ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak už zostalo medzi nimi len šesťdesiatpäť zlatých. Kupci mali chuť k juncom, Jano zas chcel predať, a tak jednačka trvala nepretržite ďalej. Pravda, pomaly ubúdalo, ale Jano odhadzoval po hodne a tak blížil sa každým krokom k svojmu cieľu, hoc veru kupci neboli takí ochotní a nešli mu veľmi v ústrety.

Už slnce dosť dobre nachýlilo sa nad vrchy, keď došli tak ďaleko; že medzi nimi už bol iba šesták, oldomáš a vôdzka. Jano utratil beztoho toľko, že škoda by sa mu nenahradila, keby šesták, oldomáš a vôdzka i zostali na jeho strane. Bol by vďačne popustil, ale to nesmel a nemohol. Čo sa dalo, urobil: naraz sa jednalo o šesták, oldomáš a vôdzku, kdežto veru by sa bolo malo jednať najprv o čisté peniaze, potom o oldomáš a nakoniec o vôdzku. Lebo toto je veľmi dobrý a rozumný poriadok. Kupec má tri príležitosti rozvážiť a kúpiť alebo nekúpiť. A tu kupec veľmi sa spätkoval na konci, či má kúpiť, či nie. Ale, obozrúc si junce, musel sám v sebe uznať, že gazda pustil junce veľmi lacno. Len či je to všetko s kostolným riadom! Či niet chyby, alebo či sú zdravé? Ale chyby zjavnej nemohol nájsť a choroby nebolo takto vidno. Práve bilo na veži päť hodín, keď kupec ponúkol ostatný šesták i pol oldomášu a Jano druhú polovicu a vôdzku. Už len si vziať, čo komu patrí, a ísť každý domov. Šlo sa spoločne do hostinca; Jano viedol Junce, oba kupci a Ondro za ním. Ondro ich dosť zahováral. Starší kupec pobádal, že náručný zakáša.

„Takto som ja nekupoval, takto nie: počkajte, švagre!“ zavolal na Jana, keď ešte boli na rínku. „Veď tento náručný je kyľavý.“

„Čo zase!“ zvolal Ondro s najväčším udivením. „Ale iďte — kyľavý. Ja nevidím nič.“ Jano nemohol ani slova povedať. Keby sa bol ohlásil, každý by videl na ňom, že veľmi dobre vie, čo náručnému chybí. Takto sa zdalo, že od hnevu nemôže slova povedať. Zato rečnil zaňho Ondrej. „To je nie kyľavý: akýže vám je kyľavý…“

„Zametá, veď len pozrite, ako zametá. Nože pohnite, švagre.“ Jano urobil dakoľko krokov, a chyba bola veľmi jasná, Ondro ju nemohol odtajiť. Neodpovedal hneď, kupec hovoril: „No, vidíte: povedám kyľavý. Ja ho nemôžem prijať. Veď len poďte, švagre, pozrite sám, Juro, pojmi junce ty!“

Mladší brat viedol junce, a Jano s ostatnými hľadel na náručného. Akoby sa nebol dosť nahľadel na tú mrzkú chôdzu! Veď celé dni myslel na ňu, i v noci sa mu o nej snívalo! A tu musel sa pretvárať, že iba teraz ju prvý raz vidí.

„To je nie kyľavosť!“ ozval sa Ondro s veľkou určitosťou. „To je nič inšie, iba priesil.“

„Priesil!“ rozosmial sa kupec. „Priesil je to, keď mu noha nabehne; to je priesil. A kde ten má nabehnutú? Vidíte, nikde — nuž ani priesila nemáte. A kde by dostal priesil? V stajni, či kde?“

„Kým prišiel do mesta. Možno, veľmi utekali. Neutekali vám?“ pýtal sa Jana.

„Ledva som ich držal. Junce vypočinuté, i povláčili ma po poli,“ zacigánil Jano.

