Quodlibet

Mi rozum stáva, strachom tŕpne nútor,
   i mráz i hrôza kvári útrobu.
   Byť v zdraví žabcom, vysmiať chorobu,
v raz prasknúť, ako obruč, dúžok útor,
   bez chystu umrieť, umknúť do hrobu!…
Ach, srdce sviera, pot mi s čielca kanie —
Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!

Óh, krehký útvor! nezdolný vie ortieľ,
   preds’ ľahostajný, v cieli zviklavý.
   Sa v márnosť vrhá, v mrzké záplavy,
zabúda lósu strašlivý na fortieľ…
   Vraz vtrhne habart, žitie zastaví,
a vlečie ducha večnosti do stráne —
Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!

Óh, biedny blázon! pachtom brúsi, žbríľa,
   mdlú loví slávu, šialivú radosť.
   Nevšíma Správcu, zjesť chce chtíč, mladosť —
V tom kradmo vpáli zkazonosná chvíľa
   a sudbe prísnej urobí zadosť…
A česť a krivda v ríšu Sudcu vzplanie —
Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!

Netečný mokvan! hluchý, slepý, sprostý,
   vo tmách blúdiaci, zbožňujúci zem!
   Čo zlé, čo zákaz, vzdorne žížni: chcem!
a škvŕn i nešpliech nezná kajúcnosti.
   Zavznie nadhviezdnej hukot surmy: sem!
Ubehne rozkoš, túžby, čo mal, v pláne —
Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!

Nešťastný strečko! zmýli pravdy dráhu,
   prehýri skvelý účel života.
   Za fantom vábny pokľud rozkotá.
Zavrhne roztoch, krásu, raja váhu,
   a sup sirý jak v púšti kolotá.
Šľah slietne strielkou: ber sa k účtov bráne!
Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!

Óh, beda, beda! kto len smysly vie pásť,
   na ctnosti nelpí, dobrom na Bohu,
   vo priestupkoch zrie blažnú úlohu,
čo stíhne — chviem sa — sitno, temná priepasť?
   čo stíhne bytnosť jeho úbohú?
Mi pošli súžby, vláč po bôľa láne —
Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!

Dl. 26. IV. 1908