ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT (chladno):

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT (opozre ho):

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT (sám k sebe):

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT (netrpelivo):

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT (mrzuto):

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

LEVOČSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

ŠTUDENT:

HOLUBY (zlaknuto):

ŠTUDENT:

DRUHÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

DRUHÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

DRUHÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

DRUHÝ ŠTUDENT:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

PREŠPORSKÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

HOLUBY:

ŠTUDENTI:

JEDON ŠTUDENT:

DRUHÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

DRUHÝ ŠTUDENT:

NOVÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

NOVÝ ŠTUDENT:

PRVÝ ŠTUDENT (vlakom, prostosrdečne):

DRUHÝ ŠTUDENT:

HOLUBY:

JEDON ŠTUDENT:

ČERNOBEL:

ŠTUDENT:

ČERNOBEL (lhostejne):

ŠTUDENT (prostosrdečne):

DRUHÝ ŠTUDENT:

ČERNOBEL (s lakom):

HOLUBY:

SEDLIAK:

HOSPODÁR:

SEDLIAK:

HOSPODÁR:

ŠULEK:

SEDLIAK:

ŠULEK:

Priatel môj,
keď červ zňútra vŕta strom najzelenejší,
hneď sa ratolesti zelenieť prestanú.
A každý lístočok žltý na zem padá.

HOSPODÁR:

Ach, Bože môj, ver som sa len zlakou,
priam som bou zadriemou tam pod jedným dubom.
Tu naraz vystrelí. Trhnem sebou — skočím —
a už vás tam poznám poranenieho.

SEDLIAK:

No, chvala Bohu, keď len horšie nieto.
Pozrem, čo ten kočiš môj robí.
(Odíde.)

HOSPODÁR:

Teskno nám tu bude, keď nás zanaháte.
A jakože sa vám kedysi odmením,
že ste živnosť mojím dietkam zachovali.

ŠULEK:

Nikda mi nezhasne v pamäti ta láska,
s ktorou ste mňa vy tu tak opatrovali.
Trebars mi podlosti ludskie zhnusili svet;
ešte to jedinkuo mňa v ňom potešuje,
že tu i tu predca dobrí ludia žijú.
Kdeže je Betuška? Dnes som jej nevideu.
Pošlite mi ju sem. — (Hospodár odíde.)
Zajtra vás uvidím, podprešporské kraje!
Zajtra ma prestanú rany moje boleť.
ked sa zas v náruču Klementínky najdem.
Ach, Černobel! Černobel!
Čo som ti kedy a jako ublížiu,
žes mne chceu mladiemu čiernu zem otvoriť!
A očám, čo ťa vždy tak rady videli,
chceus tento pekný svet, a v ňom Klementínku,
večnou nocou zakryť.
Jak ti v svete zavadzám, keďs ma chceu zniesť z neho,
prečos nevyvoliu tie hodiny k tomu,
keď ju ešte moje nepoznali oči! —
Nelakaj sa ale pomsty zaslúženej,
pomsta moja bude večná mlčenlivosť.
Ty v slzách lútosti vykúpanô srdco,
zatajíš vraždu aj samiemu vrahovi:
Lebo je ratolesť z kmenu slovenskieho.
Ach, ty nevieš, Klementínko krásna,
že ja pod ranami tu dvojíma úpim:
Jedna z tvojich očou, druhá od priatela.
Od priatelov rany. — Ach, jak velmo bolia!

BETUŠKA (pribehne veselo):

Tu som.

ŠULEK:

Betuška moja, dones mi vody.
(Odbehne.)
Šťaslivô dieťa! Hneď bych plakau nad tebou.
Šesnásty rok je klúč, s ktorým si otvoríš
velikú síň sveta pozemských žalostí.

PREDOŠLÝ SEDLIAK (prijde):

Už je voz hotový. Zajtra sme v Prešporku o tretej hodine.

ŠULEK:

Odoberiem sa od priatelov mojich.
(Preč.)

ČERNOBEL:

Tak všetkie opraty sa mi potrhali…
Všetko mi moselo takto zle vypáliť…
Už skoro u ciéla, už u samých dverí
hladanô sa šťastia rázom rozsypalo! —
Klementína mrtvá, a s ňou plány moje.
Tisíc zlatých striebra mi do hrobu padlo,
Šuleka som zabiu — zabiu nevinnieho,
zabiu v opilosti, čo ma, chudák, v srdci.
jak priatela nosiu. — Smrť jeho krvavá
nič mi nespomôhla. —
Noci sa už lakám jako muk pekelných;
po tri razy sa mi zjaviu zakrvácaný,
pekne ma pohladiu a žalostným hlasom,
s uplakanou tvárou prehovoriu ko mne:
Čo som ti ublížiu, bračok môj drahunký!
Žes ma do skorieho poslau hrobu ležať?

(Šulek vstúpi.)

ŠULEK:

Dobrý deň! (Podáva mu ruku. Černobel cúfne zlaknutý.)
Tuším sas ma zlakou, že po smrti chodím?
Vari už nepoznáš ani svojho brata?

ČERNOBEL (nahlas; potrhano):

Dobrý deň.

ŠULEK (po strane):

Nemôžem hlädieť na jeho úzkosti. (Nahlas.)
Prišiou som, brat môj; len, pravda, neskoro?
Užs ma nemau vidieť. (Obejme ho.) Nepočuv si ešte?
Volajaký strelec ma v horách poraniu,
ked tam bezpochyby zver polnú poluvau,
miseu sa premieriť.

ČERNOBEL (po strane):

Dobre je, nezazreu ma.

ŠULEK:

Nuž, ale už som sa docela vyhojiu.
Nevieš, jako sa má Klementínka Vchinská?

ČERNOBEL:

Neviem.

(Holuby vstúpi.)

HOLUBY:

Ach, vitaj! vitaj! Tisíc rázov, brat môj!

Priam si dobre prišiou v príhodnú hodinu.

ŠULEK:

Jako sa má Klementínka? Vieš, kde býva?

HOLUBY:

Viem, kde býva,
teraz od nej idem.
Nuž, kdeže si mi bou? Odkial si nám prišiou?

ŠULEK:

Veď ti porozprávam. Zaveď ma k nej.

HOLUBY:

Nezlakni sa ale, jaký chýr ti poviem.

ŠULEK:

Je asnád chorá? Hovor!

HOLUBY:

Nie, nie; veďže sa nelakaj.

ŠULEK:

Stalo sa jej dačo?
Ach, hovor, pre Boha!

HOLUBY:

— Klementínka tvoja už ti viac nežije.

ŠULEK:

O! svatá obloho!
Čos mi urobila…!?

HOLUBY:

Ale ani ešte zomretá neleží.

ŠULEK:

Nekrižuj ma!

HOLUBY:

Toť pred chvílkou som bou v lesi za Dunajom.
Tam sa rozniesou chýr, že dneska zomrela,
a teba, že zlodej v horách kdesi zabiu.
Bežím týmto chýrom hlboko ranený
hneď ku Klementíne.
Bou tento chýr prišiou z Nitranskej o tebe.
Jak toto počula — klesla polomrtvá.
Už predtým za tebou v túžbach zomierala.
Prídem dnu — tu všetko nariekalo:
A ona ležala jako mrtvý angel.
„Šulek dneska prijde!“ Zakríknem vo dverách.
„Priam teraz som dostau skázania od neho.“
Jak keď by zatrúbiu angel na vzkríšenia,
tak sa na tento hlas hneď pozdvihla hore.
Nuž, tu matka její, sluhovia a všetko
do radosti plaču znovu sa pustili.
Idem, sadnem si k nej. Podala mi ruku.
„Vysloboditel môj teda ešte žije?
A dneska prijde?“ tichučko sa spýta.
Slzy ma zaliáli, nevládau som vraveť.
Tých ludí radost. Tos nikda nevideu.
Ale mne tam bol úzko v mojom srdci;
Šťaslivo som zlyhau, takto si rozmýšlam —
Ale čo? Keď lepšie tvá smrť sa roznesie,
len ostrejším mečom ju chýr ten usmrtí.
Idem smutný domov —
A k dvojej radosti najdem ťa už tuná! (Obejme ho.)

