Za slobodu. Dramatický fragment

Predošlí. Dievčatko a chlapčok.

DIEVČATKO (vedie chlapčeka, ktorý sa za ňu skrýva).

CHLAPČOK: Ja sa bojím.

DIEVČATKO: Neboj sa! Akýže ty budeš vojak, keď sa vojakov bojíš. (Zazre strážnika, ide pred neho, urobí poklonu.) Dobrý deň, pán vojak! Či ste tu, prosím vás pekne, nevideli nášho otecka.

STRÁŽNIK: Kde? Tu?

DIEVČATKO: Áno tu na vojne.

STRÁŽNIK: Nie dietky moje zlaté, nevidel.

DIEVČATKO: Ani to by ste nám nevedeli povedať, kde by sme ho tu naišly?

STRÁŽNIK: Moje drahé deti tu medzi toľkými tisícmi vojakov ho nenajdete. A bol váš otecko na vojne?

DIEVČATKO: Áno, bol. Mamička povedala, že išiel na vojnu, bojovať za slobodu slovenského národa.

CHLAPČOK: A mal aj šablu aj koňa.

STRÁŽNIK: A mamička vaša ho neišla hľadať?

DIEVČATKO: Nie. Ona len stále plače. A keď sa opýtame, kedy sa vráti náš drahý otecko, mlčky nás povybozkáva a slzami nás pokropí.

STRÁŽNIK: Nuž a ona vás poslala, ho hľadať?

DIEVČATKO: Ój nie, my sme sa samy vybraly, aby sme svoju dobrú mamičku potešiť mohly. Či nie, bratčok môj?

BRATČOK: Ba, hej.

STRÁŽNIK: Dobre deti. Ako sa volá váš otecko?

DIEVČATKO, CHLAPČOK: Kapitáň Danský.

STRÁŽNIK (prekvapeno): Čože? Kapitáň Danský? Ach Bože, môj dobrý kapitáň Danský! (Lapí sa za čelo, o chvíľočku hľadká deti.) Moje dobré, zlaté deti toho tu nenajdete. Vráťte sa domov a potešte mamičku tým, že váš otecko je veľkým hrdinom a išiel k najvyššiemu Mocnárovi vyžiadať mamičke, vám i celému národu slovenskému lepšie časy zlatej slobody.

DIEVČATKO: To bude mať mamička radosť, že je otecko tak vyznačený a poslali ho ku najvyššiemu Mocnárovi.

CHLAPČOK (dosviedča): Veru.

DIEVČATKO: A kedy sa vráti?

STRÁŽNIK: Neviem. (Rozpačite.) To neviem. — Choďte teraz k mamičke a potešte ju! Boh vás poteš a opatruj! S Bohom!

DIEVČATKO, CHLAPČOK (urobia poklonu): S Bohom. (Odídu.)