ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano Machaj zaujal výhodné stanovisko na trhu. Zviazal junce vôdzkou a stál pri nich, čakajúc, či dáky kupec učlovečí sa pozrieť na ne. Statku, menovite volov, dostavilo sa málo. Tak obyčajne býva na jozefskom jarmoku. Žiaden gazda nepredáva statok pred oračkou: iba koho bieda donúti, alebo kto ho má nepodarený, slabý. I kupca málo. Čo lepší gazda, každý hľadí si zadovážiť statok na Brtomila^[4] alebo na Gála; pred zimoviskom je lacnejší. Pred oračkou kupujú iba takí, čo nemajú krmu dostatok, alebo čo predali statok na stajni, a to veľmi výhodne. Junce do roboty slabé, málokto bude kupovať, keď i tak krmu je namále, a čo jest, to sa minie v oračke. A Janove junce nie sú do roboty, na šiji nemali nikdy jarma.

Ondro znal veľmi dobre, že sú okolnosti veľmi nevýhodné: ale úfal sa, že šťastie ho neopustí. Jano, ten málo rozmýšľal. Jemu šlo o to, aby dnes akokoľvek sprostil sa juncov. Bolo už dobre k poludniu, keď ešte vždy stál pri nich a ani jeden kupec nespýtal sa ho na cenu, ba ani len nezastal pri ňom. Tí, čo pri ňom s volmi stáli, už dávno odišli. Pijú kdesi oldomáš. Okolo nich sa len tak kupci rojili. Všade dookola vrava, krik, prísahy, kliatba, požehnávanie, iba pri ňom ticho a smutno, akoby stál na stratenej varte. Ešte dobre, že nikto z dediny ho nespáčil a nepustil sa s ním do reči. Bol by zahynul od hanby, nech by ho dáky známy prichytil stáť pri takýchto kalikách.

Práve bol pohrúžený v takýchto myšlienkach, keď zazrel zďaleka Ondra na jednej čistine. Obzerá sa na všetky strany, akoby dakoho pilne hľadal. „Čo tu chce?“ myslí si Jano. „Iba ten mi ešte chýbal!“ A skryl sa za junca, ako len mohol, aby ho Ondro nezbadal.

Naraz Ondro pozrel na junce — preletel mu tvárou úsmev, akoby si povedal: ,Už ste tu!‘ Jano videl ten úsmev; uhádol, že Ondro hľadá jeho. Veď ľaľa, i blíži sa k nemu.

„Choď mi v čerty, falošník!“ zahundral a zazrel na Ondra. Potom odvrátil sa v inú stranu. Každú chvíľu čakal, že Ondro príde k nemu a prihovorí sa mu. A bál sa ho akosi. Dlho stál v neistote: konečne obzrie sa nesmelo vpravo, vľavo — na všetky strany. Ondra nevidno. ,Chvalabohu!‘ zaradoval sa. ,Len daj, Pane Bože, aby ho už nevidel!‘

A stojí zase opustený, ako sirôtka na vypasenom prielohu nemajúca družiek kvietkov. Okolo neho sa kupuje, predáva, iba on akoby ho tu nebolo. ,Ktosi mi porobil!‘ myslí si. ,Iste ten, ten neprajník. Čo tu hľadá a vidno, za mnou prišiel. Čo chce so mnou?‘ A zdalo sa mu, že Ondro je jeho najväčší nepriateľ. ,Musí čosi vedieť: musí! Jediný raz som kupoval bez neho, a už sa mi takto povodilo. A nebodaj ich už nepredám. Chce sa vypomstiť na mne, čo som sa s ním neporadil. Ale ja ukážem, že i sám môžem… A ono, keby on bol býval sa mnou, nebolo by sa toto stalo. On sa rozumie. A ja nemusím iba s ním?…‘