ŠULEK:

Osud môj! Osud môj!
Čože so mnou stváraš!
Poďme, nemeškajme. (Odídu.)

ČERNOBEL:

Nie je tak zle so mnou, jak sa zdálo.
Ešte sa mi všetkie vesla nezlámali,
ešte snád priplovem k zamiereným brehom.
(Otvorí armaru, vytiahne Šulekov kabát.)
Tu je tento kabát, čo bou dau choriemu,
tu je aj ten prsteň, čo jej dau na pohräb.
Teraz len zrovna k nej, všetko jej prekrútim.
Poviem suplikantskie premárniu peňáze,
a v zúfalstve sa chceu sám v horách prestreliť.
To bude až velmo ku viere podobnô.
Tento kabát, poviem, frajerky mu vzali;
a prsteň dosvedčí, že som ja bou ten chlap,
čo ju vyslobodiu, keď sa už topila. —
Nach mi hneď kopyta na nohách narostú,
keď tomu všetkiemu zaraz neuverí,
a slúbených tisíc zlatých neočíta. —
Ale z jakouže k nej vejdem…?
K podvodu je dobre mať peknú záminku. (Myslí.)
Už viem. Do zahrady vejdem súsedovej,
natrhám si pekných tam podzimných kvetov,
a s tým sa jej jakoby zavďačím. —
Hneď som tu. (Odíde.)

HOLUBY:

Jakie láska divy v svete vykazuje.
Čo lekár nemohou, hneď vyliečiu Šulek.
Keď ho už čakala pekne oblečená!
Slabosť na nej poznať, ale krása trvá.
Tá keď aj raz zomrie, v hrobe neuhnije:
Lúto bude nebu takú tvár pokaziť.
Na jej očák pekných, hoc aj chorá bola,
by si ešte mohou fajočku pripáliť. —
Lenže aby teraz, tak hovoriu lekár,
mrzutieho chýru dakde nepočula;
lebo zaraz by ju do truhly uložiu.
(Vezme fajku, nacpáva si a sám pre seba si spieva.)
Takô sa mi dievča páči,
čo má šubre na rubáči;
ale takô ešte vetšie,
ktoriemu sa šubra vlečie.

HOLUBY:

Nesieš si korenia?
Uhorka je pekná. Za čo bola?

ČERNOBEL (chytí si nos):

Či mi poznať?

HOLUBY:

Ach, nie; nič. To sa mne uzdálo.

ČERNOBEL:

To mi švandra osa žihadlo pustila,
jak som jedno kvietko voňau.

HOLUBY:

Dobre ti to stojí.
Zdá sa jakby to bou tvoj naturálny nos.

ČERNOBEL:

Mohou by som zajíť tak na jedno mesto?
Mau bych pilnú prácu.

HOLUBY:

Bezpečno; —
ked chceš, aby ludia oknom vyskákali.
Lenže po ulici od psov by si mau zle.
A malie deti by za tebou bežali.

ČERNOBEL (matá si nos):

Azda mi napuchou?

HOLUBY:

Keď bys to mau jak nie ozajsnú uhorku,
otcovi-materi stála by — čo len tolar.

ČERNOBEL:

Nemáš zrkadielko?

HOLUBY (dá mu):

Pozri si, pozri,
málo ju cením.

ČERNOBEL (hlädí do zrkadla. Kvety plaští o zem):

Teraz takú pilnú prácu mosím zmeškať.
Čo bych si mau robiť?

HOLUBY:

Škamry zo židovských očou sa vraj dobrie,
A česnakovie sliny: — s tým pomastiť.

ČERNOBEL (s hnevom):

Nepleť, nepleť.

HOLUBY (do obloku pozre):

La! Tu ťa ide teraz
tvoja Kača Chólem do divadla volať.

ČERNOBEL (v úzkosti):

Čože robiť. — Neukiažem sa jej takto.

HOLUBY:

To ťa ver odlúbi, môžeš byť istý.

ČERNOBEL:

Zataj ma…

HOLUBY (lhostejne):

Nie ja ver.

ČERNOBEL:

Skovaj ma…

HOLUBY:

Nie ja ver.

ČERNOBEL:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA (rovnejšie si sadá, páči sa jej):

HOLUBY (po strane):

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY (zas sedne):

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY (kvapne, uradovano):

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA (ho bozká).

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA:

HOLUBY:

ŽIDOVKA (sama, stane z mesta):

JEDON ŠTUDENT (nič nespozorujúc):

VIAC ŠTUDENTOV (rázom):

ŠULEK:

Čože sa ti stalo, Klementínko drahá?
Len teraz ti z očou hlädela veselosť;
čo ti tak na srdco padlo,
že ti z neho radost razom uletela,
jako vtáčik z hniezda, keď mu doňho velkým
kameňom uhodí? —
Zdel mi boläsť svoju, ja ju sám ponesiem.

KLEMENTÍNA:

Nie som smutná jak sa zdám,
keď len teba tady mám.
Len jak som pozrela von z okna do sveta,
jakási ma tajná žalosť zaujala.
Nemôžem ja hladieť na podzim veselo,
keď vidím všetko jak vädne a hynie,
jak lísťa žltô zo stromov opadá,
čo sa len nedavno pekne zeleňalo.
Keď sa začinajú ukazuvať hniezda
po vysokých stromoch sem-tam porobenie,
čo si ich vtáčkovia v hustých ratolesťách
ešte za zelena boli poskrývali.
Keď vidím krdele vrán čiernych po rolách,
čo zasjáto semä z brázdy vyberajú,
ktorô si s nadejou zaoráva sedliak. —
Všetko ma to jakýmsi smutkom naplní,
a čosi smutnieho tuším,
jakoby aj moje dnešnie blaženosti
čakau skorý podzim.

ŠULEK:

Načo sa do takých smutných citov vpúšťaš?
Ty si už nešťastím všetka nalakaná,
jak zvieratko polnô, keď ho často strelci
po horách ďälakých prenasledúvajú.
Jestli ti dnešný deň, jak hovoríš sama,
priniesou blaženosť — načo žiale hladáš?

KLEMENTÍNA:

Mne osud len preto srdco rozveselí,
aby si zobralo sily k vätším žialom.
A preto mňa stavá na brehy zelenie,
aby ma zas sotiu do hlbšieho mora.

ŠULEK:

Hlaď okom nadeje
do veselšej budúcnosti.

KLEMENTÍNA:

Mne nadeje moje v srdci už vymreli,
jak mladie jarábky v hniezde zomierajú,
keď im vyletená mať naspak nechodí —
od strelcov v horách zelených ranená.

ŠULEK:

Nie tak, nie tak. Drahá moja!
Žiale zvestúvajú budúcnosť radostnú:
Aj smutná zornička zvestúva deň krásny.
Rozvesel sa teraz, Klementínko drahá,
veselo hläď z brehov na osudnie vlny
v ktorých sas topila.
Už ťa viac nemalo slniečko zohrievať:
A keď by ťa bolo aj zohrialo v hrobe,
nemalas to cítiť. Skorá smrť už chcela
z týchto líčok krásnych (pohladí ju) ružičky vytrhať
A obsadiť nimi svoje smutnie hroby.
Ale nestalo sa — ty mi ešte žiješ.

