týchto: Zacharija Kopystenskij, Ignatij Jovlevič, Joannikij Goliatovskij, Kirill Trankvillion, Vladimir Gusev, Savva Jesipov, Vasilij Burcev, Semion Remezov, Nikifor Matvejevič Toločaninov, Alexej Ivanovič Jevlev, Ivan Kornilevič Šušerin, Piotr Zolotarev a mnohí iní.^[138]

Nastúpením Petra Veľkého sa začína tá najskvelejšia epocha Ruska v každom ohľade. Čo vykonal ako vládca pre zväčšenie a upevnenie ríše, je všeobecne známe. Avšak nie márnivá slávybažnosť a výdobytky boli cieľom tohto veľkorysého panovníka, ale blahobyt vlasti, vzdelanosť jeho poddaných. Právom si zasluhuje meno tvorcu ruskej národnej vzdelanosti. Všetko jeho úsilie sa zameriavalo na osvetu jeho ľudu. Počas jeho 36 ročnej vlády sa Rusko vyšvihlo mohutnejšie ako za celé dve storočia predtým a zaradilo sa medzi vzdelané národy v európskom systéme štátov. Panovníkova moc sa pozbavila svojho dovtedajšieho oklieštenia, zákonodarstvo a správa dostali pevnú líniu; zburcoval sa zmysel pre národné umenie, vzkvitli továrne a manufaktúry, hrubé mravy domáceho obyvateľstva ustúpili jemnejším mravom európskym; často sa podnikali cesty do zahraničia; vedy a umenia sa usadili pevnejšie na ruskej pôde. Vynikajúcou starosťou monarchu bolo rozšíriť všeobecne prospešné poznatky prostredníctvom tlače.^[139]

Na vzdelávanie mládeže všetkých stavov sa zakladali rôzne učilištia, ktorých koncom Petrovej vlády bolo v gubernských a provinčných mestách 51. Peter Veľký počas svojho pobytu v Holandsku kúpil anatomický a zoologický kabinet slávneho Ruyscha a lekárnika Sebu a založil tak petrohradské múzeum. — Podľa plánu, ktorý navrhol veľký Leibnitz, zriadil monarcha Akadémiu vied, avšak smrť mu zabránila obnoviť ju; učinila to Katarína I. r. 1725 a pripojila k nej gymnázium pre vzdelávanie budúcich učiteľov, ktoré sa až do r. 1762 nazývalo univerzitou. Zavedenie domáceho nárečia do občianskych spisov bolo základom vlastnej národnej literatúry.^[140]

Osemsto rokov popri cirkevnej slovančine sa vzmáhajúce ruské domáce nárečie bolo pri Petrovom nástupe na trón už natoľko vyspelé, že bez všetkého sa mohlo pozdvihnúť na verejný obchodný a spisovný jazyk. Utrpelo však v tomto období veľa zmien, čiastočne ani nie vo svoj prospech. Na rozkaz vládcu aj z vlastného popudu Rusi prekladali do svojho rodného nárečia veľa spisov všetkých druhov z novších európskych jazykov, najmä z nemčiny, francúzštiny a holandčiny. Sám Peter Veľký, keď takto prenášal do Ruska európske mravy, umenia, remeslá a vedomosti, hľadel nie tak na formu (slová a štýl), ako skôr na obsah preložených diel. Takýmto spôsobom sa prevzalo do ruštiny veľa cudzích slov a zvratov, najmä z nautických a strategických vied z holandčiny a angličtiny. Vo vedeckom, hovorovom a obchodnom štýle vládla pestrosť, aká nemala páru, staroslovienčina, hovorová ruština a prevzaté slová tvorili taký chaos, že prevládal aj u pisateľov dejín a u rečníkov. Táto miešanina nenastala však natoľko pre chudobu ruského jazyka, ako skôr z ľahkovážnosti a spechu, s akým sa prekladalo. Medzi obrancami staroslovienskeho a zástancami hovorového ruského jazyka nastal ešte k tomu spor; jediný Kantemir a niekoľkí kazatelia si vytvorili osobitný pravý ruský jazyk pre svoje výplody; na nejakú ruskú gramatiku nemyslel nik; ortografia kolísala neustále ďalej, tak ako aj sloh. Sylabické rýmovanie ovládlo básnictvo; Trediakovskij poukazoval na grécke a rímske formy, ale bezvýsledne. — Pozývaním učených mužov bolo možné prenášať vedy a umenia z jednej krajiny do druhej; avšak vlastná národná literatúra, pozostávajúca z básnictva, rečníctva a dejepisu, je ovocím domácej pôdy a nemožno ju vynucovať prostredníctvom cudzincov. Peter Veľký pripravil pôdu národnej literatúre, lež sám ju neuzrel; spisovateľov jeho obdobia, odchovancov predchádzajúceho storočia, všetkých poznačila doba, ku ktorej patrili. Ruského divadla za Petra Veľkého nebolo; bolo by to bývalo prebytočné ovocie zjemneného vzdelania a luxusu. Peter mal pred očami jedine potreby svojho národa. V seminároch sa pokračovalo s predstaveniami duchovných drám. Roku 1730 otvorili pri dvore talianske divadlo a r. 1738 nemecké.

Poprednejší národní spisovatelia^[141] z tejto doby sú: sv. Dimitrij, rostovský metropolita (nar. 1651, zomr. 1709), zdobený vznešenými kresťanskými cnosťami, bohatý vedomosťami, písal v cirkevnom jazyku ľahko, správne, pôvabne; hlavné jeho diela: Čeťji-minei alebo Žitija sviatych, Kijev 1711 — 1716,^[142] 4 zv., fólio, Moskva 1759 a častejšie; Alfavit duchovnyj, Kijev 1710, 1713, Petrohrad 1719, Kijev 1747, 1755; Letopis kelejnaja, Moskva 1784, 1800, Petrohrad 1796, 2 zv.; Poučiteľnyja slova, Moskva 1786, 1805, 1807, 6 zv.; Ostaľnyja sočinenija, Moskva 1804 a mnoho iných. — Stefan [Semion] Javorskij, riazanský metropolita a prezident sv. synody (nar. 1658, zomr. 1722), zaujíma význačné miesto medzi duchovnými rečníkmi; od neho sú: Kameň very, Moskva 1713,^[143] Propovedi, Moskva 1804, 3 zv., 8. — Gavriil Bužinskij, biskup riazanský a muromský, rodom z Maloruska (zomr. 1731), preložil od Puffendorfa Úvod do dejín európskych štátov,^[144] Petrohrad 1718, ďalej O dolžnosti čeloveka, tiež od tohto autora, Petrohrad 1726; Featron ili pozor istoričeskij, Petrohrad 1724; jeho reči^[145] vyšli v Moskve 1784. — Feofan Prokopovič, novgorodský arcibiskup (nar. 1681, zomr. 1736), jeden z najosvietenejších mužov svojej doby, verný pomocník Petra Veľkého pri zakladaní národnej kultúry, jeho súčasníci ho nazývali ruský Chrysostomus, jeden z najplodnejších ruských spisovateľov v odbore teológie, histórie a politickej pragmatiky, z jeho 60 diel tlačou vyšlo asi 30. — Knieža Antioch Dmitrijevič Kantemir, prvý básnik svojich čias (nar. 1708, zomr. 1744), originálny, duchaplný, pravý zakladateľ ruského svetského básnictva, písal satiry, Petrohrad 1764, 4, preložil 10 Horáciových listov, Petrohrad 1744, 1788, Fontenellovo dielo O množstve svetov,^[146] Moskva 1730, Petrohrad 1761; ostatné preklady z klasikov ostali v rukopise. — Knieža Andrej Jakovlevič Chilkov (zomr. 1718) napísal Jadro rossijskoj istorii, častejšie vydávané. — Iľja Feodorovič Kopijevič alebo Kopijevskij z Bieloruska, študoval v Holandsku, stal sa protestantom a pastorom v Amsterdame (zomr. 1701); na žiadosť Petra Veľkého preložil do ruštiny niekoľko mluvníc a dejepisov, ktoré vyšli r. 1699 — 1700 u Tessinga v Amsterdame, ostatné diela zanechal v rukopise. — Piotr Buslajev, diakon v Moskve, napísal rýmovanú báseň O pereselenii v večnuju žizň baronessy Marii Jakovlevny Strogonovoj, Petrohrad 1734. — Semion Klimovskij, kozák, žil okolo r. 1724, písal ľahšie piesne prirodzeným štýlom. — Kirill Danilov z Kijeva, tiež kozák, slúžil v Sibíri začiatkom XVIII. stor. a zbieral ruské spevy všetkých druhov, ktoré vyšli i s jeho vlastnými v Moskve 1804, 1818. — Leontij Filippovič Magnickij, učiteľ matematiky (nar. 1669, zomr. 1739), vydal prvú ruskú aritmetiku^[147] s arabskými číslicami, Moskva 1703. — Opát Ernst Glik (Glück), pastor v Livónsku,^[148] v ktorého dome bola vychovaná Katarína I., dostal sa do ruského zajatia a žil v Moskve, kde preložil do ruštiny Lutherov katechizmus, Komenského Orbis pictus a Janua linguarum a mn. i. — Ivan Kirillov, hlavný tajomník senátu, neskôr štátny radca (zomr. 1738), zbieral geografické poznámky o Rusku a pripravil atlas ríše, 1734, 1745. — Vasilij Grigorovič z Kijeva (nar. 1702, zomr. 1747), prežil 24 rokov na cestách v cudzine; jeho denník vydal Ruban v Petrohrade 1778, 1785, — Nikodim Sellij,^[149] alexandronevský mních (zomr. 1746), zhromažďoval materiál k ruským dejinám,^[150] r. 1736 vydal v Revale Schediasma litterarium de scriptoribus, qui historiam politico-ecclesiasticam Rossiae scriptis illustrarunt, po rusky^[151] v Moskve 1815; ďalej Istoričeskoje zercalo rossijskich gosudarej;^[152] De Rossorum hierarchia a veľa iných. — Vasilij Nikitič Tatiščev, tajný radca (nar. 1686, zomr. 1750), jeho hlavným dielom je Istorija rossijskaja, vydal ju Müller, Moskva a Petrohrad r. 1769 až 1784,^[153] 4 zv., 4, vyžiadala si veľa námahy a ani dnes nie je bez ceny; ďalej Leksikon rossijskoj istorii političeskij i graždanskij, siaha len po písmeno L,^[154] Petrohrad 1793, atlas ruskej ríše, 1745; Tatiščev napísal i výklad k Pravde ruskej a k sudebniku, vydaný podľa jeho rukopisu, Moskva 1768 — 1786. — Stepan Petrovič Krašeninnikov, profesor botaniky v Petrohrade, rodom z Moskvy (nar. 1713 [1711], zomr. 1755), písal správne a rýdzo: Opisanije zemli Kamčatki, Petrohrad 1755, 2 zv., Slovo o poľze nauk i chudožestv, 1750; prekladal Quinta Curtia a i. — Vasilij Kirillovič Trediakovskij, dvorný radca a profesor rečníctva, nar. v Astrachani (1703, zomr. 1769), prvý osvetlil prirodzenosť ruského veršovania a poukázal na nedostatky sylabického veršovania, nemal však vyšší básnický talent, aby svoje zásady mohol i presadiť vydarenými originálnymi dielami. Štýl jeho je síce upravený, no pritom nečistý, ťažkopádny, zdĺhavý, poézia bez vkusu; [Novyj i kratkij] sposob rossijskago stichosloženija, Petrohrad 1735; Razgovor meždu [čužestrannym čelovekom i rossijskim] ob orfografii starinnoj i novoj [i o vsiom, čto prinadležit k sej materii], Petrohrad 1748, Deidamija, tragédia a Tilemachida podľa Fénelona^[155] vo veršoch s časomernou prozódiou, Petrohrad 1750, Rassuždenije o rossijskom stichosloženii, Petrohrad 1755; ódy, idyly a bájky roztrúsené v rôznych spisoch; preložil Rollinove Staré dejiny,^[156] Petrohrad 1749 — 1762, 1761 — 1767, 26 zv., Barclayovu Argenidu, L’art poétique od Boileaua a mnoho iných.^[157]

