ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

SLUHA:

Čože tí doktore hovorili?

SLUŽKA:

Neni jej už k spomožeňu;
pamäť celkom stratila.

SLUHA:

Ale chvílami prichodí k sebe?

SLUŽKA:

Nikda.
Že sa jej vraj slzy po srdcu rozliali.
A lútosťou sa jej pamäť potrhala.

SLUHA:

Šuleka teda už nepoznala,
keď ho tu v zelezoch viedli dokrvácanieho?

SLUŽKA:

Dačože poznala.
Nepoznala tá už.
Jak tvrdo spí… porad sa schýta.

SLUHA:

Teda ani nevie, čo sa s ním stalo,
ale lepšie. Zaraz by bola skonala,
srdco by sa jej hneď bolo puklo žialom,
keď by bola ešte aj to uvidela.

SLUŽKA:

Prišla potom k sebe;
hovorili sme jej.
Od tej doby onemela.

SLUHA:

A či nič nehovorí?

SLUŽKA:

Docela je nema.
Nepozná nikoho.
Chvílami, keď jej už do rozumu prijde,
len začne obloky a dvere otvárať.
Obraze, zrkadla dolu zo stien zberá.
Vlasy si rozpletie, všetko odhazuje.
Vtedy je už s ňou zle.
Hroznie vtedy mosí mať bolästi v sebe.
Z očou jej krvavie slzy začnú padať.
Potom takto zaspí.

POSEL:

Kde je grófka Vchinská?

SLUŽKA:

Čo dobrieho?

POSEL:

List jej nesiem od brata.

SLUŽKA:

Kde? Odkial?

POSEL:

Od generála Dembinského,
komandanta maďarského vojska.
Kde je? Oznámte ma.

SLUŽKA (vezme list do ruky, hlädí naň):

List ten nepatrí už sem. (Položí ho na stôl.)

POSEL:

Veď tu býva Vchinská?

SLUŽKA:

Tu bývala.

POSEL:

Nebýva tu už?

SLUŽKA:

Nebýva.
Ďälakú máš cestu, jak jej ho chceš oddať.

POSEL:

Nezomrela?

SLUŽKA:

Zabitá je.

POSEL:

O, Bože môj!
Čo sa toto deje!
Mladý gróf Bihor, jej syn, padou v boji.
Dembinski, brat její, ju v tom liste teší,
žeby si to k srdcu tak nepripúšťala.
A ono! Aj ona je v Pánu. —
Toto kto tu leží? (Na Klementínu.)

SLUŽKA:

Mladá grófka, céra její.

POSEL:

Je chorá?

SLUŽKA:

Ta sa v žalosti zbláznila.

POSEL:

O, Bože môj!
Môj drahý general!
Tak žalostnie chýry ti mosím niesť sebou!
S Bohom zostávajte. Nesmiem sa tu baviť. (Odíde.)
(Holuby prijde.)

HOLUBY:

Dobrý deň, Pán Bôh daj!
Jako sa máte? — —
So slzami mňa vítate?
Upokojte sa, drahí moji. Už je statô.
Nebou Šulek u vás po tieto dni?
Nič nehovoríte?

SLUŽKA:

Reči a radosti
u nás nehladajte.

HOLUBY:

Čo je mladá grófka taká blädá?

SLUŽKA:

Keď jej ruže v nebi kvitnú.
Jak Šuleka chytili, onemela nám.

HOLUBY (kvapne):

Čo je so Šulekom?
Kedy tu bou?

SLUŽKA:

Bude na smrť odsúdený.
Je chytený v Leopolde.

HOLUBY (prejde sa cez izbu):

Dávno?

SLUŽKA:

Dnes štvrtý deň.
(Holuby zastane na jednom meste, potom ide k stolu.)

HOLUBY (na list):

Čo je toto za list?

SLUŽKA:

Od brata nebohej grófky.
Dembinského.

HOLUBY:

Bola grófka sestra jeho?

SLUŽKA:

Vlasná sestra.

HOLUBY (otvorí a číta list).

KLEMENTÍNA (sa prebudí, zostane ticho).

DRUHÁ SLUŽKA:

Už sa prebudila. (Všeci k nej.)

HOLUBY:

Osviecená grófko. (Ruku jej chytí.)

PRVÁ SLUŽKA:

Neprehovorí.

HOLUBY:

Klementínko! Poznáš ma?
Ja som Holuby.

SLUŽKA:

Darmo všetko,
není jej už k spomožeňú.

HOLUBY:

Poodstupujte od nej.
(Sedne si vedla Klementíny, vytiahne z vačku pištol.)
Nešťastlivá grófko, trápiť sa ti nedám.
Lahká smrť je lepšia, jako biedny život.
Pozri… prestrelím ťa… (Kohútik natiahne.)

VŠECI (priskočia):

Pre Boha!
Čo to chcete!

HOLUBY:

Klementínko, rada zomrieš? (Vystrelí do povetria.)

KLEMENTÍNA (nepohnuto).

HOLUBY:

Nahajme ju. Preč odstúpte.
(Obejme si ju a o chvílku zaspieva:)
„Nehýb kalnú studničku,
viac zamutiš vodičku:
Veď sa ona ustojí,
sama sa upokojí.“

KLEMENTÍNA (zastrie si oči).

SLUHA:

Dobre je; slzy jej idú.

SLUŽKA:

Odlahne jej pri srdci,
slzy jej pomôžu.

HOLUBY (veselo):

No, teraz ale, dobreže si pozberajte rozumy, kde jakú otrusinku.
Dám vám takú hádku, pou neba a pou sveta bude stáť, keď ju uhádnete.
Pozorujte! Čo je to?
„Išla pani v noci po zelenej lúce.
Stratila tam klúče.
Mesiačok videu, nepovedau. —
Prišlo slniečko, hore zdvihlo.“
Čo je to! (Stane hore.)
Pou neba a pou sveta — alebo ešte viac. —
Dvoje nebe, sedem svetov bude stáť, jak to uhádnete…! (Prechodí sa.)

SLUHA:

Jako je to? Ešte raz.

