Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Podhradský:
Holuby a Šulek
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 58 | čitateľov |
(V Polsku v kaštieli grófa Vchinského. Noc je. Grófka sedí pri stolíku zamyšlená; na stole svieca a list otvorený.)
GRÓFKA:
Teda ešte posledný krok.
Ešte raz k volnosti, alebo do hrobu. —
Už chudák Poliak nesmie inde zomrieť,
jako v boji za vlasť, lebo v Siberii.
Úbohá vlasť moja — hrobitov Poliakov, —
na tvojich mohylách zas budú tábore.
Ach, keď by tak teraz všeci hrdinovia,
čo v bojoch za volnosť tvoju popadali,
kosti zdvihnúť mohli a ešte raz padnúť
víťazne! —
Radšej by potom volili nestávať,
keď bude velký deň slavnieho vzkríšenia,
z víťazných hrobov! —
(Vezme list do ruky.)
To je ešte pred týždňom písanô, (číta):
„Pán Bôh s tebou, drahá moja! Naše veci dobre idú. Sto päťdesiat tisíc zbroje máme napohotove. Nášho Bihora čakáme po tieto dni s pomocou. Ja sa ešte dnes vyberám na cestu do Varšavy, pozobúdzať tam zaspalie mysli k vydobyťú utratenej slobody. Napneme ešte raz rabskie ramena, a dá Bôh, že sa teraz doplavíme ku brehom volnosti drahej. Tvoj drahý Vchinski.“ (Stane z mesta.)
Ach — ku brehom volnosti drahej…!
Dávno k ním už plávaš, o! ojčizna moja:
Ale jak šteniatko do rieky hodenô.
Keď si ho hospodár umieniu utopiť
na brehu zastane, jak sa topí, hladieť.
Ono ale pokým kvapôčku sily má,
nožičkami svojmi vesluje vždy k brehom,
na ktorých mučitel so založenými
rukami si stojí, s nepohnutým srdcom.
A keď sa už ma na travničok dostat,
zas ho ešte ďalej do vody zahodí —
O, Poliaci! Poliaci!
Najdete-li kedy stratenú mať vašu?
Jak mladí jelení hladajú mať svoju
keď im ju tam v horách na hone zabili,
tak vy doráňanú vlasť svoju hladáte,
a tým istým strelcom do ciela padáte —
(Vo vedľajšej izbe začne hudba hrať.)
Drahô dieťa moje, nevieš, čo sa robí,
raduj sa len, raduj na deň tvojho mena
Kto vie, kde ho môžeš na takto rok sláviť
(Klementína a jedna kamarátka pribehnú z bočnej izby.)
KLEMENTÍNA:
Mamušenko tak sa dobre zabávame,
už sme všetkie krakoviaky vyspievali.
KAMARÁTKA:
Ešte som ťa nikda tak veselú nevidela.
GRÓFKA:
No len sa veselte —
kto zná, jakie dni vás buducne čakajú
(Hudba vždy hraje.)
KAMARÁTKA:
Dnes je síce piatok, aby sme v nedelu
neplakali, Klementínko
KLEMENTÍNA (veselo):
Ej, čo tam do piatku.
Teraz sa radujme, pokým nám ružičky
podzim nepotrhá. My, kde len pozrieme,
žalosť mosí utiecť, jak rosa pred slnkom
GRÓFKA:
Keby ťa tu teraz otec mohou vidieť
tak uradovanú.
KLEMENTÍNA:
Nikda je nie doma, keď je moje meno.
Aj takto rok boli s Bihorom volakde
GRÓFKA:
Dieťa moje,
svatie povinnosti zdržujú ich z domu.
KLEMENTÍNA (veselo):
Vieš čo, mamušenko moja?
Ked sa dnes apuško s nami neveselí,
aspoň mu tu jeho pieseň zaspievame,
čo ju tak rád čuje. Zavolám aj druhie.
(Odbehne.)
KAMARÁTKA:
Jako čas ubíha. Už je pou desiatej.
A pou štvrtej bolo, ked sme sa sem zišli.
(Hudba prestane. Klementína privedie svoje kamarátky. Stanú si do kola. Grófka si sadne, začnú spievať.)
Ginie Ojczyzna, juž na przepaśc leci
Žegna was maci ukochane dzeci!
Prožna nadzieje i pochlebne mysli.
Na což smy teraz my Sarmaci wyšli!
Ginie w momencie co narodem rzadzil,
Ojciec Sarmatow swę ojczyznę zdradzil,
Ej królu, królu próźne twe zabawy,
Przišedlez ś Polska sam pierwši do zdrady.
Ej królu, królu pamiętaj to sobie,
Przidzie ten moment, že na twoim grobie
Kažem napisac tie nadgrobne slowa:
Tu leži króla wiarolomce glowa!
(Vonku na ulici počuť — bubnujú marš. Zlaknú sa a idu všeci k obloku.)
KLEMENTÍNA:
Vojskom sme obstúpení!
(Vonku počut hlas „Postoj“ — marš prestane „Zbroj na zem!“ — hrmot zbroje „Volno“.)
GRÓFKA:
Dietky moje, zle je s nami.
Idú k nám hore.
(Bihor a jedon oficier vstúpi.)
KLEMENTÍNA:
Bihor môj drahunký. (Obejme ho.)
Tak sme sa nalakali.
BIHOR:
Ešte ste hore?
KLEMENTÍNA:
Nuž veď je dnes moje meno.
Čo nevieš?
GRÓFKA:
Nadobyčajno je Klementínka naša
dnes uradovaná. (Bihorovi.)
Otec nejde?
BIHOR (zavrtí smutno hlavou a pozre na zem).
KLEMENTÍNA:
Už by sme sa boli rozišli ale keďs
aspoň ty nam prišiou nanovo začneme.
Tak nam pekne hudci naši vyhrávajú.
Poď medzi nás.
Ja! čie je to vojsko vonku? Načo je to?
GRÓFKA:
No choďte len teraz, až si vypočinie.
(Všetkie odídu.)
KLEMENTÍNA (v odchode):
Príďže ale skoro k nám.
GRÓFKA:
Hovor, syn môj, hovor, kdeže ti je otec.
BIHOR:
Drahá mať moja! (V bočnej izbe hudba.)
Otec môj šiou k otcom.
GRÓFKA:
Jasnejšie, preboha! Čo sa stalo?
BIHOR:
Zmužilosť, mať moja; aj dobrý chýr nesiem.
OFICIER:
Aby nezvedela Klementínka razom,
prejdime do bočnej izby.
(Odídu. Dvaja sluhovia prídu.)
PRVÝ SLUHA:
Boli ste prítomní?
DRUHÝ SLUHA:
Bou.
PRVÝ SLUHA:
Pred mladou grófkou nič nespomínajte.
Keby to počula, zomrela by zaraz.
Otca velmo mala ráda.
DRUHÝ SLUHA:
Už som vela prežiu.
Ale na tak smutný výjav oči moje
nikda nehladeli. (Hudba v izbe prestane.)
Pred šiestou sa ráno zbehou lud k temnici
a vyprovadzau ho na popravnô mesto.
Jak ho stínať mali — pekne sa odberau
od všetkieho ludu,
a potom zakvíliu nad Polskej osudom.
Jakby sa bou drobný dáždik z neba pustiu —
všetko nariekalo. —
PRVÝ SLUHA:
Jakože padou cisárským do rúk?
DRUHÝ SLUHA:
Šiou do Varšavy, lud k povstaňú budiť.
Moseu byť zradený, v ceste ho chytili.
PRVÝ SLUHA:
Bihor má moc vojska sebou.
Grófka s Klementínou pôjdu tej noci preč.
DRUHÝ SLUHA:
Istejšie, keď sa odstrania.
Neviete, kde sa poberajú?
PRVÝ SLUHA:
Do Uhorskej.
DRUHÝ SLUHA:
Tam budú bezpečnie.
(Bihor, Grófka, Klementína, Oficier prídu.)
KLEMENTÍNA:
Aleže nám aspoň často dopisujte.
Aj s apuškom.
BIHOR:
Opustíte teda do času vlasť vašu,
až vás sem víťazná zástava zavolá.
Ešte chcú Poliaci za ojčiznu svoju
na mohylách otcov zomierať, víťaziť.
Jestli snád do hrobu — kde živí ležíme —
podá Bôh k pomoci ruku Poliakovi,
a slnko slobody osvieti vlasť túto;
Zas sa tu zhladáme, kde sa včil lúčime.
Zanaháte teda tieto grófske hrady,
ščastia nach vás vodí, vás tam a nás tady.
(Obejme matku. — Klementíne.)
A ty, sestra moja, drahá Klementínko!
(Obejme ju.)
Keď ma snád vrah vlasti tam v poli zabije,
keď počuješ ten chýr, že ti brat nežije,
nach ti srdco tvoje neraní má strata,
táto smrť ovenčí slávou tvojho brata;
(Klementína zakryje si oči, plače.)
