ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keďže literatúra Slovanov východného obradu na juhu Dunaja a v ich kolóniách v Uhorsku, t. j. Srbov, Bosniakov, Čiernohorcov a Bulharov, ďalej Slavóncov a Dalmatíncov tohto rítu, vytvára jeden súvislý celok tak, že všetci používajú cyrilské písmo, chceme tuná v krátkosti zhrnúť hlavné črty kvôli historicko-etnografickej orientácii o týchto kmeňoch.

V starom Illyricu v širšom slova zmysle, čiže v krajinách od Jaderského mora pozdĺž Sávy a Dunaja až k Čiernemu moru objavujú sa asi okolo polovice VII. stor. slovanské národy, zvané Bulhari, Chorváti a Srbi, a vytvárajú znenáhla šesť rôznych kráľovstiev — Bulharsko, Srbsko, Bosnu alebo Ramu, Chorvátsko, Slavónsko a Dalmáciu, z ktorých dnes vidno už len trosky.

Najskôr sa pristavíme pri mene Srb v tom zmysle slova, pod ktorým sa rozumejú i Bosniaci, Slavónci, Dalmatínci a podľa jazyka i veľká časť dnešných Chorvátov. Už vyššie (§ 10, pozn. 9) sme naznačili, že dávno pred príchodom tohto kmeňa do uvedených krajov slovanské národy, preniknúc na juh od Dunaja, obsadili Tráciu, Macedóniu a Illyricum. Až za cisára Heraklia sa začalo sťahovanie dnešných Bulharov, Chorvátov a Srbov cez Dunaj; avšak ani ich neskoršie zriadenie ani staré sídla týchto kmeňov ešte doteraz nie sú objasnené. Konštantín Porfyrogennetus a Chalkokondylas prví z Byzantíncov spomínajú voľakedajšie sídla Srbov, i keď nie celkom súhlasne.^[208]

Konštantín Porfyrogennetus kladie Srbov (Velo- alebo Belosrbov, t. j. Veľkosrbov alebo Bielosrbov) za, čiže severne od Uhrov (Turcia) na miesto, ktoré si oni nazvali Boιχή, a hovorí, že susedili s Frankmi a s Veľkochorvátskom.^[209] Adelung^[210] vysvetľuje toto miesto tak, že sídla Srbov pred ich vysťahovaním za Uhrov alebo vedľa nich sám prekladá medzi Karpaty, Prut a Vislu do neskoršej Malej alebo Červenej Rusi, čiže do dnešnej Východnej Haliče, a sídla Chorvátov zase do krajín okolo Karpát, pričom kladie dôraz na príbuznosť mena Chrvat, Chrobat s pomenovaním Karpat. A naopak, podľa Worbsa Srbi sídlili v Čechách, v Lužiciach a v oblasti Míšne a Chorváti zas severne od pohoria Karpát, najmä v Malopoľsku a Sliezsku. Proti tejto koncepcii svedčí odlišný jazyk dnešných Lužických Srbov v oboch Lužiciach (porovnaj § 3, pozn. 1); no jednako mohol sa sem tento poľsko-český kmeň po vyľudnení oných provincií prisťahovať a zase, ako sa to často stáva, iba zemepisne mohol dostať meno kmeňa svojich rusko-bulharských bratov Srbov. Ako príčinu odsťahovania Srbov uvádzajú raz avarskú záplavu severných krajín, raz postup východných Slovanov surovo potlačených od Valachov a Bulharov (podľa Nestora) do Poľska, Sliezska a márk, čim sa tu bývajúcim Chorvátom a Srbom stal priestor priúzkym. Srbi sa teraz r. 640 usadili za Dunajom a s Herakliovým povolením prenikali až do Tesálie a Macedónie, kde vystavali mesto zvané Serbica [Srbica]. Trocha neskôr sa stiahli naspäť a zaujali krajiny medzi Bulharmi a Chorvátmi, ktorí tu už vtedy sídlili. Najstaršie dejiny ilýrskych Srbov sú veľmi temné. Podľa Rajića ich najstaršie zriadenie bolo demokratické; avšak Konštantín Pofyronnetus hovorí, že v ich starých sídlach krátko pred vysťahovaním si ich podmanili dvaja bratia. V dnešnom Srbsku spočiatku záviseli od východorímskych cisárov carihradských, mali však svojich vlastných vládcov čiže županov, a či platili Rimanom poplatok, to nie je isté. O ich prvých vládcoch Vojislavovi, Radoslavovi a Prosegovi dejiny mlčia. Za župana Vlastimíra (870 — 880) boli už Srbi v gréckom poddanstve; jedna ich časť už skôr prijala kresťanstvo, druhú časť pokrstili v tomto čase grécki misionári. Za neho sa rozpútala i prvá vojna s Bulharmi, z ktorej po trojročných bojoch vyšli Srbi víťazne. Vladimír (1015) prijal kráľovský titul. Potom Srbi po celý rad rokov, hoci mali vlastné kniežatá, boli pod zvrchovaným panstvom východorímskych cisárov a pokúšali sa odtrhnúť od nich (1150) za kráľa Čedomila, ktorý sa bol spojil s Uhrami proti gréckemu cisárovi Manuelovi Komnenovi. Manuel vtiahol preto s vojskom do Srbska, porazil (1151) Srbov a v súboji zajal župana Čedomila. Čedomil sa znovu cisárovi podrobil a získal si tak opäť slobodu. Ešte jeden takýto pokus Srbov osamostatniť sa tiež sa skončil s nezdarom. Grécky vojvodca, neskorší cisár Izák Angelos, porazil ich na Morave r. 1192. No jednako sa pokoj opäť obnovil a kráľ Štefan Nemanja 1. dostal význačný titul despotu (1192). Jeho nástupcu Štefana Nemaniča I. Uhri potlačili a jeho brat Vuk (Volkan) Nemanič II. dostal Srbsko s kráľovským titulom, avšak pod uhorskou zvrchovanosťou (1204 — 1205), a zakrátko odstúpil vládu opäť svojmu bratovi Štefanovi. V tejto a v nasledujúcej dobe Srbsko nemálo zmenilo svoju tvárnosť. Už v XI. stor. sa krajina rozčlenila na rôzne časti, vojvodstvá a kráľovstvá. Jedna jej časť dostala meno Bosna, kde vládli miestodržitelia (báni), ktorí sa neskôr vymaňovali spod srbského područia. Táto časť sa nazývala i Rama, ktorú po prvom vymedzení tvorila iba južná Bosna alebo Hercegovina, avšak v úradnom štýle sa takto čoskoro označovala celá Bosna. Južná časť Srbska dostala meno Rascia od rieky Rašky, ktorá ňou preteká. Pre upadajúcu moc gréckych cisárov nemali sa ich Srbi čo obávať, no tým viac sa báli Uhrov, pod nadvládu ktorých sa dostala Bosna a ešte aj druhá susedná časť Srbska, i keď tam mali srbských vládcov. Potom začiatkom XIV. stor. uhorský kráľ Karol I. donútil Milutína Štefana Uroša II. (Nemanič VII., 1257 — 1321), srbského kráľa, aby mu odstúpil časť Srbska. Lež iné vojny, zamestnávajúce Uhrov, prekážali im miešať sa vo väčšej miere do srbských záležitostí. Kráľ Štefan Dušan Silný (Nemanič IX., 1336 — 1356)^[211] podnikol niekoľko šťastných ťažení proti gréckym cisárom a podrobil si niekoľko susedných provincií. Prijal titul cára^[212] (toto slovo oddávna bolo domáce, slovanské, tak ako bolo domáce i u Peržanov a nevzniklo zo slova caesar, ani nie prekladom z Kaiser) a rozdelil ríšu na rôzne miestodržiteľstvá, dal však takto základ jej rozpadu a neskoršiemu zániku. Za jedného z jeho nástupcov, Lazara (1371 — 1389), vpadol turecký sultán Murad I. aj do Srbska a zmocnil sa jeho časti. Srbov porazil (15. júna 1389 na Kosovom poli) a v bitke zajatý Lazar bol sťatý v stane víťazovom, ktorý sám padol mečom Srba Miloša Obiliča. Bajazid, Muradov nástupca, rozdelil potom Srbsko medzi Lazarovho syna Štefana a zaťa^[213] Juraja Brankoviča; oba mu museli platiť poplatok a zaviazať sa k vojenskej poslušnosti. Od tohto času nemohli sa už Srbi zbaviť tureckého jarma. Neskoršie pokusy o to boli stále zhubnejšie pre krajinu, ktorá natrvalo ostávala nešťastným dejiskom vojen medzi vládcami Uhorska a Portou.^[214] Dva roky po Brankovičovej smrti (1459) Srbsko úplne podľahlo Turkom a tí zaobchodili s ním ako s podmanenou provinciou. Vlastných srbských obyvateľov ostalo len veľmi málo, staré šľachtické rody boli vyhubené alebo sa vysťahovali do Uhorska, kde ich priateľsky prijali. Brankovič mal už rozsiahle zeme v Uhorsku a za neho a i po ňom sa mnohí Srbi usídlili v južnom Uhorsku. Za kráľa Mateja Korvína temešvársky veliteľ Kinis z rodu Brankovičovcov (ktorého volali knez Pavo, Pavel?) r. 1481 učinil vpád proti Turkom v Srbsku; výsledkom niekoľkých šťastných bojov bolo, že sa sem prisťahovalo asi 50 000 srbských kolonistov, z ktorých kráľ vytvoril niekoľko vojenských práporov. Za Leopolda I. r. 1689 prešlo niekoľko tisíc Srbov pod vedením despotu Juraja Brankoviča k cisárskej armáde. V nasledujúcom roku (1690) prešiel patriarcha Crnojević asi s 36 000 srbskými rodinami, ktoré sa usadili v Srieme, Slavónii, pri Budíne a vo Sv. Andreji. Čoskoro Eugenove hrdinské činy spôsobili, že Rakúsko Požarevackým mierom (1718) dostalo väčšiu časť Srbska; avšak r. 1739 pripadla táto časť opäť Turkom. Začiatkom tohto storočia (1813) dostali Srbi, po nevydarených pokusoch vymaniť sa spod tureckého područia (1801 a n.), prostredníctvom kresťanských vládcov značné úľavy i vlastnú vládu s domácimi knezmi, na čele ktorých stojí teraz Miloš Obrenovič.^[215]

