Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Podhradský:
Holuby a Šulek
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 58 | čitateľov |
(Hospoda v Jablonici. — Večer je. Päť sedliakov sedí za stolom. Hospodský, dievčence lúpu kukuricu, orechy a spievajú.)
Keď som ja husky pasala,://:
vysoko som sa pásala.://:
Ej, lúčka, lúčka zelená,
eštes nebola kosená.
Kto by si ťa chceu pokosiť,
ten by ma miseu poprosiť.
Ja, ani som ťa neprosiu,
a lúčku som si pokosiu.
Bude-li chlapec, bude knez,
bude dievčence lúbiť tiež.
Bude-li céra — kuchárka
všetkých študentov frajerka.
PRVÝ SEDLIAK:
Ale ste ju vybrali. To je už tá naozajstná.
DRUHÝ SEDLIAK:
Ba kto to len kedysi navymýšlau.
PRVÝ SEDLIAK:
Ktože by vám navymýšlau — študenti; z tých všetko vystane. Prvší týždeň som bou na Turej na Myjave; Hurban ich ta bou poslau asi tridsať. Jaj, jako vám tí hovorili! To som nikda neslýchau. Jak to tak pôjde, všetok svet sa preinakšie. (Jedon pacholek s bičom vstúpi.)
DRUHÝ SEDLIAK:
Vitaj, Martine, odkál jedeš?
PACHOLEK:
Z Trnavy.
DRUHÝ SEDLIAK:
Kedys vyjev?
PACHOLEK:
Veru, už z polodňa. Slnko mohlo byť ešte tak na dobrieho Hanáka, keď sme z Nádaša vyjížďali. — Hospodský! Holbu vína.
(Dostane.)
DRUHÝ SEDLIAK:
Mosela byť dobrá formánka?
PACHOLEK:
Voziu som jednoho pána z Oravy. Ale dobrý človek; v každom hostinci bola holba vína. A celú cestu sme sa zhovárali. Nedávno som voziu jednoho Nemca, ale ma už skoro mrle zedli, ledvi som tú cestu prečkau. Slovíčka vám neprehovoriu, len sedeu jako nemý. Keď sme jeli cez Bielu Horu, taký mráz na mňa vystúpiu od strachu. Čert vie, reku, načo ten myslí, keď porad len mlčí. Naveky som sa len obzeral nazad.
PRVÝ SEDLIAK:
Nenadarmo sa Nemec menuje Nemcom, veď je aj ver nemý. Mne sa to už tiež stalo. Nemáš ty to nad dobrieho slovenskieho pána, ten sa s tebou pekne-krásne pozhovára, ani nevieš, jako jedeš.
DRUHÝ SEDLIAK:
Veď je Slovák preto aj Slovákom. Tomu neodhnije jazyk, čo sto rokov bude rozprávať.
PRVÝ SEDLIAK:
Čože si tam hovoria o tom Hurbanovi?
PACHOLEK:
Jedni mu hrešia, druhí zas žiadajú, keby mu len Pán Bôh pomohou. Nuž, ktohovie. Ten pán mi rozprávau, že tiež ide k nemu. Teraz je vraj na Myjave, Turej, z Hlbokieho, z Vrbovcov, zo Sobotišťa, všetok lud je pri ňom. Tak sa tam vraj hrnie, jak včely do úla. Študenti že mu lud verbujú.
DRUHÝ SEDLIAK:
Ja len hovorím, nach tomu Pán Bôh pomáha, kto o dobrô stojí.
(Bihor občansko oblečený vstúpi.)
BIHOR:
Môjmu kočišovi dajte, čo potrebuje.
(Hospodský preč. Jedon Hlubočan príjde, luterán.)
DRUHÝ SEDLIAK:
Vitajte, Hlubočane! Vy nám volačo viacej poviete o tom vašom kňazovi Hurbanovi. Čo ten zmýšla, dobruô? či zlô?
HLUBOČAN:
Ťa, čo ja viem; zle snad nechce. (Sedne.)
TRETÍ SEDLIAK, KATOLÍK:
Vám zle nechce, to vieme; ale s nami nezmýšla dobre. Chce nás všetkých zluteránčiť. Veď nám to Maďari [3] vysvetlili…
HLUBOČAN:
Náš pán Hurban s vierou nič nemá. On chce len Slovákom dobre a chudobniemu ludu.
KATOLÍK:
Keby to šlo o dobrô chudoby, inakší ludia by sa to zaujali, nie tam jeden luteránsky kňaz.
HLUBOČAN:
A čo my luteráni nejsme tak dobrí, jak druhí!
KATOLÍK:
Jakživ som nepočuv o dobrom. Veď sa vy len medzi sebou naveky žeriete, s ničím sa neznesiete, čo sa človekom božím menuje, všetko len búrate, a nič nestávate. Nič ste nie lepší od kalvína.
HLUBOČAN:
Tláchaj, čo chceš, ale ke kalvínovi nás nerovnaj, ináč ti hneď mozgy vyletiá! — Snad si ty lepší odo mňa…
KATOLÍK (s hnevom):
A ty si lepší odo mňa! Ešte raz to, podívaj sa! — (Hrozí päsťou.)
HLUBOČAN:
Podošva moja je lepšia od teba, ty darebáku! (Skočí na katolíka, chcú sa biť.)
OSTATNÍ:
No, no, no! Čo ste sa zochabili? (Roztrhnú ich.) Obidvaja ste najlepší.
(Jedna ťarbavá, zašlumpaná stará dievka prijde.)
DIEVKA:
Aby ste nám vína dali.
HOSPODSKÝ:
Kolko?
DIEVKA:
Tri žajdlíky… alebo žajdlík.
HOSPODSKÝ:
Tri žajdlíky, alebo žajdlík… Ukáž peňáze. (Ide točiť.)
JEDON SEDLIAK (dievce):
Babušo! Čo robí otec?
DIEVKA:
Krpce si plátajú.
HLUBOČAN:
Tento kujon. Nuž, on je lepší odo mňa.
KATOLÍK:
Kedys bou pri spovedi?
HLUBOČAN:
Mlč! Ty lundáku. Ty si lepší?!
KATOLÍK (stane hore):
A ty si lepší?! Aj s tvojim Hurbanom!
HLUBOČAN (skočí mu do vlasú):
Však ti ja ukiážem, čo som. (Trhajú sa. Ostatní ich rozdvojá.) Len si so mňou čo začni, šak sa dovieš!
(Domový sluha s lampášom.)
SLUHA:
Študenti sú tu. Jedú zo škôl.
PRVÝ SEDLIAK:
No, už sa len upokojte. Študenti vás hneď rozsudia, ktorý ste najlepší. — Prídu dnu?
SLUHA:
Tu su už.
(Holuby, Šulek a traja študenti.)
HOLUBY (ťarbavej dievce):
No panenko, čo ste taká žalostná? Nemôžte sa vydať…?
DIEVKA (sprosto naňho vyvalí oči).
PRVÝ SEDLIAK:
Ste vy páni študenti?
(Hospodský prijde s vínom a odbaví dievku.)
HOLUBY:
Takô volačo. (Ostatní si posedajú, Šulek na kraj k Bihorovi.)
PRVÝ SEDLIAK:
Títo dvaja nevedia, ktorý je z nich lepší. Rozsuďte ích, prosim vás. Už tu aj nezdobu robili.