Z krásnych očou slzy nevylevaj za mňou. —
Nesmieš-li sa asnad viác do vlasti vrátiť,
podaj mládencovi ruku v cudzom kraji
a ži s nim veselo v krátkom raji sveta.
Nevinnie ružičky v mladej tvári tvojej
nech kvitnú pre toho, čo ťa s nebom spojí.
V lóne takieho si dni života oslaď.
A na grófsky tvoj stav v citoch lásky nehlaď.
Najde-li v ňom srdco blahej lásky vodca,
nach je trebars synom chudobnieho otca.
Veď sama skušuješ; biedni blaze žijú,
keď do grófskych hradov hromy divo bijú. —
Tento prsteň prijmi — je od tvojho otca,
tu ti ho posiela na večnú pamiátku.
(Všeci preč. O chvílku počuť vonku hlas.)
„Pozor!“ —
„Zbroj hore!“ —
„Marš!“ —
(Muzika marš hraje, ktorý pomály v ďälakosti umlka.)
Opona spadne
(Myjava. Izba Jána Kaifáša. Pri dverách visí stará flinta, korbáč, sekera. Nad postelou pištol. Na stolíku kalamár, Biblia, kalendár. Jedna vysoká armara, na nej napísanô „Bibliotheka“. Kaifáš a Černobel sú v izbe, posledný je na odchode s listom. Holuby stojí po boku.)
KAIFÁŠ:
Nuž, rogo, domine Černobel, zanesete tento lístek pánu komisárowi. A powíte mu mojim jmenem, že skazujem služby, aby s mojim dlužníkem zhola žádneho milosrdenstwí neměl, a co nejprisnejí wedle zákonu pokračowal. Grunt sedlákowi nechť wylicituje, trebars jako lacino. Když mu tam bude prekladat — co ja wím co, že není tolik dlužen, jak bude se swými sirotami, kam sa podeje; když začnú malé deti naríkati a prosit — a co ja wím co wšecko — na to nechť nie nedbá. Slawná pánska stolice odsoudila — konec.
ČERNOBEL:
Ach, ja myslím, pán komisár neni tak měkého srdce, žeby se dal tam slzám pohnouti. Nemá srdce z wosku.
HOLUBY (po strane):
Och, to nie. Taký kamenčok tam sedí pánu komisárovi, kde druhí ludia srdco mávajú, jako aj vám obom.
ČERNOBEL (zazre cez oblok Šuleka, potajmo Kaifášovi):
Přichází Šulek, suplikuje na prešpurské alumneum. To je také weliký Slowák, a k tomu štúrista a hurbanista.
KAIFÁŠ (po strane):
Dobře; dostane swoje.
(Černobel preč. Na dverách zaklope.)
Szabad!
ŠULEK (vstúpi):
Služobník ponížený.
KAIFÁŠ:
Servus.
ŠULEK:
Prešporský suplikant. (Pokloní sa.)
KAIFÁŠ:
Ukážte knižku. (Knižku prezerá — medzitým.)
ŠULEK (podáva si s Holubym ruky):
Čo tu robíš?
HOLUBY (polohlasne):
Priniesou som list od otca, čakám na odpoveď.
KAIFÁŠ:
Jakože tam stoja školy? Cože predkladají páni profesores?
ŠULEK:
Najradšej počúvame filozofickie prednášenia pána Michnayho, a estetiku pána Schroera.
KAIFÁŠ:
Tak tehdy filosofie a estetika má swé milowníky…? Rogo, to nic do žiwota nesahá. Tí filosofové rogo, to byli všecko blázni, a Kant byl nejwětší. Nač je to komu, když do úradu wstoupí. Dobrá morálka a ekonomie by se měli na akadémiách proponowati. — Ná, ta estetika, to je prám k ničemu. Z toho člowěk nikdy osohu newezme. Já sem tohoto studium aspon nikdy nebyl milowníkem.
ŠULEK:
Ach, ba už estetika je ver len samo sebou peknô študium.
KAIFÁŠ:
Komu se líbí, wšak ono jest, ale ja aspon, co se estetických predmetů týká, — werše, obraze, zpěw, muziku, ani slyšet, ani widěti nemůžem. Ani w kwetoch napríklad, jako mnozí, ja žádné oblíbení nenacházím.
HOLUBY (po strane):
Ten misí byť mutkov brat. Tomu je jedno, červenú ružičku alebo dudkovo hniezdo pod nos.
ŠULEK:
Spolu asnad ráčíte v hlúbaňu historie mať radosť.
KAIFÁŠ:
W historii se ono někdy najde pěkný mrawný priklad sice — ostatně ale (rukou opovrženo hodí). Co ja mám napríklad ze spisů Kollárowých? Co mi z toho príjde, byli-li předtým Slowáci w Italii, neb ne? Anebo jeho zpěwanky… k čemu je to? Ja když slyším moje žnice w poli zpiwati, hned radeji se odstraním.
HOLUBY (po strane):
Nikda som ešte takieho stvora neslýchau. Ten sa bojí, keď si Slovenky w poli veselo spievajú, jako pes mesiačka, keď si v noci svieti. (Nahlas.) Já zas keď počujem až za piatym vrchom v desiatej doline, že dievčatko spieva, ozlomkrky járky preskakujem a celý som uchom.
ŠULEK:
Aby som ostatnie zamlčau, ale Spievanky Kollárove, pokým ludia luďmi budú, vždy sa páčiť budú.
KAIFÁŠ (prejde sa cez izbu):
A Ustaw slowenský trwá ješte?
ŠULEK:
Ej, to by smutno bolo, aby len trvať mau.
KAIFÁŠ:
Ale tá zberba šturowská, co tu trpáčinu, tu liptowčinu z bahna počala wytahovati, již wystrizwěla?
ŠULEK:
Pane, odbavte ma. O tomto predmete nemám s vámi reči. (Pani farárka vstúpi, milá, švárna, utrápená osoba.)
FARÁRKA (slabým hlasom):
Nemohou by si mi…
KAIFÁŠ (surovo):
No! co zas?
FARÁRKA:
Osem krajciarov do apatieky.
KAIFÁŠ (s krikom):
Nedal sem ti pred wčerem tri groše na léky? Zas jen dat a dat. Ani neožíwáš, ani neskapáváš. Odstrán sa!
(Farárka odíde.) Já, rogo, pracujem na jednom díle — jíž sedemnáctě let. (Ide ku stolíku, vezme do ruky Bibliu, z ktorej plno papieru popisanieho von trčí.) W latínské a biblické řeči.
(Jedna žena príde v plachte.)
ŽENA:
Pán Bôh daj dobrý deň.
KAIFÁŠ:
Prinesla ste všecko?
ŽENA:
Prosím pekne, vaša milosť, sedmák mi chybuje. (Dá mu peňáze.)
KAIFÁŠ:
Ja sem wám krst statečně wykonal. (Strhne jej z hlavy plachtu.) Tento záloh tu zůstane. Choďte s Pánem Bohem.
(Žena odíde.)
Tu rogo tak můsí člowěk pokračowati. (Položí plachtu.) — Jako prawím, sedemnáctě let pracujem jíž na tom díle. Ale — — —
(Jedon otrhaný sedliak v nohavicách vstúpi bez kabáta.)
SEDLIAK:
Tu vám nesiem tých šesť grošov za ten ženin pohräb. Prišiou som si pre ten záloh.
KAIFÁŠ (prijme peňáze):
Wčil nemám kedy. Prijdi ráno.
SEDLIAK:
Keď je už zima bez kabáta.
KAIFÁŠ:
Choď s Bohem!
(Sedliak sa za uchom poškriabe.)
SEDLIAK:
Ukiažte mi ho aspoň.
KAIFÁŠ (dupne nohou):
Ráno ho dostaneš!
(Sedliak utečie von.)
HOLUBY:
Prečože prácu vašu neráčite vydať?
KAIFÁŠ (usmeje sa — rád je):
Jaj, rogo, takowéto dílo wydati, neni na tyto čase. Naš wěk jest k těm ideám ješte nezralý. Jest to predmět náboženský. Já to zhluboka rýpem.
HOLUBY:
Tam by sa vám teda dobre dali použiť mnohie myšlienky z Hurbanovej „Únie“.
KAIFÁŠ (mrzuto):
Hurban je primladý; do takowých wěcí se neměl ješte chytat.
ŠULEK (po strane):
Najlepšie. — Starí nerobia nič, a mladí sa primladí, nach tiež postávajú. Potom sa už svet ľahšie zosmradí, jak tichá barina.
(Kostolník prijde.)
KOSTOLNÍK:
Už sa tu s tým sobášom.
KAIFÁŠ:
Mají všecky peníze?
KOSTOLNÍK:
Majú.
KAIFÁŠ:
Všecky?
KOSTOLNÍK:
Všetkie.