Bol by sa dlho takto zhrýzal, keby sa neboli priblížili dvaja chlapi v dlhých širiciach. Zastavili sa pri ňom a ticho si šuškali. Neboli zdejší, tak ako zo Zvolenskej keby boli. ,To sú oni!‘ myslí si Jano, a srdce mu hlasnejšie bilo. ,Ak týmto ich nepredám, tak už nikomu.‘ Tak mu bolo akosi mdlo, cítil sa osamelým. Prvý raz má sa jednať s kupci bez všetkej pomoci, a už stratil chladnú krv. ,Keby tu bol, už by sa im bol prihovoril,‘ vraví mu akýsi vnútorný hlas. ,Nie, nech si len tam ostane, kde je. Do tých čias je dobre, kým ho nevidím…‘

„Akože ich ceníte, švagre?“ pýtal sa jeden, oprúc sa na čugaňu a široký klobúk šibnúc z tyla na čelo.

„Bez piatich pol štvrta,“ odpovedá Jano, a hneď si zas myslí: ,Málo som zacenil — pred jarou bývajú v cene. Ale čo, ja som dal rovných tristo, a za rovných im ich zaraz dám.‘

Druhý sa poškrabal za uchom a oprel lakťom o čugaňu. „Dáte ich bez pätnástich…“

„To je moc!“ zahriakol ho prvý. „Kdeže bez pätnástich! Za rovných mám voly do pluha: to volím doložiť tých pätnásť a kúpiť si voly. Veď sú toto mačatá!“ Pristúpil k jednému a chytil ho za hubu, prezrúc mu zuby, tak i druhému. „Povedám, v druhom roku. Bez pätnástich nedám — za pol treťa, ak chcete.“

„Nuž čože sa budeme jednať, dám naraz ostatnú cenu: bez desiatich!“ Jano bol hotový spustiť i niže rovných, bol hotový odpeľať junce za každú cenu. Bol netrpezlivý a nadchodil naň strach, že ho kupec nechá…

Kupec pozrel prekvapený na Jana a na kamaráta. Janovi uškodilo veľmi, že na prvé slovo spustil päť. Päť, a čo hneď šajn, na prvé slovo spustiť, je vec veľmi podozrivá. Kupci hľadeli druh na druha. Ten pohľad vravel: ,Toto sa mi nepáči!‘ Obišli junce ešte raz, pohladili, potľapkali, prešmátrali a koniec prehliadky bol, že sa pýtal starší: „Nemajú dáku chybu?“

„Čo za chybu? Veru to!“ vykríkol Jano celý zgalamutený. „Nemajú tie chyby, ani čo by špendlíkom bodnúť…“

„A žerú takto?“

„Ako keby pálil,“ veral sa Jano. „Pšeničnou sečkou som ich kŕmil. Nemám krmu, tak ich predávam. Príde mi strechu driapať. A žerú. I prúta by žrali. Ľúto mi je ich predať, ale krmu niet, ako hovorím.“ Jano sa sám sebe divil, kde sa v ňom tá reč berie.

Kupci počúvali a prisvedčovali. „Teraz krmu dosť chvalabohu, strechy budú na pokoji: to nie ako zalanským: nuž pšeničnú sečku — hm!“ A kupec krútil hlavou, hľadiac na zem a štukajúc čugaňou. Jano bol by dal neviem čo, keby bol zvedel, čo si kupci myslia. A ono pozrel, čo ten jeden tak pozorne hľadí na zem. Začervenal sa ako žiak, keď ho dochytia na cigánstve. Pred chvíľou istil kupcom, že junce žrali pšeničnú sečku: a tu sám náručný, ten nešťastný čapták, vyniesol pravdu na svetlo. Tam pri zadných nohách belie sa jačmeň — pozostatky nezažitej potravy…

„Ale i pritrúsite dačo do tej pšeničnej sečky?“ posmeškoval starý. „Kde sa vzal tu ten jačmeň?“ Pozrel na Jana, ale ten stál ako obarený a bol by náručného zaraz zabil. „Tie sta na dobrom koste. V daktorých dedinách ani ľudia jačmeňa nemajú.“

Jano nevedel, čo odpovedať. Bolo mu do plaču, že ho stíha také nešťastie pri tomto junci. Bolo mu clivo tu samému, neskúsenému, obhadzovať sa okolo dvoch, veľmi prefíkaných kupcov. K tomu videl pred sebou istotu, že junce povedie nazad a v dedine ho vysmejú.