HOLUBY:

Išla pani v noci po zelenej lúce.
Stratila tam klúče.
Mesiačok videu, nepovedau. —
Prišlo slniečko, hore zdvihlo.“
(Rozmýšlajú všeci… tichá chvíla.)

HOLUBY (prechádzajúc sa):

Mesiačok videu, nepovedau. —
Prišlo slniečko, hore zdvihlo.

SLUHA:

Čosi je to. Pletie sa mi volačo po rozume.

DRUHÁ SLUŽKA (rozmýšla):

Prišlo slniečko… hore zdvihlo.

PRVÁ SLÚŽKA (sama k sebe):

Po zelenej lúce… mesiačok videu…
nepoviedau… hore zdvihlo…

HOLUBY:

Išla pani v noci po zelenej lúce.
Stratila tam klúče.
Mesiačok videu, nepovedau. —
Prišlo slniečko, hore zdvihlo…

KLEMENTÍNA:

— To je rosa.

VŠECI (vytrhnú sa z myšlienok, radostne zhrnú sa okolo nej).

HOLUBY (sedne k nej, obejme ju — s nadšenou radosťou):

Uhádlas! Uhádlas! Osviecená grófko.
Dobre! Rosa je to!
Rosa je to na zelenej lúce.
Dvoje nebe, sedem svetov — tvojích je!
Rosa je to! Rosa na tvej tvári, (pohladí ju)
rosa z tvojích očou.
Ja ju vidím, nepovedám:
Mesiačok videu, nepovedau.
Prijde slniečko, hore zdvihne.
Ešte je v žalári, ale skoro prijde.
Z Leopoldu svitne a slzy pozberá.
Pozri, hen na stole, svitajú mu zore.
List od Dembinského, (stane, dá jej list.)
Pozri, Klementínko.

KLEMENTÍNA:

Dembinski piše?

HOLUBY:

Dembinski, Dembinski.
Prečítaj.

KLEMENTÍNA (hlädiac do lista):

Kto ho priniesou? —

SLUŽKA:

Teraz sme ho dostali,
schválny posel tu bou.

KLEMENTÍNA:

Kde leží Dembinski s vojskom?

HOLUBY:

Neďälako Senice.
Choďte na ulicu a zavolajte tam
dajakieho chlapa. (Sluha preč.)

KLEMENTÍNA:

Odpíšeme? Dembinskému,
aby nám ho vyslobodiu.
On hneď pošle písmo; ale kto vie,
bude-li platnô?

HOLUBY:

Keď len nitku pošle zo svojho kabáta,
a sto raz by už bou na smrť odsudený,
a čo by už v hrobe ležau —
kvôli Dembinskému vzkrísa ho Maďari.

KLEMENTÍNA:

Papier mi daj. —
Tak — ja teda napíšem.
Ešte mi na tejto jedinkej nadeji,
na tomto vlásočku visí svet, život môj. —
Ach, nadeje drahie, vy božie iskierky!
Z neba mi pršíte do srdca smutnieho,
jak dáždik ohnivý na dedinku v noci.
Ale či nebudem vás, nadeje prázdnie,
moseť oplakávať! Jako chudobný lud
oplakáva rumy rano svej dedinky,
keď mu v noci vrchom plamenným svietila? (Píše.)

HOLUBY:

Žalosť utop v nadejách,
raduj sa v jistote.

SLUHA (dovedie sedliaka s cérou. Klementína zapečatí list.)

HOLUBY:

SEDLIAK:

HOLUBY:

SEDLIAK:

KLEMENTÍNA:

SEDLIAK:

KLEMENTÍNA:

HOLUBY:

Drahá grófka moja!
Tento náš smutný svet je háj osikový,
nie je v ňom tichučkej hodiny života.
Obor zeme našej je velký hrobitov. —
Nič je nie peknejšie, jak keď angel v prachu,
s osudom bojujúc, na hroboch víťazí.
Ťažký je tu tvoj boj, slavnô tvé víťazstvo!
Zostaň s Pánom Bohom!

SLUHA:

Kde ste boli?

ČERNOBEL:

V kaviarni som karty hrau. Jako je s Klementínou?
Čo to tu bou za sedliak? Kde ide?

SLUHA:

Dembinskému, pro pardon Šulekovi.

ČERNOBEL (sám k sebe):

Tomu sa mosí zavčasu predísť. (Preč.)
(Klementína prijde na cestu oblečená.)

KLEMENTÍNA:

Drahô je tu teraz každô okamženia.
Nebudem tu čakať na príchod tých poslov.
Kto zná, čo sa v ceste nemôže prihodiť.
Jedem do Leopoldu.
Päťdesiať tisicov som si vzala sebou,
snad zaslepím oči a zahasím žížeň
pomsty smädným sudcom.
Všetko mi je svatô, nach len k cielu vedie.
Opatruj vás Pán Bôh!
Jestli prijde pardon, prineste ho za mnou. (Preč.)

ČERNOBEL:

SEDLIAK:

CÉRA:

Odpočiňme si, aj ja som ustala.
Nemosíme tak silno ísť.

SEDLIAK:

Keď mi ten generál len velice píliu.
Ani nevieš, dau mi dvä sto zlatých striebra.

CÉRA:

Kolko je to?

SEDLIAK:

To je päťsto zlatých.
A sto k tomu,
to je pou osma sta.
Za to vám kúpim grunt, dá Pán Bôh pokoja.
Zoberiete sa. Do výžinku nepôjdeš.

CÉRA:

Janíčok môj bude
už istotne v ceste.
Dneska azda večer už bude v Trnave.
Ten sa zaraduje, keď počuje,
čo máme peňazí. Vy nič nehovorte,
ja mu porozprávam.

SEDLIAK:

Keď sme len šťaslivo vykonali,
chvala Pánu Bohu. — Ja si usnem.
O pou hodinky ma prebudíš — pôjdeme. (Zadrieme.)

ČERNOBEL:

Bože daj dobrý deň!

SEDLIAK (sedne):

Pán Bôh daj aj vám.

