ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zahučaly hôrky, zastonaly viesky,
horlivosť kresťanská, kde je tvoj svet rezký?

Boly časy, prešly, v palácoch si kvitla,
česti, ctnosti obrom slávy vence skytla.

Boly časy, nie sú, ctily ťa, hej, tróny,
nádej z teba, sladkosť ľúbe ssaly tóny.

Chudobe si vliala potechu, slasť skvúcu,
mocnárom si všepla vľúdnosť, davom súcu.

Zákonys’ vyniesla, stĺpy mravov pevné,
z ducha tvojho balzam dušiam tiekol zlevne.

Tichýs’ pokoj siala v lány, krajov polia,
boly časy, ejhaj, srdienka nás bolia

Boly časy, vyschly, jako tráva lietkom,
čarné kvetov krásy, čože nás po všetkom?

Drzo ťa hej, mrska ruka vrahov mrzká,
jatrivé na šrámy žerným jedom frská.

Vzpurný papľuch slince dopravnú na korbu,
divý zurval vlečie v smrteľnú ťa borbu.

Kučkujú ťa vlády, tróny sečú pyšné,
nad opustom lásky smreky slzia, višne.

Horekujú vrstvy, že ti kujú máry,
na žalostný pohrab smutné tiahnu chmáry.

Kvilné vetry skučia po grúňoch, po hájoch,
pohanskú moc hviždia zelených po májoch.

Tupo hučia hôrky, krušno stenú viesky,
duchu, ah, kresťanský, kde je tvoj svet rezký?

Dl. 30. XII. 1894