Vynikajúce víťazstvá v zahraničí a pokojný mier doma charakterizujú vládu dcéry Petra Veľkého, Alžbety Petrovny. Milovala vedy a umenie a pokladala ich nielen za najúčinnejšiu páku vladárskeho umenia, ale i za osobitnú okrasu svojho dvora, obklopeného nádherou a leskom. Preto aj r. 1747 zvýšila dôchodky akadémie vied, r. 1752 založila Námornícky kadetský korpus,^[158] r. 1755 Moskovskú univerzitu s dvoma gymnáziami a r. 1758 Petrohradskú Akadémiu umení.^[159] Veľký mecenáš Šuvalov podal vládkyni pri tomto tak šľachetnom diele veľmi účinnú pomocnú ruku. — Katarína II. prevzala smelý plán Petra Veľkého v celom jeho rozsahu. Ruskej politike dodala samostatnosti a dôslednosti a rozšírila hranice ríše. Obšťastnila krajinu priazňou strednému stavu, podporou obchodu, umení a vied, rozmnožením výchovných a vyučovacích ústavov. Úcta pred všetkým krásnym a užitočným a živá vášeň pre veľké ciele v záujme blaha národa sa stále viac zovšeobecňovali v kruhu obklopujúcom túto veľkú ženu. Mená ako Orlov, Rumiancev, Poťomkin, Dolgorukij-Krimskij, Soltykov, Suvorov, Repnin, Čičagov, Panin, Bezborodko spomínali súčasníci a i potomkovia s hlbokou úctou. Sama milovala vedy i ako prostriedok na zošľachťovanie mravov, a tým i na blahobyt ľudu.

Úctyhodné úsilie učiť sa od cudzincov a vypätou činnosťou dohoniť ich zachvátilo šľachetnejšiu časť národa. Z výchovných ústavov a učilíšť, ktoré buď novozaložila alebo lepšie zriadila, menujeme: Korpus pre delostreleckých dôstojníkov a inžinierov r. 1762, Dom výchovy v Moskve r. 1764 a v Petrohrade 1770, Spoločnosť pre výchovu šľachtických a meštianskych dievčat r. 1764, Akadémiu umení, rozšírenú r. 1764, Banský inštitút r. 1772, gymnázium pre cudzineckých súvercov,^[160] Petrohradskú akadémiu vied, ktorej členovia Pallas, Falk, Georgi, Güldenstädt, Ryčkov, Rumovskij, Gmelin, Lepechin, Kraft, Inochodcev, Ozereckovskij, Herman na rozkaz vládkyne podnikali vedecké cesty do rôznych krajov ríše a museli o tom vydávať denníky; moskovskú univerzitu so Slobodnou ruskou spoločnosťou tam založenou, Cársku ruskú akadémiu na zdokonaľovanie jazyka a dejín r. 1783,^[161] Ekonomickú spoločnosť r. 1765, Chirurgické učilište a mn. i. Roku 1783 bolo povolené zriaďovanie kníhtlačiarní, vymenovaná komisia pre normálne alebo národné školy a hneď potom bol otvorený seminár pre učiteľov národných škôl súčasne i s niekoľkými normálkami. Pozvoľna sa teda otvárali národné školy po celej krajine a samy začali blahodarne, mocne pôsobiť na šírenie civilizácie medzi samým ľudom. Za vlády Pavla I. (1796 — 1801) sa otvorilo aj niekoľko vzdelávacích ústavov a učilíšť, medzi nimi aj univerzita v Jurieve.

Začiatok tohto obdobia sa rysuje v znamení Lomonosovovej výstavby ruského jazyka a slohu. On prvý sa odvážil určiť presné hranice medzi staroslovienčinou a ruštinou a ruštinu postavil opäť na jej pevné základy. Prvý písal čistú, pravú ruskú prózu, lýre dal prislúchajúce metrum a načrtol pravidlá ruskej gramatiky. Básnictvo, rečníctvo, dejepis a prírodné vedy majú mu rovnako veľa za čo ďakovať. Lež Lomonosov, zaznávaný od svojich súčasníkov, zapadol už vtedy ako žiarivá hviezda zahalená hmlou, aby ho po jeho smrti potomstvo uznávalo ako hviezdu prvej veľkosti a tým viac ho obdivovalo. Trediakovského ťažkopádny, kostrbatý sloh a Feofanova^[162] i Gavriilova^[163] jazyková zmiešanina ešte dlho kalili ruskú poéziu. V tomto čase začal Sumarokov písať dramatické pokusy v alexandrínoch. Toto metrum a Lomonosovove jamby i choreje jedine vládli na ruskom Parnase až do najnovších čias. Lomonosov cítil čarovnú silu hexametra a istotne by ho bol časom i použil, keby mu smrť nebola skrátila život. — Veselohre, dialógu, rozprávke, listu chýbal stále priliehavý, ľahký jazyk, vo vtedajších vyšších kruhoch sa hovorilo nie po rusky, ale za Anny po nemecky, za Alžbety a Kataríny zas po taliansky a — ako ešte i dnes — po francúzsky.