„No — dobre som vám poradil?“ ozval sa hlas, nášmu Janovi dobre známy. Hlas Ondrov. „Kde sa ten len berie?“ myslí si Jano, ale naraz ako keby mu ťarcha padla zo srdca. Pozrel naňho, oči sa im sňali a ten jediný pohľad zahnal všetky hnevy. Ondrej sa usmial, akoby mu chcel povedať: ,Neboj sa, my už tie junce dáko minieme.‘ A v Janovi zobudila sa naraz úfnosť, že dnes ešte bude zbavený tejto poškvrny, ktorú si sám uvalil na hlavu a či doviedol do stajne.

„Poradil ako poradil,“ odpovedá starší kupec. „Junce sa vidia, takto naoko: ale toto sa mi vonkoncom neľúbi,“ ukázal na jačmeň na zemi.

Ondro sa hneď vynašiel. Zasmial sa Janovi a opýtal sa ho: „Švagre, a vy stojíte tu od počiatku?“

Jano vedel, že nesmie sa dať Ondrovi do známosti. Ako videl jeho tvár, už bol na mieste. Uhádol, čo otázka znamená. „Nie — len toť som sa sem dobil. Bolo tu moc statku, musel som tam na kraji stáť,“ ukázal v tú stranu, kde sa končil rínok. „Nemohol som sa dotisnúť, len nedávno sa trochu preriedilo.“

„To sa môže veriť i neveriť,“ odpovedá starší kupec Ondrovi. „Lebo maznáky si nadobudnúť, to je horšie ako rozmaznaná žena.“

„A keď je i tak — čože, preto junce môžu byť do sveta. Akože ich vy chováte, keď sa zberáte do jarmoku? Na moj pravdu, ani vy neskúpite zrnom. Jačmeňom ich natláčať, komu by to vystačilo! To je ako medzi sedliakmi: keď si doma, zješ i švábočku v kožkách, a keď ideš medzi svet, už ti len žena obarí tej slaninky alebo klobásy. No — ľaľa! Trochu jačmeňa! Pozrite, čo ho máte na tomto rínku. Na moj pravdu, chotár by ním obsial. Len sa pojednajte — vy nadhoďte a vy, švagre, spusťte, a bude oldomáš. Junce sú mladé, ale, ľaľa, krotké.“ A obišiel ich, tľapkal a hladil; junce to trpeli. „No, a to je moc, keď sú nie durné. Divoka ani jarmom neskrotíš. Tieto budú orať samy, bez pohoniča: budú chodiť ako deti. A to je tiež moc hodno. No, koľkože dávate?“

„Ja pol treťa,“ odpovedal kupec. „Ale tuto vysoko zaťali. Bez desiatich pol štvrta…“

„Hm,“ pokrútil Ondro hlavou. „Medzi vami je veľa, deväťdesiat. I vy musíte podbehnúť, i tamten,“ ukázal na Jana, „spustiť. Keby to bolo na mne, ja by moc netriznil: preťal by to napoly; ten polovicu, ten polovicu. Tľapnúť do ruky a vypiť oldomáš. Ľaľa, ide byť poludnie beztoho. No — posošte sa: nadhoďte, ale nie dáku špetku. Čím viac nadhodíte, tým prv sa snímete.“

„Ja som už beztoho spustil päť,“ ohlásil sa Jano.