KAIFÁŠ:
Widěl ste?
KOSTOLNÍK:
Videu som dobre.
KAIFÁŠ (Šulekovi a Holubymu):
Zabawte se máličko. (S kostolníkom preč.)
ŠULEK:
Ale či si slýchau dakedy o takomto človečisku? Bez všetkieho charakteru.
HOLUBY:
Tak! bračok, ten ti za groš blchu vymiškuje.
ŠULEK:
Ba ani človek nevie kde, u koho je! Flinta, pištol, korbáč, sekera. — — —
HOLUBY:
To ti má byť kňaz.
ŠULEK:
Chudiatko! Aj ta jeho milá, švárna ženička, mosí mať tri svety.
HOLUBY:
Ej ver, nebožiatko, tá sa zle modlila. A vidíš, nožom by si pre ňu krk podrezau, tak sa o ňu bojí. A predca jej zle robí. — Ale, pozrimeže, čo to spisuje? Za sedemnásť rokov mohou len volačo načiarať. (Otvoria bibliu.)
ŠULEK:
Čo by taký odrodilec dobrieho popísau, ktorý o svojom národe tak lahko hovorí, zo slovenskej reči úšklebky robí, vo vlastnom národe potešenia nemá, tam v reči latínskej vraj píše, v cudzích, mrtvých živloch žije radšej, a to preto, aby len v svojom vlastnom žiť nemoseu. Takýto padúch zošklivi sa každiemu, jako zosmradená ryba, ktorá sa sama von z mora na brehy vyhodila. — Čože je tu asi? (Číta.) „Celých trináct roků sem hluboce skůmal, chtěje sobě o newyzpytatedlných tajnostěch božích a nepochopitedlných prawdách jeho jasné důwodné přeswědčení wydobiti; (Holuby vytiahne jednu cedulku z Biblie, hlädí do nej) až konečné naleznul sem — — —“
HOLUBY: (päsťou buchne na stôl):
Sem pozri! (Dá mu cedulku.)
ŠULEK (číta):[2]
„Jesus Christus quaesivit prius regnum terrenum; sed quum illud“ — Neslýchaná bohopráznost! „… et ideo etiam crufixus est.“ — Neslýchaná bohopráznost!! (Hodí o stôl všetko.) Pohan keď v žabu verí, aspoň táto viera je mu svatá. Ale toto!! — — —
HOLUBY:
Keď nebou hrom tedy u frajerky, keď toto čmárau, nach nejsom, čo som.
ŠULEK:
Ale takô volačo! A ešte to v Biblii držať!
HOLUBY:
Spálme mu to. Netrpme to v svatých týchto knihách.
ŠULEK:
Máš živý oheň?
HOLUBY:
Mám.
ŠULEK:
Zapál!
(Vytrasú papiere z Biblie, a naprostried izby to spália.)
ŠULEK (hladiac na plameň):
Všetkie strely, namierenie do svatieho trónu božieho a do národu nášho, — takýto pohrab mať budú!
HOLUBY (hlädí na „Bibliotheku“):
Ale bračok — kuknimeže do tejto velikej bibliotéky. Aby on telko peňazí na knihy vydau — — — ja by som mau vôlu pochybovať. A zdediť volakde?… kto by mu čo poručiu. —
ŠULEK:
Jaj, nahajme mu to. Už mám všetkieho dosť.
HOLUBY:
Ale, predca len; aby sme videli, má-li ozaj jakú slovenskú knižočku. (Ide, chce otvoriť armaru, chytí klúč, — vtom sa dvere do izby otvárajú.)
ŠULEK:
Nahajže! Už ide.
(Dverma vstúpi predošlý sedliak bez kabáta.)
SEDLIAK:
Nože, prosím pekne, dajte mi môj kabát. Veď som vyplatiu šesť grošov. Zima mi je.
ŠULEK:
Môj drahý človek, my nevieme, kde vám je. Až pán farár prijde.
SEDLIAK:
Hen v tej blabilotieki držia náš pán tatičko zálohe. (Ukiaže na armaru.)
(Holuby otvorí bibliotéku. Visí tam starý kabát, nohavice, čiapka, kasanice, plachty, atď. Naspodku leží jedna knižka.)
SEDLIAK: (skočí, vychytí svoj kabát):
Toto je môj! (Utečie s ním von dvermi s radosťou — Holuby a Šulek zahladia sa na tento starých hábov sklad.)
HOLUBY:
Jakých sto bohov je toto?! Čo sa to za knihy? — Nach sa na baraní roh obrátim, ale takejto vazby som ešte len nevideu. (Vytiahne tu jednu knižku.) Toto je „Strauss“ „Das Leben Jesu“. (Položí ju — vytiahne a pozerá jednu čiapku.) Táto knižočka — by skoro vyzerala jako mlynárska čiapka. (Pozerá do nej a preberá v chlpoch.) Nie sa na nej mole? — (Odloží a vytiahne starie nohavice s remeňom.) Čože bude toto za lexikon? (Pozerá jednu cedulku, čo je na rozporku pripiatá.) Tu je volajaký paragraf. To sa tuším žalmy, žalm šiesty, verš druhý — či čo. (Lepšie kukne.) „Žalny Pavel z kopaníc: dlžen je za krst 6 grošov a 2 gr.“ (Vytiahne jedon ženský mentík so záponami.) Toto bude istotne domová postilla; lebo má aj zápony.
(Kaifáš vstúpi.)
KAIFÁŠ:
Perversi pueri!! Jaká to opovážlivosť! (Trasie sa.)
HOLUBY:
Čítali sme trocha vo vašej bibliotéce.
ŠULEK:
Vidím vás už v svetle,
krvosmädná pijavico úbohieho ludu!
Tu je hrstka prachu, dielo vášho života.
Vy kvintesencio bohazaklíňačov!
Hanbite sa!
Vám šerhuv kyják, nie kalich do ruky.
Keď v neskorších dobách, úbohý môj národ
z potupnej škrupiny k sláve sa vykluje, —
že ste synov jeho zberbou menovali,
a na reč jeho — kydali potupu:
Psy nad vaším hrobom vám zavýjať budú,
že ste boli zradcom božim, šerhou svojho ludu!
(Holuby a Šulek preč. Kaifáš behá po izbe.)
KAIFÁŠ:
Opovážlivie chlapčiská! — Počkaj! — Dohoní vás pomsta moja. — Dobre, že tu má suplikantskú knižku. — Kde má 1 forint napíšem sedem, alebo štyri. Pošlem to profesorom. Verenô bude mne. Nebude mať tolko peňazí. Vyhodia ho zo škôl. (Sedne a píše.)
Opona spadne
(Považia. Kopanice. Jedna chudobná chalupa, vňutri spievajú.)
Wšickní, jenž skládají w Pánu swé daufání, stálí zůstawají wždycky bez přestání. Jako Sion stálý jest wždycky, wěky po wšecky.
Nebo obweselí Pán svých milowníkůw, Byť dlauho trpěli zlosti ukrutníkůw, a přijdě rychle k spomožení w jejích saužení.
(Prijde bubeník s bubnom, fiškál, komisár, notár, hajdúch, richtár a jedon sedliak. Zastanú pred chalupou; bubnuje na licitáciu. — Vňutri spev prestane. Hospodár, matka, 16-ročná céra, syn a malá Betuška vyjdu z chyže von.)
FIŠKÁL:
Ktorý je hospodár domu?
HOSPODÁR (v otrhanom rúchu strhne čiapku):
Ja som, prosím ponížene.
FIŠKÁL:
Tu sa vám teraz dom predá aj so živnosťou, jak nezložíte hned, čo ste dlužen.
HOSPODÁR:
Prosím ponížene, komu som čo dlužen?
(Žena, céra, syn, slzy utierajú. Betuška sa prituluje k materi. Z druhej strany prijde hrba sedliakov; zostanú spozďaleky stáť.)
FIŠKÁL:
Pánu Kaifášovi ste dlužen 200 forintov 59 gr.
HOSPODÁR:
Ej, prosím ponížene, nie, som len 55 forintov. A tie chcem pekne-krásne zaplatiť, šak ešte za to stojím. A z mojej živnosti za 800 forintov nikomu nevystúpim.
KOMISÁR:
Mamlas! Jako to hovoríš! Nikomu nevystúpim. Ešte jedno takô slovo, hned máš dvanást palíc.
(Žena, céra, syn pristúpia so založenými rukami.)
ŽENA:
Ej, prosím ponížene, vyplatíme všetko pomaličky.
KOMISÁR:
Ebatta!! Nič pomaličky! Termin už prešiou. Bubnuj!
(Bubnuje.)
Dvästo zlatých ponajprv! Kto dá viac…!
ŽENA, DETI:
Bože môj! (Zalamujú rukami, Betuška sa matky drží.) Bože môj! Kde sa podejeme.