Väčšina spisovateľov z katarínskej doby začínala kráčať pomaly po stopách Lomonosovových a spravovať sa podľa pravidiel, aké on navrhol, a podľa príkladov, aké on dal. Jelagin písal čistou ruštinou, ale stále ešte ťažkopádnou; diplomatický obcovací štýl účinne vycibrili Teplov, Bezborodko, Zavadovskij a Chrapkovickij; jazyku lýry dal nový život Deržavin a Kňažin zošľachtil dialóg trúchlohry; Bogdanovič a Chemnicer vynikli nad svoju dobu jednoduchosťou a ľahkosťou slohu. Ruská akadémia prispela gramatikou a slovníkom ruského jazyka. — Za Alžbety sa začína ruská literatúra dotvárať v samostatný, uzavretý celok, doposiaľ to boli iba zlomky. Lomonosov, Sumarokov a Trediakovskij budili i živili lásku ku krásnym vedám, Müller začal vydávať ruský literárny časopis r. 1755, jeho príklad nasledovali viacerí. Vzniklo ruské divadlo, najprv divadlo Feodora Volkova v Jaroslavi r. 1746, potom tiež jeho divadlo v Petrohrade (kde už predtým ochotníci hrávali Sumarokovove trúchlohry), organizované a povolené cárskym Ukazom r. 1754. Roku 1759 sa zriadilo Moskovské ruské divadlo. — Katarína II. oživila literatúru ochotnou podporou spisovateľov, ako aj vlastným príkladom.^[164] K Alžbetininým pevcom patrili Petrov, Cheraskov, Deržavin. Rástol počet časopisov. Ruská akadémia mala medzi svojimi členmi najvynikajúcejších literátov. Duchovné rečníctvo našlo v Platonovi, Georgim, Anastasiovi a Levandovi mocných pestovateľov. Ruské dejiny úsilím Müllerovým, Schlözerovým, Bailovovým, Stritterovým, Ščerbatovovým, Boltinovým, Novikovovým získali materiál a dozreli k dokonalosti. Ruské divadlo sa zmenilo v pravé národné divadlo. — Iba za krátky čas neblahé následky francúzskej revolúcie kalili dejisko literárnej kultúry v Rusku.