„Veď tak, čože budete tvrdí! Čo je slušná vec, je slušná vec. No, pohnite, veď on tuto švagor ešte spustí…“

Starý kupec obišiel junce ešte raz. Prezeral im chrbty, či sú v nich nie uhry, všetko poprezeral, poodstúpil nabok a zdiaľky ich muštroval. Skrčil sa a popod ne pozeral na druhú stranu. I rohy dlho prezeral a pohladil; snáď si myslel, že sú falošné. Zadíval sa juncom i do očú, akoby z nich chceli uhádnuť, čo si junce myslia. Vôbec ničoho nič mu neušlo. Ani nohy a chvosty neobišiel. Zdá sa, že konečne sa rozhodol, že junce iste kúpi. Pristúpil k Janovi a riekol mu chladne a určite:

„Pol treťa i dva. Zjednajte sa, švagre, viac vám nik nedá.“

„To je málo,“ riekol Jano sklamaný. Na toľké prezeranie myslel, že mu nadhodí aspoň desať. „To je málo.“

„No, z malého býva viac,“ riekol Ondro. „Spusťte i vy, a dobre. Povedzte radšej hneď ostatnú cenu,“ a tu zažmurkal na Jana tak dôverne ako kedysi ešte, kým boli dobrí. „No — nech ho sám Pán Boh požehná…“

„No — bez pätnástich,“ riekol Jano ochotne. Ale tu sa tvár Ondrova zvraštila. Jano sa chcel ospravedlniť. „Keby mal krmu nadostač, nedal by ich. Ale kde sa pohneš? už som zas spustil. A tuto švagor…“

„Vidíte, vy akosi nemáte sa k tomu oldomášu!“ dohováral Ondro kupcovi. „Hen od toho sme počuli slovo. To je slušné slovo: päť na jeden raz. A vy dva! Povedzte, čo máte: ľaľa, domov sa bude i vám i nám poberať. Zajtra robota.“

„Už nech je, ako chce,“ ohlásil sa mladší kupec, ktorého trpezlivosť prešla. „Dám päť.“

„To je moc! Kdeže päť!“ zasekol ho starší.

„Už neberte nazad!“ zavolal Ondro. „Vy,“ obrátil sa k mladšiemu, „akože vaše poctivé meno?“

„Juro.“

„Vy, Juríčko, sám vidíte, že sú hodny. A tuto váš otec…“

„Brat,“ naprával ho mladší.

„Nuž brat — neuzná. Vy ste Jurko. Môj otec bol tiež Juro — Pán Boh mu daj slávu večnú! Bol dobrý človek. No, pristaňte na tých päť,“ obmäkčoval staršieho.

„Keď už sľúbil, nuž sľúbil.“ A obrátil sa k Janovi, chytiac ho za ruku. „Nech vás Pán Boh požehná: dajte ich za tých päť…“

„Nie,“ krútil Jano hlavou. „Tak by ma predali. Bez tých pätnástich.“

„Kdeže takto dôjdeme?“ dohováral mu kupec. „My sme nadhodili, musíte i vy spustiť.“

„Veď som spustil päť, a vy ste horko-ťažko nadhodili tri. Podvýšte. Kdeže by ja za päť? Ale aby ste vedeli, že si vás šacujem — bez sedemnástich. Ale to je už ostatné slovo.“

Starší kupec pustil mu ruku a riekol smutne:

„Nie, toľko ani nemám — to je groš veľký. Na tie peniaze…“

„Oj, ja počkám,“ núkal sa Jano. „Čo by nepočkal? Junce i tak nejdem kupovať. I mesiac, i desať týždňov počkám. Vidím, že som natrafil na človeka…“

„Ja, čakať ako čakať: ale kde tu vziať, keď nemáš z čoho? O desať týždňov tak ťažko mi zaplatiť ako dnes. Ja najradšej z ruky do ruky. No, nepusťte si prvého kupca…“

„Bez sedemnástich…“

„Nie, nie! No, ako chce, už akokoľvek za päť. No, dajte ich, verte mi, starší som človek — nikde ich nedostanete. Pozrite len, veď je to dengľavé. To iba zábavka, nie do roboty. A tento,“ ukázal na náručného, „má chvost spadnutý. To tiež je chyba.“

