ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tlačou Kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave 1925.

Na vysvetlenie

Básne cyklusov Proti prúdu a Piesne národa v tej dobe sa zrodily, keď maďarský liberalizmus orgie moci a slávy svojej stváral, keď sa cirkevnopolitické návrhy na sneme pretriasaly a cirkvi nepriateľské zákony vynášaly.

Náboženstvo všeobecne tupené, duchovní na posmech vystavovaní, opovržení, židmi a lotrami napádaní. Slovenskí redaktori novín, a národní mužovia vôbec, všemožne prenasledovaní, pre články svoje a inšie žalovaní, husto súdení, peňažite i žalármi trestaní bývali.

Sú to malé, hoci aj slabé tých národných a náboženských smutných časov obrázky.

A jako sa básne tie rodily, tak i hneď tlačené boly ped pseudonymami: Dlhomír Poľský, Dlhomír, Pipuškin, Stambulov, Andrejovič, Goldstein Sámi atď.

Prinášaly ich vo väčšom-menšom počte: Kresťan, Ľudové Noviny, Slov. Pohľady, Katolícke Noviny, Národné Noviny, Listy sv. Antona, Piesne Ľudovej Strany, Černokňažník, a iné.

Dl. = Dlhépole, Bp. = Budapešť, W. = Wien, KNM. = Kys. Nové Mesto, V. = Vadičov.

Mnohé z nich po prvý raz uvídajú svetlo božie, jako niektoré v Rodinnom kruhu a Tempi passati skoro všetky.

(Vydavateľ)

Úvodom

Milé piesenky, útle dietky ducha môjho! Nemyslel som kedysi, keď ste sa rodily, že vás posbieram, že svetlo božie uzrete. Ani len na um mi to neprišlo.

Ale jakoby aj? Veď, že som sa do brnkania slovenskej harfy dal, za to len istej náhode som povďačný.

Pamätám sa živo, jakoby sa to práve včera bolo stalo. V prázdninách 1894. dočichrú k obľúbenému Zaoskovi, Ľudovítovi Gašpárovi páter Adolf Stas a Jozef Gálik, bývali profesori moji, v spoločnosti iných.

Jozef Gálik vytiahne čosi z kabele. Ajhľa, novinky! Prvé, čerstvé číslo „Kresťana“. Kuknite ich!

Hore-dole chodníkom záhrady chodíme od Mičurovho historičného obloka až po bránku fary a drkoceme jeden s druhým.

Ja sa vhĺbim do čítania toho nového týždenníka, čo toľkú pozornosť vzbudil a na seba obrátil. Akýsi veršík prvej strany skočí mi do očí. Hľadím, hľadím a smejem sa. No, pán profesor, mal ten čo uverejniť. Veď to ani hlavy, ani chvosta nemá. Napíšte vy lepšie! Ja slovenských poetických regúl neviem, ja som dovčuľ iba maďarsky písal. No napíšte v smysle slovenskom od srdca. Poslúchol som. A dobre bolo.

Na druhý deň po poludni sadnem do letníka a dumám, dumám. Zrodily sa 3 básne. Pošlem do redakcie Kresťana. Uverejní ich, pochváli a vyzve ma len ďalej písať a podporovať ho.

Týmto ma posadil na koňa. Odvtedy v slovenskej poézii sa obľubujem a slovenskou poeziou sa zapodievam, keď mi úrad povolí.

Mimo Kresťana aj do iných novín, časopisov a knižiek som písal. Žiadali ma redaktori a vyhovel som im.

Vajanský a Hviezdoslav sa priaznivo vyslovili o mne. To sladkou radosťou naplnilo srdce moje.

Na milý pokyn drahých priateľov svojich som začal roztratené trudy svoje do sväzkov sbierať a jako-tak usporiadovať.

Narástlo z materiálu toho: Proti prúdu, Piesne národa, Rodinný krb, Z vesny života, Tempi passati, Zpod Ľadorhory, Pod Kráľovcom, Memento mori, Z ríše epiky, Na harfe Dávidovej, Požiar sveta, V zábresku slobody, atď. 5 sväzkov.

Všetky sväzky tieto vydá Spolok Svätého Vojtecha v Trnave s bohatou podporou dvoch šľachetných, spanilomyselných a dobrosrdečných velikášov: osv. a najdôstojnejšieho pána dr. Karola Kmeťku, biskupa nitrianskeho, a slovutného pána dr. Martina Mičuru, ministra Slovenska m. sl. a predsedu súdnej tabule v Košiciach.

Vrúcna vďaka, úcty hold, slušná sláva obidvom!

Maecenas! o et praesidium et dulce decus meum.

Konečne srdečné uznanie a povďak slávnemu Spolku sv. Vojtecha, ktorý jako v minulosti, tak i v prítomnosti je všemožným buditeľom, ochotným napomáhateľom a neunavným rozširovateľom našich kat. národných idei a vrelých snáh.

Včuľ šťastlivú cestu vám, ľúbe piesenky moje! Zaklopte z chalupy do chalupy, z domu do domu. Kde vás vďačne prijmú, pritúľte sa útlo k srdciam milých čitateľov, aby sa s vami zabavili, duchom vašim sa zotavili, posilnili, aby vlasť slovenskú verne a úprimne milovali, opravdivými, horlivými synami a dcérami národa slovenského sa stali a ustavične zostávali.

Horný Vadičov, 16. októbra 1925

Dlhomír Poľský