ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Južná časť neskoršieho rakúskeho okresu, dnešné Korutánsko, je od prastarých čias sídlom toho slovanského kmeňa, ktorý cudzinci nazývajú kmeň Vindov, sám si však dáva meno Slovenci.^[489] Či staré Korutánsko bolo slovanské, o tom sú rôzne mienky; no najviac sa blíži istote tá, podľa ktorej prvé sídliská Slovanov v týchto krajinách spadajú už do V. stor. po Kr. Keď totiž po Atilovej smrti obsadili Gepidi Dáciu, Góti Panóniu, Scyri, Satagari a Alani Dolnú Moesiu, časť tých Slovanov, ktorí si založili sídla medzi Tisou a Alutou a stlačení susednými bojovnými národmi nemohli sa rozšíriť, prešla do Štajerska, Korutánska a do Kranska a pripojila sa k slovanským kolóniám, ktoré sa už predtým boli osadili v Macedónii, Trácii, Ilýrii atď. S touto koncepciou nie sú potom v protiklade ani neskoršie osídľovania Vindov do r. 611, ani ich sukcesívne sídliská na Mure, Sáve a Dráve, lebo je známe, že Slovania sa do nových krajín nepresťahovali naraz, ale že kolónie za kolóniami nasledovali v rôznych časových rozpätiach. Vindi v Korutánsku a v Štajersku i s Krancami už za Dagoberta r. 629 prišli do sporu s Frankmi a potom sa dostali celkom pod ich nadvládu. V dobe, keď sa na Morave utvorila veľká slovanská ríša, patrilo k nej asi aj Korutánsko; z druhej strany sa panstvo Avarov rozprestrelo až do týchto krajín; tieto krajiny však obsadil Karol Veľký a čoskoro po jeho smrti vznikla Korutánska marka, siahajúca od Celje až po Sávu. Markgrófi pochádzali z rozličných domov; až do r. 976 bolo Korutánsko spojené dokonca s Bavorskom. Neskôr mali markgrófi titul vojvodov a Markvard učinil toto vojvodstvo r. 1073 dedičným pre svoj rod, ktorý však vymrel r. 1127. Cisár Rudolf dal zem r. 1276 grófovi Mainhartovi Tyrolskému; po vymretí jeho rodu pripadla krajina Rakúsku r. 1335. — Štajersko patrilo spočiatku ku Korutánskej marke; prvý štajerský markgróf je Otokar I. r. 974. Dolnoštajerská marka bola r. 1180 povýšená na vojvodstvo. Po smrti Otokara VI., ktorý umrel r. 1192 bez dedičov, pripadla marka Rakúsku, ponechala si však domáce zriadenie. Po vymretí rakúskeho rodu po meči zmocnil sa jej Otokar, kráľ český, toho však r. 1276 natrvalo vyhnal Rudolf Habsburský. Od tých čias patrí Štajersko Rakúsku. — Stará zem Vindov alebo Kranská marka mala v dobe Longobardov a Frankov vlastné kniežatá. Karol Veľký si podmanil i túto krajinu a dal ju furlanskému vojvodovi. Neskôr boli vymenovaní domáci markgrófi so sídlom v Kranji. S touto markou sa často spája Istria a Furlansko. Samotné Kransko sa oddelilo, bolo rozdrobené, uchvátil ho Fridrich Rakúsky Udatný a potom pripadlo Rudolfovi Habsburskému. Roku 1364 sa Kransko stalo taktiež vojvodstvom. — V novšej dobe vynútil si Napoleon Bratislavským mierom odtrhnutie Kranska, Biljackého^[490] okresu, Furlanska, Istrie a Chorvátska južne od Sávy a premenil tieto dištrikty na vlastnú provinciu svojej ríše, dal jej staré meno Ilýria a pripojil k nej i Dalmáciu, Prímorie a časti Tyrolska. Keď sa však Rakúsko r. 1813 opäť stalo právoplatným vlastníkom týchto krajín, oddelilo Dalmáciu i ostatné dištrikty a povýšilo Korutánsko, Kransko, rakúske Furlansko a Terst pod menom Ilýria na kráľovstvo nerozlučne späté s jeho monarchiou. Štajerské vojvodstvo si ponechalo svoje dovtedajšie hranice i ústavu. — Vindi už od najstarších čias sa roztiahli mimo Štajerska, Korutánska i Kranska do západných žúp v Uhorsku, najmä do Zalskej a Železnej (160 obcí) až k bránam Viedne, kde chodievali na týždenné trhy. Asi 800 000, totiž 300 000 v Dolnom Štajersku, 100 000 v Dolnom Korutánsku — lebo horné časti týchto provincií majú obsadené Nemci — 350 000 v Kransku a 50 000 v Uhorsku sú, okrem 15 000 luteránov v Uhrách, všetci katolíckeho vierovyznania.^[491]

