ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano na druhý deň sa zadivil, keď zazrel v izbe drotára. Ako ho videl, včerajšok so všetkými príbehmi stal mu pred oči. Bol krásny, teplý deň, v poli začal sneh kopnieť, ovce bľačali, lebo voňala im paša. Celý deň strávil v spoločnosti drotárovej. Lebo dva-tri dni takéto — a už celá dedina vyjde do poľa.

Nebolo mu ľúto, že si najal takého cudzieho pohoniča. Drotár zdal sa dosť schopný a slúchal gazdu i gazdinú. Katrena, pravda, nebola veľmi vďačná, že musí takého cudzieho obchodiť, ale sa udobrila. Drotár jej poslúžil, čo mohol; podrotoval hrnce, poplátal panvy, i pobil všetky vane a kanvy. Iba okolo statku bol nešikovný trochu, ale za dakoľko dní privykol. Každý večer sa priahalo do prázdneho voza. Probúvali stredné a najmenšie junce. Minulo týždeň, a junce privykli jarmu, a že pole obschlo, vyšli chlapi s pluhmi do roboty.

Ondro sa rozžialil, že ho Jano tak odprášil a prijal kadejakého drotára. V dedine nemal pokoja, lebo ľudia si navymýšľali kadejakých klebiet. Preto hneď v utorok veľkonočný zobral sa do Pešti, že tam zostane až do žatvy. Tak sa, hľa, všetko premenilo. Eva tiež prestala chodiť do Machajov; len keď prišla na ňu veľká tvŕdza, zabehla Katrene dačo pomôcť. Ale to bola pomoc veľmi slabá, lebo všetko pokazila, čoho sa dotkla.

Jano bol začas celkom spokojný. Drotár poháňal, ako svedčí, voly i junce. Najmenšie junce sa tiež dobre priučili chodiť v brázde, ale Jano dosiaľ ich nenávidel. Keby boli mocnejšie, ta by ich dal paholkovi, nech by na nich bránil: aspoň by mu neboli ustavične na očiach. Lebo čo raz pozrel na čaptavého, odpadla mu hneď vôľa od roboty. A pomaly i pohonič sa mu prejedal. Drotár neraz zastal na úvrati a obzeral sa po svete.

„Eh, divno je to, gazda, takto chodiť len v tej istej brázde. Keby tú chôdzku zložil dovedna, už by bol v Krakove, alebo v Prajskej.^[5] A takto si vždy iba v jednom chotári. Drotárovi je lepšie. Každý deň vidí iný svet.“ Tak často hovorieval Janovi, keď sa v ňom zobudil ten divný pud, ktorý daktorých ľudí ženie z miesta na miesto a nedá im nikde pokoja. A to pachtenie po túlaní drotárovi nedalo pokoja. Často v noci sa prebudil a nemohol viac zaspať. ,Však je to hriech mne takto na jednom mieste sedieť,‘ vyčítal si v taký čas. ,Keby chcel dakde sedieť, zostal by doma pri žene a deťoch, a nie tu pri cudzích ľuďoch…‘ ,Ale veď ti platí,‘ ozval sa v ňom druhý hlas. ,Nikde bys’ toľko nezarobil, čo zarobíš tu. A pritom ti je i lepšie. Máš chovu dobrú, netúlaš sa po víchre a daždi, pospíš si pod strechou a v súši…‘

A práve to, že tak ľahko a snadno mu ide zárobok, že tak málo vystojí hladu, zimy a nepokoja: práve to sa mu zdalo hriechom a leňošením. Nakoniec ho zaujal taký nepokoj, že ledva sa premohol ostať v poli. Najradšej by bol chytil kapsu a utiekol do šíreho sveta.

V jednu nedeľu ráno riekol gazdovi:

„Gazda, dajte mi dačo, musím žene dakoľko groší poslať.“

„Nuž a koľko chcete?“

„Koľko mi dáte.“

Jano nemal peňazí pri ruke. Dal mu dve zlatky. Drotár ich vzal, obesil si kapsu a odišiel. Nevrátil sa večer, ani na druhý deň — stratil sa, že nikto nevedel povedať, kde.

„Tulák — tulák!“ riekol Jano. „Z tuláka bude večne tulák!“ Len mu bolo ľúto, že drotár tak utiekol. Keby sa mu bol zjavil, bol by mu vyplatil všetko do grajciara, lebo pláca to bola zaslúžená. Ale vedel, že drotár sa ešte dakedy zastaví a potom dostane dôplatok.