KLEMENTÍNA:

Povädli už ruže v utrápenej tvári,
jestli ktorie boli;
lebo ím slniečko jejích nesvietilo.

ŠULEK:

A či jím už svitlo?

KLEMENTÍNA (nežne, veselšie):

Jak sa rozobrali —
mosí jím už svietiť.

ŠULEK:

Rozobrali sa ver, a milostno kvitnú
Trebars pozri — utrhnem si jednu.
(Chce ju bozkať — ona nežne zbráni.)

KLEMENTÍNA:

Včelička na kvietko nerada si sedá,
čo už zvädnúť chcelo.

ŠULEK:

Drahá moja,
proč mi brániš v ráji kvietko si utrhnúť?
Veďs mi dovolila —
vieš? — Keďs hovorila:
„Do neba len rovno, chodníčkov netreba.“
A teraz jedinkú závidíš ružičku
z milostnej tvári…!

KLEMENTÍNA:

Trhaj, keď rozkvitnú.

ŠULEK:

Krátke noci dlhie boli,
ja som si ích ešte dlžiu,
keď som v žiáloch horkých túžiu,
Klementínko, za tebou.
Srdco boläsť vylievalo
jak slávičok v tichých hájoch,
nočnie žiale pri pounoci
zo srdiečka vylieva…

KLEMENTÍNA:

Neprirovnávaj si
srdco k slávikovi —
ten len do Jána spieva.

ŠULEK:

Klementínko! Srdco moje
jak slniečko horí večným
k tebe lásky plameňom.

KLEMENTÍNA:

Nebuď ani jak slniečko —
aj slniečko zapáda.

ŠULEK:

Bars zapáda, predca svieti.
Pozri! Teraz môžeš vidieť západ jeho.
Tam —! Za hory ide; mňa posiela domov.
Na tie smutnie vršky jako smutno hlädí,
jakoby vedelo, že sa s nim neradi
ešte rozlučujú.

KLEMENTÍNA:

Neukazuj západ slnka —
ja som Polka. —
Na západ nerada hlädím,
lebo obraz vlasti vidím.

ŠULEK:

Čo je oplakanô, viac neoplakávaj.

KLEMENTÍNA:

Keď slniečko zajde, aspoň rosa prší,
žabičky volajú…
Ale nad Poliakov hrobom —
Ktože plače? —

SLUŽKA:

Čože píše Bihor z Polskej?

KLEMENTÍNA:

Prišiou list od neho?

SLUŽKA:

Prišiou. A grófka, mať tvoja,
velice narieka.

KLEMENTÍNA:

Ach, Bože môj! Zle mosí byť.

GRÓFKA:

Syn môj milý Bihor!
Aj teba mám stratiť?
Vo vazeňú sedíš, ortel smrti čakáš!

POSEL:

Ja teda odídem s odpoveďou.
Tak môžeme čakať s jistotou naskore?

GRÓFKA:

Vystavenú sumu peňazí, ja skoro
pošlem k jeho vymeneňú.
Či neznáš daktorých, čo su s ním v žalári?

POSEL:

Menuvať ich neznám.
Počtom je ich sedem.
Deväť polskych grófov na smrť odsúdili;
sedmoria sa môžu peňázmi vyplatiť.
Ale tiež len do mesiaca do dňa.

GRÓFKA:

No bež len s tým heslom! —
Lebo nešťastniemu dlhie su hodiny.
Nes aspoň nadeju, kým neprijde pomoc.
(Odchodia.)

JEDON ŠTUDENT (sedí pri stole zamyslený, smutný, ticho).

DRUHÝ ŠTUDENT (sedí pri stole, založenie ruky, smutný).

JANKO RIMAVSKÝ (sedí pri stole tichučko, pokojne, veselo).

ŠTVRTÝ ŠTUDENT (sedí pri stole ticho, smutný.
Pravou rukou si drží loket lavej; lavou ma podopretú tvár).

PIATY ŠTUDENT (stojí pri obloku žalostno).

ŠIESTY ŠTUDENT (sedí na posteli smutno, na ruku opretú hlavu).

SIEDMY ŠTUDENT (sedí v kúte na truhle žalostný.
Obema rukami hlavu podopretú. — Všeci chvílu ticho.)

NOVÍ TRAJA ŠTUDENTI (prijdú smutní, mlčenlivo, posadajú).

DVAJA ŠTUDENTI (prijdú ticho — sednú si).

JEDON ŠTUDENT (prijde pomaličky — položí širiak — zdychne si, stojí).

TRAJA ŠTUDENTI, ŠULEK s nimi (popodávajú si ruky mlčenlivo, stanú si k obloku).

JEDON ŠTUDENT (jadrno vkročí).

RIMAVSKÝ (spýta sa ho):

Prijde?

PREDEŠLÝ ŠTUDENT:

Prijde.

JEDNA SLÚŽKA (prinesie batoh duchien, položí do kúta, odíde).

HOLUBY s jedným ŠTUDENTOM a traja maličkí študenti
(prijdu dnu. Malí si stanú ku stene.)

RIMAVSKÝ (stane od stola):

Bratia moji!
Do svatieho chrámu našieho
udreu nám divý hrom.
Ústav náš slovenský — toto prvô kvietko
po osmi sta rokoch na národnom poli,
bezbožná nám vrahov pošlapala noha.
Schodievali sme sa do chrámu tohoto,
a počúvali sme tam národnô slovo
našieho proroka — Ludovíta Štúra.
Vrahovia národa nášho slovenskieho
včera na konvente ten ortel vyniesli:
„Že viac Ludovít Štúr, prednosta Ústavu,
slovenskú tu mládež duchom národnosti,
v náreču slovenskom osvecovať nesmie.“
Bratia moji! Ústavu nemáme.
Života tu pre nás už viacej nestáva;
a preto si chceme život inde hladať.
Nechceme tu hlädieť na rozvaleniny,
čo predešlú slávu Ústavu aj v rúmoch
ešte ukazujú.
Zajtra odídeme stadial do Levoče,
kde slnko Slovákom veselejšie svieti.
A preto, —
kto svojmu je národu verný,
nach teraz medzi nás odhodlano vstúpi,
a opustí tento prešporský hrobitov
mladých Tatry synov! — —

ŠULEK:

Drahí bratia moji!
Keď nás svet opustiu, my sa neopusťme. —
Na hrobe padnutej velikej Moravy,
už osemsto rokov leží matka Sláva,
a spí sen žalosti so svojmi dietkami.
Blíži sa velký had, jed ma v zuboch pre ňu.
Jedovatá jášter — laskavý zemeplaz —
po tvári jej behá, zo sna ju zobúdza,
štípe — aby ju zbudila.
Bratia! Táto jašter su naši vrahove,
čo nás z tak dlhieho sna tyranstvom budia.
Sú to milosrdní zlodeje Slovákov —
oni su smrť naša, čo smrť našu smrtí. —
Nebudem tu šíriť reči,
a vás zobudených mrtvým budiť slovom.
Zato mám — že ani jedon nezostane,
aby tu nariekau nad Ústavu hrobom.
Nezostaneme — pôjdeme preč všeci! —
(Vážno vlakom.) Lebo by budúcne mohou povstať maliár,
čo by o nás obraz vyhotoviu taký:
Namaluvau by naň hrob milenky švárnej,
nad ktorym mládenci v slzách zomierajú.
Krásno a božskô jest, keď dievčatko útlo.
nad hrobom milieho večnie slzy roní…
Ale na náš obraz —
potomstvo by plulo!! —