Počet národných spisovateľov v tomto období natoľko vzrastá, že sa musíme obmedziť na stručný výpočet len tých najvynikajúcejších. — Michail Vasilievič Lomonosov z Denisovky, štátny radca, profesor chémie pri Akadémii vied (nar. 1711, zomr. 1765), naučil sa čítať a písať od farára vo svojej rodnej obci, vybral sa, nadšený rýmovaným žalmom Polockého, na štúdiá do Moskvy a do Kijeva, odtiaľ do Petrohradu, pobudol dva roky na univerzite v Marburgu, svojím básnickým talentom si získal meno otca nového ruského básnictva, nie menej známy je svojimi prozaickými spismi, ktoré sa všetky vyznačujú korektnosťou a ľubozvučnosťou reči; zatiaľ je ešte neprekonaný ako lyrik, no i jeho epická, dramatická a epigramatická poézia má veľkú cenu; jeho spisy vychádzali najprv jednotlivo, zozbierala ich Akadémia vied, 3. vyd. v Petrohrade 1803, 6 zv., 4. — Aleksandr Petrovič Sumarokov, skutočný štátny radca a rytier (nar. 1718, zomr. 1777), písal v próze i vo veršoch dejiny, state rozličného obsahu, reči, veselohry i trúchlohry, idyly, satiry, epigramy atď., vysoko sa zaslúžil o rozvoj ruskej drámy, ktorá mu ďakuje za svoje zošľachtenie; súborné dielo vydal Novikov, Moskva 1787, 10 zv. — Gedeon Krinovskij z Kazane, pskovský biskup (nar. 1726, zomr. 1763), jeho reči sa vyznačujú kresťanskou zbožnosťou a vysokou morálnou hodnotou, štýl nie je jednotný, ale výrazný a nie bez rečníckych ozdôb, vyd. v Moskve 1760, 2 zv. — Dimitrij Sečenov, novgorodský metropolita a člen sv. synody (nar. 1708, zomr. 1767), vyniká ani nie tak rétorským umením, ako skôr prirodzenou silou svojho zápalu; jeho reči vyšli jednotlivo. — Nikolaj Nikitič Popovskij, profesor v Moskve (nar. asi 1730, zomr. 1760), preložil Opyt o čeloveke od Popa,^[165] Moskva 1757, 1787, 1803, niekoľko Horáciových ód a jeho List Pisonom, Lockovo Umenie vychovávať, Moskva 1759, 1768, 2 zv.; napísal dve reči, ktoré neobyčajne potvrdzujú jemnosť jeho vkusu. — Georgij Konisskij z Nežina, bieloruský arcibiskup a člen sv. synody (nar. 1717, zomr. 1795), opísal mogilevskú eparchiu,^[166] Petrohrad 1775, skladal duchovné i svetské reči a mn. i. — Platon Levšin z Časnikova, moskovský metropolita, rytier niekoľkých rádov (nar. 1737, zomr. 1812), jeden z najplodnejších ruských spisovateľov v odbore teológie, zobrané spisy, Moskva 1779 — 1807, 20 zv., obsahujú reči, rozpravy, biografie, katechizmy, dogmatiky atď., okrem toho vyšla jeho [Kratkaja] cerkovnaja rossijskaja istorija, Moskva 1805, 2 zv. — Anastasij Bratanovskij z Baryševka, astrachanský arcibiskup, rytier rádu sv. Anny, člen sv. synody a Ruskej akadémie (nar. 1761, zomr. 1806), prvý ruský kazateľ, ktorý sa odvážil zbaviť tvrdosti a kostrbatosti staršieho teologického štýlu a dodať mu viacej čulosti novšieho spôsobu písania, vydal reči,^[167] Moskva a Petrohrad 1796 — 1807, 4 zv., 8, rétoriku po latinsky,^[168] Moskva 1806, 8, rôzne teologické úvahy, Petrohrad a Moskva 1794 a 1805. — Ioann Vasilievič Levanda z Kijeva, veľkňaz v Kijeve, rytier rádu sv. Anny (nar. 1736, zomr. 1814), rečník hlbokého citu, nevyčerpateľný v mnohých veľkých myšlienkach, štýl jeho nie je celkom rýdzi, no autor zmocňuje sa mysle i srdca prevahou svojho ducha; zobrané reči, Petrohrad 1821, 3 zv. — Michail Matvejevič Cheraskov, skutočný tajný radca a rytier, člen viacerých učených spoločností (nar. 1733, zomr. 1807), jeden z najplodnejších spisovateľov svojich čias, písal rozmanité články v próze, ódy, rozprávky, veselohry, trúchlohry, didaktické básne a dve epopeje: Rosijada v XII spevoch, Moskva 1785^[169] a Vladimír v XVIII spevoch, Moskva 1786 [1785],^[170] 3. vyd. 1809, ktoré vcelku nezodpovedajú nárokom kritiky na dokonalý epos, no jednako v jednotlivostiach nie sú bez poetickej ceny. — Vasilij Petrovič Petrov z Moskvy, štátny radca a člen Ruskej akadémie (nar. 1736, zomr. 1799), písal ódy, v ktorých plnosť a sila myšlienok nahrádzajú častejší nedostatok plynulého výrazu, a básnické epištoly zobrané v Petrohrade 1811, 3 zv.; okrem toho preložil Vergíliovu Aeneidu, Petrohrad 1781 [1770]^[171] — 1786, 2 zv. — Ivan Semionovič Barkov (zomr. 1768) napísal Životopis kniežaťa Kantemira a poznámky k jeho Satirám, Krátke dejiny Ruska,^[172] v rukopise, preložil Horáciove Satiry vo veršoch, Petrohrad 1763, Phaedrove^[173] bájky, tamtiež 1764, Holbergove Univerzálne dejiny, Petrohrad 1766, 1796 a iné. — Ippolit Fiodorovič Bogdanovič z Perevoločny, kolegiálny radca, člen ruskej akadémie (nar. 1743, zomr. 1805 [1803]), medzi jeho početnými prozaickými i básnickými spismi vyniká romantická báseň, obľúbená v národe, Dušeňka (Psyché), vyšla r. 1778,^[174] zobrané spisy. Moskva 1809 — 1810, 6 zv., 2. vyd. 1818, 4 zv. — Ivan Ivanovič Chemnicer, kolegiálny radca, člen ruskej akadémie (nar. 1744 [1745], zomr. 1784), výstižný a originálny autor bájok: Basni i skazki, 1778, 3. vyd. v Petrohrade 1799, 3 zv., 4. vyd. v Petrohrade 1819, 3 zv. — Denis Ivanovič Fonvizin z Moskvy, štátny radca, člen ruskej akadémie (nar. 1745, zomr. 1792), prvý prozaik svojich čias, obzvlášť sa zaslúžil o zdokonalenie ruskej veselohry, písal epištoly, rozprávky, reči, listy, satiry a veselohry, preložil z angličtiny a francúzštiny niekoľko drám a rozprávok, ktoré vychádzali jednotlivo od r. 1762 až do r. 1803, jeho najslávnejšie dielo je Nedorosľ, veselohra, 1783. — Gavrila Romanovič Deržavin z Kazane, skutočný tajný radca a rytier viacerých rádov, člen skoro všetkých učených spoločností v Rusku, r. 1802 minister spravodlivosti (nar. 1743, zomr. 1816), najoslavovanejší ruský básnik za Kataríny II., písal lyrické, didaktické a dramatické básne, ktoré všetky patria k nehynúcim pamiatkam ruskej krásnej literatúry z Kataríniných čias, zobrané spisy, Petrohrad 1810 — 1815, 5 zv., nové vydanie r. 1824. — Vasilij Vasilievič Kapnist (nar. 1756 [1757], zomr. 1823), štátny radca, člen ruskej akadémie a viacerých učených spoločností, žil výhradne múzam na svojom vidieckom majetku Obuchovka v Malorusku; treba ho uviesť ako lyrika vedľa Deržavina, ktorého síce nedohonil v rozlete myšlienok, ale vyrovná sa mu v jemnej nenútenosti a v rýdzosti reči; jeho ódy vyšli v Petrohrade 1806, dve hry: Abjed [Jabeda], veselohra, Petrohrad 1799, Antigona, trúchlohra, 1815. — Jermil Ivanovič Kostrov, provinciálny tajomník (zomr. 1796), preložil Homérovu Iliadu, I. — VI. spev, verne a plynulo, nie však v metre originálu, ale v rýmoch,^[175] Petrohrad 1787,^[176] Apuleiovho Zlatého osla,^[177] Moskva 1781, Ossianove bardské spevy^[178] z francúzštiny, Moskva 1793, Petrohrad 1818, 2 zv., Voltairovu Taktiku ve veršoch, Moskva 1779, Rôzne básne,^[179] Moskva 1802, 2 zv. — Jakov Borisovič Kňažin zo Pskova, dvorný radca a člen Ruskej akadémie (nar. 1742, zomr. 1791), napísal 6 smutnohier, 4 veselohry, 4 opery a jednu melodrámu, okrem toho bájky, ódy, epištoly a veľa iných; vedľa Sumarokova zaujíma druhé miesto medzi dramatikmi tohto storočia a Sumarokova prevyšuje čistotou a vznešenosťou štýlu, často však býva nabubrený a ustrnutý, zobrané spisy, Petrohrad 1802, 5 zv. — Zmienky zasluhujú ešte títo dramatickí básnici tejto doby: Nikolaj Petrovič Nikolev (nar. 1758, zomr. 1816, [1815]), písal smutnohry, najlepšia z nich je Sorena, 1781 [1787].^[180] — Vasilij Ivanovič Majkov (nar. asi r. 1725 [1728], zomr. 1778), napísal dve smutnohry, ako aj toľko veselohier, zobrané v Petrohrade 1809. — Aleksandr Anisimovič Ablesimov, zomr. 1784 [1783], písal rozprávky, elégie, epigramy a veselohry. — Dmitrij Vladimirovič Jefimiev (zomr. 1804) napísal niekoľko veselohier. — Aleksandr Ivanovič Klušin (zomr. 1804) napísal dve veselohry, písal lyrické básne a veľa iných. — Piotr Aleksejevič Plaviľščikov (nar. 1760, zomr. 1812) sám ako herec napísal niekoľko smutnohier a činohier. — Jurij Aleksandrovič Neledinskij-Meleckij, skutočný štátny radca a senátor (nar. 1751), získal si veľkú slávu ako básnik piesňami a romancami plnými nežnosti a plamenného citu, jednotlivo boli uverejňované v rôznych časopisoch. — Semion Sergejevič Bobrov, kolegiálny asesor (zomr. 1810), dobre oboznámený s anglickou literatúrou, vynikal planúcou silou fantázie a mocným hlbokým citom, no jeho nie vždy zreteľný a korektný štýl upadá často zo vznešenosti do nabubrenosti; jeho hlavným dielom je didaktická báseň Chersonida, Petrohrad 1803; lyrické básne pod názvom Rassvet polunoči, Petrohrad 1804, 4 zv., Drevňaja noč vselennoj, 1807 — 1809, 4 zv. — Knieža Ivan Michajlovič Dolgorukij, tajný radca a rytier, člen viacerých učených spoločností (nar. 1764, zomr. 1823), písal filozofické ódy a epištoly v duchu národného vkusu, ktoré sa vyznačujú predovšetkým rýdzimi myšlienkami, hlbokým citom a jednoduchým prirodzeným podaním. — Gróf Dimitrij Ivanovič Chvostov, tajný radca, senátor a rytier, člen ruskej akadémie a viacerých učených spoločností (nar. 1757), vo svojej mladosti písal veselohry vo veršoch i v próze, neskôr lyrické a didaktické básne, ktoré obsahom i po jazykovej stránke patria k najlepším výplodom tohto druhu, preložil niekoľko klasických diel z francúzštiny; zobrané spisy, Petrohrad 1817, 4 zv. — Gerhard Friedrich Müller^[181] z Vestfálska, skutočný štátny radca a rytier, ruský historiograf, člen viacerých učených spoločností a akadémií (nar. 1705, zomr. 1783), ako cudzinec získal si nesmrteľné zásluhy o ruskú národnú literatúru vydaním mnohých rukopisných dejepisných prác: Sibirskaja istorija, Petrohrad 1750, Sudebnik, Moskva 1768, Tatiščevovu Istoriju rossijskuju…, Moskva 1768 — 1774, Chilkovovo Jadro rossijskoj istorii, Moskva 1771, Poluninov Geografičeskij leksikon Rossijskago Gosudarstva, Moskva 1773, Stepennuju knigu, Moskva 1771 — 1774, 2 zv. a veľa iných, vydával prvý ruský literárny časopis Ježemesačnyja sočinenija, Petrohrad 1755. — Knieža Michail Michajlovič Ščerbatov, tajný radca, senátor a rytier, člen niekoľkých akadémií (nar. 1733, zomr. 1790), od mladosti sa venoval výskumu ruských dejín,^[182] ktoré napísal ťažkopádnym štýlom, bez hlbšieho prebádania a s nedostatkom vkusu, 1770 — 1792 [91], 15 zv., zburcoval kritické pero Boltinovo a dal podnet pre mnohé, vrcholne užitočné objasnenie v ruských dejinách; okrem toho vydal Ščerbatov niekoľko historických diel menšieho rozsahu. — Feodor Aleksandrovič Emin (nar. asi 1735, zomr. 1770), okrem niekoľkých románov napísal dejepis Ruska, ktorý pre nekalé pramene, z ktorých autor čerpal, lepšie práce zatisli teraz do úzadia: Rossijskaja istorija, Petrohrad 1767 — 1769, 3 zv. — Timofej Semionovič Maľgin, kolegiálny asesor a člen ruskej akadémie (zomr. 1820), napísal Zercalo rossijskich gosudarej, Petrohrad 1791, 1794, Opis starinnych sudebnych mest Rossijskago Gosudarstva, Petrohrad 1803, O drevnosti monety v Rossijskom Gosudarstve, Petrohrad 1810. — Michail Dmitrijevič Čulkov, hlavný tajomník senátu (zomr. 1793), vydal Dejiny ruského obchodu,^[183] Petrohrad 1781, 21 zv. — Piotr Ivanovič Ryčkov, štátny radca (zomr. 1778 [1777]), napísal Pokus o dejiny Kazane,^[184] Petrohrad 1767. — Ivan Nikitič Boltin, generál-major, člen ruskej akadémie (nar. 1735, zomr. 1792), úctyhodný bádateľ a pravdymilovník, ktorému ďakujú za veľkú časť svojho osvetlenia najstaršie dejiny Ruska; napísal kritiku na Leclerkovu Histoire ancienne et moderne de la Russie, 1787, Petrohrad 1788, 2 zv. 4, preskúmal Sčerbatovove Ruské dejiny, Petrohrad 1789 a 1793 — 1794, zúčastnil sa vydaní Pravdy ruskej, Petrohrad 1792, veľa zanechal v rukopisoch. — Ivan Ivanovič Golikov, dvorný radca (nar. 1735, zomr. 1801), napísal životopis Petra Veľkého pod názvom Dejanija Petra Velikago, Moskva 1788 — 1790 [89], 12 zv., k nemu patria Dopolnenija k Dejanijam Petra Velikago, Moskva 1790 až 1798 [97], 18 zv. a Anekdoty Petra Velikago, Moskva 1798, napísané rozvláčnym a panegyricko-deklamačným tónom, cenné sú iba ako úplná zbierka materiálov k vlastnej histórii Petra Veľkého. — Ivan Perfilievič Jelagin, skutočný tajný radca, senátor a rytier (nar. 1728 [1725], zomr. 1796 [1794]), o ruskú literatúru sa zaslúžil dobrými prekladmi cudzích diel, najmä nemeckých a francúzskych. — Jakov Ivanovič Bulgakov, skutočný tajný radca, rytier, čestný člen akadémie vied (zomr. 1809), preložil z francúzštiny od opáta de la Porta^[185] Vsemirnyj putešestvennik, Petrohrad 1778, 4. vyd. 1813, 27 zv., od Ariosta Vľubľonnyj Roland,^[186] Petrohrad 1797, 3. vyd. 1800, 3 zv., Bardonovo Obrazovanije drevnich narodov, Petrohrad 1795, 4 zv. — Michail Ivanovič Veriovkin, štátny radca (zomr. 1795), a Sergej Savič Volčkov, kolegiálny radca a sekretár akadémie vied (zomr. 1773), obohatil domácu literatúru dobrými prekladmi početných diel z cudzích literatúr. — Sergej Pleščejev, skutočný tajný radca a rytier (nar. 1752, zomr. 1802), napísal prvú presnú a dôkladnú štatistiku Ruska,^[187] Petrohrad 1790. — Nikolaj Ivanovič Novikov (nar. 1744, zomr. 1818), bohatý vedomosťami, neúnavne činný vlastenec, oživil ruský knižný obchod, podporil vydanie mnohých knižných diel, sám bol schopný spisovateľ: Opyt istoričeskago slovaria o rossijskich pisateľach, Petrohrad 1772, Drevňaja rossijskaja vivliofika, Petrohrad 1773 — 1775, 10 zv., pokračovanie tamtiež 1786 — 1793, 9 zv.; rôzne žurnály z rokov 1769 — 1782. — Vasilij Grigorievič Ruban, kolegiálny radca a rytier (nar. 1739 [1742], zomr. 1795), redigoval niekoľko žurnálov, vydal zbierku nápisov 1771, opis Maloruska,^[188] Petrohrad 1773, 1777, Moskvy^[189] 1782 a veľa iných.^[190]