Pohoniča stáleho už nebolo dostať. Musel si ich najímať na dni, a to moc vychodilo. Dakedy ani tak ho nedostal, a tu jeden pár, obyčajne najmladšie, zostávali na stajni. ,Keby bol Ondro doma, už by bol tu,‘ pomyslel si vše v takej tvŕdzi: ,Ale Ondro je v Pešti.‘ Bol by ho vytiahol z Pešti, ale ten nepríde. Vodí sa mu dobre a posiela žene veľké peniaze. Pravda, Jano nevedel, že posiela ešte väčšie listy a v každom ho odpytuje a pozdravuje. Kto by sa bol opovážil také pozdravenie oddať Janovi?

Tak sa minula jar, prišlo leto a statok všetok išiel na hoľu. Jano zabudol na všetko, lebo teraz juncov nemal na očiach. Paholok chodieval každú druhú nedeľu za nimi a niesol im soli. Prišli roboty okolo sien a prišla i žatva. Tí, čo v Pešti neboli usalašení, nemohli vydržať tú horúčavu. Vrátili sa radšej domov na menší zárobok, ale tiež na milší. Veselšie je to v poli žať, kosiť a hrabať, ako v zakydaných šatách maltu miešať alebo tehly vláčiť. S prvými sa dostavil Ondro. Žena ho ťažko poznala. Zapustil si bradu i fúzy a na sebe mal akési belásky a na hlave klobúčik.

„Akože je Jano?“ bola jeho prvá otázka, keď sa oholil a ako-tak obriadil. „Predal už tie nešťastné junce?“

„Ešte ich má,“ odpovedala Eva. „To je zanovit. Ten sa neudobrí.“ Eva sa veľmi premenila od tých čias, čo nebola utisnutá na Katrenu. Nebolo psoty, nechodievala už tak často do Machajov. Katrena sa konečne nedivila. Jano ich tak pourážal, že veru nemali prečo byť k nemu takí ako predtým. Len jej bolo ľúto, že nemá jej kto pokaziť to i to, keď Eva nechodí.

Ale Ondro sa úfal, že všetko privedie sa do starej koľaje. V kostole si naschvál sadol k Janovi a, pomodliac sa krátko, pozdravil ho: „Pán Boh s nami!“ A Jano mu ďakoval: „I Duch svätý!“ Nevypýtal sa ho, pravda, ako sa mu v Pešti vodilo, nestratili vôbec slova, nuž ale Jano nikdy nebol veľmi do reči.

Neminulo ani dva týždne, a tu príde do dediny hrozný chýr. Junce sa pováľali! Sprvu sa nevedelo, čie. Až tu doviedol voliar tri. Jeden z nich bol Machajov.

Jano bol užialený, akoby mu dieťa bolo umrelo. Najkrajší junec, jeho Jeleň, musel tak pochodiť! A čo bolo najkrajšieho na ňom, to si dokaličil: rohy zvalené. Keď vošiel do stajne a videl mu roh celembať popri hlave, ten istý roh, ktorý kedysi tak krásne stál, nášmu Janovi slzy vypadli. Oprel sa o junca, nariekal nad ním. ,Prečo, bože, prečo letí na mňa takáto škoda! Keby to ten alebo druhý — ale tento! Čo ja budem robiť?‘ Tu nebolo inej správy, ako rohy postaviť ako načim. A to vie iba Ondro. Neraz si už junce pováľali rohy a Ondro bol na to majster. Tak ich napravil, že by nik nebol poznal, že boli kedy pováľané. ,Preňho je to, preňho!‘ jedoval sa Jano. ,On mi porobil!‘

A keď si všetko rozložil, tu sa mu tak ukazovalo, že letí naň škoda od tých čias, čo sa s Ondrom rozkmotril. Kto to robí, ako to robí, nevedel: iba Ondra začal sa už báť. ,Nie — nech sa robí, čo chce — nezavolám ho.‘ A premýšľal, koho by zavolal. Počul kdesi, že býva starý gazda, ale to je hen v Liptovskej. ,Nezavolám, radšej nech ma to stojí majetok.‘ A vybral sa ešte tej noci do Liptovskej za tým starým.

Ondro, ktorý bol pôvodcom všetkej škody, ako si Jano myslel, ten sedel doma a istotne čakal, že ho dajú volať. Nepochyboval ani minútu, že Jano, čo ako ťažko, sám príde, alebo dakoho pošle. Vedel si predstaviť, ako Jano cíti túto škodu, a aby ju napravil, bude hotový bársčo urobiť. Ale prešlo dopoludnie a skoro večer tu, a nikto poň nechodí. Tu naraz Eva prišla s novinou veľmi podivnou.