HOLUBY:

Bračekovci mojí!
Prečože sme takí smutní…?
Nikoho sme neokradli — ani okrasť nechceme;
nikoho sme nezabili — ani zabiť nechceme.
Čo máme byť smutní?
My sa nič nebojme. —
Dosť sa boja vrahové!
Strachuje sa ten, kto kradne,
kto druhieho zabíja.
Duchovní vrahové naší
kradnú reč nám a národnosť. —
Vlámali sa do neba, do komore Božej.
Čo sme my?
My sme lampáš, my sme svetlo;
a úbohý lud náš. — Je stádo ovečiek,
po pasinkoch Tatier sem-tam roztratenô.
Oni sa nás boja jak zlodej lampáša,
keď v komori kradne.
Oni sa nás boja jako vlci ohňa,
keď ovečky mordujú. —
Zhodili nám Štúra: čože s tým vyhráli?
To tak urobili jak ten čínsky strelec,
pelešiu v brlochu celú noc vo smilstve,
a keď začau kohút už na ráno spievať,
padúcha to zamrzelo — skočí hore,
a zastrelí speváka, aby rána nebolo.
Ale preto slnko vyšlo, kohút už bou zaspievau.
Aj nám je už zaspievanô od našieho proroka:
A ešte si zaspievajme — (Spieva.)
Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú,
(všeci) ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú.
Zastavme ich, bratia,
veď sa oni stratia,
Slováci ožijú.
To Slovensko naše posial tvrdo spalo://:
Ale blesky hromu
zbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo.

ČERNOBEL (samotný):

Už Slovensko stáva, lúžko zanecháva.
Hoj, rodinko milá,
hodina odbila
šťastná matka Sláva.

RIMAVSKÝ:

Kto je odhodlaný zajtra preč odísť,
nach si nabok stane.

Bystrí chlapci rostú na krivanskej stráne.://:
Kto jak Slovák cíti,
nach šabličku chytí
a medzi nás stane.

ČERNOBEL:

Tu čas príhodný;
ukiaž, kto si Slovák!
Nie kdekade v kútoch len jazykom brechať.
(Spieva sám nadšene.)
Bystrí chlapci rostú na krivanskej stráne.://:
Kto jak Slovák cíti,
nach šabličku chytí
a medzi nás stane!
Poznať teraz odrodilcov!

JEDON Z NEODHODLANÝCH:

Neraňte nám srdcá, dosť nám krvácajú,
že si ruky s vami podať nemôžeme.
Vy ta odchodíte — my mosíme zostať,
a bolästným okom sa dívať za vami:
Tak jako keď strelec na labute strelí,
na krídlach hneď všetkie preč poodletujú:
ktorie ale majú krídla polámanie —
tie sa len dívajú žalostno za nimi.

ČERNOBEL:

Slaboši sa všade hneď vyhovárajú.
Vôlu odhodlanú prekážka nezdrží.

PREDEŠLÝ:

Radi by sme my tiež leteli preč s vami,
ale nás — chudoba na reťazi drží.

RIMAVSKÝ:

Aby sme ten kämeň ťažký odvalili,
ktorý naším bratom na jích srdcu leží —
podajme ím teraz tu pomocnie ruky,
a napomôžme ích, aby mohli s nami,
(Strhne zlatý prsteň.)
Tu je tento prsteň — mám ho od rodičov,
tu zlatá obrúčka — mám ju od milenky.

HOLUBY:

MNOHÍ:

RIMAVSKÝ:

ČERNOBEL (vychytí mu pero):

RIMAVSKÝ (mrzuto):

ČERNOBEL (píše):

RIMAVSKÝ:

Teda, zajtra ráno o šiestej hodine sa pohneme.

ČERNOBEL:

Zradca bude!! Kto vystane.

ŠULEK:

Maličká je obeť naša — ale pekná.
A jistotne sa z nej národ náš poteší.
Navykajme v malých obeťách k velikým.
Lebo prijde doba, keď na oltár Slávy
o mnohem vätšie klásť budeme moseť. —
Teraz si choď každý veci usporiadať,
a k zajtrašniemu sa prichystaj odchodu.
(Odídu všeci. Černobel zostane.)

ČERNOBEL:

Jak lahučko srdco zapomenie všetko,
čo ho zväzkom milým so svetom pojilo,
keď ma za svoj národ dačo obetovať.
Sladká mosí byť smrť za národ zomretá! —
Jakoby ma švárno dievčatko, čo rád mám
pýtalo, abych ho do náručia objau,
keď teraz Prešporok tu zanahať mosím.
Tu zostať? Bolo by v hrobe chcieť zostávať,
v ktorom tvár spanilú drahieho Ústavu
už oblaky smrti hustie zakrývajú
Pre Slováka si hrob, pekný Prešporok môj!
Tu Svatoplukovci pred osmisto rokmi
prehrali krajinu, zavraždili národ
Tu teraz vrahové roztrieskali Ústav,
ktorý mrtvô telo národu velkieho
z hlbokieho hrobu vyhrabávať počau
Hotovô mám všetko, hneď bych mohou sedať.
Len idem dať zbohom ešte milej mojej. (Preč.)

ŠULEK (prechodí sa mlčenlivo, zastane}:

Klementínko drahá! Jako teba nahám…
Duch môj k duchu tvojmu, srdco k tvojmu srdcu,
so zlatou retiazkou je večne prikutô
Keď sa aj odtrhnem — reťaz tú nezlomím;
kus mesta sa z môjho mne vytrhne srdca.
Oh! jak ťažkô sa mi dvíha v srdci mračno!
Tuším zostať mosim…
Veď mi túto vinu národ môj odpustí. —
Tu zostanem teda? Já Šulek…?
V žalostnom hrobe podtatranských dietok,
v ktorom tvár Ústavu už blädá smrť kryje,
a z tela svatieho smrtelný pach razí…?
Hrozný toto je hrob! Ten sám preč odhania.
Ale v tomto hrobe jak v hrobe Kristovom,
krásny stojí angel, Klementínka moja.
A ja od angelskej mám utekať tváre,
alebo v hrobe stáť — vzkríšenia nehladať!
Tam — dälako! Preč za vrchy, hory!
Preč odísť od krásnej Klementínky mojej —
ktorú som si z Váhu na brehy vyniesou,
s ktorou som sa tepru dva týždne tešívau,
ktorú túžby za mnou už do hrobu kládli…
Bože môj! Pomôž mi! Ja sám neodolám! — (Odíde.)

ŽIDOVKA:

Ale to je nie pravda, to len tak hovoríš.

ČERNOBEL:

Dosť mi ťažko padne, ak už len pôjdem.
Ja som podpísaný prvý medzi nimi.
Ja som tejto celej veci prvá hlava.
Za mnou sa ostatnie telo už len vlečie.

ŽIDOVKA:

A či to misíte?

ČERNOBEL:

To je naša dobrá odhodlaná vôla.
Keď by som tu zostau, bou bych seniorom.
Aj by mi hneď rádi dali štipendium.

ŽIDOVKA:

Mne tu smutno bude;
Mohou by si zostať.

ČERNOBEL:

Keď národ čo žiáda, tu mosí opustiť
srdco to najmilšie.

ŽIDOVKA:

Keď by si ma rád mau,
viem, nešiou bys s nimi.
Šulek neopustí Klementínku svoju.

ČERNOBEL:

Čo mňa k tomu rovnáš! —
To je oproti mne len špinou národa.
Maj sa teda dobre. (Ruku jej podá.)
Zostaň s Pánom Bohom!
Kto zná, či sa už kedy uvidíme.