HLUBOČAN (sám k sebe):
Táto stonoha! Nuž on chce byť lepším.
HOLUBY:
Hm! Ktorý je lepší? (Obzrie ich.) Čo ste vy?
HLUBOČAN:
Ja som luterán. A toto je špina proti mne.
HOLUBY:
A vy čo?
KATOLÍK:
Ja som katolík. A lepší jak tento nikto. A vy čože ste? Tiež nám povedzte.
HOLUBY:
Ja som, jako vidíte, človek. Ale ani jedon z vás. Panenky moje! Nedali by ste mi jedon orech…?
PANENKY:
O, trebárs aj desať. Vyberte si.
HOLUBY:
Vy ste prajnie, rady dávate. To je pekne. (Vezme jedon neolúpaný orech. — Sedliakom.) Nuž, pozrite, tento orech povie pravdu, ktorý z vás dvoch je jaký. — Táto zelená, horká šupa, som počuv, že su to luteráni. Tí sa, vraj, s nikým neznesú, medzi sebou sa len naveky vadia, hryznú, a jedon druhiemu horkosť robia. — (Odlúpi šupu a odhodí.) Týchto, teda, odhoďme, tí nič nestojá.
HLUBOČAN:
To už je nie pravda. Na to nepristávam.
KATOLÍK:
Mlč, ty trúbelo! Vari si ty múdrejší. Veď azda študent vie, čo a jako.
HLUBOČAN:
Či vie, či nevie, ale my sme jádro, tá horká šupa ste vy. Konec! — Nič nehovor!! Hneď ti zub vybijem.
PRVÝ SEDLIAK:
Veď počúvajte ďalej!
HOLUBY:
Táto škarúpka tu, to sa vraj kalvíni. Ti su tiež takej tvrdej hlavy, ničomu neuveriá, len čo v rukavici omatajú. Ani títo nič nestoja. — Ale vňútri je, čo je! Tam je čistô, zdravo, jadro dobrô. Pravda, že dakedy na velikom strome, aj excepcie sa nachodia.
KATOLÍK:
Tak je, pán študent. Napite sa! (Zavdá mu.) To som teraz — ja!
HLUBOČAN:
To som ja! (Uderí sa do prsou.) Ja som to jádro! Ty si lumpák!
KATOLÍK:
To som já! Tys už bou.
HLUBOČAN:
My sme poslednejší; vy ste prv boli.
KATOLÍK:
My sme poslednejší!
HLUBOČAN:
Vy ste teda, poslednejší?! (Skočí doňho, chlpia sa, ťažko ich roztrhnú.)
PRVÝ SEDLIAK:
Ale čo ste sa sturčili? Čakajte aspoň konca.
HOLUBY:
Poďme, teda, k jádru.
HLUBOČAN:
Jádro som já! Od toho keď na smrť pôjde, neodstúpim.
KATOLÍK:
Ja som jádro!! A čo sa hneď prepadneš, nepopustím ti ho.
HOLUBY:
Rozbíjme ho, teda. (Rozbíja orech.) Pravda, jako hovorím, že ono dakedy na velikom strome aj excepcie sa nachodia.
KATOLÍK:
Čože je to, ta excepcia? To je to jádro. To som teda ja, abys vedeu; tu ma vidíš!
HLUBOČAN:
Inakšia som ja excepcia, jako ty!
KATOLÍK:
Pukni sa bárs jedom, excepcia som já. Ja som jádro.
HLUBOČAN (skočí, zaženie sa s flašou naňho):
Popustíš mi ho po dobrote —?
KATOLÍK (skočí tiež, zaženie sa s flašou):
Nepopustím!! A keď sa čo stane! Skorej mi dušu vydrieš.
HLUBOČAN:
Teda sme aspoň obidvaja excepcie. Aj na to pristávam.
HOLUBY (kukne do orecha):
Obidvaja vy za čerta nestojíte. — Je červivý. (Odhodí orech.)
HLUBOČAN a KATOLÍK (spustia ruky s flašamí, sednú, zapíjajú).
PRVÝ SEDLIAK (pleskne rukami):
Nehovorím ja, že sú študenti len študenti. To stojí groš! Zaspievajte nato dievčence!
(Hluhočan a katolík odtiahnu preč.)
DIEVČENCE (spievajú):
„Popri mori šuhaj ide, milú si k oltáru vedie.
Vetry mu pri svadbe hrajú, hromy z oblakov strielajú.
Čaká na brehoch hodinku, ku svadbe svoju rodinku;
čaká, čaká do večera — zďälaka sa loď zašerá.
Mať svoju si v mori zočí, hneď z vysokých brehov skočí.
lodička sa s ňou topila, z brehov za ním plače milá.
Z duba sa roj mladý valí, sedá na vysokie skaly.
Dážď sa leje, slnko svieti; milej z očou slza letí.
Matka s milou nariekajú, a povetria objímajú.
Každá ruky k moru spína; milý rybičky objíma.
Milá ruky zalamuje, hromy bijú, vichor duje.
Hrom uderí, na zem padne: Šuhajčok je v mori na dne.
A na brehoch, na zelených, tam pri živloch rozbúrených:
Leží angel, — nebožiatko, žiálom zabitô dievčatko.
Belajú sa vrchy, role, háje, hory, lúky, pole.
Všade mráze, všade sňahy; len jedon hrob vidieť nahý.
Jakoby v ňom ticho spalo slniečko a lady hriálo.
Sňah sa na ňom roztopína, tam leží jej tvár spanilá.“
(Jedna stará Cigánka vstúpi. Bihor vyjde von.)
STARÁ CIGÁNKA (sedne si):
Za dva grajciare pálenky.
(Hospodský jej prinesie, ticho.)
STARÁ CIGÁNKA (na Šuleka sa zahladiác, ktorý ticho zamýšlený sedí):
Môj mladý pánko! Čo tam na kraji sedíte; tá panenka v Trnave, ktorá je nie z tejto krajiny, a čo na ňu teraz myslíte, píše vám priam včil o vašom bratovi žalostný list. Ale ho nedostanete. — Dajte si zahádať.
ŠULEK (pozrie divno na ňu).
HOLUBY:
A viete vy, že on má v Trnave známu panenku?
CIGÁNKA:
Teraz od nej jedete oba; dva dní ste tam boli; u tej, čo ste ju z Váhu, keď sa topila, vyslobodiu.
HOLUBY:
Hm… No, poďte, zahádajte nám. Najprv mne. (Cigánka mu chce z ruky hádať, sková ruku.) Alebo najprv tomuto. (Na Šuleka.)
ŠULEK:
Jaj, choď tam, s pletkamí. Daj si, jak sa ti páči.
HOLUBY:
Veď si daj, len. Aj ja si dám potom.
CIGÁNKA (chytí Šulekovi ruku a hlädí chvílu.
Všetci načúvajú; dievčence postávajú hore a čakajú):
„Čiernym lístím smutný javor vám rozkvitá,
vy násilnou smrťou zídete zo sveta.
Čo máte najmilších na svete ludí troch,
z tých si zavraždíte mečom hneď zajtra dvoch.
To tretie, — najmilšie, — tiež si zabijete,
keď po smrti v hrobe už ležať budete.
(S povýšenou nadšenosťou.)