„Jano včera večer kdesi odišiel a nikomu nepovedal, kde, ani kedy sa navráti. Katrena plakala, keď som s ňou hovorila. Zakázal jej k volu dakoho volať…“

„To ako na mňa padá, na mňa!“ dovtípil sa Ondro. „Koho iného by volala, iba mňa. Čo som mu urobil, že tak zanevral na nás? Veď som vždy len dobre chcel i pomáhal, nuž toto je odplata. Dobre, veď mu ja nepôjdem. Oj, nie, nech si nemyslí. Teraz už nie, a čo by ma desiati volali!“

Ondro bol naozaj veľmi nahnevaný, lebo ináč by sa nebol takto zariekal. I odišiel z domu a rovno do vyhne. Tam sa ho chlapi vypytovali, či už napravil juncovi Janovmu rohy. Ešte vo vyhni sa nevedelo, čo Jano urobil.

„Škoda letí naňho veľká. Junce boli hodny pol piata,“ riekol jeden.

„Viac! Takého nebolo v celom kŕdli. Ono sa to napraví, ale úhoriť na ňom nebude.“

„Ani v jeseni ho nebude priahať. Kdeže, kým sa mu roh chytí.“

„Ba či sa chytí?“ pochyboval ktorýsi. „A neodhnil, ľaľa, roh kedysi volovi, čo sa pováľal? I musel ho nebohý Polčiak na mäso predať. Čože je potom, keď raz volovi roh odhnije? Šutu nik nekúpi, iba mäsiar, alebo dáky zeman.“

„Ale tomuto sa chytí,“ vravel kováč Ondrovi. „Keď vy raz napravíte…“

„Ja som nenaprával,“ odpovedal Ondro.

„Nena…“ a kováč nedopovedal od divu. „A čo nejdete človeče? S takou vecou nehodno odkladať.“

„Ja do tisíc jazerných čertov!“ ozval sa bývalý notáriuš. „Čože ste zmysleli, keď nejdete? Už či je tak, lebo tak medzi vami, ale hoviadko zratovať treba. Jano sa nebodaj okúňa po vás poslať: lebo čosi sa vraj medzi vami skudlilo. No, ale sme kresťania — čo vidíš na druhom, čakaj na sebe. Óvi — óvi, keď ste tak neboli.“ A notáriuš bol celý pogalamutený. „Kto by sa bol nazdal, že ste taký, taký zanovit!“

Ostatní chlapi tiež Ondra nezastali, ale všetci šli doňho ako osy.

„Veď by ja šiel, ani by nečakal, či ma zavolá, ale…“ A to „ale“ nemohol dokončiť od ľútosti.

„Čože vám sadlo na nos, čo za ale!“ dobíjal doň notáriuš.

„Keď mi zakázal — hej, zakázal!“ dopovedal Ondro. „Žene svojej naručil, aby nikoho nevolala. Akože pôjdem! Ale nasilu mu pôjdem do stajne? Ešte by ma zabil — veď je to zbojník, nie človek. Taký junec! Radšej nech vyničie, akoby mňa zavolal. Povedzte, je to kresťan?“

Notáriuš krútil hlavou a hundral si čosi popod nos. To sa mu veľmi, veľmi nepáčilo. Ale Ondro aspoň to docielil, že chlapi už nedobíjali doň. Ale čo mu z toho bolo? Nič. Bolo mu smutno a ťažko, že nemôže ísť pomôcť. Bolo mu ľúto, že ho Jano pre akési pletky takto uráža. Nie — vo vyhni nemohol už vydržať. Zobral sa a išiel k židovi. Dal si naliať proti žaľu. Žiaľ sa vytrácal zo srdca a do hlavy sa usalašila akási ťarcha, takže hlava ovisla a bola by padla na zem, keby nebolo stola.

Bývalý notáriuš, človek v tých veciach vyskúsený, podobral sa pomeriť Jana a Ondra. Kým bol v úrade, neraz udobril ešte väčších hlavajov ako títo. Neraz čo prišli žalovať, vyrovnali sa pred ním a zaplatili na dobrý oldomáš. Daktorí sa pri oldomáši tak udobrili, že sa bozkávali a oblápali; iní sa nanovo pobili, že na druhý deň bolo treba znovu ich meriť a oldomáš utvrdiť. Vybral sa do Machajov, že toho krutohlavca nakriatne, ale nenašiel ho doma. Katrena nevedela, kde sa podel, iba to vedela, že k juncovi nemá volať nikoho.

„Nuž tak!“ jedoval sa notáriuš. „Bude on tak! No, počkaj! My zavoláme sami na tie rohy majstra. Ondro var len pôjde: no, Ondro pôjde, človek je dobrý a výslužný. A keď rohy budú napravené a Janovi sa to nebude páčiť — nech! Nech si to pokazí potom sám…“

A ako rozsúdil, tak i spravil. Zavolal dakoľko prednejších gazdov a šiel k Ondrovi. Nenašiel ho doma. Hľadali ho všade, najmä po krčmách — i našli ho u Mochúľa, ako spal, s hlavou na táfli opretou.