ŽIDOVKA:

S Pánom Bohom, teda! —
Dobrú noc!
Ale mala by som ešte jednu prosbu.

ČERNOBEL:

Povedz, rozkaž so mňou,
drahá moja, všetko,
čo je pod oblohou možnieho, urobím.
Len nežiádaj, abych včil preč neodchodiu.

ŽIDOVKA:

Nie, neboj sa, to nežiádam. Ale —

ČERNOBEL (rozhorlene bolästno):

Nie? nežiádaš, teda,
abych ti tu zostau!?
Tak si ma lahučko zo srdca vytieraš,
jak literu v piesku vetor hneď zaveje,
ktorú z hračky prstom chlapci tam vpísali!?
Já nešťastný! Oklamaný!
Horím v citoch lásky omámený celý,
mysleu som, že si mňa v srdci svojom chováš,
že si ma jak matka nemluvňatko svoje,
v blahých citoch lásky s radosťou kolíšeš!
Ale ty neverná! Ty chladný kus ladu!
Nezdržuješ ma tu, keď sa preč odberám.
a v chvílkach zúfalstva nezomieraš za mňou!
Ruku mi lhostejne k rozlúčeňú dávaš,
neobjímaš si ma v prosbách do náručia,
nevyhrážaš sa mi, že do vln Dunaja
v boläsťách v žalosti pre mňa skočiť pôjdeš.
Neklakáš predo mnou na kolena na zem,
nevypínaš ruky, aby som len zostau.
Teraz už odídem, už ma viac nezdržíš!
Odletím od teba jako gula sňahu
z chladnej ruky tvojej chladno zahodená.

ŽIDOVKA:

Keď by si chceu,
mohou by si zostať.
Keď odhídeš, dobre. Nocuj ešte s Bohom!
Ja budem tej noci v Dunaju nocovať. (Chce ísť.)

ČERNOBEL:

Óh! zostaň, angel môj!! —
A čo stanú všeci Slávie synove,
čo od tisíc rokov za národ pomreli,
a keď celý národ na kolena padne,
ktorý od Uralu až po Tatry býva,
čo by matka Sláva s plačom ma prosila,
a všeci duchové z oblakov plakali —
neodídem na piaď od boku tvojeho.
A čo by hneď slnko z neba sa spustilo
a ponúklo sa mi, že ma preč zavezie
k tým Levočským horám…
(Vletí jej do náručia, ona len lhostejne stojí.)
Nežiádam si ani trón nebeský vidieť,
keď mi tvoje z očou diamanty svieťa! —

SLUŽKA:

Môžem vymiesť chyžu?

ČERNOBEL:

Nahaj teraz — prijď o chvílu.
Pôjdeš k grófke Vchinskej, zanesieš tam listy, aj s jedným kabátom.

SLUŽKA:

Dobre. (Odíde.)

ŽIDOVKA:

Dáš mi ten prstenčok, čo si mi bou slúbiu?
Máš ho už hotový?

ČERNOBEL:

Pre tento streštený odchod som nemohou.
Ale hneď ho spravím.
{Vytiahne vlášeny prsteň a začne dopletať.)
Ešte jedno srdiečko…

KLEMENTÍNA:

Máme ešte tolko, čo ho vymeníme?

GRÓFKA:

Máme, dieťa moje.
A už som aj zeme kúpenie splatila.
Na jaro pôjdeme do Trnavy bývať,
do rozkvitlých záhrad zapomínať žiále.
Šulek pôjde s nami, on povedie všetko.
Chudák Bihor, len by ho rád skorej poznať,
tohto šlachetnieho tešitela nášho.

KLEMENTÍNA:

Ej, len tie peňáze skorej ta pošlime.
Aby načas došli.

GRÓFKA:

O pou hodiny ich pôjdem oddať;
skorej sa odevzdať nemôžu.
(Slúžka od Černobela prijde s dvoma listy a so Šulekovým kabátom.)
Čo dobrieho, dievka moja?

SLÚŽKA:

Tu vám nesiem jedon list (Podá Grófke.)
A toť druhý. (Dá Klementíne.)
(Čítajú.)
Toto mám tiež tuna naháť.
(Položí kabát Šulekúv a zlatý prsteň — odíde.)

KLEMENTÍNA (pokojne trhá list):

Toto je nie pravda.
Slnko je nie čierno, v nebi není blata.

GRÓFKA:

Ach, angelé svatí!
Načo diablom zemským
dovolíte chodiť vo vašej tvárnosti!
Kto by to bou hladau v tomto človekovi,
že má v ňom svoj peklo tábor založený.

KLEMENTÍNA:

Nehovor, mať moja, zle o Šulekovi
Kto tie listy písau, ten v žlči diabolskej
zamáčau si pero a písau to brkom,
čo z kriedol satana v noci vypršalo,
keď nad vežou leteu, čo dvanástu bila
Veď tiger pod vodou s rybkami nežije;
v duchu Šulekovom sa bezbožnosť topí,
jak v čistom potôčku topí sa zemeplaz.

GRÓFKA:

Teba sladkie jeho omámili reči.
Celý ten človek je vrch zvonku zelený,
na ktorom tu i tu aj kvietko rozkvitá:
Vnútri ale kovy jedovatie kryje.
Nesmie viac prekročiť prah od dverí mojích,
toto hniezdo hadí nesmieš mi viac chovať
v oklamanom srdci. —
Počuj len, čo mi tu profesoria píšu,
s podpismi svojimi pod školskou pečaťou.
„Osviecená grófko!
Na vedomosť nám došlo, že do Vášho domu chodí jedon zo škôl naších vyobcovaný a vo všetkých hnusných hriechoch vyválaný mladík, menom Šulek, ktorý aj teraz zviedou nám do škôl štyridsať Slovákov, aby s nim pro náš zákaz oproti tej surovej hrubej slovenčine, kočištine, štúrovčine, vydaný, odišli do Levoče. Pro zachovánia Vašej a Vášho domu cti Vám oznamujeme, že Šulek tento je nie vysloboditel Vašej céry z Váhu, ale jedon druhý, ktorý Vás tieto dni navštívi a prsteň jemu daný Vám pošle. Menovaný Šulek nám zmrhau 400 forintov, keď pelešiu po Kopaniciach so sedliackymi dievkami, kde mu aj tento kabát mládenci vyzliekli. Potom sa chceu v zúfalstve prestreliť.“
V tomto žiadnej pochybnosti!
Ach, takto nás klamať! Svato, nahanebne!

KLEMENTÍNA:

Nehnevaj sa,
keď k nám dneska prijde.

GRÓFKA:

Teda, ešte sa smieš zaňho zaujímať!?
Pozri tento kabát! Vieš, kde mu ho vzali?
Vieš, na Javorinu že bez neho prišiou?
Tak ti na cti tvojej máličko záleží!

KLEMENTÍNA:

Ach, keď by len prišiou.
Viem, že oblek tento nikda nebou jeho.
(Šulek vstúpi.)
Dobre, že mi ideš! (Beží mu v ústrety.)
Už su tu na teba sídla nachystanie.
Ludia by ťa radi vo lži utopili, —
Ale viem, že topia rybičku vo vode,
a so sklenným nožom diamant môj režú.
(Obejme ho.)

GRÓFKA:

Nezdarená céro!
Pusť toho človeka!
Chceš li kedy matku rukami obejmúť —
nemaž si náručia na ramenách jeho,
ktorie si zamazau v blate hnusot zemských!

