Za slobodu. Dramatický fragment

Predošlí. Starec a Starena. (Vystúpia s ľava nesú vence a kvety, ktoré položia na hrob a prežehnajú ho.)

STAREC: Tu v tomto spoločnom hrobe medzi mnohými inými odpočíva aj náš jediný milovaný syn, naša radosť, naša nádej, naša podpora a pomoc na staré dni.

STARENA: Veru, veru tu odpočíva onemelý, studený bez materského bozku, umrel bez toho, žeby som mu bola oči zatlačila. Spi tu sladko, holubok môj zlatý!

STAREC: Vidiš, vidiš drahá moja, už sme my zasa sami, opustení ako tie dve staré vŕby nad výmoľom v pustom poli.

STARENA: Ach, čo som sa len namodlila, aby nám Pán Boh dieťa popriaľ… On ráčil vyslyšať moju skrúšenú modlitbu a až v pozdných rokoch ráčil nám popriať syna zdravého, pekného a dobrého.

STAREC: To máš pravdu. Podarenejšieho šuhaja u nás nebolo.

STARENA: Ach, čo sme mali radosti s neho, koľko pekných nádejí a teraz? (Plače.)

STAREC: Neplač, ženo moja, neplač! Najkrajšie ráno nevráti dňa predošlého. Čo raz uplynulo, nevráti sa viac. V krušnej chvíle života, keď myslíš, že žiadon človek nevie ťa viac potešiť, urob niečo dobrého, šľachetného a pocítiš záblesk útechy a uspokojenia.

STARENA: A čože môžem ja dobrého urobiť?

STAREC: Obetuj smrť syna svojho Bohu a dobru človečenstva. On zomrel čo hrdina za dobro iných. On padol čo víťaz za spásu slovenského národa a slovenského ľudu. Smrť to zaiste krásna a vznešená.

STARENA: A predsa necháva nezahojiteľnú ranu v srdci matky.

STAREC: Bolí teba, bolí mňa. Čo však robiť? Pán Boh dal, Pán Boh vzal.

STARENA: Budiž Jeho svaté méno pochválené. (Utre slzy.) Nech mu je ľahká rodná zem a vďačná pamäť v národe.

STAREC: Za jehož slobodu statne bojoval a hrdinsky padol.

STAREC, STARENA: Odpočívaj v pokoji! S Bohom! (Prežehnajú hrob a odstúpia od neho.)