Za slobodu. Dramatický fragment

Predošlí bez detí. Dievčina.

STRÁŽNIK (chodí úzadím javišťa).

DIEVČINA (ostýchavo vystúpi a bojazlivo sa obzerá): Či som dobre trafila? (Hovorí pre seba.)

STRÁŽNIK: No, čo je?

DIEVČINA (ľakne sa): Ach, Bože!

STRÁŽNIK: Čo ťa sem vedie, v tieto miesta boja a smrti, švarná dievčina?

DIEVČINA (ostýchave): Láska.

STRÁŽNIK: Láska? Či máš azda svojho milého na vojne?

DIEVČINA: Mám, veru mám svojho Martina. Milovali sme sa ako pár holubov a keď sme sa mali sobierať, vypukla vojna a on musel rukovať.

STRÁŽNIK: Škoda lásky! Ten samý pád, čo môj…

DIEVČINA: Ej škoda, veru škoda! Naša láska bola ako tá najkrajšia, najvznešenejšia modlitba. A teraz ani neviem, kde je… Oj a mne div srdce nepukne za ním.

STRÁŽNIK: Verím, že ti to bôľ.

DIEVČINA: Zprvu sme si písávali a vernú lásku v listoch sľubovali. Zrazu prestaly listy dochádzať a teraz už dva roky o ňom ničoho neviem. (Utiera oči.)

STRÁŽNIK: Úbohá dievčina! Ja cítim s tebou ztratu lásky.

DIEVČINA: Zlí ľudia nepriali našej láske, závideli nám naše šťastie a teraz vymýšľajú, že ho už niet, že ho na vojne zabili, že vraj to tak páni z vojny do obce písali. No však to nie je pravda?

STRÁŽNIK: Ja neviem. Stáva sa všeličo.

DIEVČINA: Ľudia sú zlí, roztrubujú to preto, lebo chcú, aby som sa za iného vydala, ale ja len Martina ľúbim, tomu ostanem vernou až do smrti.

STRÁŽNIK: Ako sa volal priezviskom tvoj Martin?

DIEVČINA: Likavec.

STRÁŽNIK (zdeseno): Martin Likavec? Môj dobre známy… Dievčina moja, tak ma to bolí, že práve ja musím ti tú smutnú pravdu povedať, že Martin tvoj padol ako hrdina za slobodu. Posledné jeho slovo bolo tvoje meno a posledný vzdych, posledný tlkot srdca patril tebe.

DIEVČINA (preľaknuto): Čože? Martin môj padol? Bože môj, on padol. Kde padol? Kde je pochovaný?

STRÁŽNIK: Tu leží v spoločnom hrobe, pomodli sa za jeho dušu!

DIEVČINA (zúfale skríkne): Martin môj! (Hodí sa na hrob.) Drahý môj Martin! (Slabo.) Martin!

STRÁŽNIK (utre si oči a prechádza úzadím).