KLEMENTÍNA:

Mať moja! (Ruky zloží pred ňou.)
Lúto ti to bude, veď je on nevinný.

GRÓFKA:

Nemáš dost dúkazov?
Ešte ho nevidíš?
Hlädíš jako slepý do slnka hladieva,
a tmu vidí na ňom.

KLEMENTÍNA:

Ja som slepá, nič nevidím.
A ty vidíš: a si slepá.
Podvod je to, ver, mať moja.

ŠULEK:

Ľudia moji drahí,
povecte mi kde som?

GRÓFKA:

Tam si, kde byť nemáš!! —
Vo svatom priebytku dvech nešťastných osôb,
ktorie z nešťaslivej došli semká vlasti,
aby ukojili rozplakanie srdcá. —
Ach, ale v cudzine aj Božie slniečko
čiernym svieti svetlom Polkám nešťaslivým.
Vo vyhnanstve našom v tebe sme vlasť našli,
z tej nás vyhnau osud, z tejto podlosť tvoja.
Odejdi s pokojom! Ty kvet jedovatý!
A keď aj budúcne zvedieš oči švárnej,
keď si ťa bude chcieť za ňadra odtrhnúť:
Úprimne jej povec, nach si s vôňou tvojou
srdco neotroví — Bôh nach ti odpustí,
že tento angel môj narieka nad tebou,
ktorý v tebe so mnou len statočnosť hladau,
a v smutnej cudzine, len v tebe sa tešiu.

ŠULEK:

Neviem, čo hovoríš, osviecená grófko!

GRÓFKA:

Spýtaj sa tohoto kabáta!
Povie ti.

KLEMENTÍNA:

Drahý môj Šuleku, nehnevaj sa na mať.
Ona sa nazdáva, že tvoj je ten oblek.
Hneď sa zvieš, mať moja, že mu ubližuješ;
nikda on tohoto nevideu obleku.

ŠULEK:

Kdeže ten sem prišiou? —
Veď je to kabát môj.

KLEMENTÍNA:

O, Bože môj!
Poznajže ho lepšie!
A keď ho poznáš, tak sa ho odoznaj.

ŠULEK:

Keď som išiou v léte na vrch Javorinu,
v kopanicách som ho daruvau dievčaťu,
ktoriemu priam otec…

GRÓFKA:

Vystup, nehanobník!
Nešpiň nás pred svetom.
Radúvali sme sa v smutnom stave našom,
ťažko čakávali večernie hodiny,
v ktorých si mau k nám prísť.
Nepomysleli sme,
že k nám chodí človek, čo statočnosť svoju
v svete poodbíhau.

KLEMENTÍNA:

Odpusť mu, mať moja!
Čo bou už viac neni, ani viac nebude.

GRÓFKA:

Mlč mi!
Zaklínam ťa do hlbin nešťastia!

KLEMENTÍNA (padne matke do náručia):

Nezaklínaj si ma, drahunká mať moja.

ŠULEK:

Odvolaj to slovo!
Beda je dieťaťu, ktorô mať zaklne!
Chceš zaklínať — ja som tu!

GRÓFKA:

Odstraň sa!! Preč z očou!
Kým pomoc nevolám.

ŠULEK (s lútosťou):

Odstraním sa — odstraním.
Klementínko… s Pánom Bohom. (Preč.)

HOSPODÁR (uradovano):

Teprv som chceu hladať
a už som aj našiou.
Pán Bôh vam daj dobrý deň!
Od radosti by som skoro aj zabudou.
Tu býva pán Šulek? Jak slepo som si ho
našiou nehladajúc.

KLEMENTÍNA:

Mať moja, mať moja!
Proč si nie mať moja!

GRÓFKA:

Tuším som sa v hneve predca prenáhlila.
Ale v tomto liste…
(Hodí list o zem a zazrie sedliaka.)
Čo tu hladáte?

HOSPODÁR:

Predávam slivky.

GRÓFKA:

Nekúpime. Choďte s Bohom.

HOSPODÁR:

Ej, dačože pôjdem. (Zhodí si vreco na zem.)
Rad som, že som vás len tak lahučko našiou.

GRÓFKA:

Kohože hladáte?

HOSPODÁR:

Keď som našiou, už teraz nikoho.

GRÓFKA:

Zbohom!
Tu nemáte koho hladať.

HOSPODÁR (tanistru si zloží):

To čochvíla zviete, nach len prijde.

KLEMENTÍNA:

Kohože to hladáte, dobrý človek?

HOSPODÁR:

Veď vám vravím, že pána Šuleka.

GRÓFKA:

Tu nebýva žiadon Šulek.

HOSPODÁR:

Ej, veď azda mám dvä oči.
A nezmokou som dnes u našej Estery.

KLEMENTÍNA:

A či vy poznáte Šuleka, človek môj?

HOSPODÁR:

Hm! či vraj poznám!
Jako bych ho neznau?
Veď keby jeho nie, môj brat by chudáčok
nebou mau pohräbu.

GRÓFKA:

Pro živieho Boha!
Teda je aj vrahom?

HOSPODÁR:

Jaj, to spomínate,
čo to po ňom streliu.
Ej, ver neboráka velmo ho poraniu.
Ja som ho tam našiou, keď sa v krvi válau.

GRÓFKA:

A váš to brat zomreu?

HOSPODÁR:

Vlastný. Od jednej matky, otca,
šest týždňov sa trápiu v chorobe, neborák.

KLEMENTÍNA:

Óh, ty šlechetný duch!
Tys mohou byť vrahom?!
A istotne viete, že to naňho streliu?

HOSPODÁR:

To verím, že viem.
Keď mi broky len tak nad hlavou sfundžali,
jak som pod bukom spau.
Či vám nehovoriu pán Šulek nič o mne?
U mňa sa hojiu.

GRÓFKA:

Kto sa hojiu u vás?

HOSPODÁR:

Nuž on, keď bou ranený.

GRÓFKA:

Ale kto? Menujte ho.

HOSPODÁR:

Veď vravím, pán Šulek.

KLEMENTÍNA:

A či chudák aj on bou ranený? Velmo?

HOSPODÁR:

Nuž, la;
a ktože vám mau poranený byť?
Však azda to viete, jak šiou z Javoriny,
že ho tam chceu zabiť volajaký zbojník.

KLEMENTÍNA:

Ale jako, môj drahunký, Šulek teda vášho brata nezastreliu?

HOSPODÁR:

Ej, ktože vám takuo mohou len nahútať.
Ten, keď by žobráčka postretou hladnieho
a nemau by mu dať kúšťok chleba zajesť —
nuž by si kus srdca zo seba vykrojiu
a nakrmiu by ho. —
Ach, že môjho brata zabiť…! No. —
Čo to bou za kujon, čo vám to hovoriu?
Aj ver by ste boli nad ním zaplakali.
To neraz, keď sám bou, raz som ho načuvau,
za jakúsi Klementínkou tak žalostno kvíliu!
Že vám aj tie vtáčiky len tak načúvali.
Lebo keď v noci spau, to zo sna naveky
len o nej hovoriu. Ale čo sme sa ho
aj vo dne spýtali, čo je to? Kto je to?
Nič — len sa mu žalosť po tvári rozliála;
mám takô dievčatko, na Ondreja bude —
ba ver po Ondreji tú noc, bude —
päť rokov. Najradšej len s tou sa zabávau.
Veď ažda Betušku spomínau pred vami?

KLEMENTÍNA:

Sadnite si, môj drahunký.


HOSPODÁR (jak seda, zazre prsteň na stole):

Aj vy tu máte tak veliký prsteň,
jak čo bou bratovi na pohräb daruvau?
Miseu byť zo zlata, päť zlatých zaň dali.