A keď si to budeš po smrti mordovať,
to ťa predca bude aj mrtvô objímať!!
Zvädlá bude ruža pomník tvoj hrobový,
jaký sa nedostau ešte cisárovi!!
Jakieho nemali, ani mať nebudú,
čo rozkazúvali miliónom ludu!!
Okrášlená bude tvojho hrobu hlina, —!!
jak ti hovorila nemá Javorina…
(Mierným hlasom.)
Až za šesť týždňov vás vyhrabú k pohräbu.
A tam vaších katov do hrobu zahrabú.“ —
(Holubymu.)
Ešte aj vám, mladý pánko.
HOLUBY (sková ruku do vačku):
Nechcem.
CIGÁNKA:
Veď ste žiádali.
HOLUBY:
Nepotrebujem. (Dá jej peňáze. Cigánka preč.)
HOSPODSKÝ:
Dievčence k večeri.
(Dievčence všetky a sedliaci tiež, aj Šulek vyjdú von.)
HOLUBY:
Naša večera skoro bude? Mne už v žalúdku netopiere pištia.
HOSPODSKÝ:
Hneď je hotová. Ale mau by som jednu prosbu, keď ja čítať ani písať neznám, keď by ste mi napísau špeiscetl pro nitranských sudcov, čo teraz hrdelnô právo súdia. Zajtra asnad pôjdu z Nitry domov. Včera, predvčerom, súdili Vrbovčanú a Hlubočanú. Dnes ráno ich deväť zavesili. Vrbovčanský kňaz, Buorik a Hurbanuv kaplán, Šulek, tí sedia tiež v temnici nitranskej, ešte neodsúdení.
ŠTUDENTI:
Buorik a Šulek! Su tiež chytení — …?
HOLUBY:
Šulekovi nehovorme rázom o jeho bratovi. Ach, ach, čo sa nerobí… (Zamyslí sa.)
HOSPODSKÝ:
Nuž, prosiu by som ponížene…
HOLUBY (vytrhne sa z myšlienok):
Ten špeiscetl, pro nitranských sudcov — vďačne.
(Hospodský mu dá papier, pero.)
HOSPODSKÝ:
Tak budem prosiť: kuracia poliovka s drobtamí, 10 gr.
HOLUBY (píše, sám k sebe):
Vykypená poliovka zo svinskej puchoriny, 2 gr. (Nahlas.) Ďalej!
HOSPODSKÝ:
Rybacie ikry z čerstvej šťuky z Tisy, 36 gr.
HOLUBY (píše):
Z Cigáňa ikry, čo zdochlu hus zedou. (Nahlas.) Ďalej!
HOSPODSKÝ:
Porcia hovädzieho mäsa, 29 gr.
HOLUBY:
Hovädzie mäso z druhieho sveta, groš.
HOSPODSKÝ:
Už je? — Zelenie jedla: Zelenie fisolne, čo sa so smotanou dinstovali, 40 gr.
HOLUBY:
Fisulky, čo sa v noci vespolok zhovárajú, 40 gr.
HOSPODSKÝ:
Zapravenie kvíčale, 1 forint 12 gr.
HOLUBY:
Mladie sovy nepištvanie, darmo.
HOSPODSKÝ:
Pečienky: pečená kuracina, morčacina, husacina, po 1 forint.
HOLUBY:
Zadnie hnáty z obecnieho bujáka pred troma týždni zabitieho, — tiež len darmo.
HOSPODSKÝ:
Pečienky z vtáctva. Mladie holuby a mladá prasacina, po 36 gr.
HOLUBY:
Teplý holub spod susedovieho plota a netopieri zo starej veže, po 2 grošoch. (Nahlas.) Ešte?
HOSPODSKÝ:
Ešte postnie jedla: Smaženie ryby, 20 gr.
HOLUBY:
Štvornohie z močidla, 5 gr.
HOSPODSKÝ:
Inšie na kyselo zapravenie, tiež len 20 gr.
HOLUBY:
Inšie z rybníka nášho dvora tiež len 5 gr.
HOSPODSKÝ:
Na konfekt tokajčina a čiernu kávu.
HOLUBY:
Svinskú putienku ozembijáka a do lavóra Dávidovej omáčky nákyselkavej, — zadarmo.
HOSPODSKÝ:
Potom čistotná postel v izbe, 5 forintov.
HOLUBY:
Potom mäkučká postel pri kyčákoch 100 forintov.
HOSPODSKÝ:
Včil moje meno. Franz Štecher, hospodský.
HOLUBY:
Ján Krstitel, hospodský. —
(Nahlas.) No, v takejto rozmanitosti je si čo vyberať. Ale by som si dau potom aj dobre zaplatiť.
HOSPODSKÝ (s úsmechom):
No, veď to je už moja starosť. Včil ďakujem pekne.
HOLUBY:
Velmo vďačne; aj druhý raz.
(Šulek s Bihorom v rozhovori vstúpia.)
ŠULEK:
Nemôže sa mi páčiť krok váš,
Poliaci mojí.
Na hroboch svých bratov staváte budúcnosť.
BIHOR:
Nám Poliakom sa pri Uhroch
zableskuje život.
ŠULEK:
Nám Slovákom smrť.
BIHOR:
Nám z koruny smrť a zhynutia svieti.
ŠULEK:
Nám život; a vám tiež.
BIHOR:
Priatel môj drahý!
Medzi nami teda velký jesto rozdiel.
Vy Slováci máte lásku k vlasti ladom,
my Poliaci ohňom do srdca vpísanú.
Pokým len na svete bude Poliak jedon,
a z vlasti jeho len na jednu piaď zeme,
kde stáť bude moci — ešte ju životom
brániť neprestane.
Vy vlasti nemáte, vlasť vaša je Uhrov,
proto ani ohňa vlastenskieho v srdci.
ŠULEK:
Vlasť je aj nám všetko,
a vlasť je nám ničím.
Vlasť je len kus hliny, ktorú noha šlape.
Pravda je, my vlasti vlastnej už nemáme:
Vo vlastnej žijeme cudzine, priatel môj!
Pravdivá vlasť naša tam je, kde náš národ.
Trebars ten národ môj, nie je všade doma,
kde je domov jeho…
BIHOR:
Kde, teda, vlasť vaša?
Kde vaša zem svatá?
Nač su vám ramena, keď ju nebránite?
Ale radšej v Tatrách mrtvie dni života
tam v dolinách tmavých žijete bez slávy,
v nočnej tôni Tatier pred vrahom ukrytí.
ŠULEK:
Polovičku vlasti mrtvie kosti otcov
pod zemou varujú v zapadlých mohylách.
Na jejích hroboch sa bujnie oziminy
vrahom zeleňajú.
Slovák katov svojích aj po smrti živí,
a z hrobu jích vnukom požehnania dáva.
BIHOR:
Kde sa teraz pripojíte?
ŠULEK:
K trónu a k národu.
BIHOR:
Ja k vlasti a proti trónu.
Teda len meč nás rozsúdi.
ŠULEK {pokojno):
Meč — a Bôh.
HOLUBY:
Nahajte to teraz,
inde sa hádajte.
Neznáte sa ešte, už sa chcete vadiť.
Šuleku! Pod, jesť budeme. — Sadni!
BIHOR (kvapne):
Ktorý je Šulek?
HOLUBY:
Veď hovorím.