Vindský jazyk v širšom zmysle, akým hovoria Slovinci v Dolnom Korutánsku a Dolnom Štajersku, ďalej v západných stoliciach Uhorska a Kranci v Kransku, tvorí iba jedno nárečie. V Kransku, pravda, vindčina sa delí na dve odrody, na hornú a dolnú krančinu, ktoré však môžeme chápať nanajvýš ako dve variácie jedného nárečia a nikdy nie ako dva odlišné druhy. Dolenská variácia sa vyznačuje preťahovaním slov a zvláštnou averziou voči hláske o, namiesto ktorej Dolnokranci vyslovujú ponajviac u, niekedy aj a podľa toho, či sa totiž o v dobrej výslovnosti viac blíži k u alebo k a, ako ku∫t, ∫labú∫t, dabrúta, ∫i vidil mja mater, p∫heníza na prudaj pejlem namiesto ko∫t, ∫labó∫t, dobróta, ∫i vidil mojo mater, p∫henízo na prodaj pélem;^[492] Gorenec zas až príliš obľubuje o a veľmi často ho vyslovuje tam, kde má byť u, ako proti ∫onzo, kaj mo jé namiesto proti ∫onzu, kaj mu jé. Ľubľana je na rozhraní oboch hlavných variácií, no hovorí sa tam už dolnokransky. Vindskí spisovatelia sa vari domnievali, že reč hlavného mesta musí byť spisovným jazykom, preto aj vo vindských knihách všeobecne prevažuje dolenčina, ktorej však iba po etymologickej stránke môže prislúchať prednosť pred vybrúsenou gorenčinou. Vindské nárečie v užšom zmysle, totiž v Korutánsku, Štajersku a v západnom Uhorsku podľa toho nie je ničím iným ako pokračovaním krančiny, a to: vindčina v Korutánsku patrí ku gorenčine, v Dolnom Štajersku k dolenčine. Avšak jestvovanie osobitných gramatík vindského jazyka vyplýva z toho, že títo Slovania politicky i hierarchicky dlhú dobu podliehali iným kruhom vplyvov ako Kranci. Iba na tom stupni klasifikácie, kde treba oddeľovať dolenské nárečie od gorenského, bude sa musieť brať ohľad aj na individuálne nuansy vindského nárečia. Podľa toho teda vindčina juhovýchodne od Štajerska, tiež na Mure a Rabe, tvorí prechod od krančiny ku chorvátčine. — Územie vindského dialektu sa teda obmedzí Sočou, hornou Drávou, Chorvátskom a Jadranským morom.^[493]

O počiatkoch vindského písomníctva sa mienky slovanských filológov po dlhý čas rozchádzali. Predtým sa zdalo byť istým, že vindské nárečie pred reformáciou nebolo zachytené na papieri. Avšak neskoršie výskumy dostatočne ukázali, že začiatok písania u korutánskych Slovanov musel spadať i keď nie do predcyrilského obdobia, tak aspoň do cyrilského. To sa bez akýchkoľvek pochybností dokázalo objavením nesmierne dôležitých vindských fragmentov v Mníchove. Tu žičilo totiž šťastie, že v jednom starom rukopise, ktorý sa po stáročia uchovával v kláštore Freisingen, objavili tri krátke slovanské texty z najstarších čias vo vindsko-kranskom dialekte. Prvú zmienku o týchto pamiatkach slovanského staroveku priniesol Neuer literarischer Anzeiger, 1807, č. 12, str. 190. Neskôr p. Dobrovský skúmal rukopis na tvári miesta a referoval o ňom v Slovanke, diel I., str. 249 a n. Potom sa p. Kopitar zaoberal vedecky presným objasňovaním týchto drahocenných pamiatok svojej materinskej reči. (Recenzia Dobrovského Gramatiky vo viedenských Jahrbücher der Literatur, XVII. zv.) Sú to tri latinkou písané vindské texty dvoch misionárov, z