GRÓFKA:

O jakom prsteni že to hovoríte?

HOSPODÁR:

Šiou na Javorinu a zblúdiu bou cestou,
prišjou na Poriadia, keď mi brat zomierau.
Céra nariekala, jak ho dá pochovať —
nuž tak jej darovau z lútosti ten prsteň.
Aj ho hneď prodala, Židovi — či čo bou.

KLEMENTÍNA:

Vidíš, moja drahá mamušenko!
Vidíš.
Proto sa nám, chudák, neosmeliu zjaviť
na tej Javorine.

GRÓFKA:

Viete to istotne,
že on ten prsteň dau?

HOSPODÁR:

Aj keď z mojho brata. Bože mu daj slávu!,
už skoro z mrtvieho hajdúch vzau halinu,
zvliekou hneď svoj kabát, ešte ho nim zakryu,
a sám išiou v noci, chudák, vyzlečený.
Pred týždňom sme mu ho šak semka poslali.

KLEMENTÍNA:

Ach, jak sa nevinnost na svetlo vykluje,
jako holubátko z tvrdej škarupočky.

GRÓFKA (slabým smutným hlasom):

Vidím omyl, vidím podvod — neskoro.
Šuleku náš drahý; Tešiť bych sa mala
tvojej šlechetnosti, predca sa aj rmútim.
Nerad pozná človek, keď z omylu v noci
namesto zlodeja, zabiu v horách brata.
Zakrýva si oči, keď zasvieti slnko
do otvorených rán — (Slabším hlasom.)
Dieťa moje, zle sa čujem.
Nedobre mi je — Podléham osudu.
Syn môj, brat tvoj, je v žalári,
otca z Polskej nám zmárnili. —
priatela sme si stratili —
už sa mi ten svet oškliví. —
Daj mi tie peňáze, nesiem ích na poštu,
za Bihorom…

KLEMENTÍNA:

Čo ti je, mať moja?
Všetka si zmenená.

GRÓFKA:

Daj mi len, pôjdem.
(Klementína ide pro peňáze.)

ŠULEK:

Nesvieťte tak jasno, vy drobunkie svety;
minuli tie doby, keď ste ma tešili…
Opovrhnula ma!
Dokial je nie hoden mládenec srdiečka,
čo belunkie ňadra panenky hor dvíha —
nie je hoden ani národ svoj milovať. —
Ked zelenô žitko na koreni stálo,
o týchto zbytočných nevedeu som žialoch.
Lahou som si v horách do vysokej trávy,
a keď ma aj v srdci trápili starosti —
prileteu tam vtáčok, a nevediác o mne,
z celieho hrdielka počau vyspevuvať.
Krutiu si hlavičkou, som-li čo živieho,
a spev jeho krásny uspau v srdci žiále.
Nie tak už je so mnou. — —
Ach, lásko! lásko! Ty otravo sladká!
Po jakomže so mnou labyrinte blúdiš,
nebeský svetlonos!
Srdcos mi lúbosťou otrávila moje;
čímže budem teraz môj národ milovať.
Čože mi ty povieš,
náš národný otec, proroku Slávie!
Čo pri Istri, harfu v svatých rukách držiac,
hlasno „Slávy dcéru“ spievaš v srdci tigra,
ktoriemu z hrtana krev Slávie kvapká —
že som v tŕňu lásky rozdriapau si srdco
na kúsky krvavie: Ktorô som mau celô
obetuvať smutným Slávie sirotám!? —
Mať moja, čo mi už v zemi dávno hniješ,
deväťs ma mesiacov pri srdci nosila:
Tam som neplakávau k srdcu pritúlený
ach, preto som teraz zas k srdcu zablúdiu,
a našiou som nebe, Klementínko, v tvojom!
Osud môj! Osud môj! Čo som ti ublížiu??
Že priam teraz, keď môj národ mi preč káže,
aj ona aj matka preč ma odohnali,
ani len na cestu ruky nepodali…!
Ale keď už tak je; keď je toto los môj —
keď má tlcť, nach bije, kým sa neukoná:
Aj do zemi bijú hromy, a v kolaji stojí.
Národ mi je slnkom —
z tej kolaje sa nepohnem!! — —
Predca bych si žiadau ju ešte raz vidieť,
žeby mi na cestu aspoň zbohom dala. —
Ale jakou tvárou prekročím tie prahy,
od ktorých potupným zahnali ma slovom?
(Jak sa poprechodí, potkne nohou o uzol na zemi.)
Kämeň si, či čo si? (Zodvihne ho, chce čítať.}
„Osem… de… siáť — ti… síc… du… dukátov!“
Chudák! Kto vás stratiu!
Tu je nápis, komu prináležia. (Chce čítať.)
Drobunkie litery… tmy prečítať zbraňujú. —
Kde si, kto si kolvek, smrtedlný brat môj!
Nám srdcá tej noci neukolíše sen.
Ty si stratiu zlato a ja Klementínku.
Každiemu sen teraz slzy z očou pije.
Len v jasených hájoch španielskie mušky
dolu z ratolesti na zem sa spúšťajú:
A nám slzy k srdcu ohnivie padajú. —
Ale tys tvoj poklad len do rána stratiu,
ráno sa mu znovu zas radovať budeš.
Neradujem sa ja najítym dukátom,
keď som si už stratiu krásno srdco její!
Ach, kto si to nájde v jej ňadrách belunkých,
či tam aj prečíta moje meno na ňom.
Viem, mne ho nevráti, sám si ho podrží. —
Ale, čo hovorím…? Šak som ho nestratiu,
veď mi ho vydreli jako matke dieťa,
keď si ho v náruču s radosťou pestuje;
vykrojili mi ho, zo srdca mojeho,
kde som si ho nosiu jak perlu v obálke,
chovau, jak angela v duchenkách hodbábnych.
Neni ešte ráno…? Či teprv noc bude?
O šiestej hodine ráno odchodíme.
Keď raňajšie zore oblohu ožiára,
pôjdem pozrieť aspoň ešte to stavania,
v ktorom ve sne ona, mňa, svet, zapomína.
Zatial budem s nocou blúdiť. (Odíde.)

PRVÝ SLUHA:

Stadialto šla.
Tu jej moseli vypadnúť.

DRUHÝ SLUHA:

To šťastia, že je noc,
ludia už nechodia.
Ažda ich najdeme. Či ích vela bolo?

PRVÝ SLUHA:

Osemdesiat tisíc dukátov. (Idú preč.)
(Po chvíli tretí sluha s lampášom.)

TRETÍ SLUHA:

No, jak ich nenájdu —
aj život Bihora bude už stratený.
(Napravuje sviečku v lampáši.)

TRETÍ SLUHA:

Nenašli ste?

PRVÝ SLUHA:

Nikto tých viac nevidí.

SLÚŽKA:

Zle je! Ludia moji!
(Zalamuje ruky.)
Zle je! Zle je!

VŠECI:

Čo? Čo sa stalo…?

SLÚŽKA:

Grófka je mrtvá.

VŠECI:

Pro Boha! Čože?!

SLÚŽKA:

Všetko nešťastia sa na ňu zrútilo.
Z omylu Šuleka, tešitela svojho,
v prenáhlenosti si vyhnali von z domu.
Nato hneď stratila v lútosti peňáze,
ktorie mali život Bihora vymeniť.
Jak ste vykročili — hneď skonala.
(Schyťá sa všeci a nemí odídu.)

PRVÝ SLUHA:

DRUHÝ SLUHA:

SLUŽKA:

STARÁ ŽENA:

SLUŽKA:

PRVÝ SLUHA:

Ale najmenšie, nič sa nepremenila.
Pekne je červená, jako i za živa.