Dohadovali sa, ani sa neznajú —
s ním hovoríte.
BIHOR:
Vy ste Šulek?
ŠULEK:
Som. Čo vám tak divno?
BIHOR:
Poznáte Klementínu Vchinskú?
ŠULEK:
Stadial idem. —
Nie si ty Bihor…?
BIHOR:
Bratríčku môj drahý! (Obejmú sa.)
Ach, teba tu vidím!? Teba si objímam?
Ty vykupitel môj, ty vysloboditel
mojej sestry drahej, radosť smutnej matky!
Jedinká potecho mej drahej rodinky,
von z vlasti vyhnatej! —
Oh, jak rad bych zomreu!
Keď bych videu puta Polskej rozlámanie,
žeby už slniečko tam z tých modrých vrchov,
na ojčiznu moju slobodnú svietilo —
a keď by som teba v náruču sestry mej
videu šťaslivieho…!!
Klementínka, zdravá je? A mať moja?
ŠULEK:
Dva dni sme čakali;
ďälako do pola
s Klementínkou spolu vyzerať chodili —
že snad prijdeš. — Bolästno čakajú
príchodu tvojého. Potešiš ích.
(Jedon posel s listom.)
POSEL (Bihorovi):
Len chytro sa máte vrátiť;
Hurban na nás zajtra s vojskom svým uderí. Nemá vela mužov,
ale odhodlaných.
BIHOR:
Nech zapriaha kočiš.
A čo do Trnavy vezeme, nach zloží.
(Posel preč.)
(Šulekovi.) Mosíme sa rozísť; nepraje nám osud, —
aby sme pobyli dva priatelia spolu.
Ale napozajtra prijď sem, môj Šuleku,
spolu navštívime rodinku žalostnú.
(Podajú si ruky.)
ŠULEK:
Tu sa zídeme.
Opona spadne
(Hurbanov tábor v noci. Sedliaci ozbrojení ležia sem-tam po zemi. Šulek si k boku pripravuje meč. Jedon oficier.)
ŠULEK:
Sem k boku, šabličko.
Buď mi verným sluhom.
Zajtra budeš vrahom krú zo srdca snídať,
čo na povraždených dávnych otcov hroboch,
plno nastavali šibeníc a stlpov
pre nešťastných vnukov, nevinných Slovákov…
Tak — dobre bude. Ešte karabinu.
OFICIER:
Tu je.
ŠULEK:
Kde majú ležisko Poliaci s Maďarom?
OFICIER:
Od Bielej Hory sa včil hýbu k Senici.
Poliakov tri tisíc a Maďarov deväť.
Nás je štyri tisíc.
ŠULEK:
Hurban je vodca?
OFICIER:
Hurban.
ŠULEK:
Skoro sa pohneme?
OFICIER:
Neviem. Tu ide vodca sám.
Zjavme sa. (Hurban prijde jako general.)
HURBAN:
Je všetko v poriadku? (Pozerá.)
Nach si chlapi ešte trochu vypočinú;
hodina z pounoci — o troch sa hýbeme.
(Jedon dobrovolník prijde.)
DOBROVOLNÍK:
Holuby že nechytí zbroj
oproti Maďarom.
HURBAN:
Prečo?
DOBROVOLNÍK:
Veď sám ide.
(Holuby prijde.)
HURBAN:
Že vy za svoj národ
nechcete bojovať!!?
HOLUBY:
Za národ by som len
slobodne vystúpiu. — A potom,
Maďari chcú rovnosť, a chcú vraj slobodu.
My chceme tiež.
Zakryme snad plášťom rany neludskosti,
ktorie na sirotách Slávie spáchali.
Predca týmto vrahom ďakuvať mosime,
že sme sa tu v Tatrách skrytí udržali —
udržali si reč, spevy — a národnosť.
Pomstime ich láskou — pomstou najhroznejšou,
že nám tak jazyky von rezali živým
a pou Panonie Slávov spotvorili.
Veď tieto slz hodnie Slávie potvory
vynútili z dávnych von hrobu Slovákov:
Jako vyplašujú slávičkov jastraby,
keď určitú spevu, pri pounoci v hájoch,
zaspávajú dobu.
HURBAN:
Tak je.
Oni nás Slovákov v Tatrách ochránili —
Nechtiac. — Oni sú jene Kraft,
Die stets das Böse will,
Und stets das Gute schaft.
Sú oni pomstení v bezpríčinnej pomste,
ktorú na nevinný národ náš sypali.
Slinami potupy pluli nám do neba,
ktorie ale na jích tváre popadajú.
Oni dali teraz Slovákom slobodu,
aby pre slobodu mali vešať koho.
Obzriteže sa len po tejto krajine…!
Kde si spievau Slovák na mohylách otcov,
tam sú nastavanie preňho šibenice.
Takto nám zem svatú zmenili v rasoveň.
Rozprestierajú sic proti nám ramena,
a hlasom slobody volajú nás k sebe.
Ale aj divoký medveď to tak robí,
keď chce zamordovať.
Tiež k srdcu pritiskne, pri srdci morduje.
HOLUBY:
Teda by podvodnie
boli jejích hlasy?
HURBAN:
Pane!
Prečože vy pod vodou nežijete?
HOLUBY:
Zadusiu by som sa.
HURBAN:
Ryba sa nezadusí.
HOLUBY:
Ryba má vo vode
svoj živel života. Ja som človek.
HURBAN:
Teda žite v svojom
vlastnom elemente — slovenskom!
Alebo — tam si choďte zúfať
do živla cudzieho, ku vrahom národov!
(Chce preč.)
HOLUBY:
Čo som nie, som nebou.
A vždycky som, čo som.
Len včil, božským citom, v duchu mém zblažený,
nad slávou národu, ktorá sa už kluje, —
nechcem, aby na deň vzkríšenia Slávie,
zakaliu mi radosť pohräb naších vrahov.
V slávnej budúcnosti, nach by snad aj oni, —
HURBAN:
V mori historii nieto
dvojživelných zemeplazov.
(Preč.)
ŠULEK:
Bračok môj, Holuby!
Tys tiež v mojom blúde.
Aj ja požehnávať som počau Maďarov,
že na snemoch svojích rovnosť a slobodu,
v zákonoch národom vyhlásili všetkým.
Ty tiež nevieš, že z tejto rovnoprávnosti
jediní Slováci sú von vytvorení —
preto, že sú, čo sú.
HOLUBY:
Jako by to bolo?
Veď je zákon svatý, rovnoprávnosť svatá.
ŠULEK:
Národným vrahom,
čo by bolo svatô?
JEDON DOBROVOLNÍK:
Tu ide národná rada.
(Národná rada z päť mužov vstúpi.)
NÁRODNÁ RADA:
Pane Holuby!
Že proti Maďarom zbroje nechytíte?
HOLUBY:
Dústojní mužové!
Mysleu som, že Kossuth trón Boži ozbíjau,
a slobodu nesie národom na zemi.
Keď budem to myslieť, že zomretô šteňa
dobre prálo mojmu národu smutniemu —
čo pod plotom vo žňách už dva týždne hnije,
pôjdem, a budem ho so slzou objímať.
Bolí mňa, že ste v tej pochybnosti o mne.
S telom, s duchom sa Vám v poslušnosť oddávam.