Najstaršie osudy Bosny splývali s dejinami Srbska. Asi okolo r. 1138 bola južná časť dovtedajšieho Srbska, susediaca s Dalmáciou a ležiaca na rieke Bosne, vyhliadnutá za vlastné kniežatstvo pre Ladislava, syna Bélu II., uhorského kráľa, a pre srbskú princeznú Helenu, podľa dohody uzavretej pravdepodobne s Urošom. V privilégiách sa nazýva raz Ducatus Bosniensis, raz Ducatus Ramae. Roku 1262 pripadla Bosna rodine Rastislava, machovského^[216] bána. Roku 1280 bola síce uhorská kráľovná Alžbeta vyhlásená za vojvodkyňu Bosny, ale jej vážnosť nemala účinok a Štefan Milutín, srbský kráľ, svojím sobášom s uhorskou princeznou dostal Bosnu naspäť (1286) a spravoval ju prostredníctvom bánov. Jeden z nich, Tvrtko,^[217] odtrhol sa od Srbska a dal sa r. 1376 v Mileševe korunovať za kráľa. Po dlhotrvajúcich nepokojoch sa cisárovi Žigmundovi podarilo celkom si podmaniť Bosnu. Čoskoro ho však nanovo zamestnali bosenskí povstalci, z ktorých jeden, Hrvoje, povolal do Bosny Turkov. Nad Bosnou bol ustanovený turecký sandžak,^[218] ale Žigmundovi sa aj tento raz podarilo vyhnať Turkov z Bosny. Roku 1439 Bosnu tvrdo potlačil Murad; a po Tvrtkovej^[219] smrti (r. 1443) sa v Bosne rozpútali náboženské a politické trenice, ktoré sa skončili tým, že si Turci úplne podrobili ríšu a zosadili posledného bosenského kráľa Štefana Tomaševiča (r. 1463). Matiáš Korvín síce vyhnal Turkov z Bosny a premenil krajinu na uhorský banát (r. 1463) a na kráľovstvo (r. 1473), ale už za Ferdinanda I. (r. 1528) Uhorsko Bosnu načisto stratilo a pokusy o vzkriesenie Bosny v XVIII. stor. všetky vyšli nazmar.^[220]

Kým Srbsko a Bosna úpäli pod tureckou nadvládou, srbskí obyvatelia pohoria Čierna Hora (Crnagora) v Albánsku udržiavali si stále svoju nezávislosť a Turci ich nemohli celkom premôcť pre ich vojenskú odvahu aj pre prirodzenú uspôsobenosť zeme. Roku 1767 namanul sa medzi nimi dobrodruh Štefan Piccolo, vydávajúci sa za ruského cára Petra III., a podnietil povstanie, ktoré bolo potlačené až po veľkom krvipreliatí. Márne si chcel hrozný a zákerný Ali paša z Janiny podmaniť krajinu; všetky jeho pokusy stroskotávali na nepoddajnej odvahe Čiernohorcov. Ich vládu tvorí vladyka (biskup), miestodržiteľ,^[221] päť serdarov^[222] alebo krajských hajtmanov piatich dištriktov, ktorých, tak ako miestodržiteľa knezi, volili vojvodovia a tých zase obce… Terajší vladyka Peter Petrovič učinil nezávislou nielen svoju krajinu od Turkov, ale aj seba samého od dozoru a vplyvu miestodržiteľa.^[223]

O pôvode Bulharov sa mienky dejepiscov rozchádzajú. Väčšina, ako aj Schlözer^[224] a Engel,^[225] pokladali ich, podľa byzantských údajov, za Ázijcov tatárskeho pôvodu, Thunmann zase za Ázijcov ugro-fínskeho kmeňa, ktorí sa až postupne vraj poslovančili pomiešaním so Slovanmi v dnešnom Bulharsku (7 rodov na pravom brehu Dunaja v Dolnej Moesii, Stritter II, str. 508); iní zase, ako národný spisovateľ srbsko-bulharských dejín Rajić, pokladajú ich za čistý slovanský kmeň. — Už veľmi včasne prekročili jednotlivé slovanské kmene Dunaj a založili sídliská čiastočne v Moesii. Za Herakliovej vlády usadili sa však Severi a šesť iných slovanských kmeňov medzi Dunajom a Balkánom. Vlastní ázijskí Tatáro-bulhari mali svoje najstaršie sídla v stepiach medzi Volgou (Bulga, odtiaľ majú meno) a Kubáňou. Ich prvý príchod do Európy nemohol sa uskutočniť dávno pred r. 500; čoskoro začali prechádzať cez Dunaj a tak sa stali nebezpečnými pre Byzantíncov. Asi r. 562 si ich podmanili Avari, ponechali im však ich vlastné kniežatá (chánov). Aby striasli avarské jarmo, prijal jeden z týchto chánov r. 619 kresťanské náboženstvo a nadviazal úzke styky s Byzanciou. Za Kubrata (Kuvrat) sa uskutočnilo všeobecné povstanie Bulharov proti Avarom a Bulharská ríša bola založená v Moesii (679), obývanej hlavne Slovanmi. Tá sa potom zväčšila o Zagorsko a Seversko. Po vymretí rodu Kubratovcov nastúpili kniežatá z rôznych kmeňov. Krumus posunul (813) hranice ríše až k Tise a zvíťazil nad gréckym cisárom Nikiforom. Boris alebo Bogoris prijal, ako hovorí legenda, zázrakom pohnutý, kresťanské náboženstvo, ktoré už predtým bolo preniklo do národa, lež cháni ho mocne potláčali. Vojny s Gréckom sa obnovili a prudko pokračovali, až kým Ján Tzimetzes neporazil krajinu (971) a kým ju Basilius po úplnom jej ovládnutí nepremenil na byzantskú provinciu (1018). Keď sa však v tomto a v nasledujúcom storočí Valasi s nimi spojili, vzbudila sa ich sila nanovo a založili nezávislú Valašsko-bulharskú ríšu (1186). Proti pokusom cis. Andronika o ňu udržal si moc Svetoslav a niekoľkými víťazstvami donútil ho k mieru (1299 — 1322); avšak Michal Strašimír, jeho nástupca, padol vo vojne so Srbmi a Šišman, ktorý sa s cárom Lazarom spojil proti Turkom, po nešťastnej porážke na Kosovom poli (1389) priviedol krajinu pod tureckú nadvládu. Šišmana zajal Bajazid r. 1392. Žigmund sa márne namáhal získať pre seba Bulharsko; porážka pri Nikopole r. 1396 rozhodla o osude krajiny, Turci si ju definitívne podmanili a Bulharsko zmizlo z dejín.^[226]

Terajšie Srbsko (Serf-Vilajeti) v tureckom miestodržiteľstve Rumili^[227] má v štyroch sandžakoch Semendria, Perserin, Veles^[228] a Aladža—Hissar asi 8 000 000 — 9 000 000 srbských obyvateľov. Všetci prislúchajú ku gréckej cirkvi, majú vlastnú krajinskú správu a sú pod tureckou zvrchovanosťou. Veľká časť Srbov sa v rôznych dobách, ako sme už spomenuli, vysťahovala do Uhorska a obsadila sčiastky Sriem a Slavónsko, spustošené za tureckých vojen, a sčiastky južnejšie župy v Uhorsku. Počet Slávosrbov gréckeho obradu, bývajúcich v samom Uhorsku okrem Slavónie, môže činiť takých 350 000 duší, v Srieme a Slavónii do 247 000 duší. Roku 1759 sa pobrala jedna časť Srbov z rakúskych štátov do Ruska a osídlila tam Novosrbsko.^[229] Pomaly sa v jazyku i v mravoch zliali s jazykove im príbuznými Rusmi. — Bosna, kedysi aj Rama, zvaná podľa rieky Ramy, teraz taktiež turecké miestodržiteľstvo, okrem sandžaku Travnik, Srebrnik, Zvornik, Novi Pazar zaberá i Banjaluku alebo Turecké Chorvátsko a Hersek čiže Hercegovinu medzi Neretvou a Trebišnjicou, voľakedy Ducatus sv. Savu. Bosniaci sú sčiastky kresťania gréckeho (250 000?) a latinského obradu (100 000?, podľa Engela r. 1776 iba 50 000, podľa Steina r. 1824 77 000), sčiastky vyznávajú islam. Nás tu zaujímajú iba kresťania gréckeho a latinského obradu, nie po slovansky hovoriaci Bosniaci — mohamedáni. — Čierna Hora medzi Barom,^[230] jazerom Bojanou, Bokou Kotorskou a Hercegovinou r. 1812 podľa Viallu de Sommieres na pôde 418 štvorcových míľ mala iba 53 168 obyvateľov, všetko gréckeho obradu; podľa iných údajov bolo ich vraj 150 000. — Podľa literatúry patria ešte do tejto skupiny Srbi gréckeho obradu v Dalmácii (Dubrovník, Boka Kotorská) asi 70 000; ďalej v Chorvátsku asi 174 000 duší.^[231] — Dnešné obyvateľstvo Bulharska, provincie v tureckom miestodržiteľstve Rumelii, je podľa všetkých zpráv veľmi rozmanité, a to: Slovania alebo Bulhari, Osmani, Valasi, Heléni a Arméni. Počtom prevažujú jednako len Slovania a možno ich odhadnúť asi na 600 000. Väčšinou sa hlásia ku gréckemu rítu, iba malá časť k latinskému. Týchto Slovanov je asi 575 000 a keď pripočítame Slávosrbov v Rakúsku a Turecku 1 951 000, vyjde približne súhrn 2 526 000 Srbov a Bulharov gréckeho obradu, používajúcich cyrilské písmo.^[232]

