ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano Machaj ani vari druhú zapekačku nedokúril u kováča a ani nevypočúval všetko, čo sa prihodilo od včera obeda v dedine, keď na jeho dvore zavŕzgali dverce a nimi vstúpila Puchorka, ešte dosť mladá Eva. Že čo u Machajov hľadá? Radšej sa spýtajte, čo tak pozde prišla. Jedného dňa neminie, aby nebola u Machajov a dakedy je dva, ba i tri razy. S Katrenou je vrstovnica, a staré kamarátstvo zostalo, hoc Katrena sa vydala za bohatého a Eva iba za domkára. Alebo možno pre túto nerovnosť majetku také tuhé kamarátstvo bolo medzi nimi. Lebo veru neviem, či by Eva do Machajov tak často zabehovala, keby bola taká bohatá, ako je Katrena, alebo keby Katrena bola taká chudobná ako ona. Čo raz do Machajov príde, nikdy nič nedonesie, ale veru skoro vždy dačo odnáša.

Ale dnes nejde tak smelo ako indy. Zakráda sa po dvore ani kavka, keď hľadá v čerstvej brázde chrústov; obzerá, či nezmerčí dakde „jeho“, gazdu. Je si skoro istá, že keby sa tu s ním stretla, nebolo by jej to na osoh: aspoň gazda by ju dáko radostne nevítal. ,Nebude doma, bude u kováča,‘ myslí si — a šuch! už je v pitvore a nakukuje všetkými dverami, kde by mala koho hľadať. No v komore ticho, v kuchyni ticho, len z izby počuť šumot; to navíjačky robia vietor. Vopchala hlavu medzi dvere, prezrela izbu a všetky kúty, či ten, koho toľme sa bojí, dakde nečupí, a keď nespáčila nikoho, vrtko, ani koza na streche, vhupla do izby.

„A si doma, Katrena?“ pýta sa gazdinej.

„Kdeže by bola; vidíš, že som doma,“ odpovedá gazdiná.

„Nuž ja že budeš dakde,“ na to Eva.

Kto by bol teraz na ne hľadel, myslel by, že Katrena nemá Evu za seberovnú. A ono je nie tak. Má ju ináč veľmi rada. A to by sa ani nezdalo, keby Eva bola inakšia: ale tá sa Katrene sama podkladá, akoby jej bola slúžka.

„Tvoj je nie doma?“ pýta sa gazdinej. „Nevidela som ho na dvore.“

„Išiel kdesi,“ odpovedá Katrena, ale nedopovedala kde. „Máš i šťastie, že si ho nenatrafila. Nezobral by ho na dve fúry. Jeduje sa na vás: i zakázal mi do vás chodiť. Čo ste mu to zase vyviedli? Ja neviem nič, iba tuto, keď sa fúka ani moriak, pre čosi.“

Eva si zakryla obe ruky zásterkou až po lakte a počúvala pozorne, čo Katrena hovorí.

„Naozaj ti zakázal? A ty čo? Nič si nepovedala?“

Katrena prestala točiť koleso a pozrela na ňu s výčitkou.

„To len tak povedať, ako tvojmu Ondrovi. Čušala som, akoby mi ústa zašil. I nepôjdem k vám, lebo sa zaveral, že mi nohy odtne…“

„Ten nešťastný jazyčisko!“ zalomila Eva rukami, akoby sa bolo veľké nešťastie stalo. „Ja ho zabijem, to nešťastné táradlo.“ A kto pozrel na jej pevnú územčistú postavu, na ramená ako války, ľahko by uveril, že by zdolela zabiť „táradlo“. „Len počuj, čo ti nevyvedie!“ a zložila ruky na prsiach, pozrúc spod čela na Katrenu, „Bol s tvojím u Mochúľa skoro do polnoci a povadil sa s ním. Tá šepleta! povie ti mu…“ tu sa nachýlila ku Katrene a stíšila hlas: „Povie mu, že vraj tvoj sa nevyzná pri juncoch; že kúpil vraj čaptavého!“ Pomlčala, akoby čakajúc, čo Katrena povie. Ale Katrena nič neodpovedala. „Len si posúď, stvora moja, keď tvojmu do očú takú vec povie! Zabiť ho môže radšej, ako mu to povedať. A ten niktoš ti mu zjavne povie, že vraj máte junca čaptavého.“

„A je naozajst čaptavý?“ pýta sa Katrena. Reči Evine sa jej málo dotkli.