KOMISÁR:
Dvästo zlatých! ponajprv! — (Prestávka) Dvästo zlatých! Kto dá? —
(Sedliaci sa odvracajú tvárami.)
Teda sto osemdesiat! Kto dá viac! — Sto osemdesiat ponajprv!
(Sedliakom.) No, chlapi! Kto má vôlu? Za sto osemdesiat zlatých celú živnosť aj s domom. Zajtra dostanete za ňu tisíc zlatých.
JEDON ZO SEDLIAKOV:
A čo sme jakživ chleba nevideli.
DRUHÝ SEDLIAK:
Snad sme si svedomia u Žida kúpili.
SEDLIAK (čo s pánmi prišiou):
Ja dám sto deväťdesiat.
(Žena, deti zakryjú tváre, plačú.)
SEDLIACI:
Vezmi si len na dušu.
FIŠKÁL (s hnevom):
Kto nemá vôle, nach mlčí. Licituvať každiemu slobodno. Ja dám dvesto zlatých. (Ohnivo.) Ponajprv! (Šulek jako suplikant s koženou tanistrou ide cestou, zastaví sa.) A keď nikto nedá viac, za dvesto mi zostane živnosť aj s chalupou.
HOSPODÁR (potešuje ženu, deti):
Neplačte, dietky moje. Bohu poručeno. Pán Bôh nás neopustí.
(Šulek ide bližej.)
FIŠKÁL:
Dvästo zlatých už ja dávam. Ponajprv. Nikto viac? — Dvästo zlatých po druhô! Dvesto zlatých po druhô! Nikto nedá viac?… Dvästo zlatých — po druhô! Nikto viac?! Dvästo zlatých po —
ŠULEK:
Dvästo jedon zlatý!
KOMISÁR:
Dvästo jedon zlatý ponajprv!
(Žena, deti, Betuška klaknú pred Šulekom, zložia ruky.)
ŽENA:
Nerobte nám to, kde sa po-de-je-me?
HOSPODÁR (Šulekovi):
Môj dobrý človek, kedy som vám ublížiu?
KOMISÁR:
Dvästo jedon zlatý, ponajprv!
CÉRA ŠESTNÁSŤROČNÁ (klačiac):
Buďte milosrdný: vám z očou dobrota hladí.
ŠULEK:
Odstráňte sa.
(Stanú.)
JEDON MEDZI SEDLIAKMI:
No nachže ti zhoria na duši. Vezmi si ich na svedomia.
KOMISÁR:
Dvästo jedon zlatý ponajprv! Kto dá viac? — Dvästo jedon zlatý po druhô! Nikto viac? — Dvästo jedon zlatý po tretie! (Zabubnuje). Richtáru, prineste klúč od izby a od síne. Odevzdáme tomuto pánovi. A za dve hodiny týchto vyhádžete, jak sa nevypracú. (Richtár ide pro klúče. Komisár vytiahne odevzdávku a tužku.) Prosím za meno.
ŠULEK:
Pavel Pelikán.
(Komisár vpisuje. Šulek vytiahne z tanistre peňáze a dá komisárovi.)
KOMISÁR:
Tu je odevzdávka. Nikda ste, pane, nič lepšie nekúpiu.
RICHTÁR (prijde naspak):
Pán urodzený, tam nieto klučov, len takie žinky sa tam na dverách.
KOMISÁR:
No, nič to.
(Komisár, fiškál, atd. preč. Sedliaci a Šulek zostanú.)
ŠULEK:
No, chvála Pánu Bohu! Níkda som tak dobre nekúpiu. (Sedliakom.) Moc je k tejto chyži rôl? (Sedliaci, hospodár, žena, atd. odídu. Malá Betuška zostane.)
ŠULEK (Betuše):
A ty, dievčatko, čie si? (Chytí ju za ruku a pohladí.) Si uplakanô? Jako ti je?
BETUŠKA (žalostno):
Betuška. Aj ja som z tejto chyžky.
ŠULEK:
A vieš, čia je teraz táto chyžka?
BETUŠKA:
Viem; kúpili ste si ju. (Zďälaka pohrmí.) Pohrmieva; v noci bude dáždik pršať. Nenahali by ste nás tu ešte prenocuvať? Nič vám nevezneme.
(Šulek sedne si na jedon kameň, Betušku si položí na klín, a rukou ju obejme. Sedliaci, otec, matka, syn, céra prijdu spátky, hlädia na Šuleka. — Šulek Betušce):
ŠULEK:
A či sa ma nebojíš? (Pritisne ju k sebe.)
BETUŠKA (položí si mu hlavičku na prsa):
Ja neviem. — Jedla by som.
ŠULEK:
Máte doma chlebíčok?
BETUŠKA:
Nemáme. Nemáte kúštičok v tanistierce?
ŠULEK (pohladí ju, položí na zem, stane):
Ach, lud môj! lud môj! Úbohý lud môj!
Osud tvoj, oceán ladový roztopí,
a šlechetných duchov k pomste vyvoláva.
Kedyže uderíš, pounočná hodino,
čo berly v rukách zlým duchom rozlámeš!
(Odevzdávku roztrhá, hodí na zem.)
Prebývajte s Bohom, dobrí ludia moji!
Žite tu pokojno s dietkami vašimi,
užívajte všetko, jak ste užívali,
a nezabudnite, —
že máte moc bratov, čo im za vás srdco
ušlechtilô bije. — Zbohom, drahí moji!
(Preč.)
(Všetci hlädia za ním. Pozerajú jedon na druhieho.)
Opona spadne
(Považia. Malá huština okolo Váhu. Šulek vystúpi.)
ŠULEK:
V objaťú švárnej,
že sa vraj najblažšie života hodiny:
Tak všeci hovoria, čo to už skúsili. —
Čo cíti mládenec pri boku dievčatka, — — —
jaká mu blaženosť svieti z líčok švárnych — — —
Týmto citom ešte som ranený nebou:
Trebars tuším v duchu blaženosť neznámu. —
Ale jakie má Stvoriteľ tam v nebi radosti,
z tých som mu uchytiu jednu pouhodinku.
Dvästo jedon zlatý, pouhodinka v nebi!
Nebožátka!
Ja som skoro omdleu v žiáloch a v radosti,
a jim slzy tiekli od srdca vďačnosti —
v nebeských citoch umlkli sme všeci. —
— Ale dneska ešte do Lubiny k môjmu Holubymu. Zajtra predo dňom na Javorinu, „Orla Tatranskieho“ vítať, a nášmu Ludovítovi tam z vrcholu Javoriny srdočnô „Bôh ti pomáhaj!“ zavolať. Darmo je, ale nevládzem; telo odpočinúť žiada. (Sedne si na zem, tanistru zloží.) — Už som teraz chudobnejším gavalierom, nebojím sa, že ma velmo okradnú. Ale jakáže bude teraz v Prešporku — „vydaj počeť z vladárstva svojho!“ Tam ma s týmto slovom privítajú. S pravdou vynsť nesmiem, ináč by tým nebožiatkám zas len živnosť odpredali. Dvästo jedon zlatý som ta dau. V tanistre mám ešte sto zlatých. Sto zlatých je mojích. (Slabším hlasom.) Sto zlatých mi chybuje — — — (Drieme — ľahne si, zaspie. Vetor fučí.)
(Za divadlom počuť hlas.) „Hej! Hej!! — len po jednomže berte!“ (Vetor sa dvíha. — O chvílku pribehnú traja chlapci a jedno malô dievča s kolébečkou. Jedon chlapec má v ruke vtáče hniezdo a zabitieho vtáka. Bežia k lavej strane; zastanú hlädieť do Váhu.)
PRVÝ CHLAPEC:
Vidíš!… už spadlo do Váhu.
DRUHÝ CHLAPEC:
Ja ho nevidím.
PRVÝ CHLAPEC:
Nevidíš? Hen!
DRUHÝ CHLAPEC:
Aha! — Už utonulo. —
(Hlädia chvílku. Prezerajú zabitieho vtáka.)
PRVÝ CHLAPEC:
Ej, či je peknô.
DRUHÝ CHLAPEC:
Jako si pekne vyskakuvau po konárikoch a spievau. Ale, odrazu ti ho zacieliu, hned spadou z haluzi.
PRVÝ CHLAPEC:
Ukiaž; kde je postrelený.
TRETÍ CHLAPEC (čo má vtáka a hniezdo):
Kriedelko má postrelenô. (Prezerajú.) Aj cez hlávku mu prešiou brok.
DIEVČATKO:
Ej, daj ne ho.
DRUHÝ CHLAPEC:
Jakoby ale nie. Chcela by si? Pravda ho radšej dáš mne?
TRETÍ CHLAPEC (dievčaťu):
Čo mi dáš zaňho?
DIEVČATKO:
Dám ti slivky.
TRETÍ CHLAPEC:
Daj mi tie bábky s kolískou, pre našu malú Anču.