Puto cyrilskej abecedy a gréckeho rítu obopína, ako sme videli, viacero slovanských kmeňov bývajúcich na dolnom Dunaji a popredné miesto medzi nimi zaujímajú Srbi a Bulhari. Pretože však Bulhari, aspoň podľa doterajšieho náhľadu i zpráv, tak pôvodom, ako aj domácim nárečím odlišujú sa od Srbov, oddelíme teda jazyk i literatúru Srbov od jazyka i literatúry Bulharov a budeme ich pozorovať osobitne.

Miesto, aké zaberá srbský jazyk v rade slovanských nárečí, uviedli sme v § 4. Je nesporne bližšie ruskému a vindskému, teda juhovýchodným nárečiam, ako českému a poľskému, čiže severozápadným nárečiam. Od dalmatínčiny možno ho však odlišovať, ako nižšie ukážeme, nanajvýš ako variáciu, a nie ako nárečie. Avšak v ňom samom možno zistiť viacero variácií. Pán Vuk Stefanović určuje tri nárečia srbčiny, ktoré by sme skôr mohli nazývať odrody. Rozdeľuje totiž srbčinu 1. na hercegovčinu, ktorou hovoria Srbi v Hercegovine, Bosne (Bosniaci — kresťania i mohamedáni), v Čiernej Hore, Dalmácii i v Chorvátsku, ďalej Srbi bývajúci v oblasti Mačva až po Valjevo a Karanovac; 2. na resavčinu, ktorou hovoria Srbi v ostatných častiach Srbska, hlavne v oblasti Braničevo na Resave, v oblasti Levač na hornej Morave, v okrese Paraćin a pri Čiernom Potoku až po Negotin; 3. na sriemčinu, bežnú v Srieme a v Slavónii, v Báčke, Banáte a v strednom Uhorsku, ďalej v Srbsku na Sáve a na Dunaji až k Morave. Najväčšia a takmer jediná odlišnosť týchto variácií sa zakladá na výslovnosti ъ (je), ktorá sa v hercegovčine trojako modifikuje: 1. ako je, keď je krátke, napr. bjelilo, cvjetovi, pjevati, umjeti atď.; pričom д sa mení v дь , л v ль , н v нь , ш v ћ a je sa vyslovuje ako čisté e, napr.: дьед, ďed, кольено koľeno, позєлєньєши, pozeleňeti, в ћєши, vrćeti^[233] atď.; 2. ako ije, tam, kde je dlhé, napr.: bijélo, dijéte atď.; 3. ako i pred: ja, napr.: sijati, grijati atď. Táto hláska sa v sriemo-slavónčine vyslovuje iba dvojako: 1. ako čisté e, napr.: vera, mera, seme, pevati atď., 2. ako i, napr.: letiti, vrtiti, viditi, razboliti se atď. Resavčina sa od týchto dvoch odlišuje tým, že všade kladie čisté e namiesto je, napr.: leteti, videti, vrteti, pozeleneti, razboleti se, stydeti se atď. Okrem toho v resavčine v podstatných menách prvej deklinácie sa g a k v pl. mení na z a c: roze, Turce, opance namiesto roge, Turke, opanke; a datív i lokál druhej deklinácie má e namiesto i: na glave, na Morave, u Resave namiesto na glavi, na Moravi, u Resavi.^[234] Z toho vidno, že hercegovčina rozmanitosťou hlásky je, resavčina prehláskou z a c a e-ovým zakončením datívu a lokálu sú blízke staroslovienčine.

Ak si všimneme reč dnešných Srbov, tak ako ona žije v ústach ľudu — lebo o vzťahu starej cirkevnej slovančiny k nej sú ešte stále spory — zisťujeme, že vplyv južného neba na jej severovýchodné pôvodné znenie je nepopierateľný. Veď ako by to aj inak mohlo byť! Len si predstavme nadchýnajúcu, nie však omamujúcu krajinu v pravom strede medzi chudobnou stepou a prekypujúcou plnosťou, ako aj medzi žiarom a mrazom a medzi večnými mrakmi a holým nebom, stred, kde si už nič netreba želať; krajinu, kde je plno pohorí tvoriacich múr medzi rozmanitými susednými národmi a ochrannú oporu slobody i sily a zároveň plno čarovných lánov, ktoré sú ako jemná kolíska ľudového básnického umenia — ďalej klimaticky daný styčný bod medzi Normanom a Grékom alebo Talianom a zároveň tichá, teplá slnečná žiara s chladným mesačným svitom a pálčivým plameňom zeme — napokon vliv písmom a vierou spriatelených Grékov a obchodom i morom blízkych Talianov a ich bohatých melodických rečí na oplodnenie silných zárodkov národného domáceho zveľaďovania jazyka i národa: všetko toto treba uvážiť a až potom si možno predstaviť, čo z jedného národa, ktorému príroda hojne poskytla všetky potrebné sily, aby mohol vyvinúť čisté ľudstvo a ktorému je otvorené na západe more a jeden svet, na východe veľrieka Dunaj a druhý svet, — čo by z jeho jazyka bolo bývalo, keby ho osud nebol postavil do stredu medzi dva národy, ktorých úsilím iba nivočenie, ktorých životom iba smrť iných bola, kým neuderila ich hodina. Tak je teda jazyk tým takmer jediným zachráneným pozostatkom v tisícročných bojoch v prúdoch prešľachetnej krvi tak ťažko zachovávaného národného svojrázu. — Reč, odhliadnuc od neskoršieho vplyvu tureckého jazyka, je vcelku predsa len čistá a plná zvukového pôvabu. A jednako akoby jej chýbala polytónia — tak by som povedal — zvonivej, šuštiacej, ihravej poľštiny; avšak jemnosťou, lahodnosťou a melodičnosťou, ktorú vytvára rovnomerné rozloženie konsonantov a striedavá hra plných vokálov, vysoko prevyšuje ostatné svoje sestry a po zdarnom vývine — pričom istotne sila staroslovienčiny bude i naďalej na ňu vplývať — môže v ľubozvuku zaujať prvé miesto medzi slovanskými jazykmi.^[235] Nechcem povedať posledné slovo ani o jednom slovanskom dialekte; každý má voľný prístup k tejto prednosti, lenže ony sa k nej približujú alebo sa od nej odďalujú rôznymi cestami. Zvuk srbčiny v speve a v poézii porovnal by som s tónom huslí, zvuk staroslovienčiny s tónom organu, poľštiny s tónom citary; alebo ak sa staroslovienčina v Dávidových hymnách podobá zurčiacemu spádu bystriny, poľština takého Felińského ľúbeznému šepotu a šumeniu pramienka, tak srbčina v ústach domácej Erato^[236] sa rovná pokojnému zurkotu a klokotaniu potoka po zakvitnutých lúkach údolia; to prvé uchvacuje, otriasa a premáha ako búrka; druhé prebúdza, zmocňuje sa a očarúva ako šum vetra v jesenných osikách; tretie sa túli, ohrieva a nadchýna ako ľahunký závan a chvenie májového vzduchu. — Naskrze a ostro rozlišené krátke alebo dlhé trvanie vokálov v slabikách činí tento dialekt celkom spôsobilým napodobňovať staroklasické metrá a dať vyššiu, ideálnu podobu a dôstojnosť národnému básnictvu aplikovaním časomernej metriky; a jednako ani tu, ako skoro všade u Slovanov, nevenovali sa veci takým spôsobom a v takom rozsahu, ako si to ona zasluhuje.^[237]

Či a nakoľko sa terajší srbský jazyk odlišuje od srbčiny z r. 640, keď Srbi vtiahli do svojich nových sídel v Ilyricu a Moesii, nedá sa určiť pre celkový nedostatok zvyškov po jazyku z tohto obdobia. Byzantíncov ani najmenej nezaujímala tradícia z jazykového územia cudzích národov; všetko, čo nebolo grécke, nazývali barbarským a nepokladali to za hodné povšimnutia. Všetko, čo o tom zaznamenali, obmedzuje sa na výpoveď, že Srbi slovanského kmeňa jestvujú, že ich jazyk je slovanský a že všetci Slovania sa navzájom rozumejú. Samotní Srbi boli v tomto čase i keď nie neciteľní k vlastnej sláve a nedbajúci o jej tradovanie potomstvu, jednako len neschopní pod ťaživým útlakom mocných Avarov a pri toľkom sťahovaní venovať sa umeniam pokoja, písomníctvu. Nesnažili sa opísať dejiny vlastných činov, aby ich najmladšie potomstvo mohlo vidieť, ako žili, hovorili a písali. V stredoveku spísali síce Srbi dejiny svojej krajiny, avšak v reči zmiešanej z domáceho nárečia a jazyka cirkevnoslovanských kníh alebo cyrilského prekladu biblie, takže ťažko z toho vybrať, aké bolo domáce nárečie a jeho vzťah k cirkevnej slovančine.^[238] Až v minulom storočí, keď už odstup staroslovienčiny a srbčiny bol priveľký a jednotliví spisovatelia začali písať knihy v bežnom domácom nárečí alebo ľudovom jazyku v tom najprvšom slova zmysle, bola nadhodená dôležitá otázka týkajúca sa starej alebo cirkevnej slovančiny a novosrbčiny a ich práv byť spisovným jazykom; rôzni domáci i kmeňove príbuzní učenci odpovedali na ňu nejednotným, často protikladným spôsobom.