Alexandrova vláda, v cudzine velebená pre skvelé víťazstvo nad nepriateľom pokoja v Európe, vytvára doma vo svojej krajine novú epochu národnej kultúry. Cár Alexander I. hneď na začiatku svojej vlády postrehol, že osveta národa je najdôležitejšou súčasťou blahobytu ríše a starostlivosť o ňu uložil osobitnému ministerstvu r. 1802 (r. 1816 spojené s ministerstvom kultu), ktorému podliehali všetky učilištia a všetky vzdelávacie ústavy v Rusku (teologické, vojenské a metalurgické, ďalej okrem tých, čo patrili pod osobitnú starostlivosť cárovnej Márie Feodorovny). Založením univerzít (ktorých dnes je 7: Petrohrad, Moskva, Juriev, Vilno, Charkov, Turku a Kazaň) vzišlo nové svetlo na východe Európy, ktorého lesk sa už nepodarí zahmliť nijakému priateľovi temnoty. Spomedzi všetkých veľkých činov patrí tento skutok k tým najväčším, za ktoré Rusko ďakuje svojmu žehnanému Alexandrovi. Koľko ostatných učilíšť a výchovných ústavov v Rusku a tiež gubernských škôl alebo gymnázií, krajských škôl, farských alebo cirkevných škôl, štyri teologické akadémie s 36 eparchiálnymi seminármi a viacero menších školských ustanovizní atď. prispelo k šíreniu užitočných poznatkov a mravnému vzdelávaniu, to sa rozumie už samo sebou.

Nasledujúc vládcov príklad, jednotliví majetní patrioti alebo obce zriaďovali rôzne učilištia v gubernských a krajských mestách. Založilo sa niekoľko nových vzdelávacích spolkov, z ktorých väčšina zbierkami svojich literárnych prác už obohatila domácu literatúru (porovn. § 7). Nie menej prospešne pôsobilo na osvetu národa účelnejšie uspôsobenie Ruskej akadémie pre zdokonaľovanie jazyka a dejín 1801, zanedbávanej od r. 1797,^[191] cenzúrny zákon 1804, otvorenie Cárskej bibliotéky v Petrohrade r. 1811, zriadenie Katedry pre východné jazyky v Petrohrade 1818; uvádzať tuná ostatné, bezprostredne sem nepatriace ustanovizne a ich bohaté pôsobenie, medzi ktorými pozoruhodná je Ruská biblická spoločnosť,^[192] zmieňovať sa o tom, čo v duchu veľkodušného ruského panovníka jednotliví veľmoži ríše pre národnú literatúru doposiaľ vykonali a ešte konajú, nie je tuná potrebné. Veď ktože nepozná meno veľkomyseľného, všeobecne váženého ochrancu vied, ríšskeho kancelára grófa Rumianceva? Čo on vykonal v prospech národej literatúry, zaiste uzná neskoršie potomstvo s osobitnou vďakou. Najmä pre ruského bádateľa dejín je dôležitá jeho knižnica v Petrohrade, ktorá má už asi 40 000 zväzkov. Tuná treba upozorniť na práce vlastenecky zmýšľajúceho grófa Tolstého, ktorého knižnica v Moskve je mimoriadne bohatá na starú tlač a rukopisy.

Koncom XVIII. stor. sa začala vytvárať v Moskve, v centre krajiny, kde sa hovorí najčistejšou, najsprávnejšou ruštinou, ľahká didaktická próza. Karamzin je tvorcom tejto novej, teraz všeobecne prevládajúcej ruskej prózy. Dal prednosť francúzsko-anglickej stavbe periód pred grécko-latinskou v ruskom jazyku a oslobodil ho od ťažkopádnych pút, v ktorých oddávna väzil. Iba v básnictve chcel mu ponechať voľnosť starých jazykov; no v didaktickej próze naliehal na novšie, logické spájania slov a viet, aké sú v novších európskych jazykoch. V tom, čo on urobil s obozretným preniknutím do podstaty jazyka, preháňajú jeho nespočetní nasledovníci, ktorí podchytili iba slabú stránku svojho vzoru. Pritom, že sa chceli zbaviť grécko-latinskej stavby periód, pokladali očividné galicizmy v ruskom jazyku nielen za dovolené, ale dokonca za potrebné.^[193] O prevahe galicizmov v ňom bolo už takmer rozhodnuté a bolo sa čo obávať, že národný štýl sa zníži od svojej čistoty k ľahkovážnemu, povrchnému, Slovanstvu cudziemu zhumpľovaniu jazyka, keď ešte v pravý čas pán admirál a minister Šiškov, prezident Ruskej akadémie, svojím obsažným spisom Rassuždenije o starom i novom sloge r. 1803 (ku ktorému treba pripojiť i jeho Pribavlenije), mocne i blahodárne zapôsobil na ducha spisovateľov, a tým aj na ďalšie pestovanie jazyka a literatúry. Čoskoro potom sa objavilo dielo pána Staneviča Rassuždenije o russkom jazyke, 1808, kde vo vzťahu k dielu pána Šiškova bystro a kriticky boli preskúmané a osvetlené prostriedky a spôsob pestovania jazyka vôbec a ruského predovšetkým. Menované diela zburcovali bádavého ruského ducha; chuť i láska k ďalšiemu udržovaniu rýdzosti a formovaniu rodného jazyka vzmáhajú sa u domácich spisovateľov každým rokom. Spor petrohradskej a moskovskej strany sa podľa všetkého urovnal a ľahká Karamzinova próza zvíťazila nateraz nad slavianorusizmom Sumarokova a Trediakovského. Kým Karamzin spracúval ruskú prózu, básnický jazyk sa zveľaďoval pod tvorivou rukou Dmitrijeva, Ozerova, Krylova, Žukovského a Baťuškova a dostával celkom novú podobu. Ruská metrika našla vo Vostokovovi nového geniálneho stvárňovateľa. Vojejkov a Gnedič sa pustili do staroklasického metra, ako sa zdá, šťastlivo.^[194]

Aj vyšší obchodný a kancelársky štýl za Alexandra zostručnel a zosvižnel. Teória jazyka sa obohatila o gramaticko-lexikálne práce Ruskej akadémie a p. Vostokova, Sokolova, Borna, Nikolského, Heyma, Vatera, Lindeho, Tappeho, Puchmajera. Estetickou kritikou sa zapodievali p. Šiškov, Makarov, Martynov, Merzľakov a Ostolopov, bibliografiou a literárnymi dejinami p. Jevgenij, Sopikov, Anastasevič, Greč, Certelev. Moskovská univerzita odjakživa bola školou ruských básnikov a rečníkov. Roku 1791 a 1792 vydával tam Karamzin spolu s Cheraskovom, Deržavinom a Dmitrijevom literárny žurnál^[195] a razil cestu novšej próze. Roku 1802 redigoval Vestnik Jevropy, ktorý nie menej prispel k rošíreniu užitočných poznatkov a k zjemneniu vkusu. Roku 1803 vyšli Ozerovove tragédie, 1805 básne Žukovského a Baťuškova a postavili ruskú poéziu do nového, krajšieho svetla. V ich dielach sa vykryštalizovala ruská múza a strojená precitlivenosť mnohých ich predchodcov ustúpila ozajstnému oduševneniu pre vyššie ideály a čistejšie formy. Štúdium gréckych a rímskych klasikov, týchto nehynúcich príkladov najdokonalejšej krásy a vznešenosti, prebudili vzdelaní národovci a ono závažne vplýva na formovanie národného vkusu. Mračná vojny r. 1812 — 1813 iba krátku dobu zatemňovali jasné nebo Ruska, aby po nich nastal o to radostnejší deň. Skoro všetci ruskí spisovatelia chopili sa meča na obranu vlasti a vrátili sa s vavrínovými vencami do služby múz. — I kazateľstvo dozrelo vo vyšší stupeň dokonalosti: Filaretove a Ambrosijove nadšeniaplné reči sa ukazujú vo svojom najvyššom lesku; ruské duchovenstvo početnými dielami obohatilo domácu literatúru. — Energickým zásahom veľkého Schlözera do ruského štúdia dejín prebudila sa i historická kritika; Karamzinove najnovšie Ruské dejiny, národné dielo, ktorému venoval skoro polovicu svojho života, je najnádhernejším ovocím tejto kritiky. V oblasti výskumu domácich dejín v každom odbore význačné sú ešte mená: Jevgenij, Ivan Potocki, Sestrencevič, Musin-Puškin, Bantyš-Kamenskij, Malinovskij, Kačenovskij, Timkovskij, Buturlin, Richter, Glinka, Ewers, Krug, Lehrberg, Adelung, Wichmann, Köppen a veľa iných. Ako štatistici vynikli Storch, Hermann, Ziablovskij a iní. — Ruské divadlo v najnovších časoch ďakuje za svoje zdokonalenie kniežaťu Šachovskému.