DIEVČATKO:
Eej! — Nechcem. Kolébočku (pritisne ju k sebe) si ja nedám.
PRVÝ CHLAPEC:
Ja ti dám bič.
TRETÍ CHLAPEC:
Ukiaž! (Vezme bič a zapleskne nim.) Na. (Dá mu vtáka.)
DRUHÝ CHLAPEC:
Ukiaž to hniezdo; nie sa v ňom vajíčka?
TRETÍ CHLAPEC:
Veď si videu, že boli mladie!
DRUHÝ CHLAPEC:
Kolko ich bolo?
TRETÍ CHLAPEC:
Dvä. Ej, to jedno bolo švandra peknô, čo padlo do Váhu.
PRVÝ CHLAPEC:
To bola mať, čo tak obletuvala, keďs rezau tie rasochy, kde mala hniezdo.
DRUHÝ CHLAPEC:
To ich volala. Ale sama predca sa bála zblížiť; boli by sme aj ju dostali.
TRETÍ CHLAPEC:
Moc mi ale nechybelo, že som krk nevykrútiu, keď by som sa nebou zachytiu.
(Vetor zavýja.)
PRVÝ CHLAPEC:
Poďme sa umyť do Váhu, sme zakrvácení.
(V lavú stranu odídu.
Šulek sa prebudí. Sedne si.)
ŠULEK:
Bou to za sen. Jak som sa trhou. Kúpau som sa vo Váhu, a jedno mladô vtáčatko z hniezda svojho aj s matkou vyhnatô, padlo do Váhu. Matka okolo brehov plačlivo obletuvala, keď sa topilo. Ja som s ním potom na brehy vyplávau. A vtom do mňa z jasnieho neba, zo samieho slnka hrom udreu. (Položí si hlavu na lokti a drieme sediac.)
(Chlapci a dievča sa vrátia.)
DIEVČATKO (pozadku zostalo):
Počkajte ma.
PRVÝ CHLAPEC (ohlädne sa za ňou):
Nini! Pozriteže! Hen, dievča padlo do Váhu, jak ho prevážali. (Zastanú, hlädia).
DRUHÝ CHLAPEC:
Ej, chudiatko! Jako si pomáha. (Víchor silno duje.) Hen, to na brehu bude mať jeho. Jak zalamuje rukami.
TRETÍ CHLAPEC:
Nevidieť ho.
DRUHÝ CHLAPEC:
Už utonulo. Už je pod vodou! Ach, čo stojí ludu na brehu, a nikto mu nepomáha.
PRVÝ CHLAPEC:
Zas ho voda vyhodila…!
(Vetor zahučí.)
HLAS ZA DIVADLOM:
Bože môj!! Dieťa moje!#
(Víchor sa vzteká.)
ŠULEK (trhne sebou, skočí hore):
Čo to?! — To je nešťastnieho hlas. (Odbehne.)
TRETÍ CHLAPEC:
Lala! Mať chce za ním do vody skočiť. Ale ju držia. —
PRVÝ CHLAPEC:
Nini! Vidíš? Jedon pán zhodiu chytro kabát a skočiu za ním. Jak rozhŕhňa tie vlny.
DRUHÝ CHLAPEC:
Ten vie plávať! (Zdvihne malô dievča na ruky.) Pozri! Vidíš? —
PRVÝ CHLAPEC:
Čochvílka je už pri ňom. — Jáj! Už utonulo.
DRUHÝ CHLAPEC:
Aj on je už pod vodou. — (S radosťou.) Vytiahou ho! La, jak si ho do lavej ruky prechytuje.
HLAS ZA DIVADLOM:
Bôh ti pomáhaj! Šlechetný syn môj.
DRUHÝ CHLAPEC:
Jako sa s ním pekne zhovára. Do očou mu teraz hlädí; hovorí mu, aby sa nebálo. — (Víchor sa rozmáha.) Ale už nevládze, a dälako má ešte. Nevyplove k brehom. Poďme ta! (Odbehnú všeci. Tretí chlapec zostane hlädieť. — Po chvíli beží tiež. Zazre tanistru, čo Šulek nahau, zodvihne.)
TRETÍ CHLAPEC (otvorí ju; vytiahne banknoty):
Aj peňáze sa v nej! Bežím domov. (Odbehne druhou stranou. Vetor fučí.)
(Sedliaci idú od Váhu cez divadlo.)
JEDON SEDLIAK:
Ktože to môže byť?
DRUHÝ SEDLIAK:
Kto ho vie? Tam sa teraz u prievozníka preobliékajú. (Odídu.)
(Druhí sedliaci prichodia.)
JEDON SEDLIAK:
Prievozný sa utopiu?
DRUHÝ SEDLIAK:
Obidvaja, chudáci.
PRVÝ SEDLIAK:
Veď to bou len za víchor. (Preč.)
(Zas druhí sedliaci.)
JEDON SEDLIAK:
Starší pnevozník má, chudák, troje dietok. A mať len nedávno zomrela.
DRUHÝ SEDLIAK:
Ale, to je pekne od tej panej, na každô dieťa dala hneď šeststo zlatých, a okrem toho každiemu päť dukátov. (Preč.)
(Klementína, grófka Vchinska, Šulek, slúžka a jedon sluha vystúpia.)
KLEMENTÍNA:
Jako sa ti odmením? Vykupiteľ môj!
ŠULEK:
Keď sa mi neodmeníš.
GRÓFKA:
Ušlechtilý mládenčoku!
Povedz nám, kde je vlasť tvoja?
V ktorom nebi si sa zrodiu? Povec nám.
Jaková ťa mati pod srdcom nosila?
Z ktorých svetov prišious k nám;
povec, žiadaj — čo ti dám?
ŠULEK:
Len mi neber to, čo mám.
Odmena by mi odmenu odňala.
KLEMENTÍNA:
Nikda som ťa nepoznala,
ale ťa už velmo znám.
Jak sa voláš? Povec nám.
ŠULEK:
Nač je moje meno vám?
Jak sa volám, včil neznám.
KLEMENTÍNA (láskavo, prosebne):
Ach, zjavže mi meno svoje.
ŠULEK:
Daj mi odmenu.
KLEMENTÍNA:
Žiadaj, jakú?
ŠULEK:
Meno tvoje.
KLEMENTÍNA:
Klementína. — A tvoje?
ŠULEK:
Vo Váhu zostalo.
KLEMENTÍNA:
Ach, netráp nás! Povedz nám.
ŠULEK:
Dajte mi odmenu.
KLEMENTÍNA:
Žiadaj! Moje nebe dám.
ŠULEK:
Moje meno chcem;
Tvoje už mám.
KLEMENTÍNA (s láskavým žartom):
Veď hovoríš, do Váhu ti spadlo. Pre mňas, teda, prišiou oň.
ŠULEK:
Klementínkas, teda?
Plovme ešte spolu proň.
Hnevám sa na teba, môj milunký Váhu;
Uzunkie brehy máš.
S Pánom Bohom! (Odchodí.)
(Zetmí sa.)
GRÓFKA:
Neodcházaj od nás. —
Aspoň slovo ešte.
(Šulek zastane.)
My jedeme do Prešporka;
dnes budeme v Novom Meste cez noc.
Už slnko zapadlo, kdeže pôjdeš nocou,
nebuď len v nešťasťú naším dobrodincom,
zostaň s nami. My sme vždy nešťaslivie Polky.
ŠULEK:
Svatá mňa povinnosť nenahá tu meškať;
včas ráno mosím byť už na Javorine.
Ideme tam vítať Orla Tatranskieho,
a sláviť vzkríšenia reči našej v Tatrách.
KLEMENTÍNA (vytiahne zlatý prsteň z ňadier):
Pozatímne, — aspoň na pamiatku.
a na znak vďačnosti prijmi tento prsteň.
Otec mi ho poslau, keď mi ho stínali.
Milšie v svete nemám; preto ti ho dávam.
ŠULEK (vezme prsteň):
Ale čo ja tebe dám? Slovák v svojich Tatrách nič nemá krem Boha.
KLEMENTÍNKA:
Tak všetko má.
ŠULEK:
Bôh vás sprovádzaj! (Odíde.)
KLEMENTÍNA:
Javorina. Jak by sme to nezabudli? Javor, Javorina. Na javor si zmyslíme.
(Sluha prijde.)
SLUHA:
Už je do hintova zapnahnutô.
GRÓFKA:
Pán Bôh ho sem poslau. — Ani mena mu neznáme. Kde je?
(Obzerá sa.)
KLEMENTÍNA:
Ani neviem, či je človek a či angel. Tmy nám ho zakryli; meno si ukryu on.
(Preč.)
Opona spadne
(Sedliacka chyža. Starý lipový stôl pri maličkom obloku v kúte; za ním na holej lavke leží s halinou zakrytý šedivý otec chorý, pod hlavou má dakolko starých hábov. Céra jeho. Na stole kahanec horí.)