ČERNOBEL:

No, jakože sa vám vodilo?
(Sedne k nim.)
Ja už naproti vám idem. Nesiete?

SEDLIAK:

Nesieme ver, chvála Bohu.
(Vymotá zo šatiek pardon, dá mu ho.)
To je ten pardon, od toho generála.
Hneď, ale hneď ho napísau. Prečítajte.

ČERNOBEL:

No, chvála Bohu! Dobre je.

SEDLIAK:

Môžte mi veriť.
Radšej som —
a čo by pou sveta volakto mi dávau.

ČERNOBEL:

Ale ste moseli —
uďan dobre kráčať.

SEDLIAK:

Ej, ver, môj mladý pán!
Šak toť nach povie —
ani chlebíčka sme si nestihli kúpiť.
A celú noc sme na nohách.
Už nikam nevládzem.

ČERNOBEL:

To rad verím. Veď nie div.
(Vytiahne sklenicu s otravou.)
Už ste zaslúžili — posilnite sa.

SEDLIAK:

Čože je to? (Vezme do ruky.)

ČERNOBEL:

To som si na cestu vzau.
Dobrá slivovica.

SEDLIAK (dá naspak):

Nesmiem.
Som v spolku miernosti.

ČERNOBEL:

Ej! Nuž veď sa nesmejte.
Len sa občerstvite.

SEDLIAK:

Ďakujem pekne.
Prisahau som…
U pána Hurbana tam som zapísaný,
keď ešte v Hlbokom boli.

ČERNOBEL

— Pite len. Nie je pálenô.
Veď aj ja som vo spolku miernosti —
dačoby som ho piu. To je tokajčina.

SEDLIAK:

No — tak už
Dobro zdravia, teda.
(Napije sa, dáva naspak.)

ČERNOBEL:

No len! lepšie — napite sa.

SEDLIAK:

Jakô je to volačo sladkô. (Pije.)

ČERNOBEL:

To je velmo dobrô,
kto sa tak na cestu ďälakú odberá.
(Po strane.) Ty máš už duplovanú porciu.

SEDLIAK (vráti mu sklenicu):

Pán Bôh vám zaplať.

ČERNOBEL:

To je céra vaša?

SEDLIAK:

Je, mladý pánko.

ČERNOBEL:

No, napi sa tiež.

CÉRA:

Ďakujem vám; ja nebudem.

ČERNOBEL:

Ej, dačože nebudeš.
Veď sa nebudem dívať — no!

SEDLIAK:

No len sa už napi,
keď ti tak nukajú.

CÉRA:

Ustatá som velmo,
až za chvílku radšej.

ČERNOBEL:

Škoda že není čo zajesť.
(Po strane.) Obluda, či je pekná. Tak mňou čosi pohýna.
Pri tej by sa človek darmo modliu:
„Neuvoď nás v pokušenia.“
Tu by aj osemdesiatročniemu mnichovi
miselo prísť z očou.
Aj na bielu po pás bradu by tušim zabudou.

CÉRA:

Otec už zaspau, chudák.

ČERNOBEL:

Nach si chudák odpočine.
(Po strane.) Do dňa súdneho.
Jedon je už v Pánu. —
Ty čochvíla pôjdeš za ním.
Ale najprv — nezaškodí,
vyvediem ju bez rebríka na poval.
V hrobe jej nenačim venca z rozmarínu.
(Nahlas.) Nuž, panenko —
a kedyže sa vydáš?

CÉRA (veselo):

Nevydám sa ja.

ČERNOBEL:

To by bola pekná!
Škoda pou hodinky takiemu dievčatku
bez muža postávať.

CÉRA:

Lepšie je takto.

ČERNOBEL:

Ej, horkô je lepšie!
(Vlídne.) Ale už máš frajera? — Čo?

CÉRA (usmeje sa):

Neviem.
(Veselo.) A vy máte frajerku?

ČERNOBEL (s podivením):

Já…? —
Načože by mne bola?

CÉRA:

Mhm — keby som vám verila.

ČERNOBEL:

Nuž vari mi neveríš.
Pozri — ty ju… pozri! Teda, ja cigánim?

CÉRA:

Ktohovie, jestli aj nie.

ČERNOBEL:

Vari by som sa ja volakedy ženiu.
Načože by mi to bolo?

CÉRA:

Nuž, a ja načo by som sa
kedy vydávala?

ČERNOBEL:

Jaj, to je inšie!
To si len dievčence vedia takto spievať,
keď trávu trhajú:
„V tej našej postielce samá rožná slama;
bola by ja blázon, na nej léhať sama.“

CÉRA (s nežným úsmechom):

Dobre…
Jakoby ale nie. — Jako vy to viete!

ČERNOBEL:

Mňa by ver mohou aj s peknou panenkou
do jednoho vreca zviázať.

CÉRA:

Nevydierali by ste sa?

ČERNOBEL:

Ach nuž, neplakau by som sic, — ale…

CÉRA:

Verím.

ČERNOBEL:

Azda by som mau rumácať?
To by nesvedčalo.
Ale by som jej nič zlô neurobiu.
A dobruo volačo — neviem,
jako by išlo.

CÉRA:

Ďakovala by vám
za vašu dobrotu.

ČERNOBEL:

Ale by jakoby
nám dvom to pristalo? (Obejme ju jednou rukou pres poly.)

CÉRA (odloží mu ruku):

Ach nič, nič;
nepristalo.

ČERNOBEL:

Nuž, vari by si ma nechcela?

CÉRA (úprimne — veselo):

Nie, ver.

ČERNOBEL:

Nuž, prečo…?
Ach, ty obluda švárna. (Priťuluje sa k nej.)

CÉRA (mrzuto):

No len taže, pokoj.

ČERNOBEL:

Vybehnime si trocha do hory.

CÉRA:

Načo?

ČERNOBEL:

Len tak. Maliny hladať.

CÉRA:

Nie sa teraz maliny.

ČERNOBEL:

Na chvíločku — do zelenieho.

CÉRA (odsotí ho — stane hore):

Pokoj! —
Ty trhan.

