ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kysúc Nové Mesto,
milená ty môjmu srdcu obec, blízka!
V lone tvojom úsvit vzniku môjho jesto,
pevca tys’ kolíska.

Vôkol vrchy, viesky,
miazgavé ťa venčia smreky, bory, jedle.
Zelených po stráňach oviec shon, kráv rezký
preberá si v jedle.

Voňavých v lazúrach
jahodárok driečnych ozev kypí sladký.
Z pasiek haluz, íver v nošiach, legatúrach
vlečú chlapci, matky.

V kručín, krov, hôr húšti
rozihrané vtáctvo, zver sa poneviera.
V lieskach bucko, bolvan oriešky si truští,
služobná stel sbiera.

Bujná raž so žítky,
jačmeň, strova, krumple poľom tvojim rastnú,
Po smaragde lúčin detva vije kytky,
chvíľu trávi šťastnú.

Kaňa, birkut, jastrab
točí sa vo výši, ostrým sliedi jastrom.
Strelou ti v dvor vpáli, vzchytí, rve hyd na strap,
letí lesov na strom.

Stojíš, dýchaš dávne,
a len šíny šarkan rozchýril ťa navždy.
Veží tvojich čiapky vyčnievajú slávne,
páči na ne každý.

Burých viež tých okien
rozliehavé zvony tak velebno zvučia.
Burian, Median zvlášte, aj ten tretí sok, viem,
prenikavo hučia.

Čerstvá, bystrá rieka,
Kysuca sa svíja, po chotári krúti.
Kol v marastoch, lúžach rákoš krká, škrieka,
bodrí sihoť, prúty.

Divo jačí, vreští,
potoky keď, jarky rozprúdia ju, dažde.
Vtedy všetko berie, vtedy všetko treští:
topoľ, vŕbie, ráždie.

Behom beží gazda,
by mu stohov zbožia neskľúdilo kalmi.
Chváce snopy, kríže… Podarí sa azda,
neutrpí valmi.

No keď jednak besné
vlny zhabú táčky, rolí skántria pôdu:
na Boha porúča, Boh pomôže z tiesne,
keď mu pejú ódu.

Dobrý to ľud, krotký,
usilovný, prácny, nebu verný zrejme.
Sporý mravec, včelka, nezná mrcha pôtky,
mrzký blud ho nejme.

Jednak nemá priazne,
priateľa, zástupcu, pardov len a dravcov.
Čím diaľ, tým viac krsne, do miziny viazne,
sverepých pre ssavcov.

Kedysi, hej, dával
karmínky, krstinky, svačinky vehlasné;
dnes ho bieda kváče, súžby machlí nával,
vidomočí pľasne.

Orbu, sejbu, stríž, žeň
riadnym on sprevádza, dumným spevu vírom.
Ten mu kojí lačnosť, palnú hasí žížeň —
Ducha mu to výron.

Ak mu z chlieva, brázdy
nestačí na daň, chlieb, soľ a trovy stále:
opustí kutrisko a, chudák, fujazdí
v cudzie sveta diale.

Ah, tvrdý ten svet je!
tak sa trápi, zdiera, nesie osud ťažký.
Až s radostným srdcom techu v čeľaď pletie
hojnými peniažky.

Zimných za večierkov
na židlicu ľahne, fajčí pri čeľustí…
Choť kolovrat krúti s nevestou i dcérkou,
drobizg hrachom šustí.

A snujú si vôle
pásma rôznych besied, bájí, hier, povestí.
Janošíka kúsky, Genovéfy bôle —
všetko sa tam pestí.

A tkajú víl fígle,
Ježibaby kúzla, Loktibradu lútky;
zakliate princezny, tajné zámkov rýgle,
strigôňov hnev prudký.

Takto sa, hľa, spája
zasmuhlá skutočnosť s poezie bleskom.
Trúchly žitia podzim nadchnutia do mája
v prachu stúpa zemskom…

Zdravstvuj, kraju ľúby,
skromné Nové Mesto, kolísočka prostá!
Nech ti struny drhnú, veselia ťa trúby,
blaho doby vzrostá!

Dl. 5. X. 1900