ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano Machaj tak sa premenil, že sama Katrena počala sa báť oňho. Spomenutý výstup v stajni a vo dvore s najmenšími junci opakoval sa skoro každý deň. Zavieral pritom dvere na závoru, aby ho nikto neprichytil. Ale čím diaľ prehliadal, tým jasnejšie videl, že Ondro Puchor má svätú pravdu. Junec zakášal nohou. Mimo toho chôdza jeho bola veľmi neporiadna, lebo ometal zadkom, čo každý musel na prvý pohľad spozorovať.

„Kde som mal oči, kde som mal oči?“ nadával si zakaždým, keď vyviedol junce do dvora. A prečo ich vyvádzal? Lebo skrsla v ňom každé ráno akási úfnosť, že junec tú chybu nemá od prírody, ale iba do času, a že snáď minulej noci ju stratil. A čo raz ho revidoval, zakaždým sa presvedčil, že úfnosť bola nadarmo. A pritom, aká to hanba, keď Machaj má chybného junca! Ako ho svetu ukáže, ako ho zapriahne? Iste ľudia pôjdu na diváky, keď prvý raz zapriahne junce, lebo ich máva na div: ako sa musí hanbiť. „Kde som podel oči?“ narieka ustavične. A ono vie dobre, kde podel oči. Junce kúpil od Mičincov, len tak znenazdania, keď sa stretol s nimi v meste. Nebolo s ním Ondra Puchora. Ondro Puchor — to boli jeho oči. Chodieval s ním po jarmokoch; Ondro vyberal, prezeral, a vždy prezrel dobre, i výhodne kúpil. A vtedy vari prvý raz ho nemal so sebou — i tak obesil si na hrdlo čaptavého junca. To ho jedovalo; to, že Ondro je majster pri voloch, a on nespôsobný. A ako mu Ondro do očú povedal, že chybne kúpil: vtedy ho veľký hnev zaujal. A ten hnev neprestáva, ale nanovo sa rozširuje, čo raz pozrie na nešťastného junca. Keby ho mohol odpeľať, čo hneď za pol ceny! Čo by mu vyničel a nezostalo po ňom pamiatky! Chytro by kúpil druhého a nik by nezvedel, čo Jano Machaj vyviedol. Ale junec nie. Stojí v stajni, a bude stáť, kým ho gazda neodvedie na jarmok. A len aby ho včas predal, kým z dediny chlapi neprídu…

Nikomu sa nezjavil, že sa vyberá na jarmok. Ani žene nerozkázal upiecť kabáč a obariť slaniny alebo postaviť do kapusty klobásu. V deň jarmoku, na svätého Jozefa, vstal o druhej po polnoci a obliekol sa do šiat trochu sviatočných, trochu robotných. Katrena zobudila sa na šuchot.

„Kde sa zberáš?“ pýta sa ho ešte rozospatá.

„Ba že si tak počula!“ okríkol ju muž. „Indy by ju kanóny nazobudili, teraz má uši tenké. Lež a spi!“

Ľahko sa to povie! ,Čo, keby sa šiel zverbovať, alebo obesiť!‘ pomyslela si Katrena, a veľmi sa predesila. Bola i tak rozospatá, a potom vídala po tieto dni muža zamysleného. ,A veru ten ide na jarmok!‘ vhuplo jej do hlavy. Muž si zakladal kapsu na plece; z toho usúdila, že sa zberá na jarmok.

„Bola by ti dačo uvarila,“ ponúkla sa úslužne, teperiac sa z postele. „Čože si nepovedal večer, že do dňa zberáš sa na jarmok?“ Bola žena poslušná, ale tu ho musela vyhrešiť, že nemá k nej dôveru.

„Toť — vybubnovať to dám v dedine, či čo!“ zahriakol ju najedovaný. „Povedám ti: lež a spi. A nepovedz nikomu, kde som,“ doložil trochu vľúdnejšie. „Ach, Pane Bože, postretajže!“ vzdychol zbožne, podvihnúc klobúk a hľadiac do povaly; „aby som darmo nechodil…“

Katrene nepáčil sa celý ten spôsob, ako sa vybral. Už to, že zatajoval, kam ide, i že bez spiežovcov vedie junce — to všetko sa tak pozdávalo, ako keby muž chcel dakoho podviesť a potajomne sprostiť sa juncov. Bola skoro istá, že na takej veci nebude požehnania. A bolo jej ľúto. Ak nepredá, vráti sa ešte väčšmi nahnevaný a hnev ten na nej vyleje. Spomínala, v akej ju mal kedysi vzácti, až časom jeho city ochladli, ani keď vodu od ohňa odstaví. Teraz začína s ňou zachodiť, ako každý iný starec so ženou. Prišlo jej ľúto časov, kým za ňou chodil. Čo vtedy nasľuboval! Že bude celkom inakší ako tí druhí. Maľovala si život, že jej kvôli všetko sa prevráti. Dnes už vidí, že jej planéta nebola odchodnejšia od tých, čo druhým nad kolískou svietili. Kým privykla, kým sa rozlúčila s nádejou, že všetko sa splní, nejednu noc preplakala. Teraz už neplače, navykla niesť svoje bremeno.

Ondro Puchor prebudil sa ešte za tmy. Cestou bolo čuť hlas spiežovcov, hovor idúcich do jarmoku. Pohladil načuchrenú hlavu, sadol na posteli a veľké nohy spustil na zem.