OTEC:
Dieťa moje,
ja odchodím z tohto sveta…
Už nemáš matky, a čochvíla otca,
len Boha nad sebou.
Odevzdávam ťa do jeho ochrany,
jeho sa pridŕžaj, on ťa neopustí.
Všetkých ludí si váž,
Pána Boha… najviac.
(Céra si zakryje tvár a zostane stáť pri ňom.)
(Šulek vstúpi dvermi.)
ŠULEK:
Dobrý večer! Zabludiu som, moji ludia, velká tma je. Skadial mám ísť na Javorinu? Ďälako mám do Lubiny? (Keď mu nikto neodpovieda, lepšie sa obzrie, tichým hlasom.) Je volakto chorý u vás?
CÉRA:
Otec mi zomiera.
ŠULEK:
A kde ti je mať?
CÉRA:
Zomrela.
ŠULEK:
A len takto sama ho opatruješ?
CÉRA:
Nemám nikoho.
ŠULEK:
Hovorí ešte?
CÉRA:
Už sa ledva odobrau odo mňa. Len to mi bude naveky lúto, nemohla som mu v chorobe ani len volačo teplieho spraviť. A tak si naveky žiadau, chudák.
(Vonku zavolá surový hlas: „Semká!“ — Jedon Žid s opilým hajdúchom vstúpia dnu.)
ŽID:
De hospodár?
ŠULEK:
Leží chorý.
ŽID:
Dlušen je mi slatý, chodíme po exekhuciu.
HAJDÚCH:
Plať! Nach ideme.
CÉRA:
Veď vám to zaplatíme, nemohli sme si ten rok do výžinku isť zarobiť.
ŽID:
Vhezmi zháloh. (Hajdúchovi.)
HAJDÚCH (poobzerá sa):
Ná, dušu mu vezmem?
ŽID:
Nefíďhíš hen, halinu.
HAJDÚCH (skmasne halinu zo zomierajúceho):
Sem hu, teda! Do zemi ti jej nenačim.
CÉRA:
Ach! Ach! Bože môj!
ŠULEK:
Majteže, ludia, milosrdenstvo, pre Boha.
ŽID:
Hjah! milosrdhenstvo! Khaždý len milosrdhenstvo!
(Odídu.)
OTEC:
Zakry… ma.
DCÉRA:
Ach, nemám čím! Nemám čím!
(Šulek vyzlečie svoj kabát, zakryje ho).
CÉRA (kvíli a zalamuje rukami):
O! Bože môj! Čo si počnem? Bože môj!
Načo sa chudobný človek len narodí,
keď ani len zomrieť pokojno nemôže.
Jaký ti dám pohräb, o, drahý otec môj!
Keď mi aj ty zomrieš…!
Bez platu ťa nikto nepôjde zažehnať!
A nemám, ubohá, ani len haliera.
Aj mať mi tu mrtvá štyri dni ležala,
keď sme jej nemali pohräbu zaplatiť.
Bez spevu, bez kňaza, ani nie v cintori,
leží zahrabaná…
ŠULEK:
Moseu som aj o to prísť…!
(Myslí, čiahne do vačku.)
Neplač, drahá moja! Mám pre teba dačo.
(Vytiahne prsteň od Klementíny, položí na stôl.)
Tu máš jedon prsteň, je z rýzieho zlata,
predaj si ho zajtra; vela zaň dostaneš. —
A povec mi teraz cestu do Lubiny,
zabludiu som.
CÉRA:
Skadial idete?
ŠULEK:
Od Váhu.
CÉRA:
Už ste prešiou Lubinu. Tu ste na Poriaďu, v myjavských kopanicách.
ŠULEK:
Na Poriaďu som?
No to už viem cestu.
S Pánom Bohom! Bôh ťa poteš. (Preč.)
(Céra ide k otcovi. Priloží mu k srdcu ruku.)
CÉRA:
Teraz skonáva.
Jak lahučko…!
Už dokonau — dech prestau — a —
srdco ešte — ešte porád bije.
Najvernejší sluha, do tvrdej tmy pracuje,
trebárs ho pán jeho už odišiou domov. —
Už sas vysmiau svetu. Už ťa nesmie trápiť.
(Sedliak od Váhu, čo mu živnosť licituvali, vstúpi.)
SEDLIAK:
Jako ste?
CÉRA:
Už sa dotrápiu.
SEDLIAK:
Dokonau už, chudáčok? (Pozrie ho.)
CÉRA:
Práve teraz. Tak lahučko. Jakoby len zaspau.
SEDLIAK (chytí ho za ruku):
Odpúšťam ti, bratríčku môj.
S Pánom Bohom!
Ty si už zaplatiu, my sme ešte dlžni, —
Idem do súsedov. Oblečieme ho. (Odíde.)
(Černobel vstúpi so zhasnutým lampášom.)
ČERNOBEL:
Dobrý večer! Vetor mi zhasou, zažnem si u vás. Idem na Javorinu. — Čo je tu mrtvý?
CÉRA:
Otec môj.
(Černobel zažíha, zazrie na stole prsteň.)
ČERNOBEL (vezme prsteň):
Čo je toto za prsteň?
CÉRA:
To mi teraz jedon pán daruvau. Ide na Javorinu. Aj toť sa z kabáta vyzliekou, chudák, a prikryu mi zomierajúceho otca, keď z neho hajdúch halinu strhou.
ČERNOBEL (sám pre seba):
To je Šulekov kabát. (Nahlas.) Za čo dáš ten prsteň? (Pre seba.) Tridsať dukátov stojí.
CÉRA:
Ja neviem, čo je hoden. Hovoriu, že je z rýzieho zlata.
ČERNOBEL:
Päť zlatých stojí. Tu máš. (Dá jej peňáze.)
CÉRA:
Ďakujem vám pekne. Budem mať aspoň na pohräb.
ČERNOBEL:
Nuž, ale jak ti viac načím, dám ti.
CÉRA:
Jak viacej stojí, ver by sa mi zišlo velmo.
ČERNOBEL:
Viac nestojí sic. Nuž, ale ti dám ešte päť zlatých. Dáš mi noclahy?
CÉRA:
Keď nemáme ani kušťok slamy nikde.
ČERNOBEL:
Jaj, ved to hocikde. Tu maš ešte päť zlatých.
(Podáva jej úlisno.) Ale, aj ty budeš so mnou spať? (Chce jej ruku chytiť.)
CÉRA (odhodí mu ju):
Choj, ty čierny diábol.
(Predošlý sedliak so susedmi vstupujú, — Černobel odíde.)
Opona spadne
(Javorina. Vysoký vrch v Nitranskej stolici — dokola sa hory. Holuby, Černobel, študenti, páni, Jurkovič stoja v jednom; chvor panienok v druhom rade. Jedna panna, v slovenských národných šatách, stojí v prostriedku. Slabô svetlo pred svitaním. Všeci hlädia k východu.)
PANNA V PROSTRIEDKU (spieva sama):
Hádaj, rodinko mladá,
svitá-li, či zapáda?
CHVOR PANIENOK:
Nazapáda, nie, nie, nie,
je to slniečko ranie
Slovákovo. (Ohlas v horách.) — kovo.
JEDNA PANENKA V PROSTRIEDKU:
Keby to ono bolo,
biele by zore malo;
ale tie sú červenie
jako v krvi barvenie,
nie je ono. (Ohlas.) — je ono.
Keby to nám svitalo,
nebe by neplakalo;
ale priam teraz rosí
každý lístočok nosí
slzy jeho (Ohlas.) — i jeho.
(Slnko vyjde, rozsvetlí sa.)
VŠECI:
Už vychodí, je ono,
v krvi, v slzách zrodenô.
Skutočnosť je, nie je sen,
bude krásny jarný deň
sláva Bohu! (Ohlas.) — Bohu.
(Zostanú všeci chvílu hlädieť.)
JURKOVIČ:
Kto mi uhádne, jaký je rozdiel medzi východom a medzi západom? Zdá sa to byť jedno. Tam su zore, tu su zore. Tam červenie, tu červenie. To je velebnô, aj to je velebnô.
HOLUBY:
Mne sa to slovo „západ“ nepáči, už pre samie, pretože jetam prvá litera „z“.
JURKOVIČ:
Z jakiehože dúvodu? Čo vám litera „z“ previnila?
HOLUBY:
Keď viedli Slováci a Čechové tú krvavú vojnu trojanskú medzi sebou, má-li sa po „z“ ypsilon písať, aj ja som bou pri jednej stránke. Boli sme v jednom hostinci štyria: já, jedon Čech, Nemec a Maďar. Rozkázali sme si do spolku upečenú hus. My sa tu s Čechom počneme o ypsilon nemilosrdno vadiť — a tí dvaja, medzitým pekne krásne, jak by zmétou, len košťále, aj to dobre pooblizuvanie, nám naháli. Hladný som bou jak vlča; nuž to som vyhrau s týmto ypsilonom a s týmto „z“. Druhô je to, prečo „z“ vystáť nemôžem; mau som frajerku Zuzku, a tá ma nechcela. Nič je nie dobruô kde, je prvá litera „z“, okrem zajáca. A nado všetko „zomrieť“, aj tam jesto „z“. Tak aj západ. Medzi západom a východom je teda taký rozdiel jako medzi „z“ a „d“. Západ ide zo sveta, východ ide do sveta, ten oči zatvára, tento ich otvára.