ktorých každý má svoju vlastnú ortografiu: 1. verejná spoveď — už v návode sa vyzývajú veriaci, aby ju odriekali po kňazovi, 35 kvartových riadkov, 2. homília druhého pisateľa, 113 riadkov v 7 stĺpcoch alebo na 3 1/2 stranách kvartového formátu, 3. iná spovedná formula tiež od druhého pisateľa, 74 riadkov v 5 stĺpcoch. Celé je zlomok na deviatich stranách kvartového formátu severokorutánskeho vademecum nejakého frisinského misionára. Veľmi pravdepodobne bola jeho pôvodina predcyrilská — r. 769 opát zo Scharnitzu v Tyrolsku dal si od vojvodu Tassila prideliť kraj okolo Innichen, vlastne aby pokresťančil Slovanov, a aj ostatné kláštory na slovanskom území dostali Frisinky pred r. 1000 — a v X. stor. ju odpísal niekto do Mníchovského kódexu. Ortografia je veľmi nerovnaká a častá zámena b s p prezrádza, že pisateľ nemohol byť rodený Slovan — veď ako by inak bol mohol napísať bod namiesto pod, bo namiesto po? — Majiteľ tohto rukopisu najpravdepodobnejšie bol nejaký duchovný z frizinského biskupstva, ktorý si ku svojmu rituálu pripísal tieto formulky, aby ich mohol použiť vo svojom poslaní medzi Vindmi v Korutánsku a Kransku alebo u bavorských Slovanov. Je totiž historicky doloženou skutočnosťou, že Korutánsko r. 772 — 976 malo poväčšine spoločných vládcov s Bavorskom.^[494] Svetlo kresťanstva a s ním i prvé červánky vychádzajúcej kultúry prišli teda k západojužným dunajským Slovanom ponajprv cez Soľnohrad, pravdepodobne už okolo polovice VIII. stor. z Nemecka.^[495] Avšak z celého tohto obdobia nezachovalo sa okrem už menovaných fragmentov viac nič, čo by nám mohlo vysvetliť vtedajší stav jazyka týchto Slovanov. Okolo r. 870 sa podľa všetkého Metod, moravský a panónsky arcibiskup, zdržoval na území slovanského kniežaťa Chocila v Panónii a zavádzal tam slovanskú liturgiu, ako aj v Kransku a Korutánsku. Veď už za Metodovho života soľnohradskí arcibiskupi, ktorí v potláčaní latinskej liturgie a v zavádzaní liturgie slovanskej videli zásah do svojich práv, s nevoľou trpeli slovanskú bohoslužbu a po jeho smrti o to nástojčivejšie ju potláčali, takže slovanská bohoslužba musela z týchto krajín ustúpiť bez toho, že by bola zanechala trvanlivejšie stopy po svojom voľakedajšom jestvovaní na tomto území. Dôkazy p. Kopitara pre korutanizáciu starého cirkevného slovanského jazyka, zakladajúce sa na mienke, že do Metodovej diecézy patrilo i staré Korutánsko, sme uviedli už v § 10. — Po praveku beztak len málo osvietenom nasledovali stáročia hlbokého mlčania. I to, čo píše kranský dejepisec Linhart o používaní hlaholského písma v Kransku až do XVI. stor., je celkom nezávažné. Jeho tvrdenie sa zakladá iba na dvoch zo starých knižných zväzkov vzatých pergamenových listoch, písaných hlaholskými typmi a nateraz sa nachodiacich v knižnici baróna Zoisa. Sú to fragmenty misála alebo breviára. Ich jazyk nie je kranský, ale tak ako vo všetkých misáloch, takzvaný literárny alebo starosloviensky. Tak isto málo dokazuje i „spoľahlivá stopa“, ktorú spomína Kumerdej, že vo filiálke v kostole Lanzovo v Gorensku len nedávno (1780) sa našiel misál napísaný hlaholským písmom; alebo archívne doložená žaloba farnosti v Križi pri Tržiči v Gorensku proti takzvanému presbyterovi glagolitovi, ktorý tu slúžil omšu podľa hlaholského misála, až kým mu to r. 1617 ľubľanský biskup Tomáš (Krön) na základe tejto žaloby nezakázal. Bol to pravdepodobne nejaký kňaz vyhnaný z Istrie alebo z Chorvátska, ktorý si slúžením