A na dúkaz toho, dovolte mi, prosím —
jestlí môjho strýca na smrť odsúdite,
ja na tom zradcovi ortel váš vykonám.
(Prihrnú sa ozbrojení dobrovolníci. Vedú jednoho otca lapenieho, ktorieho syn prítomný je — a doborovolníkom Hurbanovým.)
NÁRODNÁ RADA:
Čo je?
ŠULEK (synovi lapenieho otca):
Otec tvoj?
JEDON DOBROVOĽNÍK:
Vyskumača sme lapili. Vydávau svedectvo proti nám, následkom ktorých aj troch už v Nitri na smrť odsúdili. Teraz sme mu najšli písma; so všetkým nás ide zradiť.
NÁRODNÁ RADA:
Zradca a podkovateľ svatej veci našej, zaslúžiu smrť. Traja chlapi vyplňte súd.
JEDON OFICIER (dá mlčenlivo znamenia lapenieho otca synovi a dvom dobrovolníkom — títo chytia pušky. Ostatní poodstupujú. Lapeniemu otcovi zaviažu oči — klakne do ciela.)
OFICIER:
Pozor! (Syn a dvaja dobrovolníci si stanú do radu.)
OFICIER:
Nabíjaj! (Nabíjajú.)
OFICIER:
Pozor! (Mihne šablou prvý raz.)
SYN A DVAJA DOBOROVOLNÍCI (zamiera do odsúdenieho).
OFICIER (mihne šablou druhý raz).
OFICIER:
Po-zor! (Drží šablu k mihnuťú.)
(Hurban prijde.)
HURBAN:
Stoj…! (Hlädí.) Čo je to?
NÁRODNÁ RADA:
Vyskumača lapili.
Ortel sa mu vykonáva.
HURBAN:
Zradcovi smrť — Pokračujte!
OFICIER:
Po-zor! (Chce mihnúť šablou.)
HURBAN (synovi):
Čo robí ta slza v očoch?
SYN:
Hrom keď bije, tiež dážď prší,
ale preto predca bije.
Nemýlte sa v slzách mojích.
HURBAN:
Znáš, do koho cieliš?
SYN:
Znám.
HURBAN:
Preč zo služby našej!
Kto má srdco v srdco svojho otca streliť,
nemá v prsoch svojich srdca pro svoj národ.
Prechyťte zbroj jeho.
SYN:
Včil som syn národa,
nie som synom jeho. Jako dieťa plačem —
že strílam do otca.
Jako syn národa robim z ochotnosťou,
že do zradca pálim.
HURBAN:
Preč zbroj…!
(Tichým hlasom.) Pardon. —
DOBROVOLNÍCI (otca zodvihnú, odviažu mu oči).
HURBAN (otcovi):
Žes takieho syna splodiu,
hoden si, abys žiu.
Žes tak špatno národ zradiu,
nie si hoden smrti —
z rúk tak šlachetnieho syna.
OTEC:
Odpusť mi, národ môj!
Odpusti mi, syn môj! (Obejmú sa.)
(Dvaja dobrovolníci prijdu.)
JEDON DOBROVOLNÍK:
O!! Povystupujte,
osudní duchové von zo zaklnutia!
A pomstite so mňou ukrutnosť Maďarov!
Staručký otec môj, trinástročný braj môj,
dnes rano vás v Nitre odevzdali katom.
Žalostná sestro má, staručká mať moja!
Čo teraz samotnie doma nariekate:
Jestli sa k vám viacej ani ja nevrátim,
choďte po ulicách, kde sa deti hrajú,
a rozprávajte jím, aby keď vyrostú,
rozprávať vedeli zas neskorším vnukom,
jak Slovákov Maďar v besnosti svojej márniu.
Jak našieho otca, aj s malučkým bratom
usmrtili proto, že otec ku pocte
s uradovanou a uplakanou tvárou
odekryu šediny a strhou širiačok
maliemu synkovi, keď prichodiu Hurban,
aby si ochrániu svých Slovákov milých…!
VŠECI (spievajú):
Storakými hlasmi volá
Bôh k Slovákom — von do pola!
Slovák! Slovák! Prečo stojíš,
keď Bôh volá — čo sa bojíš!?
(Za divadlom začne bubnuvať.)
Opona spadne
(Maďarsko-polský tábor. Kus lavieho krídla Poliakov vidieť, stoja ticho nepohnuto. Zbroj pri nohách. Maďarskí honvédi sa rozvalujú s vojankami kdekade po zemi. Jedon slovenský honvéd samotný stojí. Dvaja honvédi sú mrtví na zemi roztiahnutí.)
PRVÝ HONVÉD:
Dajte mu už pokoj. Nestrašte ho tak, lebo sa nám do myšiacej diery sková. A bez neho, ver, nedobyjeme Hurbana.
SLOVENSKÝ HONVÉD:
Bez Slovákov by ste, ver, ani kŕdel mačiek nevyhnali z Leopoldu. Veď aj tu sme všetko samí Slováci. Ja som z Oravy, to je Lipták, henten Trenčan.
DRUHÝ HONVÉD:
Ej — szoma tót Istened. Ale ja som nem Slovák.
SLOVENSKÝ HONVÉD:
Čo je to tót Istened?
PRVÝ HONVÉD:
Slovenskieho Boha.
SLOVENSKÝ HONVÉD:
A tomu smieš hovoriť takto? Či sa nebojíš, ty zdochlino, že ťa zem pohltí? Bôh ti neublížiu; daj mu pokoj, aj mne.
PRVÝ HONVÉD:
Dajte nášmu Slovákovi pokoj. Uvidíte, že on v boji víťazne padne — jak nebude môcť utiecť.
SLOVENSKÝ HONVÉD:
Prestaňteže brechať. Lebo jak jednieho chytím ešte, všetkým vám mozgy povyletujú. Vy zelenie obludy vyhonenie; veď už ledva nohy vláčite. Okápalô húsa, čo už krídla vlečie, je živšie.
TRETÍ HONVÉD:
To sa už hnevá a závidí nám, že ho žiádna vojanka nechce.
JEDNA VOJANKA:
Radšej pôjdem so zdochlým psom ležať, jako so Slovákom.
SLOVÁK:
Ty obecný záchod smradlavý. Statočný pes na teba ani nezabrechne. Ty zhnilô mäso! Hladný vlk ťa neoňuchá.
DRUHÝ HONVÉD:
Mlč, Slovák! Viac nepoviem.
SLOVÁK:
Hanbite sa, vy cudari. Pekne začinate za ten szabadság bojuvať. Veď ste sa len zadržali tam v tom Temešvári. Pred hodinou ste s týmito mršinami pelešili, a o chvílu ste polohnilie zo šancov metali dolu. Ste vy mi za vojáci.
(Kapitán prijde.)
KAPITÁN (na dvoch mrtvých honvédov):
Čo je toto?
PRVÝ HONVÉD:
Tento Slováčisko chytiu dvoch honvédov, a tak ich udreu spolu, hneď zostali mrtví.
KAPITÁN:
Prečo?
PRVÝ HONVÉD:
Nič, lenže mu hovorili, že si krajinu za bieleho koňa predau.
KAPITÁN (obzre Slováka a mrtvých).
TRETÍ HONVÉD (skočí):
Zabime ho! Z kravinca vyskočiu v krpcoch, keď sa naň Uhor potkou.