ČERNOBEL (stane tiež — chytí ju):

Blázonku!
Veď sa neboj…

CÉRA:

Pusť ma! — lebo zavolám.

ČERNOBEL (vytiahne nôž):

Ani nemškni!
Jedno slovo, tvoja smrť!
Živú, lebo mrtvú — objímať ťa mosim.
Rozhodni sa! — (Drží nôž nad srdcom.)
Jedno slovo, tvoja smrť! Ani nepškni!

CÉRA:

Rozhodnutá som.
Zabi, jak máš vôlu; svedomia si zabiješ.

ČERNOBEL:

Jedon…! Chceš žiť?
Čo mi živá odopieraš,
to mi mrtvá podzvolíš.

CÉRA:

Za živa sa ja obránim;
po smrti ma Pán Bôh.

ČERNOBEL:

Zdochni teda!
Sprostnosť svatá!
„Jedon“… hovor… „dva“…

MLÁDENEC:

Dobrý deň, Aničko moja!
Kde sas tu nabrala? Idete už domov?
(Prijde k nej.)
Čo ti je? Si blädá.

ANIČKA:

Nič. Sadni si.
Kedys vyšiou?

MLÁDENEC:

Včera večer.
Našli ste výžinok? (Sadnú si.)

ANIČKA:

Výžinok…? (Zamyslí sa.)
Našli, ver. A dobrý. Aj pre teba.

MLÁDENEC:

Chvalabohu.

ANIČKA:

Ale doňho nepôjdeme.

MLÁDENEC:

Nuž…? A jakože?

ANIČKA:

Ani ty nepôjdeš.

MLÁDENEC:

Prečo? Jako?

ANIČKA:

Tak. (Položí sa mu na prsa.)
Už viac do výžinku chodiť nebudeme.

MLÁDENEC:

Neviem, čo hovoríš.

ANIČKA:

Veď ti porozprávam.
Len sa najprv napi — volačo dobrieho.
(Zavdá mu sklenicu s jedom.)
Aby si mau lepšú vôlu vypočúvať.

MLÁDENEC:

Čo to máte?

ANIČKA:

Napi sa len. Tokajčina.

MLÁDENEC:

Myslím. Zo studienky. (Pije.)
A ver dobrô volačo — na, pi.

ANIČKA:

Jak ti chutná, len vypi.

MLÁDENEC:

Ej, všetko ti nevypijem.
Tys ešte snad málo pila.

ANIČKA:

Pila som už. Nechcem viac.

MLÁDENEC (vypije do dna):

K tomu by som,
hocikedy pristau.
(Kladie sklenicu na zem.)
Čo je otec taký blädý? Pozri.
A zelený po tvári. —

ANIČKA:

Nahajme ho.
Veď celú noc ideme — od Senice.

MLÁDENEC:

Čo —? Od Senice?

ANIČKA:

Počkaj len;
teraz ti ja budem šakovô rozprávať.
Čo mi ani neuveríš.

MLÁDENEC (podoprie si na zem hlavu na ruku):

No, čujmeže, čo to bude.
Štebocže mi, teda, ty môj škrivánočok
štebotný.

ANIČKA (pohladí ho; na tvár si mu tvár položí):

A či som ja tvoj škrivánočok…?

Toť ho máte. — Aj ten už zadriemau. —
Pekne ma počúvaš.
Chudáčok. Tiež už ustau z cesty.
Pou hodinky ich nahám.
Až potom mu cestou všetko porozprávam.
Po samučkú Trnavu mu budem rozprávať.
(Po chvíli — spieva si.)
(Blažene.) Široký járčok, bystrá vodička,
napoj mi, milá, môjho koníčka.
Ja ho nenapojím,
lebo sa ho bojím,
že som maličká.
Tvoj koník vraný, ostrokovaný,
udreu by ma on podkovičkami…

KLEMENTÍNA:

Orodujte mi za oboch,
s nimi aj môj zhynie život.
(Preč.)

PRVÝ SUDCA:

Až potom sa delme.
Päťdesiat tisícov mi vtiskla do ruky.
Pod výminkou, aby všetko odvolali,
vyrobme im pardon.

KOMENDANŠ:

Holuby a Šulek, —
dvoch panslávov mladých, a čo viác, královi,
ktorieho trón teraz podvrátiť mosíme —
s vernosťou železnou v krutosti oddaných,
nám honvédi naší do rúk odevzdali. —
V zmyslu zákona ich katom odevzdávam.
(Stane — chce preč.)

PRVÝ SUDCA:

Katom prináležia.
Medzitým — buďme velkomyselní.
Sú to ešte deti, mladie, neskúšenie,
Nach sa snad odrieknú národa, Hurbana,
a dajme im milosť. (Myslia…)

KOMENDANŠ:

Aj trón nach preklnú.

VŠECI:

Aj trón! Aj trón. (Pohnutia.)

KOMISÁR:

KOMENDANŠ:

KOMISÁR (otvorí papier, číta s dúrazom):