omše obstarával denné živobytie. A napokon, čože môže jeden v krajine nájdený hlaholský literárnoslovanský misál a jeden kňaz, ktorý z neho omšu slúži, byť dôkazom, že Kranci aj svoju domácu reč zachytávali hlaholským písmom? Dejiny nás neoprávňujú ani slovkom k takejto domnienke a samy slová Juraja Dalmatina, ktoré, zrejme, Linhart nepochopil, vravia proti. Vindská reč, hovorí, ako ňou v tejto zemi (Korutánsko, Štajersko a Kransko) rozprávajú, ani pred tridsiatimi rokmi (Trubar začal tridsať rokov pred Bohoričom) sa nevyskytla v písme alebo na papieri. Ešte presnejšie je jedno miesto z Trubarovho predslovu k 2. vyd. jeho prekladu Nového zákona, Tübingen 1582. „Pred 34 rokmi nebolo v našej vindskej reči ani listu ani registra, tým skôr nie knihy; vládla mienka, že vindská alebo uhorská reč je natoľko hrubá a barbarská, že sa v nej nedá ani písať ani čítať.“^[496]

Od Cyrilových a Metodových čias sa teda vo vindskom dialekte po prvýkrát písalo a tlačilo až v dobe reformácie. Nové učenie, podľa p. Kopitara, u našich pánov, ako aj u ich bratov v ostatnom Nemecku našlo srdečné prijatie a horlivú podporu. Okolo r. 1550 sa pokúsil kanonik Primož Trubar zapísať krančinu latinským písmom podľa nemeckej výslovnosti; lebo čitatelia, pre ktorých Trubar písal, totiž duchovenstvo, ktorému kvôli šíreniu reformácie chcel ísť poruke, nepoznali iné písmená. Trubar nechal, tak ako to Nemci ešte i teraz robia s hláskou s na začiatku slov, napr. sieben cribare a sieben septem, čitateľovi rozhodnúť, kedy sa má s, a tak aj kombinované sh vysloviť ostro a kedy mierne; neoznačoval prízvuky, nikdy v písme neoznačil ani mäkké n a l, ktoré majú Slovania spoločné s Francúzmi a Talianmi, podstatným menám dával člen a vôbec silno germanizoval. Trubarove nedostatky neostali však nepovšimnuté; v knižnici baróna Zoisa sa nachodí preklad Spangerberovej Postily, vydanej v Ľubľane 1578, 4, pravdepodobne od Dalmatina. V tomto diele je už po prvé lepšia ortografia (з, ж, c a ш zo slovanskej abecedy a mäkké l a n sú už zreteľne označené) a po druhé, reč blížiaca sa juhoslovanským dialektom, ktorú autor nazýva pravi ∫lovenski jesik [slovenski jezik] na dôkaz toho, že nebol spokojný s Trubarovou dikciou príliš miestnou a z individuálnych dôvodov germanizujúcou. Všetky neutrá, ktoré mal Trubar s u, uvádza autor s o, ako sa i skutočne tvoria s o v Hornom Kransku i u všetkých Slovanov; oveľa prevýšil Trubara v intenzívnej i extenzívnej znalosti jazyka. Trubar písal „na podporu svojho učenia“, Dalmatin však „na pozdvihnutie samého jazyka“; preto i v spomenutej Postile je viacej slov i tvarov, akých niet ani u Trubara ani v biblii z r. 1584, ale naopak, vyskytujúcich sa v starej cirkevnej slovančine; kým Trubar „chcel úplne zotrvať pri všeobecnej vindskej reči, akou sa hovorí na Rašici, a nezaužívané chorvátske slová nechcel ani prevziať ani sám vytvoriť“.^[497]

Keďže Trubarova a Dalmatinova literárna činnosť v tomto čase hlboko zasiahla do podstaty duchovnej kultúry a zveľaďovania jazyka nielen vindského, ale aj chorvátskeho a dalmátskeho slovanského kmeňa, nebude azda neúčelné, ak uvedieme niektoré dáta z histórie o týchto mužoch a o ich pomocníkoch. Primož Trubar sa narodil r. 1508 na Rašici, auersperskej^[498] dedine poniže Ľubľany, študoval v Soľnohrade a vo Viedni, pod ochranou terstského biskupa Bonhoma bol farárom v Loke pri Radeči, r. 1531 kanonikom v Ľubľane a potom v Terste, r. 1547 ho vyhnal