Na inom mieste (§ 10) sme už uviedli pravdepodobnosť, že Slovania, ktorí boli prenikli na juh od Dunaja, sčiastky prijali kresťanstvo už dávno pred Cyrilom a Metodom a zdediac reč od ich pohanských predkov značne vypestovanú, zaviedli ju i do svojich kresťanských bohoslužieb a použili ju v cirkevných knihách, v biblii, kronikách a v iných písomných prejavoch. Takto sa dostalo kresťanstvo k novoprisťahovaným Bulharom a Srbom, podľa legiend a tradície až prostredníctvom Cyrila a Metoda, v pol. IX. stor., avšak podľa kritického výskumu okolností a podľa iných údajov — aspoň čiastočne — stalo sa tak už predtým. Niet však nijakej pochybnosti o tom, že hneď ako pohanskí Slovania prešli ku kresťanstvu, ujalo sa u nich aj písmo cirkevných kníh, pretože liturgia sa odbavovala v slovanskej reči. Čo sa týka hlavne pokrstenia Srbov, jeho začiatok, keďže kronikári načisto mlčia, je zahalený hlbokou temnotou. Podľa mienky domácich učiteľov cirkevných dejín boli v Illyricu carihradskí patriarchovia už v prvých desaťročiach po príchode Slovanov a podľa Engela^[239] zase usilovali sa ich krstiť rímski biskupi. Je isté, že okolo r. 868 za vlády gréckeho cisára Basilia Srbov krstili grécki misionári, i keď, súdiac podľa vtedajších sídel južných Slovanov, zdá sa byť isté, že Cyril a Metod do Srbska ani nevkročili, ale podľa kronikárov išli iba cez krajinu Bulharov. No nech je, ako chce, jedno je jasné, že umenie písať zapustilo korene medzi Srbmi až po ich pokrstení a po Cyrilovom vynájdení alebo zostavení jeho abecedy. Avšak práve tento začiatok srbského písania a písomníctva zahaľuje noc, ktorou nijaké oko nemôže preniknúť. Najstaršie zvyšky jazyka, pochádzajúce od srbských spisovateľov a vzniknuté na srbskej pôde a neprekračujúce vedno XIII. storočie, sú napísané alebo úplne v starom slovanskom cirkevnom jazyku, alebo v miešanine staroslovienčiny a srbského domáceho nárečia. Bezpochyby už v najstarších časoch najmä srbské duchovenstvo poznalo grécky jazyk i grécku náboženskú literatúru, ba čo viac, boli v stálom spojení s Carihradom a s kláštormi v Macedónii (Athos). Ako ďaleko však v tomto čase zasiahol srbčinu tento vplyv gréčtiny, to ťažko vypátrať. Basiliov Hexaemeron z r. 1263 a Apoštol v Šišatovci z r. 1324 v starej cirkevnej slovančine uviedli sme už vyššie v § 11. Podľa toho najstaršou a tým i najdôležitejšou pamiatkou slovienskosrbskej literatúry je rodový register Rodoslov od Daniila, srbského arcibiskupa, súčasníka srbských kráľov Uroša, Dragutina, Milutina a Dečanského koncom XIII. a začiatkom XIV. stor. (1272 — 1336), kde ako očitý svedok hovorí o vláde štyroch menovaných kráľov. Rukopis vo fóliu sa nachodí v Chilandarskom kláštore na hore Athos. Samotný originál použil Rajić pre svoje Srbské dejiny a jeho prostredníctvom sa stal známy aj odpis v arcibiskupskej bibliotéke v Karlovciach. Pán Kopitar podľa dobrých prameňov predpokladá, že tento arcibiskup Daniil je aj prvým prekladateľom Kormčej knigi (Viedeň, Jahrbücher der Literatur, 1823). Asi tak súčasne s týmto rodovým registrom jestvoval pravdepodobne i tzv. (Rajić ho použil) chilandarský Ljetopis, celkom malá knižočka, pozostávajúca zo zopár listov a tiež uschovaná v Chilandarskom kláštore: oveľa neskôr však vznikol Carostavnik (inak i Troadnik zvaný), t. j. register kniežat od nejakého starého neznámeho autora, v ktorom sa podľa kapitol vymenúvajú srbskí, grécki, bulharskí a ruskí vládcovia a opisuje sa ich vláda. Za prvého srbského cára Dušana Silného (1336 — 1365) nielenže dospela k svojmu vrcholu moc krajiny, ale aj národná kultúra a s ňou i literatúra začali sa radostnejšie rozvíjať. Pri toľkých vojnách proti cudzincom nezanedbal Dušan ani vnútorné záležitosti svojej ríše. Máme od neho zákonník z r. 6837 [6857]^[240] od stvorenia sveta, t. j. podľa kresťanského letopočtu 1349, ktorý je práve tým dôležitý, že podáva zprávu o vnútornom stave ríše a o vnútornej kultúre vtedy už na výške, kým ostatné historické zprávy hovoria iba o vojnách a o rušných udalostiach. Uhorsko a ostatné krajiny nemajú takýto starý zákonník.^[241] Zo všetkých zákonov veje šľachetný a jemný duch ľudskosti. Najprv sa venuje starostlivosť kresťanstvu a cirkvi a vraví sa o cirkevnom súde, o metropolitoch, biskupoch a presbyteroch; zajatci alebo otroci, keď uprchnú zo zajatia a uchýlia sa na cárov dvor alebo k niektorému cárovmu služobníkovi, k duchovnému alebo šľachticovi, majú byť oslobodení; cudzinci pri príchode do mesta alebo do dediny skladali si svoje veci u hospodára, ktorý za ne musel ručiť; ak majiteľ pozemku nechcel pocestnému poskytnúť prístrešie, pocestný mal právo ubytovať sa v jeho dedine a ak sa mu niečo stratilo, musel mu to nahradiť ten, kto ho odmietol prijať; kupci a ich tovar boli prednostne zákonom chránení a násilia i lúpeže sa obmedzovali prísnosťou trestu atď.^[242]