„No, vidíte!“ obrátil sa ku kupcovi. „Priesil, nič iné — iba priesil. Tiež čerti posvietili,“ hrešil Ondro očistom Jana; „kŕmiť junce jačmeňom: a posvietili! To junca veľmi šteklí taká chova so zrnom…“ Jano ovesil hlavu, akoby následkom tejto výčitky: ale to naozaj nebolo. Ovesil, lebo videl, že kúpa je zmarená.

A kupec, menovite starší, mlčal, kým prišli pod regál. Tam zastal naraz a riekol: „Švagre, ja tých juncov nechcem. To sú junce nie do roboty. Keby nie tá chyba…“

„Veď sme sa dojednali!“ vykríkol Jano.

„Dojednali — ale ja som o tom nevedel. A nemáte ani závdavku,“ doložil s uspokojením. „A čo by i závdavok bol, ja by ho oželel. Takéto junce by neviedol do domu…“

Jano ho všelijako zdržiaval. Bol by hotový i na cene spustiť, ale kupec nechcel o ničom počuť. Tak sa stalo, že do regálu nevošli všetci štyria, iba dvaja — Ondro a Jano. Junce uviazali na vráta. Miesto oldomáša pili iba tak nahlucho; Jano platil sám. Sedeli smutno za stolom, nehovoriac ani slova.

Tak išla fľaša za fľašou a naši sa rozhovorili.

„Nuž čo urobíme?“ pýtal sa Jano. „Ako sa ho strasieme?“

„Hm — braček, to je ťažká vec. Taký čaptavý čert…“

Toto slovo pobodlo Jana. Všetok hnev, čo bol kdesi ututlaný, znova sa prebudil. „Čaptavý! Čo by to toľko opakoval — čaptavý! Viem, že je čaptavý!“

„Ja neopakujem: len povedám, že ho ťažko predáš,“ vyhováral sa Ondro, lebo sa preľakol.

„Ba opakuješ — ustavične len čaptavý. Aký je, taký je. Beztoho iba ty si vymyslel, že si ho ty nekupoval. Nuž čože máš opakovať toľko? Keď čaptavý, nuž čaptavý!“

Keby bol Ondro čušal, nebolo by sa nič stalo. Ale ako si Ondro vypil, hneď chcel sa umyť zo všetkého, len aby jemu zostalo navrchu. „Ja nepovedám: čože ja! Ja, bohuprisám, bol by radšej, keby nebol čaptavý. Ale ten starý sám, ľaľa, zoznal, že zametá: ja som nie vina…“

Ale Jano nepočul len to, že Ondro povedá čaptavý. A to slovo rozbúrilo ho, že by sa bol šiel biť. „Nie vina! Nie vina! A kto vymyslel?“ skočil na rovné nohy za stolom, chytiac fľašu. „Kto šiel s kupcom — há? Kto mu ohovoril moje junce? Kto mi kupca odvábil?“ Bol by s fľašou urobil pánbohviečo, keby mu ju neboli z ruky vykrútili. To ešte väčšmi ho rozjedovalo. „Budeš ty mňa prenasledovať? Kto ťa sem volal? Tritisíc…“ A už si skrúcal opasok a podhodil halenu na druhé plece.

Ondro videl, že je zase tak, ako v krčme pred dvoma týždňami. Zobral sa a skrčený prebil sa pomedzi chlapov do pitvora. Keď bol na ulici, už bola tma. Ovial ho čerstvý vetrík a to mu vrátilo rozvahu. ,Čerti mi zas posvietili…‘ hundral. ,No, čo teraz? Čo? Bohdaj ste skapali i s lazármi!‘ klial nešťastným juncom. ,Teraz už zas je, ako bolo. To je divok — to je pohan! Veď som mu nepovedal nič, pomáhal celý deň, ako Pán Boh prikázal — a takáto odplata!‘ S nesmiernym žiaľom pobral sa hore mestom do domu.