„V žalári, roku Pane 1848. Holuby a
Šulek, vlastnou rukou.“
„My zomierame, v tej osudnej chvíli,
v ktorej Tatra svoje umučenia slávi.
V tej myšlienke blahej, na popravním meste
blažene pozrieme katovi do očou —
že národ náš bude mať svoju Velkú noc.
Zbohom, teda, lud náš!
Zbohom, Tatry drahie!
Požehnávajú vás, v okovách zakutí,
v žalári otroctva slobodní vazňovia.
Skorej ale, jak nás katom odevzdajú,
tento náš testament k národu píšeme:
Len jedno ťa spasí, národe náš drahý!!
A to je tak snadnô, a tak je maličkô,
aj do najmenšieho srdečka sa zmeští —
Na fialkový to napíšeš listočok:
K osláveňú tvojmu len láska ti načím.
Nad tebou krvavie roníme tu slzy,
milostná Čechio, smutná sestro naša!
Piesne ludu tvojho, nie su ludu tvojho,
srdco ludu tvojho, nie je ludu tvojho,
a duch tvojho ludu — ach, nie je už tvoj.
Reč, jazyk zostali v osudných pohromách —
púvodnosť vymrela.
Rybôčky ti tvoje v povetrú plávajú…
V pevných hradbách žije národ ohradený,
hradby tie stavalo nebe s Europou —
Tatry!! — hrad potupy — ukryli Slováka.
Tam ešte vodička čistučká vyviera!
,Kto sa z nej napije,
ten mrtvý ožije.‘
Zaplač nad človekom, čo do hrobu léha;
bratov sa nelakaj, keď z hrobu stávajú:
Veď len v rozličnosti je večná jednota!
Keď Bôh stvoriu slnko —
kus tmavieho tela,
takto mu dau potom jeho jasnie blesky.
So siedmi barvami obarviu ho najprv,
a zo siedmi barev bola jedna jasná:
Vo viac rečách je len jedna večná, krásna.
Kým sme sa vadili o u, l, ypsilon
zatial si vrahové, s tajomným úsmechom,
na hrtáne naše meče nabrúsili. —
Bude-li budúcne ešte synom Slávy
rozličnosť jazykov urážky kameňom —
jestli kto osudnú iskru nesvornosti
pro mrtvú literu do národa hodí —
ten buď proklnutý! Aj v potomkoch svojích!!
Keď ho smrť z oboru sveta pod zem skludí,
nach sa tam pod hlinou ešte raz zobudí.
A keď v hroznej dobe v svém hrobe ožije,
nach jeho svedomia hrom ho nezbije;
ale hrúzy muka nach mu srdco zviera,
v jednej pouhodince — sto rokov zomiera!
Jestli nemá dietok a jak si ich žiáda,
nach mu švárna jeho choť porodí hada. —
Keď bude jeho syn ruku dievky pýtať,
za rána keď slnko bude už chcieť svitať,
a dievka pastiera veprov von poženie —
aj tá nach ho s metlou s košíkom zaženie…!
Má-li peknú céru, — duše svej ratolesť,
keď ju blahej lásky začne moriť boläsť —
jej krásu nach plameň lásky spáli, zhubí,
nach sa nelúbená hlboko zalúbi.
Nach zvädne jej krása, keď pekne rozkvitá,
jak ruža kameňom pred slnkom ukrytá —
mu — navidomoči!!!…
Nie je to reč naša, nie sa naše spevy,
ktorie nás v jedinký velký pojá národ:
Ale duch náš je to, v rozličnosti jedon.
Tie rozličnie reči, čo nás rozdelujú,
sú len ratolesti stromu jedinkieho.
Čože sa lakáte, keď každý konárik
v mohútnosti svojej k ovocú rozkvitá?
Lakáte sa asnad, že koreň nezdrží?
A že peň podlehne úrode velikej?
O! malučkej viery!
Pozrite na lipu, jak sa tá rozkladá!
Každá ratolestka má svoj v zemi koreň.
Keď raz pominie vek, vek tento osudný,
a naše hroby už zabudnutie budú —
neskorší bratové, vám toto žičíme.
Buďte advokáti, kňazi a doktoré.
Okamženia v nebi je nie blaženejšie,
jako dobrodincom byť smrtelných bratov
A ty, lud náš drahý! Ty dobrý drahý lud!
Tebe sú súdenie veky budúcnosti —
Tu ti sedem svatých slov tiež porúčame:
Prvô slovo naše k tebe, lud náš drahý,
vinou protivníkov v své sláve mizerný!
,Trónu a národu zostávaj vždy verný.‘
Námestníci Boží na trónoch panujú
a s národmi svojmi k Večniemu putujú. —
Druhô slovo naše…“

KOMENDANŠ:

Smrť a peklo!!
Týmto vlastizradcom! — Nič ďalej!!
„Trónu a národu zostávaj vždy verný!!“
„Trónu!“ — Smrť a peklo zradcom!

VŠECI (okrem prvého sudcu):

Hneď ich oboch,
kým kat prijde, na smrť vysadiť!

PRVÝ SUDCA (stane):

Na každý spôsob!
Medzitým — ja bych ortel tento,
takto modifikuvau. —

HOLUBY (k ludu):

Počty chcete do lotérie? —
Lud môj drahý! Vsaď to teda, čo ti poviem;
a iste červenô vyhráš terno Slávy! (Lud načúva.)
Choď tam, kde národnie vejú včil zástavy,
kde cisársky orol smrť vrahom zvestuje.
Život a krev tvoja, sú tie istie počty.
ktorie vnukom naším budúcnosť vyhrajú.
Nebeská lutria, — je teraz život náš. — (Ticho.)

JEDON SEDLIAK:

Spravteže nám ešte,
jedon pekný veršík — na pamiatku.

HOLUBY:

Veršík…?
Na pamiatku…?
Zahádajte doma deťom túto hádku:
Nach vám ju uhádnu na našu pamiatku.
„Jedon král mau syna; druhý švárnu céru:
Len sa zhovorili — že sa vraj zoberú.
Jak jeli k sobášu, moseli cez hory, —
tu hrba zbojníkov sa na nich oborí.
Tam chudáčkov na dvä strany rozohnali,
deväť rokov jedon druhieho hladali.
Až nevesta v horách tam pri jednom jarku,
najšla ležať zlatú na brehu píšťalku.
Zapískala na nej — hora sa ozvala,
milieho von z hory k sebe privolala.
Zo siedmi krajín sa hostia poschádzali,
na tej píšťalce ím pri svadbe hrať mali —
tu —! povstala hádka, a rozličnie mienky,
má-li sa tu, ozaj, na všetkie hrať dierky!
Nach sa drevom zacpú, aspoň jedna, dva, tri,
ta posledná i tak do radu nepatrí.
Tak, chceli daktorí, — až sa strhla vada.
Nevesta by bola všetkie čula ráda
Nie je pekná hudba, kde sa moc prebiera;
ženich na vrbovú píšťalku dotiera.
Ja v tých vela hlasoch nevidím žiadnych krás,
mne sa len jedinký a jedon páči hlas, —
nevesta v lútosti zložila svoj veniec,
odišla preč v slzách…
… Sobášu bou koniec.“
Túto hádku deťom vaším zahádajte,
drahým Tatrám naše pozdravenia dajte.
A povedzte smutným po Tatrách rodákom,
nach tam pod Kriváňom zo svojich hôr orla
napoly mrtvieho, napoly živieho,
od rán v tele čerstvých rozkrvácanieho,
v pazúroch s tou hádkou,
nám položia k hrobom,
mohýl naších pomník. —