Niet pochyby, že v tomto období kvitnúcej moci Srbského cárstva viacerí cirkevní spisovatelia obohacovali jazyk svojimi dielami; najmä do tohto obdobia spadá rozšírenie a zdokonalenie cirkevných kníh; ba aj Rusko preberalo najviac rukopisov a najschopnejších znalcov písma zo Srbska, ako to potvrdzuje prípad Kipriana, metropolitu Kijeva a celého Ruska (zomr. 1406), ktorého r. 1376 povolali zo Srbska do Ruska, a viacero iných.^[243] Avšak búrky doby a všetko pustošiaci musulmani spôsobili, že sa až do našich čias zachovalo iba málo zlomkov vtedajšej jazykovej i duchovnej kultúry. A práve tieto pamiatky, ako sú len poroztrusované po odľahlých kláštoroch tejto cudzincovi len zriedkakedy a s nebezpečenstvom prístupnej zeme! Pocestní, vraví Rajić, prichodiaci zo srbských krajov, tvrdia, že sa takéto rukopisy nachádzajú najmä v týchto kláštoroch: 1. v srbskej lavre Studenica, 2. v Dečane, 3. v Ipeku (vlastne v Epire), niekdajšom sídle patriarchu. Avšak istotne i v početných kláštoroch na hore Athos sa nachodia ešte zvyšky srbskej literatúry. Koľko by toho tu mal ešte spracovať taký srbský filológ a paleograf! Srbské diplomy siahajú až za XIII. stor.; z jednej listiny z r. 1381, ktorú od cára Lazara dostal kláštor Ravanica na Resave v Srbsku, vyvodzuje pán Stefanović (Slovník, str. IV) dôkazy pre stav jazyka. Z neskorších čias nachodí sa v Chilandare ešte jedna listina exsultánky Mary, dcéry despotu Juraja, z r. 1479; Rajić III, 322 — 323. Ba čo viac, Branković vo svojich rukopisných Dejinách Srbska spomína dejepisca Grigorija,^[244] igumena kláštora Studenica, ktorý patrí do tohto obdobia. Nešťastná porážka pri Kosove uvrhla zem do nesmiernej biedy; romantické nivy a lúčiny Srbska stali sa teraz na stáročia dejiskom najkrvavejších vojen a pustošenia; vymrela všetka už započatá kultúra zeme. Duchovenstvo zachraňovalo, čo sa ešte zachrániť dalo, a asi päťdesiat rokov po vynájdení kníhtlače objavovali sa z času na čas v Srbsku i v susedných provinciách, ako aj v tých, kde bývali kmeňoví príbuzní, tlačené slovanské cirkevné knihy, ktoré sme čiastočne uviedli v § 11. Avšak čoskoro nastalo mŕtve ticho až do čias posledného despotu Srbska, Juraja Brankovića, ktorý podal srbské dejiny od ich začiatku až do vlády cisára Leopolda I. v starom slovienskosrbskom štýle; rukopis, päť kvartových zväzkov, je v arcibiskupskej bibliotéke v Karlovciach a Rajić ho už použil.^[245] Brankovićom možno teda uzavrieť prvé obdobie sloviensko-srbskej literatúry, druhá alebo novšia sa začína Žefarovićom a trvá až do našich čias. Dvojako sa javí pozorovateľovi hneď od počiatku: raz táto novšia srbská literatúra vyzerá sťa ohraničená na Srbov v Rakúsku — srbskí spisovatelia a tlačiarne v Turecku celkom zanikajú; potom však je toto obdobie charakterizované formálnym odtrhnutím domáceho nárečia od cirkevného jazyka a povýšením srbského nárečia na spisovný jazyk. Po vydaní Žefarovićovej Stematografie, ktorá z nedostatku pohyblivých typov a pre množstvo medirytín zobrazujúcich erby vyšla vo Viedni r. 1742, 4, nasledovala dlhá prestávka. Roku 1755, keď za Márie Terézie svetlo vied zasiahlo aj jej „udatných a vrelemilovaných Ilýrov“, karlovský arcibiskup a metropolita Pavle Nenadović, keďže v celej rozsiahlej monarchii ani jedna tlačiareň nemala slovanské písmená, dal v tlačiarni rimnického biskupa vo Valašsku tlačiť Smotriského gramatiku „na prospech a použitie pre srbských chlapcov“. Prv než Srbi v Rakúsku dostali tlačiareň, podarilo sa Dalmatíncom — Srbom východného obradu, ktorí sa boli prisťahovali z Bosny a Hercegoviny na pobrežie Jaderského mora — zriadiť si tlačiareň v Benátkach. — Dimitrije Teodosijev, Grék z Janiny, dielovedúci Glikovej gréckej tlačiarne v Benátkach, pokúsil sa r. 1758, prvý po Božidarovi,^[246] s povolením republiky znovu oživiť cyrilskú kníhtlač. Napísal do Ruska a dostal cyrilské typy, napísal do Ríma a dostal hlaholské typy; a hneď nato si zriadil gréckoslovanskú tlačiareň. Prvé, čo tu vyšlo, je Plač Serbie, bez uvedenia miesta a letopočtu, od neznámeho SSS,^[247] r. 1761. Potom okrem niekoľkých šlabikárov a cirkevných kníh nasledovali: Orfelin, [Kratkoje da prostoje] o sedmych tainstvach [učitelskoje nastavljenie], 1763, Julinac [Dulinac] Istorija slaveno-serbskago naroda [Kratkoje vvedenije v istoriju proischoždenija slaveno-serbskago naroda], 1765, a iné. Neskôr prevzal tlačiareň jeho synovec Pane-Feodosijev.^[248] Keď bol r. 1769 v Karlovciach „ilýrsky národný kongres“ za prítomnosti cisárskeho dvorného generála jazdy grófa Andreja Hadika a uskutočnil sa prvý tzv. „národný regulament“^[249] pre Srbov v Uhorsku, vtedy sa zriadila i prvá srbská tlačiareň v Rakúsku, a síce ako dvorná tlačiareň vo Viedni r. 1771; čoskoro ju prevzal Kurzbeck^[250] a Novaković, po 25 rokoch však, r. 1796 univerzita v Budíne, ktorej až doteraz ostalo privilégium a monopol pre všetky staroslovienske a srbské cirkevné, školské, populárne i vedecké diela.^[251] — Veľký vplyv na utvárenie a usmerňovanie novšej srbskej literatúry od r. 1764 mali nesporne Rajić a Obradović a od r. 1813 Dimitrije Davidović a Vuk Stefanović. Medzi Rajićovými početnými dielami je pozoruhodná najmä jeho História Slovanov. Usiloval sa zachovať cirkevnoslovanský štýl, jeho cirkevná slovančina nie je však rýdza, silno ju nahrádzajú rusizmy a srbizmy, lebo Rajić chcel svoje dielo učiniť prístupným aj iným Slovanom, predovšetkým Rusom a potom srbskému národu. Obradović bol prvý, čo sa celkom odklonil od dovtedy zaužívanej metódy písať po cirkevnoslovansky alebo slovienskosrbsky a pozdvihol všeobecné domáce nárečie na spisovný jazyk. Viacerí potom nastúpili na cestu, ktorú on otvoril a ktorú iní všemožne zahatávali; Obradovićovi najvynikajúcejší nasledovníci boli Davidović a Stefanović, kým ostatní sa viac alebo menej pridŕžali cirkevnej slovančiny, ako Terlajić [Trlajić], Kenđelac a iní, alebo obvyklej slovienskosrbskej zmiešaniny, tak ako väčšina. — Rozhodujúci vplyv na vzrast literatúry majú nesporne dobre zriadené školy. Zdola, z klíčka vyrastá a vzkvitá palma. Tu nie je miesto pre zprávy o najstarších srbských školách v rakúskych štátoch. Ako je známe, boli tieto školy od r. 1733 v Karlovciach (s učiteľmi z Kijeva), v Belehrade, Osijeku a Dalji, ale všetky, okrem školy v Karlovciach, pomaly zanikali; nášmu cieľu učiníme zadosť, ak poukážeme na gymnázium v Karlovciach, r. 1791 znovu vzkriesené k životu z práchnivosti a tlenia; učinil to karlovský arcibiskup a metropolita J. E. pán Stefan Stratimirović z Kulpina, vysoko zaslúžilý o grécku cirkev a o srbský národ v Uhrách a v Rakúsku. Žiaľbohu však i na tomto, ako aj na vyššom učilišti, zriadenom podľa jeho vzoru r. 1818 v Novom Sade, ktoré obe boli obzvlášť povolané šíriť vedeckú kultúru medzi Srbmi, štúdiu národného jazyka sa vymedzovalo primálo miesta. Predsa však na karlovskom seminári, ktorý bol zriadil tiež menovaný arcibiskup a metropolita r. 1794, a na ostatných teologických školách prednášala sa slovanská gramatika ex professo a všetky učebné predmety v tomto jazyku. Organizácia srbských národných škôl bola síce ustanovená už v treťom desaťročí XVIII. stor. a bdelosťou i úsilím vlasteneckého riaditeľa školy Vujanovského sa v týchto školách zachránil slovanský jazyk, ktorý odtiaľ, najmä v r. 1790 — 1791, úplne vyobcovali a chceli zaviesť maďarčinu ako materinskú reč Srbov; avšak najväčšiu zásluhu o túto svätú vec si získal majestát nášho teraz vládnúceho zemského pána, ktorý, aby celkom odpomohol nedostatku učebných a vzdelávacích ústavov, uznal za dobré koncentrovať vrchný dozor nad národnostnými školami gréckeho rítu v Uhorsku v jednej osobe (1810), (do r. 1825 Uroš Nestorović^[252], cis. radca), jemu podriadiť okresných direktorov (1812) a na vzdelávanie učiteľov ľudových škôl zriadiť srbskú takzvanú Scholu praeparandorum^[253] najprv v Andreji (1813), potom preloženú do Sombora (1817).^[254] V Srbsku vždy, nakoľko to pomery dovoľovali, starostlivo sa pomýšľalo na prenesenie vednej kultúry na domácu pôdu a na zriadenie vyšších vzdelávacích ústavov; avšak po opätovnom podrobení kruto deptanej a pustošenej krajiny pod mohamedánskou nadvládou, nivočiacou všetku literárnu kultúru, v klíčkoch sa zadúšali tieto nežné kvety mieru, pokoja a jemnosti. Terajšia vláda sa usilovne snaží nahradiť stratené: nech ten najšťastnejší výsledok korunuje jej blahé úsilia!^[255]