„Je čaptavý — to je ako na písme, keď môj raz povie,“ odpovedá Eva trochu sklamaná. Mívala si, že Katrena bude ktovieako hromžiť na Puchora, a tá nič. „Môj sa rozumie do juncov. Ale kto mu rozkázal hneď vybľabotať! Tvoj bol, ani čo by hrom bol šibol doňho. I bol by ho možno podrúzgal, keby môj nebol skočil do pitvora a potom do pivnice. Presedel tam do tých čias, kým sa tvoj nezobral a nešiel spať. Prišiel po polnoci a ešte ako mi to rozprával, zub na zub mu nedopadoval: taký bol zdurený. A tvoj ako vraj vykrikoval po krčme! Nechoď mi do domu, neukáž sa mi na oči, lebo takto a takto… Vidíš,“ zakvačila ruku o ruku a vystrela ich proti Katrene: „Vidíš, čo mi narobil: a keby prečo, ale pre sprostého junca! Keď je čaptavý, nech je tam čaptavý — nemusel mu to vyhodiť na oči! kde sa ja hodím, kde sa ja obrátim, ak sa tvoj odhodí od nás!“ vykladala, ako nad smrťou najmilšieho človeka. „Záhon pod ľan, druhý pod švábku: kto mi to dá, kto mi to nahradí?“

Katrena sa dívala do zeme a neodpovedala. „Nič nepovedal? Čo urobí? Dá nám pod ľan a pod švábku tie zemičky? Lebo ak nie, ja — ja…“ Tu pustila sa do plaču a zásterkou utierala si oči, bárs nebolo v nich ani znaku po slzách. „Ja mu poviem: nech príde, nech uperie toho ako chce, nech ho zmláti ako hniličku — ja mu ho budem držať, hej na moj pravdu budem. Lebo čo nedržal jazyk za zubmi, čo štekal, keď mu nebolo treba. A ja pre jeho jazyk ostanem bez ľanu a švábky? Jaj, kebys’ vedela!“ Vytrčila Katrene päsť, že ani paholok by ju nemal takú; „Kebys’ vedela, ako by ho bola poobháňala! Ale on — čušal, sedí od rána v kúte, ani čo by sa mu duša bola stratila. Na moj pravdu, ľúto mi ho prišlo.“ A kútky sa jej trhli a brada potriasla. „Neborák — banuje! Neviem, čo by dal, keby sa to nebolo stalo…“ Eva zas priložila zásterku k očiam, ktoré i teraz ostali celkom suché. „Nič nechcel na ráno, ani raz do úst; už som ho i prosila, nechcel ani lyžku. A uvarila som dobrej rascovice, len tak voňala. Nuž neviem, čo…“

„Nuž čože by!“ odpovedala gazdiná. „Len neplač nič po nič. Ako sa povadili, tak sa udobria. Keď čaptavý, nuž čaptavý — veď mu neprebil hlavu. Príde raz oračka, jednako si bez tvojho neporadí. Kto mu zapoháňa? Paholok? Ten bude na jednom páre brániť. Do pluha zapriahne dva páry, a k tým treba pohoniča — kohože iného vezme? Len dajte pokoj. Keď sa fúka, nech sa fúka; veď on príde do vás a bude sa ešte prosiť.“ Táto reč potešila Evu nesmierne. Tvár sa jej vyjasnila a oči sa usmievali. „Prosiť sa mu bude — pamätaj moje reči!“ doložila gazdiná.

„Dal by Pán Boh!“ vinšovala Eva. „Môj pôjde hocikde vďačne.“ A Eva bola už celkom uspokojená. Naraz sa zobzerala po izbe a tichým hlasom pýtala: „Katrena — nemáš kapustnice? Kapustnice by mu uvarila. Po včerajšku mu pľuští, azda si tej zaje. Bojím sa, aby sa mu dačo nestalo, lebo je naozaj smutný.“

„Bude kapustnice dosť,“ zvestovala Katrena. Zabudla v tom momente, ako vyhovárala sa mužovi, že kapustnice nemá, lebo kapustu vraj včera zmývala. „Len na, trochu mi navíjaj, ale nepomäť pradeno!“ A odišla.