terstský biskup Textor, r. 1548 bol kazateľom v Rothenburgu nad Tauberou, r. 1552 kazateľom v Kempten; slovanský Cyril a Metod novších čias. Najprv dával sám tlačiť niekoľko knižiek vo vindskom jazyku latinkou v Tübingen od r. 1550. Čoskoro potom sa spojil s Vergeriom. Petrus Paulus Vergerius, bývalý biskup v Capo d’Istria, z Talianska utiekol do Bündten^[499] r. 1549, kde šíril reformáciu. Roku 1554 v novembri prišiel do Wittenbergu [Wirtenbergu], vyhľadal Trubara a svojím vlastným kreditom podnietil nový rozmach vindského prekladateľského ústavu. Ešte pred koncom r. 1555 vyšlo prvé evanjelium Matúšovo. Potom celý Nový zákon v 2 dieloch r. 1557. Samotný preklad sa uskutočnil, Trubar totiž nevedel po grécky, podľa latinských, nemeckých a vlašských prekladov. Predhovor k 2. zv. je venovaný kráľovi Maximiliánovi. Ešte kým bol v tlači 2. diel, rozišiel sa Trubar s Vergeriom pravdepodobne pre samoľúbosť Vergeriovu, ktorý si chcel prisvojiť zásluhu o všetku prácu, kým všetku námahu vynakladal Trubar. Vergerius dokonca ohovoril Trubara u Korutáncov a Krancov, že svoje dovtedajšie diela nepísal v zmysle augsburského vierovyznania, ale v bludoch. Nato vydal Trubar r. 1560 — 1561 apológiu. Čoskoro však si našiel Trubar mecéna a podporovateľa v Jánovi Ungnadovi a mohol rozšíriť svoju činnosť i na dalmátsko-chorvátsky dialekt i na cyrilské a hlaholské písmo. Janez Ungnad, slobodný pán zo Sonnegu,^[500] ktorý sa potom od augusta 1560 nadšene ujal veci, bol zemský hajtman v Štajersku, r. 1532 bojoval proti Turkom pri Linci a r. 1537 v Uhorsku, r. 1542 zasa bol v službe proti Turkom ako vrchný veliteľ v dnešnom vnútornom^[501] Rakúsku, musel však pre svoju príslušnosť k evanjelickému náboženstvu r. 1554 odísť do Saska, kde sa oženil s mladou grófkou Barbi a r. 1557 sa osadil v Urachu vo Wirtembersku. Podľa Trubarovho prekladu mal sa teraz urobiť podobný preklad s hlaholskými typmi pre Dalmatíncov a Chorvátov; a na to vyhliadli Stjepana Konzula, rodáka z Buzetu v Istrii, ktorý tiež bol vyhnaný pre evanjelické vierovyznanie a v Regensburgu sa živil správcovstvom školy.

Hlaholské písmená sa r. 1560 ryli a odlievali v Norimberku a dostali sa najprv do Tübingen. Začiatkom r. 1561 bol povolaný z Ľubľany aj Antonius ab Alexandro Dalmata [Antum Dalmatin],^[502] ktorého ďalšie osudy nepoznáme, a (tento majster) lial v Urachu cyrilské písmená. Roku 1561 bol Trubar farárom v Urachu a zároveň bol ustanovený i za kazateľa pre oblasť Kransko. Vybral sa i na nejaký čas do Kranska a vzal so sebou i dvoch uskockých gréckych kňazov Mateja Popovića a Jána Maleševca, údajne rodákov zo Srbska a z Bosny, a pozvali aj Juraja Juričiča z Kranska a všetci boli pomocníkmi pri prenosoch, porovnávaní a korektúrach. Roku 1562 odišiel Trubar do Ľubľany, ostal však v spojení s tlačiarňou v Urachu, ktorú vydržiaval slobodný pán von Ungnad čiastočne z vlastných prostriedkov, čiastočne z príspevkov kniežat a ríšskych miest, lebo odbyt hlaholských a cyrilských kníh najmä v prvých začiatkoch nebol veľký a vôbec nemohol uhrádzať náklad. Sám kráľ Maximilián r. 1561 venoval 400 florentínov, „lebo bohumilé dielo nech slúži k časnému i večnému blahu úbohých nevedomých“, pod jeho ochranou prebiehal odbyt týchto kníh, r. 1563 ich zachránil pred konfiškáciou vo Viedni. Niektoré chorvátske knihy sa tlačili latinským písmom; aj Trubar pokračoval v tlači latinkou vo vindsko-kranskom dialekte a vydával postily, cirkevný