Kým však v celkom najnovšom čase rok po roku začínali pučať početnejšie kvety na nivách srbskej národnej literatúry v provinciách ľudského, mierneho Rakúska, ukázali sa i dvojnásobné ťažkosti vyplývajúce už z predchádzajúcich okolností a hrozia, že sa vytýčenie dobrej veci na dlhý čas zmarí. Ponajprv tlač a šírenie srbských kníh sa sťažili tým, že v samom srdci terajších sídel Srbov nemohla vzniknúť nijaká kníhtlačiareň. Horlivému Srbovi Dimitrijovi Davidovićovi sa síce r. 1813 podarilo vymôcť srbskú tlačiareň pre noviny,^[256] ktoré po dva roky 1792 — 1793 vydával Stefan Novaković. Táto tlačiareň sa preniesla potom najprv do Viedne a teraz ju má M. Kr. Adolf v Rejci; aj kláštorná arménska tlačiareň vo Viedni stále sádzala cyrilským písmom a v Benátkach ostala tlačiareň Pane-Teodosija až do najnovších čias; všetky tieto tlačiarne však boli príliš obmedzené vo svojich možnostiach i príliš vzdialené, než aby mohli vnášať ruch a čulejší život do srbského písomníctva, alebo ho šíriť v samom srdci srbských bydlísk. Tiež na takom stupni obmedzenia a nedokonalosti sa nachodí i srbský knižný trh, ktorý vlastne, v pravom slova zmysle, vôbec nejestvuje. — Druhá, oveľa dôležitejšia nezrovnalosť sa vyvinula od čias Dositija Obradovića, najmä však od posledných literárnych podujatí oboch srbských spisovateľov Dimitrija Davidovića a Vuka Stefanovića, ktorí, teoreticky i prakticky hájac zásadu „píš tak, ako hovoríš“, chceli pozdvihnúť všeobecné domáce nárečie na čestné miesto spisovného jazyka namiesto doposiaľ obvyklého cirkevnoslovanského alebo slovienskosrbského nárečia. Ihneď sa totiž utvorila protistránka, ktorá si kládla za povinnosť stavať hrádzu šíriacemu sa odslovanizovaniu písomníctva ako zhubnému novotárstvu. To všetko spôsobilo rozhorúčenie myslí, čo síce na jednej strane neostalo bez dobrých následkov, keďže vyvolalo literárny spor, ktorý privábil úsilie viacerých našich veľmi uznávaných učencov k hlbšiemu štúdiu cirkevnoslovanského nárečia, jeho pôvodu i vzťahu k dnešnej srbčine a k ostatným slovanským nárečiam; no na druhej strane učinilo nemálo škody tým, že stránky buď v prvom vzplanutí, buď v návale pocitu zdanlivého práva alebo krivdy, ako to už býva, navzájom sa znechucovali, a mnohí, inak vlastenecky zmýšľajúcich sŕdc, viacej však tí slabí, odvrátili sa od účasti na národnej literatúre. Nie že by som zaujímal povýšenecký a pohanyhodný postoj k takejto veľmi dôležitej veci, skôr však, dobre uvážiac obmedzenosť vlastných síl, pokladám si za povinnosť úplne sa zdržať úsudku o tejto spornej otázke a rozhodnutie o nej ponechať povolanejším znalcom. Uspokojím sa s tým, že poukážem nakoniec na tie spisy, z ktorých sa možno dobre a dôkladne poučiť o celom priebehu a stave veci.^[257]

Ak si všimneme výsledky najnovšej srbskej literatúry asi od pol storočia (1770), uvidíme, že primerane k prirodzenému priebehu veci dosiaľ bolo spracovaných len málo odborov ľudských poznatkov a z nich iba niektoré obstojné, iné dokonca priúboho, väčšina však vôbec nie. Teológia, pedagogika, história a geografia, básnictvo,^[258] z prírodných vied prírodopis a fyzika môžu vykázať raz viac, raz menej. Oveľa zarmucujúcejšie ako táto chudoba začínajúcej literatúry je anarchia v písaní a nedôslednosť v pravopise, ktorá znetvoruje väčšinu literárnych plodov tohto obdobia. Z tých asi 400 srbských kníh od r. 1742 alebo vlastne od r. 1761 doteraz vydaných je asi 1/8 napísaná v starej cirkevnej slovančine a práve toľko vo všeobecnom ľudovom nárečí; ostatné balansujú medzi oboma, nuansujúc v nespočetných stupňoch, formáciách i farbách.