Čo sme previnili,
že nás budú márniť?
Trón sme milovali,
národ sme šli brániť.
Nepomstite, bratia,
na vrahoch smrť našu.
Nach ju pomstí Pán Bôh,
čo zná krivdu našu.
Nám na hroboch zrastie,
im uvädne tráva;
pomsta jejích bude:
skorá Slávov Sláva! —
Keď sa plač Slávie
v radosti zmení hlas,
Šťaslivejší, bratia!
Spomeňte si na nás.

HOLUBY:

Teda, my zomrieme už,
Šuleku môj drahý! Čo rozmýšlaš…?
Či by sis nežiadau…?
Keď sa skorá sláva víťaznej Austrie
k radosti Slovákom po Tatrách roznesie —
nevinšovau by sis, tam v krásnych dolinách
a vrškoch Brezovej, — kde viali slovenskie
Hurbana zástavy — s krásnou Klementínkou
zrána po zelených vodiť sa chodníčkoch?
Abys nešťaslivú sirotu bez vlasti,
bez matky, bez brata, a všetkej rodinky,
bolästi hlbokie zapomínať učiu?

ŠULEK:

Netýkaj sa týchto strún.
Smutnie dáva harfa ohlasy nad hrobom,
keď na ňú takieto vetry zavievajú.
(Klementína s papierom v ruke a prvý sudca vejdú.)

SUDCA:

Prihliadajúc na vašu mladosť a na prosbu mladej grófky,
obsiáhli ste milosť — pod výminkou,
aby ste to podpísali, čo tu grófka žiadať bude.
(Sudca preč. Nemá chvílka.)

KLEMENTÍNA:

Otvorte mi hroby k mojím,
alebo mi život dajte. (Položí na stôl papier.)

HOLUBY (vezme papier a číta):

„Trón zaklíňame,
Hurbanove kroky zatracujeme,
národa sa odriekame.“ —
To máme podpísať? (Chytí pero, píše, — potom podá Klementíne.)
Podpíšeme obidvaja — podpíš toto.

KLEMENTÍNA (číta):

„Neba sa odriekam,
vlasť moju zapieram,
Šuleka zaklíňam.“
(Vypadne jej z ruky písmo.)
Čo nemožnô — nač žiádate!!
Srdcom zatracujte; perom to podpíšte.

ŠULEK:

Klementínko!
Hmota je podo mňou, Pán Bôh je nad nama.

KLEMENTÍNA:

Ukrutný milý môj! Udatný bez citov!
Ty nič nemiluješ, krem národa svojho,
ani len sám seba…
Svet mi je zbarvený krvou drahých mojích, —
ach, a v tomto svete mám zostať samotná,
bez matky, bez brata, bez otca, bez vlasti,
bez teba, drahý môj!…
Lebo zapri národ a zostaň tu so mnou,
alebo — (klakne na kolena a zloží ruky)
zmiluj sa nado mnou!! A tiež ma zamorduj!
Keď už aj tvoj život
radšej tam katovi, jako mne dopraješ. —
Zabius-li mi matku, brata v ukrutnosti,
ach, usmrť, drahý môj! mňa z milosrdenstva.
Keď sme sa raz v poli spolu prechádzali
po lúkach zelených; hrali sa tam chlapci,
mučili maličkú ešte lastovičku, —
kúpiu sis ju od ních a uderiu o zem,
v lútosti, aby sa dlúho netrápila: —
Mne nedaj zomierať v žalosťách dlhokých.
Nezastieraj oči, nemorduj slzami!
Tu máš zalomený meč z mej matky prsou.
(Podá mu meč zalomený na stôl.)
Teba z tohto sveta vyslobodia kati,
vysloboď aj mňa, ty.
Nechceš mi byť milým, hrob ti je milejší,
keď sis ma vyhodiu zo srdca chladnieho,
keď nechceš ísť so mnou k svatiemu oltáru.
buď mi aspoň… katom! —
Len mi — buď volačím…!!

ŠULEK (stane):

Oh! drahý Stvoritel môj! —
Klementínko moja! (Zdvihne ju.)
Jak mňa môžeš milovať??
Vraha milých tvojích!
Pozri — tieto ruky…

KLEMENTÍNA:

Tie plávali za mňou,
keď som sa topila.
Tie mňa objímali, tam vo vlnách Váhu.

ŠULEK:

Tieto ruky tvojho brata,
krev drahú vyliali.
Ja som ti ho zabiu, zabiu dobrovolne,
znau som, že je to brat Klementínky mojej.
Tam ti zostau v boji ležať;
krásno telo jeho kone roznosili
po poli v podkovách. —
Aj v tých drahých prsoch, čo ťa napájali,
v tom nevinnom srdci,
zlomiu sa mi meč môj,
pod ktorým ťa drahá mať tvoja nosila.
Ach, a ty mňa ešte predca milovať smieš!
Jak máš srdco ludskô, a vďačnosť detinsku,
choď, oznám to sudcom, nach zveličia muky
na meste popravnom.
Podaj ma, a pomsti vraždu svojích milých.
Ináč sa za teba aj smutná vlasť tvoja,
večne hanbiť bude, a v slzách lútosti
rozprávať si budú Poliaci o tebe,
žes mohla milovať vraha svej rodiny,
ktorá za otčinu sem bojovať prišla.

KLEMENTÍNA:

Milujem vlasť svoju,
keď milujem teba.
V tebe je, drahý môj, duch mojej ojčizny.
Ach, veď aj vlasť moja každieho zabíja,
ktorý ju miluje, a koho rada má.