Eva chytila rúčku, krútila koleso, ale práca nešla jej tak ako Katrene. Nenavíjala sa niť ku niti tuho a riadne, ako sa žiada, i niť na pradene jej preskočila a odvisla na navíjačkách. Ani pásmo nevedela, ako svedčí, rozpustiť: vôbec priadza sa skomolila a fajfta bola mäkká, čo niti boli krížom-krážom.

„Choďže choď!“ odháňala ju Katrena. „Ja len neviem, ako môžeš byť takáto ničomná! Ani navíjať nevie, ako sa patrí. Ruky ti poodtínať. No — no…“ jedovala sa, naprávajúc pradeno. „Všetko rozčuchrala.“

„Veď počkaj!“ miešala sa jej Eva.

„Nechaj — netýkaj sa!“ odháňala ju. „Tam si vezmi kapustnicu. Rezeň slaniny máš tam. Bude aspoň zapražiť. No, ale takto roztriasť pradeno!“

Eva bežala k peci, kde bol hrniec s kapustnou polievkou. Pustila si jej na jazyk, ústa sa stiahli na gombičku. „Haj, či je — ani britva! Len ako držíš tú kapustu? Takej polievky nemáš v celej dedine. No ale sa zaraduje Ondráš — a ešte slanina! Akože sa ti odslúžim? Počkaj: keď budeš priadzu na krosná naprávať, prídem ti pomôcť, len mi daj znať. A teraz idem — ďakujem pekne: dobre sa maj!“

Skryla hrniec pod zásteru a do druhej ruky rezeň slaniny a takto obťažená vyšla do pitvora. Katrena ju vyprevádzala. Iba tu, predo dvermi, vo dvore, gazda Machaj.

Eve dobre hrniec nevypadol a slanina. Videla, že gazda sa nepotešil, zazrúc ju odnášať čosi.

„A je, ľaľa, už dosť pekne — ovce už zajtra vraj vyženú na pašu,“ prihovorila sa mu Eva.

„Ba ja teba vyprášim, ak raz odpášem remeň. Len také franforce budú lietať za tebou! Čože tu chce táto jašterica, čo chce: a ešte ti z domu bude vydry odvláčať! Čože je to?“ A bez veľkých príprav odhodil zásterku, spod ktorej sa mu usmiala širanica s kapustnicou a rezeň hodný slaniny. Skoro zdúpnel, ako to videl. Kyslá chuť a pekná vôňa polievky pošimrala mu nos; i tá slanina taká pekná. A ako stoja obe! Eva drží širaňu za obe uchá a usmieva sa hlúpo; Katrena zas sa trasie. „Tak vy takto? Vydry vypúšťať, keď ja vytiahnem nohu z domu? a mne kapustnice ani za lyžku nežičiť, a kade-tade v širaniciach roznášať? Komu je tá slanina?“ zahrmel na Evu.

„Jaj, bože!“ podskočila od strachu. „Ondrášovi nášmu…“

„Čo?“ vykríkol a v tú chvíľu už mal širaňu v rukách. Eve zvýšili iba uchá. S veľkým udivením hľadela na ne, ako mohli sa tak odtrhnúť. Spomedzi rúk gazdových tiekla cícerkom kapustnica a rozšírila sa v celom dome kyslastá vôňa. Širaňa bola puknutá a či zabitá. „Mne toto robiť?“ oboril sa na vlastnú ženu. „Takto mňa cigániť?“ A širaňu podvihol nad hlavu, že mu polievka tiekla do rukáva a až do pazuchy.

Katrena už vedela, čo ide byť. Skočila mužovi za chrbát a prikrčila sa, chytiac sa mu pliec. On sa dosť obracal, ale ona sa tiež obracala. Rozjedovaný hodil širaňu naprostred pitvora. V pitvore zdudnelo, z izby sa ozval detský krik: „Mamó — mamó!“ Katrena vyskočila na podstenok splašená, čo muž teraz už urobí. Ale ten fučal, odhŕňajúc nohou črepy zo širanice a hrešil. Eva medzitým uskočila. Polievka sa vyliala, to je pravda: ale slaninu predsa ratovala.

Ukrutný Machaj vošiel do izby a tíšil ustrašeného syna:

„No, neboj sa — nik ťa nebije!“

Katrena odbehla do susedov, „či už naprávajú priadzu na krosná“. Vybola tam do samých polvečier. Prišiel po ňu syn Janko, „aby mať prišla variť, že ju otec volá“. Vtedy mať vrátila sa i so synom domov, a gazda sa jej predsa nedotkol.