Rad srbských spisovateľov nech otvára Jovan Rajić z Karloviec (nar. 1726, zomr. 1801), študoval v Komárne u jezuitov, v Šoproni v klasickej evanjelickej škole a v Kijeve, potom navštevoval Chilandar na Athose a napokon bol arcimandritom kláštora Kovilj v Čajkášskom batalióne;^[259] hlavným jeho dielom je Istorija raznych^[260] slavenskich narodov, najpačeže Chorvatov, Bolgarov [Bolgar]^[261] i Serbov, Viedeň 1792^[262] — 1795, 4 zv., 8. Prvý zväzok vyšiel aj v Petrohrade.^[263] V rukopise zanechal Rajić objemné teologické diela v slovanskej reči, uschované v karlovskej bibliotéke, a okrem nich vydal: Slovo o grješnom čelovjeku,^[264] Benátky 1764, 4, Boj zmaja s orlovy, Viedeň 1791,^[265] 8. Katichisis, Viedeň 1791, Kratkaja Serblii, Rassii, Bosny i Ramy istorija, 1793, 8, Tragedija [sireč pečalnaja povjest] o smerti [poslednago] Carja Uroša V., Budín 1798, 4, Cvjetnik^[266] Budín 1802, 8, Propovjedy s Rossijskago (bez miesta tlače a letopočtu), 3 zv., 8, Kant [Stichi] o [vospominaniji] smerti, Pjesny^[267] a viacero iných. Dositej Obradović (nar. 1739,^[268] zomr. 1811) z Čakova v Temešvárskom banáte, r. 1753 sa stal mníchom v Hopove, opustil však čoskoro kláštor i svojich krajanov, aby poznal mestá i mravy iných ľudí, preputoval sčiastky niekoľkokrát Grécko, Albánsko, Taliansko, Turecko, Rusko, Nemecko, Francúzsko a Anglicko, po 25 rokoch sa vrátil k svojim krajanom a umrel v Belehrade ako srbský senátor, hlavný škôldozorca a vychovávateľ Karađorđeho detí; vydal: Basne Ezopove i pročich raznich basnotvorcev, Lipsko 1788, 8, Život i priključenija Dimitrija^[269] Obradovića (autobiografia), Lipsko 1783,^[270] 8, Etika, Benátky 1803, 8, Sovjeti zdravago razuma, Budín 1806, 8, 2. vyd. 1808, Pjesna na insurekciju Serbianom, Benátky 1807 [1808],^[271] 8, Sobranije raznich nravoučiteljnich veščej, Viedeň 1793, 8, Budín 1808, 8, Mezimac, Budin 1818, 8. — Grigorije Trlajić z Mola v Báčskej župe (nar. 1766, zomr. 1811), študoval v Budíne a vo Viedni, stal sa sekretárom ruského vyslanca kniežaťa Golicyna, potom odišiel ako profesor do Petrohradu a umrel v Charkove na spiatočnej ceste do vlasti, vydal: Idea, ili mužeskaja i ženskaja dobrodjetel (z nemčiny),^[272] Viedeň 1793, 8, Zabavlenija jedinago ljetnago utra,^[273] Viedeň 1793, 8, Numa Pompilius,^[274] Budin 1801, 8, niekoľko ód, viacero diel zanechal v rukopise. — Zaharija Orfelin napísal: Sjetovanije [naučenago] mladago čoveka (z ruštiny), Benátky 1764, 8, Nastavlenije o sedmych tainstvach,^[275] Viedeň [Benátky] 1773 [1763], 8, Vječny Kalendar, Viedeň 1783, 1817,^[276] 8, Iskusny podrumar, Budín 1808 [1818],^[277] 8, niekoľko príležitostných básní atď. — Stefan Vujanovski, emeritovaný direktor srbských národných škôl, prvý napísal návod k nemeckému jazyku pre svojich rodákov: Niemeckaja grammatika, Viedeň 1772, 8, napísal gramatiku^[278] starého slovanského cirkevného jazyka, ktorá však nevyšla tlačou, z ruštiny preložil: Kratkaja cerkovnaja Istorija, Viedeň 1793, 8. — Avram Mrazović, emeritovaný direktor srbských národných škôl a senátor v Sombore, vydal niekoľko všeobecne prospešných spisov, ako: Magazin za djecu, Viedeň 1793, 2. vyd. v Budíne 1806 a n., 2 zv., 8, Pastirska igra (z nemčiny),^[279] Budín 1803, 8, Čelovjekomerzost i raskajanije (z nemčiny), Budín 1808, 8, Rukovodstvo k slavenstjej gramaticje, Viedeň 1794, 8, nové vydanie v Budíne 1821, 8, Rukovodstvo k slavenskomu krasnorječiju, Budín 1821, 8, Rukovodstvo k domatjemu i polskomu strojeniju, Budín 1822, 8, niekoľko príležitostných ód atď. — Pavle Solarić, plodný spisovateľ, uverejnil: Novo graždansko zemleopisanije,^[280] Benátky 1804, 8, Ključič [Ključić] u moje zemleopisanije, Benátky 1804, 8, Johann Georg Zimmermann O samosti^[281] Benátky 1809, 8, Mudroljubac Indijskij,^[282] Benátky 1809, 8, Sverch vospitanija k čelovjekoljubiju,^[283] Benátky 1809, 8, Rimljani slavenstvovavšii, Budín 1818, Pominak knižeskij, Benátky 1810, 8, Ulog uma čelovječeskog^[284] a viacero iných. — Lukian Mušicki, arcimandrita v Šišatovci a biskupský administrátor v Karlovciach, získal si veľké zásluhy o srbské básnictvo od r. 1798 ódami i básňami iného druhu, plnými nadšenia, písanými v cirkevnej slovančine i v novosrbskom štýle; je poľutovaniahodné, že jeho básne, vydávané samostatne alebo v rozličných almanachoch a časopisoch, aj rukopismi šírené, doteraz neboli ešte zozbierané. — Prokopije Bolić, arcimandrita v Rakovci, je autorom diela Soveršen vinodjelac, Budín 1816, 2 zv., 8. — Pavle Kendelac, arcimandrita svätojurský,^[285] napísal: Jestestvoslovije, Budín 1811, 8,Všeobecné svetové dejiny^[286] a viacero iných diel. — Vićentije Rakić, igumen vo Funeku, veľmi plodný spisovateľ, okrem iného napísal: Svjaščena istorija (z ruštiny), Budín 1797, 8, Žertva Abraamova (z gréčtiny), 3. vyd. v Budíne 1811,^[287] 8, Chranilišče duše (z gréčtiny), Benátky 1800, 4. Istorija o razorenii [poslednjem s grada] Jerusalyma,^[288] Benátky 1804, 8, Besjedovnik illiričesko-italianskij, Benátky 1810, 8, Čudesa presvjatija Bogorodici, Benátky 1808, 4, Propovjedi, Benátky 1809, 4, Molitvi, Benátky 1808, 8, [Kratkaja] besjeda o zloupotreblenii duvana, Benátky 1810, 8, Žitije sv. [i pravednago] Josifa [prekrasnago], Benátky 1804, 8, Ljestvica,^[289] Benátky 1805, 8, [Kratkoje] nastavlenije o ispovjedi atď. — Stefan Rajić, farár v Osijeku, napísal: Razsuždenije o nedostatcje vospitanija, Viedeň 1794, 8, Molitvi, Budín 1804, 8, Nravoučitelna knižnica za dečicu,^[290] Budín 1805, 8, Satyr t. j. ukoritel zlych nravov,^[291] Budín 1807, 8. — Vasilije Damjanović zo Sombora, vydal: Aritmetika serbskaja [Novaja serbskaja aritmetika], Benátky 1767, 8. — Pavle Dulinac, dôstojník, napísal: [Kratkoje] vovedenije v istoriju [proischoždenija] slavenoserbskago naroda, Benátky 1765, 8. — Mihailo Maksimović, inšpektor zemunského kontumáca,^[292] preložil z nemčiny: Čto jest papa,^[293] Viedeň 1784, 8. — Aleksije Vezilić, riaditeľ normálnych škôl: Kratkoje opisanije o spokojnoj žizni, Viedeň 1788, 8, a viacero iných. — Jovan Muškatirović, advokát, zanechal: [Kratkoje] razmyšlenije o praznici, Viedeň 1786, 8, Pričte iliti [po prostomu] poslovice, Viedeň 1787, 2. vydanie v Budíne 1807, 8. — Emanuilo Janković, doktor medicíny a člen Hallskej prírodovednej spoločnosti, napísal viacero diel, z nich: Fizičeskoje sočinenije o izsušeniju i razdjeleniju vode u vozduchu, Lipsko 1787, 8, preložil niekoľko Goldoniho veselohier: Tergovci, Blagodarny syn, Roždannik, Zao otac nevaljao syn atď. — Mihailo Vladisavljević, vydal r. 1791 až 1792 niekoľko básní jednotlivo. — Stefan Novaković preložil z nemčiny Rukovodstvo k domostroitelstvu, Budín 1809, 8. — Marko Stojadinović Serbskii i niemeckii razgovori, Viedeň 1793, 8. — Kirilo Živković, pakracký biskup, vydal tlačou Svjaščennomučenika Petra [narečennago] episkopa Damaskago dvje knigi o čelovječeskom [1. istinnom jestestvennom] razumje, [2. o duchovnom (duševnom) razumje…], Budín 1803, 4. — Kosma Josić Pravila čestnog obchoždenija, Viedeň 1794, 8, Pravila učiteliščnaja, Budín 1805, 8. — Vićentije Lustina Grammatika italianska, Viedeň 1794, 8. — Georgije Petrović Vengerskaja grammatika [G. Sallera], Viedeň 1795, 8. — Nikola Lazarević preložil z nemčiny Život Robinsona Kruzoe,^[294] Budín 1799, 8. — Atanasije Stojković z Rumy (nar. 1773), štátny radca a profesor v Charkove, teraz v Petrohrade, napísal v srbskej reči: Fizika, Budín 1801 — 1803, 3 zv., 8, Aristid i Natalija, Budín 1801, 8, Kandor, Budín 1800, 8, Serbskij sekretar, Budín 1802, 8, rozličné básne: jeho ruské spisy nepatria sem. — Antonije Josifović preložil z nemčiny: Strjelci, Budín 1804, 8. — Atanasije Nešković Istorija slaveno-bogarskog naroda, Budín 1801, 8. — Pavle Hadžić preložil z nemčiny Katichisis zdravija, Budín 1802, 8. — Georgije Mihaljević Aždaja sedmoglava,^[295] Budín 1803, 4. — Georgie Zaharjević Plutarch o vospitaniju djetej, Isokrates o blagonraviju junosti,^[296] Budín 1807, 8, Plutarcha Zercalo supružestva, Budín 1808, 8. — Mihailo Vitković, advokát v Budíne, vydal, okrem niekoľkých básní, v srbskej reči: Spomen Milice,^[297] Budín 1816, 8. — Jovan Berić, aktuár pri Hlavnom školskom riaditeľstve normálnych škôl v Budíne, Pedagogika i Metodika, Budín 1813, 8, Šrekova istorija^[298] (z nemčiny), Budín 1817, 8. — Pavle Berić, advokát, napísal niekoľko básní a preložil Wielandovho Agatona, Budín 1820, 8 (1. zv.). — Milovan Vidaković napísal: Istorija o [prekrasnom] Josifu [Josife], Budín 1810, 8, Usamljenyj junoša, Budín 1810, Blagovonnyj krín,^[299] Budín 1811, Ljubov k mladoj Muzy serbskoj, Budín 1812, Ljubomir u Elysiumu, Budín 1814 — 1823, 3. zv., 8. - Joakim Vujić napísal Rukovodstvo k francuzstjej grammaticje, Budín 1805, [Uveselitelne] basne Kakasena,^[300] Budín 1809, 8, Mladyj Robinzon (z nemčiny), Budín 1810, 8, Jestestvoslovije (z nemčiny od Raffa), Budín 1810, 8, [Novoizobrjetennoje i blagoustrojennoje] učilišče dobrodjeteli, Budín 1822, 8, Novjejšeje zemlje opisanije [cjelago svjeta], Budín 1825, 8, niekoľko veselohier atď. — Nikola Šimić Ikonostas slavnych [i chrabrych] lic, Budín 1807, S. Aristej,^[301] Budín 1806, 8 a iné. — Gavrilo Kovačević, kníhkupec v Zemune, napísal: Judit, Budín 1808, Stichi o povedenii [i namjerenii serbskago velikago] Knjazja Lazara [protiv turskago opolčenija], Budín 1810, 8, Pjesnoslovka (z dalmátčiny od Kačića), Budín 1818, 8. — Gerasim Bečkereki, hieromonach v Grgetegu, vydal Hufelandovo^[302] Chodužestvo ko produženiju života [čelovječeskago], Budín 1807, 8, Filozofičeska nauka,^[303] Budín 1809, 8. — Atanasije Vlahović, farár v Bečeji, Rječ na grobu Jakoba Grigorijevića, Budín 1807, 8, [Poučitelnoje] slovo o ljubvi Christijanov [k bližnym], Budín 1811. — Jovan Došenović zanechal Čiselnica ili nauka računa, Budín 1809, 8. Azbukoprotres, Budín 1810, 8 a iné diela. — Aron Jelenić, Pjesni o [ščastnom i radostnom] izbavenii Serbii,^[304] Benátky 1807, 8. — Mojsije Ignjatović, Agar u pustini, dráma (z ruštiny), Budín 1801, 8, [Pervoje] nastavlenije k blagonraviju, u šest razgovorov,^[305] Budín 1813, Artello,^[306] Budín 1813, 8 atď. — Sava Lazarević, Načalo učenija niemeckog jazyka, Viedeň 1774, 8. — Jevrem Lazarević, Žitije Suvorova, Budín 1799, 8. Moralnaja filozofija, Budín 1807, 8, Sobranije moralnych veščej, Budín 1809, 8, Glas porfyronosca, Budín 1810, 8, Sodružestva drevnich bogov, Budín 1810, 8. — Jovan Živković preložil Herderovo Palmovo listije, Budín 1807, 8. — Stefan Živković, Priključenija Telemaka,^[307] Budín 1814, 8. Blagodjetelna Muza, Viedeň 1815, 8. — Konstantin Marinković, farár v Novom Sade, vydal Plač Rachili, Budín 1808, 8, Otkrovenije Amerike(od Campeho), 1. zv., Budín 1809, 8. — Jovan Rukoslav preložil Plutarcha [Djelce] o vospitanii djece,^[308] Budín 1808, 8. — Jevtimije Ivanović,^[309] farár v Karlovciach, preložil z nemčiny: Novyj Plutarch, 1. zv., Budín 1809, 8. — Avram Maksimović, farár v Sombore, je autorom diela Pčelar,^[310] Budín 1810, 8. — Dimitrije Davidović, sekretár srbského kneza Miloša, v rokoch 1814 — 1822 redigoval vo Viedni Srbské noviny,^[311] preložil Eisenmannovo Nastavlenije k blagonraviju, Budín 1812, 8, vydával srbský almanach Zabavnik, Viedeň 1815 — 1821 a iné. — Vuk Stefanović, doktor filozofie a člen niekoľkých učených spoločností, napísal srbskú gramatiku Pismenica,^[312] Viedeň 1814, 8, slovník Srpski rječnik Viedeň 1818, 8, zozbieral srbské ľudové piesne,^[313] Viedeň 1814 — 1815, 2 zv., 8, nové vydanie^[314] v Lipsku 1823, 3 zv., 8, a veľa iných diel. — Matija Damjanović, Domostroitelstvo, Budín 1814, 8. — Lazar Bojić, Pamjatnik mužem u slaveno-serbskom knižestvu slavnim, Viedeň 1815, 8. — Dimitrije Isajlović, Istorija tergovine, Budín 1816, 8. — Jevstahija Arsićová, manželka mešťanostu v Starom Arade, vydala Maternyj sovjet obojemu polu junosti,^[315] Budín 1816 [1814], 8. — Pavle^[316] Atanacković, farár v Sombore, preložil Tysutja^[317] i jedan dan, Budín 1820 — 1822, 2 zv., 8, Ogledalo čestnosti,^[318] Viedeň 1823, 8. — Đorđe Magarašević, profesor v Novom Sade, preložil Napoleonov životopis,^[319] Budín 1822, 8, napísal: Istorija europejski najvažnij priključenija ot godine 1809 do 1821,^[320] Viedeň 1823, 8, Srbska ljetopis,^[321] 3 zošity, Budín 1824 a n., 8. — Grigorije Lazić, profesor v Karlovciach, napísal: Kratko nastavlenije fizike,^[322] Budín 1822, 8. — Stefan Milošević preložil Statističeskoje opisanije Serbie, Budín 1822, 8. — Jovan Mioković vydal Žitije Ezopovo, Budín 1814, 8. — Sava Merkail [Merkalj], Salo debeloga Jer, Budín 1809, 8. — Jevgenije Djurković, advokát v Pešti, napísal Pravo nasljedija, Budín 1823, 8. — Gerasim Zelić, arcimandrita, napísal vlastný životopis: Žitije Gerasima Zelića, Budín 1823, 8. — Lazar Miletić, Otpustnago slova archierejskago primjer, Viedeň 1821, 8, Slovo o vječnom blaženstvje, Viedeň 1821, 8. — Pantelejmon Mihajlović, Enkyklopedija, Budín 1818, 8. — Georgije Popović, Put u raj, Budín 1815, 8.