ŠULEK:

Nenáviď mňa! Preklínaj ma!
Len tak by si bola lásky mojej hodna.
Kto vraha miluje, vrahovi sa hnusí.
Brata som ti zabiu. —
v tej myšlience ži.

KLEMENTÍNA:

Vina je osudu,
a los je Poliakov,
že sám pokrevný brat svých morduje bratov.
So slzou to robí — ale predca robí.

ŠULEK:

Matku som ti zabiu drahú.

KLEMENTÍNA:

Aj naša mať, žalostná ojčizna,
milie dietky svoje k ňadrám priviňuje,
pritúlenie k srdcu mordovať si mosí;
a preto ju dietky predca radi majú.

ŠULEK:

Nesvedčí reč taká.
na údatnú Polku. — Choď! —
Nenávidím ťa.

KLEMENTÍNA:

Hovor, jako cítiš,
slzy ťa zradzujú. (Obejme ho.)

ŠULEK:

Oh!! jak rad by som žiu…!
A žiť by som mohou… Ach! ale ty —
lud môj…!!
Za národ zomieram —
nezomrieť nemôžem!

KLEMENTÍNA:

— V smutnom svete už sama som.
Všetko mi už v zemi zhnije,
čo mňa kedy tešilo.
Len mé slzy žijú so mňou,
čo mňa v hrob môj položia.
Nemám otca, nemám brata…
Aj — matku som stratila.
Nič už nemám…!
(S povýšeným žiálom). Vlasti nemám…!!
A môj milý… Ka… tov!!! —

ŠULEK:

Nie smrť moja, tvoja ľútosť,
ktorú ty máš nado mnou,
Zhorčuje mi smrť moju.
Smrť moja je život môj —
Ale žial tvoj, smrť je moja
bolästná!
Óh, nežiádaj, Klementínko!
abych zapreu svoj národ!
Veď vieš, že ho milujem,
tak jak teba, drahá moja. —
Kázali by mi vrahové,
abych naplul do tvej tváre,
z ktorej blaženosť mi svieti —
jak bych oplul nebe moje!?
(Vrúcno ju obejme, s boläsťou.)
Jako by som si ťa zapreu…?!
Radšej by som zomreu ja,
než-li by mi zomrieť mala
láska k tebe v srdci mém! —
Radšej katom dám život môj,
jak za živa si vykrojím
srdco s láskou k národu —
a hodím ho vrahom.
Radšej tu odbehnem pár hodin života,
a so srdcom čistým pôjdem preč zo sveta!

KLEMENTÍNA:

O! nadzemských krajín
vzorná duchov velikosť!
Keď v takej myšlience zomieraš blaženej,
odpusť mi, drahý môj! v žalosti zmámenej!
Radšej ti doprajem smrť blaženú, milú,
jak vo svete tomto tesklivú snad chvílu.
Zomri za svoj národ!
Pekná je smrť tvoja!
Žes mňa ty milovau, — to je sláva moja!
K tvojmu hrobu budem s radosťou chodievať,
keď ti nad ním národ slávu bude spievať.
Každý deň ho skropím slzami svojíma,
každá má slza ťa v hrobe poobjíma.
Keď sa lud tvoj z Tatier, na pamiatku vašu,
vo sviatok ku vašim pohrnie mohylám —
s pýchou ja každiemu pozriem sa do očou,
a s pýchou k zástupu zavolám v radosti:
„Ja som Klementínka!“
A ten — čo tu leží… —
S pýchou poviem!! — Mňa milovau!“

ŠULEK:

Prestaň! O, prestaň!
Radosť ma umorí!
Počúvajte, Tatry! — Ona to hovorí! —
A tak — rozlúčme sa, z tejto strany sveta.
Mne ratolesť môjho života odkvetá.
Tam z tých druhých svetov, dávajme si ohlas,
tam sa uvidíme, tam sa zídeme zas. —

KLEMENTÍNA:

Ach…
Nesmieš ty mi zomrieť!
„Z tých ďälakých svetov, ďälaký je ohlas.“
Nerozlúčime sa, nie ešte, drahý môj!
Z tejto strany svetov sa ešte vidíme.
Ešte sa k vám vaša Klementínka vráti,
počestnejší pardon vám prinesie obom.
(Ide preč.)

ŠULEK:

Neodchádzaj… drahá moja!
Obejmi ma ešte raz —

KLEMENTÍNA:

Nie teraz.
Keď bych ťa tu objímala,
hrobárom bych pomáhala. (Ide.)

ŠULEK:

Klementínko! (Rozostrie za ňou ruky.)
Ešte raz. —

KLEMENTÍNA:

Nie teraz. (Preč.)

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

ČERNOBEL:

KAIFÁŠ:

KLEMENTÍNA:

ČERNOBEL:

KLEMENTÍNA:

ČERNOBEL:

KLEMENTÍNA:

ČERNOBEL:

KLEMENTÍNA:

ČERNOBEL (potajmo Kaifášovi):

KAIFÁŠ (potajmo):

ČERNOBEL:

KLEMENTÍNA:

ČERNOBEL:

KLEMENTÍNA:

ČERNOBEL:

KLEMENTÍNA:

KAIFÁŠ (Černobelu):

KLEMENTÍNA:

KAIFÁŠ: (skočí od obloku):

KLEMENTÍNA:

KAIFÁŠ:

KLEMENTÍNA:

KAIFÁŠ (po strane):

Nech hovorí, čo chce.
(Ide k obloku a číta peňáze ďalej.)
Za národ bojovali — za národ! —
Keď za národ bojovali, nach za národ
zdochnú — Tým ešte pardon.

ČERNOBEL (sám k sebe):

Jak sa mi zhnusiu,
toto človečisko! „Nach za národ zdochnú.“
Bratríčkovia moji! Na smrť vysadení.
Óh! jak rad by som vám životy zachovať!
Ach, ale — už som hlboko, ďälako.
Už naspak nemôžem; mosím už aj ďalej.