poriadok, augsburské vyznanie atď. Keď sa kráľ Maximilián r. 1564 dostal k vláde, zdalo sa, že odbyt bude mať uľahčenú cestu, a pomýšľalo sa už i na vydávanie väčších diel, napr. celej biblie, Lutherovej Domácej postily. Na Ezaiášovi pracoval Leonardo Merčerić z Dalmácie, ktorý študoval v Tübingen; hľadali totiž aj iných spolupracovníkov, lebo Trubar nebol celkom spokojný so znalosťou jazyka u Štefana Konzula podľa posudkov znalcov jazyka z Ľubľany. Avšak už r. 1564 v decembri zomrel Ungnad vo Vintířove v Čechách na jednej z ciest. Jeho manželka umrela skoro po ňom r. 1565. Anton a Štefan odišli z Urachu r. 1566. Náklad kníh, ktorý sa prenášal do Rakúska, bol r. 1591 za cisára Rudolfa v Novom Meste zastavený a stál tam dlho v debnách. Sám Trubar bol na rozkaz arcivojvodu Karola r. 1564 z Kranska vypovedaný, stal sa farárom v Laufen na Neckare, r. 1566 dal vytlačiť v Tübingen jeden vindský žaltár, stal sa farárom v Deredingen, pracoval na vindskom preklade Lutherovej Domácej postily a umrel 28. júna 1586 v 78. roku svojho zaslúžilého života. Po rozhodujúcej porážke pri Nördlingen dostal sa Wirtenberg Rakušanom do rúk. Pravdepodobne otcovia Spoločnosti Ježišovej dali urašské typy zaniesť do c. k. dedičných krajín. Kam sa potom dostali, nevieme, lebo tie, čo cisár Ferdinand II. daroval Propagande, sú, tak sa zdá, iné.^[503] Teda hneď od počiatku boli dva systémy, akými sa zapisovala vindčina — Trubar bol z Dolenska, Dalmatin kazateľ v Gorensku, preto pri vydávaní celej biblie vo Wittenbergu okolo r. 1580 bolo potrebné, aby stavy zvolili výbor, ktorý by určil presnú ortografiu. Tak sa začalo s gramatickými úvahami a bola napísaná i prvá vindská gramatika.^[504] Jej autorom bol vtedajší rektor školy^[505] v Ľubľane Adam Bohorič. Vyšla vo Wittenbergu r. 1584, 8. Jemu a jeho priateľom vďačí vindský jazyk, že hneď v prvom svojom vydaní mal tú gramatickú správnosť a dôslednosť, akú iné jazyky iba postupne, po mnohých úpravách a zmenách, — ba niekedy ani vôbec nedosiahnu. Je nápadné, že kranský jazyk sa od Bohoričových čias v ničom nezmenil. Bohorič prevzal od Dalmatina základný pravopis, ponechal však Trabarove neutrá na u a označil prízvuk. Začiatkom XVII. stor. energický arcivojvoda Ferdinand, ktorý sa neskôr stal cisárom, s rozhodnou vážnosťou začal s protireformáciou, ktorá doposiaľ postupovala len pomaly a takrečeno iba ako šteklenie: predovšetkým odstránili kazateľov a potom každý, kto sa nechcel vrátiť ku katolicizmu, musel sa vysťahovať. Všetky protestantské knihy, nakoľko bolo možné zmocniť sa ich, bez výnimky sa skonfiškovali. Stavovskú knižnicu v krajinskej snemovni prenechali práve zavolaným jezuitom; čo oni hneď na mieste nespálili, padlo za obeť plameňom pri veľkom požiari r. 1774 aj s budovou kolégia. Dnes vieme iba o dvoch exemplároch Bohoričovej gramatiky v celom Kransku. Roku 1612 ľubľanský biskup Tomáš (Krön), vášnivý protireformátor, ktorého heslom bolo: terret labor, aspice praemium [ak práca odstrašuje, hľaď na odmenu], dal v Štajerskom Hradci vytlačiť pre Slovanov vo vnútornom Rakúsku evanjeliá a epištoly na nedele a sviatky. Tlačiareň v Ľubľane totiž zanikla. V tomto dielku sa prísne pridržiava Bohoričovej gramatiky a dokonca niektoré nemecké slová textu Juraja Dalmatina nahrádza bežnými rýdzo kranskými výrazmi. Uplynulo skoro celé storočie od vyhnania protestantov, kým sa opäť čosi udialo v záujme kranského jazyka. Koncom XVII. stor, sa niektorí učení