JEDON ŠTUDENT:
Ej, už si ty len chlap. To ti mosíme dať. Za to si poď volačo zajesť. Ale aj tu je „z“.
HOLUBY:
To je nič. Výminky sa pri všetkom. {Posadajú si, porozkladajú koláče atď. víno. — Dvaja študenti, Černobel a Holuby v jednej hrbe krájajú hus. Holuby na čapce sedí.)
JURKOVIČ:
Ale nášho Šuleka tu nevidím ešte.
JEDON ŠTUDENT:
Neviem, čo je to, že ten vystau.
HOLUBY (hlädiac, jak hus rozrezujú):
Ej, či by som škarede pozreu, keby teraz ožila.
ŠTUDENT (čo krája):
Neboj sa, nevydrie sa nám.
HOLUBY:
Nie je tomu čo veriť. Pre lepšú jistotu jej vezmem jednu nohu. O jednej by sme ju už len chytili. (Vezme nohu a je. — Černobel pije víno, oddýchne si, a zas.) Počuješ, (Černobelovi.) ty tak nezačínaj, aj ja som tu; ináč bude skoro habemus, keď nepôjdeš, ponesiem ťa.
JEDON ŠTUDENT (hlädí do ďalaka):
Hen, volakto ide — neznámy.
JURKOVIČ:
To bude Šulek.
(Stanú všetci z miest a hlädia, len Holuby si koná svoje.)
ČERNOBEL (sám pre seba):
Tento Šulek je mi všade v ceste. Jako všetko skočilo, je li on. My ostatní sme len vzácni, kde jeho nieto.
JEDON ŠTUDENT:
To je volajaká neznáma pani. Dva sú. Aj ešte volakto…
(Grófka Vchinská, Klementína, nádherno pristrojenie, a sluha prijdu.)
GRÓFKA:
Dobrô ráno, celej drahej společnosti tejto. Jako neznáme a nevolanie sme prišli; prijmite vďačne do kola vášho vlasti svojej zbavenie Polky, sestry vaše.
VŠECI:
Sláva jím! Sláva jím! (Posadajú na zem, jedia, tichie rozhovorky.)
GRÓFKA (potajmo ku Klementíne):
Nevidíš ho?
KLEMENTÍNA:
Nemôžem ho poznať. Keď som bola tedy aj zlaknutá, aj tma už bolo, nezapamatala som si ho. A mena mu tiež nevieme.
(Šulek príjde bez kabáta.)
Z MNOHÝCH ÚST:
Ach, Šulek! Šulek ide!
HOLUBY:
Nuž, kdeže ti je kabát? Dostali ťa na hrachu?
ŠULEK:
Málo som spau tej noci. Ľahnem si tu v horách trocha, a jak sa zobudím, už ho nebolo.
HOLUBY:
Nenadarmo sas vraj na raka narodiu, všade sa ti zle vodí.
KLEMENTÍNA (po strane matke na Šuleka):
Toto je jedon milý človek; takô volačo prijemnô mu z očou hlädí.
JURKOVIČ:
Drahí bratia mojí!
Pamätný je pre nás tento veselý deň,
slávime Velkú noc krásnej reči našéj,
slovenskej. Slávime deň jejho vzkríšenia.
Budú nám vychodiť slovenskie noviny,
„Orol Tatranský“ buditel života.
Náš drahý Ľudovít Štúr, sa spustiu k ludu,
bude s ním hovoriť v jeho vlasnéj reči
o jeho spaseňú, a o jeho krivdách. —
Jesto jedna perla — perla utešená,
pred ktorej ligotom, keď sa raz rozläje,
aj slniečko zblädne, jak mesiačok pred ním.
Ale perla táto, reč synov tatranských,
vo hnoji a blate umazaná leží.
On ju vyťahuje, slzami utiéra.
Svet sa mu smiať bude, brat naňho pluť bude,
jak v barine v hnoji — tam na Popelvára.
VŠECI:
Sláva mu!! Sláva mu!!
Sláva Ľudovítovi!
VŠECI (spievajú):
V skalách Tatier dievča plače,
dievčatko švárno, švárnučkô.
Do skál Tatier ho zakliala
mati keď bolo maličkô.
Prišiou k nemu šuhaj z Prahy,
chceu ho zo skál vyslobodiť,
prišiou druhý, tretí, štvrtý,
(piano, ritard) nechceli s ním prehovoriť
(Allg.) Prišiou k nemu Ľudovít Štúr,
plače jeho hneď umlkli,
pozdraviu ho v jeho reči,
skaly v Tatrách hneď sa pukli.
A dievčatko, utešenô
sotva nariekať prestalo:
Od radosti nad slobodou
s Ľudovítom zaplakalo.
VŠECI:
Sláva mu! Sláva mu!
GRÓFKA:
Dovolte tiež slovo, a prijmite tuná,
jako predplatenia na noviny vaše,
tristo zlatých striebra. (Dá Jurkovičovi peňáze.)
VŠECI:
Sláva jím!
(Černobel pije víno.)
GRÓFKA:
Mám tiež jednu prosbu ku priatelom drahým.
Jesto v tomto kolu neznámy mládenec,
poznať ho nemôžme, mena mu neznáme:
Len vieme o jeho krásnej šlechetnosti,
včera sa topila Klementínka moja,
dosť tam ludu stálo, z brehov sa dívali, —
už všetkej ludskej pomoci k vzdálenej,
on skočiu do Váhu; vyplávau na brehy.
Meno nám zatajiu, je prítomný, vieme:
On sa k nám nehlási,
vo mene ale naších vďačných citov,
privolávame ho do nášho náručia.
Nech tu prijme od nás, nie jako odmenu,
len na znak vďačnosti, tisíc zlatých striebra.
Na znak sme mu dali jedon prsteň zlatý,
nad ktorý vo svete milšieho nemáme,
tento nach ukiáže, s týmto nach sa zjaví.
(Všetci pozerajú jedon na druhieho.)
ČERNOBEL (sám pre seba):
Hú! tisíc zlatých! Tie budú moje. Prsteň je u mňa.
KLEMENTÍNA (po strane, matke):
Ten Šulek tak barvy meniu v tvári, keď si hovorila. Jakoby ho mrzelo, že sa to on tam nenadhodiu. Ach, či má, chudáčok milý, krásny pozor.
HOLUBY (sám k sebe):
Neviem, čo je; ale keď jej do očou hlädím, takie myšlienky mi cez rozum behajú, jak stariemu kandidatovi, keď počuje, že volakde starý kňaz zomreu. (Černobel zas pije.)
JURKOVIČ:
Prekvapujúci to bude preňho výjav.
Šlechetnost, ta je len ku pomoci kvapná,
v podobných hodinách zostáva nesmelá.
Dajme mu chvílu. Zatial zaspievajme.
(Spievajú.)
JEDON ŠTUDENT:
Zaspievaj, vtáčiatko
v zelenej krovine;
čo nám má Pán Bôh dať,
však nás to nemine
(Poslednie riádky všeci.)
HOLUBY:
Pod Javorinou skala,
s kým si, má milá, spala.
S tebou, šuhajko, s tebou,
tam pod zelenou brezou.
KLEMENTÍNA:
Bár som ja veselá,
líčka sa mi smejú
ale od srdiečka
slzy sa mi lejú.
ŠULEK:
Ja bych si žiadau
byť, viac mi nepotreby,
za živa s volakým,
a po smrti v nebi.
JURKOVIČ:
Na Javorine sme medzi javorámi;
mládenci a panny, natrhajte teda
si listov z javora, a rozdávajte si
po jednom lístočku medzi sebou, znaky
tajných citov v srdcu, jedon ku druhiemu.
(Odídu všeci. Šulek zostane. Klementína z druhej strany zozadu pozoruje a počúva ho medzi stromy.)
ŠULEK:
— Plávau som vo Váhu. A z jasna čistieho,
zo slnka jasnieho hrom uderiu do mňa.
Ach, ja som sa nadau, že to len sen bude.
Topilo sa vtáča, ja som s ním vyplávau —
cítim, vidím teraz, bleskom som ranený;
udreu mi do srdca z neba krásnych očou.
Klementínko! Klementínko!
Ja už večne s tebou len vo Váhu plávam.
Ľudia svoj stratený raj v svete hladajú;
ja som ho už našiou, krásna moja, v tebe! —
Jak divná blaženosť z očou jejích svieti!