KLEMENTÍNA:

„Keď za národ bojovali,
nach za národ — zdochnú.“

Óh! Keď by som bola k lotrom zablúdila,
čo chudobných ludí po horách zbíjajú:
Neboli by so mnou takto nakladali.
Keď by som im bola spomenula národ,
boli by mi ešte cestu ukiázali,
neboli by takej vypustili reči!
Sám ten Rózsa Sándor a jeho zbojníci,
čo v Bakonských horách od mladi zbíjajú, —
keď k ním prileteu hlas, že v jejích krajine
boj národný stojí, — vyhrnúli sa z hôr,
a išli za národ, falšou predpojatí,
hrdinsky zomierať.

A týmto biednym tu, synové Slávie,
čo za trón — na ktorom námestník
Najvyššieho sedí, a čo za národ svoj —
proti odbojníkom mužne bojovali. —
(S najvyššou boläsťou.) Zdochnúť vraj majú…!!

ČERNOBEL (po strane):

KAIFÁŠ:

KLEMENTÍNA:

O, Bože môj!
Kde som prišla!
Keďs ma sem zaviedou, pomôž mi aj stadiál.

KAIFÁŠ:

Držte jazyk — nemýlte ma.

KLEMENTÍNA:

O! Kdeže ste!
Mocnie hromy!
Že — nebijete!?
hrrrrr!rrrrrr!rrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr!!
rrrrrrbRRRR!!!rrrrRRR!!bRRRR!!!!
rr… rrr… rrrr…… r

KLEMENTÍNA (zepne k nebi ruky):

Oh! Ďakujem! Ďakujem! (Preč.)

PRVÝ SEDLIAK:

DRUHÝ SEDLIAK:

JEDNA ŽENA:

NOVÝ SEDLIAK (prijde zmoknutý):

PRVÝ SEDLIAK:

DRUHÝ SEDLIAK:

NOVÝ SEDLIAK:

ŽENA:

NOVÝ SEDLIAK:

JEDON SEDLIAK:

NOVÝ SEDLIAK:

ŽENA:

NOVÝ SEDLIAK:

PRVÝ SEDLIAK:

NOVÝ SEDLIAK:

KŇAZ (modlí sa tichučko so Šulekom — medzi tým časom —)

JEDON SEDLIAK NA VRŠKU (obzrie sa za seba — hlädí do ďälaka):

Čo sa hentam zabeluje?
Sem letelo — na zem padlo. (Položí si ruku nad oči.)

DRUHÝ SEDLIAK NA VRŠKU (obzrie sa tiež).

PRVÝ SEDLIAK:

Tam na lúkach…

DRUHÝ SEDLIAK:

To rybár od Váhu.
na lúky sa spustiu — vody sú tam.

PRVÝ SEDLIAK:

Bielym mihá — hore stalo.

DRUHÝ SEDLIAK:

Rybár je to — rybku vidí.
Chce ju dostať — krídlami tak hýbe.

PRVÝ SEDLIAK:

— Nie je to vták.
Inšie je volačo.

DRUHÝ SEDLIAK (netrpelivo):

To slnko na vode
sa sem odbleskuje. (Odvráti sa k odsúdeným.)

PRVÝ SEDLIAK:

— Nie je to tam slnko,
ani sa nie vody — …
dievča je to v čiernych šatách,
s bielym tam ručníčkom
sem znamení dáva.

DRUHÝ SEDLIAK (zas sa obzre):

Porad mihá.
Sem by rádo…

PRVÝ SEDLIAK:

Ísť nevládze…

DRUHÝ SEDLIAK:

Zas už padlo…

KOMENDANŠ:

Ešte hodinka milosti!

HOLUBY:

Haha! Načo je to?
Národ nezapreme, k vám nepristaneme.
A druhým statočným Maďarom, čo trónu
neverní byť nechcú —
nach Pan Bôh pomáha.

KOMENDANŠ:

Pardon je váš.
Zaklňte trón; národ si milujte.

ŠULEK:

Pod berlou Austrie
národ náš ožije — a potom,
„Austria erit in orbe ultimum!“

KOMENDANŠ:

Katom vás oddávam!

HOLUBY A ŠULEK (podajú si ruky).

HOLUBY:

Bratríčku môj!
S Pánom Bohom…!

JEDNA ŽENA:

Zvädlú rúžu majú,
jích kameň hrobový.
Jakieho nemajú ani mocnárove. —

„Kňažna som ja rodom, ovečky pásť mosim.
Ale sa nikomu nikda neponosim.
Otec mi je králom, a ja som pastierkou,
ja nosim kúdelnú, mať zlatú zastierku.
V mojho otca kraji je more, sú rieky.
A v mojích očkách len slzy a nárieky.
On má už pou sveta ďälakie krajiny,
a ja ani pre hrob za hrstiečku hliny.
Otec mi je pánom, svetom rozkazuje,
a na jeho dietky každý, kto chce, pluje.
On sa len k velikým dobýja pokladom,
jeho vlasnie dietky zomierajú hladom.
Hladaj si len, hladaj, všetkých svetov zlato,
dietky tvoje majú svojho Otca zato.“

„Na slavný Austrie trón slniečko svieti,
tam hlädia so slzou tie slovenskie deti.
Z velkieho sa úla včely von pohnúli,
nemali už mesta vo velikom úli.
Miseu z hlbin Tatier roj vyletieť mladý,
až k nebi sa rojí! Kdeže sa posadí!?
Roj ten vyletený, úl si v svete hladá;
na slavný Austrie trón mať jeho sadá.
Usaď si, usaď si! Ten silný, mladý roj!
On ti nádherný trón zlatý oslávi tvoj.
Napíš jeho meno na tvoje zástavy,
z verných ti srdečiek večný trón vystaví.
Ej, prečo tak meškáš! Obanuješ, počkaj!
Poď chytro! Poď chytro! Nemeškaj, nemeškaj!
Keď prijdeš neskoro, dietky v hrobe najdeš!
Viem, potom sa slzou a žalosťou zajdeš.
Keď raz prijdeš pre ne, umorenie biedou:

Ludia ťa už k jejích mohylám dovedú.“://:

HURBAN:

Požehnanie matky!
ktorie vás nosili…