Kranci združili v akadémii podľa talianskeho vzoru; na Schönlebenov podnet už predtým povolali do Ľubľany kníhtlačiara Hansa Babtistu Mayra zo Soľnohradu. V tomto čase sa horlivo zaoberal vindsko-kranským jazykom kapucín páter Hippolytus z Nového Mesta v Dolnom Kransku; r. 1715 vydal v Ľubľane svoju Latinsko-nemecko-slovanskú (t. j. vindskú) gramatiku. Páter Hippolytus epitomoval Bohoriča doslovne,^[506] dokonca i predhovor, pod ktorým je podpísaný kníhtlačiar Mayr. Páter pravdepodobne neuviedol jeho meno invidiae vitandae causa [aby sa vyhol nenávisti]. V zbierke baróna Zoisa sa nachádza i úplný latinsko-nemecko-kranský slovník v rukopise od tohto p. Hippolyta. I toto 2. vydanie Bohoriča — tak možno nazvať gramatiku pátra Hippolyta — upadlo čoskoro do zabudnutia, takže asi o päťdesiat rokov sa mohol odvážiť páter Marcus Pochlin [Marko Pohlin], člen augustiniánskeho rádu, narodený v ľubľanskom predmestí, úplne ignorovať Bohoriča i jeho epitomátora a vydávať sa za prvého kranského autora gramatiky. Jeho dielo^[507] sa javí teda ako prvý surový pokus bez najmenšej stopy po nejakých vedomostiach o susedných dialektoch, bez akéhokoľvek filozoficko-gramatického ducha! Páter Marcus hľadel pokaziť práve to, čo bolo dobre urobené, a aby učinil nečitateľným, čo už pred ním vyšlo tlačou, menil nie iba bez akejkoľvek nutnosti, ale dokonca výslovne na škodu jazyka v porovnaní so susednými dialektami i základnú i gramatickú ortografiu. A jednako sa dožila jeho gramatika dvoch vydaní,^[508] ktoré obe sú pomýlené; dokazujú iba nástojčivú potrebu nejakého takéhoto diela. Odborníci sa potajomky pohoršovali nad touto schizmou; jeden jezuita, ktorý r. 1770 vydal v Klagenfurte vo vindskom nárečí asketickú knižočku Christianske resnize, vyjadril sa otvorene proti bezdôvodným novotárstvam pátra Marca. Korutánsky misionár Gutsmann (1777), ktorý vraví síce málo, ale všetko správne, a Dolnoštajerčan Sellenko [Zelenko] (1791), ktorý je zas pod všetku kritiku, napísali vindské gramatiky. Ešte dvaja šikovní muži sa zapodievali gramatikou tohto dialektu. Jedným z nich je veľmi učený Celjčan Popovič, autor diela Untersuchungen vom Meere, nadšenec pre slovančinu, tak ako vôbec pre každé vedné odvetvie, ktorý už raz nemal ďaleko od splnenia svojej životnej túžby „kvôli slovanskému jazyku a jeho dejinám precestovať podľa svojej vôle ten kus Európy, čo siaha od Rakúska na jednej strane až k Čiernemu moru, na druhej až k jadranským zálivom“. Jeho plány stroskotali pre indolenciu a ľahostajnosť súčasníkov. Popovičov návrh a zároveň dôkaz jeho veľkých schopností pre takéto podujatie prezradzujú jeho Untersuchungen vom Meere; no nenašiel sa nik, kto by ho bol podporil: Popovič bol chudobný. Umrel ako profesor nemeckého jazyka vo Viedni r. 1763 [1774].^[509] Profesor Vodnik má jednotlivé zlomky z Popovičových gramatických prác, kde vidno, že pre svojrázne zvuky vindskej reči určil i osobitné grafické znaky, a síce viac a čiastočne aj iné ako Cyril. Druhý muž je Kumerdey [Kumerdej], ktorého Kransko-slovanskú gramatiku^[510] oznámil už Linhart vo svojich Kranských dejinách. Práca jeho sa nachodí v zbierke baróna Zoisa a je do určitej miery dokončená, napísaná na polstránkach na 234 hárkoch; ale, pravdaže, nie je tým, čím mala byť podľa autorovho zámeru; okrem toho jej chýba posledná autorova redakcia. Kranská gramatika tvorí základný text a s ním sa porovnávajú všetky ostatné slovanské nárečia. Teda porovnávacia slovanská gramatika, akú chcel vydať už český piarista Schimek, akú avšak doposiaľ nevydal nik.