Keď sa večer modlí, v nebe sa zahlädí,
tie drobunkie svety, nebeskie dedinky
ona zapaluje so svojmi túžbami.
Oh! jak pekne kvitnú ružičky v jej tvári!
Ta její postava — tie dôstojnie kroky —
vo blízkosti její, ach, všetko omdlieva,
všetko sa raduje. Zvädnutie ružičky
znovu rozkvitajú, kde sa len zahlädí.
Tie klenutie prsá, — dva strážni angele, —
a pod krásnym okom modrie fialočky, slabunkie známočky —
nevinní zradcovia panenskieho jara —
O! jak mňa pronikli tieto tvoje krásy!
Keď by angel z neba niesou rozkaz Boží
volakde do slnka, a zabludiu by sem
na túto zem našu: Keď by teba stretou
Klementínko švárna, na lúce zelenej:
Klakou by pred tebou krásou premožený,
a nechceu by sa viac z bludnéj cesty vrátiť! —
Keď sa chcú angele v tvár Božú ukiazať,
v krásnych očách jejích u nej sa zhlädajú
Jak panenka zrána
v zrkadla čistom skle (hory dajú ohlas) s Kle —
Ach, keďby ma do svých
raz objala ramen… … … men —
rád lahnem do hrobu,
smrti smutných tínov!… … … tínou.
A keď ma raz chladná smrť do zemi vloží,
na kämeň hrobový Ju si dám vykresliť! —
Ale jak dožijem svatý boj za národ,
kde s národmi národ môj bojovať bude —
a asnad jej lásky šťasným budem synom. —
Z jejího náručia odídem do boja —
jaký potom bude môjho hrobu pomník,
keď ma vrah národa
mečom svojím
v boji zakle (hory dajú ohlas)… … … Kle —
A hlavičky
z naších ramen… … … men —
mladie dolu
pozotínal?… … … tína.
Klementína! Ach!
Krásna Klementínka moja!
Jak sa v blaženosti budúcnosti lakám! —
Ale dobrý Pán Bôh! Snad ešte aj pre mňa.
sú v budúcnosti
hodiny radostnie. (Ohlasy v horách) nie, nie.
Asnad ju budem smet blažene milovať,
tešiť sa v náruču
Klementínky drahej (ohlas v horách) héj, héj.
A potom!!… … …
(Blažene.) Kto mi dá príčinu
v peknom svete
zaplakati?… … … Kati, Kati.
Ach, Bože môj!
Ona ešte nevie… … … vie.
že len v jejím srdci našiou som si nebe —
A predca bôl, žial môj
zveličuje ona… … … čuje ona.
O, prsteň, prsteň! Aj včil bych ťa ta dau,
ale rád bych ťa mau, tak jako ťa nemám.
Oh! jak bolestnô! Nemôžem sa zjaviť!
Stratiu som chodníček do mojého neba.
(Zalomí ruky, a myslí do zemi. Klementína zblíži sa k nemu.)
KLEMENTÍNA:
Čo tak v samotnosti,
v hlbokých myšlienkách?
ŠULEK:
— — — Moja obyčaj. —
KLEMENTÍNA:
Pekný je tu výhläd.
ŠULEK:
— — Pekný. —
KLEMENTÍNA:
— Pekný den je dnes?
ŠULEK:
— Je. — (Úzkostná prestávka u oboch.)
KLEMENTÍNA:
Prečo v takom smutku
žialom zarazený…?
ŠULEK:
Stratiu som chodníčok do krásneho neba.
KLEMENTÍNA:
Do neba len rovno, chodníčkov netreba.
ŠULEK:
Do neba je cesta okolo slniečka.
Ach, a do slniečka pohlädnuť nemôžem,
velmo jasno svieti. — Oko v ňom oslepne.
KLEMENTÍNA:
Načim smelo pozrieť. Ono tiež oblädne.
ŠULEK:
Slnko je vysokô; ja stojím na zemi. —
Ach, ale čím vyššie, tým tuhšie mi svieti.
KLEMENTÍNA:
Ďälako si od neho?
ŠULEK (nesmelo):
— Pri ňom stojím
KLEMENTÍNA (láskavo):
Teda je nie vysokô?
ŠULEK:
Ach, náručia moje! Klementínko drahá!
Proč sme nie vo Váhu…??
KLEMENTÍNA:
Teraz sa ty topíš,
ja ťa vyslobodím! (Obejme ho.)
Vysloboditel môj! — Ach! topíme sa oba.
ŠULEK:
Neplávajme k brehom, plovme dolu Váhom.
Otrokovi tvojmu hrozná je sloboda. —
(Odídu. Holuby a jedon študent prijdu.)
HOLUBY (ucho mu nachýli):
Čo mi máš tak tajnieho hovoriť?
ŠTUDENT:
Ach! Velmo som sa zalúbiu. Jaj, ale velice velmo — preč som.
HOLUBY:
Dávno?
ŠTUDENT:
Teraz, jak sme stadialto odišli.
HOLUBY:
Tak velice, a tak chytro? Bous už kedy zalúbený?
ŠTUDENT:
Jakživ.
(Holuby poškriabe sa za uchom).
ŠTUDENT:
Čo mám robiť, daj radu — preč som.
HOLUBY:
Len sa drž. — A do koho?
ŠTUDENT:
Ach! keď jej neznám. Do tej peknej, vieš?
HOLUBY:
Jako vyzerá?
ŠTUDENT:
Ach, jaj! Veď neviem. Bojím sa jej do očou pozreť.
HOLUBY:
Jaj, frater Palko! to sa nemisíš báť.
ŠTUDENT:
Jako jej mám zjaviť moju lásku? Poviem jej volajako v hlbokom štýli, že ju velmo, ale velice velmo — na zomretia lúbim, milujem, rád vidím, život za ňou dám.
HOLUBY:
Tak jej nehovor! že ju lúbiš. To mosíš len ukiazať na sebe.
ŠTUDENT:
V jakej reči sa s ňou mám zhovárať? Česky, či len prosto slovensky?
HOLUBY:
Bôh ťa zavaruj! — Slovensky! Ja som ti ta rada. Už viem, ktorá je to, čo ju lúbiš. Včera som ju počúvau, trhala maliny, a spievala si „Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš.“
ŠTUDENT (usmeje sa radostne):
Ozaj? —
HOLUBY:
Tak ver. Len v slovenčine!
ŠTUDENT:
Neviem; keď som čítau v „Jahrbücher für slavische Literatur“, že by sa tie nežnie city lásky lepšie dali vyjádriť v češtine, jako v našej slovenčine hrubej. Predca sa len, tuším, do češtiny pustím.
HOLUBY:
Ja ti len tolko poviem, že ju v slovenčine skorej dostaneš na udicu. „Jahrbücher“ tomu nerozumie, ja to lepšie viem. A keď bys mne neuveriu, ešte inakšieho svedka ti dostavím, jako je „Jahrbücher“. Veľkokniežaťu Štefanovi azda len uveríš. No! A vieš, čo tento hovoriu profesorovi pešťanskiemu Kaňovi, keď ho učiu česko-slovensky? Raz prekladali pekný román; tu sa ho Štefan spýta na volačo, jako by to bolo aj po slovensky? „Ej, ver to lepšie zuní.“ — „Jestli, vraj, Adam v raji rozprávau česky, jeho pekná modroká Eva istotne hovorila slovensky, keď ho pod jabloň vábila.“ — Čože chceš viacej!
ŠTUDENT:
Dobre, len poďme teda.
HOLUBY (v odchode po strane):
Nie je horšej historie, jako keď sa v pálenici schytí oheň, alebo s opilým járky preskakuvať. — A keď sa takýto filozof ponajprú zalúbi. (Preč.)
(Černobel vystúpi opilý s pištolou.)
ČERNOBEL:
Tisíc zlatých striebra! Ej, tie moje budú.
Človek tento je mi i tak všade v ceste.
Ostatní sme vzácni len kde jeho nieto.
Prsteň ja mám. To je dobrý svedok.
S touto pištolou mu otvorím nebe.
On rád sám chodieva — stadialto pôjde.
(Odíde vlävo. Všeci prijdu naspak, a odchodia vpravo domov, nesú si v rukách halúzky z javorov.)
KLEMENTÍNA (Šulekovi — odchádzajúc):
Do skorieho videnia…
ŠULEK (sám odíde vlävo, kde Černobel, potkne sa):
Čo ma potká zlieho? (Odíde.)
(O chvílu počuť v horách streliť, a nato —)
HLAS V HORE:
Bože môj! Bože môj!
(Černobel prijde spátky.)
ČERNOBEL:
Žiadnej prekážky viac! Už sa v krvi kúpe. (Odíde za druhými vpravo.)
Opona spadne
[2] Hstorickô, t.j. 1844-ho suplikant prešporský skutočne našiou v svätej Biblii pána N. N. túto zásadu. Pôvodca
Jozef Podhradský
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