SLUŽKA:

Veď to je hla, znakom,
keď vo mdlobách leží.

DRUHÝ SLUHA:

Aj ja som to už raz bou volakde počuv.
Že sa to vraj stalo.

STARÁ ŽENA:

Jaj, netárajteže,
nehnevajte Boha.
Ja som už sto ludí zomretých videla.
Daktorí jak ruža pekne vyzerali,
aj sa pozdávalo, že trocha dýchajú,
a predca ích dali hneď v ten deň pochovať.
To ludia, ktorí sa na „Rybách“ narodia,
A najme z pohlavia ženskieho, na túto
planétu zrodení, aj mŕtvi sú pekní.
Ani v hrobe krása jejích sa nezmení,
v zemi neuhnijú jích tela jak druhie.

PRVÝ SLUHA:

No, veď uvidíme,
čo doktor povie.

SLUŽKA:

Pamätajte si moje reči.
Už ide…

KLEMENTÍNA (ručníkom si tvár zakryje).

DOKTOR:

Kedy zomrela?

SLUŽKA:

Včera o pou deviátej.

DRUHÝ SLUHA:

Není vo mdlobách?

DOKTOR:

Pero!
(Dajú mu pero a papier — napíše.)
Dnes o tretej sa môže pochovať.
(Odíde.)

DRUHÝ SLUHA:

Vložme ju, teda, do truhly. A zabednime.

ŠULEK (ticho a smutno):

Odpustite,
ešte raz k vám idem.

SLUHOVIA (priskočia k nemu):

Tu sa tie peňáze,
čo grófka stratila. (Vezmú ich.)
Ach, keď by sa teraz mrtvá prebudila!

KLEMENTÍNA (vletí mu do náručia):

Už len teba mám…!

ŠULEK (zazre mrtvú grófku):

Čo je to hen…!

KLEMENTÍNA:

Už ťa viac vyháňať nebude.

ŠULEK:

Nač sme sa na tento biedny svet zrodili,
Klementínko moja!
Šťaslivá. Ty plačeš.
Plač len, ja ti prajem;
ja už z tejto strany hrobu sotva budem.

KLEMENTÍNA:

Nesprovodíš slzou mať moju do zemi?

ŠULEK:

Keď srdco krváca,
oči slz nemajú. —
Ja odchodím, Klementínko moja!
Pri brehoch Dunaja tu ťa zanahávam.
S Pánom Bohom! (Podáva jej ruku.)
Bôh žije nad nami, čo ťa tešiť bude,
Zbohom, drahá moja!
Už sa sotva viac vidíme…

KLEMENTÍNA:

Do duba rúb sekerou —
kvet podťatý dechom zvalíš.

ŠULEK (k mrtvej grófke):

A ty, nešťaslivá!
Svedku dňov žalostných!
Čos na západ vlasti so slzou hlädela,
Neni ti dopranô ležať v zemi otcov,
tu ohnijú tvoje kosti v zemi cudzej.
Spomeň si aj na mňa tam v tej novej vlasti,
v ktorej silnejší brat pro kúštičok zemi,
neštaslivejšímu krú srdca nepije.
Zem táto smrtelných je len gula z blata;
tys už opustila to sveta divadlo,
my ešte smutnohru našu v ňom hrajeme.
Odpusti mi —
že tento tvoj krásny odblesk ducha tvojho,
smutnú Klementínku včil opustiť mosím,
práve v tej hodine, v ktorej ti hrob kopú.

KLEMENTÍNA:

Máš-li srdco ludskô,
preklň si ma najprv
na skalu na mrtvú; a tak sa lúč so mňou.

ŠULEK:

Zmužilosť v nešťasťú,
krásna grófka Polska!
Zmužilá ťa matka pod srdcom nosila. —
Na obloze vlasti, keď si sa zrodila,
nešťasná planéta viedla správu svetov. —
Ale s nemocnými len smrt sa pri hroboch;
nešťastí sa rado s mocnými pasuje.
Povznes sa vysoko nad osudom svojím
a hläď len pres plecá na sveta nestálosť:
Tak samô nešťastia zrakom svým ukrotíš.
Nezlakni sa tohto divokieho tigra,
len mu pozri smelo do očou divokých,
a hneď trasúci sa uvidíš zemeplaz.
Mňa národ preč volá:… s Pánom Bohom!

KLEMENTÍNA:

Ratolesť dubovú do fialky štepíš.
Neuč ma nešťasťú smelo v oči hlädieť:
Ja som panenka.
Ja sa len slzamí a prosbou viem brániť,
keď mi osud mečom už do srdca rúbe.
Tigrom a lvom divým, len smelý chlap smelo
vie do očou hlädieť.
Zbroj moja sú slzy, nevinnosť je meč môj,
ktorý len mládenca dobrieho pronikne,
aby ma obrániu.

ŠULEK:

Nebezpečno meškám;
slz tvojích bojim sa. (Chce preč.)

KLEMENTÍNA:

Mať moja, zobuď sa!
Rod tvoj už vyhynie.
(Mrtvá grófka ruku dvíha.)
Všetkie ratolesti na ňom osud zlámau.
Ja som už posledný v tvém rode lístočok,
ktorý sa na suchom stromečku zeleňám.
— Ty — (padne Šulekovi v náručia)
nedaj mu zvädnúť.

ŠULEK:

Hodina ma volá.
(Šulek ide preč. Grófka druhú ruku zdvihne.)

KLEMENTÍNA:

Aspoň… na — pohrä — … (Zamre.)
(Šulek priskočí odo dverí, zachytí ju, sluhovia okolo nej.)

ŠULEK:

Klementínko! Pamätaj sa.
(Grófka stáva hore, sedne si.)
Vody, sem! (Všetci kriesa Klementínu.)

GRÓFKA (sediác polohlasne):

Čierna barva pri zelenej;
ach, jak divnie sú to lúky;
a vysoké trávy.
Tráva čierna, veliká manina —
a potom hneď zelenô utešenô pole. —
Kto tým stromom zaklátiu,
že tie hviezdy tak pršali
husto dolu na zem…?
A medzi lúkami ten široký potok,
v ňom studený tečie čistý jasný plameň.
Ach, jaká uzunká je cezeň lavočka,
nič len jako tilí noža
(Klementína prijde k sebe.)
Z prostriedku som dolu spadla!
Aj peňáze mi dnu padli. (Obzerá sa po izbe.)
Klementínko…! (Všeci sa obzrú.)

SLUŽKA:

Grófka…!
(Radostne.)
Klementínko, mať ti žije!

KLEMENTÍNA:

Kde som? —
Šuleku, si u nás?

ŠULEK:

Pozri! Mať tvoja.
(Idú všeci ku grófke.)

SLUŽKA:

Dobre som ja hovorila,
že je v mdlobách.

GRÓFKA:

Šuleku; ty si to?

ŠULEK:

Ja som, grófko, ja som.

GRÓFKA:

Klementínko, daj mi vody.
(Jedon sluha preč.)
Kde je Bihor?

SLUŽKA:

Už sme najšli peňáze;
hneď ich odošleme. Ešte je dosť času.
(Stratený uzol dukátov jej podá.)

KLEMENTÍNA:

Žiješ mi, mať moja? (Obejme si matku.)
(„Šesť hodín bije“… … …)

ŠULEK:

Hodina mi bije.
Opatruj vás nebe! (Ide.)

GRÓFKA:

Šuleku…

KLEMENTÍNA:

Zostaň…

ŠULEK (preč…).