„No, to je iba naoko. Čože, keď nemá ten hrebienok na chvoste!“ zamiešal sa Ondro. „To je iba srsť. A krása — to je ako v poli tráva: uschne a na oheň býva vržena. Veď ani žena je nie bez chyby!“ poučoval ho, položiac si palec na nos. „I žena má: tu oko škuľavé, tu zuby štrbavé, tu ruky popukané. A, na moj hriešnu, taká čo má chybu, je lepšia: aspoň ti nevyhadzuje na oči, že je pekná a ty mrzký. I sviňa je pľuhavá, a predsa si palce z nej oblížeme. Povedzte, čo myslíte, ale päť je málo.“

„Dáte ich za šesť?“ ozval sa razom starší. „Vyčítam vám na dlaň — šesť. Ale už viac nie, ani babky…“

„Bez tých sedemnástich…“

„Juro, poďme,“ riekol starší k mladšiemu. „Už ja vidím, že sa nepojednáme.“

„Bez dvadsiatich!“ volal Jano za nimi. Ale odpovede nedostal. Kupci odišli. Jano je celý zmorený. Ono kupci i odchodili, i vracajú sa. Často je nemožno kúpiť dačo, kým tri razy neodídeš. Ale Janovi sa zdá, že títo už sotva sa navrátia. „No, čo teraz?“ pýta sa Jano Ondra tak dôverne ako kedykoľvek predtým.

„Prídu. Ten je tvrdý — ťažko dostaneš viac ako rovných…“

„Len aby bolo toľko, i niže! Len sa ich sprostiť, tak alebo tak.“

„Spúšťaj pomalšie,“ napomínal ho Ondro. „Po jednom, po dva rýnske. Päť nikdy — len vydržať!“

Trvalo dosť dlho a kupci sa neukázali. Už sa zvonilo, a kupcov nič. „Už neprídu,“ vraví smutno Jano. „Ja vidím, že ma neminie viesť ich nazad.“

Ondro mlčal, bál sa prehovoriť slovo. O dlhú chvíľu zazreli vracať sa oboch kupcov.

„Ja zacením päťadvadsať, ako chce,“ radil sa Jano.

„Uvidíš, ako sa ti ukáže. Dobre, zaceň.“ A hneď obrátil sa ku kupcom. „No, vidíte, nikde takýchto juncov, čo by sa vám tak šikovali. Nikde nenájdete. Už sme sa chceli zobrať domov: ale, reku, počkajme, lebo sa tí vrátia.“

„No, jest tam juncov dosť a — šumné,“ chváli starší. „A kupca nič: takýto drobnejší statok dnes sa nemíňa. Tam nám i núkali — ale, reku, poďme, probujme. Nuž, akože vy?“

„Bol tu teraz chlap, ako povedal, skadiaľ?“ obrátil sa Ondro na Jana s otázkou.

„Počkaj, nemôže mi na um…“

„Nuž, skadekoľvek: čaká nás v regáli. Ak chcete, dám vám rovných tristo. Tak povedal. Tam bude čakať v regáli. My sme ešte nesľúbili; čo poviete vy? To bolo jeho prvé slovo. My sme mu pustili za päťadvadsať…“

„Za tristo ste mohli dať i oldomáš zaplatiť. Cena veľmi pekná. Nuž za tristo!“ krútil kupec hlavou a usmieval sa. V tom smiechu akoby stálo: ,Také fígle ty nechaj doma, tie som ja dávno zodral v krpcoch.‘

„A čo vy poviete?“ vypytuje sa Ondro.

„Šesťdesiat, ak chcete. Viac nedostanete. Ani ten vám ich nedá, iba ak by peniaze robil. Šesťdesiat je už moc. To sú nie junce ani na tristo — nie to päťadvadsať. Peniažky vám odčítam a pôjdeme vo meno božie…“