^[511] Aj Juri Japel, vlastný pôvodca novšieho kranského prekladu biblie, pracoval na kranskej gramatike,^[512] avšak r. 1807, práve keď chceli začať tlačiť jeho dielo, ranila ho mŕtvica.^[513] — Gramatika slovanského jazyka v Kransku, Korutánsku a Štajersku^[514] od pána cis. kustóda dvorskej knižnice Kopitara (Ľubľana 1808), tohto váženého bádateľa, tak vysoko zaslúžilého o štúdium slovanských jazykov, je epochálna v kranskej literatúre a na novotárstva pátra Marca sa čoskoro zabudne. — Gramatika jezuitu Vincenza Franula de Veissenthurn (Terst 1811) je spracovaná celkom podľa Kopitarovej mluvnice. V tom istom roku vydal svoju Pismenost aj pán Valentin Vodnik, škôldozorca v Ľubľane, známy ohlásením svojho nemecko-kranského slovníka,^[515] svojimi Pesme za pokušino (1806), Piesňami pre zemeobrancov^[516] (1808) a niekoľkými prekladmi. O rok neskôr vyšla gramatika^[517] pána Janeza Leopolda Šmigoca, dobre použiteľná. Ešte treba uviesť pána Debevca, beneficiáta a katechétu na dievčenskej škole u uršulínok, ktorý r. 1790 začal s prednáškami budúcim kňazom o gramatike jazyka, ktorým hovoria denne vo svojom povolaní, a teda musia ho ovládať i po stránke gramatickej. Bohužiaľ, túto peknú ustanovizeň (parvae spes altera Krajnae [druhá nádej malého Kranska]) zrušila nepriateľská invázia. — Najnovšími vindskými mluvnicami sú gramatiky od Petra Dainku a Franca Serafina Metelku. — Najdôležitejším dielom v novšej kranskej literatúre je nesporne katolícky preklad biblie podľa Vulgáty, ktorý sa uskutočnil v rokoch 1791 — 1800 v 9 zväzkoch, a to Nový zákon i osobitne, najprv v rokoch 1784 — 1786, potom r. 1800 — 1804 v 2 zväzkoch v Ľubľane. Spolupracovníkmi na tomto diele boli: horlivý nadšenec slavista Juri Apel, Blaž Kumerdey, Jozef Richter, Modestus Šraj, Anton Traun, Jozef Škrinjar a Matevž Wolf. Títo novší prekladatelia biblie sa v podstate vôbec nepridŕžali pátra Marca, ale starého Melanchtonovho žiaka.^[518] V novšej vindskej literatúre nechýbajú ani iné učebnice ani beletria; a slovanská katedra, pred niekoľkými rokmi zriadená v Ľubľane, sľubuje štúdiu domáceho nárečia nový život i lepšiu budúcnosť. V Kransku začal kanonik Matevž Ravnikar novú epochu kranskej literatúry svojím spracovaním obľúbenej náboženskej knihy Sveta maša, potom biblických dejín Starého a Nového zákona, predpísaných v cisárskych bavorských školách, a iných kníh pre ľud. Všetky jeho spisy vynikajú po jazykovej stránke negermanizujúcou syntaxou a jemným použitím čiastočne už nejestvujúcich slovných kmeňov. Pre vindský dialekt Kranska pracuje Urban Farnik v Klagenfurte.

Vindi v západnej časti Železnej a Zaladskej župy v Uhorsku, ktorých uhorskí spisovatelia nesprávne pomenúvajú Vandali — lebo oni sami sa nazývajú Slovene, Slovenci — dotýkajú sa západných Slovákov, čím sa Dunaj medzi Bratislavou a Komárnom stáva hraničnou čiarou a zároveň i styčným bodom dvoch slovanských hlavných vetiev skupiny A a B.^[519] Protestantskí Vindi dostávajú občas modlitebné knihy, spevníky a čítanky, prirodzene, s iným pravopisom, upraveným podľa maďarského.^[520] Nový zákon preložil pre nich Stevan Kuznić [Küzmič], luteránsky kazateľ v Surde v Šomodskej stolici, Halle 1771, 8, s predhovorom od Jozefa Torkosa, kazateľa v Šoproni. Tento preklad odvtedy častejšie vydávali (Biblická spoločnosť v Bratislave, 1818).^[521]