SLOVÁK (uderí ho päsťou do tyla, padne mrtvý).
KAPITÁN (poťapká Slováka):
Statočne! Dobrý chlap si. Len aj v bitke sa tak drž.
(Za divadlom hluk, krik.)
Hurban!! Hurban ide! Rajta Maďar.
(Všetko sa zbúri.)
Opona spadne
(Kus starieho cíntora. Poliaci stoja v zbroji, Bihor k nim hovorí.)
BIHOR:
Zmužilí Poliaci!
Nešťasní bratia mojí!
Nach vás to nermúti, že za svú vlasť v cudzej
vlasti bojujete, v zemi cudzích ludí.
Aj orol dakedy vyletí zo svých hôr,
a opustí vršiak storokieho duba,
kde má v nanesených zárodoch budúcnosť
ešte nevylehlých orlíčkov ukrytú —
a v cudzích horách sa bije s nepriatelom,
čo mu duba jeho koreň chceu podvrátiť.
Vy ste už navykli nepohnutým srdcom
hlädieť smrti v oči, ktorí ste vídali
jak vaša rodina, jak bratove vaší
okolo vás v krvi svojej zomierali,
tam — v drahej ojčizne našej!
POLIACI (pohnute):
Sláva ojčizne!!
Ešte nezginiela!
BIHOR:
Ukiažte Maďarom, jako má vydržať
muž najvatší oheň, keď za vlasť bojuje.
POLIACI:
Za volnosť ojčizny!
Za volnosť Polskej!
(Preč všeci.)
(Za divadlom hluk, strelba, ticho, zas hrmot, krik, strelba, brinkot mečov.)
BIHOR (prijde s dvoma Hurbanovými dobrovolníkmi, rúbajúc sa. Zabije oboch, padnú mrtví, odíde.)
HURBAN (prejde s holým krvavým mečom krvou dostriekaný cez divadlo):
Lavô krídlo je rozbitô, — uderíme v centrum.
(Preč. Za divadlom — Zmužilo sa chlapi!)
HOLUBY (ženie jednoho honvéda. Utečie mu):
Ten si od zajáca vypožičau nohy.
(Jedon honvéd z druhej strany uteká, zlakne sa a zastane v prostred divadla.)
Zostaň! (Skočí k honvédovi.)
Obludo! (Rúbu sa.) Včeras prišiou na svet!
(Honvéd spadne. Holuby preč.)
JEDON HONVÉD STARÝ, FÚZATÝ
(prijde, zastane naprostredku, zbroj zloží, chytí čutoru a zdlúha pije s obemi rukami, zacpá ju, oddýchne si):
Koho svrbí, nech sa bije. — Mne nik nič neubližiu. Ja mam ešte čistô svedomia, — ešte som nikoho nezabiu, ani krvi ludskej nevyliau. (Sedne si, veličazný krajíc chleba vytiahne z tanistre a kus slaniny, — zajedá. Odocpá čutoru a prikladá k ustám žváchajúc. — Dvaja dobrovolníci od Hurbana pribehnu.)
PRVÝ DOBROVOĽNÍK:
Dáš to sem!
HONVÉD:
Pardon. (Stane hor.)
DRUHÝ DOBROVOĽNÍK:
Nič — len to sem daj. (Vezme mu čutoru, pije a dá prviemu.)
HONVÉD:
Ja som vám nikda neublížiu.
PRVÝ DOBROVOLNÍK:
O nás je nič. (Zakláti čutorou.) Ale tomuto pardónu si dobre začreu do živieho. (Pije.)
HONVÉD:
Ešte som tu nikoho nezabiu.
PRVÝ DOBROVOĽNÍK (utiera si ústa):
Ej, veď ti nik neubližuje. Statočný chlap si. Na! (Podá čutoru druhiemu.)
HONVÉD:
Ani by som vám za svet neublížiu.
DRUHÝ DOBROVOLNÍK (chce piť).
(Holuby pribehne poranený. Honvéd uteče. — Doborovolník sková čutoru za chrbát.)
PRVÝ DOBROVOLNÍK:
Jakože stojíme, pane Holuby?
HOLUBY:
Keď by všeci tak dobre stáli jako vy tu, zle by sme stáli. (Druhiemu, čo čutoru drží.) Ruku mi zaviaž!
DRUHÝ DOBROVOLNÍK:
Zaviaž, ty lepšie rozumieš.
HOLUBY:
Ponukajte sa! Krv mi je pivo, dám si u Žida naliáť — druhej.
DRUHÝ DOBROVOLNÍK (položí čutoru smutno, a zaväzuje).
PRVÝ DOBROVOLNÍK (vezme čutoru, stane si chrbtom Holubymu za chrbát, pije).
DRUHÝ DOBROVOLNÍK:
Až do kosti vám začiahou.
HOLUBY:
To ma kujon jedon honvéd zaškriabou, ale som si mu za to v hrtáni na chrupce šablu zlomiu. Čo je toto? (Na zbroj honvédovu.)
PRVÝ DOBROVOLNÍK:
To sme jednoho honvéda poslali na druhý svet — ja som mu odňau zbroj.
HOLUBY:
Dobre je už.
DRUHÝ DOBROVOLNÍK (prviemu, po strane):
Nahau si mi?
HOLUBY:
Pakujte sa! Za mnou! Marš! (Všeci preč, — čutoru odbehnú.)
PREDOŠLÝ HONVÉD
(prijde si pre čutoru. Kláti s ňou, či je čo v nej. — Za divadlom velký turnaj, odbehne.)
(Bihor a Hurban rúbajúc sa, prijdu.)
ŠULEK (dojde z druhej strany):
Bihor!! Brat môj! Skovaj meč! Hurban je to — brat je tvoj.
BIHOR:
Neznám v boji bratov, otca! (Rúbe ohnivejšie.)
JEDON HONVÉD (pribehne a skočí s mečom tiež na Hurbana).
ŠULEK (uderí mečom na meč Bihoruv. — Hurban sa rúbe s honvédom.
Za divadlom velký krik, lom — Bihorovi):
V mej krvi si zahas pomstu!
BIHOR (skočí divoko na Hurbana s honvédom sa rúbajúceho,
má ho mečom prebodnúť — vtom)
ŠULEK (priskočí a prekole Bihora — Hurban s honvédom preč).
BIHOR (spadne):
S Bogom ojčizno! — S Bogom — Klementin — (Zomre.)
ŠULEK (lavou rukou chytí si čelo, z pravej meč pustí, hlädí dovysoka s boläsťou):
Nešťastná Slávio! Brat brata morduje! —
V najmilšie srdco som meč svoj — moseu — vraziť! —
(Na Bihora mrtvieho hlädí.)
Tebe som dau ranu, —
mne moja krv tečie…
(Hluk za divadlom.)
Opona spadne
(To istô mesto, kde bitka stála. Kus starieho cintora, — pole. Mrtví sem-tam ležia, Bihor pri jednom hrobe. Noc je. Dvä vojanky. Mesiac svieti.)
PRVÁ VOJANKA:
Našlas už volačo? Ja som tu jednomu Poliakovi vytiahla mešec dukátov. Aj dva zlatie prstene mau na rukách. Pozri!
DRUHÁ VOJANKA:
Jakos mu ích strhla?