Zo širokého poľa^[196] ruskej literatúry tohto obdobia pre náš cieľ postačí, ak spomenieme niekoľko popredných národných spisovateľov. Nikolaj Michajlovič Karamzin, cársky historiograf, skutočný štátny radca a rytier, člen viacerých učených spoločností (nar. 1765 [1766] od mladosti sa zasvätil službe múz otčiny, v rokoch 1792 [1791] — 1803 redigoval časopisy: Moskovskij žurnal,^[197] Aglaja, Aonidy, Panteon inostrannoj slovesnosti a Vestnik Jevropy, r. 1804 vydal svoje zobrané menšie spisy, 3. vyd. r. 1820, 9 zv., obsahujú básne, listy, poviedky, reči, biografie a historické úryvky; preložil Marmontelove poviedky, Moskva 1794, 1815, poviedky pani Genlisovej, Moskva 1816, rôznych autorov, Moskva 1816; jeho hlavným dielom je Istorija Gosudarstva Rossijskago, Petrohrad 1816 — 1818, 8 zv.,^[198] 2. vyd. 1819 až 1823, 11 zv.; siaha až po r. 1606 a pokračuje sa v ňom, po nemecky vyšlo v Rige r. 1823, 6 zv.; Karamzinove spisy čo do látky i formy sú epochálne v ruskej literatúre; jeho próza je rýdza, plynulá, živá, slovom vzorná; jeho básne obsahujú z hĺbky čerpané myšlienky mudrca, zahalené do najjemnejšieho rúcha fantázie; ani jeden ruský spisovateľ nepôsobil tak mnohostranne na svojich súčasníkov ako on. — Ivan Ivanovič Dmitrijev, skutočný tajný radca a rytier, člen niekoľkých učených spoločností (nar. 1760), písal epištoly, satiry, bájky, piesne a epigramy, zobrané spisy^[199] vyšli v Moskve r. 1795, 6. vyd. 1822, 3 zv.; v jeho básňach rozum i srdce našli hĺbavý, prosto vznešený výraz, stavba veršov je nestrojená, ale pritom pravidelná. — Michail Nikitič Muraviov zo Smolenska, tajný radca, senátor, kurátor moskovskej univerzity, rytier a člen viacerých učených spoločností (nar. 1757, zomr. 1807), ako vychovávateľ ruských veľkokniežat písal rôzne diela obsahu pedagogického, mravného, historického a estetického, ktoré všetky vznešenosťou náhľadov, hĺbkou citu, britkosťou myšlienok a dokonalosťou jazyka majú klasický ráz; vyšli najprv jednotlivo r. 1789 až 1810, zobrané v Petrohrade 1820, 3 zv. — Vladimir [Vladislav] Aleksandrovič Ozerov, generál-major a rytier, čestný člen niekoľkých učených spoločností (nar. 1770 [1769], zomr. 1816), písal smutnohry v alexandrínoch (Smerť Olega, Edip v Afinach, Fingal, Dmitrij Donskoj, Poliksena) a niekoľko lyrických básní; preložil Colardeauove Listy Héloisy Abailardovi, zobrané spisy vydal knieža Piotr Andrejevič Viazemskij, Petrohrad 1818, 2. vyd. 1824, 2 zv.; ako autor tragédií originalitou, hodnotou a plnosťou myšlienok, majstrovskými situáciami predčí ešte i svojich predchodcov a súčasníkov a má epochálny význam pre ruské divadlo; stavba jeho veršov je kde-tu nejednotná, ťažkopádna, tvrdá. — Aleksandr Semionovič Šiškov, admirál a rytier rôznych rádov, minister kultu a osvety, prezident ruskej akadémie a člen niekoľkých učených spoločností (nar. 1754), zaujíma jedno z popredných miest medzi domácimi spisovateľmi a bádateľmi; v mladších rokoch preložil Campeho Detskú bibliotéku, nové vydanie v Petrohrade 1808, 2 zv., Gessnerovho Daphnisa; napísal drobnejšie básne a jednu drámu Nevoľničestvo; potom sa venoval námorníctvu, preložil i napísal niekoľko diel z tohto odboru: Morskoje iskusstvo od Charlesa Romma, Petrohrad 1795, 2 zv, Trejazyčnyj morskij slovar, anglicko-francúzsko-ruský, Petrohrad 1795, 2 zv. Sobranije morskich žurnalov, Petrohrad 1800, 2 zv., Istoričeskij spisok korabľom a veľa iných; napokon sa venoval filológii a estetickej kritike: Rassuždenije o starom i novom sloge rossijskago jazyka, Petrohrad 1802 [1803], 2. vyd. 1813, 3. vyd. 1818, Pribavlenije k Sočineniju o starom i novom sloge rossijskago jazyka, Petrohrad 1804; Perevod dvuch statej iz Laharpa, Petrohrad 1808, Razgovory o slovesnosti, Petrohrad 1811, Pribavlenije k Razgovoram o slovesnosti, Petrohrad 1811, preložil i Tassov Oslobodený Jeruzalem v próze z taliančiny, Petrohrad 1818, 2 zv. a uverejnil niekoľko filologických štúdií v Zprávach Ruskej akadémie.^[200] — Ambrosij Podobedov, novgorodský metropolita, člen sv. synody a rytier viacerých rádov (nar. 1742, zomr. 1818), je autorom Rukovodstva k čteniju sv. Pisanija, Moskva 1779, 2. vyd. Petrohrad 1803, napísal Sobranije poučiteľnych slov, 2. vyd. Moskva 1816, 3 zv., Sobranije rečej, Moskva 1810, 1818. — Michail Desnickij, metropolita novgorodský, petrohradský, estónsky a fínsky, rytier viacerých rádov, člen sv. synody (nar. 1752, zomr. 1821), jeho reči vyšli pod názvom Besedy v raznych mestach i v raznyja vremena govorenyja, Petrohrad 1816 — 1820, 10 zv. — Filaret Drozdov z Kolomny, arcibiskup moskovský a kolomenský, rytier niekoľkých rádov, člen sv. synody, ruskej akadémie a viacerých učených spoločností (nar. 1782), napísal Razgovory o pravoslavii greko-rossijskoj cerkvi, Petrohrad 1815, Načertanije cerkovno-biblejskoj istorii, Petrohrad 1816, 1819, Zapiski na knigu Bytija, Petrohrad 1816, 1819, Poučeteľnyja slova, Petrohrad 1820 a i. — Amvrosij Protasov, kazanský a simbirský arcibiskup, rytier (nar. 1769), dal vytlačiť niekoľko vydarených rečí v rôznych periodických spisoch. — Jevgenij Bolchovitinov, kijevský metropolita, rytier viacerých rádov, člen Ruskej akadémie a mnohých učených spoločností (nar. 1767), jeden z najváženejších domácich bádateľov, okrem niekoľkých historických a kritických štúdií roztrúsených po rôznych časopisoch, okrem Tichona Zadonského, Petrohrad 1799, biskupa Inokentija, Voronež 1799, metropolitu Amvrosija, Moskva 1810 a okrem niekoľkých teologických a historických prác menšieho rozsahu vydal dôležité dielo: Slovar istoričeskij o byvšich v Rossii pisateľach duchovnago čina greko-rossijskija cerkvi, Petrohrad 1818, 2 zv., 8. — Stanislav Sestrencevič Boguš, metropolita rímsko-katolíckej cirkvi v Rusku, rytier viacerých rádov, člen ruskej akadémie a niekoľkých učených spoločností (nar. 1731), je autorom Istorii o Tavrii, Petrohrad 1806, 2 zv., Issledovanije o proischoždenii russkoga naroda, Petrohrad 1816. — Ivan Andrejevič Krylov z Moskvy, cársky knihovník, dvorný radca a rytier, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1768 [1769]), najoriginálnejší autor bájok v Rusku, písal aj veselohry a opery, zúčastnil sa na vydávaní niekoľkých žurnálov atď., Basni, nové vydanie v Petrohrade 1819, 6 zv. — Vasilij Andrejevič Žukovskij, dvorný radca a rytier, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1783), podľa úsudku jeho súčasníkov až dosiaľ najväčší básnik na ruskej pôde, písal od r. 1802 básne rozmanitého obsahu, ódy, piesne, epištoly, romance a balady, rozličné básne, niekoľko esteticko-kritických statí, preložil Schillerovu Jeanne d’Arc, niektoré Byronove básne (1822), úryvky z románu Lalla Rookh od Thomasa Moora a veľa iných; zobrané spisy, Petrohrad 1816, 2. vyd. 1819, 4 zv., 3. vyd. 1824, 3 zv., 8, r. 1808 redigoval Vestnik Jevropy sám a r. 1809 — 1810 s Kačenovským. — Konstantin Nikolajevič Baťuškov z Vologdy, dvorný radca a rytier (nar. 1787), klasicky vzdelaný, geniálny duch, v mnohom sa vyrovnal Žukovskému, v próze písal reči, rozpravy, charakteristiky a listy, ve veršoch elégie, epištoly, poviedky, lyrické básne, epigramy atď., ktoré vydal najprv jednotlivo, potom zozbierané Nikolaj Ivanovič Gnedič, Petrohrad 1817, 2 zv. — Knieža Piotr Andrejevič Viazemskij z Moskvy, kolegiálny radca, čestný člen moskovskej univerzity atď. (nar. 1792), duchaplný básnik a prozaik, ktorého práce sú roztrúsené po rôznych ruských časopisoch. Knieža Aleksandr Aleksandrovič Šachovskoj z Bezzabot, skutočný štátny radca, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1777), okrem niekoľkých komických poviedok a satír napísal pre ruské divadlo do r. 1825 viac ako 50 kusov, z nich najviac veselohier vo veršoch, 4 v próze, 4 trúchlohry vo veršoch, 8 opier a 14 melodrám, 2 romantické veselohry; jeho básnické nadanie sa mimoriadne vyníma vo veselohrách, ktorými vysoko prevýšil svojich predchodcov. — Nikolaj Ivanovič Gnedič z Poltavy, adjunkt cárskej knižnice, dvorný radca a rytier, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1784), napísal Rassuždenije o pričinach zamedľajuščich uspechi prosveščenija v Rosii, 1814, Roždenije Gomera, lyrická báseň, Petrohrad 1817, preložil Shakespearovho Leara, Petrohrad 1809, Voltairovho Tankreda, Petrohrad 1816, Pesni prostonarodnyja nynejšnich grekov, Petrohrad 1825, Homérovu Iliadu, VII. — XI. spev v alexandríne ako pokračovanie Kostrovovho prekladu,^[201] 1810; roku 1813 na vyzvanie prezidenta akadémie vied Sergeja Semionoviča Uvarova nanovo sa pustil do prekladu Iliady v metre originálu (podľa tonického princípu kvantity), niekoľko úryvkov z nej vyšlo i v periodických časopisoch. — Aleksej Fiodorovič Merzľakov z Dalmatova, kolegiálny radca a rytier, profesor poézie a rečníctva v Moskve