Jano stíchol, ako bol samotný. Podoprel hlavu a rozmýšľal nad svojím nešťastím. Už vedel naisto, že junce prischnú na ňom, že nezatají pred dedinou, aké má žobráky. ,Ako chce. Veď ho ja naučím, kto mi dačo povie!‘ A už poprával opasok, chystajúc sa do bitky. Potom prišiel naň akýsi tichý žiaľ, že je takto samotný. Poobzeral sa v krčme, kto tu sedí. Boli to samí jarmočníci, sedeli v hŕbkach a zhovárali sa spolu. Iba tam pri peci sedí drotár samotný, pred ním prázdna fľaša a ako vidno, už nemieni viac piť. Jano zakýval na drotára.

„Kde idete, švagre?“ pýtal sa ho.

„Budem tu nocovať,“ odpovedá drotár cudzím prízvukom.

„Sadnite si,“ a nalial mu hneď do skleničky. „Vypite, švagre, odo mňa.“

„Pán Boh daj nám zdravia vospolok a pomáhaj nám vo všetkom,“ zazdravkal drotár a vypil až na dno. Keď narovnal tvár po zvraštení a postavil skleničku na stôl, nahol sa k Janovi. „A skadiaľ ste, švagerko? Pred chvíľou ste sa tu hádali s akýmsi. Čo sa vám stalo?“

Jano hodil rukou.

„Ani nespomínajme. Radšej vypite.“

A tak Jano častoval drotára a seba až do noci. Keď blížila sa polnoc, zabudli oba na všetko. Oblapili sa okolo hrdla a tu si zaspievali, tu sa tešili. Drotár sa žaloval, aký má ťažký chlieb, čo sa natrápi, napotĺka medzi cudzím svetom. Jano otvoril zas pred ním boľavú ranu srdca, vyjavil mu, akého má junca. Drotár tešil Jana, ten zas drotára; i vybozkávali sa, ani čo by boli frajer a frajerka. Tak boli radi, že sa sňali, a boli istí, že takých hodných, statočných ľudí už pod slncom nenájde.

Ale tu príde krčmár, keď už sami dvaja zostali, a povie Janovi:

„Gazda, vám bude najlepšie prenocovať u mňa…“

„Nie — nie!“ vykríkol Jano. Prišlo mu na um, aký by bol posmech, keby ráno, v biely deň sa vliekol hore dedinou s čaptavým juncom. Iste by spravili naň pesničku. „Nie — ja idem, vo meno božie. Pomaly dôjdem…“ Ale ako sa zodvihol, tak musel sadnúť. Trúnok ho prevládal.

„No, poďte, švagerko, poďte! Ja vás povediem!“ hlásil sa drotár a chytil ho okolo pása. A drotár bol mocnejší chlap, nohy mal pevnejšie i hlava ešte netrestala. „Poďte, vyprevadím vás vyše mesta.“

Jano zakrútil hlavou a zamumlal čosi. „E — ja som opilý, bohuprisám…“ Naraz sa rozkročil naprostred izby, zaknísal a ako vidno, rozmýšľa veľmi hlboko nad čímsi. „Švagre — poď so mnou. Ty si môj švagor — zavedieš junce. Poď do nás…“ Drotár zobral čo ležalo pod pecou, a zahodil si na plece. „Počkaj, počkaj — ty trhan — žobrák! Počkaj!“ A chytil drotára za plecia. „Ty budeš u nás bývať — poháňať junce… Vieš junce poháňať — ha?“

„No! Však som gazdovský syn!“ pochválil sa drotár.

„Budeš cez jar poháňať. Ondro, coky z môjho domu! Coky!“

Drotár len to vedel, že je zjednaný na celú jar. A bol rád. Zarobí možno menej, ale bude mať dobrý, spokojný život až do leta. Umienil si Jana sa nespustiť, lebo sa mu pozdávalo, že je človek dobrý a statočný.

Jano teda doviedol nielen junce, ale i pohoniča k jari. Vlastne pohonič dohnal nielen Janove junce, ale i budúceho gazdu na pleci dovliekol.