„Ty, dnes je v meste jarmok,“ prihovoril sa žene, ktorá pri kozube priadla, púšťajúc pod prsty strašné hľuzy pačesov. Bola Eva Puchorová priadka veľmi planá. „Čo ja urobiť: ísť, či nejsť?“

Zložila ruky na lono a vreteno popustila, že celembalo na začatej niti. Pozrela na muža s úsmevom na tvári. „Veď by bolo. Doma nemáš roboty — ale čo tam budeš robiť? Machaj ťa nezavolal?“

Ondro zazíval a hodil rukou. „Horký! Ani nepozrie v tú stranu, kde som ja. Ako keby ja bol na vine juncovi. Nepozrie ten. A bezo mňa ho neodpelia — pamätaj! Lebo na jarmoku jazykom nakladaj: a ten je na to nespôsobný. I tají sa, že na jarmok nepôjde, a ono Mochúľ to vie, a ja som hneď vedel; takého lazára on v stajni nestrpí. Nepôjdem — neudobrí sa. A vidíš, mňa toto veľmi mrzí. Pôjdem — neviem, čo ma tam potká.“ Zahľadel sa do ohňa a či na ženu. „Čerti mi posvietili to slovo na jazyk: ale nešťastná pálenka! Ej, radšej som sa mohol zabiť. Radšej.“

„Ale choď,“ riekla Eva veľmi láskave. „Choď, azda sa pomerí. Lebo naozaj bez neho nám je ťažko. I zárobok, i takto ťa zratuje. Choď, probuj šťastie. Ja pôjdem ku Katrene na priadky. Jeho nebude doma, Katrena bude rada.“

„Jaj, čo som plietol tým nešťastným jazykom!“ vyčítal si Ondro. „Ale kto sa nazdal, že si tak vezme na nos? A vonkoncom ja to takto nenechám. Zárobok ako zárobok: ale, vieš, ťažko mi je, ak si nájde druhého pohoniča do oračky! Už som tak uňho privykol — veď sme boli ako bratia!“

Obliekol sa napochytre; zjedol, čo bolo; zahodil kapsu, pravda, prázdnu, a halenu sviatočnú, zavesil si čugaňu a hybaj. Eva vyprevadila ho na ulicu a tam mu ešte vinšovala.

Títo ľudia nažívali tak utešene, že hociktorý mladý pár mohol by im závidieť. A to len keď boli medzi sebou. Medzi svetom tak sa držali ako iní, lebo svet by ich bol dosť ľahko vysmial, že sa maznú. Eva dakedy pred ženami zle-nedobre na svojho, len aby ženy videli, že ani ona nie je do muža zaľúbená. A ona je ešte dosiaľ zaľúbená a on tiež. A bude už pomaly desať rokov, čo sa zobrali. Ondro bol hrubý krajčír, šil nohavice i haleny pre svoju a dve susedné dediny. Pritom dve letá bol voliarom a tu priučil sa od starého Jura všeličomu. Po Jurovej smrti stal sa on najlepším doktorom a vôbec znalcom statku, menovite rožného, a najväčšmi volov. Nie div, že Jano Machaj upriamený na pekný statok, obľúbil si Ondra a nepohol sa nikam bez neho. Na každý jarmok ho volal a Ondro vždy rozhodol, ktoré junce a prečo kúpiť alebo nekúpiť. Iba teraz Jano sám bol pri kúpe. A to stalo sa takto. Bol v meste a tu zazrel Mičincov, ako ženú kdesi junce na jarmok. Chlapi ich už v meste čakali, zastavili a vyberali si z kŕdľa čo lepšie. Jano sa dal zviesť. Kúpil junce, o ktorých sme už toľko pohovorili. Prvé bolo, že si dal zavolať Ondra; chcel sa mu pochváliť kúpou. Ondro iba pozrel: videl, že sa Machaj oklamal. Kúpil i nepekného junca i so slabými nohami. Hneď si umienil, že tie nebude v Janovej stajni trpieť, že ich predá pri prvej príležitosti. A ono stalo sa čosi iného: opil sa, vybľabotal Janovi, že čaptavého junca kúpil, a Jano vypovedal mu z kamarátstva. Keby nie Mochúľ, Ondro by ani nevedel, že Jano išiel na jarmok. Krčmár Mochúľ bol teraz Janovi tajomníkom.

Ondro si vec takto rozhútal. Pôjde na jarmok, narazí Janovi kupcov dákych neznámych a prikmotrí sa k Janovi, nastane zmierenie a večer sa vrátia ako dobrí priatelia. Lebo čo majú z tohoto? Jano škodu a Ondro psotu. Jano musí hľadať iného pohoniča k jari a ten ho natiahne v cene a možno i do roboty nebude súci. A potom ako by mu dalo hľadať inde prácu a kde by ju takú našiel! Veď len koľko sadla, masla, mlieka, slaniny, múky a hrachu nadonášala Eva od Machajov. Skoro nikdy s prázdnou rukou ju nepustí Katrena. Iba tak sa dá vysvetliť, prečo u Puchorov nebýva psota; Puchor nemá vôbec zemí a remeslo ide dosť lahodne. Len tak si možno predstaviť, kam sa podeje u Machajov to maslo a tá slanina, ktorej minie sa práve toľko ako v každom dome, kde je plno čeliadky.

Nie div, keby náš Ondro preto banoval za Machajom. Ale smutný je nie tak preto ako pre iné. Naučený je od rokov s Janom chodievať, začal sa tak cítiť akoby gazdom bol on, a nie Jano. Čo raz viedol Janove voly a počul ich vychvaľovať, bolo mu, akoby to boli voly jeho. I v dedine ho ctia, že je gazdom u najlepšieho skoro hospodára.

Preto dnes ráno neťažilo sa mu vstať, neťažilo sa mu ísť do jarmoku. Chcel všetko vydobyť, čo utratil.