atď. (nar. 1778), vynikajúci znalec klasického staroveku, ako kritik má vysoké zásluhy o ruskú krásnu literatúru, preložil veľa diel zo starovekej i novšej literatúry, medzi nimi i Aristotelovu poetiku, Horatiov List Pisonom, Vergíliove eklogy, Moskva 1807, idyly Antoine Deshoulieresovej, Moskva 1807, vybrané drámy Aischylove, Sofoklove a Euripidove, Podražanija i perevody iz grečeskich i latinskich stichotvorcev, Moskva 1825, 2 zv., Eschenburgovu [Entwurf einer] Theorie [und Literatur] der schönen Wissenschaften, Moskva 1820, 1823, Tassov Oslobodený Jeruzalem vo veršoch a veľa iných diel; napísal niekoľko rečí, redigoval časopis Amfion, 1815, písal prednášky o ruskej literatúre, 4 zv. a veľa iného. — Nikolaj Ivanovič Greč, dvorný radca, rediguje dva periodické časopisy: Syn otečestva a Literaturnyja pribavlenija k Synu otečestva, oba v Petrohrade, vydal učebnicu ruskej literatúry: Učebnaja kniga rossijskoj slovesnosti, Petrohrad 1819 — 1822, 4 zv., 8 (4. zv. i pod názvom Opyt kratkoj istorii russkoj literatury, 1822), 1. diel v Petrohrade 1825 a iné. — Aleksandr Fiodorovič Vojejkov z Moskvy, kolegiálny radca, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1773 [1778], preložil Delilove Sady,^[202] Petrohrad 1816. Vergíliove eklogy, Georgica a Aeneidu v metre originálu (jednotlivé úryvky vyšli v rôznych časopisoch); napísal náučnú báseň Iskusstva i nauki, satiry a epištoly, z ktorých epištoly sú príkladné; s V. Kozlovom vydal Novosti literatury, Petrohrad 1822, 2 zv. a veľa iných. — Aleksandr Jefimovič Izmajlov z Moskvy, kolegiálny radca a rytier, člen niekoľkých učených spoločností (nar. 1779), výstižný bájkár (Basni, Petrohrad, 4. vydanie r. 1821). — Aleksandr Sergejevič Puškin z Petrohradu, kolegiálny sekretár (nar. 1799), napísal niekoľko romantických básní tešiacich sa všeobecnej obľube: Ruslan i Ľudmila, Petrohrad 1820, Kavkazskij plennik, 1822, Bachčisarajskij fontan, Moskva 1824, Jevgenij Onegin, Petrohrad 1825. — Vasilij Sergejevič Podšivalov z Moskvy, štátny radca a rytier (nar. 1765, zomr. 1813), r. 1794 vydával literárny časopis, napísal vlastný životopis, niekoľko štúdií o ruskej gramatike a poézii atď., preložil Campeho Psychológiu, Moskva 1789, Meissnerovo dielo Bianca Capello, Moskva 1793, tiež jeho romány a poviedky, Moskva 1803, 8 zv.; Podšivalovove články sa vyznačujú bystrosťou a správnosťou myšlienok, nežnosťou citu a pravidelným, prirodzeným lahodným štýlom; preklady sú zreteľné a plynulé. — Aleksandr Christoforovič Vostokov z Arensburgu, dvorný radca a rytier, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1781), jemnocitný básnik, od r. 1808 sa zapodieva štúdiom filológie, má v rukopise hotovú starosloviensku gramatiku i slovník, vydal Opyty liričeskije, 1805 — 1806, 2 zv., Opyt o russkom stichosloženii, Petrohrad 1817, 8, Stichotvorenija, 1821, niekoľko dôležitých statí v rôznych ruských časopisoch a jednotlivo. — Piotr Ivanovič Sokolov z Moskvy, štátny radca a rytier, skutočný člen a sekretár ruskej akadémie atď. (nar. 1766 [1753]), bol spoluautorom gramatiky a slovníka Ruskej akadémie; vydal Načaľnyja osnovanija rossijskoj grammatiki, 1788, 5. vyd., 1810, Kratkaja rossijskaja grammatika, 1809 a častejšie, časopis Pčela, preložil Ovídiove Premeny, 1808, a zamýšľa vydať v ruštine Lívia a Vergília. — Ivan Martinovič Born, štátny radca a rytier, napísal Kratkoje rukovodstvo k rossijskoj slovesnosti, 1808, obsahujúce gramatiku, rétoriku, poetiku a dejiny ruského jazyka. — Aleksej Sergejevič Nikoľskij, skutočný štátny radca a rytier, člen Ruskej akadémie (nar. 1755), napísal Osnovanija rossijskoj slovesnosti, 3. vyd. v Petrohrade 1816; preložil okrem niekoľkých diel Beausobreových, Laharpeových a Rollinových Brossesovo Traité de la formation méchanique des langues a mnoho iných. — Ioann Andrejevič Heym z Brunšvicka, profesor v Moskve, štátny radca a rytier (nar. 1758, zomr. 1821), okrem niekoľkých ruských mluvníc (porovn. § 13, pozn. 5) napísal Rukovodstvo k kommerčeskoj nauke, Moskva 1804, Načertanije vseobščago zemleopisanija, Moskva 1817, [Opyt] načertanija statistiki [glavnejšich gosudarstv], Moskva 1821, 1 zv. — Piotr Ivanovič Makarov, major (nar. 1765, zomr. 1804), r. 1804 vydával žurnál Moskovskij Merkurij; preložil niekoľko diel z francúzštiny, zobr. spisy, 2. vyd., v Moskve 1817. — Ivan Ivanovič Martynov z Perevoločny, skutočný štátny radca a rytier, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1771), preložil Longinovo περί τoΰϋψους [O vznešenom] z gréčtiny s poznámkami, Petrohrad 1802, Anakreontove Piesne, Petrohrad 1802, Chateaubriandovu Attalu, Petrohrad 1802, niektoré Rousseauove diela, Petrohrad 1801, Lafontaina, Petrohrad 1802, Ezopove bájky z gréčtiny, Petrohrad 1823, Kallimachove Hymny, tamtiež 1823, Sofoklovho Oidipa, tamtiež 1823, Homérovu Iliadu, I. — VI. spev; vydal Technobotaničeskij slovar, Petrohrad 1820, Botaniku, Petrohrad 1821, redigoval niekoľko žurnálov atď. — Nikolaj Fiodorovič Ostolopov, štátny radca a rytier (nar. 1782), vydal okrem iných tieto spisy: Voltairov Pokus a epickú poéziu, Petrohrad 1802, Tassove Fantázie, 2. vyd., Petrohrad 1819, Sobranija stichotvorenij, Petrohrad 1816, Slovar drevnej i novoj poezii, Petrohrad 1821, 3 zv., redigoval periodický list^[203] atď. — Vasilij Stepanovič Sopikov, kníhkupec, naposledy adjunkt Cárskej bibliotéky (zomr. 1818), napísal Opyt russkoj bibliografii, Petrohrad 1813 — 1821, 5 zv., 5. zv. redigoval Vasilij Grigorievič Anastasevič z Kijeva (nar. 1775), známy ako prekladateľ Racinovej Phedry, vydávateľ žurnálu a autor prvého systematického katalógu ruských kníh, Petrohrad 1820. Gróf Aleksej Ivanovič Musin-Puškin, skutočný tajný radca a rytier (nar. 1744, zomr. 1817), horlivý bádateľ a zberateľ ruských starožitností, jeho literárne poklady sa r. 1812 takmer všetky stali korisťou ohňa, objavil hrdinský spev Igor, písal o polohe mesta Tmutorokan,^[204] Petrohrad 1794, vydal Pravdu ruskuju, Petrohrad 1792, Moskva 1799 a mn. i. — Nikolaj Nikolajevič Bantyš-Kamenskij z Nežina, skutočný štátny radca a rytier (nar. 1738 [1737], zomr. 1814), spracoval niekoľko dielov ruskej diplomatiky, viedol moskovský archív a vydal Istoričeskoje izvestije o voznikšej v Poľše unii, Moskva 1795. — Aleksej Fiodorovič Malinovskij z Moskvy, tajný radca, senátor a rytier, prednosta Moskovského archívu (nar. 1763), okrem niekoľkých diel z ruských dejín a diplomatiky napísal životopis kniežaťa Požarského, Moskva 1817, s jeho spoluprácou vydávali Konstantin Fiodorovič Kalajdovič a Pavel Michajlovič Strojev Sobranije rossijskich gosudarstvennych gramat,^[205] Moskva 1813 a n., fólio. Títo autori vydali tiež r. 1819 Zakony i Sudebnik veľkokniežaťa Ivana Vasilieviča a opäť Opisanije slaviano-rossijskich rukopisej v biblioteke grafa Tolstova, Moskva a Petrohrad 1825; Kalajdovič sa postaral predovšetkým o vydanie básní Kiršu Danilova, Moskva 1818, spisov Jána, bulharského exarchu, Moskva 1824, a Strojev napísal Kratkuju rossijskuju istoriju, Moskva 1819, Sofijskij vremennik, Moskva 1820 a mn. i. — Piotr Keppen, dvorný radca a rytier atď., vydal Materialy dľa istorii prosveščenija v Rossii, 1819, Spisok russkim pamiatnikam, Moskva 1820, Bibliografičeskije listy, Petrohrad 1825, 4 a mn. i. — Michail Trofimovič Kačenovskij z Charkova, profesor v Moskve, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1775), je vydavateľom Vestnika Jevropy, autor anekdot a poviedok; preložil i niekoľko diel z francúzštiny. — Dmitrij Petrovič Buturlin z Petrohradu, cársky krídelný pobočník, generál-major, rytier viacerých rádov (nar. 1790), zapodieva sa dejinami vojenských a poľných ťažení všetkých čias i národov, jednotlivé diely vyšli vo francúzskom i ruskom jazyku r. 1810 — 1821. — Sergej Nikolajevič Glinka zo Smolenska, major a rytier (nar. 1774 [1776]), je autorom niekoľkých podarených drám, poviedok, biografií, Ruských dejín pre mládež, Moskva 1817 — 1818, čítaniek pre mládež, Moskva 1821, 12 zv., Teatra sveta, Moskva 1823, 8 zv.; preložil Yungovy Noči^[206] vo veršoch, 1806 a mn. i. — Dmitrij Ivanovič Jazykov, kolegiálny radca a rytier (nar. 1773), získal si zásluhy prekladom Schlözerovho Nestora a Lehrbergových Výskumov. — Karl Fiodorovič German z Gdanska, člen akadémie vied, profesor v Petrohrade (nar. 1767), napísal po rusky: Statističeskij žurnal Rossijskoj imperii, Petrohrad 1807, 4 diely, Statističeskoje opisanije Jaroslavskoj gubernii, Petrohrad 1808, Geografičeskoje i statističeskoje opisanije Kavkaza, Petrohrad 1809, Statističeskije issledovanija, Petrohrad 1819 a mn. i. — Jevdokim Filippovič Ziablovskij, štátny radca a rytier (nar. 1763), vydal niekoľko dôležitých diel oblasti všeobecnej a špeciálnej geografie a štatistiky, Petrohrad 1804 — 1820.