PRVÁ VOJANKA:
Prsty som mu odrezala. (Obzrie sa.) Tu leží volajaký oficier od našich honvédov. (Ide k nemu.)
DRUHÁ VOJANKA:
Toho poznám. To bou môj frajer.
PRVÁ VOJANKA (vytiahne mu pujlar s banknotmi).
DRUHÁ VOJANKA:
Polovička je moja.
PRVÁ VOJANKA:
Jakoby ale nie? Najdi si!
DRUHÁ VOJANKA:
Nerozdelíš sa so mnou?
PRVÁ VOJANKA:
Nie ver, ani s bobkou. (Odchádza.)
DRUHÁ VOJANKA:
Nebou to môj frajer! Ty, flandro ošklivá!
PRVÁ VOJANKA:
Aj môj bou, a ešte viac jako tvoj.
DRUHÁ VOJANKA (strelí po nej).
PRVÁ VOJANKA (padne na zem).
DRUHÁ VOJANKA (odobere jej peňáze):
Mršino jedna! — Malas mi dať po dobrote… (Odíde.)
PRVÁ VOJANKA (o chvílu stane zo zemi):
No, počkaj, féno! Poranila si ma, ale nie zabila. Tu sa ešte budeš do rána potlkať a rabuvať — pekne-krásne ťa znenadatia prepálim, zakradnem sa, a všetko jej zas odoberem. Najdem si zo dvä pistole. (Odíde.)
(Klementína, grófka a sluha prijdu.)
SLUHA:
Čo tu teraz počneme? Misíme sa vrátiť.
GRÓFKA:
Ani pešky nepustia nikoho?
SLUHA:
Tu okolo je všetko slovenská stráž. Poliaci naši s Maďari ležia okolo Senice, k tým nepustia živej duše.
GRÓFKA:
Ktorá stránka stratila?
SLUHA:
Hurbanova. Nuž, ale nič neni ešte rozhodnutô.
GRÓFKA:
Chudák Bihor! Ten nás už bolästno občakáva. Včera dostau náš list. Keby sa dalo snad volajako obísť; preskúmajme cestu. Poď, Klementínko, alebo choď zatial na cestu ku kočišovi.
KLEMENTÍNA:
Tu zostanem chvílku. Popozerám týchto nevolných chudáčkov.
GRÓFKA:
Bože môj, čo ich padlo.
Nebožiátka!
Nevie ešte mnohá matka, že tu syn jej,
horko vychovaný, už zabitý leží.
SLUHA:
Aj z našich tu iste ležia volaktorí.
GRÓFKA:
Tu ich nerozoznať,
noc zrovnala všetkých,
a smrť sprátelila tých, čo si životy
za životy brali. — Poďme.
Zostaň teda. My prezreme cesty.
(Grófka a sluha preč.)
KLEMENTÍNA:
Tu ležíte, nebožiatka!
Kde ktorý zvalený;
jak keď mladú horu za zelena zotnú. —
Jaká ma tesklivosť celú zaujíma!
Čo mňa za úzkostnô tušenia predchodí?
Jakoby mi čierny havran sedau k srdcu.
Keby som tak teraz teba tuná najšla —
mrtvieho…! Ach, už len pomyšlenia…!
On sa jiste spojiu, keď prišiou, s Hurbanom…
Hurban stratiu bitku… Drahý môj Šuleku!
Neležíš mi asnad mrtvý v tomto poli…
(Ide — prezerá mrtvých.)
Vylúpim vás radšej, moje drahie oči,
ležby ste to mali najsť, čo hladáte,
hladajte, aby ste nenajdúce najšli.
(Zblíži sa k telu Bihoroviemu.)
(Zastane.)
Ale, čo sa sama s myšlienkami straším?
Bou tu vtedy Pán Bôh, keď tu bitka stála.
Ten mi ho istotne ochrániu pred smrťou.
Žiješ ty mi ešte, drahunký Šulek môj!
Môjho Hospodina s úmyselným hriechom
obraziť sa vždycky varujem, vystríham.
A tieto moje uplakanie oči,
čo sa len s tvojimi tak rady stretávajú.
keď ešte slniečko za horami svitá
už k oblohe svatej posielajú slzy,
ktorie, —
za teba, drahý môj! modlitby tam nosia. —
(Zazrie a pozná mrtvieho Bihora.)
Bože môj! Bože môj! — Koho vidím!
Bratríčok môj, jedinký! —
(Zalomí ruky pred seba.)
Takto sa mosíme zhlädať
po tak dlhom rozlúčeňú!? — (Pozre na brata.)
(Zalomí ruky do neba, vysoko.)
Bože môj! Bože môj!
Čo si mi urobiu?!
Pozri sem so slzou, pozri, Polsko celô!
Tu ti tvoj syn leží, —
sem prišiou zďälaka a zomreu za teba:
Otec tam doma — tento v cudzom svete —
užs mi dobojovau, bratríčku môj milý!
Ojčizna ti tvoja plače nad porobou,
Klementínka tvoja narieka nad tebou. —
Keď sme sa lúčili naposledy spolu,
v tej drahej nádeji, že nás zas naskore
do vlasti víťazná zavolá zástava;
Zatajius pred mnou smutnú smrť otcovu,
ach, a sám si neznau, že ťa sestra tvoja
o rok takto najde…
Oh! Šuleku! Šuleku!
Ach, dobres mi hovorievau,
„Že trónom Pán Bôh víťaziť pomáha.“ —
Kto bou tak ukrutný? Čo si mu previniu?
Že sa tak hlboko prebiu k srdcu tvojmu,
čo mu asnad nikda v ničom nezvinilo!
Nelutostný vrahu!
V týchto drahých prsoch moje srdco bolo. (Odchodí.)
Mať moja! Mať moja!
Poď si pozrieť syna — (Preč.)
(Šulek prijde ticho. Zblíži sa k Bihorovi, hlädí chvílu naňho, sedne si na vedlajší hrob, sedí ticho v nemej žalosti…)
(Po dobrej chvíli prijdu Rimavský a Holuby.)
RIMAVSKÝ:
Aby volajako v žalosti nezbludiu a nepadou Maďarom do rúk.
HOLUBY:
Hen sedí. (Idú k Šulekovi.)
RIMAVSKÝ (Šulekovi):
Brat môj, pozor daj na seba. Nechoď tak samotný. Bludia tuná vojanky z maďarskieho regimentu, mrtvým peňáze, šaty kradnú. Z našich strážcov nám teraz dvoch prestrelili a skryli sa tu volakde.
ŠULEK (nepohnuto mlčí).
HOLUBY:
Poď, neseď tu.
RIMAVSKÝ:
Len si vatšmo žiale privolávaš. Darmo je stalo sa. Staň, poď s nami.
HOLUBY:
Hurban ťa žiáda.
RIMAVSKÝ:
Naveky sa spytuje a posiela za tebou.
HOLUBY:
Štúr sam, aj s Hodžom ťa už všade hladajú.
RIMAVSKÝ:
Nepúšťaj sa do takej melancholie. Snad ti je nedobre? Čo? — Zle sa čuješ?
HOLUBY:
Čo si jazyk zedou? Hovor!
ŠULEK (vždy jednako mlčí).
RIMAVSKÝ:
Nahajme ho, v srdci jeho žalostný je pohrab jazyk s rečou išli naň. (Odídu.) — —
(Klementína prijde spátky.)