„No, tento tiež nič nespraví,“ smial sa notáriuš. „On sám sa pováľal, museli by sme najprv jeho vykurovať.“ A kurovali ho tak, že ho doviedli domov a uložili do slamy. Tam mal najprv vytriezvieť.

Jano neborák darmo šiel do Liptovskej. Prvý gazda, u ktorého sa vyzvedal, kto tu napráva pováľané rohy, poradil mu — Ondra Puchora.

„A dákeho iného neznáte? Veď bol akýsi starý chlap…“

„Ja — ten je už zo šesť rokov v zemi. Ja, starý Michal, ten bol nad Puchora, i nad všetkých. Musíte už len na Puchorovi pristať.“

Šiel na druhú dedinu, lebo neveril, že by tu nebolo iného majstra — a tu mu tiež Ondra poradili. Ondro mal tu všade veľmi dobrý chýr.

Večer ľahol u jedného gazdu a nado dňom zobral sa domov. Už videl, že nebude pomoci. Ondra volať, to radšej nikoho. Oželel junca.

Bol už deň, keď dochodil do dediny. ,Darme som sa túlal deň a dve noci,‘ vyčitoval si. ,Musím ho dať zarezať — musím…‘ A tu mu prišlo na um, že Ondro mu vždy poslúžil, a čo spolu robili, vždy im dobre vypadlo. A druhý človek by ho bol všelijako prenasledoval. ,No — nemal som ho vtedy na jarmoku odháňať. A čo som vyhral? Drotárisko mi v najtvrdšej robote utiekol. Mal som sa jeho držať, a nebolo mi toto treba…‘ Keď vstupoval do dvora pomyslel si: ,A ak ma Katrena neslúchla, ak zavolala Ondra?‘ A vidno na ňom, že by Katrenu nevyhrešil. ,Eh — čo, tá nemá toľko rozumu!‘ Pozrel k stajni, a hľa — tam sú dvere otvorené. ,Čože ich nezaprela!‘ jeduje sa Jano a kráča rovno k stajni. Ťažko mu bude pozrieť na skaličeného junca, keď mu nemôže poradiť.

Zastal vo dverách, lebo v stajni našiel neobyčajných hostí. Chlapi stáli okolo junca a držali ho, Ondro mu priväzoval medzi rohy furmu, ktorú sám bol dnes do dňa z lipového dreva vystrúhal. Ondro je veselý a komanduje chlapov. Starý notáriuš sa mu síce tiež mieša do remesla, ale na toho Ondro nič nedá.

„Budeme tu rozkazovať lebo vy, lebo ja,“ zaťal ho pred chvíľou. „Ale dvaja nie!“

A notáriuš hundral:

„No — teraz chce byť každý papľuh múdrejší od starého.“ Ale sa viac neohlásil.

Jano, ako videl túto haravaru okolo junca, tú chtivosť všetkých, veľmi sa potešil. Utiahol sa tichučko, aby ho nik nepobadal a vošiel do izby. Tam bola Katrena.

„Kto to zohnal tých chlapov?“

Katrena zmrzla.

„Ja som nie: to starý notáriuš…“ Čakala, že pôjde medzi nich a rozpráši ich. I ona by zle pochodila, a ešte keby zvedel, že im varí hriato…

„Treba ich počastovať,“ vraví muž. „Pririchtuj dačo, idem ich zavolať…“

Katrena ešte väčšmi sa zadivila, a menovite ako videla, že Jano je milý, vľúdny. Nepochválila sa, že jeho rozkaz je už zbytočný. Vošla do kuchyne akoby dačo hotovila. Ako bola sama, zložila ruky a z úst jej vyšli slová: „Chvála pánu bohu — i za toto!“

A mala za čo ďakovať, lebo o chvíľu voviedol Jano všetkých, i Ondra. A keď Katrena doniesla na stôl, čo nahotovila, tu sa rozprestrela po celom dome veľká radosť. Starý notáriuš sňal čiapku a vinšoval veľmi dlho, takže hriato, čo držal v poháriku, celkom vychladlo. Z toho vinša nezachoval som si iba koniec, a ten znel: „Nebo hněv mnohé zmutky plodí a svornosť mnohú radosť rodí.“ A všetci chlapi prikyvovali, Ondro sa nemohol zdržať a povedal: „Bohuprisám, je pravda!“ Jano, ten mlčal, ale každý videl na ňom, že to tiež cíti.

„A jej si tiež poslala dačo?“ pýtal sa Jano, vojdúc za Katrenou do kuchyne.

„Oj, a neraz!“ priznala sa Katrena. „I keď si nevedel.“

„No len, no!“ pohrozil jej prstom, ale nebolo vidno, že sa hnevá.

„Eva, ja mám predsa len dobrého muža!“ chválila sa jej na druhý deň Katrena. „Hundre, ale je takto dobrý…“

„No, nech sa len nepokazí,“ žičí jej Eva.