Podrobný výpočet všetkých básnikov a prozaikov tohto obdobia nepatrí do tohto prehľadu; uspokojím sa s tým, že uvediem niekoľko mien ruských spisovateľov z Alexandrovej doby. Patria sem: ako lyrici Ivan Petrovič Pnin, kolegiálny radca (nar. 1773, zomrel 1805), Pankratij Sumarokov, Zacharij Aleksejevič Burinskij, podknihovník v Moskve (zomr. 1808), Michail Vasilievič Milonov, titulárny radca, člen niekoľkých učených spoločností (nar. 1792, zomr. 1821). — Denis Vasiljevič Davydov z Moskvy, generál-major a rytier (nar. 1784), Vasilij Ľvovič Puškin z Moskvy, kolegiálny asesor, člen viacerých učených spoločností (nar. 1770 [1767]), Nikolaj Michajlovič Šatrov z Moskvy, kolegiálny radca (nar. 1765), knieža Dmitrij Petrovič Gorčakov z Moskvy, major (nar. 1762 [1758]), Anna Petrovna Buninová, knieža Sergej Aleksandrovič Šichmatov, kapitán-poručík loďstva, člen Ruskej akadémie, Vladimir Ivanovič Panajev z Teťúš, titulárny radca (nar. 1792); ako autori drám: Matvej Vasilievič Kriukovskij z Petrohradu (nar. 1781, zomr. 1811), Michail Jevstafievič Lobanov z Petrohradu, adjunkt cárskej bibliotéky a rytier (narozen 1787), Fiodor Fiodorovič Kokoškin z Moskvy, kolegiálny radca, komorník a rytier, čestný člen moskovskej univerzity (nar. 1773), Nikolaj Ivanovič Chmelnickij z Petrohradu, štátny radca a rytier (nar. 1791 [1789]), Pavel Aleksandrovič Katenin z Petrohradu, plukovník a rytier (nar. 1792), Stepan Ivanovič Viskovatov zo Storoževky, titulárny radca, člen niekoľkých učených spoločností (nar. 1786), Nikolaj Ivanovič Iľjin, štátny radca a rytier, člen viacerých učených spoločností (nar. 1773), Lev Nikolajevič Nevachovič, titulárny radca, Fiodor Fiodorovič Ivanov, kolegiálny radca (nar. 1777); autori próz: Ivan Matvejevič Muraviov-Apostol, tajný radca a rytier, člen Ruskej akadémie, Spiridon Jurievič Destunis z Korfu, kolegiálny radca a rytier, generálny konzul v Smyrne (prekladateľ Plutarcha, Petrohrad 1814 — 1820, 13 zv., nar. 1783), Fiodor Nikolajevič Glinka, plukovník a rytier niekoľkých rádov atď. (nar. 1788), Aleksandr Aleksandrovič Pisarev z Petrohradu, generál-major, rytier niekoľkých rádov, člen Ruskej akadémie atď. (nar. 1782), Vasilij Michajlovič Golovnin, kapitán-veliteľ a rytier (nar. 1776), Vladimír Bogdanovič Bronevskij, kapitán loďstva a rytier (nar. 1786), Vladimir Vasilievič Izmajlov z Moskvy, prvý-major (nar. 1773), knieža Piotr Ivanovič Šalikov a iní.^[207]