ŠULEK (skočí hore, jak ju zazre, vytiahne meč, rozženie sa do Klementíny):
Ha!! Obludo nočná! Pokoj týmto svatým obeťám! (Ide ju prebodnúť.)
KLEMENTÍNA (rozostrie ramena):
Šuleku môj! — (Padne mu do náručia.)
ŠULEK (vypadne mu meč):
Neobjímaj ma. (Odtiskne ju od seba.)
KLEMENTÍNA:
Ach, a koho objímať! Veď už nemám brata.
ŠULEK:
Pusť ma! (Zas ju odtiskne preč.) Nešťaslivá!
KLEMENTÍNA:
Drahunký môj! Nepoznáš ma?
ŠULEK:
Ach, znám dobre!
KLEMENTÍNA:
Ja som tvoja Klementínka, ktorá ťa miluje.
ŠULEK:
Mňa nemiluj.
KLEMENTÍNA:
Pozri! A plač so mnou. (Ukiaže na Bihora.)
Tu mi brat môj leží.
ŠULEK:
Viem o ňom.
KLEMENTÍNA:
Len vás dvoch som milovala,
jednoho už nemám.
ŠULEK:
Ani druhieho.
KLEMENTÍNA:
Ty mi ešte žiješ,
jedinký predmetu lásky srdca môjho.
ŠULEK:
Tigrov v horách miluj —
len mňa nie.
KLEMENTÍNA:
O! ja žalostná!
Čo sa so mnou deje!
V jednej chvíli som vás, drahí moji, najšla,
na jednom meste vás aj utratiť mosím?
Teprv včera rano, keď sme sa lúčili,
v milostných citoch sme zaplakali oba,
a dnes už proti mne s holým bežíš mečom,
tigrov divých v horách milovať mi kážeš,
ktorí druhom svojim teplu kŕv zo srdca
často živým pijú! — Pozri si priatela,
tu ti v krvi leží náš nešťasný Bihor,
čo ťa tak vrúcno milovau.
ŠULEK:
Aj ja jeho.
KLEMENTÍNA:
Nepoznali ste sa
a už ťa tak rad mau,
čo by sis pomysleu, keď by sas zobudiu,
o tom Šulekovi, že ti sestru tvoju
v tejto najsmutnejšej žalosti hodine
odsotiu od seba, keď si ho v lútosti
len obejmúť chcela. (Zakryje si oči.)
ŠULEK:
Klementínko moja!
Osud zničiu lásku medzi nami dvoma.
KLEMENTÍNA:
Ach, nehovor aspoň nahlas! Lebo mrtvý zaplače.
ŠULEK:
Pre mňa on slz nemá,
Klementínko! Ja som vrahom jeho.
KLEMENTÍNA:
O, ja prenešťastná!
Rozumiem rozumiem!
Odpusť, bratríčok môj, vrahovi tvojému.
Mečom ťa on zabiu, srdcom ťa milovau.
Neznau, že meč jeho do svých vrazí prsou.
Nešťasný Šuleku! Ukrutný osud náš! (Obejme ho.)
ŠULEK:
Znau som tvojho brata,
keď padou mým mečom.
(Klementína ho pustí.)
Pred jedným dňom sme sa spolu objímali.
KLEMENTÍNA:
Láskavá obloho!!
Pomsti vraždu túto!
Ukrutný človeče! Znau si ho teda už!
Jakýmže si srdcom, v srdco meč svoj vraziu,
ktoruo bolo láskou k tebe preplnenô! —
Ta hlboká cesta, ach! k srdcu tvojemu,
ta krvava rana v drahých prsoch tvojích,
ta krv, a to blato v krásnej tvári tvojej —
to máš za tvú lásku priatelskú odmenu!?
Na zem pozri, vrahu!! Pozri svoje dielo!
Neodvracaj oči. — Koho v nebi hladáš?
Jak máš chuť mordovať, nehladaj!
Aj ja som tu. — Tu máš ňadra moje!!
(S utíšeným lútostivým hlasom.)
Ach, lebo ty len rád tie srdca morduješ,
čo ťa rady majú… (Zakryje si tvár.)
ŠULEK:
Klementínka moja! Nemohou som ináč.
KLEMENTÍNA:
Ach! — Ach!
Bože môj! (Skloní sa k Bihorovi.)
ŠULEK:
O, žalostný osud môj!
(Sedne na hrob.)
(Prvá vojanka sa ukiaže vzadu s pištolou a blíži sa pomaličky dopredu.)
VOJANKA (zazre Klementínu k Bihorovi sklonenú):
(Po strane.) Aha! flandro, tu ťa mám.
Teraz mi len vrátiš, čo si mi odňala.
Rabuje tam volakoho… dobre! —
Len prirabuj pre mňa.
Vzala si mi všetko, myslíš, že som mrtvá.
Počkaj… ja znám lepšie mieriť. (Cieli do Klementíny.)
Nesmiem ťa pochybiť… pfff!!!…
(Šulek skočí z hrobu, divoko sa obzre nazad, zazre vojanku, priskočí ku Klementíne.)
VOJANKA (cúfne dozadu, lähne na zem medzi mrtvých).
ŠULEK (zdvihne Klementínu):
Klementínko, milá moja, nejsi ranená?
(Klementína sa mu do očou lútostno podíva.)
KLEMENTÍNA (bolästno-radostne):
Milá tvoja?
(Vzadu divadla sa ukiaže grófka, ide pomaly bližej, hladá očami Klementínu.)
ŠULEK:
Jedna vojanka tu strelila po tebe.
KLEMENTÍNA:
Nepočula som.
ŠULEK (zodvihne si meč zo zemi a beží za vojankou. Zazre grófku vzadu):
Ha, ošklivý zemeplaz!
Dosť som ja poraniu srdco môjho neba,
a ty mu aj život žalostný chceš odňať?!
GRÓFKA (rozprostrie ramena proti nemu).
ŠULEK (probodne ju mečom a pustí ho):
Zomri! Keď smrť hladáš.
(Grófka padne, rozprostrie ruky. Šulek sa vráti ku Klementíne.)
Neplač, drahá moja! Neplatnie sú slzy. (Pohladí ju.)
KLEMENTÍNA:
Aj lev hladí zvieratko
krvavo jazykom, keď ho usmrtí.
ŠULEK:
Klementínko!
Aj meč môj nariekau; ale —
národ môj mi kázau. V tej osudnej chvíli,
kde blaho národa môjho zaplakalo
len pri tvojich prsoch, Klementínko milá,
bou by mi meč môj bývau v slabej pochybnosti.
Nemilosrdnie sú hlasy úbohieho
národa môjho, keď on o pomoc volá.
Proto, odpusť, drahá moja!
A zanahaj toto žalostnô divadlo.
Tu aj nebezpečno meškáš, aj bolästno. —
Mať tvoja, kde ti je…?
Jako si sem prišla…? A v noci —
KLEMENTÍNA:
Nebezpečno meškám,
keď vrah pri mne stojí,
s mečom svojím v slabej pochybnosti,
má-li ho vraziť aj do srdca mojého. —
Šuleku… (Odvráti a zakryje si tvár.)
S Pánom Bohom!… (Preč.)
Opona spadne
Jozef Podhradský
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