Ostatní spisovatelia tohto obdobia sú: Todor Avraamović, Petar Asimarković, Gavrilo Bajčević, Stefan Baleović, Mihailo Bojadži, Vasilije Bulić, Petar Vitković, Dimitrije Georgiević, Sava Georgiević,^[323] Dimitrije Nikolajević Darvar, Marko Dobrić, Grigorije Jakšić, Jovan Joannović, Lazar Kovačević, Vasilije Kovačević, Benedikt Kraljević, Manojlo Malešević, Aleksandar Maksimović, Nikolaj Mesarović, Jovan Milivojin, Pavle Milinković, Joakim Milković, Petar Miloradović, Jovan Mihajlović, Dimitrije Nalbanović, Uroš Nestorović, Stefan Novaković, Petar Petrović, Simeon Petrović, Avram Petrović, Jakov Pejaković, Sofronije Popović, Dionisije Popović, Miloš Popović, Jovan Popović, Sava Popović, Josip Putnik, Maksimilijan Rašić, Rafail Rašković, Nikola Stamatović, Petar Saranda, N.^[324] Sekereš, Gavrilo Stanisavlević, Sava Tekeli, Konstantin Filippović, Stefan Filippović, Gavrilo^[325] Hranislav a Dimitrije Čarnojević.^[326]

Bulharský dialekt, ktorým v Bulharsku a v Macedónii hovorí asi pol milióna Slovanov, podľa poznámky p. Kopitara^[327] utrpel časom vo svojej gramatickej stavbe, teda vo svojej podstate, zo všetkých slovanských nárečí najväčšiu zmenu a pretvorenie. Má napr. člen, ktorý kladie za slová tak ako Valach a Albánec, zo siedmich slovanských pádov stratil všetky okrem nominatívu a vokatívu a nahrádza ich predložkami tak ako Francúz, Talian a i. Slovanská matéria v albánskej forme!^[328] Toto odslovančenie bulharčiny najprirodzenejšie možno vysvetliť obvyklou mienkou, že terajší Bulhari sú pomiešaní Slovania, Rumuni a Tatári, že reč Slovanov sa oddelila od rumunčiny a tatárčiny a prijala cudzie elementy.

O najstarších osudoch bulharského dialektu nevieme celkom nič. Hlavným národom, ktorý obýval krajiny dnešného Bulharska v VII. stor., boli Slovania a svetlo kresťanstva preniklo k nim podľa Ritterových a Schlözerových údajov (Nestor II, 148) už r. 861, „keď cár Michal vojenskou mocou na súši i po vode vtiahol proti Bulharom a obrátil na kresťanstvo ich knäza, všetkých bojarov i všetok ich ľud“; niet teda pochyby, ako sme to vyššie v § 10 pokladali za pravdepodobné, že slovanská liturgia, už predtým ustanovená u pokrstených pontských a macedónskych Slovanov, bola zavedená aj u nich, a tak sa položil prvý základ písomníctvu. Pokrstenie Bulharov od Cyrila a Metoda, podľa kroník spadajúce do tejto doby, je podľa najnovších výskumov p. Dobrovského dokázanou a nezvratnou skutočnosťou, a preto Schlözerove rozpaky a pochybnosti neobstoja. Ba naopak, podľa všetkých historických kombinácií sa zdá, že vlastné staré Bulharsko bolo tým pravým dejiskom apoštolskej misionárskej činnosti týchto dvoch bratov. Kým sa Bulhari hlásili k východnej cirkvi, mali vlastného patriarchu nezávislého od patriarchu v Carihrade. Do jeho diecézy spadalo desať biskupstiev a slovanský jazyk našiel horlivých pestovateľov aspoň v duchovenstve už len kvôli kultu. — Bulharský exarcha Ján už v IX. stor. preložil knihu Nebesá od Jána Damascena (Dobrovský, Institutiones linguae slavicae, str. VIII, porovn. vyššie § 11); — keď však Ján r. 1157 priklonil Bulharsko k rímskej cirkvi a r. 1203 bola celá krajina pridelená primasovi z Trnova, musel slovanský kult ustúpiť latinskému, až kým sa Ján Asan r. 1235 nepričinil o úplné odlúčenie od latinistov. V národe však, ako sa zdá, slovanská reč nikdy neustúpila nijakej inej reči; ešte r. 1016 prívrženci bulharského kniežaťa Jána volali v tábore plným hlasom: „Bežite, cézar!“ (Utekajte, cisár ide!) Po celú tú dobu nepoznali v krajine učenosť vied; iba medzi duchovenstvom sa nájdu po nej slabé stopy. Niektoré kniežatá si sem-tam obľúbili vedy a svojich synov posielali na štúdiá do Carihradu. Kráľ Alexander (1385) [1350]^[329] dal do bulharčiny preložiť byzantského kronikára Konštantína Manasa; rukopis sa nachodil vo vatikánskej knižnici (Assemani, Kalendaria ecclesiae universae V, 203). Podľa toho musela tu v tejto dobe jestvovať kultúra starého cirkevnoslovanského jazyka a zachovávať tú úroveň zveľaďovania, akej sa tento jazyk tešil v susednom Srbsku: ba Galeotus Martius^[330] podáva výslovne zprávu (hlava 28, str. 267), že Turci v časoch uhorského kráľa Matiáša Korvína písali svoje diplomy v bulharskej (cirkevnoslovanskej?) reči a sám Matiáš vraj vedel po bulharsky. Keď však r. 1392 Bajazid spôsobil koniec Bulharskej ríše, obyvatelia Bulharska v prvých rokoch tureckej vlády platili síce iba miernu daň a požívali dokonca i akýsi tieň slobody, avšak len čo si sultán zriadil sídlo v Adrianopole, potom dokonca v Carihrade, táto výsada padla. Mnohí z nich dobrovoľne prestúpili na mohamedánsku vieru, iných k tomu donútili; väčšia časť ich zotrvala však pri svojom gréckom ríte a vyznaní. Potom už vymizlo písomníctvo v Bulharsku načisto; bulharské duchovenstvo donášalo si v tej dobe liturgické knihy z iných krajín, najmä z Ruska. Rímska kúria sa ešte začiatkom XVII. stor. pokúšala získať Bulharsko a tomuto úsiliu vďačia za svoj vznik Meditationes sancti Bonaventurae, Romae typis propagandae 1638, ktoré do ľudovej bulharčiny preložil páter Bogdan Bakšić, kustos rádu minoritov v Bulharsku. — Okrem Danielovho a aj v Leakovom diele Researches in Greece opäť vydaného Tetraglossona — gréckeho Comenia, skoro by sa mohlo povedať — literárne prílohy k Srbským novinám, ktoré vychádzali vo Viedni r. 1820 a n.,^[331] obsahujú okrem bulharského prekladu 285 slov petrohradského Porovnávacieho slovníka všetkých jazykov aj ukážky v próze a vo veršoch i gramatické poznámky, ktoré zozbieral srbský lexikograf pán Vuk Stefanović,^[332] tie však, ako uisťovali pána Köppena (Kunst und Alterthum in Russland, str. 27) bulharskí odborníci uprednostňujúci tarnovský dialekt (asi len variácia) pred všetkými ostatnými, týkajú sa hlavne len toho nárečia (variácie), akým sa hovorí na hraniciach Srbska. Nový zákon, Moskva 1702, ktorý Georg Körner vo Wellerových Akten aus allen Theilen der Geschichte,^[333] diel II, str. 809, pokladá za bulharský, nie je napísaný v bulharčine, ale v starom slovanskom cirkevnom jazyku. Pomýlil ho predslov k evanjelistovi Matúšovi od bulharského biskupa Theophylacta (Mithridates II, 642). — V najnovšom čase Ruská biblická spoločnosť v Petrohrade dala preložiť do bulharčiny i vydať Nový zákon.